Bicykel

Povedať áno

29. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.

Kamoši

8. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Hovorí sa, že od určitého veku je ťažké nájsť si kamošov. Ešte ak robí človek koníček, ktorý je špecifický, menej populárny, tak je šanca ešte menšia. Na druhej strane tu máme svetových guru, ktorí vravia, že nový virál je komunita mimo internetu. Takže ako nájsť kamošov, vytvoriť komunitu s niečím, čo až tak populárne nie je..

Môj príbeh sa začal písať niekedy, keď mi niekto povedal, že mám veľké brucho. Začal som behávať. V tom období sa ku mne dostala akčná kamera a s ňou som začal tvoriť prvé športové videá. Skúšal som siete, anglicky hovoriace príspevky, slovensky hovoriace príspevky. S každým príspevkom, novou sieťou si hovorím, teraz už prerazím.

Do môjho života prišli prví ľudia so športovým zameraním. Jeden mi ukázal to, druhý tamto. Vďačím každému za postrčenie. Vtedy som o športe a tréningoch nevedel nič. Žiadne doplnky, žiadne časy, segmenty, plány, regenerácie, tepy atď.

Dnes, keď sa pozerám, čo je inak, tak sa zmenilo len pár vecí, a to výrazne. Nemám veľké brucho, trénujem a tvorím pravidelne. V neposlednom rade sú okolo mňa ľudia so športovým zameraním.

Svet na bicykli vyzerá inak. Často sa dostanem na miesta, o ktorých som nevedel, že sú. Povedal som si, že tieto pohľady posuniem ďalej. Pretože, keď som začínal s bicyklovaním, bolo pre mňa ťažké a namáhavé zisťovať, kde a kadiaľ sa dá jazdiť.

Môj prvý výjazd bol šesť chalanov. Na druhý sme prišli dvaja. Na tretí som bol sám. Po roku sme to náhodne celé reštartovali. Jeden slnečný februárový deň ma niekto stretol v hore: „ty si ten chalan z internetu.” Vlastne v ten deň ma takto stretol ešte jeden ďalší chalan. Doladil som trasu, termín a priniesol kamoša. Na štart sme sa postavili štyria chalani.

Začal som používať sociálne siete intenzívnejšie. Viac ako tvorca obsahu. Zameral som sa na poukazovanie miest, kde sa dá jazdiť. Dodnes so mnou jazdilo okolo 30 parťákov na skupinových jazdách. Prichádzajú aj pozvánky na miesta, o ktorých som nevedel. Začína to byť nielen o bicyklovaní.

Toto celé nie som už len ja. Toto sme my. Áno, tvorím okruhy, dávam dokopy partiu, posielam pozvánky, spracovávam obsah, dohadujem miesta, odkiaľ budeme štartovať, termíny. Na štart však prichádzame dobrovoľne.

Komunita je pre mňa akési posolstvo. Odkaz ďalším, že ak budeme trochu jazdiť, zvládneme prejsť krásne okruhy, zabavíme sa, spoznáme ďalších ľudí. Dnes to postupne začína fungovať.

Budujeme spolu miesto, kde sa má človek s podobnými záujmami zabaviť. Nie sú to teda len fotky, videá. Ide viac o akési dokumentovanie, aby sme ukázali doma: „aha, pozri, kde sme boli, koľko nás bolo a čo sme zažili.” No a samozrejme inšpirovali ďalších.

Ide tu hlavne o zážitok, pocit. Ten sa nedá odfotiť, zaznamenať. Ten sa zažije. Nie len pre prejdené vzdialenosti, kopce, zjazdy. Skôr preto, kde a s kým.

V partii sa ťahá lepšie, ľahšie. Áno, niekedy sa musíme čakať, príde technická prekážka, zmena termínu pre počasie, ospravedlnenka pre nezúčastnenie. Sem-tam chalanov prekvapím nejakým bonusom.

Mne trvalo pochopiť dosť dlho, že toto nie je o mojich prejdených kilometroch, osobných úspechoch. Partia je banda, kde sa dávame dokopy jednotlivci, aby sme spolu niečo zažili, bez nároku na vyvyšovanie jedného nad druhého.

Fotky s popisom, zábavné, ale aj dokumentačné videá na sieťach lákajú ďalších pridať sa k nám. Pretože mnoho ľudí chce jazdiť s niekým a nemá s kým, či nepozná tú horu.

Do partií berieme každého, kto zvládne prejsť 40 až 60 km okruh s prevýšením do 1.400 výškových metrov bez toho, aby mu odpadli nohy. Tu je však dôležité poznamenať, že nejdeme preteky.

Sme komunita MTB nadšencov, ktorí raz do mesiaca jazdia v lesoch. Miesta, ktoré jazdíme, sú známe, nie však spopularizované tak, aby sa dostali k ďalším, ktorí nie sú z okolia. Mám to šťastie, že som skúsil silu internetu, potom som bol na správnom mieste a teraz ťaháme druhú sezónu.

