šport

Tvorba, šport a kľúče

14. október 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je streda večer, sadám si za klávesnicu a púšťam sa do ďalšieho článku. Úplne tisíckrát použité klišé každého, kto tvorí, lenže ja to klišé už nejakú dobu žijem.

Predtým ako som začal, pozrel som staré fotky pre inšpiráciu. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti. Tam sa nejde. No vždy je fajn sa na chvíľu pozrieť, odkiaľ prichádzam a kam to celé idem dostať. Možno pri prezeraní príde ku mne aj myšlienka na ďalší článok.

Pozerám sa na život, aký je nevyspytateľný. Nikdy neviem na sto percent povedať, čo mi prinesie zajtrajšok. Vnímam ho viac ako záhadu, ktorá behom krátkej chvíľky dokáže zmeniť všetko. Prezeraním fotogalérie si to aj tuto myšlienku potvrdzujem.

Sú oblasti, v ktorých som doteraz nenašiel kľúč na otvorenie pomyselných dverí. Potom sú tu tie, kde je to o niečo lepšie. No a práve tie ma poháňajú v dňoch, keď strácam chuť aspoň skúsiť, či sú dvere naozaj zamknuté.

Nejaký čas už tuším, čo chcem od seba, od života. Veľa to vie pomôcť, ale vie aj poriadne zabrzdiť. Čo ma však stále prekvapuje, sú príležitosti, ktoré sa postupne otvárajú predo mnou. To však ani neviem, či idem správnym smerom. Je tu okolo mnoho nástrah a slepých uličiek.

Veľa myšlienok si musím sám pred sebou vyjasniť, pretože v mnohých oblastiach váham a som nerozhodný. Pomyselné filozofovanie mi akoby pomáha preniesť sa ďalej.

Možno aj práve vďaka takýmto stredám sa nútim zamyslieť. Nie je to len nekonečné filozofovanie a listovanie vo fotogalérii, kde si všímam pekné fotky, ale aj tie, ktoré tam chýbajú.

Každý odsek má svoj príbeh, zablúdenia, výsmechu, ale aj podpory a objavovania nádherných miest. Netreba však zabúdať ani na kopu nesprávnych rozhodnutí či váhania.

Už ani neviem, ako som sa dostal k činkám. K behu ma priviedla fotka so psom a východom slnka. Bežky prišli po zranení kolien. No a bicykel? „Mišo, čo budeš robiť teraz, keď už nie je sneh?” No a písanie prišlo po prečítaní knihy a nakopnutí od neznámeho človeka.

Pre mňa sa kombinácia športu a tvorby stala kľúčom, vďaka ktorému nielenže spoznávam seba, ale aj svet. Ako sa tak pozerám na fotky zo včerajška, som rád, že do mňa niekto štuchol. Kolena si povedali, že stačí. Prečítal som si knihu o tvorbe alebo som len zbadal parádne ranné svetlo na fotke.

Môžem tu filozofovať, dokedy chcem. Lenže podľa všetkého sú aj lepšie spôsoby, ako sa pozerať na život. Je ich kopec.

Práve vďaka nim sú dni, na ktoré sa teším. Potom sú tie, ktoré chcem, aby sa nikdy neskončili, a potom sú tu také ako stredy. Keď chcem na čistý papier niečo vytvoriť. Niečo, čo mi môže otvoriť ďalšie pomyselné dvere.

Musíš to proste milovať

30. september 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Je ráno, vstávam z postele a chytám do ruky telefón. Čakám dôležitú správu, tak ju hľadám, či prišla. Vtom na mňa vyskočí nejaký pán z telefónu, ktorý má svaly, vlasy, neľútostný pohľad a kričí po mne: „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej!“

Je skoro ráno, nevnímam, koľko je hodín, kde mám pohár s vodou. Premýšľam, čo všetko ma bolí a niekto tu po mne kričí. Čo teda mám milovať? Nemal som silu vypnúť video, tak len počúvam ďalej. „Bolesť musíš milovať!“

Som citlivka. V kopcoch a ťažkých úsekoch v živote potichu nadávam. Pomáha mi ich prekonať. Takto nejako postupne skúšam prejsť čoraz ťažšie a náročnejšie úseky.

