Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.
Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.
Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.
Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.
Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými. To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.
Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?
Môže sa to zdať divné, že motivácia, ktorá sa svetu javí ako bláznivá, nám môže spôsobiť prevrat v našich životoch. Možno všeobecné kecy nie sú ten najsprávnejší návod či poznatok na vystúpenie z pomyselného vlaku. Lenže často v sebe ukrývajú kľuč, ktorým si otvoríme dvere.
V dvetisícjedenástom, keď som začínal v mojej práci, bolo mi povedané, aby som oslovil každého a dal vedieť, čo vlastne robím. Samozrejme, že v tom období som bol premotivovaný a moje vystupovanie bolo pojašené. Dostalo so ku mne mnoho informácií, ktoré sa podľa všetkého nesprávne spracovali v mojej mysli. No čo je dôležité, že prácu som vykonával v najlepšej vôli. Vďaka tomuto obdobiu prišli skúsenosti a poznatky, vďaka ktorým dnes vidím odlišne ako pred tým.
Mnohé situácie z toho obdobia zostávajú v pamäti a naďalej pootvárajú dvere k ďalším poznatkom. Veď vlastne všetky tie informácie potrebujú čas, aby som im porozumel, samozrejme je ich treba aj vyskúšať tam vonku. V tomto prípade išlo o ponuku na spoluprácu ohľadom bývania.
Bola predo mnou rodinka, ktorá ma oslovila s pomocou pri kúpe ich nového rodinného sídla. Celý prípad bol naozaj náročný na vyriešenie. Keďže domček sa hrdličkám páčil, nezostávalo nič iné, ako vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Celý obchodný prípad sme vyriešili s pomocou celého tímu. Párik začal novú časť života.
Tu som vycítil príležitosť na doplnenie tímu. Ponuka bola položená mladému mužovi, keď všetko bolo vyriešené. Zaujal ma na ňom jeho prístup, všetko, na čom sme sa dohodli splnil a ešte k tomu chcel robiť niečo iné. Takýchto ľudí si veľmi väzím, lenže ak sa pozriem späť v čase, nesprávne som odhadol situáciu a pokašlal vzťah s rodinkou.
Mali sme dve-tri pracovné schôdzky, na ktorých sme mu objasnili v čom bude spočívať náplň práce, forma a ako by sme začali. Tu príbeh končí, moja ponuka bola zmietnutá zo stola. Teda to som si myslel až do minulého týždňa. Keď na modrej sociálnej sieti vyskočil motivačný citát, ktorý sa páčil môjmu priateľovi.
Ponuka bola zmietnutá, nakoľko chalan sa chcel venovať športu. Mal byť z neho certifikovaný fitnes tréner v posilňovacom zariadení. Tvrdil mi, že je to jeho sen a teda radšej pôjde cvičiť ako robiť so mnou. Sny sa majú plniť, uhol som. Na jeho profile nebola ani zmienka o cvičení. Tak dostal správu.
Veľmi ma štve, keď nejdeme za svojimi snami, cieľmi, víziami. Znie to naozaj otrepane. Ale naozaj mnohí z nás žijeme vo svete, ktorý nás nenapĺňa v ničom. Ak máme trochu peňazí, dostaneme výhodný lízing, dobrý uver, trikrát dovolenku. Potom sa ohradzujeme, ako sme sa obetovali pre deti, rodinu a pod. Zrazu sme v pasci úverovej splátky, ranného vstávania, nadčasovania v práci a domácich povinností. Chodím k ľuďom domov, vidím ako žijeme. A vlastne tablet nedostalo dieťa preto, aby sa naučilo tvoriť, ale aby rodičia mali pokoj, keď prídu z práce. Mohli by sme pokračovať, radšej nie. Tu česť všetkým, ktorí porozumeli, že tablet je nástroj a učia svoje deti nástroj správne používať.
Pred pár rokmi som dostal košom od človeka. Nahradil príležitosť svojim snom, ktorý si nesplnil. Loptička je na mojej strane pomyselného stola. Nesprávne bola odhadnutá situácia, nedokázal som presne spracovať informácie, ktoré boli povedané. Netvrdím, že vďaka mojej ponuke by sa mu zmenil život, tvrdím iba to, že sme to mohli spolu skúsiť. To je jediný spôsob ako otestovať veci v praxi.
Ak nás nič netlačí, podľa všetkého nebudeme mať žiadnu motiváciu. Je ľahšie sa vyhovoriť ako čokoľvek urobiť. Preto sa niekedy zbavujeme povinností a už vonkoncom sa dobrovoľne nehrnieme do nového. K tomu nie každá príležitosť je pre nás. Možno práve stojíme pred novou príležitosťou alebo niekomu práve my ponúkame novú príležitosť. Nerobme urýchlené závery ani v jednom prípade, veď nikdy nevieme, kam nás posunie najbližšie áno.
Dobrý deň, máte naozaj zaujímavý profil. Podľa všetkého sa venujete predaju nehnuteľností, písaniu a natáčaniu videí. Neviem, či viete, ale vyvolali ste vo mne zvedavosť a musel som si pozrieť Váš blog, pozrieť Vaše videá. Ste zaujímavý človek.
Približne takto znela správa, ktorú som dostal pred rokom. Vtedy som si myslel, že ide o spamovanie alebo len niekto chce byť chvíľku zaujímavý a pritiahnuť nových fanúšikov na svoj profil. Lenže po troch mesiacoch prišla ďalšia, potom ďalšia a ďalšia. Boli štyri. Na každú som odpísal. V dvoch prípadoch išlo o pozvanie na prezentáciu pracovnej príležitosti, zvyšné dva netuším.
O pozornosti píšem, hovorím, robím, tvorím asi aj tak trochu viac. Veď koniec koncov, ako sa cítime, keď nás naši blízki či priatelia pozorne počúvajú, vnímajú a zaujímajú sa o nás? Pozornosťou mám na mysli zvýšený záujem o konkrétnu činnosť, osobu, predmet, a pod.
Každého z nás niečo zaujíma, to je viac ako isté. Ako náhle sa k tomu dostaneme, tak zmeníme správanie, sústredenie, ako by sme zmenili režim. Teraz nechajme tak, čo nás zaujíma, ale postavme si na chvíľu opačnú stranu. To znamená z role konzumenta do úlohy tvorcu. Napríklad takí rybári, prídu na miesto, poobzerajú sa, zakŕmia a zvyčajne až potom začnú chytať ryby.
Lákanie pozornosti je a bude čím ďalej viac platený odbor v akomkoľvek odvetví. Môžeme ju nazývať marketingom, predajom, rozprávaním, zážitkom, prácou, ale aj hrou, súťažou. Mnoho z nás dokáže vykonať neskutočne dobrú prácu, má kopu vedomostí, len nie vždy sa naše okolie o nás dozvie v čom lietame.
Asi najlepší príklad, ktorý som zažil za posledné obdobie bolo pri tej nešťastnej udalosti. Sme partia, v ktorej blízky človek jedného z nás opustil tento svet. Ten druhý z nás má niekoľko rokov firmu, ktorá sa špecializuje na takéto okolnosti. Lenže okrem mňa to nik iný nevedel. A to som v našom zoskupení krátko. Takže prišla iná spoločnosť, ktorá celú situáciu zastrešila. Podľa všetkého prácu vykonali tak, ako mali. Len ak by sme nemali medzi sebou dobré vzťahy, mohlo vzniknúť zbytočné nedorozumenie.
Vyvolanie pozornosti je vlastne jeden z najdôležitejších kľúčov v našich životoch. Ak nedáme o sebe svetu vedieť, podľa všetkého si nenájdeme životného partnera, prácu a mnoho ďalších činností. Mojou úlohou je isť von, ukázať svetu, čo robím, no pred tým pozorne poobzerať priestor, zakrmovať a až potom nahodiť.
V začiatkoch možno budeme vyvolávať zmätok či pôsobiť ako ten najväčší začiatočník. Výdrž, usilovná práca, študovanie, pozorovanie, nesprávne rozhodnutia, omyly a chuť nevzdávať sa aj keď bude pršať, budú akési pomôcky na zlepšenie. V strede budeme potrebovať dôvod na pokračovanie. A na konci to celé niekomu odovzdať. Toto nie je len práca, je to životný štýl, poslanie, filozofia.
Vyvolávanie pozornosti má hlavne slúžiť na to, aby sme svetu ukázali, v čom sme dobrí alebo aký je náš príbeh. Dajme svetu voľnosť, nech sa slobodne rozhodne, či chce mať niečo spoločné s nami. Veď tlaku je tam vonku viac ako dosť a hodnotenia nechajme na históriu.
„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”
Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.
Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.
Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy. Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.
Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.
Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.
Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.
Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.
Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám, postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.
Bavím sa s kamoškou vonku na terase a pýtam sa, či sa jej páči jej nová práca. Odpovedala, že to tam majú celkom fajn, len ešte by to chcelo maličkosti doladiť. Potom by to mohlo byť lepšie. Vôbec neznela nadšene, práve naopak. Rozhovor ďalej nepokračoval ohľadom práce, začali sme sa baviť radšej o dovolenkách. Bolo to príjemnejšie a nehrozila mi žiadna bomba do nosa. V kancelárií som si prechádzal myšlienky, o ktorých sme sa bavili. Nejako mi zarezonovalo v ušiach jej fňukanie. Vlastne nie jej, ale moje.
Tam vonku sú situácie, vďaka ktorým sa dostávame na miesta, kde by veľa vecí mohlo byť inak, ak by sme namiesto možno, nie, jednoznačne povedali áno. Viem, strach z nepoznaného. Aj ja sa bojím, poviem vám, niekoľkokrát som vďaka môjmu “áno” skoro dostal cez držku. Lenže to k tomu patrí. Radšej skúsiť a schytať modrinu, ako celý život si nadávať, že mal som to aspoň skúsiť. Tu prichádza na rad fňukanie a námet na článok.
Malo by nám byť hneď na začiatku jasné, že ak sa o čokoľvek budeme pokúšať, podľa všetkého pôjdeme do rizika, že si buchneme koleno, zlomíme srdce, možno aj ruku., Ak správne nepochopíme to, čo chceme od života, pekne krásne zatrpkneme voči všetkému príjemnému, čo nás môže čakať za najbližším rohom. Môžeme teoretizovať koľko chceme, každý z nás sa už prichytil, ako váhal o sebe, neurobil krok, lebo sa nám nechcelo, nemali sme odvahu alebo jednoducho sme sa vzdali bez pokúšania.
Je úplne jedno, čomu veríme, robíme, tvoríme, myslíme, kým sa obklopujeme. Preto je na mieste si uvedomiť, že toto všetko nás akosi dostáva na miesta, kde sme teraz. Na prvý pohľad sa zdá všetko v úplnom poriadku, ale kdesi vnútri nemusíme byť stotožnení so smerovaním našej bubliny. Mnohí z nás s tým aj tak nič nespravia a radšej budú kvákať na tých, čo robia. Píšem vo všeobecnosti. Naozaj verím, že ľudia nielen v mojom okolí sú tvoriví a pokúšajú sa budovať o mnoho viac, ako si na začiatku trúfli.
Niekoľko rokov som odkladal moje videovanie, naozaj som nevedel kam mám smerovať, ako mám rozprávať, čo mám natáčať a čo vlastne budem robiť. Tak isto fotenie, tvorenie príspevkov a už vonkoncom som neoslovil ľudí, ktorí sa mi páčili, lebo som videl seba, že na nich nemám, a tým som sa odpísal na vedľajšiu koľaj. O práci sa baviť nechcem, tam som jednoznačne na začiatku zlyhal na celej čiare. Našťastie takéto zlyhania prinášajú skúsenosti a jedno bez druhého moc neexistuje.
Bojím sa, lenže napriek strachu sa pokúšam ďalej. Je ťažké, keď okolie nepodporuje, algoritmus ide proti nám, konkurencia je krajšia, vonku zúri neviditeľný nepriateľ, kamoši prakticky nie sú. Možno nemám sexi pohľad, ale mám sexi hlas, možno mám krivé nohy, ale mám dobrý zadok. Čo chcem povedať je to, že nič nie je na sto percent zle, ale ani dobre. Náš pohľad nemusí byť na celú situáciu vonkoncom správny, môžeme sa mýliť. Kto vie ako to v skutočnosti je. Zmätok, istota, poriadok? Čo vlastne funguje?
Neriešme, kto nám ublížil, možno to bolo nechtiac alebo sme trafili nesprávnu dobu, alebo ten druhý nám mal voľačo spraviť. Nech to je akokoľvek, to, čo sa nám deje je pre nejaký vyšší dôvod. Nikto z nás ho podľa všetkého nepozná. Čo vieme poznať je, že vždy sa môžeme prihlásiť, preskočiť, obísť, vyhrnúť si rukávy alebo povedať áno. Aj napriek strachu, bolesti, urazenosti. Dajme sebe šancu. Povedzme svojmu životu áno. Tu nejde len o víťazstvo, tie sú vždy druhoradé, ide tu o nás a o naše okolie, vlastne nikdy nevieme, koho inšpirujeme našimi činmi. Hlavne získame kopu skúseností.
Niekedy sa pristihnem, ako dve hodinky nepracujem, inokedy pracujem sedemnásť hodín vkuse. Mám byť na seba ešte prísnejší? Do toho nikoho nič, niekedy ani mňa. Každý z nás vie, čo chce dosiahnuť, lenže fňukaním to podľa všetkého nepôjde a ak áno, tak len na krátky čas.
Tieto slová sú akousi pripomienkou, že môžeme. Možno stačí povedať pri najbližšej príležitosti áno a jednoducho prestať riešiť koniec sveta a iné hororové scenáre. OK, stane sa, že vďaka “áno” sa dostaneme do ohrozenia. Lenže to isté ohrozenie nám hrozí, ak nespravíme nič. Z gauča svet bez toho, aby sme čokoľvek robili nezmeníme, ani ten svoj, iba naberieme kilá a ešte si privodíme chorobu. Nezabudnime, nečinnosť znamená znečisťovať svet. Prosím, začnime prijímať radosti našich životov, možno tie najhoršie scenáre sa naozaj nenaplnia a budú sa plniť tie najlepšie. Lenže ak nič nespravíme, tak nezistíme, tým nenaznačujem, že máme bezhlavo skákať do studní. Naznačujem, že je dobré dať svetu vedieť, ako môže s nami počítať. Možno už zajtra nám ponúkne najnovšiu príležitosť.
Mal som pracovnú schôdzku s Peťou a jej tímom. Robia doplnky do bytu a oslovil som ich so záujmom o spoluprácu na doladenie vzorového bytu. Peťa je mimoriadne úspešná a zaneprázdnená mladá dáma. Spolu s tímom pôsobia na trhu štyri roky, o zákazky nemajú núdzu, jej diár je preplnený a nestíha nič. Dotvárajú interiéri nových, ale aj starších domovov. Ako ona vraví, dávajú domácnostiam dušu.
O jej práci som sa dozvedel od jej spokojného klienta, ktorý ju nevedel vynachváliť. Vzorový byt je pre mňa jedna z najdôležitejších priorít, nakoľko chceme priniesť na trh niečo, čo má poskytovať záujemcom čo najviac informácií pri rozhodovaní o kúpe nehnuteľnosti v našich projektoch, na ktorých pracujeme, teda na časti z nich. Dokončovacie práce prebiehajú čiastočne a som spokojný s tímom, s ktorým pracujem, lenže každá fáza prináša nové výzvy. Jednou z nich je vytvoriť z bytu miesto, kde sa budú cítiť klienti ako doma. Prehľadal som Petrin Instagram a Facebook , nakoľko som bol zvedavý, čo vytvorila. Žiaľ, našiel som fotky jej psa a fotky holého zadku na pláži. Priznám sa, že vôbec som nemal chuť jej zavolať. Síce mala fajn zadok, lenže hľadám človeka, ktorý bude profesionál v oblasti dokončovania nehnuteľností. Takto som si ho nepredstavoval. Zvyšné siete som radšej nevyhľadával. Neskôr som sa dozvedel, že aj tak okrem spomínaných dvoch nemá nič iné založené. Veď ako by mohla, nestíha.
Ukecal som sa a dohodol som pracovnú schôdzku. Dopadla štandardne, ako to býva zvykom pri takýchto ľuďoch. Niekoľkokrát mi bolo povedané, že nestíhajú, nových klientov už nepotrebujú, reklama je úplná zbytočnosť. Istým spôsobom jej rozumiem, taktiež viem, čo znamená mať nabitý program, tak som schôdzku a jej prístup bral s nadhľadom. Veď nešlo o nič. Pohladná mladá dáma mi dala niekoľkokrát pocítiť, že naozaj ten môj projekt je môj a nie je si istá našou spoluprácou. Takže podľa všetkého mi dá košom. Len si to ešte premyslí a dá mi vedieť.
Priznám sa, že často dostávam takéto odpinkávanie od mnohých úspešných ľudí s plným diárom, že nemajú čas na nič. Vlastne, skloním hlavu, hľadám iné možnosti spolupráce. Nikomu neberiem právo na svoje názory, pohľady. Len mi je naozaj čudné, že všetky veľké spoločnosti na svete tvoria obsah, stavili na podvedomú reklamu, vytvárajú hodnoty pre okolie, dokumentujú výrobu svojich produktov, služieb, rozprávajú príbehy. Je to naozaj neprehliadnuteľné, čo robia. Možno má ten druhý parádne veľa pracovných stretnutí, objednávok, lenže ak sa niečo stane na trhu, svete, s ním, tak nemusí byť všetko tak ružové ako jeho preplnený diár. K tomu všetci slávni ľudia investujú čas, prostriedky do budovania značiek. Stavajú sa lepšími, známejšími, pútajú pozornosť, vytvárajú hodnoty, sú obľúbení, pomáhajú druhým a sem-tam sa stane, že dostanú o niečo lepšie zaplatené ako pred časom.
