Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.