Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Názor na všetko

michal_botansky_blogger_nazor_na_vsetko

Nasledujúci článok je pripomienka aby som nestrkal nos do situácii do ktorých ma nič nie je. Dnes je móda byť kriticky, nakladať jeden druhému, spochybňovať, podceňovať, mat svoju pravdu. Lenže naozaj ma význam takéto správanie?

Ono je dobre byt kriticky, pýtať sa, zamýšľať sa. O tom niet pochyb. Informácii okolo je toľko, že môže byť náročné si vybrať ktorá je najsprávnejšia. Ešte keď do toho prídu emócie. Vnímam to aj u nás na tréningoch. Každý chceme byť trénerom. Pritom kus pravdy je v každom názore, poznatku.

Ako tak fungujem v on-line priestore, dostávam sa z času načas aj do situácii, kde sa moja “práca” teda blogovanie niekomu nepáči. Dostávam sem tam poznámky o tom ako sa predvádzam a podobne. Čo je v poriadku, môžeme mat názor. Je nad slnko jasné, že nie každý bude mojím fanúšikom. Tiež ma nebavia mnohé životné, či športové disciplíny a pri niektorých ma poráža.

Internet okrem rýchlosti podania informácii dáva priestor na vyvolávanie konfliktov, spoznanie ľudí, dozvedieť sa niečo nove. Sem tam natrafím na niekoho kto chce so mnou tráviť čas, vymeniť vedomosti, či chce isť na tréning.

Snažím sa na vyhrotené situácie nereagovať. Nepodľahnúť zbytočne emóciám. K ničomu to nevedie aj tak. Môžem prehlásiť, že mnoho ľudí, skorými som nemal práve ten najšťastnejší začiatok, mám to teraz presne naopak.

Čo pozorujem, že každý jeden človek ma niečo naučí. Namiesto záveru a posudzovania príde odo mňa otázka, zvedavosť, slušnosť a častokrát veľký rozhovor sa práve začína. Nie vždy mám náladu byť zvedavý, vypytovať sa. Tiež sa učím ako skrotiť vlastné emócie, únavu, nechuť, lenivosť.

Odmietam mať názor na všetko. Do všetkého sa miešať. Byť za chodiace múdre rádio. To nemá zmysel. Jazdím svetom, spoznávam, hľadám, skúšam. Obdivujem múdrych a vzdelaných ľudí. Je poučné ich vnímať. Ešte radšej mám ľudí čo v niečom začínajú. Ich radosť, nadšenie je nákazlivé. Netreba zabúdať na frflošov, tých čo stratili niť, snílkov. Každý vieme dačo, čo ten druhý ani len netuší.

Sú oblasti na ktoré je na mieste mať vlastný názor, postoj. No nemusím o ňom tvrdiť, že práve ten môj je najlepší na svete. Veď čo keď sa práve ja mýlim. Každý z nás máme trocha pravdy.

Život je záhada. Mení sa, žije sa. Nikdy neviem do akej situácie sa zajtra dostanem, koho spoznám. Veď schválne aký to je pocit, keď sa nás niekto opýta na to čo máme najradšej? Len maličkosť, pred tým ako pustíme hodinový monológ na jeden nádych, spýtajme sa toho druhého podobnú otázku.

Návrat k behu

blogger_michal_botansky_beh_sport_pohyb

Koniec roka 2024 bol pre mňa neskutočné náročný. Dal som si do hlavy zajazdiť 14.000 kilometrov na bicykli a tak posledné dva týždne sa poradne drelo. Počasia našťastie prialo. Ale chlad bol miestami náročný. Mrzli mi ruky, nohy, ťažko som rozprával. Dával som si pozor aby sa energia počas jazdy dopĺňala pravidelne. Po jazdách nejaký čas trvalo, aby som sa rozmrazil. Celé to stalo kopu síl a mnoho porcií jedla.

Už v priebehu decembra som si povedal, že doplním tréningy o beh. Aspoň raz do týždňa skúsim niečo zabehnúť. Hlavne v dňoch keď bude fúkať vietor, pršať. Nápad sa mi zdal celkom fajn. Už na jeseň prišla ku mne informácia, že najlepší cyklisti taktiež behajú. Najťažšie bolo začať.

Oblečenie na beh je prakticky nenáročné, Stačí jedno tričko a bunda, návleky na nohy, nohavice, a rukavice, nákrčník a čiapka. Okrem nohavíc, je zvyšok z bicykla. Trocha zimy znesiem a tiež aspoň sa nedopotím. Topánky som mal ešte z obdobia keď som pravidelne behával. Sú už trochu zničené, ale na to čo ja chcem od nich stačia.

Zmysel behu je zabehnúť určitý objem vzdialenosť, bez toho aby ma porazilo, či niečo bolelo. Takže žiadne 30 kilometrové poľné behy, či naháňačky v Štiavnických kopcoch.

S behom som skončil pre bolesti kolien. Bral som kĺbovú výživu, špeciálne formy kolagénu na chrupavky, sem tam som aj zbehol k doktorom. V tom období prišli bežky, najskôr zimne, potom kolieskové a neskôr bicykel. Bolesť kolien jednoducho zmizla.

Zabehnúť par kilometre s úsmevom na tvári je paráda. Beh že vraj prospieva chrbtici a lepšie sa ukážu na bruchu kocky. To boli ďalšie časti skladačky, vďaka ktorým som si pred koncom roku 24 znova obul bežecké tenisky.

Prvý kilometer bol náročný, asi ma aj porazilo. Chcel som dakoho zavolať aby prišli po mňa. Všetko ma bolelo, štípala, pichalo. Dýchal som ako tak v pohode. Lenže nejako som to nevzdal a dobehol som prvých šesť kilometrov po niekoľko ročnej prestávke. Bolo to úplne iné ako bicyklovanie.

V januári som začal už pravidelnejšie behávať. Dva krát, ale boli aj tri krát do týždňa. Počasie moc bicyklu neprialo. Voda pri behu nie je až taká nepríjemná ako na bicykli. Chlad taktiež. K tomu na cestách sa tvorila poľadovica. Stále viac a viac maličkostí hovorilo pre beh.

Ako správny bežec som osvetlený, k tomu mam aj reflexné pásky na sebe, takže je ma vidieť z diaľky. Hlava je nastavená správne, žiadne naháňačky, dokazovania si niečoho. Jednoducho doplnok k tréningom. Samozrejme z času na čas sa pôjde rýchlejšie inokedy pomalšie.

V tomto období po niekoľkých behoch ma začali bolieť obe kolená. Žiadna panika, na pár dni si zoberiem prestávku. Na ďalší týždeň sa opäť vrátim. K tej bolesti toľko, že často v týždni mávam dvojfázové tréningy, k tomu aj bicykel. Z času na čas je záťaž náročnejšia a sem tam sa stane, že nejaká časť tela pobolieva.

Chcem sa cítiť fit, verím že beh mi pomôže. Som zvedavý kam ma počas roka zavedie. Ako sa mi podarí zlepšiť kondícia. O koľko jedla viac zjem. Či to bude bolieť, alebo to všetko bude len slepá ulička. Dám vedieť.

Pol milióna kalórií

michal_botansky_2024_cisla_sumar_blogger_sport

Nasledujúci článok som začal písať niekedy na jeseň, po dosiahnutí dvanástich tisíc kilometroch. Bol som na sto percent presvedčený, že už viac sa mi nepodarí jazdiť. V tom období prišli chladnejšie podmienky, sychravejšie a daždivé dni. Takže slnko už v mojej mysli, ani v predpovediach nebolo. Pomýlil som sa o dvetisíc kilometrov.

Mám veľkú radosť zo sezóny 2024. Skoro sa nezačala, bolela, zastavila na krátko, súťažila sa. Moja druhá celá sezóna na bicykli. Bola to jazda ako na húsenkovej dráhe. Teší ma že mám okolo seba ľudí, čo mi úprimné fandia, podporujú, ukecávajú na prekonanie náročnejších prekážok. Je dôležité povedať, že bez nich by to išlo o dosť ťažšie, možno ani nešlo. Ďakujem Vám, veď vy viete.

Bicykel som si obľúbil. Páči sa mi myšlienka, ako za pomerne krátky čas môžem vidieť kus sveta. Ono na začiatku som chcel bicykel vrátiť, prvé jazdy ma vôbec neobláznili. Nejaký čas trvalo pokiaľ som sa naplno ponoril do dvoj kolesového sveta. Nakoľko som jazdil na bežkách (na snehu, ale aj kolieskových) a tie ma oslovili omnoho viac. Na nich sa mi páči, že si zamaká cele telo. Len škoda, že tu na okolí nemáme širokú hrádzu ako pri Dunaji. Tiež parádne podmienky v horách niekde za rohom.

Prvý rok na bicykli sa jazdilo od septembra do decembra. Prešiel som približne 2.000 kilometrov. Prvá cela sezóna sa podarila odjazdiť celá. Tá bola už lepšia 14.000 kilometrov Druha cela sezóna sa tiež takmer podarila odjazdiť cela. Okrem začiatku kde sa jazdilo menej pre pokazený stroj. Ešte prišla v cez leto vynútená prestávka. Keď som padol v hore niekde nad Novou Baňou. Bol to nepríjemný zážitok. Doteraz si dávam dokopy rameno.

Na začiatku roka sú plány odvážnejšie. Po vydarenom predchádzajúcom roku. Som chcel prekonať hranicu dvadsať tisíc odjazdených kilometrov a dvestotisíc výškových metrov. Hneď v úvode roka bola jasné, že ciel bol nastavený vysoko. Tým, že som začiatočník, neviem toho veľa o tréningoch. Netuším ako poriadne zvládnuť stravu, regeneráciu, striedanie záťaže na výjazdoch a ich dĺžku. Samozrejme sú tu ešte technické stránky. O bicykle sa treba starať a sem tam sa pokazí niečo. Treba rýchlo servis, náhradne diely po svete zaháňať, alebo komplet celý bicykel.

Sezóna dvadsať štyri bola azda najťažšia. No musím aj prehlásiť aj do teraz najkrajšia. Začala neskutočne pomaly. Na jar som presedlal z gravelu na horský. Doklepol ma kamoš, ktorý ukázal ako sa jazdí v hore. Bola to veľmi dobrá myšlienka. Podarilo sa mi dať dokopy aj niekoľko výjazdov v skupine, ktoré som organizoval u nás. Napriek diviačiemu moru a uzávere polovice hory sa nám podarilo jazdiť v lese, kde obmedzenia neboli. Prišla prvé zdolanie 3.000 výškových metrov na jednom výjazde. Dva krát sa mi podarilo zdolať 200 kilometrov v jednom výjazde na horskom bicykli. V auguste prišli prvé preteky v Topoľčiankach na strednej maratónske trase v hore. O par týždňov dva cele maratóny, v Rači a v Stupave. Rača sa mi páčila veľmi. Stupave som zablúdil a najazdil o niekoľko kilometrov na viac. Tu som zažil silnú skúšku, či pokračovať, alebo zdať sa. Prekonal som svoje najlepšie časy na úsekoch, na ktorých trénujem. Podarilo sa mi dačo jazdiť aj na ceste. Samozrejme to všetko bolo o bolesti, nekonečnom hlade, únave, teple, daždi, chlade, kŕčom, strachu, napätiu, zúfalosti, ale aj radosti, nadšenia.

Koncom roka sa mi podarilo dorovnať čísla z predchádzajúcej sezóny. Ľudia okolo mňa ma podporili. Počasie bolo tiež za. Vianoce som trávil na bicykli. Som veľmi rád za dosiahnutie týchto nádherných čísiel. Na jar keď som počítal vzdialenosti, upravoval tréningový plán ani som nedúfal, že sa niečo takéto podarí.

Taktiež je dôležité poznamenať, že tieto všetky naháňačky nie sú len o číslach. Tie sú dôležité, aby som vedel naplánovať výjazd, trasu, tempo, čas, jedlo, záťaž. Mám radosť keď môžem jazdiť tam vonku, napĺňa ma to. V prvom rade je to koníček, ktorý ma oslovil.

Tam vonku je mnoho krásnych miest, kilometrov, stúpaní, výhľadov, zjazdov. Je ich dosť pre každého. No však z gauča ich objavím len ťažko. Kopce, ktoré som od detstva videl na horizonte sa dnes stavajú mojou súčasťou. Lákam k nim ďalších. Písem o nich, fotím ich ale aj sem tam natočím krátke video. V každom ročnom období majú svoje čaro. Každým kilometrom objavím vždy nový pohľad, miesto ktoré som si pred tým nevšimol.

Keď bolo chladno mnoho ľudí z okolia ma odhovárali, že je ešte chladno na jazdenie. Keď zas teplo tak, že je moc teplo na jazdenie. Teraz je opäť zima, tak už nech nejazdím lebo je zima. Najlepší čas na tréning je pár krát do roka a to je na jar a na jeseň, keď je prijemne. Lenže ideálnych tréningov bolo málo. Vždy sa niečo našlo, čo narušilo pocit ideálnej jazdy.

Stále som na začiatku. Učím sa, všímam si, pýtam sa, hľadám, kombinujem. Bolesť, rast, pokašlanie je prirodzenou súčasťou. Ma zmysel trénovať, ľahšie sa dupe do kopcov, zvláda terén, je aj viac zábavy. Kombinovať športové aktivity má tiež svoje dôležité miesto. Zo začiatku pochopiť význam a dôležitosť chvíľu potrvá. Určite netreba zabudnúť na stravu, doplnenie energie, životosprávu, regeneráciu, oddych a zábavu.

Moje aktivity za rok 2024:

Posilovanie: 187,85 hodín, 88.356 kCal, 210 x tréning
Beh: 44 km, 3.454 kCal, 4.12 hod, 5 x tréning
Plavanie: 5,2 km, 2.912 kCal, 3.04 hod, 4 x tréning
Bicykel: 14.075 km, 188.268 výškových metrov, 687 hod, 447.117 kCal, 162 x trening

michal_botansky_cisla_bicykel

*nájazd vzdialeností podľa týždňov počas celého roka

Čim ďalej viac som presvedčený, že pohýb ma zmysel. Môžem veľa jesť a netrpí tým veľkosť nohavíc. Ľahšie sa dýcha, keď idem po schodoch. Cítim sa lepšie. Som zanietenec, nie profesionál. Snažím sa aby na prvom mieste bola radosť z pohybu, to všetko ostatné je súčasť.

Úplne rozumiem, že nie každý môže športovať ako najlepší z nás. Je to v poriadku. Mne nedáva zmysel sa s kýmkoľvek porovnávať. Na porovnanie mám moje štatistiky z celého roka, ktoré vedia perfektne poukázať na pokrok.

V sezóne som spoznal mnoho nových miest, zažil som skúšky, bolesti a potu bolo viac ako dosť. Taktiež prišli úsmevné chvíle, radosť z prekonania seba, či kopca, zjazdu. Šport je pre mňa každodenná súčasť, mám ho rád. Neviem kam ma prinesie, ale páči sa mi, že nemusím meniť veľkosť oblečenia.

Celá sezóna ma stála viac ako pol milióna kilokalórií spotrebovanej energie. Ono tie čísla nie sú najpresnejšie. Ako tak tuším, že niečo som robil. Chladnička mala zo mňa radosť.

 

Taký ten pocit

michal_botansky_blogger_pocit

Pred časom som sa dostal k informácii, že vraj naše telo zvládne viac ako si myslíme. My športovci čo používame múdre hodinky, poznáme, ako po náročných tréningoch, pretekoch mame na čas ubrať plyn. Teda tak nám odporúčajú hodinky, ľudia okolo. Lenže, nie vždy je to aj pravda.

Som unavený v tejto chvíli. Mam za sebou náročnú sezónu. Moje pocity mi hovoria už stačí. Od leta mam dvojfázové tréningy. Cítim sa vyčerpane. Hlava mi už odchádza pri náročnejších záťažiach. Náročné zranenie, ma tiež vyskúšalo. Myslím že psychická stránka dostala neskutočný “náklad”, fyzická a čosi menší.Lenže bez pohybu sa cítim, ako keby na mňa šla chrípka a bolesť všetkého.

Zobrať si oddych, zvoľniť tempo je dôležité. Svoje dôležité miesto má regenerácia. Počas sezóny trpí telo, myseľ, chladnička, ale aj všetko ostatne okolo. To sa bavíme za mňa o amatérskej úrovni. Som stále začiatočník. Hľadám, sledujem, pozorujem, kde čo zlepšiť, vylepšiť, kam sa môžem posunúť. Skúšam veriť číslam, pocitom, predpovedi počasia. Sú dni keď všetko je tak ako sa naplánuje, potom sú tu dni, keď všetko ide kade ľahšie. Sem tam príde deň, keď sa pokazí všetko.

V prvom rade u mňa ide o pohyb, byť aktívnym, cítiť sa fajn. To všetko okolo toho je bonus navyše. Na tréningoch používam dve veličiny merania. Čísla ( vzdialenosť, rýchlosť, teplotu vonkajšiu, vietor, výškové metre, terén, tepy atď.) druhá je vlastný pocit. Pozorovať rozdiel je úsmevné, dakedy záhadné.

Niekedy dávno som bol presvedčený, že práve pocit je ten najsprávnejší ukazovateľ na všetko. Ako veľmi som sa mýlil. Pocit je emócia. Ta je ovplyvňovaná miliónmi maličkosťami, ktoré sa dejú vo vnútri a nemusím vždy o nich vedieť. Potom sú tu vonkajšie vplyvy a ešte moja odolnosť ako to všetko dokážem zvládať. Samozrejme je tu myseľ, ktorá ma chce neustále nechávať v akom si režime aby som prežil. To znamená, že ma vlastná hlava často brzdí k lepším výkonom.

Do toho príde nezmyselný pocit, lebo som v lese sám, je ticho, fúka vietor, vidím stopu medveďa, nikde nikoho, prší, je zima, sneží, je tma, hmla, dostanem defekt, nesprávne doplním energiu, netečie studnička. Ak sa všetko zmieša vznikne tu celkom zaujímavý “nápoj” pri ktorom sa budem cítiť všelijako, len nie dobre a pokojne.

V prvom rade si treba povedať, pocit klame, no nie vždy. Zavádza, dáva falošné nádeje, chce ma vrátiť ako keby na bezpečné miesto. Nie som si istý, či na posteli, alebo za stolom by som dokázal nabrať kondíciu, zlepšiť sa v zjazdoch v teréne, lepšie zvládať stúpania. Tie najlepšie veci vznikajú, keď sa na ne necítim, kto vie. Mnoho mojich najlepších výsledkov prišlo, práve vtedy keď som sa chcel vzdať, nepokračovať, alebo vôbec som sa necítil dobre.

Pocit je fajn kamarát, no veľmi zlý pán. Teda aspoň u mňa. U nás na tréningoch máme pravidlá. Jedno z nich je, ak cítim pocit hladu, už je neskoro doplniť energiu. Energia sa doplna priebežne a najlepšie tak aby pocit hladu neprišiel. Čím pravidelnejšie energiu dopĺňam, tým viac vládzem. Jednoduché, však?

Tak teda ako ovládnuť pocity, emócie, také to, keď myseľ ma chce držať v bezpečných vodách? Netuším. Tréningy pomáhajú. Nie všetky situácie však dokážem natrénovať. Aj preto som rád, že som vstúpil do pretekov na horských bicykloch. V súťaži je tlak väčší. Aj keď pre mňa nejde o nič. Tam sa jazdí tak, že každý z nás chce pred sebou dosiahnuť čo najlepší výsledok.

Bolesť je návyková. Telo aj hlava dokáže oveľa viac ako si myslím. Nielen na pretekoch. To iste je asi aj v živote, tiež niekedy je fajn byť pocítiť tlak. Lenže všetkého veľa škodí. Zvládnuť svoje pocity, myseľ, je azda nekončiaca škola, kde skladám skúšky každý deň.

Medvede a strachy

michal_botansky_bloger_medvede_strachy

Vieš čo, je tu pekne. Len tu máme veľa medveďov. Sú všade a vidíš tam ten horizont? Tam je ich ešte viac. Pravá stranu lesa za lúkou úplne vzadu? Najviac. Asi takto nejako začínajú moje objavovania nových miest na tréningy. Či sa bavíme o Štiavnici, alebo o ďalších pre mňa doteraz nepoznaných lesov. Strachom sa venujem častejšie, majú svoje opodstatnenie, len z času načas vedia zabrzdiť mnohé krásne zážitky.

Hovorí sa, že je náročné si užiť krásne chvíle a miesta, ak myslime na nie moc prijemne veci. To som si aj v praxi otestoval niekoľkokrát. Ocitol som sa na miestach, kde sa pohybujú na každom kroku chlpáče. Na riadila som pripevnil roľníčku. Šlo sa objavovať. Na okolo boli pasienky, polia, lesy. Tak sa jazdilo na otvorených priestranstvách, ale aj les. Všade naokolo boli ľudia. Sem tam s niekým sa aj prehodilo nejaké slovo. Dali mi tipy, kadiaľ by to bolo najlepšie prejsť. No nik nezabudol dodať, že opatrne, lebo sa pohybujem v oblasti s vyšším výskytom, medveďa hnedého.

Trasa šla cez luky, vedľa polí, sem tam les. Časti boli poznačene ťažbou dreva, niekde boli turisti,sem tam bola aj stopa od cyklistov. Lesy boli podobné ako tie čo jazdím u nás. Odlišovali sa tým, že tu bolo oveľa viac výhľadov, pasienkov a pohybu. Pre mňa ako veľkého fanúšika horskej cyklistiky by som si tu vedel predstaviť trénovať častejšie.

Keď jazdím u nás na tribečskú, tak viem o troch chlpáčov čo tu bývajú. Sem tam nejaký ďalší prebehne od susedných hôr. Pravidlá sú tu jasne. Sem tam niečo zamrmlať po pod nos, zazvoniť, zaspievať. Nejazdiť krížom cez les mimo zvážnic, chodníkov. Skoro ráno, neskoro večer vyhýbať sa lesu. Minulý rok som stretol dvoch, oba strety trvali 3 alebo 4 sekundy. Vtedy to bola večnosť. Teraz je to úsmevné. Tento rok som videl jednu stopu a viac nič. Necítim strach, skôr rešpekt. Hora je domovom zvierat a ja som tam návštevníkom.

Strach je v určitých oblastiach fajn. Za mňa je určite dobré ho mať pri super rýchlych zjazdoch, na trialoch, v listí, v náročnom teréne. Ak sa bavíme o bicyklovaní. Nie je zábava tam hore si niečo spraviť. Zavolať pomoc je takmer nemožné, teda ak sa jazdíme osamote. Signál na mnohých miestach nie je. Taktiež sú miesta na ktoré chodí malo ľudí. Stane sa, že tie odľahlejšie miesta, niekoľko dní nenavštívi nik. V tomto prípade považujem takéto strachy ako ochranné. Aj preto si dávam pozor a neriskujem. Veď aj tak som stále začiatočník, ktorý sa učí jazdiť.

Vlastne v bežnom živote sa zaživa tiež niečo podobne. Ak ide o každodenné situácie, čo poznám tiež cítim rešpekt. Strach sa snažím nepúšťať do hlavy. Taktiež prichádzajú situácie, ktoré nie sú na stole deň čo deň. Prinášajú so sebou rôzne skúšky. Emócie, strachy majú svoje miesto sú súčasťou mňa. Ak je ich veľa, alebo im uverím, môžu ma zviesť z cesty. Zabúdam na všetko skvelé čo je okolo. Necítim sa dobre, je mi zle, robím chyby, nepodávam najlepšie výkony. Lenže sú dni, keď práve vďaka tomuto som ešte lepší.

Tak vlastne nasledujúce slova majú byť aké si pripomenutie, že nie len medvede sa pohybujú v horách. Sú okolo nás mnohé ďalšie nebezpečenstva. Môžem byť ostražitý, dávať si pozor, pohybovať sa opatrne, vyhýbať sa miestam. Aj tak môžem sa dostať do situácie v ktorej nebude bezpečie. Samozrejme ak sa popritom ešte budem báť, budem trpieť najskôr v hlave a potom vonku, alebo naraz.

Vôbec nejdem banalizovať nástrahy, ani nebezpečenstvá, ktoré sú okolo nás. Je správne o nich vedieť. Robiť všetko preto, aby som sa nedostal do situácii, kde vzniká nebezpečne. Keď sa už rozhodnem tak si zobrať trebárs sprej, povedať všetkým kam idem, zapnúť zdielanie polohy s najbližšími, zobrať so sebou niekoho.

Kto sa bojí do hory by nemal isť, to je nad slnko jasne. Je nás kopec, čo radi jazdime, túlame sa po lesoch. Tiež je nás viac čo robia adrenalínové športy, žijú svoj život na hrane, riskujú. Každý svojim spôsobom pokúšame šťastie. Tiež máme svojho medveďa, ktorý sa môže nečakane vynoriť z lesa a vystrašiť. Ruku na srdce, mnoho nebezpečných situácii vzniká najme v našich hlavách. Taktiež niekedy sú nebezpečné tie najbezpečnejšie dni. Je dobré mať strach, vedieť čo sa môže udiať, báť sa všelijakých medveďov. Len kto vie aké by to bolo okolo nás, ak by sme sa len báli a žili len v strachu.

Samota

 

michal_botansky_blogger_samota_osamelost_kamosiNejako sa sem tam prichytávam, že som sám. Či sa jedna o tréningy, alebo ďalšie aktivity v bežnom živote. Ak sa hlbšie zamyslím, tak naozaj väčšinu času trávim osamote. Vlastne toho času je miestami veľa. Tiež mám pocit, ako tak idem životom tak strácam príležitosti, ľudí, veci, možno aj čas. Veď ale o tom to je.

Život je jedna veľká záhada, teda to si myslím. Mnoho pravidiel, presvedčení nefunguje na všetko. Dokonca môžu nás spomaľovať, odkláňať od toho najlepšieho. Veď skúsme si ich všimnúť pri najbližších príležitostiach ako tu v skutočnosti máme.

Ono to, že človek trávi čas sám, je to akosi prirodzené. Lenže nie je sám ako sám. Ak niekam cestujem na ceste je mnoho ďalších ľudí, v autobuse, na chodníku, v čakárni, dokonca aj v horách vždy niekoho stretneme. To že idem niekam sám neznamená, že som osamote. Veľmi dôležitá myšlienka na uvedomenie.

Nie som sám, to je nad slnko jasné. Stretávame sa vonku, na akciách, na miestach. Mnoho z nás mame podobné záľuby, školu, prácu. Tie nás spájajú. Je o čom sa rozprávať, vymieňať skúsenosti. Dôležite je niečo robiť. Doma na gauči viem stretnúť ľudí cez sociálne siete. Tam vonku tiež. Oba spôsoby sú fajn, rešpektujem ich. Veď mnoho ľudí čo poznám som stretol práve vďaka tomu, že som pridal video, fotku niekde do on-line sveta.

Mnoho miest som našiel tak, že som nesprávne odbočil, zablúdil, zašiel ďalej. Niekomu som sa prihovoril, povedal čo robím, kam idem, alebo opýtal kam ide ten druhý. Vlastne byť aktívny, mať koníček asi najviac otvára dvere. Tuším ak sa niekomu pozdravím, môže vzniknúť z toho novy parťák na tréningy, človek čo ma dokope k pretekom, ľudia čo podporia, niekto s kým budem tráviť rád čas. Okolo nás sú ľudia ktorý nám ukazujú veci, miesta, príležitosti, zážitky, stačí byť ich fanúšikom, nadviazať kontakt. Mame tu mapy, diskusne fóra, skupiny, organizácie, prácu. Možnosti kde sa môžeme stretnúť s niekým kto má podobné záujmy je neúrekom. Vlastne čo sú moje záujmy? Čo ma baví? Čomu sa chcem venovať? Čo chcem skúsiť?

Som skutočne sám, alebo opustený? Nie som. To niekedy hlava sa chce cítiť sama a nahovára na myšlienky, ktoré nie sú pravda. Mnoho chvíľ trávim osamote. Taktiež z času na čas sa ocitnem na miestach kde niet nikoho. Veď schválne kto trénuje v daždi, či v chlade, cez vianoce, či novy rok a ešte v kopcoch hustom lese? Viem čo chcem, mám rad pohyb, šport. Mám tušenie, že toto je jedna z ciest životom. Ovplyvňujem moje okolie k športu, k pohybu, aktivitám. Každý z nás nemôže robiť to čo ja, platí to aj opačne. No môžeme si vymieňať skúsenosti, poznatky, zážitky, fotky, videá.

Niekoľko desiatok a možno aj stovky ľudí už prešlo týmto úsekom a ďalší ešte pôjdu. To ma učí cyklistika. Takmer všetko je aplikovateľné v ďalších oblastiach. Ako napríklad každé stúpanie raz skonči a pod. Každý z nás na chvíľu potrebuje byť sám, alebo isť niekam kde nás nik nepozná, vypnúť, odreagovať sa. Samota nie je dva krát príjemná. Dokonca môže byť nebezpečná. Keď si raz zvyknem byť sám, tak pre mňa bude veľmi ťažké byť v skupine, vzťahu.

Je fajn si v slabších chvíľkach pripomenúť, že nie som na tomto svete opustený. Teda pokiaľ nie som, na ostrove ďaleko od všetkých. Už niekoľko ľudí prešlo tým čím aj ja a ešte mnoho ďalších prejde. Nie vždy treba veriť svojim pocitom, myšlienkam, tie nás celkom dobre vedia zatiahnuť do miest, kam nepatríme. Snažím si pripomenúť ako okolo mňa sú ľudia čo vedia vypočuť, naviesť, poradiť, podať ruku.

Nie som sám, nie som opustený. Mám okolo seba ľudí, kamarátov, parťákov, známych. Áno deje sa, že na mnohé tréningy si odjazdím sám. Ocitnem sa v situáciách, kde sa cítim sám. To všetko patrí k životu. Niečo musím vydržať. Veď nie každá vec, udalosť, okolnosť, príležitosť ma do seba zapadnúť na prvý krát.

Mať niečo rád, hovoriť o tom, pýtať sa, hľadať, skúšať, byť aktívny, voľačo robiť, pozdraviť sa. To všetko sú jednoduché kroky, ktoré nás vedia priniesť k ďalším podobným zanietencom ako sme my. Len jednu vec prosím nerobme. Nedávajme sa dokopy s niekým, pretože sa cítime opustene. To zvyčajne nedopadne dobre. Radšej si poďme zabehať.

Stupava

michal_botansky_blogger_maraton_stupava_mtb

V sobotu som bol na posledných pretekoch v tejto sezóne. Celý týždeň som sa na ne tešil, tiež aj bal. Čoraz viac si obľubujem myšlienku venovať sa závodne športu, ktorý mám rád. Vyžmýka zo mňa všetku silu, jazdím na miestach, ktoré zatiaľ nepoznám, vidím ďalších parádnych jazdcov a je to celé zábava. Nakonci to síce dosť bolí, ale bolesť je návyková.

Podmienky v lesoch boli po dažďoch o niečo náročnejšie. Blato, sem tam mláky, miestami viac blata. Ono je úplne iné jazdiť výletne, tréningovo a na plný plyn. To že budem špinavý, s tým sa musím zmieriť. Blato šmýka, často spomaľuje. Berie veľa energie, vie poriadne preveriť jazdecké zručnosti a je dosť zradné. Na druhej strane pomáha z lepšiť techniku jazdy. Každý chce zo seba vydať čo najlepší výkon, najlepšie sa umiestniť a samozrejme bezpečne prísť do cieľa. Čim viac náročnejších úsekov sa prechádza, tým by som sa mal časom zlepšiť v jazde.

Samozrejme je tu ďalší faktor, jazda v takýchto podmienkach stojí viac úsilia. Je o čo si nebezpečnejšia. No a pre začiatočníka ako som ja, je dôležité si rozdeliť silu na celý okruh, pravidelne dopĺňať energiu, nedať zo seba von všetko pri prvých úsekoch. Tiež, keď nie som si istý, radšej isť bezpečne, ako riskovať.

Pre mňa prvé zablatené podujatie. Takže ani som netušil čo ma čaká. Trasa bola skvelá, okrem jedného úseku, kde sa šlo cez korene a skaly. V takýchto podmienkach som za zelenáča. Práve tu ma dobehlo viacero jazdcov a dokonca aj predbehlo.

Na technickom úseku som nechtiac spôsobil zápchu. Pretekári za mnou mali čo robiť aby ubrzdili. Dokonca som prekladal bicykel cez menšiu skalu. Na mojej maratónskej trase jazdia ľudia, čo vedia jazdiť a nemajú problémy ani s náročnejším terénom. „Preleť to, nezosadaj”, „Au” To boli slová ktoré si pamätám. Rýchlo som preložil stroj a kričal „prepáčte chalani”.

Neskôr ďalej sa mi podarilo dobehnúť chlapíka čo po mne kričal. Nečakal, že zosadnem a tak neubrzdil. nestihol ubrzdiť. Ospravedlnil som sa mu ešte raz a pokúsil naviazať krátku konverzáciu. Mrzelo ma, že práve kvôli mne sa takéto niečo stalo. Chlapík má sedemdesiat rokov. Ono práve takéto situácie človeka inšpirujú k ďalším krokom mojej amatérskej kariéry. Jazdí od svojej štyridsiatky a preteká pravidelne ( pozor nie na elektrickom). Vo svojej kategórii dominuje. Bolo na ňom vidieť, že vie jazdiť a ma nadumané. Toto nie je prvý sedemdesiatročný cyklista ktorý ma predbehol. Prvý ma predbehol v mojich začiatkoch, keď som začínal s bicyklom niekde na Skýcove.

Takéto inšpirácie doma na gauči znejú odlišne ako v teréne. Ak tak všímam, ak budem usilovne ďalej trénovať, tak možno raz vyhrám nejaké preteky aj ja, keď budem mať stosedemdesiat rokov. V cieli sme sa žiaľ nestretli, nakoľko počas pretekov sa mi prihodila taká hlúpa vec.

Počas jazdy za mojím sedemdesiatročným spolu pretekárom som dopĺňal energiu, tlačil som do seba gél. Chalani sa mi vzdialili. Tým že som ich chcel dobehnúť mal som hlavu dole a vôbec som si nevšimol odbočku. Podľa všetkého som nebol sám. Na rázcestí čakali ďalší pretekári, že tiež nevedia kadiaľ ďalej. Ja som sebavedome zvolal chalani doprava, veď tu ide šípka a aj pásky.

Lenže, dostal som sa k časti trasy, ktorú som už raz absolvoval. Hneď ako som si uvedomil čo sa deje, prišla panika. Hovorím si toto nemám šancu prísť do cieľa. Tri – štyri kilometre odhadom som navyše.Odbočku som našiel, podľa mňa nebola dostatočne označená. Hovorím si super. Zrazu som opäť na rázcestí, lenže opäť bez smerovníka a pásky. Niekde po ceste som ju stratil z dohľadu. Odbáčam doľava, nič. Vraciam sa, nič. Zastavujem na rázcestí kde som vyšiel z lesa. Nikde nikoho, kričím, či je tu niekto v okolí. Rýchlo hľadám pásku medzi stromami. Čas plynie, ja stojím. Cítim zúfalosť opäť. Hlava prehráva pretek, chcem končiť.

Po pár minútach nachádzam pásku. Vydávam sa za ňou a pokračujem ďalej. Nikde nikoho, les je len pre mňa. Nádherne miesta na jazdenie, či turistiku. Zúfalosť je preč pokúsim sa čo najlepšie prísť do cieľa. Opäť vychádzam z lesa, tento krát na asfaltku. Nasledujem šípku, ktorá ukazuje doprava. Jazdím medzi turistami, cyklistami. Sledujem pozorne, hľadám rázcestie kde mám odbočiť.

Hovorím si toto snáď nie je možné. Nikde žiaden náznak, musel som ho opäť prejsť. Tak sa vraciam k miestu kde som vyšiel z lesa. Idem pomaly a sledujem ešte lepšie každé rázcestie, či uvidím značenie kadiaľ pokračuje trasa preteku.

Pýtam sa okoloidúcich, či náhodou nevideli pretekára, alebo smerovník, pásku, alebo niečo čo by mi napomohlo že kadiaľ mám isť. Nikto nič. Po pár minútach jazdy prichádzam k občerstveniu. Chalani vraveli, že niekto podľa všetkého strhol zo stromov pásky. Dal som si banán, vodu a šiel podľa inštrukcií ďalej.

Moja psychika začiatočníka bola fuč. Nemal som silu ďalej pokračovať v pretekoch. To sa ukázalo na najbližšom stúpaní. Nešlo to hore ani za toho čerta a ešte do toho blato. Netušil som ako ďaleko ešte je cieľ. Zrazu stretávam pretekára z mojej trasy. Pýtam sa ho na ktorom kilometri sme. Že vraj niekde na šesťdesiatom. Moje hodinky mi ukazovali prejdených sedemdesiatdva kilometrov.

Prichádzam k poslednému občerstveniu na trati. Dávam si opäť len vodu. Chalani potvrdzujú, že som dvanásť kilometrov navyše zajazdil. Do cieľa to bol už iba kúsok. Len to bolo príliš veľa zážitkov na jeden pretek. Cítil som sa, nie moc dobre. Našťastie, energia sa dopĺňala počas celého preteku pravidelne. Takže fyzická sila na tom nebola zle. Hlava ma brzdila, stále šli vo mne otázniky, ako to nemá zmysel už tlačiť. Veď aj tak prídem posledný.

Ešte pred koncom sa trasa vracala na miesta, kde sme začínali. Hovorím si ak tu nenájdem odbočku dolu do Stupavy, tak druhý krát už nedám okruh. Našťastie spoza stromu vybieha usporiadateľ, kričí že doprava a na zjazde opatrne je to prudké a od blata. Poslúchol som jeho rady. Idem opatrnejšie.

Vchádzam do cieľa. Zronený, smutný, naštvaný, sklamaný, zablatený. Hodinky ukazujú 90 kilometrov 2.244 výškových metrov. Prichádza textová správa o poradí. Išiel som umyť od blata bicykel, seba. Dávam si fazuľovú polievku. Kamoš čo bol so mnou ma povzbudzuje cez telefón. Môj pretek číslo tri som dokončil psychicky vyčerpaný. 67 miesto zo 74 pretekárov a nejaký jazdci do cieľa neprišli. Utešujem sa na poradí.

Dnes sa na skúsenosť pozerám tak, že preteky v horskej cyklistike sú nie len o dupaní, zjazdovaní, zvládaní terénov, dopĺňaní energie. Taktiež o orientácií na trase a čo to zniesť aj psychicky. Mám sa čo učiť, trénovať. Som vďačný za ľudí okolo seba, za ich podporu, slová, inšpirácie. Na konci dňa som nováčik, zanietenec, amatér, ktorý rád trávi čas jazdou v lese na bicykli. Závodenie beriem ako nástroj na zlepšenie kondície, techniky jazdenia a spoznávanie nových miest, ľudí. Každý úspech síce poteší. Na prvom mieste je však prísť bezpečne do cieľa. No takéto myšlienky si uvedomím, až keď opadnú emócie.

Stupava bola fantastická, poučná, zablatená. Oplatilo sa sem prísť. Takéto lekcie na tréningoch nie sú. Mám radosť, že som pretek dokončil, aj keď emócie so mnou lomcovali. Vlastne s pretekaním som chcel začať od budúcej sezóny. Teraz mám na konte o tri preteky viac skúseností, ako pred rokom.

Také tie veci a rozhodnutia

michal_botansky_bloger_rozhodnutia_cesty_sport

Bolo obdobie, keď som ukazoval svetu kde som, čo robím, ako vyzerám, tvárim sa. Čím viac som takéto ukazovanie robil, vždy som sa pokúšal vymyslieť niečo nové, zaujímavejšie. Došlo to do bodu, že ma to celé prestalo baviť. Prišla prestávka na tvorbu a bolo náročné to celé reštartovať, tak aby mi to celé prinášalo radosť.

Ruku na srdce, je nad slnko jasné, že vo veľkej väčšine sa snažíme robiť rozhodnutia najlepšie ako vieme. Sem tam zhoda náhod nám pomotá špagátiky a utneme sa. Tak kráčam svetom aj ja. Takéto prvé nadšenie prišlo, pri objavení sociálnych sietí, videa, blogu. Úplne som lietal. Hľadali sa informácie, ktoré ma podporovali v tvorbe, v nápadoch, v scenároch a možnostiach. Bolo to pekné obdobie.

Vo väčšine mali úspech články, videá, fotky o ktorých som si myslel, že sú na nič. V nedávnom prípade najväčší úspech zaznamenal príspevok môjho pádu. Vlastne veľká väčšina ľudí okolo mňa doslova vybuchla smiechom. Nerozumiem takýmto reakciám. Ani neviem či treba.

Ako pozerám moje príspevky z dávnych časov všímam ich aké sú krásne farebne usmiate. Zvyčajne sa na nich tvárim ako majster sveta a vesmíru. V tom období som to považoval za správne. Najskôr prišla propagácia výletov, flórbalu, behu, stavieb, bežkovania, dnes je to bicykel a hory.

Možno len s malým rozdielom. Zvyčajne, už nie je záber o mne, ale viac o tom čo sa mi páči a mohlo by sa aj niekomu ďalšiemu. No a aj páči sa. Sem tam niekto napíše, poďakuje za tip, chce viac informácií. Viac krát sa stalo, že prehodím slovo pre mňa s neznámym človekom, ktorý tuší kto som.

Vďaka aktivite na sieťach som sa dostal na miesta o ktorých som netušil. Spoznávam ďalších ľudí s podobným záujmom. Je sa o čom baviť. Som súčasť komunity a prispievam k jej rozvoju. O tom či to je hlavný zmysel života sa baviť azda ani netreba. No je to skvelý doplnok k bežným dňom. Je z toho celkom dobrá postava a ešte aj vidím nádherné miesta.

Život nám ukazuje možnosti, ľudí a posúva nám ich nenapadne. Nie všetko si všimneme. Sem tam máme šťastie a ukážu sa nám viac krát. Sem tam niečo sa pokašle. Inokedy máme šťastie. Robíme rozhodnutia, chyby, pálime mosty, seba, okolie. Tak isto sa vyvíjame, napredujeme. Kombinácií je mnoho. Nie každá bude fungovať nám.

Vlastne keď už nič iné, aspoň som nepreležal tie všetky dni na gauči. Nenarástlo mi brucho, frflanie a tlak. Ten čas čo sme tu môžeme využiť mnohými spôsobmi. Nikto nevieme ako dlho tu ešte budeme. V mojom športe sa najlepšie spomaľuje jazdou do kopca. Tie ma naučili, že každé stúpanie raz skonči a sem tam je z hora výhľad. Poviem Vám, niektoré výhľady odtiaľ z hora sú dych berúce. Som rád, že som sa dostal k športu, vidím v ňom zmysel.

Leto 24

michal_botansky_bloger_leto_sport

Leto 24 bolo veľmi horúce a dlhé. U mňa prišiel pád, ktorý mi narušil tréningové plány, tým aj skrátil parádne letné obdobie. Kde boli dni dlhšie a mohol som viac času tráviť na tréningoch. Vyššie teploty nerobili dobre spánku, liečbe a ani tréningom. Lenže všimol som si, že napriek náročným podmienkam, mnoho profesionálov, drelo, trénovalo, súťažilo. Tak si hovorím, mohol by som aj ja. Lekár vravel, najlepšia liečba kolena bude postupné zaťažovanie na bicykli. Tak som ho poslúchol a potupne som začal. Jediná vec, čo ma štvalo viac ako koleno, je rameno. To sa lieči do teraz. Celkom ma limituje, hlavne v pri cvikoch s činkami, na dlhších tréningoch, či manuálnej práci.

U mňa sa všetko točí okolo pohybu a športu. Moc ma nebaví pasívne sledovať veci okolo mňa, skôr ma viac ťahá k tej aktivite. Horský bicykel je jeden z najlepších nástrojov na odreagovanie. Či už ide o nádherné výhľady, rýchle zjazdy, makania v stúpaniach, spoznávaní nových miest, ľudí, tvorenie komunity. V neposlednom rade inšpirácii ďalších okolo seba, alebo takto cez internet. Taktiež spoznávanie seba,toho čo vďaka pravidelným tréningom telo a myseľ dokáže prekonať.

Na bicykli často jazdím sám, no vždy keď sa stretneme cyklisti tak nevieme prestať rozprávať. Spoločných tém je neúrekom. Ide o fenomén, ktorý nám dáva aké si predlženie hravosti. Možno je dobré pripomenúť, aké je fantastické sledovať jazdcov ktorý sa približujú k zlatému veku života nie len na cestných strojoch ale aj horských. Pre mňa sú obrovskou inšpiráciou. Dokonca na pretekoch sú na tom lepšie ako ja. Len maličkosť, nezačali včera ako ja.

Hora má svoje čaro, je nebezpečná, tajomná, nepredvídavá, divoká. Som tam vždy len na návšteve. Obrovský rešpekt a pokora je preto na mieste pri tréningoch. Tiež je správne pripomenúť, že tam nikdy nie som sám. Preto je dôležité si uvedomiť hlavne pri rýchlych zjazdoch, neprehľadných zákrutách, že na druhej strane môže niekto byť. Nech sa zbytočné nezrazíme. Bolí to.

Leto mi dalo dva darčeky. Prvý bol nepríjemný pád. Druhý bol môj prvý horský pol maratón v Topoľčiankach. Vôbec som sa ho nechcel zúčastniť. Lekár nebol vôbec nadšený taktiež. Na štart ma nahovoril jeden z mojich parákov. Keď rozprával o preteku úplné mu žiarili oči. Vlastne tešil sa, že nepôjde sám. No sám nebol. Bolo nás okolo stopäťdesiat na štarte. Teraz ako sa pozerám spätne na pretek, neviem či ma bolelo viac zranenie, samotný polmaratón, alebo týždeň po preteku.

Tomáš, tak sa vola kamoš. Mi povedal krásne slová, ktoré si už doslova nepamätám. “Neznášaš tú bolesť po tom, ale budeš ju chcieť znova. Sám ma zavoláš na ďalší pretek.” Tri, štyri dni som sa dával dokopy. Bol to náročný týždeň po. Lenže na jeho konci som už hľadal kde bude ďalší pretek. Len tento krát som si povedal, ako pôjdem na celý maratón. Tak som zavolal Tomáša, že ideme.

Letné tréningy sú ťažké. Treba si dať pozor na kopec maličkostí. Sledovať tepy, pocity, zbytočne netlačiť na pedále. Pravidelne dopĺňať energiu, vodu. Zobrať si prestávky. Na konci leta som si uvedomil, aký je dôvod pre ktorý trénujem. Práve tato otázka mi otvorila posledné dvere do sveta súťaženia o ktorom mi toľko Tomáš rozprával.

Leto ma dôležitú úlohu u mňa. Pochopiť, že náročné podmienky nie len tréningové, ale aj životné sú tu pre nejaký dôvod. Môže prísť búrka z čistého neba, padnúť strom počas vetra, premoknem do nitky, nebude tiecť studnička, budem bez vody, stratím tyčinku po ceste, budem hladný. Pozrie sa na mňa medveď, jeleň, had. Poľovníci v lete nie sú veľké nebezpečenstvo, trochu neskôr, na jeseň. Vlastne aj v náročných podmienkach sa dá nejako prepliesť, skúšať, pokúšať, hľadať.

Nejeden krát som v lete zmokol, obchádzal zlomený strom, cestu ktorá už neexistovala, prechádzal horúcimi vyschnutými lúkami. Na jeho konci to bol práve pretek, ktorý mi ukázal, že výkon môžem podať ešte o mnoho väčší ako som si myslel. Sám by som na ten pretek nešiel. Nabláznil ma Tomáš, inšpiračne mi dohovoril Juraj, podporilo ma okolie.

Leto je krásne ročné obdobie. Neviem si ho predstaviť tráviť niekde na pláži. Možno hodinu by som vydržal a potom by ma porazilo. Je krásne, všetko má farbu. Vonia les, voda, vzduch, polia, kvety, stromy. Ľudia sme viac veselší, usmievame sa, je nám dobre.

Tak to je aj so životom. Nič nám tu nie je garantované. Jedna sekunda a sme fuč. Taktiež môže prísť rozhodnutie a máme všetko. Zvyčajne určité obdobie trvá pokiaľ sa v našich životoch vyjasní, príde vôňa, budeme sa cítiť skvelo.

Za seba môžem povedať, že leto 24 bolo pre mňa plné bolesti, šliapaní do kopcov, pádu, prvých pretekov, cvičení, jedla. Jednoznačne stálo za to. Ďakujem leto za to aké si bolo. Ďakujem kamošom, okoliu za podporu. Bez Vás by to bolo o dosť ťažšie. Veď vy viete kto a čo.

Pohyb a život

michal_botansky_bloger_trening_zivot

Počas sezóny telo a myseľ prechádza obdobiami. Vďaka nim, sa mení naša výkonnosť. Na začiatku v zime je to o prekonávaní chladnejších podmienok, seba. Neskôr prídu teplejšie a dlhšie dni, s tým aj náročnejšie tréningy. Preto je dôležitosť v nastavení tréningov, stravy, regenerácie, oddychu, ale aj vnímania kedy zatlačiť a naopak kedy zvoľniť. Teda ak sa chcem zlepšovať.

Tréningy a život majú veľa spoločného. Teda aspoň u mňa. Prelievajú sa podobné situácie, kde treba zaseknúť zuby, povoliť, či vydržať. V oboch je to o prepotených tričkách, košeliach, dresoch. Taktiež oba svety nás vedia priniesť do situácií, miest, možností o ktorých sme ani len netušili. Tým nemyslím len tie na mape, ale aj tie v našich mysliach.

V prvom rade som zanietenec, ktorý chce vyžmýkať so seba nejaký ten výkon, zistiť kam sa dokážem dostať, uvidieť nové miesta, možno mať fajn postavu a zjesť čo chcem. Šport je geniálnym učiteľom. Učí ma vyhrávať prehrávať, trénovať, spoznávať.

Nebudem klamať ak napíšem, že čím viac sa venujem športu, tým viac chcem prekonať svoje limity. To všetko sa nezaobíde bez bolesti. Tie sú len dve. Buď dupem a boli ma to, alebo nemám na dupané a potom ma to bolí. Zvyčajne je prvá možnosť lepšia voľba. Teda pokiaľ človek nie je zázrak prírody.

Dažde, búrky, vietor, sneh, horúce letne dni, veľmi rýchle jesenné dni, prechladnutia, zranenia, fňukania, lenivosti. To všetko vie pekne pomotať a popliesť hlavu. Do role obete sa dostanem veľmi rýchlo ak uverím vonkajším nepriazniam, svojim pocitom. V prvom rade si uvedomujem, že niečo by som mal zniesť. Ak sa chcem stať dobrým v akejkoľvek činnosti tak jednoznačne nemôžem uspieť ak budem za zranenú srnku, či krívajúceho jeleňa.

Tu je možno správne pripomenúť, že život je záhada. Preto je fajn nerobiť rýchle závery, byť prehnane kriticky na seba. Tiež nemá zmysel sa porovnávať s druhými. Je skvelé vidieť niekoho, kto je od nás vzdialený na desiatky svetelných rokov. Namiesto žiarlivosti a závisti, by to mohol byť akýsi dokaz, že je teda možné niečo dosiahnuť.

Úloha športu pre mňa zanietenia je hlavne zabaviť sa. Štatistiky, všetky čísla majú zmysel pokiaľ to nie je len o nich. Najdôležitejšie je aktivity vykonávať. Môžeme sa baviť o technických témach, nástrojoch, ale darmo keď začínam bude mi na nič posledný model rakety, fotoaparátu, bicykla.

Šport a bežne dni idú ruka v ruke. V každodennom živote je o niečo náročnejšie si uvedomiť ako maličkosti ovplyvňujú celok. Nie vždy ich vidíme, k tomu sú tu emócie, hormóny, potreby, ktoré majú dosť veľkú moc nad každým z nás. Nie vždy ich vieme skrotiť, ovládnuť, pochopiť. V športe je to jednoduchšie. Úlohy sú v ňom o dosť jednoduchšie. Dostať sa z bodu A do bodu B. Možno o to viac bolia. Vedia pomôcť čísla, údaje, tréner. Môže prísť frustrácia, vyhorenie, sklamanie. V živote nie vždy sa vie kadiaľ presne vedie cesta, či nepozná sa výsledný stav. To ale neznamená, že je to zlé.

ŽIvot aj pohyb sú o maličkostiach, momentoch, jednoduchosti, budovaní, skúšaní, radosti. No a tom najdôležitejšom žití a vykonavaní. Ten zvyšok sa bude ukazovať po ceste.