Type your search keyword, and press enter

Ako toto môže mať niekto rád

michalbotansky.com_blogger_beh_prekonavanie_praca_zima.jpg

Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.

Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke,  štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.

Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.

Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.

Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.

Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.

Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.

Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.

Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.

Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.

Video: TU

Čísla

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.

Ďakujem za

Rok 2020

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.

Nielen o práci

michal_botansky_blog_skusit.jpg

Obľúbené rána sú všetky tie, kde sa dodržujú rituály. Skorý ranný beh, cvičenie a dobré raňajky. Vtedy sa dostávam do fázy tvorenia hneď z úvodu dňa. Ako som raňajkoval, zrazu premýšľam, za čo vlastne bojujem nielen v práci, ale aj mimo nej.

My ľudia máme chuť vlastniť veci, cítiť uznanie, podporu, dostávať ocenenia za výsledky a tak isto chceme napredovať v práci, ale aj doma. Za posledné obdobie necítim u seba žiadne napredovanie. Som na seba  kritický, nakoľko som zbadal na mojom pracovnom stole príležitosť, vďaka ktorej by som sa mohol dostať na miesta, o ktorých snívam.

Ocitám sa v stave, keď neskutočne chcem, aby táto vízia, ak ju tak môžem nazvať, sa stala realitou najlepšie hneď. Na druhej strane je ešte kopec práce tu okolo mňa. To je na miestach, o ktorých som sníval pred niekoľkými rokmi.

Asi pred dvomi alebo tromi dňami prišli na stôl okolnosti, ktoré mi pripomenuli rozplynutie jedného z mojich snov z minulosti.  Zľakol som sa. Bol by som nerád, aby sa história opakovala a opäť prišiel o niečo, čo ma istým spôsobom baví. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Ten život nás akosi záhadne posúva na miesta, kde máme byť. Mnohokrát to robí tak, že nám najskôr niečo zoberie, potom zatrasie a neskôr buď zhorkneme alebo vyletíme ku hviezdam.

Teória je ľahká, chce to analýzu situácie bez emócií. Rozdeliť ju na drobné a pozrieť sa na všetky plusy, ale aj mínusy. Nakresliť kam sa chceme dostať a spraviť všetko preto, aby sme sa tam dostali  (myšlienka od T. Robbinsa).

Predtým, ako som začal kresliť domčeky, štvorčeky a všetko podobné, prišla reakcia bránenia sa. Samozrejme dôvod som mal dostatočne veľký. Veď kto by chcel narušiť svoj zabehnutý systém. U nás v práci som zodpovedný za to, ako budú veci v budúcnosti. To znamená, mám vytvoriť a nastaviť systém, aby generoval výsledky. Moje rozhodnutia sú zvyčajne plné risku, presviedčania okolia, že to bude tak alebo tak. Rozhodujem sa na základe poznatkov, toho, čo vidím a akéhosi pocitu.

Je vždy ľahké ukázať prstom na druhých bez toho, aby sme sa dostali do ich topánok na pár pracovných či bežných nepracovných dní. S týmto som sa zmieril, bol som na tom podobne. Aj preto dnes beriem veci citlivo, keď sa niekto, kto nemá potuchy stará do vecí, v ktorých som dobrý ja. Berie mi to energiu. Hľadám kľuč, ako sa s tým rýchlo vyrovnať. Čas, ktorý strácam takýmito malichernosťami sa nikdy nevráti. Je to pre mňa náročné bojovať s okolím, ktoré sa silou mocou chce dostať k moci bez prebratia zodpovednosti.

Vždy, keď niekto príde a chce mi niečo zobrať, nemám z toho radosť. Stalo sa mi to v práci niekoľkokrát, taktiež aj na iných miestach. Môžem obviňovať druhých, verím, že by sa určite našiel na tom kus pravdy. Myslím, že nastáva čas, keď sa začínam viac pozerať na seba, že možno som mal viac bojovať, vystreliť ešte jeden pokus alebo len viac buchnúť po stole.

Nie všetky situácie, za ktoré budeme bojovať vyhráme. V minulom článku som napísal vetičku v zmysle, že víťazi musia vedieť prekonať aj prehry. Tým netvrdím, že máme len prehrávať. Áno, budú situácie, kde aj pokus bude úplne zbytočný. Jednoducho ich nezvládneme, pokašleme. Z odstupom času príde uvedomenie o tom, že by sa to dalo urobiť lepšie.

Keď som prišiel prvýkrát do konfliktu v práci, stálo ma to miesto, ktoré bolo naozaj fajn. Vlastne vtedy sa to tak javilo. Dnes tej situácií ďakujem, inak by som asi nikdy nezaložil blog, on-line šou, či nedostal k príležitostiam, v ktorých som dnes.

Mám rád prácu, vážim si ju a taktiež mnoho ľudí, ktorí mi pomáhajú. Presne viem, ktorí sú to. Robím to úprimne, pretože ma nebaví hrať hry a chcem sa cítiť dobre. Jednoducho, ak sa mi nejaká situácia nepáči, či cítim, že hrozí konflikt s niekým, zoberiem si čas na premyslenie. Skrotím emócie, pozriem si moju tajnú knihu cieľov, počkám ešte jeden deň a zaujmem stanovisko.

Ak je niečo, za čo bojujem, tak je to lepší život, pre každého, kto chce. Čím viac sa pohybujem hore-dole, začínam si všímať, že je okolo nás neskutočné množstvo príležitostí. Ľuďom, s ktorými si myslím, že by sme mohli budovať príležitosti, plány, predstavujem vízie. Viem, že môžem a tak isto viem, že sám asi nie. Zatiaľ som našiel troch.

Každý z nás má svoj príbeh, časovú os, okolie, vízie, predstavy. Mne sa páči, že okolo nás sú ľudia, ktorí vedia dať dokopy ľudí a dotiahnuť to s nimi až na pomyselný Olymp. Tí sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Dnes ako tak viem, že ja nie som moja pracovná pozícia. Som veľmi ľahko nahraditeľný, taktiež moja pracovná pozícia môže zajtra zaniknúť. Čo nikto nezoberie, sú poznatky, disciplína, prístup, systém.

Ako som teda raňajkoval, napadlo mi, že by som to mal byť ja, za koho sa bojuje. Pretože ja som ten, ktorý má kľúče od môjho života. Možno mnoho okolností nikdy nebudem vedieť ovplyvniť, nikdy sa mi nemusí podariť dosiahnuť to, čo chcem. Lenže ak sa budem pokúšať, mám o mnoho väčšie šance preraziť. Taktiež chcem mať okolo seba ľudí, ktorí sú plní energie, rešpektujú spoločnú víziu a popritom si nájdu cestu, ako preraziť. Jedna z najlepších možností, ako sa o to pokúsiť je práve nesedieť doma, nezostať celý život na tom istom pracovnom mieste, byť v pohybe, všímať, načúvať a akosi pochopiť, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa mýlim a všetko je inak.

Smola je hneď vedľa šťastia

Smola je hneď vedľa šťastia

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či  investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení  neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.

Zvedavosť

Zvedavosť

Dobrý deň, máte naozaj zaujímavý profil. Podľa všetkého sa venujete predaju nehnuteľností, písaniu a natáčaniu videí. Neviem, či viete, ale vyvolali ste vo mne zvedavosť a musel som si pozrieť Váš blog, pozrieť Vaše videá. Ste zaujímavý človek.

Približne takto znela správa, ktorú som dostal pred rokom. Vtedy som si myslel, že ide o spamovanie alebo len niekto chce byť chvíľku zaujímavý a pritiahnuť nových fanúšikov na svoj profil. Lenže po troch mesiacoch prišla ďalšia, potom ďalšia a ďalšia. Boli štyri. Na každú som odpísal. V dvoch prípadoch išlo o pozvanie na prezentáciu pracovnej príležitosti, zvyšné dva netuším.

O pozornosti píšem, hovorím, robím, tvorím asi aj tak trochu viac. Veď koniec koncov, ako sa cítime, keď nás naši blízki či priatelia pozorne počúvajú, vnímajú a zaujímajú sa o nás? Pozornosťou mám na mysli zvýšený záujem o konkrétnu činnosť, osobu, predmet, a pod.

Každého z nás niečo zaujíma, to je viac ako isté. Ako náhle sa k tomu dostaneme, tak zmeníme správanie, sústredenie, ako by sme zmenili režim. Teraz nechajme tak, čo nás zaujíma, ale postavme si na chvíľu opačnú stranu. To znamená z role konzumenta do úlohy tvorcu. Napríklad takí rybári, prídu na miesto, poobzerajú sa, zakŕmia a zvyčajne až potom začnú chytať ryby.

Lákanie pozornosti je a bude čím ďalej viac platený odbor v akomkoľvek odvetví. Môžeme ju nazývať marketingom, predajom, rozprávaním, zážitkom, prácou, ale aj hrou, súťažou. Mnoho z nás dokáže vykonať neskutočne dobrú prácu, má kopu vedomostí, len nie vždy sa naše okolie o nás dozvie v čom lietame.

Asi najlepší príklad, ktorý som zažil za posledné obdobie bolo pri tej nešťastnej udalosti. Sme partia, v ktorej blízky človek jedného z nás opustil tento svet. Ten druhý z nás má niekoľko rokov firmu, ktorá sa špecializuje na takéto okolnosti. Lenže okrem mňa to nik iný nevedel. A to som v našom zoskupení krátko. Takže prišla iná spoločnosť, ktorá celú situáciu zastrešila. Podľa všetkého prácu vykonali tak, ako mali. Len ak by sme nemali medzi sebou dobré vzťahy, mohlo vzniknúť zbytočné nedorozumenie.

Vyvolanie pozornosti je vlastne jeden z najdôležitejších kľúčov v našich životoch. Ak nedáme o sebe svetu vedieť, podľa všetkého si nenájdeme životného partnera, prácu a mnoho ďalších činností. Mojou úlohou je isť von, ukázať svetu, čo robím, no pred tým pozorne poobzerať priestor, zakrmovať a až potom nahodiť.

V začiatkoch možno budeme vyvolávať zmätok či pôsobiť ako ten najväčší začiatočník. Výdrž, usilovná práca, študovanie, pozorovanie, nesprávne rozhodnutia, omyly a chuť nevzdávať sa aj keď bude pršať, budú akési pomôcky na zlepšenie. V strede budeme potrebovať dôvod na pokračovanie. A na konci to celé niekomu odovzdať. Toto nie je len práca, je to životný štýl, poslanie, filozofia.

Vyvolávanie pozornosti má hlavne slúžiť na to, aby sme svetu ukázali, v čom sme dobrí alebo aký je náš príbeh. Dajme svetu voľnosť, nech sa slobodne rozhodne, či chce mať niečo spoločné s nami. Veď tlaku je tam vonku viac ako dosť a hodnotenia nechajme na históriu.

Reklama, on-line svet a situácie

reklama_situacie_michal_notansky.jpgMal som pracovnú schôdzku s Peťou a jej tímom. Robia doplnky do bytu a oslovil som ich so záujmom o spoluprácu na doladenie vzorového bytu. Peťa je mimoriadne úspešná a zaneprázdnená mladá dáma. Spolu s tímom pôsobia na trhu štyri roky, o zákazky nemajú núdzu, jej diár je preplnený a nestíha nič. Dotvárajú interiéri nových, ale aj starších domovov. Ako ona vraví, dávajú domácnostiam dušu.

O jej práci som sa dozvedel od jej spokojného klienta, ktorý ju nevedel vynachváliť. Vzorový byt je pre mňa jedna z najdôležitejších priorít, nakoľko chceme priniesť na trh niečo, čo má poskytovať záujemcom čo najviac informácií pri rozhodovaní o kúpe nehnuteľnosti v našich projektoch, na ktorých pracujeme, teda na časti z nich. Dokončovacie práce prebiehajú čiastočne a som spokojný s tímom, s ktorým pracujem, lenže každá fáza prináša nové výzvy. Jednou z nich je vytvoriť z bytu miesto, kde sa budú cítiť klienti ako doma. Prehľadal som Petrin Instagram a Facebook , nakoľko som bol zvedavý, čo vytvorila. Žiaľ, našiel som fotky jej psa a fotky holého zadku na pláži. Priznám sa, že vôbec som nemal chuť jej zavolať. Síce mala fajn zadok, lenže hľadám človeka, ktorý bude profesionál v oblasti dokončovania nehnuteľností. Takto som si ho nepredstavoval. Zvyšné siete som radšej nevyhľadával. Neskôr som sa dozvedel, že aj tak okrem spomínaných dvoch nemá nič iné založené. Veď ako by mohla, nestíha.

Ukecal som sa a dohodol som pracovnú schôdzku. Dopadla štandardne, ako to býva zvykom pri takýchto ľuďoch. Niekoľkokrát mi bolo povedané, že nestíhajú, nových klientov už nepotrebujú, reklama je úplná zbytočnosť. Istým spôsobom jej rozumiem, taktiež viem, čo znamená mať nabitý program, tak som schôdzku a jej prístup bral s nadhľadom. Veď nešlo o nič. Pohladná mladá dáma mi dala niekoľkokrát pocítiť, že naozaj ten môj projekt je môj a  nie je si istá našou spoluprácou. Takže podľa všetkého mi dá košom. Len si to ešte premyslí a dá mi vedieť.

Priznám sa, že často dostávam takéto odpinkávanie od mnohých úspešných ľudí s plným diárom, že nemajú čas na nič. Vlastne, skloním hlavu, hľadám iné možnosti spolupráce. Nikomu neberiem právo na svoje názory, pohľady. Len mi je naozaj čudné, že všetky veľké spoločnosti na svete tvoria obsah, stavili na podvedomú reklamu, vytvárajú hodnoty pre okolie, dokumentujú výrobu svojich produktov, služieb, rozprávajú príbehy. Je to naozaj neprehliadnuteľné, čo robia. Možno má ten druhý parádne veľa pracovných stretnutí, objednávok, lenže ak sa niečo stane na trhu, svete, s ním, tak nemusí byť všetko tak ružové ako jeho preplnený diár. K tomu všetci slávni ľudia investujú čas, prostriedky do budovania značiek. Stavajú sa lepšími, známejšími, pútajú pozornosť, vytvárajú hodnoty, sú obľúbení, pomáhajú druhým a sem-tam sa stane, že dostanú o niečo lepšie zaplatené ako pred časom.

Dnes ráno mi prišli štyri emaily s tým, že tam vonku sa niečo deje a že keď sa prestane, mohli by sme niečo vymyslieť. Medzi týmito emailami bola aj moja kamoška Peťa. Písala email z karantény. S frajerom si vybehli zalyžovať do Talianskych Álp, a keď sa vrátili, tak nejako si musia dať nútenú prestávku. V emailoch bolo vo všetkých prípadoch odkaz na video o tom, čo robí konkrétna firma (spoločnosť, jedinec).

Naštvalo ma to, že mi posielajú emaily o nich a vôbec nehovoria o mne, ale o nich. Ani jedného nenapadlo, že človeče, haló, je mimoriadna situácia a týmto projektom, službou, tovarom si uľahčíš život v týchto neistých časoch alebo možno aj neskôr, keď bude lepšie. Všetky štyri mali spoločné jedno, prvé alebo druhé video po niekoľkých rokoch na Youtube alebo prvý alebo druhý pracovný príspevok na ich instagrame. Ufff. Každému z nich som odpísal a poďakoval.

To, čo sa deje vonku, vôbec nezľahčujem, ale ani nedramatizujem. Zatiaľ všetci vyčkávame, že čo bude. Môže mať vírus obrovské dopady nielen zdravotné, ale aj ekonomické. Koniec koncov, média nás dostatočne informujú, čo sa stane, keď náhodou sa potvrdí jeden či dva katastrofické scenáre. Nie som odborník na zdravotníctvo a už vôbec nie na ekonomiku. Tak isto viem, že keď sa čokoľvek deje, nestačí byť len doma a mať rúško. Je nevyhnutné sa o seba dlhodobo starať, zdravo sa stravovať, pohybovať a v neposlednom rade oddychovať a mať koníčky, obklopiť sa ľuďmi, ktorí podporujú, vzdelávať sa a nekonzumovať masové informácie, ktoré nás chcú nakaziť strachom. Netvrdím, že on-line svet je jedinečný, najdôležitejší a recept na všetko. Tvrdím, že tu je a je fajn ho využiť. Tak isto podporiť on-line svet off-line projektom. Je dôležité mať správne rozložené riziká, činnosti, vlastne život.

Môj sen je pracovať a ovládať celý môj svet z telefónu. Čoskoro bude naozaj možné robiť aj komplikovanejšie úlohy prostredníctvom mobilného telefónu. Len pred pár rokmi som uveril, že so sebou vo vrecku nosíme nahrávacie štúdio a za pomoci internetového pripojenia dokážeme zmeniť svet. Vždy máme na výber konzumovať alebo tvoriť. Mojou filozofiou je budovať značku, dokumentovať cestu a popritom všetkom zisťovať, učiť, skúmať, padať, skúšať kam dokážem zájsť. Pri tom stačí sa odfotiť, doplniť dve-tri vety k fotke v angličtine a robiť to každý deň. Tvorba je kľuč k akémukoľvek úspechu a druhý kľuč je propagovať našu prácu neustále.

Ešte maličkosť, čas máme všetci, tak ako si vyberáme, komu zoberieme telefón, odpíšeme na správu, vieme si vybrať to, že budeme dokumentovať naše cesty trebárs za krajšími domácnosťami ako by to mohla robiť Peťa. Môžeme si na tú prácu niekoho najať, ale tým prídeme o poznatok, a to je byť kreatívny, naučiť sa rozprávať príbehy, a to je najdôležitejšia myšlienka článku.

Ešte náš čaká mnoho turbulencií, kríz, vírusov, rozbitých kolien. On-line svet nám poskytuje obrovské možnosti, ako dať vedieť o tom, čo robíme celému svetu. Veď trebárs dnes všetci evidujeme zvýšené počty návštev, ale nie k nám domov, ale našich profilov. Tak sa vykašlime na zastarané metódy, na to, že nemáme čas, ale pekne krásne v rukavičkách so šarmom a štýlom začnime trebárs dnes rozprávať svoj príbeh celému svetu. Možno nám niekto dá srdiečko a kúpi si to, čo robíme my a keď nie, o niekoľko rokov bude z nás profesionál v mnohých oblastiach, ktoré dnes zatiaľ nepoznáme.

P.S:  Pozdravujem všetkých tých, ktorí sa smiali, že nepotrebujú reklamu, nebudú budovať značku v on-line svete a že vonkoncom nepovedia svetu, čo robia.

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”