Type your search keyword, and press enter

Raketa

michal_botansky_bloger_Sport_raketa

Letím si proti vetru na hrádzi medzi Gabčíkovom a Šamorínom z plných síl. Spokojný so sám sebou a zrazu ma niekto obieha ako formula. Hovorím si dobré. Trening v Golianove taktiež v proti vetru. Zrazu z ničoho nič niekto na bežkách. Šup, šup, šup a je na druhej strane. Netušil som, že bežky dokážu ísť tak rýchlo.

Na sekundu sa môj svet zrútil. Akoto, že niekto dokáže ísť tak rýchlo? Budem niekedy ja tak rýchly? Boli otázky, teda ich časť ktoré odznievali v tých chvíľach. Ďalšie si nepamätám. Únava bola silnejšia, ako takéto myšlienky a radšej prišlo sústredenie na posledné kilometre. Nezávidím druhým, nežiarlim. Skôr naopak teším sa, keď ľudia okolo dosajú to čo chcú. Je to pekné. Veď preto aj žijeme, aby nám bolo lepšie.

Môžem sa vžiť do role vlastnej obete. Nahovárať si: nemám šťastie, fyzické prepozície, mám alergie, včera som zle spal, nejedol som dobre, tyčinka ešte nezabrala, nie som sto percent psychicky v pohode, nemá ma kto podporiť. Lenže na druhej strane som disciplinovaný, trénujem, dávam si pozor na stravu, spánok, stres. Je veľmi ľahké podľahnúť hoci akým myšlienkam. Ak je ich priveľa, nekonči nič dobre. Som na začiatku, moja prvá sezóna nových disciplín. Zábavám sa, skúšam, dolaďujem, hľadám informácie, nastavujem stravu, spánok. Kopu ďalších maličkostí.

Nechcem a nebudem sa ospravedlňovať sám pred sebou. Práve naopak, je skvelé vidieť rýchlejších, silnejších športovcov ako som ja. Dávajú mi nádej, že to ide rýchlejšie. Aj tak začiatkoch často netušíme, kde môžeme naše výkony priniesť pravidelným tréningom. Je fajn vidieť vedľa seba niekoho skúsenejšieho a vlastné ego nechať doma, alebo na lavičke. Dozvieme sa viac ako si myslíme.

Vnímam život ako veľký balík príležitostí a prekvapení. Často nosím ružové okuliare, snívam, fantazírujem o tom aký som skvelý, mám výborné výsledky a tak isto ľudia okolo mňa. Zatiaľ skvelé výsledky nemám, trénujem, usilujem sa. Vnímam, sem tam pozorujem lepších, nakúkam, učím sa od nich. Zmysel toho čo robím, žijem je pokúsiť sa dosiahnuť niečo na čo by som si včera netrúfol. Šport a tréningy sú skvelou príležitosťou ako sa zlepšiť nie len fyzicky, ale aj mentálne.

Pokus č. 4

michal_botansky_blog_ciele_pokus_cislo_styri.jpg

Zas som pod emóciami. Na jednej strane sa mi nedarí. Na druhej je všetko v prestávke. Najradšej by som kričal, búchal, skákal, nadával. Dávam nabok písanie na par hodín.Večer emócie prešli, športovalo sa. Podaril sa dosiahnuť ďalší ciel. No prvý krát, čo som nedopísal článok v stredu večer.

Ja ti neviem, ale nejako sa mi to vymklo z rúk. Veľa cieľov, ktoré som chcel dosiahnuť od roku 2011 do teraz, tak devätdesiatdeväť percent z nich sa nepodarilo dosiahnuť. Bolo to v skutku depresívne obdobie. Plné prehier, pokusov, nepodarených maličkostí. Netuším čo sa stalo. Dosahovanie cieľov sa stala nočná mora.

Ani jeden z cieľov sa na začiatku netvári ľahko dosiahnuteľný. Práve naopak. Niekedy sa sám spochybním, či dokážem dať vôbec dnešný tréning. Spochybňovanie je ľahké, hlavne v obdobiach „ keď nejde karta”. Možno to poznáme všetci. Ono tie ciele nie je ťažké dosiahnuť, ak sa niečo stane. Keď sa aj niečo stane, dosiahnú sa. Nezdá sa, že by to bola raketová veda.

Prehry bolia, je náročné sa s nimi vyrovnať, alebo zvyknúť si. Môžeme sa snažiť najviac ako vieme, aj tak sa môže stať niečo nepredvídateľné. Ako v tento deň keď píšem článok. Jednoducho opäť sa to nepodarilo. Už druhý krát v poradí. Chabo som si ospravedlnil situáciu: „ asi to tak malo byť”. Lenže ozaj to tak malo byť? Riadne ma to celé rozhodilo. Aj keď som za to možno, až tak nemohol. Špekulácie patria do našich životoch. Špekulujme, ale len chvíľku. Potom poďme radšej niečo robiť.

Trpezlivosť? Poriadne potiahnuť? Fungujú obe možnosti, verím tomu. Čo sa musím naučiť, je kedy byť viac trpezlivý a kedy mať viac ťah na bránu. Zdá sa, ako keby to bola milimetrová hrá, kde rozhodujú naozaj maličkosti. Tak isto prehry. Ak máme v živote ciele, vízie, sny bude prirodzenou súčasťou prehrávať, zakopávať, blúdiť a mnoho iných. Možno by bolo správne pripomenúť, že neúspešné obdobia môžu trvať celé mesiace, roky. Nenechajme sa strhnúť, nezostárnime, nezhorknime. Budú situácie, keď sa vzdáme na deň, mesiac, dva roky, úplne navždy. Tak isto nemusíme chcieť od života, seba nič. Len tu nie som si istý, či je to najsprávnejšie riešenie. Bez skúšania to nepôjde.

Práve sa mi podarilo dosiahnuť tri športové míľniky. Prvým bol odbežkovaných tisíc kilometrov do konca leta dvadsať dva. Druhý prejsť na tých istých bežkách trať Šamorín niekde po Bratislavu. Tretí odfotiť sa z vyhliadky na vodnom diele Gabčíkovo. Prvý šiel veľmi ľahko. Nastavil som týždenné tréningy a potom to šlo. Prekážky boli silný vietor, dážď, horúčava, ľudia, psy, zranenia. Váhanie prišlo predposledný týždeň. Urobilo sa o dvadsať kilometrov menej. Ten posledný som všetko dohnal. Do tej Bratislavy fúkal silný vietor a povrch nebol najvhodnejší na kolieskové korčule, lyže. Gabčíkovo bol pokus číslo štyri. Prvý mal byť jednoduché odskočenie tri kilometre autom, nedalo sa. Druhé bola silná únava, vietor, kŕče. Tretí pršalo. Aj dnes som sa chcel vzdať, Fúkal vietor a neskoro som vyrazil.

Vravím si, dvadsať päť kilometrov tam a druhých dvadsať päť späť. Vodu mám, foťák má ešte dosť baterky a dokonca mal som so sebou aj tyčinku. Niekoľko krát mi preletelo hlavou, zas sa niekde trepem za fotku, čo je to za hlúposť. Lenže mám silný argument, aj ranné behy som začal za fotku s východom slnka. Mám fotku s vyhliadky, bolo to zvláštne. Zdalo sa to všetko ďaleko, hlboko, keď som stál na skle. Na vežu pôjdem nabudúce.

Nepoznám zatiaľ dokonalý recept na dosahovanie vlastných cieľov. Niekedy sa spýtam okolia. Pomôže, inokedy vďaka takým to radám zablúdim. Najčastejšie premýšľam, váham čo ďalej, inokedy vyštartujem ako raketa. Keď vyštartujem, vtedy je najťažšie pokračovať. To je všetko čo tuším. Téma ciele je jedna najnáročnejších. Nie pred svetom, ale pred sebou. Možno aj vďaka týmto slovám si uvedomím, že obdobie prehier bolo obdobie výhier. No ešte zopár fotiek bude k tomu treba.

Takto pred rokom

 michal_botansky_beh_blogger_sport_stiavnica.jpg

Pre mňa najväčší sviatok v roku sú výročia keď sa niečo začalo. Vtedy mam obrovsky dôvod na oslavu. Ostatne meninovo – narodeninové dni za mňa nemusia byť oslavované. Samozrejme, že sú tu aj dni, keď sa niečo skončilo, o tých inokedy.

Všetci z času na čas začneme novú kapitolu. No tu sa hneď delíme na dve skupiny. Prvá tí čo začínajú, pokračujú. Druhá ten zvyšok. Netuším prečo končíme, do teraz som na to neprišiel. Motivácia? Možno. Tu môžem poznamenať, keď idem hore kopcom, otváram dvere do daždivého tréningu, tak motivácia je to posledné na čo myslím.

Často dostávam otázku prečo toľko športujem. Moja odpoveď zatiaľ sa len flákam. Už teraz môžem jest čo chcem a nemusím meniť veľkosť oblečenia. Naozaj zjem veľa. Mám taký pocit, športovanie je jeden z nástrojov spoznávanie svojho tela, mysli, ale aj života okolo nás. Šport je za mňa aktívna možnosť objavovania možností kam naša myseľ a telo dokážu zájsť.

Dáva energiu, silu. Naučí nás dosahovať ciele. Všetko čo sa naučíme môžeme použiť v ďalších oblastiach. Pri športe je dôležité starať sa o svoje telo. Nezabudnúť na kvalitne jedlo, funkčné oblečenie, doplnky stravy, kĺbové výživy, konzultácie s lekármi, trénermi. Určíte to nepreháňajme so sladkými tyčinkami a nápojmi pre športovcov, nie sú až tak potrebné. Nezabudnime kombináciu disciplín a tréningov.

Pamätám si ako dnes, kamoši sa mi smiali, telefonovali, písali, v meste ma zastavovali. Čo som ten kopec nevybehol, veď chodím behať niekoľko rokov. Tu treba doplniť, ani jeden z nich nebol bežec a hore tým istým kopcom sa vozia lanovkou. Nejdem nikoho zosmiešňovať, ale majme pred sebou čistý stôl. Ako môžem kritizovať druhého v tom čo nerobím, nevykonávam ja sám.

Dodnes nerozumiem prečo neúspech ma väčšiu odozvu ako keď sa niečo podarí.
Niekto sa zoberie, narodí sa dieťa všetci gratulujeme. Ale ak je tu niekto kto dosiahol niečo výnimočného, tak radšej si nevšimneme. Za mňa je viac gratulovať vybehnutý kopec ako meniny. Ešte maličkosť, viete ako parádne sa trénuje, keď niekto na Vás zakričí: “Ideeeeeš, pomeeee”. Kopec som po tréningoch na neskorú jeseň vybehol. To už nevolal nikto.

Šport je o tréningoch. Pretože fyzická záťaž bolí. Čím viac trénujeme tým si lepšie zvykneme na bolesť. Za mňa najnáročnejšie tréningy boli v Štiavnických kopcoch. Vyberal som si náročky väčšie prevýšenia, intenzitu. Trate sú technické náročné, hlavne keď naprší, zamrzne na severných častiach kopcoch. V ráno je tam málo turistov, takže k tomu aj výborný relax.

Mnoho tréningov chce prekonanie, dokopať sa vybehnúť von z postele. Hlavne tie chladné jesenné s dažďom, či hmlou. Dnes keď sa pozerám spätne, bolo to krásne bežecké obdobie. Skončilo sa krátko po strete s medveďom. K tomu preťažené kolená ma vyradili z náročných tréningov. V tom období sa podcenila starostlivosť o kĺby. Hrozila mi operácia. Našťastie zabrali doplnky stravy, zvoľnenie tréningov a posilnenie svalstva v okolí kolien.

Pri behoch sa začalo aj otužovanie. Tie pocity boli plné bolesti, no len na začiatku. Po prvej minúte ponorenia do vody to bolo výborné. Taktiež otužovanie nemusí byť najlepší nápad, ak niečo s telom nie je v poriadku. Preto je niekedy lepšie najskôr doliečiť telo, zranenia a hneď potom sa vrátiť. Najlepšie na otužovanie pre mňa bola Veľká Vodárenská. Má to tam také čaro.

Dlho som čakal, že príde niekto kto ma zachráni. Zoberie na miesta na ktorých som nebol, ukáže mi svet. Sem tam niekto aj prišiel a dostal som náhľad. Takto som sa dostal k Štiavnici, k behaniu v jej kopcoch. Ten zvyšok bol už na mne. Naozaj stačí malé rozhodnutie a výsledky pri dobrej disciplíne môžu byť neskôr rozdielne.

Nemyslím si, že som super športovec. Mam svoje muchy, som lenivý, citlivka, padavka často na tréningoch chcem odpadnúť, zvracať. Nahováram si výhovorky, sem tam som riadny flákač. Tiež sa viem zamotať do roly obete, nahováram si ako nemôžem isť lebo ma niečo boli, alebo sa príliš fúka vietor.

Beh v štiavnických kopcoch bol za mňa plný rekordov prekonávania. Som vďačný ľuďom okolo mňa čo ma naviedli, podporovali, dali najesť po tréningoch. Všetko to bola bláznivá, ale aj náročná jazda. No otvorila mi dvere k ďalším kapitolám športu, životu. Dnes viem aké je to bežať pred posmievajúcimi turistami: “Ten autobus nestihneš, kašli na to aj tak nevládzeš. “ Taktiež je nie moc prijemné keď sa neuháňame rýchlejším, náročky im zavadzáme. Na to chcem vždy rýchlo zabudnúť. Najkrajšie pocity sú nie len vybehnuté kopce, tlieskanie od cudzích ľudí, podporné pokriky. Taktiež vynorenie z ľadovej vody. Ten pocit na konci dňa: ” dal som to”.

Ďakujem všetkým, ktorý ste boli pri mne. Boli ste fantastickou podporou. Je super mať okolo seba takýchto ľudí. Za seba môžem, že začínam ďalšiu kapitolu. O nej možno o rok, dva. To je teraz nepodstatné. Čakajú ma nové výzvy, tréningy, poznatky. Prezradím, je to taktiež jazda a sú aj kopce. Len tento krát voda leje so mňa.

Odkaz na prvý článok v kopcoch: TU

Vytrvalosť

michal_botansky_blogger_sport_aktivity

Šport ma učí, že často pred cieľom prichádzajú najväčšie krízy. Vtedy je mi zle, chcem skončiť, plakať, zomrieť. No čím viac športujem všímam si že pre koncom sa ma pridať, najviac ako sa dá. Na konci príde obrovská dávka adrenalínu a zrazu aj únava chutí inak.

Zo začiatku som chodil behávať, ako útek od všetkého. Dnes chodím športovať, aby som zvládol viac. Síce sem tam zo mňa vybehne vetička: “idem sa odreagovať”. V skutočnosti o žiadne odreagovanie nejde. Ak sa chceme baviť o tréningoch zvyčajné sú náročné, s potom, kŕčmi, bolesťou, premáhaním a myšlienkou ešte jeden kilometer, kopec, séria, potom ešte raz.

Lenže keď som začal cvičiť, výsledky neprichádzali hneď. Bolo to úsmevné, domotivujúce, psychicky náročné. Malo sa cvičiť pravidelne a postupne zvyšovať obrátky, záťaž, intenzitu. Tvrdé tréningy môžu síce priniesť výsledky skôr. Tak isto aj viac zranení. Tu padlo za mňa rozhodnutie že pôjdem na to postupne. No a viac ako fotka v zrkadle po tréningu, sa bude riešiť veľkosť oblečenia.

Zhodil som brucho, upevnil nohy, ruky hrúd a asi najviac myseľ. Často keď poviem ide sa von a popŕcha, fúka, je chladnejšie. Ľudia naokolo nechoď, ja by som nešiel, nešla. Našťastie je nás čoraz viac čo idú aj keď to nevyzerá na druhej strane okna najľakavejšie.

Ešte jedna maličkosť, veľmi ťažko sa začínajú športové aktivity ak vonku je zima, prší, fúka. Niekedy sa oplatí risknúť a isť von, zvyčajne sa počasie zlepší. Druha maličkosť, najťažšie úseky sú dostať sa z postele von, to je jedno za akého počasia. Tu sa zvyčajné zvádzajú najväčšie boje o pozície ako v tréningoch či na v pretekoch.

Aktívne športovanie má mnoho výhod. Nemusíme často meniť veľkosť oblečenia, môžeme si dať extra kopček zmrzliny navyše. Najväčšie benefity prichádzajú v nastavení hlavy. Je naozaj zaujímavé koľko spoločné majú športové tréningy a život, práca, všetko ostatne. V športoch je dôležitá výdrž, prekonávanie samého seba, regenerácia. V bežnom živote tak isto. Na tréningu neprídu výsledky takmer nikdy hneď. Zoberie to veľa času, aby niečo na nás bolo vidieť. Často sa pýtam, prečo teda chcem v živote inak ako na trati?

Pomáha mi, keď si zadám jasný ciel, hodinu cvičenia s konkrétnymi cvikmi. Počet odjazdených kilometroch pri behu, bežkách. Následne rozdelím cesty na menšie časti. Vtedy sa aj tie najnáročnejšie úseky zdajú ako malina. No na začiatku, ak nemáme kondičku, tak nás jednoducho vypne a sme vonku z hry na niekoľko dní, možno aj týždňov. Preto je viac ako dobre robiť všetko s rozumom, aj keď niekedy treba zatlačiť. Tieto všeobecné pravdy poznáme všetci. Keď sme pod emóciami, alebo sa potíme, vtedy sa na ne ťažko rozpamätáva.

“Prosím daj si čas. Všetko chce trening, prekonanie sa, kus odvahy, trpzlivosť a pravidelne aktivity”. Určite je toho viac, píšem zatial o takýchto temach len okrajovo. Nie je nutné na teraz príliž rozoberať teorie. Skor je dôležité isť von a niečo skúsiť. Alebo ešte lepšie pre mnohých z nás, pokračovať v tom ďalej. Zdať sa môžeme kedykolvek ten čas prejde tak či tak.

Šport je vytrvalosť na dlhé trate. Nebavme sa o profesionálnom športovaní, to je úplne iná kapitola. Bavme sa o aktívnom pohybe každý deň. Zabudnime na kroky, kilometre, intenzitu, tepy. Hýbme sa pre radosť, výdrž, nie pre unikanie z niečoho. Skúsme pozorovať na sebe čo všetko takéto pohybovanie zmení v našich životoch. Môže to byť o mnoho viac ako len o dve čísle menšie nohavice.

Športovanie

michal_botansky_sport_bloger

Keď som začínal s behom, nevedel som nič. Postupne som začal stretávať ľudí, čo ukazovali možnosti. Ak by sa ma niekto dnes opýtal čo najviac z behu si na začiatku pamätať. Tak sú to dobré bežecké topanky a vymieňanie skúsenosti s druhými. To ostatné príde postupne. Mam taký pocit, že to neplatí len pre beh.

Každý článok zachytáva obdobie v ktorom sa nachádzam. Je to super nástroj na mapovanie života. Možno nakoniec z nich vznikne scenár na celovečerný trhák. Kto vie. Nech to bude akokoľvek, iba pokračovaním zistím, kam ma písanie posunie. Je to tak aj so športom, či každodenným pohybom mimo tréningových ihrísk.

Príspevky o športe majú najväčšie sledovanosti na blogu, ale aj sociálnych sieťach. Na začiatku moja tvorba bola o akom si romantickom vnímaní sveta. Odozva bola úplne minimálna. Keď som sa prvý krát odfotil pri stavbe takmer všetci sa posmievali dokonca bol som aj na koberci. “Miško čo to vlastne robíš”. Moja odpoveď: “Toto budeme teraz robiť, funguje to.” Zvyšok je história.

Najväčší internetový ošiaľ spôsobilo moje pôsobenie v televízií známej relácií o bývaní. Druhý aktivity v historickom centre v Banskej Štiavnici. Istým spôsobom bolo fajn, keď ma ľudia spoznávali z televízie, či videa z modrej sociálnej sieti. Všetko po niekoľkých týždňoch skončilo a upadol som do zabudnutia. Teda aspoň na prvý pohľad sa tak mohlo zdať.

Samozrejme moje tvorenie pokračovalo a sem tam jedno, dve videá šli do sveta a dosiahli väčšie sledovanosti. K tomu sa pridali články, príspevky. Postupne času mnoho ľudí z okolia vie, že píšem, športujem, tvorím.

Ďalší nečakaný úspech mali bežky. Začalo sa opäť na podnet chalaniska, ktorý mi dával rady k behu, k člnkovaniu, k strave, výžive. Len nemal na mňa čas. Na internete som vyhľadal informácie o najbližšej bežeckej trati, počkalo sa na sneh. Na jar prišlo takmer päťsto odbežkovaných kilometrov v Štiavnici, Skalke, Čertovici. Netušil som, koľko ľudí bežkuje. Naozaj je nás dosť. To je asi dobré dodať, netrpia tu tak kolená, ako pri behu. Takže ak nebežkujete, skúste oba štýly. Možno sa zapáči. Cez leto máme kolieskové bežky. Len to už je ďalšia kategória športovania.

Po náročných tréningoch telo dostáva zabrať. Ak chceme podať dobrý výkon, je nutne čo najlepšie a najrýchlejšie zregenerovať (ak máme tréningové plány, myslíme to disciplinovane). Regenerácia je mimoriadne dôležitá. Samozrejme výživa, strava, doplnky ako je kĺbová výživa a ďalšie o tom sa nemusíme baviť. Tie musia isť ruka v ruke, ak to myslíme s aktívnym pohybom vážne.

Za mňa najlepšie regenerácie začali behom na Sitno a čľapotanie sa v Počúvadle. Cesta otužovania začala na jeseň a pokračovala do zimy. Kde pri behu ma chytil zápal niekde v kolene a musel som všetko dať bokom. Lekár odporučil teplejšiu vodu aby sa zápal vyliečil čo najskôr. Pomohlo. Plávanie v plaveckom bazéne raz do týždňa je skvelý doplnok k aktivitám.

Postupom času sa začali ozývať ľudia, že teda nie som sám čo niečo robí. Vždy ma poteší keď vidím, počujem ako svet okolo mňa je aktívny. Je nás veľa. Komunita je obrovská. Športy sa navzájom odlišujú od seba. Tempá taktiež. Je to nepodstatne. Čo je podstatne, že niečo robíme.

Netuším, či je šport dôležitý, čo tuším, že pohybujeme sa všetci. Je úplné jedno na akom prostriedku. Možno aj preto cítim väčší záujem, keď sa bavíme o športe. Veď mudrovať o živote je ľahké. Lenže či to k niečomu aj vedie to nevedno. Ľudí zaujíma šport a aktívny pohyb vo všeobecnosti. No sem tam sa stane, že lenivosť nad nami výhra. Radšej si povieme, boli ma koleno, chrbát, nedá sa mi, nestíham, vonku prší.

Vďaka tomu čo robím, stretávam ľudí. Mám super kamošov, čo ukazujú nové možnosti, kde športovať.  Mám okolo seba lekárov, čo vedia dať dokopy moje zranenia, výživu, ale aj nastaviť stravu. Sem tam si vymením skúsenosti z trénermi, fyzioterapeutom, psychológom. No najčastejšie sa bavím sám so sebou. “ešte poď ”.

Vďačím športu, ale aj tvoreniu, že mám na svet pohľad, že nie som a nikdy nebudem najlepší. Mám len dve možnosti, buď budem usilovne trénovať, alebo nebudem. Je úplné jedno, kto nám bude, nebude fandiť, ľudia okolo nás sa budú obmieňať. Je to prirodzené. Nikto nestojí na tom istom mieste. Možno to všetko tak vyzerá, ale kto vie aká je skutočnosť. Nezabúdajme, nejde len o tehličky na bruchu. Ako hovorí istý pán Inžinier. “Pokiaľ je vidno tehličky, stavba nie je dokončená”. Vždy máme možnosť pohybu, je na nás ktorú zbadáme a vyberieme si. Možno stačí sledovať, niekoho aktívneho z okolia. Sociálne siete sú skvelý pomocník.

 

Prvých sto

michal_botansky_bezky_limity_bloger.jpg

 

Zobúdzam sa ráno o tretej so silnou bolesťou zubu. Zrazu si jeden z mojich posledných zubov premyslel, že chce isť von. Sánka opuchnutá, asi som mal aj horúčku, silne rezanie v ústach mi nedalo spať. Malo sa vstavať o piatej ráno. Lenže zrazu bolo všetko inak.

Mam rád bežkovanie, som aktívnom pohybe, v otáčkach a na čerstvom vzduchu. Po Veľkej noci som zrazu mal veľa voľného času cez víkendy. Nakoľko behanie v Štiavnických lesoch som dal nabok. Zrazu tých medveďov začalo byť veľa, alebo menej turistických chodníkov. K tomu som si dával dokopy zranenie z tridsaťkilometrových jarných domácich behov.

Vďaka lekárom, špeciálnym diétam, výživovým doplnkom, cvičeniam a obmedzeniu behania sa zranenie podarilo vyliečiť bez operácií. Takže s behom som opatrne začínal, lenže aj tak tam bola časová medzera. Chcelo to doplniť aktivitu.

Letné bežkovanie som videl prvý krát na Skalke. Chalan išiel na čudných korčuliach s palicami. Hovorím si, že sa mu chce. O rok neskôr držím palice a stojím na čudných korčuliach ja. Hovorím len tak do vetra, ako som toto mohol. Prvý krát to bol hrozný zážitok. Na paliciach som zlomil koncovky, dva krát som spadol a nevedel som prejsť päťsto metrov do mierneho kopca. K tomu prišlo zranenie chrbtice, všetky aktivity šli na čas bokom.

Bežkovať viem, korčuľovať tak isto. To nič nebude. Asi dva mesiace sa hľadala správna trať, kde by mohli začať tréningy. Poradili my cyklisti miesto kúsok od nás parádnu rovinku. Bola nedeľa, prišlo prvých sedemnásť kilometrov. Dva krát pád, raz aj s obuchaninami a krvou. Terén bol zmapovaný môžeme začať trénovať. Od štartu po zákrutu a späť štyri celé dva kilometra.

Nedeľa, pondelok, utorok, štvrtok bolo dokopy päťdesiat pat kilometrov. Zoznamovanie s traťou s náradím, dolaďovanie techniky, prvé prepočty rýchlosti na kilometer. Doladenie stravy, regenerácie a pláň do konca týždňa. Je fajn vedieť čo treba upraviť aby prišla forma.

V nedeľu príde prvých sto. To znamená v sobotu ráno skoro vstať a prejsť aspoň 30 kilometrov a v nedeľu dvadsať. To je sedem otočiek v sobotu a päť v nedeľu. Hlava zrovnaná, zásoby vody a tyčiniek na energiu pripravených. Už len ráno skoro vstať a isť. Žiadne rýchle tempa, len pokúsiť sa otočiť sedem krát.

Prišlo ráno. Bolesti neprestali, nevyspatosť, vyčerpanosť, bolesti hlavy, ten zub bol už len bonus. Pohár vody, ľahké raňajky a vetička: veď idem skúsiť, za to nedám nič”. Prvé kilometre boli najťažšie aké len mohli byť. No ubehli rýchlo. Ten siedmy, začal byť náročný a nebezpečný. Prišlo mi zle, chcelo sa mi zvracať, odpadnúť a asi aj zomrieť. Vtedy som pochopil, že asi bude správne počúvnuť varovné signály.

Dokončím kolo napijem sa vody, chvíľu vydýcham a idem domov. Na čudovanie medzi čas nebol špatný. Cez prestávku sa mi polepšilo tak, že zvládnem cestu domov. Dostala sa ku mne sprava, že tridsať kilometrov je možné otočiť do dvoch hodín. Idem skúsiť ešte dve kolečká a vnedeľu pôjdem zvyšok. Tie sa už šli ľahšie. Našiel som v taške gél s energiou a ten ma zachránil. Prišla druhá prestávka s ňou aj chuť isť domov. Zub bolel neskutočne. Telo dávalo každým kilometrom pocítiť, že nie je zbytočná energia na takéto aktivity.

Mne to nedalo. Premohol som sa a dokončil tri posledné koliečka. Veď cez týždeň som ich v pohodičke točil. Takže už nebolo o čom. Sám som presvedčil seba, že je to možné a všetko ostatne išlo stranou. Bol to náročný tréning. Šiel som na doraz mojich limitov. Cez deň prišla menšia únava, no nič sa nestalo. V nedeľu ráno tých dvadsať kilometrov už bola hračka. Trochu lýtka štípali, ale inak všetko ostatné bolo v poriadku.

Bol to skvelý týždeň. Ranné behy, činkovania a večerné bežkovania. Telo dostalo neskutočnú nálož. Jeden z mojich lekárov mi povedal, že som dostal telo do stresu. Preto by som mal lepšie regenerovať a nezabúdať okrem iného na antioxidanty. Podľa všetkého športové aktivity majú pozitívny vplyv na život. Ak športujeme musíme sa viac o seba starať, viac sa híčkať. Nakoľko tam vonku dávame zo seba viac a často krát ideme za svoje limity.

Tieto slová majú pripomínať, že možno nebude vždy všetko najlepšie ako si myslíme, alebo naplánujeme. Napriek tomu je možné naše ciele dosiahnuť aj keď sa budeme chcieť vzdať na začiatku, v strede a možno aj pred koncom. Bude treba veľa úsilia vynaložiť, inokedy to pôjde ľahšie. Možností je mnoho, ako zvládnuť niečo čo chceme dosiahnuť. Za mňa je šport jedna z najlepších aktivít ktorá mi neustále pomáhať zlepšovať moje fyzické, ale aj mentálne sily. Je zaujímavé, čím viac trénujem, tým je moja kondícia lepšia a to nie len v športe, ale v každodenných situáciách. Tu treba jasne dodať, že prídu dni, keď nebude iná možnosť ako sa vzdať. Ale to už iný článok, príbeh, skúsenosť. Ďakujem všetkým za podporu pri mojich športoch. Cítim ju, je nás naozaj dosť.

Pohyb, šport a to všetko okolo toho

michal_botansky_sport_beh_bezkovanie_florbal

Práve ukončujem moju prvú sezónu bežkovania. Koniec bol takisto ťažký ako začiatok. Náročná zamrznutá neupravená trať, silný vietor, zima. Netrúfol som si ísť rýchlo, bál som sa zranení a neveril som si pri ovládaní bežiek na ľade a jamách. Zmieril som sa, že prejdem posledných pár kilometrov, bude fotka a pôjdem domov. Lenže o hodinku takmer všetky ľady povolili a tak padlo dvadsať odbežkovaných kilometrov. Rozlúčka ako sa patrí, s peknou fotkou, bez pádov, milý rozhovor a aj sa zamakalo.

Ono to všetko vzniká náhodne. Nejako prišiel beh, činky, prestávka, florbal, tenis, snowboardovanie, flákanie, bežky a plávanie. Každý šport ma preniesol určitým životným obdobím. Vďaka nim som začal viac jesť, starať sa o seba. Narástlo brucho, potom sa zhodilo, prišla aj manažérsko – líderská úloha v tíme. Prekonávanie samého seba, disciplína, vytrvalosť, dlhodobosť, počúvať vlastné telo, sem-tam sa s niekým poradiť, pochopiť dôležitosti správnej obuvi. Nájdenie odvahy, pokory, sebavedomia, odhodlania, že teda keď už, tak do každého počasia, akýchkoľvek pocitov, chutí.

Nájsť vnútornú motiváciu je azda to najťažšie, nielen pri dlhodobom športe, ale aj iných aktivitách, vzťahoch, práci, budovaní, rodine je azda to najdôležitejšie. Po ceste sa budeme vyvíjať, meniť, zdokonaľovať, takže je úplne prirodzené, ak sa zatúlame, zabudneme, nestihneme, odflákneme, zmeníme kurz, ale aj seba. Je to v poriadku, len sa nezaseknime doma na gauči, narastie nám brucho alebo zadok.

Túto zimu som vynechal jeden beh pre lejak. Zo začiatku som nevenoval pozornosť pravidelnosti, všetko sa točilo, ako nevládzem, nemôžem, nejde to, nedá sa, nie je kde. Strava bola podceňovaná, ale aj oddych, spánok, vitamíny, oblečenie, obuv, všetko bolo len také, nijaké. Prvé bežecké topánky boli oslava, len chvíľku trvalo ich rozbehať. Bežky? Prvé bežkovanie skončilo otázkou, ako toto môže mať niekto rád. Po preplávaní úvodnej dĺžky bazéna som chcel ísť domov.

Premýšľam, čo vlastne je za tým mojim športovaním. Sú to výhovorky, aby som mohol zjesť viac jedla, lepšie sa cítil, bol vo forme? Lenže bolesť, zranenia, nechuť, trpenia či prekonávanie lenivosti nie sú tak jednoduché ako pôsobím na fotkách a videách. Taktiež stoja viac ako koláčik navyše na večeru.

Keď som začínal robiť šport, v prvej etape som chcel vyzerať dobre, mať svaly a tomu som prispôsobil všetko. Niekoľkohodinové cvičenia, veľmi veľa jedla, kopec prepotených tričiek a cvičilo sa. Druhýkrát ma šport preniesol po prestávke takmer všetkým. Prežil som prvý odbehnutý kilometer, nesprávne oblečenie, obuv jedlo. Činkovanie ma vyfackalo úplne, nedarovalo mi nič. Otužovanie bolelo. Pri bežkách ma varoval náhodný pán, aby som bol opatrný, lebo si môžem ublížiť.

Mnoho športovcov okolo mňa je o mnoho lepších ako ja. Majú lepšie časy, kondičku, techniku, výstroj, znalosti. Obdivujem ich, je radosť pozerať na nich. Tak isto je skvelé pozerať sa na tých, čo sa snažia. Inšpirujú ma k lepším výkonom a ešte, keď ma niekto pri prebiehaní povzbudí: „Poďme ešte”. Skvelý pocit. Robím to isté druhým: „Už iba kúsok a ste v cieli.” Podpora jeden druhého nestojí nič a ten druhý možno o dve sekundy bude mať lepší čas.

Šport je nebezpečný, či ide o môj beh, bežkovanie, otužovanie, cvičenie. Ak sa unavíme, preceníme svoje sily, prichádzajú zranenia, bolesti. Robím to, čo mi prináša kondičku, skvelé pocity, príručky, víťazstvá, lekcie, taktiež prehry. Objavujem nové možnosti pohybu, miesta, výzvy, seba samého. Nikto sa nepozerá, nemusím kopec vybehnúť, bežať celých pätnásť či dvadsať kilometrov. Je fajn si zobrať prestávku, vydýchať, či vytvoriť žlté srdiečko v snehu. Nie vždy viem ísť dobre, únava, bolesti, nesprávne nastavená strava z predchádzajúceho dňa, zlý spánok, málo vody. Tak isto je skvelé potlačiť svoje limity a skúsiť.

Psychohygiena, vypustiť všetko z hlavy. Je to medzi mnou a kopcom alebo zablatenou poľnou cestou, päťkilometrovým stúpaním zasneženým lesom. Hľadám miesta, kde je menej ľudí, kde môžem byť sám so sebou. Môžem zakričať, nadávať alebo sa tešiť. Dôvod na pohyb sa nájde vždy. Za mňa je to fotka s východom slnka, adrenalín pri zjazde s kopca, pocit dobre odmakaného výkonu, odreagovať sa, zabudnúť či len tak pre potešenie. Nech robíme akýkoľvek šport, je to skvelé. Môžeme byť amatéri, začiatočníci, machri, profíci je to jedno. Nechá nás robiť to, čo chceme. Ak sa chceme posunúť ďalej, bez tréningov to nepôjde. Dôležité je aj tak niečo úplne iné, a to iné máme každý v sebe. Práve taká tá vec, maličkosť, pocit, svetielko, rozhodne, či dnes ľahneme na gauč alebo pôjdeme von.

Kopce

michal_botansky_blogger_bezkovanie

 

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Musíš niečo vydržať

Musíš niečo vydržať

Ako to býva zvykom, z času na čas sa niečo pokašle. Niekedy menej, inokedy viac. Tentokrát toho bolo akosi viac naraz. K tomu neboli výsledky, čísla červené a nedarilo sa v ničom.

Môžeme byť akokoľvek silní, no každý z nás o sebe z času na čas zapochybuje. Sme bytosti plné emócií, neustáleho premýšľania a sem-tam aj domýšľania. Naozaj stačí niekoľko pokazených maličkostí a nie vždy sú naše reakcie ukážkové.

Často sa hovorí, buďme milí k druhým ľuďom, nevieme, čo prežívajú. Sami prežívame zmeny nálad, nadšenie, radosť, stres, tlak, zlosť alebo pociťujeme krivdu, lebo sme niekoho pustili na križovatke a ten druhý nás nie. Tu sme dva tábory, jedni z nás, čo sklonia hlavu a plecia a tí druhí, čo sa vykričia.

Za seba napíšem, vydržím veľa, no sú situácie, z ktorých ma ide roztrhať. Vtedy vypínam všetko, beriem si voľno, idem behať, čľapotať, či len tak sa flákať. Moja reakcia prichádza na druhý deň. Samozrejme, že sú situácie, kde musím potlačiť všetky emócie a nasadiť stopercentný profesionálny výkon.

Ako sa všetko na mňa lialo, stále prichádzalo niečo nové. Bolo len otázkou času, keď sa niečo muselo stať. Prepadla ma depresia a nechuť ísť ďalej. Najhorší je pocit bezmocnosti, keď som nevedel zvrátiť udalosti. Až som sa na jednej z pracovných porád posťažoval a vinil celý svet.

Až po moment, keď človek na druhej strane buchol po stole a zareval: „Miško, veď voľačo musíš zniesť. Absolútne nezľahčujem situáciu. No ešte raz, musíš niečo zniesť. Všetko vyriešime postupne.“

Ostal som zaskočený, prekvapený, no hneď v tom momente zo mňa opadla všetka nechuť, depresia a čo ja viem, čo ešte všetko. Ten človek nielen, že mal pravdu, ale sem-tam potrebujeme otcovsky dohovoriť.

Večer v kancelárií, keď utíchli telefonáty, emaily som začal premýšľať nad tým, čo som mohol urobiť lepšie, viac či inak. Neobviňoval som sa, lebo zas by som bol tam, kde som bol pred poradou. Po bitke je ľahko hodnotiť, filozofovať, čo by bolo keby. Lenže žiadne keby zatiaľ nezvrátilo minulosť.

Vždy konám tak, ako najlepšie viem. Verím, že každý z nás robí vždy najlepšie, ako vie. Robenie najlepšieho, ako vieme, nie vždy stačí, aby sme odvrátili situáciu, výsledky. Neverím, že niekto príde ráno do práce a povie, že tak teda dnes budem kaziť všetko, teda pokiaľ si koleduje o výpoveď. Je ľahko hodnotiť druhých pokiaľ nevieme, o čo všetko ide.

Je dobré mať aktivitu na odreagovanie, najlepšie fyzickú, kde sa vybláznime, uvoľníme zo seba energie, stres, paru. Tak isto je fajn mať okolo seba niekoho na opretie či na otcovské rady. Za seba môžem povedať, že pre mňa beh v kopcoch, či čľapotanie v studenej vode je jeden z najlepších vybíjačov zlosti, naštvania, sklamania, depresií a podobných pocitov. Športová drina je jeden z najlepších tréningov nielen do práce, vzťahov, ale do celého bežného života. Fyzické aktivity nám ukážu, čoho všetkého je naša myseľ a telo schopné dosiahnuť.

Hovorí sa, že sila, čo nás teraz tlačí, nás má v niečom zobudiť. Aj preto píšem tieto slová, aby som sa k nim mohol neskôr vrátiť a potvrdiť, či som vydržal. Je viac ako dobré vydržať, ale tak isto vypustiť paru. Zvyčajne tých najlepších výsledkov aj tak dosahujeme pod najväčším tlakmi. Veď vzdať sa môžeme kedykoľvek, len dnes to ešte vydržme a spravme najlepšie, čo vieme.

Ťah na bránu

Najnovši na blogu, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil :)

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.