Type your search keyword, and press enter

Radosť

michal_botansky_blogger
Som úplný sebec. Na jednej z mojich pracovných schôdzok bola istá pani potešená výsledkami mojej práce. Nesľúbila mi nič a ani mi nepoďakovala. Bolo mi to naozaj úplne jedno. Mal som obrovskú radosť, ako sa tešila, že práca, ktorá bola odvedená jej priniesla dobrú náladu a aj očakávané prostriedky.

Na druhej strane som kamošovi pomohol zarobiť niekoľko peňazí  pri predaji nehnuteľnosti, po úspešnom ukončení obchodu mi priniesol väčšiu čokoládu. To ma naozaj sklamalo. Našťastie som mal pri sebe čokoládu, ktorú som od hnevu celú zjedol.

Existuje akási tenká hranica okolností, keď činnosti, ktoré vykonávame nám prinášajú radosť, inokedy hnev. Samozrejme, že netreba zabudnúť na pomyselný batoh emócií, situácií, ktorý každý z nás so sebou nosí. Inak povedané, to, čo mi dnes spôsobuje radosť, zajtra môže smútok, nudu, hnev atď. Lebo som málo spal, či niekto mi vbehol do cesty alebo nemali v obchode obľúbený jogurt.

Zažívam udalosti, ktoré chcem rozvinúť, ďalšie ukončujem. Samozrejme miestami mám potrebu uistiť sa, či konám správne, ako s kamošom s čokoládou. Preto idem vedome do situácií, ktoré mi môžu zanechať zmiešané pocity alebo veľkú čokoládu. Určite to isté spôsobujem aj ja druhým mojim správaním či činmi.

Zažívame rôzne udalosti, o ktorých naše okolie nemusí ani len tušiť. To, čo má znieť ako srandičky, môže toho druhého raniť. Tak isto skutky toho druhého sú ovplyvňované emóciami, príbehmi, situáciami, o ktorých často ani len netušíme. Tým neospravedlňujem seba alebo iných.  Lenže nie každý dokáže ustáť rôzne situácie a reaguje odlišne.

Tak isto moja práca nie vždy spôsobuje radosť druhým, teda neviem priniesť želané výsledky. Sú ľudia, ktorí sú trpezliví. Potom sú aj tí druhí, chcú výsledky hneď a vtedy prichádza sklamanie, nezhoda alebo ma jednoducho vymenia.

Radosť, ale aj smútok sú dôležité emócie, ktoré by nemali bez seba existovať. Ak máme v živote len radosť, stane sa, že si ju prestaneme vážiť. Naopak, ak zažívame len smútok, skôr či neskôr zatrpkneme. Lenže ešte prichádza háčik. Stáva sa, že pre nejaký záhadný dôvod sme testovaní a zažívame príliš veľa radosti alebo smútku. Vo väčšine prípadov nevieme, kam nás takýto test prinesie.

Takže je úplne v poriadku rozbiť si koleno alebo rozbiť si nos pri pomoci druhým. Len prosím majme na mysli, pre naše poranenie neobviňujme celý vesmír. Jednoducho nabudúce sa opýtame lepšie, či urobíme lepšie a možno aj pre seba.

Vpredu

Vpredu

Pamätám si, ako som prvýkrát vystúpil pred ľudí. Mal som asi pätnásť minút rozprávať  o tom, ako si dohodnúť pracovnú schôdzku. Zapáčilo sa mi, ako ma obecenstvo vnímalo. Takmer okamžite som začal chcieť byť vpredu častejšie. Vlastne od tohto momentu som stál pred publikom často.

Byť vpredu mi dávalo silu, dobíjalo ma energiou. Sebavedomie na tom bolo viac ako dobre. Zlepšoval sa môj prejav, komunikačné zručnosti, ktoré som začal využívať v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Dostala sa ku mne akási výhoda, ktorá sa mi zapáčila. Lenže nevedel som, že táto istá výhoda mi dávala, ale aj brala. Živila moje ego, vôbec som si neuvedomoval závislosť na pocite stáť vpredu. Uvedomenie prišlo neskôr, hneď potom, ako som ukončil prezentovanie pred obecenstvom.

Prišlo prerušenie všetkých aktivít, ktoré mi dodávali takéto pocity. Zľakol som sa. Prvá skúsenosť zo státia vpredu nedopadla najlepšie. Začal som sa cítiť ako sivá myš. Moje sebavedomie spadlo na bod mrazu. S tým prišli aj ďalšie zakopnutia.

Mám za sebou prvé mini skúsenosti (sklamania, pokašľania), ktoré ma vyhodili z vlaku a zmenili moje smerovanie. Rád prednášam a pohybujem sa vpredu. Aj preto verím, že sa čoskoro vrátim pred publikom. Len tentokrát nie pre kŕmenie ega, ale odovzdať druhým moje vedomosti, skúsenosti, pohľady.

Je dobré si povedať, čo chceme, kam sa chceme dostať a čo sme pre to ochotní urobiť. Nie vždy sa nám podarí uspieť na prvýkrát, to ale neznamená, že máme príležitosť, na ktorej pracujeme zahodiť do koša. Naša práca, príležitosti naokolo, nás môžu presláviť. Stalo sa to už mnohým v minulosti a deje sa to naďalej. Mnohí sme už prekonali malé či veľké zlyhania, nepodarené plány. Nikto nevie, či nemali byť pre nás alebo sme to mali skúsiť ešte raz.

Verím, že naše životy sú založené na maličkostiach, ktoré nás posúvajú dopredu alebo inými smermi. Na prvý pohľad nie príliš pozitívna skúsenosť nás môže priniesť na miesta, ktoré nám zmenia všetko alebo tam niekoho stretneme. Prosím nezabúdajme, keď budeme stáť vpredu, že nie sme machri na všetko.

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

O minulosti

O minulosti

Mnoho z nás živí energiu starého, nefunkčného, namiesto, aby sme ju presmerovali do nového. Koniec článku. Vidíme sa o týždeň. Písanie článkov má mnoho výhod, jedna z nich je, že počas písania si uvedomujem, aké slová používam, pozorujem myšlienky, ktoré na mňa útočia a prehodnocujem, či naozaj to, čo si myslím je pre mňa správne. Ak sa odhodlávate písať, tak určite do toho choďte.

Na pracovnej porade sme sa bavili o odvahe, vytrvalosti, úsilí, trpezlivosti pri prvých krokoch, pokračovaní, ale aj zaseknutí. Spoločne sme prišli na to, že často sme spútaní minulosťou. Ako keby sme sa držali udalostí, ľudí, spomienok z dávnych čias, ktoré nám pohlcujú energiu, spôsobujú bolesť. Dokonca  predstavy, že by sme o ne prišli tak strašia, že nie sme schopní urobiť krok dopredu.

Ako ľahko sa nám hovorilo. Sám som sa prichytil niekoľkokrát v myšlienkach s ľuďmi, ktorí znamenali pre mňa celý svet. Vzťahy, kde to pre nejaký dôvoď nefungovalo sú preč. Nevyhľadávam, nevysvetľujem, neberiem telefonáty, nesledujem  na sociálnych sieťach, tam vonku ich obchádzam. Nechávam ich tak. Nemyslím si o nich nič zlé, ale ani dobré.

Stáva sa, že pre niečo nevyšiel pracovný, súkromný, kamarátsky, priateľský, romanticky vzťah. To neznamená, že ten druhý alebo ja som zlý. V každom je vo svojej podstate dobrý človek. Či už o tom vieme alebo ešte zatiaľ nie. Lenže, ak spravíme niečo zlé, tak hneď zabúdame na všetko dobré.

Sú ľudia, situácie, zážitky, ktoré nepatria do našich životov. Platí to aj obojstranne. Možno sme prežili osem rokov v práci a vymýšľame si krásne príbehy, čo všetko to znamená  alebo aký to má prínos pre náš život. Žili sme pol storočie v manželstve, boli na dovolenke, budovali, prišiel hurikán a zrazu je všetko preč. Všetci vieme, že sa to stáva, pokiaľ sa to stane nám, vtedy je to iné.

Keď si nájdeme nového partnera, sem-tam sa prichytíme, ako uštipačne poznamenávame, ale ten predchádzajúci to robil lepšie. Ak chcem čokoľvek zmeniť, tak musím nahradiť staré vytvorením nového vzťahu, koníčku, projektu, života. Jednoznačne povedať nie minulosti, ktorá nás drží, potápa, aj keď je tak sexi a má dobrý zadok. Vymazať všetky fotky, videá, textové správy, spomienky, buchnúť po stole a otočiť list, začať s novými hlavnými hrdinami, okolnosťami, zážitkami.

Minulosť nás nedrží len v romantických vzťahoch, ale má neskutočné následky v pracovných. Možno ten chalan nebol pripravený viesť tím a mal sa popáliť alebo mladá dáma nebola pripravená zniesť rýchlosť pracovného tempa. Či diali sa udalosti mimo pracovného prostredia, ktoré ohrozili, zničili možnú kariéru, talent.

Siete minulosti môžu mať na nás dosah v akejkoľvek forme. Prosím, uvedomme si, že na každého z nás vplýva rada okolností, o ktorých my nemusíme mať žiadne tušenie. Ten druhý možno zažíva existenčný boj, bojuje s chorobou, rúti sa mu manželstvo alebo trafil do pekne slepej ulice.

Nedávajme hodnotu niečomu, čo už skončilo. Brzdíme tým svoj posun, napredovanie, vývoj. Ubližujeme sebe, ale aj druhým. Sme na jednej lodi, každý z nás chce vyhrať. To, čo sa stalo v minulosti bolo buď dokonalo načasované alebo sme sa stretli v nevhodný čas. Mal nám niekto ublížiť alebo my sme niekomu mali zlomiť srdce, ruku, nos. Nezabudnime, pred tým, ako niečo na sto percent vyhodíme, zablokujeme, dajme tomu šancu a pokúsme sa nájsť riešenie alebo zbehnúť k opravárovi.

Ľahšie ako si myslíme?

Ľahšie ako si myslíme?

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia.  Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života.  Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Byť pripravený.

Byť pripravený

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému  z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Jedna maličkosť.

photo_by_gopro_courage_odvaha_bloggpost_michal_botansky.jpg

Články, ktoré píšem sú ovplyvňované obdobiami, ľuďmi, ale aj vedomosťami, ktoré si všímam v danom čase. Dnešný námet vznikol pri rozhovore, kde som jednoznačne videl v tom druhom odvážneho človeka, ktorý naberá odvahu a pomaličky vykračuje za niečím. Lenže, ešte tam chýba mnoho skladačiek, presvedčenie a samozrejme odvaha.

„Tam vonku sú ľudia, ktorí potrebujú tvoje páči sa mi to a tri slová v komentári ako soľ. Toto si uvedomíš, až keď začneš tvoriť.”

Je to už nejaký ten piatok od zverejnenia môjho prvého článku na blogu. Po prvom článku prišli mnohé gratulácie z okolia k spusteniu. Začiatky boli preflákané, až prišiel deň, keď som si povedal, že písanie budem brať vážne. Dnes  moje okolie vie, že píšem každú stredu. Tvorba článkov ma priniesla na nové miesta, ale aj k novým situáciám. Mnoho ľudí mi píše správy, že články sú o nich, ďalší kliknú na možnosť páči sa mi to bez toho, aby si ich prečítali. Nájdu sa aj takí, ktorí ignorujú a raz za čas napíše niekto inšpiračnú správu, aby som prestal s písaním. Zväčša takéto podpásovky dostávam od ľudí, ktorí netvoria v žiadnej oblasti. Prvú “inšpiračnú” správu som veľmi ťažko predýchaval. Samozrejme, časom prišla druhá, tretia, vlastne, bolo ich viac. Nie je prijemné čítať takéto návrhy. K tomu v múdrych knihách sa píše, že vraj negatívna spätná väzba má silu rovnajúcu sa úderom do tváre. Z čoho ma ide roztrhať, že mnoho z nás vďaka takýmto ľuďom nezačne kráčať k svojim bláznivým snom, cieľom či víziám a skončíme skôr, ako začneme.

„Prosím, ak nepodporuješ, tak uhni z cesty.”

Neobviňujem tých, ktorí nepodporujú, som naštvaný na tých, ktorí kritizujú. Kritiky je už naokolo všade veľmi veľa. Stráca sa nám podpora, ľudskosť, porozumenie, zvedavosť pod nohami. Ešte sme tak zvláštne nastavení a pýtame si kritiku, lebo nás posúva. Úplne je stratené staré známe: choď von, nechaj si nakopať zadok, potom sa vráť a pozrieme sa, čo si urobil dobre. Všetci vieme, nech čokoľvek začneme, zoberie to kopu času a tréningu. Ten, čo sa snaží vie, že je poleno, my mu to nemusíme pripomínať pri každej príležitosti.

„Ak tvoríš, neprestávaj, vyhrávajú tí, ktorí vydržia najdlhšie.”

Takisto rozumiem, že dnes máme k dispozícií  nástroje, vďaka ktorým dostávame všetci možnosti uspieť, resp. prinajmenšom pokúsiť sa uspieť. Tie isté nástroje nám aj dávajú silu zničiť kohokoľvek sen, dokonca aj život za krátky čas. Dnes je bežné šikanovanie na Instagrame, či zhadzovanie na Facebooku. Je úplne jedno, koľko máme rokov, je jedno, či robíme to alebo to, mnohých z nás pred ďalším krokom brzdia rôzne predsudky, strachy, obavy. K tomu, keď sa pustí do nás naše okolie, radšej ani nepomyslíme, že ako deti sme chceli robiť niečo úplné iné, ako dnes. Pekne v tichúčku nevystrkovať z radu, pomaličky sa pretĺcť životom a na dôchodku si začneme užívať. Ak je pre niekoho takáto predstava lákavá, páči sa mu, fajn. Nič ma do toho viac nie je, lenže nezabudnime, že máme aj ďalšie možnosti.

„Stáť na mieste je smrteľné.”

Ak nás niečo poriadne naštvalo alebo sme našli to veľké, nebude nám nič brániť buchnúť po stole a vytvoriť povedzme aj lepší život. Je možné vidieť veci, ktoré ešte neexistujú, takisto je možné vytvoriť hocičo. Limity neexistujú, možno nám ich niekto podsúva, lenže vieme ich obísť.

„Pracujme, no najusilovnejšie na sebe.”

Na začiatok by sme mali pochopiť silu, význam niečoho, čo je za zajtrajškom, za týždňom, ale aj rokom, niečoho, čo nás prenesie do budúcnosti aj keď máme zlý deň. Zoberie to pravdepodobne čokoľvek, v tom prípade si nemôžeme povedať skúsim toto alebo tamto a keď nie, tak idem preč. Život, práca je o snívaní, ak sa neodhodláme snívať, nič sa nestane, ak sa odvážime, nemusí sa stať nič, ale môže sa stať všetko. K snívaniu je potrebných milión maličkostí, sem-tam vyhrnúť rukávy, trpezlivosť a ešte jednu maličkosť.

Odvaha snívať: tam vonku sú ľudia, ktorí uverili, že môžu a tí druhí, ktorí uverili, že nemôžu.

Odvaha začať: Každý z nás nosí vo svojej hlave milión nápadov, niektoré dokonca môžu zmeniť svet, lenže pokiaľ s tým nič nespravíme, nezmeníme ani ten svoj.

Odvaha pokračovať: ročné obdobia sa menia, fúka vietor, prší, ale aj svieti slnko. Je možné, že sa dostaneme do slepej uličky, inokedy sme na diaľnici. Je takmer isté, že sa dostaneme do situácií, keď budeme musieť zatlačiť, inokedy povoliť.

Odvaha podpísať objednávku: Všetci uspejeme, len podľa všetkého rozličným spôsobom, v odlišných oblastiach, v inom období. Nezľaknime sa, keď už budeme na miestach, o ktorých sme snívali a pri podpisovaní poriadne pritlačme.

Odvaha prestať: funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Ak namiesto radosti budeme pociťovať nepríjemné emócie, situácie, radšej sa rozlúčme a skúsme niečo iné (len nie po troch týždňoch).

Veľmi veľakrát si sami ubližujeme, ponižujeme sa, dehonestujeme si vlastnú prácu. Pri tom máme na viac, ako si myslíme. Vlastné presvedčenia, strachy, nedôvera, okolie nám zaťahuje ručnú brzdu už pri pomyslení, že by naše životy mohli byť lepšie. Prosím, uvedomme si, že máme v rukách silu, ktorou za veľmi krátku chvíľu vieme z neznámeho človeka vytvoriť hviezdu, ale tou istou silou vieme kohokoľvek zničiť, ten človek môžeme byť aj my sami.

Aspoň sa pokúsiť.

Aspoň sa pokúsiť.

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej  zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

 

Prednedávnom  ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami  a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame.  Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Druhá strana

Druhá strana

 

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť  boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

 

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšieHovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok.  /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme  čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.