Type your search keyword, and press enter

Treningy, kilometre, prevýšenia

michal_botansky_trening_pohyb_blogger

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Veľa može byť málo a opačne

michal_botansky_blogger_vela_malo_nielen_sport.jpg

Obdivujeme ľudí lebo niečo dosiahli. Majú za sebou fantastické výsledky, životné méty, rekordy. Prejavujeme im úctu rešpekt, obdiv. Často netušíme čo všetko sa skrýva za veľkými výsledkami. Koľko bolo prepotených tričiek, prebdených nocí, dní keď nebolo za čo isť ďalej dopredu. Tak isto je tu ešte väčšia skupina ľudí, čo sa pokúsili, ale nedosiahli nič. Ešte by možno bolo dobré spomenúť najväčšiu skupinu, tých čo sa ani len nepokúsili.

Sem tam sa pri chytím ako sa ľutujem. Bolí ma chrbát, koleno, ruka, prst na nohe. Najväčšia bolesť je ráno pred tréningom, vtedy ako keby som mal všetky choroby sveta. V začiatkoch som takéto myšlienky považoval za normálny dôvod dať si na deň voľno. Dnes je to naopak, pritvrdzujem.

Dúfaním na gauči sa môj život podľa všetkého nezlepši. Ani moje výsledky v jednotlivých životných oblastiach. Áno môžem sa dostať k príležitostiam, ale aj tak sa budem musieť postaviť a niečo preto urobiť. Minimálne podpísať sa. Nemôžem chcieť od seba profesionálne výsledky bez profesionálnych tréningov. Maličkosť, sem tam sa dostavia. Je to viac zhoda okolnosti, fúka dobrý vietor, ešte lepšie sa spalo, ti najlepší neštartovali.

Nemá zmysel o sebe pochybovať, kritizovať sa. Aj tak sa zvyčajne nič nezmeníme, len sa budeme na pár chvíľ cítiť na pod psa. Postupne kroky, tréning, skúšanie a sem tam sa opýtať o radu niekoho, kto rozumie tomu čo robíme. Telo je máš nastroj, ak chceme od neho vážne výsledky, mali by sme sa k nemu tak správať. Trochu bolesti musíme zniesť, miestami aj niečo viac.

” Len ty tomu nerozumieš, mňa naozaj bolí”. Utekám si dať liek. Je nad slnko jasne že medicína ma svoje opodstatnenie v našich životoch. Asi nie je dva krát správne pri každej bolesti siahať na lieky, alebo utekať na urgent. Častokrát tie najlepšie lieky sú bezplatné. Prebehnúť sa na čerstvom vzduchu, studená sprcha, kniha (len nie zaľúbený román s katastrofickým koncom), čaj s kamoškou. Samozrejme, že tu máme aj vážne prípady, kde jednoznačne medicína je na prvom mieste, ale aj tak mnoho takýchto prípadov je možné predísť, vyliečiť.

Stále mam v hlave slova môjho doktora: “150 km tréning nie je normálne pre teba. Začínaš tak sa k tomu aj správaj. Daj si čas“. Chcem výsledky, za každým tréningom byť o minutú rýchlejší, zodvihnúť viac závažia, urobiť viac sérii cvikov. Pre nejaký dôvod mám pocit, nie len o mojich tréningových aktivitách, že toto celé je beh na dlhú trať. S občasným poriadnym potlačením.

Veľa krát som neveril, že zdolám kopec, dovediem schôdzku do úspešného konca, niekto pôjde so mnou von. Vlastne takmer vôbec neverím sebe, ale skúšam, čo pustí hlava. Človek si všimne, že voľačo nie je v poriadku tam niekde v kopcoch. Lebo nie všetko len o kondičke. Na rovinkách je to zvyčajne nuda, príliš nás nepreveria.

Veď schválne skúsme niekoľko rokov: Pozerať telenovely, katastrofické filmy. Cítiť nechuť po živote. Seba utápať. Ľutovať sa. Schovávať sa za lenivosť. Ordinovať si všetky choroby sveta. Nerobiť nič.

“Koľko rokov som mohol, kde by som už bol, keby začnem skôr. Haló, nezačal. Zobuď sa, začni dnes. Ako chceš vyhrať, keď nehráš? Nevysvetľuj sebe a ani druhým. Viac už nestrácaj čas” . Aj tak na konci tunela, zvyčajne je svetlo. Len nie vždy vieme ako dlhý náš životný tunel je.

Veľa aktivít, tréningov môže byť málo a opačne. Skôr by sme mali hľadať čo by mohlo fungovať pre nás. To zistíme len skúšaním. Len zas neskúšajme všetko. My sa meníme, dospievame, menia sa naše potreby, záujmy, ľudia okolo nás, chute, city, myšlienky. Máme neskutočné množstvo možností. Častokrát informácie k nim nájdeme v známom vyhľadávači, alebo u niekoho z okolia.

Radosť z cesty

michal_botansky_uzivaj_si_cestu_blogger

Takéto otrepané klišé je na každom rohu. Vždy sa ho snažím prehodiť na seba, aktivity. Nie vždy rozumiem, čo je radostné na šliapaní do kopca, bežať tridsať kilometrov v horách, ponárať sa do šesť stupňovej vody. Možno pocit po, keď sa to skonči a obzriem sa dozadu. Vlastne je to jediný veľký ciel, ktorý sa mi splnil. Chcel som každý deň mať pohyb. Hýbem sa. Hmotné veci nepočítam, cítim sa ako keby nič zatiaľ nemám.

Chcem napísať knihu. Námet s príbehom už pobehujú okolo mňa. Chýbajú dve – tri lekcie, zopár fotiek a môžem sa dať do práce. Vlastne k tej kniha ma priviedol Jožo. Nikdy nezabudnem, keď ma buchol po kolene s otázkou či si budeme rozprávať do vetra, alebo tak ako sa veci majú. Jedna z jeho „hodín” bola asistencia pri zemných výkopových prácach v parádnom obleku. Raz mi zobral telefón počas pracovného dňa a uniesol ma kúpať sa pod Tatry. Vtedy ma pri mnohých jeho prednáškach triafal šľak. Nie hocijaký. Jožo je človek, na ktorého nemám žiaden kontakt, nepoznám jeho priezvisko. On sa z času na čas ukáže v mojom živote, zatrasie mnou a ide tam odkiaľ prišiel.

Sedím v mojej obľúbenej cukrárni, napchávam sa veterníkom s punčákom. Ospravedlňujem sapred sebou, že som po tréningu, môžem. Rozletia sa dvere, to doslova. „Mišooo, ako to zase vyzeráš človeče.” Nestíham sa nadychovať. „Nová košeľa, topánky. Kde máš brucho? Narástli ti ramená, dobrééé.” Spamätávam sa zo šoku. Nemusím opisovať, ako som za pár sekúnd získal pozornosť návštevníkov cukrárne. Úplne bez slov. „Punčáčik, veterníček ťa stále neprešli.” Nastal smiech, ticho. Tento krát som sa už necítil trápne, ako v minulosti. Vyskočil som zo stoličky objali sme sa ako najlepší kamaráti. Priešiel Jožo.

Pri tomto človeku, som sa nikdy na nič nezmohol. Neviem, či ma náročky dusí. Jednoducho, keď sme spolu, vždy kričí, rozhadzuje rukami, pôsobí netrpezlivo, robí okolo seba neporiadok, hojda sa na stoličke. Niekedy je ticho, vtedy je to vážne. Dáva tie najhlúpejšie vtipy. Smejeme sa všetci. Aj ľudia na chodníku.

Nevidel som Joža niekoľko rokov. Viem, že vzdúchol niekam do Ameriky. Má tam menšiu firmu, sem tam niečo prednáša na škole. Ako ho poznám je v Kanade. Mám rád na veľkých ľuďoch ich veľkosť. Ako sa ukazujú na verejnosti, robia skutočnosti veľkých všetkých naokolo. Jožo je veľký človek. Narástlo mu brucho. Obmedzil cvičenia na rok, mal niečo s chrbtom. Teraz sa začína vracať do svojich cvičení. Že vraj do pól roka ma kocky. Je to možné, nikdy nerozpráva do vetra. Iba vtedy keď chce zmiasť druhú stranu.

„Užívaj si cestu.” začal nenapadne pokračovať v rozhovore. Tento krát s príjemným tónom v hlase s úsmevom. Pozeral sa na mňa ako na mladšieho brata. Nikdy mi nedal pocítiť, že on je veľký šéf, lektor a ja škôlkar. „Všímaj si čo vidíš na druhých ľuďoch. Toto si pred tým nevidel.” Nastalo ticho.

„Nezabúdaj, to čo vidíš na druhých. Máš v sebe.” „Páči sa mi tvoja zmena, pokrok. Chválim ťa, že si to dal sám od seba. Nebola za tým žena, ego, či pomsta.” Dojedal som punčák s naozaj víťazným pocitom. Rozhovory s Jožom vždy viedli k niečomu, neboli len tak. Nedostal som len dobrý pocit z vyrozprávania. Rozdával vždy emóciu so zážitkom. On ľudí vie neskutočne poblázniť. Vraví, že každý z nás ma v sebe majstra, len nie všetci na to aj prídeme. Niekto potrebuje klin a karbobrúsku na dolovanie. Ďalší jemne posunúť.

„Zabudni na materiálne veci v tejto chvíli. Áno, chceš teraz nové auto, bicykel, bežky, chatu, veľké tréningové ihrisko, vlastnú cukráreň. Chápem. Aj ja chcem. Možno dosiahneš všetko, polovicu a možno nič. No musíš isť ďalej, preto trénuješ. Ak zastaneš, zomrieš. Jasné prídu zranenia, sklamania, podrazy, náhodné okolnosti. To patrí k tomu. Vždy sme sa o tom bavili. Nezáviď, vyzdvihuj. Tvoja príležitosť príde a keď nie, aspoň si skúsil.” Všetky slová sú moje, myšlienky nie. Nedokážem Jožové slová zopakovať. Ak číta články. Určite sa smeje, ako som to zas po svojom pochopil.

„Ak chceš nádhernú vinicu musíš sa starať. Pravidelne rezať vinič, hnojiť pôdu. Ošetrovať. Všetko podľa najpresnejších parametrov, aby bola úroda čo najlepšia. Vedel si, že sú odrody, ktorým sa redukuje aj časť úrody pred dozrievaním? Niektoré strapce sa odstrihnú, iné sa ponechajú. Platí, že na viniči sa necháva vždy počet strapcov, ktoré sú listy schopné zásobovať. Takéto strapce majú následne vyššiu kvalitu.” Sem tam sa niečo ku mne dostane. Mám rád dobré kvalitné vína. Samozrejme, menšie porcie. Viac neznesiem. Pozdravujem kamarátov somelierov.

„Všimni si vinič, ktorý rastie na divoko, alebo s menšou starostlivosťou. Všímaš ten rozdiel?” Musel som listovať v hlave obrázky viniča. Mal pravdu, našiel som rozdiel. „U ľudí hľadajme podobne súvislosti.” Nikdy som sa na to takto nepozeral. Ide o teórie, ktoré majú dačo do seba. Samozrejme nie vždy aj platia. Hľadajme spojitosti.

„Dostaneš ranu. Aby si získal skúsenosť, poznanie, zobudil sa. Na všetko prídeš. Vlastne vieš toho viac ako si myslíš. Prosím ta buď tu. To čo sa stalo pred tým ťa posunulo. To čo sa stane zajtra, ťa určíte ovplyvni. Nezabudni nič nie je stále. Všetko sa pohybuje nelipni na skúsenostiach z minulosti. Rešpektuj ich,buď otvorený zmene. Často sa stáva že tie najmenšie zmeny, majú najväčší vplyv na naše životy. Užívaj si cestu, aj keď je to klišé “

Jožové monológy ma fascinujú. Snažím sa zapamätať čo najviac. Poukladať myšlienky, nápady, emócie. Je radosť vnímať človeka, ktorý vie. „Sleduj energiu kam tečie. Mnoho okolo teba nepotrebuje tvoju pozornosť. Taktiež nemusíš mať prehľad o všetkom. Jednoduchosť je odpoveď na všetko a menej je viac. Toto si pamätaj. Sú to staré pravdy našich predkov. Aj keď sa hovorí, ťažko, je ľahko žiť.”

„Tvojou úlohou nie je zničiť sa v práci, vo vzťahu, na tréningu. Sme tak ľahko nahraditeľní. Tvojou úlohou je pochopiť tento moment, chvíľu a pokračovať krok za krokom. Lebo to je všetko čo máš. Užívaj si cestu, aj keď ideš do kopca a leje z teba pot.”

Rozhovory s Jožom boli zvyčajne jednoduché. Mnoho krát opakoval čo som sa dozvedel v knihách, alebo niekde vonku, či na jeho lekciách. Opakovanie a pripomínanie je matka múdrosti. No ak moja reakcia bola ja viem. Danej myšlienke sa nevenoval. Vrátil sa k nej až vtedy, keď som otvoril myseľ. „ užívaj si cestu, je to viac ako si myslíš. To neznamená, že sa máš flákať. Jediné čo máme, je táto chvíľa. Preto si užívaj cestu, vždy dostaneš nové skúsenosti, poznatky. Spoznáš seba a vlastné reakcie. Otvor myseľ, všímaj si príležitosti, všetko skúšať nemusíš, hľadaj možnosti. Keď to bude najviac bolieť, skoč, tlač.”

Z ničoho nič vstal. „Platím.” Podal mi ruku, usmial sa a opäť vo dverách kričí. „Ja si ťa nájdem, punčáčik môj.“ Opäť pozornosť celého podniku na mne. Smiali sme sa všetci. Hneď potom ostalo ticho. Myslím, že aj hudba prestala hrať. Niečo bolo inak ako predtým. Rozleteli sa opäť dvere. „Michal, ten cieľ som vedel, že dáš. To ostatne je súčasť. Dokonca možno nie tvoja. Si bližšie ako včera, no ďalej ako zajtra. Prosím, užívaj si cestu. Keď len jeden cieľ z tých všetkých dosiahneš. Oplatí sa to. Možno máš na viac ako si myslíš.”

„Čo keď to je celé inak mladý muž.” Ozvala sa životom skúsená pani. „Každý to máme inak, no na konci rovnako.“ S lišiackym úsmevom Jožo mizne v dave. Ja v jeho myšlienkach. Myslím, že už písem knihu. Ďakujem za pripomenutie myšlienok. Nabudúce si ich radšej nahrám a napíšem autenticky prepis rozhovoru.

Silu zmeniť veci

 michal_botansky_blogger_sila.jpg

Zvyčajne, keď píšem články, dostanem inšpiráciu na tému. Neskôr vymýšľam nadpis. Tentokrát hľadám tému na nadpis. Vlastne, nie je to celkom tak. Skôr hľadám správnu výhovorku, ktorou by mohol začať nasledovný článok.

Na začiatku januára sme mali intenzívnu diskusiu o tom, čomu veríme. Tým, že sme boli skupina ľudí, ktorí sme spolu intenzívne, mohli sme rozprávať pred sebou otvorene. Rozprávať sa má vždy pekne a vecne. Moju vieru a náboženstvo mi vybrali rodičia a okolie, v ktorom som sa nachádzal. Učili ma, čomu mám veriť a tomu mám čo najviac prispôsobiť svoj život. Málokedy bol v okolí niekto, kto veril ničomu inému. Takže do určitého času som to považoval za normálne.

Viera a náboženstvo sú naozaj citlivé témy. Taktiež politika, vzrúšo, financie a zdravie. Mali by sa niesť v rúšku záhady. Nikoho nič, čo vyznávame, ako sa v nich pohybujeme, čo nám je. Malo by to byť ale aj opačne. Snažím sa o nich vyjadrovať citlivo, to sa aj patrí. Nikdy neviem, kto aké farby háji, akú zástavu dvíha, koho uznáva.

Môžeme o živote filozofovať, takisto ho môžeme žiť podľa našich najlepších svedomí a vedomí. Možností je mnoho, len nie každá bude pre nás správna. Je naozaj super sa pozrieť okolo seba, tak trochu aj ďalej za roh. Na druhej strane, nemusím vedieť a poznať všetko.

Mám taký pocit, že okolo nás sa dejú veci tak trochu inak, ako sa na prvý pohľad javia. Nevyvolávam zbytočné konflikty, ani nedorozumenia, skôr sa pýtam. Po mnohých otázkach a ich odpovediach sa ku mne dostala aj otázka, na ktorú som mal pred časom odpovedať.

Netuším, či existuje nejaká vyššia sila, ktorá tomuto celému šéfuje. To ani nemá zmysel rozoberať. Skôr je lepšie sa baviť o tom, čo je okolo nás, o našich poznatkoch, skúsenostiach, zážitkoch. Čím ďalej viac pozorujem myšlienku, že my sme tí, ktorí majú v sebe silu, ktorú môžeme vplývať na mnoho udalostí okolo nás.

Tieto myšlienky som vnímal aj v minulosti, len vždy som ich niečím podmieňoval. Aj dnes sa prichytím, že si dávam podmienky, rozprávam obmedzené príbehy, ktorým na chvíľu uverím. Lenže život je veľká záhada. Ak rozkrútime pomyselné koleso udalostí, niečo sa môže stať, inokedy práve naopak nič. Hľadám konkrétny návod, kedy si mám vyhrnúť rukávy a kedy je správny čas sa stiahnuť. Práve pri týchto otázkach vnímam, že ja by som mal byť ten, kto má v sebe silu s tým niečo spraviť.

Chcem veriť sebe, tomu, že som schopný roztopiť ľady, pohnúť horami, letieť do výšok, byť najlepším a robiť svet lepším miestom. Chcem sa spoliehať na seba, moje schopnosti a tak trochu na náhodu, nevedomosť, ale aj nestálosť. Tak isto veriť tomu, že ja som ten, kto má ten čarovný prútik, ktorý pri správnom používaní dokáže nemožné zmeniť na veď to nič nebolo.

Verím, že my sami máme silu zmeniť veci okolo seba. Samozrejme, nie všetko vieme ovplyvniť. Veci sa dejú samé, inokedy musíme zamakať. Možno je toto téma, o ktorej sa nemá baviť na blogu, ale niekde doma. Možno sa po pár rokoch na článku budem zabávať, lenže aspoň uvidím, kam som sa posunul a o koľko vedomostí som vyrástol.

Ďakujem za

Rok 2020

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.

Ďakujem #dva #nula #jedna #devina

Ďakujem #dva #nula #jedna #devina

Je u mňa zvykom, ak pokračujem a dodržím prvý deň v roku tradície z predchádzajúcich rokov, tak túto činnosť v priebehu roka nahradí nová. To znamená, že podľa všetkého moje články v stredu budú nahradené niečím iným. Každý z nás má plány na najbližší rok a podľa psychológov sa splnia len také, o ktorých sa nehovorí a iba sa urobia. #plány

Rok 2019 bol pre mňa jeden z najťažších rokov vôbec. Prvýkrát som sa dostal pod zvláštny tlak termínov, práce. Dostával som telefonáty, či žijem, či robím a či robím na tom, na čom mám. Zo začiatku som telefonáty bral ako srandičky, no neskôr, keď ich bolo viac, mi vôbec nepripadali vtipné. Lenže tak, ako som sa dostal pod tlak, tak práca priniesla aj svoje ovocie. Môžem prehlásiť, že výsledky boli naozaj fajn, istým spôsobom som na seba hrdý, pretože o tom, čo sme (s mojím tímom) vytvorili, som pred piatimi či šiestimi rokmi sníval. Samozrejme mohli sme vytvoriť viac, tak isto aj nič. #vďačnosť

Prišlo obrovské sklamanie, nakoľko sa nepodaril dotiahnuť obchod podľa plánu a prišli sme o klientov a aj značnú sumu finančných  prostriedkov. Samozrejme sklamanie taktiež bolo obrovské. Čo bolo super, potvrdila sa moja vízia a plán, na druhej strane, tým, že nebola moja akcia podporená dodávateľom, tak som len mal pravdu, ale boli sme v strate. Možno som sa mal viac snažiť o presadenie môjho plánu. #sklamanie

Hovorí sa, že keď zažívame bolesť, má to znamenať dve veci. Tá prvá je: má sa rozbiť niečo v nás, aby sme sa posunuli ďalej. Druhá: stane sa z nás celoživotne zatrpknutá padavka. Lenže tak, ako som dostával kopance, prišli aj poučenia. Niektoré z nich spomeniem a na konci ďalšieho roka sa vrátim späť, či splnili to, čo mali. #lekcie

#snívanie
Nikto nás neobmedzuje v snívaní, či ide o malú vecičku alebo obrovské nepredstaviteľné bláznovstvá. Čo je úplne super, sny nás posúvajú ďalej a čím sú väčšie, tým viac od nás budú vyžadovať. Majme vždy bláznivé sny a už vôbec sa nebojme snívať. Pozor na to, o čom snívame, nie všetko je naozaj pre nás potrebné. Tak isto pozor na zlodejov snov, tým sa  vyhýbajme.

#myšlienky
Všade okolo nás je prebytok informácií. Dnes je úplne jednoduché mať rozhľad o dianí v spoločnosti. Lenže všetkého veľa škodí. Ťažko sa kráča s prebytočným nákladom či je v batohu na chrbte alebo v debni na krku. Je dobré byť expertom v jednej oblasti a o ten zvyšok sa zaujímať len okrajovo.

#činy
Môžeme mať najkrajšie sny, myšlienky, ale keď ich nepodporíme prácou, resp. ich vykonaním, skončíme. Možno ani neskončíme, lebo sme ešte ani nezačali. Nikto z nás sa nenarodil ako super hviezda. Často bude treba vykonať aj náročnejšiu prácu, potiahnuť dlhšie, či ísť do “práce” aj v nedeľu. Nezabudnime, to, čo robíme, nám dáva benefity, lepší život či nové životné skúsenosti.

#hlad
Ak sme najedení, je veľmi ťažké byť hladný. Hlad je jeden z najlepších motivátorov a poháňačov vpred. Tu vzniká výhoda, čim väčší hlad máme, tým je šanca, že zabehneme ďalej, a to nielen v behu.  Prázdny žalúdok je skvelý poháňač vpred. Nie len za jedlom, ale aj po úspechu, lepšom živote, výsledkoch, uznaní, či ísť na Vianoce na vlastnú chatu do zasneženého lesa.

#nástroje
Ak sme našli poklad, podľa všetkého ho budeme musieť niečím vydolovať. Najzákladnejší nástroj, ktorý máme takmer každý je mobilný telefón. Foťák, aplikácia na úpravu fotiek, videá a internetové pripojenie sú neskutočnou príležitosťou. Sociálne siete nie sú len na zbieranie srdiečok. Vytváranie vtipných videí, fotiť sa, tvoriť príspevky o tom, čo robíme je práca, volá sa to dokumentovanie a budovanie značky.

#daťosebevedieť
Ak naša práca zlepšuje, uľahčuje životy, vzdeláva ostatných, je našou povinnosťou ich o tom informovať. Návšteva spoločenských udalostí, sociálne siete, či oslovenie všetkých ľudí, ktorých poznáme, aj nepoznáme. Možno sa budeme chvíľu cítiť nekomfortne, ale vždy lepšie ako keby sme mohli niekomu pomôcť a nepomôžeme, lebo sme nepovedali, čo robíme.

#energia
Keď štartuje raketa do vesmíru, pod ňou to riadne iskrí. Na všetko, čo robíme, je potrebné palivo a iskra, ktorá spustí pohyb. Vďaka energií sa pohybujeme vpred, obklopme sa ňou. Sem-tam majme v zálohe iskru, nikdy nevieme, kedy bude treba opäť naštartovať.

#dajmespäť
Podporme ľudí v našom okolí, neznámych ľudí, staňme sa ich fanúšikmi. Mnohí naši kamoši nás sledujú z diaľky, nebuďme ako oni, podporujme, postavme sa z radu, ukážme sa, podajme ruku, pošlime správu, srdiečko. Možno aj vďaka nám ten druhý to nabudúce skúsi opäť, a ešte aj lepšie.

Nemažme nepríjemné skúsenosti z minulých rokov, lebo aj vďaka nim sme nabrali nové poznatky, skúsenosti, používajme ich. A možno práve tie nám prinesú očakávané pozitívne zmeny, trebárs aj v novom roku. Rok 2020 má pre každého z nás tristošesťdesiatšesť príležitostí, dnes je tu prvá, nemusíme začať od zajtra, môžeme aj hneď. Nie vždy máme v rukách kocky najbližších príležitostí, ktoré sú okolo nás. Preto neberme život príliš vážne, vieme, čo nás čaká na konci.

Nezabudnime na #zvedavosť #snahu #prístup #ísťpovíťazstvo #nebáťsaprehrať #oslavovať #flákať #spraviťprácunavyše #vedlajšíprojekt #inšpiráciu #byťpríkladom

O akváriu

michal_botansky_shark_blogger
O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme  až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť. 

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí. 

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým. 

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť. 

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý  z nás ich dokáže rozoznať,  lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí. 

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom. 

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my. 

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.