Príbeh

Druhé šance

22. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Každý nový článok začína uverejnením toho najnovšieho na blogu. Premýšľam či sa vyrozprávať, všimnúť si niečo, filozofovať, nechať sa unášať myšlienkami. Akýkoľvek smer je vždy práca, stres, napätie, ale aj dobrý pocit s niečoho. Je to celé dobrovoľné, chcem len vedieť kam ma moje písanie môže posunúť.

Mam rad kreativitu, blog ma núti ju používať. Ako žiak som vzorne neznášal slohy, ničilo ma čokoľvek písať. Iba raz sa mi podarilo napísať slohovú prácu na jednotku. Pani učiteľka celú triedu namotivovala tak, že som ju poslúchol a dostal som jednotku. No pred tým cela trieda sme úlohu poriadne pokašlali.

Ako si to vo mne zostalo a od vtedy verím, na druhé šance. Nie vždy som ich dostal. Miestami ich bolo azda milión. Mnoho z nich som premenil, iné pokašlal na plnej čiare. Pozeral som na seba za to neskutočne kriticky. Lenže len kritikou sa veci, ľudia, udalosti nemenia k lepšiemu, k tomu všetkému je potreba čin, skutok, akcia, vyhrnuté rukávy.

Vždy niekto niekoho oklame, podvedie, pomýli, sklame, nesprávne reaguje. Ak sa na svet pozeráme podľa svojich vzorcov, myslime že ten druhý by mal urobiť to čo by sme urobili my. Asi to tak nebude. Buď sa poriadne naštveme, alebo sklameme. Nikdy nevieme čo je na sto percent na druhej strane. Aký bol skutočný dôvod, čo vyvolalo reakciu, podnet.

My ľudia sme neúprimní, bojíme sa povedať jeden druhému pekne čo sa deje. Radšej napíšeme záhadný príspevok, povieme to druhým ľuďom alebo len tak radšej odídeme. Robil som to isté, do okamihu, pokiaľ sa mi nezačali množiť správy prečo píšeš článok o mne. Vtip bol v tom, že ten článok ani zďaleka nešiel okolo danej osoby, ale príspevok na modrej sieti už áno.

Dávnejšie som ľudí vyhadzoval zo svojho života. Lebo nepodporili, neporozumeli, smiali sa. Skutočnosti to bolo všetko úplne inak. Len som nedokázal správne vytriediť sústavný príliv nových vedomostí. Ak niekto nesúhlasil, už som sa viac neozval. Nemá zmysel sa ospravedlňovať. Nepamätám si už presne komu som sa takto správal. Asi už aj ostatní zabudli. Nemá zmysel sa vŕtať v histórii. Je tu poučenie, nie vždy ma zmysel ľudí blázniť, veď častokrát ide o nič.

Mne sa páči život, nie vždy môžeme na sto percent predvídať čo nás čaká zajtra, ako zareaguje nás životný partner, kamaráti, rodina, susedia, úplne neznámy okoloidúci. Niekedy dostaneme studenú sprchu, schytáme podhodene poleno, ale tak isto nezištnú pomoc. Neviem či je život dlhy, krátky, rýchli alebo pomalý, ale ak mi niekto prekáža jednoducho ho obídem. Keď ho už musím mať vo svojom živote, tak čas s takouto osobou minimalizujem. Nechcem robiť niekomu zbytočne nepríjemnosti, lebo možno to je cele inak a ja si iba namýšľam.

Nechcem nikomu ubližovať, no nie som si istý či to bez toho pôjde. Ak niekto chce aby som spravil niečo, čo ja nechcem, ten druhy sa bude asi na mňa hnevať. Mám žiť život tak aby som sa páčil všetkým? Neviem čo je najsprávnejšie. V tomto období si myslím, asi by sa nemalo všetko dávať na jednu kopu. Mnoho situácií si bude vyžadovať odlišné riešenia, prístup, postupy.

Pamätám si situáciu, keď niekto na mňa brutálne vyskočil. Ten človek nemal asi svoj deň, neurobil si svoju prácu a alibisticky všetko zhodil na druhých. Mňa vysmial. Mal som sto chutí toho chlapa prefackať aby sa spamätal. Lenže si hovorím v hlave, iba by som sa uspokojil a zajtra by ma to mrzelo. Radšej som šiel preč a o pár dni sme to celé bez emócií vyriešili.

