Bicykel

Výročia

19. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám staré fotky, mám ich niekoľko tisíc. Vidím v nich stromy, kopce, výhľady, sneh, chlad, blato, teplo, úsmevy, ľudí okolo mňa. Kopec spomienok, príbehov, na ktoré si už ani nedokážem spomenúť.

S fotkami som sa dostal k obdobiu, keď som končil behom, prišlo bežkovanie. Následne bežkovanie na kolieskových bežkách. Toto obdobie si pamätám hlavne preto, že som si dával dokopy kolená po mojich behoch.

Lekár mal pravdu, ak zmením šport, stravu a zbavím sa zápalov v tele, bude dosť možné, že budem ďalej fungovať. Nešlo to samozrejme ľahko. Nejaké obdobie trvalo, pokiaľ som pochopil súvislosti, dodržiaval jedálniček. Najťažšie boli tie behy, dať ich na bok.

Rád som behával hlavne na poliach či v štiavnických lesoch. Cítil som sa tam dobre. Mal som aj fajn formu. Tešilo ma, že sezónne ochorenia nejaké ustupovali. Telo vyzeralo čoraz lepšie. Príroda mi dávala také čudné uvoľnenia a postupne učila disciplíne. Nakoľko už vtedy som behával aj v počasí, ktoré na beh moc nebolo.

Cez zimu na bežkách to bolo fantastické. Tiež som začal v Štiavnických kopcoch, potom prišla Skalka. No a najčastejšie som bol na Čertovici. Veľký čučoriedkový okruh sa stal rýchlo môj obľúbený. Krásna príroda, zimný les, vyhliadka pod Beňuškou či nádherný zjazd do Jarabej.

Ako prichádzala jar, tak som vedel, že podľa všetkého sa do lesa tak skoro nevrátim. Kolieskové bežky som používal hlavne na asfaltkách a vôbec som netušil, že nejaké sú v lesoch v mojom okolí.

Až jedného dňa prišla hláška: Mišo, kúp si bicykel, veď všetci bežkári cez leto jazdia na bicykli. Nič som v tom neviedel. Hovorím si, zas ďalšia zbytočnosť. Mnoho ľudí mi radilo, že si mám zadoväžiť gravel. Vďaka nemu nemusím riešiť, či asfalt alebo terén.

Dnes sú presne štyri roky od mojej prvej jazdy. Bolo to 19. 8. 2022. Pamätám si, že ma tlačili tretry, bol to úplne iný pohyb ako na bežkách či behu a vôbec ma to nechytilo. Chcel som to všetko vrátiť.

Dal som tomu bicyklovaniu ešte jednu a potom ešte ďalšiu šancu. Od septembra do decembra sa mi v rámci mojich vtedajších možností podarilo nakrútiť dvetisíc kilometrov. Čo som považoval za úspech.

Gravel mi otvoril svet, o ktorom som ani len netušil, že tu je. Vedel som, že nad Moravcami je pohorie Pohronský Inovec a nad Nitrou Pyramída a kúsok ďalej Gýmeš. Ešte sme boli na Veľkom Tríbeži zo strednej školy. To si vôbec nepamätám. Veľa stromov, všelijaké blbé hlášky a bolo to ďaleko. Na takéto veci sa zabúda.

Pre mňa je dnešný deň významným sviatkom. Nielen pre prejdené vzdialenosti, navštívené miesta, kopce a kto vie čo ešte. Skôr si na tých cestách všímam, že bicykel ma dáva dokopy s ďalšími ľuďmi.

Okrem toho, že som dal bicyklu niekoľko šancí, dôležitým krokom bolo blogovanie a používanie online cykloskupín. Vďaka nim som sa dozvedel o miestach, ktoré ma zaujali, prišli technické informácie, aplikácie. V neposlednom rade prišli aj ľudia. Všetko to trvalo a trvá nejaký čas.

Pamätám si moju prvú dvestovku, to som niekde na Štiavnicku natočil a na ceste domov si hovorím, že ak ešte pôjdem o dedinu ďalej, bude dvesto kilometrov. Silné emócie boli aj pri prvej prejdenej tristovke, či prvých 4.000 výškových metroch s horským bicyklom.

No čo ma dostalo najviac, bolo a ešte stále je, keď niekde na spoločných výjazdoch upcháme les alebo dedinu. Alebo ma niekto spozná na miestach, kde si myslím, že nepoznám nikoho.

Keď som behával, tak to bolo skôr o mne. Dva, trikrát som behal s kamošom, inak úplne sám. Bežkovanie bolo prakticky to isté. Bicykel ma dostal späť do hôr, medzi ľudí, na ďaleké cesty.

Pamätám si, ako som fučal hore Kompanovou od Zlatna a hovoril si, že ten kopec nikdy nevyjdem. Taktiež, ako ma skoro porazilo, keď mi v Štiavnici došiel cukor. Ja som si nezobral so sebou takmer žiadne jedlo ani drobné.

Dnes je to trochu inak. Zatiaľ sa mi podarilo podľa mojich štatistík prejsť vzdialenosť 55 675 km, 737 667 metrov prevýšenia. Čo je pre predstavivosť ako vyjsť 83 krát na najvyššiu horu sveta. Kalórie nepočítam, ale je to neskutočné množstvo vyjedených chladničiek.

Bicykel som zodral úplne, chce kompletný servis, vymeniť mnohé časti, ktoré sú opotrebované užívaním. Možno že už aj ja potrebujem nejaký.

Štyri roky nie sú nejaká veľká doba. No asi sa dá za ten čas stihnúť kadečo. Mne sa podarilo vstúpiť do cyklosveta a uvidieť v ňom okamihy, ktoré stoja za to objavovať ďalej.

Boli to krásne roky, no neboli zadarmo. Prepotené dresy, zodraté komponenty, kopec pádov, blúdení, defekty. Taktiež radosti.

Ďakujem všetkým, čo podporujete, navigujete. Je to cítiť. No a ďakujem sebe, že som tomu celému dal šancu a išiel aj na jazdy, keď neboli ideálne podmienky. Veď vlastne vďaka tomu celému je práve to, čo je teraz.

Bicykel, ohyb a partia

12. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol som u lekára a ten mi tvrdil, že nastal čas prestať sa venovať môjmu obľúbenému športu. Kolená boli proti. Hlava taktiež. Takže bežecké tenisky šli na klinec. Lenže stalo sa niečo, čo som neplánoval. Pri bežnom rozhovore s chalanmi na pumpe padla otázka, čo teda ďalej. Ani som nestihol odpovedať a už mali riešenie: „Kúp si bicykel.“

S celým odvetvím prišlo mnoho informácií, o ktorých som nemal ani len tušenie. Opraviť pre mňa defekt bolo náročné. Ošetriť reťaz? To sa má? Doladiť prehadzovačku. Nemožné. Lenže prišli ďalšie: kam budem jazdiť, čo mám jesť počas jázd, kde si nabrať vodu. To budem jazdiť stále sám?

Nejakou náhodou som objavil jednu online cykloskupinu a skúsil som pridať fotky z jazdy. Lenže pár dní predtým, ako som sa odvážil, istý pán napísal, že máme dávať k fotkám popis, mapu trasy a pár slov k príspevku. Nech aj ďalších inšpirujeme, nielen dostávať „páči sa mi to“.

Dlho sa nič nedialo. Naozaj dlho. Skúsil som ešte jednu skupinu, potom neskôr ďalšiu. Nič. Vlastne skupiny som využíval hlavne na výmenu informácií. Teda poznanie okolia, technické vychytávky. Naozaj pomohli.

Takto som spoznal zaujímavé miesta, ktoré som nikdy predtým nevidel. Taktiež som spoznal aj ľudí s podobnou záľubou, ako mám ja. Od tej chvíle, čo som začal jazdiť, sa snažím inšpirovať ľudí okolo mňa svetom, ktorý tam vonku zo sedla bicykla objavujem.

Hlavný dôvod je posunúť, pripomenúť, čo všetko okolo nás je. Keď niekto začína, pozrie si moje príspevky a trasy a vie, kadiaľ môže ísť.

Nerobím nič výnimočné. Ľudia z celého cyklosveta robia to isté, len niekto krajšie napíše text, jazdí lepšie trasy či fotí parádnejšie fotky. Púta viac pozornosti, oslovuje väčší počet ľudí.

To je na tom celom pekné, že práve vďaka internetu ľudia ako ja, čo sú trebárs v cyklosvete krátke 4 roky, dokážeme inšpirovať aj ďalších. Nielen fotkami, trasami, ale aj organizovaním spoločných výjazdov.

Dať dohromady partiu ľudí vôbec nie je sranda. Hlavne ak sme každý na rozdielnej výkonnostnej úrovni. Sme zo širšieho okolia. Lenže ako sa učím tvoriť kvalitnejšie príspevky, dávať dohromady lepšie trasy, tak sa učím aj dávať dohromady ľudí.

Sú obdobia, keď mi správy blikajú každý deň, a potom sú obdobia, keď sa neozve nik. Od prvého momentu sa snažím robiť jazdy pre mierne pokročilejších jazdcov. K tomu sa snažím, aby sa v partii niečo dialo, nebolo to len o fotkách, videách, ale hlavne o zážitkoch a zábave.

