Type your search keyword, and press enter

Nárok

Nárok

Vlastne ako tak chodím svetom, inšpirácia, motivácia je všade naokolo. Poviem vám, že sú dni, keď si naozaj myslím, že nerobím nič a celý svet mi uteká medzi prsty. Potom sú dni, keď je všetko v pohybe a do seba zapadá.

Naša budúcnosť je ovplyvňovaná okolím, teda tým, s kým sa stretávame, rozhodnutiami, činmi, komu dovolíme mať vplyv na naše rozhodnutia a na to, čo robíme. Aj preto to mnohých z nás ťahá na miesta, kde sme neboli. Takto sa dostávame na chodníčky, ktoré preskúšajú nielen naše egá, samoľúbosť, ale aj uvedomenie, či naozaj to, čo robíme, robíme správne. 

Vlastne, myslím si, že som ešte nič svetoborné  nedokázal a často sa cítim ako začiatočník. Podľa múdrych  kníh ľudia tvrdia, že jeden z kľúčov k úspechu je nájsť jednu vec a v nej sa stať uznávaným odborníkom, a to sa mi zatiaľ na sto percent nepodarilo nájsť.

Lenže na čas som si myslel, že som niečo také našiel a cítil som sa neporaziteľný. Vyžadoval som si viac pozornosti, výhod a robil nárok na lepšie miesta. Nedokázal som spracovať nové informácie, myslel som si, že konám správne. Bol som presvedčený, že mať viac páči sa mi to, srdiečok, videní, priateľov, pozornosti je skvelé. Lenže v skutočnosti to tak nebolo. 

Robil som si nárok na lepšie postavenie na základe mojich výsledkov v práci. Na jednej strane je úplne prirodzené, že ak sa snažíme, tak sa posúvame postupne vyššie. Máme iné spoločenské postavenie ako na začiatku, tak isto možnosti. Lenže pravda bola taká, že ja som sa len tak trochu pohol z miesta. Inak povedané, robil som to, čo bola moja náplň práce, možno niekoľko maličkostí navyše. 

Postupné vetičky od tých, ktorí takouto fázou prešli, začali búrať môj pocit nadradenosti. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a bol tam niekto, kto sa správal ako ja. Bol tam mladý muž, príjemný na vzhľad, športová postava, trochu arogantný a robil si nárok na lepšie miesta a vôbec nerešpektoval hierarchiu spoločnosti, hľadel iba na seba. 

Naozaj som chcel iba lepšie miesto v pomyselnom vlaku života. S presvedčením, že si to miesto aj zaslúžim. Lenže nikdy nie je všetko tak, ako sa zdá. Všetko, čo robím, robím v prvom rade pre seba. Pretože ak sa chcem kdekoľvek posunúť, mala by byť za mnou dobre odvedená práca a taktiež výsledky. Takže preto som stratil v sebe pocit nároku na lepšie miesto. V mojich článkoch vyzývam druhých na lepšie životy, lenže nie na úkor druhých. 

Je dobré mieriť vysoko, mať široké lakte, ale aj sem-tam vedieť skloniť hlavu. Na druhej strane je fajn nechať situácie pozvoľná plynúť a odmena príde, možno aj väčšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednoducho život je podľa všetkého záhada. Nie je to raketová veda, len by sme mali prísť na to, čo funguje práve nám a hlavne vydržať. 

Ak máme niekoho vo svojom okolí, pošlime článok, určite ušetríte pár pív či bonboniér. A ak si budeme pri najbližšej príležitosti robiť na čokoľvek nárok, na chvíľu sa zastavme a vydiskutujme si medzi sebou, či to tak naozaj aj je. Možno to bola iba práca, ktorú sme mali spraviť alebo bežná “vec” v partnerskom živote.

Dajme vedieť.

Dajme vedieť

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či  fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj  mojej  prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.”  Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Prekážky

michal_botansky_zaciatky_profesionaly
Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti.  Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Naopak

Naopak

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit  zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Aspoň sa pokúsiť.

Aspoň sa pokúsiť.

Pred časom, keď som začínal s majstrom, natrafil som na chlapíka, ktorý na všetko frflal. Lenže, keď uvidel ako rozhovory s majstrom dávajú zmysel, začal vyzvedať. Najskôr nenápadne vyťahoval infošky, ktoré sme rozoberali. Boli sme vtedy polo-kamoši, k tomu s majstrom sa vždy kecalo len vo všeobecnosti. Pravidlá sú jasné, jedno z nich hovorí, ak sa niekto opýta na cestu, tak ju ukáž.

Je dôležité naučené vedomosti čo najrýchlejšie zaviesť do praxe. Na to mi slúžil aj hlavný hrdina dnešného článku. V tomto prípade chalan nemal odvahu osloviť majstra, tak si našiel spojku, mňa, a začali nepravidelné schôdzky. Prišiel vždy, keď o niečo išlo. Najskôr prišla nová láska. Chcel radu. Samozrejme, som rodený vzťahový poradca. Do toho v tom období moja ješitnosť súperila s egom. Majster mal so mnou čo robiť, vlastne, asi aj kamoš. Moje rady zapríčinili, že po troch schôdzkach s mladou dámou sa zistilo, že nebola pravá. Lepšie povedané, prestala mu brať telefón.

Druhá rada prišla, keď hľadal prácu. Podľa toho, čo povedal, neprišlo mi jeho riešenie ako najlepšie. Tak bol nenápadne navedený, že robí hlúposť. Tentokrát sme sa pochopili, do práce nešiel a vybral si druhú možnosť, ktorá prišla o pár dní neskôr. Ďalšie dôležité pravidlo znie: Nikdy sa za nikoho nerozhoduj, len poukazuj, čo by bolo dobré si všimnúť.

V septembri v minulom roku prišiel za mnou do kancelárie neohlásene. Že vraj stojí pred dôležitým životným rozhodnutím. Vlastne, v týchto dňoch bola moja ješitnosť akosi už na ústupe, tak sa o niečo lepšie komunikovalo. Chalan mal šťastie, prišiel v dobrý čas, pravé som prišiel zo schôdzky s majstrom. Práve sme preberali tému, keď ide o všetko. Šlo o krk, musel predať nehnuteľnosť, na pár mesiacov ísť bývať do Rakúska, kvôli práci. Jeho firma tam dostala novú zákazku.

Zrealizovali sme predaj rýchlejšie, ako sme čakali. Bol načas v bezpečí, ľahšie sa mu dýchalo. K tomu sa mohol naplno venovať práci. Teda, až po telefonát, v ktorom mi vysvetľuje, koľko veľa práce má, no a nejako mu nerobí radosť. Má denne 12-18 pracovných schôdzok, na ktorých rieši mimoriadne naliehavé situácie v celom projekte, niekedy aj nad rámec. Bol som ticho, moja úloha bola jasná, v takýchto rozhovoroch som za poslucháča. Sám si povedal, že končí, nechce skončiť v nemocnici s infarktom. Ďalšie majstrovo pravidlo znie: Nie všetko, čo sa tvári ako práca, je práca.

Našiel si novu prácu. Nebol z nej vôbec nadšený, len to bolo akési zvláštne. Prišiel sa poradiť pred podpisom pracovnej  zmluvy so mnou. Jednoznačne chcel počuť, čo si o tomto kroku myslím ja. Lenže, spoločnosť, pre ktorú mal ísť pracovať som tak trochu poznal. Nepáčil sa mi ich štýl práce, ani prezentácia toho, čo robia. Lenže, pravidlo hovorí, že na všetkom hľadaj skôr to, čo sa ti páči. Tak vyšlo zo mňa, že ja by som si radšej vybral menšiu firmu, kde by som bol pri zrode a tvoril si systém podľa seba. O mnoho viac sa naučím, tým pádom naberiem aj viac skúseností.

Mal potrebu ma presvedčiť, že ak nastúpi, spraví dobre. Samozrejme, prácu zobral. Mňa štvalo, že v skutočnosti chcel robiť na svojom mini projekte v gastronómii, na ktorom pracuje po večeroch. Lieta v akomsi zdravom životnom štýle, vyrába produkty a ľudia si ich chodia k nemu kupovať.

 

Prednedávnom  ma zavolal na obed. Chcel sa vyrozprávať a pochváliť o tom, ako je spokojný, mimoriadne sa mu darí. V ľuďoch som celkom dobrý, za krátky čas vycítim, či si robíme srandičky alebo sa bavíme vážne. Tentokrát hlavný hrdina neskutočne krútil. Zmohol som sa len na vetičku: „Máš nováčikovské šťastie.” Nereagoval, začal sa sťažovať na šéfa a kolegov, trochu aj na náplň jeho práce. Lenže, pri obede sa sťažovať nemá, vlastne, pri jedle sa nemá sťažovať vôbec, mohli by sme dostať tráviace ťažkosti.

Vrátili sme sa na začiatok a bavili sme sa o jeho mini projekte. Ľudia sa radi rozprávajú o tom, čo majú radi. Vydržal po dezert. To ma už naštvalo, nakoľko dezert mám veľmi rád a je to pre mňa slávnostná časť jedenia. Vlastne, vyšla z neho jeho najväčšia obava, pre ktorú sa nevenuje gastronómií na plný úväzok. Lebo významnú časť dňa je medzi štyrmi stenami  a on chce byť vonku medzi ľuďmi. Odpadol mi kameň zo žalúdka, nakoľko mám super kamoša, ktorý pôsobí v podobnom biznise a vybudoval svoj sen zo suterénu do stredoeurópskej pozornosti. Takže, riešenie sa našlo, pokojne som sa pustil do dezertu.

Článkom chcem povedať, že je dôležité vykročiť za tým, čo nám robí radosť. Nie ísť za tým, kde je veľa práce, ktorá nás nerobí šťastnými a ubíja nás. Čím ďalej som presvedčený, že mnoho z nás nechce ísť ďalej a hrá krátkodobé hry preto, lebo chce rýchly úspech, vyzerať dobre pred druhými. Lenže, najskôr sa vždy platí cena, až po jej uhradení môžeme ísť ďalej. Dobrá správa je, že hneď ako nájdeme našu víziu, sen, cieľ, lepšie povedané niečo, čo je tak bláznivé a zdá sa úplné nedosiahnuteľné, sa zmení všetko. Opakujeme to miliónkrát. Risknúť, vyhrnúť rukávy, keď už nič iné, aspoň sa pokúsiť, lebo najhoršie, čo môžeme spraviť, že sa nepokúsime.

Niekedy sa môže stať, že to, čo nás napĺňa nás prinesie na výslnie, inokedy dostaneme poučenie. Nájdenie toho, čo nás vyťahuje z postele, poháňa, je v živote obrovským spúšťačom neuveriteľných príbehov. Preto by peniaze nikdy nemali byť hlavným motívom. Robiť to, čo nás robí šťastnými, robiť to tak, aby nám to prinášalo úžitok, najlepšie aj druhým. To, že dnes možno nevidíme možnosti, neznamená, že možnosti tam nie sú. Možno stačí zmeniť len spôsob, akým veci robíme, myslíme, vnímame.  Vždy máme dve možnosti, buď budeme hľadať všetko, čo nás spája, páči sa nám, robí radosť alebo sa zameriame na druhú stranu mince.

Mimochodom, chalan, o ktorom som písal sa volá Peťo a súhlasil so zverejnením, bez nároku na honorár. Ukáže článok žene, aby vedela, aký je parádny, keď sa o ňom už píše. Chalan parádny aj je, momentálne sa pripravuje na prvú kulinársku výstavu so svojím mini projektíkom, ktorý vlastne vôbec už nie je mini, ale o tom niekedy inokedy.

Skladačka

Skladačka

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla  k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Ignorácia

 Ignorácia

Pozrime sa okolo seba, všimnime si všetko zelené. Máme? Teraz vymenujme všetko, čo sme si všimli sivej farby. Pozrime sa ešte raz, všimnime si všetko sivé, čo je okolo nás. Vidíme rozdiel? Najznámejší test, o ktorom sme už asi miliónkrát počuli. Možno nežná časť čitateliek si povie, že sú všímavejšie ako muži. V tomto teste ide skôr o našu vlastnú všímavosť, ako porovnávanie jeden druhého.

Neviem, ako to je u Vás, na sebe som si začal všímať moju ignoráciu. Nepíšem o nej ako o nevšímavosti, skôr ako o niečom, čomu ani len nedám šancu, že by mohlo byť. Prvýkrát sme sa vedome stretli na základnej škole. Išlo o jednoduchý test, vydržať nepozerať televíziu celý týždeň. Pamätám si, že to bol ťažký boj. Televízia pre mňa znamenala vtedy veľa. Dnes sme na tom odlišne, je na mojom zozname “nepúšťať do života”. Ďakujem pani učiteľke zo základnej školy za vtedajší test, oplatilo sa.

Dnešnú dobu familiárne nazývame informačná. Že vraj informácie na nás číhajú na každom kroku a je ich viac ako dosť. Nemusíme isť ani ďalej, práve tej dobe pomáham pridávaním ďalších. Áno, prinášam dôležitú správu do sveta, ale to už povedali niekoľkí predo mnou. Beriem späť, nič neprinášam, pripomínam. To, čo píšem v mojich článkoch, dávno už všetci vieme. Sem-tam načrtnem tému a trafím sa.

Ak chceme dosiahnuť naše sny, ciele, vízie, méty, je potrebná silná dávka ignorácie veľkej časti sveta okolo nás. Poháňa nás akési uvedomenie, že mnoho záležitostí nemá nič spoločné s nami. Keď sa rozhodneme konkrétne, takmer všetko ide bokom. Veľmi ťažko sa vysvetľuje doma, že sme našli konečne ten vysnívaný biznis a ideme do toho naplno. Či kamošom, že nech s nami pár víkendov nepočítajú, lebo odkladáme na senzačnú dovolenku v lete. Pri budovaní biznisu sa nám môže podariť ho aj vybudovať a neskôr rodina bude môcť z neho ťažiť rozličné výhody. Ak nie, tak máme balík skúseností, trebárs partnerke/partnerovi pomôžeme pri budovaní jej/jeho biznisu. O dovolenke moc neviem, čo by som napísal, zatiaľ som na žiadnej nebol.

Nemôžeme ignorovať dážď, teda pokiaľ nechceme zmoknúť. Niečo podobné sa nám deje aj v zime, mali by sme sa obliecť teplejšie. Áno, sú ľudia, ktorí si chodia v zime zabehať polmaratón v pyžame bosí na severný pol. No neviem, čo by si o nás pomysleli, ak by sme prišli v snehovej fujavici v župane do práce. Na druhej strane, ak má dáma viac nápadníkov, vyberie si jedného a ďalej sa stretáva s druhými, nebudeme si o nej myslieť, aká je parádna. To isté platí na nás chalanov.

Neignorujem textové správy, správy na sociálnych sieťach, či telefonáty. Lenže, nechcem byť dostupný 24/7/365, odnáša si to moje zdravie, pleť i moje srdce sem-tam protestuje rýchlejším tepom. Zažil som, ako sa ľudia v mojom okolí dostávajú do vážnych zdravotných problémov. Lebo sa v kuse ponáhľali, neskoré ponocovanie s pohárikom, či nadmerná záťaž organizmu. Dnes mnoho úspešných ľudí vyzýva vo svojich učeniach, aby sme robili menej. Že vraj na začiatku budeme pod stresom, no dlhodobo spravíme viac.

Zmieril som sa s tým, že neskutočné množstvo sveta musím ignorovať. Všímam si, že mi uniká množstvo parádnych zážitkov, vecí, možno aj skúseností.  Pre nejaký záhadný dôvod tuším, že robím správnu vec. Čas ukáže, či to bolo správne alebo nie. Moje sny ma nútia ignorovať všetko, čo mi berie čas, odkláňa ma od cesty, spomaľuje, robí scény. Rozumiem, že na začiatku musíme niečo dať, aby sme mohli dostať. Povedzme, aj ignoráciu nepodstatného, ale aj podstatného, keď budujeme biznis, kapelu, svoj sen, rodinu.

• Ignorujem porovnávať seba s druhými a druhých s ďalšími, neignorujem porovnávať
seba so sebou samým.
• Ignorujem vedieť všetko, neignorujem byť v niečom profík.
• Ignorujem na čas svoje súkromie, neignorujem budovať svoj sen.
• Ignorujem to, čo sa deje teraz vo svete, neignorujem hľadanie spôsobu, ako zmeniť svet.
• Ignorujem svoj strach, neignorujem nebezpečenstvo.
• Ignorujem ľudí, ktorí nechcú isť v živote ďalej, neignorujem ľudí, ktorí kráčajú dopredu, aj keď nie je všetko parádne.
• Ignorujem ľudí, ktorí kecajú, nerobia nič, čo by ich mohlo posunúť, neignorujem ľudí, ktorí nakopávajú, ťahajú, podporujú.
• Ignorujem teplo, zimu, sneh, dážď, neignorujem, koľko vrstiev oblečenia si dám na seba.
• Ignorujem svoju lenivosť, neignorujem spraviť krok navyše.

Čo ignorovať a čo nie? Odpoveď by podľa mňa mohla byť asi takáto: všetko, čo nesúvisí s našimi snami, cieľmi, víziami, plánmi.

Ignorácia je fantastická, aj tak 99 percent udalostí, okolností, informácií, ktoré konzumujeme sú nám úplné na nič. Držia nás ďalej od našich cieľov, snov a pod. Ignorácia môže spôsobiť lepši život: „Prepáčte, nevedel som, že sa to tak nemôže, možno aj preto som uspel.” Ignorujme všetko, čo nás oberá o čas, pozornosť.  Začnime svoju pozornosť ostražito sledovať, k tomu vyhrňme rukávy, dajme sa do práce alebo pokračujme v tom, v čom už nejaký čas lietame. Dôležité je, aby sme sa cítili pri tom šťastní. Nezabúdajme, že ignorácia môže byť aj životu nebezpečná, preto niekto vymyslel dopravné značky.

Úryvok I.

Úryvok I.

„Michal, tie Tvoje články sú o mne,“ povedala vo včerajšom telefonickom rozhovore. Nechcel som ju sklamať, ani naštvať. Veď viete, so ženami nie je moc dobré zahrávať sa a už vôbec nie cez telefón. Zmohol som sa iba: „Ako si na to prišla?“ „Vieš, utekám, neriskujem, bojím sa, maskujem to, ako som úplne dole. Nechcem, aby moje okolie vedelo, že moje sebavedomie asi ani nie je. Lenže, je tu moje ego, ktoré túži po živote malej princezničky. Neber mi nádej, že nepíšeš o mne, prosím.“ Nič som jej nezobral, je to môj nový objav. Teda, nie tak môj, ako ja jej. Aj tak som nikdy moje články o nikom konkrétnom nepísal, sem-tam som použil vetičku z rozhovoru či schôdzky. Tak pre aký dôvod by som to teraz nemohol zmeniť. Už dávno mi povedal Jožo, ak sa s ňou budeš cítiť ako doma, tak si doma. Teraz bude mnoho kapitol aj o nej.

Za týmto novým príbehom stojí Majster, nejakým spôsobom posunul moje telefónne číslo mladej dáme. Hm, ja som mu naletel, myslel som si, že ide o pracovné stretko. Zrazu sa prechádzame v nočnej Budapešti, držíme sa za ruky. Rozprávala celú cestu tam, počas večere a pri Dunaji som už mal namále vydržať ju počúvať.  Našťastie, to neboli kecy, o ktorých netuším nič, ale bavili sme sa o niečom, na čom záleží aj mne. Ťažké témy na noc, asi aj preto druhé dámy so mnou nevydržali pôsobiť. K tomu je ako z mojej knihy snov. Ten večer bol náročný, ale vydržal som, veď išlo aj o koláčiky v známej cukrárni.

Doba, ktorú žijeme je hektická, rýchla, istým spôsobom bláznivá. Pamätám si, keď som začínal v biznise, dokázal som mať za deň tri pracovné schôdzky dva dni po sebe, tretí som si zobral voľno. Dnes sa preberám v piatok večer zvyčajne pred polnocou, keď opúšťam kanceláriu len unavene, s konštatovaním, to bola jazda. Tento posledný piatok som k tomu mal ďalší nočný rozhovor s ňou. Prišla ma pozrieť, vlastne, mala cestu okolo. Povedala mi, ak by šla okolo a nepozdravila sa, mrzelo by ju to zajtra. S týmto súhlasím, tiež, keď idem okolo ľudí, ktorých mám rád, vždy pozdravím. To ma tiež naučil Jožo.

Tesne pred pol jednou ráno na mňa spustila vlnu otázok, čo chcem od života, čo chcem dosiahnuť, čo ja a láska, deti, vzťahy, ženy, čo znamenajú pre mňa koláčiky, aké sú moje tajné sny, či viem podporiť druhého, aj keď je úspešnejší ako som ja a prečo Ferrari, kombajn a dom. Odpovedal som stručne, ale pohotovo, tieto otázky mám sám so sebou vyriešené. Takže to šlo ľahko. Nebola vôbec zaskočená, pôsobila tak, ako keby očakávala moje odpovede. Viem, keď sa žena pýta muža otázky, ktoré nie sú bežné, že za tým bude niečo viac. Vlastne, aj bolo.

V sobotu ráno sme mali mať pracovnú schôdzku s majstrom. Otvára svoj nový projekt s recyklovaním odpadu, oslovil nás oboch, že by bolo dobré, aby sme spolupracovali s ním. On sa naozaj zbláznil, už teraz nestíham žiť. Bol som naštvaný, lebo takejto príležitosti sa nehovorí nie. Len tak mať viac času. Pôsobiť v akomkoľvek projekte s majstrom je neskutočná škola. „Bude to iba otázka času, keď vystrelím ako raketa a dosiahnem to, čo chcem,“  tak znela Majstrova motivačná správa, ani na sekundu nezapochyboval, že by som mu povedal nie. Od prvej chvíle ma štve, nemám jej čo vyčítať, zatiaľ žeriem jej dokonalosť. To ona mi v kuse niečo  vyčíta, rozčuľuje sa ako jazdím, kecá mi do práce, do snov, nepáči sa jej ako sa obliekam, češem, vlastne do všetkého. Môj život jej príchodom utrpel zásadné zmeny.

Nikto o nej samozrejme nevie, dohodli sme sa, že to, čo je medzi nami, tak zostane medzi nami. Sociálne siete zaťažovať nebudeme a zatiaľ ani rodinných príslušníkov. Veď stačí, že sme pod dohľadom Majstra. Ak by niečo, tak on mi určite naloží viac ako hocikto iný. Cítim sa pri nej neskutočne dobre, teda okrem toho, keď mi čistí žalúdok. Takže, ak to pri mne vydrží, vyzerá, že by nás mohla čakať zaujímavá budúcnosť.

Získala si ma prvým rozhovorom o snoch, riskovaní a o podpore. Bol som naštvaný, mal som mimoriadne ťažký týždeň. „Doba je nejaká zvláštna, asi tým, že mnoho z nás už nevie, čo môže a nemôže, ja ti fakt neviem, ale pred siedmimi rokmi bola situácia v biznise iná. Bolo viac tých, ktorí si vážili, dnes je to opačne. Slovíčkovanie, argumentovanie, vyjednávanie, upodozrievanie, chcenie čo najviac pre seba. Na druhej strane, ak chceme niečo v živote dosiahnuť, treba sa otáčať. Mať okolo seba ľudí, ktorí sa postavia, keď je niečo inak, ako my malo byť. Pozdravujem všetkých vydieračov tam vonku za to sebectvo na úkor druhých. Najradšej by som, aby zhoreli v pekle, ale neželám im nič, veď vesmír si ich nájde.“ Takto nejako nešťastne som spustil rozhovor na benzínovej pumpe s dámou, ktorá sa od prvej chvíle usmievala inak, ako som očakával. Bol som presvedčený, že to bolo asi časom, veď bola jedna hodina ráno . Prvý rozhovor s ňou trval tri hodiny, medzitým som dostával motivačné SMS od Majstra, chcel sa uistiť, aby som sa správal ako gentleman. Vraj dáma oproti mne je poklad. Dostával som od nej rýchle trefné otázky, presne tak, ako som vždy sníval, lepšie povedané, keď som zadával požiadavku pri výbere životného partnera, tak komunikačné schopnosti som dal do kolónky mimoriadne dôležité.

„Jedna z najväčších pascí, ktoré tam vonku na nás číhajú, je odmietnuť ísť za tým, pri čom nám naše srdce buchoce.” Jej prvú myšlienku som si zapísal do poznámok, zostala prekvapená. Zmohol som sa iba na sebavedomé: „Som úplne iná liga, kočka.” Neskutočne sa rozosmiala, ja tiež.  Bola to skúška, vraj som prešiel, dodnes nerozumiem. Jej smiech ma očaril. “Každý z nás vyhrá, niekto už skoro v mladosti, tí druhí trochu neskôr. Skôr je otázka, či vieme, že chceme vyhrať a druhá, čo chceme vyhrať.” Myšlienka číslo dva z prvého stretnutia. Zapísal som si ju taktiež, myslel som si, že sa už nikdy nestretneme. Pár dní pred tým som mal zvláštny pocit a pomyslel som si, ako by bolo super, ak by sa stalo niečo neskutočne dobré. V tej najlepšej časti rozhovoru prišiel majster, cítil som sa ako z filmu Karate kid. „Nastal čas ísť domov,” jeho lišiacky úsmev hovoril za všetko. Toho človeka sa nedá mať nerád.

Majster mi pošepkal, že má pre mňa niekoho. Tak isto povedal, ako ešte potrebujem dozrieť. Popod fúzy si zamrlal niečo, že aj tak budem stále v duši chlapec a zasmial sa. Určite chcel, aby som to počul. Nasadli do auta a šli preč. Únava ma donútila isť čo najrýchlejšie do postele a nepremýšľať nad tým, čo sa stalo. Môj život sa zmenil po niekoľkýkrát. Otvorila sa nová kapitola, ktorú som nazval “Ona”. Ide o dámu, ktorá je pohľadná, inteligentná, podrývačná, má krásny úsmev a niečo má spoločné s majstrom, tak trochu teraz aj so mnou. Majstrovi susedia vraveli niečo o tom, vraj  podľa všetkého má vnučku, ktorá pôsobí niekde v Čechách, v Rakúsku a aj v Maďarsku. Všetky indície napovedajú tomu, že by len predsa majster dal na svet prvé informácie z jeho záhadného života von.

Riskovať.

Riskovať

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.