Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Skladačka

Skladačka

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla  k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Životný štýl

Životný štýl

Takmer všetko čo robím, musí mať niečo spoločné s tým, kam idem. Ešte sa mi niekedy stane, že mám spraviť úlohu, službu, ktorá s tým nemá nič spoločné. Vtedy som nervózny, ide ma roztrhať. Vlastne, aj tak deväťdesiat percent informácií, udalostí je nepodstatných. Mám závislosť na sebaprekonávaní a pocite, že som urobil správnu vec alebo aspoň som sa o ňu pokúsil. To sú u mňa aj hlavné motivátory. Robím všetko pre konkrétny dôvod, cieľ, nenávidím robiť čokoľvek len tak.

Jedno ráno nebolo niečo tak, ako by malo. Telo si pýtalo zmenu, najjednoduchšia zmena, ktorá prichádzala do úvahy bol pohyb a jedlo. Začali ranné behy, obmedzenie mäsa, menej koláčikov a po osemnástej žiadne napchávanie. Naštartovať takúto zmenu trvalo tri mesiace. Prekonávania boli každé ráno, našťastie motivácia prišla veľmi skoro. Fotka s ranným východom slnka ma ťahá z postele, taktiež dobrý pocit, že robím niečo pre svoje telo. Žiadne naháňania, štatistiky. Mám sa cítiť dobre, trochu bolesti je OK, ale len trochu, veď som citlivka.

V práci prišlo tiež obmedzenie, namiesto tridsať schôdzok typu: poraď mi, veď sme kamoši, je za deň nula. Nemám čas, sa zmenilo na mám čas, pokiaľ ide o príležitosti, ktoré súvisia s mojimi prioritami, cieľmi, snami, víziami. Pracovať menej, dať nabok všetko nepodstatné a venovať sa tomu, čo generuje niečo konkrétne. Táto zmena trvá u mňa niekoľko rokov.

Videl som, ako sa mnohí ľudia okolo päťdesiatky dostali do infarktových stavov, či boli na pokraji svojich životov. Jednoznačne odmietam podobné naháňanie. Chcem sa cítiť dobre, pracovať tak, aby mi práca robila radosť. Žiť tak, aby mi život spôsoboval radosť.  Možno, ak spomalím, rozložím sily, z krátkodobého pohľadu urobím menej, ale z dlhodobého to bude viac. Nemyslím flákanie, dovolenky a podobne, myslím, že je dobré vyhrnúť rukávy a vytvoriť niečo.

Je jasné, že ak zakladám oheň, vzťah, biznis, šport, na začiatku bude potrebné mať viac “dreva”. Až neskôr bude stačiť prikladať. Ak prestaneme, celé nám to zhasne, stroskotá, rozpadne sa a je úplne jedno, ako dobre sme sa rozbehli. Aj preto je pre mňa dôležité postupne napredovať, byť odborník v tom, čo robím, mať svoj vedľajší projekt (blog, on-line šou a tú vecičku, ktorú už nejaký čas schovávam v zásuvke písacieho stola). Verím, že krok za krokom môže byť rýchlejšie, ako krátkodobé naháňanie.

Život môže byť všedný, nudný, zafarbený alebo špeciálny. Je dobré vedieť, čo od neho chceme, čo mu dáme. Nezabudnime odkiaľ sme prišli, kto sme, čo robíme a kam ideme. Naháňanie bolo moderné v deväťdesiatych rokoch či na začiatku milénia. Vysvetľovanie, objasňovanie, poučovanie patrí taktiež do minulosti. Dnes nás svet núti byť konzumentmi, spotrebovať tovar, veci, jedlo, informácie, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme. Veľké firmy si najímajú odborníkov, psychológov, marketérov, obchodníkov, aby v nás vyvolali chuť byť zdravý, pekný, mladý, múdry, štíhly. Je ľahké vletieť do týchto pascí a zabudnúť na seba.

