Type your search keyword, and press enter

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Ľahšie ako si myslíme?

Ľahšie ako si myslíme?

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia.  Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života.  Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Byť pripravený.

Byť pripravený

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému  z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Aspoň sa pokúsiť.

Aspoň sa pokúsiť.

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej  zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

 

Prednedávnom  ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami  a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame.  Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Druhá strana

Druhá strana

 

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť  boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

 

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšieHovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok.  /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme  čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.

Naučiť, odučiť, znova naučiť.„The illiterate of the 21st century will not be those who cannot read and write, but those who cannot learn, unlearn, and relearn.” Alvin Toffler. Ešte nikdy som nezačínal článok citátom od niekoho iného a už vôbec nie v angličtine.

Mám rád sebavzdelávanie, som presvedčený, že je neoddeliteľnou súčasťou každého, kto chce premôcť sám seba na ceste za svojimi najtajnejšími snami. Verím v dve formy samovzdelávania.

.Prvá: ísť tam von, nechať svetu nakopať svoj zadok a popritom tvoriť, dokumentovať, vytvárať. Žiadne sťažovanie, fňukanie, porovnávanie, jednoducho vyhrnúť rukávy, dať načas nabok parádnu dovolenku, či film v kine, či rande so sexi fešandou/fešákom. Používať všetko, čo máme, byť kreatívni, aktívni, otvárať nové dvere. Budovať okolo seba tím ľudí, firmu, víziu, fanúšikov, zákazníkov, klientov, odberateľov, dodávateľov.

.Druhá: obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú dobrí v niečom. Tí ľudia musia byť jednoznačne v niečom neskutočne parádni. Jednoducho povedané, musíme sa cítiť pri tých ľuďoch, že ešte sme ďaleko od toho, za čím ideme. Pozor, žiadne urážky seba ani druhých a už vôbec žiadne hry ega. Vravím nie ľudom, ktorí stoja na mieste, ako svojím “radcom”. Žiadne obklopenie mamutmi, teda ľuďmi, ktorí v histórii niečo dosiahli, dnes žijú z minulosti. S nimi môžeme ísť raz za čas na kávu, aby sme sa dozvedeli, čo nerobiť, aby sme sa stali mamutmi.

.Sem-tam je fajn si pozrieť inšpiratívny rozhovor či prečítať knihu, len nie o nešťastnej láske. Vytiahnuť na schôdzku hviezdu alebo človeka mimo našej ligy. Aby som nezabudol, vypnúť televízor, chat.

Nemusíme dosiahnuť, vedieť, poznať všetko. Život nie je hra o zbieraní tých farebných lietajúcich postavičiek z Japonska. Má nám robiť radosť, nie spôsobovať naháňania a nestíhania. Jasné, že príde aj trochu potu, hladu, bolesti, no to je súčasť.

Myšlienka, ktorú vyslovil už dnes nebohý p. Tofler ma neskutočne upútala, našiel som ju úplné náhodou na mojej obľúbenej stránke, ktorá je plná inšpiratívnych príbehov, myšlienok. „Negramotní  21. storočia nebudú tí, ktorí nevedia čítať ani písať, ale tí, ktorí sa nevedia naučiť, odučiť a znovu naučiť.”

Pred časom som mal stretnutie, kde mi kamoš vysvetľoval, ako sú sociálne siete hlúposť, mobilný telefón taktiež. K tomu poznamenal, aký jednoduchý život by bol, ak by sme tieto “vymoženosti” nevymysleli. Ukázal som mu moju prácu, môj vedľajší projekt. Ukázal som, ako vďačím týmto vymoženostiam za výhry, poučenia, naučenia, príležitosti.

Vďaka nim som spoznal ľudí, ktorých som pred tým nepoznal. K tomu som dodal, že dnes už nahrávanie videí nie je výsadou veľkých filmárskych spoločností, písanie blogov spisovateľov, nahrávanie hudby nahrávacích štúdii, ale aj chlapec z dediny, povedzme ako ja, môže vo svete uspieť, ak si vyhrnie rukávy a bude trpezlivo pracovať.

Vlastne, v minulosti mnoho ľudí malo koňa, no potom prišlo auto, ľudia, ktorí vedeli viesť vozy s koňmi sa museli naučiť viesť automobil. Dnes mnoho pracovných pozícií už neexistuje, sú nahradené robotmi alebo úplné zanikli.  Veď aj ja som sa učil v škole, že je Pluto planéta a dnes už to pravda nie je.

Ako puberťáci sme sa pretekali, kto prinesie do školy najmenší a najľahší telefón. Teraz ich chceme s parádnymi foťákmi, kamerami, ramkami, veľkým úložným priestorom a čo najväčším displejom a nekonečnou výdrže batérie.

Svet sa hýbe obrovskou rýchlosťou, naháňa nás k výsledkom, aby sme boli lepší, poskytuje nám krátkodobé radosti, výlety, úlety, aby sme na chvíľu zabudli na starosti bežného dna. Posúva nám akési všeobecné pravidla, ktoré nie každého robia šťastným.

Myslím, že už je to nejaký čas, keď som si začal vyberať s kým, ako a kde ho trávim. Takisto si vyberám informácie, ktoré si púšťam do svojej hlavy. Som sebec, pokiaľ ide o venovanie mojej pozornosti. Čím ďalej si uvedomujem, že 99% informácií, ktoré sú okolo nás sú úplné nepodstatné. Mám rád pocit, keď si môžem vytvoriť vlastné možnosti.

Už som unavený mať 12, 16 pracovných schôdzok za deň v troch mestách, popritom telefonáty, emaily typu včera bolo neskoro a stále málo. Predávať sa, bojovať za to, aby aj ten druhý chcel. Určite existuje jednoduchšia cesta, ako zvíťaziť nad sebou. Chcem sa ráno budiť s pocitom, že som vo svete, kde môžem a nie musím. Zvládať život bez stresov, naháňania a vždy stíhať.

Prosím, oduč sa všetko staré, nefunkčné, aby sa z teba nestal veľký chlpatý mamut. Staň sa sám sebou, nájdi v sebe možnosť naučiť sa nové veci, inovuj seba, svoje produkty, služby, myšlienky, sny. Neboj sa popáliť, objaviť, vymyslieť, zdokonaliť, vyskúšať, len nie všetko. Neponáhľaj sa, usilovne pracuj, oddychuj, flákaj sa, no každý deň urob krok navyše.

Tento článok som písal výlučne pre seba, je to akýsi on-line sprievodca. Nebol myslený na nikoho, iba na mňa. Ak sa Vám čokoľvek páčilo, pokojne to použite, nezabudnite ma pozvať pri tom na dobrú pavlovku a do komentu napísať, že od koho myšlienku máte.

O nedokonalosti

O nedokonalosti
V múdrych knihách sa niekedy môžeme dočítať viacero informácií, ktoré nám dávajú rozličné odpovede na tú istú otázku. Vlastne, keď sa spýtame doma, v práci, či večer na víne, dostaneme takisto odlišnú odpoveď na  presne takú istú otázku. Za seba môžem povedať, že ma šlo roztrhať, keď som hľadal jednoznačnú odpoveď. Dnes ma už tak netrhá, práve naopak.  Mám rád, keď mám možnosť voľby ,a to nielen v reštaurácií.

Mnoho ľudí chce prejsť životom bez bolesti, odrenín, riskovania. Najradšej by stavili všetko na najbezpečnejšiu kartu bez akéhokoľvek rizika. Popritom vyzerali pred druhými ako dokonalí nadľudia. Istým spôsobom takéto správanie dnes zarába mnohým ľudom peniaze a vďaka tomu si plnia svoje sny. Preto je to možno aj správne, staviť všetko na jednu kartu bez rizika. Lenže, máme  aj druhú možnosť.

Často spoznávam ľudí v situáciách, ktoré sú neplánované, nečakané, prekvapujúce. Vlastne, tým spoznávam aj seba. Mám dobrý pocit, keď zisťujem, že ten druhý, druhá je neskutočne šikovný človek a taktiež vie omnoho viac, ako sa zdalo na prvé pohľady. Lenže, takmer nikto o nich nevie. Som smutný, keď zisťujem koľko parádnych vlastností, skúsenosti, poznatkov, zručností je v nás, len si ich nechávame pre seba.

Povedzme, ukážme svetu v čom sme dobrí. Áno, budú sa nám smiať, ukazovať prstom, ale to iba na začiatku. Viem o tom, ako chceme dobre, múdro, sebaisto pôsobiť pred druhými, no tí druhí nás majú radi aj napriek našim nedostatkom. Prosím, opustime svet istoty, na začiatok aspoň jednou nohou. Nikdy nepríde správny čas, ani dokonalý princ na bielom koni. Pri troche šťastia si ich vytvoríme.

Neverím na dokonalosť, vždy tu bude niečo, vďaka čomu budeme musieť improvizovať, vytvárať, hľadať iné riešenia. Odbrzdime brzdu nedokonalosťou, vykročme do nepoznaného. Nedovoľme si zomrieť zaživa váhaním, odkladaním. Vykročme čím skôr, zajtra môže byť neskoro a ak už vykročíme, tak vydržme. Len pritom neubližujme, neberme drogy.

Prosím, buďme nedokonalí. Svet chce vidieť ľudí, ktorí sa premieňajú z húsenice na motýľov. Áno, nikto nemá rád húsenice. Po čase sa aj tak vrátia všetci tí, ktorí opustili, najskôr začnú dávať srdiečka na sociálnych sieťach a hneď potom, ako sa staneme hviezdou, budú hľadať príležitosti, ako sa nasáčkovať späť do našich životov.

Nedokonalosť nám dáva pozície, kedy môžeme svet kedykoľvek prekvapiť, zatiaľ čo dokonalosť vyvoláva vo svete očakávania, že budeme najlepší. Ten pocit, keď prekonáme seba, zmení celý náš svet. Predtým často musíme skočiť oboma nohami do bahna, aby sme pochopili, zmenili, vylepšili seba.

Hlava, gól a víťazstvo

Hlava, gól a víťazstvo

V utorok sme hrali florbal, vlastne hrávame ho už druhý rok. V jednom zo zápasov sme prehrávali nula – štyri. Zápas je do päť. Začali sme v tíme vrieť, zmohol som sa na výkrik, poďme dať gól. Chalani samozrejme argumentovali, mali by sme začať lepšie brániť. Nemáli sme na výber, museli sme jednoznačne dať gól. Nakoniec sme prehrali štyri – päť, bol to jeden z najlepších zápasov doteraz.


Myslím, že som dostal niekoľko lekcií v tých najlepších chvíľach. Jedna z nich bola o tom, ak budem brať všetko, čo sa deje ako školu, po čase budem dosť múdry. Ak budem dosť múdry, podľa všetkého vymyslím niečo, čo zmení svet. Múdre knihy nabádajú k tomu, že aj k tej najmenšej zmene sveta by bolo super zmeniť najskôr seba. Zatiaľ som svet nezmenil, ale svojím konaním ho istým spôsobom pomaly ovplyvňujem, či správne, to ukáže čas. Vlastne, je to možno začiatok zmeny.

Zmeny nemá nikto rád, pokiaľ ich musíme podstúpiť. Najlepšie zmeny sú tie, ktoré si uvedomíme hneď, ako sa stanú. Ešte maličkosť, sem-tam budeme nútený upraviť kurz, myslenie, nastavenia, koleso aj počas jazdy. K tomu majme na pamäti, dva milimetre môžu zmeniť všetko. Florbal, futbal, práca, rodina, akákoľvek situácia nám vie poslúžiť ako drahocenná lekcia, teda pokiaľ ju zoberieme. Takže, buď sa poučíme alebo zatrpkneme. Poďme sa poučiť, zabaviť, vyhrať a hlavne dajme do toho všetko.

Situácia je zlá:

Hneď ako sa stanú, ide nám o krk, tlaky sú obrovské, už aj tí, čo nám verili, nejako prestávajú. Máme dve možnosti, stiahneme sa alebo dáme do toho poslednýkrát všetko. Sem-tam sa stane, že sa dostaneme do situácií, ktoré sú na hranici únosnosti. Svetlo na konci tunela nie je vidno, nemáme žiadnu nádej, motív, dôvod, nič, čo by nás posunulo dopredu. Ustojme takýto tlak alebo sa na to vykašlime. No pred tým sa pokúsme dať do toho všetko, zaútočme.

Gól po góle:

Krok za krokom, zameranie sa na skórovanie jedného gólu, na jeden konkrétny ciel, víziu. Hneď ako to dosiahneme, až potom sa zamerajme na ďalší krok. Nikdy sa nezamerajme dať štyri góly naraz, u nás na florbale hráme s jednou loptičkou, takže maximálny počet gólov na jedenkrát je jeden. Neverím, že v živote je to inak. Preto nestrácajme čas s naháňaním dvoch chlapov naraz, žien, príležitostí, možností, zajacov.

Zabávajme sa:

Hrám florbal, aj iné športy, aby som sa zabavil, naučil, zlepšil, dal do toho všetko. V práci som na tom podobne. Fňukanie, sťažovanie, robenie nepodstatných činností, všímať si zbytočnosti, musí isť z našich životov preč, teda ak chceme pomýšľať na tie najvyššie priečky. Ak chceme vyhrať, najskôr musíme začať prehrávať. Nejde vždy o výhru, ale ide o to, aby som spravil všetko preto, aby som vyhral. Ak som aj prehral a spravil som všetko preto, aby to tak nebolo. Výsledok ma nezaujíma, lebo body síce dostane súper, ale tú snahu mi nezoberie nikto.

Hlava, hlava, hlava:

Každý úspech, víťazstvo, ale aj nezdar začína u nás doma, teda v našej mysli. Sme ovplyvňovaní rodičmi, kamarátmi, kolegami, tým, čo robíme, tým, s kým sa stretávame, tým, na čo myslíme. Dávajme si pozor koho a čo si púšťame k sebe. Život tam vonku chce, aby sme vyhrali, tak isto chce, aby sme si párkrát buchli koleno. Aj s buchnutým kolenom vieme prísť na prvé miesta. Každý dostane svoju šancu. Staňme sa víťazmi najskôr v hlave.

Neporovnávajme sa.

Vždy budeme potrebovať toho, čo pokazí, toho, kto zodvihne hlas, toho, ktorý zamaká, ten, čo prihrá a samozrejme takých, ktorí budú skórovať. Ak sme najlepší útočníci, nelezme do brány. Teraz je nepodstatné, čo máme obuté, na akom aute jazdíme, kde bývame. Každý z nás má svoj čas, rešpektujme to.


Každé víťazstvo sa rodí v hlave. Niekedy stačí jeden blázon, ktorý uverí a rozprúdi energiu medzi ostatných. Inokedy potrebujeme niekoho zvonku. Vyhráme, keď dáme gól, najlepšie viac ako súper. Keď budeme tam vonku, náš svet, zápas bude vyzerať tak, že to nerozchodíme, zoberme si chvíľku pred tým, ako sa vzdáme a poslednýkrát risknime úplne všetko. Nezabudnime, že najčastejšie hodnotia tí, ktorí nič nerobia. Utíšme ten malý zákerný hlások v našich hlavičkách, teda ak ide proti nám a jednoducho vystreľme na bránu.