Tým, že počas môjho jazdenia spoznávam ľudí, tak si všímam, že by skvelo zapadli do partie. Niekto prišiel raz, dvakrát a ďalej nič. Dlho ma mrzelo, že takto ľudia, ktorých mám rád, prestali alebo neprišli.

Veľmi ma potešilo, že sme upchali Zlatno, Machulince, Veľčice či Jelenec. Sú to krásne spomienky. Nakoľko jazdiť v takejto partii v lese má dačo do seba a to sa nestáva každý deň. Takže vždy, keď sa niečo nepodarí, skúsim si spomenúť na začiatok, ako to celé začalo.

Bolo okolo mňa už veľmi veľa ľudí. Jazdili sme spolu, chceli sme spolupracovať, chceli sa prísť pozrieť, podporiť. Nehnevám sa na nikoho, kto sa už viac nevrátil. Ono naozaj každá partia, ak chce fungovať, prežiť, musí byť zložená z členov, ktorí chcú. Nie z niekoho, kto povie, že sa ozve, a už sa viac neozve. Ten niekto, čo to dáva dohromady, je síce dôležitý, len by nemal byť sám.

To isté sa deje aj v živote. Cyklosvet je úplne prepojený s tým každodenným. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá.

Som úprimne rád, že práve vďaka bicyklu som objavil svet, ktorý tu bol aj predo mnou, len som o ňom nevedel. Za mňa je cyklistika alebo šport životný štýl. Pohyb mi nielenže pomáha zlepšovať kondíciu, vyjesť chladničku, ale ma dostáva do situácií, v ktorých spoznám seba, svet a ďalších podobných zanietencov, trebárs ako som ja.

Aby som nezabudol, na fotke je ohyb Dunaja. Toto bol náš prvý medzinárodný výjazd, ktorý poriadne preskúšal celú partiu. Šli sme zo Štúrova na Vyšehradské vrchy, bolo teplo, dovolenky. Som rád za tento výjazd, ukázal veľa. O pár dní ideme na ďalší, máme sa čo ešte učiť, ak chceme jazdiť ďalej, ako je Pohronský Inovec, Štiavnica či náš domovský Tribeč.

V cyklosvete som štyri roky. To je úplne máličko. Som zelenáč a stále netuším, ako všetko funguje. Všímam si, učím sa za pochodu. Veď možno aj práve preto píšem tento článok, aby som sa pozrel späť, kde som bol, trebárs o štyri roky.

Nekonečné rovinky

5. august 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota, príjemný letný deň. Idem prvýkrát pozrieť výhľad nad Ostrihom. Vraj je odtiaľ pekný pohľad na mesto a Dunaj. Nefúka vietor, tak sa dobre krúti. Zastavujem na pumpe, pozerám do mapy. Hovorím si, že by som sa mohol vrátiť späť cez Komárno.

Z Ostrihomu po maďarskej strane Dunaja som ešte nešiel. Mapa mi ukazuje, že cesta späť bude 145 km dlhá a takmer žiadne prevýšenie. Beriem si so sebou okrem nápoja ešte aj jednu Horalku pre istotu.

Výhľad nad Ostrihom je krásny. Vedie sem asi trojkilometrová asfaltka so stúpaním. Nebláznil som sa. Vedel som, že ma čakajú späť nekonečné rovinky a v nich nie som doma. K tomu nemám na to ani stroj, plášte a už vôbec prevody. K tomu ma určite niekde na pol ceste porazí, alebo zaspím od nadšenia.

Chvíľu som pobehoval na Vaskape a hľadal, kde by mohol byť výhľad. Moje mapy nie a nie naštartovať. Tak som len skúšal pozrieť vychodené chodníky. Výhľad je od cesty kúsok. Určite stojí za to sa sem prísť pozrieť. Naozaj vidieť Dunaj, baziliku a aj hory. Chvíľu som pobudol. Dačo pofotil a šlo sa ďalej.

Ostrihom – Komárno je prakticky rovná cesta, ktorá vedie často vedľa Dunaja. Vôbec som nepozeral navigáciu, nebolo treba. Veľká zelená tabuľa hovorí štyridsať kilometrov. Následne cyklo značka o niečo viac. Časť trasy bola medzi autami v premávke. Väčšia časť na cyklochodníkoch. Cesty aj chodníky sú ako u nás. Niektoré výborné, iné mali to najlepšie za sebou.

Čo ma oslovilo najviac, bola značka zákaz cyklistov, ako náhle bol vedľa cesty cyklochodník. Vlastne dvakrát som aj zazmätkoval, cyklochodník sa z ničoho nič predo mnou stratil. Bolo treba hlavu hore a odbočiť na opačnú stranu.

Mám rešpekt z nových miest. Hlava funguje inak ako keď sa vozím na miestach, ktoré poznám. Pre mňa je bicykel skvelý nástroj na pozorovanie sveta, ale aj seba. Vždy príde nejaká nečakaná skúška. Či je to nesprávne odbočenie, málo vody, nesprávne načasovanie jedla, podmienky, ale aj sem-tam niečo technické.

Takto sám v Maďarsku na bicykli som ešte nebol. Bral som to tak, veď jedlo mám, vodu niekde po ceste nájdem. K tomu nefúkal silný protivietor. Lenže ako som už písal, rovinky a ja sa moc nekamarátime. Vedel som, že ma chytí kríza a niekde ma porazí.

Dvanásť kilometrov pred Komárnom to na mňa prišlo. Pár minút si dávam prestávku. Dávam si gél, Horalku a parádnu vychladenú vodu z termosky. Únava bola v hlave. Aj keď ma tešil pohľad na maďarský vidiek. No takéto jazdy nie sú fakt pre mňa.

Takáto jazda mi ukazuje, že život nie je len hore-dole v kopcoch. Niekedy je to dlhá nezáživná jazda po nekonečných rovinkách. Ktoré nie a nie skončiť.

Tým, že pridávam obsahy do online sveta. Čakám, že práve s týmto príspevkom prevalcujem svet. Keď však nie s týmto, tak potom s ďalším. Lenže pravda je taká, že aj tu je dlhá nezáživná rovinka, na ktorej sa takmer nič nedeje. Z času na čas príde nejaký závan, ale po chvíli skončí.

Myslím, že tie rovinky bolia práve preto, že okolie sa mení veľmi pomaly. Všetko sa zdá akoby stále na jednom mieste. Presne tak, ako keď sa buduje online svet, tiež mám pocit, že sa dlho nič nemení a stojí všetko na jednom mieste.

V kopcoch prebieha život inak. V stúpaniach sa pýtam, prečo to robím, frflem. Hlavne v tých nekonečných. No následne prichádza odmena. Výhľad na diaľky a taktiež zjazd.

Nie je všetko o tom, že čím viac ľudí, videní, páči sa mi, je aj lepšie. Mám skôr pocit, že to je o každodennej pravidelnosti. Tak ako moja kondička na bicykli a prvé páči sa mi to prichádzali postupne. Až neskôr som si dovolil zajazdiť náročnejšiu trasu, dlhšie video, či emotívny článok.

V kopcoch platí, každé stúpanie raz skončí. No nie vždy sa ukáže aj výhľad. Na rovinkách mám byť viac trpezlivý, dobre rozložiť silu. Lebo nie vždy vidím, kam ma cesta privedie. A hlavne môže prekvapiť vietor.

Sem-tam sa dostanem do bodu, kde sa pýtam, či má zmysel ďalej pokračovať. No nie preto, že nevládzem, ale nie vždy vidím výsledok. Hlavne keď ide o situácie, kde život poriadne preskúša pevnú vôľu. Sú to dni, keď sa nedeje nič a mohlo by sa.

Bicyklovanie na rovinkách ma skúša z trpezlivosti a správneho rozloženia síl. To isté platí pri budovaní online sveta pre mňa. Je dôležité nielen pre trénovanie kondície, ale aj psychickej odolnosti a správne rozloženie síl.

Jazda dopadla fajn. Po ceste niekde za Komárnom som si dal kofolu a kúsok ďalej zmrzku. Padla vhod. Celý okruh mal nakoniec okolo 220 kilometrov. Som rád, že som bol, videl som nové miesta. A aj seba v rovinkách.

Čo ďalej

8. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.

Povedať áno

29. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.

Kamoši

8. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Hovorí sa, že od určitého veku je ťažké nájsť si kamošov. Ešte ak robí človek koníček, ktorý je špecifický, menej populárny, tak je šanca ešte menšia. Na druhej strane tu máme svetových guru, ktorí vravia, že nový virál je komunita mimo internetu. Takže ako nájsť kamošov, vytvoriť komunitu s niečím, čo až tak populárne nie je..

Môj príbeh sa začal písať niekedy, keď mi niekto povedal, že mám veľké brucho. Začal som behávať. V tom období sa ku mne dostala akčná kamera a s ňou som začal tvoriť prvé športové videá. Skúšal som siete, anglicky hovoriace príspevky, slovensky hovoriace príspevky. S každým príspevkom, novou sieťou si hovorím, teraz už prerazím.

Do môjho života prišli prví ľudia so športovým zameraním. Jeden mi ukázal to, druhý tamto. Vďačím každému za postrčenie. Vtedy som o športe a tréningoch nevedel nič. Žiadne doplnky, žiadne časy, segmenty, plány, regenerácie, tepy atď.

Dnes, keď sa pozerám, čo je inak, tak sa zmenilo len pár vecí, a to výrazne. Nemám veľké brucho, trénujem a tvorím pravidelne. V neposlednom rade sú okolo mňa ľudia so športovým zameraním.

Svet na bicykli vyzerá inak. Často sa dostanem na miesta, o ktorých som nevedel, že sú. Povedal som si, že tieto pohľady posuniem ďalej. Pretože, keď som začínal s bicyklovaním, bolo pre mňa ťažké a namáhavé zisťovať, kde a kadiaľ sa dá jazdiť.

Môj prvý výjazd bol šesť chalanov. Na druhý sme prišli dvaja. Na tretí som bol sám. Po roku sme to náhodne celé reštartovali. Jeden slnečný februárový deň ma niekto stretol v hore: „ty si ten chalan z internetu.” Vlastne v ten deň ma takto stretol ešte jeden ďalší chalan. Doladil som trasu, termín a priniesol kamoša. Na štart sme sa postavili štyria chalani.

Začal som používať sociálne siete intenzívnejšie. Viac ako tvorca obsahu. Zameral som sa na poukazovanie miest, kde sa dá jazdiť. Dodnes so mnou jazdilo okolo 30 parťákov na skupinových jazdách. Prichádzajú aj pozvánky na miesta, o ktorých som nevedel. Začína to byť nielen o bicyklovaní.

Toto celé nie som už len ja. Toto sme my. Áno, tvorím okruhy, dávam dokopy partiu, posielam pozvánky, spracovávam obsah, dohadujem miesta, odkiaľ budeme štartovať, termíny. Na štart však prichádzame dobrovoľne.

Komunita je pre mňa akési posolstvo. Odkaz ďalším, že ak budeme trochu jazdiť, zvládneme prejsť krásne okruhy, zabavíme sa, spoznáme ďalších ľudí. Dnes to postupne začína fungovať.

Budujeme spolu miesto, kde sa má človek s podobnými záujmami zabaviť. Nie sú to teda len fotky, videá. Ide viac o akési dokumentovanie, aby sme ukázali doma: „aha, pozri, kde sme boli, koľko nás bolo a čo sme zažili.” No a samozrejme inšpirovali ďalších.

Ide tu hlavne o zážitok, pocit. Ten sa nedá odfotiť, zaznamenať. Ten sa zažije. Nie len pre prejdené vzdialenosti, kopce, zjazdy. Skôr preto, kde a s kým.

V partii sa ťahá lepšie, ľahšie. Áno, niekedy sa musíme čakať, príde technická prekážka, zmena termínu pre počasie, ospravedlnenka pre nezúčastnenie. Sem-tam chalanov prekvapím nejakým bonusom.

Mne trvalo pochopiť dosť dlho, že toto nie je o mojich prejdených kilometroch, osobných úspechoch. Partia je banda, kde sa dávame dokopy jednotlivci, aby sme spolu niečo zažili, bez nároku na vyvyšovanie jedného nad druhého.

Fotky s popisom, zábavné, ale aj dokumentačné videá na sieťach lákajú ďalších pridať sa k nám. Pretože mnoho ľudí chce jazdiť s niekým a nemá s kým, či nepozná tú horu.

Do partií berieme každého, kto zvládne prejsť 40 až 60 km okruh s prevýšením do 1.400 výškových metrov bez toho, aby mu odpadli nohy. Tu je však dôležité poznamenať, že nejdeme preteky.

Sme komunita MTB nadšencov, ktorí raz do mesiaca jazdia v lesoch. Miesta, ktoré jazdíme, sú známe, nie však spopularizované tak, aby sa dostali k ďalším, ktorí nie sú z okolia. Mám to šťastie, že som skúsil silu internetu, potom som bol na správnom mieste a teraz ťaháme druhú sezónu.

Je tu čo a s kým jazdiť. Stále sa to však celé tvorí, buduje. Raz je nás na štarte viac, raz menej. Kto vie, kam nás môže dostať takáto komunita v kombinácii s online obsahom. Vidíme sa niekde v hore, možno práve s tebou.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Vlastné limity

15. október 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Spadol som pri menšom zjazde v približne 50 kilometrovej rýchlosti. V miestach, kde jazdím niekoľkokrát mesačne, poznám tam každú jamu, koľaj. Pád to bol hrozný. Vyletel som zo stopy do kríkov. Odhodilo ma späť na zvážnicu a spadol som na chrbát. Ako som ležal na zemi, pozerám nad seba, z výšky na mňa padá na mňa bicykel. Dal som nohy pred seba, aby na mňa nespadol a odrazil som ho. Postavil som sa. Bolo mi zle, na odpadnutie… dal som si jonťák, cukor. Po chvíli otrasený, schádzam dole na Zlatno, Velčice po asfaltke. Bola mi neskutočná zima. Videl som koniec môjho jazdenia, behania, posilňovania. K tomu schádzam z hory bez dosiahnutého cieľa, z parádnym zranením a bolesťami.

Naštvaný som bol poriadne. Hnevalo ma, že som urobil jazdeckú chybu, stačilo o sekundu pribrzdiť a nakloniť telo viac dovnútra zákruty.. Taktiež, že som nesplnil cieľ výjazdu a po pár km, som sa vracal späť. Myslím, že takéto niečo sa mi ešte nestalo. Začalo obdobie bolestí, myslel som, že už viac na bicykel nesadnem. Moje tréningy v posilňovni a v behu na teraz prestali. Nebudem klamať, zaliala ma obrovská zúfalosť, pretože som prišiel o to čo mám rád, teda, vtedy sa to tak zdalo. K tomu o dva týždne, sme mali mať skupinovú mtb jazdu s chalanmi. Tam som si nevedel predstaviť nejazdiť. No ešte víkend predtým som mal ísť na moje obľúbené preteky do Bratislavy, na veľký maratónsky okruh.

Hora neodpúšťa nič. Je nádherná, upokojujúca, veľmi veľa vie dať, no ešte viac zobrať. Žiadna chyba nezostane nepovšimnutá. Pádov a drobných úrazov bolo už kopu. Za tri cele sezóny čo jazdím sa blížim k najazdeným 42 tisícom kilometrov. Ich väčšia časť je v hore. Niekedy som dotrhal oblečenie, oškrel bicykel, kolená, lakte, hlavu. No tentokrát to bolo iné. Najviac zranená zostala myseľ.

Celú situáciu som musel najskôr vypustiť preč z tela. Nechať jej zopár dní, aby prešli stavy úzkosti, trochu aj bolesti.Tiež nech telo zmení farby zo zelenej, modrej a fialovej na bežnú. Najhoršia bolesť bola v hlave. Začal som si premietať, ako sa mi nedarí, nič neviem, nemám, som úplne nikto, som sám, všetko zabalím a už nič nebudem robiť. Jednoducho všetko bolo zrazu preč. Nebolo sa čoho chytiť. Našťastie takéto myšlienky šli preč. Hlavným spúšťačom ich odchodu bola krátka jazda na bicykli po týždni od úrazu. Neskutočne som sa tešil. Ten pocit bol neopísateľný. Hodina u susedov v lese, krásne nenáročné vozenie a pozorovanie, kam ma zranenie pustí.

Lenže celý týždeň pred jazdou, som sa bicykla ani len nedotkol. Nechcel ich vidieť. Na druhý deň po úraze som sa išiel vonka prejsť, odreagovať sa na polia. Bolo to bolestivé odreagovanie. Bolela ma polovica tela, hlava mi neustále posúvala myšlienky o mojich koncoch. Mal som čo robiť, aby som to nejako ustál. Tu bolo dôležité napriek bolesti ísť na pár chvíľ von. Ono, tie stavy sa najlepšie prekonávajú pohybom a pobytom v prírode.

Jazda v lese je nebezpečná, môžeme si dať pozor koľko chceme. Videl som omnoho lepších jazdcov spadnúť. Prilba je základ, o tom sa nemusíme vôbec baviť. Pri dopade som mal poriadny otras hlavy. Pár škrabancov som mal na rukách, nohách a hrudi. Hlava nič, teda okrem otrasu z pádu.

Tiež mi pomohla otriasť sa naša pravidelná jazda s chalanmi. Možno telo nebolo nadšené, ale hlava dostala nádej. Bolo kopec zábavy a vtipných situácií, pre ktoré sa oplatí jazdiť v skupine. K tomu, keď som videl partiu aká banda sme, stálo to za to. Priznám sa, bál som sa, aby som niekde nespadol alebo sa mi niečo nestalo. Vôbec som neuvažoval, že jazdu zruším alebo nepôjdem. Skôr som čakal, že budem jazdiť na chvoste, robiť videá, fotky a smiať sa. Hovorím si, mesiac sa tomu venujem. Ide sa!

