Type your search keyword, and press enter

Som

michal_botansky_bloger_som_piedestal_nevsimnutie

Ako tak poletujem bežným dňom, zisťujem, že je o mňa veľký záujem v určitých oblastiach. Zvykol mi zvoniť telefón a ponukami sa mi rôzne pracovné príležitosti. Taktiež ľudia chcú, aby som s nimi športoval, volajú ma von. No a nebudem klamať, keď napíšem, že sem tam sa zapáčim aj ženskému pohlaviu. Myslím, že o týchto témach je dôležité rozprávať, lebo ak nie, strhnú nás a po čase sa stanú z nás nafúkanci.

Jedna vec je istá, život je záhada. Nikdy sa nedá na sto percent povedať, čo nás čaká za najbližším rohom. No ľahšie sa hýbe bežným životom, keď nie sme až príliš nafúkanci. Asi je fajn mať aký si odstup. Prežívať všetko, tiež nie je asi najrozumnejšie, zbytočne si ubližujeme.

Bolo obdobie, keď som mal strach, že príde niekto lepši, krajší šikovnejší, mladší, priebojnejší, úspešnejší. Ťahal sa so mnou naozaj dlho. Sem tam som si všimol, že niekedy mi pekne zavaril. Hlavne, keď sa bolo treba vytiahnuť pred nejakou situáciou, človekom. Páčilo sa mi ak ma obdivovali za dosiahnuté výsledky, úsilie, aký som. Lenže, obdiv môže byť nebezpečný, pokiaľ nevieme ako s ním zaobchádzať.

S úspechmi, prišli aj náročné situácie, ktoré mi celkom dobre zamotali hlavu. Čím ich bolo viac, tak tým menej som si všímal oslavne chorály na moju adresu. Keď človek dostáva lekcie ma dve možnosti, niečo s tým urobiť, alebo sa na všetko vykašlať. Ja som hľadal v knihách, u ľudí, čo niečo dokázali. Všímal som si bežné situácie, ako na ne reagujú ľudia naokolo mňa. Jeden z výsledkov je, že dnes nechcem počúvať o tom aký som dobrý, sympatický, usilovný.

Ak dosiahneme určitých vedomostí, poznaní. Tak vieme seba hodnotiť realne. Nie lepšie, nie horšie ako je skutočnosť. Poznáme svoje silné stránky, ale aj tie, ktoré by sme radšej schovali pred celým svetom. Už nepotrebujeme pred svetom sa obhajovať, dokazovať si niečo. Jednoducho berieme sa tak aký sme. Vieme čo ideme zlepšiť, upraviť, jemne vybrúsiť. Obdiv okolia je pre nás v tomto prípade zbytočný. Poznáme svoje miesto, hodnotu a určite z času na čas sa pokúsime urobiť krok navyše a dosiahnuť aj nemožné.

Som žiadaný, svet ma chce. Je to fajn pocit, len krátkodobý. Trvá krátke obdobie. Vonkajšia krása pominie, usilovnosť oslabne, nahradí nás niekto mladší, krajší, lepší. Tu je možno dobré pripomenúť, že je to kolobeh života. Tým, že nám niekto nevyzná našu vonkajšiu krásu, nezavolá na večeru to neznamená, že sme nepotrební, alebo súci na odpis do starého železa.

Viem, že som strašný a z času na čas dokážem zahviezdiť aj bez najlepšieho oblečenia, účesu, komplimentov. Tak isto viem, že každý z nás je lepší v niečom. No určite nemám záujem rozprávať svetu ako som velmi žiadaný, alebo nežiadaný. Život je záhada. Budú dni, keď nás budú dávať na piedestál, no bude tu viac dní, čo si nás nik nevšimne.

Karty

michal_botansky_bloger_karty

Kráčam si po meste. Stretla ma pani, čo sme sa poznali. Zdravíme sa. Pristavujem sa. Vymieňame zopár zdvorilostných viet. Medzi nimi mi povedala, keby náhodou budem niečo mať aby som sa ozval. Niečo mat znamenalo ponuku. Toto sa odohralo asi šesť rokov dozadu. V tom období istý chalan chcel siahnuť po celej ponuke. Boli sme dohodnutí na dobre slovo. Lenže, keď už malo prísť k uzatvoreniu dohody. Jednoducho si to premyslel. Naštval ma. Po ostrej výmene názorov, dohoda bola definitívne zo stola preč. Spomenul som si na pani z mesta. Ponuku dotiahol do víťazného konca. Samozrejme, to všetko chvíľu trvalo.

Verím, že veci sa nedejú len tak. Neverím na náhody. Verím viac: “aspoň sa pokúsim isť von, možno niekoho stretnem”. Je ľahké byť frajer, keď nám ide “karta”. No je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú na prvý pohľad víťazné. Je dobré si takéto pamätať. Ono to totiž platí v rôznych životných oblastiach.

Hovorí sa, že prehry nás naučia viac ako víťazstvá. S tým do určitej miery súhlasím. Len keď je prehier príliš veľa, prídu pochybnosti, depresie, myšlienky na zabalenie všetkého. Je dobré vedieť vyhrávať, dôležité zvládať prehrávanie.

Áno šťastie, byť na správnom mieste v správny čas. Všímať si okolo seba, počúvať, pozorovať, skúšať. Hlavne byť vonku vo svete. Aj to nezaručuje žiadne víťazstvá. Môžeme robiť všetko najlepšie ako len vieme, aj tak nemusíme preraziť. Budeme najväčšími flákačmi a dosiahneme to ku hviezdam.

Hry majú svoje pravidlá. Tak isto aj život. Ak sa budeme len sťažovať, tak bude náročné sa vynoriť a pokojne plávať. Môžem dúfať, snívať, predstavovať a sem tam zariskovať. V neposlednom rade isť naproti výhram. Veď gól padne len vtedy keď vystrelím na bránu. Raz padne.

Nikdy na sto percent nebudeme vedieť čo sa nám podarí získať, ale aj stratiť. Určíte z každej ponuky nebude veľkolepý obchod, vzťah, výsledok. Niekedy dostaneme viac, inokedy stratíme všetko. Niekedy bude treba poslať do ďalekých krajín cely svet, vynadať všetkým, ale stále je fajn nezatvoriť dvere úplne.

Pozor na ponuky. Ešte viac na ružové okuliare, ružové myšlienky, sladké sľuby, pravidlá, závery a hlavne pravdy ako to vždy tak bolo. Hlavne neurazme karty s ktorými hráme, lebo čo keď sú víťazné.

Takéto niečo, čo nás poháňa

michal_botansky_bloger_les_sen_pokoj

Teória je jednoduchá. “Nájdi si niečo čo ťa bude baviť a nejako okolo toho postav všetko naokolo. Možno k tomu budeš mať šťastie a nebudeš musieť pracovať ani jeden deň.” Dobrá vízia, však? Funguje to tak aj v bežnom živote? Kto vie.

Emócia je niečo čo vzniká pri našich aktivitách, pohyboch, flákaní, premýšľaní, domýšľaní. Vlastne je pri nás stále. Niekedy ju cítime, inokedy nevnímame vôbec. Sú obdobia, keď máme chuť všetko zabaliť, skončiť so všetkým odsťahovať sa na ďaleké ostrovy a cítiť pokoj. To by bola paráda. Lenže je práve ten pokoj to najlepšie čo nás môže v živote stretnúť?

Naháňam sa po lesoch, stretávam sa s ľuďmi. Vyhľadávam aktivity, ktoré mi robia radosť. Pri ktorých cítim vzrušenie, energiu, kde to celé iskrí. Mám rád určitú dávku adrenalínu. Vlastne tam niekde vo svojom vnútri, že chcem niečo dokázať. Hlavne sám pred sebou. Mám pocit, že k tomu je potrebný tréning, výdrž, pokúšanie a vyhrnuté rukávy a kopa prepotených košieľ, dresov a kto vie čoho.

Ako tak chodím životom, niekedy sa pristihnem ako ma ovládajú emócie, ako sa chytím do pascí, domotám sa do situácií z ktorých ani za toho čerta von. Potom sú tu také chvíle, kde emócie sa menia na palivo a poháňajú ma vpred. Jednoducho treba skúsiť vystreliť na bránu. Samozrejme aj vtedy ak sa na to necítim.

Áno, chcem skórovať, dávať góly, dosahovať víťazstva. Vedieť ovládať situácie okolo seba, mať emócie pod kontrolou, vedieť správne reagovať. Veď vlastne preto to robím. Lenže na druhej strane si pokladám otázku, či všetko vidím jasne, správne, teda tak ako to je. Len ako to v skutočnosti je? Čim ďalej som presvedčený, že to všetko okolo nás je jedna veľká záhada. Ako keby dokonalý chaos, ktorý po častiach, riadkoch, odsekoch do seba zapadá. Len vždy zapadne spätne, nikdy nie dopredu.

Takže vlastne ako to je? Netuším. Sú milióny teórii na najlepší život, rozhodnutia, výsledky. Len ak by všetky fungovali každému z nás, tak by sa po uliciach preháňali luxusné auta, bývali by sme v všetci v luxusných nehnuteľnostiach a žili tie najlepšie životy.

Je skvelé cítiť v sebe pokoj. Ovládať emócie. O tom niet pochýb. Ešte lepšie je vedieť pohybovať sa vpred v rozbúrených vodách, v chaotickom prostredí. K tomu robiť to čo nás napĺňa. No je tu jedna vec, ktorú si uvedomujem čoraz častejšie. Vedieť prečo to všetko robím. Možno asi nebudem vždy poznať dôvod pre ktorý to robím. Je fajn aspoň tušiť. A neskôr, naozaj neskôr, keď sa to všetko spojí do jedného až vtedy budem môcť pochopiť, že ako to teda je.

Ďalšie všeobecné reči, ktoré nebudú viesť k ničomu. Možno som sa vyrozprával, alebo práve prišiel vďaka myšlienkam k ďalšiemu bodu, ktorý ma posunie o krok ďalej. Veď vlastne preto to robím. Každý pohyb sa počíta. Len pozor na pohyb na gauč a ku chladničke. Tie sú nebezpečné, stráca sa pri nich kondícia a rastú tukové vankúšiky. Teda ak je ho veľa.

Pozor pes

michal_botansky_kamarati_podpora_bloger_pes

Nejako som začal rozširovať to čo robím aj na sieťach. Bolo obdobie keď sa darilo viac, potom menej. V čase keď píšem nasledujúci článok. Mám dosahy približne 30.000 ľudí mesačne plus ďalšie, ktoré neviem spočítať. Prichádzajú ľudia, ktorých som pred tým nepoznal. Vymieňame si tipy, informácie, inšpirujeme sa navzájom. Stretávame v on-line priestore sa z celého sveta, na komunikáciu používame anglicky jazyk. Niektoré práce majú úspech, iné zapadnú prachom.

Veľmi sa teším, že sa mi podarilo objaviť niečo čo prináša zmysel a k tomu môže pomôcť aj druhým. Spojil som tréningy, blogovanie s on-line svetom. Pravidlá sú tam jednoduché. Fotka, popis, užitočné informácie, podpora druhých, byť slušný, ak sa mi niečo nepáči tak na to nereagujem. Veď nie vždy na prvý krát pochopím význam toho čo chcelo byť povedané.

S tým množstvo ľudí prichádzajú aj ľudia, ktorých som si obľúbil. Sem tam si napíšeme súkromné, vymeníme pár slov, viet, či vedieme zo sebou rozsiahle diskusie. Spájajú nás spoločné záujmy. Mojou výhodou je, že sem tam viem povedať/napísať pár slov v anglickom jazyku. Vlastne takto sa zdokonaľujem v komunikácií.

Taktiež prichádzajú ľudia, kde moc priateľstvá nevznikajú. Skôr opačne, ide od nich výsmech, ponižovanie, rýpanie a kto vie čo ďalšie. Priznám sa, že je to nie prijemné. Nakoľko snažím sa komunikovať vecne, k téme. Citlivým otázkam sa vyhýbam. Moja práca je informovať o možnostiach z môjho okolia, dať vedieť čo som si všimol, videl, čo sa mi páčilo a možno nejaký tip.

Od pandémie sme sa začali správať na seba nejak zvláštne. Viac ako keby sa bojíme o seba. Čo je do istej miery pochopiteľné, nakoľko doba v ktorej sa nachádzame nie je dva krát ľahká. K tomu sú okolo nás témy, ktoré spoločnosť ešte viac rozdeľujú, prehlbujú.

Lenže neviem, či chcem chápať niekoho, kto si príde vysypať smetný kôš do priestoru kde ľudia spoločne nažívajú. Ešte k tomu takýto človek sa správa agresívne, útočne. Priznám sa, je pre mňa ťažko pochopiteľné, keď jeden osočuje druhého. Najlepšie ešte pod anonymným menom, bez rozumných argumentov, urážania, neúplných a útočných myšlienok.

Asi každého zoberie takéto správanie. Možno len s rozdielom, že niekto dokáže absorbovať viac takýchto situácií. Tiež nie vždy je pre mňa ľahké správne reagovať. Osvedčili sa mi dve metódy. Prvá je nereagovať vôbec, nechať voľne plávať. Druhá obrátiť na vtip, zábavu, bez urážania druhého. No a ešte raz za čas pomôže bonusová, to je vytiahnuť vedecky podložené fakty.

Vlastne ako tak chodím svetom sem tam nejaký pes za štekne. Niektoré sú riadne zúrivé, iné len zaštekajú a idú si po svojom. Mám pocit, že u niekedy to medzi nami ľuďmi funguje podobne. Len zatiaľ som neprišiel k čomu to štekanie jeden na druhého je dobré. Veď všetci chceme tu nejako prežiť, mať sa v rámci možností dobre a robiť to čo nás baví.

Ešte tu je jeden fakt, ktorý by bolo dobré spomenúť. Stáva sa, že ľudia, čo nás zo začiatku nemali v obľube sa budú chcieť s nami s kamarátiť. Alebo ľudia čo od nás odišli sa vrátia. Tu je asi na každom z nás ako sa k tomu postavíme. Za seba môžem povedať, že nechávam veci plynúť a niekedy urobím rázny rez. Možno je na mieste pripomenúť, ako my ľudia sme, teda veľká časť z nás je ovládaná emóciami. No a nie vždy je ľahké správne reagovať.

Ľudia budú od nás odchádzať, budú taktiež prichádzať. Známi z nášho okolia nás veľmi, ale veľmi dlho nebudú podporovať, až na výnimky. Asi je to aj pochopiteľné. Veď ono to celé zoberie nejaký čas, pokiaľ sa z nás stane to čo chceme aby sa stalo. Tak isto úspech. Zvyčajne sa dosahuje za jednu noc, príspevok, fotografiu, video, článok. Len pred tým uplynie niekoľko rokov práce, skúšania, chýb. Teda aspoň v on-line svete to tak nejako je.

Áno aj mne sú úsmevné niektoré situácie, ktoré stvárajú moji kamaráti. Lenže, najlepšie je to staré známe: “ži a nechaj žiť”. Taktiež, ak sa na pozerám z môjho pohľadu. Tiež som asi na smiech mnohým. Len možno o nich neviem a vôbec, neviem či chcem vedieť. Veď ja sa aj tak raz naučím robiť tie moje on-line veci.

 

V dobrom aj v zlom

michal_botansky_bloger_v-dobrom_aj-zlom.jpeg

Je správne byť prísny, mať motiváciu ciele, sen, chuť zmeniť svet. Disciplínu, robiť niekoľko krokov navyše, trpezlivosť, nevzdávať sa, tak isto sem tam vyfúknuť. Ešte k tomu prijať, že nie každý deň bude ten najlepší a nie všetko bude pekné, ružové, voňavé.

Ako to už raz je, nie každý deň všetko funguje podľa našich predstáv. Raz sme hore, raz dole, inokedy sme zaseknutí nikde. Nie vždy vieme jednoducho reagovať, pohybovať sa tak aby bolo dobre. Môžeme byť dobrým človekom a napriek tomu sa môžeme dostať do niečoho, z čoho sa pôjde von ťažko. Či už vlastným pričinením, alebo zhodou okolností.

Život sa deje, žije. Stáva sa, že učiníme rozhodnutia, ktoré nás môžu dostať do situácií z ktorých nebudeme poznať cestu von. Veď preto vznikli motivačné príbehy, knihy, filmy, kde autori opisujú svoje príbehy alebo ďalších ľudí ako prešli trebárs peklom a dostali sa na výslnie. Netreba zabúdať ani na tých čo prešli peklom a zostali v ňom. V knihách to znie pekne, aj keď sa to týka suseda. Ak sa to dotýka niekoho blízkeho, alebo nášho partnera ruku na srdce ako reagujeme.

Kto chce mať dnes v tejto dobe, ktorej sa pokazené veci nahradzujú novými pri sebe človeka, ktorý nie je na výslní, alebo rieši náročnú situáciu? Veci sa majú tak, že každý chceme byť s niekým, keď je dobre. Je to pochopiteľné. Lenže maličkosť pri oltári sa sľubuje v dobrom aj v zlom. Nie je treba čakať na drahé šaty, oslavu, fotografov aby sme si tľapli v dobrom aj v zlom. Radšej si zakričme, zanadávajme, vyčistíme, stoly, uši, oči možno sa dozvieme niečo čo nás posunie ďalej. Len to kričanie, nech nie je každý deň.

Uštipačné poznámky, múdre komentáre, hodnotiť druhého. To je všetko také jednoduché. Dnešná doba je náročná, rýchla. Nahradiť partnera a mnoho ďalšieho je otázka niekoľkých klikov a sprav. Áno, budú tu situácie, kde sa jednoducho nebude dať zlúčiť partnerstvo, kamarátstvo. Len nie všetko sa šije horúcou ihlou a zahadzuje hneď do koša. Jednoducho oplatí sa dávať druhú šancu, keď už pre nič iné, aspoň sa uistíme. Vzťah, je viac ako mať pravdu. Pravdy, ani princípy nám nepomôžu vymeniť defekt na kolese.

Možno teda pre pripomenutie. Zázraky sa dejú, náhoda taktiež, práca vie priniesť ovocie, jedno správne rozhodnutie dokáže privolať životné zmeny a dostať nás na výslnie za zlomok sekundy. Ak nad tým premýšľam, určíte chcem byť s niekým kto ma chce preto aký som. Bude chcieť so mnou kráčať aj keď vonku fúka, prší a je blato. No nie preto čo mám, alebo budem mať.

Život je záhada to je nad slnko jasne. Uspejeme v ňom všetci. Len nik z nás nevie ako veľmi a kedy presne. Vyhodiť človeka zo života, ktorý zaživa obdobia je také, možno nie najšťastnejšie. Pomôcť to už je o niečom inom. Vlastne keď nemôžeme pomáhať, tak aspoň neubližujme. Taktiež nečakajme na oltár, nie každý z nás ma to šťastie sa tam aj dostaviť.

 

Slnko a výhľady

michal_botansky_bloger_vyhlady_

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť.  Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.

Defekt a teórie

michal_botansky_teorie_defekt_trening_blogger.jpeg

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Strašnosť

 

michal_botansky_pohlady_vyhlady_novy_clanok_blogger_StromNetvrdím, že svet je dokonalý, zlý, alebo nespravodlivý. Skôr som zástanca, že veci sa dejú. No nie vždy tak ako chceme. Toto celé čo žijeme je jedna veľká záhada. Sú obdobia kde máme všetko pevne pod rukou. Tiež sú tu aj také, keď nejde nič podľa našich predstav a nevieme sa chytiť. Z času na čas sa to celé premieša.

Popri tom všetkom ako ideme životom, stretávame rôznych ľudí. Niekto nechá v nás hlbokú stopu, s niekým je to o zábave, iný nám ublíži, sklame, a o tých zvyšných ani nevieme, zabudneme. Niekto sa nám aj zápači. S ďalším sa skamarátime, zblížime stretávame sa mame sa radi aj tak viac. Časom dospievame, meníme sa, chceme viac, chceme to čo mame, chceme viac kľudu, alebo cestovania, zábavy, športu, leňošenia pred telkou, či niečoho iného.

Ako keby sme v určitých momentoch nosili ružové okuliare. Následne podľa nich si vyjasňujeme pravidla, rozhodujeme sa, sľubujeme, dúfame. Lenže po konkrétnych skúsenostiach okuliare odhadzujeme. Všetko chceme inak. Všetka česť výnimkám, alebo lenivcom, čo sa im nechce nič meniť.

Vlastne, keď tu je niekto kto sa nám páči, snažíme sa na toho druhého zapôsobiť úplne najlepšie. To je nad slnko jasne čo sa vtedy robí. Používame všetko aby sme vyzerali ako najdokonalejší parťák na život. Lenže po čase, keď už mame väčšiu istotu, tak pomaly začneme ukazovať aký sme v skutočnosti. Až nakoniec zisťujeme že ten druhy vôbec nie je taký parádny ako sa javil/a zo začiatku. Len ruku na srdce, ani my sa tak už nejavíme tomu druhému/ej. Nezabúdajme, aj tí najkrajší z nás, majú z času na čas nafúknuté brucho a vieme čo sa deje potom.

Pači sa mi definícia ktorú prezentuje Kanaďan Mark Bowden. Tvrdí, že sa podľa nej podvedome správame, riadime pri stretávaní ľudí a zaradujeme druhých do skupín. To je: nepriateľ, životný partner, kamarát, nikto. Ja by som len doplnil, že čim viac prechádzam životom, tak tým odlišne zaraďujem tých istých ľudí do kategórií. Čo je pochopiteľné. Nesiem si zo sebou batoh skúseností, poznatkov. Nie s každým s kým sa pozdravím, chcem aby jedol za mojím stolom. Určite nech je, len možno o pomyslené dva tri stoly ďalej. Pozdravujem všetkých, komu som sľúbil že prídem na kávu. Poznáme asi všetci.

Schádzame sa, rozchádzame, podvádzame, obchádzame sa. Je to pochopiteľné. Jeden loví, druhy hra na istotu, ďalší je za citlivku, niekto chce deti a možno aj manžela od prvej chvíle, ďalší ani len netuší čo chce. Sem tam sa pošťastí a podarí sa celoživotný vzťah. Inokedy nás niekto poblázni, vráti nám iskru ktorá nám chýbala v našom vzťahu.

Lenže niekedy je už neskoro, máme na krku hypotéku, dve deti, objednanú dovolenku do Chorvátska, alebo do Maroka. Nejako sa upokojujeme, že teda aj tak som už starý/stará, kto by ma chcel. Svet je teraz v apokalypse, nemám šancu si nájsť niekoho normálneho. Teda aspoň tak nejako by mal byť život.

Mám istú teóriu, ktorou sa riadim nejaký čas. Viem ako veľmi som strašný. Z času na čas mám aj svetlé chvíľky. Teda inak povedané, mám sa za dosť strašného človeka. Inak vyzerám keď som v spoločnosti, aj sa asi odlišne správam. Spovedať sa tu nebudem. Na to odvahu zatiaľ nemám. Veď nech sa každý pozrie sám na seba a ako veľmi je strašný. Verím, že tam vonku okolo mňa sa nájde niekto kto je tiež strašný.

Som strašný a podľa všetkého v tom nebudem sám. Možno nie tým istým spôsobom, ale určite sa nájde niekto kto pod tým dokonalým plášťom maskuje svoje skutočné ja. Takže práve tu prichádza hlavná myšlienka mojej teórie: To je ako dlho a veľmi dokážem akceptovať toho druhého strašnosť. Kam až siahajú moje hranice. Koniec teórie.

S niekým raz začas idem na tréning, s ďalším na večeru, iným raňajky, komu odpíšem hneď, komu vôbec. Len sa riadim jedným, nepozerám sa na druhých cez ružové okuliare. Skôr ako na osoby, ktoré si nesú v batohoch svoje príbehy, emócie. Sem tam sa môže stať, že sa nepochopíme, nesprávne zareagujeme. Vlastne to je to akceptovanie tej strašnosti v praxi. Myšlienka sa mi páči viac ako keby mám isť na rande a tam sa ukazujem ako ten najdokonalejší.

Len maličkosť, tak ako vnímam seba, druhých. Aj ten svet okolo mňa ma vníma nejako. V tom duchu mi posiela správy, telefonáty, či volá niekam von. Byť strašný podľa mňa znamená, byť taký aký v skutočnosti som. Nič viac nič menej. Áno, ráno moje vlasy vyzerajú strašne a nie len vlasy. Tiež keď som unavený, chorý, cítim sa pod psa, nejde mi karta. Na druhej strane o tom je život. Mám taký ten pocit, že keď sa podpisuje zmluva na vzťah, tak tam sa čestne prehlasuje, že v dobrom aj v zlom. Lenže všetci sa tomu zlému chceme vyhnúť, len to tak nefunguje. K tomu nie každý deň vyzerám ako modelka, alebo sa tak aj cítim.

Batoh na cesty

michal_botansky_batoh_cesta_bloger_članok.jpeg

Každý z nás si zo sebou ťahá batoh niečoho. Je to aký si pomyslený batoh do ktorého dávame spomienky, zážitky, ľudí na ktorých nám záleží, ale tak isto aj situácie na ktoré by sme najradšej zabudli. Čim viac sa pohybujeme životom, tým viac nás takéto batohy ťažia. Veď schválne, ako často spomíname na minulosť? Alebo fňukáme nad niečím s čím si nevieme dať rady.

Je nad slnko jasné, že všetci niečo riešime. Máme situácie, ktoré nejako nevieme prekonať, obísť, preskočiť, alebo na ne zabudnúť. Pohybovať sa svetom s takýmto nákladom nemusí byť najjednoduchšie. K tomu ak je toho veľa, zvyčajne to vyústi do zdravotných ťažkostí, izolácií od sveta a v niektorých prípadoch aj do tých najhorších života končiacich scenárov.

Rozhodnutia, ktoré robíme nám prinášajú rôzne životné príbehy, výsledky, radosti, sklamania, vhupnutia do slepých uličiek, pomyslené vytúžené víťazné umiestenia. Rozhodnutia robíme každý deň, či ide o malé na prvý pohľad bezvýznamné, alebo veľké životné. Ak sa nám niečo nepodarí cítime frustráciu, sklamanie. Ak uspejeme cítime radosť. Tu je dobré pripomenúť, len čas ukáže či niečo bolo správne, alebo nie. K tomu, ak by sme sa nerozhodli, nepodstúpili cestu asi by sme sa nedozvedeli výsledok.

Nie je jednoduché radiť druhým, častokrát ani sebe nevieme poradiť najlepšie. Môžeme mať všetky vedomosti a skúsenosti sveta aj tak môžeme staviť náš osud na nesprávnu kartu. Môžeme tak trochu tušiť čo náš čaká zajtra, no môže sa všetko v krátkom momente od základov zmeniť. Život je záhada.

Myslím, že je fajn si občas pripomenúť že niektoré dni budú náročné, budovanie nie je vôbec ľahké, je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú víťazné, takmer nemožné je pohybovať sa na protichodných plochách, či všetko stíhať, sklameme, sklamú nás, zabudneme a mnoho ďalších.

Verím, že to čo je okolo nás má mnoho podôb, možností, farieb, nepoznaných faktov. Taktiež si myslím, že život je dôležité prežiť. Zažiť radosti, víťazstvá, ale sem tam z času na čas si buchnúť lakeť, koleno, pocítiť hmotnosť našich batohov. Možno sa nás prinútia sa v nich pohrabať a zamyslieť sa, čo je pre nás dôležité si ďalej so sebou životom vláčiť.

Každý z nás niečo rieši. Budeme sami, cítiť sa zle, smutne, báť sa, neuvidíme svetlo na konci tunela. No veď možno práve takéto udalosti nás nútia posunúť sa vyššie a dosiahnuť viac ako by sme sa bežne odvážili.Veď najhoršie čo sa nám môže stať, keď nič nespravíme a z času na čas niečo neriskneme.

Jedna z kapitol

michal_botansky_blogger_sam_osamleost_zivot

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.