Type your search keyword, and press enter

Karty

michal_botansky_bloger_karty

Kráčam si po meste. Stretla ma pani, čo sme sa poznali. Zdravíme sa. Pristavujem sa. Vymieňame zopár zdvorilostných viet. Medzi nimi mi povedala, keby náhodou budem niečo mať aby som sa ozval. Niečo mat znamenalo ponuku. Toto sa odohralo asi šesť rokov dozadu. V tom období istý chalan chcel siahnuť po celej ponuke. Boli sme dohodnutí na dobre slovo. Lenže, keď už malo prísť k uzatvoreniu dohody. Jednoducho si to premyslel. Naštval ma. Po ostrej výmene názorov, dohoda bola definitívne zo stola preč. Spomenul som si na pani z mesta. Ponuku dotiahol do víťazného konca. Samozrejme, to všetko chvíľu trvalo.

Verím, že veci sa nedejú len tak. Neverím na náhody. Verím viac: “aspoň sa pokúsim isť von, možno niekoho stretnem”. Je ľahké byť frajer, keď nám ide “karta”. No je ťažké hrať s kartami, ktoré nie sú na prvý pohľad víťazné. Je dobré si takéto pamätať. Ono to totiž platí v rôznych životných oblastiach.

Hovorí sa, že prehry nás naučia viac ako víťazstvá. S tým do určitej miery súhlasím. Len keď je prehier príliš veľa, prídu pochybnosti, depresie, myšlienky na zabalenie všetkého. Je dobré vedieť vyhrávať, dôležité zvládať prehrávanie.

Áno šťastie, byť na správnom mieste v správny čas. Všímať si okolo seba, počúvať, pozorovať, skúšať. Hlavne byť vonku vo svete. Aj to nezaručuje žiadne víťazstvá. Môžeme robiť všetko najlepšie ako len vieme, aj tak nemusíme preraziť. Budeme najväčšími flákačmi a dosiahneme to ku hviezdam.

Hry majú svoje pravidlá. Tak isto aj život. Ak sa budeme len sťažovať, tak bude náročné sa vynoriť a pokojne plávať. Môžem dúfať, snívať, predstavovať a sem tam zariskovať. V neposlednom rade isť naproti výhram. Veď gól padne len vtedy keď vystrelím na bránu. Raz padne.

Nikdy na sto percent nebudeme vedieť čo sa nám podarí získať, ale aj stratiť. Určíte z každej ponuky nebude veľkolepý obchod, vzťah, výsledok. Niekedy dostaneme viac, inokedy stratíme všetko. Niekedy bude treba poslať do ďalekých krajín cely svet, vynadať všetkým, ale stále je fajn nezatvoriť dvere úplne.

Pozor na ponuky. Ešte viac na ružové okuliare, ružové myšlienky, sladké sľuby, pravidlá, závery a hlavne pravdy ako to vždy tak bolo. Hlavne neurazme karty s ktorými hráme, lebo čo keď sú víťazné.

Jedna z kapitol

michal_botansky_blogger_sam_osamleost_zivot

Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.

Športový výkon, životný úspech, správny čas a miesto

michal_botansky_bloger_sport_zivot

Mám rád šport. Jeden z dôvodov je ten, že ak chcem niečo dosiahnuť tak sa to musí odmakať. No a to zvyčajne na tréningoch, s činkami, odriekaním, diétou, časom, myšlienkami, pravidelnosťou. Zatiaľ som neprišiel na to, či existujú skratky, výnimky. Vôbec netuším čo je talent a čo je drina, teda aspoň v disciplínach, ktoré robím ja.

V živote sa dostávame do rôznych etáp. Objavujeme, strácame, nachádzame, alebo len tak ideme s prúdom. Mne sa páči, že si môžeme vybrať. Len nie vždy vnímam, že je na výber. O mnohých športoch ktoré robím/robil, som počul už v minulosti. Do konca som bol pri nich blízko. Pre záhadný dôvod ma spojili až okolnosti, ktoré prišli o niekoľko rokov neskôr.

Ako sa tak pozerám okolo seba, za seba, nemôžem sa zbaviť pocitu, ako to nie je len o športe. K tomu to neplatí len v ňom. Mnohé skutočnosti sa prekrývajú s denným životom. Návyky, ktoré sa ku mne dostanú prostredníctvom športu, alebo bežného života využívam v oboch oblastiach. Lenže, to môžem povedať až dnes.