Druhé šance sú pre mňa niekedy tretie, štvrté päťdesiate. Samozrejme dokážem sa hnevať na druhých cele mesiace, roky. Takmer vždy príde deň, keď už ani neviem, prečo som sa hneval. V tomto som naivný, verím druhým. Aj keď niekedy sa prehováram, že už by som nemal. Na konci dňa ide o nič, nebaví ma naťahovať za pocit a myšlienku ako som mal pravdu. Z toho som už vyrástol.

Ešte maličkosť tých druhých si zvyčajne vykresľujeme tak ako ani v skutočnosti nie sú. Tu najčastejšie vznikajú sklamania. Aj ja mám vykreslených ľudí, je takmer nemožne zbaviť sa takýchto predstáv. Niekto príde na cely čas, niekto na isté obdobie. Nezabudnime, každý z nás je za zlého u niekoho iného. Ešte ľahšie sa hovorí čo by ten druhý mal. To je také nepekné.

Verím na druhé šance, pre lepšie zajtrajšky, krajší svet. Nie len preto, že vďaka druhej šanci som ako žiak napísal najlepšiu slohovú prácu. Skôr preto, ak sa budeme každý na každého hnevať, ako toto celé bude mať zmysel? Ten čas prejde tak či tak, ale asi by bolo krajšie s úsmevom a keď už tak, aspoň si neubližujme.

K začiatkom

15. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mal som veľmi rád fotenie, zachytávanie toho čo je okolo. Aj som sa pokúšal niečo vytvoriť. Prvý blog sa založil na platforme internetového prehliadača. Neskôr prišla stránka s kombajnmi. Jedného dňa prišiel email: “Je nám neskutočne ľúto, ale od prvého rušíme stránky. Na nasledujúcom odkaze si môžete stiahnuť váš obsah. Ďakujeme za pochopenie.”

Štvalo ma to. Už v tom období bol pre mňa blog miesto, vďaka ktorému sa niečo dialo. Zrazu stránky niekto odpojil. Moja tvorba pokračovala ďalej. No nezverejňovalo sa nič. Neskôr prišli sociálne siete. Celá tvorba časom dostala nový rozmer. Stala sa z nej závislosť.

Pokus omyl, veď skúsme, uvidíme, možno sa niečo podarí. Tam niekde po ceste ma to celé strhlo. “Rýchlo dajme to von, bude to dobré.” Nechal som sa zlákať modrým, fialovým internetovým svetom. Zrazu zisťujem, že čím viac trávim času v ňom, necítim sa tak ako by som chcel. Všetko čo sa tam deje je neskutočné dobré, srdiečka, reakcie, komenty, zviditeľnenie. Dostali sa ku mne aj negatívne reakcie, posmešky, správy. Je fajn keď niekto niečo poznamená, upraví pohľad, som za. Ten zvyšok nech trávi svoj čas na iných profiloch, blokoch, stránkach.

Asi najviac ma prekvapili nereakcie okolia, kamarátov, ľudí čo ma poznajú. Tu len malé pripomenutie, podporujme sa navzájom, keď už nie aspoň si neubližujme.

Takmer všetko je dobré, ak to nepreháňame a rozumne používame. Za mňa najväčší benefit celej mojej tvorby je priučenie dodržiavať pravidelnosť, pokúšanie, prekonávanie sa a hlavne vydržať. Netvrdím, že viem najlepšie zachytiť moment na fotografi, videu, napísať skvelý článok, napísať najlepší popis k príspevku. To nebol nikdy ciel. Tým cieľom je naučiť sa byť kreatívny, aj keď vonku prší, bolí hlava, či je buchnuté koleno. Možno toto celé brať ako akýmsi tréningom do ďalších životných oblastí.

Môžeme sa baviť o výhodách, ako som spoznal nových ľudí, moje okolie, čo kto rád robí, kto je frfloš, baletka, pán nemám čas a stále svieti na zeleno, vždy za vtipného, nikdy neodpíše a pod. Veľmi ma zaujali komunity, hlavne tie športové. Vážim si všetkých, čo pomáhajú, podporujú, taktiež tých čo idú okolo a neubližujú.

Smutný fakt, viac nás podporí cudzinec, ako najbližšie okolie. Je to akosi pochopiteľné, pre okolie sme srandista, vtipálek, trapko. Ja ti neviem, každý kto niečo dosiahol, asi prešiel niečím podobným. Že vraj niekde po ceste sa to prelomí.