Bolo to prijemných 56 kilometrov, ktoré sme takmer celé prekecali. Večer prišli ďakovné správy. To sú pre mňa neskutočné odmeny, za celo mesačnú prípravu. Dať dokopy udalosť, nie je len poznačiť termín v kalendári, ale prísť aj s nápadom, kde a s kým jazdiť, pripraviť trasu tak, aby vyhovela väčšine, sledovať počasie. Odpisovať na nekonečné správy, sem-tam nejaký telefonát, výrobu foto príspevkov, videí. Všetko to prezentovať pravidelne na sieťach, aby nik nezabudol a mohol prísť aj niekto nový. Ono sa to nezdá, ale fakt to stojí nejaké to úsilie.

K tomu prišla pozvánka na jazdu z ďalšej partie, kde sa začíname spoznávať. Lenže pre počasie sme zmenili náš termín a tak je náročné byť všade. Sľúbil som však chalanom, že po našej jazde prídem pozrieť. Tak aj napriek únave, bolesti, som zobral segru a šli sme.

Byť s ľuďmi, kde sa človek cíti dobre, spája nás niečo, je veľká odmena. Nielen, že sa človek odreaguje, ale aj zabaví. Bol som poriadne uťahaný, k tomu zranenie dávalo telu poriadne zabrať. Napriek tomu, som pokecal s každým, koho som tam poznal. Udalosť mali chalani veľkolepú, približne sto jazdcov, burge, kofola, dobrá nálada a počasie. Takto si predstavujem akcie. Je poriadny rozdiel, keď človek organizuje dačo sám, a keď ide do toho celý tím. Obrovská pochvala.

Opäť dôkaz, že keď má človek stavy úzkosti, je fajn ísť do partie a pokecať. Nikdy nevieme koho slovo, veta nám pomôže prekonať náročné obdobia. Nemusíme nikomu hovoriť celý svoj životný príbeh. Stačí, keď sa budeme baviť o tom, čo náš spája. Ono tie konverzácie pôjdu tam, kam majú.

Na mňa mala veta od Riša obrovský vplyv. Povedal niečo v zmysle, takéto pády sú síce nepríjemné, bolia. Znamenajú však, že sa zlepšujeme a posúvame svoje limity jazdenia. Riša poznám krátko, no to ako jazdí o ňom hovorí, že vie. Je skúsený jazdec, ktorý jazdí takmer celý svoj život na úzkych cestičkách medzi stromami. Jeho jazdenie a technika sú na úplne inej úrovni ako moje dupanie. Preto je dôležité, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí naozaj vedia. Nekecajú len tak z gauča bez zodpovednosti a bez skúseností. Keď sa chcem zlepšiť, tak je dôležité pracovať aj v technike jazdy. Rišo ďakujem, pomohol si mi vyliečiť zranenie v hlave.

V tej zákrute, kde som spadol som už jazdil hádam tisíckrát. Vôbec nerozumiem ako som mohol vyletieť. Jedna vec je istá, šiel som rýchlo, na hranici svojich limitov. Už som tam bol jazdiť aj po páde, nemám žiadne bloky z toho, čo sa stalo, ani z toho miesta. Štvú ma tie zbytočné zranenia, ale musím ich rešpektovať, čas zatiaľ neviem vrátiť.

Zmysel celého článku nie je fňukať, opúšťať sa pre zranenia, úzkosť, neúspech, pochmúrne dni. Skôr poukázať čo sa stalo, čo pomohlo, postupne prekonať takéto stavy. K tomu každému z nás sa stane, že spadne, nie len z bicykla. Aj preto sem-tam potrebujeme počuť slovo, vetu od niekoho, kto vie. Tu však pozor. Ego ide bokom a taktiež to hlúpe spojenie: ja viem. Lebo keď sa nás situácia priamo dotýka, tak nik z nás nevie a určite nie hneď. Emócie vedia vyrobiť v hlave neskutočne falošné scenáre. Z nich sa naozaj ťažko dostáva. Hlavne, keď sa zabudneme s depresiou doma na gauči.

Pády nás učia nevzdávať sa, neuzatvoriť sa do seba, aj keď bolia. Je nás veľa, ktorí sa pokúšame prekonať vlastné limity, naozaj, nie sme v tom sami. Prestávka na pár dní naozaj nič nepokazí. To, že nebudem chvíľu chodiť do posilňovne, behať, neznamená, že hneď priberiem, či vybehnem z formy. Na gauči sa nič nevyrieši. To len depresie, úzkosti, nechuť na žitie života sa zväčšia. Preto je dôležité, sa čo najrýchlejšie vrátiť späť, lenže postupne a pomaly.

Pády nás majú niečomu naučiť. Tento môj ma naučil, že sa treba dať dokopy v posteli, možno aj u lekárov, na čas poriadne zvoľniť tempo. Je dôležité ísť von medzi svojich, byť však aj chvíľu sám. Zbytočne nevymýšľať. Možno sa zamyslieť, nad možnosťami, ktoré mám okolo seba. Ak sa zježíme na päť nula, bude jednoduché sa vzdať, o tom niet pochýb. Teraz, ako sa pozerám na môj pád, tak som sa mohol pokojne vzdať jazdy s chalanmi, neísť pozrieť ďalšiu partiu. Veď ma bolelo celé telo a každý by ma chápal. Asi by sa ani nič nestalo. Možno to je to, prečo pády prichádzajú, aby sa niečo stalo.

Osemtisíc

5. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Je mi zle. Boli ma brucho. Asi som aj hladný, aj keď som mal raňajky. Vonku je zima. K tomu fúka vietor, v lese bude blato. Možno aj popŕcha. Toto vôbec nie sú podmienky na bicykel, ale na gauč telku a čipsy. Nič sa nedá robiť. Tréning je tréning a pokiaľ naozaj neprší tak sa ide von. Obliekam si niekoľko vrstiev oblečenia, hrubé ponožky, troje rukavice. Beriem si so sebou termosku čaju, jedlo.

Ako tak jazdím po horách v zime, v snehu, na lade, v mínusových teplotách. Robím chyby, sem tam spadnem, zamrznem, niečo pokazím. Prichádza jar a všímam si ako celý les začína ožívať. Teším sa, že nemusím mať na sebe toľko vrstiev oblečenia, rukavíc, návlekov na nohách. Prichádza vietor, dažde, v lese je viac blata. Zrazu je teplo a mám krátky dres.

Uvedomujem si ako mam rozbehnutú sezónu. Plán ktorý som nastavil niekedy koncom roka, vyzerá, že by mohol mať dačo do seba. 300 kilometrov, 3.000 výškových metrov týždenne. Pôsobí tak, že by mohol mať zmysel. Snažím sa rozdeliť tréningy, tak aby som nebol doničený a hlavne mal radosť z bicykla. Aj keď mávam týždne kde daný plán tak trochu prekročím.

Obe sezóny pred tým som sa rozbiehal niekedy koncom leta. Vtedy sa jazdilo najviac kilometrov. Ku koncu roka sa vždy dobiehalo. Mnoho tréningov bolo nepríjemné studených, veterných, dlhých, boleli viac ako mali. Hlavný dôvodom bol nesprávne nastavený plán.

Úprimne poviem mam dni, keď bicykel nechcem ani vidieť. Vôbec ma nezaujíma aké je počasie, deň. Jednoducho chcem voľno. Ležať na gauči a vyjedať chladničky. Neriešiť mapy, stúpania, čo treba opraviť na bicykli, aké je počasie, že ma opäť niečo boli. Ideálne podmienky na bicykel sú par krát do roka. Keď nie je zima, nefúka vietor, je príjemne. Aj preto si myslím, že stanovený týždenný ciel mi pomáha prekonať krátkodobé zaváhania. Viem si lepšie plánovať týždne.

Cyklistika pre mňa jeden zo športov, ktorý je hlavne o zábave a až potom niekde sú čísla, prejdene kilometre, výškové metre, spálené kalórie, vyjedené chladničky. Pocit z dobrej jazdy, tréningu je fantastický. Ešte lepší pocit je, keď sa niekto pripojí a pedálovanie, alebo prostredie vyčaruje úsmev na tvári. Som rád, že môžem byť pri tom.

Svoje čísla tak trochu sledujem, aby som mal prehľad čo treba zjesť, opraviť vymeniť. Kedy mám viac pridať, kedy ubrať. Tiež sa niekedy nechám strhnúť prekonávaním vlastných limitov, rekordov. Našťastie sem tam niekoho so sebou zoberiem, kto vládze o čo si menej. Pripomeniem si, prečo som začal robiť cyklistiku.

Sezóna je pre mňa v polovici. Podarilo sa mi dosiahnuť pre mňa nádherné číslo. Som úprimne rád, že napriek počasiu a podmienkam je tu. Nebudem klamať, že mnoho tréningov bolo náročných. Chcel som sa vzdať. No tak isto boli jazdy, ktoré sa mi páčili. Bola aj zábava, pády, defekty, hrkotania. No tie úsmevy a dobré pocity po jazde sú neopísateľné. Ešte ma čo si čaká prejsť. Som zvedavý ako bude moje tretia celá sezóna.

Ďakujem všetkým za podporu vážim si ju. Je naozaj skvelé vidieť, že to čo robím zaujíma ďalších a postupne sa pridávame a vytvárame spolu parádnu partiu. Či už ide o zelenáčov, ale aj viac skúsenejších. Teším sa že nás spája aktívny pohyb, vďaka ktorému zažívame skvelé zážitky.

Prvá tristovka

30. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter