Type your search keyword, and press enter

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Nespravodlivá výhoda

Nespravodlivá výhoda

 

Neznášam sa baviť o prostriedkoch a ani o výsledkoch. Tie sú síce potrebné na cesty, po ktorých sa hýbeme, no cieľ je jasne stanovený a verím, že sa približujeme k nemu. Dnes zbieram skúsenosti a naberám odvahu. Stále sa cítim ako kinderko, ktoré len začína objavovať možnosti v práci, ale aj mimo nej. Verím, že ak sa stanem najlepším, tak prídu odmeny a ďalšie výhody.

Náročky píšem v množnom čísle pretože okolo mňa je tím, ktorý ťahám so sebou. Mám rád prácu v kolektíve, no tak isto potrebujem byť chvíľku sám. Je to dôležitý čas na upokojenie mysle, vybitie zlosti, chýb, nesprávnych rozhodnutí, ale aj na tvorbu ďalších krokov.

To, čo je okolo mňa rozdeľujem na dve časti. Prvá je to, čo tvorím a druhá je šport. Obe sú mimoriadne dôležitou súčasťou toho, čo je. Dnes je veľmi ťažké si predstaviť jedno bez druhého. Popri práci píšem blog, nahrávam videá a dokumentujem to, čo sa deje okolo mňa. Filozofia je stať sa najlepším, akým sa môžem stať. Chce to veľa odhodlania, disciplíny, tréningov, usilovnej práce a možno trochu pomyselného šťastia.

Šport mi ukazuje fyzickú, ale aj psychickú stránku tela. Som amatér a možno nemám žiadne predpoklady sa stať najlepším. Viem, že ak chcem vybehnúť kopec s najvyšším stúpaním, mal by som trénovať. Ak chcem, aby ma nebolel chrbát, či nemať veľké brucho, určite to bude chcieť viac, ako len utierať prach z činiek.

Obe oblasti majú mnoho podobných čŕt, v prvom rade spôsobujú bolesť, oberajú o čas, pýtajú si vždy viac, nútia ma ísť ďalej. Sem-tam dostanem drobnú odmenu, napríklad môžem si kupovať tie isté veľkosti oblečenia.

Samozrejme, ak sa podarí vybehnúť kopec či dosiahnuť obchodné rokovanie do úspešného konca, pocit šťastia sa dostaví, aj keď viem, že je predo mnou je ešte cesta. Po dobrom výkone sa vždy dostaví energia, ktorá poháňa vpred. Beriem ju ako nespravodlivú výhodu pre mňa, ak porovnám obdobie, keď som len pobehoval po svete a utieral som prach z počítača, činiek a nezmyselne mudroval o živote.

Tak ako prichádza pocit dobre vykonanej práce, sa dostavuje energia, keď namiesto dobrého výkonu príde sklamanie. Tie sa delia na dve podskupiny: prvá – môžeme podať najlepší výkon, aký sme len schopní a aj tak nemusíme dosiahnuť to, čo chceme. Druhá – pre nejaký dôvod nepodáme najlepší výkon a pokašleme úplne všetko. Dan Millman píše vo svojich knihách o tom, že život je z časti záhada. Asi to tak z veľkej časti aj je. Verím, že nech akokoľvek sa okolnosti z krátkodobého hľadiska javia, dejú sa pre niečo. Preto, aby sme sa zlepšili, zhorkli, ale možno aby sme inšpirovali okolie.

Nespravodlivú výhodu zažívame všetci, keď sa rozhodneme vykročiť k cestám, ktoré nás robia šťastnými z dlhodobého hľadiska. Aj keď tie krátkodobé majú svoje opodstatnenie, no zväčša sú len lákadlom, ktorému ak uveríme, môžeme zablúdiť.

Pocit šťastia dnes v našom modernom svete dostaneme kúpiť v lekárni, v predajni s autami, kabelkami, cestovnej kancelárií a mnohých iných. Či je tento pocit skutočný, to neviem, na to som príliš neskúsený. No začínam mať presvedčenie, že tie najskutočnejšie nespravodlivé výhody dostávame vtedy, ak vyhráme nad sebou samým. Zdolanie kopcov, zodvihnutie ťažkých činiek či dotiahnutie náročných rokovaní, či vytvorenie toho, čo sa pokúšame (samozrejme je ich omnoho viac) nám prinesie o mnoho viac ako dobrý pocit v bruchu.

Každého z nás napĺňa niečo iné a zároveň to isté. Mám rád, keď sa snažíme, skúšame, sem-tam trafíme vedľa. Tak isto sa mi páči, keď si jeden druhému pomáhame. Či ide o srdiečko na sieti, dať prednosť na križovatke, pridržanie dverí, či darovanie úsmevu. Máme mnoho možností, nemusíme behať, pozerať sa na činky či rokovať, vybrať si môžeme z čohokoľvek. Tak isto nemusíme skúsiť všetko. Veď vlastne ten život je tak trochu záhada.

Monster

michal_botansky_blogger_monster

Keď si kúpime domáceho miláčika a moc s ním nebudeme trénovať, tak je viac ako možné, že sa z neho stane neovládateľná domáca záťaž. Taktiež naopak, ak si zabezpečíme nejakého lenivca, podľa všetkého bude ešte lenivejší.

Dostal som správu: „Michal, ďakujem.” Mám to šťastie, že okolo mňa je kopa parádnych ľudí. Takže takéto správy dostávam pravidelne. Aj preto som tej správe neprikladal dôležitosť. Bolo v nej: „Človeče, pozorujem ťa už nejaký ten piatok a vďaka tebe som sa dal na šport, teda pohyb. Cítim sa skvelo. Michal, ďakujem.”

Uff, super. Každá jedna takáto správa ma poteší. Priznám sa, že tak isto sa inšpirujem ľuďmi. Nielen tým, čo si myslia, robia, ale aj žijú. Často sa spolu s nimi bavím nielen o práci, ale aj o tom, akým človek sa stať, byť, čo tvoriť, zažiť a o čo sa pokúsiť.

Mňa nenakopávajú až tak ľudia, ktorí mi ukazujú, čo robiť. Skôr tí ľudia, ktorí by mohli robiť a nerobia. Často sa stretávam s ľuďmi a majú nadváhu, nedostatok motivácie, životnej sily, žijú z toho, čo dosiahli v minulosti. Ťahúňov na bránu mám okolo seba dvoch, troch. Tí sú pre mňa palivom, inšpiráciou. Každý jeden telefonát, schôdzka s nimi je pre mňa odmena. Sú pre mňa škola, vyzývajú ma na skúšky, dostávam od nich náročné úlohy. Mať takýchto ľudí vo svojich životoch je šťastie.

Každý z nás potrebuje inšpiráciu a usmernenia v živote. Ja tiež, k tomu chcem energiu, pohyb, vízie, skúšať a tvoriť. To je to, čo ma poháňa, vybudovať niečo viac ako včera, či vyjsť na pomyselný Olymp. Nezabudnem na vetičku: „Miško, ty môžeš všetko,” keď som sa pýtal, či by som mohol aj ja.

Netvrdím, že každý máme behať, pozerať sa na činky, čľapotať sa v studenej vode, pretŕčať sa vo videách, fotkách a predávať niečo. Každý z nás by mal robiť to, v čom vidí význam, potešenie a možno pomôcť robiť svet lepším miestom.

Každý z nás je v niečom dobrý. Jeden to neprizná, lebo nemá odvahu, druhý sa bojí, čo mu povie okolie, tretí nechce vyzerať ako začiatočník pred svetom, štvrtý sa bojí kritiky , piaty stále voľačo vylepšuje a nemá čas začať. No a jeden z desiatich začne napriek všetkému.

Učíme sa dvomi spôsobmi teóriou a tým, že to robíme. Vo všeobecnosti je ideálna kombinácia oboch správnym pomerom. Každému funguje niečo iné. Učenie má mimoriadne pozitívny vplyv na to, čo robíme. Ak raz prestaneme s učením, začneme ochabovať, zastaneme na mieste.

Aj preto je viac ako dobré každý deň trochu vnímať informácie, ale len tie, ktoré sú priamo spojené s tým, čo robíme. Nikdy nedokážeme pochopiť všetko, čo sa deje okolo nás, no čo dokážeme, je stať sa profesionálom v tom, čo robíme.

Čo je to ten monster? Podľa mňa by to mala byť istá časť v nás, ktorá je výnimočná niečím. Ak ju nevieme ovládať, spôsobí veľmi veľa škody. Ak sa ju naučíme ovládať a skrotíme ju, staneme sa majstrom v tej danej oblasti, ktorú trénujeme.

Oddanosť a odhodlanosť priniesť možnosti do našej reality

Oddanosť a odhodlanosť priniesť možnosti do našej reality

Ahoj Michal, počuj, mám pre teba prácu. Je to super, budeme ťa motivovať, aby si ju urobil čo najlepšie. Prvý pondelok v mesiaci a jeden z mojich známych cez pol Slovenska sa takto ozval. Samozrejme, že ponuku som ani len nevypočul a bavili sme sa o tom, čo je nové u nás oboch.

Neznášam motiváciu prostriedkami, tie automaticky prichádzajú, keď niečo vytvoríme, doklepneme. Motivácia pre mňa, aby som vykonal prácu, je niečo vybudovať, ovplyvňovať, dosiahnuť, posunúť sa v kariérnom rebríčku vyššie a samozrejme zanechať odkaz pre nové generácie, ale aj včerajšieho seba. To ostatné okolo je súčasť práce.

Keď som začínal, vnímal som veci odlišne ako dnes. Bol som netrpezlivý, nerozumel som, že veci do seba zapadajú, nadväzujú, vytvárajú, snívajú. Videl som zárobok ako jeden z hlavných motivátorov môjho sveta a práce, ktorú som robil. Trpezlivosť, usilovnosť, snaha, vytrvalosť mi nič nehovorili. Všetko som chcel hneď, byť všade, mať čo najširší záber a všetko vedieť. Neveril som, že sa niečo nedá, to mi síce zostalo doteraz. Mnohé postoje sú našťastie minulosťou. Odišli s ľuďmi, odmakanou prácou, chybami.

Dnes viem, čo chcem od života a od seba. Ten zvyšok ovplyvniť neviem. Možno tuším, ako zaujať, nablázniť, ukázať môj pohľad.  Rozumiem, že nedokážem vedieť a pokryť všetko. Preto spolupracujem s tímom ľudí, ktorí sú výborní v tom, čo robia a dopĺňame sa. Jasné, že vždy sa niečo pokašle, inokedy uchráni. Veď ako by sme napredovali, ak by bolo všetko stopercentne jasné hneď?

Stať sa odborníkom na určitú oblasť, pokúsiť sa byť najlepší, akým môžem byť mi pomohlo a neustále pomáha okolie. Bez ľudí naokolo by som bol priemerný, možno úplne bezvýznamný predajca niečoho. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na seba. Môžeme dostať tie najlepšie príležitosti, rady, pohľady, ale aj návody. No my sme tí, ktorí rozhodnú, či s tým niečo spravíme.

Každodenná tvorba, skúšanie, čmáranie, omyly posúvajú, ale aj vracajú spať. Netuším, či sa má žiť život podľa krokov k valčíku alebo k cha-cha. Pre mňa je to zbytočná informácia. Čo tuším, že nie je treba skúsiť všetko. Všetko, čo robím, dopĺňa to, čo žijem. Moje vedľajšie projekty sú súčasťou práce a opačne. Naberám od nich nielen cenné skúsenosti, poznatky, ale aj pracovne návyky.

Bolesť, chyby a pokusy sú povinnou výbavou aj keď sa rozhodneme najlepšie, ako vieme, niekde po ceste nás stretnú. Nikto z nás sa im nevyhne. Budeme skúšaní alebo len tak nami bude zatrasené, či robíme to najlepšie, ako vieme. Nech to znie akokoľvek, som presvedčený o tom, že všetko sa deje pre nás. Aj keď nie vždy vidíme hneď priamu nadväznosť na ďalšie kroky.

Verím, že všetko sa začína a končí nami. Tvoríme srdcom, myšlienkami, bruchom, pocitmi, taktiež našimi činmi. Teda to si myslím ja (môžem sa mýliť). Každé víťazstvo sa rodí dvakrát, najskôr v nás a potom tam vonku. Vraj ťažšie to je v prvom prípade. Tu len maličkosť, mnoho ľudí ani len nezačne premýšľať, že by mohlo byť niečo inak. Bojíme sa neúspechu, strachu z pobabrania niečoho. Nech to funguje ako chce, strach je nepríjemná emócia, ten často zachráni život, ale na druhej strane vie život poriadne pobabrať.

Oddanosť a odhodlanosť voči sebe priniesť možnosti do našej reality majú obrovský vplyv na naše rozhodnutia, ale aj životy. Pochopenie sily našich rozhodnutí, disciplíny, vzťahu k tomu, čo chceme, je veľmi veľká šanca, že siahneme na tie najväčšie víťazstvá. Tam vonku či okolo nás je mnoho možností, ktoré nevnímame, či si myslíme, ako sú pre nás nedosiahnuteľné.

To, či vidíme situácie vonku odlišne z nás nerobí zlých ľudí. No robí z nás víťazov a porazených. S remízou sa odtiaľto neodchádza. Mojou úlohou je nájsť najvýhodnejšie riešenie v danej situácií a čo najlepšie sa rozhodnúť. No predtým by som si mal  ujasniť, čo naozaj chcem, skamarátiť sa s disciplínou a vyhrnúť si rukávy.

Hovorí sa, že víťazi sú všetci tí, ktorým sa nepodarilo vyhrať a napriek tomu vyhrali. Tak isto sa hovorí o tom, že žijeme najlepšie, ako vieme. Ak by sme vedeli lepšie, robili a žili by sme lepšie. Dnes to možno nejde tak, ako keby sme chceli, to ale nemusí znamenať “nemožné”. Naša realita je pre nás všetko, čo vnímane v tej danej chvíli, zvyšok pre nás ako keby neexistoval. Môžeme vidieť pekne alebo tak, ako sa cítime. Jedno, čo si musíme odpovedať je to, čo si myslíme, že je okolo nás, či skutočne okolo nás aj je a je to, čo naozaj chceme aj žiť.

“To, čo si myslíme, že je realita, nie je realita, ale náš výklad k tomu, čo sa deje.” C. Jung.

Pači sa mi to

michal_botansky_blogger_paci_sa_mi_to.jpg

O tom, že podpora okolia má neskutočne silný vplyv na to, aby sme sa dostali na miesta, kam chceme, vieme asi všetci. No tak isto, ako má svoju silu, má aj odlišnú stránku, a to je depresia, sklamania, bolesť z nezvládnutých úloh či predstáv okolia. Už mnoho z nás zhaslo skôr, ako sme stihli zažiariť na pomyselnom pódiu úspechu.

Sám som stál pred pódiami, na ktorých som mal časom zažiariť. Okolie ma nabádalo, aby bola väčšia snaha, usilovnejšia práca a o mnoho väčší ťah na bránu. Aspoň tak nejako som vnímal našepkávanie ľudí, ktoré ma pred príležitosti dostali.

Pre nejaký dôvod som neuspel takmer vo všetkom, čoho som sa dotkol. Neviem, či to bola smola, moja nerozvážnosť, nepripravenosť, nezrelosť. Dnes je to minulosť, vďaka ktorej som tu. Ak by ma niekto vrátil do minulosti, asi by bola vykonaná inak. Lenže mám o skúsenosť viac, ako keď som tam pôsobil. Netuším, čo by sa stalo, ak by to bolo inak. Ako sa spätne pozerám, tak mnoho zatvorených dverí prinieslo kľúče k novým iným dverám. Netvrdím, že sú lepšie ako tie, ktoré boli pred tým, lebo nie všetky som stihol  otvoriť.

Páči sa mi myšlienka o vybudovaní takého života, aby som si od neho nemusel brávať dovolenky. Mám rád tvorenie, pohyb, energiu, budovanie a hľadanie možností k tomu, keď je okolo tím ľudí, ktorí ťahá za jednu stranu povrazu, zažívam skvelé pocity.

Jedno z mojich tajomstiev, ktoré používam tam vonku je hľadanie na druhých niečo, čo sa mi páči. Je naozaj neskutočne silné sa baviť o druhých s úprimným obdivom a zdravou zvedavosťou. Naučím sa mnoho a ešte nemusím čítať toľko kníh.

Každý z nás máme názory, pohľady, skúsenosti. No nie vždy sú všetky správne, dôležité či reálne. Aj preto sa obklopujem ľuďmi, na ktorých vidím, že to, čo robia je skutočné. Ak niekoho nevnímam, nemám proti nemu nič, len je možné, že necítim spojitosť v tej danej chvíli.

Ako tak putujem svetom, stretávam rôznych ľudí, niektorí prichádzajú, iní odchádzajú a mám aj takých, ktorí ma poznajú  po mene a trávim s nimi veľa času. Vytváram okolo seba komunitu ľudí, od ktorých sa učím, ktorých učím ja a potom sú tu veľmi podobní ako som ja. Veľmi rád trávim čas s ľuďmi, ktorí podporujú. Nemyslím teraz rozprávanie o tom, ako robím niečo dobre. Už sme veľkí a mali by sme vedieť, čo robíme správne.

Podpora je to, že svojim príbehom, skúsenosťami, pohľadmi inšpirujeme druhých, aby načuchli bližšie k tomu, o čom snívajú. Alebo ukážeme možnosti, o ktorých druhí nevedia. Nemusí to byť iba firma s miliardovými obratmi. Môže to byť čokoľvek, čo nás robí šťastnými, lepšími, šikovnejšími.

Môžeme z mála vytvoriť veľa, tak isto aj nemusíme. Každá jedna výhra, prehra, remíza začína v hlave a až potom na ihrisku. Môžeme sa baviť o akomkoľvek športe, životných situáciách, práci, priateľstvách, manželstvách. Buď sa naučíme žiť z mála a niečo ušetríme alebo sa naučíme tvoriť veľké príležitosti.

Žiadne myslenie nás neposunie vpred, ani vzad. My sa máme prihlásiť alebo rozkopnúť dvere, s úsmevom sa predstaviť. Samozrejme bude potrebné vyhrnúť rukávy a urobiť niekoľko dôležitých nesprávnych rozhodnutí. Pretože práve tie naučia najviac.

Okolie v našich životoch hrá významnú rolu. Podporuje, podceňuje, zrádza, no to isté môžeme robiť aj my opačne. Preto je dôležité sa obklopiť ľuďmi takými, ktorí vedia podporiť nielen, keď je jasná obloha, ale aj keď fúka. Nemusí ich byť kilometrový zástup. Možno dvaja, traja najlepšie z rôznych oblastí. Viac sa naučíme.

Pre každého z nás je na tomto svete miesto. Niektorí z nás sa stanú hviezdy, potom tu budú aj takí, ktorí im budú tlieskať, samozrejme potrební sú zvukári, kulisári, upratovačky, režiséri a mnoho iných. Výber je na každom z nás.

Škrabance

Škrabance

Netuším, ako je to s dokonalosťou. Zažil som situáciu, kde všetko klapalo ako hodinky, mal som skvelý pocit. Zakrátko na to prišiel škrabanec a prasklina. Išlo ma roztrhať. Lenže keď sa niečo pokazí a je večer, tak mám pravidlo, že sa rieši na druhý deň s chladnou hlavou. Na druhý deň škrabanec nezmizol, no poznám niekoho, kto s tým vie niečo spraviť.

Možno je fajn poznamenať o dokonalostiach, že nemusia sa na prvý pohľad javiť dokonalo. Aj keď vyšperkujeme všetko najlepšie, ako vieme, aj tak sa niečo nájde s čím sme nepočítali. Neskôr, keď sa pozrieme späť, tak zistíme, že aj vďaka tomu to bolo to najlepšie, čo mohlo byť.

Škrabanec, prasklina sú udalosti, ktoré sa dejú v našich životoch. Niekedy ide o veľa, inokedy o ešte viac. Čo je dôležité, mnohé škrabance a praskliny je možné opraviť. Niekedy zavoláme lekára, automechanika, inokedy najlepšieho priateľa či toho, kto najviac rozumie ich odstráneniu alebo oprave.

Ak sa niečo stane nášmu zdraviu, majetku, na to slúžia spoločnosti, ktoré ich vedia ochrániť finančnou injekciou. Ak sa deje niečo nám, vždy máme niekoho naokolo, kto nám môže podať pomocnú ruku. Samozrejme máme aj toho najdôležitejšieho, a to je osoba, ktorú vidíme ráno v zrkadle.

Každá jedna udalosť, ktorá sa nám deje nosí so sebou odkaz. Jeden je poučný, druhý je varovný a ďalšie sú len tak, aby sme nezaspali. Čím ďalej je viac ako isté, my ľudia rastieme najviac, keď sme pod tlakom okolností. Vtedy dokážeme preniesť tie najvyššie hory.

Našou úlohou by nemalo byť pochybovanie o tom, ako škrabance, praskliny opravíme. To je úloha tých, ktorí tomu rozumejú. Našou úlohou je takýchto ľudí nájsť a osloviť. To, že na niekoho nakričíme nič neopraví. Všetko znie jednoducho, keď prídu na slovo emócie, tak všetky príručky idú stranou. Niekedy fajn dať všetko na chvíľu bokom utíšiť sa a vyhrnúť rukávy až keď emócie budú tam, kde majú byť.  Preto je fajn robiť šport, jesť koláčiky či na chvíľu ľahnúť na gauč.

Ako toto môže mať niekto rád

michalbotansky.com_blogger_beh_prekonavanie_praca_zima.jpg

Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.

Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke,  štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.

Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.

Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.

Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.

Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.

Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.

Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.

Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.

Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.

Video: TU

Rozhodnutie ako investícia

Rozhodnutie ako investícia

Investície nie sú pre každého, sú náročné, hrozia straty, obúchané kolená, lakte, ale aj zlomené nohy. Mnoho majstrov hovorí, že najhoršia investícia je tá, ktorú neurobíme. S kamoškou Peťou sme mali konferenčný hovor o našich budúcnostiach. Dostali sme sa k otázkam ako, čo ak bude táto situácia nasledovať ďalej. Čo potom? Zoberieme si úver a stavíme na svoje šialené nápady? Či sa zľakneme a schováme doma pod stôl?

Pokiaľ sme obklopení ľuďmi, ktorí nás ubíjajú alebo sme hlboko ponorený v situáciách, kde sa tvárime, že nemáme na výber, svet sa posúva ďalej aj bez nás. Takéto situácie sú naozaj náročné, berú nám energiu, ale aj chuť ísť ďalej. Žijeme v obrane a nie v útoku, čakáme, že sa nám prihodí niečo nepríjemné. Zrazu ako keby všetko dobré zo sveta zmizlo.

Jeden z chalanov, ktorý mi posúva vedomosti vraví, že ak sa chceme pohnúť z miesta, musíme rozhodnutia urobiť rýchlo. Ževraj to bude bolieť, okolie bude frflať, ale je to jediný efektívny spôsob, ako dosiahnuť zmenu. Taktiež dodáva, že ak naše rozhodnutia budeme odkladať, tak čo sa zmení o mesiac, dva? Vlastne, ako budeme o dvadsať rokov pozerať spätne na tento rok? Nemôžeme chcieť všetko ovládať, musíme jednoducho veriť procesom, ľuďom okolo, sebe aj keď to nebude všetko na sto percent.

Najskúsenejší člen z našej skupiny slová potvrdzuje a nabáda k pohybu, riskovaniu, práci, vytváraniu vzťahov. Nemusíme vedieť všetko, čo bude ďalej. Nejako bude, len sa musíme rozbehnúť. Strach z nepoznaného a prekážky tu budú vždy. Najťažšia skúška príde vtedy, keď si uvedomíme, že sme na najdôležitejšie rozhodnutia v živote sami. Ak ich zvládneme, tak zvyšok bude história. Takže ži a nechaj žiť.

Čas tráviť s ľuďmi, ktorí vedia, je pre mňa jedna z najväčších odmien, ktorú dostávam. Inšpirujú ma. Mám ešte väčšiu chuť tvoriť, hýbať sa. Asi mám šťastie, že okolo mňa sú ľudia, ktorí vedia o mnoho viac ako ja. Sú tu už dlhšie, čerpám od nich mnoho tipov a trikov, no až dnes si uvedomujem silu ich spojenia v myšlienkach, vedomostiach, chuti budovania a hladu po lepšom živote.

Jedno z najťažších rozhodnutí, ktoré som kedy urobil bolo risknúť všetko na jednu kartu, o ktorej som nevedel vtedy nič. Netušil som, čo ma čaká. Bolo to najbolestivejšie obdobie, keď som vymenil dovolenky, randenia, autá a mnoho iného za počúvanie, vnímanie, chodenia pešo cez zablatené polia, kopu práce a samozrejme veľa pokazeného.

Považujem to rozhodnutie za najlepšiu investíciu mojich čias. Dokonca lepšiu ako odísť na čas do Londýna. Aj keď nebyť Londýna, tak určite neviem po anglicky. Ani by som si nenašiel cestu k foteniu a usilovnej práci. Aj keď základná vojenská služba zanechala vo mne akési základné pracovné návyky.

Je úplne jedno, či máme namierené do ligy majstrov alebo siedmej drevorubačskej. Čo jedno nie je, keď už niekde sme, buďme čo najlepšími. Možno nie každý máme príležitosti slobodne lietať vo výškach, v diaľkach. Máme iné možnosti, ako sa stať najlepší v tom, čo robíme a možno ležia okolo nás.

Najlepšia investícia nie je finančný produkt investičnej spoločnosti, nie je nehnuteľnosť, pôda, kovy, akcie. Najlepšia investícia sú naše rozhodnutia a to, čo robíme. Sú dôležité, podstatné a pomáhajú nám zlepšiť naše životy. Veď vlastne stačí sa rozhodnúť správne iba raz. Tým najlepším rozhodnutiam predchádzajú tie najhoršie. Nebyť nich, tak prídeme o mnohé vedomosti a poznatky. Aj preto naše okolie hrá obrovskú rolu v našich životoch, ale aj rozhodnutiach.

Čísla

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.