Type your search keyword, and press enter

Maličkosti

Maličkosti

Obdobie Vianoc a nového roka už nejeden rok trávim pravidelne prácou. Tento čas má akúsi moc na tvorbu, doklepávanie maličkostí a hľadanie možností k zlepšeniu v práci. Zvyčajne aj tak máme najviac práce v kancelárií či s odovzdávaním nových domovov, kolaudáciou, prípravou ďalších projektov.

Atmosféra, v ktorej sa celá spoločnosť nachádza je mimoriadne zvláštna. Netušíme, čo bude ďalej. Lenže história nám ukazuje, ako podľa všetkého naši predkovia prežili obdobia, ktoré neboli o nič lepšie.

Rok dvetisícdvadsať bol tak trochu odlišný. Chvíľu sa pracovalo intenzívne, potom o niečo viac, vznikla akási horská dráha udalostí. Mal som to šťastie, že okrem bežných zranení pri behu, narazeného kolena a roztrhaných riflí z práce som prežil. Všetky bolesti prešli, a tak sa zamýšľam, čo ďalej.

Napätie je obrovské a môže byť úplne jedno, aký je rok. Vždy sa niečo deje. Teda pokiaľ sa nenachádzame na bezpečných miestach, na ktorých nám nič mimoriadne nehrozí. Pracovanie pod tlakom má obrovské výhody, vie z nás vyžmýkať zvyčajne to najlepšie alebo sa jednoducho vzdáme.

Každoročne začínam s plánovaním už od začiatku predchádzajúceho roka. Úlohy si rozdeľujem podľa priorít, samozrejme, ako im rozumiem. Mnoho úloh, ktoré stoja predo mnou, nie vždy dokážem správne identifikovať, odhadnúť. Sem-tam sa stane, že zoberú viac času nielen na prípravu, ale aj na realizáciu.

Koniec kalendárneho roka vnímam ako príležitosť nachvíľu nahliadnuť späť na všetko, čo bolo urobené, na to, čo sme nespravili. V tomto období, keď je menej e-mailov, telefonátov a taktiež pracovných schôdzok sa dostávajú predo mňa vetičky, ktoré ako si naznačujú priebeh najbližšieho obdobia.  Zvyčajne ide o myšlienky, ktoré počas celého roka zbieram a oni sa znovu vynárajú.

Obdobie konca roka dvetisícdvadsať som preto využil na pohľady, ktoré by ma mohli opäť posunúť o niečo ďalej. Prekopali sa v práci na prvý pohľad nepodstatné maličkosti, otvorili sa myšlienky, vízie, ktoré pred tým na pracovnom stole neboli. Zahodilo sa do koša všetko, čo nefungovalo. Odišli a prišli ďalší ľudia. Vyhrali sa, ale  aj prehrali posledné koncoročné súboje. Stavilo sa všetko na jednu kartu.

Svet sa mení, my ľudia ho meníme. Napredujeme, stagnujeme, hľadáme, spájame, vytvárame príležitosti, prekážky, nové životy. To, čo sa mohlo pred rokom zdať ako flákanie, dnes môže byť nástroj na zarábanie prostriedkov. Tak isto by to mohlo byť opačne. Aj preto dnes vidím len dve možnosti, nechám všetko tak, ako bolo. Alebo zmením kurz do neznámych pracovných vôd. Tým myslím, že možno nastáva čas na zmeny, ktoré na prvý pohľad nemusia sa javiť ako tie najsprávnejšie. Lenže práve tie by mohli byť kľúčom k ďalším dverám v napredovaní pomyselnej cesty životom.

Zmeny sú dôležité, aj keď niekedy pôsobia drsne. Napredovanie znamená posun, ktorý bude buď lekciou alebo víťazným krokom. Nové začiatky potrebujeme ako kyslík pri dýchaní, len by si so sebou nemali odniesť lekcie, vďaka ktorým máme dôležité poznatky. Samozrejme, je tu náš život, nie je nikoho iného, len náš. Môžeme staviť na bezpečné karty, ale aj na bláznivú jazdu.

Niečo s nohou

Niečo s nohou

Mám rád beh, zlepšuje moju kondíciu, pomáha mi s oddychom, naučil ma byť bez telefónu, v neposlednej rade vďaka nemu som aktívne začal s vytváraním anglicky hovoriacich videí.  Núti ma byť aktívny, prekonávať samého seba, spoznávať bolesti, ale aj radosti z dobre odbehnutých dní. Najťažšie lekcie zažívam po náročných pracovných dňoch či pri zraneniach. Počasie je súčasť behu, nie prekážka.

Posledný víkend v roku s koncovkou dvadsať bol venovaný behu. Na jeseň som začal s tréningami zameranými na rýchlosť. Sú náročné, bolesť je nepríjemná, no cítim sa po nich o mnoho lepšie ako po dlhých behoch. Sobotný beh bol zameraný na rýchle behy hore kopcami, beh cez pneumatiky a niekoľkokilometrový beh na vydýchanie.

V nedeľa ráno sa malo zopakovať to isté, nakoľko intenzita tréningu a tak isto nálada po ňom bola výborná. Lenže celú noc mrzlo a mráz otvoril pomyselnú bránu k mojej obľúbenej trati. Využívam ju na jar, jeseň a cez zimu, keď je blato na nej zamrznuté. Počas behu prišlo teda rozhodnutie odbehnúť ľahkých dvanásť, možno pätnásť kilometrov.

Šiel som cez lesík a mal som sa napojiť na obľúbenú trať okľukou. Starý most, ktorý prepájal cestu už dávno nie je funkčný, rieka si vytvorila nové koryto, a tým ho oddelila od jedného z brehou. Keďže som bežal popri ňom, šiel som pozrieť, ako to tam vyzerá po zvýšenej hladine rieky.

Most stále stojí na pilieroch, no jeden z brehov sa čoraz viac od neho vzďaľuje. Pred rokom som ešte dokázal skočiť na druhú stranu, dnes už nie. Most predstavoval akúsi bránu do miest za dedinou, kde nastáva iný svet. Mám rád tieto miesta, je tam ticho, pokoj a zvyčajne tam nik nie je. Niekoľko metrov ma delilo od tohto sveta. Beh v tejto časti sveta nie je len o behu, ale skôr o vnútornom pokoji.

Neznášam vzdať sa, či nechať veci len tak. Aj keď sú situácie, keď je vzdanie často víťazstvom. Vzdialenosť som nemal šancu preskočiť, ale v koryte rieky pri brehu sa nachádzala akási naplavená pôda. Ak by som tam doskočil, vyjsť hore brehom bude hračka.

Ten strach pred skokom bol nepríjemný, čudný. Vlastne presne ako v práci, keď sa bavíme o nových projektoch, či riešime na prvý pohľad neriešiteľné situácie a ide o môj krk. Nepochyboval som ani na sekundu, že nepreskočím alebo riskujem pád do vody. Môj nepriateľ bol neviditeľný a vlastne neexistoval. Na druhej strane motivácia bola mimoriadne silná, obľúbená bežecká trať za jeden skok.

Rád sa dostávam do situácií, v ktorých sa cítim nekomfortne a neisto. Beriem ich ako príležitosti sa niečo naučiť, či spoznať. Takže niekoľko hlbokých nádychov,  naštartoval som kameru a šiel do toho. Skok trval krátko, len ten pád do hĺbky bol akýsi neočakávane nepríjemný.

Počas skoku som zavrel oči, nechcel som ho vidieť. Možno aj preto som pristál pár centimetrov od bezpečného miesta. Pri dopadaní som narazil na kmeň stromu, ktorý vytŕčal z miesta dopadu. Fyzikálne zákony podľa všetkého oklamať nejde. Keď sa spočítala rýchlosť, dĺžka skoku, hĺbka pádu s mojou váhou, náraz bol neočakávaný a nie dvakrát prijemný. Hore brehom som vyliezol ešte s dávkou adrenalínu, endorfínov a pocitom, že si teda dám chvíľku prestávku.

Ak by som neskočil, čakala by ma nezáživná dvojkilometrová obchádzka. Pred niekoľkými rokmi som práve na nej prvýkrát začal s bežeckou kariérou na dlhé kilometre. Spôsobila mi veľa bolesti a odvtedy ju nemám rád.

Po krátkej prestávke prišlo ďalšie rozhodnutie, že skúsim zranenie rozbehať. Možno to nie je nič vážne. Bolesť neprestávala, beh sa stával bojom. Po troch kilometroch som to vzdal. Nasledovala päťkilometrová prechádzka pod sprchu.

Ešte v ten večer som zostrihal z behu video, s krátkym opisom zážitku. Nemal som istotu, prečo sa mi privodilo zranenie a bol som taktiež presvedčený, že neskôr prídem na odpoveď. Video som bral ako pripomenutie prekonania strachu a tentokrát s následkom zranenia.

Začali dni tupej bolesti v nohe. Liečenie bolo zahájené a po odbornej pomoci s profesionálmi mi bolo povedané, že to prejde po týždni, dvoch. Za pár dní sa ku mne dostalo video, kde istý pán rozprával o bolesti a jej prekonávaní. Zaujal ma jeho pohľad. Vravel, že bolesti sú našimi súčasťami a mnoho ľudí sa radšej vzdá, ako by ich mali prekonať.

Tým, že pôsobím na niekoľkých “frontoch” je nevyhnutné mať jednu filozofiu, prístup a mnohé ďalšie maličkosti nastavené rovnakým smerom. Vedomosti, ktoré takto získavam sa snažím čo najskôr aplikovať do práce v oblastiach, v ktorých pôsobím. Myslím, že všetci sa v živote často dostávame do momentov, ktoré bolia. Práve vtedy prichádzajú rozhodnutia či pokračovať alebo vzdať sa.

Budú situácie, kedy skočiť nebude treba, ale tak isto prídu aj tie, kde na výber mať nebude. Samozrejme nie každý skok sa podarí. Sem-tam príde pád, narazenia, ktoré spôsobia oškreté koleno, natiahnutý členok a môžu nás dokonca na chvíľu vyradiť z bežného fungovania. Často budeme musieť skočiť a pokračovať aj s krívaním.

Možno pár dní sa bude ťažšie pohybovať, ale to patrí k tomu. Ak máme strach, vzdanie sa nám nepomôže. Čím viac skokov budeme praktizovať, tým viac sebavedomia a skúseností získame. Vzdať sa môžeme vždy, len potom aký zmysel malo začínať.

Skok na druhú stranu brehu niesol so sebou konkrétny cieľ, plánovanie a vykonávanie. Na chvíľu prišlo aj váhanie. Dôležité bolo nezaseknúť sa ani v jednom bode. Mohol som si zvoliť rolu obete, dať dole hlavu a nahovárať si príbeh,  ako sa to nedá. Lenže necítil by som prekonanie prekážky, aj keď priniesla bolesť.

Čím ďalej si začínam uvedomovať, že okolo nás je mnoho príležitostí, ktoré môžu so sebou niesť cenné lekcie. Ich vnímanie a prekonávanie nám môže pomôcť v každodenných rozhodnutiach. Preto si myslím, že každé vlastné prekonanie či zážitok s bolesťou, je akýmsi ukazovateľom iného pohľadu, ktorý sme pred tým nevnímali.

Video: TU

 

 

Dvanásť lekcií

 michal_botansky_blogger_2020_lekcie1.jpg

Rok dvetisícdvadsať bol pre mnohých plný náročných skúšok a príležitostí. Neviem, ako to je u Vás, ale u mňa mám pocit, že posledné roky sú náročné čím ďalej viac. Vždy sa niečo pokazí a ja mám to šťastie lízať šľahačku. Preto vždy na konci roka verím, že ten nový by mohol byť lepší. Len dnes, ak sa pozerám spätne, tak čím ďalej viac som presvedčený, že by bolo dobré mu dopomôcť, aby teda lepší bol. Dvanásť náročných mesiacov sa prenieslo na konci roka do dvanástich lekcií, každá z nich mala na okolnosti okolo mňa väčší, ale aj menší vplyv. Nie každej ešte teraz rozumiem správne. Preto ich spisujem, aby som sa k nim mohol vrátiť trebárs o rok. Možno si všimnem to, čo pred tým nie.

Všímať si

Na stole mi ležala pekne dlho príležitosť, o ktorej som nevedel, čo všetko v sebe ukrýva. Je naozaj zvláštne, že takmer každý deň som na nej pracoval. Až jedeného dňa som sa na ňu pozrel inak. Niečo v zmysle, toto by mohla byť jedna z ciest, o ktorej si myslím, že by mala niečo zmeniť. Svet okolo nás nám každému ponúka príležitosti, či veríme alebo nie, často ich máme pred nosom. Čo urobiť, aby si ich všimli? Neviem. Možno lepšie sa pozerať.

Ešte nič nerobím

Tým, že som si všimol príležitosť, predo mnou sa otvorila ďalšia kapitola. Prináša so sebou kopu práce, inej ako som doteraz robil. Vyzerá to na poriadnu dávku tlaku, napätia, dlhé pracovné večere a učenia. Dnes mám pocity, že nerobím nič. Áno, trávim kopu času v kancelárií, v teréne. Venujem sa klientele, budovaniu, na stavbách, tímu. No stále málo oproti tomu, čo by som mal byť schopný, hlavne na miestach, o ktorých snívam.

Premôcť sa

Najväčší nepriateľ, ktorého má každý je ten človek, ktorého vidíme v zrkadle. Núti nás flákať sa, prejedať sa, nahovárať si, ako nič nejde, ale zároveň nám môže nakopať zadok, donútiť zobrať do rúk činky, ísť si zabehať, upratať okolo seba, napísať článok, naučiť video, či vytvoriť v práci niečo. Či chceme alebo nechceme, každý z nás má najväčšieho nepriateľa neustále so sebou. Budú dni, keď ho ľavou zadnou premôžeme, ale tak isto budú dni, keď môžeme urobiť čokoľvek a budeme bez šance.

Neber osobne to, čo si myslia o tebe druhý

„Michal, ty si stále na sieťach a nič nerobíš.” Išlo ma poraziť z podobných myšlienok okolia. Vysvetľoval som, ako to v skutočnosti je. Nepomohlo nič. Som na sieťach, som v práci, sociálne siete sú súčasť môjho života, mojej práce. Som tam, pretože vidím v tom zmysel. No viem, že po nociach makám na videách, fotkách. Dnes sa pousmejem. Veď ruku na srdce, koľkí z nás majú zapnuté dáta nonstop a vkuse im “pípne” správa, na ktorú treba čo najrýchlejšie odpovedať. Je ľahké ukázať na druhého prstom, len je to naozaj tak, ako to na prvý pohľad vyzerá? A aj keď áno, čo nás je do toho?

Nie si tvoja práca

Práca, veľa práce, nestíham, stále je toho viac a viac, nie je to dobré, nedá sa to stihnúť, poďme robiť aj v nedeľu. Pracovné tempo je náročné, nielen na čas, ale aj na psychiku. Hrozí, že život prepracujeme alebo si ho ani nevšimneme. Rovnováha, duchovno, cestovanie, netuším, čo je správne. Sú dni, keď chcem byť v práci a sú dni, keď chcem mať voľno. No tak isto viem, že keď mám voľno či dovolenku s vypnutým telefónom, práca ma počká a spravím ju o pár dní neskôr. Taktiež je dobré poznamenať, že zajtra nemusím byť v práci, naše miesto môže zaniknúť, prebrať niekto druhý či my si nájdeme nové.

Vždy sa od niekoho inšpiruj

Neznášam kopírovanie druhých, aj keď je to rýchla cesta k úspechu. Prichádzame ňou o našu jedinečnosť, strácame seba. Taktiež kopírovanie prináša so sebou nové výzvy, situácie, problémy, o ktorých netušíme. Najlepšia rada, ktorú som dostal: „Ak chceš uspieť, uč sa od najlepších a nie z tvojej práce.” Inšpirácia je dôležitá, spolupráca taktiež. Je naozaj dôležité pochopiť, kde sú ich hranice. Taktiež nie všetko bude možné aplikovať v našich životoch. Druhá strana mince, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí nám ukážu, ako to nerobiť, je fajn sem-tam takého stretnúť.

Vzdelávanie je kľúč

Jedno z najlepších vzdelávaní je vykonávať činnosť, v ktorej chceme byť dobrí. To vieme všetci. Lenže sem-tam je dobré zobrať do ruky knihu, nájsť niekoho, kto vie viac ako my, pozrieť seminár a samozrejme čo najskôr aplikovať poznatky v praxi. Preto, ak mám možnosť, tak vnímam, pýtam sa, hľadám, poznatky, skúsenosti. Ak chcem byť majster sveta v lyžovaní, tak sa nebudem baviť o technike lyžovania s najlepším korčuliarom, ale za to sa sním budem baviť o jeho prístupe, myslení, vnímaní, poznatkoch.

Neželaj nikomu zlé

Sem-tam sa stane, že nás niekto nesprávne pochopí, niečo pokašleme my, inokedy vyššia moc. Myslím, že nie každému sa budem páčiť, je to v poriadku, veď mohlo by to byť vzájomné. Nechcem všetkých za mojim stolom. Ale chcem, aby nik nebol hladný, len nech sa najedia za vedľajším stolom alebo v inej reštaurácií.

Pohyb

Tento rok som si splnil ďalší z menších snov. K behu bolo pripojené pohybové cvičenie so závažím. Zmysel cvičenia bol od začiatku cítiť sa a vyzerať fajn, robiť niečo pre seba, telo. Netvrdím, že každý z nás by mal robiť to isté. Budem vždy tvrdiť, že každý z nás by sa mal pohybovať v rámci svojich možností.  Nielen, že nám pomôže odstrániť veľké brucho, ale aj sa budeme cítiť o mnoho lepšie.

Prvá línia

Prvá línia je náročná, či je v práci, doma, v záhrade alebo aj na rybách. Na každom mieste sa očakáva stopercentná výkonnosť, sústredenie, disciplína, úsilie. Prídu do našich životov aj dni, keď budeme musieť jednoznačne byť ťahúňom a ukazovať, čo všetko v nás je. Budú súboje, ktoré prehráme, no budú súboje, ktoré vyhráme. Čím viac času v prevej línií strávime, tým viac skúseností, odvahy, návykov získame. No pozor, život nie je len o boji a ťažkej práci. Je to akýsi tanec či miesto, kde sem-tam budeme donútení vytiahnuť bielu zastávku.

Plánovanie

Je dôležité sa pripraviť na pracovnú schôdzku, deň, týždeň, ale aj rok. No tak isto je dobré rozumieť, že môžeme mať aj dokonalé  plány a pre niečo sa nepodaria. Nemusíme to byť práve my. Skôr sa bavme o schopnosti reagovať, keď sa nám nepodarí to, čo malo. Mnohí vravia, že je dosť veľká šanca, že sa plán nenaplní, ako naplní. Tí istí ľudia tak isto vravia, že je lepšie mať plán, nesplniť ho, ako nemať plán a potom vonku nevedieť, čo robiť. Mám zoznam úloh v práci. Robím si ho pravidelne. Funguje naozaj zázračne. Často sa stane, že 80% sa vyrieši samých. Ak by neboli na zozname, určite by som o  nich ani len nevedel.

Emócie

Je so mnou naozaj ťažko vychádzať, pracovať, tvoriť, žiť. Niekedy sa cítim a správam ako odtrhnutý vagón, inokedy ako tichá prefíkaná líška. Mám svoje ciele, rozumiem kompromisom, mojim úlohám a že je treba urobiť to, čo sa odo mňa očakáva. No tak isto rozumiem, že pracujem s ľuďmi a každý z nás si nesie so sebou batoh plný nášľapných mín v podobe rôznych životných situácií. Sem-tam sa podarí aj mne nejakú spustiť. Priznám sa, že nie každá je náhodou. Je super vidieť človeka ako reaguje. Ešte maličkosť, ak je horúca hlava, situácia, zober si aspoň noc na ukľudnenie. Ráno bude riešenie jednoduchšie a možno sa to vyrieši samé.

Mám rád konce, pretože prinášajú nové začiatky, výzvy, prekážky, ľudí, príležitosti. Nie vždy vieme ovplyvniť udalosti okolo nás, no vieme ovplyvniť naše prístupy, snahy, sny či to, čo s tým urobíme. Posledné roky boli pre mňa ťažšie, stáli kopu síl, prekonávania, ale priniesli so sebou aj nové poznatky, príležitosti a pohľady. Ďakujem všetkým, ktorí boli, sú a budú súčasťou starých, ale aj nových a nielen rokov.

Ďakujem za

Rok 2020

Netuším, aký je dnes deň, pracovné tempo je naozaj svieže. Celé obdobie ako keby sa zlievalo do jedného celku. Sem-tam pracovné nasadenie vyruší zbytočná prekážka na miestach, kde by nemala byť. Len čo by to bolo za obdobia, ak by sme do niečoho nezakopli, nepokazili, či sa len tak neuhli prekážkam, ktoré po nás niekto hádže. Beriem ich tak, že ten druhý možno posilňuje alebo len sa máme pozrieť trochu viac doľava.

Je tomu už nejaký ten piatok, čo ma dostala myšlienka vytvorenia niečoho. Kopa práce, vyhľadávanie, skúšanie, potkýnanie, znovu postavenie na nohy. Vlastne ide o kolobeh činností, vďaka ktorým sa otvára možnosť dostať sa na vysnívané miesta. Všetko chce veľa času, odriekania, bolesti, úsmevov a v neposlednom rade prepotených tričiek.

„Michal a jeho krásny štvrtkový úsmev č. 129,” komplimentoval ma jeden z mojich pracovných partnerov. Nemal som náladu na bláznenie, vyletelo zo mňa: „Úsmev č. 376, to je povinný zúfalý úsmev, keď nevidím svetlo na konci tunela.” Takéto úsmevy sú povinná výbava v dnešnom svete. Pôsobíme príjemnejšie, keď sa usmievame na svet.

Nie som jediný, kto sa snaží dosiahnuť svoj vysnívaný život, taktiež kto má v zálohe zopár úsmevov. Snaženie je naozaj super vlastnosť, asi najlepšia s kombináciou milión ďalších. Som amatér na život a takmer nič neviem, možno začínam tušiť, ako by mali byť veci okolo. Mám príliš málo rokov, aby som mal vedomosti podložené skúsenosťami. Verím, že keď budem mať stoštyridsaťdva, budem niečo vedieť.

Takto si cupitám po svete, píšem články, natáčam videá a sem-tam niečo urobím v práci. Tak by sa veci mohli zdať. Lenže už aj malé dieťa vie, že nie je vždy všetko, ako sa zdá. Nemienim nikoho presviedčať, ako sa veci majú, a taktiež koľko hodín trávim v práci. Ľudia si myslia, že to, čo je na sieťach, som ja. Áno, z časti som.

Je veľmi dôležité rešpektovať tok informácií. To, čo má vedieť partner v práci vie, to, čo má vedieť klient vie. A to ostané okolo je moje “ako” a zvyšok do toho nič nie je. Som v stave, že si overujem, čo funguje a taktiež čo funguje pre mňa. Začalo to, že som musel ísť s kožou na trh postaviť sa pred stavbu a fotiť sa. Pocity boli hrozné, v práci nám nič nešlo, nevedel som sa zaradiť. Dnes fotka visí na stene u mňa v kancelárií.

Kúpa prilby, reflexnej vesty a pracovnej obuvi bola jedna z najlepších investícií. Mnoho ľudí sa mi zo začiatku smialo, nielen fotkám, videám, ale spôsobu, akým som sa pohyboval dopredu, do strán v práci. Dnes je všetko história, ktorá mi otvorila kapitolu, kde som si prvýkrát uvedomil, že: “tak tu by som mohol a tu sa to dá”.

Stavil som na prezentáciu podvedomej reklamy. Dnes celé moje okolie vie, čo robím. Moje sociálne siete zahrnujem fotkami mňa z práce. Zmenil som sa z romantického vysvetlovača o kvetinkách, koláčikoch, stromčeku na človeka, ktorý si nedal na výber. Podvedomá reklama mojej práce prináša pravidelné výsledky. Sem-tam sa ešte stále niekto zasmeje, ale veď tak by to malo byť. Zaberá to viac času, ako bolo na začiatku plánované. Tak verím, že prinesie mnoho násobne väčšie výsledky, ako bolo dohodnuté.

Vďaka tomu, čo robím som pochopil, že nie každý ma bude chcieť vo svojom okolí. Nie každý bude chcieť si so mnou tľapnúť. Je to v poriadku, tak isto nechcem všetkých za svojím stolom. No nechcem, aby bol ktokoľvek hladný, len nech sa najedia vedľa či inej reštaurácii.

Rok dvetisícdvadsať bola jedna bláznivá jazda. Prvýkrát som sa ocitol v prvej línií. Prvýkrát prišli prekážky, ktoré nemali prísť. Prvýkrát prišli veľké prehry. Prvýkrát som pocítil väčšie pracovné neúspechy. No kto vie, čo by bolo, ak by neprišli.

Za posledných dvanásť mesiacov prišlo  mnoho lekcií. Preto neustále tvrdím, že nič neviem a cítim sa ako niekoľkotýždňové kura, ktoré sa rozhliada po svete. Skvelá správa je, že niekoľko ľudí z minulých rokov zostalo pri mne a postupne mi odovzdávajú svoje vedomosti. Pretečie ešte množstvo vody v tých najväčších riekach, aby som porozumel.

Ďakujem rokom dvetisícosemnásť, za to, že prišiel a zobral tak veľa, dvetisícdeväťnásť za neskutočne ťažké lekcie plné potu, sĺz, zúfalých situácií. Dvetisícdvadsať za to, že som mohol byť prvýkrát v prvej línií. A taktiež za ten koniec, keď sa zas raz rozsypalo to, čo sa budovalo, aj tak stále ani len netuším ten dôvod. Bola to jazda.

Ďakujem chalanom, babám, starým, ale aj novým za to, že uverili, že existuje aj nekonvenčná cesta. Taktiež tým, čo mi dali šancu. Tým, čo ma poslali kade ľahšie. Ďakujem tým, ktorým som pomohol, aby mi neskôr ukázali ich pravú tvar. Ak som náhodou niekomu stúpol na nohu, tak bolo to nechtiac, ak to bolo náročky, k niečomu to malo byť dobré.

Ak som meškal, ďakujem, že ste počkali. Ďakujem tým, čo podporujú, stláčajú srdiečka, všetkým nedeľným obedom, poľovníkom, že ma vidia pri ranných behoch, aj tým, ktorí ma pustili na kruháči. Tým, čo pochopili, že je lepšie spolupracovať ako bojovať.

Nielen o práci

michal_botansky_blog_skusit.jpg

Obľúbené rána sú všetky tie, kde sa dodržujú rituály. Skorý ranný beh, cvičenie a dobré raňajky. Vtedy sa dostávam do fázy tvorenia hneď z úvodu dňa. Ako som raňajkoval, zrazu premýšľam, za čo vlastne bojujem nielen v práci, ale aj mimo nej.

My ľudia máme chuť vlastniť veci, cítiť uznanie, podporu, dostávať ocenenia za výsledky a tak isto chceme napredovať v práci, ale aj doma. Za posledné obdobie necítim u seba žiadne napredovanie. Som na seba  kritický, nakoľko som zbadal na mojom pracovnom stole príležitosť, vďaka ktorej by som sa mohol dostať na miesta, o ktorých snívam.

Ocitám sa v stave, keď neskutočne chcem, aby táto vízia, ak ju tak môžem nazvať, sa stala realitou najlepšie hneď. Na druhej strane je ešte kopec práce tu okolo mňa. To je na miestach, o ktorých som sníval pred niekoľkými rokmi.

Asi pred dvomi alebo tromi dňami prišli na stôl okolnosti, ktoré mi pripomenuli rozplynutie jedného z mojich snov z minulosti.  Zľakol som sa. Bol by som nerád, aby sa história opakovala a opäť prišiel o niečo, čo ma istým spôsobom baví. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany. Ten život nás akosi záhadne posúva na miesta, kde máme byť. Mnohokrát to robí tak, že nám najskôr niečo zoberie, potom zatrasie a neskôr buď zhorkneme alebo vyletíme ku hviezdam.

Teória je ľahká, chce to analýzu situácie bez emócií. Rozdeliť ju na drobné a pozrieť sa na všetky plusy, ale aj mínusy. Nakresliť kam sa chceme dostať a spraviť všetko preto, aby sme sa tam dostali  (myšlienka od T. Robbinsa).

Predtým, ako som začal kresliť domčeky, štvorčeky a všetko podobné, prišla reakcia bránenia sa. Samozrejme dôvod som mal dostatočne veľký. Veď kto by chcel narušiť svoj zabehnutý systém. U nás v práci som zodpovedný za to, ako budú veci v budúcnosti. To znamená, mám vytvoriť a nastaviť systém, aby generoval výsledky. Moje rozhodnutia sú zvyčajne plné risku, presviedčania okolia, že to bude tak alebo tak. Rozhodujem sa na základe poznatkov, toho, čo vidím a akéhosi pocitu.

Je vždy ľahké ukázať prstom na druhých bez toho, aby sme sa dostali do ich topánok na pár pracovných či bežných nepracovných dní. S týmto som sa zmieril, bol som na tom podobne. Aj preto dnes beriem veci citlivo, keď sa niekto, kto nemá potuchy stará do vecí, v ktorých som dobrý ja. Berie mi to energiu. Hľadám kľuč, ako sa s tým rýchlo vyrovnať. Čas, ktorý strácam takýmito malichernosťami sa nikdy nevráti. Je to pre mňa náročné bojovať s okolím, ktoré sa silou mocou chce dostať k moci bez prebratia zodpovednosti.

Vždy, keď niekto príde a chce mi niečo zobrať, nemám z toho radosť. Stalo sa mi to v práci niekoľkokrát, taktiež aj na iných miestach. Môžem obviňovať druhých, verím, že by sa určite našiel na tom kus pravdy. Myslím, že nastáva čas, keď sa začínam viac pozerať na seba, že možno som mal viac bojovať, vystreliť ešte jeden pokus alebo len viac buchnúť po stole.

Nie všetky situácie, za ktoré budeme bojovať vyhráme. V minulom článku som napísal vetičku v zmysle, že víťazi musia vedieť prekonať aj prehry. Tým netvrdím, že máme len prehrávať. Áno, budú situácie, kde aj pokus bude úplne zbytočný. Jednoducho ich nezvládneme, pokašleme. Z odstupom času príde uvedomenie o tom, že by sa to dalo urobiť lepšie.

Keď som prišiel prvýkrát do konfliktu v práci, stálo ma to miesto, ktoré bolo naozaj fajn. Vlastne vtedy sa to tak javilo. Dnes tej situácií ďakujem, inak by som asi nikdy nezaložil blog, on-line šou, či nedostal k príležitostiam, v ktorých som dnes.

Mám rád prácu, vážim si ju a taktiež mnoho ľudí, ktorí mi pomáhajú. Presne viem, ktorí sú to. Robím to úprimne, pretože ma nebaví hrať hry a chcem sa cítiť dobre. Jednoducho, ak sa mi nejaká situácia nepáči, či cítim, že hrozí konflikt s niekým, zoberiem si čas na premyslenie. Skrotím emócie, pozriem si moju tajnú knihu cieľov, počkám ešte jeden deň a zaujmem stanovisko.

Ak je niečo, za čo bojujem, tak je to lepší život, pre každého, kto chce. Čím viac sa pohybujem hore-dole, začínam si všímať, že je okolo nás neskutočné množstvo príležitostí. Ľuďom, s ktorými si myslím, že by sme mohli budovať príležitosti, plány, predstavujem vízie. Viem, že môžem a tak isto viem, že sám asi nie. Zatiaľ som našiel troch.

Každý z nás má svoj príbeh, časovú os, okolie, vízie, predstavy. Mne sa páči, že okolo nás sú ľudia, ktorí vedia dať dokopy ľudí a dotiahnuť to s nimi až na pomyselný Olymp. Tí sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Dnes ako tak viem, že ja nie som moja pracovná pozícia. Som veľmi ľahko nahraditeľný, taktiež moja pracovná pozícia môže zajtra zaniknúť. Čo nikto nezoberie, sú poznatky, disciplína, prístup, systém.

Ako som teda raňajkoval, napadlo mi, že by som to mal byť ja, za koho sa bojuje. Pretože ja som ten, ktorý má kľúče od môjho života. Možno mnoho okolností nikdy nebudem vedieť ovplyvniť, nikdy sa mi nemusí podariť dosiahnuť to, čo chcem. Lenže ak sa budem pokúšať, mám o mnoho väčšie šance preraziť. Taktiež chcem mať okolo seba ľudí, ktorí sú plní energie, rešpektujú spoločnú víziu a popritom si nájdu cestu, ako preraziť. Jedna z najlepších možností, ako sa o to pokúsiť je práve nesedieť doma, nezostať celý život na tom istom pracovnom mieste, byť v pohybe, všímať, načúvať a akosi pochopiť, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno sa mýlim a všetko je inak.

Príprava

Príprava

Sedím v aute a cestujem na ďalšiu pracovnú schôdzku. Mala byť poobede, no presunula sa na ráno. Príprava bola deň pred tým, tak mi bolo úplne jedno, kedy bude, až na maličkosť, v kancelárii na stole boli poznámky. Tým, že som začínal v susednom meste, do kancelárie som ráno neprišiel.

Ako som sa približoval na miesto, čoraz viac som premýšľal o tom, čo bolo napísané v poznámkach. Stratil som niť a zdalo sa, že schôdzka bude bezvýznamná pre obe strany. Neznášam takéto pracovné rozhovory o ničom. Lenže tým, že podvedomie neustále zahŕňam vedomosťami, poznatkami, napadla mi kapitola z knihy Napoleona Hilla o tom, ako istý muž precestoval pol svetadiela, aby mohol spolupracovať s významným vedcom. Nemal nič, len presvedčenie, že je to  najlepšie, čo sa môže stať pre obe strany.

Všetko išlo podľa predstáv, zvítali sme sa, na stole čakal koláčik s čajom. Pri otázke, Michal ako si to predstavuješ, som sebavedomo odpovedal, neviem. Nikdy som to nerobil. Čo tuším, že to zoberie veľa času, situácií, napätia, práce a všetkého naokolo. Musíme sa spoznať, naučiť sa dôverovať a takisto uvidieť jeden druhého, ako reagujeme v krízových situáciách. Dáma oproti za stolom na mňa prekvapene pozrela. Povedala, že od takého profesionála ako som ja očakávala jasné plány i postupy. Zaskočil som ju, po chvíle ticha povedala, že moja odpoveď  ju dostala v najlepšom možnom svetle. Podľa všetkého ani najlepší plán a postup by ju nevyviedol z jej vychodených koľají, ako úprimná odpoveď v danom momente.

Neskôr v ten deň prišli ďalšie štyri pracovné schôdzky a vo všetkých som odpovedal podobne. Bol piatok a nič lepšie ma po hektickom týždni nenapadlo. Taktiež som nemal ani tušenia, o čom sa bavíme. Sú dni, situácie, schôdzky, keď spoznávam príležitosti, možnosti, pohľady z miest, na ktorých som zatiaľ nebol.

Na začiatku, keď som sa spoznal s istým pánom, od ktorého čerpám pracovné inšpirácie, mi povedal, aby som vždy hovoril len pravdu, ale je dôležité hovoriť ju pekne. Nerozumel som niekoľko rokov, čo znamená hovoriť pekne pravdu. V ten deň som ju povedal najkrajšie, ako som vedel. Tým, že som bol pod tlakom časového okna nevyzdvihnutých  poznámok  v kancelárií. Muselo byť stavené jednoznačne na to najlepšie, čo bolo v tej danej chvíli k dispozícií. Veď ak by som zveličoval, hovoril múdre kecy, o ktorých nič neviem a tváril sa ako majster sveta, skôr či neskôr by som za jedného určite bol.

Často sa dostávame do situácií, keď chceme vyzerať pred druhými ľuďmi v najlepšom svetle. Je to prirodzené. Odmietnutie môže znamenať takú istú veľkú bolesť ako dostať poza ucho. Preto sa možno aj vedome vyvliekame zo situácií, kde by to mohlo iskriť  alebo neradi vstupujeme do nepoznaných vôd. Veď kto chce byť v najkrajšom oblečení špinavý od blata? Odmietnutia vôbec nie sú ľahké, naozaj bolia. Odmietnutie je u nás v práci na každodennom poriadku. No nie vždy je ľahké sa s ním vyrovnať. Lenže majstri nemajú na výber. Bolesť je súčasťou cesty. Prehry vždy budú bolieť.

Keď som začínal, inšpiroval som sa ľuďmi, ktorí mali parádne auto, hodinky, oblek. Vedeli pekne rozprávať a k tomu mali akési výsledky. Lenže po čase som prišiel na to, že to nie je to, čo ma inšpiruje. Čím ďalej viac sa zaujímam o poznatky z ciest. Čím ten druhý prechádzal, prechádza, čo sa naučil, kde sa poučil.  Viac sa mi páči niekto, kto sa ukáže pred svetom svojou úprimnosťou, začiatočníckou samoľúbosťou či nevedomosťou. No vždy s tým, aha, neviem si zatiaľ zaviazať kravatu na štyri spôsoby, ale po večeroch doma na tom trénujem.

Mať isté hmotné zázemie je dôležité. Dostávame ním pocit bezpečia, sebavedomia a ľahšie sa nám tvorí. No keď nemáme nič, stojíme na doskách, ktoré sa hýbu rôznymi smermi. Zoberie veľa síl, aby sme sa udržali a nespadli. Vtedy nám nezostáva veľa energie na tvorbu, útok, poznávanie. Práve tu sa lámu ľady. Veľmi veľa z nás staví v bolesti radšej na istou. Máme po krk života, kde nie je nič stále. Lenže keď nemáme čo stratiť, všetko ide proti nám, tak vtedy môžeme risknúť a získať oveľa viac, ako si vieme predstaviť.

Vlastne mnoho z nás uspelo, keď sme sa pekne obliekli, umyli auto alebo autobus. Rozkopli dvere, usmiali sa a povedali svoju čarovnú vetičku. No tým to nikdy neskončilo. Ak sa odvážime rozkopnúť dvere, pred nami je kopa práce, ktorú bude treba urobiť, nech povieme akúkoľvek čarovnú vetičku. Možno aj preto je dôležité povedať: „Pozri neviem to, nikdy som to neskúšal, no niečo mi hovorí, že by sme to mali dať dokopy práve my.“

Úryvok II

úryvok z knihy II

Mám pocit, že to, čo žijeme, je akási simulácia, v ktorej máme každý úlohy a počas toho, ako chodíme životom, zbierame body, ktoré premieňame na veci, zážitky alebo len tak ich preflákame. Podľa mňa život môže mať väčší zmysel, ako sa len naháňať.

Bol som presvedčený, že keď sa dostanem k lepším podmienkam, okolnostiam života, tak až vtedy sa budem cítiť šťastný. Lenže ako zisťujem, netuším, čo je to pravé šťastie. Áno, mám rád ľudí, to, čo sa podarilo dosiahnuť, slnko, prekonávania seba samého. Lenže to všetko je akosi krátkodobé, hneď ako sa podarí dostať k vytúženému bodu, chce sa viac. V múdrych knihách sa píše, že by sme sa mali neustále pohybovať, budovať. Ak raz prestaneme, ťažko sa rozbieha, zostarneme, narastie nám brucho a skrátime si život.

Prešiel polrok, možno osem mesiacov, nič sa nedialo, všetko naokolo sa ako keby zastavilo. Na všetkých frontoch sa podobne hýbu dosky, na ktorých stojím opačným smerom. Bolí to, chce to veľa energie na udržanie sa. Tej energie, ktorú mám venovať na miestach, ktoré budujem. Obchod je fajn, no chcem od života viac. Dostávam naozaj veľa v podobe cenných životných skúseností, ktoré získavam hlavne v práci.

Chýbajú mi ľudia ako je majster, Jožo a záhadná mladá dáma. Nestretávame sa. Takmer nič o nich neviem. Na jar počas nepríjemnej situácie sme si povedali, že sa dáme dokopy, keď sa veci upokoja. Jožo je v Amerike, so svojou ženou majú kinderko. S majstrom si nepravidelne voláme, vždy ma prekvapí reakciou, vedomosťami, ale aj pohľadmi. Vie o zvyšných dvoch všetko, nie je majster len tak pre nič za nič.

Majster rieši svoju firmu aj so záhadnou mladou dámou. Majú veľa práce, asi ako každý, kto sa chce mať dnes trochu lepšie. Šiel som nabok od nich, neviem byť plnohodnotne na toľkých frontoch. Dostal som príliš skoro veľké úlohy, ktoré ma stáli veľa času a nebol som v pozícií dovoliť si fungovať pre lepšiu budúcnosť. Nakoľko tie dostávam v mojej práci. Neobviňujem sa, nemám prečo, takto je to dobré.

Zastávam názor, že je nejaký dôvod, pre ktorý mám byť tam, kde som. Zvyčajne sú tu poznatky, ktoré mám získať, potvrdiť či odovzdať. Vlastne postupne dostávam signály, ktoré ma navádzajú na ďalšie miesta. Všetko zoberie energiu, prostriedky, ten čas uplynie tak či tak. Majster hovorí vždy o tom, ako máme robiť/budovať dlhodobé veci pomaly a krátkodobé rýchlo. Myšlienku dopĺňa, že nie každý zážitok a skúsenosť musíme mať zapísanú v životopise, k tomu dosť spomaľujú.

Mám pocit, že je nemožné naučiť sa všetko potrebné na fungovanie v dnešnom svete. Jožo ma od prvej chvíle vyzýval, aby som si čím skôr našiel svoje miesto, no nie v práci, ale v tom, v čom sa cítim, že by som mohol uspieť. Popritom mám toho pokašlať čo najviac. Nikdy sa nemám upútať na pracovnú pozíciu, firmu, životného partnera, ale na seba. Lebo ak jedného dňa práca nebude, môže človeka poraziť. Zobral ma k ľuďom, ktorí investovali do svojich pracovných pozícii všetko a keď nečakane skončili, zostali zatrpknutí.

Je ťažké pochopiť mnohé maličkosti, spleť udalostí a k tomu ich dať do súvislostí. Na prvý pohľad na nich nikdy nezáleží. Veď komu z nás by sa chcelo rozoberať každodenný život do podrobností. Niekedy sa stane v živote, že nám niekto ukáže, čo dôležité je a čo je dôležité ešte viac. U mňa to bola záhadná mladá dáma. Použila tie najbláznivejšie techniky. Určenie priorít je náročnejšie, ako sa zdá. Budovať čokoľvek, keď je všetko priaznivé je super. No ak stojíme na doskách, ktoré idú proti sebe, vyhodíme z hlavy prechádzku ružovou záhradou. Aj preto je dobré mať okolo seba ľudí, ktorí podporia, keď fúka vietor opačne, ako by mal.

Životných múdrostí je mnoho, no nie je mnoho ľudí, ktorí si ich s nami aj odžijú. Je viac ako isté, že každému z nás bude fungovať niečo iné. Určite funguje všetko, len nie vždy. Preto najcennejší poznatok z posledného obdobia, ktorý sa nachádza na mojom stole je všímanie. Mnohé udalosti, príležitosti v práci a ani doma som si nevšimol. Neskutočne ma mrzia nesprávne rozhodnutia z minulosti, lenže čas nevrátim späť. Majster vraví, ak niečo pokašleme, máme si na to pamätať, nie preto, aby sme sa trápili, ale aby sme mali poznatok.

Nachádzam sa na rázcestí, chcem ísť ďalej s tým, čo mám, s ľuďmi, ktorí sú okolo mňa. Tak isto otváram dvere novým ľuďom, pri ktorých cítim, že by sme mohli vytvoriť to, o čom snívam. Nie je to jednoduché, ale tak isto to nie je raketová veda. Preto verím, skúšam, hľadám to, čo ma posunie tam, kam chcem ísť. Neviem, čo to je, mnohí predo mnou nevedeli, čo to je. Ak by to bolo ľahké, všetci by sme šli. No nevieme kam, s kým, ako a kedy. Preto som rád, že po mojich cestách stretávam majstrov, Jožov a mnohých iných. Ukazujú mi možnosti, sem-tam upravia smerovanie a čo je pritom najlepšie, do ničoho ma nenútia, to nechávajú na mňa. Pretože rozhodnutia sú dobrovoľné.

Všimnúť si

O tom ako si všimnúť príležitosť

Sú veci, ktoré máme urobiť rýchlo a potom sú tie, kde máme byť trpezliví. V múdrych knihách sa často píše o tom, že rýchlo by sme mali robiť všetko krátkodobé. Staviť na trpezlivosť je správnejšie z dlhodobého pohľadu.

Premýšľal som, ako sa mi podarilo v práci dostať k príležitostiam. Najskôr som bol presvedčený mojej  nenahraditeľnosti, potom prišlo namýšľanie o dokonalosti. Neskôr uvedomenie, že naozaj som nič nespravil. V týchto chvíľach si uvedomujem, ako tie príležitosti už dávno boli na mojom pracovnom stole, len som si ich všimol a niečo s nimi urobil.

Trvalo a ešte trvať bude pokiaľ sa dostanem na miesta, o ktorých snívam a možno okolo nich niečo aj robím. Zo začiatku som sa bál, že nestihnem nič. Akosi som sa obklopil ľuďmi, ktorí sa smiali mojim snom, mne, tomu, čo robím. Jeden z nich som bol aj ja. Dali mi jasne najavo, že som nikto a ak v rýchlosti niečo nedokážem, tak ma vymenia, vyhodia alebo proste nebude o čom. Nevedel som, čo je správne, stavil som na vzdelávanie a k tomu som hľadal ľudí, ktorí namiesto výsmechu podporia.

Priznám sa, uveriť okoliu nemusí byť najsprávnejšie.  Ešte horšie je ísť sám proti sebe. Veľmi ťažko sa verí v seba, vo svoje sny, keď všetko ide proti nám. Neviem, koľko času som stratil, ani získal. To ukáže história, knihy, filmy a podľa všetkého výsledky, ale aj nesprávne rozhodnutia.

Môžeme byť hocijako dobrí, nemusí sa nám nikdy podariť čokoľvek vytvoriť. Okolo nás sú príležitosti, ktoré niekto už dávno vymyslel. Preto jedno z ďalších tajomstiev života by mohlo byť si ich všimnúť. Nie každá bude tá správna pre nás. Možno nás prinesie k ďalším alebo sa nestane nič. Je viac ako isté, že každá bude chcieť čas, prácu navyše a samozrejme bude treba niečo dať. Možno to budú ľudia z okolia, koníček, dovolenka alebo aj náš celý svet.

Za každou všimnutou príležitosťou sa niečo ukrýva. Chcel by som poznať odpoveď, čo by to mohlo byť ešte pred tým, ako si vyhrniem rukávy. Tak isto by ma zaujímalo, prečo som neuspel tam, kde iní áno. Prečo až dnes si uvedomujem, čo mám na pracovnom stole. Vlastne je to nepodstatné, ten čas uplynie tak či tak a aspoň sa niečomu priučím.

Myšlienky, skúsenosti a beh

Myšlienky, skúsenosti a beh

Pred niekoľkými rokmi sa ku mne dostala myšlienka o dôležitosti budovať vlastnú značku. Bolo mi povedané, že osobné značky budú predchádzať firemným. Inak povedané, firmy majú byť závislejšie na značkách jednotlivcov. Vlastne už odnedávna firmy spájajú sily so známymi ľuďmi pri prezentovaní ich služieb či produktov. Možno nastane čas, keď firmy budú robiť ľudí zo svojich radov slávnych.

To, že tancujeme tu  alebo ukazujeme fotky tu  je pre mnohých akási forma zábavy, míňanie času či útek od reality. Lenže sú medzi nami aj takí ľudia, ktorí si tančekami zarábajú na strechu nad hlavou. Ak by sme o tom rozprávali našim starým rodičom, tak je viac ako isté, že by nerozumeli, ako je to možné. Veď schválne, aj mnohí naši rodičia či starší rodinní príslušníci nielenže nie sú na on-line tančeky, ale sa boja ovládať modré, ružové či iné farebné aplikácie v telefóne.

Mňa nezaujímajú usmiate fotky, videá z dovoleniek s popisom či s usmiatym pandrláčikom, vysmiate kinderká alebo farebný miešaný napoj z piatka večer. Vieme, že skutočnosť môže byť iná. Nie vždy ľudia z fotiek sa v reálnom svete usmievajú, kinderká plačú a piatkový večer je najsvetlejší moment z celého týždňa.

Keď rozprávame svojmu okoliu príbehy z dovolenky, tak nepoužívame animované slniečko, palmu. Ukážeme fotky, videá a k tomu rozprávame niekoľkohodinové zážitky, to isté robíme, keď hovoríme o deťoch. Pred tým, ako vysypeme zo seba, ako chutil miešaný nápoj z piatkovej noci, sa posťažujeme, aký sme mali mizerný týždeň.

Mňa zaujíma, čo robia známi na dovolenke, čo zažili, aké jedlo skúsili,čo bláznivé sa im prihodilo. Taktiež ma zaujímajú ľudia z okolia, ktorí popritom ako sa starajú o svoje rodiny, niečo budujú. Tak isto sa rád bavím s ľuďmi, ktorí nemajú práve najlepší týždeň za sebou. Úprimný záujem, povzbudenie či milý kompliment má väčšiu silu ako srdiečko pod vysmiatou fotkou vo fialovej aplikácií.

To, že tancujeme na sociálnych sieťach nám môže priniesť možnosti. Keď už nič iné, precvičíme si svoje tanečné zručnosti. Mnoho ľudí sa preslávilo videom práve tancom. Teraz netvrdím, že máme všetci tancovať na internete. Je to jedna z možností a je dobré o nej vedieť.

Mňa baví beh, vlastne donútil ma nepriamo zmeniť moju stratégiu z nudnej romantiky na prekonávanie seba a viac hovorenie o tom, čo robím. Začalo to fotkou s východom slnka. Páčilo sa mi ranné svetlo a psovi, že bol vonku so mnou pred prácou. Prišla GoPro, aplikácia na úpravu videí a zvyšok je história. Behu vďačím, že ma núti ráno vstávať, urobiť zábery a vypustiť do sveta fotky, videá, byť kreatívny. Fotka je často nakopávač, aby som šiel von. Vďaka nim mám nových kamarátov z Rakúska, z Anglicka, Čiech, Poľska a ďalší prichádzajú.

Točenie videa pri behu je akýsi tréning. Vďaka takýmto tréningom som sa odhodlal na videá aj v práci. Vlastne ľudia z môjho okolia vedia, že chodím behať, pobehujem po stavbách a predávam nové domovy. Keď som začínal v práci, nevedel som, čo je seba-propagácia, reklama, ako zaujať druhých. Mal som v telefóne pätnásť kontaktov, z toho dvanásť bola najbližšia rodina. Dnes viem, že príležitosti číhajú na každom mieste. Dnešná doba nám ponúka možnosti, ako nechať (z časti)za nás pracovať nástroje. Zvyčajne sú to on-line vychytávky, ale tak isto aj naše okolie. Ak robíme prácu dobre, nájdu sa okolo nás ľudia, ktorí nám otvoria ďalšie dvere.

Sú tu aj takí z nás, ktorí pracujú usilovne a nerobia o svojej práci žiadnu reklamu, nepoužívajú on-line nástroje. Jednoducho sú na správnom mieste a majú práce neúrekom. Na jednej strane je škoda, že viac ľudí nevie o takýchto skvelých ľuďoch a ich pracovných schopnostiach.

Mnoho z nás robí aj na svojich vedľajších projektoch. Za mňa je tento blog a tak isto moja on-line šou. Vďaka nim sa učím vyjadriť myšlienky, názory a to, čo robím. Všímam si svoje postoje, pohľady, učím sa disciplíne, prioritám, taktiež kreativite. Nie vždy je jednoduché napísať/povedať myšlienky.

Budovanie čohokoľvek nie je proces, ktorý urýchlime. Potrebujeme zájsť do slepých uličiek, odbočiť na križovatke na nesprávnu cestu, popáliť sa, urobiť nesprávne rozhodnutia a podľa všetkého sa nevzdať, pokračovať.

Čomu veríme, pochádza z minulosti. Zažili sme niečo zlé, sklamali sme sa, či nespravili to, čo sme mali alebo jednoducho to tak malo byť. Podľa všetkého, mnohé situácie z minulosti sa nemusia opakovať. Môžeme dať šancu novým zážitkom, skúsenostiam, poznatkom. Prestať veriť tomu, čomu sme verili doteraz, nebude hneď možné. Cesta k novým možnostiam môže byť hrboľatá, do kopca a k tomu po nej pôjdeme sami.

Ak sa chceme niekým stať, vybudovať novy život, budeme musieť zaplatiť cenu. Tá sa platí vždy skôr, ako dosiahneme vytúžený cieľ. Proces je dôležitý. Predstavme si, že dnes s tým, čo vieme, by sme dosiahli zajtra ráno ten najväčší úspech, aký si vieme predstaviť. Čo sa bude diať? Ako celú situáciu zvládneme?

Naše staré skúsenosti nás môžu spomaľovať. Nie každú novú skúsenosť potrebujeme zažiť a poznatky z minulosti už nemusia byť dnes správne. Sme otvorení novým možnostiam. Myšlienkam, postupom? Možno nás baví robiť tančeky na internete, kresliť veľkolepé projekty. Nech je to čokoľvek, bolo by fajn, ak by nás práca bavila a zároveň posúvala na miesta, kde sme neboli a robila z nás lepších ľudí.

Môže sa zdať, že budovanie vlastnej značky bude náročné, ale nezabudnime, že tie najlepšie veci sa dejú hlavne vtedy, keď všetko ide proti nám a necítime sa pravé najkomfortnejšie. Budeme zápasiť s milión maličkosťami, na prvý pohľad s nepodstatnými vecami, emóciami.

Každý začal s prvým obdivovateľom, tak isto nie je dôležité, kto nás skutočne podporuje. Veď nie nadarmo sa rozpráva, že najväčší obdivovatelia sú cudzí ľudia a najväčší neprajníci ľudia z blízkeho okolia. On-line svet funguje podobne ako offline, stačí, ak sa zapáčime niekoľkým ľuďom, vytvoríme službu, produkt a niekto nás posunie ďalej. Samozrejme našou úlohou bude použiť všetky možné prostriedky, aby sme svetu naďalej dávali vedieť, čo robíme.

Nie je to len o tom, čo robíme, ale aj o našej reputácií. Veď kto z nás chodí nakupovať do obchodu, kde sa predavači neusmievajú a nepríjemne komunikujú, alebo keď si objedáme tovar, a ten nikdy nepríde?

Čo majú spoločné myšlienky, viera, staré skúsenosti a tančeky s budovaním značky? Všetko aj nič. Vlastná značka je akási neviditeľná vec okolo nás, ktorá sa buduje tým, čo robíme a tým, akými sme. Časť tej “veci” si hovoria ľudia v našom okolí a časť lieta na “internete”. Je viac ako isté, že budú informácie pravdivé a aj skreslené. Tak isto je nad slnko jasné, že nie každému budeme vedieť vyhovieť.

Ak čokoľvek robíme, bolo by super dať svetu vedieť o tom, čo robíme. Napísaním článku na TU, natočenia videa TU, odfotiť sa pri tom TU, alebo si zatancovať TU, samozrejme povedať o tom ľuďom v našom okolí. Bude trvať niekoľko rokov pokiaľ sa presadíme, usadíme na trhu, v práci, vo vzťahu. Vlastne zatiaľ neviem, čo je najsprávnejšie. Možno nič, možno všetko. Priznám sa, že som viac rád, keď dávam veci do pohybu, ako mám sedieť v kúte a čakať. Aj keď sú dni, keď sa jednoducho čakať musí.

Zabezpečovať materiálne zdroje v dnešnej dobe je čím ďalej viac o kreativite.  Možností je mnoho, vždy môžeme na situáciu a okolnosti okolo nás frflať alebo sa im lepšie pozrieť na zúbok a voľačo s nimi spraviť. Ako keby sme mali uvoľniť uzdu našim fantáziám a skúsiť šťastie možno práve tancom pri novom produkte či naspievať náš životopis.

Pre mnohé malé firmy, ale aj väčšie nie je problém nedostatok finančných zdrojov, ako si myslia, ale nedostatok reputácie. Reputácia predchádza finančným zdrojom je o tom, ako ľudia veria, dôverujú tomu, čo robíme, nám. Výsledky + čas = reputácia

Rory Vaden

Vzdelávanie

Vzdelávanie

Jeden z mojich kolegov sa vzdeláva hlavne vnímaním technických informácií. Je neflexibilný, veľmi zle komunikuje, nezvláda organizovanie a má problém vytvárať s ľuďmi vzťahy. Sebavedomie má niekde na šiestom podlaží pod zemou, ale jeho ego lieta v oblakoch. Čudoval som sa, prečo nezvláda jednoduché úlohy, z bežných pracovných náležitostí vytvára bojisko.

Ten kolega som ja z pred niekoľkých rokov. Závidel som, že sú ľudia, ktorí vedia vytvárať vzťahy, byť usmiati, prijemní, prospešní pre okolie. Veď čo je lepšie, ako byť poznaný pre to, čo robíme, či to, čo žijeme? V článkoch na blogu som popísal niekoľko zmien, ktorými prechádzam. Asi najdôležitejšia zmena je si uvedomiť/spozorovať, čo je a čo sa deje. Najľahším riešením je ísť na miesta, kde sme pred tým neboli, obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú milión rokov pred nami. Samozrejme, popri tom nasávať vedomosti, všímať si maličkosti. V neposlednom rade to, čo sa robí, nielen hovorí.

Technické informácie sú dôležité a bez nich by sa podľa všetkého fungovalo ťažko. Mnoho pracovných pozícií je zameraných len na ne. Emócie, príbehy idú bokom. Ak nás technické informácie nenapĺňajú, môžeme si trebárs nájsť niekoho druhého a dohodnúť spoluprácu. Tým, že sedím na viacerých stoličkách, mnohé technické informácie je pre mňa nepredstaviteľné obsiahnuť, vnímať, rozumieť. Pochopil som, že jeden z dôležitých kľúčov k úspechu napredovania je mať okolo seba ľudí a vedieť komu zavolať.

Nejako som okolo seba vytvoril výkonný tím ľudí, ktorí idú so mnou, či o tom vedia alebo nie. Pravidlo je jasné, nestarať sa im do práce, len im zavolať a poveriť vykonaním úlohy a dohliadnuť na to, aby bola čo najlepšie vykonaná. Čoraz častejšie sa prichytávam, ako dávam ľudí dokopy a poverujem ich úlohami. Je to náročná práca, no náročnejšie je robiť všetko sám.

Rozhodnutie spoľahnúť sa na seba alebo na druhých je z časti náročné hlavne na začiatku, kde sa môže zdať, že prácu rýchlejšie urobíme sami. Tím ľudí je živý organizmus, ktorý sa neustále mení, aj preto je dôležité venovať sa mu. Získame životné lekcie, ale aj výborných parťákov v práci či doma.

Najlepšie získavanie vedomostí je robenie chýb. To znamená, že idem vonka, pokašlem všetko, čo sa dá alebo sa nesprávne rozhodnem. Robenie chýb nás prinesie k robeniu správnych rozhodnutí. Akosi verím, že čím viac chýb urobíme, tým väčšie šance tam vonku máme. Niektoré rozhodnutia sa budú ťažšie napravovať, iné pôjdu upraviť ľahšie. Vždy budú okolo nás možnosti, ktoré si vyberieme, nevšimneme, pokašleme.

Na začiatku som slepo počúval iných a veril, že niečo má byť len tak alebo tak. Vôbec som neuvažoval, že by niečo mohlo byť inak. Podľa všetkého možností je viac, ako si dokážeme predstaviť. Nie je zlé sa zamerať na technické vedomosti a nevedieť si dohodnúť pracovnú schôdzku. Tak isto opačne. Nikdy nebudeme vedieť všetko. Tým netvrdím, že sa nemáme vzdelávať, pozorovať, vnímať svet okolo.

Technické informácie ma zaujímajú čoraz menej. Ako som písal vyššie, mám okolo seba ľudí, ktorí sú v nich o mnoho lepší ako ja. Moje zameranie skôr je v tomto čase na vedenie ľudí a vytváranie nových tímov. Moja úloha je podporovať jednotlivcov, ako aj celok a nabádať ich k rozhodnutiam a prebratiu zodpovednosti za ne. Je to dlhodobý proces, ktorý trvá niekoľko rokov.

Tiež ma zaujíma vnímanie a pozorovanie trhu, na ktorom sa pohybujem. Môžem mať vypracované analýzy, štúdie, no keď nerozumiem, akým smerom ide trh, resp. kto je môj trh, nielen že neuspejem, ale skôr či neskôr neprežijem. Trh je miesto, kde sa stretáva ponuka s dopytom, emóciami a taktiež s vedľajšími vplyvmi. Tie rozhodujú, či uspejeme a predáme. Čím viac faktorov ovplyvňuje dianie na trhu, preto ma tieto oblasti čoraz viac zaujímajú.

Podvedomá psychológia je ďalšia oblasť, ktorá otvára obrovskú bránu poznatkov. Nie som žiaden psychológ, skôr fanúšik. Zaujíma ma, ako na nás vplývajú slová, ktoré počúvame, ktoré si hovoríme, udalosti okolo nás, samozrejme emócie. Podvedomie a jeho správanie nám ponúka mnoho vychytávok, ako zlepšiť vlastné životy. Myslím si, že čoraz viac sa táto téma bude preberať.

O schopnosti získania pozornosti už taktiež bol napísaný nejeden článok aj tu na blogu. Reklama v televízií, veľké hodinky, stále na telefóne, plný diár, byť majstrom na všetko, dnes podľa všetkého nebude ten najlepší kľúč k zaujatiu. Mne sa páčia príbehy, ktoré sú autentické, pravdivé. Chcem vidieť, ako sa ľudia menia, napredujú či nachádzajú nové príležitosti.

Vzdelávanie nám poskytuje možnosti, nové pohľady, otvára nám dvere na miesta, na ktorých sme pred tým neboli. Dôležité je pochopiť, že vzdelávanie bez aplikovania poznatkov do praxe bude neodskúšaná teória. Možno aj preto je dobré to, čo sa učíme čím skôr dať do praxe. Nemusíme nutne v práci či doma, môžeme si založiť vedľajší projekt, kde si vytvoríme priestor na skúšanie.

Robenie chýb a nesprávnych rozhodnutí je jeden z dôležitých kľúčov k úspechu. Mnohí z nás máme šťastie, že sme toho nepokašlali až tak veľa a podarilo sa nám nájsť to, čo nás napĺňa. Samozrejme, že ten druhý zvyšok nás pokašlal toho o mnoho viac a nenašiel to, čo ho napĺňa. Život by nemal byť pretek, to je skôr olympiáda, preto by bolo fajn podporiť jeden druhého nielen v tom dobrom, ale aj keď fúka vietor či prší. Práve preto vzdelávanie by malo byť v našich životoch na dôležitých miestach.