Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Sebeckosť

Sebeckosť

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch  chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Byť pripravený.

Byť pripravený

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému  z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Podpora alebo voľné ruky

Podpora alebo voľné ruky

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma   ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom.  Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií.  K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci.  Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Video

Video

Prichytávam sa, ako sa častejšie rozprávam o prezentácii seba, svojej značky. Takisto aj o druhých, ich prezentovaní seba, ich práce, služieb, toho, čo robia. Často úspešní ľudia s fantastickým produktom či službou nekladú dôraz na prezentovanie. Zdá sa im to zbytočné, drahé, nepotrebné a radšej sa pohybujú v zabehnutých koľajach, ktoré začínajú byť čoraz menej efektívne. Je neskutočné množstvo spôsobov, akými vieme prezentovať seba, to, čo robíme. Platí to aj o uchádzačoch o prácu, parádny životopis je stále dobré mať, ale dnes už je možné mať viac ako životopis.

O budovaní značky, prezentovaní, rozprávaní príbehov, používaní dostupných nástrojov mám napísaných niekoľko článkov, je to moja obľúbená téma. Celý môj projekt michalbotansky.com vznikol na základe myšlienky vytvorenia vlastnej značky. Najskôr som začal písaním príspevkov na môj blog, neskôr som pridal dokumentovanie na sociálnych sieťach, minulý rok on-line šou. Každá z činností, na ktorej pracujem sa dopĺňa, má svojich fanúšikov, prináša iné možnosti, výzvy. Kombinácia písaného slova, fotky, videa má neskutočnú silu.

„Začni vždy od konca,” znela jednoduchá rada od ľudí, ktorí sa pohybujú v obchode, vo vzdelávaní, psychológií či v iných odvetviach, ktoré sledujem. Na začiatku som ani len netušil, aké mám možnosti, ako bude reagovať moje okolie, čo budem robiť a kam vlastne chcem ísť. Myslenie od konca znamená v jednoduchosti asi toľko, že najskôr si predstavíme našu finálnu destináciu, stav, pocit. Od nej sa vrátime späť na začiatok, všetky aktivity jej prispôsobíme. Moje vedomosti, finálny stav, destinácia, pocit sa mi vtedy zdali pod úrovňou priemeru. Takže moje predstavy neboli žiadne. Našťastie ma vtedy nakopávali ľudia, ktorí boli odo mňa vzdialení niekoľko miliónov svetelných rokov, nielen vzdialenosťou, ale aj skúsenosťami, vedomosťami, dosiahnutými cieľmi. Takže, moje od konca prichádzalo postupne

„Krok za krokom,” hlavne každý deň, aj keď bude pršať, snežiť, mrznúť, budú horúčavy, či bolieť zub. Nebudem klamať, prvé mesiace boli náročné, nevedel som, čo mám robiť, kam ísť, ako povedať svetu moje príbehy. Viedol ma tenký hlások, pocit v bruchu a myšlienka, že by som mohol mať raz lepší život, ako doteraz. Lenže, asi budem musieť zmeniť môj prístup, myslenie, nastavenie, nabrať odvahu, skúsiť nástroje, stratégie, ktoré dnes už celkom fungujú a sú dostupné takmer pre každého.

“Nástroje:” písanie článkov na vlastný blog, dokumentovanie na sociálne siete, on-line šou, mobilný telefón, internetové pripojenie, myšlienka a odvaha. Bol to boj, vytváranie návykov, hľadanie kreativity, myšlienky, môjho príbehu, nabratie odvahy a ísť do sveta. Vlastne, je to jednoduchý proces tvorby, dokumentovania, používania všetkého, čo máme k dispozícii. Existuje mnoho návodov, ako začať, pokračovať, byť kreatívny, používať práve to naše zariadenie. Na čo návod nie je, to je nabrať odvahu na zverejnenie produktu, služby, článku, myšlienky.

“Video” tvorba je neskutočne podceňovaná, vo vrecku alebo v kabelke nosíme celé nahrávacie štúdio. Práve video je jednoduchý nástroj, vďaka ktorému sa z nás môže stať internetový hrdina, zabávač, hviezda, odborník, hundroš či vážená osobnosť. Je dostupné pre každého. Video je formát, s ktorým som bojoval najdlhšie. Moje prvé nahrávky boli akési textovo-obrazové prezentácie s hudbou. Najväčší úspech, ktorý som vďaka nim dosiahol, bolo naučenie sa ovládania programu na úpravu videa. Samozrejme, aj u mňa prišla chvíľa, keď som stál na prepletenom chodníku a musel som stlačiť veľký červený gombík a odtiaľ už nebolo návratu späť. V tom období vznikla moja prvá mini séria piatich videí o bývaní. Nahral som ich na Facebook a aj Youtube. Boli to jednoduché video epizódy o bývaní z prostredia, kde som sa v tom období pohyboval.