Mám rád keď sú okolo mňa ľudia čo majú koníčky. Môžem sa od nich vždy niečomu priučiť. Tak isto je to keď niekto dosiahol úspech v bežnom živote. Nechcem rady od nikoho. Tie aj tak po pár dňoch zabudnem. Zaujímajú ma príbehy. Vedieť čo je dobré si všímať, aby som si povedzme nebuchol hlavu. Lekcie dostanem tak či tak.

Jedno je isté, nie vždy si všimnem, niekedy si namýšľam, nie vždy sa mi chce. K tomu nie všetko sa podarí. Život je záhada. Všetko je poprepletané tenkými motúzmi a na konci dňa, mesiaca, obdobia dáva zmysel. Či len stačí byť na správnom mieste v správnom čase?

Chcem sa venovať takýmto témam. Zaujíma ma, čo všetko bude treba odmakat, čo bude odmena, šťastie, náhoda, zablúdenie. Rád by som sa vyhol bolesti, nesprávnym reakciám, zbytočným emóciám. To čo chcem od seba sa postupne upravuje, obrusuje, vyjasňuje.

Možno práve preto som si tak obľúbil šport. Jeho lekcie, postupy sú nekompromisné, teda ak sa chcem niekam posunúť. Zvyčajne tu platí jedno hlavné pravidlo, ak chcem zjazdiť kopec, najskôr musím vyjsť hore. Potom je tu ešte jedno o niečo dôležitejšie. Na každý tréning najskôr musím vstať z postele a zabuchnúť za sebou dvere.

Športové výkony sú svojím spôsobom životné úspechy. Ktoré sa dosahujú zvyčajne nie v najlepších podmienkach. Zatiaľ som sa dostal potiaľto. Teoria.

Nejako prežiť

michal_botansky_blogger_jedlo

Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.

Minulosť, budúcnosť

minulost_buducnost_dialnica_blogger_michal_botansky

Sem tam sa zamýšľam nad minulosťou. Pýtam sa sám seba, čo by asi teraz bolo inak, ak by som sa vtedy rozhodol presne opačne ako teraz. Nerobím žiadne výčitky, čas už nevrátim späť. K tomu rozhodovanie bolo najlepšie ako som vtedy vedel. Tak isto sa pristihujem, keď sa pozerám do budúcnosti. Čo by som chcel, čo mám robiť, ako to má celé vyzerať. Na chvíľu obhliadnuť späť do minulosti je fajn, ak hľadám poučenie, lekcie, rady, aha momenty. Taktiež unášanie v budúcnosti je dôležité, aspoň na chvíľu. Veď o čom by bol život, ak by sme nesnívali.

Mam pocit, ako keby niektoré situácie chceli zničiť moje ego, rozvrátiť sebavedomie, jednoducho niečo vo mne zmeniť zlomiť. Za mnou je kopa rozhodnutí, ktoré nepriniesli to čo mali aspoň zatiaľ. Už niekoľko krát som sa vzdal, upravil kurz, zaťal zuby, šiel preč. Rozhodnutia ktoré sa zdali ako najlepšie, sa ako si neukazujú vôbec tak po čase.

Dobrá správa je, že nie každé zlé rozhodnutie, je zlé rozhodnutie. Prekvapíme svoje ego, dostaneme príručku, niekedy sa nestane vôbec nič. Vlastne, ono každé jedno rozhodnutie robíme najlepšie ako vieme v tej danej chvíli. Takže mám dve možnosti pozerať sa na seba ako obeť, alebo učím sa. Tie lekcie prichádzajú postupne. Niekedy sú tu takmer okamžite, inokedy je potrebné sa za nimi obracať do minulosti. Dosť o tom píše aj v múdrych knihách, životom skúsenejší o tom tiež vedia svoje.

Rozhodnutia, ktoré prišli a prichádzajú, nie vždy si dokážem všimnúť všetky okolnosti, nechal som sa uniesť vplyvom emócii, nevidel ďalej, alebo to bola náhoda. Špárať v minulosti by malo byť povolené, ak tak, len na vzdelávacie účely. Nie žiť v nej. Stalo sa to, neviem to zmeniť, no viem niečo upraviť, poučiť sa a pri najbližšej príležitosti sa rozhodnem lepšie. Možno niektoré situácie, ktoré sa javia beznádejné majú veľmi ľahké riešenia. Kto vie, ako to je. Niekedy je správne vydržať, inokedy sa vzdať, alebo nechať to všetko tak a nejako bude. Taktiež, minulosť vie rýchlo uplynúť. O tom by vedelo hovoriť mnoho generálov na dôchodku.

Nie všetko sa toči okolo nás. To už bolo povedané niekoľko krát. Robíme skvelé rozhodnutia, prácu, lámeme rekordy. Len nie vždy si to niekto všimne. Lenže robíme to v prvom rade pre seba. Sem tam dostaneme pohár, medailu, čokoládu za odmenu. Inokedy si rozbijeme koleno, nos, alebo sa nestane vôbec nič. Zabudnime na počítanie srdiečok, páči sa mi to. Áno je to fajn cítiť pozornosť, ale aj v minulosti naši predkovia dosahovali rôzne výsledky a nie vždy o tom svet vedel.

Sú články ktoré tvorím niekoľko dni, týždňov dokonca mesiacov. Je veľmi ľahké vymazať myšlienky, alebo ich nechať stratiť sa v poznámkach. Lenže viac sa mi páči, popremýšľam nad tým všetkým. Ako by to bolo ak by som, to predsa skúsil? Strach, neistota, neznáme čo ak to dokážem. Čo ak je to začiatok novej kapitoly. Vlastne to neplatí len v článkoch, pre mňa náročných tréningoch, ale aj v bežných situáciách.

Dôležité je pre mňa nežiť v tom čo bolo, ale ani ďaleko v tom čo by mohlo byť. Každý z nás robí skvelé rozhodnutia, odvádza kus dobrej prace, podáva fantastické výkony v niečom, no tak isto sem tam niečo riadne pokašleme, či máme jednoducho smolu. Aj preto vnímam dôležitosť nesprávnych rozhodnutí, snívania, ale aj vychutnávania chvíľ ktoré sa práve dejú. Čo keď sa to už nezopakuje, čo keď je to najlepšie čo by mohlo byť? Pamätám si keď na základnom vojenskom výcviku nám školitelia vysvetľovali, ako budeme do konca života spomínať. Vtedy som sa im smial.

Všetko okolo nás sa deje, my sa dejeme. Čas beží rýchlo, pomaly. Niekto ho má viac, niekto menej. Niekto tvorí, filozofuje, nepýta sa, nevie, že nemôže. Ďalší dúfa, prosí. Sem tam stretneme niekoho kto žije v minulosti, v budúcnosti. Príde aj taký, čo má na všetko odpovede. Ja verím v život, že je možno dobre trochu niečo vedieť, ostatne pozorovať, sem tam niečo vyskúšať, a nie do všetkého sa zapájať. Aj tak všetko nestihnem. Taktiež nosím si so sebou batoh poznatkov, zážitkov, emócii, rán, víťazstiev ktoré sa ku mne nejako dostali. Niektoré z nich bude možné použiť viac krát, ďalšie sa stali iba raz. Bez nich by som podľa všetkého nevedel čo viem teraz, ale zas možno niečo iné. V tomto je ten náš život skvelý, je jedna poprepletaná veľká záhada, ktorá sa žije práve v tejto chvíli.

Druhé šance

michal_botansky_bloger_druhe_sance.jpg

Každý nový článok začína uverejnením toho najnovšieho na blogu. Premýšľam či sa vyrozprávať, všimnúť si niečo, filozofovať, nechať sa unášať myšlienkami. Akýkoľvek smer je vždy práca, stres, napätie, ale aj dobrý pocit s niečoho. Je to celé dobrovoľné, chcem len vedieť kam ma moje písanie môže posunúť.

Mam rad kreativitu, blog ma núti ju používať. Ako žiak som vzorne neznášal slohy, ničilo ma čokoľvek písať. Iba raz sa mi podarilo napísať slohovú prácu na jednotku. Pani učiteľka celú triedu namotivovala tak, že som ju poslúchol a dostal som jednotku. No pred tým cela trieda sme úlohu poriadne pokašlali.

Ako si to vo mne zostalo a od vtedy verím, na druhé šance. Nie vždy som ich dostal. Miestami ich bolo azda milión. Mnoho z nich som premenil, iné pokašlal na plnej čiare. Pozeral som na seba za to neskutočne kriticky. Lenže len kritikou sa veci, ľudia, udalosti nemenia k lepšiemu, k tomu všetkému je potreba čin, skutok, akcia, vyhrnuté rukávy.

Vždy niekto niekoho oklame, podvedie, pomýli, sklame, nesprávne reaguje. Ak sa na svet pozeráme podľa svojich vzorcov, myslime že ten druhý by mal urobiť to čo by sme urobili my. Asi to tak nebude. Buď sa poriadne naštveme, alebo sklameme. Nikdy nevieme čo je na sto percent na druhej strane. Aký bol skutočný dôvod, čo vyvolalo reakciu, podnet.

My ľudia sme neúprimní, bojíme sa povedať jeden druhému pekne čo sa deje. Radšej napíšeme záhadný príspevok, povieme to druhým ľuďom alebo len tak radšej odídeme. Robil som to isté, do okamihu, pokiaľ sa mi nezačali množiť správy prečo píšeš článok o mne. Vtip bol v tom, že ten článok ani zďaleka nešiel okolo danej osoby, ale príspevok na modrej sieti už áno.

Dávnejšie som ľudí vyhadzoval zo svojho života. Lebo nepodporili, neporozumeli, smiali sa. Skutočnosti to bolo všetko úplne inak. Len som nedokázal správne vytriediť sústavný príliv nových vedomostí. Ak niekto nesúhlasil, už som sa viac neozval. Nemá zmysel sa ospravedlňovať. Nepamätám si už presne komu som sa takto správal. Asi už aj ostatní zabudli. Nemá zmysel sa vŕtať v histórii. Je tu poučenie, nie vždy ma zmysel ľudí blázniť, veď častokrát ide o nič.

Mne sa páči život, nie vždy môžeme na sto percent predvídať čo nás čaká zajtra, ako zareaguje nás životný partner, kamaráti, rodina, susedia, úplne neznámy okoloidúci. Niekedy dostaneme studenú sprchu, schytáme podhodene poleno, ale tak isto nezištnú pomoc. Neviem či je život dlhy, krátky, rýchli alebo pomalý, ale ak mi niekto prekáža jednoducho ho obídem. Keď ho už musím mať vo svojom živote, tak čas s takouto osobou minimalizujem. Nechcem robiť niekomu zbytočne nepríjemnosti, lebo možno to je cele inak a ja si iba namýšľam.

Nechcem nikomu ubližovať, no nie som si istý či to bez toho pôjde. Ak niekto chce aby som spravil niečo, čo ja nechcem, ten druhy sa bude asi na mňa hnevať. Mám žiť život tak aby som sa páčil všetkým? Neviem čo je najsprávnejšie. V tomto období si myslím, asi by sa nemalo všetko dávať na jednu kopu. Mnoho situácií si bude vyžadovať odlišné riešenia, prístup, postupy.

Pamätám si situáciu, keď niekto na mňa brutálne vyskočil. Ten človek nemal asi svoj deň, neurobil si svoju prácu a alibisticky všetko zhodil na druhých. Mňa vysmial. Mal som sto chutí toho chlapa prefackať aby sa spamätal. Lenže si hovorím v hlave, iba by som sa uspokojil a zajtra by ma to mrzelo. Radšej som šiel preč a o pár dni sme to celé bez emócií vyriešili.

Druhé šance sú pre mňa niekedy tretie, štvrté päťdesiate. Samozrejme dokážem sa hnevať na druhých cele mesiace, roky. Takmer vždy príde deň, keď už ani neviem, prečo som sa hneval. V tomto som naivný, verím druhým. Aj keď niekedy sa prehováram, že už by som nemal. Na konci dňa ide o nič, nebaví ma naťahovať za pocit a myšlienku ako som mal pravdu. Z toho som už vyrástol.

Ešte maličkosť tých druhých si zvyčajne vykresľujeme tak ako ani v skutočnosti nie sú. Tu najčastejšie vznikajú sklamania. Aj ja mám vykreslených ľudí, je takmer nemožne zbaviť sa takýchto predstáv.  Niekto príde na cely čas, niekto na  isté obdobie. Nezabudnime, každý z nás je za zlého u niekoho iného. Ešte ľahšie sa hovorí čo by ten druhý mal. To je také nepekné.

Verím na druhé šance, pre lepšie zajtrajšky, krajší svet. Nie len preto, že vďaka druhej šanci som ako žiak napísal najlepšiu slohovú prácu. Skôr preto, ak sa budeme každý na každého hnevať, ako toto celé bude mať zmysel? Ten čas prejde tak či tak, ale asi by bolo krajšie s úsmevom a keď už tak, aspoň si neubližujme.

Malé veľké veci

 michal_botansky_bloger_drema_big_or_go_home.jpeg

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme?  Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Ach ten čas

 michal_botansky_čas_zivot_zdravie.jpg

Na život mám vždy čas. Netuším, ako to je u druhých, no u nás to funguje, že sú určité činnosti, ktoré musia byť a potom je mojou povinnosťou byť super flexibilný. Nie vždy je to možné zvládať. Preto veľa športujem.

Ranné cvičenia, raňajky, obed a večera. Čas na tvorenie, čas na výsledky, čas na oddych a šport. Áno, sú dni, keď všetko ide nabok, sú dni, keď prehrám nad sebou a nezvládnem vstať z postele, nečinkujem, mám depresiu, cítim sklamanie. No je viac tých, keď vstanem, aj keď sa cítim, že to nejde. Čím lepšie začnem deň, tým lepší deň je.

Netuším, čo sa to deje okolo, nie je možné mať prehľad o všetkom. V poslednej dobe všade za rohom číha nejaká nástraha. Pohybovať sa vpred chce odvahu alebo sladkú nevedomosť, že sa to nedá. Páčia sa mi myšlienky typu: „Nevedel som, že sa nedá uspieť v tejto oblasti.” Vnímam okolie, čo hovorí, čo robí, tvorí, čomu verí.

Všímam si okolo seba dve skupiny ľudí, tí, čo budujú a idú si svoje tempo. Potom sú takí, čo sa naháňajú a nič nestíhajú. Každý z nás niečo buduje, tvorí, žije, nie každý si to aj uvedomuje. Neznášam ponáhľať sa a celý čas utekať za niečím. Viem, ak chcem podávať celotýždňové výkony, mať výsledky, musím si rozložiť energiu. Dokážem mať desiatky schôdzok za deň, vybehať nemožné, pohnúť horami, útočiť na bránu. Lenže na druhý deň sa neviem postaviť z postele. Toto nemá nič spoločné s vekom. Každá práca dáva zabrať, je dôležité si to aj uvedomiť, nikto z nás nie je stroj.

Ak človek je unavený, naháňaná sa, robí chyby a tie vyvolávajú ďalšie situácie okolo nás. Samozrejme, sem-tam dni sú rýchle, náročné, bolestivé. Niekedy tie zuby jednoducho zatnúť musíme. Lenže byť v otáčkach nonstop je neudržateľné. Zdravie máme len jedno, keď niečo nie je v poriadku, zasvieti nám kontrolka. Poučky znejú jasne: navštíviť servis. Len nie vždy to tak v praxi aj je.

Nepíšem o tom, že nemám nič robiť, skôr o tom, ako mám robiť tak, aby som vydržal celý týždeň byť vo forme, podávať výsledky. Čas a zdravie majú svoju dôležitosť, veľmi ťažko sa hýbe, ak ich máme naštrbené. Tak isto je náročné pohybovať sa vpred s prázdnym žalúdkom. Sú aktivity, v ktorých jednoznačne musíme byť super rýchli, v iných o niečo opatrnejší. To sa však naučíme až po čase, chybách, nesprávnych rozhodnutiach, slepých uličkách, ale aj od skúsenejších.

Možno pôsobím, že sa veľa naháňam, v skutočnosti je to inak. Mám pred sebou veľa života, chuť tvoriť, pohybovať sa, skúšať, hľadať. Samozrejme, chcem mať čas. To všetko, čo sa deje okolo a som toho súčasťou, chcem byť toho súčasťou. Ak hovorím niekomu o tom, ako nemám čas, je len jeden dôvod, nechcem mať toho človeka pri sebe. Len jedna maličkosť, toto je vec, ktorú mením. Pretože je super mať okolo seba tím, ktorí ťahá za ten istý koniec. No nie vždy je to aj tak možné, ale čas si môžeme nájsť vždy.

V tom istom kolotoči

michal_botansky_blogger_zivot_je_kolotocAni neviem, aký je deň, pripravujem nové tridsaťsekundové video a pozerám, akú hudbu som zvolil v tom včerajšom. Zrazu sa ocitnem v aute a môj život mi akosi prebleskol v hlave. Uff, vyzerá to akoby stále to isté dokola.

Kanceláriu neznášam, byť na stavbe je super, no opäť ďalšie problémy, emaily už nechcem ani vidieť, zas tam bude niečo zbytočné, naliehavé. V tom volá kamoš, aby som mu “poradil”, že veď vlastne potrebuje len otázočku za ďakujem. Sem-tam sa stane, ak takéto telefonáty odmietnem, dostanem zlú recenziu alebo mám o ďalšieho známeho menej. Zas som v aute, niekde na ceste, premýšľam na čo som zabudol, treba tankovať, fotiť, natáčať, skontrolovať emaily a ešte sa ide na poradu, ktorá bude zas o tom, ako som všetko pokašľal a všetko je moja vina. Na druhý deň ráno sa preberám, raňajky, činky druhé raňajky, telefonáty typu, spíš? Emaily, obedy a opäť to isté. Sem-tam máme v piatok futbal. Víkend patrí behu v kopcoch Štiavnice a čľapotaniu v tajchoch.

Je pondelok ráno, som v aute niekde na ceste na stavbu, úrad, schôdzku alebo do kanclu. Mám asi dvadsať zmeškaných pracovných hovorov z víkendu, tridsaťjedna emailov, dve textové správy. Napätie, stres, hlad hneď v úvodných hodinách nového pracovného dňa. Neviem, čo skôr, teda viem, lenže všetci chcú všetko hneď.

Ako toto naháňanie môže mať niekto rád. To nemám zatiaľ rodinu, kinderká, netuším, čo je dovolenka, úspech a asi ani radosť.

Pamätám si na ten deň, keď som sa rozhodol, čo vlastne chcem. Bola to šialená jazda, vypracované príležitosti, šťastné náhody, kopa odmietnutí, pochopenia toho, čo sa mi páči a kým sa chcem stať. Vďačím mnohým ľuďom za posunutia, otvorenie dverí. Takisto som urobil mnoho nesprávnych rozhodnutí, sklamal ľudí okolo. Lenže vždy sa konalo najlepšie ako som vedel.

Je dobré si všímať, aké rozhodnutie robíme, na akých miestach sa nachádzame a chceme nachádzať.  Teda kam mierime, či naozaj tam chceme byť. Nemusíme byť všade. Mnoho našich dní sa bude neustále opakovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Budeme robiť bezvýznamné úlohy, dostaneme pred seba skúšky, vypäté situácie. No vždy si budeme môcť vybrať. Preto mnohé naše rozhodnutia prejdú s nami mnohé kilometre, mesiace.

Život je kolotoč, je na nás, aký si vyberieme a takisto, kedy z neho vystúpime. Je mnoho vecí, udalostí, ktoré môžeme prežívať a zažívať odlišne podľa seba a nemusí to byť každý deň o tom istom. Ak sa dostaneme do slepej uličky, niekedy trvá niekoľko rokov z nej vycúvať. Bude to stáť prostriedky, energiu, pot alebo niekedy úplne nič. Nie každá jedna snaha je ocenená.

Dnes sa nachádzam v dňoch, o ktorých som sníval. Milujem ich, ale aj nenávidím. Dávajú mi mnohé životné výhody, lekcie, no aj veľa berú. Neznášam ten pocit, keď bežím hore strmým kopcom, vchádzam do ľadovej vody, letím na pracovné schôdzky, vyčerpaný ponocujem v práci alebo nedokážem ovplyvniť udalosti. Možno sa nachádzam v kolotoči, možno nie. Lenže viem naozaj veľmi málo toho o živote, práci, vzťahoch. Je ľahké nadávať na ťažké životné situácie, fňukať, že každý deň sa niečo náročné deje. Možno naozaj musím voľačo zniesť a niekým sa stať a vtedy toto čím prechádzam mi dá zmysel.

Vyvyšovanie nad druhými

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.