Type your search keyword, and press enter

Takto pred rokom

 michal_botansky_beh_blogger_sport_stiavnica.jpg

Pre mňa najväčší sviatok v roku sú výročia keď sa niečo začalo. Vtedy mam obrovsky dôvod na oslavu. Ostatne meninovo – narodeninové dni za mňa nemusia byť oslavované. Samozrejme, že sú tu aj dni, keď sa niečo skončilo, o tých inokedy.

Všetci z času na čas začneme novú kapitolu. No tu sa hneď delíme na dve skupiny. Prvá tí čo začínajú, pokračujú. Druhá ten zvyšok. Netuším prečo končíme, do teraz som na to neprišiel. Motivácia? Možno. Tu môžem poznamenať, keď idem hore kopcom, otváram dvere do daždivého tréningu, tak motivácia je to posledné na čo myslím.

Často dostávam otázku prečo toľko športujem. Moja odpoveď zatiaľ sa len flákam. Už teraz môžem jest čo chcem a nemusím meniť veľkosť oblečenia. Naozaj zjem veľa. Mám taký pocit, športovanie je jeden z nástrojov spoznávanie svojho tela, mysli, ale aj života okolo nás. Šport je za mňa aktívna možnosť objavovania možností kam naša myseľ a telo dokážu zájsť.

Dáva energiu, silu. Naučí nás dosahovať ciele. Všetko čo sa naučíme môžeme použiť v ďalších oblastiach. Pri športe je dôležité starať sa o svoje telo. Nezabudnúť na kvalitne jedlo, funkčné oblečenie, doplnky stravy, kĺbové výživy, konzultácie s lekármi, trénermi. Určíte to nepreháňajme so sladkými tyčinkami a nápojmi pre športovcov, nie sú až tak potrebné. Nezabudnime kombináciu disciplín a tréningov.

Pamätám si ako dnes, kamoši sa mi smiali, telefonovali, písali, v meste ma zastavovali. Čo som ten kopec nevybehol, veď chodím behať niekoľko rokov. Tu treba doplniť, ani jeden z nich nebol bežec a hore tým istým kopcom sa vozia lanovkou. Nejdem nikoho zosmiešňovať, ale majme pred sebou čistý stôl. Ako môžem kritizovať druhého v tom čo nerobím, nevykonávam ja sám.

Dodnes nerozumiem prečo neúspech ma väčšiu odozvu ako keď sa niečo podarí.
Niekto sa zoberie, narodí sa dieťa všetci gratulujeme. Ale ak je tu niekto kto dosiahol niečo výnimočného, tak radšej si nevšimneme. Za mňa je viac gratulovať vybehnutý kopec ako meniny. Ešte maličkosť, viete ako parádne sa trénuje, keď niekto na Vás zakričí: “Ideeeeeš, pomeeee”. Kopec som po tréningoch na neskorú jeseň vybehol. To už nevolal nikto.

Šport je o tréningoch. Pretože fyzická záťaž bolí. Čím viac trénujeme tým si lepšie zvykneme na bolesť. Za mňa najnáročnejšie tréningy boli v Štiavnických kopcoch. Vyberal som si náročky väčšie prevýšenia, intenzitu. Trate sú technické náročné, hlavne keď naprší, zamrzne na severných častiach kopcoch. V ráno je tam málo turistov, takže k tomu aj výborný relax.

Mnoho tréningov chce prekonanie, dokopať sa vybehnúť von z postele. Hlavne tie chladné jesenné s dažďom, či hmlou. Dnes keď sa pozerám spätne, bolo to krásne bežecké obdobie. Skončilo sa krátko po strete s medveďom. K tomu preťažené kolená ma vyradili z náročných tréningov. V tom období sa podcenila starostlivosť o kĺby. Hrozila mi operácia. Našťastie zabrali doplnky stravy, zvoľnenie tréningov a posilnenie svalstva v okolí kolien.

Pri behoch sa začalo aj otužovanie. Tie pocity boli plné bolesti, no len na začiatku. Po prvej minúte ponorenia do vody to bolo výborné. Taktiež otužovanie nemusí byť najlepší nápad, ak niečo s telom nie je v poriadku. Preto je niekedy lepšie najskôr doliečiť telo, zranenia a hneď potom sa vrátiť. Najlepšie na otužovanie pre mňa bola Veľká Vodárenská. Má to tam také čaro.

Dlho som čakal, že príde niekto kto ma zachráni. Zoberie na miesta na ktorých som nebol, ukáže mi svet. Sem tam niekto aj prišiel a dostal som náhľad. Takto som sa dostal k Štiavnici, k behaniu v jej kopcoch. Ten zvyšok bol už na mne. Naozaj stačí malé rozhodnutie a výsledky pri dobrej disciplíne môžu byť neskôr rozdielne.

Nemyslím si, že som super športovec. Mam svoje muchy, som lenivý, citlivka, padavka často na tréningoch chcem odpadnúť, zvracať. Nahováram si výhovorky, sem tam som riadny flákač. Tiež sa viem zamotať do roly obete, nahováram si ako nemôžem isť lebo ma niečo boli, alebo sa príliš fúka vietor.

Beh v štiavnických kopcoch bol za mňa plný rekordov prekonávania. Som vďačný ľuďom okolo mňa čo ma naviedli, podporovali, dali najesť po tréningoch. Všetko to bola bláznivá, ale aj náročná jazda. No otvorila mi dvere k ďalším kapitolám športu, životu. Dnes viem aké je to bežať pred posmievajúcimi turistami: “Ten autobus nestihneš, kašli na to aj tak nevládzeš. “ Taktiež je nie moc prijemné keď sa neuháňame rýchlejším, náročky im zavadzáme. Na to chcem vždy rýchlo zabudnúť. Najkrajšie pocity sú nie len vybehnuté kopce, tlieskanie od cudzích ľudí, podporné pokriky. Taktiež vynorenie z ľadovej vody. Ten pocit na konci dňa: ” dal som to”.

Ďakujem všetkým, ktorý ste boli pri mne. Boli ste fantastickou podporou. Je super mať okolo seba takýchto ľudí. Za seba môžem, že začínam ďalšiu kapitolu. O nej možno o rok, dva. To je teraz nepodstatné. Čakajú ma nové výzvy, tréningy, poznatky. Prezradím, je to taktiež jazda a sú aj kopce. Len tento krát voda leje so mňa.

Odkaz na prvý článok v kopcoch: TU

Športovanie

michal_botansky_sport_bloger

Keď som začínal s behom, nevedel som nič. Postupne som začal stretávať ľudí, čo ukazovali možnosti. Ak by sa ma niekto dnes opýtal čo najviac z behu si na začiatku pamätať. Tak sú to dobré bežecké topanky a vymieňanie skúsenosti s druhými. To ostatné príde postupne. Mam taký pocit, že to neplatí len pre beh.

Každý článok zachytáva obdobie v ktorom sa nachádzam. Je to super nástroj na mapovanie života. Možno nakoniec z nich vznikne scenár na celovečerný trhák. Kto vie. Nech to bude akokoľvek, iba pokračovaním zistím, kam ma písanie posunie. Je to tak aj so športom, či každodenným pohybom mimo tréningových ihrísk.

Príspevky o športe majú najväčšie sledovanosti na blogu, ale aj sociálnych sieťach. Na začiatku moja tvorba bola o akom si romantickom vnímaní sveta. Odozva bola úplne minimálna. Keď som sa prvý krát odfotil pri stavbe takmer všetci sa posmievali dokonca bol som aj na koberci. “Miško čo to vlastne robíš”. Moja odpoveď: “Toto budeme teraz robiť, funguje to.” Zvyšok je história.

Najväčší internetový ošiaľ spôsobilo moje pôsobenie v televízií známej relácií o bývaní. Druhý aktivity v historickom centre v Banskej Štiavnici. Istým spôsobom bolo fajn, keď ma ľudia spoznávali z televízie, či videa z modrej sociálnej sieti. Všetko po niekoľkých týždňoch skončilo a upadol som do zabudnutia. Teda aspoň na prvý pohľad sa tak mohlo zdať.

Samozrejme moje tvorenie pokračovalo a sem tam jedno, dve videá šli do sveta a dosiahli väčšie sledovanosti. K tomu sa pridali články, príspevky. Postupne času mnoho ľudí z okolia vie, že píšem, športujem, tvorím.

Ďalší nečakaný úspech mali bežky. Začalo sa opäť na podnet chalaniska, ktorý mi dával rady k behu, k člnkovaniu, k strave, výžive. Len nemal na mňa čas. Na internete som vyhľadal informácie o najbližšej bežeckej trati, počkalo sa na sneh. Na jar prišlo takmer päťsto odbežkovaných kilometrov v Štiavnici, Skalke, Čertovici. Netušil som, koľko ľudí bežkuje. Naozaj je nás dosť. To je asi dobré dodať, netrpia tu tak kolená, ako pri behu. Takže ak nebežkujete, skúste oba štýly. Možno sa zapáči. Cez leto máme kolieskové bežky. Len to už je ďalšia kategória športovania.

Po náročných tréningoch telo dostáva zabrať. Ak chceme podať dobrý výkon, je nutne čo najlepšie a najrýchlejšie zregenerovať (ak máme tréningové plány, myslíme to disciplinovane). Regenerácia je mimoriadne dôležitá. Samozrejme výživa, strava, doplnky ako je kĺbová výživa a ďalšie o tom sa nemusíme baviť. Tie musia isť ruka v ruke, ak to myslíme s aktívnym pohybom vážne.

Za mňa najlepšie regenerácie začali behom na Sitno a čľapotanie sa v Počúvadle. Cesta otužovania začala na jeseň a pokračovala do zimy. Kde pri behu ma chytil zápal niekde v kolene a musel som všetko dať bokom. Lekár odporučil teplejšiu vodu aby sa zápal vyliečil čo najskôr. Pomohlo. Plávanie v plaveckom bazéne raz do týždňa je skvelý doplnok k aktivitám.

Postupom času sa začali ozývať ľudia, že teda nie som sám čo niečo robí. Vždy ma poteší keď vidím, počujem ako svet okolo mňa je aktívny. Je nás veľa. Komunita je obrovská. Športy sa navzájom odlišujú od seba. Tempá taktiež. Je to nepodstatne. Čo je podstatne, že niečo robíme.

Netuším, či je šport dôležitý, čo tuším, že pohybujeme sa všetci. Je úplné jedno na akom prostriedku. Možno aj preto cítim väčší záujem, keď sa bavíme o športe. Veď mudrovať o živote je ľahké. Lenže či to k niečomu aj vedie to nevedno. Ľudí zaujíma šport a aktívny pohyb vo všeobecnosti. No sem tam sa stane, že lenivosť nad nami výhra. Radšej si povieme, boli ma koleno, chrbát, nedá sa mi, nestíham, vonku prší.

Vďaka tomu čo robím, stretávam ľudí. Mám super kamošov, čo ukazujú nové možnosti, kde športovať.  Mám okolo seba lekárov, čo vedia dať dokopy moje zranenia, výživu, ale aj nastaviť stravu. Sem tam si vymením skúsenosti z trénermi, fyzioterapeutom, psychológom. No najčastejšie sa bavím sám so sebou. “ešte poď ”.

Vďačím športu, ale aj tvoreniu, že mám na svet pohľad, že nie som a nikdy nebudem najlepší. Mám len dve možnosti, buď budem usilovne trénovať, alebo nebudem. Je úplné jedno, kto nám bude, nebude fandiť, ľudia okolo nás sa budú obmieňať. Je to prirodzené. Nikto nestojí na tom istom mieste. Možno to všetko tak vyzerá, ale kto vie aká je skutočnosť. Nezabúdajme, nejde len o tehličky na bruchu. Ako hovorí istý pán Inžinier. “Pokiaľ je vidno tehličky, stavba nie je dokončená”. Vždy máme možnosť pohybu, je na nás ktorú zbadáme a vyberieme si. Možno stačí sledovať, niekoho aktívneho z okolia. Sociálne siete sú skvelý pomocník.

 

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

michal_botansky_sport_beh_bezkovanie_florbal

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Bodky

michalbotansky_bodky_blogger

Ono to všetko akosi vzniká náhodne nenáhodne. Sem-tam je super prihlásiť sa, inokedy ukázať sa, opýtať sa, či zabudnúť sa opýtať. Vlastne, asi to najdôležitejšie je neležať celé dni doma na gauč, ale ísť von. Môžem sa mýliť úplne vo všetkom, píšem len za seba a o tom, čo vnímam.

Zvyčajne o takomto termíne sa zvykne bilancovať, čo nám prinieslo a odnieslo akési kalendárne obdobie. Mne sa viac páči spätné spájanie bodiek, o ktorom rozprával S. Jobs. Nemusí sa výlučne týkať žiadneho dátumovo ohraničeného obdobia. Preto tentokrát spojím bodky, o ktorých som presvedčený, že je možné spojiť.

Beh: v januári som sa pri behu zranil. Lepšie povedané, skákal som cez rieku zo starého mosta a pri dopadaní som nohou zakopol o konár. Na pár týždňov som bol vyradený. Možno sa aj stalo dobre, práve okolo tohto obdobia som začať behávať dlhšie a náročnejšie behy. Regenerácia, životný štýl, nebáť sa bolesti, ale vnímať ju a povedať, kedy na chvíľu stačí rešpektovať svoje telo môže byť náročnejšie, ako sa zdá. Všetkému dať čas, tréning, výživu, úsilie, pravidelnosť. Beh ma priniesol na nové miesta, priniesol nových ľudí, možnosti, výzvy. Nie je pre každého.

Video: TU

Práca: ako to už býva zvykom, opäť prišli nečakané výzvy, náročné obdobia, tlaky, stresy. Takmer všetko sme dotiahli tak, ako sa malo. Skúsili sme nové nástroje, viac si všímali trh. Veľmi opatrne sme upravovali kurz, služby a asi aj seba. Viac sme si začali uvedomovať, že práca má byť tímová hra. Každý by mal rešpektovať svoju úlohu v tíme, taktiež úlohu toho druhého. Je úplne v poriadku byť v prvej línií za hviezdu, no tak isto je správne byť za sivú mišku/ miška a odvádzať kopu na prvý pohľad nepodstatnej roboty.

Video: TU

Brigády: pracovné nasadenie mi nikdy nechýbalo. Lenže fyzická práca je druhá strana mince, oproti tomu, čo robím. Mám to šťastie, že ma obklopili ľudia, ktorí ma navádzajú aj v týchto vodách. Partia, líderstvo, vízia, zábava, ale aj vedieť zatnúť zuby a priložiť ruku k dielu. Vôbec nevadí, že zatiaľ nevieme. Ak máme chuť, naučíme sa. Keď sa naučíme, môžeme sa stať dôležitým členom tímu, partie, ľudí, ktorí budujú malý alebo väčší odkaz aj pre ďalšie generácie.

Video: TU

Behy v kopcoch: „Pôjdeme na obed?” otázka, ktorá zmenila môj pohľad na mesto, do ktorého sa chodilo výlučne pracovne. O niekoľko dní je kopec, ja a hľadanie Paradajsu, Rosniarok, Šipovej, Tanádu, Bakomi. Vlastne, najčastejšie sa hľadala vnútorná sila, ktorá poháňala hore kopcami. Beh v horách má jasné pravidlá: – ak je niekto rýchlejší, daj mu prednosť, – vždy pozdrav, – nenič prírodu, – ak nepoznáš smer, opýtaj sa najbližšieho človeka, – v horách sú doma zvieratá, my sme tam na návšteve.

Video: TU

Palivo: kvalitné jedlo je obrovská pomoc pre naše telo a myseľ. Vždy, keď som večer podcenil večeru, na druhý deň som nevládal bežať, pracovať a bol som unavený. Tak isto, keď som sa prejedol na druhý deň sa žilo náročne. Nájsť rovnováhu, pravidelnosť je pri konzumácii pre telo mimoriadne dôležité. Dnes ako tak tuším, že jedlo má vplyv na náladu, pracovnú morálku, chuť pohybovať sa vpred, bolesti hlavy a pod. Skvelé jedlo chutí vždy najlepšie s tými, koho máme radi.

Video: TU

Otužovanie: najskôr som nechcel vôbec uveriť, že ja by som na seba mohol púšťať studenú vodu v sprche. Lenže šlo to postupne. Každá kvapka studenej vody bolela zo začiatku. Vlastne bolí aj teraz. Trochu bolesti by som mal zvládnuť si hovorím však stále. Môžeme ísť do vody na rekordy v dĺžke zotrvania v nej. Tak isto sa môžeme čľapotať pre zábavu. U mňa je to zábava, ktorá pri každom klesnutí teploty reže viac. Vôbec som len netušil, aká veľká je komunita otužilcov.

Video: TU

Niekedy mám pocit, že je nemožné v dnešnom svete uspieť. Obdivujem každého, komu sa to podarilo v akejkoľvek oblasti. No v kútiku niečoho verím, že by sa to mohlo podariť aj mne. Neviem síce ako, v čom, kedy. Tuším, že tréning je viac ako dôležitý, nech ide o akúkoľvek životnú oblasť.

To, čo sa naučím v športe, používam v práci, ale aj opačne. Každá z oblastí sa priamo dotýka tej druhej. Aké vlastnosti mám, ako pristupujem k jednej oblasti, to sa odzrkadlí v druhej. Počúvať svoje telo, prekonať samého seba, potlačiť bolesť, pravidelne postupovať ďalej.

Tak ako sa začalo kúpať v štiavnických tajchoch na konci leta, do neskorej zimy ma priviedol beh. Nechcel som po behu ísť spotený domov, tak riešenie bolo jednoduché. Podobne sú na tom mnohé oblasti.

Žiadna z vyššie uvedených činností nie je pre každého, vyžaduje si úsilie, odhodlanie, prekonanie. No možno také isté alebo aj menšie či väčšie ako v iných oblastiach, ktoré ja nežijem. Toto sú moje bodky, ktoré som si vybral dobrovoľne sám. Žijem ich, bavia ma, ovplyvňujú sa navzájom a sú prepletené. Dnes mi stále nedávajú dokonalý zmysel a ani ho nehľadám. Dôležité je, že vidím v nich niečo, čo by ma mohlo posunúť trebárs k mojim hviezdam.

Je tu viac ako to, čo vidíme

michal_botansky_otuzovanie_bloger

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Negatívne infošky

michal_botansky_blogger_negativita

Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.

Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).

Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.

Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.

Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.

Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne  o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.

Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.

Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.

Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.

Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.

 

Tréningy

Tréningy

Trénujem a asi aj celkom fajn, prekonávam sa, cítim bolesť. Často je mi na vracanie, či odpadnutie. Pred každým tréningom mám rešpekt. Ako tak začínam vnímať moje telo, že sa niečo deje. Dôležité pre mňa je cítiť sa fajn, neobmedzovať sa v konzumovaní jedla a mať tie isté čísla oblečenia.

Okolo mňa sa točia ľudia, ktorí naozaj makajú nielen v práci, vo vzťahoch, ale aj v koníčkoch. Mám rád ľudí, čo majú ťah na bránu a idú. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie a sem-tam od nich vyťahujem infošky. Snáď ma nebláznia a hovoria skutočné vedomosti, zážitky, príbehy.

Leto 2021 bolo pre mňa najaktívnejšie obdobie z celého roka, vďačím za to hlavne chalanom, že ma vytiahli von.  Priznám sa, že prvá polovica roka nedopadla ani zďaleka, ako som chcel. Takže zmena bola viac ako vítaná. Stavil som na seba, teda môj aktívny pohyb, pretože také boli pocity. Verím, že ak chcem v práci podávať najlepšie výkony, musím byť v najlepšej možnej forme, a to nielen mentálne, ale aj fyzicky.

Už na jar prišla úprava tréningového plánu. Sedemdesiat odbehnutých kilometrov týždenne vymenilo víkendových tridsať. Od pondelka do piatku sa vždy ráno cvičí s posilňovacím náradím. Zvyšok je história, prepotené spoďáre, tričká a kilá zjedených jedál.

Lenže, ako všetci vieme, história vzniká každou ubehnutou chvíľou. Aj preto sa snažím, aby chvíle, ktoré sú okolo mňa, mali niečo do seba a žiadna výzva nenechala dlho na seba čakať.

Keďže moje obľúbené miesto je Štiavnica a čoraz častejšie sme začali v nej s kamošmi tráviť čas, naplánoval som beh v neďalekých kopcoch. Mala sa ísť zjazdovka Salamandra, Tanád, Menhir nad Štiavnicou a Paradajs. Samozrejme, bez znalosti miest, techniky či natrénovaných hodín v takomto náročnom teréne.

Kopec sa nezdolal. Pri prvej zákrute som dostal facku a zvyšok cesty som s ťažkosťami prešiel. Bolo mi povedané, že som to prepálil a šiel na začiatku moc rýchlo. Už od začiatku prišlo tušenie, že toto nebude bežný beh, ako je u nás za dedinou. Aj keď kopce behávam, toto bolo úplne o niečom inom.

Zo začiatku ma prepadli myšlienky ako: zlyhal si, si slabý, nemáš dobrý tréning, kondičku, si modelka, nevieš to, kašli na to a choď domov.

Stál som na hore na kopci úplne vyčerpaný, sklamaný a mohol som sa cíti ako obeť alebo ako niekto, kto to skúsi ešte raz. V práci u nás je bežné, že sa niečo pokašle a prischne mi to na stole. Dnes to beriem ako školné, ktoré musí byť odmakané. Preto sa snažím mať v hlave, veď poďme to skúsiť ešte raz, opravme to. Či sa jedná o beh, sériu cvikov či náročné schôdzky, výzvy a ich riešenia.

Emócie, oslabujúce myšlienky a všetko, čo ťahá dole hlavu, srdce, brucho musí ísť bokom a úplne preč. Naozaj je ľahké uveriť, ako sme neschopní, že nič nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Lenže existujú techniky, tréningy, ktoré nám nielen dodajú sebavedomie, ale aj potrebnú silu na pohybovanie náročnejšími obdobiami. Je len na nás, či ich vyhľadáme a budeme hľadať ten najlepší spôsob, ktorý je vhodný pre nás.

Nech sa jedná o beh, otužovanie, silové cvičenie, budovanie kariéry, firmy, života, všetko bude chcieť oddanie, risk, vyhrnuté rukávy a poraziť toho najväčšieho súpera (to sme my sami) a samozrejme pochopiť súlad milióna maličkostí.

Nie som si istý, či beh je len o behu. Pre mňa je to skôr životný štýl. Akýsi základný element pohybu, ktorý naozaj musí byť. Je dôležitý, ako pre telo, tak aj pre myseľ. Pretože verím, ak chcem podávať tie špičkové výkony, potrebujem sa cítiť čo najlepšie a akýkoľvek pohybový šport dáva telu viac, ako berie.

Možno ten kopec v živote nezdolám, ale to ma nezastaví pred trénovaním a pokúšaním sa nájsť spôsob, ako na to. Všetci vieme, že budú dni, situácie, ktoré jednoducho nebude možné zdolať na prvýkrát a ani na druhý.

Článok je akési pripomenutie, že každý raz za čas neodhadne svoje sily a prepáli štart, stred alebo cieľ. Taktiež, že je ľahké si namýšľať rôzne oslabujúce príbehy, ktoré vôbec nemusia byť pravdou a k tomu nás môžu zviesť z cesty. Možno práve preto má tréning dôležité postavenie v našich životoch, a to nielen bežecký.

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Ako toto môže mať niekto rád

michalbotansky.com_blogger_beh_prekonavanie_praca_zima.jpg

Je veľmi skoro ráno. Mnoho ľudí je práve na ceste do práce. Preberám sa s bolesťami v bruchu, je mi zle na odpadnutie. Siaham po poháre vody, vitamínoch, ovocí, tabuľke horkej čokolády. Vonku je tma, chladno a podľa všetkého mrzne. Po ceste na wc zakopávam o činky. Oblečený sa preberám vonku počas behu. Neznášam ranné vstávanie, zimu, studenú sprchu, cvičenia, tréningy. Pýtam sa sám seba, ako môže mať niekto toto tak rád.

Životný štýl alebo to, čo žijeme, je spôsob, akým vyjadrujeme chuť po živote. Teda aspoň pre mňa. Často v mojich článkoch píšem na témy života. Stále som v nich amatér a mám šťastie, že dostávam cenné lekcie od ľudí, ktorí sú alebo idú na miesta, o ktorých snívam. Snažím sa niečo s tými vedomosťami urobiť, aby sa ukázalo, ako to je v skutočnosti. Mám okolo seba jedincov, ktorým sa podarilo dostať na pomyselný piedestál v tridsiatke,  štyridsaťdvojke, ale je tu aj pán, ktorý dostal svoj prvý vavrínový veniec, keď mal päťdesiatdeväť.

Šport je pre mňa jeden z učiteľov, ktorý poukazuje na cestu. Pot, prekonávanie, disciplína, vytrvalosť, strava, vitamíny, zranenia sú jeho, vlastne mojou, súčasťou. Bolesť je nepríjemná, nerozumiem jej. Čo zisťujem je, že boli tu dni, keď som dokázal zabehnúť jeden kilometer. Na jeho konci som si vytváral príbehy, ktoré mali poukázať, že je to v poriadku. Dnes možno zabehnem o niečo viac. Nie pre príbehy, ale preto, že chcem. Neodrádza ma dážď, sneh, ani teplo.

Nie som fanúšik meraní, testov, rád športujem pre zábavu. Osvojujem si myšlienku, veď skúsim zabehnúť alebo zdvihnúť trochu viac ako včera. Veď najlepší merač napredovania je prekonávanie vlastnej bolesti, a tú cítime najlepšie sami na sebe. Sú behy, ktoré sú relaxačné, ale sú aj také, kde sa ide naozaj naplno.

Naopak v práci sú čísla veľmi dôležité, nakoľko bez nich všetky naše vízie nemôžu byť uskutočnené. Najdôležitejšie sú rovnice, potom zlomky. Čím viac trávim viac času v práci, tým viac mapujem to, čo je pripravené, vytvorené, vyrobené, ale aj to, čo urobené má byť. Nie je to u nás raketová veda, no tak isto to nie je nič nerobenie. Čísla ukazujú skutočnosť, ktorá sa vytvorila aktivitami, plánovaním a tvorením. Majú svoje opodstatnenie pre celok.

Práca so sebou tak isto nesie zodpovednosť z vyrobenia či vytvorenia nielen výrobku služby, ale aj zo situácií, ktoré so sebou nesú výsledky. Boli dni, keď som dokázal mať jednu pracovnú schôdzku za deň. Jeden obchodný prípad za mesiac. Nedokázal som odpovedať na viac, ako desať hovorov denne. Plánovanie mi nehovorilo vôbec nič. Návyky usilovnej práci síce boli od začiatku, ale pravdu povediac jeden dokončený obchodný prípad za mesiac hovorí sám za seba.

Život nám ukazuje príležitosti, ľudí, situácie, výzvy. Dáva nám radosti, vzrušenia, ale aj strachy, beznádeje či nekonečné bolesti. Ako tak putujeme životom, stávame sa odolnejší, nesieme si so sebou náklady emócií, zážitkov či skúseností. Tými sa neskôr riadime. Neviem, či to je tak správne. Začínam tušiť, že nie všetky poznatky z minulosti nesú so sebou vzorce úspechov do nových dní.

Áno, sú dni, keď si nedokážem predstaviť nič viac, len to, čo je a potom sú dni, keď si predstavujem to, čo chcem, aby bolo. Práca, šport, koníčky, život je pre mňa vedomé vyhľadávanie situácií, v ktorých chcem rásť. Cítim bolesti, strachy, radosti, výzvy, ale aj studené sprchy.

Na chvíľu je dôležité sa obzrieť za seba, aby sme si pripomenuli, odkiaľ ideme, pretože sledovať svoj posun má mimoriadne dôležitú úlohu v našich ďalších cestách. Pravdu povediac, ak sa pozerám spätne za seba, tak čím viac náročných situácií som zažil, tým viac posunov prišlo. Zabehnuté kilometre, studené sprchy, nekonečné hodiny v kanceláriách, prehraté situácie, úsmevy, keď bolelo, boli, stále sú, nekonečným tréningom, ktorý má bolieť. Každá bolesť nesie so sebou dôležitý odkaz. Môžeme zhorknúť alebo si môžeme zamilovať chuť po živote.

Je ráno, presne po behu. Cítim, že nový deň sa začal. Uvedomujem si váhu náčinia, ktoré držím v rukách, cítim bolesť, trasiem sa. Počujem čudné zvuky svojho tela, počujem štekot psov, erdžanie koňa. Dýcham zhlboka, v pozadí znie niekoho inšpiračný príbeh. V hlave poletujú myšlienky, či to vôbec niekedy dokážem. Studená sprcha ukončuje predpracovaný rituál dňa, prichádzajú prvé pracovné telefonáty. Pýtam sa opäť, ako toto môžem mať rád.

Video: TU

Čísla

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?