Type your search keyword, and press enter

Návrat k behu

blogger_michal_botansky_beh_sport_pohyb

Koniec roka 2024 bol pre mňa neskutočné náročný. Dal som si do hlavy zajazdiť 14.000 kilometrov na bicykli a tak posledné dva týždne sa poradne drelo. Počasia našťastie prialo. Ale chlad bol miestami náročný. Mrzli mi ruky, nohy, ťažko som rozprával. Dával som si pozor aby sa energia počas jazdy dopĺňala pravidelne. Po jazdách nejaký čas trvalo, aby som sa rozmrazil. Celé to stalo kopu síl a mnoho porcií jedla.

Už v priebehu decembra som si povedal, že doplním tréningy o beh. Aspoň raz do týždňa skúsim niečo zabehnúť. Hlavne v dňoch keď bude fúkať vietor, pršať. Nápad sa mi zdal celkom fajn. Už na jeseň prišla ku mne informácia, že najlepší cyklisti taktiež behajú. Najťažšie bolo začať.

Oblečenie na beh je prakticky nenáročné, Stačí jedno tričko a bunda, návleky na nohy, nohavice, a rukavice, nákrčník a čiapka. Okrem nohavíc, je zvyšok z bicykla. Trocha zimy znesiem a tiež aspoň sa nedopotím. Topánky som mal ešte z obdobia keď som pravidelne behával. Sú už trochu zničené, ale na to čo ja chcem od nich stačia.

Zmysel behu je zabehnúť určitý objem vzdialenosť, bez toho aby ma porazilo, či niečo bolelo. Takže žiadne 30 kilometrové poľné behy, či naháňačky v Štiavnických kopcoch.

S behom som skončil pre bolesti kolien. Bral som kĺbovú výživu, špeciálne formy kolagénu na chrupavky, sem tam som aj zbehol k doktorom. V tom období prišli bežky, najskôr zimne, potom kolieskové a neskôr bicykel. Bolesť kolien jednoducho zmizla.

Zabehnúť par kilometre s úsmevom na tvári je paráda. Beh že vraj prospieva chrbtici a lepšie sa ukážu na bruchu kocky. To boli ďalšie časti skladačky, vďaka ktorým som si pred koncom roku 24 znova obul bežecké tenisky.

Prvý kilometer bol náročný, asi ma aj porazilo. Chcel som dakoho zavolať aby prišli po mňa. Všetko ma bolelo, štípala, pichalo. Dýchal som ako tak v pohode. Lenže nejako som to nevzdal a dobehol som prvých šesť kilometrov po niekoľko ročnej prestávke. Bolo to úplne iné ako bicyklovanie.

V januári som začal už pravidelnejšie behávať. Dva krát, ale boli aj tri krát do týždňa. Počasie moc bicyklu neprialo. Voda pri behu nie je až taká nepríjemná ako na bicykli. Chlad taktiež. K tomu na cestách sa tvorila poľadovica. Stále viac a viac maličkostí hovorilo pre beh.

Ako správny bežec som osvetlený, k tomu mam aj reflexné pásky na sebe, takže je ma vidieť z diaľky. Hlava je nastavená správne, žiadne naháňačky, dokazovania si niečoho. Jednoducho doplnok k tréningom. Samozrejme z času na čas sa pôjde rýchlejšie inokedy pomalšie.

V tomto období po niekoľkých behoch ma začali bolieť obe kolená. Žiadna panika, na pár dni si zoberiem prestávku. Na ďalší týždeň sa opäť vrátim. K tej bolesti toľko, že často v týždni mávam dvojfázové tréningy, k tomu aj bicykel. Z času na čas je záťaž náročnejšia a sem tam sa stane, že nejaká časť tela pobolieva.

Chcem sa cítiť fit, verím že beh mi pomôže. Som zvedavý kam ma počas roka zavedie. Ako sa mi podarí zlepšiť kondícia. O koľko jedla viac zjem. Či to bude bolieť, alebo to všetko bude len slepá ulička. Dám vedieť.

Pol milióna kalórií

michal_botansky_2024_cisla_sumar_blogger_sport

Nasledujúci článok som začal písať niekedy na jeseň, po dosiahnutí dvanástich tisíc kilometroch. Bol som na sto percent presvedčený, že už viac sa mi nepodarí jazdiť. V tom období prišli chladnejšie podmienky, sychravejšie a daždivé dni. Takže slnko už v mojej mysli, ani v predpovediach nebolo. Pomýlil som sa o dvetisíc kilometrov.

Mám veľkú radosť zo sezóny 2024. Skoro sa nezačala, bolela, zastavila na krátko, súťažila sa. Moja druhá celá sezóna na bicykli. Bola to jazda ako na húsenkovej dráhe. Teší ma že mám okolo seba ľudí, čo mi úprimné fandia, podporujú, ukecávajú na prekonanie náročnejších prekážok. Je dôležité povedať, že bez nich by to išlo o dosť ťažšie, možno ani nešlo. Ďakujem Vám, veď vy viete.

Bicykel som si obľúbil. Páči sa mi myšlienka, ako za pomerne krátky čas môžem vidieť kus sveta. Ono na začiatku som chcel bicykel vrátiť, prvé jazdy ma vôbec neobláznili. Nejaký čas trvalo pokiaľ som sa naplno ponoril do dvoj kolesového sveta. Nakoľko som jazdil na bežkách (na snehu, ale aj kolieskových) a tie ma oslovili omnoho viac. Na nich sa mi páči, že si zamaká cele telo. Len škoda, že tu na okolí nemáme širokú hrádzu ako pri Dunaji. Tiež parádne podmienky v horách niekde za rohom.

Prvý rok na bicykli sa jazdilo od septembra do decembra. Prešiel som približne 2.000 kilometrov. Prvá cela sezóna sa podarila odjazdiť celá. Tá bola už lepšia 14.000 kilometrov Druha cela sezóna sa tiež takmer podarila odjazdiť cela. Okrem začiatku kde sa jazdilo menej pre pokazený stroj. Ešte prišla v cez leto vynútená prestávka. Keď som padol v hore niekde nad Novou Baňou. Bol to nepríjemný zážitok. Doteraz si dávam dokopy rameno.

Na začiatku roka sú plány odvážnejšie. Po vydarenom predchádzajúcom roku. Som chcel prekonať hranicu dvadsať tisíc odjazdených kilometrov a dvestotisíc výškových metrov. Hneď v úvode roka bola jasné, že ciel bol nastavený vysoko. Tým, že som začiatočník, neviem toho veľa o tréningoch. Netuším ako poriadne zvládnuť stravu, regeneráciu, striedanie záťaže na výjazdoch a ich dĺžku. Samozrejme sú tu ešte technické stránky. O bicykle sa treba starať a sem tam sa pokazí niečo. Treba rýchlo servis, náhradne diely po svete zaháňať, alebo komplet celý bicykel.

Sezóna dvadsať štyri bola azda najťažšia. No musím aj prehlásiť aj do teraz najkrajšia. Začala neskutočne pomaly. Na jar som presedlal z gravelu na horský. Doklepol ma kamoš, ktorý ukázal ako sa jazdí v hore. Bola to veľmi dobrá myšlienka. Podarilo sa mi dať dokopy aj niekoľko výjazdov v skupine, ktoré som organizoval u nás. Napriek diviačiemu moru a uzávere polovice hory sa nám podarilo jazdiť v lese, kde obmedzenia neboli. Prišla prvé zdolanie 3.000 výškových metrov na jednom výjazde. Dva krát sa mi podarilo zdolať 200 kilometrov v jednom výjazde na horskom bicykli. V auguste prišli prvé preteky v Topoľčiankach na strednej maratónske trase v hore. O par týždňov dva cele maratóny, v Rači a v Stupave. Rača sa mi páčila veľmi. Stupave som zablúdil a najazdil o niekoľko kilometrov na viac. Tu som zažil silnú skúšku, či pokračovať, alebo zdať sa. Prekonal som svoje najlepšie časy na úsekoch, na ktorých trénujem. Podarilo sa mi dačo jazdiť aj na ceste. Samozrejme to všetko bolo o bolesti, nekonečnom hlade, únave, teple, daždi, chlade, kŕčom, strachu, napätiu, zúfalosti, ale aj radosti, nadšenia.

Koncom roka sa mi podarilo dorovnať čísla z predchádzajúcej sezóny. Ľudia okolo mňa ma podporili. Počasie bolo tiež za. Vianoce som trávil na bicykli. Som veľmi rád za dosiahnutie týchto nádherných čísiel. Na jar keď som počítal vzdialenosti, upravoval tréningový plán ani som nedúfal, že sa niečo takéto podarí.

Taktiež je dôležité poznamenať, že tieto všetky naháňačky nie sú len o číslach. Tie sú dôležité, aby som vedel naplánovať výjazd, trasu, tempo, čas, jedlo, záťaž. Mám radosť keď môžem jazdiť tam vonku, napĺňa ma to. V prvom rade je to koníček, ktorý ma oslovil.

Tam vonku je mnoho krásnych miest, kilometrov, stúpaní, výhľadov, zjazdov. Je ich dosť pre každého. No však z gauča ich objavím len ťažko. Kopce, ktoré som od detstva videl na horizonte sa dnes stavajú mojou súčasťou. Lákam k nim ďalších. Písem o nich, fotím ich ale aj sem tam natočím krátke video. V každom ročnom období majú svoje čaro. Každým kilometrom objavím vždy nový pohľad, miesto ktoré som si pred tým nevšimol.

Keď bolo chladno mnoho ľudí z okolia ma odhovárali, že je ešte chladno na jazdenie. Keď zas teplo tak, že je moc teplo na jazdenie. Teraz je opäť zima, tak už nech nejazdím lebo je zima. Najlepší čas na tréning je pár krát do roka a to je na jar a na jeseň, keď je prijemne. Lenže ideálnych tréningov bolo málo. Vždy sa niečo našlo, čo narušilo pocit ideálnej jazdy.

Stále som na začiatku. Učím sa, všímam si, pýtam sa, hľadám, kombinujem. Bolesť, rast, pokašlanie je prirodzenou súčasťou. Ma zmysel trénovať, ľahšie sa dupe do kopcov, zvláda terén, je aj viac zábavy. Kombinovať športové aktivity má tiež svoje dôležité miesto. Zo začiatku pochopiť význam a dôležitosť chvíľu potrvá. Určite netreba zabudnúť na stravu, doplnenie energie, životosprávu, regeneráciu, oddych a zábavu.

Moje aktivity za rok 2024:

Posilovanie: 187,85 hodín, 88.356 kCal, 210 x tréning
Beh: 44 km, 3.454 kCal, 4.12 hod, 5 x tréning
Plavanie: 5,2 km, 2.912 kCal, 3.04 hod, 4 x tréning
Bicykel: 14.075 km, 188.268 výškových metrov, 687 hod, 447.117 kCal, 162 x trening

michal_botansky_cisla_bicykel

*nájazd vzdialeností podľa týždňov počas celého roka

Čim ďalej viac som presvedčený, že pohýb ma zmysel. Môžem veľa jesť a netrpí tým veľkosť nohavíc. Ľahšie sa dýcha, keď idem po schodoch. Cítim sa lepšie. Som zanietenec, nie profesionál. Snažím sa aby na prvom mieste bola radosť z pohybu, to všetko ostatné je súčasť.

Úplne rozumiem, že nie každý môže športovať ako najlepší z nás. Je to v poriadku. Mne nedáva zmysel sa s kýmkoľvek porovnávať. Na porovnanie mám moje štatistiky z celého roka, ktoré vedia perfektne poukázať na pokrok.

V sezóne som spoznal mnoho nových miest, zažil som skúšky, bolesti a potu bolo viac ako dosť. Taktiež prišli úsmevné chvíle, radosť z prekonania seba, či kopca, zjazdu. Šport je pre mňa každodenná súčasť, mám ho rád. Neviem kam ma prinesie, ale páči sa mi, že nemusím meniť veľkosť oblečenia.

Celá sezóna ma stála viac ako pol milióna kilokalórií spotrebovanej energie. Ono tie čísla nie sú najpresnejšie. Ako tak tuším, že niečo som robil. Chladnička mala zo mňa radosť.

 

Stupava

michal_botansky_blogger_maraton_stupava_mtb

V sobotu som bol na posledných pretekoch v tejto sezóne. Celý týždeň som sa na ne tešil, tiež aj bal. Čoraz viac si obľubujem myšlienku venovať sa závodne športu, ktorý mám rád. Vyžmýka zo mňa všetku silu, jazdím na miestach, ktoré zatiaľ nepoznám, vidím ďalších parádnych jazdcov a je to celé zábava. Nakonci to síce dosť bolí, ale bolesť je návyková.

Podmienky v lesoch boli po dažďoch o niečo náročnejšie. Blato, sem tam mláky, miestami viac blata. Ono je úplne iné jazdiť výletne, tréningovo a na plný plyn. To že budem špinavý, s tým sa musím zmieriť. Blato šmýka, často spomaľuje. Berie veľa energie, vie poriadne preveriť jazdecké zručnosti a je dosť zradné. Na druhej strane pomáha z lepšiť techniku jazdy. Každý chce zo seba vydať čo najlepší výkon, najlepšie sa umiestniť a samozrejme bezpečne prísť do cieľa. Čim viac náročnejších úsekov sa prechádza, tým by som sa mal časom zlepšiť v jazde.

Samozrejme je tu ďalší faktor, jazda v takýchto podmienkach stojí viac úsilia. Je o čo si nebezpečnejšia. No a pre začiatočníka ako som ja, je dôležité si rozdeliť silu na celý okruh, pravidelne dopĺňať energiu, nedať zo seba von všetko pri prvých úsekoch. Tiež, keď nie som si istý, radšej isť bezpečne, ako riskovať.

Pre mňa prvé zablatené podujatie. Takže ani som netušil čo ma čaká. Trasa bola skvelá, okrem jedného úseku, kde sa šlo cez korene a skaly. V takýchto podmienkach som za zelenáča. Práve tu ma dobehlo viacero jazdcov a dokonca aj predbehlo.

Na technickom úseku som nechtiac spôsobil zápchu. Pretekári za mnou mali čo robiť aby ubrzdili. Dokonca som prekladal bicykel cez menšiu skalu. Na mojej maratónskej trase jazdia ľudia, čo vedia jazdiť a nemajú problémy ani s náročnejším terénom. „Preleť to, nezosadaj”, „Au” To boli slová ktoré si pamätám. Rýchlo som preložil stroj a kričal „prepáčte chalani”.

Neskôr ďalej sa mi podarilo dobehnúť chlapíka čo po mne kričal. Nečakal, že zosadnem a tak neubrzdil. nestihol ubrzdiť. Ospravedlnil som sa mu ešte raz a pokúsil naviazať krátku konverzáciu. Mrzelo ma, že práve kvôli mne sa takéto niečo stalo. Chlapík má sedemdesiat rokov. Ono práve takéto situácie človeka inšpirujú k ďalším krokom mojej amatérskej kariéry. Jazdí od svojej štyridsiatky a preteká pravidelne ( pozor nie na elektrickom). Vo svojej kategórii dominuje. Bolo na ňom vidieť, že vie jazdiť a ma nadumané. Toto nie je prvý sedemdesiatročný cyklista ktorý ma predbehol. Prvý ma predbehol v mojich začiatkoch, keď som začínal s bicyklom niekde na Skýcove.

Takéto inšpirácie doma na gauči znejú odlišne ako v teréne. Ak tak všímam, ak budem usilovne ďalej trénovať, tak možno raz vyhrám nejaké preteky aj ja, keď budem mať stosedemdesiat rokov. V cieli sme sa žiaľ nestretli, nakoľko počas pretekov sa mi prihodila taká hlúpa vec.

Počas jazdy za mojím sedemdesiatročným spolu pretekárom som dopĺňal energiu, tlačil som do seba gél. Chalani sa mi vzdialili. Tým že som ich chcel dobehnúť mal som hlavu dole a vôbec som si nevšimol odbočku. Podľa všetkého som nebol sám. Na rázcestí čakali ďalší pretekári, že tiež nevedia kadiaľ ďalej. Ja som sebavedome zvolal chalani doprava, veď tu ide šípka a aj pásky.

Lenže, dostal som sa k časti trasy, ktorú som už raz absolvoval. Hneď ako som si uvedomil čo sa deje, prišla panika. Hovorím si toto nemám šancu prísť do cieľa. Tri – štyri kilometre odhadom som navyše.Odbočku som našiel, podľa mňa nebola dostatočne označená. Hovorím si super. Zrazu som opäť na rázcestí, lenže opäť bez smerovníka a pásky. Niekde po ceste som ju stratil z dohľadu. Odbáčam doľava, nič. Vraciam sa, nič. Zastavujem na rázcestí kde som vyšiel z lesa. Nikde nikoho, kričím, či je tu niekto v okolí. Rýchlo hľadám pásku medzi stromami. Čas plynie, ja stojím. Cítim zúfalosť opäť. Hlava prehráva pretek, chcem končiť.

Po pár minútach nachádzam pásku. Vydávam sa za ňou a pokračujem ďalej. Nikde nikoho, les je len pre mňa. Nádherne miesta na jazdenie, či turistiku. Zúfalosť je preč pokúsim sa čo najlepšie prísť do cieľa. Opäť vychádzam z lesa, tento krát na asfaltku. Nasledujem šípku, ktorá ukazuje doprava. Jazdím medzi turistami, cyklistami. Sledujem pozorne, hľadám rázcestie kde mám odbočiť.

Hovorím si toto snáď nie je možné. Nikde žiaden náznak, musel som ho opäť prejsť. Tak sa vraciam k miestu kde som vyšiel z lesa. Idem pomaly a sledujem ešte lepšie každé rázcestie, či uvidím značenie kadiaľ pokračuje trasa preteku.

Pýtam sa okoloidúcich, či náhodou nevideli pretekára, alebo smerovník, pásku, alebo niečo čo by mi napomohlo že kadiaľ mám isť. Nikto nič. Po pár minútach jazdy prichádzam k občerstveniu. Chalani vraveli, že niekto podľa všetkého strhol zo stromov pásky. Dal som si banán, vodu a šiel podľa inštrukcií ďalej.

Moja psychika začiatočníka bola fuč. Nemal som silu ďalej pokračovať v pretekoch. To sa ukázalo na najbližšom stúpaní. Nešlo to hore ani za toho čerta a ešte do toho blato. Netušil som ako ďaleko ešte je cieľ. Zrazu stretávam pretekára z mojej trasy. Pýtam sa ho na ktorom kilometri sme. Že vraj niekde na šesťdesiatom. Moje hodinky mi ukazovali prejdených sedemdesiatdva kilometrov.

Prichádzam k poslednému občerstveniu na trati. Dávam si opäť len vodu. Chalani potvrdzujú, že som dvanásť kilometrov navyše zajazdil. Do cieľa to bol už iba kúsok. Len to bolo príliš veľa zážitkov na jeden pretek. Cítil som sa, nie moc dobre. Našťastie, energia sa dopĺňala počas celého preteku pravidelne. Takže fyzická sila na tom nebola zle. Hlava ma brzdila, stále šli vo mne otázniky, ako to nemá zmysel už tlačiť. Veď aj tak prídem posledný.

Ešte pred koncom sa trasa vracala na miesta, kde sme začínali. Hovorím si ak tu nenájdem odbočku dolu do Stupavy, tak druhý krát už nedám okruh. Našťastie spoza stromu vybieha usporiadateľ, kričí že doprava a na zjazde opatrne je to prudké a od blata. Poslúchol som jeho rady. Idem opatrnejšie.

Vchádzam do cieľa. Zronený, smutný, naštvaný, sklamaný, zablatený. Hodinky ukazujú 90 kilometrov 2.244 výškových metrov. Prichádza textová správa o poradí. Išiel som umyť od blata bicykel, seba. Dávam si fazuľovú polievku. Kamoš čo bol so mnou ma povzbudzuje cez telefón. Môj pretek číslo tri som dokončil psychicky vyčerpaný. 67 miesto zo 74 pretekárov a nejaký jazdci do cieľa neprišli. Utešujem sa na poradí.

Dnes sa na skúsenosť pozerám tak, že preteky v horskej cyklistike sú nie len o dupaní, zjazdovaní, zvládaní terénov, dopĺňaní energie. Taktiež o orientácií na trase a čo to zniesť aj psychicky. Mám sa čo učiť, trénovať. Som vďačný za ľudí okolo seba, za ich podporu, slová, inšpirácie. Na konci dňa som nováčik, zanietenec, amatér, ktorý rád trávi čas jazdou v lese na bicykli. Závodenie beriem ako nástroj na zlepšenie kondície, techniky jazdenia a spoznávanie nových miest, ľudí. Každý úspech síce poteší. Na prvom mieste je však prísť bezpečne do cieľa. No takéto myšlienky si uvedomím, až keď opadnú emócie.

Stupava bola fantastická, poučná, zablatená. Oplatilo sa sem prísť. Takéto lekcie na tréningoch nie sú. Mám radosť, že som pretek dokončil, aj keď emócie so mnou lomcovali. Vlastne s pretekaním som chcel začať od budúcej sezóny. Teraz mám na konte o tri preteky viac skúseností, ako pred rokom.

Tí, čo makajú viac ako ja

michal_botansky_blogger_sport_zranenie

Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.

Hrebeňovka

rotunda_sv_juraja_michal_botansky_bloger

Pôvodný program mal byť úplné iný. Nejako som cítil, že by bolo fajn mať náhradný plán. Malo kedy ich mávam. Hovorím si, keď nie teraz tak najbližšie sa niečo takéto zíde. Urobil som si domáce úlohy, našiel kopec informácií, článkov, videí a samozrejme prečítali sa aj komenty. Tam sa zvyčajne nájde toho najviac.

Pred rokom pri jazde tribečskom som stretol chalanov na horských strojoch. Vraveli, že parádne jazdenie je na Považskom Inovci. Pýtal som sa či aj na gravel. Rozosmiali sa. Ževraj som gravel extrémista a mám skúsiť. Na jeseň krátko po rozhovore som plánoval trať cez Piešťany, Považský Inovec a späť dole na Partizánske. Trasa ma zaujala, len nejako dni už boli kratšie na jej prejdenie. Pôjdem tam jazdiť, keď už bude svetlo dlhšie.

Mapa sa neuložila, aspoň je dôvod na novú trasu. Informácie, ktoré sa našli, pomohli naplánovať takmer dvesto kilometrový okruh, s troma tisíckami výškových metrov. To všetko znie ako dobrá výzva na parádny tréning.

Náhradný plán nakoniec vyhral. Len začiatok vyzeral všelijako. Malo sa vyraziť 6.30 ráno. Pre búrku a silný dážď sa podarilo vyraziť o hodinu neskôr. Hodina meškania nebude nič strašné, niekde ju dobehnem. To som ešte nevedel, že po ceste ešte pribudne ďalšia strata času. Letné dažde patria k tréningom. Silné letné dažde sa zvyknú prečkať niekde pod prístreškom, autobusovou zástavkou, pod veľkým stromom. Ja som prečkával tri krát, na autobusovej zástavke Horné Lefantovce, Belince, Prašice. Suché oblečenie bolo bezpečne zabalené v batohu, šetrilo sa ak by mi bolo chladno.

Hneď pri prvej nedobrovoľnej zastávke prišli otázky, či to neotočiť naspäť a prejsť celú trasu v lepších podmienkach. Na druhej strane je leto, oblečenie rýchlo uschne, k tomu má za hodinu oblačnosť ubúdať. Maličkosť, ktorá sa upravila, boli poľné cesty. Tie sa nahradili za asfaltové. Dôležitý poznatok: v lese blato fŕka, na poliach sa lepí. Paličkovanie blata zdržiava čas.

Horská atmosféra začínala pre mňa vstupom do hory v Nemečkách. Ide skôr o asfaltové úseky, ktoré neskôr vystrieda starší asfalt, horská zvážnica. Nič strašné. Práve naopak. Prvé náročnejšie stúpanie začína nad Dubodielom. Nová asfaltka viedla po horáreň Jedľová. Čím vyššie sa šlo, tým bolo viac cítiť kopce. V tomto prípade aj opar po daždi. Na vrchole Inovca, výhľad nebol žiadny pre hmlu. No chvíľu trvalo pokiaľ som prvé prevýšenia vyšliapal.

Celá hrebeňovka štartuje niekde pri Trenčíne. Pre mňa, napojením na stúpanie kúsok za chatou pod Inovcom. Od vrcholu Inovca začína skutočné horské dobrodružstvo, končí pri osade Bezovec. Tento úsek je na mapách označený ako ťažký a je vhodný pre pokročilých cyklistov. Sú tu rýchle klesania, skalnaté úseky, lúky, zvážnice, ale aj celkom slušné stúpania. Niektoré sa tlačia, cez skaly sa prenáša. Pre cyklistov s elektrickým pohonom, doplňte poriadne energiu, bude tu čo robiť.Treba si dať pozor aj pri zjazdoch nakoľko chodníky sú úzke. Nie vždy je dobre vidieť za zákrutu, horizont, to ale platí pre všetkých.

Toto je môj druhý náročný úsek, ktorý som do teraz jazdil. Prvý bol Penhýbel – Vtáčnik. Taktiež náročné jazdenie pre mňa ako menej skúseného horského jazdca. Považský Inovec teda jeho hrebeňovka strieda krásne zjazdy s náročnými výšľapmi a to jej dáva za mňa lepší a zábavnejší zážitok z jazdy. Výhľady sú ukazujú na mnohých miestach. Naľavo hlavne Nové Mesto. Napravo topolčiansko – tribéčsko – nitriansko.

Čo jednoznačne je dôležité vyzdvihnúť je značenie. Za mňa najlepšie označenie cyklotrás, čo som doteraz jazdil. Cestičiek je tu mnoho. Tak isto studničiek, kde sa dá nabrať voda. Všetko je značené. Určite Bohušova studnička stojí za zastavenie. Ide o krátke odbočenie z Hrebeňovky. Je tam krásny výhľad.

Okrem Inovca som navštívil aj rozhľadňu Pánsku Javorinu. Je vzdialená približne sedemsto metrov od hlavnej trasy. Terén taktiež miestami dá zabrať (skaly, korene). No pre výhľad z najvyššieho poschodia rozhľadne sa sem určite oplatí prísť pozrieť. Veľká Javorina, Veľký Tribeč, Zobor, Topoľčany a mnohé iné časti Západného Slovenska je odtiaľto za dobrých podmienok vidieť. Ja som ich mal.

Presne takto bola predstava, Inovec bol pochmúrny, pod hmlou. Javorina nádherná slnečná. Po krátkej prestávke sa pokračovalo späť na hrebeňovku. Terén a aj povrch ciest postupne poľavovali. Luky, zvážnice, kúsok asfaltky. Predo mnou už boli len tri záchytné body. Rozhľadňa na Marháte, rotunda sv. Juraja a Horné Lefantovce na Jedliny prejsť za svetla. Tým, že som stratil približne dve hodiny schovávaním pred dažďom. Marhát sa pôjde pozrieť nabudúce. Čas bol hraničný.

Od sedla pod Marhátom prichádza jedna z tých krajších odmien v podobe nádherného zjazdu. Ktorý ukončuje úžasný výhľad na nitriansko pri rotunde svätého Juraja. Nižšie sa je odbočka na Radošinu, alebo rovno sa pokračuje na Nitrianskú Blatnicu. Studnička je pred rotundou a ešte kúsok nižšie.

Celý horský úsek mal 68 kilometrov s prevýšením niečo cez 2.000 výškových metrov. Možností na Považskom Inovci na tréning, prevetranie hlavy, či cykloturistiku je omnoho viac. Tie zatiaľ nepoznám. Sú tu úseky, ktoré dajú zabrať každému. Odmenia zjazdy, výhľady a smäd nebude. Kondičku natrénujeme v nekonečných stúpaniach. Skalnaté úseky je možné obísť. Len to už nie je hrebeňovka.

Zvyšok trasy som pokračoval po asfalte pre veľkú stratu času. V Čermanoch som šiel poľnou cestou na Belince. Preseľany po hrádzi a posledný úsek Horné Lefantovce – Jedliny sa prešlo za svetla ako bol plán.. Výjazd sa ukončil o pol desiatej večer. 197 kilometrov a 3.222 výškových metrov , spálil som 6.508 aktívnych kilokalórií, vypil 6 litrov vody, zjedol plný batoh jedla.

Bola to riadna makačka. Nielen pre nohy, ale aj pre myseľ. Trikrát zmoknúť, isť do nepoznaného terénu s presvedčením, že počasie sa zlepší. Taktiež, že sa mi nič nestane a vrátim sa za svetla. Mnoho úsekov náročky nepopisujem, oplatí sa ich zažiť na vlastnej koži. Považský Inovec ma privítal a dal mi poriadne zabrať.Nesklamal, práve naopak prekvapil. Toto je trasa ktorú s menšími zmenami chcem absolvovať viac krát. Páčilo sa mi tam hore.

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec

VN Duchonka

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec2

Cesta na Inovec

IMG_3295

Rozhľadňa na vrchole Inovca

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec4

Začiatok úseku hrebeňovky od vrchu Inovec

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec5

Ďalší úsek hrebeňovky

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec6   

Studnička s najkrajším výhľadom


michal_botansky_blogger_povazsky_inovec8

Kalnický kríž

michal_botansky_blogger_povazsky_inovecí

Skalnaté úseky, tu sa prenáša bicykel

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec7

Výhľady na časť  pohoria Považský Inovec

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec11

Rozhľadňa Pánska Javorina

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec12

Výhľad z rozhladne Pánska Javorina

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec13

Lúky pred Bezovcom

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec14

Zjazd k Rotunde Sv. Juraja

 

michal_botansky_blogger_povazsky_inovec15

Výhľad od Rotundy Sv. Juraja

 

Výjazd

michal_botansky_bloger_vyjazd

Keď som začínal s bicyklovaním. Nepoznal som okolie, trasy, kondička bola nič moc. Nemal som nikoho, kto by chcel so mnou jazdiť. Neskôr, raz začas prišiel známy/neznámy a nejako sme spolu niekam vybehli. Vlaste, ak sa pozerám späť som rád, že som to obdobie nejako prešiel a nevzdal sa.

Časom ako som začal brat tréningy väznejšie, prišla lepšia kondička. Spoznával som miesta na trénovanie. Vďaka sieťam som spoznal ďalších ľudí čo jazdia. U nás v okolí je veľmi populárna horská a cestná cyklistika. Horská vďaka Tribečskému pohoriu. S rastom mojich výkonov prišli aj častejšie pozvania na výjazdy. Tým že som jazdil gravel tak s tým som nedosahoval rovnaké výkony na ceste ani v hore. Takže vždy ma niekto čakal. Všetko sa zmenilo myslím v lete 2023 kde s kamošom Karolom sme boli jazdiť okruh v Štiavnici. Vtedy som sa prvý krát zahľadel do horského stroja a odvtedy som chcel aj niečo s tým spraviť.

Myslím, že posledné rozhodnutie a vstúpenie do sveta horskej cyklistiky mi ukázal svojou jazdou Tomáš tohto roku na jar. Vtedy som si povedal, že aj ja chcem v hore viac zábavy a idem s tým niečo teda spraviť. Medzi tým gravel sa takmer rozpadol.Zodral som na ňom všetko čo sa zodrať aj dalo. Takže už nebolo cesty späť.

Horská cyklistika mi otvorila možnosť výjazdov s ďalšími ľuďmi z okolia. No tak raz v hore som si povedal, že začnem organizovať spoločné výjazdy. Ukážem les ďalším jazdcom, spoznám nových ľudí a ešte k tomu sa zabavím. Takmer ideálny scenár.Všetko začalo do seba zapadať, moje tréningy, aktivita na sociálnych sieťach a horská cyklistika. Zrazu som zistil, že je nás ešte viac.

Na prvý spoločný výjazd som vybral Tribečské lesy. Tie ako tak poznám a chcel som ukázať chalanom nové trasy na tréningy. Mám tam pojazdene mnohé miesta, ktoré nie každý pozná. Ešte v okolí Partizánskeho a Veľkých Uheriec sa nájdu úseky, ktoré by som rád spoznal. Nejazdím Zobor, Žibricu, Gýmeš a vrchy. Sem tam idem na Veľký Tribeč, Javorový vrch. Na orientáciu mi pomáhajú mapy cézet, fóra a skupiny, vďaka ktorým sa dozvedám o nových cestách, spojkách, zákutiach.

Vybral som termín podľa predpovede počasia. Oslovil som zhruba štrnásť chalanov z okolia. Každému z nich prišla pozvánka s mapou aby vedeli si do čoho idú. Mapa bola oklieštená, nakoľko tribečsko je v obmedzení pohybu. Tak trasu som zvolil, aby sme mali dobré stúpania, rýchle zjazdy, niečo aj videli a nejazdili v zákazoch. Stretnutie bolo na parkovisku v Jelenci, odtiaľ je veľmi dobrá pozícia na štart.

Na parkovisku sme sa stretli šesť cyklistov. Ďalší neprišli pre chorobu, nedostali od manželky priepustku a kto vie čo ešte. To k takýmto udalostiam patrí. Sľúbil som všetkým oddychové a pohodový výjazd. Čo chalani pri prvom stúpaní pochopili, že oddych u nás znamená krátka trať a nie veľa stúpaní. Čakali sme sa pri každej križovatke, boli aj krátke zastávky na vodu a jedna väčšia na dopálenie energie. Jeden člen sa odpojil od nás približne v polovičke.

Atmosféra bola výborná, úsmevy striedal pot a drina v ťažších stúpaniach. Trochu nám narobili vrásky technické úseky. Fotilo sa. Vymenili sme si skúsenosti a prešli sme kus hory a miest, ktoré nie každý pozná. Na parkovisko sme sa vrátili špinavý od blata a potu. To však k horskej cyklistike patrí.

Ono taký výjazd zorganizovať je veľmi ľahká vec. Naplánuje sa trasa, pozvú sa ľudia z okolia, dohodne sa počasie a ide sa. Je dobré keď niekto zo skupiny pozná trasu, ľudí z partie, nejaké zaujímavé miesta. Ešte lepšie je, keď partia sa dá dokopy. Vtedy sa dupe do pedálov ľahšie. Vlastne vždy sa ide lepšie keď jazdíme s niekým. Takéto výjazdy plánujem organizovať častejšie. Som zvedavý kam ma takéto udalosti dovedú.

Nová Baňa, Štále a makačka v kopcoch

michal_botansky_nova_bana

Najkrajšie výjazdy často začínajú nenápadne. “Som na chate v Jedľových cez víkend, mohli by sme dačo pojazdiť. “ Tým, že je moja najobľúbenejšia časť tribečska uzatvorená pre turistov, dal som dokopy krátky výjazd na miestach o ktorých som doposiaľ čítal články. Teda ako je u mňa zvykom, bola to kombinácia miest, ktoré poznám a ďalšie práve idem spoznať.

Na plánovanie trasy používam asi najznámejšiu aplikáciu, ide o mapy cézet. Mám ju rád, nakoľko je jednoduchá. Väčšina ciest ktoré sú zaznačené aj v skutočnosti existujú. Mapy sú prehľadné, dajú sa používať ako navigácia a taktiež inšpirácia. Skúšal som aj ďalšie aplikácie na navigovanie v teréne, no tie ma dosť pomýlili. Ono asi každá z nich má nejakú výhodu a taktiež svojich obľúbencov.

Ešte jedna maličkosť, tým že môj stroj je zrelý do servisu na výmenu asi všetkého. Snažím sa vymýšľať trasy, tak aby sa šlo hlavne do kopca a zjazdy neboli moc rýchle. Lenže to som ani len netušil, čo všetko bude v teréne. Sem treba isť naozaj s dobrým strojom, kondičkou. Ideálne by bolo ovládať aj techniku. Nakoľko miestami je terén náročnejší.

Výjazd začína od Osnej doliny prijemným stúpaním na Veľký Inovec. Cesta je stará lesná asfaltka, ktorá pred koncom pritvrď uje stúpanie. Ide sa cez hustý les, vedľa cesty je potok. Skvelé miesto na letné tréningy. Približne v strede cesty je malá chatová osada Krtinová. Všetko pôsobí ako rozprávka. Veľký Inovec je zaujímavé miesto na turistiku a tréningy. Chodí sem mnoho ľudí. Len nie je tak spopularizovaný ako Tribeč.

Z Veľkého Inovca sa šlo na Drozdovo. Nádherné výhľady sa ukážu priamo zjazdovky. Tu sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane. Je vhodná viac pre horské bicykle. Pokračuje sa cez osady. Ide sa kúsok po asfaltke, potom spevnených cestách až sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Hrošovho vrchu. To sme opäť v lese, čaká nás nádherný zjazd lesnou zvážnicou až do Novej Bani. Po ceste míňame starú zjazdovku Zamrznutú hôrku, domček na strome, niekoľko studničiek. Ďalej sa pokračuje cyklotrasou Bajkom ponad vodopád.

Prichádzame na Štále. Otvoria sa nám výhľady na novobansko. Ďalej sa pokračuje nad malým banským mestom. Takto to tu vidím po prvý krát. Vedel som, že je to tu rozsiahle, no netušil ako veľmi. Striedajú sa miestne komunikácie so spevnenými cestami. Niektoré prevýšenia dajú zabrať a preveria asi každého športovca. Chvíľu sa krútime ešte stále hore nad mestom.

Prichádza prvá technická výzva. Spadnutá reťaz. Na prvý pohľad nič vážne. Po chvíli narábania, sme prišli na to, že niečo v prehadzovačke sa zlomilo. Ak by som tu nemal parťáka, ktorý bol technicky zdatný, asi by som tam ostal dodnes. Po pár minútach sme všetko rozchodili a pokračovali v ceste. Lepšie napísané v kopcoch.

Tajch. Zaujímavé miesto, ktoré patrí medzi obľúbené. Som tu druhý krát a vidím ho z časti vypustený. Dávame prestávku, dopĺňame energiu a vieme, že náš čaká jedno z tých náročnejších stúpaní. Prechádzame na druhú časť mesta. Míňame šachty. otvárajú sa nám výhľady na miesta odkiaľ sme prišli.

Dochádzala nám voda. Našťastie sa snažím plánovať trasy tak, aby boli zdroje vody naokolo. Opäť padá reťaz pri prehadzovaní na najľahší prevod v kopci. Tento krát už oprava bola rýchla. Stúpanie dáva zabrať. Obzeráme sa po mieste kde má byť studnička. V diaľke sa ukázala biela kaplnka pri ktorej mal byť prameň pitnej vody. Bol, voda padla vhod. Doplnili sme zásoby šlo sa ďalej. Kaplnka je známe pútnické miesto. Veľmi pekne udržiavané. Nad ním je parkovisko od ktorého sa chodí pešo hore k rozhľadni.

Za mňa najnáročnejší kopec, ktorý som vyšiel tento rok. Od kaplnky po rázcestie Štamproch bola cesta kamenistá a dala poriadne zabrať sklonom. Niekoľko krát som to chcel vzdať. Chalan čo šiel so mnou, sem tam niečo motivačné povedal a tak nič iné nezostávalo len pokračovať. Ono náročnosť výšlapov záleží od terénu a sklonu a tu to bolo nejako ťažšie.

Tam hore sme si dali prestávku, vydýchal som a šlo sa ďalej lesom na Zbojnícke studničky. Ďalšie prijemné miesto. Ukázali sa aj dych berúce výhľady na kopce a doliny o ktorých zatiaľ neviem nič. Pri zbojníckych studničkách sme si dali vodu a pokračovalo sa ďalej lesom na Kostivrch. Trasa bola naplánovaná aby čo najviac viedla lesom, lúkami a terénom. V týchto miestach taktiež nesklamala. Zišlo sa z hlavnej cesty na Majer, kde nás naháňali dvaja psy. Našťastie nič sa nestalo. Opäť sa otvorili výhľady. Tento krát na lúky a vrchy. Horný a Dolný Pajer, miesta kde sa ako keby zastavil čas, stratil signál a jednoducho ak je niekto fanúšik miest kde je ľudí o niečo menej, tak určite sem sa treba prísť pozrieť.

Pokračovalo sa lesnou zvážnicou na Maras dolina. Tu bola cesta náročnejšia. V týždni tu prebiehala ťažba a tak to tu aj vyzeralo. Šiel som pomalšie, parťák si na horskom stroji užil zjazd. V doline som ho fotil na pamiatku. Bol za pekného, presne tak sa aj patrí, keď si človek užíva jazdu, stroj, podmienky, výjazd.

Kúsok sa šlo po asfaltke, hore kopcom, na horizonte sme sa napojili na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane, po ktorej sme pokračovali až Hubačov Štál. Tu je potrebné povedať, že cesta je náročnejšia, asi sa sem moc nejazdí. Popadané stromy cez cestu. Jeden úsek som tlačil do kopca stroj. Ide sa cez hustý les, tak tu radšej spievať. Tiež nám tam vybehla nejaká zver z poza zákruty. Na Hubačovom Štále sa už napája na asfaltku a odtiaľ bol už zaslúžený zjazd až do Obýc.

Čestne prehlasujem, že bola to makačka. 62 kilometrový úsek s 2.000 metrovým prevýšením, so zjazdmi, ktoré naozaj sa dajú poriadne užiť. Celá trasa je určite viac vhodná pre horské stroje ľahšími prevodmi. Niektoré kopce dajú poriadne zabrať a neopustia odfľáknuté tréningy. Teda záleží aké tempo sa zvolí a taktiež aký úsek sa vypustí, alebo pridá.

Nová Baňa má čo ponúknuť. Je poprepájaná na všetky smery. Taktiež si tu príde za mňa na svoje asi každý druh cyklistov od cestných, gravel, fitness až po horské. Je nenápadná, rozsiahla, je tu čo objavovať, kde poblúdiť. Možno nie je tak turisticky atraktívna ako iné miesta. No aj to jej pridáva na hodnote. Možno maličkosť, v lese pozor na chlpáčov, je dobré si spievať.

Mapa okruhu: https://mapy.cz/s/hahefukobe  (odkaz na trasu na mapy cezet)

Fotky:

michal_botansky_fotoblog_nova_bana_03 michal_botansky_fotoblog_nova_bana._02 michal_botansky_fotoblog_nova_bana.

Slnko a výhľady

michal_botansky_bloger_vyhlady_

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť.  Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vyhlady

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_sitno

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vtacnik.jpeg

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď  už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_velky_tribec

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Obľubené miesta, časť druhá

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_druha_úvod

Hovorí sa, že je veľmi ťažké začať. No niekedy mám pocit, ako keby bolo ešte ťažšie pokračovať. Lebo sem tam zakopneme, zamotáme sa, stratíme pohľad na horizont počas vykonávania toho čo sme začali. Vtedy prichádza k najviac k vyhováraniu, vymýšľaní príbehov, uisťovaní ako je vonku zlé počasie, ako niečo bolí a pod. Dobrá správa je, ak budeme pravidelne pokračovať, stane sa z toho životný štýl a od toho sa už nebude také ľahké vzdialiť. Len to možno potrvá nejaký ten piatok.

Mám rád našu prírodu, zákutia, neznáme dediny, chotáre, poľné cesty, výhľady, nekonečné stúpania. Najradšej sa k takýmto miestam dostávam na bežkách a ešte o niečo viac na bicykli. Pre mňa je bicykel prostriedok k dobrej postave, k zlepšeniu kondície a dopravný prostriedok s ktorým do hodiny, dvoch viem byť v úplne odlišných regiónoch, svetoch. Samozrejme ak funguje všetko tak ako má.

Ako tak jazdím hore dole po našich chotároch, dostávam sa k miestam, ktoré si obľúbim. Vraciam sa k nim nespočetne krát a to tak, že ich zahrniem do svojich tréningových okruhov. Na ďalšie miesta natrafím náhodne, zablúdim, nájdem na mapách, či dostanem tip. Úplne najradšej mam miesta odkiaľ sú najkrajšie výhľady, žiaden signál, studnička s pitnou vodou a samozrejme s batohom plným jedla pri sebe.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha.jpeg

Klastavskú dolinu som objavil náhodne. Jazdil som cez Klastavu asi tri/štyrikrát, keď v strede obce sa zrazu vynorili cyklisti zo smeru ktorým som dovtedy nešiel. Stáli pri smerovníku na ktorom bolo uvedené Ladzany osem kilometrov. V tom týždni sa ku mne dostal článok o Klastavskej doline a jej zaujímavostiach. Neprikladal som mu pozornosť. Až pokiaľ som nezbadal tabulu. Pri najbližšej jazde som už v Klastave odbáčal doľava na Ladzany. Môžem povedať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Mierny zjazd až do Ladzian po celkom dobrej lesnej ceste, vedľa potoka, v lese, za každým stromom som v mysli videl hnedé chlpaté zviera. V lete naozaj skvelé osvieženie. Šiel som tadiaľ asi zo sedem krát, vždy smerom na Ladzany a medveďa som nestretol. Iba jedného, či dvoch cyklistov. Klastavská dolina v sebe ukrýva kus histórie, miesta na turistiku a nádhernú lesnú spojku. Z Ladzian jazdím následne výlučne na Žemberovce. Klastavská dolina je súčasť Turčiansko – Kremnicko – Štiavnickej cyklomagistrály pod číslom 032. Ozaj a v Klastave nájdeme tufové pivnice (dúpence) oplatí sa ich pozrieť.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha_2

Stúpanie na Trojchotár (Mišov vrch) mi ukázal kamoš Martin. Spočiatku som bol skeptický z celého pohoria Tribeč. Veď ako správny neznalec som veril na všetky príhody z Trhliny, medvede, strašidlá, duchov a na tajnú podzemnú mimozemskú základňu. Martin mi ukázal azda najznámejšiu cyklotrasu v južnej časti pohoria. Upokojil ma, že teda zatiaľ s ničím podobným sa tu nestretol. Trasa začína od Kompanovej Lúky. Dostaneme sa sem z Kostolian p. Tribečom, Jelenca, Velčíc alebo Zlatna po asfaltovej ceste. Úsek Jelenec – Jedliny je asfalt už dosť zodratý. Nie je moc vhodný pre cestné bicykle. Stúpanie od Kompanovej po Trojchotár je približne päť kilometrov a s prevýšením približne tristo metrov. Vrchná vrstva oblečenia sa zvlieka pri bývalej ministerskej chate. Sú tu nádherné výhľady na majestátny Veľký Tribeč, severnú časť pohoria, a taktiež je výhľad dole na Sľažany a požitavsko. Z Trojchotára nie je žiaden výhľad. Pokračuje sa doprava na Sedlo pod Rakytou. Samozrejme dá sa prejsť na Mišov vrch, Medvedí vrch, alebo pokračovať ďalej pri najznámejšiu autobusovú zástavku a odtiaľ na ďalšie miesta Tribečska z Topoľčianskej strany pohoria. Na Trojchotáry je často chladnejšie, sem tam tu aj pofukuje, preto čím skôr pri smerovníku nezabudnúť obliecť si bundu. Nachádza sa vo výške 679 metrov nad morom.

 michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha_3.jpeg

Tip na Vlkovadovú som dostal od miestneho cyklistu. Vravel, že ide o nádherne miesto v severnej časti pohoria Tribeč. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Moja jediná obľúbená je od stúpania hore Nestašovou a Kalinovom od lúky kde stúpanie konči sa odbáča hneď doľava. Berie sa druhá horská cesta s ďalším krátkym stúpaním. Na križovatke sa odbáča doprava a asi po pár metroch sa objaví lúka a približne v jej strede je prameň Vlkovadová. Miesto je nad Skýcovom a Hostiami. Vždy sa tu zastavím, je možné tu sledovať stopy medveďa, dva krát som tu zazrel jeleňa. Miesto ma pravú horskú atmosféru. Ticho, úplný pokoj, prerušuje hukot vody z prameňa. Je to pre mňa prijemná zástavka z veľmi peknej časti cesty, ktorá pokračuje cez Kraje, Lúky pod Kruhom, žrebčín Backová až do Topoľčianskeho parku. Jazdím výhradne smerom akým uvádzam. Je to čerešnička za vyšliapanými kopcami. Ide o horskú nespevnenú cestu, takže moc sem nechodím ak je blato. Malé upozornenie, treba si tu pospevovať, niekoľko krát tu bol spozorovaný hnedý chlpáč.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha._4.jpeg

Sem som pôvodne chcel isť s mojou cykloparťáčkou, ktorá pripravila miestny okruh od Hostí cez Penhýbel. Ten sme spolu upravili, až tak, že sa z neho stala moja najobľúbenejšia cyklotrasa na Tribečsku. Na dvojkríž sme sa vtedy nedostali, nakoľko sme nesprávne v hore odbočili. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Budem prezentovať moju a to je od Hostí po stope bývalej horskej železnici. Na rázcestí pri bývalej uholnej bani Viktória doľava. Áno, ta najmenej zjazdená horská cesta hore kopcom je tá správna. Stúpanie je krátke, záživné a odmena je nádherný výhľad na okolie Jedľových Kostolanian. Toto miesto je ideálne pre nadšencov horskej cyklistiky, turistov, ale aj na rodinné výlety. V lese sa spieva, sem tam tu stretneme poľovníkov. Oplatí sa zo sebou zobrať aplikáciu do telefónu aby sme sa rozhliadli aká krása Tribečských kopcov je okolo nás. Tieto miesta nie sú tak z popularizované ako južná časť, ktorá ožila hlavne vďaka kultu Trhliny. Práve preto sem veľmi rád jazdím. Na nasledujúcom linku je odkaz z celého okruhu trate, otvorí sa na stránke mapy cz: https://en.mapy.cz/s/huvogevojo No a práve z toho miesta je vidieť veľkú časť okruhu. Je krátky, intenzívny zážitkový a zavedie na také miesta o ktorých mnoho z nás netuší. Vždy keď ide niekto so mnou na tento okruh, pri dvojkríži v Jedľových Kostoľanoch na tomto mieste ukazujem rukou kadiaľ pôjdeme. Taká maličkosť, terén je z veľkej časti horský náročný, je dobré mať široké gumy, väčší rozsah prevodov a aspoň odpruženú prednú vidlicu. Ja to tu zatiaľ jazdím na graveli a dosť to trasie.