Type your search keyword, and press enter

Malé veľké veci

 michal_botansky_bloger_drema_big_or_go_home.jpeg

Bol som v situácií, keď ma niečo riadne naštvalo. Pred tým, ako som hodil telefón a kľúče od miešačky o zem, položil som si otázku. Naozaj to, za čím sa naháňam mi robí radosť? Druhá otázka bola, či mi neuniká niečo väčšie. Samozrejme, na druhú otázku prišla rýchla odpoveď, radšej vrabec v hrsti ako holub na strome.

V práci sme nahraditeľní na sto percent, možno nie hneď, ale časom určíte. Často sa stane, že sa doberáme medzi sebou, kto je lepši, koho nahradiť ľahšie, kto z nás je výkonnejší ťažný kôň. Tiež sa pýtam, či som nahraditeľný aj v živote, resp. mimo práce. Ak sme teda nahraditeľní, tak či nám neuniká niečo väčšie, ako to, čo robíme, žijeme.

Náš život čaká na to, čo si dovolíme. Či budeme žiť v strachu alebo ho budeme pokúšať. Víťazstvá a prehry tu budú vždy. Môžeme hrať úplne bezpečne, pokúšať, riskovať, staviť všetko na bank. Neexistuje jeden presný správny návod na život, prácu, vzťahy, koníčky. Určite dostaneme manuály, noty, skriptá, knihy, štúdie, len nie vždy budú na sto percent účinné.

Myšlienky, pocity, slová, činy alebo činy, slová, pocity, myšlienky? Koľko filozofie v jednoduchých krokoch. Sú situácie, kde sa nepremýšľa, ale koná, potom prídu také, kde sa čertovsky dobre musíme nadýchnuť, premyslieť, čo urobiť. Áno, pokašlali sme to, zas. Mali sme tentokrát šťastie. Sme neskutočne dobrí. Na všetko sa vieme vyhovoriť, obhájiť, vymyslieť príbeh tak, aby nám riadil ďalšie udalosti. To, čo je teraz zbytočné, malé, bezvýznamné, zajtra sa môže zmeniť na obrovské, dôležité, dych berúce.

Čo je naozaj za tým, čo chceme?  Hľadáme istotu a preto vieme skloniť hlavu? Riskujeme, nezaoberáme sa pre nás nepodstatným, sem-tam niečo pokašleme? Sú v hre finančné prostriedky? Nový rodinný dom, manželstvo, vlastný potomkovia, dovolenka dvakrát do roka? Alebo to všetko robíme, aby sme jedného dňa začali žiť, robiť to, o čom snívame? Nech sú otázky a odpovede akékoľvek, každý chce pre seba iba najlepšie.

Nič nie je v živote stále, všetko sa pohybuje. Aj ten najväčší lenivec na svete musí robiť aspoň základné pohyby. Život je plný prekvapení, záhad, náhod. Či sa nám to páči alebo nie, veľmi veľa vecí sa deje samé od seba. My dokážeme ovplyvniť malý zlomok udalostí okolo nás. Všetko nás formuje a posúva. Aj tie najmenšie príbehy, pozdravy, úsmevy, vedia zmeniť nejednu situáciu, deň, rok, život.

Som presvedčený, že my sme tvorcami všetkých maličkostí okolo nás, zároveň sami seba brzdíme. Tam vonku je veľký svet, no my máme k nemu pomyselné kľúče. Niekedy sa dvere otvoria samé, inokedy je treba zavolať zámočníka.

Vždy, keď čokoľvek budeme robiť, niečo iné nám utečie. Taktiež opačne. Zmierme sa s tým. To je život. Nedokážeme urobiť, zažiť, vyskúšať všetko. No môžeme toho viac, ako si myslíme. Preto si neustále pripomínajme, že nie sme našou prácou, problémami, starosťami, chorobami, sme ľudia, ktorí máme na viac, ako len chodiť do práce od do, dvakrát do roka na dovolenku, vymýšľať výhovorky, či zavolať na rande každú susedu z ulice či vchodu.

Ach ten čas

 michal_botansky_čas_zivot_zdravie.jpg

Na život mám vždy čas. Netuším, ako to je u druhých, no u nás to funguje, že sú určité činnosti, ktoré musia byť a potom je mojou povinnosťou byť super flexibilný. Nie vždy je to možné zvládať. Preto veľa športujem.

Ranné cvičenia, raňajky, obed a večera. Čas na tvorenie, čas na výsledky, čas na oddych a šport. Áno, sú dni, keď všetko ide nabok, sú dni, keď prehrám nad sebou a nezvládnem vstať z postele, nečinkujem, mám depresiu, cítim sklamanie. No je viac tých, keď vstanem, aj keď sa cítim, že to nejde. Čím lepšie začnem deň, tým lepší deň je.

Netuším, čo sa to deje okolo, nie je možné mať prehľad o všetkom. V poslednej dobe všade za rohom číha nejaká nástraha. Pohybovať sa vpred chce odvahu alebo sladkú nevedomosť, že sa to nedá. Páčia sa mi myšlienky typu: „Nevedel som, že sa nedá uspieť v tejto oblasti.” Vnímam okolie, čo hovorí, čo robí, tvorí, čomu verí.

Všímam si okolo seba dve skupiny ľudí, tí, čo budujú a idú si svoje tempo. Potom sú takí, čo sa naháňajú a nič nestíhajú. Každý z nás niečo buduje, tvorí, žije, nie každý si to aj uvedomuje. Neznášam ponáhľať sa a celý čas utekať za niečím. Viem, ak chcem podávať celotýždňové výkony, mať výsledky, musím si rozložiť energiu. Dokážem mať desiatky schôdzok za deň, vybehať nemožné, pohnúť horami, útočiť na bránu. Lenže na druhý deň sa neviem postaviť z postele. Toto nemá nič spoločné s vekom. Každá práca dáva zabrať, je dôležité si to aj uvedomiť, nikto z nás nie je stroj.

Ak človek je unavený, naháňaná sa, robí chyby a tie vyvolávajú ďalšie situácie okolo nás. Samozrejme, sem-tam dni sú rýchle, náročné, bolestivé. Niekedy tie zuby jednoducho zatnúť musíme. Lenže byť v otáčkach nonstop je neudržateľné. Zdravie máme len jedno, keď niečo nie je v poriadku, zasvieti nám kontrolka. Poučky znejú jasne: navštíviť servis. Len nie vždy to tak v praxi aj je.

Nepíšem o tom, že nemám nič robiť, skôr o tom, ako mám robiť tak, aby som vydržal celý týždeň byť vo forme, podávať výsledky. Čas a zdravie majú svoju dôležitosť, veľmi ťažko sa hýbe, ak ich máme naštrbené. Tak isto je náročné pohybovať sa vpred s prázdnym žalúdkom. Sú aktivity, v ktorých jednoznačne musíme byť super rýchli, v iných o niečo opatrnejší. To sa však naučíme až po čase, chybách, nesprávnych rozhodnutiach, slepých uličkách, ale aj od skúsenejších.

Možno pôsobím, že sa veľa naháňam, v skutočnosti je to inak. Mám pred sebou veľa života, chuť tvoriť, pohybovať sa, skúšať, hľadať. Samozrejme, chcem mať čas. To všetko, čo sa deje okolo a som toho súčasťou, chcem byť toho súčasťou. Ak hovorím niekomu o tom, ako nemám čas, je len jeden dôvod, nechcem mať toho človeka pri sebe. Len jedna maličkosť, toto je vec, ktorú mením. Pretože je super mať okolo seba tím, ktorí ťahá za ten istý koniec. No nie vždy je to aj tak možné, ale čas si môžeme nájsť vždy.

V tom istom kolotoči

michal_botansky_blogger_zivot_je_kolotocAni neviem, aký je deň, pripravujem nové tridsaťsekundové video a pozerám, akú hudbu som zvolil v tom včerajšom. Zrazu sa ocitnem v aute a môj život mi akosi prebleskol v hlave. Uff, vyzerá to akoby stále to isté dokola.

Kanceláriu neznášam, byť na stavbe je super, no opäť ďalšie problémy, emaily už nechcem ani vidieť, zas tam bude niečo zbytočné, naliehavé. V tom volá kamoš, aby som mu “poradil”, že veď vlastne potrebuje len otázočku za ďakujem. Sem-tam sa stane, ak takéto telefonáty odmietnem, dostanem zlú recenziu alebo mám o ďalšieho známeho menej. Zas som v aute, niekde na ceste, premýšľam na čo som zabudol, treba tankovať, fotiť, natáčať, skontrolovať emaily a ešte sa ide na poradu, ktorá bude zas o tom, ako som všetko pokašľal a všetko je moja vina. Na druhý deň ráno sa preberám, raňajky, činky druhé raňajky, telefonáty typu, spíš? Emaily, obedy a opäť to isté. Sem-tam máme v piatok futbal. Víkend patrí behu v kopcoch Štiavnice a čľapotaniu v tajchoch.

Je pondelok ráno, som v aute niekde na ceste na stavbu, úrad, schôdzku alebo do kanclu. Mám asi dvadsať zmeškaných pracovných hovorov z víkendu, tridsaťjedna emailov, dve textové správy. Napätie, stres, hlad hneď v úvodných hodinách nového pracovného dňa. Neviem, čo skôr, teda viem, lenže všetci chcú všetko hneď.

Ako toto naháňanie môže mať niekto rád. To nemám zatiaľ rodinu, kinderká, netuším, čo je dovolenka, úspech a asi ani radosť.

Pamätám si na ten deň, keď som sa rozhodol, čo vlastne chcem. Bola to šialená jazda, vypracované príležitosti, šťastné náhody, kopa odmietnutí, pochopenia toho, čo sa mi páči a kým sa chcem stať. Vďačím mnohým ľuďom za posunutia, otvorenie dverí. Takisto som urobil mnoho nesprávnych rozhodnutí, sklamal ľudí okolo. Lenže vždy sa konalo najlepšie ako som vedel.

Je dobré si všímať, aké rozhodnutie robíme, na akých miestach sa nachádzame a chceme nachádzať.  Teda kam mierime, či naozaj tam chceme byť. Nemusíme byť všade. Mnoho našich dní sa bude neustále opakovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Budeme robiť bezvýznamné úlohy, dostaneme pred seba skúšky, vypäté situácie. No vždy si budeme môcť vybrať. Preto mnohé naše rozhodnutia prejdú s nami mnohé kilometre, mesiace.

Život je kolotoč, je na nás, aký si vyberieme a takisto, kedy z neho vystúpime. Je mnoho vecí, udalostí, ktoré môžeme prežívať a zažívať odlišne podľa seba a nemusí to byť každý deň o tom istom. Ak sa dostaneme do slepej uličky, niekedy trvá niekoľko rokov z nej vycúvať. Bude to stáť prostriedky, energiu, pot alebo niekedy úplne nič. Nie každá jedna snaha je ocenená.

Dnes sa nachádzam v dňoch, o ktorých som sníval. Milujem ich, ale aj nenávidím. Dávajú mi mnohé životné výhody, lekcie, no aj veľa berú. Neznášam ten pocit, keď bežím hore strmým kopcom, vchádzam do ľadovej vody, letím na pracovné schôdzky, vyčerpaný ponocujem v práci alebo nedokážem ovplyvniť udalosti. Možno sa nachádzam v kolotoči, možno nie. Lenže viem naozaj veľmi málo toho o živote, práci, vzťahoch. Je ľahké nadávať na ťažké životné situácie, fňukať, že každý deň sa niečo náročné deje. Možno naozaj musím voľačo zniesť a niekým sa stať a vtedy toto čím prechádzam mi dá zmysel.

Vyvyšovanie nad druhými

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Ako toto môžem mať rád

michal_botansky_blogger_tak_rad

Bežím hore kopcom a v hlave so mnou mi poletuje myšlienka, ako vôbec môže niekto vyhlasovať, že má rád beh v horách. Bolesť je neznesiteľná, aspoň pre mňa, som padavka, aj keď trénujem pravidelne. To isté sa pýtam, keď cupitám hore schodmi na siedme podlažie u nás v práci

Mám rád svoju prácu, otvára mi dvere, spoznávam ľudí, ktorých som predtým nepoznal, dostáva ma na miesta, na ktorých som dovtedy nebol. Áno, priznávam, že sú u nás na stole emócie, náročné prípady na riešenia, zložité životné udalosti, ale aj rozprávkové príbehy. Čo ma najviac posunulo, bola chuť vždy vyhrnúť rukávy, aj keď pršalo, bola zima či celý svet bol na dovolenke. Je náročné podávať výkony pod tlakom, lenže ako sa u nás hovorí, musíme niečo vydržať.

Vetičku si pripomínam neustále v práci, na kopcoch či keď sa ponáram do studenej vody. Taktiež sa pozerám na svet ako na miesto plne neprebádaných oblastí. Tuším, že si dokážem všímať len veľmi malú časť udalostí okolo mňa. Ten veľký zvyšok mi nezastaviteľné uniká.

Všetko, čo sa deje, je nejakým záhadným spôsobom poprepletané. Malé, na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia ovplyvňujú naše ďalšie kroky, možnosti. Je ľahké si začať nahovárať oslabujúce príbehy, či byť prísne kritický na seba, lebo sme mali zlú skúsenosť, niekto nás sklamal, či sme nemali šťastie. Rany sú súčasťou, buď nás obrúsia alebo zhorkneme.

Chcem od života viac. Naspievať piesne, natočiť filmy, napísať knihy, postaviť mrakodrapy, ale aj vrátiť život starým chátrajúcim budovám, ukazovať možnosti či cesty. Dnes trénujem, hľadám, spoznávam. Je to náročná cesta, plná prekážok, príležitostí, nástrah, ale aj odmien. Píšem články, natáčam videá, dávam dokopy ľudí, možnosti, trénujem, snažím sa preraziť do sveta a vytvoriť niečo.

Som presvedčený, že pohyb je jeden z najdôležitejších elementov tvorivosti. Nech už ide o fyzické, ale aj duševné aktivity. Samozrejme, že oddych, krátkodobé flákanie majú svoje dôležité miesto taktiež. Nemôžeme ísť na plný výkon neustále. Život je záhada poprepletaná maličkosťami, ktoré v sebe nesú nejaký skrytý odkaz pre každého z nás. Len tie dokážeme vždy rozšifrovať až potom, keď sa stanú.

Ako toto môže mať niekto rád, tak rád, tak rááád.
Behať kopce, potiť sa, raniť sa, skoliť sa, potknúť sa, zdolať sa, prekonávať sa.
Niečo musíme vydržať, no nie zodrať sa.
Vedieť oddychovať, radovať, stanovať, budovať, ale aj dobre najesť sa.

Obrovská príležitosť

 michal_botansky_blogger.jpg
Nie som zástanca striktne jedného názoru, a toho sa musím držať celý život. Tak isto neobľubujem, že pravda je len jedna, ak nebudem robiť to alebo tamto, nemám šancu prežiť. Skôr som viac zástanca zdravej zvedavosti, poznania. Vonkoncom neznášam očakávania, i keď nemať ich je veľmi náročné.

Žijeme dobu, ktorú každý z nás istým spôsobom viac či menej ovplyvňuje. Hlavne podávaním našich poznatkov. Máme v rukách nástroje, vďaka ktorým za niekoľko sekúnd môžeme posúvať informácie, zážitky, skúsenosti do celého sveta. To znamená, že neposúvame informácie len tradičným spôsobom z úst do úst. Možností je o mnoho viac.

Mňa zaujíma možnosť tvorby, ovplyvňovania, rozširovania myšlienok, nápadov do sveta. Rád sa dostávam do pozície tvorcu. Je to skvelý pocit, keď vidím, ako niečo so mnou rastie. Pohybujem sa prevažne medzi ľuďmi, ktorí tvoria. Je skvelé mať ich okolo seba. Vedia poradiť, inšpirovať, posunúť.

Už ako malé deti sme videli svet ako obrovskú príležitosť neobmedzených možností. Pretekali sme sa, kto vymyslí lepší nápad, nakreslí krajší obraz, najlepšie zaspieva pieseň, či dá najviac gólov. Čím sme starší, tak čoraz viac a viac strácame tieto schopnosti. Veľké množstvo z nás chce zapadnúť a nevytŕčať z radu.

Rad behám v lesoch. Takmer celý čas trávim na turistických chodníkoch, ale z času načas nesprávne odbočím, či prejdem na iný chodník, niekedy sa vrátim, inokedy objavím nové miesta. Vlastne aj v živote verím tomu, že je dôležité nesprávne odbočiť. Niekedy to jednoducho pokašleme a musíme sa vrátiť. Inokedy objavíme to, čo by nás ani v najlepších snoch nenapadlo.

Jedna z najväčších príležitosti, ktorú máme je sám život, tá druhá je využitie tej najbližšej. Môžeme sa stať tvorcami, konzumentmi alebo nikým. Mne sa páči kombinácia všetkých spomenutých možností. Máme okolo seba rôzne situácie, kde budeme za nikoho, inokedy budeme konzumovať, či budeme za tých, čo tvoria. Samozrejme, všetkého veľa škodí. Preto je dôležité nájsť svoj osobný vzorec tak, aby nám robil radosť.

Snažím sa pozerať na svet tak, že ešte nič neviem. Často sa pýtam hlúpe otázky, vyzvedám, skúšam, hľadám. Nie všetko musím vedieť, poznať a zažiť. Aj preto sa snažím nájsť akýsi môj osobný vzorec. Niekedy pohorím na plnej čiare, inokedy sa nedostavím na štart, ale sem-tam sa stane, že dosiahnem to, čo chcem.

Nebojme sa odbočiť nesprávne, zísť z červenej na zelenú turistickú cestičku, či nasledovať svoj vnútorný hlas. Áno, je možné, že budeme blúdiť, buchneme si koleno alebo udrieme lakeť. Lenže ak nebudeme nič skúšať, všetko bude také, ako pred tým. Čo vôbec nemusí byť zlé, lenže ak chceme napredovať, mali by sme sa posúvať dopredu a nie ostať zaseknutí niekde v minulosti. Či sa bavíme o skúsenostiach, presvedčeniach alebo názoroch.

Skvelé výsledky

 michal_botansky_bloger_vysledky.jpg

Mnoho z nás vie pracovať usilovne, len nie každý už vie aj produkovať skvelé výsledky. Verím, že usilovná práca môže zmeniť život každému, kto ju vykonáva. Lenže nie každý z nás rozumie práci tak, aby práca aj vedela priniesť skvelé výsledky.

Čo sú skvelé výsledky? Hm, pre každého asi niečo iné, však? Keď som začínal v práci a niekto by mi povedal, že budem robiť to, čo dnes, vôbec by som neuveril. Aj tak by sa mi to zdalo prehnané. Dnes to, čo robím sa mi zdá ako nič, to, o čom snívam je na druhej strane ako maximálne nedosiahnuteľné. Je jedno alebo druhé veľa?

Produkovaniu skvelých výsledkov predchádzajú mnohé roky úsilia, kopa nesprávnych rozhodnutí, chýb, podkopávaní seba, druhých, taktiež roky ospravedlňovania sebe, ale aj druhým. Hlavné pokusy o dosiahnutie niečoho viac, čoho sme schopný. Inak povedané, na čo si v daný moment netrúfneme.

Skvelé výsledky sú niečo, čo sa nám dnes zdá ako nedosiahnuteľné, no ak sa odhodláme vykročiť, neskôr to nebude nič. Vlastne stačí pokračovať ďalej, lebo aj tak vždy narazíme na niečo, čo sa bude na obdobie zdať ako nedosiahnuteľné.

Netrúfnem si takmer na nič, sú dni, keď o sebe a svojich schopnostiach pochybujem. Priznám sa, že tak isto sú obdobia, keď skvelý výsledok je prijať prichádzajúci hovor, či odpísať na email, či udržať pracovný úsmev č. 85.

Taktiež sú to práve výsledky, vďaka ktorým som sa vzdal, zodvihol kotvy, či práve naopak, vyhrnul rukávy a začal pracovať usilovnejšie. Sú mimoriadne dôležité, všetko, čo robíme je výsledkom pre nejakú činnosť. Pravidelne sa sám seba pýtam, či sú moje aktivity, činnosti priamo úmerné s tým, čo chcem alebo ešte vydržím.

Tu sa otvára otázka, ktorá priamo je spojená s výsledkami. Som tým, čo v skutočnosti robím? Za seba napíšem, že nie som moja práca, aj keď mám rád to, čo robím. Viem, že sa môže stať čokoľvek a moja práca nemusí byť viac tu, alebo ja. Čo ak sme pre nejaký záhadný dôvod iba na krátku chvíľu v tom, čo robíme a našou úlohou je sa skúšať, hľadať, objavovať možnosti.

Tak tuším, trochu aj viac, že toto je akási zastávka, jedna z mnohých. Spoznávam, naberám vedomosti, dávam, dostávam. Páči sa mi myšlienka, aby sme žili naplno každý deň. Plánovať dlhodobo je skvelé a super dôležité, či v práci, doma, ale aj za seba. Ak sa niečo nepodarí, skúsiť ešte raz alebo poďakovať a ísť ďalej. Možností je mnoho, aj keď nie vždy ich vidíme.

Najdôležitejší projekt, práca a výsledok by mal byť len jeden, a to je človek, ktorým sa máme stať. Chcem sa stať niekým, kto bude ten najlepší chalan, aký len môžem byť, nielen prostriedkami, emóciami, skúsenosťami, prístupom, chuťou po živote.

Tieto slová píšem zo sebectva, hlavne pre seba. Som naozaj zvedavý, keď sa vrátim o niekoľko rokov k týmto riadkom, ako sa mi zmenia náhľady, pohľady. Ako budem unesený z výsledkov a či vôbec nejaké dosiahnem.

Ťah na bránu

Najnovši na blogu, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil :)

Asi jednou z najťažších maličkostí bolo, uvedomiť si, že v práci, ale aj v živote je naozaj takmer všetko dôležité. Lenže sú oblasti, vďaka ktorým dýchame a potom sú tie, ktoré môžu ísť stranou. Najnáročnejšie rozhodnutie bolo a stále je, čo má pre nás väčšiu dôležitosť.

V mojej práci je úloha pre mňa úplne jednoduchá. Všimnúť si príležitosť a premeniť ju na niečo. Zjednodušene opísané, vidím, že niekto má loptu, ukážem sa, vypýtam si ju a čim skôr mám skórovať. Samozrejme, sú situácie, kde nie je vždy možné kopnúť na bránku, lebo nestojím v ideálnej pozícií, či ešte musím urobiť zopár kľučiek.

Píšem obrazne, všeobecne a je isté, že nie každý z nás má v práci skórovať. Nakoľko, ako vo futbale, tak aj v iných športoch je každá jedna pozícia dôležitá a nenahraditeľná. Lenže sem-tam sa stane, že skóruje aj hráč, od ktorého sa to neočakáva.

Pre mňa uvedomenie si dôležitosti skórovania je obrovské. Tak isto je na mieste mať víziu, myšlienku, pocit, emóciu, energiu, či vidieť to, čo si svet zatiaľ vôbec nevie predstaviť. Vždy vravím, že koleso sa musí roztočiť. To znamená, všetko potrebuje svoj čas. Mnohé nápady majú dozrieť v našich srdciach, hlavách, zásuvkách písacích stolíkov. Nie vždy je dôležitý správny čas, ten takmer nikdy nie je a zväčša nenastane. To len je len falošný pocit, ktorému sa ľahko chce uveriť.

Pamätám si, keď som nechával všetko na okolie, zbavoval som sa zodpovednosti a vôbec som nevedel, že ja som ten, kto môže dávať góly. V hlave som bol svoja vlastná obeť. Čo je skvelé, bolo a je pochopenie situácií, kde naozaj som mal smolu, či potreboval som netrafiť alebo rozhodca neodpískal faul na mňa. Lenže tak isto sú situácie, v ktorých som mal šťastie, rozhodca ukázal pre mňa výhodu, či podarila sa kľučka a následne parádny gól.

Ak dostanem kontakt, tak čim skôr si dohadujem pracovnú schôdzku. So súkromným životom je to podobne. Každej situácií nechávam čas, zvyčajne na druhý deň sa ozývam, niekedy dlhšie, podľa toho, ako vnímam energie, emócie, či mám chuť. Neverím na správny čas a ide ma roztrhať, ak mám čakať.

Nepotrebujem oslavy, že dávam góly, potrebujem oslavy tých, ktorí mi prihrali. Netúžim po oslavách, že som vyhral, chcem oslavovať, že sme sa zabavili. Netúžim oslavovať svoj postup, chcem oslavovať všetkých, vďaka ktorým sa to podarilo. Netužím oslavovať, že ja som ten, kto skóroval najviac, chcem oslavovať ostatných, ktorí skórujú.

Rozumiem, že sú situácie, kde je trpezlivosť na prvom mieste. Tak isto, ak ma niekto pozve, tak prídem čim skôr. Samozrejme, že takmer vždy sa pokúsim vystreliť. Veď za to aj tak nič nedám, veď keď už nič iné, tak aspoň som skúsil.

Pracovné schôdzky

Pracovné schôdzky

Neznášam mať plný diár a desiatky pracovných schôdzok za deň. Dva-tri dni v kuse lietam, lenže ďalšie pracovné dni nedokážem robiť nič. Hľadám spôsob, ako dobiť energiu. Vtedy sa uťahujem do kúta a chcem byť sám. Keď mám pracovné schôdzky, nedokážem sa venovať iným činnostiam.

Stav tvorby je pre mňa dôležitý. Ten pocit, ktorý sa dostaví hneď po vytvorení videa, článku, predaja, vykonanej práce, porade s tímom, nájdenie riešenia či po prekonaní vlastného strachu, to ma posúva vpred k ďalším krokom. Mám rád, keď sa musím prekonávať, organizovať, plánovať, vytvárať a pracovať na tom, čo ma baví. Je dobré vedieť, čo posúva vpred a čo má opačný efekt.

Tým, že dnešná doba poskytuje mnohé vylepšenia, dostávame sa do pozície, že za menej času stihneme viac. Teda, ak pochopíme, ako všetko funguje. Zo začiatku sa môže zdať, že je toho oveľa viac, lenže hneď ako si nájdeme spôsob, ktorý vyhovuje nám, všetko sa zmení. Nezabudnime, nové vylepšováky sa je potrebné naučiť používať. Najjednoduchší spôsob je tu (odkaz).

Čo sú tie vylepšováky?
+Vlastné on-line portfólio – miesto, kde ukazujeme, na čom pracujeme
+ vlastný blog – miesto, kde zverejňujeme svoje názory, pohľady, myšlienky, vízie
+ vlastná šou – krátke videá, v ktorých ukazujeme našu prácu, život
+ podcasty – zvukové záznamy našich rozhovorov
+ sociálne siete – miesto, kde pútame pozornosť, spoznávame nových ľudí
+ programy, aplikácie, úložiská na zefektívnenie práce
+ mobilný telefón – nahrávacie štúdio, skener, merač takmer všetkého, s internetovým pripojením neobmedzených možnosti

Týchto pár slov má slúžiť  na pripomenutie, že to, čo nosíme so sebou vo vrecku alebo v kabelke, nie je len na flákanie, zábavu, ale aj na vytváranie príležitostí, hodnôt a možností dať o sebe vedieť ďalším. Pretože možno tam vonku je niekto, kto práve hľadá to, čo máme my.

Mať pracovné schôdzky dnes už nestačí, no sú stále dôležité. Mnoho príležitostí si práve na pracovných schôdzkach vydiskutujeme. Tak isto je dôležité používať vychytávky ako sú: vlastný blog, sociálne siete, vlogovanie, aplikácie na zefektívnenie práce. V neposlednom rade, ak pochopíme ich silu, môžeme pracovať trebárs aj z pláže. Nezabudnime, že svet napreduje neustále a možno by bolo s ním napredovať taktiež.

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať  a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni.  Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.