Bicykel

Kritika

23. september 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám výsledky na úsekoch, na ktorých jazdím. Prvých desať jazdcov je vždy na každom úseku zobrazených aj v základnej verzii aplikacie, kde si meriame výkony. Je fajn vidieť, ako na tom človek je kondične a môže sa porovnať s ľuďmi naokolo. Mne sa občas podarí do nejakého takéhoto úseku dostať. Teda pokiaľ tadiaľ nejazdia profíci alebo chalani, ktorí sú o mnoho lepší ako ja.

Aby som bol v tom úseku, musím poriadne makať. No a je nad slnko jasné, že nie všetky úseky sú vhodné pre mňa. Prichádza sebakritika, plánovanie, ako sa zlepšiť, frustrácia. Častokrát úplne zbytočná a neoprávnená. Vzniká tlak.

Je veľmi veľa faktorov, ktoré tie čísla ovplyvňujú. Ako sú napríklad dĺžka trate, ktorá sa ide v ten deň, vietor, teplota, bicykel, únava, forma a mnoho ďalších. Som typ jazdca, čo jazdí skôr dlhšie a kopcovité trasy a pomalšie ako krátke a rýchle. To sa potom odzrkadľuje aj na mojich výsledkoch.

Oba druhy jázd majú svoje pre a proti. V poslednom období som zaradil do svojich tréningov krátke a intenzívnejšie trasy. Cítim sa o čosi lepšie. To je azda pre mňa najdôležitejšie.

Snažím sa sám sebe vysvetliť, že pre mňa je cyklistika v prvom rade prostriedok na spoznávanie okolia, seba, zábavu a až potom niekde ďaleko sú tepy, kadencia, waty, výkon. Tým však nespochybňujem nikoho, kto má waty na prvom mieste.

Vytváram si vlastné meradlá nielen v cyklistike a podľa toho sa posudzujem. Či už je to zbytočné alebo nie, to je diskutabilné.

No keď chcem prejsť jednu jazdu, 150 kilometrov, trebárs s 3 500 metrami prevýšenia, mal by som trénovať. Najlepšie postupne. Dať si pozor, čo jem, ako oddychujem, vedieť nejako ustáť tlaky, nielen vonkajšie, ale aj vlastné. Taktiež nebáť sa bolesti, ale aj ďalších nástrach.

Veľmi rýchlo ide forma hore, keď človek robí niečo pravidelne. Čo už však je náročnejšie, dostať sa k vlastným maximálnym výkonom a tam aj zostať. To je už však raketová veda a téma na samostatný blog článok napísaný niekým, kto tomu rozumie.

Práve vďaka cyklosvetu si uvedomujem, aké si na seba dávam extrémne nároky. Vnímam ich hlavne na jazdách, o ktorých som pred časom ani len netušil, že ich budem môcť jazdiť. Cyklistika je pri takýchto výkonoch hlavne o bolesti, teda koľko a ako dlho ju dokážem zniesť.

Stále si však pripomínam, že šport je pre mňa hlavne zábava. Nie každý výjazd musí byť krásne zokruhovaný, s dokonalým tempom, fotkou, prepoteným dresom, geniálnou stratégiou na jedlo a vodu.

Nie som profesionálny cyklista a ani typ, ktorý láme rýchlostné rekordy v oranžovej aplikácii pre športovcov. V cyklistike som našiel veci, ktoré mi dávajú zmysel. Aj preto sa snažím vtesnať do mojich dní jazdy, kde ide viac o úsmev a dobré pocity ako o dopotený dres. Vychutnať si výhľady, okolie, možno aj spoločnosť.

Ako som začínal písať články, dával som dokopy návody na život, lásku, vzťahy. Myslel som, že tento blog bude funkčná zbierka, ako cez život bezbolestne prejsť. Aj vďaka tomu si dávam už poriadne dlhú dobu do hlavy vzorce, limity, ktoré sú na jednej strane fajn, no na druhej strane majú aj negatívny vplyv.

Usmievam sa, keď sa ku mne dostane článok z minulosti. Nenadávam si. V tom období som to myslel najlepšie, ako som vedel. Vlastne veď teraz robím to isté, píšem najlepšie, ako viem.

Život ide ďalej, príležitosti sa opakujú, niektoré nie. Sebakritika, rôzne hranice sú taktiež stále tu. No začínam vnímať potrebu, že nie všetko má byť ohraničené, nalinajkované. Sú dni, obdobia, ktoré chcú voľnosť a nechať život len tak žiť.

Sú tu aj také časy, keď je treba zatnúť zuby, nahnevať sa, vyhrnúť rukávy. Napriek tomu nemusí všetko fungovať, ako má. Netreba zabúdať na vyššiu moc, ako sú trebárs poveternostné podmienky, nepriaznivá chvíľa na nesprávnom mieste.

Ak chcem niečo dosiahnuť, musím v sebe nájsť disciplínu, mať odhodlanie a zamerať sa na niečo konkrétne. Dnes viem, že veľmi veľa vecí sa mi nepodarí. Vidím to aj v cyklistike, nie každý výjazd ide podľa plánu. Áno, rozhodí ma to, nahnevá. No napriek tomu pri ďalšom pokuse skúšam ešte raz.

Netuším, ako to majú ďalší ľudia. Postupne však zisťujem, že život sa mení a s ním aj ja, ty či aj niekto ďalší. Možno aj vďaka týmto slovám sa pokúšam odstrániť hlavne také limity, ktoré by tu už nemuseli byť.

Dobre veci sa dejú

16. september 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Bol som pri rozhovore, kde to iskrilo medzi dvoma ľuďmi. Išlo o bežné škriepenie, kde tvrdil, že pôvodná dohoda znela takto a ten ďalší, že to bolo celé inak. Šiel som preč, mňa takéto vôbec nezaujíma a fakt, pokiaľ niečo nie je na e-maili, v správe, tak sa veľmi ťažko hovorí, ako to všetko pôvodne bolo. Čo ma zaskočilo, bola textová správa, že ak ten druhý sa neuvedomí, budú sa robiť zloty.

Pred pár dňami sa mi pokazil bicykel. Stále sa učím technickým veciam a tak ma takéto aj z časti zoberie. Nejako sa podarilo zohnať náhradnú súčiastku. Tak si hovorím, že to bude fajn. Pokúsim sa to dať dokopy, celé sa aspoň naučím ďalšiu vec.

Tým, že sme mali mať tímový výjazd, tak vznikla akási nervozita, či sa to celé stihne. Žiadne správy o doručovaní nechodili a vravím si, že bude treba vymyslieť, čo s jazdou. Buď ju preložím na ďalší víkend, pôjdu chalani bezo mňa, ale skúsim si zohnať od niekoho bicykel.

Zhodou okolností som počas tréningu s favoritkou stretol v hore chalana. Tak som sa opýtal, či by ma zachránil. Suhlasil. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej obrovský rešpekt. Pretože človek inak jazdí na svojom, trochu inak na požičanom.

Bol piatok a žiadna správa. Tak teda zavolal som. Vyzdvihol som a šlo sa na výjazd. Bicykel to nebol hocijaký. Celoodpružený v skvelej výbave. Mal len jednu jedinú chybičku, že nemal miesto na dva bidony. Zobral som batoh, výživu, jedlo.

Jazdiť na celoodpruženom bicykli, ktorý je viac zameraný na ťažší terén, bola pre mňa škola. Ako tak jazdím, ono postupne človek dorastá nielen kondične, ale aj do techniky ovládania bicykla. Po čase už vie, čo sa mu páči, očakáva, čo si môže dovoliť.

Ani zďaleka som limity tejto parádnej mašiny neskúsil. Veď predsa prvýkrát je to vždy opatrnejšie. Čo som však skúsil, bolo, že som zažil kopec chvíľ, kde mi práve táto skúsenosť vyvolala úsmevy.

Niekto mi nielenže zachránil výjazd s tímom, ale dal mi možnosť vyskúšať niečo, čo som doteraz nezažil. Paráda.

Cyklistika spája, to tvrdím už nejaký čas. Lenže aj rozdeľuje. Práve preto vnímam celý cyklo svet ako príležitosť nielen spoznať miesta, ktoré sú okolo mňa, seba, ale aj ďalších parťákov. Nikdy človek nevie, s kým bude najbližšie jazdiť, pomáhať či smiať sa.

Či verím v dobro? Krivdy sa dejú asi každému. Aj mne sa rozsypal bicykel tesne pred výjazdom. Možno aj mojou chybou. Nikomu som vyhrážnu správu preto neposielal. Vlastne vďaka tomu, že sa rozsypal, som dostal za odmenu zážitok, ktorý mi ovplyvnil pohľady na ďalšie kroky v cyklistike.

Možno sa niekam ponáhľa

9. september 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Započúval som sa do rozhovoru, kde sa motorkár sťažoval na to, ako nedostal prednosť. Toto sú situácie, ktoré nie sú moc bezpečné. Nakoniec, aj ja jazdím po cestách na bicykli a z času na čas sa človek zamotá, či už svojou nepozornosťou, alebo nepozornosťou druhého. Čo ma však dostalo ešte viac, je to, ako niekto ďalší kričal na účastníkov rozhovoru, že motorkári sa sťažujú na vodičov, vodiči na cyklistov a cyklisti na všetkých. Koľkokrát sa počas jazdy na niekoho nahnevám?

Jazdím na cestách, keď idem do hory na horskom bicykli, ale taktiež keď robím cestné okruhy s favoritkou. Nie som dopravný inšpektor, aby som vnímal chyby ďalších účastníkov cestnej premávky. Jazdím preto, že chcem vidieť svet.

Viem, že každý z nás robí chyby. Niekto sa môže ponáhľať, lebo niečo. Ďalší urobí chybu, lebo je unavený. Tiež sa mi stáva, že sa nesprávne zaradím, fúkne vietor a neudržím bicykel v stope. V Maďarsku sa mi stalo, že som nevedel, ako sa odbočuje z hlavnej cesty na vedľajšiu, a vodič auta, ktoré bolo za mnou, ma pustil a ešte aj ukázal, kam mám ísť. Mohol ma pokojne vytrúbiť či pustiť ostrekovače.

Naštvalo ma, že som niekomu ďalšiemu zbytočne komplikoval situáciu. Viem, že som súčasťou premávky a mám dávať pozor a čo najlepšie sa venovať riadeniu bicykla. Áno, niekomu zavadziam, niekto nemá rád cyklistov už len z princípu, ďalší môže tvrdiť, že bicykle nemajú čo hľadať na ceste.

Na sociálnych sieťach sú vytvorené skupiny, kde zvyčajne vodiči zdieľajú videá, ako im cyklisti znepríjemňujú život. Nejdem moralizovať. Je nad slnko jasné, že na každej strane sa nájde sem-tam niekto, kto niečo pokrúti.

Nie som fanúšikom gest, videí, kde budem nadávať na jednu či druhú skupinu. Určite som za vzdelávanie nás všetkých účastníkov cestnej premávky. Je taktiež fajn si čas od času pripomenúť, aby sme boli viac obozretní a ohľaduplní.

Čo ma zaujíma, je, ako často sa ako cyklista sťažujem na ďalších počas jazdy. Lebo niekedy, keď mám slabšiu chvíľku, myšlienky vedia pekne ďaleko uletieť. Vlastne vďaka rozhovoru v úvode článku si všímam seba viac.

Snažím sa dať do hlavy myšlienky typu: „Možno sa niekam ponáhľa, možno nemá svoj deň.“ Taktiež sa snažím jazdiť čo najbližšie ku kraju vozovky či ukázať, keď vidím, že nejde oproti nič.

Je strašne ľahké hodnotiť druhého bez toho, aby som videl to, čo vidí ten druhý. Lenže toto už nie je len o cyklistike na cestách. Veď možno aj práve preto som začul rozhovor o tom, že sa každý na každého sťažujeme, aby som sa pozrel do zrkadla.

Výročia

19. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám staré fotky, mám ich niekoľko tisíc. Vidím v nich stromy, kopce, výhľady, sneh, chlad, blato, teplo, úsmevy, ľudí okolo mňa. Kopec spomienok, príbehov, na ktoré si už ani nedokážem spomenúť.

S fotkami som sa dostal k obdobiu, keď som končil behom, prišlo bežkovanie. Následne bežkovanie na kolieskových bežkách. Toto obdobie si pamätám hlavne preto, že som si dával dokopy kolená po mojich behoch.

Lekár mal pravdu, ak zmením šport, stravu a zbavím sa zápalov v tele, bude dosť možné, že budem ďalej fungovať. Nešlo to samozrejme ľahko. Nejaké obdobie trvalo, pokiaľ som pochopil súvislosti, dodržiaval jedálniček. Najťažšie boli tie behy, dať ich na bok.

Rád som behával hlavne na poliach či v štiavnických lesoch. Cítil som sa tam dobre. Mal som aj fajn formu. Tešilo ma, že sezónne ochorenia nejaké ustupovali. Telo vyzeralo čoraz lepšie. Príroda mi dávala také čudné uvoľnenia a postupne učila disciplíne. Nakoľko už vtedy som behával aj v počasí, ktoré na beh moc nebolo.

Cez zimu na bežkách to bolo fantastické. Tiež som začal v Štiavnických kopcoch, potom prišla Skalka. No a najčastejšie som bol na Čertovici. Veľký čučoriedkový okruh sa stal rýchlo môj obľúbený. Krásna príroda, zimný les, vyhliadka pod Beňuškou či nádherný zjazd do Jarabej.

Ako prichádzala jar, tak som vedel, že podľa všetkého sa do lesa tak skoro nevrátim. Kolieskové bežky som používal hlavne na asfaltkách a vôbec som netušil, že nejaké sú v lesoch v mojom okolí.

Až jedného dňa prišla hláška: Mišo, kúp si bicykel, veď všetci bežkári cez leto jazdia na bicykli. Nič som v tom neviedel. Hovorím si, zas ďalšia zbytočnosť. Mnoho ľudí mi radilo, že si mám zadoväžiť gravel. Vďaka nemu nemusím riešiť, či asfalt alebo terén.

Dnes sú presne štyri roky od mojej prvej jazdy. Bolo to 19. 8. 2022. Pamätám si, že ma tlačili tretry, bol to úplne iný pohyb ako na bežkách či behu a vôbec ma to nechytilo. Chcel som to všetko vrátiť.

Dal som tomu bicyklovaniu ešte jednu a potom ešte ďalšiu šancu. Od septembra do decembra sa mi v rámci mojich vtedajších možností podarilo nakrútiť dvetisíc kilometrov. Čo som považoval za úspech.

Gravel mi otvoril svet, o ktorom som ani len netušil, že tu je. Vedel som, že nad Moravcami je pohorie Pohronský Inovec a nad Nitrou Pyramída a kúsok ďalej Gýmeš. Ešte sme boli na Veľkom Tríbeži zo strednej školy. To si vôbec nepamätám. Veľa stromov, všelijaké blbé hlášky a bolo to ďaleko. Na takéto veci sa zabúda.

Pre mňa je dnešný deň významným sviatkom. Nielen pre prejdené vzdialenosti, navštívené miesta, kopce a kto vie čo ešte. Skôr si na tých cestách všímam, že bicykel ma dáva dokopy s ďalšími ľuďmi.

Okrem toho, že som dal bicyklu niekoľko šancí, dôležitým krokom bolo blogovanie a používanie online cykloskupín. Vďaka nim som sa dozvedel o miestach, ktoré ma zaujali, prišli technické informácie, aplikácie. V neposlednom rade prišli aj ľudia. Všetko to trvalo a trvá nejaký čas.

Pamätám si moju prvú dvestovku, to som niekde na Štiavnicku natočil a na ceste domov si hovorím, že ak ešte pôjdem o dedinu ďalej, bude dvesto kilometrov. Silné emócie boli aj pri prvej prejdenej tristovke, či prvých 4.000 výškových metroch s horským bicyklom.

No čo ma dostalo najviac, bolo a ešte stále je, keď niekde na spoločných výjazdoch upcháme les alebo dedinu. Alebo ma niekto spozná na miestach, kde si myslím, že nepoznám nikoho.

Keď som behával, tak to bolo skôr o mne. Dva, trikrát som behal s kamošom, inak úplne sám. Bežkovanie bolo prakticky to isté. Bicykel ma dostal späť do hôr, medzi ľudí, na ďaleké cesty.

Pamätám si, ako som fučal hore Kompanovou od Zlatna a hovoril si, že ten kopec nikdy nevyjdem. Taktiež, ako ma skoro porazilo, keď mi v Štiavnici došiel cukor. Ja som si nezobral so sebou takmer žiadne jedlo ani drobné.

Dnes je to trochu inak. Zatiaľ sa mi podarilo podľa mojich štatistík prejsť vzdialenosť 55 675 km, 737 667 metrov prevýšenia. Čo je pre predstavivosť ako vyjsť 83 krát na najvyššiu horu sveta. Kalórie nepočítam, ale je to neskutočné množstvo vyjedených chladničiek.

Bicykel som zodral úplne, chce kompletný servis, vymeniť mnohé časti, ktoré sú opotrebované užívaním. Možno že už aj ja potrebujem nejaký.

Štyri roky nie sú nejaká veľká doba. No asi sa dá za ten čas stihnúť kadečo. Mne sa podarilo vstúpiť do cyklosveta a uvidieť v ňom okamihy, ktoré stoja za to objavovať ďalej.

Boli to krásne roky, no neboli zadarmo. Prepotené dresy, zodraté komponenty, kopec pádov, blúdení, defekty. Taktiež radosti.

Ďakujem všetkým, čo podporujete, navigujete. Je to cítiť. No a ďakujem sebe, že som tomu celému dal šancu a išiel aj na jazdy, keď neboli ideálne podmienky. Veď vlastne vďaka tomu celému je práve to, čo je teraz.

Bicykel, ohyb a partia

12. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som u lekára a ten mi tvrdil, že nastal čas prestať sa venovať môjmu obľúbenému športu. Kolená boli proti. Hlava taktiež. Takže bežecké tenisky šli na klinec. Lenže stalo sa niečo, čo som neplánoval. Pri bežnom rozhovore s chalanmi na pumpe padla otázka, čo teda ďalej. Ani som nestihol odpovedať a už mali riešenie: „Kúp si bicykel.“

S celým odvetvím prišlo mnoho informácií, o ktorých som nemal ani len tušenie. Opraviť pre mňa defekt bolo náročné. Ošetriť reťaz? To sa má? Doladiť prehadzovačku. Nemožné. Lenže prišli ďalšie: kam budem jazdiť, čo mám jesť počas jázd, kde si nabrať vodu. To budem jazdiť stále sám?

Nejakou náhodou som objavil jednu online cykloskupinu a skúsil som pridať fotky z jazdy. Lenže pár dní predtým, ako som sa odvážil, istý pán napísal, že máme dávať k fotkám popis, mapu trasy a pár slov k príspevku. Nech aj ďalších inšpirujeme, nielen dostávať „páči sa mi to“.

Dlho sa nič nedialo. Naozaj dlho. Skúsil som ešte jednu skupinu, potom neskôr ďalšiu. Nič. Vlastne skupiny som využíval hlavne na výmenu informácií. Teda poznanie okolia, technické vychytávky. Naozaj pomohli.

Takto som spoznal zaujímavé miesta, ktoré som nikdy predtým nevidel. Taktiež som spoznal aj ľudí s podobnou záľubou, ako mám ja. Od tej chvíle, čo som začal jazdiť, sa snažím inšpirovať ľudí okolo mňa svetom, ktorý tam vonku zo sedla bicykla objavujem.

Hlavný dôvod je posunúť, pripomenúť, čo všetko okolo nás je. Keď niekto začína, pozrie si moje príspevky a trasy a vie, kadiaľ môže ísť.

Nerobím nič výnimočné. Ľudia z celého cyklosveta robia to isté, len niekto krajšie napíše text, jazdí lepšie trasy či fotí parádnejšie fotky. Púta viac pozornosti, oslovuje väčší počet ľudí.

To je na tom celom pekné, že práve vďaka internetu ľudia ako ja, čo sú trebárs v cyklosvete krátke 4 roky, dokážeme inšpirovať aj ďalších. Nielen fotkami, trasami, ale aj organizovaním spoločných výjazdov.

Dať dohromady partiu ľudí vôbec nie je sranda. Hlavne ak sme každý na rozdielnej výkonnostnej úrovni. Sme zo širšieho okolia. Lenže ako sa učím tvoriť kvalitnejšie príspevky, dávať dohromady lepšie trasy, tak sa učím aj dávať dohromady ľudí.

Sú obdobia, keď mi správy blikajú každý deň, a potom sú obdobia, keď sa neozve nik. Od prvého momentu sa snažím robiť jazdy pre mierne pokročilejších jazdcov. K tomu sa snažím, aby sa v partii niečo dialo, nebolo to len o fotkách, videách, ale hlavne o zážitkoch a zábave.

Tým, že počas môjho jazdenia spoznávam ľudí, tak si všímam, že by skvelo zapadli do partie. Niekto prišiel raz, dvakrát a ďalej nič. Dlho ma mrzelo, že takto ľudia, ktorých mám rád, prestali alebo neprišli.

Veľmi ma potešilo, že sme upchali Zlatno, Machulince, Veľčice či Jelenec. Sú to krásne spomienky. Nakoľko jazdiť v takejto partii v lese má dačo do seba a to sa nestáva každý deň. Takže vždy, keď sa niečo nepodarí, skúsim si spomenúť na začiatok, ako to celé začalo.

Bolo okolo mňa už veľmi veľa ľudí. Jazdili sme spolu, chceli sme spolupracovať, chceli sa prísť pozrieť, podporiť. Nehnevám sa na nikoho, kto sa už viac nevrátil. Ono naozaj každá partia, ak chce fungovať, prežiť, musí byť zložená z členov, ktorí chcú. Nie z niekoho, kto povie, že sa ozve, a už sa viac neozve. Ten niekto, čo to dáva dohromady, je síce dôležitý, len by nemal byť sám.

To isté sa deje aj v živote. Cyklosvet je úplne prepojený s tým každodenným. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá.

Som úprimne rád, že práve vďaka bicyklu som objavil svet, ktorý tu bol aj predo mnou, len som o ňom nevedel. Za mňa je cyklistika alebo šport životný štýl. Pohyb mi nielenže pomáha zlepšovať kondíciu, vyjesť chladničku, ale ma dostáva do situácií, v ktorých spoznám seba, svet a ďalších podobných zanietencov, trebárs ako som ja.

Aby som nezabudol, na fotke je ohyb Dunaja. Toto bol náš prvý medzinárodný výjazd, ktorý poriadne preskúšal celú partiu. Šli sme zo Štúrova na Vyšehradské vrchy, bolo teplo, dovolenky. Som rád za tento výjazd, ukázal veľa. O pár dní ideme na ďalší, máme sa čo ešte učiť, ak chceme jazdiť ďalej, ako je Pohronský Inovec, Štiavnica či náš domovský Tribeč.

V cyklosvete som štyri roky. To je úplne máličko. Som zelenáč a stále netuším, ako všetko funguje. Všímam si, učím sa za pochodu. Veď možno aj práve preto píšem tento článok, aby som sa pozrel späť, kde som bol, trebárs o štyri roky.

Nekonečné rovinky

5. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota, príjemný letný deň. Idem prvýkrát pozrieť výhľad nad Ostrihom. Vraj je odtiaľ pekný pohľad na mesto a Dunaj. Nefúka vietor, tak sa dobre krúti. Zastavujem na pumpe, pozerám do mapy. Hovorím si, že by som sa mohol vrátiť späť cez Komárno.

Z Ostrihomu po maďarskej strane Dunaja som ešte nešiel. Mapa mi ukazuje, že cesta späť bude 145 km dlhá a takmer žiadne prevýšenie. Beriem si so sebou okrem nápoja ešte aj jednu Horalku pre istotu.

Výhľad nad Ostrihom je krásny. Vedie sem asi trojkilometrová asfaltka so stúpaním. Nebláznil som sa. Vedel som, že ma čakajú späť nekonečné rovinky a v nich nie som doma. K tomu nemám na to ani stroj, plášte a už vôbec prevody. K tomu ma určite niekde na pol ceste porazí, alebo zaspím od nadšenia.

Chvíľu som pobehoval na Vaskape a hľadal, kde by mohol byť výhľad. Moje mapy nie a nie naštartovať. Tak som len skúšal pozrieť vychodené chodníky. Výhľad je od cesty kúsok. Určite stojí za to sa sem prísť pozrieť. Naozaj vidieť Dunaj, baziliku a aj hory. Chvíľu som pobudol. Dačo pofotil a šlo sa ďalej.

Ostrihom – Komárno je prakticky rovná cesta, ktorá vedie často vedľa Dunaja. Vôbec som nepozeral navigáciu, nebolo treba. Veľká zelená tabuľa hovorí štyridsať kilometrov. Následne cyklo značka o niečo viac. Časť trasy bola medzi autami v premávke. Väčšia časť na cyklochodníkoch. Cesty aj chodníky sú ako u nás. Niektoré výborné, iné mali to najlepšie za sebou.

Čo ma oslovilo najviac, bola značka zákaz cyklistov, ako náhle bol vedľa cesty cyklochodník. Vlastne dvakrát som aj zazmätkoval, cyklochodník sa z ničoho nič predo mnou stratil. Bolo treba hlavu hore a odbočiť na opačnú stranu.

Mám rešpekt z nových miest. Hlava funguje inak ako keď sa vozím na miestach, ktoré poznám. Pre mňa je bicykel skvelý nástroj na pozorovanie sveta, ale aj seba. Vždy príde nejaká nečakaná skúška. Či je to nesprávne odbočenie, málo vody, nesprávne načasovanie jedla, podmienky, ale aj sem-tam niečo technické.

Takto sám v Maďarsku na bicykli som ešte nebol. Bral som to tak, veď jedlo mám, vodu niekde po ceste nájdem. K tomu nefúkal silný protivietor. Lenže ako som už písal, rovinky a ja sa moc nekamarátime. Vedel som, že ma chytí kríza a niekde ma porazí.

Dvanásť kilometrov pred Komárnom to na mňa prišlo. Pár minút si dávam prestávku. Dávam si gél, Horalku a parádnu vychladenú vodu z termosky. Únava bola v hlave. Aj keď ma tešil pohľad na maďarský vidiek. No takéto jazdy nie sú fakt pre mňa.

Takáto jazda mi ukazuje, že život nie je len hore-dole v kopcoch. Niekedy je to dlhá nezáživná jazda po nekonečných rovinkách. Ktoré nie a nie skončiť.

Tým, že pridávam obsahy do online sveta. Čakám, že práve s týmto príspevkom prevalcujem svet. Keď však nie s týmto, tak potom s ďalším. Lenže pravda je taká, že aj tu je dlhá nezáživná rovinka, na ktorej sa takmer nič nedeje. Z času na čas príde nejaký závan, ale po chvíli skončí.

Myslím, že tie rovinky bolia práve preto, že okolie sa mení veľmi pomaly. Všetko sa zdá akoby stále na jednom mieste. Presne tak, ako keď sa buduje online svet, tiež mám pocit, že sa dlho nič nemení a stojí všetko na jednom mieste.

V kopcoch prebieha život inak. V stúpaniach sa pýtam, prečo to robím, frflem. Hlavne v tých nekonečných. No následne prichádza odmena. Výhľad na diaľky a taktiež zjazd.

Nie je všetko o tom, že čím viac ľudí, videní, páči sa mi, je aj lepšie. Mám skôr pocit, že to je o každodennej pravidelnosti. Tak ako moja kondička na bicykli a prvé páči sa mi to prichádzali postupne. Až neskôr som si dovolil zajazdiť náročnejšiu trasu, dlhšie video, či emotívny článok.

V kopcoch platí, každé stúpanie raz skončí. No nie vždy sa ukáže aj výhľad. Na rovinkách mám byť viac trpezlivý, dobre rozložiť silu. Lebo nie vždy vidím, kam ma cesta privedie. A hlavne môže prekvapiť vietor.

Sem-tam sa dostanem do bodu, kde sa pýtam, či má zmysel ďalej pokračovať. No nie preto, že nevládzem, ale nie vždy vidím výsledok. Hlavne keď ide o situácie, kde život poriadne preskúša pevnú vôľu. Sú to dni, keď sa nedeje nič a mohlo by sa.

Bicyklovanie na rovinkách ma skúša z trpezlivosti a správneho rozloženia síl. To isté platí pri budovaní online sveta pre mňa. Je dôležité nielen pre trénovanie kondície, ale aj psychickej odolnosti a správne rozloženie síl.

Jazda dopadla fajn. Po ceste niekde za Komárnom som si dal kofolu a kúsok ďalej zmrzku. Padla vhod. Celý okruh mal nakoniec okolo 220 kilometrov. Som rád, že som bol, videl som nové miesta. A aj seba v rovinkách.

Čo ďalej

8. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.

Povedať áno

29. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.

Kamoši

8. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Hovorí sa, že od určitého veku je ťažké nájsť si kamošov. Ešte ak robí človek koníček, ktorý je špecifický, menej populárny, tak je šanca ešte menšia. Na druhej strane tu máme svetových guru, ktorí vravia, že nový virál je komunita mimo internetu. Takže ako nájsť kamošov, vytvoriť komunitu s niečím, čo až tak populárne nie je..

Môj príbeh sa začal písať niekedy, keď mi niekto povedal, že mám veľké brucho. Začal som behávať. V tom období sa ku mne dostala akčná kamera a s ňou som začal tvoriť prvé športové videá. Skúšal som siete, anglicky hovoriace príspevky, slovensky hovoriace príspevky. S každým príspevkom, novou sieťou si hovorím, teraz už prerazím.

Do môjho života prišli prví ľudia so športovým zameraním. Jeden mi ukázal to, druhý tamto. Vďačím každému za postrčenie. Vtedy som o športe a tréningoch nevedel nič. Žiadne doplnky, žiadne časy, segmenty, plány, regenerácie, tepy atď.

Dnes, keď sa pozerám, čo je inak, tak sa zmenilo len pár vecí, a to výrazne. Nemám veľké brucho, trénujem a tvorím pravidelne. V neposlednom rade sú okolo mňa ľudia so športovým zameraním.

Svet na bicykli vyzerá inak. Často sa dostanem na miesta, o ktorých som nevedel, že sú. Povedal som si, že tieto pohľady posuniem ďalej. Pretože, keď som začínal s bicyklovaním, bolo pre mňa ťažké a namáhavé zisťovať, kde a kadiaľ sa dá jazdiť.

Môj prvý výjazd bol šesť chalanov. Na druhý sme prišli dvaja. Na tretí som bol sám. Po roku sme to náhodne celé reštartovali. Jeden slnečný februárový deň ma niekto stretol v hore: „ty si ten chalan z internetu.” Vlastne v ten deň ma takto stretol ešte jeden ďalší chalan. Doladil som trasu, termín a priniesol kamoša. Na štart sme sa postavili štyria chalani.

Začal som používať sociálne siete intenzívnejšie. Viac ako tvorca obsahu. Zameral som sa na poukazovanie miest, kde sa dá jazdiť. Dodnes so mnou jazdilo okolo 30 parťákov na skupinových jazdách. Prichádzajú aj pozvánky na miesta, o ktorých som nevedel. Začína to byť nielen o bicyklovaní.

Toto celé nie som už len ja. Toto sme my. Áno, tvorím okruhy, dávam dokopy partiu, posielam pozvánky, spracovávam obsah, dohadujem miesta, odkiaľ budeme štartovať, termíny. Na štart však prichádzame dobrovoľne.

Komunita je pre mňa akési posolstvo. Odkaz ďalším, že ak budeme trochu jazdiť, zvládneme prejsť krásne okruhy, zabavíme sa, spoznáme ďalších ľudí. Dnes to postupne začína fungovať.

Budujeme spolu miesto, kde sa má človek s podobnými záujmami zabaviť. Nie sú to teda len fotky, videá. Ide viac o akési dokumentovanie, aby sme ukázali doma: „aha, pozri, kde sme boli, koľko nás bolo a čo sme zažili.” No a samozrejme inšpirovali ďalších.

Ide tu hlavne o zážitok, pocit. Ten sa nedá odfotiť, zaznamenať. Ten sa zažije. Nie len pre prejdené vzdialenosti, kopce, zjazdy. Skôr preto, kde a s kým.

V partii sa ťahá lepšie, ľahšie. Áno, niekedy sa musíme čakať, príde technická prekážka, zmena termínu pre počasie, ospravedlnenka pre nezúčastnenie. Sem-tam chalanov prekvapím nejakým bonusom.

Mne trvalo pochopiť dosť dlho, že toto nie je o mojich prejdených kilometroch, osobných úspechoch. Partia je banda, kde sa dávame dokopy jednotlivci, aby sme spolu niečo zažili, bez nároku na vyvyšovanie jedného nad druhého.

Fotky s popisom, zábavné, ale aj dokumentačné videá na sieťach lákajú ďalších pridať sa k nám. Pretože mnoho ľudí chce jazdiť s niekým a nemá s kým, či nepozná tú horu.

Do partií berieme každého, kto zvládne prejsť 40 až 60 km okruh s prevýšením do 1.400 výškových metrov bez toho, aby mu odpadli nohy. Tu je však dôležité poznamenať, že nejdeme preteky.

Sme komunita MTB nadšencov, ktorí raz do mesiaca jazdia v lesoch. Miesta, ktoré jazdíme, sú známe, nie však spopularizované tak, aby sa dostali k ďalším, ktorí nie sú z okolia. Mám to šťastie, že som skúsil silu internetu, potom som bol na správnom mieste a teraz ťaháme druhú sezónu.

Je tu čo a s kým jazdiť. Stále sa to však celé tvorí, buduje. Raz je nás na štarte viac, raz menej. Kto vie, kam nás môže dostať takáto komunita v kombinácii s online obsahom. Vidíme sa niekde v hore, možno práve s tebou.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter