Type your search keyword, and press enter

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Nestačí

Nestačí

Máme dve možnosti, buď stavíme všetko na jednu kartu naraz alebo postupne budeme zisťovať farby, číslovky, ktoré by mohli byť výherné. Mohlo by toto isté fungovať v bežnom živote?

Byť zamilovaný je senzačné, všetko sa zdá inak, lepšie. Mať novú prácu je skvelé, všetko sa zdá inak, ľahšie. Mať dieťa je neskutočné, všetko sa zdá inak, veselšie. Dosiahnuť dlhoročný ciel je famózne, všetko sa zdá inak, ľahšie. Je naozaj všetko inak, či tých letných dvadsaťjeden stupňov je príjemnejších na jar, jeseň alebo keď sme zaľúbení? Ako sa nám náhle niečo podarí, vnímame realitu inak, ako v skutočnosti je? Kto vie, ako to je.

Dnes sa zaľúbiť do človeka, predstavy, práce, príležitosti je ľahšie, ako pred rokmi. Sociálne siete nás môžu vykresľovať v najlepšom svetle. Máme dostupné ďalšie prostriedky, vďaka ktorým vyzeráme, pôsobíme lepšie. Môžeme zamaskovať naše správanie, vystupovanie, dokonca aj vyžarovanie. Čo však nezmeníme, je náš charakter, ten sa zvyčajne prejaví až pri najbližších prekážkach, dažďoch či horúcich letných dňoch.

Je úplne v poriadku ukončiť vzťah so životných partnerom, či poslať frajera/ku do teplých krajín. Vymeniť prácu, rozviazať priateľstvá, zahodiť všetko a začať odznova. Možno si druhí budú o nás myslieť nie to, čo by sme chceli, ale aj to je v poriadku a dokonca do toho nás nič nie je.

Mať jednu spoločnú záležitosť je naozaj málo. Ak máme tráviť čas s kýmkoľvek, potrebujeme mať našliapnuté na podobnej, až rovnakej vlne. Je v poriadku raz za čas tlačiť, ťahať jeden druhého. Nie je v poriadku bojovať vonku a potom prísť domov a bojovať doma.

Odmietam byť obklopený ľuďmi, ktorí nechcú ísť ďalej, sú leniví, vyhovárajú sa, obviňujú, chcú byť na miestach, ktoré nič nehovoria. Netvrdím, že sú zlí. Tvrdím, že ak nemáme ísť spoločným smerovaním, tak to bude len strata času (česť všetkým výnimkám). Neverím, že láska  má byť jediný dôvod na to, aby som s niekým bol, či pracoval. Chcem viac.

Len láska nestačí. Za mňa určite nie, nech ide o vzťah, prácu, život. Chcem všetko, spoločné vízie, smerovanie, podobné naladenie, vzdelávanie, aktivity, šport, zábavy, práca, budovanie, postavenie, cestovanie, hľadanie, tvorenie, výhody, ťahanie toho istého konca povrazu a trebárs aj navždy.

Dlhotrvajúce veci sú vzájomné. Je nad slnko jasné, že v mnohých prípadoch ja som ten, čo vyvolá pozornosť, prebudí záujem, vytvorí príležitosť. Neverím na hraj to, až kým sa to stane skutočné. Chcem vidieť, žiť, to skutočné. Nemám záujem o rolu vo filme zvanom život, práca, manželstvo.

Čo je dôležité, je to, že všetko sa nám deje, aby sme sa naučili, spoznali, zažili, posunuli, odučili. Každý z nás je jedinečný, je v poriadku chcieť od života rôzne možnosti, mať odlišné nároky. No podľa všetkého čím viac spoločného máme, tým viac môžeme spolu vytvoriť, zájsť. Možno nie a mýlim sa, veď vlastne história ukáže.

