Type your search keyword, and press enter

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vyhlady

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_sitno

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_vtacnik.jpeg

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď  už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

michal_botansky_bloger_gravel_tip_velky_tribec

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Obľubené miesta, časť druhá

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_druha_úvod

Hovorí sa, že je veľmi ťažké začať. No niekedy mám pocit, ako keby bolo ešte ťažšie pokračovať. Lebo sem tam zakopneme, zamotáme sa, stratíme pohľad na horizont počas vykonávania toho čo sme začali. Vtedy prichádza k najviac k vyhováraniu, vymýšľaní príbehov, uisťovaní ako je vonku zlé počasie, ako niečo bolí a pod. Dobrá správa je, ak budeme pravidelne pokračovať, stane sa z toho životný štýl a od toho sa už nebude také ľahké vzdialiť. Len to možno potrvá nejaký ten piatok.

Mám rád našu prírodu, zákutia, neznáme dediny, chotáre, poľné cesty, výhľady, nekonečné stúpania. Najradšej sa k takýmto miestam dostávam na bežkách a ešte o niečo viac na bicykli. Pre mňa je bicykel prostriedok k dobrej postave, k zlepšeniu kondície a dopravný prostriedok s ktorým do hodiny, dvoch viem byť v úplne odlišných regiónoch, svetoch. Samozrejme ak funguje všetko tak ako má.

Ako tak jazdím hore dole po našich chotároch, dostávam sa k miestam, ktoré si obľúbim. Vraciam sa k nim nespočetne krát a to tak, že ich zahrniem do svojich tréningových okruhov. Na ďalšie miesta natrafím náhodne, zablúdim, nájdem na mapách, či dostanem tip. Úplne najradšej mam miesta odkiaľ sú najkrajšie výhľady, žiaden signál, studnička s pitnou vodou a samozrejme s batohom plným jedla pri sebe.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha.jpeg

Klastavskú dolinu som objavil náhodne. Jazdil som cez Klastavu asi tri/štyrikrát, keď v strede obce sa zrazu vynorili cyklisti zo smeru ktorým som dovtedy nešiel. Stáli pri smerovníku na ktorom bolo uvedené Ladzany osem kilometrov. V tom týždni sa ku mne dostal článok o Klastavskej doline a jej zaujímavostiach. Neprikladal som mu pozornosť. Až pokiaľ som nezbadal tabulu. Pri najbližšej jazde som už v Klastave odbáčal doľava na Ladzany. Môžem povedať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Mierny zjazd až do Ladzian po celkom dobrej lesnej ceste, vedľa potoka, v lese, za každým stromom som v mysli videl hnedé chlpaté zviera. V lete naozaj skvelé osvieženie. Šiel som tadiaľ asi zo sedem krát, vždy smerom na Ladzany a medveďa som nestretol. Iba jedného, či dvoch cyklistov. Klastavská dolina v sebe ukrýva kus histórie, miesta na turistiku a nádhernú lesnú spojku. Z Ladzian jazdím následne výlučne na Žemberovce. Klastavská dolina je súčasť Turčiansko – Kremnicko – Štiavnickej cyklomagistrály pod číslom 032. Ozaj a v Klastave nájdeme tufové pivnice (dúpence) oplatí sa ich pozrieť.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha_2

Stúpanie na Trojchotár (Mišov vrch) mi ukázal kamoš Martin. Spočiatku som bol skeptický z celého pohoria Tribeč. Veď ako správny neznalec som veril na všetky príhody z Trhliny, medvede, strašidlá, duchov a na tajnú podzemnú mimozemskú základňu. Martin mi ukázal azda najznámejšiu cyklotrasu v južnej časti pohoria. Upokojil ma, že teda zatiaľ s ničím podobným sa tu nestretol. Trasa začína od Kompanovej Lúky. Dostaneme sa sem z Kostolian p. Tribečom, Jelenca, Velčíc alebo Zlatna po asfaltovej ceste. Úsek Jelenec – Jedliny je asfalt už dosť zodratý. Nie je moc vhodný pre cestné bicykle. Stúpanie od Kompanovej po Trojchotár je približne päť kilometrov a s prevýšením približne tristo metrov. Vrchná vrstva oblečenia sa zvlieka pri bývalej ministerskej chate. Sú tu nádherné výhľady na majestátny Veľký Tribeč, severnú časť pohoria, a taktiež je výhľad dole na Sľažany a požitavsko. Z Trojchotára nie je žiaden výhľad. Pokračuje sa doprava na Sedlo pod Rakytou. Samozrejme dá sa prejsť na Mišov vrch, Medvedí vrch, alebo pokračovať ďalej pri najznámejšiu autobusovú zástavku a odtiaľ na ďalšie miesta Tribečska z Topoľčianskej strany pohoria. Na Trojchotáry je často chladnejšie, sem tam tu aj pofukuje, preto čím skôr pri smerovníku nezabudnúť obliecť si bundu. Nachádza sa vo výške 679 metrov nad morom.

 michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha_3.jpeg

Tip na Vlkovadovú som dostal od miestneho cyklistu. Vravel, že ide o nádherne miesto v severnej časti pohoria Tribeč. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Moja jediná obľúbená je od stúpania hore Nestašovou a Kalinovom od lúky kde stúpanie konči sa odbáča hneď doľava. Berie sa druhá horská cesta s ďalším krátkym stúpaním. Na križovatke sa odbáča doprava a asi po pár metroch sa objaví lúka a približne v jej strede je prameň Vlkovadová. Miesto je nad Skýcovom a Hostiami. Vždy sa tu zastavím, je možné tu sledovať stopy medveďa, dva krát som tu zazrel jeleňa. Miesto ma pravú horskú atmosféru. Ticho, úplný pokoj, prerušuje hukot vody z prameňa. Je to pre mňa prijemná zástavka z veľmi peknej časti cesty, ktorá pokračuje cez Kraje, Lúky pod Kruhom, žrebčín Backová až do Topoľčianskeho parku. Jazdím výhradne smerom akým uvádzam. Je to čerešnička za vyšliapanými kopcami. Ide o horskú nespevnenú cestu, takže moc sem nechodím ak je blato. Malé upozornenie, treba si tu pospevovať, niekoľko krát tu bol spozorovaný hnedý chlpáč.

michal_botansky_bloger_oblubene_miesta_cast_Druha._4.jpeg

Sem som pôvodne chcel isť s mojou cykloparťáčkou, ktorá pripravila miestny okruh od Hostí cez Penhýbel. Ten sme spolu upravili, až tak, že sa z neho stala moja najobľúbenejšia cyklotrasa na Tribečsku. Na dvojkríž sme sa vtedy nedostali, nakoľko sme nesprávne v hore odbočili. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Budem prezentovať moju a to je od Hostí po stope bývalej horskej železnici. Na rázcestí pri bývalej uholnej bani Viktória doľava. Áno, ta najmenej zjazdená horská cesta hore kopcom je tá správna. Stúpanie je krátke, záživné a odmena je nádherný výhľad na okolie Jedľových Kostolanian. Toto miesto je ideálne pre nadšencov horskej cyklistiky, turistov, ale aj na rodinné výlety. V lese sa spieva, sem tam tu stretneme poľovníkov. Oplatí sa zo sebou zobrať aplikáciu do telefónu aby sme sa rozhliadli aká krása Tribečských kopcov je okolo nás. Tieto miesta nie sú tak z popularizované ako južná časť, ktorá ožila hlavne vďaka kultu Trhliny. Práve preto sem veľmi rád jazdím. Na nasledujúcom linku je odkaz z celého okruhu trate, otvorí sa na stránke mapy cz: https://en.mapy.cz/s/huvogevojo No a práve z toho miesta je vidieť veľkú časť okruhu. Je krátky, intenzívny zážitkový a zavedie na také miesta o ktorých mnoho z nás netuší. Vždy keď ide niekto so mnou na tento okruh, pri dvojkríži v Jedľových Kostoľanoch na tomto mieste ukazujem rukou kadiaľ pôjdeme. Taká maličkosť, terén je z veľkej časti horský náročný, je dobré mať široké gumy, väčší rozsah prevodov a aspoň odpruženú prednú vidlicu. Ja to tu zatiaľ jazdím na graveli a dosť to trasie.

Obľubené miesta, časť prvá

michal_botansky_oblubene_miesta_trening_gravel_blogger
Už nejaký čas čo jazdím hore dole po Slovensku. Mám to šťastie, že spoznávam miesta, ktoré su za rohom, za dedinou, ale aj trochu ďalej. Keď som začínal s bicyklom, tak bola to taká zábavka. Vôbec som to nebral vážne, na prvom mieste boli bežky (letné aj zimné). Jazdil som po okolí a nejako ma to nebralo. Bolel ma zadok od sedla, kopce tak to bol otras. Ako po pri tom si mám všímať okolie? Lenže niekto mi ukázal, že tréningy môžu byť o zábave, spoznávaní, radosti, ale aj poriadnej makačke.

Ako tak sa jazdilo pravidelne, prichádzali rôzne tipy na miesta kde by som mal isť sa pozrieť. Asi som mal šťastie, no všade kam som sa pohol niekto niečo našepkal. Veľkou pomocou bola a stále je najznámejšia mapová česká aplikácia a tiež sociálna sieť pre športovcov (tá oranžová). Už dnes máme k dispozícií vylepšováky ako napríklad ako frekventovaný je úsek po ktorom chceme prejsť, alebo či vôbec niekto po ňom jazdí. Aj takéto vylepšenia vedia ušetriť mnoho nepríjemností a priniesť nás na miesta o ktorých sme ani len netušili.

Kombinácia tréningov a spoznávania sa u mňa ujala veľmi rýchlo. S pribúdajúcou kondíciou prichádzali aj dlhšie výjazdy. Čo sa najviac ujalo, je stanovenie záchytného bodu v tréningoch. Stanovil som si presné miesto kam sa chcem isť pozrieť. Následne sa plánuje cesta tam a taktiež späť. Mám dve pravidlá, pokiaľ je to možné isť vždy inou cestou tam a späť. Druhé pravidlo hlavne aby boli stúpania v kopcoch. Inak ako keby som nebol.

Ešte jedna maličkosť. Na nových miestach z času na čas stretnem nových ľudí. Nadviazať rozhovor je príjemnou povinnosťou. Ktorá začína obľúbenou otázkou: “odkiaľ idete?”. Sem tam dostanem tip na ďalšie miesto, získam kamošov, alebo len tak pokecám. Druhá maličkosť, čo sa mi osvedčila, ak môžem pomôcť tak pomôžem. Na jednom tréningu som najskôr dofukoval niekoho koleso, potom lepil topánku a nakoniec opravoval môj vlastný defekt. Preto je dobré nosiť zo sebou výbavu aspoň základnú, tyčinku navyše a pod.

Obľúbené miesta, bude séria článkov, kde budem postupne predstavovať miesta, ktoré som navštívil, všimol som si ich a niečo k nim napíšem. Nájsť na mapách ich bude jednoduché, ak nie tam mi napíšte. Som zvedavý kam nás tieto články zavedú. Prvých päť zaujímavých miest, ktoré mám rád a často k nim jazdím.


 michal_botansky_oblubene_miesta_01.jpeg

Les pod Čiernym Hradom, Pohorie Tribeč, kúsok od Zlatna. Zlatno a Jelenec spája stará asfaltová cesta. Miestami je opravená, miestami by asi chcela opraviť. Je to azda najobľúbenejší úsek turistov, cyklistov. Ide o nenáročný terén približne 17 kilometrov dlhý. Je to oficiálna cyklotrasa, turistický chodník. No treba dať pozor, jazdia tu lesníci a sem tam sa tu aj ťaží. Každý úsek cesty ma atmosféru, výhľady. No les pod Čiernym Hradom je asi najzvláštnejší v každom ročnom období. Stretneme tu azda najviac turistov. Zver takmer žiadnu. Nie je na ňom nič strašidelné, ale viac magické. Hlavne západy slnka, alebo po tme.

michal_botansky_oblubene_miesta_02

Nestašova, Pohorie Tribeč, Hostie. Priznám sa, že neviem o nej vôbec nič. Je pre moje tréningy dôležitou spojkou a nie len moje. Tu je možné stretnúť cyklistov z celého regiónu. Je to jediná asfaltová spojka z Hostí na okresnú cestu Skýcov – Veľké Uherce. Je tu zákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám, okrem lesnikov. Taktiež je možné cez Drahožicu prejsť do Veľkých Uheriec. Nachádza sa tu prameň Nestašová. Niekoľko menších jazierok, kopa zákutí, križovatiek s lesnými cestami a samozrejme nádherné stúpanie. Mám veľmi rád toto miesto, nakoľko odtiaľto je možné prejsť do mnohých zákutí tribečských lesov, ďalších studničiek, nádherných miest. Mnohé moje tréningy prechádzajú práve cez Nestašovu. Možno by bolo dobré pripomenúť, že tu je možné vidieť viacero zvery a tiež kúsok pod lúkou sa mení počasie k chladnejšiemu.

michal_botansky_oblubene_miesta_03

Stúpanie na Malú Lehotu od Machuliniec, Rajnohov Štál. Ide o jedno z najdlhších stúpaní na Slovensku. Tiahne sa v doline, ktorá rozdeluje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Cesta je asfaltová, jazdia tu autá, aj technika, Je dobré si dať pozor. Komunikácia je od JEdlových Kostolian až po Malú Lehotu v horšom stave. Stúpanie je tiahle a náročné iba tak ako si ho správíme. Prejdeme zákutiami. Uvidíme Živánsku vežu, Vrch Včelár, pozostatky starej horskej železnice, ktorá išla z Hostí, možeme si odskočiť do starej bane Viktória, do Jedlovýcch Kostolian na Drieňovú, Velkú Lehotu, Penhýbeľ. Pozor na hady, hlavne na jar na krajoch cesty. Tiež sa hovorí, že tu sem je možné vidieť medveďa ako prechádza z pohoria do pohoria. Pri prvom moste nad Žitavou sa vždy ochladzuje. Výhlady od Debnárovho Štálu začnú byť uchvatné, hlavne na ak je príjemná teplota. Na konci cesty pri čerešniach sa oplatí nachvílu zastaviť a poobzerať po okolí. Rajnov Štál rád navšetvujem hlavne keď je v horách blato, alebo cez leto. Teplotný rozdiel cítiť.

michal_botansky_oblubene_miesta_04

Poza bučky, stará asfaltová cesta, ktorá spája Nevidzany a Nemčiňany. Ak je sucho a chcem isť mimo aut, tak práve tadiaľto začína asi najviac mojich tréningov. Vládne tu pokoj, výhľady na polia, les a Tribečsko. Ide o prijemné striedanie nenáročných stúpaní a klesaní. Jazdí sa tu ako na húsenkovej dráhe.Sem tam tu stretneme auto, cyklistov, miestnych turistov a techniku. Skvelo sa tu dá pripraviť na náročnejšie úseky tréningu a ešte ku koncu čaká prémia v podobe klesania od Nemčinianských viníc do dediny, alebo zjazd do Nevidzian. Treba isť opatrne. Rád jazdím na obe strany. Cítiť tu taký pokoj a nadhľad. Najkrajší výhľad sa ukáže pred vodárňou Červený Hrádok na veľkú časť tribečska. Nerád tu jazdím, keď intenzívnejšie prší, je tu blato a mláky na ceste.

 michal_botansky_oblubene_miesta_05.jpeg

Brána na Krížnych cestách, Malá Lehota. Koniec asfaltky a začiatok lesnej cesty, ktorá pokračuje k Debnárovmu Štálu. Na začiatok dôležité pripomenutie: brána sa vždy za sebou zatvára. Patrí sa to. Ide o miesto kde sa stretávajú dva svety v tom istom lese. Tiež treba pripomenuť, že je fajn si zaspievať. Pobehuje to medveď. Pár krát sme sa už stretli. Miesto najradšej navštevujem na jar, leto a skorú jeseň pokaiľ ešte nie je veľa listov na ceste. Terén je miestami náročnejší na prejazd. Teda záleží aké máme plášte. Ono sa to nezdá, ale jazdí tu dosť ľudí. Miesto má pravú lesnú atmosféru a ktomu je 600 metrov nad morom.

Toto je mojich prvých obľúbených päť miest. Sú zoradené náhodne bez poradia. K nim vedú rôzne cesty, skratky. Je na nich možné uvidieť mnoho sveta, výhľadov, zákutí, ktoré sú od nás vzdialené len niekoľko kilometrov. Tieto miesta mám rád aj preto, že tu cítim pokoj, zvuky lesa a niekedy úplne nič. Som presvedčený, že takýchto miest máme naokolo viac ako si myslíme, no zatiaľ o nich možno nevieme.

Štrnásť, tisíc a kopce

 michal_botansky_blogger_strnast_tisic_kilometrov.jpg

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu 
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

michal_botansky_ciel_bloger_gravel_trening_zima.jpeg

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Nie prestať

michal_botansky_nie_prestat_treningy_gravel_makačka_oddych

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Naše pohľady

michal_botansky_blogger_gravel_miesta_trening

Vrátil som sa na miesta, kde som predtým chcel neskutočne zapadnúť. Hovorím si dobre, dám tomu šance. Niekoľko dní som v sebe nosil čudný pocit. Hovorím si, že ten pocit klame a nič sa mi nestane. Veď predsa všetko nemôže byť o pocitoch. Lenže opäť zlyhala komunikácia. To čo spôsobovalo nezmyselné cítenie, bolo také jemné hlásenie z brucha. To je taký môj kompas, ten je dôležitejší ako pocity.

Nejako sa zorganizoval čas, priority. Bolo nad slnko jasné, že som neskutočne frflal. Nakoľko bol deň voľna, k tomu malo byť perfektné počasie. Takéto dni jednoznačne chcem tráviť vonku na tréningoch najlepšie v kopcoch. Neskorá jar a skorá jeseň patria medzi najobľúbenejšie obdobia na skvelé výkony.

Všetko prebiehalo v rámci možnosti fajn. Odsýpalo to podľa plánu a javilo sa, že by sme mohli skončiť o hodinu skôr. Pred koncom síce prišli menšie technické náležitosti. Len všetko dopadlo dobre. Práca bola tento krát nenáročná, takže síl bolo dosť aj na neskorší tréning. Už len nasadnúť a začať šliapať do pedálov.

Asi najdôležitejšie rozhodnutie, aby sa dosiahol čo najväčší čas k mojím tréningom, bolo vypustiť všetky aktivity, ktoré s nim nemali žiadnu súvislosť. So sekaním rôznych aktivít prišli samozrejme aj podpichovačky od okolia. Nerád vysvetľujem okolo mojich cieľov. Sú moje, nikoho do nich nič. K tomu energia z vonka zvyčajne uberá cieľom, vzťahom, možnostiam. Takže ak nemá byť vzájomná podpora namieste, čas venujem inam.

Ciel na rok 2023 bol jasne stanovený, prejsť 10.000 kilometrov a 100.000 výškových metrov. Zima a jar boli poriadne náročné. Dni boli krátke, prišlo zranenie. Okolo marca postupne sa začalo zaberať. Čas ktorý bol rozdrobený medzi mnohé aktivity som zjednotil pre jednu. Výrazný skok prišiel v máji a potvrdenie bolo v letných mesiacoch. Mám asi o dvoch troch kamarátov menej.

Čim ďalej som viac a viac presvedčený, ak si stanovím cieľ dokážem ho aj dosiahnuť. Je nad slnko jasné, že budem musieť niečo dať. Podľa všetkého to nebude len tak. Viem čo chcem. Viem prečo to robím. K tomu je úplne v poriadku robiť to, čo ma baví či prináša radosť. Nie je treba nikomu nič vysvetľovať, dokazovať.

Prečo o tom kam som sa vrátil? Bol tam niekto kto ma sfúkol, za to čo robím. Ako môžem trénovať aj v nedeľu. Zavádzam druhým na cestách, keby som robil aspoň niečo zmysluplnejšie. Alebo aspoň naháňal ženy. To by ako tak pochopil. Na druhej strane ten človek mi s nadšením rozprával, ako sa bol pozrieť na známom cyklistickom preteku vo Francúzsku. Fandil najznámejšiemu slovenskému jazdcovi.

Každý nech si ma názor aký chce. Jedno nestrpím v žiadnom prípade. To je presviedčanie, že môj názor je najsprávnejší a ten druhý sa má aj podľa toho správať. Prosím nekradnime druhým sny, ciele, snahu. Naše pohľady sú naše, o druhom vieme častokrát prd. Tak keď nepodporujeme, aspoň nehádžme polená pod nohy.

Byť trpezlivý na známych a neznámych miestach

michal_botansky_blogger_miesta_nitra_zobor_tribec

Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.

Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.

Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.

Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.

Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.

Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.

Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.

Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.

Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.

Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.

Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.

Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.

Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”

Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.

Prvý večer na tríbečsku

michal_botansky_blogger_tribec_vecer_tma_mesiac_les

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Som v tom až po uši

michal_botansky_blogger_kosotlany_trat_les_tribec

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim.  Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie  vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?”  Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu.  Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju.  Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie.  Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť.  Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.