michal_botansky_beh_blogger_sport_stiavnica.jpg

Pre mňa najväčší sviatok v roku sú výročia keď sa niečo začalo. Vtedy mam obrovsky dôvod na oslavu. Ostatne meninovo – narodeninové dni za mňa nemusia byť oslavované. Samozrejme, že sú tu aj dni, keď sa niečo skončilo, o tých inokedy.

Všetci z času na čas začneme novú kapitolu. No tu sa hneď delíme na dve skupiny. Prvá tí čo začínajú, pokračujú. Druhá ten zvyšok. Netuším prečo končíme, do teraz som na to neprišiel. Motivácia? Možno. Tu môžem poznamenať, keď idem hore kopcom, otváram dvere do daždivého tréningu, tak motivácia je to posledné na čo myslím.

Často dostávam otázku prečo toľko športujem. Moja odpoveď zatiaľ sa len flákam. Už teraz môžem jest čo chcem a nemusím meniť veľkosť oblečenia. Naozaj zjem veľa. Mám taký pocit, športovanie je jeden z nástrojov spoznávanie svojho tela, mysli, ale aj života okolo nás. Šport je za mňa aktívna možnosť objavovania možností kam naša myseľ a telo dokážu zájsť.

Dáva energiu, silu. Naučí nás dosahovať ciele. Všetko čo sa naučíme môžeme použiť v ďalších oblastiach. Pri športe je dôležité starať sa o svoje telo. Nezabudnúť na kvalitne jedlo, funkčné oblečenie, doplnky stravy, kĺbové výživy, konzultácie s lekármi, trénermi. Určíte to nepreháňajme so sladkými tyčinkami a nápojmi pre športovcov, nie sú až tak potrebné. Nezabudnime kombináciu disciplín a tréningov.

Pamätám si ako dnes, kamoši sa mi smiali, telefonovali, písali, v meste ma zastavovali. Čo som ten kopec nevybehol, veď chodím behať niekoľko rokov. Tu treba doplniť, ani jeden z nich nebol bežec a hore tým istým kopcom sa vozia lanovkou. Nejdem nikoho zosmiešňovať, ale majme pred sebou čistý stôl. Ako môžem kritizovať druhého v tom čo nerobím, nevykonávam ja sám.

Dodnes nerozumiem prečo neúspech ma väčšiu odozvu ako keď sa niečo podarí.
Niekto sa zoberie, narodí sa dieťa všetci gratulujeme. Ale ak je tu niekto kto dosiahol niečo výnimočného, tak radšej si nevšimneme. Za mňa je viac gratulovať vybehnutý kopec ako meniny. Ešte maličkosť, viete ako parádne sa trénuje, keď niekto na Vás zakričí: “Ideeeeeš, pomeeee”. Kopec som po tréningoch na neskorú jeseň vybehol. To už nevolal nikto.

Šport je o tréningoch. Pretože fyzická záťaž bolí. Čím viac trénujeme tým si lepšie zvykneme na bolesť. Za mňa najnáročnejšie tréningy boli v Štiavnických kopcoch. Vyberal som si náročky väčšie prevýšenia, intenzitu. Trate sú technické náročné, hlavne keď naprší, zamrzne na severných častiach kopcoch. V ráno je tam málo turistov, takže k tomu aj výborný relax.

Mnoho tréningov chce prekonanie, dokopať sa vybehnúť von z postele. Hlavne tie chladné jesenné s dažďom, či hmlou. Dnes keď sa pozerám spätne, bolo to krásne bežecké obdobie. Skončilo sa krátko po strete s medveďom. K tomu preťažené kolená ma vyradili z náročných tréningov. V tom období sa podcenila starostlivosť o kĺby. Hrozila mi operácia. Našťastie zabrali doplnky stravy, zvoľnenie tréningov a posilnenie svalstva v okolí kolien.

Pri behoch sa začalo aj otužovanie. Tie pocity boli plné bolesti, no len na začiatku. Po prvej minúte ponorenia do vody to bolo výborné. Taktiež otužovanie nemusí byť najlepší nápad, ak niečo s telom nie je v poriadku. Preto je niekedy lepšie najskôr doliečiť telo, zranenia a hneď potom sa vrátiť. Najlepšie na otužovanie pre mňa bola Veľká Vodárenská. Má to tam také čaro.

Dlho som čakal, že príde niekto kto ma zachráni. Zoberie na miesta na ktorých som nebol, ukáže mi svet. Sem tam niekto aj prišiel a dostal som náhľad. Takto som sa dostal k Štiavnici, k behaniu v jej kopcoch. Ten zvyšok bol už na mne. Naozaj stačí malé rozhodnutie a výsledky pri dobrej disciplíne môžu byť neskôr rozdielne.

Nemyslím si, že som super športovec. Mam svoje muchy, som lenivý, citlivka, padavka často na tréningoch chcem odpadnúť, zvracať. Nahováram si výhovorky, sem tam som riadny flákač. Tiež sa viem zamotať do roly obete, nahováram si ako nemôžem isť lebo ma niečo boli, alebo sa príliš fúka vietor.

Beh v štiavnických kopcoch bol za mňa plný rekordov prekonávania. Som vďačný ľuďom okolo mňa čo ma naviedli, podporovali, dali najesť po tréningoch. Všetko to bola bláznivá, ale aj náročná jazda. No otvorila mi dvere k ďalším kapitolám športu, životu. Dnes viem aké je to bežať pred posmievajúcimi turistami: “Ten autobus nestihneš, kašli na to aj tak nevládzeš. “ Taktiež je nie moc prijemné keď sa neuháňame rýchlejším, náročky im zavadzáme. Na to chcem vždy rýchlo zabudnúť. Najkrajšie pocity sú nie len vybehnuté kopce, tlieskanie od cudzích ľudí, podporné pokriky. Taktiež vynorenie z ľadovej vody. Ten pocit na konci dňa: ” dal som to”.

Ďakujem všetkým, ktorý ste boli pri mne. Boli ste fantastickou podporou. Je super mať okolo seba takýchto ľudí. Za seba môžem, že začínam ďalšiu kapitolu. O nej možno o rok, dva. To je teraz nepodstatné. Čakajú ma nové výzvy, tréningy, poznatky. Prezradím, je to taktiež jazda a sú aj kopce. Len tento krát voda leje so mňa.

Odkaz na prvý článok v kopcoch: TU