Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim.  Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie  vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?”  Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu.  Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju.  Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie.  Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť.  Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.