Lenže ako tak idem svetom, zamýšľam sa, či to naozaj musí bolieť. Či sa naozaj mám stále len niekam posúvať. Je dôležité sa zlepšovať, o tom niet predsa pochýb. Verím tomu, že ak zastanem, tak je koniec. A to sa nebavím len o športe, vzdelaní či poznaní, ale o živote ako celku.

Hovorí sa, že cyklistika, verím, že nie len cyklistika, je o tom, koľko bolesti dokážem zniesť. Teda ak sa bavíme o výkonoch, kde o niečo ide, či sa prekonávajú rekordy. Bolesť je dôležité poznať, vedieť ju vnímať a určite je dobré jej porozumieť.

Teraz nemám na mysli len tvrdé tréningy či prekonávanie náročných úloh. Mne sa stáva, že ak sa nesprávne najem, je mi zle, bolí ma brucho a nedokážem podať ani bežný oddychový výkon.

Tu sú veci, o ktorých sa hovorí už menej. Vidím to nie len u seba, ale aj u mojich parťákov. Ak chcem podať výkon, s ktorým som spokojný, je nad slnko jasné, že potrebujem trénovať. Možno o niečo intenzívnejšie. Dobre jesť, regenerovať, nastaviť myšlienky v hlave a zvyknúť si na bolesť.

Tu len dodávam jedným dychom, že môžem robiť všetko dokonale presne, napriek tomu sa sám vyradím. Niečo sa stalo inak, ako malo. Takto som sa vyradil z pretekov aj z mnohých letných výjazdov. Len preto, že raňajky, ktoré mám pred výjazdom, fungujú inak v horúcom lete a inak na jar či v zime.

Telo zvládne viac, ako si myseľ myslí. Samozrejme, nie vždy. Je tu vyššia moc, začarované kruhy, nešťastná zhoda okolností, nesprávny spánok, tyčinka… Hm, kto vie, čo všetko. Zrazu sa z bežného dňa stáva boj o prežitie. Toto poznáme azda všetci. Nie len cyklisti.

Tak teda ako to je? Čo má spoločné ranné video s týmito riadkami? Azda všetko. „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej.“ Ako ju mám milovať, keď ma bolí celé telo, nevládzem dýchať, je zima či teplo, nemám dostatok síl a bicykel už ani nejde?

Pri najbližšom tréningu to chcem skúsiť. Ponáram sa do bolesti. Skúšam ju milovať s myšlienkou, že niekedy nabudúce možno budem lepší, ako som bol trebárs dnes. Stúpam na Vtáčnik bez prestávky. Tempo mám dobré, svieže. Nestojím nikde, energiu dopĺňam za jazdy.

Čím som bližšie k vrcholu, cesta je náročnejšia. Nie len pre sklon, ale aj pre jej povrch. Prichádza úsek, kde sa bicykel tlačí. Schádzam z bicykla, cítim nohy, pľúca, ramená. Chcem si oddýchnuť, únava je veľká. Vtom si spomeniem na myšlienku: „Musíš proste tú bolesť milovať.“ Pokračujem ďalej bez prestávky.

Potím sa, nasadám späť na bicykel. Približujem sa, už nie som ďaleko. Lenže už aj rovina začína byť náročná po takomto tempe. Myšlienky na bolesť sú všade okolo mňa. Pýtam sa: Ako mám toto milovať?

Prichádzam na vrchol. Vidím dvojkríž. Čakám v rade na fotku. Dávam si niečo na jedenie, vyfukujem. Potichu sa pýtam: koľko by som takejto bolesti ešte zvládol?

Neverím, že život má byť len o bolesti a posúvaní sa. Je dôležité vedieť vyfúknuť, načerpať silu, vyložiť si nohy na stôl. Netuším, aký je správny pomer oboch. Čo však tuším, je, že keď sa chcem zlepšiť trebárs vo výšľape na Vtáčnik, bez tréningu to nepôjde. Lenže pred tým, ako pôjdem na tréning, mal by som byť oddýchnutý.

Bolesť je skvelý učiteľ. Dokáže ukázať veci a situácie, ktoré si bežne nevšímam. Veď ani nemusím. Niekedy je fajn ju však akceptovať a pokúsiť sa s ňou zájsť ďalej. Budú dni, keď práve takéto situácie prinesú najlepšie výsledky. Prídu aj také, keď si poviem, že tak niekedy nabudúce skúsim ešte raz.

Či ju milujem? Hm, zatiaľ som na to neprišiel, či sa to vôbec dá. A to nemyslim len cyklistiku.

Kritika

23. september 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám výsledky na úsekoch, na ktorých jazdím. Prvých desať jazdcov je vždy na každom úseku zobrazených aj v základnej verzii aplikacie, kde si meriame výkony. Je fajn vidieť, ako na tom človek je kondične a môže sa porovnať s ľuďmi naokolo. Mne sa občas podarí do nejakého takéhoto úseku dostať. Teda pokiaľ tadiaľ nejazdia profíci alebo chalani, ktorí sú o mnoho lepší ako ja.

Aby som bol v tom úseku, musím poriadne makať. No a je nad slnko jasné, že nie všetky úseky sú vhodné pre mňa. Prichádza sebakritika, plánovanie, ako sa zlepšiť, frustrácia. Častokrát úplne zbytočná a neoprávnená. Vzniká tlak.

Je veľmi veľa faktorov, ktoré tie čísla ovplyvňujú. Ako sú napríklad dĺžka trate, ktorá sa ide v ten deň, vietor, teplota, bicykel, únava, forma a mnoho ďalších. Som typ jazdca, čo jazdí skôr dlhšie a kopcovité trasy a pomalšie ako krátke a rýchle. To sa potom odzrkadľuje aj na mojich výsledkoch.

Oba druhy jázd majú svoje pre a proti. V poslednom období som zaradil do svojich tréningov krátke a intenzívnejšie trasy. Cítim sa o čosi lepšie. To je azda pre mňa najdôležitejšie.

Snažím sa sám sebe vysvetliť, že pre mňa je cyklistika v prvom rade prostriedok na spoznávanie okolia, seba, zábavu a až potom niekde ďaleko sú tepy, kadencia, waty, výkon. Tým však nespochybňujem nikoho, kto má waty na prvom mieste.

Vytváram si vlastné meradlá nielen v cyklistike a podľa toho sa posudzujem. Či už je to zbytočné alebo nie, to je diskutabilné.

No keď chcem prejsť jednu jazdu, 150 kilometrov, trebárs s 3 500 metrami prevýšenia, mal by som trénovať. Najlepšie postupne. Dať si pozor, čo jem, ako oddychujem, vedieť nejako ustáť tlaky, nielen vonkajšie, ale aj vlastné. Taktiež nebáť sa bolesti, ale aj ďalších nástrach.

Veľmi rýchlo ide forma hore, keď človek robí niečo pravidelne. Čo už však je náročnejšie, dostať sa k vlastným maximálnym výkonom a tam aj zostať. To je už však raketová veda a téma na samostatný blog článok napísaný niekým, kto tomu rozumie.

Práve vďaka cyklosvetu si uvedomujem, aké si na seba dávam extrémne nároky. Vnímam ich hlavne na jazdách, o ktorých som pred časom ani len netušil, že ich budem môcť jazdiť. Cyklistika je pri takýchto výkonoch hlavne o bolesti, teda koľko a ako dlho ju dokážem zniesť.

Stále si však pripomínam, že šport je pre mňa hlavne zábava. Nie každý výjazd musí byť krásne zokruhovaný, s dokonalým tempom, fotkou, prepoteným dresom, geniálnou stratégiou na jedlo a vodu.

Nie som profesionálny cyklista a ani typ, ktorý láme rýchlostné rekordy v oranžovej aplikácii pre športovcov. V cyklistike som našiel veci, ktoré mi dávajú zmysel. Aj preto sa snažím vtesnať do mojich dní jazdy, kde ide viac o úsmev a dobré pocity ako o dopotený dres. Vychutnať si výhľady, okolie, možno aj spoločnosť.

Ako som začínal písať články, dával som dokopy návody na život, lásku, vzťahy. Myslel som, že tento blog bude funkčná zbierka, ako cez život bezbolestne prejsť. Aj vďaka tomu si dávam už poriadne dlhú dobu do hlavy vzorce, limity, ktoré sú na jednej strane fajn, no na druhej strane majú aj negatívny vplyv.

Usmievam sa, keď sa ku mne dostane článok z minulosti. Nenadávam si. V tom období som to myslel najlepšie, ako som vedel. Vlastne veď teraz robím to isté, píšem najlepšie, ako viem.

Život ide ďalej, príležitosti sa opakujú, niektoré nie. Sebakritika, rôzne hranice sú taktiež stále tu. No začínam vnímať potrebu, že nie všetko má byť ohraničené, nalinajkované. Sú dni, obdobia, ktoré chcú voľnosť a nechať život len tak žiť.

Sú tu aj také časy, keď je treba zatnúť zuby, nahnevať sa, vyhrnúť rukávy. Napriek tomu nemusí všetko fungovať, ako má. Netreba zabúdať na vyššiu moc, ako sú trebárs poveternostné podmienky, nepriaznivá chvíľa na nesprávnom mieste.

Ak chcem niečo dosiahnuť, musím v sebe nájsť disciplínu, mať odhodlanie a zamerať sa na niečo konkrétne. Dnes viem, že veľmi veľa vecí sa mi nepodarí. Vidím to aj v cyklistike, nie každý výjazd ide podľa plánu. Áno, rozhodí ma to, nahnevá. No napriek tomu pri ďalšom pokuse skúšam ešte raz.

Netuším, ako to majú ďalší ľudia. Postupne však zisťujem, že život sa mení a s ním aj ja, ty či aj niekto ďalší. Možno aj vďaka týmto slovám sa pokúšam odstrániť hlavne také limity, ktoré by tu už nemuseli byť.

Prvá polka sezóny

15. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je plus mínus polovica sezóny, polovica roka. Počasie poriadne skúša. Len na krátko sa pozriem jedným okom, ako sa veci okolo majú. Aké sú čísla, čo sa podarilo, kde to celé je a kam by to mohlo ísť v ďalšom období roka.

Som bloger a ukazujem ľuďom cez sociálne siete moje pohľady. Takmer všetky sú zo sedla bicykla. Je pre mňa nástrojom, o ktorý opieram moju tvorbu.

Tým, že už nejaký čas prispievam do on-line sveta, ľudia ma oslovujú, že ma videli, a teda či som to ja. Takto spoznávam nových parťákov, kamošov. Je to príjemné.

V tomto období sa podarilo dosiahnuť hranicu 3 000 000 videní za tento rok. Som prekvapený, že takéto pre mňa neskutočné číslo tu je. Zajazdili sa krásne, ale aj náročné jazdy. Mali sme sedem spoločných výjazdov, jeden špeciálny nočný.

Taktiež bolo o čosi viac jázd v tandeme ako vlani. Mal som stretko s medveďom nad Pukancom, zúčastnil som sa na dvoch pretekoch na horských bicykloch.

Nie sú to len čísla. Sme to my, ľudia. Každý jeden človek sa počíta. Či tu bol na chvíľu alebo zostal dlhšie. Kopec veselých chvíľ, zážitkov. Prišli aj zablúdenia, blatové úseky. Netreba zabudnúť na pády, či dni, keď fúkal protivietor a nešlo to vôbec ďalej.

Nič neprišlo hneď. Chvíľu to trvalo, pokiaľ som dokázal zdolať náročnejší kopec, dať dokopy výjazd, nájsť odvahu a pravidelne prispievať v online svete. Nič z toho neprišlo z večera do rána.

Možno práve tomu niekoho ďalšieho inšpirujem, zajazdí si trasy, ktoré ukazujem. Pridá sa k nám do partie. Prečíta si článok, ktorý píšem. Kto vie.

Keď som začínal, nevedel som, kam mám ísť a môžem ísť. Kto budú moji parťáci, kde ich nájdem. Práve tieto myšlienky zo začiatku majú na mňa vplyv aj teraz. Naozaj netuším, kam ma to celé dostane. Mám zatiaľ akúsi čierno-bielu víziu, ktorá sa postupne zafarbúva farbami.

Netvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je najlepšia vec na svete. Tvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je jeden z nástrojov na to, ako využiť svoj voľný čas, spoznať miesta, pocity, seba, ale aj ďalších ľudí. Veď schválne, aké jednoduché je sa rozprávať s niekým, keď máme spoločné témy. K tomu možno stači zverejniť fotku z niečoho, čo mám rád.

Jedna z príležitostí

17. jún 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

„Michal, som sám, chápeš? Úplne sám.“

„Štve ma to. Už si v živote nenájdem nových kamošov, partnerku ani nič.“

„Čo sa deje, človeče?“

„Som na zoznamkách, píšem ľuďom na sieťach, aby sme robili spoločné aktivity, výlety. Niekedy sa aj niečo podarí a potom ten človek zmizne, stíchne, zablokuje ma.“

„Naozaj ti rozumiem. Už druhý rok dávam dokopy MTB bandu a raz do mesiaca jazdíme spolu. Je to zaujímavé sledovať, akí sme ľudia. Lenže tie zážitky a úsmevy za to stoja. Možno, aj preto to celé vnímam nejako takto… “

Pristihujem sa na pretekoch, kde ideme do kopca. Také bežné stúpanie v tempe a už prichádzajú druhé útoky o lepšie miesto v skupine. Prvé prišli na štarte a teraz sú tu ďalšie. Chalan po mojej pravej ruke išiel veľmi dobre. Nejako zvrtol riadidlami ku mne a tak som si myslel, že chce ísť. Hneď som sa mu uhol a vravím mu, že ho pustím. Usmial sa, že nie, nejde, len sa chcel vyhnúť prekážke.

Začali sme kecať, odkiaľ je, ako dlho jazdí, čo jazdí, či je na pretekoch po prvýkrát. Nebol to rozhovor-rozhovor. Obaja sme si krátili chvíľu v stúpaní a v prvých bolestiach. Nejako sa dupalo o čosi ľahšie.

Ako som šiel pretekmi, takto som prehodil s viacerými chalanmi slovo, vetu. Niekto sa chytil, niekto nie. Čo sa mi páčilo najviac, bol skupinový rozhovor na konci. Ako sme prichádzali do cieľa, tak sme si vymenili dojmy z pretekov a potom sme šli po svojom.

Bolo to milé ukončenie preteku. Teda aspoň pre mňa, ja nemám moc pretekárske srdce. Vlastne týmto krátkym príbehom chcem povedať, že aj keď som prišiel na štart sám, stálo nás tam 71.

Stačí pokus o rozbitie bariér a niekto sa skôr či neskôr chytí. Možno nezískam kamoša na celý život, ale možno aspoň na ten daný moment.

Taktiež keď dávam dokopy tie moje tímové jazdy. Je to celé dobrovoľné. Keď pošlem pozvánku a niekto mi neodpíše. Tak neodpíše. Keď niekto frfle? Tak frfle.

Ja som jedna z príležitostí. Pridáš sa, fajn, nepridáš sa, fajn. Využívam on-line svet ako zoznamku, ako vábničku. Robím sebe a tomu okolo mňa marketing. Je prirodzené, že niekomu sa páčim a ďalšiemu nie.

My všetci chodíme do niekoho životov, tak isto aj odchádzame. Veľakrát to nie je osobné, len sa niečo deje a nejako to nesadlo.

Mám kopec krásnych zážitkov, úsmevov, prepotených tričiek, sklamaní, zneužití. Lenže sem-tam som pochybil aj ja.

Odmietam naháňať ľudí, registrovať sa na zoznamkách. Jednoducho verím, že život, vzťahy, koníčky, rodina, má to celé byť vzájomné. Jasné, raz potiahnem ja viac a možno nabudúce ty.

Ak si po ceste aj niekoho obľúbim a ten druhý sa pre mňa nerozhodne, tak to rešpektujem a idem si stále svojou cestou.

Sme ľudia, každý sme odlišný, no na druhej strane chceme to isté. Jedného baví to a ďalšieho ono. Áno, som sám, ale sám nie som. Niekto príde a ďalší odíde. Veď to isté robím aj ja.

Budem ďalej robiť veci, ktoré mám rád, a možno sa niekto ďalší pridá.

Povedať áno

29. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.

Druhá šanca

15. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Ahoj Michal, premýšľala som, keby tomu dám druhú šancu, čo by si povedal?”
„Hm, neviem, nepremýšľal som nad tým.”
„Akože nevieš, bol si do mňa”
„Mám ťa rád, ale fakt chceš niekoho, o kom si tvrdila, že je pre teba starý, nikam nechodí, nemá to čo chceš?”

