Type your search keyword, and press enter

Raketa

michal_botansky_bloger_Sport_raketa

Letím si proti vetru na hrádzi medzi Gabčíkovom a Šamorínom z plných síl. Spokojný so sám sebou a zrazu ma niekto obieha ako formula. Hovorím si dobré. Trening v Golianove taktiež v proti vetru. Zrazu z ničoho nič niekto na bežkách. Šup, šup, šup a je na druhej strane. Netušil som, že bežky dokážu ísť tak rýchlo.

Na sekundu sa môj svet zrútil. Akoto, že niekto dokáže ísť tak rýchlo? Budem niekedy ja tak rýchly? Boli otázky, teda ich časť ktoré odznievali v tých chvíľach. Ďalšie si nepamätám. Únava bola silnejšia, ako takéto myšlienky a radšej prišlo sústredenie na posledné kilometre. Nezávidím druhým, nežiarlim. Skôr naopak teším sa, keď ľudia okolo dosajú to čo chcú. Je to pekné. Veď preto aj žijeme, aby nám bolo lepšie.

Môžem sa vžiť do role vlastnej obete. Nahovárať si: nemám šťastie, fyzické prepozície, mám alergie, včera som zle spal, nejedol som dobre, tyčinka ešte nezabrala, nie som sto percent psychicky v pohode, nemá ma kto podporiť. Lenže na druhej strane som disciplinovaný, trénujem, dávam si pozor na stravu, spánok, stres. Je veľmi ľahké podľahnúť hoci akým myšlienkam. Ak je ich priveľa, nekonči nič dobre. Som na začiatku, moja prvá sezóna nových disciplín. Zábavám sa, skúšam, dolaďujem, hľadám informácie, nastavujem stravu, spánok. Kopu ďalších maličkostí.

Nechcem a nebudem sa ospravedlňovať sám pred sebou. Práve naopak, je skvelé vidieť rýchlejších, silnejších športovcov ako som ja. Dávajú mi nádej, že to ide rýchlejšie. Aj tak začiatkoch často netušíme, kde môžeme naše výkony priniesť pravidelným tréningom. Je fajn vidieť vedľa seba niekoho skúsenejšieho a vlastné ego nechať doma, alebo na lavičke. Dozvieme sa viac ako si myslíme.

Vnímam život ako veľký balík príležitostí a prekvapení. Často nosím ružové okuliare, snívam, fantazírujem o tom aký som skvelý, mám výborné výsledky a tak isto ľudia okolo mňa. Zatiaľ skvelé výsledky nemám, trénujem, usilujem sa. Vnímam, sem tam pozorujem lepších, nakúkam, učím sa od nich. Zmysel toho čo robím, žijem je pokúsiť sa dosiahnuť niečo na čo by som si včera netrúfol. Šport a tréningy sú skvelou príležitosťou ako sa zlepšiť nie len fyzicky, ale aj mentálne.

Možno áno, možno nie

michal_botansky_blogger_mozno _ano

Pri písaní článkov si uvedomujem, že ako keby tu vždy boli dva pohľady. Vždy sa zaujímam o oba hlavne o ten môj a až potom, tak trochu o ten druhy.Samozrejme, keď sú emócie, tak hľadám riešenie ako zmeniť ten druhý na môj. Veď ruku na srdce, kto z nás je empaticky pod vplyvom emócii?

Ako tak chodím svetom, všímam si seba, ako reagujem v situáciách a taktiež druhých. Hovorím si waw, ako ten druhý zareagoval. Aký je macher, aj ja tak chcem reagovať, mať vplyv, kontrolu, vedieť navigovať, ovládať, preplávať. Píšem v metaforách. V článkoch bežne spomínam, ako vnímam čo druhí hovoria, robia, myslia, vždy sa niečomu novému priučím.

Len je tu jedna maličkosť, asi aj viac. Každý máme so sebou batoh, v ktorom je naukladané všeličo. O niečom môžeme tušiť, o inom zas nie. Ten nás tlačí na rôznych miestach. Aj preto nie vždy je možné reagovať dokonale. Taktiež sú tu ľudia, čo majú odžité. Ich skúsenosti je nemožné dobehnúť, aspoň na prvé pohľady sa tak javia. Skúsenosti je veľmi ťažké nahradiť čítaním kníh, vzdelávaním. Môžu pomôcť priblížiť sa.

Ak by sme sa dnes pýtali ľudí, ktorí boli pri mojich začiatkoch. Je sto percente iste, že by mi nedali šancu. Videli ma ako som nič nevedel, mal som problém rozprávať po slovensky, netušil som takmer nič o živote tu. Bolo to naozaj vidieť. V tom čo som robil, mi patrilo jednoznačne posledné miesto. Dnes je to o niečo lepšie, som druhý od konca. Už sem tam so mnou ide aj niekto na kávu.

Motivačné knihy, životopisy majú mnoho spoločného. Ich príbehy začínajú podobne. Niečo sa prihodí, potom sa podarí, hneď na to sa to pokašle a potom sa prichádza na križovatku. Tam sa život zabalí, alebo riskne všetko vabank. Je veľa takých čo neprešli oboma, ešte viac takých čo uspeli na jednej alebo na druhej strane.

Mnoho ľudí je lepších ako my, možno aj všetci v “niečom”. Lenže každý raz začínal. Niekto v osemnástke, tridsiatke, štyridsaťtrojke, pätdesiatdvojke. Je fajn mat okolo seba niekoho od koho je možné obkukávať, nazerať. Len prosím nenahovárajme si, že sa to nedá. Že vraj to vyzerá nemožné dostať sa z posledných miest na prvé. Napriek tomu deje sa to. Tak isto platí aj opačne. Prosím porozumejme tam vonku máme každý z nás šance, no nie každý môže riadiť raketu. Maličkosť, ľudia okolo nás začínajú, končia, zlepšujú sa, vyhoria.

Nič nie je stále, ani naše názory, pohľady, škatuľkovania a asi ani náš svet. Je ľahké vyvolať konflikt, odradiť druhého, seba. Možno je všetko inak ako sa na prvý pohľad zdá a mýlime sa a možno nie.

Nemusíme nič

michal_botansky_blogger_memories_zazitky_cesta

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič. 

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu. 

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie. 

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič. 

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému. 

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný. 

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej. 

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama. 

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje. 

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách. 

Kopce

michal_botansky_blogger_bezkovanie

 

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Pohľady a okolie

Pohľady a okolie

Je dôležité sa na čas obklopiť druhými, aby sme videli iné pohľady. Ešte dôležitejšie je nabrať odvahu a hľadať pohľady, ktoré chceme vidieť od seba samých.

My ľudia sme spoločenský tvor, potrebujeme sa aktívne spájať, byť v dianí, či stať sa súčasťou komunity. Ak nie sme v spoločnosti, je viac ako možné, že sa nebudeme cítiť dobre. Samozrejme, sú medzi nami aj výnimky, ktoré sú najradšej samy na konci sveta.

Tak isto je to keď nám chýbajú skúsenosti. Buď sa do toho vrhneme napriek nepoznanému alebo od niekoho odpozorujeme, čo by bolo najlepšie spraviť. Obe možnosti sú správne a dobré. No nie všetky budú fungovať každému.

Rešpektujem každého, no nie s každým trávim čas. Chcem mať vo svojom najbližšom okolí ľudí, ktorí ma podporujú, posúvajú a pomáhajú na mojich cestách. To isté robím aj ja.  Inak povedané, mám vo svojom okolí ľudí, s ktorými sa cítim dobre a verím, že je to aj opačne. Nakoľko okolie má na nás jeden z najväčších vplyvov vôbec.

Tým nevravím, že sa nestretávam a nespoznávam druhých ľudí. Moja náplň práce a životného štýlu je spájanie ľudí a nachádzať pre nich riešenia v daných oblastiach, ktorých sa pohybujem. Stretávam rôzne životné príbehy a sú fascinujúce. Vždy sa niečo nové dozviem. Pozerám sa na druhých odspodu a o každom si mýlim, že je viac ako ja, ale to neznamená, že s každým som ochotný ísť na stejkovú večeru.

Život je záhada a je poskladaný z milión nepodstatných maličkostí, ktoré do seba zapadajú postupne a dávajú nám neskôr zmysel. Môže byť aj parádnou jazdou, ak pochopíme, že môžeme chcieť od seba viac, nielen hmotných prostriedkov, ale viac zážitkov, či len tak potichu pozorovať na kopci za dedinou západ slnka.

Každému z nás funguje niečo iné, to je viac ako nad slnko jasné. Niektorí prišli na tento svet do rozprávkových príbehov, iní si ich môžeme vytvoriť. Možnosti máme všetci rovnaké. Čo nás odlišuje, je schopnosť prevziať na seba riziko a vykročiť. Čím skôr skočíme, tým je to jednoduchšie. Na výber máme vždy.

Je nad slnko jasné, že nie každý z nás ma rovnakú štartovaciu čiaru. Ľahšie sa skáče, keď nám niekto drží záchranu šnúru. Lenže dnes nie je treba posudzovať druhých, či závidieť, pretože možno práve nás sa zajtra zmocní miliardová myšlienka, ktorá zmení celý svet. Bude len na nás, či si to namierime do ligy majstrov alebo sa uspokojíme v druhej okresnej.

Naše okolie má obrovskú moc nás ovplyvniť, či ide o pozitívne, ale aj negatívne myslenie, život, úvahy, situácie. Je na nás, čo sme ochotní podstúpiť, keď chceme niečo odlišné. Netvrdím, že je správne opustiť niekoho, práve naopak, vždy sa lepšie ťahá píla vo dvojici. Keď nie, vždy sa to nejako vyrieši, či už preberieme zodpovednosť sami za seba alebo to necháme na čas. Nezabudnime, všetko je správne, no nie všetko je správne pre nás a nech ide o čokoľvek.

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Nestačí

Nestačí

Máme dve možnosti, buď stavíme všetko na jednu kartu naraz alebo postupne budeme zisťovať farby, číslovky, ktoré by mohli byť výherné. Mohlo by toto isté fungovať v bežnom živote?

Byť zamilovaný je senzačné, všetko sa zdá inak, lepšie. Mať novú prácu je skvelé, všetko sa zdá inak, ľahšie. Mať dieťa je neskutočné, všetko sa zdá inak, veselšie. Dosiahnuť dlhoročný ciel je famózne, všetko sa zdá inak, ľahšie. Je naozaj všetko inak, či tých letných dvadsaťjeden stupňov je príjemnejších na jar, jeseň alebo keď sme zaľúbení? Ako sa nám náhle niečo podarí, vnímame realitu inak, ako v skutočnosti je? Kto vie, ako to je.

Dnes sa zaľúbiť do človeka, predstavy, práce, príležitosti je ľahšie, ako pred rokmi. Sociálne siete nás môžu vykresľovať v najlepšom svetle. Máme dostupné ďalšie prostriedky, vďaka ktorým vyzeráme, pôsobíme lepšie. Môžeme zamaskovať naše správanie, vystupovanie, dokonca aj vyžarovanie. Čo však nezmeníme, je náš charakter, ten sa zvyčajne prejaví až pri najbližších prekážkach, dažďoch či horúcich letných dňoch.

Je úplne v poriadku ukončiť vzťah so životných partnerom, či poslať frajera/ku do teplých krajín. Vymeniť prácu, rozviazať priateľstvá, zahodiť všetko a začať odznova. Možno si druhí budú o nás myslieť nie to, čo by sme chceli, ale aj to je v poriadku a dokonca do toho nás nič nie je.

Mať jednu spoločnú záležitosť je naozaj málo. Ak máme tráviť čas s kýmkoľvek, potrebujeme mať našliapnuté na podobnej, až rovnakej vlne. Je v poriadku raz za čas tlačiť, ťahať jeden druhého. Nie je v poriadku bojovať vonku a potom prísť domov a bojovať doma.

Odmietam byť obklopený ľuďmi, ktorí nechcú ísť ďalej, sú leniví, vyhovárajú sa, obviňujú, chcú byť na miestach, ktoré nič nehovoria. Netvrdím, že sú zlí. Tvrdím, že ak nemáme ísť spoločným smerovaním, tak to bude len strata času (česť všetkým výnimkám). Neverím, že láska  má byť jediný dôvod na to, aby som s niekým bol, či pracoval. Chcem viac.

Len láska nestačí. Za mňa určite nie, nech ide o vzťah, prácu, život. Chcem všetko, spoločné vízie, smerovanie, podobné naladenie, vzdelávanie, aktivity, šport, zábavy, práca, budovanie, postavenie, cestovanie, hľadanie, tvorenie, výhody, ťahanie toho istého konca povrazu a trebárs aj navždy.

Dlhotrvajúce veci sú vzájomné. Je nad slnko jasné, že v mnohých prípadoch ja som ten, čo vyvolá pozornosť, prebudí záujem, vytvorí príležitosť. Neverím na hraj to, až kým sa to stane skutočné. Chcem vidieť, žiť, to skutočné. Nemám záujem o rolu vo filme zvanom život, práca, manželstvo.

Čo je dôležité, je to, že všetko sa nám deje, aby sme sa naučili, spoznali, zažili, posunuli, odučili. Každý z nás je jedinečný, je v poriadku chcieť od života rôzne možnosti, mať odlišné nároky. No podľa všetkého čím viac spoločného máme, tým viac môžeme spolu vytvoriť, zájsť. Možno nie a mýlim sa, veď vlastne história ukáže.

Za seba môžem povedať len toľko, to, čomu verím v práci, verím aj v súkromnom živote, jednoduchšie sa funguje, ak ale majú rovnaké pravidlá. Rozumiem, že sa robia chyby, nesprávne rozhodnutia, nedorozumenia. Tak isto verím na víťazstvá, krátkodobé, ale aj celoživotné úspechy. Práve preto verím čím ďalej viac, že je dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí sú s nami nielen pre dni kedy svieti slnko, ale aj pre tie, keď prší, či je blato. Neboja sa do nás štuchnúť, ale aj podporiť, či postaviť sa za nás, keď nemáme silu. Je viac ako samozrejmé, že je to vzájomné.

Kam sme ochotní zájsť

michal_botansky_blogger_praca

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Vlastný štýl

Vlastný štýl

Prichytil som sa  pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo  postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch  vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Naopak

Naopak

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit  zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.