Tréning

Takéto niečo, čo nás poháňa

17. apríl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Nová Baňa, Štále a makačka v kopcoch

3. apríl 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Najkrajšie výjazdy často začínajú nenápadne. “Som na chate v Jedľových cez víkend, mohli by sme dačo pojazdiť. “ Tým, že je moja najobľúbenejšia časť tribečska uzatvorená pre turistov, dal som dokopy krátky výjazd na miestach o ktorých som doposiaľ čítal články. Teda ako je u mňa zvykom, bola to kombinácia miest, ktoré poznám a ďalšie práve idem spoznať.

Na plánovanie trasy používam asi najznámejšiu aplikáciu, ide o mapy cézet. Mám ju rád, nakoľko je jednoduchá. Väčšina ciest ktoré sú zaznačené aj v skutočnosti existujú. Mapy sú prehľadné, dajú sa používať ako navigácia a taktiež inšpirácia. Skúšal som aj ďalšie aplikácie na navigovanie v teréne, no tie ma dosť pomýlili. Ono asi každá z nich má nejakú výhodu a taktiež svojich obľúbencov.

Ešte jedna maličkosť, tým že môj stroj je zrelý do servisu na výmenu asi všetkého. Snažím sa vymýšľať trasy, tak aby sa šlo hlavne do kopca a zjazdy neboli moc rýchle. Lenže to som ani len netušil, čo všetko bude v teréne. Sem treba isť naozaj s dobrým strojom, kondičkou. Ideálne by bolo ovládať aj techniku. Nakoľko miestami je terén náročnejší.

Výjazd začína od Osnej doliny prijemným stúpaním na Veľký Inovec. Cesta je stará lesná asfaltka, ktorá pred koncom pritvrď uje stúpanie. Ide sa cez hustý les, vedľa cesty je potok. Skvelé miesto na letné tréningy. Približne v strede cesty je malá chatová osada Krtinová. Všetko pôsobí ako rozprávka. Veľký Inovec je zaujímavé miesto na turistiku a tréningy. Chodí sem mnoho ľudí. Len nie je tak spopularizovaný ako Tribeč.

Z Veľkého Inovca sa šlo na Drozdovo. Nádherné výhľady sa ukážu priamo zjazdovky. Tu sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane. Je vhodná viac pre horské bicykle. Pokračuje sa cez osady. Ide sa kúsok po asfaltke, potom spevnených cestách až sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Hrošovho vrchu. To sme opäť v lese, čaká nás nádherný zjazd lesnou zvážnicou až do Novej Bani. Po ceste míňame starú zjazdovku Zamrznutú hôrku, domček na strome, niekoľko studničiek. Ďalej sa pokračuje cyklotrasou Bajkom ponad vodopád.

Prichádzame na Štále. Otvoria sa nám výhľady na novobansko. Ďalej sa pokračuje nad malým banským mestom. Takto to tu vidím po prvý krát. Vedel som, že je to tu rozsiahle, no netušil ako veľmi. Striedajú sa miestne komunikácie so spevnenými cestami. Niektoré prevýšenia dajú zabrať a preveria asi každého športovca. Chvíľu sa krútime ešte stále hore nad mestom.

Prichádza prvá technická výzva. Spadnutá reťaz. Na prvý pohľad nič vážne. Po chvíli narábania, sme prišli na to, že niečo v prehadzovačke sa zlomilo. Ak by som tu nemal parťáka, ktorý bol technicky zdatný, asi by som tam ostal dodnes. Po pár minútach sme všetko rozchodili a pokračovali v ceste. Lepšie napísané v kopcoch.

Tajch. Zaujímavé miesto, ktoré patrí medzi obľúbené. Som tu druhý krát a vidím ho z časti vypustený. Dávame prestávku, dopĺňame energiu a vieme, že náš čaká jedno z tých náročnejších stúpaní. Prechádzame na druhú časť mesta. Míňame šachty. otvárajú sa nám výhľady na miesta odkiaľ sme prišli.

Dochádzala nám voda. Našťastie sa snažím plánovať trasy tak, aby boli zdroje vody naokolo. Opäť padá reťaz pri prehadzovaní na najľahší prevod v kopci. Tento krát už oprava bola rýchla. Stúpanie dáva zabrať. Obzeráme sa po mieste kde má byť studnička. V diaľke sa ukázala biela kaplnka pri ktorej mal byť prameň pitnej vody. Bol, voda padla vhod. Doplnili sme zásoby šlo sa ďalej. Kaplnka je známe pútnické miesto. Veľmi pekne udržiavané. Nad ním je parkovisko od ktorého sa chodí pešo hore k rozhľadni.

Za mňa najnáročnejší kopec, ktorý som vyšiel tento rok. Od kaplnky po rázcestie Štamproch bola cesta kamenistá a dala poriadne zabrať sklonom. Niekoľko krát som to chcel vzdať. Chalan čo šiel so mnou, sem tam niečo motivačné povedal a tak nič iné nezostávalo len pokračovať. Ono náročnosť výšlapov záleží od terénu a sklonu a tu to bolo nejako ťažšie.

Tam hore sme si dali prestávku, vydýchal som a šlo sa ďalej lesom na Zbojnícke studničky. Ďalšie prijemné miesto. Ukázali sa aj dych berúce výhľady na kopce a doliny o ktorých zatiaľ neviem nič. Pri zbojníckych studničkách sme si dali vodu a pokračovalo sa ďalej lesom na Kostivrch. Trasa bola naplánovaná aby čo najviac viedla lesom, lúkami a terénom. V týchto miestach taktiež nesklamala. Zišlo sa z hlavnej cesty na Majer, kde nás naháňali dvaja psy. Našťastie nič sa nestalo. Opäť sa otvorili výhľady. Tento krát na lúky a vrchy. Horný a Dolný Pajer, miesta kde sa ako keby zastavil čas, stratil signál a jednoducho ak je niekto fanúšik miest kde je ľudí o niečo menej, tak určite sem sa treba prísť pozrieť.

Pokračovalo sa lesnou zvážnicou na Maras dolina. Tu bola cesta náročnejšia. V týždni tu prebiehala ťažba a tak to tu aj vyzeralo. Šiel som pomalšie, parťák si na horskom stroji užil zjazd. V doline som ho fotil na pamiatku. Bol za pekného, presne tak sa aj patrí, keď si človek užíva jazdu, stroj, podmienky, výjazd.

Kúsok sa šlo po asfaltke, hore kopcom, na horizonte sme sa napojili na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane, po ktorej sme pokračovali až Hubačov Štál. Tu je potrebné povedať, že cesta je náročnejšia, asi sa sem moc nejazdí. Popadané stromy cez cestu. Jeden úsek som tlačil do kopca stroj. Ide sa cez hustý les, tak tu radšej spievať. Tiež nám tam vybehla nejaká zver z poza zákruty. Na Hubačovom Štále sa už napája na asfaltku a odtiaľ bol už zaslúžený zjazd až do Obýc.

Čestne prehlasujem, že bola to makačka. 62 kilometrový úsek s 2.000 metrovým prevýšením, so zjazdmi, ktoré naozaj sa dajú poriadne užiť. Celá trasa je určite viac vhodná pre horské stroje ľahšími prevodmi. Niektoré kopce dajú poriadne zabrať a neopustia odfľáknuté tréningy. Teda záleží aké tempo sa zvolí a taktiež aký úsek sa vypustí, alebo pridá.

Nová Baňa má čo ponúknuť. Je poprepájaná na všetky smery. Taktiež si tu príde za mňa na svoje asi každý druh cyklistov od cestných, gravel, fitness až po horské. Je nenápadná, rozsiahla, je tu čo objavovať, kde poblúdiť. Možno nie je tak turisticky atraktívna ako iné miesta. No aj to jej pridáva na hodnote. Možno maličkosť, v lese pozor na chlpáčov, je dobré si spievať.

Mapa okruhu: https://mapy.cz/s/hahefukobe (odkaz na trasu na mapy cezet)

Fotky:

Slnko a výhľady

20. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť. Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.

Defekt a teórie

13. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

7. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Nie prestať

22. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Osobný rekord

15. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky. Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Les

25. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vonku prší. Predpoveď znela: dážď do siedmej rána. Okolo ôsmej jednoznačne vyrážam. Lenže v tom prišla správa. Dážď pretrvá do obeda. Pristihujem sa s hlavou v okne, pozerám ako vonku leje, pofukuje vietor. V hlave mi chodili myšlienky, ako dnes nepôjdem vôbec von. Cítil som sa bezradne, k tomu ma to riadne štvalo. Veď mám plán. Rozumiem, že prídu dni, keď bude pršať, snežiť, mrznúť a mnohé tréningy sa neuskutočnia. Dnešok to byť nemal.

Ak idem hore kopcom, nadávam, neznášam to. Ak ten kopec, vyjdem mam skvelý pocit. Ak som v hore je blato, kaluže. Nadávam, ako všetko budem musieť čistiť, prať. Ak je príliš teplo, dusno, cely som dopotený, dohryzený od mušiek a prah je úplne všade, neteším sa. Ak počujem niečo šušťať v hustom poraste, zľaknem sa. Ak vidím stopu medveďa, bojím sa. Ak sa ocitnem medzi poľovníkmi je to nepríjemné. Ak nesprávne odbočím, zablúdim mám z toho zmiešane pocity, miestami ma premôže panika. Ak sa ocitnem v tme v lese, mám strach.

Vo väčšine prípadov si plánujem čo budem robiť cez deň. V prípade plánovania tréningov, tam si plánujem trasu, záťaž, tempo, prestávky, doplnenie vody, kedy budem jesť, záchytné body kadiaľ prejdem. Stane sa, že sa ráno zamotám a vyrazím o niečo neskôr. Cez leto to vôbec nevadí. Horšie to je v období, keď sa dni krátia a predžujú večere. Sem tam sa stane, že na križovatke odbočím na opačnú stranu ako bol plán. Riadim sa pocitom v bruchu. Ak mám perfektný plán, ale necítim sa naň. Idem inam. Taktiež sa stáva, že počas tréningu upravujem trasu. K tomu mám zvyčajne šťastie na počasie. Buď stihnem tréning pred dažďom, alebo po daždi. Sem tam sa stane, že zmoknem počas tréningu, aj keď predpovede neupozorňujú na dážď. Pred dažďom sa viem ukryť v lese. Lenže aj tak po čase premoknem.

Lákajú ma dlhé vzdialenosti, nekonečné poľné cesty, kopce a les. Za mňa je ideálny tréning, ak sa všetky možnosti s kombinujú. Les má pre mňa najväčší význam. V začiatkoch som sa mu úplné vyhýbal. Trénovať sa chodilo len na poľné cesty v okolí. Cesty, kde jazdia frekventovane autá. Do lesa som sa sám bal jazdiť. K tomu tie všetky strašidelné príbehy, čo sa deje v horách. V hlave svieti veľká červená stopka pred akýmkoľvek hustejším porastom stromov. Možno, to bolo aj správne. Môj prvý defekt som dostal v susednej dedine, v lese, bez signálu a vôbec som netušil čo ďalej robiť. Domov to bolo päť, šesť kilometrov. Oprava trvala nekonečnú hodinu. Viac som sa v lese neukázal.

Ako som tak jazdil, začali pribúdať ľudia, čo chceli so mnou isť von. To mi veľmi pomohlo. Nakoľko ma zobrali práve do lesa. Práve takéto jazdenia ma dostali na miesta, ktoré som si neskôr obľúbil a následne nabral odvahu jazdiť k nim aj sám. K tomu som začal spoznávať okolie. Vždy počas výjazdu, sa odskočilo na kúsok do neznámej časti, kde sa dovtedy nebolo. Priznám sa, miestami som siahal po navigácii, niekde som poriadne zablúdil. Či našiel miesta, kde nikdy viac nepôjdem dobrovoľne. Do dnes jazdím tak, že časť trate by mala byť pre mňa neznáma. Samozrejme nie vždy je to možné.

Les je neskutočné miesto. Je tam veľa nepoznaného, vie poriadne prekvapiť. Ponúkne výhľady, čerstvý vzduch, dobije baterky, ukáže nám rozprávkové časti. No nič nedá zadarmo. Môžeme sa pofľakovať, isť na turistiku, rodinnú prechádzku, či náročný tréning. Poriadne preverí, miestami schová do cesty prekážky. Postaví nás pred nebezpečné situácie, náročné terény, náročné zvážnice, vyschnuté pramene pitnej vody. Pošle na nás hmlu, neočakávaný dážď, chlad, vietor, poľovku.

Čím ďalej viac trénujem v lesoch, zisťujem aké nevyspytateľné sú. Nikdy človek nevie, čo ho môže čakať za ďalšou zákrutou, v hustých častiach hory. Vyrúti sa na mňa rozbehnutý cyklista, traktor naložený drevom, nekonečná skupina turistov, šmyknem sa na zvážnici a z letím dole? Určíte je namieste rešpektovať pravidlá. Písané, ale aj nepísané. Je nad slnko jasné, môžeme ich dodržať všetky, aj tak sa nám môže niečo stať.

V lese nikdy nie som sám. To je nad slnko jasne. Môže byť najhoršie počasie, no vždy natrafím na nejakého podobného odvážlivca ako som ja. Jazdím v pravo. V neprehľadnom teréne zazvoním, dám o sebe vedieť. Pokiaľ nevidím pred seba, nelietam. Môže sa vynoriť traktor z drevom, auto lesníka, turista, športovec. Vždy sa pozdravím, poďakujem. Ak môžem, prehodím zopár slov.

Zatvoriť za sebou bránu. V lesoch sú brány. Len, nie všetky treba zatvárať. Nie každý prameň vody je pitný. V lete je v lese menej pitnej vody. Zaspievajme si z času na čas, zatlieskajme. Nech o nás vedia. Zobrať si so sebou mikinu navyše, niečo nepremokavé. Počasie sa vie veľmi rýchlo zmeniť. Jedlo, o áno kopce vedia riadne dať zabrať, a nie je moc prijemne pobehovať v lese hladný. Je dobre počúvať miestnych, poznajú mieste lepšie vedia dať tip, upozorniť kde si treba dať pozor, či zbytočné nechodiť, alebo ktorá cestička je lepšia.

Mám pocit ako keby sme boli ľudia v lese lepší. Vieme sa porozprávať, dať si prednosť, pomôcť si. Načerpať energiu. Spoznať sa, prekonať sa. Les je návykové miesto. K tomu ak si obľúbime jednotlivé miesta, budeme tam chcieť chodiť často. Najkrajšie na tom je, že každý pre niečo iné. Niečo svoje. S kým sa vidíme najbližšie niekde v hore?

Byť trpezlivý na známych a neznámych miestach

4. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.

Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.

Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.

Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.

Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.

Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.

Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.

Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.

Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.

Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.

Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.

Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.

Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”

Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.

Prvý večer na tríbečsku

27. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter