Type your search keyword, and press enter

Jedna z kapitol

michal_botansky_blogger_sam_osamleost_zivot

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vyhlady

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_sitno

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vtacnik.jpeg

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď  už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_velky_tribec

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Skreslovanie

michal_botansky_bloger_komunikacia_možnosť

Premýšľam akú tému otvorím nasledujúcim článkom. V hlave mi idú dve myšlienky, sú témou posledných dní. Ako to tak vnímam, o pár mesiacov budú asi tieto slová na usmiatie. “Počuj Michal kamoši už to majú, ja ešte nie. Povedal mi, že už minulý rok to niekto dostal.”

Človeče, vďaka takýmto dvom vetám si všímam ako rýchlo dokáže vzbĺknuť plameň. K tomu skresliť informácie na nepoznanie. Taktiež zbytočné nedorozumenia a tlak. Kto vie čo ešte. Ono vždy iskrenie patri do života. Istým spôsobom je fajn, preberá nás k lepším výkonom, dokáže z nás dostať niečo navyše. Samozrejme nemôže byť moc veľké a trvať donekonečna. Vtedy sa aj tí najlepší z nás zosypávajú, končia v nemocniciach a možno ešte horšie. Majme toto na pamäti. Začínam sa stretávať častejšie s vetičkou: “som chorý, lekár povedal, že príliš veľa stresu”. Tak premýšľam, kde ten stres vzniká.

Je nad slnko jasné, že nedorozumenia tu boli, sú a budú. Myšlienky sa nie vždy pochopia správne, k tomu každý dávame tým istým slovám rozličné významy. Máme so sebou balík emócii, zážitky so situácií, ktoré sa dejú okolo nás. Ak to všetko zmiešame, máme parádny kokteil, ktorý sa môže kedykoľvek vznietiť. Tiež vybuchujem, aj dnes do telefónu. Odniesla si to pani, ktorá mi na infolinke nepomohla. Vlastne nemusela pomôcť, nie každý vie všetko. Naštvala ma, keď mi vkuse opakovala aby som zavolal niekam inam. No a práve odtiaľ ma siahodlhých rozhovoroch poslali za ňou.
Som zodpovedný za balík udalostí vo svojom v živote. K tomu od čoho kľúče nemám sa nezaujímam, nestrkám do toho nos. Áno, určite je fajn mať prehľad o svete. Vedieť všetko? O čom sa budem baviť s druhým, ak budem vedieť všetko? Malo by byť fajn vedieť ovládať seba, svoje preplnené batohy stresom, naháňaním, lepením, hladom, utekaním od niečoho, za niekým. Je náročné sa ovládať pod emóciami, v zhone, keď nám horí pod zadkom, nestíhame obed, k tomu si na seba ešte vymyslime nejaký umelý tlak. Ešte nás k tomu niekto naštve, alebo sa to podarí nám.

Zastavujem sa večer. Pozerám sa do zrkadla na seba. Usmievam sa falošným úsmevom a krútim hlavou. Ako som len mohol tak zbytočne vyletieť na človeka. Zbabelo som dal seba na prvé miesto, urobil som sa dôležitý a znepríjemnil som deň niekomu ďalšiemu. Píšem články o emóciách, snažím sa pochopiť to čo sa deje vo mne, nejako to usmerniť, aktívne športujem a aj napriek tomu som pochybil. Takéto situácie sú za mňa stratové, k ničomu nevedú. Taktiež sa rozchádzajú v mojej filozofii a to je aby som robil svet okolo seba lepším.

Snažím sa porozumieť sebe, druhým. Nie vždy to ide. Informácie ktoré medzi sebou si vymieňame sa časom skresľujú, ohýbajú. Veď ruku na srdce, kto z nás si pamätá, čo sme vtedy presne od slova do slova povedali. Ak máme manželku, frajerku tak určite ona. Tým sa nezbavujem zodpovednosti, ako je fajn si pamätať čo poviem, rozširujem ďalej.

Informácie sa rozširujú rýchlo, môžu sa pochopiť rôzne. Stáva sa, že pôvodná informácia pokiaľ prejde odo mňa k ďalším, k ďalším, ešte medzi tým si ju povedia ďalší, ktorých ani nepoznám, máme na svete celkom pekne sci-fi. Nie všetko čo počujeme je pravda, nie každý kto na nás vyletí to myslí osobne, nie všetko čo povieme aj tak myslíme. No vždy sa môžeme opýtať, opraviť, z chuti zasmiať.

Len jedna maličkosť. Nie vždy sa máme potichu prizerať, ako nám niekto vykladá pomyslený odpadkový kôs pri náš parádny gauč. Taktiež je fajn pripomenúť, že nie vždy je potrebné reagovať a mlčať je zlato. V tom, je ten náš život záhadný, ktorú možnosť použiť. Vlastne, nezabudnime sa spýtať suseda, kamaráta, kolegu ten vie lepšie ako my.

Veci

michal_botansky_bloger_Veci_myslienky

Hovorí sa že radšej vyhorieť ako sťahovať. Pri činnostiach ako sťahovanie, veľké upratovania, rekonštrukcie príbytkov, kancelárií, komôr, skladov, chát si niekedy môžeme uvedomiť koľko nepotrebností máme okolo seba nazbieraných. Vlastne pamätám si ako chlapec, keď som pomáhal upratovať starým rodičom komoru. Čo všetko mali odložene, veď zíde sa. Pri ďalšom upratovaní to všetko čo sa zišlo sme vyhodili.

Často nosíme so sebou aj mnohé nepotrebnosti, nazbierané pravdy, staré skúsenosti, ktoré nám niekedy znepríjemňujú životy. Áno, určite sa v nás nájdu aj prijemné spomienky. Lenže za seba môžem povedať, ak zažijem prijemné udalosti, cítim sa dobre. No stačí jedna, ktorá nie je moc fajn a všetko prijemné je zrazu preč. Aj preto som presvedčený, že viac prirodzenejšie je premýšľať nad všetkým tým čo nás ťaží. Hlavne ak sa zapletieme do situácií, kedy nevidíme svetlo na konci tunela. Možno aj preto niekto vymyslel koníčky, aby sme sa odreagovali a pokúsili dostať z hlavy takéto skúsenosti.

Niekedy je fajn vyhodiť všetko za hlavu, odložiť batoh všetkých nepotrebností niekam stranou a užívať si danú chvíľu. Len to asi nie je tak jednoduché ako sa to môže zdať. To isté platí s vecami, ktoré nepotrebujeme a podľa všetkého ani potrebovať nebudeme. Zbaviť sa niečoho nepotrebného chce aj silnú vôľu. Niekedy ísť aj proti vlastným citom, zážitkom ktoré nás s tým všetkým prepájajú.

Potrebujeme vlastniť všetky tie veci, pravdy, názory? Neviem. Ak si život predstavím ako korčuľovanie na ľade. Určite sa lepšie pohybuje bez zbytočných záťaží, k tomu je menšia šanca že sa pod nami preborí ľad. Aj keď nič nie je na sto percent isté. Sem tam mať doma niečo navyše, nie je na škodu, tak isto mať skvelý ale aj nepotrebný zážitok.

Zmysel nie je obhajovať ani jednu možnosť. Skôr skúsiť sa pozrieť čo je správne pre mňa. Možno je fajn opýtať sa, čo mi skutočne robí radosť a či naozaj potrebujem najnovší model tej veci na ktorú sa práve pozerám. Ak áno, je to v poriadku.

Čistá strana

 michal_botansky_bloger_zaciatky_cista_strana.jpeg

Začína nove obdobie plne nádeji, možných zvratov. Myšlienok na pomyslene víťazstvá je teraz o čo si viac. Pozerajú sa horoskopy, čísla, predpovede, píšu si nekonečné zoznamy čo sa chce dosiahnuť. Alebo sa len jednoducho otáča strana a ide sa ďalej.

Nove začiatky moc neoslavujem. Sú pre mňa zvyčajne plne otáznikov, neistoty a naozaj netuším čo sa bude diať. Aj preto radšej začínam pomalšie vstupovať k novým začiatkom. Netýkajú sa len nového roka, ale všetkého čo sa začína. Nejako verím, čím pomalšie sa začne tým väčší priestor na preskúmanie a možný úspech je. Aj keď je tu jedna „vec”,ktorá môže z času na čas fungovať.

„Jednoducho do toho skoč.” Takáto teória je náročná na premýšľanie následkov čo sa všetko môže udiať. Zvyčajne ani nie je priestor na myslenie. Jednoducho sa skáče, staví sa všetko na jednu kartu. Buď sa podarí, alebo si poviem skúsil som. Myslím, že dôležitosť pripomínania tejto možnosti je na mieste. Častokrát sa stáva, ako veľa premýšľania nám môže zobrať tie najlepšie príležitosti. Aj preto je niekedy dobre skočiť, napriek riziku a strachu z nepoznaného.

Začiatky nie sú pre mňa moc obľúbené. Zvyčajne aj tak trafím príležitosť, že neskôr ma moje rozhodnutie štve, alebo ma ide roztrhnúť. Je veľmi málo rozhodnutí, pri ktorých som si povedal: „super, pecka oplatilo sa”. Lenže keď sa bavím so životom skúsenejšími ľuďmi, tak sa nado mnou len smejú. Ešte ma podpichujú ako málo riskujem a skúšam. Vlastne, čim viac nesprávnych rozhodnutí spravím, tým viac skúsenosti budem mat. Že vraj tie sa veľmi ťažko dajú kúpiť. Len tu s krátkym výdychom dodávam, nemusím skúšať všetko.

Boli obdobia keď som sa bal prvej schôdzky, prvého tréningu, prvej výmeny názorov, prvej návštevy, nových miest. Často som preto mnoho prvých schôdzok radšej ani nepodstúpil a tým pádom sa neuskutočnili ani druhé tretie. Strach tu je aj dnes. Zatiaľ netuším ako sa ho zbaviť. Vlastne ani neviem či chcem.

Možno nie vždy skočím po novej príležitosti hneď, alebo k prvej schôdzke. Pretože nemám rád začiatky, sem tam cítim strach. Lenže to sú všetko pocity a tie klamú, možno nie stále, ale viac ako myslím. Tak sa snažím vždy prekonať a aspoň skúsiť pozrieť čo je predo mnou. Na ten strach a nechuť jednoducho vykašlať sa.

Je v poriadku mať pochmúrne myšlienky pri nových začiatkoch, tak isto aj veľké očakávania. Dokonalo naplánované budúcnosti, alebo jazdiť bez plánu. Život je záhada, to čo bude najlepšie pre mňa, nemusí byť pre druhých. Všetko môže byť úplne inak ako si myslíme.

Ak ma začiatky k niečomu učia, tak určite je to prekonanie sa. Zmena je náročná, vybehnúť zo svojich vychodených chodníkov nemusí byť pohodlné, môže to bolieť, štípať, nebude sa chcieť, bude sa váhať, premýšľať. Vtedy je dobré skočiť, len tak zavrieť oči, zaťať zuby a skočiť do nového nepoznaného, veď kto vie čo sa stane. K tomu nový štart, nová strana sa môže začať práve teraz, nemusím čakať na nič.

Štrnásť, tisíc a kopce

 michal_botansky_blogger_strnast_tisic_kilometrov.jpg

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu 
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Dvadsaťtri

 michal_botansky_bloger_dvadsadtri_vykrocit_vpred_pocit.jpeg

Z času na čas je fajn obzrieť sa čo sa podarilo. Potľapkať sa po ramene, pobúchať po čele za prístup, dosiahnuté výsledky, alebo premárnené šance. Pofňukať si, dobre sa zasmiať sám na sebe, sám pred sebou. Naozaj len na chvíľu. To čo sa stalo zmeníme, teda ak chceme, len tým, že pôjdeme ďalej, vytrváme, možno niečo upravíme, alebo začneme úplne odznova.

Rok s koncovkou dvadsaťtri, bol pre mňa akýmsi náročnejším testom. Ak by som mal úprimné opisovať, posledných dvanásť mesiacov, podľa všetkého by sme sa bavili o bolesti, fňukaní, hlade, prekonávaní, nejakých zablúdení, nepremenných šancí. Keďže fňukania bolo dosť, lepšie by bolo pozrieť sa späť a nájsť dve – tri myšlienky, pre ktoré sa oplatilo prejsť dvadsať trojkou.

Zvyčajne tie najlepšie spomienky sa spájajú s bolesťou, prekonaním vlastných limitov a športom. To ostatné ako keby ani nebolo, nezaujímalo ma, bolo na vedľajšej koľaji. Nebudem sa zaoberať či je to teraz správne. To ukáže čas. Najkrajšie príbehy sa vždy začali písať, ak som sa postavil od stola a niečo urobil. Zvyčajne nabral odvahu, šiel na neznáme miesta, prestal namýšľať, alebo som vykročil v pred, aj keď som sa na to necítil.

Vlastne možno o tom mal byť rok dvetisícdvadsaťtri. O nabratí odvahy, prejsť nepoznané úseky, postaviť sa, keď aj zablatený, usmiať sa o ukázať svetu niečo čo som v ňom našiel. Keď už nič iné na teraz, aspoň mám o niečo lepšiu kondičku ako takto pred rokom.

Obdobia, slnko a život

michal_botansky_slnko_blogger_obdobie

Človeče, ako si tak všímam, končí jedno obdobie. Pri písaní nasledujúcich slov ide o kalendárny rok. No pri jeho čítaní to môže byť hociaké iné obdobie. Pomaly sa vydychujem, čo všetko sa udialo. Všímam si okolie, bavím sa druhými okolo seba. Niekto fňuká, sťažuje sa, ďalší srší radosťou. Nech je to akékoľvek, všetko je dočasné. To je jeden z faktov, ktorý tu bol a je odnedávna. Okolnosti, život, bežné maličkosti radi zatrasú z času na čas, aby sa uistili či sme vo forme a myslíme to vážne, alebo nás preradia na ďalšie koľaje.

Ako tak cupitám dňami pýtam sa, čo dokážem zlepšiť, opraviť. Taktiež čo dám nabok, prestanem si všímať. Vlastne či som na tej najsprávnejšej ceste. Tlak informácií a vedomostí ktoré ma obklopujú je neskutočný. Pýtam sa, je moja povinnosť vedieť úplne všetko? Mať prehľad o každodenných dianiach doma, vo svete, u susedov. Byť neustále dostupný pre všetkých, alebo byť sebec a hľadieť úplne na seba.

Odpovedám, že všetky takéto otázky už dávno by mali byť vyriešené. Lenže je tu jedna vec. Časom sa meníme, možno nie úplne, ale postupne. Ako sa dostávame k novým skúsenostiam, tým sa menia aj naše pohľady, názory, ciele, záujmy, robíme odlišné rozhodnutia. Mnoho vecí by som asi spravil vtedy inak, ak by som sa vrátil späť do minulosti.

Nie každý z nás dokáže zvládať okolnosti na jednotku a môže sa stať, že mu hrozí prepadnutie z bežných životných rozhodnutí, krokov, povinností. Neúspech, zlyhanie je súčasť našich životov. Mnoho krát sa dostaneme do tých najnáročnejších životných skúšok. No taktiež, sa môžu objaviť aj tie najkrajšie momenty.

Mnoho najkrajších chvíľ, som zažil práve vtedy, keď nebolo všetko na sto percent. Možno to bolo to pomyslené šťastie. Tak isto tu boli dni, keď ma šlo roztrhnúť, mal som chuť sa na všetko vykašlať. Vtedy ma zachránilo od všetkého malá myšlienka: Skúsim to zajtra ešte raz.

Netuším či je nás tam vonku viacej takých, čo zažívajú lepšie dni, alebo tie opačné. Ak by som mal silu zmeniť svet, tak zariadim aby nikto z nás nezažíval náročné obdobia. Mnoho sa z nich sa síce dokážeme naučiť, ale ak trvajú príliš dlho, dokážu nám zobrať chuť kráčať ďalej životom. Dni, keď ráno neviem prečo mám stavať, pociťovať neschopnosť zmeniť veci, nemať v sebe životnú silu, nemať chuť žiť život sú azda tie najhoršie.

Vôbec nemám záujem žiadne obdobie prifarbovať do jednej ani do druhej strany. Aj tak to všetko ukáže až história aké to v skutočnosti bolo. Životom najskúsenejší z nás budú vedieť potvrdiť, že nie vždy všetko bolo tak ako sa na prvý pohľad zdalo. Možno aj preto je v poriadku nevedieť čo ďalej, nemať plán, zamotať sa, spadnúť. No čo v poriadku nie je, je nepokúsiť sa isť ďalej, vyskúšať, zavolať kočku/chalana von, prihlásiť sa k príležitostiam, vyhrnúť rukávy, prekonať seba. Tak isto je v poriadku na čas vyfúknuť, po premýšľať, alebo len tak uletieť myšlienkami.

Budú dni keď nás bude bolieť všetko no aj napriek bolesti uvidíme slnko. Budú dni, keď bude slnko a neuvidíme ho. Životom skúsenejší však neustále dookola opakujú, že sa nemáme vzdať a pokračovať ďalej. Je mnoho povedaných napísaných múdrostí. Nie každá nám pomôže prekonať obdobia, ale môže nakopnúť k niečomu. Len prosím, ak sa niečo pri najbližšej prekážke pokazí. Skúsme si pošepkať: Zajtra to skúsim ešte raz.

Športový výkon, životný úspech, správny čas a miesto

michal_botansky_bloger_sport_zivot

Mám rád šport. Jeden z dôvodov je ten, že ak chcem niečo dosiahnuť tak sa to musí odmakať. No a to zvyčajne na tréningoch, s činkami, odriekaním, diétou, časom, myšlienkami, pravidelnosťou. Zatiaľ som neprišiel na to, či existujú skratky, výnimky. Vôbec netuším čo je talent a čo je drina, teda aspoň v disciplínach, ktoré robím ja.

V živote sa dostávame do rôznych etáp. Objavujeme, strácame, nachádzame, alebo len tak ideme s prúdom. Mne sa páči, že si môžeme vybrať. Len nie vždy vnímam, že je na výber. O mnohých športoch ktoré robím/robil, som počul už v minulosti. Do konca som bol pri nich blízko. Pre záhadný dôvod ma spojili až okolnosti, ktoré prišli o niekoľko rokov neskôr.

Ako sa tak pozerám okolo seba, za seba, nemôžem sa zbaviť pocitu, ako to nie je len o športe. K tomu to neplatí len v ňom. Mnohé skutočnosti sa prekrývajú s denným životom. Návyky, ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom športu, alebo bežného života využívam v oboch oblastiach. Lenže, to môžem povedať až dnes.

Mám rád keď sú okolo mňa ľudia čo majú koníčky. Môžem sa od nich vždy niečomu priučiť. Tak isto je to keď niekto dosiahol úspech v bežnom živote. Nechcem rady od nikoho. Tie aj tak po pár dňoch zabudnem. Zaujímajú ma príbehy. Vedieť čo je dobré si všímať, aby som si povedzme nebuchol hlavu. Lekcie dostanem tak či tak.

Jedno je isté, nie vždy si všimnem, niekedy si namýšľam, nie vždy sa mi chce. K tomu nie všetko sa podarí. Život je záhada. Všetko je poprepletané tenkými motúzmi a na konci dňa, mesiaca, obdobia dáva zmysel. Či len stačí byť na správnom mieste v správnom čase?

Chcem sa venovať takýmto témam. Zaujíma ma, čo všetko bude treba odmakat, čo bude odmena, šťastie, náhoda, zablúdenie. Rád by som sa vyhol bolesti, nesprávnym reakciám, zbytočným emóciám. To čo chcem od seba sa postupne upravuje, obrusuje, vyjasňuje.

Možno práve preto som si tak obľúbil šport. Jeho lekcie, postupy sú nekompromisné, teda ak sa chcem niekam posunúť. Zvyčajne tu platí jedno hlavné pravidlo, ak chcem zjazdiť kopec, najskôr musím vyjsť hore. Potom je tu ešte jedno o niečo dôležitejšie. Na každý tréning najskôr musím vstať z postele a zabuchnúť za sebou dvere.

Športové výkony sú svojím spôsobom životné úspechy. Ktoré sa dosahujú zvyčajne nie v najlepších podmienkach. Zatiaľ som sa dostal potiaľto. Teoria.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

michal_botansky_ciel_bloger_gravel_trening_zima.jpeg

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.