Type your search keyword, and press enter

Okolie

Okolie

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a  ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem.  Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť.  Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo.  Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Slová, vety a my

michal_botansky_blog_

Pracovná večera s chalanom z tímu: jedol som moju obľúbenú pizzu so špenátom. Kolegovi zazvonil telefón, volala mu snúbenica. Chcela vedieť o koľkej príde domov, nakoľko sa mali  stretnúť s jej rodičmi. Telefonát trval chvíľku. Boli to najhoršie dve minúty pri tej večeri. Chalan sa bavil s jeho snúbenicou štýlom: otravuješ, neznášam ťa a čo ty vlastne chceš.

Hneď po ukončení telefonátu zo mňa vyletela otázka: „Vy sa ľúbite?” Šokoval ma nielen spôsob, ako sa bavil so svojou budúcou manželkou, ale aj tým, čo odpovedal. Chalan si vôbec neuvedomoval, že robí niečo zlé. Vzťah dvoch ľudí podľa mňa má byť o podpore jeden druhého. Nech sa robia akéhokoľvek bláznovstvá. Skutočná láska by nemala byť len o výletoch, darčekoch, ale o podpore toho druhého bez očakávania čohokoľvek späť, samozrejme komunikácia.

Jeden z ľudí, od ktorého sa učím, jednoznačne vyzýva nás všetkých, aby sme sa podporovali, ťahali za jeden povraz, a keď už nič iné nevieme, tak aspoň by sme si nemali zavadzať a robiť si zle. Páči sa mi jeho myšlienka. Aj preto sa snažím podporovať druhých. Za seba poviem, komunikácia s okolím je mimoriadne dôležitá. Stane sa aj mne, že vyšlem nesprávne kódovaný signál, ktorý okolie nepochopí na prvýkrát. Samozrejme po ňom prichádza nie prijemná reakcia späť.

Štve ma, keď sa ľudia medzi sebou doberajú, ponižujú a rozprávajú nepekne. Som presvedčený, že slová majú obrovskú moc. Keď ich vyslovíme nesprávne, tomu druhému môžeme ublížiť, či dokonca niekto vďaka našej humorne myslenej poznámke prestane pokračovať na ceste za svojím snom/cieľom/víziou.

Komunikácia:

Jeden z najznámejších priekopníkov modernej komunikácie bol Dale A. Carnegie, ktorý učil vo svojich kurzoch a prostredníctvom kníh učí aj dnes čitateľov k majstrovstvám komunikačných schopností v práci, medzi priateľmi alebo medzi partermi. Jeho myšlienky sú už niekoľko desaťročí “po záruke”, ale napriek svojmu veku sú ešte naďalej použiteľné aj dnes. Aj preto je možno raz za čas dobré prečítať si jeho tvorbu.
Mám rád, keď sa rozprávame medzi sebou pekne, hodnotíme prácu, nie človeka. Nemyslím zavádzať, skôr hovoriť tak, aby ten druhý čo najlepšie pochopil naše myšlienky, pohľady či nedorozumenia. Nezabudnime naše slová potvrdiť aj rečou nášho tela. Svet nás vníma, pozoruje a niekedy aj počúva. Vedieť dobre komunikovať s vonkajším svetom sa môže rovnať obrovským celoživotným úspechom, ale tak isto aj  sklamaniam. Dobrou správou je, že komunikáciu sa môžeme naučiť v ktoromkoľvek veku.
Nezabudnime na komunikáciu so sebou samým, tá je taktiež dôležitá. Pretože najväčší podporovateľ samého seba som ja, verím, že tam u Vás je to rovnako, taktiež ma podporujete. Žartujem. Verím, že ste svoj najväčší podporovateľ.
Metód, ako na komunikáciu je neskutočné množstvo. Jedna z tých najlepších je byť človekom, aj keď nie je vždy všetko tak, ako má.

Reklama:

To, čo robíme, ale aj hovoríme, vytvára o nás obraz v druhých. Tu si treba jasne povedať, že môžu nastať rôzne nedorozumenia. Nakoľko naše aktivity nemusia dávať okolitému svetu jasný signál o našich činnostiach. Za seba poviem, že využívam všetko, čo mám dostupné. Možností ako ukázať svetu prácu je mnoho. Najjednoduchší spôsob sú sociálne siete a podvedomá reklama. Tie majú obrovsky vplyv na nás. Aj keď nie vždy si to vieme uvedomiť. Podvedomá reklama kombinovaná s usilovnou prácou a skvelou komunikáciou môžu byť prvé dôležité základy našich úspechov. Tým nemyslím len milióny prostriedkov. Úspech znamená pre každého niečo odlišné. Môj veľký vzor vo svete seba-reklamy je Richard Branson. Je to zaujímavý pán, ktorý vyzýva ku konkrétnym činom a aby sme sa nebáli povedať áno, samozrejme vždy, keď je treba (aj keď nie je) postaviť sa dopredu. Čo reklamovať, keď neviem, čo chcem od života dosiahnuť? Seba, svoj prístup. Bavme sa pri prezentovaní seba, buďme jemne vtipní. Nezabudnime dať späť, podporme, prispejme, pokúšajme sa, ale hlavne nájdime si svoju cestu.

Práca:

Či chceme alebo nechceme, každý z nás niečo musí robiť. Alebo ak chceme žať, najskôr musíme siať, ale pred tým by sme mali pripraviť pôdu. Všetko začína myšlienkou, následne je potrebné škrtnúť zápalkou, aby začalo horieť. Prirovnaní je mnoho, ľahko sa o nich píše, trochu ťažšie vykonáva. Urobiť prácu nie je len ísť do práce a krvopotne robiť konkrétne činnosti. Práca má mnoho foriem. Nenechajme sa uniesť okolím, pocitmi či presvedčeniami, ktoré nás môžu zavádzať, čo práca je a čo nie je. Práca vytvára výsledky. Lepšie je pracovať s tímom ako sám. Verme čomu chceme, len si pri tom vyhrňme rukávy. Dajme prednosť dlhodobým projektom. Dajme nabok dovolenky, mnoho bežných vecí, zdravo riskujme a učme sa všetko, čo je možné.  Nie pre prácu, pre uznanie druhých, ale pre seba. Pozor, mnohým ľuďom bude ležať v žalúdku, že pôjdeme von za niečím, čo nevidia druhí. Mnohí nás dajú nabok, vymažú telefónne čísla, prestanú zdraviť, začnú ohovárať. Áno, tieto rany bolia. Lenže nezabudnime, kde sa jedny dvere zatvoria, ďalších päť sa otvorí.

Disciplína:

Robiť progres, postupovať ďalej, urobiť to, prísť aj keď prší, opraviť sa, požiadať o pomoc, hľadať kompromisy, riešenia. Nezabudnime, ľady sa začínajú lámať vtedy, keď robíme činnosti tak ako keby sa na nás celý svet pozeral. Je ľahké povedať áno, potom neprísť. Sľúbiť a nedodržať slovo, zabudnúť. Podľa mňa je disciplína robiť malé, aj nepodstatné veci viac ako dobre. Urobiť prácu, aj keď sa nikto nepozerá. Opakovať kroky, vylepšovať ich. Prísť na čas. Hlavne neprestať.

Kolegu som sa pri večeri ešte spýtal, pre aký dôvod chce vstúpiť do manželstva s niekým,  s kým sa rozpráva ako s nedôležitým človekom v jeho živote. Odpovedi som sa nedočkal, ostalo ticho. Na chvíľu som sa zamyslel. Možno ľudia z mojej minulosti by taktiež vedeli rozprávať o mojich slovách či prístupe k nim. Lenže na druhej strane nebyť lekcií, popálenín, nesprávne povedaných slov, tak možno dnes by som bol na kolegovom mieste ja. Komunikácia, práca, disciplína majú svoje dôležitosti, k tomu, ak ich pekne odprezentujeme, môžeme z pekla vytvoriť raj, ale veď to už dávno všetci vieme.

Pracovný

Dnešný článok má byť vtipný, nie pre čitateľov, ale iba pre jedného. Vlastne nie teraz, ale keď sa k nemu vráti o niekoľko rokov späť. Neviem, ako to máte u Vás, ale u mňa mám veľkú knihu snov, cieľov a vízií. Značím si do nej možnosti, ktoré ma zaujali a páčia sa mi. Lepšie povedané, ak som už na konci síl a nevládzem ísť ďalej, tak si ju otvorím, aby ma nakopla v zmysle: ešte chvíľku vydrž. Pracovný deň, vlastne týždeň, u mňa začína behom. Teda, ak som nezaspal. Ranný beh je dosť dôležitý, prekonám zopár kopcov hneď zrána, nadýcham sa čerstvého vzduchu a k tomu vyvenčím psa. Samozrejme ranná hygiena, raňajky, upracem posteľ a s úsmevom vzlietam do práce. Začínam na základni, to je kancelária, kde si skladám nabíjačky k telefónu, ku kamere a k počítaču. Dnes všetci vieme o dôležitosti plne nabitých zariadení. Špeciálne pokiaľ nás živia. Takže všetky batérie, ktoré mám, každé ráno dobíjam. Nikdy neviem, kedy ma zavolá príležitosť na druhú stranu sveta a keď tam už budem, chcem o tom natočiť film. Raňajky č. 2: bez nich ani na krok. Tie sú takmer vždy zdravé. Pri ich jedení pozerám krátke videá o psychológií, marketingu, predaji, prezentácií alebo návody, ako fotiť či kameňovať moje pracovné dni tak, aby som pri tom vyzeral čo najlepšie. Plánovanie/ príprava/ horí: tri dôležité činnosti dňa. Plánujem a pripravujem vždy dopredu, a keď horí, tak všetko ide na stranu. Na každý deň mám vopred pripravený zoznam úloh, cieľov, pripomienok, ktoré majú byť vykonané. Tieto činnosti sa opakujú od pondelka do piatka. Činnosť trvá približne hodinu až dve, podľa dôležitosti úloh. Doobeda je venovane sa biznispartnerom, bankám, úradom, poradám. Najnudnejšia časť dňa sú porady. Hlavne keď nie sú očakávané výsledky na stole, vtedy sa krútim na stoličke a premýšľam nad jedlom. Banky sú celkom fajn, vždy im pokreslím letáčiky, zablokujem tablety alebo zlomím pero. Na úradoch, tam je celkom fajn taktiež, ľudia sú tam milí a vedia poradiť. Najťažšia časť dňa je na schôdzkach s biznis partermi, tí ma nechávajú čakať. Nahováram si, že trénujú moju trpezlivosť. Obedy sú u mňa udalosti dňa. Ak sa nenajem, tak odpadávam, bolí ma hlava a smejem sa. Tento čas je akési krátke vydýchnutie pred ďalšími krokmi, ktoré ma čakajú vytvoriť, urobiť. Snažím sa ignorovať telefón, sústrediť sa len na jedlo. Počas obeda nerád riešim pracovné ani súkromné záležitosti. Vtedy sa najem najlepšie. Najradšej mám obed, keď je ešte v stravovacom zariadení predobedňajší pokoj. Poobedňajšia časť je práca s klientom. Tu sa bavíme o snoch, cieľoch, víziách ich bývania. Venujem im zvyčajne celú časť dňa až do neskorého popoludnia. Tu zažívam mnoho vtipných a milých situácií od blúdenia, popletenie času, dňa, rozliatych káv či zjedených koláčikov, ktoré neboli určené pre mňa. Práci s klientom sa venujem približne polovicu týždňa. Zvyšok sa venujem tímu alebo projektom. Najčastejšie ma môžete uvidieť v reflexnej veste v terénnych topánkach s kamerou. Vtedy sa cítim ako najväčší šéf a zažívam najviac zábavy pri kamerovaní, dokumentovaní výstavby a samozrejme aj pri pózovaní. Večere venujem výlučne prácam na mojich projektoch alebo dokončievam práce, ktoré sa nahromadili počas týždňa. To znamená, som v kancelárii, neodpovedám na správy či telefonáty. Tento čas je akési vydýchnutie za pracovným dňom. Cez víkendy sa venujem behu, natáčaniu, vzdelávaniu, futbalu a spoločenským udalostiam. Samozrejme ak je treba, tak som v práci. Môj pracovný týždeň mám vopred určený. Mám rád, keď je všetko naplánované, ale tak isto keď vykľučkujeme zo situácií bez narušia harmonogramu dňa. Mám rád, keď nájdeme riešenia pre biznis partnerov, klientov, samozrejme, keď ako celý tím dosahujeme výsledky. Okrem pracovného nasadenia patrí aj do pracovného týždňa relax, oddych, nachvíľu vypnúť. Mne pomáhajú aktivity ako futbal, behanie po stavbách, natáčanie, schôdzky mimo kancelárie, ale aj schôdzky, na ktorých sa bavíme o víziách a nových začiatkoch. Mnoho ľudí si myslí, že sedím celé dni za počítačom a na ničom nepracujem. Sú dni, keď sa prichytím, ako sa ja sám prehováram, že nič nerobím. Lenže dnes naozaj neviem povedať, či pracujem dostatočne usilovne. To ukáže čas a samozrejme výsledky.

Dnešný článok má byť vtipný, nie pre čitateľov, ale iba pre jedného. Vlastne nie teraz, ale keď sa k nemu vráti o niekoľko rokov späť. Neviem, ako to máte u Vás, ale u mňa mám veľkú knihu snov, cieľov a vízií. Značím si do nej možnosti, ktoré ma zaujali a páčia sa mi. Lepšie povedané, ak som už na konci síl a nevládzem ísť ďalej, tak si ju otvorím, aby ma nakopla v zmysle: ešte chvíľku vydrž.

Pracovný deň, vlastne týždeň, u mňa začína behom. Teda, ak som nezaspal. Ranný beh je dosť dôležitý, prekonám zopár kopcov hneď zrána, nadýcham sa čerstvého vzduchu a k tomu vyvenčím psa. Samozrejme ranná hygiena, raňajky, upracem posteľ a s úsmevom vzlietam do práce.

Začínam na základni, to je kancelária, kde si skladám nabíjačky k telefónu, ku kamere a k počítaču. Dnes všetci vieme o dôležitosti plne nabitých zariadení. Špeciálne pokiaľ nás živia. Takže všetky batérie, ktoré mám, každé ráno dobíjam. Nikdy neviem, kedy ma zavolá príležitosť na druhú stranu sveta a keď tam už budem, chcem o tom natočiť film.

Raňajky č. 2: bez nich ani na krok. Tie sú takmer vždy zdravé. Pri ich jedení pozerám krátke videá o psychológií, marketingu, predaji, prezentácií alebo návody, ako fotiť či kameňovať moje pracovné dni tak, aby som pri tom vyzeral čo najlepšie.

Plánovanie/ príprava/ horí: tri dôležité činnosti dňa. Plánujem a pripravujem vždy dopredu, a keď horí, tak všetko ide na stranu. Na každý deň mám vopred pripravený zoznam úloh, cieľov, pripomienok, ktoré majú byť vykonané. Tieto činnosti sa opakujú od pondelka do piatka. Činnosť trvá približne hodinu až dve, podľa dôležitosti úloh.

Doobeda je venovane sa biznispartnerom, bankám, úradom, poradám. Najnudnejšia časť dňa sú porady. Hlavne keď nie sú očakávané výsledky na stole, vtedy sa krútim na stoličke a premýšľam nad jedlom. Banky sú celkom fajn, vždy im pokreslím letáčiky, zablokujem tablety alebo zlomím pero. Na úradoch, tam je celkom fajn taktiež, ľudia sú tam milí a vedia poradiť. Najťažšia časť dňa je na schôdzkach s biznis partermi, tí ma nechávajú čakať. Nahováram si, že trénujú moju trpezlivosť.

Obedy sú u mňa udalosti dňa. Ak sa nenajem, tak odpadávam, bolí ma hlava a smejem sa. Tento čas je akési krátke vydýchnutie pred ďalšími krokmi, ktoré ma čakajú vytvoriť, urobiť. Snažím sa ignorovať telefón, sústrediť sa len na jedlo. Počas obeda nerád riešim pracovné ani súkromné záležitosti. Vtedy sa najem najlepšie. Najradšej mám obed, keď je ešte v stravovacom zariadení predobedňajší pokoj.

Poobedňajšia časť je práca s klientom. Tu sa bavíme o snoch, cieľoch, víziách ich bývania. Venujem im zvyčajne celú časť dňa až do neskorého popoludnia. Tu zažívam mnoho vtipných a milých situácií od blúdenia, popletenie času, dňa, rozliatych káv či zjedených koláčikov, ktoré neboli určené pre mňa. Práci s klientom sa venujem približne polovicu týždňa. Zvyšok sa venujem tímu alebo projektom. Najčastejšie ma môžete uvidieť v reflexnej veste v terénnych topánkach s kamerou. Vtedy sa cítim ako najväčší šéf a zažívam najviac zábavy pri kamerovaní, dokumentovaní výstavby a samozrejme aj pri pózovaní.

Večere venujem výlučne prácam na mojich projektoch alebo dokončievam práce, ktoré sa nahromadili počas týždňa. To znamená, som v kancelárii, neodpovedám na správy či telefonáty. Tento čas je akési vydýchnutie za pracovným dňom.

Cez víkendy sa venujem behu, natáčaniu, vzdelávaniu, futbalu a spoločenským udalostiam. Samozrejme ak je treba, tak som v práci.

Môj pracovný týždeň mám vopred určený. Mám rád, keď je všetko naplánované, ale tak isto keď vykľučkujeme zo situácií bez narušia harmonogramu dňa. Mám rád, keď nájdeme riešenia pre biznis partnerov, klientov, samozrejme, keď ako celý tím dosahujeme výsledky. Okrem pracovného nasadenia patrí aj do pracovného týždňa relax, oddych, nachvíľu vypnúť. Mne pomáhajú aktivity ako futbal, behanie po stavbách, natáčanie, schôdzky mimo kancelárie, ale aj schôdzky, na ktorých sa bavíme o víziách a nových začiatkoch.

Mnoho ľudí si myslí, že sedím celé dni za počítačom a na ničom nepracujem. Sú dni, keď sa prichytím, ako sa ja sám prehováram, že nič nerobím. Lenže dnes naozaj neviem povedať, či pracujem dostatočne usilovne. To ukáže čas a samozrejme výsledky.

Radosť

michal_botansky_blogger
Som úplný sebec. Na jednej z mojich pracovných schôdzok bola istá pani potešená výsledkami mojej práce. Nesľúbila mi nič a ani mi nepoďakovala. Bolo mi to naozaj úplne jedno. Mal som obrovskú radosť, ako sa tešila, že práca, ktorá bola odvedená jej priniesla dobrú náladu a aj očakávané prostriedky.

Na druhej strane som kamošovi pomohol zarobiť niekoľko peňazí  pri predaji nehnuteľnosti, po úspešnom ukončení obchodu mi priniesol väčšiu čokoládu. To ma naozaj sklamalo. Našťastie som mal pri sebe čokoládu, ktorú som od hnevu celú zjedol.

Existuje akási tenká hranica okolností, keď činnosti, ktoré vykonávame nám prinášajú radosť, inokedy hnev. Samozrejme, že netreba zabudnúť na pomyselný batoh emócií, situácií, ktorý každý z nás so sebou nosí. Inak povedané, to, čo mi dnes spôsobuje radosť, zajtra môže smútok, nudu, hnev atď. Lebo som málo spal, či niekto mi vbehol do cesty alebo nemali v obchode obľúbený jogurt.

Zažívam udalosti, ktoré chcem rozvinúť, ďalšie ukončujem. Samozrejme miestami mám potrebu uistiť sa, či konám správne, ako s kamošom s čokoládou. Preto idem vedome do situácií, ktoré mi môžu zanechať zmiešané pocity alebo veľkú čokoládu. Určite to isté spôsobujem aj ja druhým mojim správaním či činmi.

Zažívame rôzne udalosti, o ktorých naše okolie nemusí ani len tušiť. To, čo má znieť ako srandičky, môže toho druhého raniť. Tak isto skutky toho druhého sú ovplyvňované emóciami, príbehmi, situáciami, o ktorých často ani len netušíme. Tým neospravedlňujem seba alebo iných.  Lenže nie každý dokáže ustáť rôzne situácie a reaguje odlišne.

Tak isto moja práca nie vždy spôsobuje radosť druhým, teda neviem priniesť želané výsledky. Sú ľudia, ktorí sú trpezliví. Potom sú aj tí druhí, chcú výsledky hneď a vtedy prichádza sklamanie, nezhoda alebo ma jednoducho vymenia.

Radosť, ale aj smútok sú dôležité emócie, ktoré by nemali bez seba existovať. Ak máme v živote len radosť, stane sa, že si ju prestaneme vážiť. Naopak, ak zažívame len smútok, skôr či neskôr zatrpkneme. Lenže ešte prichádza háčik. Stáva sa, že pre nejaký záhadný dôvod sme testovaní a zažívame príliš veľa radosti alebo smútku. Vo väčšine prípadov nevieme, kam nás takýto test prinesie.

Takže je úplne v poriadku rozbiť si koleno alebo rozbiť si nos pri pomoci druhým. Len prosím majme na mysli, pre naše poranenie neobviňujme celý vesmír. Jednoducho nabudúce sa opýtame lepšie, či urobíme lepšie a možno aj pre seba.

Nárok

Nárok

Vlastne ako tak chodím svetom, inšpirácia, motivácia je všade naokolo. Poviem vám, že sú dni, keď si naozaj myslím, že nerobím nič a celý svet mi uteká medzi prsty. Potom sú dni, keď je všetko v pohybe a do seba zapadá.

Naša budúcnosť je ovplyvňovaná okolím, teda tým, s kým sa stretávame, rozhodnutiami, činmi, komu dovolíme mať vplyv na naše rozhodnutia a na to, čo robíme. Aj preto to mnohých z nás ťahá na miesta, kde sme neboli. Takto sa dostávame na chodníčky, ktoré preskúšajú nielen naše egá, samoľúbosť, ale aj uvedomenie, či naozaj to, čo robíme, robíme správne. 

Vlastne, myslím si, že som ešte nič svetoborné  nedokázal a často sa cítim ako začiatočník. Podľa múdrych  kníh ľudia tvrdia, že jeden z kľúčov k úspechu je nájsť jednu vec a v nej sa stať uznávaným odborníkom, a to sa mi zatiaľ na sto percent nepodarilo nájsť.

Lenže na čas som si myslel, že som niečo také našiel a cítil som sa neporaziteľný. Vyžadoval som si viac pozornosti, výhod a robil nárok na lepšie miesta. Nedokázal som spracovať nové informácie, myslel som si, že konám správne. Bol som presvedčený, že mať viac páči sa mi to, srdiečok, videní, priateľov, pozornosti je skvelé. Lenže v skutočnosti to tak nebolo. 

Robil som si nárok na lepšie postavenie na základe mojich výsledkov v práci. Na jednej strane je úplne prirodzené, že ak sa snažíme, tak sa posúvame postupne vyššie. Máme iné spoločenské postavenie ako na začiatku, tak isto možnosti. Lenže pravda bola taká, že ja som sa len tak trochu pohol z miesta. Inak povedané, robil som to, čo bola moja náplň práce, možno niekoľko maličkostí navyše. 

Postupné vetičky od tých, ktorí takouto fázou prešli, začali búrať môj pocit nadradenosti. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a bol tam niekto, kto sa správal ako ja. Bol tam mladý muž, príjemný na vzhľad, športová postava, trochu arogantný a robil si nárok na lepšie miesta a vôbec nerešpektoval hierarchiu spoločnosti, hľadel iba na seba. 

Naozaj som chcel iba lepšie miesto v pomyselnom vlaku života. S presvedčením, že si to miesto aj zaslúžim. Lenže nikdy nie je všetko tak, ako sa zdá. Všetko, čo robím, robím v prvom rade pre seba. Pretože ak sa chcem kdekoľvek posunúť, mala by byť za mnou dobre odvedená práca a taktiež výsledky. Takže preto som stratil v sebe pocit nároku na lepšie miesto. V mojich článkoch vyzývam druhých na lepšie životy, lenže nie na úkor druhých. 

Je dobré mieriť vysoko, mať široké lakte, ale aj sem-tam vedieť skloniť hlavu. Na druhej strane je fajn nechať situácie pozvoľná plynúť a odmena príde, možno aj väčšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednoducho život je podľa všetkého záhada. Nie je to raketová veda, len by sme mali prísť na to, čo funguje práve nám a hlavne vydržať. 

Ak máme niekoho vo svojom okolí, pošlime článok, určite ušetríte pár pív či bonboniér. A ak si budeme pri najbližšej príležitosti robiť na čokoľvek nárok, na chvíľu sa zastavme a vydiskutujme si medzi sebou, či to tak naozaj aj je. Možno to bola iba práca, ktorú sme mali spraviť alebo bežná “vec” v partnerskom živote.

Dajme vedieť.

Dajme vedieť

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či  fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj  mojej  prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.”  Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Vpredu

Vpredu

Pamätám si, ako som prvýkrát vystúpil pred ľudí. Mal som asi pätnásť minút rozprávať  o tom, ako si dohodnúť pracovnú schôdzku. Zapáčilo sa mi, ako ma obecenstvo vnímalo. Takmer okamžite som začal chcieť byť vpredu častejšie. Vlastne od tohto momentu som stál pred publikom často.

Byť vpredu mi dávalo silu, dobíjalo ma energiou. Sebavedomie na tom bolo viac ako dobre. Zlepšoval sa môj prejav, komunikačné zručnosti, ktoré som začal využívať v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Dostala sa ku mne akási výhoda, ktorá sa mi zapáčila. Lenže nevedel som, že táto istá výhoda mi dávala, ale aj brala. Živila moje ego, vôbec som si neuvedomoval závislosť na pocite stáť vpredu. Uvedomenie prišlo neskôr, hneď potom, ako som ukončil prezentovanie pred obecenstvom.