Každý  má vlastné tempo, cestu, víziu. Niekto dosiahne svoje sny v mladom veku, iní o niečo neskoršie. Nie je to dobré, ani zlé. Najhoršie je vletieť do pascí, ktoré na nás číhajú na každom rohu, zabudnúť na seba. Ako deti sme chceli byť víťazmi, kozmonautmi, smetiarmi, nikto z nás nechcel byť schovaný v rohu či byť obeťou okolností. Majme tempo aké chceme, majme odvahu robiť to, čo chceme, cíťme pri tom radosť, nepodceňujme ostatných, neposmievajme sa, ale podporme. Pracujme usilovnejšie, viac, tvrdšie, efektívnejšie na tom, na čom nám skutočne záleží tak, aby sme v šesťdesiat štvorke alebo sedemdesiat dvojke mohli s lišiackym úsmevom poznamenať “oplatilo sa”.

Rozhovor

Rozhovor
Múdri ľudia rozprávajú, že život je krátky, preto by sme mali žiť každý deň tak, ako keby bol posledný. Pamätám sa, ako ma myšlienka uchvátila. Po čase som sa dostal k psychológií, našiel som kapitolu o myšlienkových mapách, vzorcoch správania a presvedčeniach, potom som už taký uchvátený nebol. Vlastne, išlo ma roztrhať, ako som naletel. Zabudol som si všimnúť aj druhú stranu mince.

Čim ďalej som presvedčený, že každý deň by sa mal žiť tak, ako keby bol prvý. Byť v režime turistu, byť úprimne zvedavý, tešiť sa z maličkostí, dať šancu zisteniu, čo je za tým, z tých väčších vecí padnúť na zadok. Znie to naozaj divne, však? Pokiaľ tak začneme žiť, ľudia si budú o nás myslieť, že sme divní alebo že sme začali brať drogy, niektorí nás úplne vymažú zo svojho života. Nájdu sa aj neprajníci, rýpači, kritici, pomocníci s kamarátskymi radami, ako nám chcú dobre a hlavne, aby sme neboli za hlupákov. Možno sa objavia aj takí, ktorým sa takéto správanie bude páčiť. Takže prvý alebo posledný, ale nielen deň.

Človeče, koľko návodov na úspech, zlyhanie. My im pre nejaký dôvod veríme. Zabúdame na seba, rútime sa do priekopy, kde niekto druhý akýmsi spôsobom prešiel na druhú stranu. My zbadáme vychodený chodník, myslíme si, že tadiaľ to pôjde. To sme ešte nezistili, či je v tej priekope krokodíl, či iný nebezpečný hladný plaz. Na druhej strane, ak by sme si každú múdru myšlienku mali overovať na niekoľkých miestach, asi by sme sa zbláznili.

S myšlienkou, ži tak, ako by bol posledný deň alebo úplné prvý, som prišiel na pracovné rokovanie ohľadne možnosti viesť predaj v novej, ešte nezačatej, bytovej výstavbe. Takéto schôdzky sú zvyčajne náročné, dlhé, keď ide všetko dobre, končia jedlom. V ľuďoch som dobrý, k tomu na schôdzky chodím pripravený, je to dôkaz, že si toho druhého vážim. Po prvých pohľadoch som vedel, že títo páni pôjdu po mne. Získal som ich hneď svojou pripravenosťou. Motivácia bola jasná, buď to bude náš prvý alebo posledný deň. Chceli viac informácií, lenže aj ja som od nich chcel konkrétne údaje, aby som vedel odpovedať. Vždy máme dve možnosti, všeobecné kecy alebo k veci. Dal som im na výber.

Po dvojhodinovej diskusií sme šli na obed. Po výbere jedla som dostal niekoľko otázok, ktoré som vôbec nečakal. Prečo píšem blog? Čo je to dokumentovanie? Ako myslím, že jedna fotka, video, článok, môže všetko zmeniť? Páni prišli taktiež pripravení. Práve pre takéto situácie som zakladal blog v roku 2015. Už niekoľkokrát sa o ňom hovorilo aj na pracovných schôdzkach. Dokonca mi pomohol sa zblížiť s ľuďmi a tľapnúť si k obchodu. Takže som sebavedome odpovedal, že mám dve varianty odpovedí. Pre kamošov používam krátku verziu tak, aby niečo bolo povedané, ale diskusia nepokračovala ďalej alebo im môžem povedať, čo všetko je za tým. Domáhali sa počuť všetko. Tak teda ešte raz prvý, či posledný deň, pokus, šanca. Odpovede mám dávno vyšperkované, takže som spustil.

Blog je ideálne miesto na niekoľko príležitostí. Prvá dáva možnosť druhým spoznať mňa. Mne dáva možnosť rásť, byť kreatívny, mapovať svoje myšlienky, slová, činy, núti ma pracovať na sebe, vidieť svoj posun. Je to moje sito, buď prejdem, ten druhý zavolá alebo neprejdem a nezavolá mi. Ak pozorne čítate, tak spoznáte moje názory, pohľady, myšlienky. K tomu dostanete pocit, že ma poznáte, aj keď sme sa ešte nevideli. Je dosť veľká šanca, že sa nebude chcieť ľuďom čítať, ale na to sa spoliehať nebudem. Prečítali by ste si teraz články od najbohatšieho človeka na svete z jeho začiatkov? Chceli by ste vedieť, ako začínal? Lenže, takmer nikto z nich nebudoval svoju on-line komunitu. Ja som na takej ceste, ukazujem svojmu okoliu, vystrekujem rožky aj mimo neho, aby ma začali vnímať aj ďalší. V neposlednom rade sociálne siete majú neskutočný dosah, lenže menia algoritmy, podmienky používania, kto vie ako dlho tu ešte budú.  Budujem ho pre seba, možno si nájde aj svojich fanúšikov. Môžem s ním každý deň pracovať, používať odkazy na články, posielať ich ďalej bez toho, aby niekto musel byť niekde prihlásený. Je bez reklám, neokráda pozornosť, práve naopak, núti premýšľať, nakopávať, zneistiť, uisťovať, poukazovať, pripomínať. Jeden článok týždenne, už takmer tretí rok po sebe. Vidím na sebe zmeny v komunikácií, vo svojom správaní, upravil som názory na kritikov, na tých, čo podporujú. Kritiku vnímam len od tých, čo sú ďalej, ako som ja, tak isto nekritizujem, nepoučujem. V mojich článkoch možno trochu všeobecne, ale hlavne vyzývam mať lepší život, či spraviť krok navyše. Blog je jedna z mojich vizitiek, môžete vidieť môj vývoj.

Dokumentovanie je činnosť, ktorú robíme každý, či na modrej, ružovej, fialovej, zelenej sociálnej sieti. Dokonca ju robíme aj mimo on-line. Ide o akési vydokladovanie, vyrozprávanie nášmu okoliu, kde sme boli, čo sme robili, na čo myslíme, čím prechádzame. Lenže, mnoho ľudí píše o tom, čo má na večeru, kde sa boli zabávať, kde boli na výlete, aké krásne deti majú, psa, zabúdajú na seba. Neukazujeme, čím sme museli prejsť, aby sme mali sexi namakané telo, my píšeme pod fotky motivačné citáty. Koľko sme museli študovať, aby sme získali náš vysnívaný titul. Čo všetko sme museli dať nabok, aby sme postavili vysnívaný biznis, sen, víziu, rodinu. Dokumentovanie je náročný proces, ktorý trvá niekoľko rokov. K tomu výsledky nemusia prísť hneď. Pre naše okolie sa to môže javiť čudné, nezvyčajné, nie vždy sa stretne s porozumením. Až keď niečo dosiahneme, potom sa prihlásia, že verili. Nepredávam cez moje články žiadne produkty, služby. Ukazujem, čim prechádzam každý deň, čo si všímam, opisujem zážitky, skúsenosti, predovšetkým budujem svoju značku, robím to po večeroch. Ukazujem skutočného Michala Boťanského. To je pre mňa dokumentovanie.

Áno, jedna fotka, video, článok, hlasová šou dokáže zmeniť všetko. Presne tak, jedna, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Tá prvá môže zmeniť nás, že sme sa na to dali. Fotka číslo 257 na ružovej sociálnej sieti nám zmení profil k populárnemu. Možno video číslo 945 na červeno-bielej sieti nás preslávi všade vo svete. Článok číslo 578 bude ten, vďaka ktorému vystrelíme do sveta ako raketa. Hlasová šou? To je teraz novinka, takže tam to môže byť o niečo skôr, číslo 178 nám prinesie tých ľudí, ktorí ju pomôžu rozšíriť tak, ako chceme. Vo vrecku nosíme plnohodnotné nahrávacie štúdiá. Mamuty už dávno vymreli, takže, ak chceme mať lepší osud, tak www.(meno vyhľadávača).sk, ako sa používa modrá sociálna sieť, ako sa robia dobré fotky, ako sa strihajú videá, ako sa nahráva hlas v telefóne. Všetko je dostupné. Aj sexi suseda, či sused, dovolenka, sushi, kino, lenže to všetko berie čas. Je v poriadku si nachvíľu zdriemnuť, ale nie je OK chrápať teraz, keď máme najlepšie šance na úspechy. Jedna fotka, video, článok, hlasová šou, vyhrnúť rukávy, dať nachvíľu nabok kradošov času, pozornosti a ísť do toho. Dnes nemajú viac šancu mladí, či veľkí, ale tí, ktorí sa naučia, čo sa majú odučiť a čo nové naučiť.

Bol som presvedčený, že moje odpovede im stačili a môžeme začať jesť. Jedlo už bolo na stole. No nik z nás sa ho nedotkol. Nemám rád studené jedlo v reštaurácií, má zvláštnu chuť, nie je mi z neho dobre. Som citlivka. Zdvorilo som zaželal dobrú chuť, lenže páni vystrelili ďalšiu otázku: Čo vlastne vidím, sledujem?

Doba tam vonku priniesla nové príležitosti. Na druhej strane neexistuje ten najsprávnejší návod alebo vzorec na úspech. Mladí sa do seba zaľúbia, vyštudujú školy, precestujú celý svet alebo iba Chorvátsko. Neskôr zistia, že by chceli bývať sami. Zoberú si úver, vymyslia si dieťa na “posunutie” vzťahu na ďalší stupeň. Baba je chvíľu šťastná, muž je trochu tiež, veď aspoň doma je pokoj. Prichádzajú problémy, tlaky. Jedna z obrovských chýb, ktorá sa deje, rodina dáva na prvé miesto dieťa, všetko okolo neho točia. Párik prestáva fungovať, randiť, milovať sa, nervozita je všade okolo. Dovolenky s dieťaťom sú drahšie, náročnejšie. Po tridsiatke sa ukazujú nové nástrahy, muž chodí viac do práce, žena ťahá domácnosť, nároky celej rodiny stúpajú. Nedajbože sa prisťahuje nový sused alebo príde do práce chápavá kolegyňa. Na krku môže mať párik rozvod, či ďalšie dieťa na záchranu vzťahu. Ak majú šťastie, tak to potiahnu do dôchodku, ktorý už ani len netušíme, kedy bude. Som rád, že štát nás núti starať sa o seba. Vzorce od rodičov, dobre sa uč, nájdi si prácu, založ si rodinu, už dnes nefungujú. Ak chceme mať nadupaný život, existuje jedna vec, musíme risknúť všetko. Tľapnúť si s takým partnerom, ktorý nás nebude chcieť udusiť, ale naopak bude s nami ochotný risk podstúpiť alebo aspoň istiť. Iba vtedy je možnosť v živote uspieť bez ľútosti v šesťdesiat päťke, či sedemdesiat dvojke. Som presvedčený, že úspech sa dnes dá dosiahnuť inak, ako mať na krku  bungalov na úver, dovolenku na splátky, auto na lízing, mať šéfa idiota a doma ženu, ktorá sa nás nebude chcieť ani len dotknúť, lebo práve niečo rieši na modrej sociálnej sieti (alebo chlapa, ktorý v kuse niekde je). Ten spôsob nosíme v kabelke alebo vo vrecku od nohavíc.

Jedlo začínalo byť na pohľad studené, začínal som byť hladný. Ani som nestihol chytiť príbor do ruky. Prišla ďalšia otázka, páni chceli vedieť, ako tieto moje myšlienky vníma moje okolie. Vtedy si hovorím haloooo, je dvadsiate prvé storočie, táto doba nechce ľudí, ktorí nemajú čas, či sa niekam neustále ponáhľajú. Takže, jedlo ešte chvíľu počká.

Mnohí nerozumejú tomu, čo robím. Nájdu sa medzi nimi lojálni ľudia, lebo som im v niečom pomohol. No väčšina ma ignoruje, vysmieva sa mi, no jedným okom sleduje. Najviac ma sledujú tí ľudia, ktorí pre nejaký záhadný dôvod nestláčajú srdiečka, či páči sa mi to. Nehnevám sa na nich. Vďaka nim hľadám iné možnosti, ako uspieť. Sem-tam sa nájdu ľudia, ktorí ma pošlú psychológovi, lebo si myslia, že som blázon a nie som normálny. Podľa nich by som mal mať ženu, dieťa, dom na hypotéku, auto na lízing, potichučky žiť, hlavne nevystrčiť z radu. Tým, že robím s bývaním, som chodil k ľuďom domov, poviem Vám, videl som, ako sme my ľudia schopní žiť. Ako sme schopní baviť sa s našimi deťmi, životnými partnermi. Čoraz menej vysvetľujem. Pochopia to aj tak len tí, ktorí robia na niečom podobnom, zvyšok klikne na srdiečko alebo páči sa mi to z lojálnosti, nezoberú si článok k srdcu, ani myšlienku. Na druhej strane to ani nechcem. Vyhovoria sa, ako tomu nerozumejú, nemajú čas na čítanie. Vlastne, ešte mi napíšu správu, že mal by som zlepšiť svoj štýl. Prechádzam procesom, učím sa vyjadrovať myšlienky písaným slovom. Viem, že moje články, videá, príspevky nie sú najlepšie, mohol by som použiť lepšie slová, slovosled, písať aktuálnejšie témy, ktoré pravé teraz trápia svet. Na druhej strane mince je to všetko ťažké, moje večery trávim za počítačom, na sociálnych sieťach, hľadám, tvorím, píšem, nahrávam. Bolí to, často som hladný, unavený, k tomu sem-tam ma bolí hlava alebo zub. Ak by som si mal brať rady k srdcu od niekoho, kto nič netvorí, len kritizuje, asi by som nenapísal ani ten prvý článok a ten bol naozaj strašný.

Prišiel k nám čašník, spýtal sa, či je všetko v poriadku, asi som ho začul len ja. Slušne som kývol hlavou. Začal som jesť, začínala ma bolieť hlava. Akonáhle dlhšie nejem, tak ma ide roztrhnúť, moju hlavu taktiež. Tváril som sa, že vlastne už za tým stolom ani nie som, nemal som silu, ani motiváciu pokračovať v rozhovore ďalej, nepoložil som ani jednu protiotázku. Zazeral som do taniera, rýchlo som naberal všetko, čo prišlo pod vidličku. Až keď nespustil jeden z nich, máme tak teda poslednú otázku. Pomyslel som si, že by mohli chcieť moje telefónne číslo, aby si ho zablokovali a nikdy by som sa im nedovolal. Lenže, chceli iba vedieť, či dostávam pracovné ponuky, či som OK s ľuďmi, s ktorými spolupracujem.

Dostávam ponuky, ale už len sporadicky. Skôr sú to nudné nezáživné nápady, chýba im myšlienka. Zatiaľ neprišlo nič veľké z čoho by som padol na zadok. Vlastne, mám jeden nápad, je to niečo moje. Zatiaľ je v zásuvke písacieho stola. Nič z toho nápadu neviem momentálne robiť, premýšľam nad tým. To je na teraz všetko. Viem, že mnoho ľudí okolo mňa mi nerozumie. Nie vždy podporuje, sem-tam hádžu pod nohy polená. Bolí to, keď pracujem na myšlienke prezentácie nového projektu a chalanisko, ktorý má povedať super, poďme do toho, mi položí desať otázok, ktorými mi naloží. Zrazu stojím pred otázkou, či ísť ďalej. Rozumiem aj tým druhým, že sa boja, majú svoje problémy. Lenže, môžem zhodiť všetko na druhých, akí sú nechápaví alebo si poviem, že to skúsim ešte raz, či to spravím bez ich vedomia. Teší ma, že po večeroch nachádzam potvrdenia mojich myšlienok na sociálnych sieťach od mentorov. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali. Poviem vám, tento posledný ma úplne nakopol, pokiaľ ma u nás ľudia otázkovali, zdržiavali, ten chlapík jednoznačne potvrdil správnosť plánu, na ktorom som pracoval. Bolo to, ako keby som objavil Ameriku len a len pre mňa.

Obed sme po tejto otázke v tichosti zjedli, nebol taký studený, ako sa zdal. S chalanmi sme sa nedohodli na spolupráci, no nebol to vyhodený čas. Spoznal som dvoch nových ľudí, ukázal som im príležitosť na ich projekt tam, kde ju naozaj mali. Je o dvoch ľudí viac, ktorí vedia, že michalbotansky.com je môj vedľajší projekt, vďaka ktorému dokumentujem, čím prechádzam, učím sa písať, všímam si reakcie ľudí, naberám nových kamošov, ale asi aj takých, čo sa moc kamošiť nechcú. Títo páni mi len potvrdili, že písať sa oplatí. Jeden z nich si založil vlastný blog ešte v ten večer. Ten druhý si otvoril svoj kanál na červenej sociálnej sieti a všade sa nahráva. Takže, niekedy sa oplatí žiť ako posledný, inokedy ako prvý deň, či pokus. Vlastne, vďaka nim vznikol ďalší článok. Možno sa k nemu o niekoľko rokov vrátim a poviem si, človeče to čo si mal v hlave alebo nepoviem.

O nedokonalosti

O nedokonalosti
V múdrych knihách sa niekedy môžeme dočítať viacero informácií, ktoré nám dávajú rozličné odpovede na tú istú otázku. Vlastne, keď sa spýtame doma, v práci, či večer na víne, dostaneme takisto odlišnú odpoveď na  presne takú istú otázku. Za seba môžem povedať, že ma šlo roztrhať, keď som hľadal jednoznačnú odpoveď. Dnes ma už tak netrhá, práve naopak.  Mám rád, keď mám možnosť voľby ,a to nielen v reštaurácií.

Mnoho ľudí chce prejsť životom bez bolesti, odrenín, riskovania. Najradšej by stavili všetko na najbezpečnejšiu kartu bez akéhokoľvek rizika. Popritom vyzerali pred druhými ako dokonalí nadľudia. Istým spôsobom takéto správanie dnes zarába mnohým ľudom peniaze a vďaka tomu si plnia svoje sny. Preto je to možno aj správne, staviť všetko na jednu kartu bez rizika. Lenže, máme  aj druhú možnosť.

Často spoznávam ľudí v situáciách, ktoré sú neplánované, nečakané, prekvapujúce. Vlastne, tým spoznávam aj seba. Mám dobrý pocit, keď zisťujem, že ten druhý, druhá je neskutočne šikovný človek a taktiež vie omnoho viac, ako sa zdalo na prvé pohľady. Lenže, takmer nikto o nich nevie. Som smutný, keď zisťujem koľko parádnych vlastností, skúsenosti, poznatkov, zručností je v nás, len si ich nechávame pre seba.

Povedzme, ukážme svetu v čom sme dobrí. Áno, budú sa nám smiať, ukazovať prstom, ale to iba na začiatku. Viem o tom, ako chceme dobre, múdro, sebaisto pôsobiť pred druhými, no tí druhí nás majú radi aj napriek našim nedostatkom. Prosím, opustime svet istoty, na začiatok aspoň jednou nohou. Nikdy nepríde správny čas, ani dokonalý princ na bielom koni. Pri troche šťastia si ich vytvoríme.

Neverím na dokonalosť, vždy tu bude niečo, vďaka čomu budeme musieť improvizovať, vytvárať, hľadať iné riešenia. Odbrzdime brzdu nedokonalosťou, vykročme do nepoznaného. Nedovoľme si zomrieť zaživa váhaním, odkladaním. Vykročme čím skôr, zajtra môže byť neskoro a ak už vykročíme, tak vydržme. Len pritom neubližujme, neberme drogy.

Prosím, buďme nedokonalí. Svet chce vidieť ľudí, ktorí sa premieňajú z húsenice na motýľov. Áno, nikto nemá rád húsenice. Po čase sa aj tak vrátia všetci tí, ktorí opustili, najskôr začnú dávať srdiečka na sociálnych sieťach a hneď potom, ako sa staneme hviezdou, budú hľadať príležitosti, ako sa nasáčkovať späť do našich životov.

Nedokonalosť nám dáva pozície, kedy môžeme svet kedykoľvek prekvapiť, zatiaľ čo dokonalosť vyvoláva vo svete očakávania, že budeme najlepší. Ten pocit, keď prekonáme seba, zmení celý náš svet. Predtým často musíme skočiť oboma nohami do bahna, aby sme pochopili, zmenili, vylepšili seba.

Článok o predaji

Článok o predaji

Mám rád predaj, vlastne už nejaký čas v tom lietam. Zažil som rôzne situácie, ktoré vo mne nechali rôzne zážitky. Čo ma na ňom teší, že pracujem s ľuďmi, s každým vždy zažijem niečo iné. Predaj je energia a my ľudia sme tvory plné emócií. Pri rokovacom stole nikdy nevieme, kto z nás čo zažil pred tým, ako si zaň sadol.

Tlaky v predaji sú obrovské, veď na nich sú postavené základy existencií takmer všetkých organizácií či firiem. Školy, nemocnice, krčmy, veľké stavebné firmy, remeselníci, banky, atď. Generuje finančné toky, bez ktorých by bolo dnes veľmi náročné existovať. Má mnoho písaných, nepísaných pravidiel a zásad, asi najdôležitejšie je zostať človekom a uvedomiť si, že na druhej strane je takisto človek.

Na začiatku som mnohým situáciám nerozumel, aj ja som otravoval ľudí. Volal som, naháňal som až tak, že prestali dvíhať telefonáty, stretávať sa so mnou. Bola to skvelá škola, stálo ma to niekoľko zodratých topánok, oblekov a zopár priateľstiev. Bez nich by som zrejme nemal aj dnešné skúsenosti. Akýmsi pomyselným prvým stupňom je pre mňa bežný predaj.

„Ahoj Starec, dlho sme sa nevideli, počuj poďme na kávu. Musím ti povedať, čo mám nové.” Takto znela moja otváracia vetička. Verte, hneď na začiatku schôdzky som tomu druhému nenechal ani vydýchnuť a šiel svoje. Vlastne, nič prevratné som nerobil, len som dal svojmu okoliu vedieť, čo robím. To sa robí aj dnes, len trochu inak.

Reklama na sociálnych sieťach, v TV, keď chcete vidieť internetovú stránku, tá sa zobrazí hneď po zadaní emailovej adresy, nám príde prevratný návod na neskutočný život. Ak sa náhodu ocitneme v obchode, tak predavači  na nás spustia  technické informácie s opisom dokonalosti danej veci. Vo dverách obchodu dostávame prvý telefonát, ak sa rozhodneme ešte dnes, tak dostaneme špeciálnu cenu. Ráno je tu druhý, poobede ďalší, až nezoberieme prichádzajúci hovor.

Mne ako predajcovi sa takýto spôsob predajného života zo začiatku páčil. Musel som byť dostupný na telefóne 24/7, vedieť všetko a mať všetko. Informoval som potenciálnych záujemcov o výhodách, akciách. Cítil som, že to robím správne. Nemal som žiaden súkromný život, vlastne nemal som nič. Z dlhodobého hľadiska bolo takéto tempo neúnosné. Veľmi rýchlo som vyhorel. Ešteže, získané skúsenosti boli obrovské.

Na druhej strane, aj my klienti chceme všetko hneď. Nemám na mysli urgentnosť, ak ide o život, na to slúži záchranná služba. Ponáhľame sa, ani sami nevieme kam. Na dobré sa môže čakať. Zrazu sa ocitávam v hlavnom meste v luxusnej predajni automobilov, kde si ma nikto nevšimol. Predaj druhý, ten neobyčajný zážitkový.

„Dobrý deň, chcem sa opýtať na informácie o aute.” „Pozrite sa, tu je vystavené.”  „Bolo by možné sa s niekým o ňom aj viac porozprávať?” „Máte dohodnutý termín schôdzky?” „Nie, nemám.” „Tak to Vám nič neviem sľúbiť.” Uff, takúto reakciu som nečakal. Dnes sa pozerám na situáciu, ako na jednu z najlepších lekcií v predaji. Bežní ľudia povedia arogantnosť, nafúkanosť, či nevedia, čo sa patrí. Tí druhí si povedia, vyvolanie záujmu. Veď baby poznáte,  akonáhle sa nejaký fešák snaží, trošku sa zahráte na nedostupné a fešák sa ešte viac snaží. K môjmu príbehu s autom len toľko, od nikiaľ som neodchádzal s takým nadšením, ako odtiaľ.

To, čo sa javilo ako arogancia, bolo akési sito, cez ktoré som mal prejsť. Viete koľko ľudí mi vraví dnes, že som arogantný? Byť otrokom telefónu, ľudí, každý deň byť k dispozícií. Rozprávať oslavné básne o produkte. Toto si viac neprosím. Ja chcem predať, ale chcem predať  tak, aby si ty chcel kúpiť bez zbytočných mojich marketingových manipulácií. Ukážem ti dobré, ale aj zlé stránky toho, čo ponúkam. Ja nie som môj produkt a môj produkt nie je vhodný pre každého. Som s tým zmierený.

Áno, bojím sa, tlak je obrovský, ide o väčšie odnosy finančných prostriedkov, viac ľudí, organizácií v kolobehu. Zodpovednosť je obrovská.  Ešte raz, ja chcem predať, viem, že predám, len neviem, či tebe. Jediné, čo si dovolím, je vyvolanie pozornosti o tom, že existuje možnosť aj môjho produktu, služby.

Každému z nás bude fungovať niečo úplne iné, nakoľko sme rozdielni a máme odlišné životné skúsenosti. Našou úlohou je nájsť rovnováhu medzi jednotlivými spôsobmi alebo si vymyslieť vlastné. Možno nájsť niekoho s kým si vieme skúsenosti vymeniť. Jednoducho, mať dobrý pocit z toho, čo robíme a v nedeľu večer sa tešiť na pondelok ráno.

Nič ma do toho nie je.

Nič ma do toho nie je.

Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.

Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote,  biznise a koláčikoch.

Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne  moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.

Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”

Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme  názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.

Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.

Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.