Type your search keyword, and press enter

Treningy, kilometre, prevýšenia

michal_botansky_trening_pohyb_blogger

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Hlava, brucho, srdce, sval

michal_botansky_blogger_pribeh_hlava

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Čísla a štatistiky dvadsať dva

michal_botansky_statistiky_cisla_poradia.jpg

Začínal december ako si som sa dostal k spoločným číslam po prvý krát v aplikácii. Nikdy predtým ma nenapadlo, že by som mohol mať prehľad koľko, kde, ako, za koľko. Svietilo tam tritisíc štyristo kilometrov. Zaskočilo ma to. Rok pred tým sa bežalo okolo tisícky. To bolo všetko.

Ak bude vhodné počasie, dosiahnem štyri tisíc od trénovaných kilometrov za rok. Hovorím si v duchu, pozerajúc predpoveď počasia s plánovaním dní, kedy by sa mohlo ísť von. Môj prvý rok čo som začal trénovať tak trochu vážnejšie. Upravila sa postava, takmer sa stratilo brucho, zväčšil sa hlad, únava, prestalo sa s flákaním a mnoho krát šiel mobil bokom. Ako tak píšem článok, všetko to pre mňa znie neuveriteľne.

Vďačím okoliu, za posunutia, námety, navedenia, podporu. Je viac ako isté, že by nebolo možné toľko natrénovať. Ďakujem všetkým čo boli, sú aj budú súčasťou nie len mojich tréningov. Ja som sa iba ukázal, odfotil a sem tam som o tom niekomu povedal. Ten zvyšok boli prepotené tričká, spoďáre, narazené kolená, chrbát, kombinované s prekonávaním najťažšej disciplíny pre mňa. Vstávanie z postele je ťažšie ako tréning v daždi, v chlade, či v hlade.

Pred rokom som absolvoval niečo okolo tisíc kilometrov behu v teréne. Bola to úžasná, ale aj dosť náročná skúsenosť. Prišlo prvé stretnutie s medveďom, zranené kolená, nárazy, pády, roztrhané batohy, nepoznanosť terénu. Musel som dať beh na chvíľu bokom, pretože som mal zranenia. Hrozilo, že na dlhý čas nebudem športovať. Na strane druhej prišli nové skúsenosti, poznatky. Pochopenie starostlivosti o telo, myseľ, dôležitosti regenerovať, nastavenie správnej stravy a vitamínov.

Rok dvadsaťdva bol dosť náročný športový rok. Spolu som natrénoval niečo cez štyri tisíc kilometrov. Plávanie, behanie, zimné bežkovanie lyžovanie, kolieskové bežkovanie, gravel, činkovanie. Z plávania si odnášam dobrý pocit a nie štatistiky. S posilňovania taktiež. Začiatkom roka som obmedzil pohyb, na bežkovanie a činkovanie. Beh šiel do úzadia. S letom prišlo letné bežkovanie a s ním aj dvoj fázové tréningy. Jarné mesiace sa športovalo minimálne vonku, pre zranenia kolien. Tu musím vyzdvihnúť lekára, ktorý mi pomohol doladiť stravu a kĺbovú výživu. Bol som v tom, že skončím so športom na dlhšiu dobu.

S letným bežkovaním prišla prvá výzva. Nabehať tisíc kilometrov za desať týždňov. Po ukončení letného bežkovania prišiel gravel. Ako všetko, na začiatku sme sa oťukávali. Musel prísť signál, že ideme na to vážnejšie. Tréningy do Banskej Štiavnice a späť, Sitno, Veľký Inovec, Pohorie Tribéč, Krížne cesty, Malá Lehota ukázali zmysel.

Niektoré tréningy boli také zábavné, náročné, plné prekonávaní. Bolo ich len zopár, ktoré sa neuskutočnili. Po cestách prichádzali ďalší športovci, s nimi pre mňa nové vedomosti, čísla. Vďaka ktorým som ako tak získal pohľad na moje výkony. Dnes viem, že ak chcem byť lepší, tak moje čísla by sa mali zlepšiť.

Je tu ešte jeden pohľad, tréningy pre mňa nie sú len o prejdených kilometroch, vypotených kalóriách, prevýšeniach. V prvom rade by mali byť o zábave a o dobrom pocite. Pretože ak chcem športovať dlhodobo mal by som si nájsť niečo v tom, čo ma bude baviť. Na teraz to nie sú štatistiky. Určite je správne ich evidovať. Ak sa jedného dňa rozhodnem, že pôjdem na prípravu na súťaž, bude sa od čoho odraziť. Lenže, keď viem za koľko prejdem kilometer v danej športovej disciplíne, ľahšie sa plánuje čas.

Tisíc dvesto päťdesiat kilometrov na kolieskových bežkách. Štyristo päťdesiat kilometrov na bežkách. Dvesto kilometrov behu. Dvetisíc sto kilometrov gravel. Plávanie, posilňovanie som nemeral. Teším sa z každého prejdeného kilometru, tréningu. Bola to riadna výzva nastaviť zorganizovať dni, aby som mohol isť trénovať.

Ďakujem za každú podporu. Ďakujem za nové priateľstvá na ceste. Obdivujem každého, kto sa snaží, či už profesionálne, alebo ako nadšenec. Myslím si, že šport nás robí silnejšími, lepšími. Podporuje nás, vyťahuje z nás to najlepšie a môže dať životu priateľskejší, ale aj pohybový zmysel. Ak náhodou neberiem telefón je dosť možné, že práve trénujem. Zavolám naspäť, len mi dajte nejaký ten čas vydýchať sa.

Koníčky a druhá strana

michal_botansky_sport_bloger_beh.jpg

Bavíme sa o športe s chalanmi, ktorý je najlepší. Po krátkej obhajobe toho svojho, sme spoločne prišli k záveru. Je úplné jedno aký šport robíme dôležité je že sa hýbeme. Nazačiatku by som mal upresniť, že nasledujúce slova sú zamyslenie pre moje budúce roky. Nakoľko som zvedavý, kam ma športové aktivity prinesú. V druhom rade nie som profesionál, skôr amatér zanietenec. Niečo v zmysle, veď poďme von, aspoň vyskúšame. No pred tým musím vyliezť z postele. To je to najťažšie, aspoň pre mňa. Hneď za tým, je isť hore kopcom, keď už je v nohách desiatky kilometrov.

Zopár rokov som čakal na niekoho, kto ma zachráni, s kým budem tráviť čas. Lenže, ak sa pozerám späť do toho obdobia bolo to aké si sebecké odo mňa. Hľadal som niečo, kde by som mohol sa aktívne hýbať. Pomohlo mi venčenie psa a fotka s východom slnka. O tom je na blogu už mnoho článkov. Prišiel beh. Dva – tri roky, to bolo také cupitanie, bez znalostí, tenisiek, oblečenia, stravy, času. Nadával som ako sa to nedá, nemám správne topánky, oblečenie, náčinie, vonku nie je pekne počasie, zle som sa vyspal, boli ma hlava, chrbát, prst, som slabý.

Prvú zmenu prinieslo náhodné video s profi bežcom, ktorý vravel, že ak by dnes mal začať bežať, jeho prvou investíciou by boli bežecké tenisky. Tie sa vyberali dlho, nechcelo sa mi do toho. Veď nebehám až tam vážne, na čo mi to bude. S teniskami sa začalo behávať intenzívnejšie. Hlavne poľné cesty a dlhšie trate. Úvodná tridsiatka nenechala na seba dlhšie čakať. Bolo to aké si iné. Postupne prichádzali nové bežecké ciele, ľudia okolo mňa. Tí ma posúvali k novým výzvam a taktiež k novým športovým disciplínam, pretekom. S mnohými disciplínami som súhlasil, no preteky, zatiaľ nie.

Ja som začal “iba” behávať. To je všetko. Väčšinu času som bol v teréne sám. Prišli fotky, videá, články. Ľudia z okolia sa bavili so mnou na športové témy. Dostal som sa k lekárom čo pomohli dať dokopy zranenia, nastaviť výživu, jedlo. Kamoši ukázali možnosti, ktoré sú tam vonku. Až v tomto období tak trochu prišiel tréner. Všetko to trvalo neskutočne dlho, ešte asi aj trvá.

Dvojfázové tréningy prišli s letom po doliečení zranenia. Takmer každý deň bola športová aktivita. K niektorým boli jasne stanovené ciele, ďalšie zúčastniť sa a skúsiť čo to dá. Svoje miesto dostala regenerácia, vyfúknutie. Náročná bola časová príprava, nastavenie jedla, oddychu, neodpovedania na telefonáty. Dať seba na prvé miesto. Čas máme každý, no vedieť ho organizovať, to sa už bavíme o niečom inom.

Myslím, že motivácia je stále tu. To je pohyb. Disciplína je niečo čo si vytvoríme časom v tých najťažších tréningoch, dňoch, období, počas zranení, keď sa nebudeme cítiť dobre, alebo sa budeme chcieť vzdať. Neskôr nás bude poháňať. Fyzické aktivity nie sú prechádzka ružovou záhradou, pokiaľ ideme zhadzovať kilá, upravovať postavu, či sa cítiť viac než dobre. Taktiež si pri nich oddýchneme, načerpáme nové sily, prídeme k iným myšlienkam, miestam, návodom k lepším zajtrajškom. Netreba zabudnúť ani na sklamania, tie sú súčasťou všetkého. Možno by bolo správne spomenúť, že byť aktívny okrem času, úsilia spotrebujú aj finančné prostriedky. Tie je takmer nemožné dostať späť.

Za mňa je pohyb životným štýlom. Je skvelé sa prekonávať, aj keď to si vždy uvedomím po tréningu. Je nutné pochopiť, že nie každý deň od trénujeme svoj najlepší čas. Naše telo má limity, vôľa nie. Dostaneme mnohokrát pocítiť vybitím batérii, únavovým zranením, počasím, či jednoducho zaspíme. To je odkaz, že treba nachvíľu zvoľniť tempo. Každá oblasť našich životov je skvelý učiteľ, tie pohybové nie sú žiadnou výnimkou. Šport vie veľa zobrať, ale aj naspäť dať. Nie vždy to budú úspechy, odmeny, skvelé telo. Môže to byť pocit ako sme s posledných síl prekonali posledný kopec, zákrutu, prekážku, ale aj rozbili koleno.

Nie všetky športové disciplíny sú pre každého. Tak isto intenzívne trénovania. Ľahko je si“naložiť” a odpáliť sa tak, že sa už nevrátime. Alebo ak, nenájdeme v pohybe niečo, čo by nás mohlo posúvať ďalej. Máme toho už plné zuby. Obmieňam tréningy, disciplíny. Takýto pohyb mi robí radosť. Tak isto je tu druhá strana pohľadu. Ak by som prioritne trénoval jednu disciplínu, možno by som bol lepší, rýchlejší a zvládlo by sa pretekať. Kto vie.

Pohyb je pre mňa investícia, stojí čas, plánovanie, odvahu isť von, dať nabok telefon, finančné prostriedky. Spotrebujem veľa jedla, vody, magnézia, pracích práškov, obvezov, oblečenia, bateriek a kto vie čo ešte všetkého. Sú dni, keď práve tréning ma vyťahuje z postele, nakopuje počas dňa, pomáha zaspávať, ale aj najviac trápi.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

michal_botansky_blogger_sport_moj_pribeh.jpg

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Zranenia a podobné strašiaky

michal_botansky_bloger_zranenia.jpg

Nachádzam sa v období, keď prišlo do môjho športového života zranenie s akým som nepočítal. Niečo sa stalo chrbtu a celkom slušne to bolí. Podľa lekárov ide o bežne ochorenie. Ktoré si vyžaduje kľud, pokoj, nič nerobenie, vitamíny, krémiky.

Ten pocit keď ležím na posteli a mám byť tréningu raz za čas pohladí unavenej športovej duši. Ak sa opakuje viac krát, športová duša dostáva stavy, šoky, otrasy, nemohúcnosť. Ak je toho veľa, neskôr duša zlenivie. Už sa mi to raz, dva krát aj stalo.

Prvé pravidelne športové zážitky ma stretli v zahraničí. Išlo o bežné činkovanie. Kde mojím cieľom bolo pribrať pár kíl, aby som vyzeral normálne. Pamätám si pocity premáhania, zúfalosť, únavu, nechuť. Nie vždy sa mi podarilo odcvičiť. Prvé zranenia prišli postupne. Nič pre mňa vtedy neznamenali, možno pár dni voľna. Neprikladalo sa im žiadna veľká váha, alebo význam.

Po príchode domov, som začal behávať. Všetko to bolo nepravidelné, bez zmyslu, oblečenia. Skôr išlo o úteky pred nie najlepším rozhodnutím vrátiť sa domov, vtedajšej frajerky, práce, celkovej situácie v ktorej som sa ocitol. Bolo to náročné obdobie adaptovať sa späť. Tie behy aj tak vyzerali. Neskoro sa vstávalo, strava zlá, životný štýl mizerný.

Koniec číslo dva. Nechalo sa cvičenie, bežanie. Stratil sa zmysel. To bolo azda najväčší zranenie, ktoré bolo do teraz pri športe. Po čase sme ako partia začali hrávať raz do týždňa futbal, neskôr florbal. Obe športové aktivity tak isto zakrátko skončili.

Reštart prišiel nevinne, Na školení: “Mišo, čo to nedáš dokopy znovu”. O dva týždne sme boli nastúpený v telocvični a začala sa takmer dvojročná florbalová cesta. Nevynechal som ani jediný krát. Aj keď boli bolesti, zranenia, či sa mi nechcelo. Bol som zodpovedný za telocvičňu a organizáciu celého okolo toho. Niekde sa stala chyba pod mojím vedením. Prestali sme fungovať ako partia. Jedného dňa, sa ocitávam sám pred telocvičnou. Zlyhal som po ďalší krát. Kľúče sa odovzdali, bránky sa posunuli chalanom čo to chceli znova dať dokopy.

Asi v polovice florbalovania, prišiel druhý pokus o beh. Prišla aj nadváha s prejedania sa koláčikov. Prvé pokusy boleli. Aj tie ďalšie. Tréningy začínali skoro ráno. Jarné o pol piatej ráno. Najčastejšie zranenia boli kolená. Nesprávna obuv, výživa, jedlo, regenerácia.

Neskôr, keď prišli prvé dvadsať a viac kilometrové behy, zranenia boli intenzívnejšie. Prišli prvé kolagény, kĺbové výživy, magnézia a ďalšie vitamíny. Pomohli. Tréningy boli pravidelné, strava pestrejšia. Regenerácia odvtedy stále miesto v mojich dňoch.

Najväčšie zranenie s kolenom a chrbtom prišlo v období behov v Štiavnických kopcoch. Vedel som zabehnúť štyridsať kilometrov, len týždeň som sa dával dokopy. Jedného dňa, to už nešlo ďalej. Bolesti pri oboch kolenách sa striedali čoraz častejšie.

Prvé pokusy s lekármi nenechali na seba čakať. Obmedzil som beh z osemdesiat kilometrov týždenne na dvadsať. Zvyšné kilometre sa vymenili za bežky. Kolená sa liečili. Bežky viac pomáhali ako ubližovali, nie len kolenám ale aj celému telu. Prišla jar a dva tridsať kilometrové behy. Tie ma vyradili z hry úplne. Malo sa ísť na operáciu.

Niekedy pred troma rokmi si našlo významnú časť dňa aj činkovanie. Začiatky sa hľadali cviky, váhy, časy, série. Zranenia chodili ku mne ako na bežiacom páse. Ráno beh, hneď potom cvičenia. Cez víkend bežky a cvičenia. Neovládol som postupy, tempá, záťaže, stravu, regeneráciu. Pomohli lekári s doladením stravy, doplnkov, objasnenie dôležitosti regenerácie. Vlastne strava, kĺbová výživa, oddych zachránili moje najväčšie zranenie v mojej amatérskej športovej kariére.

Pri každom zranení automaticky ide do hlavy, že už nikdy viac sanebudem pohybovať ako predtým. Športujem preto že to dáva význam, nie preto že utekám od niečoho, alebo sa potrebujem vybúriť. Hlava resp. myseľ je mimoriadne dôležitá. Nie len hore kopcom, pri prekovaní rekordov, ale keď niekto kričí ako sa nedá. Podstatnú úlohu spĺňa hlavne pri zraneniach.

Je ľahké povedať si, ako to nepôjde. Neuveriť takýmto myšlienkam chce riadnu dávku síl. Zranenia nespôsobujú len bolesti tela, taktiež oslabujú myseľ a život ako taký. Šport, život, rodina, práca má toho viac spoločného ako sa zdá. Ak ideme hore kopcom, prestaneme sa pohybovať podľa všetkého sa rozbehneme naspäť dole. Isť do kopca, keď sa niečo deje je však vždy náročné. Aj preto nie každý kopec zvládneme prejsť. Niekedy nás zradí telo, naša povaha, inokedy najlepší parťák, parťáčka.

Zranenia sú tu na to aby sme cítili bolesť, lepšie spoznali naše telo, vytrénovali myseľ, prekonali sa. Teda tak ich vnímam ja. Preto má šport a pohyb ako taký dôležité miesto v mojich dňoch. Spoznávam svoje limity a kam som schopný zájsť. Niekedy sa stane, že pri tom spoznávaní si buchnem koleno, lakeť, či narazím chrbát. Len to sa deje vo všetkých oblastiach, nie len v tých športových.

Hory, kopce a profesionáli

Michal_botansky_blogger_sport_bloger

Mám veľký rešpekt pre horami, lesmi. Vlastne úplné som obmedzil pohyb v nich. Až na zimné bežkovanie. Vtedy ako tak dúfam, že všetky tie veľké hladné zvieratá spia a nebudú ma naháňať. Nerád by som skončil ako niekoho večera. Hlavne keď som chodil na miesta kde nie je signál a menší pohyb ľudí.

Opäť som niekde na kopci, leje zo mňa pot, ťažko sa dýcha. V hlave mi prebieha niekoľko námetov na články, kombinované s otázkami, prečo zase niekde leziem. Dobrovoľné v nedeľu ráno si dávať do tela. O tomto musím povedať celému svetu, nech to nikto nerobí. Ďalší víkend za mnou čo ma bolia nohy, brucho, krk, chrbát, ešte kopa svalov o ktorých som nevedel, že ich mám. Idem vyjesť chladničku.

Premýšľam na čo je toto dobré. Nebude so mňa aj tak super výkonný športovec. Neskoro som začal. Nemám toľko času na trénovanie, vôbec nie podmienky. Asi na to ani nemám. Som slabý. Tréningy ma bolia, hore kopce sú miestami neznesiteľné, dlhé trasy spôsobujú kŕče, zjazdy ničia chrbticu. Hrozí pád, pošmyknutie, zamrznutie, zranenie. Napriek takýmto rečičkám pokračujem ďalej.

Môžem si nahovárať čo chcem. Lenže nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Som emočný typ človeka, jednoducho dávam so seba von emócie, aj tak nemajú čo robiť v tele. Nerád by som bol aby mi odpálilo dekel. Ak som sám tak nadávam, sťažujem sa, no pridávam plyn. Zvyčajne ide o druhú polovicu tréningu, strmý kopec, neznesiteľný protivietor. Lenže mimo tréningov sa krotím. Vtedy maskujem skutočné stavy. Keď ma ide roztrhnúť, vtedy si beriem voľno, vyspím sa a na druhý deň riešim. Mimo športu emócie vedia narobiť veľké zloty, ak sa nepoužijú správne. Tak ľahko napísané, však?

Banská Štiavnica, Sitno, Veľký Inovec, Gabčíkovo, Šamorín, Bratislava, Golianovo, Čertovica, Salamander, Králiky. Pre mňa ide o názvy, ktoré mi doteraz spôsobili najviac kŕčov, bolesti, výziev, prekonávania, sklamania, potu, ale aj radosti. Nikdy nezabudnem na tie nekončiace roviny pri Dunaji, kopce v Štiavnických vrchoch, kamenné cesty na Inovci, vietor v Golianove, zľadovatené zjazdy na Králikoch, vyletenie z trati na Čertovici. Množstvá zjedeného jedla, hektolitre vody, prepotené tričká, bundy.

Chcem uspieť sám pred sebou v niekoľkých oblastiach. Verím, že práve šport ma prípravy, hlavne psychicky, na prekonávanie tých najstrmších kopcov. Pomôže mi zvládať techniku zjazdov, zľadovatených ciest, prekonávanie studených vôd, ale aj horúcich dni. Posunie na nepoznané miesta. Postaví pred príležitosti. Naučí lepšie zvládať náročné situácie, akceptovať prehry. Užívať si víťazstvá.

Premýšľam čo je kľúčový element športových víťazstiev. Tak isto tých životných. Zatiaľ prichádzam na to, že je to pohyb a robenie niečoho. Tak isto neodmysliteľná súčasť je regenerácia, načerpanie síl. Akékoľvek aktivity nás dostanú k prekážkam úskaliam chuti na vzdanie. Budú dni keď nám zoberie motivácia, nejaký dôvod, či si povieme posledný pokus. Tiež je potrebné počítať s dňami keď nebudeme mať chuť isť ďalej, či nás prevládne lenivosť.

Profesionáli vedia poradiť. Amatéri vedia nabudiť. Sami seba dokážeme prekonať. Vždy rád pozorujem tých čo vedia, povzbudzujem tých čo sa pokúšajú. Sám seba tlačím. Nachádzam sa v období, keď šport zaberá veľkú časť mojich dní. Vnímam čo sa deje okolo mňa, hľadám informácie, vylepšenia, miesta na trénovanie. Chcem od seba viac. Sem tam sa stratím prezeraním lepšieho náčinia, oblečenia, jedla, výživy, plánov. Je fajn mať skvelé nástroje, podmienky.Pokiaľ netrénujeme na súťaže, je dosť možné, že nič z toho nevyužijeme na sto percent.

Verím pohybu, kopcom, údoliam, bolesti, že nás vedia pripraviť na účasť. Neskôr na prehry a ešte neskôr na výhry. To všetko čo ide okolo nás je akýmsi filmom, ktorý zažívame. Sem tam nás niekto postrčí, ukáže na možnosti, či sklame. Na prvom mieste sme my, v tomto prípade ja.

O hlave

michal_botansky_sitno_vrchol_trening.jpg

Idem si dole Sitnom kamene, šmykľavé lístie, kráčam oproti kamošom. Zastavujem sa a hovorím si ako som tu pred rokom mohol behať. Neskutočne náročný terén. Tu hrozí vysoké riziko úrazu. Ten kopec? V ten istý deň som prešiel 139 km s 1860 výškových metrov. Zatiaľ najväčšie moje prekonanie sa.

Nasledujúci článok začína v obci Svätý Antol pod Sitnom. Mam za sebou prejdených deväťstošestedesiat výškových metrov, šesťdesiatosem kilometrov zjazdených za fantastických dve minutý a päťdesiatštyri sekúnd na kilometer v priemere. Zo začiatku som sa šetril, nič sa neprepaľovalo, k tomu boli výborne zjazdy. Samozrejme únava bola cítiť. Počas jazdy som doplňoval energiu tušil som, že sa pôjde nad moje limity. Samozrejme únava bola cítiť aj tak. Čakal ma posledný úsek. Mal mať dĺžku sedem kilometrov a päťstopäťdesiatpäť metrov ho kopcom. Trať poznám od hradu na vrchol. Tam je to náročné. Ten zvyšok, bolo nepoznané.

Je o mne známe, že veľmi málu časť z toho čo robím sa podarí dotiahnuť do konca na prvý krát. Na všetko ostatné potrebujem dva, sedem, sto pokusov. Ešte častejšie sú tu aj šance, ktoré zahodím, nezvládnem, preflákam, nevšimnem si ich. Pokašlal som mnoho príležitosti tesne pred vrcholom, či ani neodvážil naň vstúpiť. Niečo ma štve, niekde prichádza zmierenie, sem tam sa história zopakuje a dostávam ďalšiu možnosť. Je viac než dobré sa zmieriť s tým, že nie všetko sa mi podarí dosiahnuť. Nemá cenu sa zbytočne trápiť. Ďalšie šance dostávame postupne. Niekedy lepšie, inokedy menšie.

Články, ktoré píšem ma nútia hlbšie premýšľať o mojich činnostiach. Ide o aké si vyrozprávanie do vetra. Je dôležité sa na chvíľu zastaviť a pozrieť v čom lietam, čo vnímam, kde som, s kým. Možno pozrieť na dôvody ktoré sú za tým, prečo to vlastne robím. Často malá nepodstatná myšlienka vie posunúť viac, ako sa môže zdať na prvý pohľad. Utvrdzuje ma v tom tréner, ďalší športovci, ľudia okolo mňa a aj tí, čo sú tisícky svetelných rokov predo mnou. Lenže všetko s mierou aj premýšľania, váhania, diskutovania.

Šport je fantastická oblasť, ešte lepší životný štýl. Len mu nesmieme prepadnúť a nezabudnúť žiť aj život. Žiadne vetranie hlavy, reset, ani relax, teda aspoň nie je pre mňa. Dôvod prečo to robím, chcem byť silnejší ako pred rokom, mať dobru postavu. Hlavne niečo konkrétne dokázať. Ak to žijem nepotrebujem motiváciu, dôvod prečo. Stáva sa to súčasť mňa, môjho životného štýlu. Zmení všetko. Najviac mňa, veľkosť oblečenia, hlavu, zameranie na dosahovanie cieľov, rešpektovať okolnosti, potlačiť seba, ale aj vzdať sa a prísť niekedy inokedy.

Pokračujem ďalej v mojej púti. Nie je to len o siedmych kilometroch a jednom vrchole. Za tým je niečo viac. Poznanie, zistenie, pozorovanie, kam som schopný zájsť. Viem, že musím zdolať mnoho nepoznaných ciest, vrcholov, údolí. Či ide o športovo tréningové aktivity, ale aj ostatný život. Ak zastanem, nestane sa nič. Ak sa v živote nestane nič, čo je to za život?

Sitno bola pre mňa obrovská výzva. Podarilo sa zdolať vrchol na druhý pokus. Príprava trvala asi dva necelé mesiace. Pozerali sa mapy, videá, počasie a sem tam niekto poradil maličkosť. Bola to najnáročnejší tréning, cesta, ktorú som do teraz podstúpil. Nepoznal som veľkú časť cesty. Nevedel som ako budem vládať. Koľko vody, jedla si mám zobrať so sebou, oblečenia. Najťažšia časť bola práve tých posledných sedem kilometrov hore. Nemusel som isť tam, nik ma nenútil. To isté je platí aj v živote. Veľkú časť našich rozhodnutí robíme pretože chceme. Neskôr môžu bolieť, povedzme ako ta moja cesta na vrchol hory.

Mentálna stránka tréningov je obrovská. Nemusíš nič, no môžeš viac ako si myslíš. Pomáhajú nám zdolávať prekážky, spoznávať seba, svet, ľudí. Častokrát je menej viac. Cesta hore je vždy náročná, bolí. Tam dole, alebo späť je to o niečo jednoduchšie, len pozor na kŕče. Nie vždy vieme ovplyvniť okolnosti a to robí tie tréningy zaujímavými. Vzdať sa môžeme kedykoľvek, len lepšie si je dať prestávku ak nevládzeme.

Je potom. Všetko šlo ako bolo naplánované s menšími odchýlkami. Zvládli sa kopce, videlo sa kus nepoznaného sveta, mám fotku z najvyššieho bodu Štiavnických vrchov. Prekonal som vlastnú bolesť, lenivosť, strach z nepoznaného. Som doma, telo je plné adrenalínu. Cítim hlad. Bolesť je ukrutná, ťažko sa chodí. Nemôžem zaspať. Zvládal som to, ďakujem. Poďme ďalej.

Obdobia

michal_botansky_bloger_sport_florbal.jpg

Hovorí sa čim dlhšie na niečom pracujeme tým viac mame chuť sa vzdať a ukončiť. Môžeme sa baviť o vzťahoch, práci, športe. Z času na čas príde kríza nech robíme čo chceme. Ešte horšie je vyhorenie. Ide o náročné obdobie, ktoré môže končiť katastrofou. Čo robiť aby sme sa im vyhli? Všetko, ale aj nič. Každý z nás sa do nich dostane, no nie každý z takého obdobia aj vyviazne.

“Michal tvoje články sú akosi depresívne. Nejako ťa tak vnímam v poslednej dobe.” Znela vetička od dlhoročného fanúšika. “Sú”. Rozhovor takmer skončil. Mal som náročné obdobie, nevedel som sa ničoho chytiť. Vo všetkých oblastiach sa niečo dialo. Nie všetko som vedel zvládať tak ako by bolo vhodné. Našťastie celé to nejako rýchlo prešlo. Najviac mi pomohol šport, pravidelné tréningy, písanie článkov a pokračovanie aj keď v menších krokoch.

Dnes je ako si moderné sťažovať sa, fňukať, urážať, mudrovať, byť majster na všetko, mať kľuč od všetkého. Negativita je tak silne zakorenená vôkol nás, že keď niečo malé sa stane, tak veľmi veľká časť z nás sa radšej vzdá. Ešte horšie, nezačne. Napíše recenziu, vyhráža, vysmieva sa. Len nie vždy všetko je tak ako to vidíme my. Viackrát sa stane, že je to v strede a dokonca na druhej strane.

Sú dni, keď je bolesť obrovská. Mohol by som písať siahodlhé práce ako ma tréningy bolia. Tak isto sú nepríjemné sprchy, ak ma sfúknu za niečo čo ide mimo mňa. Pýtam sa sám seba, ako to môžem mať rád, ako to môžem robiť. Nedokážem si odpovedať. Možno náročky, radšej nechcem a nehľadám takéto odpovede. Veď vyspím sa z toho a aj tak všade je niečo.

Jedna z lekcií, ktorá sa ku mne dostala, bola nerob rozhodnutia, keď sa cítiš príliš dobre, alebo zle. Počkaj pár dní, utíš ego, emócie, seba, dýchaj a vyhoď to z hlavy. Je nad slnko jasné, že určité situácie, môžu trvať týždne, mesiace a viac. Vtedy sa dostávame pod tlak, nechuť. Je viac ako pravdepodobné, že život stráca pre nás význam. Priam neuveriteľné, koľko ľudí okolo nás trpí, nachádza sa v nepriaznivých situáciách, v zamotaných kruhoch a nevedia ako z nich von.

Odpoveď nie je v partnerovi, psovi, v tréningu, skoku z mosta. Prvé tri nám pomôžu preniesť sa takmer cez všetko. Štvrtá možnosť je katastrofická, ktorá neublíži len nám, ale aj ľuďom z okolia. Je mnoho prostriedkov, ktoré vedia pomôcť. Tak isto ako vedia pomôcť, tak vedia ja ublížiť, ak to budeme s nimi premáhať.

Nikto odtiaľto nevyviazne živý, to je jedna z najväčších skutočností. Život je krehkejší ako si myslime. Naozaj nestojí za to aby sme si nadávali, neustále sa utápali v nepodstatných myšlienkach, písali zlé recenzie, či kričali jeden na druhého. Viem, že pomoc druhému je čoraz ťažšie. Ustrážiť si svoje emócie taktiež. Dnes je ľahké odmietnuť, podviesť, kto vie čo ešte.

Pred tým ako na niekoho vybuchneme, skúsme sa nadýchnuť. Nechať všetkému čas. Áno, je to ťažké a niekedy by sme toho druhého(alebo seba) najradšej uff. Lenže na druhý deň, by sme to asi aj ľutovali. Vždy sa na nás niekto teší, nekazme si tešenie, že so sebou prinesieme batoh jedu a odpadkov. Veľa krát práve takéto darčeky pokazili, viac ako opravili.

Tento článok nie je o nikom konkrétnom. Iba o mne a mojich pohľadoch, ktoré si všímam na mojich cestách. Nasledujúce slová by mali slúžiť ako pripomienka, keď zas opäť niekto prinesie batoh plný odpadkov ku mne trebárs na poradu.

Raketa

michal_botansky_bloger_Sport_raketa

Letím si proti vetru na hrádzi medzi Gabčíkovom a Šamorínom z plných síl. Spokojný so sám sebou a zrazu ma niekto obieha ako formula. Hovorím si dobré. Trening v Golianove taktiež v proti vetru. Zrazu z ničoho nič niekto na bežkách. Šup, šup, šup a je na druhej strane. Netušil som, že bežky dokážu ísť tak rýchlo.

Na sekundu sa môj svet zrútil. Akoto, že niekto dokáže ísť tak rýchlo? Budem niekedy ja tak rýchly? Boli otázky, teda ich časť ktoré odznievali v tých chvíľach. Ďalšie si nepamätám. Únava bola silnejšia, ako takéto myšlienky a radšej prišlo sústredenie na posledné kilometre. Nezávidím druhým, nežiarlim. Skôr naopak teším sa, keď ľudia okolo dosajú to čo chcú. Je to pekné. Veď preto aj žijeme, aby nám bolo lepšie.

Môžem sa vžiť do role vlastnej obete. Nahovárať si: nemám šťastie, fyzické prepozície, mám alergie, včera som zle spal, nejedol som dobre, tyčinka ešte nezabrala, nie som sto percent psychicky v pohode, nemá ma kto podporiť. Lenže na druhej strane som disciplinovaný, trénujem, dávam si pozor na stravu, spánok, stres. Je veľmi ľahké podľahnúť hoci akým myšlienkam. Ak je ich priveľa, nekonči nič dobre. Som na začiatku, moja prvá sezóna nových disciplín. Zábavám sa, skúšam, dolaďujem, hľadám informácie, nastavujem stravu, spánok. Kopu ďalších maličkostí.

Nechcem a nebudem sa ospravedlňovať sám pred sebou. Práve naopak, je skvelé vidieť rýchlejších, silnejších športovcov ako som ja. Dávajú mi nádej, že to ide rýchlejšie. Aj tak začiatkoch často netušíme, kde môžeme naše výkony priniesť pravidelným tréningom. Je fajn vidieť vedľa seba niekoho skúsenejšieho a vlastné ego nechať doma, alebo na lavičke. Dozvieme sa viac ako si myslíme.

Vnímam život ako veľký balík príležitostí a prekvapení. Často nosím ružové okuliare, snívam, fantazírujem o tom aký som skvelý, mám výborné výsledky a tak isto ľudia okolo mňa. Zatiaľ skvelé výsledky nemám, trénujem, usilujem sa. Vnímam, sem tam pozorujem lepších, nakúkam, učím sa od nich. Zmysel toho čo robím, žijem je pokúsiť sa dosiahnuť niečo na čo by som si včera netrúfol. Šport a tréningy sú skvelou príležitosťou ako sa zlepšiť nie len fyzicky, ale aj mentálne.