Dnes ráno mi prišli štyri emaily s tým, že tam vonku sa niečo deje a že keď sa prestane, mohli by sme niečo vymyslieť. Medzi týmito emailami bola aj moja kamoška Peťa. Písala email z karantény. S frajerom si vybehli zalyžovať do Talianskych Álp, a keď sa vrátili, tak nejako si musia dať nútenú prestávku. V emailoch bolo vo všetkých prípadoch odkaz na video o tom, čo robí konkrétna firma (spoločnosť, jedinec).
Naštvalo ma to, že mi posielajú emaily o nich a vôbec nehovoria o mne, ale o nich. Ani jedného nenapadlo, že človeče, haló, je mimoriadna situácia a týmto projektom, službou, tovarom si uľahčíš život v týchto neistých časoch alebo možno aj neskôr, keď bude lepšie. Všetky štyri mali spoločné jedno, prvé alebo druhé video po niekoľkých rokoch na Youtube alebo prvý alebo druhý pracovný príspevok na ich instagrame. Ufff. Každému z nich som odpísal a poďakoval.
To, čo sa deje vonku, vôbec nezľahčujem, ale ani nedramatizujem. Zatiaľ všetci vyčkávame, že čo bude. Môže mať vírus obrovské dopady nielen zdravotné, ale aj ekonomické. Koniec koncov, média nás dostatočne informujú, čo sa stane, keď náhodou sa potvrdí jeden či dva katastrofické scenáre. Nie som odborník na zdravotníctvo a už vôbec nie na ekonomiku. Tak isto viem, že keď sa čokoľvek deje, nestačí byť len doma a mať rúško. Je nevyhnutné sa o seba dlhodobo starať, zdravo sa stravovať, pohybovať a v neposlednom rade oddychovať a mať koníčky, obklopiť sa ľuďmi, ktorí podporujú, vzdelávať sa a nekonzumovať masové informácie, ktoré nás chcú nakaziť strachom. Netvrdím, že on-line svet je jedinečný, najdôležitejší a recept na všetko. Tvrdím, že tu je a je fajn ho využiť. Tak isto podporiť on-line svet off-line projektom. Je dôležité mať správne rozložené riziká, činnosti, vlastne život.
Môj sen je pracovať a ovládať celý môj svet z telefónu. Čoskoro bude naozaj možné robiť aj komplikovanejšie úlohy prostredníctvom mobilného telefónu. Len pred pár rokmi som uveril, že so sebou vo vrecku nosíme nahrávacie štúdio a za pomoci internetového pripojenia dokážeme zmeniť svet. Vždy máme na výber konzumovať alebo tvoriť. Mojou filozofiou je budovať značku, dokumentovať cestu a popritom všetkom zisťovať, učiť, skúmať, padať, skúšať kam dokážem zájsť. Pri tom stačí sa odfotiť, doplniť dve-tri vety k fotke v angličtine a robiť to každý deň. Tvorba je kľuč k akémukoľvek úspechu a druhý kľuč je propagovať našu prácu neustále.
Ešte maličkosť, čas máme všetci, tak ako si vyberáme, komu zoberieme telefón, odpíšeme na správu, vieme si vybrať to, že budeme dokumentovať naše cesty trebárs za krajšími domácnosťami ako by to mohla robiť Peťa. Môžeme si na tú prácu niekoho najať, ale tým prídeme o poznatok, a to je byť kreatívny, naučiť sa rozprávať príbehy, a to je najdôležitejšia myšlienka článku.
Ešte náš čaká mnoho turbulencií, kríz, vírusov, rozbitých kolien. On-line svet nám poskytuje obrovské možnosti, ako dať vedieť o tom, čo robíme celému svetu. Veď trebárs dnes všetci evidujeme zvýšené počty návštev, ale nie k nám domov, ale našich profilov. Tak sa vykašlime na zastarané metódy, na to, že nemáme čas, ale pekne krásne v rukavičkách so šarmom a štýlom začnime trebárs dnes rozprávať svoj príbeh celému svetu. Možno nám niekto dá srdiečko a kúpi si to, čo robíme my a keď nie, o niekoľko rokov bude z nás profesionál v mnohých oblastiach, ktoré dnes zatiaľ nepoznáme.
P.S: Pozdravujem všetkých tých, ktorí sa smiali, že nepotrebujú reklamu, nebudú budovať značku v on-line svete a že vonkoncom nepovedia svetu, čo robia.
Mal som pracovnú schôdzku s kolegom na obede. Na stole bola moja obľúbená pizza, citronáda a ešte ma čakali palacinky. V reštaurácií bol zhon, nepríjemná hlasná hudba, ruch, mimoriadne veľa ľudí. Obsluha pôsobila vyčerpane z toľkej práce. Asi nečakali toľko zákazníkov. Schôdzka bola neformálna, no pracovná. Mal som zámer vytiahnuť z kolegu informácie ohľadom jeho práce, postupov. Nakoľko mi zapla kontrolka na porade, že niečo nie je tak, ako by malo byť. V takýchto prípadoch mám osvedčený postup. Odvediem pozornosť toho druhého, najlepšie na neznámom chaotickom prostredí. Ukážem, že som kamoš a bavím sa o tom, čo sa mi na tom druhom páči. Zvyčajne sú to vlastnosti, prístup, práca, o výsledkoch sa moc nebavím, nakoľko viem, že nie každý deň je nedeľa.
Celá schôdzka prebiehala podľa predstáv, jedlo bolo výborné, miesto strašné a môj kolega sa necítil veľmi príjemne. O to mi šlo. Ubezpečil som ho, že potrebujem od neho vytiahnuť dve-tri informácie a je voľný a nech si ide kam chce. Súhlasil. Len som nevedel, čo vlastne hľadám. Čím sme dlhšie debatovali, tým viac bol nervóznejší z ruchu naokolo nás. Jeho pohyby začali byť neplynulé, slová ostrejšie a celkovo začal pôsobiť agresívne. Bol na mieste, odkiaľ sme začínali vyťahovanie informácií. On chcel mať z krku obed a ja na stole obľúbené palacinky.
“Víťazné stratégie”, vyletelo zo mňa smerom k nemu. Myšlienka bola mimo kontextu rozhovoru, lenže prišla v správnej chvíli na správnom mieste. Vlastne spustil som, čo bolo potrebné. Na druhej strane, dosť nebezpečné vyrozprávanie jeho príbehov, ktorými sa ochraňoval či upokojoval. Hneď som vedel, že maličkosť nie je maličkosť a nejde o dve či tri informácie, ale hrozí tu strata kolegu, ktorý mal na stole záležitosť a nevedel, čo s ňou. Akékoľvek rady, odporúčania boli zbytočné. Stratégia bola v momente jasná, zničiť to, čo oslabuje kolegu, nedať tomu ani len šancu.
Tu vznikajú iskry, napätia a hrozí nebezpečenstvo poranenia. Veď to vždy, keď sa “reže” do živého. Jediná maličkosť, ktorá išla proti vyriešeniu situácie, bol čas. Ten nebol žiaden, práve naopak, namiesto času bol tlak okolia na niečo, čo nik netušil, že je na stole. Pri práci z ľuďmi, hlavne pri ich vedení je náročné ako, kedy a či vôbec je správne čokoľvek povedať, reagovať. Dobrá správa je, že všetko je možné naučiť sa praxou, skúšaním, vzdelávaním. Áno, sem-tam sa stalo, že som spravil nesprávne rozhodnutia a prišiel som o mnoho ľudí. Lenže vďaka tým rozhodnutiam prišli nové poznatky, skúsenosti, ktoré dnes aplikujem v praxi.
Takže v momente som tušil, že mám na druhej strane stola poranenú srnku a nie dospelého zdravého jedinca, s ktorým môžem pomýšľať tam vonku na víťazstvá. Poranená srnka je krycí názov človeka, ktorý sa nachádza v životnom štádiu, že nie je všetko podľa kostolného poriadku. Mojou prácou je nakopať takúto srnku, zatriasť ňou čo najsilnejšie, aby sa prebudil/a a pozrel/a sa na konkrétnu situáciu presne tak, aká v skutočnosti je a nie horšia.
Tip. Takéto postupy sa majú aplikovať na verejných priestoroch, pretože hrozí fyzické násilie. Resp. fyzický útok srnky na mňa. Ak takéto praktizujem na verejnosti, zvyčajne vyviaznem bez následkov. V niekoľkých prípadov som schytal pohár vody do tváre, kyslú uhorku, pľuvanec, ale tam to naozaj skončilo. V súkromí takéto postupy naozaj neaplikujem. Tam sú nefunkčné.
Prebudenie je mimoriadne dôležité, nakoľko ide o čas, prácu, prostriedky a v neposlednom rade o súkromný život toho druhého. Ak sa nám nedarí v jednej životnej oblasti, máme tendenciu prenášať takéto starosti do všetkých oblastí našich životov. Môže sa stať, že začneme vidieť všetko okolo seba sivo, bielo a nakoniec budeme pomýšľať na skočenie z mosta. Preto je pre mňa v tíme dôležité zobudiť toho druhého, aby sme čím skôr eliminovali všetky okolnosti a začali tam, kde sme skončili pred tým, keď náš život stratil farbu. Dobrá správa pre mňa, viem, aké je to pekne na prd, keď život nejde tou cestou, ako chceme.
„Víťazné stratégie,” zvolal som po druhýkrát. „Mňa štve na nás ľuďoch to, že mnohokrát vyhrávame a naozaj tak, že sme aj na prvých miestach. Lenže pre nejaký záhadný dôvod si mnohé víťazstvá nevážime. Pri tom mohlo ísť naozaj o veľa.” Po týchto slovách kolega zvážnel, dal mi najavo, že viem, čo robím a netipujem len tak do vetra. „Ak raz v živote vyhráme, tak vieme takúto víťaznú stratégiu s najväčšou pravdepodobnosťou aplikovať s menšími, niekedy aj väčšími zmenami aj v ďalších oblastiach našich životov.” Chalanisko sa začal zelenať. „Vyhrávať nie je ľahké. Celý ten proces je plný nástrah. Dostane sa nám do rúk uznanie, slová, prostriedky a zrazu sa ocitáme v oblakoch a sme na pekne dlhú chvíľku vybavení. Takéto víťazstvá nemám rád. Spomaľujú nás, okolie, svet, vesmír, vlastne všetko. Kedy si naposledy vyhral? Vieš čo, beriem otázku späť, nechcem sa s tebou baviť o víťazstvách. Ty si víťaz, ktorý vie s pokorou vyhrávať, ale tak isto s hrdosťou prehrávať. Dojedzme obed, na tento monológ zabudnime.” Kolega začal dýchať, jeho farba pokožky sa mu naspäť vrátila. Zmohol sa na: „Odkiaľ si vedel?” “To pochopíš iba vtedy, ak budeš sedieť na mojom mieste a bude ťa zaujímať ten druhý viac ako ty sám. Iba vtedy dokážeš urobiť tento svet lepším, pomôžeš mu a dokonca pridáš ruku k dielu.” V tichosti som dojedol moje palacinky, zdvorilo poďakoval kolegovi za čas strávený so mnou na obede a každý sme šli svojou stranou.
Víťazné stratégie sú stratégie, ktoré každý z nás má a dokonca ich aj ovláda. Mnoho z nich dokážeme uplatniť v akejkoľvek činnosti na to, aby sme sa dostali na zaujímavé miesta. Samozrejme, nie vždy vyhráme. Nie preto, že sú nefunkčné, ale preto, že ten druhý je o čosi lepší alebo sa ešte máme niečo málo naučiť. Som presvedčený o ich sile a možnostiach pri žití lepších životov. Tak isto si uvedomujem potrebu životných prehier, lekcií, popálenín či rozbitých kolien. Víťazstvá majú mimoriadnu dôležitosť na naše fungovanie, pôsobenie a žitie a tvorbu životov. Aj preto mi nie je vždy jasné, prečo zabúdame na to, v čom sme dobrí a pre nejaký dôvod chceme riešiť falošný vzorec: poďme zlepšiť všetko to, v čom nie sme dobrí. Je maximálne neprípustné, aby sme boli dokonalí a mali kľúče od miešačky celého sveta. Zmierme sa s tým, že tam vonku je takmer všetko, čo ide mimo nás. Začnime ovplyvňovať to, čo ovplyvniť vieme a trebárs začnime, pokúsme, používajme trebárs viac, naše víťazné stratégie aj vtedy, keď si myslíme, že na to nemáme. Veď čo najlepšie sa môže stať?
P.S: kolega dopadal skvele. Sám si vyriešil situáciu a dokonca vyriešil dva obchodné prípady, na ktoré pred obedom nepoznal riešenie. Ja som nespravil naozaj nič. Možno som ho naviedol, ale vlastne ani to nie. Veď o tom je skutočné líderstvo, byť lídrom a nepovedať o tom nikomu a sem-tam uhnúť z cesty ostatným.
Dnešný článok má byť vtipný, nie pre čitateľov, ale iba pre jedného. Vlastne nie teraz, ale keď sa k nemu vráti o niekoľko rokov späť. Neviem, ako to máte u Vás, ale u mňa mám veľkú knihu snov, cieľov a vízií. Značím si do nej možnosti, ktoré ma zaujali a páčia sa mi. Lepšie povedané, ak som už na konci síl a nevládzem ísť ďalej, tak si ju otvorím, aby ma nakopla v zmysle: ešte chvíľku vydrž.
Pracovný deň, vlastne týždeň, u mňa začína behom. Teda, ak som nezaspal. Ranný beh je dosť dôležitý, prekonám zopár kopcov hneď zrána, nadýcham sa čerstvého vzduchu a k tomu vyvenčím psa. Samozrejme ranná hygiena, raňajky, upracem posteľ a s úsmevom vzlietam do práce.
Začínam na základni, to je kancelária, kde si skladám nabíjačky k telefónu, ku kamere a k počítaču. Dnes všetci vieme o dôležitosti plne nabitých zariadení. Špeciálne pokiaľ nás živia. Takže všetky batérie, ktoré mám, každé ráno dobíjam. Nikdy neviem, kedy ma zavolá príležitosť na druhú stranu sveta a keď tam už budem, chcem o tom natočiť film.
Raňajky č. 2: bez nich ani na krok. Tie sú takmer vždy zdravé. Pri ich jedení pozerám krátke videá o psychológií, marketingu, predaji, prezentácií alebo návody, ako fotiť či kameňovať moje pracovné dni tak, aby som pri tom vyzeral čo najlepšie.
Plánovanie/ príprava/ horí: tri dôležité činnosti dňa. Plánujem a pripravujem vždy dopredu, a keď horí, tak všetko ide na stranu. Na každý deň mám vopred pripravený zoznam úloh, cieľov, pripomienok, ktoré majú byť vykonané. Tieto činnosti sa opakujú od pondelka do piatka. Činnosť trvá približne hodinu až dve, podľa dôležitosti úloh.
Doobeda je venovane sa biznispartnerom, bankám, úradom, poradám. Najnudnejšia časť dňa sú porady. Hlavne keď nie sú očakávané výsledky na stole, vtedy sa krútim na stoličke a premýšľam nad jedlom. Banky sú celkom fajn, vždy im pokreslím letáčiky, zablokujem tablety alebo zlomím pero. Na úradoch, tam je celkom fajn taktiež, ľudia sú tam milí a vedia poradiť. Najťažšia časť dňa je na schôdzkach s biznis partermi, tí ma nechávajú čakať. Nahováram si, že trénujú moju trpezlivosť.
Obedy sú u mňa udalosti dňa. Ak sa nenajem, tak odpadávam, bolí ma hlava a smejem sa. Tento čas je akési krátke vydýchnutie pred ďalšími krokmi, ktoré ma čakajú vytvoriť, urobiť. Snažím sa ignorovať telefón, sústrediť sa len na jedlo. Počas obeda nerád riešim pracovné ani súkromné záležitosti. Vtedy sa najem najlepšie. Najradšej mám obed, keď je ešte v stravovacom zariadení predobedňajší pokoj.
Poobedňajšia časť je práca s klientom. Tu sa bavíme o snoch, cieľoch, víziách ich bývania. Venujem im zvyčajne celú časť dňa až do neskorého popoludnia. Tu zažívam mnoho vtipných a milých situácií od blúdenia, popletenie času, dňa, rozliatych káv či zjedených koláčikov, ktoré neboli určené pre mňa. Práci s klientom sa venujem približne polovicu týždňa. Zvyšok sa venujem tímu alebo projektom. Najčastejšie ma môžete uvidieť v reflexnej veste v terénnych topánkach s kamerou. Vtedy sa cítim ako najväčší šéf a zažívam najviac zábavy pri kamerovaní, dokumentovaní výstavby a samozrejme aj pri pózovaní.
Večere venujem výlučne prácam na mojich projektoch alebo dokončievam práce, ktoré sa nahromadili počas týždňa. To znamená, som v kancelárii, neodpovedám na správy či telefonáty. Tento čas je akési vydýchnutie za pracovným dňom.
Cez víkendy sa venujem behu, natáčaniu, vzdelávaniu, futbalu a spoločenským udalostiam. Samozrejme ak je treba, tak som v práci.
Môj pracovný týždeň mám vopred určený. Mám rád, keď je všetko naplánované, ale tak isto keď vykľučkujeme zo situácií bez narušia harmonogramu dňa. Mám rád, keď nájdeme riešenia pre biznis partnerov, klientov, samozrejme, keď ako celý tím dosahujeme výsledky. Okrem pracovného nasadenia patrí aj do pracovného týždňa relax, oddych, nachvíľu vypnúť. Mne pomáhajú aktivity ako futbal, behanie po stavbách, natáčanie, schôdzky mimo kancelárie, ale aj schôdzky, na ktorých sa bavíme o víziách a nových začiatkoch.
Mnoho ľudí si myslí, že sedím celé dni za počítačom a na ničom nepracujem. Sú dni, keď sa prichytím, ako sa ja sám prehováram, že nič nerobím. Lenže dnes naozaj neviem povedať, či pracujem dostatočne usilovne. To ukáže čas a samozrejme výsledky.
Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.
Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj mojej prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.
Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.
Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.
Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.
Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.
Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.” Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.
PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.
PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.
PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.
Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.
Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.
Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť.
Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.
Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.
Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí.
Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým.
Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť.
Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý z nás ich dokáže rozoznať, lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí.
Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom.
Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my.
Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.
