Type your search keyword, and press enter

Projekt Mám čas

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Dážď

DážďPri písaní článkov otváram témy, ktoré si tam vonku na prvý pohľad až tak neuvedomujem. Zvyčajne sme na káve niekde s kolegami, na porade s tímom, či len tak uletím myšlienkami. Večer na wecku, v kancelárií alebo pri jedení mi docvakne, že čo sme to riešili, resp., aké nové vedierko sme zas otvorili. Najčastejšie témy, ktoré donekonečna preberáme sú strach, odvaha, limity, motivácia, dlhodobosť, zašpiniť sa, dať na bok na chvíľu konzumný život, dbať na prístup, mať ťah na bránku a o nich píšem aj články.

Únava je cítiť naokolo o čosi viac, ako pred piatimi rokmi, tlak tak isto a aj reklamy na nové autá, bývanie, dovolenku, lieky sú o čosi častejšie. Podvedomé navádzanie na kúpu, míňanie prostriedkov. Príjemná hudba, farby, vôňa, lenže za tým sú aj zbytočné výdavky, trvalé príkazy, agresívne správanie na sociálnych sieťach, vyhrážky advokátom, súdom. Popritom predstierame, že sme úspešní. Veľmi málo z nás sa nebojí zašpiniť od práce a ukázať, že začíname, pokračujeme, pokúšame sa. Ešte k tomu všetko včera. Správame sa, ako keby život mal zajtra skončiť. Dlhodobosť je niečo, čo poznajú svetlé výnimky alebo zostatok starších generácií z minulosti.

Možno len všetko dramatizujem, a to čo je tam vonku nám má naozaj slúžiť ako zlepšovák bežného dňa. Kto vie, vlastne aj naši predkovia sa sťažovali na zlepšováky ich doby a zatiaľ sme nejako tu, žijeme. Či sme odmietači alebo máme otvorenú myseľ, iba skracujeme alebo predlžujeme čas prijímania nových informácií, postupov, technológií, oblastí. Jednoducho napísané, možno neviem ovplyvniť, či prší, ale viem ovplyvniť, či zmoknem.

Mnoho z nás dnes chce ovplyvňovať to, že prší. Píšem obrazne. Mám akýsi pocit, keď sa bavím na tému, čo chceme od života, tak mnohí máme sny, plány, ciele a dosť často začínajú, ak by som vyhral v lotérií, spravím toto alebo tamto. Áno, stať sa to môže, poznám dvoch ľudí, ktorí vyhrali, lenže berme to ako bonus, ak vyhráme. Alebo, ak by som našiel niekoho, s kým do toho môžem ísť. Taktiež to berme ako bonus.

Vždy začnime s tým, čo máme a tam, kde sme. Pokračujme, opravme, skúsme, pokúsme sa, len prosím nepremýšľajme nad tým, ako to spraviť. Buďme úctiví, rešpektujme, podporme, ak bude treba, spravme krok navyše a nezabudnime sem-tam aj na zábavu. Máme možnosť si vybrať lepší život, tak isto sa môžeme oň pokúsiť.

Článok je písaný všeobecne, nakoľko za posledné obdobie som mal niekoľko desiatok schôdzok, na ktorých sme sa bavili o  mnohých súvislostiach, ktoré sú uvedené vyššie. Nevystupuje v ňom žiadna osoba. Prosím, začnime s tým, čo máme. Stavme na dlhodobosť, podporme alebo aspoň nezavadzajme.

Prehry vs. výhry

Prehry vs. výhryJednoducho, niekedy potrebuješ prehrať, aby si sa zmenil, padol na kolená, uistil sa Boh, vesmír alebo čerti v pekle, že to, čo robíš, chceš, myslíš naozaj vážne. Či niekedy len tak, aby si sa nenudil a bolo vzrúšo.”

 

Výhry sú naozaj krásne, dávajú nám zabrať, naše ego lieta v oblakoch, všetky dvere sa otvárajú bez toho, aby sme sa na ne len pozreli, gratulácie, potľapkávanie po pleci, dostávame ocenenie, jednoducho, život je parádny.

Prehry sú trpké, bolestivé, niekedy aj smrtiace a zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Ľudia sa nám zväčša obracajú chrbtom, zabúdajú na nás alebo priťahujeme známych, ale aj neznámych s podobným osudom.

Úspech vie dokonale zničiť, no prehra taktiež. Obe sú dôležité súčasti našich životov, ovplyvňujú nás, naše ďalšie kroky, sny, myšlienky, strachy, rozhodnutia. Vznikajú v hlave, v bruchu, povedzme  aj v srdci. Môžeme byť najlepšími, akými vieme alebo sa staneme najlepšími, ako môžeme. Verím, že ukecávanie samého seba má obrovský vplyv na úspech, prehru, remízu a dokonca aj na nezúčastnenie sa.

Netuším, či je dôležitejšie zažiť výhru, prehru, bolesť, stať sa obeťou, prekonať tisíc prekážok, nájsť cieľ, mať skvelý prístup, životné šťastie, byť v správny čas na správnom mieste, mať talent, disciplínu, plán, víziu, sen, byť empatický, líder, naozaj neviem, ktorá s možností je najsprávnejšia.  No čo viem, že ak chceme vyhrať musíme najskôr prísť, potom mať plán, vykonať činnosť, prekonať prekážky, nájsť riešenie a k tomu milión maličkostí naokolo.

Pred časom som sám seba umiestnil do pozície toho, kto neustále prehráva, v ničom sa nedarí, lepila sa na mňa smola, blato, búrky. Bol som obeť, cítil som bolesť v hlave, v bruchu, na palcoch, v nohách, všade. Nevedel som z toho kruhu vyjsť, všetko bolo čierne. Pamätám si, že som neskutočne chcel lepší život. Nepoznal som spôsob, neexistovalo ako. Aj keď prišla výhra, videl som ju ako prehru. Až jedného dňa sa nestalo nič, na ďalší deň opäť nič a zrazu je dnes. Zobral som do ruky knihu, obklopil som sa ľuďmi, ktorí v živote veľa prehrali, no ešte viac vyhrali.

Milión maličkostí, spôsobov, ciest, pokusov, ale aj nechanie vecí len tak. Život je krásny, krátky, nekonečná rozprávka, záleží, čomu veríme a o čo sa pokúšame. Možno to všetko je ako blud, lenže čím viac som presvedčený o možnostiach uspieť, tým mám väčšiu chuť pokúšať sa ísť ďalej. Páči sa mi, keď v ťažkej pracovnej situácií si zdravo uťahujem a doriešim ťažký obchodný prípad so smiechom na oboch stranách. Mám rád, keď ľudia okolo mňa majú dôvod na radosť, keď je im vtipne. Neskôr dostávam otázky, prečo mám taký prístup, ľahkosť, pozitivizmus.

Mám cieľ, ktorý ma poháňa do mojich ďalších obchodných krokov. Viem, že vyhrávanie, ale aj prehrávanie sú neoddeliteľnou súčasťou našich dní, obchodných prípadov, ale aj mnohých ďalších okolností. Môžeme viniť seba, lenže podľa všetkého zo seba spravíme obeť, a to nás podľa všetkého nikam neposunie. Mnoho okolností nemáme pod kontrolou. Viem sa pripraviť na obchodnú schôdzku, rokovanie, rande,  urobiť si domáce úlohy, zobrať si dáždnik, keď prší.

Výhry, aj prehry sú výborný profesori, teda ak sa na ne tak pozeráme. Čím viac chceme vyhrať, tým viac sa musíme zosmiešniť. Niektoré víťazstvá idú ľahšie, iné ešte ľahšie. Vlastne, to, čo si povieme, to sa aj stane. Článok som písal pre seba, ako pripomienku, keď sa nepodarí, pokašle.  Aby som zajtra skúsil znova. Alebo keď vyhrám, tak nič sa nedeje, pokračujem ďalej.

P.S: Musíme sa cítiť dobre, nie smrdieť, byť tuční, starí, šmatlaví, mať ovisnuté brucho, byť zarastení, neudržiavané nechty a podobne. Nehovorme si v dvadsaťpäťke, tridsaťdvojke, päťdesiašestke či šesťdesiatdvojke, že sme starí.

 

P.S2: Dnes existujú výživové doplnky, fitnescentrá, zdravá strava, mnoho možností relaxu. Ak chceme vyhrať, postarajme sa o svoje telo najskôr. Zamerajme sa na to, čo chceme, cíťme sa dobre, buďme dobrými ľuďmi. Jedzme zdravšie a menej, sem-tam sa prebehnime či trochu ponaťahujme. Zoberme do ruky knihu, buďme kreatívni, neflákajme sa a vytvorme trebárs lepší život pre seba, ale aj druhých.

Naopak

Naopak

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit  zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

Riskovať, alebo staviť na bezpečnosť?

 

Riskovať, ísť vlastnou cestou alebo staviť na bezpečnosť a robiť všetko tak, aby som nevyvolával pozornosť. Vydať sa nepoznanou cestou bude chcieť poriadny kus odvahy, sebazaprenia, o tej druhej moc neviem.

Pred časom som dostal email od kamoša, v ktorom bola ilustrácia staršieho pána, ako stojí pred vlastným hrobom. Pani, ktorá posielala ľudí dnu, mu nedovolila zobrať so sebou kufor s oblečením a s peniazmi. Pod ilustráciou bol odkaz: „Ži svoj život naplno, aj tak odtiaľto nevyviazneš živý.”  Nikto z nás asi nevie povedať, ako dlho bude na tomto svete a je dosť možné, že podľa všetkého máme jeden život. Takže, istým spôsobom je úplné jedno, či stavíme na opatrnosť alebo riziko. Iba, že by nebolo.

 

Keď sa tvarujú diamanty, tak sa nesmejú, ako brusný kotúč šteklí, ale majú zaťaté zuby a odletujú z nich kusy nepotrebného kameňa.

 

Je dobré si povedať, čo znamená bezpečný a čo riskantný život, cesta, prístup. Odpoveď je nutné si zodpovedať sám pred sebou. Extrémny paraglajdista má odlišný pohľad na riziko a bezpečnosť ako golfista. Nech je to akokoľvek, všeobecný názor nemá definovať naše kritériá životov, ktoré žijeme. Máme neobmedzené možnosti, môžeme byť kým chceme, zájsť kam chceme, žiť ako chceme. K tomu je takmer isté, že dnes by sme mnoho vecí urobili inak ako včera.

 

Robenie chýb je súčasť, zlyhanie je nevyhnutné k rastu.

 

Sme často brzdený tým, čomu veríme, morálnymi zásadami, okolím, nadmerným premýšľaním, strachom, rodičmi, skúsenosťami z minulosti, ale aj samým sebou. Vytvárame si vzorce správania, auto pilotov, vyjazdené chodníčky. Ak k nám príde nová príležitosť s náznakom zmeny, tak si ju nenápadne nevšimneme alebo spravíme zo seba obeť, aby sme ju nemuseli pustiť do našich životov. Niekto síce vraví, že príležitosti sú ako autobusy, ale vždy je lepšie byť na mieste skôr. Ostane viac času na dobré jedlo a aj dezert.

 

Veľkí ľudia nekritizujú, od malých ľudí nikdy nečakajme veľké slová či skutky.

 

Niekto nájde to, čo ho baví dnes, iný po zajtra. Jeden vyhrá zajtra a druhý popozajtra. Každý z nás je jedinečný, má svoj časovač, príbeh, okolnosti, dôvod. Existuje milión ciest, možností, ako sa dostať tam, kam chceme, no nie každá bude správna pre nás. Dostaneme sa do mnohých tmavých uličiek odkiaľ nebude na prvý pohľad východ. Prídeme na mnoho križovatiek, kde si vyberieme ďalšie pokračovanie našich príbehov.

 

Nikto nie je viac, ani menej, možno niekto z nás má väčšie možnosti ako ten druhý.

 

Vybrať sa vlastnou cestou je to najkrajšie, najvzrušujúcejšie a najnáročnejšie dobrodružstvo. Možno bude potrebných tritisíc pokusov, lenže ten čas prejde tak, či tak, či sa budeme pokúšať alebo nebudeme. Prídu aj náročnejšie dni, mesiace, dokonca celé obdobia. Na začiatku budeme musieť robiť veci, ktoré sú pre nás nové, nebudú sa nám vôbec zdať, že sú správne, budeme sa cítiť nekomfortne, pocítime bolesť a hlavne nebudeme ničomu rozumieť.  Bude to podobné ako v prvom partnerskom vzťahu, nie každému sa podarí šťastne dokorčuľovať až do konca.

 

Víťazstvá sa rodia v hlave, prístup vtedy, keď sa na nás nik nepozerá.

 

Nie vždy môžeme skočiť do neznáma naplno, ak to nie je možné, tak aspoň po večeroch. Možno to zoberie niekoľko rokov života. Môžeme sa pozerať na všetko, čo robíme ako investíciu, zbieranie skúseností, poznatkov. Nezabudnime na staré dobré, koľko do koreňov, toľko do koruny. Niekedy budeme musieť uvoľniť, inokedy pritiahnuť, skoro ako keď chytáme ryby. Obklopme sa ľuďmi, ktorí nás podporia. K tomu je úplné jedno, čo sa stalo včera, dnes skúsme ešte raz, no trochu lepšie. Možno existuje vyššia sila, ktorá sa na nás pozerá a je celkom fajn ukázať, že to, čo chceme, myslíme vážne. Prekonajme seba, bolesť, ľútosť, lenivosť, namyslenosť, vyberme si cestu, ktorá nám vyhovuje, no nezabudnime hľadať to, čo je možné. Nájdime v sebe odvahu začať, ale aj pokračovať a oddajme sa tomu, za čím ideme.

Video

Video

Prichytávam sa, ako sa častejšie rozprávam o prezentácii seba, svojej značky. Takisto aj o druhých, ich prezentovaní seba, ich práce, služieb, toho, čo robia. Často úspešní ľudia s fantastickým produktom či službou nekladú dôraz na prezentovanie. Zdá sa im to zbytočné, drahé, nepotrebné a radšej sa pohybujú v zabehnutých koľajach, ktoré začínajú byť čoraz menej efektívne. Je neskutočné množstvo spôsobov, akými vieme prezentovať seba, to, čo robíme. Platí to aj o uchádzačoch o prácu, parádny životopis je stále dobré mať, ale dnes už je možné mať viac ako životopis.

O budovaní značky, prezentovaní, rozprávaní príbehov, používaní dostupných nástrojov mám napísaných niekoľko článkov, je to moja obľúbená téma. Celý môj projekt michalbotansky.com vznikol na základe myšlienky vytvorenia vlastnej značky. Najskôr som začal písaním príspevkov na môj blog, neskôr som pridal dokumentovanie na sociálnych sieťach, minulý rok on-line šou. Každá z činností, na ktorej pracujem sa dopĺňa, má svojich fanúšikov, prináša iné možnosti, výzvy. Kombinácia písaného slova, fotky, videa má neskutočnú silu.

„Začni vždy od konca,” znela jednoduchá rada od ľudí, ktorí sa pohybujú v obchode, vo vzdelávaní, psychológií či v iných odvetviach, ktoré sledujem. Na začiatku som ani len netušil, aké mám možnosti, ako bude reagovať moje okolie, čo budem robiť a kam vlastne chcem ísť. Myslenie od konca znamená v jednoduchosti asi toľko, že najskôr si predstavíme našu finálnu destináciu, stav, pocit. Od nej sa vrátime späť na začiatok, všetky aktivity jej prispôsobíme. Moje vedomosti, finálny stav, destinácia, pocit sa mi vtedy zdali pod úrovňou priemeru. Takže moje predstavy neboli žiadne. Našťastie ma vtedy nakopávali ľudia, ktorí boli odo mňa vzdialení niekoľko miliónov svetelných rokov, nielen vzdialenosťou, ale aj skúsenosťami, vedomosťami, dosiahnutými cieľmi. Takže, moje od konca prichádzalo postupne

„Krok za krokom,” hlavne každý deň, aj keď bude pršať, snežiť, mrznúť, budú horúčavy, či bolieť zub. Nebudem klamať, prvé mesiace boli náročné, nevedel som, čo mám robiť, kam ísť, ako povedať svetu moje príbehy. Viedol ma tenký hlások, pocit v bruchu a myšlienka, že by som mohol mať raz lepší život, ako doteraz. Lenže, asi budem musieť zmeniť môj prístup, myslenie, nastavenie, nabrať odvahu, skúsiť nástroje, stratégie, ktoré dnes už celkom fungujú a sú dostupné takmer pre každého.

“Nástroje:” písanie článkov na vlastný blog, dokumentovanie na sociálne siete, on-line šou, mobilný telefón, internetové pripojenie, myšlienka a odvaha. Bol to boj, vytváranie návykov, hľadanie kreativity, myšlienky, môjho príbehu, nabratie odvahy a ísť do sveta. Vlastne, je to jednoduchý proces tvorby, dokumentovania, používania všetkého, čo máme k dispozícii. Existuje mnoho návodov, ako začať, pokračovať, byť kreatívny, používať práve to naše zariadenie. Na čo návod nie je, to je nabrať odvahu na zverejnenie produktu, služby, článku, myšlienky.

“Video” tvorba je neskutočne podceňovaná, vo vrecku alebo v kabelke nosíme celé nahrávacie štúdio. Práve video je jednoduchý nástroj, vďaka ktorému sa z nás môže stať internetový hrdina, zabávač, hviezda, odborník, hundroš či vážená osobnosť. Je dostupné pre každého. Video je formát, s ktorým som bojoval najdlhšie. Moje prvé nahrávky boli akési textovo-obrazové prezentácie s hudbou. Najväčší úspech, ktorý som vďaka nim dosiahol, bolo naučenie sa ovládania programu na úpravu videa. Samozrejme, aj u mňa prišla chvíľa, keď som stál na prepletenom chodníku a musel som stlačiť veľký červený gombík a odtiaľ už nebolo návratu späť. V tom období vznikla moja prvá mini séria piatich videí o bývaní. Nahral som ich na Facebook a aj Youtube. Boli to jednoduché video epizódy o bývaní z prostredia, kde som sa v tom období pohyboval.

“Lekcie,” ktoré priniesli boli pre moje ďalšie pôsobenie vo svete prezentovania a budovaní značky mimoriadne dôležité. Dnes sa pozerám s úsmevom na ich obsah, až na jedno z nich. Jedno z nich sa vôbec nepodarilo, bolo zlé, až na takú maličkosť, dosiahlo v tom období 30.000 videní, bez platenej reklamy. Po krátkom mini seriály prišla prestávka  a taktiež neúspešné video pokusy. Neskôr som natočil ešte dve zaujímavé videá, v jednom som použil nehnuteľnosti, ktoré som predával a v druhom som vtipne odprezentoval ponuku pozemku na predaj. Tu si ich môžete pozrieť: 6, 7, 8, 9, 10, 14, 18.

Bývanie je fajn, lenže už vtedy to boli dva roky, čo som premýšľal nad svojou on-line šou a po celú dobu som sa rozhodoval, či budem natáčať slovensky alebo anglicky hovoriace videá. Veď už viete, začnime od konca. V septembri 2018 vznikla prvá časť, samozrejme, že bola úplne otrasná, krátka, nesprávne som nastavil prekrývanie hudby s hlasom, ale bola prvá a bola vonku. Potom prišli dve časti z futbalu, bez rozprávania, samozrejme, že som k nim pridal ešte dve časti, kde som už rozprával po anglicky. Od januára raz do týždňa zverejňujem novú epizódu MyThing.

Internet čoraz viac zjednodušuje prezentáciu toho, čo robíme ,aj keď je konkurencia čoraz väčšia, sociálne siete používajú rôzne algoritmy, aby nám uľahčovali/komplikovali prácu. Potrebujeme mobilný telefón, myšlienku, internetové pripojenie, možno aplikáciu na strihanie videa. On-line platformy dnes upravujú svoje pôsobenia tak, že uprednostňujú video obsah. Vraví sa, že v západných krajinách video tvorí 50% prenesených dát na Internete. Za dva roky má stúpnuť na 75%.

Každý deň žijeme náš vlastný príbeh, sen, víziu. Tam vonku, ale aj tu je mnoho ľudí, ktorých práve ten náš príbeh môže zaujať. Nezabudnime, aj často nudné stereotypné príbehy môžu najviac pritiahnuť obrovskú pozornosť. K tomu, ak zaujmeme, ľudia budú chcieť byt súčasťou našej značky. Ukážeme ľuďom, akí sme v skutočnosti, či vytvoríme si charakter, ako chceme byť vnímaní. Nezabudnime prepojiť video s vlastným blogom, lebo to je jediné miesto, kde máme algoritmus pod kontrolou my.

Ruka v ruke ide s videom vytváranie komunity, podporovanie druhých, inšpirovanie vlastným príkladom, nabádanie druhých, aby sa odhodlali vykročiť. Niekedy stačia tri slová v komentároch pod novým článkom, videom, príspevkom a zrazu sa môžeme ocitnúť v novom  svete. Preto nezabudnime, že keď niečo chceme dostať, najskôr musíme dať. Možno to budú práve tri povzbudzujúce slová.

Prosím, prezentujme, čo robíme, použime pri tom telefón, GoPro, cestovateľský fotoaparát, zrkadlovku, mikrofón, svetlo, Dajme si pozor na hudbu a jej používateľské práva, to, čo zachytávame do videa. Nerátajme koľkým ľuďom sa páči naše video, či koľko malo videní, určite nie na začiatku. Ide viac o proces, ktorým máme prejsť. Vyhneme si rukávy, začnime alebo pokračujme, aj keď sme trebárs na úrovni mínus dva.


 

Pár tipov:

• Nájdime tému, ktorou zaujmeme.
• Nebuďme dokonalí.
• Poukazujme iba na to, čo nás zaujíma.
• Používajme vždy to, čo máme.
• Aspoň raz do týždňa jedno video.
• Ukazujme, čo je za našim produktom, príbehom, nami.
• Dokumentujme.
• Hovorme názory.
• Neprikazujme, nekážme.
• Rozširujme naše videá .
• Hľadajme spoluprácu.
• Nebojme sa zosmiešniť, ukázať, že nie sme dokonalí.
• Vždy dajme na koniec niečo humorné z natáčania.
• Často musíme zabudnúť, kým sme, aby sme mohli nájsť, kým skutočne sme.
• Pozor na správanie.

Dôvodov, pre ktoré som si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce je niekoľko.

• Byť kamoš s veľkými internetovými vyhľadávačmi.
• Prísť na miesta, na ktorých som nikdy nebol.
• Spoznať ľudí, ktorých som nepoznal.
• Byť kreatívny.
• Každý deň niečo malé vytvoriť.
• Vytvoriť niečo svoje.
• Zlepšovať sa, byť lepší ako včera.
• Vytriediť si kamošov.
• Zistiť,čoho som schopný.
• Ukázať sa svetu.

Nástroje na publikovanie videí:

• Facebook, Youtube, Instrgam, Instagram TV, Instagram príbehy.

Sila

Sila

Vzdelávanie má pre mňa veľmi dôležitú úlohu v každodennom živote. Je niekoľko spôsobov, akými môžeme získavať vedomosti, poznatky či vymieňať skúsenosti s druhými. Mnohé nám budú fungovať, iné nie. Dôležité je čím skôr poznatky vyskúšať tam vonku a osvojiť si tie, ktoré nám prinášajú výsledky

Dnešný článok je akousi mini obhajobou pre tých z nás, ktorí doposiaľ neuspeli. Dobrá správa je, že môžeme sa mať v živote dobre, zlá správa, nie každý sa bude mať dobre. Tu je jedna z príčin.

Či chceme alebo nie, okolo nás sú isté sily, ktoré nás poháňajú dopredu. Nazývame ich rozlične: motivácia, inšpirácia, dôvod, láska, sen, vesmír, cieľ, vízia, vyhorenie, hnev, žiarlivosť a pod. Každá jedna z nich má pre nás prínos v rôznych situáciách. Lenže stane sa, že raz nás ženú dopredu, inokedy nás brzdia.

Vlastne, pre mnohých je prirodzené v živote neuspieť. Ak sa pohybujeme v okolí, kde zatiaľ nikto nedosiahol niečo senzačné, k tomu nie sme obklopení takýmito ľuďmi, tak naše šance na úspech sú mizerné. Je pre nás prirodzené držať sa miest, kam patríme. Môžeme niečo dosiahnuť, ale najlepšie tak, aby sme nevytŕčali z radu. Takmer pri každom úspechu budeme zrazení späť.

Existuje akási sila, ktorou privolávame voľné  parkovacie miesto na preplnenom parkovisku, nového partnera, prácu, auto, kariéru. No táto istá sila na nás vplýva, aby sme sa nevideli ďalej, ako by sme mali. Nahovára nám, akí sme starí, nedokonalí, ako nemáme čas, už nestíhame, posiela na nás ľudí, ktorí sa nám budú vysmievať, neveriť, podceňovať, držať v úzadí.

Núti nás zostať na mieste, povoľuje nám pohybovať sa vpred, dozadu a do strán. Akonáhle začneme dosahovať úspechy bude nám klásť prekážky. Vlastne, jej úlohou je nás vrátiť tam, odkiaľ sme prišli. Preto mnoho z nás ešte neuspelo alebo sa pohybuje pod tesnou hranicou svojich úspechov.

Dôležité je spozorovať, čo sa nám deje. Uvedomiť si, aká situácia v skutočnosti je, aký má na nás vplyv. Ak sme spokojní, nemusíme robiť nič, ale ak cítime, že to nie je to, čo chceme, budeme musieť vyhrnúť rukávy. Lenže, ak chceme dosiahnuť obrovské výšky, budeme musieť prekonať nielen silu, ktorá nás drží na miestach kde sme, ale aj silný bočný vietor, ktorý tam vysoko fučí. To sú všetky prekážky, ktoré budeme stretávať po ceste.

Nie je nutné študovať zákony fyziky, ale bude nutné nájsť riešenie pre nás, ako sa dostať na tie miesta, o ktorých snívame po večeroch. Niekedy je nepredstaviteľné, že to, čo nám spôsobuje lepší život nám môže aj škodiť a dokonca nás držať na mieste. Nikdy nebudeme šťastní, úspešní, mať radosť, mať pocit pokoja, pokiaľ sa necháme stiahnuť silami, ktoré nám bránia zažiť život tak, ako snívame.

Životný štýl

Životný štýl

Takmer všetko čo robím, musí mať niečo spoločné s tým, kam idem. Ešte sa mi niekedy stane, že mám spraviť úlohu, službu, ktorá s tým nemá nič spoločné. Vtedy som nervózny, ide ma roztrhať. Vlastne, aj tak deväťdesiat percent informácií, udalostí je nepodstatných. Mám závislosť na sebaprekonávaní a pocite, že som urobil správnu vec alebo aspoň som sa o ňu pokúsil. To sú u mňa aj hlavné motivátory. Robím všetko pre konkrétny dôvod, cieľ, nenávidím robiť čokoľvek len tak.

Jedno ráno nebolo niečo tak, ako by malo. Telo si pýtalo zmenu, najjednoduchšia zmena, ktorá prichádzala do úvahy bol pohyb a jedlo. Začali ranné behy, obmedzenie mäsa, menej koláčikov a po osemnástej žiadne napchávanie. Naštartovať takúto zmenu trvalo tri mesiace. Prekonávania boli každé ráno, našťastie motivácia prišla veľmi skoro. Fotka s ranným východom slnka ma ťahá z postele, taktiež dobrý pocit, že robím niečo pre svoje telo. Žiadne naháňania, štatistiky. Mám sa cítiť dobre, trochu bolesti je OK, ale len trochu, veď som citlivka.

V práci prišlo tiež obmedzenie, namiesto tridsať schôdzok typu: poraď mi, veď sme kamoši, je za deň nula. Nemám čas, sa zmenilo na mám čas, pokiaľ ide o príležitosti, ktoré súvisia s mojimi prioritami, cieľmi, snami, víziami. Pracovať menej, dať nabok všetko nepodstatné a venovať sa tomu, čo generuje niečo konkrétne. Táto zmena trvá u mňa niekoľko rokov.

Videl som, ako sa mnohí ľudia okolo päťdesiatky dostali do infarktových stavov, či boli na pokraji svojich životov. Jednoznačne odmietam podobné naháňanie. Chcem sa cítiť dobre, pracovať tak, aby mi práca robila radosť. Žiť tak, aby mi život spôsoboval radosť.  Možno, ak spomalím, rozložím sily, z krátkodobého pohľadu urobím menej, ale z dlhodobého to bude viac. Nemyslím flákanie, dovolenky a podobne, myslím, že je dobré vyhrnúť rukávy a vytvoriť niečo.

Je jasné, že ak zakladám oheň, vzťah, biznis, šport, na začiatku bude potrebné mať viac “dreva”. Až neskôr bude stačiť prikladať. Ak prestaneme, celé nám to zhasne, stroskotá, rozpadne sa a je úplne jedno, ako dobre sme sa rozbehli. Aj preto je pre mňa dôležité postupne napredovať, byť odborník v tom, čo robím, mať svoj vedľajší projekt (blog, on-line šou a tú vecičku, ktorú už nejaký čas schovávam v zásuvke písacieho stola). Verím, že krok za krokom môže byť rýchlejšie, ako krátkodobé naháňanie.

Život môže byť všedný, nudný, zafarbený alebo špeciálny. Je dobré vedieť, čo od neho chceme, čo mu dáme. Nezabudnime odkiaľ sme prišli, kto sme, čo robíme a kam ideme. Naháňanie bolo moderné v deväťdesiatych rokoch či na začiatku milénia. Vysvetľovanie, objasňovanie, poučovanie patrí taktiež do minulosti. Dnes nás svet núti byť konzumentmi, spotrebovať tovar, veci, jedlo, informácie, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme. Veľké firmy si najímajú odborníkov, psychológov, marketérov, obchodníkov, aby v nás vyvolali chuť byť zdravý, pekný, mladý, múdry, štíhly. Je ľahké vletieť do týchto pascí a zabudnúť na seba.

Každý  má vlastné tempo, cestu, víziu. Niekto dosiahne svoje sny v mladom veku, iní o niečo neskoršie. Nie je to dobré, ani zlé. Najhoršie je vletieť do pascí, ktoré na nás číhajú na každom rohu, zabudnúť na seba. Ako deti sme chceli byť víťazmi, kozmonautmi, smetiarmi, nikto z nás nechcel byť schovaný v rohu či byť obeťou okolností. Majme tempo aké chceme, majme odvahu robiť to, čo chceme, cíťme pri tom radosť, nepodceňujme ostatných, neposmievajme sa, ale podporme. Pracujme usilovnejšie, viac, tvrdšie, efektívnejšie na tom, na čom nám skutočne záleží tak, aby sme v šesťdesiat štvorke alebo sedemdesiat dvojke mohli s lišiackym úsmevom poznamenať “oplatilo sa”.

Ignorácia

 Ignorácia

Pozrime sa okolo seba, všimnime si všetko zelené. Máme? Teraz vymenujme všetko, čo sme si všimli sivej farby. Pozrime sa ešte raz, všimnime si všetko sivé, čo je okolo nás. Vidíme rozdiel? Najznámejší test, o ktorom sme už asi miliónkrát počuli. Možno nežná časť čitateliek si povie, že sú všímavejšie ako muži. V tomto teste ide skôr o našu vlastnú všímavosť, ako porovnávanie jeden druhého.

Neviem, ako to je u Vás, na sebe som si začal všímať moju ignoráciu. Nepíšem o nej ako o nevšímavosti, skôr ako o niečom, čomu ani len nedám šancu, že by mohlo byť. Prvýkrát sme sa vedome stretli na základnej škole. Išlo o jednoduchý test, vydržať nepozerať televíziu celý týždeň. Pamätám si, že to bol ťažký boj. Televízia pre mňa znamenala vtedy veľa. Dnes sme na tom odlišne, je na mojom zozname “nepúšťať do života”. Ďakujem pani učiteľke zo základnej školy za vtedajší test, oplatilo sa.

Dnešnú dobu familiárne nazývame informačná. Že vraj informácie na nás číhajú na každom kroku a je ich viac ako dosť. Nemusíme isť ani ďalej, práve tej dobe pomáham pridávaním ďalších. Áno, prinášam dôležitú správu do sveta, ale to už povedali niekoľkí predo mnou. Beriem späť, nič neprinášam, pripomínam. To, čo píšem v mojich článkoch, dávno už všetci vieme. Sem-tam načrtnem tému a trafím sa.

Ak chceme dosiahnuť naše sny, ciele, vízie, méty, je potrebná silná dávka ignorácie veľkej časti sveta okolo nás. Poháňa nás akési uvedomenie, že mnoho záležitostí nemá nič spoločné s nami. Keď sa rozhodneme konkrétne, takmer všetko ide bokom. Veľmi ťažko sa vysvetľuje doma, že sme našli konečne ten vysnívaný biznis a ideme do toho naplno. Či kamošom, že nech s nami pár víkendov nepočítajú, lebo odkladáme na senzačnú dovolenku v lete. Pri budovaní biznisu sa nám môže podariť ho aj vybudovať a neskôr rodina bude môcť z neho ťažiť rozličné výhody. Ak nie, tak máme balík skúseností, trebárs partnerke/partnerovi pomôžeme pri budovaní jej/jeho biznisu. O dovolenke moc neviem, čo by som napísal, zatiaľ som na žiadnej nebol.

Nemôžeme ignorovať dážď, teda pokiaľ nechceme zmoknúť. Niečo podobné sa nám deje aj v zime, mali by sme sa obliecť teplejšie. Áno, sú ľudia, ktorí si chodia v zime zabehať polmaratón v pyžame bosí na severný pol. No neviem, čo by si o nás pomysleli, ak by sme prišli v snehovej fujavici v župane do práce. Na druhej strane, ak má dáma viac nápadníkov, vyberie si jedného a ďalej sa stretáva s druhými, nebudeme si o nej myslieť, aká je parádna. To isté platí na nás chalanov.

Neignorujem textové správy, správy na sociálnych sieťach, či telefonáty. Lenže, nechcem byť dostupný 24/7/365, odnáša si to moje zdravie, pleť i moje srdce sem-tam protestuje rýchlejším tepom. Zažil som, ako sa ľudia v mojom okolí dostávajú do vážnych zdravotných problémov. Lebo sa v kuse ponáhľali, neskoré ponocovanie s pohárikom, či nadmerná záťaž organizmu. Dnes mnoho úspešných ľudí vyzýva vo svojich učeniach, aby sme robili menej. Že vraj na začiatku budeme pod stresom, no dlhodobo spravíme viac.

Zmieril som sa s tým, že neskutočné množstvo sveta musím ignorovať. Všímam si, že mi uniká množstvo parádnych zážitkov, vecí, možno aj skúseností.  Pre nejaký záhadný dôvod tuším, že robím správnu vec. Čas ukáže, či to bolo správne alebo nie. Moje sny ma nútia ignorovať všetko, čo mi berie čas, odkláňa ma od cesty, spomaľuje, robí scény. Rozumiem, že na začiatku musíme niečo dať, aby sme mohli dostať. Povedzme, aj ignoráciu nepodstatného, ale aj podstatného, keď budujeme biznis, kapelu, svoj sen, rodinu.

• Ignorujem porovnávať seba s druhými a druhých s ďalšími, neignorujem porovnávať
seba so sebou samým.
• Ignorujem vedieť všetko, neignorujem byť v niečom profík.
• Ignorujem na čas svoje súkromie, neignorujem budovať svoj sen.
• Ignorujem to, čo sa deje teraz vo svete, neignorujem hľadanie spôsobu, ako zmeniť svet.
• Ignorujem svoj strach, neignorujem nebezpečenstvo.
• Ignorujem ľudí, ktorí nechcú isť v živote ďalej, neignorujem ľudí, ktorí kráčajú dopredu, aj keď nie je všetko parádne.
• Ignorujem ľudí, ktorí kecajú, nerobia nič, čo by ich mohlo posunúť, neignorujem ľudí, ktorí nakopávajú, ťahajú, podporujú.
• Ignorujem teplo, zimu, sneh, dážď, neignorujem, koľko vrstiev oblečenia si dám na seba.
• Ignorujem svoju lenivosť, neignorujem spraviť krok navyše.

Čo ignorovať a čo nie? Odpoveď by podľa mňa mohla byť asi takáto: všetko, čo nesúvisí s našimi snami, cieľmi, víziami, plánmi.

Ignorácia je fantastická, aj tak 99 percent udalostí, okolností, informácií, ktoré konzumujeme sú nám úplné na nič. Držia nás ďalej od našich cieľov, snov a pod. Ignorácia môže spôsobiť lepši život: „Prepáčte, nevedel som, že sa to tak nemôže, možno aj preto som uspel.” Ignorujme všetko, čo nás oberá o čas, pozornosť.  Začnime svoju pozornosť ostražito sledovať, k tomu vyhrňme rukávy, dajme sa do práce alebo pokračujme v tom, v čom už nejaký čas lietame. Dôležité je, aby sme sa cítili pri tom šťastní. Nezabúdajme, že ignorácia môže byť aj životu nebezpečná, preto niekto vymyslel dopravné značky.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.„The illiterate of the 21st century will not be those who cannot read and write, but those who cannot learn, unlearn, and relearn.” Alvin Toffler. Ešte nikdy som nezačínal článok citátom od niekoho iného a už vôbec nie v angličtine.

Mám rád sebavzdelávanie, som presvedčený, že je neoddeliteľnou súčasťou každého, kto chce premôcť sám seba na ceste za svojimi najtajnejšími snami. Verím v dve formy samovzdelávania.

.Prvá: ísť tam von, nechať svetu nakopať svoj zadok a popritom tvoriť, dokumentovať, vytvárať. Žiadne sťažovanie, fňukanie, porovnávanie, jednoducho vyhrnúť rukávy, dať načas nabok parádnu dovolenku, či film v kine, či rande so sexi fešandou/fešákom. Používať všetko, čo máme, byť kreatívni, aktívni, otvárať nové dvere. Budovať okolo seba tím ľudí, firmu, víziu, fanúšikov, zákazníkov, klientov, odberateľov, dodávateľov.

.Druhá: obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú dobrí v niečom. Tí ľudia musia byť jednoznačne v niečom neskutočne parádni. Jednoducho povedané, musíme sa cítiť pri tých ľuďoch, že ešte sme ďaleko od toho, za čím ideme. Pozor, žiadne urážky seba ani druhých a už vôbec žiadne hry ega. Vravím nie ľudom, ktorí stoja na mieste, ako svojím “radcom”. Žiadne obklopenie mamutmi, teda ľuďmi, ktorí v histórii niečo dosiahli, dnes žijú z minulosti. S nimi môžeme ísť raz za čas na kávu, aby sme sa dozvedeli, čo nerobiť, aby sme sa stali mamutmi.

.Sem-tam je fajn si pozrieť inšpiratívny rozhovor či prečítať knihu, len nie o nešťastnej láske. Vytiahnuť na schôdzku hviezdu alebo človeka mimo našej ligy. Aby som nezabudol, vypnúť televízor, chat.

Nemusíme dosiahnuť, vedieť, poznať všetko. Život nie je hra o zbieraní tých farebných lietajúcich postavičiek z Japonska. Má nám robiť radosť, nie spôsobovať naháňania a nestíhania. Jasné, že príde aj trochu potu, hladu, bolesti, no to je súčasť.

Myšlienka, ktorú vyslovil už dnes nebohý p. Tofler ma neskutočne upútala, našiel som ju úplné náhodou na mojej obľúbenej stránke, ktorá je plná inšpiratívnych príbehov, myšlienok. „Negramotní  21. storočia nebudú tí, ktorí nevedia čítať ani písať, ale tí, ktorí sa nevedia naučiť, odučiť a znovu naučiť.”

Pred časom som mal stretnutie, kde mi kamoš vysvetľoval, ako sú sociálne siete hlúposť, mobilný telefón taktiež. K tomu poznamenal, aký jednoduchý život by bol, ak by sme tieto “vymoženosti” nevymysleli. Ukázal som mu moju prácu, môj vedľajší projekt. Ukázal som, ako vďačím týmto vymoženostiam za výhry, poučenia, naučenia, príležitosti.

Vďaka nim som spoznal ľudí, ktorých som pred tým nepoznal. K tomu som dodal, že dnes už nahrávanie videí nie je výsadou veľkých filmárskych spoločností, písanie blogov spisovateľov, nahrávanie hudby nahrávacích štúdii, ale aj chlapec z dediny, povedzme ako ja, môže vo svete uspieť, ak si vyhrnie rukávy a bude trpezlivo pracovať.

Vlastne, v minulosti mnoho ľudí malo koňa, no potom prišlo auto, ľudia, ktorí vedeli viesť vozy s koňmi sa museli naučiť viesť automobil. Dnes mnoho pracovných pozícií už neexistuje, sú nahradené robotmi alebo úplné zanikli.  Veď aj ja som sa učil v škole, že je Pluto planéta a dnes už to pravda nie je.

Ako puberťáci sme sa pretekali, kto prinesie do školy najmenší a najľahší telefón. Teraz ich chceme s parádnymi foťákmi, kamerami, ramkami, veľkým úložným priestorom a čo najväčším displejom a nekonečnou výdrže batérie.

Svet sa hýbe obrovskou rýchlosťou, naháňa nás k výsledkom, aby sme boli lepší, poskytuje nám krátkodobé radosti, výlety, úlety, aby sme na chvíľu zabudli na starosti bežného dna. Posúva nám akési všeobecné pravidla, ktoré nie každého robia šťastným.

Myslím, že už je to nejaký čas, keď som si začal vyberať s kým, ako a kde ho trávim. Takisto si vyberám informácie, ktoré si púšťam do svojej hlavy. Som sebec, pokiaľ ide o venovanie mojej pozornosti. Čím ďalej si uvedomujem, že 99% informácií, ktoré sú okolo nás sú úplné nepodstatné. Mám rád pocit, keď si môžem vytvoriť vlastné možnosti.

Už som unavený mať 12, 16 pracovných schôdzok za deň v troch mestách, popritom telefonáty, emaily typu včera bolo neskoro a stále málo. Predávať sa, bojovať za to, aby aj ten druhý chcel. Určite existuje jednoduchšia cesta, ako zvíťaziť nad sebou. Chcem sa ráno budiť s pocitom, že som vo svete, kde môžem a nie musím. Zvládať život bez stresov, naháňania a vždy stíhať.

Prosím, oduč sa všetko staré, nefunkčné, aby sa z teba nestal veľký chlpatý mamut. Staň sa sám sebou, nájdi v sebe možnosť naučiť sa nové veci, inovuj seba, svoje produkty, služby, myšlienky, sny. Neboj sa popáliť, objaviť, vymyslieť, zdokonaliť, vyskúšať, len nie všetko. Neponáhľaj sa, usilovne pracuj, oddychuj, flákaj sa, no každý deň urob krok navyše.

Tento článok som písal výlučne pre seba, je to akýsi on-line sprievodca. Nebol myslený na nikoho, iba na mňa. Ak sa Vám čokoľvek páčilo, pokojne to použite, nezabudnite ma pozvať pri tom na dobrú pavlovku a do komentu napísať, že od koho myšlienku máte.