Štyritisíc príspevkov, tristo článkov, stovky pokusov zaujať. Boli obdobia, keď sa darilo, taktiež keď sa nedialo vôbec nič. Najhoršie video sa stalo najpozeranejšie. Najťažšie napísaní článok mal najviac reakcií, najlepšia fotka úplne pohorela. Pokusy zaujať nás jednoznačne pripravia o kamarátov. Po čase takýto kamaráti nám zvyčajne pošlú pozvánku na sledovane ich novo vytvorenej stránky. Neviem čo je správne, či to nechať tak, alebo kliknúť na srdiečko.

“Som nudný, stále o tom istom, radšej nedávaj nič.” Hovorí mi jeden z chalanov. Ten istý chalan pozerá každý príbeh medzi prvými. Tak isto neviem, čo si mám myslieť. Som zástanca, že to čo robíme, žijeme, tvoríme, by nám malo v prvom rade prinášať radosť, dobrý pocit zo seba, drobné na kávu, alebo aj milióny. Možno niekoho pobavíme, inšpirujeme, alebo nič.

Dostal som sa do slepej uličky, kde tvorba mi nerobí viac radosť, namiesto zábavy je to aká si povinnosť. Prišla otázka čo ďalej. Viem, že písanie článkov ma zmysel, fotenie taktiež. Možno by bolo dobré na čas si zobrať prestávku, nájsť novú inšpiráciu, či niečo zmeniť. Odpovede postupne prichádzajú. Jedna z nich je vrátiť sa k začiatkom. Kde každá streda bola výzva, fotky boli o kreativite za foťakom, nie pred. Ten zvyšok sa uvidí po ceste. Na teraz tuším, že budú dni, keď sa mi nebude chcieť, nebudem mať chuť, alebo pôjde všetko po masle. Je to isté ako s tréningami, prácou, životom, možno aj so životným partnerom. Neodložíme ich nabok, keď sa na nich necítime.

Fotka k článku je z dvetisícšesťnásť. Bol som veľmi naštvaný na niekoho koho som chcel mať vo svojom živote. Neuspel som, tak sa šlo na výlet. Bolo to pekne na prd pocitovo. Lenže maličkosť, toto je prvá fotka, ktorá odštartovala moju blogovaciu kariéru. Pozdravujem všetkých čo sú tu od začiatku, prišli po ceste, či sú tu len tak náhodne. Vidíme sa tam niekde vonku, alebo pri ďalšom príspevku, fotke, článku.

Veľa može byť málo a opačne

18. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujeme ľudí lebo niečo dosiahli. Majú za sebou fantastické výsledky, životné méty, rekordy. Prejavujeme im úctu rešpekt, obdiv. Často netušíme čo všetko sa skrýva za veľkými výsledkami. Koľko bolo prepotených tričiek, prebdených nocí, dní keď nebolo za čo isť ďalej dopredu. Tak isto je tu ešte väčšia skupina ľudí, čo sa pokúsili, ale nedosiahli nič. Ešte by možno bolo dobré spomenúť najväčšiu skupinu, tých čo sa ani len nepokúsili.

Sem tam sa pri chytím ako sa ľutujem. Bolí ma chrbát, koleno, ruka, prst na nohe. Najväčšia bolesť je ráno pred tréningom, vtedy ako keby som mal všetky choroby sveta. V začiatkoch som takéto myšlienky považoval za normálny dôvod dať si na deň voľno. Dnes je to naopak, pritvrdzujem.

Dúfaním na gauči sa môj život podľa všetkého nezlepši. Ani moje výsledky v jednotlivých životných oblastiach. Áno môžem sa dostať k príležitostiam, ale aj tak sa budem musieť postaviť a niečo preto urobiť. Minimálne podpísať sa. Nemôžem chcieť od seba profesionálne výsledky bez profesionálnych tréningov. Maličkosť, sem tam sa dostavia. Je to viac zhoda okolnosti, fúka dobrý vietor, ešte lepšie sa spalo, ti najlepší neštartovali.

Nemá zmysel o sebe pochybovať, kritizovať sa. Aj tak sa zvyčajne nič nezmeníme, len sa budeme na pár chvíľ cítiť na pod psa. Postupne kroky, tréning, skúšanie a sem tam sa opýtať o radu niekoho, kto rozumie tomu čo robíme. Telo je máš nastroj, ak chceme od neho vážne výsledky, mali by sme sa k nemu tak správať. Trochu bolesti musíme zniesť, miestami aj niečo viac.

” Len ty tomu nerozumieš, mňa naozaj bolí”. Utekám si dať liek. Je nad slnko jasne že medicína ma svoje opodstatnenie v našich životoch. Asi nie je dva krát správne pri každej bolesti siahať na lieky, alebo utekať na urgent. Častokrát tie najlepšie lieky sú bezplatné. Prebehnúť sa na čerstvom vzduchu, studená sprcha, kniha (len nie zaľúbený román s katastrofickým koncom), čaj s kamoškou. Samozrejme, že tu máme aj vážne prípady, kde jednoznačne medicína je na prvom mieste, ale aj tak mnoho takýchto prípadov je možné predísť, vyliečiť.

Stále mam v hlave slova môjho doktora: “150 km tréning nie je normálne pre teba. Začínaš tak sa k tomu aj správaj. Daj si čas“. Chcem výsledky, za každým tréningom byť o minutú rýchlejší, zodvihnúť viac závažia, urobiť viac sérii cvikov. Pre nejaký dôvod mám pocit, nie len o mojich tréningových aktivitách, že toto celé je beh na dlhú trať. S občasným poriadnym potlačením.

Veľa krát som neveril, že zdolám kopec, dovediem schôdzku do úspešného konca, niekto pôjde so mnou von. Vlastne takmer vôbec neverím sebe, ale skúšam, čo pustí hlava. Človek si všimne, že voľačo nie je v poriadku tam niekde v kopcoch. Lebo nie všetko len o kondičke. Na rovinkách je to zvyčajne nuda, príliš nás nepreveria.

Veď schválne skúsme niekoľko rokov: Pozerať telenovely, katastrofické filmy. Cítiť nechuť po živote. Seba utápať. Ľutovať sa. Schovávať sa za lenivosť. Ordinovať si všetky choroby sveta. Nerobiť nič.

“Koľko rokov som mohol, kde by som už bol, keby začnem skôr. Haló, nezačal. Zobuď sa, začni dnes. Ako chceš vyhrať, keď nehráš? Nevysvetľuj sebe a ani druhým. Viac už nestrácaj čas” . Aj tak na konci tunela, zvyčajne je svetlo. Len nie vždy vieme ako dlhý náš životný tunel je.

Veľa aktivít, tréningov môže byť málo a opačne. Skôr by sme mali hľadať čo by mohlo fungovať pre nás. To zistíme len skúšaním. Len zas neskúšajme všetko. My sa meníme, dospievame, menia sa naše potreby, záujmy, ľudia okolo nás, chute, city, myšlienky. Máme neskutočné množstvo možností. Častokrát informácie k nim nájdeme v známom vyhľadávači, alebo u niekoho z okolia.

Hlava, brucho, srdce, sval

11. január 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ležím na posteli, pozerám videa od múdrych ľudí. Jeden pán sa pýta aký je tvoj príbeh? Novy rok novy ja, pokračuješ v tom čo si začal, meníš maličkosti, stále sa pokúšaš, necháš všetko plávať, chudneš, priberáš? To sú opäť otázky na začiatku roka. Nemám rád začiatky, vôbec nerozumiem oslavám nového roka. Kde aj tak po pár týždňoch je všetko späť po starom. Ak chcem niečo zmeniť, idem do toho hneď, za hodinu, štrnásteho, pretože tak to chcem.

Veľká väčšina z nás žije ako veľká väčšina z nás. Ja neviem či je to dobre. Nie som tu na to aby som hodnotil. Hľadám, skúšam tvorím to čo je dobre pre mňa. Dnes viem, že neznášam dovolenky, ležanie na pláži, cestovať po svete, chodiť na oslavy, svadby, plesy. Mám rád aktívny spôsob života, baví ma športovať, tvoriť. Tým ale netvrdím, že cestovanie, tancovanie na plese je nesprávne.

Nevysvetľuj nemá to zmysel. Raz za čas, keď sa niekto opýta, vtedy je vhodné pár slov povedať. Inak každý je nastavený na frekvencii ja a potom všetko okolo. Podľa mňa je to prirodzené. Všetci chceme prežiť, mať na stole jedlo, oddych, voľnosť, prísun informácií. Aj preto, podľa mňa najskôr riešime čo je pre nás. Veď vieme ako je to spoliehať sa na ostatých. Žijem sám so sebou a presne viem ako dobre je na mňa spolah. Čo si budeme hrať divadielka pred sebou.

Pri cvičení s jedno rúčkou chrbát na druhý deň protestoval. Asi mesiac som sa dával dokopy. Prišiel ku mne článok kde fitnes tréner vysvetľuje, ak nás niečo boli, tak nemáme nič nerobiť. Postupne, hlavne pomaly zaťažovať dané miesto. Vlastne to iste mi povedal aj doktor, keď mi dával dokopy kolená. Mal som skúsiť behať pomalšie a kratšie vzdialenosti. Liečbu som predlžil o niekoľko týždňov po absolvovaní tridsať kilometrovom behu. Doktor sa zmohol iba na. ” myslel som, že liečime kolená, nie hlavu”.

Nerád ležím na posteli s tým, že nemôžem isť von. Nie lenže čas poriadne preflákam, vyjem chladničku. Na konci dňa cítim o mnoho väčšiu únavu ako po tréningu. Len ma nebolí žiadna časť tela. Rozumiem myšlienke všetkého veľa škodí. Preto striedam disciplíny mam tréningový plán. Rozumiem regenerácií, načerpať silu. V športe sa hovorí, vyhráva ten, kto dokáže najrýchlejšie z regenerovať.

Poďme robiť veci pre seba, keď sa nám nechce, nemáme náladu, chuť, silu. Vidím to hlavne na tréningoch, písaní článkov. Je strašné ľahké isť von, ak svieti slnko, je prijemne, mam chuť na písanie. Buď frajer a chod von keď to nevyzerá najlepšie. Napíš článok keď más rozhádzanú myseľ, nesprávne si zorganizoval čas, bolí ťa palec na nohe, nemáš tému. Si hovorím častejšie ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Podobných príkladov môže byť mnoho. Uvádzam náročky len dva. Nech neberiem čitateľom možnosti. Koniec koncov tieto dve oblasti ma teraz najviac napĺňajú, tešia a zároveň mimoriadne štvú. Veď nie je normálne šlapať cez zimu trinásť percentným stúpaním a tváriť sa ako to mám rád. Taký kopec aj na bežkách by bolo čo robiť, v oboch smeroch.

Mne sa páči myšlienka, že nie je byt dobré byť dobrým človekom. Sem tam mame byť aj za zlého. Vnímam to tak, že mám byť na seba o čo si tvrdší, povedať nie okoliu, dať telefón nabok. Dať o jednu sériu viac v posilňovni, isť von aj keď to nie je najlepší nápad, ľadová sprcha, z času na čas odmietnuť sladké, slané, bublinkové.

Oslovila ma myšlienka byť na seba tvrdší. Len možno nie len v myšlienkach, skôr si naložiť viac do tela. Prosím len nezačnime všetci bežať bez prípravy maratóny, jazdiť dvesto kilometrov, či dvíhať tristo kilové činky. Zmysel ma byť sprchujem sa v teplej vode, dnes skúsim vlažnú a po týždni skúšania príde studenšia. Studena voda naozaj boli. Nehýbem sa cele dni, tak sa idem prejsť nie sedem tisíc krokov, ale päť kilometrov chôdzi, alebo tri kilometre súvislého behania. Opäť možností je mnoho. Tlačme na seba no s citom. Je dobré telo aj šokovať, ale stále v rámci možností.

Príbeh ktorý si nosíme vo svojich hlavách, bruchách srdciach z nás robí silnejších, alebo slabších. Stane sa, že si to vôbec neuvedomujeme. Mne ukázal šport, že telo dokáže prekonať o mnoho väčšie limity ako si myslí hlava. Následne takéto vzorce sa snažím aplikovať aj v ďalších oblastiach života. Aj preto nečakám na nový rok, narodeniny, výročie s rozhodnutím zabehnúť tristo kilometrov. Viem, na čo sa pripravujem.

Hlava ma v sebe príbehy, ktoré sa snažia presviedčať ako sa niečo nedá. Ma pravdu, veď ruku na srdce koľko veci nie je pre nás prirodzených a napriek tomu ich robíme. Jeden príbeh môže zmeniť všetko niekedy je lepšie ho prepočuť, inokedy jemne upraviť, alebo ešte lepšie zatlačiť. AK niekto čaká na nový rok, sviatok s tým, že príde nový začiatok. Nie je na to nič zlé. Len maličkosť, začať môžeme teraz, ráno, kedy chceme. Druhá maličkosť, nezačíname, ale pokračujeme.

Vyjadrenia, rady, mudrovania

21. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pre mňa je na najväčší hnací motor šport. Tréningy, plánovanie, cvičenie, jedlo, regenerácia, vnímať nové vedomosti poznatky, lepšie spoznávať seba. Prekonávať sa, asi to je najdôležitejšie slovo za mňa. Nevysvetľujem si ho ako vystatovanie, cítiť sa že môžem iným radiť. Skôr viac, lepší ako pred tým, sám pred sebou lepší ako pred tým. Šport je súčasťou mojich dní. Aktívny šport je pre mňa súčasťou mojích dní.

Najviac nadávam pri tréningoch. Na jednej strane mám rešpekt pred každou väčšou, náročnejšou pohybovou aktivitou. Neznášam bolesť, ísť do kopca, po rozbitých cestách, technicky náročnom teréne. Lenže čím viac ich neznášam, tým viac ich vyhľadávam. Zažívam veľa bolesti, kŕčov, prepotených tričiek.

Niekoľko rokov behám, postupne pripájam ďalšie disciplíny. Každá z nich ma niečo do seba. Zmysel nie je utekať od života k športu, alebo čistiť si hlavu, myseľ, žalúdok. Za mňa je to iné. Trénujem, aby som lepšie spoznal seba. Možno niečo z tréningov použijem v bežnom dni. Som na začiatku. Mám ďaleko od profesionála, amatéra. Cítim sa ako zanietenec. Niekto kto vie, že pravidelný pohyb formuje postavu, ale aj myseľ. K tomu dostávam bonus, nerastie mi bruchu po mojich extra porciách jedla.

Všímam si, šport je alchýmia. Jedlo, tréning silnejší, slabší regenerácia, plánovanie, oddych tlak srdca, watty,vypustenie tréningu, dávať pozor čo sa konzumuje, výživové doplnky, prejedanie sa, sledovať telo, pocity, počúvať trénera, lekára, fyzioterapeuta.

Zatiaľ nepretekám. Teraz trénujem, aby som vôbec nejaký pretek došiel. Som slabý, pomalý, nemám správne techniky, stravovacie návyky, neviem dobre regenerovať, idem niekedy zbytočne nad limity. Mojou silnou stránkou je premáhanie seba a disciplína. Vidím to sám taktiež tréner. Nemyslím to s pretekaním vážne, necítim sa ako súťažný typ. Koniec koncov si viem porovnať časy tie neklamú. Toto nie je kritika, podceňovanie, sypanie popola na hlavu, je to fakt. Ak chcem niečo dosiahnuť mam naďalej trénovať. Cítiť sa pri tom dobre, prepotiť niekoľko dresov, tričiek, mikín, sem tam by to malo bolieť, mať pri pohybe radosť.

Nenachádzam sa v pozícií, že by som mohol druhým radiť. Aj keď niekedy som sa tak cítil. Bol som múdry, vedel som všetko, dával som rady, mudroval som. Dnes sa chcem baviť s ľuďmi čo rozumejú, vymieňať si vedomosti, informácie, skúsenosti. Stále sa učím, spoznávam, sem tam vnímam. Veľa sa učím na tréningoch, sem tam študujem teóriu, či pýtam sa niekoho kto vie.

Je to super pocit keď,zabehnem rekord, záplavám desať krát ako na začiatku. Môžem si nesprávne myslieť, že mam návod na život a právo radiť druhým. Omyl. To čo funguje mne nemusí druhým a opačné. To že som dosiahol rekord neznamená že som tréner. Mohla to byť zhoda okolnosti, dobre som sa vyspal, najedol, zapasovalo počasie, terén, chémia. Ak niekomu nesprávne poradím pri aktívnom pohybe, môžem spôsobiť úraz, zranenie a dokonca aj horšie. Tu je naozaj namieste pokora. Skôr odporučiť niekoho, kto vie viac.

Ak sa ma niekto opýta aký je najlepší šport podľa mňa, Odpovedám pre mňa jednoznačne bežkovanie. Celé telo sa hýbe a nie je tak náročné na kĺby a chrbticu. Bežkovanie je ťažký šport, ak nevieme brzdiť, či nepoznáme správnu techniku. Ono nie je také, že obkukáme druhých a ideme. Pozor hrozí nebezpečne, hlavne dole kopcom. Veď čo keď nikto nepôjde okolo. Radšej na hodinu, dve, zobrať inštruktora, v požičovni požičať výstroj a skúsiť či to vôbec chytí. Mňa to prvé jazdy nechytilo vôbec, práve naopak. Len som sa nudil doma a moc ma bolelo koleno aby som šiel behať. Bežkovanie nie je pre každého.

AK chcem niekomu radiť. Mal by som mať poznatky. Vedieť teóriu, techniku a niečo mať za sebou z praxi. Maličkosť, ak uspejem v jednej športovej disciplíne, neznamená, že som majster na všetky. Niekto môže zjesť päť šišiek, zabehnúť dvadsať kilometrov a je úplné v pohodičke. Druhý sa len pozrie na päť šišiek a radšej ide domov. Príkladov je veľa, možností ešte viac. Mám rád, keď sa podporujeme, zdravíme, meníme skúsenosti. Len sa prosím nehodnoťme, neraďme bez opýtania druhým. Vlastne to neplatí len pre šport.

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Hranice

2. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota poobede, mám za sebou posledné dva zjazdy. Sneh je pomalší ako je zvykom, točím posledné zábery a prichádza rýchla jazda dole kopcom. Mám tvrdé nohy, cítim únavu a nachvíľu sa pozerám pred seba. Vidím strmú zasneženú šikminu, ktorú mám prejsť. Prepadá ma panika, naberám rýchlosť. Nie som taký dobrý, aby som ustál ten zjazd. Celý sa trasiem, cítim rýchlosť, prichádza panika, cítim, že môžem spadnúť. Naberám silu, hovorím si nahlas: „Dýchaj, pozeraj sa len pár metrov pred seba, buď tu a dáš to.” Cítil som, ako snehový koberec miestami bol ľadový, rýchlosť bola šialená, bežky si robili, čo chceli. Ustal som to, prichádzajú radostné výkriky, uspokojenie, eufória. Pre mňa jeden z najťažších zjazdov na bežkách je za mnou.

Som začiatočník, amatér na život a mnohým ostatným oblastiam vôbec nerozumiem. Snažím sa mať prehľad, čo sa deje okolo. Keď niečo neviem, pýtam sa, hľadám a používam intuíciu. Často sa dostávam do situácií, keď naozaj neviem, nepoznám, nechce sa mi. Je to zábava prekonávať sa. Rád zažívam situácie, v ktorých som pred tým nebol.

Áno, chcem od života, ale aj seba viac. Nepoznám cestu, kopce, príležitosti, nástrahy. Skúšam, cítim bolesť, radosť, napätie, zábavu, výzvy. Páči sa mi, keď prichádzam postupne na ďalšie kroky, informácie, vedomosti, skúsenosti. Ak sa pozerám pred seba, nevidím všetko, skôr dostávam závrate z tých vzdialeností, pohorí, zákutí. Všetko sa na prvý pohľad zdá ako nedosiahnuteľný cieľ.

Niekedy sa mi to všetko javí, ako keby som sa ja sám obmedzoval, zabrzďoval. Vyberám si občas príbehy, ktoré nie sú pravdivé, skôr ospravedlňujú moju nečinnosť, neschopnosť, slabú vôľu, nevedomosť. Rozprávam si ich s takým presvedčením, aby som pred sebou vyzeral dobre.

Netuším, ako to majú druhý, no sem tam sa pristihnem, s vytváraním vlastných prekážok, hraníc, strachov. Lenže, čím viac im uverím, tým horšie výkony podávam vo všetkých oblastiach. Nevravím, že neexistujú, skôr je dobre o nich vedieť, ale nie všetko sa nám aj stane.

Vytváram si hranice, ktoré neexistujú a čo je najhoršie, že im uverím hneď pri prvých príležitostiach. Nedávam si žiadnu námahu preveriť ich. Pri skúškach, výzvach, ale aj pri bežných cestách najskôr spanikárim a až po čase sa pozriem pár metrov pred seba a zistím, že možno to celé trasie, ale nespadnem trebárs z bežiek. Žiaden zjazd nebude nikdy lepší, len ja sa musím zlepšiť v technike bežkovania. Tak isto vnímať, kam sa pozerať a čo dokážem v tejto chvíli zmeniť, ovplyvniť, vylepšiť, ustáť.

Kopce

16. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Žlté tenisky

6. október 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mojou náplňou práce je vyvolať pozornosť. Nielen v práci, v živote, vo vedľajších projektoch, blogovaní, vo všetkom, čo robím. Vyvolanie pozornosti je priamo úmerné mojim dosiahnutým výsledkom. Samozrejme, môžem skúšať vyvolávať aj duchov, pokiaľ nemám za sebou kvalitný produkt či službu, je viac ako isté, že by som neuspel.

Dobré vystupovanie, vedieť rozprávať, vnímať, počúvať, skladať, byť zdravo sebavedomý, vedieť makať, postaviť sa dopredu, aj keď sa trasú kolená, v neposlednom prípade rozkopnúť dvere a s úsmevom sa predstaviť. Asi takto by som všeobecne zhrnul vedomosti, ktoré vôbec, ale vôbec nie sú dôležité, aby sme uspeli. Je viac ako dobré ich ovládať, no ide to aj bez nich. Existuje milión ciest, no nie každá je vhodná pre nás.

Zažívam situácie, keď jednoznačne musím byť rázny, inokedy trpezlivo vzadu vyčkávať, čo sa udeje. Obe sú náročné, nie vždy vedú k požadovaným výsledkom. Samozrejme, nesprávne zvolenie taktiky spôsobí viac škody, ako osohu.

Snažím sa stretávať hlavne s ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja. Najčastejšie témy, ktoré s nimi rozoberám, sú vždy o tom, čo pokašlali. Pretože verím, že najlepší učitelia sú chybné rozhodnutia a premárnené príležitosti. Nie každý z nás sa môže učiť z poznatkov druhých, potrebuje skôr na vlastnej koži získať drahocenné skúsenosti.

Sám za seba sa priznám, že aj keď dostávam obrovské dávky životných múdrostí, sú situácie, ktoré naozaj potrebujem zažiť. Aj keď často je výsledok dopredu viac ako jasný. Uisťujem sa, strácam čas, preverujem si, čo všetko by mohlo byť “AK”. Neznášam, keď sa nepokúsim, či nechám situácie bez povšimnutia.

Stále viac a viac verím, že našou úlohou je stať sa v niečom dobrý, ukázať sa, povedať o tom svetu a tak trochu si užiť nielen dosiahnutý úspech, ale aj jeho získavanie. Fandím každému, kto sa aspoň pokúsi. Aj keď druhá strana mince je, že naozaj nemusíme skúšať všetko.

Všetci vyvolávame pozornosť, niekto viac alebo ešte viac. Či už ide o spôsob, ako sa obliekame, prezentujeme, slová, ktorými hovoríme, tým, čo robíme alebo si nájdeme niečo na sebe, a to pri najbližšej príležitosti spomenieme. Samozrejme, každý z nás má obdobie, že chce byť odpojený od sveta a prebrať rolu sivej myšky alebo myšiaka.

Okolie na nás bude ukazovať prstom, či sa pokúsime vyliezť z brlohu, alebo zostaneme. Čím viac budeme vytŕčať z radu, tým viac sa o nás bude rozprávať. Možno aj vymyslené príbehy, len to už je toho celého súčasťou.

Čo tie moje žlté tenisky? Veľká časť ľudí okolo mňa ani len nepomyslí, že by si ich mohla obuť. Potom je tu mini skupinka, ktorá ma vyhecovala a podporila. Poviem Vám, sú parádne, mám ich rád, cítim sa v nich šmrncovne. Ešte k tomu pomáham prírode, nakoľko sú z recyklovaného materiálu. Poviem Vám, pohľady okolia sú tisíckrát intenzívnejšie, keď ich mám obuté. Vlastne, chcem byť hviezda, tak trénujem a tie pohľady, komplimenty si užívam.

Vôbec tu nejde o žlté tenisky, egoizmus, pýchu, ale o odvahu robiť, nosiť, žiť to, čo máme radi bez toho, aby sme sa obávali, veď čo si pomyslí mama, otec, starká, brácho či suseda z ôsmeho domu na tretej ulici. Práve žlté, oranžové, krikľavé tenisky nám môžu dodať viac odvahy, možno aj na cestu životom. Len prosím, ak ich raz začnime nosiť, nikomu sa nesmejme, neosočujme, že nenabral odvahu si ich obuť. Toto by nemal byť zmysel života. Mne sa viac páči: podpor, ak môžeš, keď nie, choď si svojou cestou.

Nikto nie je viac

29. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter