Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Fanúšík

michal_botansky_blogger_clanok

Každého cesta  je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou  je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu  ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko.  Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke  a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

 

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život.  Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

 

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku,  často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

 

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

 

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

 

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej.  A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Vytrvať a nájsť cestu

Vytrvať a nájsť cestu

Nebyť strachu z bolesti, nepoznáme radosť. Čím sa viac snažíme, tým sme na tom lepšie, inokedy horšie. Existuje nespočítané množstvo všeobecných právd. Máme tendenciu sa nad nimi zamýšľať pri nejakej životnej situácií a zobrať si ich k srdcu. Vlastne, je to ako s pesničkami, citátmi, básničkami.

Ak chceš uspieť, nájdi si niekoho, kto už uspel, skopíruj jeho kroky a úspech je tvoj. Múdra myšlienka, len pozabúda na to, že ak budeme robiť niečo ako ostatní, nevybudujeme si svoj štýl. A tu prichádza niečo, s čím nie som kamoš. Zažiť úspech bez obrusovania svojho charakteru, naučenia nových zručností, pokašlania milión maličkostí, zablúdení, zistení, ako chutí blato. Najlepší recept na svoj úspech podľa mňa je ísť von, poriadne si nechať nakopať zadok, vrátiť sa a pozrieť sa na všetko, čo sa spravilo dobre a na druhýkrát to zopakovať.

Každý odniekiaľ pochádzame, niekto sa má v živote lepšie, iný viac lepšie. Je dobre si na to pamätať, ale tak isto pamätať, že odkiaľ pochádzame, tak tam nemusíme celý život zostať pôsobiť. Môžeme ísť ďalej, vyššie, nižšie, vlastne, kde len chceme. Vytvoriť stratégiu, plán, jednoducho založiť útok. Možno to chce niekoľko rokov skúšania, až jedeného dňa sa to zlomí alebo to zlomí nás. Vlastne, potom to už ide samé. Nie nejde, vždy je nutné priložiť polienko do ohňa, aby horelo, či udržiavať prúd vody, aby sa točilo koleso na mlyne. Píšem vo všeobecnosti, dosaďme si do toho to svoje.

Môžeme nadávať na úspešných, bohatých, šikovných, lenže oni hýbu svetom, vytvárajú príležitosti. My ostatní v pondelok ráno ideme do práce. Často pracujeme pre druhých na ich snoch a naše si dávame nabok niekam do zásuvky. OK, sem-tam si odbehneme na dovolenku, kúpime si niečo pre seba, lenže na tie “veľké” veci si  zoberieme úver. Verím, že existuje viac možností, aby sme dosiahli svoje sny. Verím, že máme svoje sny, dôvody, pre ktoré zajtra ráno vstaneme.

 Vízie, sny, ciele

Jednoducho musí to byť veľké, skutočne bláznivé a až tak bláznivé,že 
nikto z okolia tomu neuverí. Pri jednom z rozhovorov mi chlapík hovorí:
„Miško, ty? Ha ha ha.” Ja neviem, či ja, ale idem sa o to pokúsiť. 
Nezabudnime, my si kladieme obmedzenia, vzorce, vieru, povolenia.
Prečo veľké? Prečo nie? Vízie, sny, ciele prinesú nás na miesta, 
o ktorých sme ani len netušili. Tak trochu viac zmenia nás a podľa
všetkého aj naše životy. Prosím, snívajme, nielen v noci, ale aj 
cez deň a spravme pre naše sny viac, ako podať “tiket.”

 Pracovať bezplatne

Uf, najťažšia rada, ktorú som dostal. V dnešnej uponáhľanej dobe,
keď je nutné platiť účty mám pracovať bezplatne? Tak to teda nie. 
Pred časom som sa prichytil pri telefonáte:
„Ahoj, počuj, ak s niečím bude treba pomôcť, spravím čokoľvek.“
Akonáhle vidím príležitosť, chcem byť v tom. Áno, mám podmienky,
musím cítiť, že tak teda tu to pôjde. Ak nie, tak si žiadnu formu 
spolupráce nepripúšťam do hlavy. Jednoducho, chcem sa posunúť 
vždy ďalej. Ja som si našiel pár hodín do týždňa, aby som sa 
venoval projektom, ktoré zatiaľ negenerujú zisk, ale dávajú mi
skúsenosti, poznatky, nových ľudí a mnoho iných.

 Vždy podaj ruku

Vlastne, mal som neskutočný pocit, že som tomu chlapíkovi mal podať
ruku, o pol roka som s ním sedel na káve. Tak trochu s ním na niečom
makám. Mám z neho dobrý pocit, myslím, že sa od neho môžem veľmi veľa 
priučiť. Podávajme ruku každému.

Choď medzi ľudí

Predal som byt, šlo to úplne jednoducho, rýchlo. Lenže, chcelo to
dva a pol roka práce. Vlastne, nebola to práca tak úplne. Mnohí sa
mi smiali, že čo ja mám s tým spoločné a nikdy ma to nebavilo, čo 
tak zrazu. Byť v spoločnosti, vytvárať si rešpekt, úctu, dôveru, to 
všetko chce schôdzky typu: zúčastnil som sa, dlho byť ticho, sem-tam
niečo povedať a keď príde naša chvíľa, tak to rozbaliť. Zabudol som, 
medzitým všetkým odviesť tam vonku veľa práce a aj navyše. Je dôležité
byť medzi ľuďmi, len pozor, pri ktorých.

 Byť v otáčkach

Mám problém s flákaním, som z toho nešťastný. Čas si neviem zadeliť 
a väčšinou prespím celý deň v posteli, na zemi, v kancelárií, v aute,
v lese. Nie je žiadnym tajomstvom, že my ľudia potrebujeme tvoriť,
aby sme rástli. Je jasné, že sem-tam je dobré vypustiť paru, ubrať 
plyn, vyhodiť rýchlosť. Pozor, nie je to len o ťažkej práci. Neverme
všetkému a hlavne tvrdá práca nie je jediný kľuč k úspechu. Veď 
schválne, spýtajme sa tých, ktorí robili tvrdo celý život, či naozaj
všetci aj uspeli.
 Skúšať, tvoriť, neprestávať
Pozeral som prednášku, ako istý pán v rokoch radil publiku. Na každú ich 
otázku odpovedal: „Len to sprav.” Tu by som doplnil, nezabudnime sa pri 
tom odfotiť, či natočiť. O niekoľko rokov budeme mať cenný materiál, ako
sme začínali, pokračovali, ale aj uspeli. Ozaj a pred tým, ako to budeme
všetko chcieť zahodiť do koša, dajme tomu ešte jeden pokus.

 Byť videný

O sociálnych sieťach som písal miliónkrát. Sú obrovská príležitosť ako 
zviditeľniť seba, svoju prácu, záľuby, projekty. Nie sú len o páči sa mi
to, srdiečkach a zdieľaniach, či koľko ľudí sleduje moje videá, či číta 
moje články. Pre mňa sú skôr akýmsi miestom, aj vďaka ktorému pravidelne
tvorím, učím sa v priamom prenose, zbieram vedomosti, skúsenosti a sem-tam
od niekoho aj dostanem srdiečko. Pozor, sociálne siete nie sú všetko, sú
len jedna z možností. Spoločenské udalosti, koníčky, organizácie, skupiny,
možnosti sú neobmedzené, len neseďme doma.

 Vzdelávanie, mentoring, ale aj učenie druhých

Byť špongia, nasávať všetko, čo príde a neskôr si nájdeme niečo, čo sa
nám zápači. Nájdime si mentora, učiteľa, kohokoľvek a učme  sa od nich.
Sem-tam budeme musieť dať nabok rodinu, seba, koníčky, ale aj prácu. 
Nezabudnime učiť druhých, tak sa naučíme ešte lepšie.

 Zabávať sa

 Pozor, nie flákať, ale trochu odľahčiť situáciu. Mať radosť z toho,
 čo robíme tvoríme, skúšame.

 Partner

Nechcem mať doma navarené, upratané, ožehlené, to zvládnem sám. Chcem mať
pri sebe niekoho, kto ma chytí za ruku a podporí bez fŕľania, podmienok.
Niekoho, kto pochopí, že dovolenka nie je to najvhodnejšie slovíčko v mojom 
slovníku. Večere sa nechodia do kina, ale venujú sa vedľajším projektom, 
či štúdiu. Stanovme si, čo chceme od našich partnerov a povedzme im to.

 Sem-tam sa niečo pokašle

Systém, sused, advokát, asistentka, vyššia moc, ale aj my robíme chyby.
Lenže, ak niekto spraví chybu, tak to nie je na vyhodenie, ale je to 
zaplatené školné. Opravme svoje chyby.

 Dajme späť

Urýchli to proces, cestu, situáciu. Dajme späť komunite, rodine, 
frajerke, firme, ľuďom okolo, klientom, kolegom. Možno len tak, 
pre potešenie. Vieš ako sa hovorí, všetko sa desaťnásobne vráti spať.

Zahoďme všetko za hlavu na chvíľu, rok, dva alebo aj nastálo. Ak nás niečo nerobí šťastnými, tak to pošlime kade ľahšie, bez emócií, zľahka. Jednoducho, iba presunieme pozornosť inam. Majme radi ľudí, lebo keď raz dostaneme defekt, tak nech nám s výmenou niekto pomôže.

Vytvoriť si štýl zoberie nejaký čas. Nájsť v čom sme dobrí a robiť to taktiež. Pred tým budeme musieť spraviť všetko, čo treba. Zaplatíme cenu dopredu, mnohokrát sa potkneme, spadneme do blata, prídu dažde, búrky, ale aj pekné horúce obdobia. Preto je dôležité snívanie, mať vízie, ciele. Prevedú nás cez rôzne obdobia.

Svet potrebuje lídrov, ktorí robia, neboja sa prejsť blatom, bolesti. Prosím, začnime s tým, čo máme a stavme na dlhodobosť. Nezabudnime, že máme pokračovať, vytrvať a nájsť cestu, ako dosiahnuť presne to naše.

P.S: Negatívne myslenie nás môže priniesť aj do zadku, pozitívne nás odtiaľ nevyvezie, iba tam bude krajšie voňať. 

 

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Ľahšie ako si myslíme?

Ľahšie ako si myslíme?

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia.  Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života.  Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Návrat

Návrat

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok.  „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.”  Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná  myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Skladačka

Skladačka

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla  k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

Druhá strana

 

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť  boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

 

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Životný štýl

Životný štýl

Takmer všetko čo robím, musí mať niečo spoločné s tým, kam idem. Ešte sa mi niekedy stane, že mám spraviť úlohu, službu, ktorá s tým nemá nič spoločné. Vtedy som nervózny, ide ma roztrhať. Vlastne, aj tak deväťdesiat percent informácií, udalostí je nepodstatných. Mám závislosť na sebaprekonávaní a pocite, že som urobil správnu vec alebo aspoň som sa o ňu pokúsil. To sú u mňa aj hlavné motivátory. Robím všetko pre konkrétny dôvod, cieľ, nenávidím robiť čokoľvek len tak.

Jedno ráno nebolo niečo tak, ako by malo. Telo si pýtalo zmenu, najjednoduchšia zmena, ktorá prichádzala do úvahy bol pohyb a jedlo. Začali ranné behy, obmedzenie mäsa, menej koláčikov a po osemnástej žiadne napchávanie. Naštartovať takúto zmenu trvalo tri mesiace. Prekonávania boli každé ráno, našťastie motivácia prišla veľmi skoro. Fotka s ranným východom slnka ma ťahá z postele, taktiež dobrý pocit, že robím niečo pre svoje telo. Žiadne naháňania, štatistiky. Mám sa cítiť dobre, trochu bolesti je OK, ale len trochu, veď som citlivka.

V práci prišlo tiež obmedzenie, namiesto tridsať schôdzok typu: poraď mi, veď sme kamoši, je za deň nula. Nemám čas, sa zmenilo na mám čas, pokiaľ ide o príležitosti, ktoré súvisia s mojimi prioritami, cieľmi, snami, víziami. Pracovať menej, dať nabok všetko nepodstatné a venovať sa tomu, čo generuje niečo konkrétne. Táto zmena trvá u mňa niekoľko rokov.

Videl som, ako sa mnohí ľudia okolo päťdesiatky dostali do infarktových stavov, či boli na pokraji svojich životov. Jednoznačne odmietam podobné naháňanie. Chcem sa cítiť dobre, pracovať tak, aby mi práca robila radosť. Žiť tak, aby mi život spôsoboval radosť.  Možno, ak spomalím, rozložím sily, z krátkodobého pohľadu urobím menej, ale z dlhodobého to bude viac. Nemyslím flákanie, dovolenky a podobne, myslím, že je dobré vyhrnúť rukávy a vytvoriť niečo.

Je jasné, že ak zakladám oheň, vzťah, biznis, šport, na začiatku bude potrebné mať viac “dreva”. Až neskôr bude stačiť prikladať. Ak prestaneme, celé nám to zhasne, stroskotá, rozpadne sa a je úplne jedno, ako dobre sme sa rozbehli. Aj preto je pre mňa dôležité postupne napredovať, byť odborník v tom, čo robím, mať svoj vedľajší projekt (blog, on-line šou a tú vecičku, ktorú už nejaký čas schovávam v zásuvke písacieho stola). Verím, že krok za krokom môže byť rýchlejšie, ako krátkodobé naháňanie.

Život môže byť všedný, nudný, zafarbený alebo špeciálny. Je dobré vedieť, čo od neho chceme, čo mu dáme. Nezabudnime odkiaľ sme prišli, kto sme, čo robíme a kam ideme. Naháňanie bolo moderné v deväťdesiatych rokoch či na začiatku milénia. Vysvetľovanie, objasňovanie, poučovanie patrí taktiež do minulosti. Dnes nás svet núti byť konzumentmi, spotrebovať tovar, veci, jedlo, informácie, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme. Veľké firmy si najímajú odborníkov, psychológov, marketérov, obchodníkov, aby v nás vyvolali chuť byť zdravý, pekný, mladý, múdry, štíhly. Je ľahké vletieť do týchto pascí a zabudnúť na seba.

Každý  má vlastné tempo, cestu, víziu. Niekto dosiahne svoje sny v mladom veku, iní o niečo neskoršie. Nie je to dobré, ani zlé. Najhoršie je vletieť do pascí, ktoré na nás číhajú na každom rohu, zabudnúť na seba. Ako deti sme chceli byť víťazmi, kozmonautmi, smetiarmi, nikto z nás nechcel byť schovaný v rohu či byť obeťou okolností. Majme tempo aké chceme, majme odvahu robiť to, čo chceme, cíťme pri tom radosť, nepodceňujme ostatných, neposmievajme sa, ale podporme. Pracujme usilovnejšie, viac, tvrdšie, efektívnejšie na tom, na čom nám skutočne záleží tak, aby sme v šesťdesiat štvorke alebo sedemdesiat dvojke mohli s lišiackym úsmevom poznamenať “oplatilo sa”.

Slová

Slovo

Ono ti je to zaujímavé, čím lepší príbeh, tým viac likeov, sledovanosti, obľúbenosti. Moje príbehy, teda články, vznikajú pri tých nekonečných rozhovoroch alebo na  pätnásťminútových stretnutiach, kde sa bavíme “k veci”. Častokrát nenápadná myšlienka vie posunúť námet na ďalší článok. Tentokrát to bolo zabudnuté pracovné stretnutie.

Prichádza k nám leto a s ním aj ostrejšie lúče slnka, vysoké pracovné tempo je počas letných dní ťažšie udržať. Podráždenie, vyčerpanosť, nestihnuté termíny v práci, ale aj zmeškaný autobus vedia s nami zamávať možno trochu viac ako v inom období. K tomu ešte možno sľúbime kamošovi, v práci, či doma nejakú službičku, termín, a práve vďaka týmto “letným” okolnostiam nie všetko dodržíme tak, ako sme sľúbili.

Po úspešnom ukončení strednej školy som šiel na základnú vojenskú službu. Trvala síce šesť mesiacov,  no vtedy to bola pre mňa večnosť. Prvá myšlienka, ktorá sa mi vždy vynára pri spomienkach, bolo akési poučenie, že na tento čas budem spomínať celý život. Bola pravdivá. Druhá myšlienka mala ešte väčší vplyv na moje ďalšie kroky do života. „Slovo robí chlapa.” Myslím, že prvýkrát to bolo niekde v lese pri pochodovaní s plnou poľnou, kde veliteľ po nás kričal, aké je dôležité dodržiavať svoje slová, dohody, sľuby. Vtedy som si myslel o tom veliteľovi čokoľvek, len nie to, že dostávam jednu z najväčších rád do života, veď som mal devätnásť.

„Ahoj, počuj neviem to stihnúť, potrebujem jeden deň navyše.” Znejú moje telefonáty, keď jednoducho neviem splniť to, čo mám. V mojej práci som závislý na druhých ľuďoch.  Takmer vo väčšine prípadoch som viazaný na ich prácu, informáciu od toho druhého, ten je na ďalšieho. Pred klientom, ale aj biznis partnerom si odnášam všetko ja, či je to šľahačka z jahodami alebo horká čokoláda. Tým netvrdím, že ja som vždy stopercentný. K tomu sa stáva, že jedna, ale aj druhá strana reaguje podráždene a máme zbytočný oheň na stole.

„Vždy dodrž svoje slovo, keď to nie je možné, daj to tomu druhému vedieť.” Najlepšia škola je vyhrnúť si rukávy a niečo pokašlať, k tomu pozorovanie druhých ukazujú, čo vylepšiť alebo čo nerobiť. Môžeme sa čertiť na iných, ak niečo nerobia tak, ako sme sa dohodli, lenže dostávame akýsi signál, že asi nemáme niečo v poriadku aj my u nás. Takže, ak nabudúce budeme mať možnosť odfláknuť, či nedodržať, tak to radšej spravme poriadne, nech tam vonku pred celým svetom, ale hlavne pred sebou máme čistý štíť.

„Možno sa nestane nič, keď to nedodržím.” O tom, ako maličkosti tvoria celok už dávno vieme. Tak isto tušíme, ak vyvinieme všetko možné úsilie, nie vždy dosiahneme výsledky, ktoré očakávame. Vtip je v tom, že náš život má neskutočný zmysel pre humor, akousi vtipnou cestou nás posúva presne tam, kam máme ísť. Preto mnoho maličkostí začína v tej chvíli, keď sme úplne sami alebo dávame sľub, ktorý vieme, že nemusíme dodržať.

„Nikdy nesľubuj nič, keď sa cítiš dobre, nikdy nerob rozhodnutia, keď je všetko naprd.” Na základnej vojenskej službe som dostal lekciu o tom, ako je dôležité dodržiavať svoje slová. Možno mi to vraveli aj rodičia v detstve, no nespomínam si na to. V živote zažijeme ešte mnoho rôznych situácií, ktoré nás privedú k rôznym miestam, zážitkom, ale aj skúsenostiam. Nech sú naše okolnosti akékoľvek, dodržme svoje slovo, aj keď bude všetko tak, ako nemá byť.