Prišlo prerušenie všetkých aktivít, ktoré mi dodávali takéto pocity. Zľakol som sa. Prvá skúsenosť zo státia vpredu nedopadla najlepšie. Začal som sa cítiť ako sivá myš. Moje sebavedomie spadlo na bod mrazu. S tým prišli aj ďalšie zakopnutia.

Mám za sebou prvé mini skúsenosti (sklamania, pokašľania), ktoré ma vyhodili z vlaku a zmenili moje smerovanie. Rád prednášam a pohybujem sa vpredu. Aj preto verím, že sa čoskoro vrátim pred publikom. Len tentokrát nie pre kŕmenie ega, ale odovzdať druhým moje vedomosti, skúsenosti, pohľady.

Je dobré si povedať, čo chceme, kam sa chceme dostať a čo sme pre to ochotní urobiť. Nie vždy sa nám podarí uspieť na prvýkrát, to ale neznamená, že máme príležitosť, na ktorej pracujeme zahodiť do koša. Naša práca, príležitosti naokolo, nás môžu presláviť. Stalo sa to už mnohým v minulosti a deje sa to naďalej. Mnohí sme už prekonali malé či veľké zlyhania, nepodarené plány. Nikto nevie, či nemali byť pre nás alebo sme to mali skúsiť ešte raz.

Verím, že naše životy sú založené na maličkostiach, ktoré nás posúvajú dopredu alebo inými smermi. Na prvý pohľad nie príliš pozitívna skúsenosť nás môže priniesť na miesta, ktoré nám zmenia všetko alebo tam niekoho stretneme. Prosím nezabúdajme, keď budeme stáť vpredu, že nie sme machri na všetko.

Nové miesta

Nové miesta

Rád čítam knihy a články o tajomstvách života. Totižto, zaujíma ma tak trochu mudrovanie, premýšľanie a taktiež príbehy, ktoré objasňujú, prečo by toto malo byť takto a zas tamto opačne. Istý známy autor, rečník, vyhlásil, že život je záhada. Možno to poznáme všetci, ako sa nám dejú okolnosti, ktoré nás skôr či neskôr posúvajú na miesta, na ktorých práve vtedy máme byť. 

Asi v roku 2011 som zmeškal autobus. Do dnešného dňa nepoznám dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Šofér ma videl, len ma nepoznal, možno stačilo zodvihnúť ruku. Bol som hladný, ale nemal som odvahu ísť do reštaurácie. Vonku bola nepríjemná zima, jediné, čo som robil, bolo krúženie po meste. Trvalo hodinu. Nepodstatný, asi aj nudný príbeh. Žiadne poučenie, okrem zodvihnutej ruky.  Sprevádza ma niekoľko rokov a lámem si nad ním hlavu s otázkou: Čo som sa mal naučiť? K čomu to bolo dobré? 

Vlastne, takto nejako som začal písať moje prvé články, v úvahách. To mi zostalo tak trochu aj dodnes. Lenže dnes úvahami maskujem skutočný príbeh, ktorý ma inšpiroval k napísaniu. Lepšie napísané, píšem vo všeobecnosti v úvahách, aby si čitateľ mohol spraviť vlastný záver, myšlienku z článku. Podľa mňa je v tom istý kus líderstva. Nepovedať všetko, iba časť. Aj preto rád píšem články, schovávam do nich odkazy, myšlienky, vízie a sem-tam aj inšpiráciu, k tomu trénujem písanie a mnoho ďalších oblastí. 

Tesne pred založením blogu som chcel začať s písaním až vtedy, keď dosiahnem všetky ciele. Našťastie ma vtedajšie odporúčanie prestavilo a postupne som začal. Vlastne, takéto metódy aplikujem pravidelne aj v ďalších oblastiach. Nie je to nič nové, neobvyklé ,už ako deti, keď sme sa učili chodiť, tak sme začali po malých krokoch. Tu je mimoriadne potrebné mať na pamäti dôležitosť malých krokov aj v aktívnom veku.

Takto po malých krokoch sa už nejaký čas dostávam do kontaktu s líderstvom. Inak povedané, s vedením ľudí. Je to jedna z najnáročnejších oblastí, ktoré som doteraz zažil, resp. zažívam. Na jednej strane je to krásna príležitosť, ako zažiť nové skúsenosti, zážitky, vidieť druhých, ako rastú. Taktiež je to príležitosť, ako osobnostne vyrásť. 

Byť lídrom je náročné na čas, mnohokrát všetko ide bokom, hlavne osobný život. Takisto je dôležité dbať na seba a byť pripravený kedykoľvek vyhrnúť rukávy. Ak sa niečo pokašle, tak moja hlava ide ako prvá. Vlastne moja práca je byť pred celým tímom asistentka, poradca, psychológ, kamoš, ten čo vie. Na druhej strane im mám nechať priestor, aby mohli rásť, zdokonaľovať sa, či hviezdiť. Lenže, keď treba, tak vedieť aj buchnúť po stole. 

Uvedomil som si, akonáhle svoju prácu prestaneme robiť, začneme ňou žiť. Práca sa stáva životný štýl. Tu je veľmi dôležité si dať pozor na vyhorenie a nájsť si čas aj pre seba. Nemyslím na flákanie, skôr na chvíľu si dobiť baterky. Preto, ak chcem, aby sme ako tím podali skvelé výsledky, prišli čo najďalej, potrebujem spoznať každého jednotlivca, mať ľudí okolo seba v najlepšej možnej forme, tak isto aj seba. 

Dávam ľudom okolo malé, na prvý pohľad nepodstatné úlohy, pri ktorých ich postupne spoznávam. Každý z nás potrebuje odlišný čas na to, aby začala jeho práca zbierať plody. Byť trpezlivý, na druhej strane sem-tam podsunúť háčik, dôvod k pokračovaniu. Podpora, je ľahké na druhých nahučať, lenže, ak chcem, aby sme všetci ťahali za jeden povraz, tak skôr ich podporujem. Aj keď niekedy je podpora je rôzna.

Hľadám na druhých niečo, čo sa mi páči, v čom sú dobrí, hľadám ich skutočné ciele, vízie, to, čo majú radi, niečo, čo by nás mohlo spojiť. Sme ľudia, vieme veci riešiť ľudsky alebo robiť jeden druhému zle. Prvá možnosť ušetrí kopec času, energie a ta druhá  vyčistí priestor. Len skúsme zhodiť na zem tanier a po jeho rozbití mu povedať prepáč. Asi sa už nespojí dokopy. 

Byť lídrom je veľmi náročné, do istej miery sme ním každý. Líderstvo je majstrovská oblasť, v ktorej sa menia životy, vedú ľudia, ovplyvňujeme okolnosti okolo seba. Nie každý ním zvládne byť, stať sa. Niektorí z nás sa narodili ako lídri, tí ostatní sa po večeroch učia líderstvu a cez deň trénujú. Prosím, nikdy nikoho neškatuľkujme, nevieme čím všetkým prešiel, čím prechádza, nech sme v akejkoľvek pozícií, podporme, iba tak zmeníme svet. 

Líder je ten, čo ukazuje, mení, prispôsobuje smer jazdy a udáva jej tempo. Nie je šéf, spolupracuje s ľuďmi, počúva ich, rieši ich životné situácie, výzvy, udalosti. Predáva víziu, sen, presvedčenie. Vidí ľudí okolo seba na miestach, kam sa oni zatiaľ neodvážili pozrieť. Možno nie vždy pozná cestu či spôsob. Často je to len presvedčenie, ktoré ho posúva vpred. Byť lídrom je často osamelá jazda, ktorá môže priniesť všetkých na tie najvyššie vrcholy sveta bez toho, aby sme si uvedomovali, že niekto je viac alebo menej dôležitejší. Niekto povedal, že my sami sme autori našich životov a máme v rukách kľúč. Líderstvo je jeden z najcennejších kľúčov, ktoré otvorí aj tie najťažšie otvárateľné dvere. 

Nasledujúcim článkom som chcel povedal toľko, že ak nás život zavedie na nové miesta, poriadne sa poobzerajme po všetkých príležitostiach a nájdime si na nich to, čo nás posunie ďalej, ale taktiež to, čo máme radi. Nezabúdajme, že na prvom mieste sme my. Ale vyhrať môžeme aj tak, že vyhrám ja, ale aj ty a obaja budeme spokojní. Ak uvidíme druhého, ako začína, pokračuje, ale aj vytrváva v čomkoľvek, prosím podporme ho. Vráti sa nám to a nikdy nevieme, kedy podporu budeme potrebovať my. 

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Projekt Mám čas

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.