Je tu čo a s kým jazdiť. Stále sa to však celé tvorí, buduje. Raz je nás na štarte viac, raz menej. Kto vie, kam nás môže dostať takáto komunita v kombinácii s online obsahom. Vidíme sa niekde v hore, možno práve s tebou.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Vlastné limity

15. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Spadol som pri menšom zjazde v približne 50 kilometrovej rýchlosti. V miestach, kde jazdím niekoľkokrát mesačne, poznám tam každú jamu, koľaj. Pád to bol hrozný. Vyletel som zo stopy do kríkov. Odhodilo ma späť na zvážnicu a spadol som na chrbát. Ako som ležal na zemi, pozerám nad seba, z výšky na mňa padá na mňa bicykel. Dal som nohy pred seba, aby na mňa nespadol a odrazil som ho. Postavil som sa. Bolo mi zle, na odpadnutie… dal som si jonťák, cukor. Po chvíli otrasený, schádzam dole na Zlatno, Velčice po asfaltke. Bola mi neskutočná zima. Videl som koniec môjho jazdenia, behania, posilňovania. K tomu schádzam z hory bez dosiahnutého cieľa, z parádnym zranením a bolesťami.

Naštvaný som bol poriadne. Hnevalo ma, že som urobil jazdeckú chybu, stačilo o sekundu pribrzdiť a nakloniť telo viac dovnútra zákruty.. Taktiež, že som nesplnil cieľ výjazdu a po pár km, som sa vracal späť. Myslím, že takéto niečo sa mi ešte nestalo. Začalo obdobie bolestí, myslel som, že už viac na bicykel nesadnem. Moje tréningy v posilňovni a v behu na teraz prestali. Nebudem klamať, zaliala ma obrovská zúfalosť, pretože som prišiel o to čo mám rád, teda, vtedy sa to tak zdalo. K tomu o dva týždne, sme mali mať skupinovú mtb jazdu s chalanmi. Tam som si nevedel predstaviť nejazdiť. No ešte víkend predtým som mal ísť na moje obľúbené preteky do Bratislavy, na veľký maratónsky okruh.

Hora neodpúšťa nič. Je nádherná, upokojujúca, veľmi veľa vie dať, no ešte viac zobrať. Žiadna chyba nezostane nepovšimnutá. Pádov a drobných úrazov bolo už kopu. Za tri cele sezóny čo jazdím sa blížim k najazdeným 42 tisícom kilometrov. Ich väčšia časť je v hore. Niekedy som dotrhal oblečenie, oškrel bicykel, kolená, lakte, hlavu. No tentokrát to bolo iné. Najviac zranená zostala myseľ.

Celú situáciu som musel najskôr vypustiť preč z tela. Nechať jej zopár dní, aby prešli stavy úzkosti, trochu aj bolesti.Tiež nech telo zmení farby zo zelenej, modrej a fialovej na bežnú. Najhoršia bolesť bola v hlave. Začal som si premietať, ako sa mi nedarí, nič neviem, nemám, som úplne nikto, som sám, všetko zabalím a už nič nebudem robiť. Jednoducho všetko bolo zrazu preč. Nebolo sa čoho chytiť. Našťastie takéto myšlienky šli preč. Hlavným spúšťačom ich odchodu bola krátka jazda na bicykli po týždni od úrazu. Neskutočne som sa tešil. Ten pocit bol neopísateľný. Hodina u susedov v lese, krásne nenáročné vozenie a pozorovanie, kam ma zranenie pustí.

Lenže celý týždeň pred jazdou, som sa bicykla ani len nedotkol. Nechcel ich vidieť. Na druhý deň po úraze som sa išiel vonka prejsť, odreagovať sa na polia. Bolo to bolestivé odreagovanie. Bolela ma polovica tela, hlava mi neustále posúvala myšlienky o mojich koncoch. Mal som čo robiť, aby som to nejako ustál. Tu bolo dôležité napriek bolesti ísť na pár chvíľ von. Ono, tie stavy sa najlepšie prekonávajú pohybom a pobytom v prírode.

Jazda v lese je nebezpečná, môžeme si dať pozor koľko chceme. Videl som omnoho lepších jazdcov spadnúť. Prilba je základ, o tom sa nemusíme vôbec baviť. Pri dopade som mal poriadny otras hlavy. Pár škrabancov som mal na rukách, nohách a hrudi. Hlava nič, teda okrem otrasu z pádu.

Tiež mi pomohla otriasť sa naša pravidelná jazda s chalanmi. Možno telo nebolo nadšené, ale hlava dostala nádej. Bolo kopec zábavy a vtipných situácií, pre ktoré sa oplatí jazdiť v skupine. K tomu, keď som videl partiu aká banda sme, stálo to za to. Priznám sa, bál som sa, aby som niekde nespadol alebo sa mi niečo nestalo. Vôbec som neuvažoval, že jazdu zruším alebo nepôjdem. Skôr som čakal, že budem jazdiť na chvoste, robiť videá, fotky a smiať sa. Hovorím si, mesiac sa tomu venujem. Ide sa!

