Šport

Povedať áno

29. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Som odmietač niekedy. Takmer všetko, čo odmietam, nie je len preto, že nechcem, ale chcem mať hlavne pokoj. Nejako nemám chuť riskovať. Naraziť si koleno, povedať si ups či ocitnúť sa opäť v slepej uličke. Ak je niečo nové pri mne, tak radšej sa vyhnem. Ruku na srdce, kto sem-tam neodmietne len preto, že chce mať pokoj?

Dostal som správu. Ľudia mi píšu teraz o čosi častejšie. Chcú, aby som im ukázal Tribeč, zvážnice, pýtajú sa na trasy. Taktiež aj chcú, aby sme si spolu šli jazdiť. Na spoločné jazdenie organizujem raz do mesiaca tímové mtb výjazdy pre pokročilejších jazdcov. Keď teda idem z času na čas s niekým, tak je to niekto, s kým sa poznáme. Mimo toho s nikým neznámym nejazdím.

Nasledujúca správa bola mierená na spoločné jazdenie na cestách. Bola to neznáma baba z roviniek. Tým, že nemám cestný bicykel, tak sa na cesty do spoločných jázd nehrniem. Nemám veľký prevod a mám 35 mm plášte. V bežnej reči: každý priemerný cestný cyklista ma predbehne na rovinkách, na zjazdoch a nechá ma ďaleko za sebou.

V správe bola kľúčová poznámka. Že vie dobehnúť, kde bude treba, tempo môže byť také voľnejšie. No a druhá kľúčová vec bola, že po Veľkej noci som bol neskutočne unavený. Cítil som vyčerpanie. Aj tréner mi dosť dohováral, že by som mal trochu poľaviť. Predsa prevýšenia, vietor, jazdy cez pol krajiny vedia poriadne preveriť kondičku a vyšťaviť aj tých lepších jazdcov.

Zo začiatku mi to bolo trochu čudné, že baba píše práve mne. Vôbec som si nebol istý, či si niekto zas nerobí srandy, alebo je to výtvor umelej inteligencie. Po pár správach som si povedal, že tak teda dobre. Naplánoval som parádny okruh u nás na tribečsku pre cestné bicykle. Dohodli sme tempo, čas, počasie, miesto a šlo sa na to.

Deň predtým som sa dorobil na hrebeňovke Považského Inovca. Myslím, že to bolo nejakých 180 kilometrov a okolo 3 200 výškových metrov. Po takýchto náročnejších jazdách sa hodí vykrútiť nohy v pomalšom tempe. Toto bola celkom fajn príležitosť. Mal som aj v zálohe plán, ak by neprišla, tak by som šiel na štiavnicko a z vykrútenia nôh by zas nebolo nič.

Prišiel deň, hodina a kočky nikde, tak som krúžil v parku. Veď písala, že vyráža, frflem. Potom si hovorím, veď ľudia meškajú, to sa stáva, nie sme na pretekoch. Prišla, zvítali sme sa, pomaly sa rozjazdili. V kopcoch som cítil, že je za mnou nejaká náročnejšia jazda. Prišli výhľady, studničky, rybník, kostol. Iný svet ako tu je dole. K tomu sa po ceste postretávali aj ďalší ľudia, čo sa poznáme z on-line sveta.

Paráda. Úplná oddychovka, príjemná atmosféra. Sadlo hádam všetko. Parťáčka mala úsmevy, cítilo z nej spokojnosť, ja som nebol dorobený z ďalšej jazdy. No a o týždeň prišla aj na druhý okruh..

Som športovec, žijem tým. Baví ma to. Snažím sa podporiť každého, kto športuje. Taktiež rešpektujem každého, kto jazdí aj keď v odlišnom tempe ako ja. Kopce? Tam skratka nie je, tie treba natrénovať.

Tu vlastne je aj na mieste povedať, prečo nejdem s každým či s ľuďmi, ktorých nepoznám. Naozaj je dôležité, aby sa trafil čas, nejaké tempo, kto koľko a ako vládze. Tiež nejazdím s chalanmi, ktorí lietajú, keď viem, že by som ich spomaľoval. Z takýchto výjazdov sú potom trápenia pre obe strany.

S ľuďmi z okolia, čo sa poznáme, párkrát idem aj niečo pomalšie, kratšie. No zatiaľ neorganizujem jazdy pre začiatočníkov alebo ľudí, čo jazdia menej. Nateraz tomu priestor nedávam. Určite odmietam komukoľvek vysvetľovať, že na bicykli sa nosí prilba a vo vaku sa nenosí plechovka od piva.

Povedať áno znamenalo pre mňa v tomto prípade spomalenie, aktívnu regeneráciu, byť na miestach, ktoré mám rád, ukázať niekomu ďalšiemu zákutia pohoria Tribeč.

Som vďačný, že takéto niečo sa udialo, prišlo. Bolo to spestrenie pri tých mojich nekonečných sólo, ale aj tímových jazdách. K tomu príbeh pokračuje ďalej. Tým, že som blogger, zahltil som internet príspevkami z oboch výjazdov. Kde na konci bola veta: Ak vás takýto výjazd zaujal, napíšte a pošlem mapu. Podľa všetkého zaujal, správ prišlo celkom dosť.

Keď sa na to pozerám z nadhľadu, toto nie je len o bicyklovaní. Podľa mňa toto je život. Zamýšľam sa, ako často odmietam. Vlastne teraz si uvedomujem, koľko schôdzok, ľudí, situácií, miest som nespoznal, pretože chcem mať pokoj.

Kamoši

8. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Hovorí sa, že od určitého veku je ťažké nájsť si kamošov. Ešte ak robí človek koníček, ktorý je špecifický, menej populárny, tak je šanca ešte menšia. Na druhej strane tu máme svetových guru, ktorí vravia, že nový virál je komunita mimo internetu. Takže ako nájsť kamošov, vytvoriť komunitu s niečím, čo až tak populárne nie je..

Môj príbeh sa začal písať niekedy, keď mi niekto povedal, že mám veľké brucho. Začal som behávať. V tom období sa ku mne dostala akčná kamera a s ňou som začal tvoriť prvé športové videá. Skúšal som siete, anglicky hovoriace príspevky, slovensky hovoriace príspevky. S každým príspevkom, novou sieťou si hovorím, teraz už prerazím.

Do môjho života prišli prví ľudia so športovým zameraním. Jeden mi ukázal to, druhý tamto. Vďačím každému za postrčenie. Vtedy som o športe a tréningoch nevedel nič. Žiadne doplnky, žiadne časy, segmenty, plány, regenerácie, tepy atď.

Dnes, keď sa pozerám, čo je inak, tak sa zmenilo len pár vecí, a to výrazne. Nemám veľké brucho, trénujem a tvorím pravidelne. V neposlednom rade sú okolo mňa ľudia so športovým zameraním.

Svet na bicykli vyzerá inak. Často sa dostanem na miesta, o ktorých som nevedel, že sú. Povedal som si, že tieto pohľady posuniem ďalej. Pretože, keď som začínal s bicyklovaním, bolo pre mňa ťažké a namáhavé zisťovať, kde a kadiaľ sa dá jazdiť.

Môj prvý výjazd bol šesť chalanov. Na druhý sme prišli dvaja. Na tretí som bol sám. Po roku sme to náhodne celé reštartovali. Jeden slnečný februárový deň ma niekto stretol v hore: „ty si ten chalan z internetu.” Vlastne v ten deň ma takto stretol ešte jeden ďalší chalan. Doladil som trasu, termín a priniesol kamoša. Na štart sme sa postavili štyria chalani.

Začal som používať sociálne siete intenzívnejšie. Viac ako tvorca obsahu. Zameral som sa na poukazovanie miest, kde sa dá jazdiť. Dodnes so mnou jazdilo okolo 30 parťákov na skupinových jazdách. Prichádzajú aj pozvánky na miesta, o ktorých som nevedel. Začína to byť nielen o bicyklovaní.

Toto celé nie som už len ja. Toto sme my. Áno, tvorím okruhy, dávam dokopy partiu, posielam pozvánky, spracovávam obsah, dohadujem miesta, odkiaľ budeme štartovať, termíny. Na štart však prichádzame dobrovoľne.

Komunita je pre mňa akési posolstvo. Odkaz ďalším, že ak budeme trochu jazdiť, zvládneme prejsť krásne okruhy, zabavíme sa, spoznáme ďalších ľudí. Dnes to postupne začína fungovať.

Budujeme spolu miesto, kde sa má človek s podobnými záujmami zabaviť. Nie sú to teda len fotky, videá. Ide viac o akési dokumentovanie, aby sme ukázali doma: „aha, pozri, kde sme boli, koľko nás bolo a čo sme zažili.” No a samozrejme inšpirovali ďalších.

Ide tu hlavne o zážitok, pocit. Ten sa nedá odfotiť, zaznamenať. Ten sa zažije. Nie len pre prejdené vzdialenosti, kopce, zjazdy. Skôr preto, kde a s kým.

V partii sa ťahá lepšie, ľahšie. Áno, niekedy sa musíme čakať, príde technická prekážka, zmena termínu pre počasie, ospravedlnenka pre nezúčastnenie. Sem-tam chalanov prekvapím nejakým bonusom.

Mne trvalo pochopiť dosť dlho, že toto nie je o mojich prejdených kilometroch, osobných úspechoch. Partia je banda, kde sa dávame dokopy jednotlivci, aby sme spolu niečo zažili, bez nároku na vyvyšovanie jedného nad druhého.

Fotky s popisom, zábavné, ale aj dokumentačné videá na sieťach lákajú ďalších pridať sa k nám. Pretože mnoho ľudí chce jazdiť s niekým a nemá s kým, či nepozná tú horu.

Do partií berieme každého, kto zvládne prejsť 40 až 60 km okruh s prevýšením do 1.400 výškových metrov bez toho, aby mu odpadli nohy. Tu je však dôležité poznamenať, že nejdeme preteky.

Sme komunita MTB nadšencov, ktorí raz do mesiaca jazdia v lesoch. Miesta, ktoré jazdíme, sú známe, nie však spopularizované tak, aby sa dostali k ďalším, ktorí nie sú z okolia. Mám to šťastie, že som skúsil silu internetu, potom som bol na správnom mieste a teraz ťaháme druhú sezónu.

Je tu čo a s kým jazdiť. Stále sa to však celé tvorí, buduje. Raz je nás na štarte viac, raz menej. Kto vie, kam nás môže dostať takáto komunita v kombinácii s online obsahom. Vidíme sa niekde v hore, možno práve s tebou.

Ťažšie úseky

1. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Raz do mesiaca dávam dokopy partiu chalanov na cyklo jazdu po horách. Je to moja tretia sezóna čo sa snažím takéto výjazdy organizovať. No pravidelne jazdíme druhú. Je to úplne iný zážitok, ako keď jazdím sám. Kopa zábavy, frflania, hlášok, lepšie sa ide do kopcov a tiež niekoho nového spoznám.

Sme xc-čkári, to znamená cross country jazdci. V našom slangu sme dupači. Ide hlavne o jazdenie na zvážniciach v lese. Vyhýbame sa ťažším úsekom, náročným zjazdom. Veď koniec koncov na to nemáme stroje a ani jazdné zručnosti.

Neznášal som jazdiť terény, kde to trasie. Vlastne s gravelom sa to moc ani nedalo. Jazdil som s ním nejaký čas po horách. Priznám sa, viac to bolelo, ako sa usmievalo. Sám sebe som si sľúbil, ak jedného dňa vstúpim do horskej cyklistiky, pôjdem pozrieť aj terény, kde to viac trasie.

To, že dnes jazdím aj náročnejšie okruhy na vzdialenosti, prevýšenia, to nerobí zo mňa technicky zdatného jazdca. Viem, že mám svoje limity. S nimi prichádza taktiež strach, rešpekt v ťažšom teréne, či situáciách.

Ako tak si jazdím po horách. Spoznal som chalanov, čo jazdia gravity disciplíny. S obdivom sledujem ich jazdy, ako ľahko ovládajú bicykel. Snažím sa povyzvedať od nich niečo nové. Vždy príde myšlienka, o ktorej som pred tým nevedel.

Samozrejme majú k jazde prispôsobené bicykle, plášte, brzdy, tlmiče. V neposlednom rade, nejazdia prvý deň. Aj ja na mojom bicykli by som mal čosi tiež dokázať zajazdiť.

Jednou vecou je sústredenie. Pozerať sa pred seba, nie príliš dolu ani príliš dopredu. Sledovať prekážky, zákruty. Akonáhle je popadané lístie jazdí sa pomalšie. Teda pokiaľ nepoznám, čo je pod ním. Zvyčajne pod lístím je rigol, konáre, ale aj kamene. Dôležité je ísť obozretnejšie, ale zas veľa nepremýšľať. Bicykel zvládne oveľa viac ako si myslím.

Nie som zatiaľ technicky zručný jazdec. Nelietam nad zemou na zjazdoch. Sem – tam sa niekde pustím, ale v rámci svojich možnosti. K tomu skúšam jazdiť aj po náročnejšom teréne, aby som sa zlepšil.

Zubatá reprezentuje zjazd v lese, ktorý je náročnejší. Chalanom som ju ukázal, preto lebo mnoho z nich ju doteraz nepoznalo. Šli sme jej ľahšiu časť. Napriek tomu bola pre nás technická a mali sme tu čo robiť. K tomu moderné xc jazdy/preteky obsahujú podobné úseky. Ako vsuvka do tréningu je to fajn.

Tým, že okolo bicykla, hôr staviam teraz môj život, tréningy vnímam, že moje XC jazdenie nie je len „flow” aké si plachtenie na vyžehlenej zvážnici bez prekážok. Na druhej strane život nie je len „zubatá”.

Beriem to tak, že sú dni, keď všetko ide krásne a hladko. Potom sú dni, keď to trasie. Robím chyby. Mám prehnaný strach a ten ma zbytočne zväzuje. Neverím si. Napriek tomu postupne takéto zubaté jazdím viac.

Chcem lietať na bicykli medzi stromami? Nie. Toto je o lepších zručnostiach a zvládaní úsekov, ale aj dní, keď to trasie. Dostať do rúk, hlavy istotu, že aj tie náročnejšie časti, obdobia zvládnem.

Či dám na ďalšom výjazde aj chalanom „zubatú“? Hm, neviem. Určite do výjazdu vsuniem krátky náročnejší úsek. Viem, že len tak si zlepšíme technické zručnosti. Nie preto, aby sme mali lepšie výkony, ale aby sme si viac verili. Nielen na bicykli, ale aj mimo neho.

Čím ďalej verím viac, že práve horská cyklistika má obrovský vplyv na život. Nie len zlepšovanie technických zručností, kondície, ale aj odolnosti na psychickú záťaž. O tom viac už niekedy nabudúce.

Podať ruku ďalšiemu

10. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som bol chalan, vždy som obdivoval ľudí, ktorí boli ďalej než moje predstavy, či už v športe alebo v práci. Myslel som si, že nemám šancu byť raz ako niektorý z nich.

Azda najpamätnejší moment bol, keď sme boli na rodinnom turistickom výstupe na Veľkom Inovci. Stretli sme tam cyklistu a ja som zostal v šoku, že niekto dokázal na horskom bicykli prísť až sem, a ešte mal aj prilbu. Pre mňa ako puberťáka to bolo nepredstaviteľné.

Doteraz nechápem, ako som sa z toho momentu dostal až sem.

Veď pri mojom prvom behu pred pár rokmi som sa po 965 metroch povracal a kričal, že už nikdy v živote nebudem behať. Ani na bicykli to nebolo zo začiatku ružové, hlavne v kopcoch.

Dnes sa však považujem za úplne bežného chalana s priemernou kondíciou. Myslím si, že to, čo jazdím ja, zvládnu po pár týždňoch jazdenia aj iní.

Áno, sú dni, keď sa sám sebe čudujem, čo to stváram na tréningoch. Nie je to len o prejdenej vzdialenosti či intenzite, ale aj o podmienkach, v ktorých jazdím.

Veľký Inovec sa pre mňa stal bežným výjazdom. Nejazdím tam len vtedy, keď je veľa snehu alebo blata. Vtedy je to naozaj náročné. Inak to vôbec nie je také nepredstaviteľné, ako som si kedysi myslel. Samozrejme, záleží ako nakombinujem trasu, vzdialenosti, prevýšenie a tempo.

Stal sa pre mňa symbolom. Miestom, kde som ako chlapec sníval, že možno aj ja raz dosiahnem niečo veľké a „nepredstaviteľné“, ako ten cyklista vtedy. Dnes tam jazdím, keď chcem vidieť sneh alebo dať si do tela v kopcoch.

Pre nás amatérskych športovcov je dobré si uvedomiť, že tam, kde sme dnes, stálo obrovské množstvo námahy. Nie je to len o tréningu. Je to o nastavení celého obdobia, plánovaní, disciplíne, regenerácií, strave. Inak povedané, ak chcem od tela náročný tréning, nemôžem mu dať konzumovať tašku sladkostí, pivo, cigaretu a energeťák. To je cesta do pekla, nie k dlhodobým výkonom.

Za tri sezóny mám za sebou parádne cyklo ciele.
Po cestách, tento rok:
300 km okruh cez Štiavnicu, Šahy, Štúrovo a späť na Vráble.
Vráble – Veľká Javorina a späť.
Vráble – Sitno – Prenčov – Vráble
Horský minulý rok:
Vráble – Dubodiel – Inovec- Radošina – Vráble
Vráble – Penhýbel – Vtáčnik- Vráble
Prvú sezónu sa mi podarilo zajazdiť prvú dvestovku, bol to neskutočný pocit.
Dnes mám najazdených 46 000 km a niečo málo cez pol milióna výškových metrov.

Nepíšem to, aby som machroval, alebo čakal obdiv. Je omnoho lepších jazdcov, ako som ja. To všetko som najazdil po večeroch, víkendoch. Raz za čas namiesto dovolenky pri mori sa vyparím do hôr, alebo na cesty s bicyklom. Som presvedčený, že každý z týchto cieľov je pri troche tréningu a plánovania dostupný pre mnohých ďalších z nás.

Mám radosť, že som sa dostal k cyklistike, aj že som zostal pri behu. Propagujem ich ako súčasť životného štýlu. Stal som sa akýmsi neoficiálnym „ambasádorom pohybu“ tu v okolí.

Čo ma napĺňa pri športe azda najviac, keď môžem niekoho nového, ďalšieho priniesť do mojho sveta. Sveta pohybu športu, hôr, behu, cyklistiky. Je skvelé sledovať, keď niekto zažíva niečo podobné, ako kedysi ja.

Tu je mojou úlohou previesť a naviesť, čo všetko sa tu dá nájsť. Samozrejme, to všetko nie je možné stihnúť za jeden beh, rozhovor, jazdu.

Aj okolo mňa boli a aj dnes sú ľudia, ktorí mi postupne otvárali dvere. Dodnes si pamätám takéto stretnutia. Nasmerovali ma a dodali odvahu skúšať veci sám.

Keď som začal privádzať ďalších, musel som „vyrásť“. Zo začiatku som bol rýchly, všetko som chcel stihnúť, všetko ukázať. To asi nebola najideálnejšia cesta. Toto nie sú preteky. Ide tu o zážitok. Ten sa najviac precíti vtedy, keď sme s niekým, kto rozumie, aké to je nemať kondíciu, nepoznať terén, čo zvládne telo, hlava, kedy a ako doplniť energiu, berie celú situáciu so zábavou a akýmsi nadhľadom.

Dnes už viem, že prvá jazda, či beh nie je o čase ani o výkone. Je to o tom ukázať, že pohyb má zmysel, aj keď miestami bolí. A je jedno či tam idem behať alebo bicyklovať.

Keď prvýkrát prídu situácie, ktoré sú neznáme s nimi prichádza aj panika, ťažké dýchanie, oslabujúce myšlienky. Telo zvládne omnoho viac ako sa zdá. Hlava je však najväčšia brzda a často aj najbližšie okolie.

Práve preto podávam ruku ďalším. Ukazujem však, že trochu bolesti je potrebnej. Veľa dokáže naučiť, ak sa správne pochopí a narába s ňou. Nie preto, aby som niekoho zničil, ale preto, aby som možno niekomu naštartoval ďalší príbeh.

Verím, že môj „svet športu“ nesie odpovede, ktoré dokážu pomôcť nejednému z nás. Pohyb v sebe ukrýva veľmi veľa. Aj hora.

A nechcem to však celé opisovať. Čo ak sa niekto z čitateľov rozhodne vstúpiť, nech má priestor objavovať, alebo znovu objaviť.

Môžem len povedať, je tam čo objavovať. Nie sú to len výhľady, spotené tričká či prekonávanie limitov. Je tam omnoho viac.

Niečo z neho už nejaký ten piatok zdielam cez fotky, videá, články, spoločné výjazdy v on-line svete.

Len ešte jedna vec. Ak sa chceme pridať, vstúpiť, prihlásme sa. Určíte máme vo svojom okolí niekoho, kto už trochu vie čo a ako.

Koncept a výjazdy

12. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Keď som písal o romantickej láske články, mali dosť veľké úspechy. Nedostal som síce veľa páči sa mi, ale prišlo množstvo sprav. Písali baby aj a chalani, že sa im páčili myšlienky. Tento krát píšem člnok tiež o láske, ale nie o takej tej romantickej. Teda aspoň nie na prvý pohľad. Ľudia, ku ktorým cítim pocity akejkoľvek lásky o tom vedia. K tomu som už veľký, z hier a odkazov som už vyrástol.

Ak sa mi niečo, niekto páči poviem o tom. Možno sa chvíľu budem cítiť nepríjemne. Vždy lepšie ako o dvadsať rokov sa stretnúť a povedať si niečo v zmysle, júj vtedy som bol do teba.

Pred časom som založil istý koncept, ku ktorému ma dostalo zapozeranie do istej ženy. V tom období, som už bicykloval. Moje predstavy boli také, že by bolo viac ako fajn, ak by dotyčná bola so mnou na tom mieste. Tak vznikol odkaz “ I wish you were here with me”. Želám si aby si tu bola so mnou. Išlo o odkazy na sociálnych sieťach spolu s fotkami, videami nádherných výhľadov. Samozrejme kočka si to ani len nevšimla.

Koncept priniesol rýchlo nečakané úspechy. Začali mi písať ďalší ľudia, že by teda možno nabudúce radi šli na bicykel so mnou. Samozrejme hlásili sa aj baby. Len ta jedna nič. Najskôr ma to dosť štvalo, veď išlo o niekoho kto sa mi páčil-a. O nejaký čas, som na babu úplné zabudol. Koncept však zostal a prináša naďalej fotky a videá miest, ktoré stoja za návštevu. Inšpiruje ďalších k návšteve.

Už minulú sezónu som začal organizovať spoločné výjazdy. Len som urobil dve chybičky krásy. Prvá, že som jazdil v mojom tréningovom tempe. Druha bola, že som o tom malo rozprával. No a tak som sa ocitol na spoločnom výjazde sám.

Tento rok som prehodnotil situáciu, upravil tempo a spôsob prezentácie výjazdov. Začalo diať, že od februára sa ku mne postupne pridávajú chalani, ktorých som do teraz nepoznal. Začalo sa zaujímať o moje udalosti podstatne viac ľudí ako vlani. Len nie vždy aj každému vyhovuje termín. Na jeden výjazd sa dopytuje 20 – 30 ľudí a prídeme 5-6 chalanov.

Je náročné dať dokopy ľudí, v prvom rade každý z nás ma niečo na robote, povinnosti, doma ženu, deti, psa. Potom nie každý zvládne jazdiť konkrétny objem kilometre/prevýšenie. No a potom sú tu tí čo sa boja, že by to nezvládli. Čo je veľká škoda, lebo práve im by sa najviac páčilo.

Pre mňa je cyklistika aktivita pri ktorej si oddýchnem, viem dobre zamakať, spoznávam, snívam. Posúvam ďalej nie len seba, ale aj ostatným miesta, skúsenosti. Vlastne spojil som môj koncept želám si aby si tu bol/bola so mnou a skupinové jazdy. Vznikne nádherný kokteil pre fanúšikov horskej cyklistiky u nás na tribečsku. Kde prechádzame známe, aj menej známe miesta v zaujímavo nakombinovanej trase s partiou.

Mimo skupiny jazdím len s ľuďmi ktorých poznám. Viem čo ma čaká, čo si môžem dovoliť pri nich. Ak náhodou zoberiem zo sebou nováčika mimo skupiny, tak to už je pre mňa veľká vec. Lebo do môjho sveta nepustim len tak kadekoho. Jedno sú fotky, videa a články, ale vidieť to všetko naživo, zacíti emóciu na vlastnej koži. Ešte tu je aj čas, nie každému ho aj dám.

Na druhej strane mám veľmi rád pocit, keď s niekým koho mám rád môžem tráviť čas na bicykli. Ukázať miesta, výhľady, okolie. Tak isto sa mi páči, keď sú úsmevy, zábava, radosť. K horskej cyklistike patria tak trochu aj nadávky, premáhanie, pot, blato a sem tak aj bolesti. či už z náročného terénu, alebo z nekonečných stúpaní.

Horský bicykel, partia, naša príroda je raz do mesiaca naozaj celkom fajn zážitok mimo všetkých tých povinností. Trebárs aj na takých miestach o ktorých by sme to nikdy nepovedali. Na začiatku bolo pobláznenie do baby, z ktorého vzniklo zaujímavé spojenie bicykla, výhľadov a partie. Aj vďaka ktorému sa dnes pripravujeme na ďalší spoločný výjazd. Láska je krásna, robíme kvôli nej hlúposti, ktoré môžu viesť k neznámym príležitostiam ako je práve tato. Ozaj a čo kočka? Už ani netuším kto to bol.

Osemtisíc

5. jún 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Je mi zle. Boli ma brucho. Asi som aj hladný, aj keď som mal raňajky. Vonku je zima. K tomu fúka vietor, v lese bude blato. Možno aj popŕcha. Toto vôbec nie sú podmienky na bicykel, ale na gauč telku a čipsy. Nič sa nedá robiť. Tréning je tréning a pokiaľ naozaj neprší tak sa ide von. Obliekam si niekoľko vrstiev oblečenia, hrubé ponožky, troje rukavice. Beriem si so sebou termosku čaju, jedlo.

Ako tak jazdím po horách v zime, v snehu, na lade, v mínusových teplotách. Robím chyby, sem tam spadnem, zamrznem, niečo pokazím. Prichádza jar a všímam si ako celý les začína ožívať. Teším sa, že nemusím mať na sebe toľko vrstiev oblečenia, rukavíc, návlekov na nohách. Prichádza vietor, dažde, v lese je viac blata. Zrazu je teplo a mám krátky dres.

Uvedomujem si ako mam rozbehnutú sezónu. Plán ktorý som nastavil niekedy koncom roka, vyzerá, že by mohol mať dačo do seba. 300 kilometrov, 3.000 výškových metrov týždenne. Pôsobí tak, že by mohol mať zmysel. Snažím sa rozdeliť tréningy, tak aby som nebol doničený a hlavne mal radosť z bicykla. Aj keď mávam týždne kde daný plán tak trochu prekročím.

Obe sezóny pred tým som sa rozbiehal niekedy koncom leta. Vtedy sa jazdilo najviac kilometrov. Ku koncu roka sa vždy dobiehalo. Mnoho tréningov bolo nepríjemné studených, veterných, dlhých, boleli viac ako mali. Hlavný dôvodom bol nesprávne nastavený plán.

Úprimne poviem mam dni, keď bicykel nechcem ani vidieť. Vôbec ma nezaujíma aké je počasie, deň. Jednoducho chcem voľno. Ležať na gauči a vyjedať chladničky. Neriešiť mapy, stúpania, čo treba opraviť na bicykli, aké je počasie, že ma opäť niečo boli. Ideálne podmienky na bicykel sú par krát do roka. Keď nie je zima, nefúka vietor, je príjemne. Aj preto si myslím, že stanovený týždenný ciel mi pomáha prekonať krátkodobé zaváhania. Viem si lepšie plánovať týždne.

Cyklistika pre mňa jeden zo športov, ktorý je hlavne o zábave a až potom niekde sú čísla, prejdene kilometre, výškové metre, spálené kalórie, vyjedené chladničky. Pocit z dobrej jazdy, tréningu je fantastický. Ešte lepší pocit je, keď sa niekto pripojí a pedálovanie, alebo prostredie vyčaruje úsmev na tvári. Som rád, že môžem byť pri tom.

Svoje čísla tak trochu sledujem, aby som mal prehľad čo treba zjesť, opraviť vymeniť. Kedy mám viac pridať, kedy ubrať. Tiež sa niekedy nechám strhnúť prekonávaním vlastných limitov, rekordov. Našťastie sem tam niekoho so sebou zoberiem, kto vládze o čo si menej. Pripomeniem si, prečo som začal robiť cyklistiku.

Sezóna je pre mňa v polovici. Podarilo sa mi dosiahnuť pre mňa nádherné číslo. Som úprimne rád, že napriek počasiu a podmienkam je tu. Nebudem klamať, že mnoho tréningov bolo náročných. Chcel som sa vzdať. No tak isto boli jazdy, ktoré sa mi páčili. Bola aj zábava, pády, defekty, hrkotania. No tie úsmevy a dobré pocity po jazde sú neopísateľné. Ešte ma čo si čaká prejsť. Som zvedavý ako bude moje tretia celá sezóna.

Ďakujem všetkým za podporu vážim si ju. Je naozaj skvelé vidieť, že to čo robím zaujíma ďalších a postupne sa pridávame a vytvárame spolu parádnu partiu. Či už ide o zelenáčov, ale aj viac skúsenejších. Teším sa že nás spája aktívny pohyb, vďaka ktorému zažívame skvelé zážitky.

Na polceste

28. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Sezóna 2025 je v plnom prúde. Lepšie napísané, prichádza jej druha časť. Jazdil som chladne zimne výjazdy v horách. Zopár krát som bol cely od blata, schytal som dážď. Jedno rozrezanie plášťa pri mini skoku. Štyri skupinové výjazdy, jeden kinder výjazd a zopár menších. Niekoľko krát ma chcelo odfúknuť. Chuť hodiť bicykel niekam do buriny prišla tiež. Splnil som si dva cyklo ciele z minulej sezóny. Vráble – Veľká Javorina – Vráble a zajazdil som prvých tristo kilometrov na cestnom bicykli.

Začína pre mňa závodný mesiac. 28. 6 sa vraciam na miesto kde som vstúpil pred rokom na súťažné pôsobenie v horskej cyklistike. Idem si zopakovať presne ten istý okruh. Som zvedavý kde som sa za rok posunul o kolo si zlepším zhorším čas. Aj keď po preteku som sa dušoval, že nikdy viac to už nechcem zažiť. Bolesti boli obrovské, únava poriadna. Radosť z účasti prišla na druhý deň. Parťák, ktorý ma dotlačil do pretekov tvrdil, že tu je návykové a budem to chcieť zažiť znova.

Mám rešpekt pred celou udalosťou, nakoľko viem aké náročné to bolo minulý rok. Žiadne machrovanie, vyťahovanie ani očakávania. Som zanietenec a tak beriem moje športovanie. Ak mám niekoho prekonávať tak to som ja. Prísť bezpečne do cieľa, hlavne zabaviť sa.

Tento rok som začal trénovať systematickejšie. Uvedomujem potrebu rozmanitosti tréningov. Či ide o kratšie a rýchlejšie, alebo dlhšie no pomalšie. Samozrejme nemôžu chýbať aj oddychové.Sem tam sa poradím s niekým, kto rozumie športu o mnoho lepšie ako ja. Pýtam si rady aj od lekárov, či výživových poradcov.

Zažiť preteky na vlastnej koži je pre mňa sviatok. Môj svet sa na pár chvíľ spomalí, ale aj neskutočne zrýchli. Počujem hop – hop, po tvojej ľavej, či pravej strane, pusti ma, hop. Postaviť sa na štart s ľuďmi, ktorí sú lepši ako ja je výzva, poriadna dávka napätia, radosti, inšpirácie čo dokáže tréning s ľudským telom. Poháňajú ma dopredu. Tajne dúfam že možno aj ja raz budem dobrý.

Sezóna je zatiaľ pre mňa náročná. Snažím sa dodržiavať tréningové plány, regenerovať, sem tam to celé odfláknuť, mať kopec zábavy, pri tom niečo uvidieť, spoznať. Doplnil som beh, upravil silové tréningy, spánok a taktiež stravu. Všímam si na sebe, aký je rozdiel, keď sa starám o svoje telo a keď nie.

Som fanúšik športu, pohybu ako takého. Verím, že je dôležitý pre každého z nás. Môže pomôcť, určite aj ublížiť. Zmysel je pre mňa mat úsmevy, po pritom budovať aspoň akú takú kondíciu a mat telo, ktoré sa mi bude páčiť.

Mam rad dlhé vzdialenosti, hory, výhľady, kopce. To že sa sem tam podarí zajazdiť aj lepšie je bonus navyše. Na prvom mieste je zábava, zážitky, potom niekde ďaleko štatistiky a umiestnenia.

Výjazdy

21. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Spoločný cyklovýjazd je pre mňa udalosť, ktorá má dať dokopy nadšencov s podobným záujmom. Aby sme prehodili zopár viet, niečo spolu uvideli, zažili, zasmiali sa a dobre zajazdili. Organizujem ich už druhý rok. Prvý to bolo skúšanie. Teraz je tej zábavy o niečo už viac.

Pre mňa všetko začína na konci výjazdu. Plánujem trasy tak, aby vyhovovala čo najviac účastníkom, vyberám vhodný termín, rozosielajú sa pozvánky. Odpisujem záujemcom. Stretnúť sa včas na správnom mieste, aby bolo kde parkovať, všímať si priebeh, nastaviť správne tempo, prestávky, pri zelenáčoch dohliadať na dopĺňanie energie, neblázniť sa, nedupať a vrátiť sa zdravý do cieľa.

Sú pre mňa skúška. Či ide o organizáciu, komunikáciu, ale aj o vytvorenie dobrej atmosféry, výberu miest, zážitkov pre zúčastnených. Na začiatku som si musel urovnať v hlave, otázky čo keď príde niekto slabší, rýchlejší, technické nepríjemnosti, zranenia, kde nabrať vodu po ceste, čo ak bude pršať. Je fajn mať v hlave aké možnosti na trase sú, poznať najrýchlejšiu cestu späť, či kde je možné zísť z hory do najbližšej dediny.

V zmysel, je ukázať druhým tie parádne miesta, trasy, výhľady. Ukázať novy svet, ktorý je pre väčšinu doposiaľ nepoznaný. Ak jazdím s niekým kto začína. Tak dávam pozor aby mal/mala radosť, úsmevy, zážitky, fotky, pripomínam, že treba dopĺňať energiu. Prispôsobujem tempo, ukazujem maličkosti. Sem tam aj zakričím, že tu ideme na plný plyn, pedálujeme, lebo za tým kopcom ide parádny zjazd, poďme si užiť rýchlosť.

Vždy je niekto za modelku, fotografa, toho kto fotí ako sa fotia, zjazdára,toho kto sa ponáhľa, technického riaditeľa, navigátora, zvedavca. Potom je tu ten kto neodhadne svoju silu, čo si niečo zabudne, niečo stratí po ceste. Hlavná postava výjazdu: ako ešte ďaleko, či ako dlho budeme ešte stúpať, nie, nie nepotrebujem gél.

Cyklistika boli. Boli hlavne keď fúka vietor, ide sa do kopca, dlho sa dupe. Posed na bicykli je taktiež bolestivý, hlavne prvé jazdy. V lete otravujú mušky, včely, keď je blato tak je všade. Zima nie je pre každého na bicykli. Tam už je treba mať dobré oblečenie, techniku jazdy, poznať terén a dávať si pozor na mnohé prekážky, ale o tom inokedy.

Horská cyklistika je náročná, nie len na telo ale aj pre myseľ. Jazdiť v teréne ma však aj obrovské výhody nie len že sa vyčistí hlava, zabudneme na všetko. Dostaneme v lese aj veľkú dávku energie. K tomu ak jazdime v skupine ide sa o dosť lepšie. Ak sa pridá dobrá trasa, vyhlady, partia.

Organizovaní spoločných výjazdov som stále na začiatku. Vždy ma niečo prekvapí, poteší. Nie každý mi uverí a namiesto toho si ide zajzdiť radšej sám. Zo začiatku ma to štvalo. Ako prichádzali správy tipu, že chodím rychlo a nebudu mi stihať. Povedal som si, žiadne prehovariania. Vytvorím udalosť a kto príde ten príde.

Posúvam ďalej to čo bolo ukázané mne na začiatku. Možno sa to zápači ďalším. K tomu byť v lese na bicykli je stokrát lepšie, ako sedieť doma na gauči pred televízorom, alebo za mobilom. Po jazdách prichádza oddýchnutá myseľ, kondička, ale aj krajšie telo. Teším sa, že sú okolo mňa ľudia, čo chcú so mnou tráviť čas na dvoch kolesách. Vážim si to. Pozdravujem všetkých čo sme spolu jazdili, jazdíme a budeme jazdiť.

Prvý výjazd február 2025, Jedľové Kostolany. Prvý krát v novej sezóne a dvaja chalani prišli z netu. Oboch som stretol pred tym niekde v hore.

Druhý výjazd marec 2025 Chotenovec. Chalan vľavo mi ukázal Tribeč, keď som začínal. Chalan v pravo ma dostal do sveta mtb.

Výjazd apríl 2025 – Trniny/Kozlica. Doda poznam z netu, chodí nás fotiť a štartuje nás. Bolo nás šesť, zatial najviac.

Výjazd Velké Uherce Máj 2025. 80 kilometrov, 2.000 výškových prevýšenia. Mali sme čo robiť. Klobuk dole pred každým účastnikom.

Prvý kinder výjazd máj 2025, modelka, jej fotograf a ten čo fotí okolie. Ukazovalo sa okolie Tribéča novým parťákom. Tu šlo viac o zábavu a zážitok. Verím, že ich hory chytia.

Prvá tristovka

30. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

V mojom cyklo živote sú méty, ktoré chcem dosiahnuť, zajazdiť. Prvá vážnejšia bola prejsť dvesto kilometrov za jeden deň. Ďalšie boli hrebeňovka Považského Inovca, Vtáčnik cez Penhýbel po červenej na horskom bicykli. Pozrieť Veľký Javorník od Vrábeľ a späť na cestnom. Zajazdiť po sebe dve dvesto kilometrové jazdy. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov cez Banskú Štiavnicu, Krupinu, Šťúrovo. Mnohé ďalšie.

Prvých prejdených dvesto kilometrov vzniklo úplne náhodne. Ráno na križovatke som sa rozhodol, že odbočím doľava a niekam pôjdem. Počas jazdy nejako vznikol okruh cez Partizánsku chatu pod Vtáčnikom, Banskú Štiavnicu, Prenčov. Prvá dvestovka bola za mnou. Pocit radosti, nadšenia, že takéto niečo som ja začiatočník dokázal prejsť. Prakticky bez znalostí, skúseností ohľadne dopĺňania energie, stravy, tempa, tepov, poznania terénu.

Prvá tristovka vznikla na jeseň v minulom roku. Chcel som ju prejsť za jeden deň. Lenže minulý rok do toho prišli komplikácie s bicyklom nakoniec z toho nebolo nič. Hneď ako sa počasie zlepšilo, šiel som Vráble – Veľká Javorina Vráble. Bola to prvá náročnejšia skúška sezóny 2025. Krásnych 250 kilometrov, miestami s vetrom, nie celkom vhodne zvolenej stravy. K tomu dve stúpania. Prvé Veľká Javorina, druhé cestou späť za Piešťanmi na Svrbice.

Hrebeňovky Inovca a Vtáčnik patria medzi tie náročnejšie trasy pre horských cyklistov. Tie som zjazdil minulý rok. Obe mali okolo dvesto kilometrov a cez dvetisíc výškových metrov prevýšenia. Náročný bol nielen terén ale aj, stúpania, zjazdy, vzdialenosti. Som veľmi rád, že som nazrel k niečomu náročnejšiemu zo sveta horských bicyklov. Hora ma svoje čaro.

Tristovka prišla nečakane. Cez Veľkú noc som zaradil do programu dve dvesto kilometrové jazdy po sebe. Prvá okolo Štiavnice a druha na Šťúrovo a späť na cestnom bicykli. Naháňali sa zameškané kilometre z daždivých dní. Tak vznikla aj prvá tristo kilometrová jazda. Presne toľko kilometrov mi chýbalo do splneného cieľa.

Mapa bola pripravená už dávnejšie. Miesta okrem dvoch úsekov som už jazdil. Takže, ak bude dobre počasie, jedlo, voda, technika ide sa na to. Ráno bolo dosť chladno, Stúpanie na Skýcov a následný zjazd na Veľké Uherce bola zima a primrzli mi ruky. Mal som aj ľahkú bundu. Nepodarilo sa mi nastaviť tempo, ktorým som chcel jazdiť počas celého výjazdu. Hlava ani telo nechceli spolupracovať. Tušil som, že bude dobre a preberiem sa. Pred stúpaním na Veľké Pole už bolo príjemnejšie. Na slnku a do kopca sa človek rýchlo zahreje, tlo dostane do lepšej prevádzkovej teploty a ide sa lepšie.

Doplnenie energie fungovalo podľa plánu. Zástavky som robil úplne minimálne. Prvá väčšia obedná prišla po stúpaní od Sklených Teplíc do Štiavnice pod kalváriou. Dal som si domáci obložený rožok, niečo sladké a šlo sa ďalej. Premotal som sa mestom. Nasledovalo azda najnáročnejšie stúpanie jazdy. Anton – Žibritov. Ide o krátky, nie moc prijemný úsek lesom, ktorý končí tesne nad Žibritovom. Ak človek má už čo si za sebou, tak tieto stúpania preveria fyzické ale aj psychické sily.

Od Krupiny do Šťúrova bola takmer rovina. Miestami pofukoval protivietor. Obzeral som sa po studničke. Napadlo ma, že v Dudinciach si naberiem vodu. To bola veľká chyba. Mal som si radšej kúpiť na pumpe. Tepla voda je síce príjemná na hrdlo, ale jej chuť vôbec nie. Všade boli cítiť vajcia. Nuž v Dudinciach na vajcovke už stať nebudem. Aspoň, že výhľady boli parádne. Na jednej strane nekonečné polia, na druhej pohorie v Maďarsku. Čo ma tešilo, že neprišla žiadna veľká kríza, nechuť, nevôľa, alebo stavy, ktoré by mi nedovoľovali pokračovať ďalej.

Cela trasa sa delila na menšie úseky, ktoré mi pomohli rozložiť silu. Medzi každým záchytným bodom boli 20 – 40 kilometrové vzdialenosti. Ubiehalo to rýchlo. Zas na druhej strane je dobré poznamenať, že mám čo si odjazdene, ako tak tuším ako rozložiť silu a dať ego na bok. Nešli sa preteky, ale prvá tristovka. Dôležité bolo rozdeliť silu tak, aby sa prišlo aj do cieľa. To som si neustále opakoval, hlavne po doplnení energie, kde som chcel isť o čo si rýchlejšie.

V Šťúrove prišla prestávka na doplnenie energie, jedlo som mal zo sebou. Takže bolo čo jesť. Po krátkom vyfúknutí som pokračoval ďalej. Doplnenie vody v Bíne a už len na Vráble. Dve tri menšie stúpania, zjazdy a rovina. Chcel som byť doma pred osmou večer, čo sa aj podarilo. Technika poslúchala, nikde som nepoblúdil a ani nezdržal.

Navigáciu som pozeral dva krát, keď som hľadal prameň po ceste pri Dudinciach. Druhý krát aká vzdialenosť bude do Šťúrova od Horných Semeroviec. Prejsť za jeden deň tristo kilometrov nie je nič zložité. Teda, ak ma človek akú takú kondíciu. Dostal som správu od kamoša, že tristovka je síce fajn, ale nejaký chalan prešiel 450 kilometrov a dva krát toľko stúpania čo ja. Takže stále je kde sa posunúť.

Určíte by som nešiel dvesto ani tristo kilometrov pokiaľ by som nemal kondíciu. Všetko je možné zdolať len otázka je z akým časom a za akú cenu. Rád prekonávam svoje limity, len je fajn ich vedieť aj udýchať v kopcoch a upedálovať na nekonečných rovinkách. Bez potrebnej kondície radosť na bicykli sa hľadá o čo si ťažšie.

Pri plánovaní trasy je dôležité si všímať stúpania, popremýšľať nad rozložením sily. Sledovať počasie. Vietor ani dážď nie sú kamaráti, hlavne na dlhších výjazdoch. Určite je dobré so sebou mať základnú technickú výbavu. Správne jedlo a nemať veľa prestávok.

Jedlo a dopĺňanie energie som stavil na odskúšanú klasiku. Domáce obložene pečivo s masťou, domáce datľové tyčinky, Energetické gély, hroznový cukor, dve tri sladké kekse, ovocné pyré, no a samozrejme elektrolyty a karbohydráty vo fľaši.

Tak ako dobra fyzická kondícia, je fajn mať v hlave mať odhodlanie, nedať kučeravým myšlienkam šancu. Každé stúpanie raz končí a kríza pominie. Netvrdím, že prejsť tristo kilometrov je niečo výnimočné. Sú o mnoho lepší a rýchlejší cyklisti ako ja.

Pre mňa zajazdiť prvú tristovku je aké si ukončenie prvej méty. Čo príde ďalšie? Uvidíme. Bicykel a športovanie mam rad, je to pre mňa životný štýl. Spoznávam ľudí, krajinu a seba. Veľmi pekne ďakujem všetkým za podporu, jazdí sa o dosť lepšie.

Prvý rok na horskom

10. apríl 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Takto pred rokom som sa dostal prvý krát k horskému bicyklu. Bola to samozrejme zhoda náhod, okolností, kopa šťastia a v neposlednom rade pomoc od ľudí okolo mňa.

Prvý krát som prišiel na myšlienky k horskému bicyklu pri jazde v Štiavnici s kamošom Karolom. Bolo to niekedy koncom leta 2023. Takmer celá trasa bolo zjazdná pre gravel, okrem pamätného úseku plného koreňov a kameňov. Karol si úsek užíval s obrovským úsmevom zatiaľ čo mňa všetko bolelo. Odpružená predná vidlica, širšie plášte, posed a úchyt riadidiel dávali o mnoho lepší pocit zjazdy v teréne na horskom. Vtedy som len ticho závidel. V kútiku duše veril, že možno aj ja sa raz tak budem usmievať.

Niekedy o par týždňov neskôr došlo k náhodnému stretnutiu na tríbečských kopcoch s Tomášom. Poznali sme sa už pred tým, ale nie po športovej stránke. Nejako sme sa zakeckali a neskôr ma ukecal aby sme šli spolu jazdiť. Priznám sa, že prvú jazdu s Tomášom si moc nepamätám. Čo mi ostalo v pamäti bola jazda úsekom po ťažbe dreva v lese. To vlastne bol dôležitý moment v mojom športovom bicyklovom živote. Tomáš je za mňa jeden z najlepších cyklistov akých poznám u nás na okolí. Na gravel bicykli, jazdiť v lese tak ako na horskom na celodenných výjazdoch je prakticky nemožné. Myslím že posledný moment ktorý si pamätám boli Tomášove slova “teraz to idem pustiť”. Po par sekundách mi zmizol niekde v lese pod Kajlkovkou v Novej Bani v teréne po ktorom som ja šiel krokom. Stretli sme sa na rázcestí, bol cely od blata, konárov, lístia, s úsmevom ako hrom.

13.4. 2024 prišiel prvý výjazd na horskom a ako inak s Tomášom. Rozdiel bol neporovnateľný. Zrazu to išlo inak príjemnejšie, pohodlnejšie, rýchlejšie v teréne. Samozrejme novy bicykel hneď dostal po chvíli detskú chorobu a prehadzovačka sa rozladila. Nepodarilo sa nám ju dať dokopy, ale nejako sme prešli cely okruh. Prišli aj úsmevy. Doma sa odstránili drobné technické nedostatky. Bolo to jednoduché, stačilo pozrieť jeden návod, spárovať telefón s bicyklom, dvakrát kliknúť a všetko šlo ako malo.

Dnes je rok čo som vstúpil do horskej cyklistiky. Mam za sebou prvých 11.000 kilometrov, 180.000 výškových a niekoľko stoviek hodín v sedle. 3 x som sa zúčastnil pretekov v horskej cyklistike. Tiež ma v tom podiel Tomáš. Sú to náročné, ale za to skvelé zážitky na kolesách. Amatér zažije atmosféru a k tomu prekoná samého seba.Za mňa skvelé rozhodnutie zúčastniť sa.

Mnohé kopce sa zdolávali ťažko, chýbali prevody. V náročnejšom teréne dostavalo telo zabrať. Aj keď ku koncu som mal širšie plášte. Pri rýchlejších jazdách prichádzali defekty a bolo ich dosť. Gravel bicykel za mňa patrí do menej náročnejšieho terénu. Horský bicykel mi umožnil spoznať miesta v lesoch, na ktoré som sa predtým neodvážil jazdiť. Plášte sú robustnejšie, pohodlnejšie, lepšie držia v teréne a prevody? Tie zvládnu aj o dosť náročnejšie prevýšenia. Všetko záleží však od sile v nohách. Druha strana mince je, trochu dosť stráca na cestách, ale s tým už sa počíta, veď na to nie je ani určený.

K jazde samozrejme patria aj o bolesti, pády, blato, prach, dážď, zima, sneh, ľad, servisovanie. Pády bolia. Menších bolo neúrekom. Tých veľkých našťastie len jeden. Aj na nejaký čas vyradil zo sedla. Do teraz cítim ešte rameno, prst a keď prší aj koleno. V hore sú o niečo náročnejšie podmienky ako na cestách, učím sa aby som aj niečo zvládol.

Gravel je skvelý bicykel na spoznávanie okolia, poľných ciest, ľahkého horského terénu, starých asfaltiek. Poskytuje pohodlie podľa náročnosti terénu. Čim je však terén náročnejší, tým prichádza viac bolesti z otrasov. Som vďačný, že som na ňom zajazdil 18.000 km v za 19 mesiacov. Spoznal som Tribeč, Štiavnicko, tak trochu aj Vtáčnik a Pohronský Inovec. Dnes gravel slúži ako cestný bicykel. Zatiaľ neplánujem sa vrátiť späť na štrkové cesty. Tréningy na ceste majú svoje výhody. Jedna z nich je, že za pomerne krátky čas viem prejsť väčšie vzdialenosti. Teda pokiaľ nefúka silný vietor.

Jazdy lesom majú svoje čaro. Mne trvalo zopár jázd aby som si ich všimol. Za mňa ideálny spoločník na takéto jazdenie je práve horský. Po roku jazdenia mi ukázal koľko veľa sa mam ešte učiť, aby som sa stal dobrý jazdec. Či ide o techniku jazdy, zlepšenie kondície, vnímanie okolia počas jazdy, sústredenosť, dopĺňanie energie, regenerácie a v neposlednom rade užívať si kilometre a les. Stále som zelenáč, ktorý je na začiatku spoznávania.

Oddych, vypnutie, vymazanie myšlienok, spoznávanie seba, okolia, adrenalín, orientácia v teréne. Mnoho ďalších maličkostí, ktoré sa dejú práve v horách. Nesmiem zabudnúť na technické záležitosti, pravidelnú údržbu, servis. Zábavu, ta má svoje dôležité miesto. Preto jazdím v horách. S tým všetkým rastie aj kondícia a lepšia forma.

Článkom chcem poďakovať Karolovi z Nitry, Tomášovi od Vrábeľ za ukázanie a nasmerovanie k horskej cyklistike. Martinovi z Nitry za to že ma vytiahol na jazdu pri ktorej sme stretli Tomáša, ukázal mi prvé miesta na tribečsku, aplikáciu pre športovcov. Nezabúdam ani na sponzorov, najbližších, ale aj ľudí ktorých spoznávam po cestách, alebo tu na internete. Samozrejme ďakujem aj sebe, za to že som prišiel na to čo mi robí radosť.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter