Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.
Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke, štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.
Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.
Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.
Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.
Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.
Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.
Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.
Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.
Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.
Video: TU