Type your search keyword, and press enter

Aspoň sa pokúsiť.

Aspoň sa pokúsiť.

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej  zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

 

Prednedávnom  ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami  a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame.  Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Zas tie vzťahy

Zas tie vzťahy

Jedno je isté, nikto z nás nevie, kto aký vplyv a moc má. V dnešnej dobe to platí čím ďalej viac, že úplne neznámy človek môže ovplyvňovať dôležité spoločenské dianie. Veď vlastne sa o tom píše v múdrych knihách o lídrovaní, v zmysle: „Skutočný líder vytvára ďalších lídrov, pozná, v čom je dobrý, no pritom je v úzadí, nevyžaduje si uznanie alebo slávu.” Často chceme byť úspešní, dostávať ocenenia, šéfovať svetu a k tomu byť na titulkoch vplyvných svetových magazínov. Pritom to celé môže byť úplne inak.

Začalo sa diať, že moje články číta čoraz častejšie viac ľudí. Pre nejaký dôvod sú najviac obľúbené tie o vzťahoch. OK, beriem to, o tom dokumentovaní je nuda, o inšpirácii je toho taktiež kopa, ale vzťahy sú čoraz cennejším tovarom. Hm áno, mať dnes s niekým (pracovný, rodinný, priateľský, partnerský, manželský) vzťah je mimoriadne cenný tovar. Vďaka sociálnym sieťam poznáme takmer každý každého, teda aspoň sa to tak zdá. No je rozdiel poznať toho druhého z on-line sveta, z počutia, či vidieť toho druhého reagovať v rôznych životných udalostiach.

Vzťahy sú dôležité, nech ide o suseda, farára, tetu predavačku, frajerku, primátora, či toho nafúkaného veľkého podnikateľa. Veď keď už pre nič iné, tak aspoň keď dostaneme defekt, tak nám ten nafúkanec pomôže vymeniť koleso. Povedzme si to tak, že s niektorými vzťahmi je to ako s kávou, najskôr prekonáme jej horkosť, a potom to už ide.

Často sa dostávame do situácií, kedy potrebujeme nájsť riešenie na našu životnú situáciu. Zvýšeným hlasom, agresiou nikdy nič nevyriešime, možno na krátky čas, ale ono sa to vráti vždy nejako nečakane späť. Určite každý z nás niečo z času na čas pokašle, či je to gólová prihrávka v prvoligovom zápase alebo nesprávne zaparkované auto pred obchodným domom.

Neriešme na modrej sociálnej sieti, že sused nás ráno zobúdza hlasnou hudbou. Choďme rovno za ním, prinesme mu fľašu dobrého vína s prosbou, či by sa nabudúce žúrka mohla začínať ráno po 8 a nie o 6. Vlastne, dnes je moderné sťažovanie a to nielen na modrej sociálnej sieti, k tomu motivačné citáty, na ktoré zabúdame hneď ako prídeme na preplnenú križovatku.

Nepíšem o ničom novom,  pripomínam, čo už dávno všetci vieme. Jasné,  pokiaľ ide o život, peniaze, ego správame sa inak. Je to prirodzené, no už keď nevieme ovládať svoj hnev, emócie, tak aspoň tomu druhému neubližujme, aj keď za to môže, lebo práve ten človek na druhej strane nám môže v budúcnosti pomôcť vymeniť defekt na kolese.

Rozhovor na schodoch a otázka.

michal_botansky_clanok_blog_skok_rozhovor
Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a  pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať:  „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy.  O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok  nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.

Čo je za tým.

Čo je za tým

Často dostávam otázku k mojim snom, cieľom, víziám. Stretávam sa pri tom s ohováraním, výsmechom, konštatovaním ako mi všetko trvá dlho, alebo som sa načisto zbláznil. Nehnevám sa na nikoho, tiež som sa pozeral podobne na rôzne životné situácie pred rokmi. Na druhej strane ma štve, ako namiesto podpory dostávame rôzne prekážky aj od ľudí, ktorí chcú našu lásku, čas, pozornosť  či partnerstvo v biznise.

Nevolám ľudí na kávu, na večeru a už vonkoncom s nimi netrávim žiaden čas, ak necítim od nich jednoznačnú podporu. Veď negativity i kritikov je všade naokolo dosť. Rozumiem, že to, čo vidím ja, druhý vidí úplne inak. Nemusí poznať všetky detaily, postupy, skutočnosti. K tomu vonkajšia situácia nemusí zo začiatku napovedať, že my sme tí, ktorí uspejú. Tak, ak chceme zistiť, kto skutočne stojí za nami, vykročme sa svojimi snami, dajme na pár rokov dobrý život na stranu, jazdime na starom aute, pracujme dlho do noci, alebo niečo pokašlime.

“Zvedavosť, hľadajme, čo je za tým a nikdy si nenechajme kradnúť sny. Malí ľudia nám vždy budú kradnúť sny, veľkí vždy podporia.” Jedna z myšlienok, ktorú som dostal od človeka, od ktorého sa učím ja. Nikdy nevieme, čo sa skrýva za tým správaním, myšlienkou, snom, či nepríjemným pohľadom. Aj preto je lepšie zistiť, o čo ide, ako rýchlo usúdiť podľa seba.

O tom, ako nás ovplyvňujú ľudia v našom okolí, je napísaných mnoho kníh. Je viac ako isté, že ak si berieme rady od ľudí, máme veľkú šancu skončiť ako tí, čo nám tie rady dávajú. Na druhej strane, učiť sa od druhých, môže neskutočne zlepšiť naše životy. Vyberáme si väčšinou my, koho myšlienky si pustíme do hlavy. Jeden z overených spôsobov, ako sa učiť od druhých, je osloviť niekoho, kto už dosiahol to, čo približne chceme my alebo tým prechádza. Oslovme takéhoto človeka a pracujme pre neho trebárs aj bezplatne. Za dobre odvedenú prácu dostaneme skúsenosti, spoznáme ďalších ľudí a to môže byť hodnotnejšie ako tisícka mesačne.

Tak, ak nás dnes okolie nepodporuje , ako si predstavujeme,nevidí, kam smerujeme. Je to úplne v poriadku. Vďaka tomu musíme vyvinúť väčšie úsilie, nájsť nové cesty, aby sme uspeli. Nevysvetľujme, neobhajujme sa, dajme ľuďom čas a priestor. Len prosím neprestávajme hovoriť, ukazovať, žiť a hlavne robiť to, čo naozaj chceme. Všetkých tých správnych ľudí stretneme aj tak po ceste, no a možno sa tým správnym človekom staneme práve my.

Odborník,či vtipálek

Odborník,či vtipálek

Som zástancom toho, že vždy hľadám niečo spoločné na tom druhom, ľahšie sa mi komunikuje a trénujem si tým moje oslabené pozitívne myslenie.

Môžeme mať pravdu alebo priateľa, jedna z inšpiračných myšlienok, ktoré mi prirástli k srdcu. Poviem Vám, stáva sa, že mám s ňou čo robiť, hlavne, keď dlhé hodiny riešime nepodstatné záležitosti. Emočné výbuchy, hádky, sú korením vzťahov, jednoducho patria do našich životov. No predtým, ako vyštartujem, použijem vetičku: ” lížem smotanu po niekom inom, či po sebe?” Preto sa snažím pochopiť toho druhého, aj keď ma štve, snažím, naozaj sa snažím byť dobrým, zvedavým a niekedy aj vtipným chalaniskom. Keď nefunguje ani jedno, zjem všetko, čo sa zjesť dá, teda okrem rýb, nemáme sa radi.

Inšpirácia je pre mňa každodennou súčasťou všetkého čo robím. Som obklopený ľuďmi, ktorí mi nakopávajú zadok, ale aj takými, čo ukazujú akým nemám byť. Obe skupiny sú mimoriadne dôležité, teda ak chceme mať, teda žiť lepší život. Samozrejme, že je lepšie mať viac tých, čo nakopávajú zadok, ako tých druhých. Ľudia v našom okolí majú na nás obrovský vplyv. Takže v tomto smere som úplne sebecký, vyberavý, priečny, tvrdohlavý. Či je to správne alebo nie, si poviem, keď budem mať 157 rokov a príde k akejsi pomyselnej rekapitulácii životných rozhodnutí.

V živote mávame situácie, keď  dostávame otázky tipu: “čo robíš?” Vtedy je slušnosťou odprezentovať/predstaviť sa rýchlosťou blesku. Inokedy si takéto situácie vytvoríme. Často potrebujeme 20 sekúnd odvahy. Presne toľko trvá, pokiaľ oslovíme parádnu babu, aby sme ju pozvali na drink, či toho fešáka, alebo povieme svoju výťahovú vetu a odprezentujeme sa, či to, čo robíme.  Ak sme dobrí v čomkoľvek, veľmi rýchlo sa to rozšíri. K tomu ešte máme sociálne siete, ktoré všetko zrýchľujú. V online živote, ak niečo pokašleme, dostaneme “unfriend”, unfollow”, “hide”. No v tom reálnom to má úplne iné následky. Takže, ak spravíme niečo dobré, ale aj zlé, tak máme buď viac “priateľov” alebo ich úbytok.

Ak na sebe pracujeme a k tomu sa prezentujeme ako odborník, je viac ako možné, že nás bude posúvať k novým príležitostiam. No ak sme vo svojom okolí za vtipálka, budú nás mať ludia radi, ale s najväčšou pravdepodobnosťou dostaneme maximálne pozvánku na súťaž vtipných prednesov. Zabudnime na to, že sme sledovaní “velkým bratom”. Sú to naši známi, či neznámi, ktorí nás pozorujú, vnímajú, klikajú si na naše profily na sociálnych sieťach a z času na čas sa opýtajú spoločných známych: “čo je toto za kvietka?”

Možno na prvý pohľad sa bude zdať, že nič podstatné sa nedeje. Kľudne si myslime ako nepotrebujeme výťahovú vetu, ani 20 sekúnd odvahy a už vonkoncom si nemusíme dávať pozor ako sa prezentujeme. Veď mnoho ľudí si nerobí starosti s takýmito “maličkosťami” a majú sa v živote dobre. V mojich článkoch vyzývam, aby sme dali dobrý život nabok a šli za lepším. Mali by sme sa zmieriť s tým, že nie každú príležitosť premeníme na úspech, nie každý bude náš kamoš. Tam vonku je mnoho nebezpečenstiev a jedno z nich je, keď 62 ročný človek povie: “Teraz začínam žiť život, lebo už mám čas.” Predtým som musel robiť na účty.” Častokrát jedno áno, či 20 sekúnd odvahy nás prinesú presne na tie miesta, o ktorých sme snívali, v tých najlepších snoch.

Vášeň, biznis a tri kroky späť

Vášeň, biznis a tri kroky späť

O vášni som popísal už mnohé články, o biznise taktiež a o koláčikoch zatiaľ jeden. Čím ďalej, tým viac si všímam aká je dôležitá vášeň tam vonku, teda v tom, čo robíme, ale aj žijeme.  Nenarážam na pocit typu: ale veď je to jedno, či mám tú prácu rada, alebo: lepšia baba pre mňa už nebude. O tom, ako nás viera ovplyvňuje, som písal tu. Vášeň je neskutočný hnací motor, teda ak máme to šťastie a objavíme ju.

Vášeň k nám prichádza rôznymi spôsobmi, často ju nachádzame nečakane. Môže to trvať deň, týždeň, mesiac, ale aj roky, pokiaľ prídeme na to, čo nás skutočne robí šťastnými. Nachádzame ju nečakane na miestach, ktoré sú mimo nášho pohodlia. Čo je zvláštne, čím ťažšia naša životná situácia je, tým väčšiu šancu máme, že tú skutočnú aj objavíme.

Je obrovský zdroj inšpirácie a prenáša sa na druhých. Schválne, ako si sa naposledy cítil s človekom, na ktorom si videl, že robí to, čo ho baví? Ak robíme to, čo nás napĺňa, cítime sa šťastní, všetko nám ide ľahko. Áno, všetko. Štúdie zistili, že každý z nás potrebuje niečo robiť. Pretože počas pracovných dní využívame svoj čas aj energiu efektívnejšie. Takže len čo ju objavíme, zmení sa náš život na poslanie, budeme sa chcieť neustále zlepšovať, hľadať ďalšie vylepšenia na každom kroku. Ešte aj na dovolenke budeme obkukávať, čím by sme si mohli vylepšiť “to naše”.

Príbehov o tom, ako vďaka vášni mnohí ľudia zmenili svoj život, je niekoľko. Životopisy o týchto ľuďoch si môžeme zakúpiť v miestnych kníhkupectvách, ale ich aj osobne navštíviť a dať si s nimi kávu. Veď ako inak môžeme nájsť vášeň, keď sme s tými istými ľuďmi, na tých istých miestach, máme v sebe tie isté myšlienky a ignorujeme všetko nové, nedávame nikomu a ničomu šancu.

Chodíme do práce na zmeny, podnikáme, študujeme, smejeme sa, súdime sa, podceňujeme sa. Často to hovorí viacej o nás ako o tom druhom. Myslíme si, že keď sa nám darí v jednej oblasti života, nemôže sa v druhej. Utekáme od tých, ktorí nás milujú, od toho, čo milujeme my, lebo niečo. Ukazuje sa, že to utekanie je vlastne nový životný štýl. Utekáme pred sebou. Pamätáme si ako nám celý svet prednedávnom hovoril, aby sme robili to, čo nás baví alebo šli za tým, čo nás ťahá, baví, zaujíma?

Jasné a teraz spúšťame lavínu výhovoriek, ako sa mi toto všetko ľahko píše, ale treba platiť účty, starať sa o deti, upratovať doma, chodiť do práce, venčiť psa.  Zabudnime na argumentácie, nevedú k ničomu. Dajme si šancu uspieť, začnime efektívnejšie plánovať svoj deň, nájdime si čas, hodinu či dve denne. Okolo nás máme mnoho pomôcok ako sa vieme dostať do povedomia a vytvoriť to naše. Veď si pripomeňme slávnych a úspešných ľudí ako vravia: „Mobilný telefón, internetové pripojenie a z večera do rána môžeme uspieť.”

Dokonalosť zabíja. To je jedna z najdôležitejších myšlienok a jednoznačne sa patrí ju pripomenúť práve v tomto článku. Pretože, ak sa rozhodneme vydať na cestu, mnoho situácií nebude prebiehať tak, ako chceme. Stretneme sa s chybami, nesprávnymi názormi, pohľadmi, niekedy sa úplne stratíme. Veď aj v múdrych knihách sa píše o tom, že lode sa stavajú na plavbu po mori a nie na to, aby boli bezpečne zakotvené v prístave.

Skutočný víťaz vyhráva sám nad sebou. Takže, ak chceme od ľudí viac, dajme im viac, ak zbytočne váhame, stane sa ups. Život je príležitosť, tajomstvo, záhada, radosť a sem tam aj  prekážka. Máme knihy, videá, mentorov, koučov, odborníkov, či múdrych starých rodičov. Našou povinnosťou je využiť všetko, čo máme, aby sme sa dostali tam, kam chceme. Už nehodnoťme, nekonzumujme, rozhodnime sa vykročiť vpred, aj keď možno bude treba spraviť tri kroky dozadu.

Nezaujímať sa o to, čo si myslia druhí ľudia nemusí byť vždy správne. Pretože čo si ľudia o nás myslia, istým spôsobom ovplyvňuje príležitosti, ktoré nám posúvajú.

Naše okolie, hodnota a príležitosť

Naše okolie, hodnota a príležitosť
Jedna z tých smutných právd je, že mnoho ľudí z nášho okolia, keď má možnosť pomôcť, podporiť, tak nepomôže ani nepodporí. Deje sa to nám všetkým, či je to na sociálnych sieťach alebo tam vonku. Často sa prichytávame, ako sa sťažujeme, aká je doba ťažká, rýchla, akí sú ľudia zlí a sebeckí.

Áno, mnoho veci v našich životoch nemusí byť na prvý pohľad príjemných. Je ľahké mudrovať o tom, ako sa máme chovať v rôznych životných situáciách. Ak sa niečo stane nám, tak reakcie na seba dlho nenechajú čakať. Veď schválne, aká malichernosť nás naposledy rozzúrila? Všetci vieme, že my ľudia nie sme bytosti, ktoré jednajú logicky, ale emočne, teda česť výnimkám.

Nikdy nevieme, čo je za tým. Za tou reakciou, za tým ignorovaním, za tou neochotou. Reagovať je ľahké, ale pochopenie tej druhej strany často býva náročnejšie. Pamätáme si, keď sme prišli prvýkrát za ľuďmi, ktorých máme radi a predstavili sme im náš projekt, myšlienku, partnera? Z najväčšou pravdepodobnosťou sme dostali výsmech s vysvetlením, že toto nie je pre nás.

Keď sa dnes obzrieme späť, často prichádzame na to, že dnešným úspechom vďačíme aj odmietnutiam nášho okolia. Akýkoľvek úspech je ťažké dosiahnuť v miestach, kde sa každý deň pohybujeme. Sebavedomie a skúsenosti získavame pri každodenných činnostiach, ktoré nás posúvajú ďalej.

My sami máme v rukách to, či nás okolie podporí alebo nie. Tak isto je na nás ísť von a obklopiť sa ľuďmi, ktorí nám dajú čas, ich pohľad, názor, skúsenosti. Možností máme mnoho. Internetové fóra, spoločenské udalosti, biznisové príležitosti. K tomu sa nahoďme najlepšie ako vieme, prečítajme si knihu o komunikácií, ale v prvom rade dajme tomu druhému niečo.

Ak prinesieme hodnotu tomu druhému, nájde si na nás čas, možno sa stane s nami aj doživotný priateľ. Pokusov máme milión, náš život nie je pretek. Áno, je lepšie plakať v luxusnom aute, ako starom autobuse, no skutočné priateľstva často vznikajú na začiatku, keď nie je ísť za čo na teplý obed.

Futbal a ja.

Futbal a ja

Predstava sadnúť si pred televíziu a pozerať akékoľvek športové podujatie, je pre mňa hrôzostrašná. Mnoho mojich kamošov je športovo založená. Dokonca aj moji obchodní partneri sú fanúšikovia športu. Často sa stávalo, že som im nerozumel, keď sa rozprávali na športové témy.

V múdrych knihách sa píše, že jediná istota v našich životoch je zmena. Tak sa udialo aj v tom  mojom živote. Do môjho života vstúpil futbal. Teda, začal som spolupracovať s ľuďmi, ktorí žijú futbalom, hrali futbal, fandia futbalu, a zrazu bol futbal všade.

Moje prvé pokusy boli zábavné, keď som sa na futbalovom stretnutí, spýtal, akej farbe dresov fandíme. Áno, myslíte si správne, chalani mali zo mňa radosť. Ďalšie pokusy boli priaznivejšie, hrala naša reprezentácia (foto). Trvalo to takmer dva roky a vstúpil som oficiálne do prvej ligy slovenského futbalu, zatiaľ len ako fanúšik. Samozrejme, podmienka bola, koláčiky.

Atmosféra, životný štýl, spoločnosť, spoznávanie nových ľudí, nové zážitky, to všetko som si našiel na futbalových zápasoch. Stáva sa zo mňa fanúšik futbalu. Futbal je obrovská škola, psychológia, motivácia, drina, pokusy, premené šance, nespravodlivosť, fair play, či – nikdy nepodceňujme súpera, je úplne jedno, na ktorom mieste tabuľky sa nachádza.

Je o mne známe, že nič nerobím len tak bezdôvodne. Začínam byť presvedčený, že s futbalom ide ruka v ruke mnoho biznis príležitostí, ktoré vedia zlepšiť životy mnohým z nás. Biznis je pre mňa všetko, čo produkuje hodnotu, z ktorej máme my ľudia úžitok, vedľajší prvok biznisu je príjem teda materiálne zabezpečenie a lepší život. To je moja definícia biznisu.

Vážim si ľudí, ktorý majú svoje sny a napredujú za nimi. Som obklopený takýmito ľuďmi, ukazujú mi ako sa oni dostali k svojim cieľom, posúvajú mi príležitosti a ak niečo, stoja za mnou. Futbal je obľúbený šport takmer všade vo svete. Doma pred televíziou si môžeme pozrieť zápas, no zažiť  na štadióne atmosféru, je nádherný zážitok.

Futbal nás ako fanúšikov učí ako ovládať svoje emócie, pozerať sa na situáciu objektívne, rešpektovať súpera, snívať, podporovať aj  vtedy, keď sa nedarí. Pravidlá biznisu a futbalu sú v mnohých prípadoch podobné. A tak sa zrodil môj najbláznivejší sen, vlastniť prvoligový futbalový klub, ale o tom už niekedy nabudúce..

3x nástroje

Michal Boťanský blog článo

Bývanie, finančné poradenstvo sú pre mňa nástroje, vďaka ktorým sa dostávam na miesta, ktoré som predtým nepoznal. Svet online nám dnes všetkým umožňuje rozširovať svoju prácu ešte ďalej. Preto sú moje články pre mňa obrovskou pomôckou v mojej práci. Súčasťou môjho sveta je vytvárať okolo seba tímy ľudí, ktorí budú ťahať za jednu stranu povrazu v biznise ale aj v živote. No pred tým ako to celé začne, rozoberám s každým človekom tieto otázky:

Nájdenie toho, čo nás baví.

Na gauči, na sociálnych sieťach, s kamošmi možno nájdeme kopec inšpirácie. No iba makaním vieme nájsť to, čo nás baví. Niektorí z nás majú “šťastie” a nájdu skôr to, čo ich napĺňa, tí ďalší to nájdu nakopaním do zadku, zlyhaním a skúsením všetkého možného. Nech sme tu akokoľvek dlho, nemali by sme strácať čas v práci, v živote, ktorý nás nebaví. Dnes máme dostatok možností, ktoré nám umožňujú začať rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Dve hodiny denne na začiatok je vždy viac ako nula. Tip ako to nájsť: skúsme všetko.

Opustime svoje okolie.

OK, toto bude kruté, predsa máme radi svojich kamošov, rodičov, ale nenormálna časť z nich rieši aké je drahé maslo. Tá druhá časť sa robí, že robí, aby mali od každého pokoj. Ten zvyšok aj tak neoslovíme, lebo sú čudní. Naše okolie je naša najväčšia brzda. Tam sa zázraky pravidelne nestávajú. Častokrát ani len netušia, čo skutočne robíme. Nič nevysvetľujme, poďakujme za ich čas a pomaly ich nahraďme inými ľuďmi. “Veď koniec koncov sme kamaráti, tak hádam od nás peniaze pýtať nebudeš.” To je pekné, že sme kamaráti, ale na benzínovej pumpe nám  bez peňazí nenatankujú. Tip ako opustiť svoje okolie: skúsme všetko.

Vzdelávajme sa.

Potrebujeme noty, aby sme vedeli, podľa čoho máme hrať, je jasné, že čím budeme dlhšie tam vonku, budeme potrebovať nôt menej. Technické informácie sú dôležité, no nie najdôležitejšie. My ľudia sme emočné tvory a podľa toho aj reagujeme. Bez vzdelania vybuchujeme, nevieme správne komunikovať, často ani premýšľať a vôbec, ako chceme niečo robiť, keď nepoznáme teóriu. Systém vzdelávania je dobrý, no najlepší systém vzdelávania na nás čaká tam niekde vonku. Pozrime sa na ľudí, ktorí sú svetoví lídri, či odborníci, koľko času venujú vzdelávaniu. Vzdelávanie, to je viac ako prečítať si knihu o komunikácii. Je to nekončiaci proces. Tip ako sa  vzdelávať: skúsme všetko.

Či chceme alebo nechceme, každý z nás by mal niečo robiť. Je úplne normálne, že toto všetko bude bolieť. Tak isto nás bude bolieť, keď zistíme o desať, či dvadsať rokov, že sme mali ísť inou cestou. Tak prečo nerobiť to čo nás baví, tam kde nás to baví, s tými, ktorí s nami ťahajú za ten istý koniec?

Zaseknutia, Proxy, disko príbeh.

Michal-Boťanský-Proxy-disko-príbeh-zaseknutie

Tento článok bude pre tých z nás, čo sa niekedy v živote zasekli, či sú zaseknutí a nechcú isť ďalej, lebo im chýba presne tá nepodstatná informácia, ktorá aj tak nič nezmení.

Môj príbeh zaseknutia začal nenápadne. Mám to šťastie, že pri mne stoja ľudia, ktorí ma podporujú. Na začiatku, keď som začínal s biznisom, obehal som všetkých mojich kamošov, povedal som im, čo idem robiť. Zopár z nich uverilo, ale bolo aj ohŕňanie nosom. Mnohí viete, aký som bol. Kto vie ako by som sa ja zachoval na ak by som bol ich(Vašom) mieste.

Pani doktorka bola vždy mimoriadne múdra, rozhovory s ňou mali hlavu aj pätu pre mňa. Počas jedného z rozhovorov ma varovala pred falošnou vonkajšou motiváciou, zadubeným počúvaním druhých ľudí a syndrómom vyhorenia. Upokojil som ju, aby bola úplne pokojná, pretože viem, čo robím. Všetko som mal pod kontrolou.

Ako som sa mýlil. Sexi žlté auto som nikdy nechcel, na zrazu sa ocitlo v mojej knihe snov, ktorú som zmenil na ciele spolu s ďalšími vecami. Bol som úplne šťastný, žiaril som, všetko som videl v ružových okuliaroch, teda navonok som tak pôsobil. Začal som počúvať všetkých tých “úspešných”. Jedného dňa som sa prebudil, nevedel som ísť ďalej.

Začal som čítať knihy, pozeral som online semináre. Bolo to bolestivé obdobie, keď som si uvedomil, že vlastne nežijem to, čo chcem. Musela prísť životná zmena. Vyhľadal som profesionálnych koučov, psychológov a človeka, ktorý mi dal jedno telefónne číslo, aby som skúsil robiť to, čo ma baví.

Pokašľal som toho veľa, mnoho ľudí odo mňa odišlo. Nečudujem sa im. Veď som bol “parádny”. Je úplne jedno, čo napíšem, minulosť nezmením. Čo viem zmeniť, je to, čo robím teraz a to, čo budem robiť zajtra.

Mnoho z nás je zaseknutých, pracujeme v prácach, ktoré neznášame. Častokrát za almužnu. Jediný, kto z nás profituje, sú majitelia korporácií, ktoré zarábajú obrovské peniaze, majú čoraz väčší zisk. My riešime svojich 160 (pracovných hodín), žabomyšie vojny a prečo zdraželo maslo.

Pozri, zaseknutie je úplne prirodzená súčasť života. Knihy, kurzy, ľudia, kamoši, nakopanie zadku. Neexistuje jednoznačný recept ako sa z toho dostať. No ak zostaneme stáť vo dverách, nepôjdeme dopredu ani dozadu. Jeden môj kamoš často vraví: ”Ak chceš ísť  dopredu, musíš byť ochotný ísť pár krokov dozadu.”

Majstri sveta, kamoši, naše okolie, sú často prekážkou za naším úspechom. OK niekedy sme to aj my sami. S najväčšou pravdepodobnosťou naše okolie nám ten úspech nedopraje. Preto si dajme pozor na ľudí, s ktorými trávime čas, od koho si berieme informácie, vedomosti. Úspech môže prísť po nás odvšadiaľ, aj v obývačke na gauči, ale to budeme musieť spraviť niečo senzačné.

Skutočný úspech nás vyvedie za hranice našich bežných dní, na nepoznané miesta, prinesie nových ľudí. Začneme vymieňať svoj čas, vedomosti za úspech ďalších ľudí. Ako hovorí Kevin Spacey: “Ak máme dostatok šťastia, že sme sa dobre pracovali, je našou zodpovednosťou poslať výťah späť.” Pozri, ak sa nechceme podporovať, tak si aspoň nezavadzajme a neubližujme si. Lebo o pár týždňov možno ty budeš potrebovať to, čo mám ja a ja to, čo máš ty.

Nech sme akokoľvek zaseknutí, našou povinnosťou je vyhľadať takých ľudí, ktorí si zaseknutím prechádzajú dennodenne a držať sa ich, pokiaľ nám poriadne nenakopú zadok, aby sme pochopili, že ten prvý krok robíme my. No nikdy nezostávajme s ľuďmi, ktorí nám nahovárajú, akí sme neschopní, pretože po čase im uveríme a staneme sa naozaj neschopnými.

Skutočný úspech nie je veľké auto, či dom, ale je to premôcť seba a dosiahnuť, čo sa nám ani v tých najlepších snoch nesnívalo. Hmotné veci sú toho prirodzenou súčasťou. Naša práca je dať svetu Proxy, “pozri toto funguje mne, zober si z toho niečo ty a použi to v tvojom disko príbehu, len tam dočerta nezostávaj stáť.”