Bolo obdobie, keď som neskutočne chcel, aby sa niekto z mojej minulosti vrátil ku mne späť. Nestalo sa tak. Mrzelo ma to. Hlavne pri tých ľuďoch, kde som cítil, že by to mohol byť ten správny parťák do života. Niečo sme mohli spolu vytvoriť. Dnes už nečakám na správu, telefonát. Idem ďalej, aj keď s pocitom, že nie všetkému rozumiem.

Cyklistika ma učí mnoho. Sú to úplne jednoduché momenty, ktoré si neuvedomím hneď. Potom sú lekcie, ktoré zanechajú vo mne cenné skúsenosti. Tak isto je tu organizovanie mojich tímových výjazdov. To, čo prezentujeme na sieťach, je pekné. Len je kopa vecí, čo je za tým. Teší ma to, aj keď niekedy ma ide poraziť.

Azda najviac takých situácií, z ktorých ma poráža, je vždy doťahovanie, kto príde, kto má záujem. Mesačne chodí 20 – 40 správ od nových chalanov. Váhajú, nevedia sa rozhodnúť, či prísť medzi nás. Nemám to nikomu za zlé. Ja tiež nechodím na mnohé udalosti. Hlavne, keď vidím, že niekto nenosí prilbu, vyťahuje z ruksaku pivo..

Po základnej konverzácii, či sa nosí prilba, neodpadávajú nohy po prvom prudšom stúpaní. Prichádza zaslanie mapy výjazdu, čas a miesto štartu. Lenže, tu sa zvyčajne neudeje nič. Toto sa mi deje tak 90% času, keď mi niekto napíše.

Z času na čas, sa niekto z tých ľudí čo mal prísť naozaj dostaví na štart aj po niekoľko mesačnom váhaní. V začiatkoch som si hrýzol do jazyka, že toho človeka sprdnem. Veď patrí sa napísať, že neprídem. Hlavne ma to štvalo, kde sme mali zastávku na kofole, guľáš a bolo treba nahlasovať počty.

Mnoho ľudí chce jazdiť s niekým, nie vždy majú však s kým a nevedia možno kam. Dávam dokopy trasu, deň, hodinu štartu, partiu, volám podobných nadšencov ako sme v partii. Veď je zážitok jazdiť v skupine. Nielen, že spoznávame jeden druhého, ale spoznávame aj miesta. Teší ma, že chalani sa spoznajú u nás v partii a následné spolu jazdia aj mimo nej.

Toto celé je dobrovoľné. Hnev, urážanie tu nie je na mieste. Môžeme sa baviť, že slušnosť je aspoň odpísať, že neprídem, už keď sľúbim svoju účasť.

Uvedomujem si, že tím funguje tak isto ako život. Deje sa, je nepredvídateľný. Raz počasie kríva, potom chalani, potom technika. To všetko sa točí, vyvíja, opakuje. Je to krásne, ako to všetko do seba zapadá na konci. Sú chalani, čo vyskúšali a viac už neprišli, potom sú chalani čo pravidelne skúšajú.

Som presvedčený, že sú ľudia ktorí chcú s niekým jazdiť a možno práve partia okolo mňa niekomu sadne. Aj preto sa tu pozerám na dve možnosti, mám riešiť či mi niekto odpíše na pozvánku, alebo sa môžem zamerať na ďalšie výjazdy. Používam on-line svet na propagovanie spoločných jázd. Pri poslednej prezentácii, prišli štyria noví chalani. Čo je pecka. Upravil som trochu koncept pozvánok a šiel som s ním do sveta.

Zmysel toho celého je, aby sme si ako partia zajazdili, oddýchli, videli dačo. Možno aj niekto si zlepší pri nás kondíciu, techniku jazdy. Predsa, nie každý má hory v záhrade.

Možno riešim hlúposti. Len človek keď niečo chce vytvoriť všíma si každú jednu maličkosť. Vníma ju tak inak, keď sa ho to priamo dotýka.

Verím, že keď prestanem čokoľvek tvoriť tak dni sú spočítané. Tým netvrdím, že každý deň treba makať, je dôležité vedieť aj vyfúknuť. Tvorba je pre mňa životný štýl.

Život sa žije, veci sa dejú. Sú dni keď svieti slnko viac. Potom sú dni keď fúka vietor. Robím rozhodnutia, o ktorých si myslím v danej chvíli, že sú najlepšie. Čo však neviem, čo mi prinesú, alebo čo by mohli, ak by som ich nespravil.

Rozhodnutia, ktoré robím istým spôsobom ovplyvňujú aj ďalších, okolie, moju budúcnosť. Druhá strana mince, že aj svet robí rozhodnutia, ktoré z časti ovplyvňujú nie len moje dni, ale aj obdobia, to čo vnímam, alebo vidím.

Nehnevám sa na nikoho z minulosti. Len nie som si istý, či s každým si chcem dať obed, večeru. Myslím, že akýkoľvek vzťah je dobrovoľný. Mal by byť založený, že obaja by mali niečo chcieť.

Bol by som ochotný dať niekomu ďalšiu šancu? Neviem. Možno sú to zbytočné úvahy a nikto ďalší sa už ku mne z minulosti nevráti.

Keď sa pohybujem medzi ľuďmi, každý z nás reaguje odlišne. Nesie si so sebou batoh situácií o ktorom ja ani len netuším. S tým príde aj občasný prešľap a stúpnem druhému na pätu a možno o tom ani neviem. K tomu veľa veci nie vždy sa podarí tak ako chcem.

Kto vie ako to je. Čím ďalej si myslím, že v každom z nás je niečo dobré. Len niekedy zbytočne ubližujem, pretože nie vždy vidím tým istým pohľadom, ako ten druhý, tretí. Možno beriem všetko príliš osobne a nenechávam životu takú ľahkosť aby bol. Kto vie ako to majú ďalší ľudia.

Ach tie hory

18. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je podľa všetkého sobota. Vonku je príjemné počasie, slnko. Príroda sa prebúdza. Počujem spev vtákov. Sú tu prvé mušky. Sem – tam sa ukáže vysoká zver. Prichádza ďalšie stúpanie. Viem, že bude bolieť. Upravujem tempo. Má to robiť radosť, no trochu bolesti musím zvládnuť.

Sú krásne, kruté a zradné. Nie sú to len stromy, kopce, vyhliadky. Nastavujú mi zrkadlo. Ukazujú kto som, aký som, aké mám myšlienky, čo vidím, vnímam. Postupne ako v nich jazdím, odkrývajú nielen svoje zákutia, ale aj moje. Niekedy neviem, že nejaké mám.

Tu nejde len pekne rozprávať, myslieť, dobre vyzerať. Nie je všetko iba krásne bez oblakov. Podmienky sa dokážu rýchlo zmeniť, aj keď to tak nemusí pôsobiť. Môže sa stať niečo neočakávané.

Vždy k nim prichádzam s rešpektom. Neviem, čo ma čaká za ďalšou zákrutou. Aj keď mnohé miesta poznám lepšie ako svoju dlaň, som tu stále na návšteve.

V začiatkoch mi ulietavala hlava s myšlienkami, ktoré vymýšľali príbehy. Za každým stromom som videl medveďa, kilometrového hada, diviakov alebo kanibala. Viem, že nie som v horách sám. Ani len netuším, kde na koho a čo natrafím. No takéto premýšľanie mi bralo radosť.

Hory sú plné prekvapení. Nie len že spoznávam v nich seba, ale aj ďalších ľudí. V horách je svet iný, tvrdší, no robí nás ľudí ľuďmi. Obyčajné ahoj, odkiaľ ideš, vedia zmeniť viac ako sa zdá. Nie s každým sa však aj skamarátim. Niekto odíde tak, ako prišiel.

V horách sa spájam s nimi a zároveň so sebou. Veľakrát hľadám v sebe silu pokračovať v stúpaní, v diaľkach. Ako toto môžem mať rád? Prečo som vôbec tu? Nemôžem však ujsť pred sebou. Jediné, čo môžem urobiť, je pokračovať ďalej v pedálovaní.

Nemôžem pustiť myseľ nech si lieta. Práve naopak, utišujem ju. Aby som našiel ticho a vnímal, čo sa deje vo mne, okolo mňa. Nie všetko si však uvedomujem hneď. Myslím si, že tam idem jazdiť. Častokrát to tak nie je. Utišuje sa svet okolo mňa, vo mne. Vnímam terén, prekážky, zákutia, či sa nechávam unášať.

Ono o tých horách sa mi ťažko píše. Ten pocit je pre každého jedinečný. Pretože čím oslovia mňa, nemusia ďalších a opačne. Tuším však jedno, má tam hore zmysel ísť. Čo teda vlastne nachádzam v horách? Seba a možno aj teba.

Taký ten pocit..

14. január 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bol koniec roka. Chýbalo mi jedenásť zabehnutých kilometrov do štyristovky. Ak by som sa nevysypal na horskom, je tých behov o čo si viac. Som však spokojný. Rok predtým som až toľko nebehal. Dnes vidím, že beh má význam aj pre mňa cyklistu.

Do rána trochu snežilo. Bola poriadna zima, šmýkalo sa. Ešte k tomu som cítil kolená po mojom vianočnom deväťsto kilometrovom blaznení na bicykli. Hovorím si, idem skúsiť v nejakom pomalšom tempe zabehnúť čo to dá. Žiadne naháňania, dokazovania. Už stačí. Veď vlastne, ja som zanietenec, nie pretekár a mám toho všetkého už dosť. Treba trochu zvoľniť.

Mňa často von ťahá pocit, ktorý je po tréningu alebo nejaká fotka. Tentokrát si hovorím, že chcem fotku so zapadajúcim slnkom. Nastavil som samospúšť na desať sekúnd a skúsil som sa prebehnúť pred objektívom. Šiel som ďalej, vôbec ma nezaujímalo, či sa fotky podarili.

Kúsok ďalej prišiel za mnou chalan čo sa tu poznáme, tak sme spolu dačo zabehli. Pokecali sme, počas behu tak ako sa na konci sezóny patrí. Šlo to dobre, vzdialenosť odsýpala a to som si ani neuvedomoval ako.

Po pár kilometroch sme každý šli svojou cestou. Slnko zapadlo a prišlo šero. V slúchadlách hrala hudba. Už si ani nepamätám aké pesničky.

Často sa pýtam seba v rôznych situáciách, ak by som v tomto momente mal všetko po čom túžim, či je niečo, čo si v tejto chvíli môžem viac želať?

Usmial som sa, vypeckoval hudbu na maximum. Môj svet sa ako keby zastavil, aj keď som bežal ďalej. Po dlhej dobe ma naplnil pocit šťastia.

Poďakoval som v myšlienkach azda každému koho poznám. Pocítil som ako keby sa roztrhli pomyselné reťaze, ktoré ma veľmi dlho zväzovali. Prišlo neskutočné uvoľnenie.

Úsmev a pocit šťastia pokračovali ďalej aj po behu. Fotka sa podarila ako som chcel. K tomu mám ešte dva video klipy s dobrým svetlom.

Bol to moment, keď som si myslel že zabehnem 3-4 kilometre, zanadávam si, ako nie som normálny, že sa takto ničím. Len celé to bolo trochu inak. Ten život je záhada.

Čudujem sa čo dokáže telo po takom extrémnom výkone, hlavne v počasí aké bolo okolo Vianoc. Teraz odbehnutých dvanásť kilometrov v chlade. Oddych som takmer nemal.

Ak sa nehýbem, nielenže cítim výčitky, mám aj pocit veľkého brucha a ešte sa cítim unavený. Nie až tak fyzicky, skôr v hlave. Myseľ dokáže vytvárať neskutočné príbehy na gauči. Poberať energiu na mnoho vecí, ktoré nie sú dôležité.

Po športe som unavený taktiež. Lenže je to príjemnejšie. K tomu má myseľ omnoho viac práce. Je síce vypnutá, ale bojuje o prekonanie ďalšieho limitu, ktorý som si niekde po ceste vymyslel.

Takmer všetko čo robím sa mi zdá ako nemožné, nedosiahnuteľné. Vyhováram sa sám pred sebou na šťastie, aby boli dobré podmienky, poslúchala technika, vyhýbali sa mi zranenia. Čo je istým spôsobom pravda.

Lenže najväčšia pravda je pre mňa žiť život a byť mu otvorený. To doma na gauči však asi nedám. Preto chodím von, trénujem, blogujem, robím niečo aj v podmienkach kedy by bolo lepšie zostať doma.

Vlastne aj možno preto prišiel pocit šťastia tak náhle. Nedúfal som, že takéto niečo sa môže stať. Prišiel nečakane. Potichu v chlade. Pri pohybe. Po náročných tréningoch, po zlomenom srdci, zraneniach, zúfalosti.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter