Šport

Nová Baňa, Štále a makačka v kopcoch

3. apríl 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Najkrajšie výjazdy často začínajú nenápadne. “Som na chate v Jedľových cez víkend, mohli by sme dačo pojazdiť. “ Tým, že je moja najobľúbenejšia časť tribečska uzatvorená pre turistov, dal som dokopy krátky výjazd na miestach o ktorých som doposiaľ čítal články. Teda ako je u mňa zvykom, bola to kombinácia miest, ktoré poznám a ďalšie práve idem spoznať.

Na plánovanie trasy používam asi najznámejšiu aplikáciu, ide o mapy cézet. Mám ju rád, nakoľko je jednoduchá. Väčšina ciest ktoré sú zaznačené aj v skutočnosti existujú. Mapy sú prehľadné, dajú sa používať ako navigácia a taktiež inšpirácia. Skúšal som aj ďalšie aplikácie na navigovanie v teréne, no tie ma dosť pomýlili. Ono asi každá z nich má nejakú výhodu a taktiež svojich obľúbencov.

Ešte jedna maličkosť, tým že môj stroj je zrelý do servisu na výmenu asi všetkého. Snažím sa vymýšľať trasy, tak aby sa šlo hlavne do kopca a zjazdy neboli moc rýchle. Lenže to som ani len netušil, čo všetko bude v teréne. Sem treba isť naozaj s dobrým strojom, kondičkou. Ideálne by bolo ovládať aj techniku. Nakoľko miestami je terén náročnejší.

Výjazd začína od Osnej doliny prijemným stúpaním na Veľký Inovec. Cesta je stará lesná asfaltka, ktorá pred koncom pritvrď uje stúpanie. Ide sa cez hustý les, vedľa cesty je potok. Skvelé miesto na letné tréningy. Približne v strede cesty je malá chatová osada Krtinová. Všetko pôsobí ako rozprávka. Veľký Inovec je zaujímavé miesto na turistiku a tréningy. Chodí sem mnoho ľudí. Len nie je tak spopularizovaný ako Tribeč.

Z Veľkého Inovca sa šlo na Drozdovo. Nádherné výhľady sa ukážu priamo zjazdovky. Tu sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane. Je vhodná viac pre horské bicykle. Pokračuje sa cez osady. Ide sa kúsok po asfaltke, potom spevnených cestách až sa napája na cyklotrasu Bajkom okolo Hrošovho vrchu. To sme opäť v lese, čaká nás nádherný zjazd lesnou zvážnicou až do Novej Bani. Po ceste míňame starú zjazdovku Zamrznutú hôrku, domček na strome, niekoľko studničiek. Ďalej sa pokračuje cyklotrasou Bajkom ponad vodopád.

Prichádzame na Štále. Otvoria sa nám výhľady na novobansko. Ďalej sa pokračuje nad malým banským mestom. Takto to tu vidím po prvý krát. Vedel som, že je to tu rozsiahle, no netušil ako veľmi. Striedajú sa miestne komunikácie so spevnenými cestami. Niektoré prevýšenia dajú zabrať a preveria asi každého športovca. Chvíľu sa krútime ešte stále hore nad mestom.

Prichádza prvá technická výzva. Spadnutá reťaz. Na prvý pohľad nič vážne. Po chvíli narábania, sme prišli na to, že niečo v prehadzovačke sa zlomilo. Ak by som tu nemal parťáka, ktorý bol technicky zdatný, asi by som tam ostal dodnes. Po pár minútach sme všetko rozchodili a pokračovali v ceste. Lepšie napísané v kopcoch.

Tajch. Zaujímavé miesto, ktoré patrí medzi obľúbené. Som tu druhý krát a vidím ho z časti vypustený. Dávame prestávku, dopĺňame energiu a vieme, že náš čaká jedno z tých náročnejších stúpaní. Prechádzame na druhú časť mesta. Míňame šachty. otvárajú sa nám výhľady na miesta odkiaľ sme prišli.

Dochádzala nám voda. Našťastie sa snažím plánovať trasy tak, aby boli zdroje vody naokolo. Opäť padá reťaz pri prehadzovaní na najľahší prevod v kopci. Tento krát už oprava bola rýchla. Stúpanie dáva zabrať. Obzeráme sa po mieste kde má byť studnička. V diaľke sa ukázala biela kaplnka pri ktorej mal byť prameň pitnej vody. Bol, voda padla vhod. Doplnili sme zásoby šlo sa ďalej. Kaplnka je známe pútnické miesto. Veľmi pekne udržiavané. Nad ním je parkovisko od ktorého sa chodí pešo hore k rozhľadni.

Za mňa najnáročnejší kopec, ktorý som vyšiel tento rok. Od kaplnky po rázcestie Štamproch bola cesta kamenistá a dala poriadne zabrať sklonom. Niekoľko krát som to chcel vzdať. Chalan čo šiel so mnou, sem tam niečo motivačné povedal a tak nič iné nezostávalo len pokračovať. Ono náročnosť výšlapov záleží od terénu a sklonu a tu to bolo nejako ťažšie.

Tam hore sme si dali prestávku, vydýchal som a šlo sa ďalej lesom na Zbojnícke studničky. Ďalšie prijemné miesto. Ukázali sa aj dych berúce výhľady na kopce a doliny o ktorých zatiaľ neviem nič. Pri zbojníckych studničkách sme si dali vodu a pokračovalo sa ďalej lesom na Kostivrch. Trasa bola naplánovaná aby čo najviac viedla lesom, lúkami a terénom. V týchto miestach taktiež nesklamala. Zišlo sa z hlavnej cesty na Majer, kde nás naháňali dvaja psy. Našťastie nič sa nestalo. Opäť sa otvorili výhľady. Tento krát na lúky a vrchy. Horný a Dolný Pajer, miesta kde sa ako keby zastavil čas, stratil signál a jednoducho ak je niekto fanúšik miest kde je ľudí o niečo menej, tak určite sem sa treba prísť pozrieť.

Pokračovalo sa lesnou zvážnicou na Maras dolina. Tu bola cesta náročnejšia. V týždni tu prebiehala ťažba a tak to tu aj vyzeralo. Šiel som pomalšie, parťák si na horskom stroji užil zjazd. V doline som ho fotil na pamiatku. Bol za pekného, presne tak sa aj patrí, keď si človek užíva jazdu, stroj, podmienky, výjazd.

Kúsok sa šlo po asfaltke, hore kopcom, na horizonte sme sa napojili na cyklotrasu Bajkom okolo Novej Bane, po ktorej sme pokračovali až Hubačov Štál. Tu je potrebné povedať, že cesta je náročnejšia, asi sa sem moc nejazdí. Popadané stromy cez cestu. Jeden úsek som tlačil do kopca stroj. Ide sa cez hustý les, tak tu radšej spievať. Tiež nám tam vybehla nejaká zver z poza zákruty. Na Hubačovom Štále sa už napája na asfaltku a odtiaľ bol už zaslúžený zjazd až do Obýc.

Čestne prehlasujem, že bola to makačka. 62 kilometrový úsek s 2.000 metrovým prevýšením, so zjazdmi, ktoré naozaj sa dajú poriadne užiť. Celá trasa je určite viac vhodná pre horské stroje ľahšími prevodmi. Niektoré kopce dajú poriadne zabrať a neopustia odfľáknuté tréningy. Teda záleží aké tempo sa zvolí a taktiež aký úsek sa vypustí, alebo pridá.

Nová Baňa má čo ponúknuť. Je poprepájaná na všetky smery. Taktiež si tu príde za mňa na svoje asi každý druh cyklistov od cestných, gravel, fitness až po horské. Je nenápadná, rozsiahla, je tu čo objavovať, kde poblúdiť. Možno nie je tak turisticky atraktívna ako iné miesta. No aj to jej pridáva na hodnote. Možno maličkosť, v lese pozor na chlpáčov, je dobré si spievať.

Mapa okruhu: https://mapy.cz/s/hahefukobe (odkaz na trasu na mapy cezet)

Fotky:

Slnko a výhľady

20. marec 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Premýšľam či chcem mať depresiu, alebo nechať veci plynúť tak nejako prúdom. Priznám sa čím ďalej viac ma nebaví myslieť nad tým všetkým čo sa deje okolo a mať názor na všetko. Radšej som na miestach, kde sa pozerám s nadhľadom. Ešte radšej som keď, na tých miestach je ticho, pokoj a sem tam je tam niekto so mnou.

Sledujem predpoveď počasia. Vlastne ďalšia zima za nami. Tento krát čudná, veterná, miestami chladná, daždivá. Mal som šťastie a bežkoval som sa kúsok od Moraviec. Tiež som niečo zajazdil na snehu. Bolo to náročné tréningové obdobie. Tiež sa ku mne dostali technické prekážky, ktoré som v danej chvíli nevedel vyriešiť. Nejakých päť, šesť tréningov sa jednoducho odložilo.

Jedného dňa, bola suchá cesta, bezvetrie, prijemná teplota. Povedal som si, že sa ide von. Niečo z technických náležitostí sa podarilo odstrániť. Lenže prišli nové, tento krát nie na stroji, ale v hlave. Zrazu som cítil aké si uspokojenie, že možno až tak nevadilo vynechanie tréningov. Veď na posteli je teplo, chladnička nie je ďaleko a k tomu ma aspoň nič neboli.

Stál som pred momentom, keď som začal byť za lenivého. Nepoznám v mojom okolí nikoho, kto rád trénuje. No vieme všetci, bez tréningu bude veľmi náročné čokoľvek vyhrať, alebo zlepšiť. Nie vždy je to o počasí. Častejšie je to o pocite, ktorý nosím v sebe. Ten dokáže narobiť riadne rozladenie naplánovaných tréningových dní..

Neznášam každú minútu tréningu. Tie zvyčajne začínajú asi hodinovou prípravou pred jeho začiatkom. (Jedlo, nápoje, oblečenie, technické zabezpečenie a pod). Plánujem sa zúčastniť súťaže. Len tam bude naozaj dôležité koľko človek toho načinkoval, našlapal, z regeneroval, čím sa napchával. Telo jednoducho neoklamem. Tam je úplne jedno aké je počasie, tlak, vietor, stupne, čo cítim. Samozrejme poveternostné podmienky majú vplyv na výkon. S tým sa však počíta aj na pretekoch.

Ono to zvyčajne všetko poriadne bolí. Činkovanie o šiestej ráno, vyjedanie chladničky o pol ôsmej ráno. Príprava na celodenný tréning. Šlapania v kopcoch, pohyb neznámym terénom, zjazdy po starých zničených cestách. Na konci dňa som prepotený, špinavý asi aj dosť smrdím, nevládzem rozprávať, stáť na nohách. Jem hodinu, či dve v kuse.

Najradšej trénujem sám. Je to osobné. Ide tu o mňa, iba o mňa. Žiadne sebecké náležitosti. Je nad slnko jasné, že mám poraziť iba jedného človeka. Tým človekom som ja zo včerajška. Baví ma to pokúšať sa zisťovať kam ďaleko dokážem zájsť. Koľko toho zvládnem, odflaknem, odfňukám, prekonám.

Raz za čas sú tam vonku podmienky ideálne. Vtedy je sa otvára iný svet. Lesy sú plné ľudí. Výhľady sú neuveriteľné, zákutia ako keby z iného sveta. Motivácie sú najkrajšie zvážnice, kde sú dych berúce výhľady na okolie. Vtedy sa na tých miestach stojí o niečo dlhšie a len tak pozorujú diaľky.

Depresia, či nechať tie myšlienky len tak plávať? Podmienky, ktoré sú vonku neovplyvním. Moje sny asi áno. No nie každý z nich aj dosiahnem. Niektoré prídu bez snahy, ďalšie chcú prepotené trička, alebo košele. Tiež sú tu také, ktoré jednoducho neprídu, ani keby.

Aký to má celé zmysel? Tréning? Život? Koníčky? O niečo sa pokúšať? Výhľady? Vyjedanie chladničiek? Vlastne neviem. Ten čas prejde tak či tak. Možno z menšími bolesťami, menej prepotených tričiek, otázka koľko by sa zjedlo.

Každý z nás má niečo čo chce dokázať. Vedomosti, ktoré postupne naberáme tým, že sa niečomu venujeme majú a budú mať dôležitý vplyv na nás, ale aj ďalšie naše životné oblasti. Tak isto nejako ovplyvňujeme jeden druhého. Ak načúvame, diskutujeme, vyzvedáme sa. Ono hovorí sa o začiatkoch, aké sú náročné. No to nie je pravda, pre mňa určite nie. Najťažšie je pokračovať, keď som už začal. Pretože aj keď to často bolí, sem ta sa ukáže slnko, výhľad a možno ešte niečo čo dokáže potešiť. Len viac dní je bez slnka a výhľadov.

Sitno, Veľký Tribeč a chata pod Vtáčnikom

15. február 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ono ti tie naše hory majú dačo do seba. Veľmi veľa naučia, ak tak chodíme s porozumením a rešpektom návštevníka. Miestami skúšajú odhodlanie, výdrž, trpezlivosť. Taktiež si uvedomujem, že za každým rohom môže čakať nebezpečenstvo ak podcením okolnosti, stane sa zhoda náhod, precením svoje sily, schopnosti.

Každý z nás ma svoje kopce na ktoré máme vyjsť. Píšu sa o nich knihy, skladajú piesne, básne. K tomu zdobia panorámu a svoje okolie. K niektorým ma priniesli kamaráti, o ďalších mi povedali, a tie zvyšné som našiel sám. Ešte je tu jedna kategória, to sú všetky tie o ktorých zatiaľ neviem že sú. Nesmiem zabudnúť na tie, ktoré nenájdeme v horách, ale v našich mysliach.

V mojom okolí je z čoho si vybrať. Vnímať tak viac som ich začal až keď sa začalo s bicyklom. Pred tým som pár krát bol na Veľkom Inovci, raz na Veľkom Tribeči, Vtáčniku, zopár krát som si vybehol na Sitno a ďalšie okolité vrchy na štiavnicku. Nie každý výstup hore bol pre mňa aj výnimočný. Iste páčilo sa mi tam ísť, ale že by ma lákali, o tom sa moc povedať nedá. Na pešiu turistiku moc nie som.

Ono tie kopce ma začali lákať postupne. Ako som objavoval k nim možné trasy, skôr či neskôr sa šlo hore. Úplne prvé bolo Sitno. Nejako cez aplikáciu sa podarilo naplánovať cestu, nabalil batoh jedla, vody, dofúkali sa plášte a šlo sa. Ciel bol len jeden, dostať sa hore na Sitno a vrátiť sa. Veľkú časť cesty som poznal, zvyšnú vôbec nie. Zaskočili ma všetky tie stúpania v okolí Pukanca, Jabloňoviec a Prenčova. Pred Svätým Antonom pri odbočke na Sitno, prišli myšlienky, že teda dnes nie je ten deň. Niečo sa zjedlo, vyfúklo a pokračoval som hore. Stúpanie je miestami nepríjemné, zato výhľady skvelé. Pred vrcholom preverí posledné stúpanie, ktoré je asi najprudšie z celej cesty. To som neznášal ani keď som tadiaľ behával. Samozrejme v duchu som volal na sitnianskych rytierov aby prišli ma trochu potlačiť.

Druhé miesto bol typ od skúsenejšieho jazdca. Partizánska chata pod Vtáčnikom má svoje čaro, Výhľadov je pomenej. Cesta asfaltová až po chatu. Kúsok odtiaľ Vtáčnik a Pokutský vodopád. Stúpanie je príjemné, preverí úsek pri Ivanom salaši. Hore pri chate sú lavičky. Tak po stúpaní si je kde vyfúknuť. Po ceste je aj prameň vody, pripomína gejzír, príjemné osvieženie hlavne v lete. Len pozor na hady, tých tu je celkom dosť. Zaujímavosťou je Pokutský železničný viadukt, ide o pozostatok starej horskej železnici. Od chaty na Vtáčnik je to približne tri kilometre do kopca po ťažšej horskej zvážnici. Zatiaľ som sa po nej neodhodlal isť. Možno keď vymením stroj.

Veľký Tríbeč je vrch ktorý zdobí panoramatické výhľady v okolí Nitry, Topoľčian, Vrábel, Zlatých Moraviec. Samozrejme je ho možné registrovať aj z ďalších miest. Nejako som mal pred ním doposiaľ najväčší rešpekt. Pred výstupom som vedel iba toľko, že cesta od sedla na vrchol je riadna makačka a nie je moc vhodná pre typ bicykla čo jazdím. Miestami som musel bicykel tlačiť. To bol aj hlavný dôvod pre ktorý som sa vyhýbal vrcholu. Tiež z hora nie je žiaden výhľad. Aj keď už roky sa rozpráva o rozhľadni. Okolo vrcholu je starý val z kameňov, je stále viditeľný. Vraví sa, že tu bolo hradisko. Zaujímavosťou je, že tu už niekoľko rokov po sebe býva svätá omša. Veľa ľudí považuje najvyšší vrch tribečského pohoria za magicky a záhadný. V noci tu dokonca prespávajú turisti v stanoch.

Tieto tri miesta pre mňa znamenajú aké si pomyslené body od ktorých sa odrážam v ďalších cestách. Či už sa jazdí po pri nich, alebo sem tam sa odbočí aj hore k nim. Taktiež slúžia pre ma ako navigácia. Rád sa k ním vraciam, aj keď dnes už viem, že vyjsť hore bude trochu bolieť.

Cesty na vrchol majú spoločné niekoľko náležitostí, zvyčajne pred vrcholom sa ide do prudšieho stúpania a prevýšenia dajú riadne zabrať, cesty zvyčajne bývajú ťažké horské. Sem tam aj niekoho stretnem, prehodíme pár slov a pokračuje sa ďalej.

Tam hore je aká si zvláštna energia. Možno to je len pocit po náročnom výstupe. No aj práve preto sa tam oplatí ísť. Kto vie. Nie na každý vrchol vedie cesta, chodník. Nie vždy je z hora najlepší výhľad. Pozor na zjazdy dole, tiež dajú zabrať.

Tam v horách je úplne iný svet. O dosť ťažší, nič sa tam neodpúšťa. Nečakane skúšajú. Taktiež vedia dobiť energiu pre ďalšie putovanie svetom. Aj preto často stretávam mnoho známych práve v lesoch a na ich vrcholoch. Vlastne vďačím mojím známym a aj menej známym za to, že ma štuchli a ukázali mi krásu ktorá je okolo nás.

Páči sa mi, že vďaka vrcholom, sa môžem pozrieť na svet z hora. Zlepšovať moju výdrž a silu. Prísť na iné myšlienky, spoznať okolie, druhých ľudí a v neposlednom rade seba. Každý vrchol zo sebou prináša skúšku. Nemusíme zvládnuť ani jednu, len je dosť veľká šanca, že sa nedostaneme hore. Toto všetko je dobrovoľné, ale nejako verím že sa oplatí isť pozrieť hore a to nie len na Veľký Tribeč, Sitno, či chatu pod Vtáčnikom.

Obľubené miesta, časť druhá

31. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Hovorí sa, že je veľmi ťažké začať. No niekedy mám pocit, ako keby bolo ešte ťažšie pokračovať. Lebo sem tam zakopneme, zamotáme sa, stratíme pohľad na horizont počas vykonávania toho čo sme začali. Vtedy prichádza k najviac k vyhováraniu, vymýšľaní príbehov, uisťovaní ako je vonku zlé počasie, ako niečo bolí a pod. Dobrá správa je, ak budeme pravidelne pokračovať, stane sa z toho životný štýl a od toho sa už nebude také ľahké vzdialiť. Len to možno potrvá nejaký ten piatok.

Mám rád našu prírodu, zákutia, neznáme dediny, chotáre, poľné cesty, výhľady, nekonečné stúpania. Najradšej sa k takýmto miestam dostávam na bežkách a ešte o niečo viac na bicykli. Pre mňa je bicykel prostriedok k dobrej postave, k zlepšeniu kondície a dopravný prostriedok s ktorým do hodiny, dvoch viem byť v úplne odlišných regiónoch, svetoch. Samozrejme ak funguje všetko tak ako má.

Ako tak jazdím hore dole po našich chotároch, dostávam sa k miestam, ktoré si obľúbim. Vraciam sa k nim nespočetne krát a to tak, že ich zahrniem do svojich tréningových okruhov. Na ďalšie miesta natrafím náhodne, zablúdim, nájdem na mapách, či dostanem tip. Úplne najradšej mam miesta odkiaľ sú najkrajšie výhľady, žiaden signál, studnička s pitnou vodou a samozrejme s batohom plným jedla pri sebe.

Klastavskú dolinu som objavil náhodne. Jazdil som cez Klastavu asi tri/štyrikrát, keď v strede obce sa zrazu vynorili cyklisti zo smeru ktorým som dovtedy nešiel. Stáli pri smerovníku na ktorom bolo uvedené Ladzany osem kilometrov. V tom týždni sa ku mne dostal článok o Klastavskej doline a jej zaujímavostiach. Neprikladal som mu pozornosť. Až pokiaľ som nezbadal tabulu. Pri najbližšej jazde som už v Klastave odbáčal doľava na Ladzany. Môžem povedať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Mierny zjazd až do Ladzian po celkom dobrej lesnej ceste, vedľa potoka, v lese, za každým stromom som v mysli videl hnedé chlpaté zviera. V lete naozaj skvelé osvieženie. Šiel som tadiaľ asi zo sedem krát, vždy smerom na Ladzany a medveďa som nestretol. Iba jedného, či dvoch cyklistov. Klastavská dolina v sebe ukrýva kus histórie, miesta na turistiku a nádhernú lesnú spojku. Z Ladzian jazdím následne výlučne na Žemberovce. Klastavská dolina je súčasť Turčiansko – Kremnicko – Štiavnickej cyklomagistrály pod číslom 032. Ozaj a v Klastave nájdeme tufové pivnice (dúpence) oplatí sa ich pozrieť.

Stúpanie na Trojchotár (Mišov vrch) mi ukázal kamoš Martin. Spočiatku som bol skeptický z celého pohoria Tribeč. Veď ako správny neznalec som veril na všetky príhody z Trhliny, medvede, strašidlá, duchov a na tajnú podzemnú mimozemskú základňu. Martin mi ukázal azda najznámejšiu cyklotrasu v južnej časti pohoria. Upokojil ma, že teda zatiaľ s ničím podobným sa tu nestretol. Trasa začína od Kompanovej Lúky. Dostaneme sa sem z Kostolian p. Tribečom, Jelenca, Velčíc alebo Zlatna po asfaltovej ceste. Úsek Jelenec – Jedliny je asfalt už dosť zodratý. Nie je moc vhodný pre cestné bicykle. Stúpanie od Kompanovej po Trojchotár je približne päť kilometrov a s prevýšením približne tristo metrov. Vrchná vrstva oblečenia sa zvlieka pri bývalej ministerskej chate. Sú tu nádherné výhľady na majestátny Veľký Tribeč, severnú časť pohoria, a taktiež je výhľad dole na Sľažany a požitavsko. Z Trojchotára nie je žiaden výhľad. Pokračuje sa doprava na Sedlo pod Rakytou. Samozrejme dá sa prejsť na Mišov vrch, Medvedí vrch, alebo pokračovať ďalej pri najznámejšiu autobusovú zástavku a odtiaľ na ďalšie miesta Tribečska z Topoľčianskej strany pohoria. Na Trojchotáry je často chladnejšie, sem tam tu aj pofukuje, preto čím skôr pri smerovníku nezabudnúť obliecť si bundu. Nachádza sa vo výške 679 metrov nad morom.

Tip na Vlkovadovú som dostal od miestneho cyklistu. Vravel, že ide o nádherne miesto v severnej časti pohoria Tribeč. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Moja jediná obľúbená je od stúpania hore Nestašovou a Kalinovom od lúky kde stúpanie konči sa odbáča hneď doľava. Berie sa druhá horská cesta s ďalším krátkym stúpaním. Na križovatke sa odbáča doprava a asi po pár metroch sa objaví lúka a približne v jej strede je prameň Vlkovadová. Miesto je nad Skýcovom a Hostiami. Vždy sa tu zastavím, je možné tu sledovať stopy medveďa, dva krát som tu zazrel jeleňa. Miesto ma pravú horskú atmosféru. Ticho, úplný pokoj, prerušuje hukot vody z prameňa. Je to pre mňa prijemná zástavka z veľmi peknej časti cesty, ktorá pokračuje cez Kraje, Lúky pod Kruhom, žrebčín Backová až do Topoľčianskeho parku. Jazdím výhradne smerom akým uvádzam. Je to čerešnička za vyšliapanými kopcami. Ide o horskú nespevnenú cestu, takže moc sem nechodím ak je blato. Malé upozornenie, treba si tu pospevovať, niekoľko krát tu bol spozorovaný hnedý chlpáč.

Sem som pôvodne chcel isť s mojou cykloparťáčkou, ktorá pripravila miestny okruh od Hostí cez Penhýbel. Ten sme spolu upravili, až tak, že sa z neho stala moja najobľúbenejšia cyklotrasa na Tribečsku. Na dvojkríž sme sa vtedy nedostali, nakoľko sme nesprávne v hore odbočili. Možností ako sa sem dostať je niekoľko. Budem prezentovať moju a to je od Hostí po stope bývalej horskej železnici. Na rázcestí pri bývalej uholnej bani Viktória doľava. Áno, ta najmenej zjazdená horská cesta hore kopcom je tá správna. Stúpanie je krátke, záživné a odmena je nádherný výhľad na okolie Jedľových Kostolanian. Toto miesto je ideálne pre nadšencov horskej cyklistiky, turistov, ale aj na rodinné výlety. V lese sa spieva, sem tam tu stretneme poľovníkov. Oplatí sa zo sebou zobrať aplikáciu do telefónu aby sme sa rozhliadli aká krása Tribečských kopcov je okolo nás. Tieto miesta nie sú tak z popularizované ako južná časť, ktorá ožila hlavne vďaka kultu Trhliny. Práve preto sem veľmi rád jazdím. Na nasledujúcom linku je odkaz z celého okruhu trate, otvorí sa na stránke mapy cz: https://en.mapy.cz/s/huvogevojo No a práve z toho miesta je vidieť veľkú časť okruhu. Je krátky, intenzívny zážitkový a zavedie na také miesta o ktorých mnoho z nás netuší. Vždy keď ide niekto so mnou na tento okruh, pri dvojkríži v Jedľových Kostoľanoch na tomto mieste ukazujem rukou kadiaľ pôjdeme. Taká maličkosť, terén je z veľkej časti horský náročný, je dobré mať široké gumy, väčší rozsah prevodov a aspoň odpruženú prednú vidlicu. Ja to tu zatiaľ jazdím na graveli a dosť to trasie.

Obľubené miesta, časť prvá

17. január 2024 Michal Boťanský šport - Všetko

Už nejaký čas čo jazdím hore dole po Slovensku. Mám to šťastie, že spoznávam miesta, ktoré su za rohom, za dedinou, ale aj trochu ďalej. Keď som začínal s bicyklom, tak bola to taká zábavka. Vôbec som to nebral vážne, na prvom mieste boli bežky (letné aj zimné). Jazdil som po okolí a nejako ma to nebralo. Bolel ma zadok od sedla, kopce tak to bol otras. Ako po pri tom si mám všímať okolie? Lenže niekto mi ukázal, že tréningy môžu byť o zábave, spoznávaní, radosti, ale aj poriadnej makačke.

Ako tak sa jazdilo pravidelne, prichádzali rôzne tipy na miesta kde by som mal isť sa pozrieť. Asi som mal šťastie, no všade kam som sa pohol niekto niečo našepkal. Veľkou pomocou bola a stále je najznámejšia mapová česká aplikácia a tiež sociálna sieť pre športovcov (tá oranžová). