Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Projekt Mám čas

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Návrat

Návrat

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok.  „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.”  Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná  myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Rozhovor

Rozhovor
Múdri ľudia rozprávajú, že život je krátky, preto by sme mali žiť každý deň tak, ako keby bol posledný. Pamätám sa, ako ma myšlienka uchvátila. Po čase som sa dostal k psychológií, našiel som kapitolu o myšlienkových mapách, vzorcoch správania a presvedčeniach, potom som už taký uchvátený nebol. Vlastne, išlo ma roztrhať, ako som naletel. Zabudol som si všimnúť aj druhú stranu mince.

Čim ďalej som presvedčený, že každý deň by sa mal žiť tak, ako keby bol prvý. Byť v režime turistu, byť úprimne zvedavý, tešiť sa z maličkostí, dať šancu zisteniu, čo je za tým, z tých väčších vecí padnúť na zadok. Znie to naozaj divne, však? Pokiaľ tak začneme žiť, ľudia si budú o nás myslieť, že sme divní alebo že sme začali brať drogy, niektorí nás úplne vymažú zo svojho života. Nájdu sa aj neprajníci, rýpači, kritici, pomocníci s kamarátskymi radami, ako nám chcú dobre a hlavne, aby sme neboli za hlupákov. Možno sa objavia aj takí, ktorým sa takéto správanie bude páčiť. Takže prvý alebo posledný, ale nielen deň.

Človeče, koľko návodov na úspech, zlyhanie. My im pre nejaký dôvod veríme. Zabúdame na seba, rútime sa do priekopy, kde niekto druhý akýmsi spôsobom prešiel na druhú stranu. My zbadáme vychodený chodník, myslíme si, že tadiaľ to pôjde. To sme ešte nezistili, či je v tej priekope krokodíl, či iný nebezpečný hladný plaz. Na druhej strane, ak by sme si každú múdru myšlienku mali overovať na niekoľkých miestach, asi by sme sa zbláznili.

S myšlienkou, ži tak, ako by bol posledný deň alebo úplné prvý, som prišiel na pracovné rokovanie ohľadne možnosti viesť predaj v novej, ešte nezačatej, bytovej výstavbe. Takéto schôdzky sú zvyčajne náročné, dlhé, keď ide všetko dobre, končia jedlom. V ľuďoch som dobrý, k tomu na schôdzky chodím pripravený, je to dôkaz, že si toho druhého vážim. Po prvých pohľadoch som vedel, že títo páni pôjdu po mne. Získal som ich hneď svojou pripravenosťou. Motivácia bola jasná, buď to bude náš prvý alebo posledný deň. Chceli viac informácií, lenže aj ja som od nich chcel konkrétne údaje, aby som vedel odpovedať. Vždy máme dve možnosti, všeobecné kecy alebo k veci. Dal som im na výber.

Po dvojhodinovej diskusií sme šli na obed. Po výbere jedla som dostal niekoľko otázok, ktoré som vôbec nečakal. Prečo píšem blog? Čo je to dokumentovanie? Ako myslím, že jedna fotka, video, článok, môže všetko zmeniť? Páni prišli taktiež pripravení. Práve pre takéto situácie som zakladal blog v roku 2015. Už niekoľkokrát sa o ňom hovorilo aj na pracovných schôdzkach. Dokonca mi pomohol sa zblížiť s ľuďmi a tľapnúť si k obchodu. Takže som sebavedome odpovedal, že mám dve varianty odpovedí. Pre kamošov používam krátku verziu tak, aby niečo bolo povedané, ale diskusia nepokračovala ďalej alebo im môžem povedať, čo všetko je za tým. Domáhali sa počuť všetko. Tak teda ešte raz prvý, či posledný deň, pokus, šanca. Odpovede mám dávno vyšperkované, takže som spustil.

Blog je ideálne miesto na niekoľko príležitostí. Prvá dáva možnosť druhým spoznať mňa. Mne dáva možnosť rásť, byť kreatívny, mapovať svoje myšlienky, slová, činy, núti ma pracovať na sebe, vidieť svoj posun. Je to moje sito, buď prejdem, ten druhý zavolá alebo neprejdem a nezavolá mi. Ak pozorne čítate, tak spoznáte moje názory, pohľady, myšlienky. K tomu dostanete pocit, že ma poznáte, aj keď sme sa ešte nevideli. Je dosť veľká šanca, že sa nebude chcieť ľuďom čítať, ale na to sa spoliehať nebudem. Prečítali by ste si teraz články od najbohatšieho človeka na svete z jeho začiatkov? Chceli by ste vedieť, ako začínal? Lenže, takmer nikto z nich nebudoval svoju on-line komunitu. Ja som na takej ceste, ukazujem svojmu okoliu, vystrekujem rožky aj mimo neho, aby ma začali vnímať aj ďalší. V neposlednom rade sociálne siete majú neskutočný dosah, lenže menia algoritmy, podmienky používania, kto vie ako dlho tu ešte budú.  Budujem ho pre seba, možno si nájde aj svojich fanúšikov. Môžem s ním každý deň pracovať, používať odkazy na články, posielať ich ďalej bez toho, aby niekto musel byť niekde prihlásený. Je bez reklám, neokráda pozornosť, práve naopak, núti premýšľať, nakopávať, zneistiť, uisťovať, poukazovať, pripomínať. Jeden článok týždenne, už takmer tretí rok po sebe. Vidím na sebe zmeny v komunikácií, vo svojom správaní, upravil som názory na kritikov, na tých, čo podporujú. Kritiku vnímam len od tých, čo sú ďalej, ako som ja, tak isto nekritizujem, nepoučujem. V mojich článkoch možno trochu všeobecne, ale hlavne vyzývam mať lepší život, či spraviť krok navyše. Blog je jedna z mojich vizitiek, môžete vidieť môj vývoj.

Dokumentovanie je činnosť, ktorú robíme každý, či na modrej, ružovej, fialovej, zelenej sociálnej sieti. Dokonca ju robíme aj mimo on-line. Ide o akési vydokladovanie, vyrozprávanie nášmu okoliu, kde sme boli, čo sme robili, na čo myslíme, čím prechádzame. Lenže, mnoho ľudí píše o tom, čo má na večeru, kde sa boli zabávať, kde boli na výlete, aké krásne deti majú, psa, zabúdajú na seba. Neukazujeme, čím sme museli prejsť, aby sme mali sexi namakané telo, my píšeme pod fotky motivačné citáty. Koľko sme museli študovať, aby sme získali náš vysnívaný titul. Čo všetko sme museli dať nabok, aby sme postavili vysnívaný biznis, sen, víziu, rodinu. Dokumentovanie je náročný proces, ktorý trvá niekoľko rokov. K tomu výsledky nemusia prísť hneď. Pre naše okolie sa to môže javiť čudné, nezvyčajné, nie vždy sa stretne s porozumením. Až keď niečo dosiahneme, potom sa prihlásia, že verili. Nepredávam cez moje články žiadne produkty, služby. Ukazujem, čim prechádzam každý deň, čo si všímam, opisujem zážitky, skúsenosti, predovšetkým budujem svoju značku, robím to po večeroch. Ukazujem skutočného Michala Boťanského. To je pre mňa dokumentovanie.

Áno, jedna fotka, video, článok, hlasová šou dokáže zmeniť všetko. Presne tak, jedna, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Tá prvá môže zmeniť nás, že sme sa na to dali. Fotka číslo 257 na ružovej sociálnej sieti nám zmení profil k populárnemu. Možno video číslo 945 na červeno-bielej sieti nás preslávi všade vo svete. Článok číslo 578 bude ten, vďaka ktorému vystrelíme do sveta ako raketa. Hlasová šou? To je teraz novinka, takže tam to môže byť o niečo skôr, číslo 178 nám prinesie tých ľudí, ktorí ju pomôžu rozšíriť tak, ako chceme. Vo vrecku nosíme plnohodnotné nahrávacie štúdiá. Mamuty už dávno vymreli, takže, ak chceme mať lepší osud, tak www.(meno vyhľadávača).sk, ako sa používa modrá sociálna sieť, ako sa robia dobré fotky, ako sa strihajú videá, ako sa nahráva hlas v telefóne. Všetko je dostupné. Aj sexi suseda, či sused, dovolenka, sushi, kino, lenže to všetko berie čas. Je v poriadku si nachvíľu zdriemnuť, ale nie je OK chrápať teraz, keď máme najlepšie šance na úspechy. Jedna fotka, video, článok, hlasová šou, vyhrnúť rukávy, dať nachvíľu nabok kradošov času, pozornosti a ísť do toho. Dnes nemajú viac šancu mladí, či veľkí, ale tí, ktorí sa naučia, čo sa majú odučiť a čo nové naučiť.

Bol som presvedčený, že moje odpovede im stačili a môžeme začať jesť. Jedlo už bolo na stole. No nik z nás sa ho nedotkol. Nemám rád studené jedlo v reštaurácií, má zvláštnu chuť, nie je mi z neho dobre. Som citlivka. Zdvorilo som zaželal dobrú chuť, lenže páni vystrelili ďalšiu otázku: Čo vlastne vidím, sledujem?

Doba tam vonku priniesla nové príležitosti. Na druhej strane neexistuje ten najsprávnejší návod alebo vzorec na úspech. Mladí sa do seba zaľúbia, vyštudujú školy, precestujú celý svet alebo iba Chorvátsko. Neskôr zistia, že by chceli bývať sami. Zoberú si úver, vymyslia si dieťa na “posunutie” vzťahu na ďalší stupeň. Baba je chvíľu šťastná, muž je trochu tiež, veď aspoň doma je pokoj. Prichádzajú problémy, tlaky. Jedna z obrovských chýb, ktorá sa deje, rodina dáva na prvé miesto dieťa, všetko okolo neho točia. Párik prestáva fungovať, randiť, milovať sa, nervozita je všade okolo. Dovolenky s dieťaťom sú drahšie, náročnejšie. Po tridsiatke sa ukazujú nové nástrahy, muž chodí viac do práce, žena ťahá domácnosť, nároky celej rodiny stúpajú. Nedajbože sa prisťahuje nový sused alebo príde do práce chápavá kolegyňa. Na krku môže mať párik rozvod, či ďalšie dieťa na záchranu vzťahu. Ak majú šťastie, tak to potiahnu do dôchodku, ktorý už ani len netušíme, kedy bude. Som rád, že štát nás núti starať sa o seba. Vzorce od rodičov, dobre sa uč, nájdi si prácu, založ si rodinu, už dnes nefungujú. Ak chceme mať nadupaný život, existuje jedna vec, musíme risknúť všetko. Tľapnúť si s takým partnerom, ktorý nás nebude chcieť udusiť, ale naopak bude s nami ochotný risk podstúpiť alebo aspoň istiť. Iba vtedy je možnosť v živote uspieť bez ľútosti v šesťdesiat päťke, či sedemdesiat dvojke. Som presvedčený, že úspech sa dnes dá dosiahnuť inak, ako mať na krku  bungalov na úver, dovolenku na splátky, auto na lízing, mať šéfa idiota a doma ženu, ktorá sa nás nebude chcieť ani len dotknúť, lebo práve niečo rieši na modrej sociálnej sieti (alebo chlapa, ktorý v kuse niekde je). Ten spôsob nosíme v kabelke alebo vo vrecku od nohavíc.

Jedlo začínalo byť na pohľad studené, začínal som byť hladný. Ani som nestihol chytiť príbor do ruky. Prišla ďalšia otázka, páni chceli vedieť, ako tieto moje myšlienky vníma moje okolie. Vtedy si hovorím haloooo, je dvadsiate prvé storočie, táto doba nechce ľudí, ktorí nemajú čas, či sa niekam neustále ponáhľajú. Takže, jedlo ešte chvíľu počká.

Mnohí nerozumejú tomu, čo robím. Nájdu sa medzi nimi lojálni ľudia, lebo som im v niečom pomohol. No väčšina ma ignoruje, vysmieva sa mi, no jedným okom sleduje. Najviac ma sledujú tí ľudia, ktorí pre nejaký záhadný dôvod nestláčajú srdiečka, či páči sa mi to. Nehnevám sa na nich. Vďaka nim hľadám iné možnosti, ako uspieť. Sem-tam sa nájdu ľudia, ktorí ma pošlú psychológovi, lebo si myslia, že som blázon a nie som normálny. Podľa nich by som mal mať ženu, dieťa, dom na hypotéku, auto na lízing, potichučky žiť, hlavne nevystrčiť z radu. Tým, že robím s bývaním, som chodil k ľuďom domov, poviem Vám, videl som, ako sme my ľudia schopní žiť. Ako sme schopní baviť sa s našimi deťmi, životnými partnermi. Čoraz menej vysvetľujem. Pochopia to aj tak len tí, ktorí robia na niečom podobnom, zvyšok klikne na srdiečko alebo páči sa mi to z lojálnosti, nezoberú si článok k srdcu, ani myšlienku. Na druhej strane to ani nechcem. Vyhovoria sa, ako tomu nerozumejú, nemajú čas na čítanie. Vlastne, ešte mi napíšu správu, že mal by som zlepšiť svoj štýl. Prechádzam procesom, učím sa vyjadrovať myšlienky písaným slovom. Viem, že moje články, videá, príspevky nie sú najlepšie, mohol by som použiť lepšie slová, slovosled, písať aktuálnejšie témy, ktoré pravé teraz trápia svet. Na druhej strane mince je to všetko ťažké, moje večery trávim za počítačom, na sociálnych sieťach, hľadám, tvorím, píšem, nahrávam. Bolí to, často som hladný, unavený, k tomu sem-tam ma bolí hlava alebo zub. Ak by som si mal brať rady k srdcu od niekoho, kto nič netvorí, len kritizuje, asi by som nenapísal ani ten prvý článok a ten bol naozaj strašný.

Prišiel k nám čašník, spýtal sa, či je všetko v poriadku, asi som ho začul len ja. Slušne som kývol hlavou. Začal som jesť, začínala ma bolieť hlava. Akonáhle dlhšie nejem, tak ma ide roztrhnúť, moju hlavu taktiež. Tváril som sa, že vlastne už za tým stolom ani nie som, nemal som silu, ani motiváciu pokračovať v rozhovore ďalej, nepoložil som ani jednu protiotázku. Zazeral som do taniera, rýchlo som naberal všetko, čo prišlo pod vidličku. Až keď nespustil jeden z nich, máme tak teda poslednú otázku. Pomyslel som si, že by mohli chcieť moje telefónne číslo, aby si ho zablokovali a nikdy by som sa im nedovolal. Lenže, chceli iba vedieť, či dostávam pracovné ponuky, či som OK s ľuďmi, s ktorými spolupracujem.

Dostávam ponuky, ale už len sporadicky. Skôr sú to nudné nezáživné nápady, chýba im myšlienka. Zatiaľ neprišlo nič veľké z čoho by som padol na zadok. Vlastne, mám jeden nápad, je to niečo moje. Zatiaľ je v zásuvke písacieho stola. Nič z toho nápadu neviem momentálne robiť, premýšľam nad tým. To je na teraz všetko. Viem, že mnoho ľudí okolo mňa mi nerozumie. Nie vždy podporuje, sem-tam hádžu pod nohy polená. Bolí to, keď pracujem na myšlienke prezentácie nového projektu a chalanisko, ktorý má povedať super, poďme do toho, mi položí desať otázok, ktorými mi naloží. Zrazu stojím pred otázkou, či ísť ďalej. Rozumiem aj tým druhým, že sa boja, majú svoje problémy. Lenže, môžem zhodiť všetko na druhých, akí sú nechápaví alebo si poviem, že to skúsim ešte raz, či to spravím bez ich vedomia. Teší ma, že po večeroch nachádzam potvrdenia mojich myšlienok na sociálnych sieťach od mentorov. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali. Poviem vám, tento posledný ma úplne nakopol, pokiaľ ma u nás ľudia otázkovali, zdržiavali, ten chlapík jednoznačne potvrdil správnosť plánu, na ktorom som pracoval. Bolo to, ako keby som objavil Ameriku len a len pre mňa.

Obed sme po tejto otázke v tichosti zjedli, nebol taký studený, ako sa zdal. S chalanmi sme sa nedohodli na spolupráci, no nebol to vyhodený čas. Spoznal som dvoch nových ľudí, ukázal som im príležitosť na ich projekt tam, kde ju naozaj mali. Je o dvoch ľudí viac, ktorí vedia, že michalbotansky.com je môj vedľajší projekt, vďaka ktorému dokumentujem, čím prechádzam, učím sa písať, všímam si reakcie ľudí, naberám nových kamošov, ale asi aj takých, čo sa moc kamošiť nechcú. Títo páni mi len potvrdili, že písať sa oplatí. Jeden z nich si založil vlastný blog ešte v ten večer. Ten druhý si otvoril svoj kanál na červenej sociálnej sieti a všade sa nahráva. Takže, niekedy sa oplatí žiť ako posledný, inokedy ako prvý deň, či pokus. Vlastne, vďaka nim vznikol ďalší článok. Možno sa k nemu o niekoľko rokov vrátim a poviem si, človeče to čo si mal v hlave alebo nepoviem.

Štastie, projekt a nerv.

Štastie, projekt a nerv.

OK začnime takto, v pracovnom živote máme niekoľko možností.  Pracovať 8 hodín päťkrát do týždňa alebo 24 hodín sedemkrát do týždňa, teda mať vlastný biznis alebo byť zamestnaný. STOP! Nikam nechoď, netvrdím, že podnikanie je pre každého, ani tvrdiť nebudem, ale tak isto netvrdím, že zamestnanie je pre každého. No mať šťastie a parádny život môžeme mať, nech robíme čokoľvek.

Byť úprimne šťastný, mať parádny život, byť milý, toto sú významné maličkosti, ktoré sú v našich životoch dôležité. Poďme na to pekne odzadu. Čo chcem od svojho života? Čo konkrétne chcem dosiahnuť? Kam sa chcem dostať? Keď to viem, bolo by super sa za tým vydať. Ak to náhodou neviem, je mojou povinnosťou, ísť to hľadať. Takže, ak som šťastný v zamestnaní, budem zamestnaný, ale ak každý pondelok nadávam na prácu a v piatok sa teším na víkend, tak odpoveď je jasná.

Často dostávam otázku, Michal, ale čo mám robiť, aby som bol/a šťastný/á? Nepoznám odpovede na to, čo koho robí šťastným. Čo viem, je, že ignorácia vlastného šťastia je životná tragédia. Pozri, ak si šťastný prácou pre niekoho iného a chceš od života menej, fajn. Nie každý z nás má budovať miliónové impériá. Ten najlepší projekt, na ktorom môžeme pracovať, sme my. Vieš skvelo spievať, písať knihy, tancovať, piecť koláčiky, viesť ľudí, či vieš predávať jedinečné produkty? Nech je to čokoľvek, je našou povinnosťou ukázať svetu, v čom sme dobrí, použiť všetky možné prostriedky, aby sme sa zviditeľnili. Pretože, čo keď práve ty vieš niečo, čo zmení náš svet? Nebuďme sebeckí.

Je niekoľko možností ako nás život neustále skúša. Jednou z nich je, že dostaneme dobrý život a sme sledovaní ako s ním zaobchádzame, alebo dostaneme prekážky a tak isto sme sledovaní ako s nimi zaobchádzame. Častokrát sa bojíme spraviť dva kroky dozadu, ale aj hrať riskantnejšie, aby sme neprišli o to, čo máme. Takto vznikajú klamstvá, nesprávne vzorce správania, neúspechy, falošné vzťahy, robíme to, čo nás nerobí šťastnými. Prebúdzame sa, až keď sa nám niečo stane(teda ak máme šťastie), alebo v šesťdesiatke, keď zisťujeme, ako už je neskoro. Áno zmena bolí, spraviť dva kroky dozadu bolí, no tak isto bolí, keď žijeme fajn život a nežijeme ten skutočný parádny, čo nás naozaj robí šťastnými, čo tam niekde v našom vnútri naozaj bolí.

Najjednoduchšia cesta ako to zmeniť, je budovať niečo naše, teda seba. Už slávny Tomáš Baťa povedal: „Ak chcete vybudovať veľký podnik, vybudujte najprv seba.“ /Zdroj/ Pokojne môžeme aj povedať: “ak chceme vybudovať niečo veľké, vybudujme najskôr seba”. Začnime čím skôr, nevyhovárajme sa, neodkladajme to na zajtra. Dnešný svet nám poskytuje mnoho možností ako na to. Popri tom sa môžeme zabávať a tešiť sa trebárs aj z maličkostí. Nič nám neutečie. Toto všetko nám zoberie čas, bude potrebné dať si záväzok, vyhrnúť si rukávy, obklopiť sa ľuďmi, ktorí nás podporia.

Dostaneme sa do situácií, v ktorých sme predtým neboli, zažijeme to, čo sme predtým nezažili, budeme sa musieť premôcť,  budeme mať nerv na človeka, ktorý nám ukáže iný pohľad, budeme mať nerv na seba. Vzdať to budeme môcť kedykoľvek. Lenže ten pocit, keď premôžeme prekážky, ale aj seba, je na nezaplatenie.  To je miesto, kde začína parádny život.

Návodov na šťastný život sa napísalo nespočetne veľa. Nastal čas, dať všetko nabok, vykročiť za tým, čo nás robí úprimne šťastnými. Pozri, naozaj môžeme mať lepší život. Nemusíš mi veriť. Len prosím Ťa vykroč vpred, aj keď je všetko teraz nedokonalé. Pretože nezáleží na tom, čo máme, ale na tom, kam ideme s tým, čo máme.

Práca, veľa práce a tie maličkosti za tým.

Práca, veľa práce a tie maličkosti za tým.

Cieľ bol jasne na začiatku stanovený. Považoval som ho od prvej chvíle nemožným dosiahnuť. Vedel som, že možno niečo viem, ale určite nie toľko, aby som dotiahol tento projekt pod svoje krídla. Poznáme to z múdrych kníh, verte sebe, neverte väčšine ľudí, nechoďte s väčšinou a podobné kecy. Neznášam argumentáciu, už vôbec nie v obchodných rozhovoroch. Môžeme mať pravdu alebo obchod. Je to drahé, treba to dokončiť, toľko to nemôže predsa stáť. Pár mesiacov som uveril väčšine, až pokiaľ som nerobil prieskum trhu a spočítal aká skutočnosť vlastne je.

Uveril som svojim výpočtom. Prekonal som strach z komunikácie s veľkou firmou. Zistil som, že oni sú tiež ľudia. Spravili sme zopár ústupkov, spustili sme akciu. Šťastný koniec, tlieskanie, oslavy neprichádzali do úvahy. Poznáte to, ak s niečím začnete, chcete pokračovať do konca. K tomu sme pridali projekt v ďalšom meste. Začali neskoré večere, stretnutia, rokovania, nastavovania. Samé od seba sa to nerozbehlo, tak isto sa to nerozbehlo pretože ja. Milión maličkostí je za každým veľkým príbehom. Zatiaľ sme na  čísle 98.000, no ešte je pred nami kus práce, stovky stretnutí, desiatky neskorých večerov v kancelárií, spojiť niekoľko tisíc tehiel.

Práca na akomkoľvek projekte nikdy nie je prácou jednotlivca, ale celých partií ľudí. Začína to od toho, kto vymyslel myšlienku, projektantov, majiteľov firmy, statikov, elektrikárov, stavbyvedúcich, chlapov na stavbe, žeriavnikov, tých ľudí, čo  “vybavujú papiere”, ľudí, ktorí  prezentujú projekt, kupujúcich, správcov, údržbárov a mnohých ďalších. Nikto nie je dôležitejší alebo menej dôležitejší. Všetci sme na jednej lodi, jeden bez druhého môžeme vedieť stavať najlepšie stavby sveta, no pokiaľ nedokončíme tých milión maličkostí, tak sa nepohneme ďalej.

Čim ďalej som viac presvedčený o tom, že mám v ruke nástroj na spoznávanie ľudí, príležitostí. Vždy som si myslel, že ja som dôležitý a bezo mňa by mnoho vecí nefungovalo. To je možno pravda, mám systém, ktorí iní nemajú, mám rád koláčiky, som dosť vtipný, ale to neznamená, že som nenahraditeľný. Usilovná práca, krok navyše a tímovosť sú akési ingrediencie na pomyslený recept na víťazstvo. Nepodceňujme svoju prácu, nepodceňujme prácu druhých. Iba spoločnými silami dokážeme vytvoriť kvalitný produkt pre tých, ktorí ho potrebujú.

Čo bol ten cieľ, ktorý som mal dosiahnuť?  Tľapnúť si s  jedným z najväčších hráčov v stavebníctve u nás v kraji. Prekonal som strach, seba, neprajníkov, tľapli sme si a prišli výsledky.  Veď pozrite sa sami trebárs aj TU, ako sme na tom.