“Lekcie,” ktoré priniesli boli pre moje ďalšie pôsobenie vo svete prezentovania a budovaní značky mimoriadne dôležité. Dnes sa pozerám s úsmevom na ich obsah, až na jedno z nich. Jedno z nich sa vôbec nepodarilo, bolo zlé, až na takú maličkosť, dosiahlo v tom období 30.000 videní, bez platenej reklamy. Po krátkom mini seriály prišla prestávka  a taktiež neúspešné video pokusy. Neskôr som natočil ešte dve zaujímavé videá, v jednom som použil nehnuteľnosti, ktoré som predával a v druhom som vtipne odprezentoval ponuku pozemku na predaj. Tu si ich môžete pozrieť: 6, 7, 8, 9, 10, 14, 18.

Bývanie je fajn, lenže už vtedy to boli dva roky, čo som premýšľal nad svojou on-line šou a po celú dobu som sa rozhodoval, či budem natáčať slovensky alebo anglicky hovoriace videá. Veď už viete, začnime od konca. V septembri 2018 vznikla prvá časť, samozrejme, že bola úplne otrasná, krátka, nesprávne som nastavil prekrývanie hudby s hlasom, ale bola prvá a bola vonku. Potom prišli dve časti z futbalu, bez rozprávania, samozrejme, že som k nim pridal ešte dve časti, kde som už rozprával po anglicky. Od januára raz do týždňa zverejňujem novú epizódu MyThing.

Internet čoraz viac zjednodušuje prezentáciu toho, čo robíme ,aj keď je konkurencia čoraz väčšia, sociálne siete používajú rôzne algoritmy, aby nám uľahčovali/komplikovali prácu. Potrebujeme mobilný telefón, myšlienku, internetové pripojenie, možno aplikáciu na strihanie videa. On-line platformy dnes upravujú svoje pôsobenia tak, že uprednostňujú video obsah. Vraví sa, že v západných krajinách video tvorí 50% prenesených dát na Internete. Za dva roky má stúpnuť na 75%.

Každý deň žijeme náš vlastný príbeh, sen, víziu. Tam vonku, ale aj tu je mnoho ľudí, ktorých práve ten náš príbeh môže zaujať. Nezabudnime, aj často nudné stereotypné príbehy môžu najviac pritiahnuť obrovskú pozornosť. K tomu, ak zaujmeme, ľudia budú chcieť byt súčasťou našej značky. Ukážeme ľuďom, akí sme v skutočnosti, či vytvoríme si charakter, ako chceme byť vnímaní. Nezabudnime prepojiť video s vlastným blogom, lebo to je jediné miesto, kde máme algoritmus pod kontrolou my.

Ruka v ruke ide s videom vytváranie komunity, podporovanie druhých, inšpirovanie vlastným príkladom, nabádanie druhých, aby sa odhodlali vykročiť. Niekedy stačia tri slová v komentároch pod novým článkom, videom, príspevkom a zrazu sa môžeme ocitnúť v novom  svete. Preto nezabudnime, že keď niečo chceme dostať, najskôr musíme dať. Možno to budú práve tri povzbudzujúce slová.

Prosím, prezentujme, čo robíme, použime pri tom telefón, GoPro, cestovateľský fotoaparát, zrkadlovku, mikrofón, svetlo, Dajme si pozor na hudbu a jej používateľské práva, to, čo zachytávame do videa. Nerátajme koľkým ľuďom sa páči naše video, či koľko malo videní, určite nie na začiatku. Ide viac o proces, ktorým máme prejsť. Vyhneme si rukávy, začnime alebo pokračujme, aj keď sme trebárs na úrovni mínus dva.


 

Pár tipov:

• Nájdime tému, ktorou zaujmeme.
• Nebuďme dokonalí.
• Poukazujme iba na to, čo nás zaujíma.
• Používajme vždy to, čo máme.
• Aspoň raz do týždňa jedno video.
• Ukazujme, čo je za našim produktom, príbehom, nami.
• Dokumentujme.
• Hovorme názory.
• Neprikazujme, nekážme.
• Rozširujme naše videá .
• Hľadajme spoluprácu.
• Nebojme sa zosmiešniť, ukázať, že nie sme dokonalí.
• Vždy dajme na koniec niečo humorné z natáčania.
• Často musíme zabudnúť, kým sme, aby sme mohli nájsť, kým skutočne sme.
• Pozor na správanie.

Dôvodov, pre ktoré som si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce je niekoľko.

• Byť kamoš s veľkými internetovými vyhľadávačmi.
• Prísť na miesta, na ktorých som nikdy nebol.
• Spoznať ľudí, ktorých som nepoznal.
• Byť kreatívny.
• Každý deň niečo malé vytvoriť.
• Vytvoriť niečo svoje.
• Zlepšovať sa, byť lepší ako včera.
• Vytriediť si kamošov.
• Zistiť,čoho som schopný.
• Ukázať sa svetu.

Nástroje na publikovanie videí:

• Facebook, Youtube, Instrgam, Instagram TV, Instagram príbehy.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Vianočný článok

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame. Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti pracovať na našej duchovnej stránke. Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany. Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto. Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia. Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky. Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad. Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej? Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme. Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií. Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou.

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame.

Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti  pracovať na našej duchovnej stránke.  Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany.

Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto.  Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte  ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia.

Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky.

Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola  päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad.  Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej?

Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme.

Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií.

Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou. Začnime trebárs tým, že budeme k druhým priateľský a to nie len na Vianoce.

O nedokonalosti

O nedokonalosti
V múdrych knihách sa niekedy môžeme dočítať viacero informácií, ktoré nám dávajú rozličné odpovede na tú istú otázku. Vlastne, keď sa spýtame doma, v práci, či večer na víne, dostaneme takisto odlišnú odpoveď na  presne takú istú otázku. Za seba môžem povedať, že ma šlo roztrhať, keď som hľadal jednoznačnú odpoveď. Dnes ma už tak netrhá, práve naopak.  Mám rád, keď mám možnosť voľby ,a to nielen v reštaurácií.

Mnoho ľudí chce prejsť životom bez bolesti, odrenín, riskovania. Najradšej by stavili všetko na najbezpečnejšiu kartu bez akéhokoľvek rizika. Popritom vyzerali pred druhými ako dokonalí nadľudia. Istým spôsobom takéto správanie dnes zarába mnohým ľudom peniaze a vďaka tomu si plnia svoje sny. Preto je to možno aj správne, staviť všetko na jednu kartu bez rizika. Lenže, máme  aj druhú možnosť.

Často spoznávam ľudí v situáciách, ktoré sú neplánované, nečakané, prekvapujúce. Vlastne, tým spoznávam aj seba. Mám dobrý pocit, keď zisťujem, že ten druhý, druhá je neskutočne šikovný človek a taktiež vie omnoho viac, ako sa zdalo na prvé pohľady. Lenže, takmer nikto o nich nevie. Som smutný, keď zisťujem koľko parádnych vlastností, skúsenosti, poznatkov, zručností je v nás, len si ich nechávame pre seba.

Povedzme, ukážme svetu v čom sme dobrí. Áno, budú sa nám smiať, ukazovať prstom, ale to iba na začiatku. Viem o tom, ako chceme dobre, múdro, sebaisto pôsobiť pred druhými, no tí druhí nás majú radi aj napriek našim nedostatkom. Prosím, opustime svet istoty, na začiatok aspoň jednou nohou. Nikdy nepríde správny čas, ani dokonalý princ na bielom koni. Pri troche šťastia si ich vytvoríme.

Neverím na dokonalosť, vždy tu bude niečo, vďaka čomu budeme musieť improvizovať, vytvárať, hľadať iné riešenia. Odbrzdime brzdu nedokonalosťou, vykročme do nepoznaného. Nedovoľme si zomrieť zaživa váhaním, odkladaním. Vykročme čím skôr, zajtra môže byť neskoro a ak už vykročíme, tak vydržme. Len pritom neubližujme, neberme drogy.

Prosím, buďme nedokonalí. Svet chce vidieť ľudí, ktorí sa premieňajú z húsenice na motýľov. Áno, nikto nemá rád húsenice. Po čase sa aj tak vrátia všetci tí, ktorí opustili, najskôr začnú dávať srdiečka na sociálnych sieťach a hneď potom, ako sa staneme hviezdou, budú hľadať príležitosti, ako sa nasáčkovať späť do našich životov.

Nedokonalosť nám dáva pozície, kedy môžeme svet kedykoľvek prekvapiť, zatiaľ čo dokonalosť vyvoláva vo svete očakávania, že budeme najlepší. Ten pocit, keď prekonáme seba, zmení celý náš svet. Predtým často musíme skočiť oboma nohami do bahna, aby sme pochopili, zmenili, vylepšili seba.