Bolo to prijemných 56 kilometrov, ktoré sme takmer celé prekecali. Večer prišli ďakovné správy. To sú pre mňa neskutočné odmeny, za celo mesačnú prípravu. Dať dokopy udalosť, nie je len poznačiť termín v kalendári, ale prísť aj s nápadom, kde a s kým jazdiť, pripraviť trasu tak, aby vyhovela väčšine, sledovať počasie. Odpisovať na nekonečné správy, sem-tam nejaký telefonát, výrobu foto príspevkov, videí. Všetko to prezentovať pravidelne na sieťach, aby nik nezabudol a mohol prísť aj niekto nový. Ono sa to nezdá, ale fakt to stojí nejaké to úsilie.

K tomu prišla pozvánka na jazdu z ďalšej partie, kde sa začíname spoznávať. Lenže pre počasie sme zmenili náš termín a tak je náročné byť všade. Sľúbil som však chalanom, že po našej jazde prídem pozrieť. Tak aj napriek únave, bolesti, som zobral segru a šli sme.

Byť s ľuďmi, kde sa človek cíti dobre, spája nás niečo, je veľká odmena. Nielen, že sa človek odreaguje, ale aj zabaví. Bol som poriadne uťahaný, k tomu zranenie dávalo telu poriadne zabrať. Napriek tomu, som pokecal s každým, koho som tam poznal. Udalosť mali chalani veľkolepú, približne sto jazdcov, burge, kofola, dobrá nálada a počasie. Takto si predstavujem akcie. Je poriadny rozdiel, keď človek organizuje dačo sám, a keď ide do toho celý tím. Obrovská pochvala.

Opäť dôkaz, že keď má človek stavy úzkosti, je fajn ísť do partie a pokecať. Nikdy nevieme koho slovo, veta nám pomôže prekonať náročné obdobia. Nemusíme nikomu hovoriť celý svoj životný príbeh. Stačí, keď sa budeme baviť o tom, čo náš spája. Ono tie konverzácie pôjdu tam, kam majú.

Na mňa mala veta od Riša obrovský vplyv. Povedal niečo v zmysle, takéto pády sú síce nepríjemné, bolia. Znamenajú však, že sa zlepšujeme a posúvame svoje limity jazdenia. Riša poznám krátko, no to ako jazdí o ňom hovorí, že vie. Je skúsený jazdec, ktorý jazdí takmer celý svoj život na úzkych cestičkách medzi stromami. Jeho jazdenie a technika sú na úplne inej úrovni ako moje dupanie. Preto je dôležité, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí naozaj vedia. Nekecajú len tak z gauča bez zodpovednosti a bez skúseností. Keď sa chcem zlepšiť, tak je dôležité pracovať aj v technike jazdy. Rišo ďakujem, pomohol si mi vyliečiť zranenie v hlave.

V tej zákrute, kde som spadol som už jazdil hádam tisíckrát. Vôbec nerozumiem ako som mohol vyletieť. Jedna vec je istá, šiel som rýchlo, na hranici svojich limitov. Už som tam bol jazdiť aj po páde, nemám žiadne bloky z toho, čo sa stalo, ani z toho miesta. Štvú ma tie zbytočné zranenia, ale musím ich rešpektovať, čas zatiaľ neviem vrátiť.

Zmysel celého článku nie je fňukať, opúšťať sa pre zranenia, úzkosť, neúspech, pochmúrne dni. Skôr poukázať čo sa stalo, čo pomohlo, postupne prekonať takéto stavy. K tomu každému z nás sa stane, že spadne, nie len z bicykla. Aj preto sem-tam potrebujeme počuť slovo, vetu od niekoho, kto vie. Tu však pozor. Ego ide bokom a taktiež to hlúpe spojenie: ja viem. Lebo keď sa nás situácia priamo dotýka, tak nik z nás nevie a určite nie hneď. Emócie vedia vyrobiť v hlave neskutočne falošné scenáre. Z nich sa naozaj ťažko dostáva. Hlavne, keď sa zabudneme s depresiou doma na gauči.

Pády nás učia nevzdávať sa, neuzatvoriť sa do seba, aj keď bolia. Je nás veľa, ktorí sa pokúšame prekonať vlastné limity, naozaj, nie sme v tom sami. Prestávka na pár dní naozaj nič nepokazí. To, že nebudem chvíľu chodiť do posilňovne, behať, neznamená, že hneď priberiem, či vybehnem z formy. Na gauči sa nič nevyrieši. To len depresie, úzkosti, nechuť na žitie života sa zväčšia. Preto je dôležité, sa čo najrýchlejšie vrátiť späť, lenže postupne a pomaly.

Pády nás majú niečomu naučiť. Tento môj ma naučil, že sa treba dať dokopy v posteli, možno aj u lekárov, na čas poriadne zvoľniť tempo. Je dôležité ísť von medzi svojich, byť však aj chvíľu sám. Zbytočne nevymýšľať. Možno sa zamyslieť, nad možnosťami, ktoré mám okolo seba. Ak sa zježíme na päť nula, bude jednoduché sa vzdať, o tom niet pochýb. Teraz, ako sa pozerám na môj pád, tak som sa mohol pokojne vzdať jazdy s chalanmi, neísť pozrieť ďalšiu partiu. Veď ma bolelo celé telo a každý by ma chápal. Asi by sa ani nič nestalo. Možno to je to, prečo pády prichádzajú, aby sa niečo stalo.

Osemtisíc

5. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Je mi zle. Boli ma brucho. Asi som aj hladný, aj keď som mal raňajky. Vonku je zima. K tomu fúka vietor, v lese bude blato. Možno aj popŕcha. Toto vôbec nie sú podmienky na bicykel, ale na gauč telku a čipsy. Nič sa nedá robiť. Tréning je tréning a pokiaľ naozaj neprší tak sa ide von. Obliekam si niekoľko vrstiev oblečenia, hrubé ponožky, troje rukavice. Beriem si so sebou termosku čaju, jedlo.

Ako tak jazdím po horách v zime, v snehu, na lade, v mínusových teplotách. Robím chyby, sem tam spadnem, zamrznem, niečo pokazím. Prichádza jar a všímam si ako celý les začína ožívať. Teším sa, že nemusím mať na sebe toľko vrstiev oblečenia, rukavíc, návlekov na nohách. Prichádza vietor, dažde, v lese je viac blata. Zrazu je teplo a mám krátky dres.

Uvedomujem si ako mam rozbehnutú sezónu. Plán ktorý som nastavil niekedy koncom roka, vyzerá, že by mohol mať dačo do seba. 300 kilometrov, 3.000 výškových metrov týždenne. Pôsobí tak, že by mohol mať zmysel. Snažím sa rozdeliť tréningy, tak aby som nebol doničený a hlavne mal radosť z bicykla. Aj keď mávam týždne kde daný plán tak trochu prekročím.

Obe sezóny pred tým som sa rozbiehal niekedy koncom leta. Vtedy sa jazdilo najviac kilometrov. Ku koncu roka sa vždy dobiehalo. Mnoho tréningov bolo nepríjemné studených, veterných, dlhých, boleli viac ako mali. Hlavný dôvodom bol nesprávne nastavený plán.

Úprimne poviem mam dni, keď bicykel nechcem ani vidieť. Vôbec ma nezaujíma aké je počasie, deň. Jednoducho chcem voľno. Ležať na gauči a vyjedať chladničky. Neriešiť mapy, stúpania, čo treba opraviť na bicykli, aké je počasie, že ma opäť niečo boli. Ideálne podmienky na bicykel sú par krát do roka. Keď nie je zima, nefúka vietor, je príjemne. Aj preto si myslím, že stanovený týždenný ciel mi pomáha prekonať krátkodobé zaváhania. Viem si lepšie plánovať týždne.

Cyklistika pre mňa jeden zo športov, ktorý je hlavne o zábave a až potom niekde sú čísla, prejdene kilometre, výškové metre, spálené kalórie, vyjedené chladničky. Pocit z dobrej jazdy, tréningu je fantastický. Ešte lepší pocit je, keď sa niekto pripojí a pedálovanie, alebo prostredie vyčaruje úsmev na tvári. Som rád, že môžem byť pri tom.

Svoje čísla tak trochu sledujem, aby som mal prehľad čo treba zjesť, opraviť vymeniť. Kedy mám viac pridať, kedy ubrať. Tiež sa niekedy nechám strhnúť prekonávaním vlastných limitov, rekordov. Našťastie sem tam niekoho so sebou zoberiem, kto vládze o čo si menej. Pripomeniem si, prečo som začal robiť cyklistiku.

Sezóna je pre mňa v polovici. Podarilo sa mi dosiahnuť pre mňa nádherné číslo. Som úprimne rád, že napriek počasiu a podmienkam je tu. Nebudem klamať, že mnoho tréningov bolo náročných. Chcel som sa vzdať. No tak isto boli jazdy, ktoré sa mi páčili. Bola aj zábava, pády, defekty, hrkotania. No tie úsmevy a dobré pocity po jazde sú neopísateľné. Ešte ma čo si čaká prejsť. Som zvedavý ako bude moje tretia celá sezóna.

Ďakujem všetkým za podporu vážim si ju. Je naozaj skvelé vidieť, že to čo robím zaujíma ďalších a postupne sa pridávame a vytvárame spolu parádnu partiu. Či už ide o zelenáčov, ale aj viac skúsenejších. Teším sa že nás spája aktívny pohyb, vďaka ktorému zažívame skvelé zážitky.

Prvá tristovka

30. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.

Tí, čo makajú viac ako ja

11. júl 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.

Výjazd

9. máj 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Keď som začínal s bicyklovaním. Nepoznal som okolie, trasy, kondička bola nič moc. Nemal som nikoho, kto by chcel so mnou jazdiť. Neskôr, raz začas prišiel známy/neznámy a nejako sme spolu niekam vybehli. Vlaste, ak sa pozerám späť som rád, že som to obdobie nejako prešiel a nevzdal sa.

Časom ako som začal brat tréningy väznejšie, prišla lepšia kondička. Spoznával som miesta na trénovanie. Vďaka sieťam som spoznal ďalších ľudí čo jazdia. U nás v okolí je veľmi populárna horská a cestná cyklistika. Horská vďaka Tribečskému pohoriu. S rastom mojich výkonov prišli aj častejšie pozvania na výjazdy. Tým že som jazdil gravel tak s tým som nedosahoval rovnaké výkony na ceste ani v hore. Takže vždy ma niekto čakal. Všetko sa zmenilo myslím v lete 2023 kde s kamošom Karolom sme boli jazdiť okruh v Štiavnici. Vtedy som sa prvý krát zahľadel do horského stroja a odvtedy som chcel aj niečo s tým spraviť.

Myslím, že posledné rozhodnutie a vstúpenie do sveta horskej cyklistiky mi ukázal svojou jazdou Tomáš tohto roku na jar. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem v hore viac zábavy a idem s tým niečo teda spraviť. Medzi tým gravel sa takmer rozpadol.Zodral som na ňom všetko čo sa zodrať aj dalo. Takže už nebolo cesty späť.

Horská cyklistika mi otvorila možnosť výjazdov s ďalšími ľuďmi z okolia. No tak raz v hore som si povedal, že začnem organizovať spoločné výjazdy. Ukážem les ďalším jazdcom, spoznám nových ľudí a ešte k tomu sa zabavím. Takmer ideálny scenár.Všetko začalo do seba zapadať, moje tréningy, aktivita na sociálnych sieťach a horská cyklistika. Zrazu som zistil, že je nás ešte viac.

Na prvý spoločný výjazd som vybral Tribečské lesy. Tie ako tak poznám a chcel som ukázať chalanom nové trasy na tréningy. Mám tam pojazdene mnohé miesta, ktoré nie každý pozná. Ešte v okolí Partizánskeho a Veľkých Uheriec sa nájdu úseky, ktoré by som rád spoznal. Nejazdím Zobor, Žibricu, Gýmeš a vrchy. Sem tam idem na Veľký Tribeč, Javorový vrch. Na orientáciu mi pomáhajú mapy cézet, fóra a skupiny, vďaka ktorým sa dozvedám o nových cestách, spojkách, zákutiach.

Vybral som termín podľa predpovede počasia. Oslovil som zhruba štrnásť chalanov z okolia. Každému z nich prišla pozvánka s mapou aby vedeli si do čoho idú. Mapa bola oklieštená, nakoľko tribečsko je v obmedzení pohybu. Tak trasu som zvolil, aby sme mali dobré stúpania, rýchle zjazdy, niečo aj videli a nejazdili v zákazoch. Stretnutie bolo na parkovisku v Jelenci, odtiaľ je veľmi dobrá pozícia na štart.

Na parkovisku sme sa stretli šesť cyklistov. Ďalší neprišli pre chorobu, nedostali od manželky priepustku a kto vie čo ešte. To k takýmto udalostiam patrí. Sľúbil som všetkým oddychové a pohodový výjazd. Čo chalani pri prvom stúpaní pochopili, že oddych u nás znamená krátka trať a nie veľa stúpaní. Čakali sme sa pri každej križovatke, boli aj krátke zastávky na vodu a jedna väčšia na dopálenie energie. Jeden člen sa odpojil od nás približne v polovičke.

Atmosféra bola výborná, úsmevy striedal pot a drina v ťažších stúpaniach. Trochu nám narobili vrásky technické úseky. Fotilo sa. Vymenili sme si skúsenosti a prešli sme kus hory a miest, ktoré nie každý pozná. Na parkovisko sme sa vrátili špinavý od blata a potu. To však k horskej cyklistike patrí.

Ono taký výjazd zorganizovať je veľmi ľahká vec. Naplánuje sa trasa, pozvú sa ľudia z okolia, dohodne sa počasie a ide sa. Je dobré keď niekto zo skupiny pozná trasu, ľudí z partie, nejaké zaujímavé miesta. Ešte lepšie je, keď partia sa dá dokopy. Vtedy sa dupe do pedálov ľahšie. Vlastne vždy sa ide lepšie keď jazdíme s niekým. Takéto výjazdy plánujem organizovať častejšie. Som zvedavý kam ma takéto udalosti dovedú.

Nová Baňa, Štále a makačka v kopcoch

3. apríl 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Najkrajšie výjazdy často začínajú nenápadne. “Som na chate v Jedľových cez víkend, mohli by sme dačo pojazdiť. “ Tým, že je moja najobľúbenejšia časť tribečska uzatvorená pre turistov, dal som dokopy krátky výjazd na miestach o ktorých som doposiaľ čítal články. Teda ako je u mňa zvykom, bola to kombinácia miest, ktoré poznám a ďalšie práve idem spoznať.

Na plánovanie trasy používam asi najznámejšiu aplikáciu, ide o mapy cézet. Mám ju rád, nakoľko je jednoduchá. Väčšina ciest ktoré sú zaznačené aj v skutočnosti existujú. Mapy sú prehľadné, dajú sa používať ako navigácia a taktiež inšpirácia. Skúšal som aj ďalšie aplikácie na navigovanie v teréne, no tie ma dosť pomýlili. Ono asi každá z nich má nejakú výhodu a taktiež svojich obľúbencov.

Ešte jedna maličkosť, tým že môj stroj je zrelý do servisu na výmenu asi všetkého. Snažím sa vymýšľať trasy, tak aby sa šlo hlavne do kopca a zjazdy neboli moc rýchle. Lenže to som ani len netušil, čo všetko bude v teréne. Sem treba isť naozaj s dobrým strojom, kondičkou. Ideálne by bolo ovládať aj techniku. Nakoľko miestami je terén náročnejší.

Výjazd začína od Osnej doliny prijemným stúpaním na Veľký Inovec. Cesta je stará lesná asfaltka, ktorá pred koncom pritvrď uje stúpanie. Ide sa cez hustý les, vedľa cesty je potok. Skvelé miesto na letné tréningy. Približne v strede cesty je malá chatová osada Krtinová. Všetko pôsobí ako rozprávka. Veľký Inovec je zaujímavé miesto na turistiku a tréningy. Chodí sem mnoho ľudí. Len nie je tak spopularizovaný ako Tribeč.

Z Veľkého Inovca sa šlo na Drozdovo. Nádherné výhľady sa ukážu priamo zjazdovky. Tu sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane. Je vhodná viac pre horské bicykle. Pokračuje sa cez osady. Ide sa kúsok po asfaltke, potom spevnených cestách až sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Hrošovho vrchu. To sme opäť v lese, čaká nás nádherný zjazd lesnou zvážnicou až do Novej Bani. Po ceste míňame starú zjazdovku Zamrznutú hôrku, domček na strome, niekoľko studničiek. Ďalej sa pokračuje cyklotrasou Bajkom ponad vodopád.

Prichádzame na Štále. Otvoria sa nám výhľady na novobansko. Ďalej sa pokračuje nad malým banským mestom. Takto to tu vidím po prvý krát. Vedel som, že je to tu rozsiahle, no netušil ako veľmi. Striedajú sa miestne komunikácie so spevnenými cestami. Niektoré prevýšenia dajú zabrať a preveria asi každého športovca. Chvíľu sa krútime ešte stále hore nad mestom.

Prichádza prvá technická výzva. Spadnutá reťaz. Na prvý pohľad nič vážne. Po chvíli narábania, sme prišli na to, že niečo v prehadzovačke sa zlomilo. Ak by som tu nemal parťáka, ktorý bol technicky zdatný, asi by som tam ostal dodnes. Po pár minútach sme všetko rozchodili a pokračovali v ceste. Lepšie napísané v kopcoch.

Tajch. Zaujímavé miesto, ktoré patrí medzi obľúbené. Som tu druhý krát a vidím ho z časti vypustený. Dávame prestávku, dopĺňame energiu a vieme, že náš čaká jedno z tých náročnejších stúpaní. Prechádzame na druhú časť mesta. Míňame šachty. otvárajú sa nám výhľady na miesta odkiaľ sme prišli.

Dochádzala nám voda. Našťastie sa snažím plánovať trasy tak, aby boli zdroje vody naokolo. Opäť padá reťaz pri prehadzovaní na najľahší prevod v kopci. Tento krát už oprava bola rýchla. Stúpanie dáva zabrať. Obzeráme sa po mieste kde má byť studnička. V diaľke sa ukázala biela kaplnka pri ktorej mal byť prameň pitnej vody. Bol, voda padla vhod. Doplnili sme zásoby šlo sa ďalej. Kaplnka je známe pútnické miesto. Veľmi pekne udržiavané. Nad ním je parkovisko od ktorého sa chodí pešo hore k rozhľadni.

Za mňa najnáročnejší kopec, ktorý som vyšiel tento rok. Od kaplnky po rázcestie Štamproch bola cesta kamenistá a dala poriadne zabrať sklonom. Niekoľko krát som to chcel vzdať. Chalan čo šiel so mnou, sem tam niečo motivačné povedal a tak nič iné nezostávalo len pokračovať. Ono náročnosť výšlapov záleží od terénu a sklonu a tu to bolo nejako ťažšie.

Tam hore sme si dali prestávku, vydýchal som a šlo sa ďalej lesom na Zbojnícke studničky. Ďalšie prijemné miesto. Ukázali sa aj dych berúce výhľady na kopce a doliny o ktorých zatiaľ neviem nič. Pri zbojníckych studničkách sme si dali vodu a pokračovalo sa ďalej lesom na Kostivrch. Trasa bola naplánovaná aby čo najviac viedla lesom, lúkami a terénom. V týchto miestach taktiež nesklamala. Zišlo sa z hlavnej cesty na Majer, kde nás naháňali dvaja psy. Našťastie nič sa nestalo. Opäť sa otvorili výhľady. Tento krát na lúky a vrchy. Horný a Dolný Pajer, miesta kde sa ako keby zastavil čas, stratil signál a jednoducho ak je niekto fanúšik miest kde je ľudí o niečo menej, tak určite sem sa treba prísť pozrieť.

Pokračovalo sa lesnou zvážnicou na Maras dolina. Tu bola cesta náročnejšia. V týždni tu prebiehala ťažba a tak to tu aj vyzeralo. Šiel som pomalšie, parťák si na horskom stroji užil zjazd. V doline som ho fotil na pamiatku. Bol za pekného, presne tak sa aj patrí, keď si človek užíva jazdu, stroj, podmienky, výjazd.

Kúsok sa šlo po asfaltke, hore kopcom, na horizonte sme sa napojili na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane, po ktorej sme pokračovali až Hubačov Štál. Tu je potrebné povedať, že cesta je náročnejšia, asi sa sem moc nejazdí. Popadané stromy cez cestu. Jeden úsek som tlačil do kopca stroj. Ide sa cez hustý les, tak tu radšej spievať. Tiež nám tam vybehla nejaká zver z poza zákruty. Na Hubačovom Štále sa už napája na asfaltku a odtiaľ bol už zaslúžený zjazd až do Obýc.

Čestne prehlasujem, že bola to makačka. 62 kilometrový úsek s 2.000 metrovým prevýšením, so zjazdmi, ktoré naozaj sa dajú poriadne užiť. Celá trasa je určite viac vhodná pre horské stroje ľahšími prevodmi. Niektoré kopce dajú poriadne zabrať a neopustia odfľáknuté tréningy. Teda záleží aké tempo sa zvolí a taktiež aký úsek sa vypustí, alebo pridá.

Nová Baňa má čo ponúknuť. Je poprepájaná na všetky smery. Taktiež si tu príde za mňa na svoje asi každý druh cyklistov od cestných, gravel, fitness až po horské. Je nenápadná, rozsiahla, je tu čo objavovať, kde poblúdiť. Možno nie je tak turisticky atraktívna ako iné miesta. No aj to jej pridáva na hodnote. Možno maličkosť, v lese pozor na chlpáčov, je dobré si spievať.

Mapa okruhu: https://mapy.cz/s/hahefukobe (odkaz na trasu na mapy cezet)

Fotky:

Obľubené miesta, časť druhá

31. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Hovorí sa, že je veľmi ťažké začať. No niekedy mám pocit, ako keby bolo ešte ťažšie pokračovať. Lebo sem tam zakopneme, zamotáme sa, stratíme pohľad na horizont počas vykonávania toho čo sme začali. Vtedy prichádza k najviac k vyhováraniu, vymýšľaní príbehov, uisťovaní ako je vonku zlé počasie, ako niečo bolí a pod. Dobrá správa je, ak budeme pravidelne pokračovať, stane sa z toho životný štýl a od toho sa už nebude také ľahké vzdialiť. Len to možno potrvá nejaký ten piatok.

Mám rád našu prírodu, zákutia, neznáme dediny, chotáre, poľné cesty, výhľady, nekonečné stúpania. Najradšej sa k takýmto miestam dostávam na bežkách a ešte o niečo viac na bicykli. Pre mňa je bicykel prostriedok k dobrej postave, k zlepšeniu kondície a dopravný prostriedok s ktorým do hodiny, dvoch viem byť v úplne odlišných regiónoch, svetoch. Samozrejme ak funguje všetko tak ako má.

Ako tak jazdím hore dole po našich chotároch, dostávam sa k miestam, ktoré si obľúbim. Vraciam sa k nim nespočetne krát a to tak, že ich zahrniem do svojich tréningových okruhov. Na ďalšie miesta natrafím náhodne, zablúdim, nájdem na mapách, či dostanem tip. Úplne najradšej mam miesta odkiaľ sú najkrajšie výhľady, žiaden signál, studnička s pitnou vodou a samozrejme s batohom plným jedla pri sebe.

Klastavskú dolinu som objavil náhodne. Jazdil som cez Klastavu asi tri/štyrikrát, keď v strede obce sa zrazu vynorili cyklisti zo smeru ktorým som dovtedy nešiel. Stáli pri smerovníku na ktorom bolo uvedené Ladzany osem kilometrov. V tom týždni sa ku mne dostal článok o Klastavskej doline a jej zaujímavostiach. Neprikladal som mu pozornosť. Až pokiaľ som nezbadal tabulu. Pri najbližšej jazde som už v Klastave odbáčal doľava na Ladzany. Môžem povedať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Mierny zjazd až do Ladzian po celkom dobrej lesnej ceste, vedľa potoka, v lese, za každým stromom som v mysli videl hnedé chlpaté zviera. V lete naozaj skvelé osvieženie. Šiel som tadiaľ asi zo sedem krát, vždy smerom na Ladzany a medveďa som nestretol. Iba jedného, či dvoch cyklistov. Klastavská dolina v sebe ukrýva kus histórie, miesta na turistiku a nádhernú lesnú spojku. Z Ladzian jazdím následne výlučne na Žemberovce. Klastavská dolina je súčasť Turčiansko – Kremnicko – Štiavnickej cyklomagistrály pod číslom 032. Ozaj a v Klastave nájdeme tufové pivnice (dúpence) oplatí sa ich pozrieť.

Stúpanie na Trojchotár (Mišov vrch) mi ukázal kamoš Martin. Spočiatku som bol skeptický z celého pohoria Tribeč. Veď ako správny neznalec som veril na všetky príhody z Trhliny, medvede, strašidlá, duchov a na tajnú podzemnú mimozemskú základňu. Martin mi ukázal azda najznámejšiu cyklotrasu v južnej časti pohoria. Upokojil ma, že teda zatiaľ s ničím podobným sa tu nestretol. Trasa začína od Kompanovej Lúky. Dostaneme sa sem z Kostolian p. Tribečom, Jelenca, Velčíc alebo Zlatna po asfaltovej ceste. Úsek Jelenec – Jedliny je asfalt už dosť zodratý. Nie je moc vhodný pre cestné bicykle. Stúpanie od Kompanovej po Trojchotár je približne päť kilometrov a s prevýšením približne tristo metrov. Vrchná vrstva oblečenia sa zvlieka pri bývalej ministerskej chate. Sú tu nádherné výhľady na majestátny Veľký Tribeč, severnú časť pohoria, a taktiež je výhľad dole na Sľažany a požitavsko. Z Trojchotára nie je žiaden výhľad. Pokračuje sa doprava na Sedlo pod Rakytou. Samozrejme dá sa prejsť na Mišov vrch, Medvedí vrch, alebo pokračovať ďalej pri najznámejšiu autobusovú zástavku a odtiaľ na ďalšie miesta Tribečska z Topoľčianskej strany pohoria. Na Trojchotáry je často chladnejšie, sem tam tu aj pofukuje, preto čím skôr pri smerovníku nezabudnúť obliecť si bundu. Nachádza sa vo výške 679 metrov nad morom.

Tip na Vlkovadovú som dostal od miestneho cyklistu. Vravel, že ide o nádherne miesto v severnej časti pohoria Tribeč. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Moja jediná obľúbená je od stúpania hore Nestašovou a Kalinovom od lúky kde stúpanie konči sa odbáča hneď doľava. Berie sa druhá horská cesta s ďalším krátkym stúpaním. Na križovatke sa odbáča doprava a asi po pár metroch sa objaví lúka a približne v jej strede je prameň Vlkovadová. Miesto je nad Skýcovom a Hostiami. Vždy sa tu zastavím, je možné tu sledovať stopy medveďa, dva krát som tu zazrel jeleňa. Miesto ma pravú horskú atmosféru. Ticho, úplný pokoj, prerušuje hukot vody z prameňa. Je to pre mňa prijemná zástavka z veľmi peknej časti cesty, ktorá pokračuje cez Kraje, Lúky pod Kruhom, žrebčín Backová až do Topoľčianskeho parku. Jazdím výhradne smerom akým uvádzam. Je to čerešnička za vyšliapanými kopcami. Ide o horskú nespevnenú cestu, takže moc sem nechodím ak je blato. Malé upozornenie, treba si tu pospevovať, niekoľko krát tu bol spozorovaný hnedý chlpáč.

Sem som pôvodne chcel isť s mojou cykloparťáčkou, ktorá pripravila miestny okruh od Hostí cez Penhýbel. Ten sme spolu upravili, až tak, že sa z neho stala moja najobľúbenejšia cyklotrasa na Tribečsku. Na dvojkríž sme sa vtedy nedostali, nakoľko sme nesprávne v hore odbočili. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Budem prezentovať moju a to je od Hostí po stope bývalej horskej železnici. Na rázcestí pri bývalej uholnej bani Viktória doľava. Áno, ta najmenej zjazdená horská cesta hore kopcom je tá správna. Stúpanie je krátke, záživné a odmena je nádherný výhľad na okolie Jedľových Kostolanian. Toto miesto je ideálne pre nadšencov horskej cyklistiky, turistov, ale aj na rodinné výlety. V lese sa spieva, sem tam tu stretneme poľovníkov. Oplatí sa zo sebou zobrať aplikáciu do telefónu aby sme sa rozhliadli aká krása Tribečských kopcov je okolo nás. Tieto miesta nie sú tak z popularizované ako južná časť, ktorá ožila hlavne vďaka kultu Trhliny. Práve preto sem veľmi rád jazdím. Na nasledujúcom linku je odkaz z celého okruhu trate, otvorí sa na stránke mapy cz: https://en.mapy.cz/s/huvogevojo No a práve z toho miesta je vidieť veľkú časť okruhu. Je krátky, intenzívny zážitkový a zavedie na také miesta o ktorých mnoho z nás netuší. Vždy keď ide niekto so mnou na tento okruh, pri dvojkríži v Jedľových Kostoľanoch na tomto mieste ukazujem rukou kadiaľ pôjdeme. Taká maličkosť, terén je z veľkej časti horský náročný, je dobré mať široké gumy, väčší rozsah prevodov a aspoň odpruženú prednú vidlicu. Ja to tu zatiaľ jazdím na graveli a dosť to trasie.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter