Type your search keyword, and press enter

Malé veľké veci

 michal_botansky_bloger_drema_big_or_go_home.jpeg

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme?  Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Bodky

michalbotansky_bodky_blogger

Ono to všetko akosi vzniká náhodne nenáhodne. Sem-tam je super prihlásiť sa, inokedy ukázať sa, opýtať sa, či zabudnúť sa opýtať. Vlastne, asi to najdôležitejšie je neležať celé dni doma na gauč, ale ísť von. Môžem sa mýliť úplne vo všetkom, píšem len za seba a o tom, čo vnímam.

Zvyčajne o takomto termíne sa zvykne bilancovať, čo nám prinieslo a odnieslo akési kalendárne obdobie. Mne sa viac páči spätné spájanie bodiek, o ktorom rozprával S. Jobs. Nemusí sa výlučne týkať žiadneho dátumovo ohraničeného obdobia. Preto tentokrát spojím bodky, o ktorých som presvedčený, že je možné spojiť.

Beh: v januári som sa pri behu zranil. Lepšie povedané, skákal som cez rieku zo starého mosta a pri dopadaní som nohou zakopol o konár. Na pár týždňov som bol vyradený. Možno sa aj stalo dobre, práve okolo tohto obdobia som začať behávať dlhšie a náročnejšie behy. Regenerácia, životný štýl, nebáť sa bolesti, ale vnímať ju a povedať, kedy na chvíľu stačí rešpektovať svoje telo môže byť náročnejšie, ako sa zdá. Všetkému dať čas, tréning, výživu, úsilie, pravidelnosť. Beh ma priniesol na nové miesta, priniesol nových ľudí, možnosti, výzvy. Nie je pre každého.

Video: TU

Práca: ako to už býva zvykom, opäť prišli nečakané výzvy, náročné obdobia, tlaky, stresy. Takmer všetko sme dotiahli tak, ako sa malo. Skúsili sme nové nástroje, viac si všímali trh. Veľmi opatrne sme upravovali kurz, služby a asi aj seba. Viac sme si začali uvedomovať, že práca má byť tímová hra. Každý by mal rešpektovať svoju úlohu v tíme, taktiež úlohu toho druhého. Je úplne v poriadku byť v prvej línií za hviezdu, no tak isto je správne byť za sivú mišku/ miška a odvádzať kopu na prvý pohľad nepodstatnej roboty.

Video: TU

Brigády: pracovné nasadenie mi nikdy nechýbalo. Lenže fyzická práca je druhá strana mince, oproti tomu, čo robím. Mám to šťastie, že ma obklopili ľudia, ktorí ma navádzajú aj v týchto vodách. Partia, líderstvo, vízia, zábava, ale aj vedieť zatnúť zuby a priložiť ruku k dielu. Vôbec nevadí, že zatiaľ nevieme. Ak máme chuť, naučíme sa. Keď sa naučíme, môžeme sa stať dôležitým členom tímu, partie, ľudí, ktorí budujú malý alebo väčší odkaz aj pre ďalšie generácie.

Video: TU

Behy v kopcoch: „Pôjdeme na obed?” otázka, ktorá zmenila môj pohľad na mesto, do ktorého sa chodilo výlučne pracovne. O niekoľko dní je kopec, ja a hľadanie Paradajsu, Rosniarok, Šipovej, Tanádu, Bakomi. Vlastne, najčastejšie sa hľadala vnútorná sila, ktorá poháňala hore kopcami. Beh v horách má jasné pravidlá: – ak je niekto rýchlejší, daj mu prednosť, – vždy pozdrav, – nenič prírodu, – ak nepoznáš smer, opýtaj sa najbližšieho človeka, – v horách sú doma zvieratá, my sme tam na návšteve.

Video: TU

Palivo: kvalitné jedlo je obrovská pomoc pre naše telo a myseľ. Vždy, keď som večer podcenil večeru, na druhý deň som nevládal bežať, pracovať a bol som unavený. Tak isto, keď som sa prejedol na druhý deň sa žilo náročne. Nájsť rovnováhu, pravidelnosť je pri konzumácii pre telo mimoriadne dôležité. Dnes ako tak tuším, že jedlo má vplyv na náladu, pracovnú morálku, chuť pohybovať sa vpred, bolesti hlavy a pod. Skvelé jedlo chutí vždy najlepšie s tými, koho máme radi.

Video: TU

Otužovanie: najskôr som nechcel vôbec uveriť, že ja by som na seba mohol púšťať studenú vodu v sprche. Lenže šlo to postupne. Každá kvapka studenej vody bolela zo začiatku. Vlastne bolí aj teraz. Trochu bolesti by som mal zvládnuť si hovorím však stále. Môžeme ísť do vody na rekordy v dĺžke zotrvania v nej. Tak isto sa môžeme čľapotať pre zábavu. U mňa je to zábava, ktorá pri každom klesnutí teploty reže viac. Vôbec som len netušil, aká veľká je komunita otužilcov.

Video: TU

Niekedy mám pocit, že je nemožné v dnešnom svete uspieť. Obdivujem každého, komu sa to podarilo v akejkoľvek oblasti. No v kútiku niečoho verím, že by sa to mohlo podariť aj mne. Neviem síce ako, v čom, kedy. Tuším, že tréning je viac ako dôležitý, nech ide o akúkoľvek životnú oblasť.

To, čo sa naučím v športe, používam v práci, ale aj opačne. Každá z oblastí sa priamo dotýka tej druhej. Aké vlastnosti mám, ako pristupujem k jednej oblasti, to sa odzrkadlí v druhej. Počúvať svoje telo, prekonať samého seba, potlačiť bolesť, pravidelne postupovať ďalej.

Tak ako sa začalo kúpať v štiavnických tajchoch na konci leta, do neskorej zimy ma priviedol beh. Nechcel som po behu ísť spotený domov, tak riešenie bolo jednoduché. Podobne sú na tom mnohé oblasti.

Žiadna z vyššie uvedených činností nie je pre každého, vyžaduje si úsilie, odhodlanie, prekonanie. No možno také isté alebo aj menšie či väčšie ako v iných oblastiach, ktoré ja nežijem. Toto sú moje bodky, ktoré som si vybral dobrovoľne sám. Žijem ich, bavia ma, ovplyvňujú sa navzájom a sú prepletené. Dnes mi stále nedávajú dokonalý zmysel a ani ho nehľadám. Dôležité je, že vidím v nich niečo, čo by ma mohlo posunúť trebárs k mojim hviezdam.

Ka-ching

Ka ching

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Práce

Práce

„Michal, nebuď dlho v práci, choď domov.” Mnoho mojich kamošov sa ma pokúša dostať z kanclu čo najskôr preč. Rôznymi pozvaniami na večeru, kávu či spoločenskú udalosť. Je viac ako isté, že ak mám prácu, všetko ide bokom.

Pôsobím v niekoľkých oblastiach, takmer všetky nazývam sideproject, niečo ako vedľajšie projekty. Každý z nich má svoje miesto. Ide o písanie článkov, tvorenie videí, dokumentovanie na sieťach, dávanie dokopy ľudí, kde si všímam, že by mohla vzniknúť spolupráca, pobehujem okolo futbalu. Ani z jednej nemám zatiaľ žiadne priame výhody či prostriedky. Robím to preto, že tam vidím niečo, čo by mohlo vzniknúť. Nič viac za tým nie je.

Všetko, čo robím, mám prepojené v systéme, ktorý tvorím. Ak niečo nezapadá do mojich skladačiek, tomu sa nevenujem. Jednoducho, energiu preklopím na iné miesta. Jasné, že najskôr ma ide roztrhnúť a až potom si uvedomím, že vlastne to, čo sa deje, sa deje dobre.

Čas si nájdem vždy, len nie na všetko. Mám nastavený akýsi prirodzený filter. Samozrejme, niekedy sa mi podarí uletieť a potom ma pracovné úlohy zahltia. Vtedy zostávam naozaj dlho v práci. Moja práca nie som ja, ale žijem tým, čo robím.

Už sa mi stalo, že mi niekto zobral prácu a niekoľko rokov som sa nevedel uchytiť. Bolo to náročné obdobie, kedy som sa hľadal a snažil niečo vytvoriť. Vlastne  som rád, že som to nevzdal, aj keď tu prišiel moment, keď sa nedalo ísť ďalej. Netuším, či teraz stojím na mieste, cúvam alebo napredujem. Na jednej strane dostávam náročnejšie úlohy ako pred tým. Sám ich ale vyhľadávam či vytváram. Hodnotiť bude história.

Pohybujem sa medzi dvoma svetmi, v jednom ide o prácu a v druhom viac o niečo iné (zatiaľ ani moc neviem o čo). Majú toho spoločného viac, ako sa na prvý pohľad zdá: disciplína, odhodlanie, pravidelnosť, usilovná práca, sem-ta sa ukázať, pozdraviť či investovať niečo zo seba. Oba sú dôležité pre mňa v tejto chvíli a oba sú prepojené. Viem, že ak chcem niečo dokázať, tak je potrebné hýbať sa, skúšať a sem-tam povedať, áno, zostanem dlhšie.

Ako tak sem-tam pozorujem okolie, mnoho z nás radšej staví na nepoznanú kartu, ktorá pôsobí  z vonku istejšie, len aby čím skôr sme dosiahli to, čo chceme. Dlhodobé rozhodnutia, trpezlivosť pri budovaní je ako keby zakázané ovocie. Samozrejme, česť všetkým výnimkám. Áno, často všetky tie ponuky z vonku pôsobia lákavo, lenže nie všetko, čo vyzerá navonok dobre, je také isté aj z vnútra.

Nasledujúcimi slovami chcem poznamenať jednu z mojich kapitol, v ktorej som sa ocitol. V celku jej nerozumiem, viem, že sú veci, ktoré je potrebné robiť, učiť, skúšať, tvoriť. Ako tak píšem tieto slová, uvedomujem si, že všetko okolo mňa pôsobí ako chaos. Nie každá moja činnosť je vydarená, či myšlienka je pochopená. Aj preto píšem články, aby som nachvíľu popremýšľal nad tým, čo je, čo chcem a kam idem. Mne sa páči myšlienka, že je dobré si raz začas upravovať svoj kurz. Písanie by mohlo byť jedným z nástrojov na triedenie myšlienok.

Stať sa odborníkom v jednej oblasti nám pomôže viac, ako si myslíme. Tak isto, ak máme koníčky či čas žiť život a sem-tam odvahu povedať nie tomu, čo vôbec s nami nesúvisí. Nie vždy všetko, čo robíme nám musí dávať zmysel hneď. Jedno z tých tajomstiev života, ktorému verím je, že mnoho aktivít môžeme spojiť len spätne. Preto, či je niečo správne alebo nie, je veľmi ľahké hodnotiť pokiaľ nepoznáme aj čo je za tým.

 

 

Ako toto môže mať niekto rád

michalbotansky.com_blogger_beh_prekonavanie_praca_zima.jpg

Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.

Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke,  štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.

Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.

Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.

Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.

Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.

Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.

Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.

Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.

Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.

Video: TU

Čísla

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.

Ďakujem za

Rok 2020

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.

Nielen o práci

michal_botansky_blog_skusit.jpg

Obľúbené rána sú všetky tie, kde sa dodržujú rituály. Skorý ranný beh, cvičenie a dobré raňajky. Vtedy sa dostávam do fázy tvorenia hneď z úvodu dňa. Ako som raňajkoval, zrazu premýšľam, za čo vlastne bojujem nielen v práci, ale aj mimo nej.

My ľudia máme chuť vlastniť veci, cítiť uznanie, podporu, dostávať ocenenia za výsledky a tak isto chceme napredovať v práci, ale aj doma. Za posledné obdobie necítim u seba žiadne napredovanie. Som na seba  kritický, nakoľko som zbadal na mojom pracovnom stole príležitosť, vďaka ktorej by som sa mohol dostať na miesta, o ktorých snívam.

Ocitám sa v stave, keď neskutočne chcem, aby táto vízia, ak ju tak môžem nazvať, sa stala realitou najlepšie hneď. Na druhej strane je ešte kopec práce tu okolo mňa. To je na miestach, o ktorých som sníval pred niekoľkými rokmi.

Asi pred dvomi alebo tromi dňami prišli na stôl okolnosti, ktoré mi pripomenuli rozplynutie jedného z mojich snov z minulosti.  Zľakol som sa. Bol by som nerád, aby sa história opakovala a opäť prišiel o niečo, čo ma istým spôsobom baví. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Ten život nás akosi záhadne posúva na miesta, kde máme byť. Mnohokrát to robí tak, že nám najskôr niečo zoberie, potom zatrasie a neskôr buď zhorkneme alebo vyletíme ku hviezdam.

Teória je ľahká, chce to analýzu situácie bez emócií. Rozdeliť ju na drobné a pozrieť sa na všetky plusy, ale aj mínusy. Nakresliť kam sa chceme dostať a spraviť všetko preto, aby sme sa tam dostali  (myšlienka od T. Robbinsa).

Predtým, ako som začal kresliť domčeky, štvorčeky a všetko podobné, prišla reakcia bránenia sa. Samozrejme dôvod som mal dostatočne veľký. Veď kto by chcel narušiť svoj zabehnutý systém. U nás v práci som zodpovedný za to, ako budú veci v budúcnosti. To znamená, mám vytvoriť a nastaviť systém, aby generoval výsledky. Moje rozhodnutia sú zvyčajne plné risku, presviedčania okolia, že to bude tak alebo tak. Rozhodujem sa na základe poznatkov, toho, čo vidím a akéhosi pocitu.

Je vždy ľahké ukázať prstom na druhých bez toho, aby sme sa dostali do ich topánok na pár pracovných či bežných nepracovných dní. S týmto som sa zmieril, bol som na tom podobne. Aj preto dnes beriem veci citlivo, keď sa niekto, kto nemá potuchy stará do vecí, v ktorých som dobrý ja. Berie mi to energiu. Hľadám kľuč, ako sa s tým rýchlo vyrovnať. Čas, ktorý strácam takýmito malichernosťami sa nikdy nevráti. Je to pre mňa náročné bojovať s okolím, ktoré sa silou mocou chce dostať k moci bez prebratia zodpovednosti.

Vždy, keď niekto príde a chce mi niečo zobrať, nemám z toho radosť. Stalo sa mi to v práci niekoľkokrát, taktiež aj na iných miestach. Môžem obviňovať druhých, verím, že by sa určite našiel na tom kus pravdy. Myslím, že nastáva čas, keď sa začínam viac pozerať na seba, že možno som mal viac bojovať, vystreliť ešte jeden pokus alebo len viac buchnúť po stole.

Nie všetky situácie, za ktoré budeme bojovať vyhráme. V minulom článku som napísal vetičku v zmysle, že víťazi musia vedieť prekonať aj prehry. Tým netvrdím, že máme len prehrávať. Áno, budú situácie, kde aj pokus bude úplne zbytočný. Jednoducho ich nezvládneme, pokašleme. Z odstupom času príde uvedomenie o tom, že by sa to dalo urobiť lepšie.

Keď som prišiel prvýkrát do konfliktu v práci, stálo ma to miesto, ktoré bolo naozaj fajn. Vlastne vtedy sa to tak javilo. Dnes tej situácií ďakujem, inak by som asi nikdy nezaložil blog, on-line šou, či nedostal k príležitostiam, v ktorých som dnes.

Mám rád prácu, vážim si ju a taktiež mnoho ľudí, ktorí mi pomáhajú. Presne viem, ktorí sú to. Robím to úprimne, pretože ma nebaví hrať hry a chcem sa cítiť dobre. Jednoducho, ak sa mi nejaká situácia nepáči, či cítim, že hrozí konflikt s niekým, zoberiem si čas na premyslenie. Skrotím emócie, pozriem si moju tajnú knihu cieľov, počkám ešte jeden deň a zaujmem stanovisko.

Ak je niečo, za čo bojujem, tak je to lepší život, pre každého, kto chce. Čím viac sa pohybujem hore-dole, začínam si všímať, že je okolo nás neskutočné množstvo príležitostí. Ľuďom, s ktorými si myslím, že by sme mohli budovať príležitosti, plány, predstavujem vízie. Viem, že môžem a tak isto viem, že sám asi nie. Zatiaľ som našiel troch.

Každý z nás má svoj príbeh, časovú os, okolie, vízie, predstavy. Mne sa páči, že okolo nás sú ľudia, ktorí vedia dať dokopy ľudí a dotiahnuť to s nimi až na pomyselný Olymp. Tí sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Dnes ako tak viem, že ja nie som moja pracovná pozícia. Som veľmi ľahko nahraditeľný, taktiež moja pracovná pozícia môže zajtra zaniknúť. Čo nikto nezoberie, sú poznatky, disciplína, prístup, systém.

Ako som teda raňajkoval, napadlo mi, že by som to mal byť ja, za koho sa bojuje. Pretože ja som ten, ktorý má kľúče od môjho života. Možno mnoho okolností nikdy nebudem vedieť ovplyvniť, nikdy sa mi nemusí podariť dosiahnuť to, čo chcem. Lenže ak sa budem pokúšať, mám o mnoho väčšie šance preraziť. Taktiež chcem mať okolo seba ľudí, ktorí sú plní energie, rešpektujú spoločnú víziu a popritom si nájdu cestu, ako preraziť. Jedna z najlepších možností, ako sa o to pokúsiť je práve nesedieť doma, nezostať celý život na tom istom pracovnom mieste, byť v pohybe, všímať, načúvať a akosi pochopiť, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa mýlim a všetko je inak.

Smola je hneď vedľa šťastia

Smola je hneď vedľa šťastia

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či  investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení  neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.