Za seba môžem povedať len toľko, to, čomu verím v práci, verím aj v súkromnom živote, jednoduchšie sa funguje, ak ale majú rovnaké pravidlá. Rozumiem, že sa robia chyby, nesprávne rozhodnutia, nedorozumenia. Tak isto verím na víťazstvá, krátkodobé, ale aj celoživotné úspechy. Práve preto verím čím ďalej viac, že je dôležité mať okolo seba ľudí, ktorí sú s nami nielen pre dni kedy svieti slnko, ale aj pre tie, keď prší, či je blato. Neboja sa do nás štuchnúť, ale aj podporiť, či postaviť sa za nás, keď nemáme silu. Je viac ako samozrejmé, že je to vzájomné.

Kam sme ochotní zájsť

michal_botansky_blogger_praca

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Vlastný štýl

Vlastný štýl

Prichytil som sa  pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo  postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch  vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Naopak

Naopak

Je úplne prirodzené, že sa učíme každým dňom. Prichádzajú nové vedomosti, informácie, skúsenosti a tie staršie zabúdame alebo ich niekam odložíme. Prijímame k sebe myšlienky, ktoré nás ovplyvňujú pozitívne, ale aj negatívne. Tak isto sú okolo nás ľudia, ktorí nás učia akým byť a akým nebyť. V múdrych knihách sa píše, ak sa chceme pohnúť ďalej, prvý krok by ma začať akýmsi uvedomením, kde sme, ako myslíme, čo hovoríme, konáme, kam ideme.

Pre mnohých ľudí sa zdám, že som sa zbláznil. Pre tých, od ktorých sa učím, som sa ešte ani len nerozbehol. Síce moje pamäťové karty sa plnia závratnou rýchlosťou. Ja sám mám pocit  zo seba, že ešte nerobím nič. Pohybujem sa v biznise s bývaním. Popritom mám svoju šou, on-line siete a k tomu píšem, tvorím, vytváram a sem-tam vypomáham kolegom, kamošom. Nakopáva ma pozerať sa na svet inak. Hľadám rôzne uhly pohľadov, situácií a chcem od seba viac. Keď už nič iné, tak v sto päťdesiatke si poviem, aspoň som sa pokúsil. Vôbec nepoznám žiadne návody, cestu, pravidlá ako sa dostať na Waw miesta, ktoré sú pre každého z nás odlišné. Postupne si ich skladám, píšem o nich, hovorím o nich a sem-tam sa prichytím, že podľa toho aj konám. Jasné, že robím chyby, šliapem vedľa, to každý, kto za niečím ide.

Jednoducho, bez tvorenia, dokumentovania, skúšania, potu, premárnených nocí, nesprávnych odbočení, zrád, odkopnutí, to podľa všetkého nepôjde. Píšem za seba, nesťažujem sa, pred siedmimi rokmi by som sa podľa všetkého rozplakal, lebo chalan, čo chcel kúpiť byt, úver a poistenie mi nezobral telefón, vyriešil si to u konkurencie. Dnes nevolám klientom, aby som predal bývanie, video, článok, riešenie. Sú omnoho lepšie praktiky, ktoré nie sú nátlakové, nenarúšajú bežný život a hlavne neotravujú.

Odvaha vykročiť vpred, zosmiešniť sa pred celým svetom. Skúsiť čo najviac. Ak chceme vytvoriť majstrovské dielo, bez tréningu to nepôjde, sme asi počuli, čítali určite miliónkrát. No žiaľ, dnešná doba nám ponúka mnoho nástrah, odbočiek, výhod bez akejkoľvek snahy, námahy. Robí nás slabšími, netrpezlivými, schovávame sa za silu peňazí, ak náhodou sa dostaneme k ťažkostiam, radšej utečieme, veď vo vedľajšom obchode, u suseda, ale aj spolužiačky je lepšia ponuka. Vymieňame funkčných osemdesiat percent za nových, vzrušujúcich dvadsať. Skutočnú tvár ukazujeme po rozchode, keď nič nechceme od druhého alebo je ten ďalší pre nás bezvýznamný.

Učím sa žiť život, hľadám to, čo sa mi páči, inšpiruje, poháňa ďalej. Zatiaľ neviem poriadne nič. Vyhľadávam ľudí, ktorí vedia viac ako ja, radím sa s nimi. K tomu každé ráno mám 15-45 min. vzdelávačku, pozerám videá od psychológov, o komunikácii, o tvorbe videí, čítam múdre knihy. Kopem sa do vzdelávania, pozorovania, vnímania. Chcem viac, pretože môžem chcieť, môžem robiť, tvoriť, skúšať, zabávať, mať lepší život, aký som mal včera. Hľadám príležitosti, podstupujem riziko, učím sa ako hovoriť príbehy, učím sa zaujať, predávať, tvoriť, obklopovať ľuďmi, podporiť. Mnoho príležitostí ma obchádza a iné zastavujú, niektoré z nich premieňam. Vytváram si pravidlá, skúsenosti, poznatky, sem-tam niektoré posúva ďalej.

To čo je: Čo mám v mojej hlave, v bruchu, okolo seba, doma, na stole, vo vreckách, v telefóne, na emaili, na sociálnych sieťach. Skutočnosť – nie horšie, nie lepšie, ako je to v skutočnosti.

Príbeh: Aký je môj príbeh? Čo si skutočne o sebe myslím? To, čo si myslím, je aj v skutočnosť? Môj príbeh je podložený na faktoch? Hovorím príbeh obete, víťaza, študenta, bádateľa, nadšenca? Kam ma môj príbeh posúva?

Predaj: To, či dostanem štyri, pätnásť alebo dvetisíc eur na hodinu mám v rukách ja sám. Čo ponúkam svojmu okoliu? Koľko ľudí o mne dnes vie? Aký problém viem vyriešiť? Ako dlho mi trvá vyriešiť problém? Zarába mi môj predaj na živobytie?

Príležitosti: Dokážem si všimnúť, vyňuchať, vytvoriť? Povedať áno, nie? Nájsť možnosti, cestičku, vchod, východ, nástroj, ľudí, materiál? Zobrať na seba zodpovednosť a dať sa do práce?

Mnoho ľudí chce podporu, no ale nepodporí.
Mnoho ľudí sa neodváži ani len začať, lebo niečo.
Mnoho ľudí radšej zapadne ako skladačka v tetrise.
Mnoho ľudí hundre len za stolom.

Každý z nás má inú štartovaciu čiaru.
Každý z nás má odlišný význam života, ciele.
Každý z nás má svoje waw.

Je fajn isť svojou cestou, byť otvorený novým príležitostiam. Každý niečo chceme, aj keď len ticho, pokoj, nudu alebo aj nič. Čo nie je fajn, zobudiť sa, nemať čas a zistiť, že toto nebolo to pravé orechové a k tomu som sa ani len nepokúsil. Na učenie, vytváranie nie je nikdy neskoro, ten čas prejde tak či tak. Keď dnes nespravíme nič, zajtra sa nemusí nič zmeniť. Vytvorme si vlastne vzdelávanie, koníček, projekt, ktorý nás donúti ísť do pomyslenej školskej lavice. Tí, čo tvoria, učia sa, kráčajú ku hviezdam sa nebudú smiať tým, ktorí sú na začiatku, práve naopak.

“Slovenské mamičky”

slevenske mamičky

Za posledné obdobie, čo sa stretávam s ľuďmi, riešime rôzne životné, ale aj biznisové záležitosti. Tlak vonkajších okolností pôsobí na každého z nás. Zvládať ho s úsmevom na tvári pravdepodobne stojí čím ďalej, tým viac úsilia, teda aspoň dovtedy, pokiaľ nebudeme mať úplnú istotu v seba.

Ak ste ma už niekedy videli, tak viete, že nosím vyšperkovaný úsmev od ucha k uchu. Tak isto viete, že sťažovanie a nadávanie nepatrí medzi moje obľúbené aktivity. Jeden z najdôležitejších krokov, ktorý som spravil v minulosti bol, že som vyhodil tieto činnosti z môjho každodenného života. To ale neznamená, že všetko okolo mňa je parádne. Tak isto mám rôzne záležitosti, sem tam ma niekto riadne naštve, pohltí ma depresia, či sa chcem na všetko vykašľať. V čom som úplne slabý, je takzvaný “smalltalk” teda úvodné rozprávanie o počasí, politike, či čo som mal na obed. Jasné, keď chcem, porozprávam sa s čertom, úradníkom, ale aj naštvaným človekom. Veď koniec koncov, ak nastáva akákoľvek situácia v biznise, hádajte, komu volajú?

Na začiatku bolo všetko úplne inak, nevedel som vôbec kecať, bol som úplne vystrašený negativista, keď som mal niečo povedať, tak som ušiel domov alebo na ryby. Zmien nastalo mnoho. Jedna z nich bolo absolvovanie základnej povinnej služby. Vtedy som ju neznášal, dnes na to pozerám ako na jednu najlepšiu skúsenosť v mojom dospievaní. Veď skúste pochodovať s plným žalúdkom hore kopcom so samopalom nad hlavou s plnou poľnou a popritom spievať “slovenské mamičky.”

“Tony Robins” a “Tajomsvo” dve významné náhody, ku ktorým som sa dostal. Zvedavosť ma prinútila kúpiť prvú knihu o komunikácii, neskôr  prišli školenia s americkou MLM firmou. Samozrejme koučing, psychológovia a prekonávanie samého seba zo začiatku veľmi sporadicky, veď som sa bál tej bolesti, dnes je to na každodennej báze. Vtiahnutie do sveta realít a neskôr svet financií mi zachránili kožu. To ako som začal na sebe makať, ma neskutočne posunulo ďalej. Nevedel som, že všetko sa deje pre mňa a nebol som žiadna obeť, no tento AHA moment prišiel až teraz niekedy, vlastne prichádza často.  Jednoznačne moja najväčšia životná zmena prišla hneď potom, čo som zistil, že aj ja môžem mať lepší život.

Stálo to kopec odriekania všetkých tých fantastických vecí, ktoré sú tam vonku, stráviť nejednu piatkovú noc v kancelárii, niekedy to bola aj nedeľa, stratu mnohých kamošov, či iných dôležitých ľudí. Častokrát moja útecha bola, koľko dám do koreňov, toľko sa mi vráti do koruny. K tomu všetkému sa vraví, nech akokoľvek investujeme do seba, je to najlepšia investícia na svete.

Pre mňa sú dôležité vzťahy, mám rád, keď poznám ľudí, ešte radšej mám, ak ľudia poznajú mňa, najlepšie za dobre odvedenú prácu. Vzájomný rešpekt otvára dvere v oboch smeroch. Ak si sadneme ako ľudia, tak budeme radi spolupracovať, ale ak nie, tak každý pôjdeme vlastným smerom. No predtým ako spoznám teba, najskôr musím spoznať seba, ale aj prísť na to, čo chcem od života. Lebo tie nevyriešené táraniny by nás oboch len oberali o čas.

Nech sme na tom akokoľvek, vždy sú dve možnosti. Predtým ako spustíme a vysypeme náš odpadkový kôš myšlienok kamošom, sa spýtajme, či okrem uľavenia takáto forma rozhovoru niekam niekoho prinesie. Nikoho z nás nezaujíma, koľkokrát si včera zvracal či mal kondičné tréningy z gauču na vecko.

Každý z nás žije svoj diskopríbeh, my ani len netušíme, čo všetko ten druhý prežíva, preto sa vždy snažme podať ruku, keď ju nemôžeme podať, aspoň neubližujme. Skúsme sa prekonať a zistime, čo všetko za tým je. Bojovanie, drámy a vyhorenia už spôsobili mnoho úmrtia zaživa. Dnešná doba nesie so sebou mimoriadne vysoké tempo. Tak si dovoľme byť šťastní, spokojní, nosiť úsmev a podporovať jeden druhého, lebo zajtra už nič nemusí byť tak ako je dnes.