šport

Vyfúknutie

20. jún 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Toto je ľahké. Po ťažkom výkone, tréningu. Je fajn si dať prestávku, najlepšie aktívnu. Na pár chvíľ vydýchnuť, vyhodiť rýchlosť. Pohybovať sa tak, že nás prebehne aj slimák, dobre sa najesť. Aké ľahké však?

Naše telo zvládne toho naozaj viac ako sa na prvý pohľad zdá. Je to myseľ, ktorá nás neustále ochraňuje a prepína do ochranného režimu. Najčastejšie sú to myšlienky typu: „Rob to tak aby si mal energiu aj na potom, musíš prežiť.” Aj preto sa často hovorí, ak chceme dosiahnuť niečo výnimočné máme prekonať svoju myseľ.

Lenže ako mam prekonať svoju myseľ pokiaľ sa nesprávne najem, doplním energiu. Nepochopím, že telo nie je stroj, ma cyklus. Taktiež potrebuje odpočinok, starostlivosť, tréning, mať svoj deň, správne vonkajšie okolnosti a kto vie čo ešte.

Pači sa my myšlienka: „tréning je odmena a nie mučiareň za to čo jeme”. Ešte viac sa mi páči: „keď v rámci svojich možností budem dodržiavať disciplínu a režim, dokážem toho oveľa viac”. Možno budem mať na bruchu aj kocky. K tomu nemusím každého pol roka kupovať nové o číslo väčšie nohavice.

V začiatkoch som bol presvedčený, že je správne neustále byť v otáčkach, pracovať usilovne stále, každý deň niečo od trénovať. Po čase som zistil, že to nejako nefunguje. Namiesto radosti, prišla bolesť. Keď mal prísť najlepší výkon, vybuchol som.

Hovorí sa, že múdry človek sa učí na vlastných chybách, ešte múdrejší na cudzích. Mne trvalo niekoľko rokov pochopiť dôležitosti striedania intenzity, druhov tréningov, správnej stravy, odpočinku a vyfúknutiu. Mnoho dní ma zbytočné bolelo. Taktiež som nezmyselne trpel. Kto vie, koľkokrát sa stratil úsmev práve pre takéto nesprávne postupy.

Každý máme odlišné nastavenenie a inak zvládame záťaže. Ak je jej veľa, telo sa ocitáva pod stresom, hlava taktiež. Veľmi ľahko všetko môže skĺznuť k frustrácií, depresií, nechute, podráždenosti. O tom by to predsa nemalo byť. Aj preto všetci potrebujeme oddych. Ten zastáva naozaj dôležitú funkciu v celom procese, nie len tréningovom.

Za seba môžem povedať, aktívny oddych v primeranom množstve, v správnom čase je veľmi dobrá myšlienka. Nemôže ho byť veľa. Ide sa na „slimáka”. Žiadne trhanie rekordov, blaznenie, ani nič čo zvyšuje intenzitu. Počas celej doby jednoducho udržať pomalé tempo. Vychutnávať okolie, to že niečo robím.

Čo je aktívny oddych po ťažkom tréningu? Po náročnej horskej cyklistike je fajn na druhý deň dať super nenáročnú. Pomalé plávanie, chôdza, ľahký silový tréning , sauna, vírivka, plávanie a pod. Mne asi najviac za fungovalo krátky pomalý cyklovýjazd v ľahkom teréne v lese. Po ňom prišlo veľké uvoľnenie a vrátil sa opäť úsmev na tvár.

„Neprepáliť, pomaly, nenechaj sa strhnúť, nepredvádzaj sa, žiadne medaile na sociálnej sieti pre športovcov”. Asi takéto myšlienky boli v mojej hlave počas jazdy. Je veľmi jednoduché sa nechať uniesť, telo miestami má ešte poriadne zásoby energie na dobré výkony. Len potom aký ma zmysel regeneračná jazda? Ako sa budem cítiť na druhý deň?

Čo dnes viem, ak zostanem nehybne ležať v posteli po náročnom výkone som zničený ešte viac. Spánok je dôležitý. No ten je fajn praktizovať pravidelne. Práve preto píšem nasledujúce slová ako pripomienku do dní, keď opäť budem vymýšľať hlúposti. Z času na čas sa aj ma zatlačiť, len naozaj nie každý víkend. Každému z nás bude fungovať niečo iné. Možností máme mnoho. Len prosím hýbme sa.

Sebazaprenie

29. máj 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú témy o ktorých viem písať, rozprávať, žiť slohové práce, romány. Najčastejšie takéto témy sa premávajú hlavou v náročných tréningoch, v stúpaniach do kopca. Všetko začína otázkou:„aký ma toto celé zmysel? K čomu je takáto bolesť dobrá?”

Mám to šťastie, že pre nejaký dôvod som sa dal na športove aktivity. Nejako ma to drž. Za mňa je šport dôležitou súčasťou bežných dní. Viem, že po dobrom tréningu sa cítim parádne. Ak ma niečo bolí, nechce sa mi, nemám chuť, častokrát práve dobre zostavený tréning je najlepší liek.

Sú stavy, keď nemám chuť, cítim bolesť, nejde to, nedá sa. Po náročných odmakaných hodinách chcem zabaliť a vykašlať sa na všetko. Vtedy zvyčajne si beriem voľno, snažím sa upokojiť myseľ, aby nevyrábala výčitky a preflákať sa nejako dňom. Takýchto dni je našťastie veľmi malo.

Ak ma šport niečomu naučil, tak to je sebazaprenie, disciplína, pravidelnosť. Jednoducho naučiť sa porozumieť, kedy je potrebné zaťať zuby a kedy je dôležité vyfúknuť. Takmer žiaden tréning nebude dokonalý, vždy tu bude niečo čo sa pokašle. S tým jednoducho je dobré počítať. Po čase si na takéto nepredvídateľné situácie zvykneme. Myslím, že prvé vďaka ním, budeme zvládať oveľa lepšie mnohé zamračené dni.

Cvičenie nikdy nezačína v posilňovni, v bazéne, v hore, na dráhe. Začína v nás. Sebazaprenie, alebo disciplína prichádza postupne, nenájdeme ju taktiež na podobných miestach. Zvyčajne vzniká pri nachádzaní dôvodu, pre ktorý do toho ideme, alebo sme.

Vlastne ono to vôbec nie je len o tréningoch. Sú situácie v bežnom živote, ktoré sa senzačne podobajú a majú podobne črty. Mimoriadne dôležitá je regenerácia, načerpanie síl, budovať niečo, mať radosť z bežných dní, dať sa dokopy s ľuďmi, čo ťahajú za rovnakú stranu povrazu, nájsť si to čo bude napĺňať práve nás.

Sebazaprenie hrá dôležitú ulohu v dosahovani čohokolvek. Určite vie pomôcť zlepšiť sa. Vôbec nie je ľahké si ho osvojiť. Taktiež nie je zárukou ničoho.

Výjazd

9. máj 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Keď som začínal s bicyklovaním. Nepoznal som okolie, trasy, kondička bola nič moc. Nemal som nikoho, kto by chcel so mnou jazdiť. Neskôr, raz začas prišiel známy/neznámy a nejako sme spolu niekam vybehli. Vlaste, ak sa pozerám späť som rád, že som to obdobie nejako prešiel a nevzdal sa.

Časom ako som začal brat tréningy väznejšie, prišla lepšia kondička. Spoznával som miesta na trénovanie. Vďaka sieťam som spoznal ďalších ľudí čo jazdia. U nás v okolí je veľmi populárna horská a cestná cyklistika. Horská vďaka Tribečskému pohoriu. S rastom mojich výkonov prišli aj častejšie pozvania na výjazdy. Tým že som jazdil gravel tak s tým som nedosahoval rovnaké výkony na ceste ani v hore. Takže vždy ma niekto čakal. Všetko sa zmenilo myslím v lete 2023 kde s kamošom Karolom sme boli jazdiť okruh v Štiavnici. Vtedy som sa prvý krát zahľadel do horského stroja a odvtedy som chcel aj niečo s tým spraviť.

Myslím, že posledné rozhodnutie a vstúpenie do sveta horskej cyklistiky mi ukázal svojou jazdou Tomáš tohto roku na jar. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem v hore viac zábavy a idem s tým niečo teda spraviť. Medzi tým gravel sa takmer rozpadol.Zodral som na ňom všetko čo sa zodrať aj dalo. Takže už nebolo cesty späť.

Horská cyklistika mi otvorila možnosť výjazdov s ďalšími ľuďmi z okolia. No tak raz v hore som si povedal, že začnem organizovať spoločné výjazdy. Ukážem les ďalším jazdcom, spoznám nových ľudí a ešte k tomu sa zabavím. Takmer ideálny scenár.Všetko začalo do seba zapadať, moje tréningy, aktivita na sociálnych sieťach a horská cyklistika. Zrazu som zistil, že je nás ešte viac.

Na prvý spoločný výjazd som vybral Tribečské lesy. Tie ako tak poznám a chcel som ukázať chalanom nové trasy na tréningy. Mám tam pojazdene mnohé miesta, ktoré nie každý pozná. Ešte v okolí Partizánskeho a Veľkých Uheriec sa nájdu úseky, ktoré by som rád spoznal. Nejazdím Zobor, Žibricu, Gýmeš a vrchy. Sem tam idem na Veľký Tribeč, Javorový vrch. Na orientáciu mi pomáhajú mapy cézet, fóra a skupiny, vďaka ktorým sa dozvedám o nových cestách, spojkách, zákutiach.

Vybral som termín podľa predpovede počasia. Oslovil som zhruba štrnásť chalanov z okolia. Každému z nich prišla pozvánka s mapou aby vedeli si do čoho idú. Mapa bola oklieštená, nakoľko tribečsko je v obmedzení pohybu. Tak trasu som zvolil, aby sme mali dobré stúpania, rýchle zjazdy, niečo aj videli a nejazdili v zákazoch. Stretnutie bolo na parkovisku v Jelenci, odtiaľ je veľmi dobrá pozícia na štart.

Na parkovisku sme sa stretli šesť cyklistov. Ďalší neprišli pre chorobu, nedostali od manželky priepustku a kto vie čo ešte. To k takýmto udalostiam patrí. Sľúbil som všetkým oddychové a pohodový výjazd. Čo chalani pri prvom stúpaní pochopili, že oddych u nás znamená krátka trať a nie veľa stúpaní. Čakali sme sa pri každej križovatke, boli aj krátke zastávky na vodu a jedna väčšia na dopálenie energie. Jeden člen sa odpojil od nás približne v polovičke.

Atmosféra bola výborná, úsmevy striedal pot a drina v ťažších stúpaniach. Trochu nám narobili vrásky technické úseky. Fotilo sa. Vymenili sme si skúsenosti a prešli sme kus hory a miest, ktoré nie každý pozná. Na parkovisko sme sa vrátili špinavý od blata a potu. To však k horskej cyklistike patrí.

Ono taký výjazd zorganizovať je veľmi ľahká vec. Naplánuje sa trasa, pozvú sa ľudia z okolia, dohodne sa počasie a ide sa. Je dobré keď niekto zo skupiny pozná trasu, ľudí z partie, nejaké zaujímavé miesta. Ešte lepšie je, keď partia sa dá dokopy. Vtedy sa dupe do pedálov ľahšie. Vlastne vždy sa ide lepšie keď jazdíme s niekým. Takéto výjazdy plánujem organizovať častejšie. Som zvedavý kam ma takéto udalosti dovedú.

Defekt a teórie

13. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Dostal som defekt. Naštvalo ma to. Nosím síce zo sebou pojazdnú dielňu. Ale keď sa stane takáto udalosť na druhom kilometri tréningu, nie je to najpríjemnejšie. Diera bola veľká, no moc sa ju nedarilo utesniť knotom. Štvalo ma to stále viac. Čas šiel a tým sa aj skracoval tréningový okruh. Vlastne som si povedal, ako píšem o takýchto situáciách články a teraz som maličkosťou rozhodený.

Hlboký nádych. Výdych. Správal som sa ako keby som bol nervák. Úplne iný človek. Prišlo rázne dohovorenie, defekt sa podarilo utesniť. Pokračovalo sa ďalej. Aj keď síce s pocitom, čo keď nevydrží plášť a niekde na Malej Lehote strelí. Len to už sú také myšlienky porazeného.

Druhá situácia, ktorá sa objavila na prvý pohľad nemala nič spoločne s prvou. Som na tréningu a už po ďalší krát jazdím tie iste miesta. Žiadne premýšľania, veziem sa, dupem do pedálov, dopĺňajú sa tekutiny a energia. Už ani okolie mi nerobí radosť. Tak pri plánovaní ďalšej jazdy uvažujem, čo sa vlastne deje.

Porovnávam trasy, ktoré jazdím menej. Hľadám v pamäti zážitky, pocity ktoré som vtedy mal. Je nad slnko jasné, že niekde je zrada, alebo rozohraná čudná hra. Hrajú so mnou môj vlastný mozog, ktorý radšej nepremýšľa. Radšej sa nachádza v režime prežitie na miestach, ktoré pozná lepšie ako na nových nepoznaných, kde má byť viac pozorný. Opäť o takýchto situáciách píšem články.

Rozdielne situácie no obom sa venujem tu na blogu. Vyzývam v nich seba, možno trochu aj okolie, aby sme ich vyhľadávali a nebáli sa ich. Nakoľko práve takéto neiste, nové skúsenosti nás posúvajú ďalej. Lenže jedno sú teórie a druhé reakcie pod emóciami. To už také jednoduché nie je.

Teórie, múdre myšlienky sú okolo nás. Nádherne znejú v knihách, z úst významných ľudí. V ťažších životných obdobiach sa k nim viac uťahujeme a premýšľame nad ich významom. V tých dobrých časoch je to iné, odlišné. Možno ich aj evidujeme, len kto vie ako ich berieme. Veľká časť z nich sú dobré nápady, myšlienky, pohľady. Dokonca určite aj fungujú. Len maličkosť, nie vždy budú fungovať nám.

Na druhej strane, je dôležité pripomenúť, aj keď sa už niečo naučíme, osvojíme, nie vždy to budeme vedieť použiť v tej dôležitej chvíli. Vlaste, je tiež dobre spomenúť, že je normálne vybuchnúť, nesprávne reagovať, nevedieť čo spraviť. Len prosím pekne, nie po celý život. To už je potom niekde inde zrada.

Svalová hmota sa udržuje používaním. Ak netrénujem, nepoužívam nejakú časť tela je vysoko pravdepodobné, že ochabne, alebo úplne oslabne. Tak isto je to s mozgom, s jeho reakciami, riešeniami situácií. Tréning a disciplína z dlhodobého hľadiska môžu priniesť lepšie reakcie, rozhodovanie.

Všetky poučné teórie, múdre návody je náročné dodržiavať. Každý máme v sebe slabé chvíle, keď pochybíme, alebo spochybnime všetko okolo nás. Hlavne ak sa na nás nik nepozerá, stratíme svetlo na konci tunela,máme plný batoh emócii na chrbte, alebo v pondelok ráno prší.

Ako dopadol tréning s defektom? Perfektne. Knot drží na mieste. Trasa bola výborná, kopce dali zabrať. No čo ma potešilo najviac, bola kombinácia jednotlivých zvážnic, tak ako som ich ešte nešiel. Vlastne ten istý princíp kombinácií, som použil aj na ďalšom výjazde. Veď nech aj mozog je trochu viac v používaní, nie len v režime prežitia na tých starých známych miestach.

Štrnásť, tisíc a kopce

3. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Športový výkon, životný úspech, správny čas a miesto

13. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám rád šport. Jeden z dôvodov je ten, že ak chcem niečo dosiahnuť tak sa to musí odmakať. No a to zvyčajne na tréningoch, s činkami, odriekaním, diétou, časom, myšlienkami, pravidelnosťou. Zatiaľ som neprišiel na to, či existujú skratky, výnimky. Vôbec netuším čo je talent a čo je drina, teda aspoň v disciplínach, ktoré robím ja.

V živote sa dostávame do rôznych etáp. Objavujeme, strácame, nachádzame, alebo len tak ideme s prúdom. Mne sa páči, že si môžeme vybrať. Len nie vždy vnímam, že je na výber. O mnohých športoch ktoré robím/robil, som počul už v minulosti. Do konca som bol pri nich blízko. Pre záhadný dôvod ma spojili až okolnosti, ktoré prišli o niekoľko rokov neskôr.

Ako sa tak pozerám okolo seba, za seba, nemôžem sa zbaviť pocitu, ako to nie je len o športe. K tomu to neplatí len v ňom. Mnohé skutočnosti sa prekrývajú s denným životom. Návyky, ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom športu, alebo bežného života využívam v oboch oblastiach. Lenže, to môžem povedať až dnes.

Mám rád keď sú okolo mňa ľudia čo majú koníčky. Môžem sa od nich vždy niečomu priučiť. Tak isto je to keď niekto dosiahol úspech v bežnom živote. Nechcem rady od nikoho. Tie aj tak po pár dňoch zabudnem. Zaujímajú ma príbehy. Vedieť čo je dobré si všímať, aby som si povedzme nebuchol hlavu. Lekcie dostanem tak či tak.

Jedno je isté, nie vždy si všimnem, niekedy si namýšľam, nie vždy sa mi chce. K tomu nie všetko sa podarí. Život je záhada. Všetko je poprepletané tenkými motúzmi a na konci dňa, mesiaca, obdobia dáva zmysel. Či len stačí byť na správnom mieste v správnom čase?

Chcem sa venovať takýmto témam. Zaujíma ma, čo všetko bude treba odmakat, čo bude odmena, šťastie, náhoda, zablúdenie. Rád by som sa vyhol bolesti, nesprávnym reakciám, zbytočným emóciám. To čo chcem od seba sa postupne upravuje, obrusuje, vyjasňuje.

Možno práve preto som si tak obľúbil šport. Jeho lekcie, postupy sú nekompromisné, teda ak sa chcem niekam posunúť. Zvyčajne tu platí jedno hlavné pravidlo, ak chcem zjazdiť kopec, najskôr musím vyjsť hore. Potom je tu ešte jedno o niečo dôležitejšie. Na každý tréning najskôr musím vstať z postele a zabuchnúť za sebou dvere.

Športové výkony sú svojím spôsobom životné úspechy. Ktoré sa dosahujú zvyčajne nie v najlepších podmienkach. Zatiaľ som sa dostal potiaľto. Teoria.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

7. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Naše pohľady

18. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Vrátil som sa na miesta, kde som predtým chcel neskutočne zapadnúť. Hovorím si dobre, dám tomu šance. Niekoľko dní som v sebe nosil čudný pocit. Hovorím si, že ten pocit klame a nič sa mi nestane. Veď predsa všetko nemôže byť o pocitoch. Lenže opäť zlyhala komunikácia. To čo spôsobovalo nezmyselné cítenie, bolo také jemné hlásenie z brucha. To je taký môj kompas, ten je dôležitejší ako pocity.

Nejako sa zorganizoval čas, priority. Bolo nad slnko jasné, že som neskutočne frflal. Nakoľko bol deň voľna, k tomu malo byť perfektné počasie. Takéto dni jednoznačne chcem tráviť vonku na tréningoch najlepšie v kopcoch. Neskorá jar a skorá jeseň patria medzi najobľúbenejšie obdobia na skvelé výkony.

Všetko prebiehalo v rámci možnosti fajn. Odsýpalo to podľa plánu a javilo sa, že by sme mohli skončiť o hodinu skôr. Pred koncom síce prišli menšie technické náležitosti. Len všetko dopadlo dobre. Práca bola tento krát nenáročná, takže síl bolo dosť aj na neskorší tréning. Už len nasadnúť a začať šliapať do pedálov.

Asi najdôležitejšie rozhodnutie, aby sa dosiahol čo najväčší čas k mojím tréningom, bolo vypustiť všetky aktivity, ktoré s nim nemali žiadnu súvislosť. So sekaním rôznych aktivít prišli samozrejme aj podpichovačky od okolia. Nerád vysvetľujem okolo mojich cieľov. Sú moje, nikoho do nich nič. K tomu energia z vonka zvyčajne uberá cieľom, vzťahom, možnostiam. Takže ak nemá byť vzájomná podpora namieste, čas venujem inam.

Ciel na rok 2023 bol jasne stanovený, prejsť 10.000 kilometrov a 100.000 výškových metrov. Zima a jar boli poriadne náročné. Dni boli krátke, prišlo zranenie. Okolo marca postupne sa začalo zaberať. Čas ktorý bol rozdrobený medzi mnohé aktivity som zjednotil pre jednu. Výrazný skok prišiel v máji a potvrdenie bolo v letných mesiacoch. Mám asi o dvoch troch kamarátov menej.

Čim ďalej som viac a viac presvedčený, ak si stanovím cieľ dokážem ho aj dosiahnuť. Je nad slnko jasné, že budem musieť niečo dať. Podľa všetkého to nebude len tak. Viem čo chcem. Viem prečo to robím. K tomu je úplne v poriadku robiť to, čo ma baví či prináša radosť. Nie je treba nikomu nič vysvetľovať, dokazovať.

Prečo o tom kam som sa vrátil? Bol tam niekto kto ma sfúkol, za to čo robím. Ako môžem trénovať aj v nedeľu. Zavádzam druhým na cestách, keby som robil aspoň niečo zmysluplnejšie. Alebo aspoň naháňal ženy. To by ako tak pochopil. Na druhej strane ten človek mi s nadšením rozprával, ako sa bol pozrieť na známom cyklistickom preteku vo Francúzsku. Fandil najznámejšiemu slovenskému jazdcovi.

Každý nech si ma názor aký chce. Jedno nestrpím v žiadnom prípade. To je presviedčanie, že môj názor je najsprávnejší a ten druhý sa má aj podľa toho správať. Prosím nekradnime druhým sny, ciele, snahu. Naše pohľady sú naše, o druhom vieme častokrát prd. Tak keď nepodporujeme, aspoň nehádžme polená pod nohy.

Prvý večer na tríbečsku

27. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Som v tom až po uši

13. september 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim. Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?” Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu. Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju. Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie. Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť. Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter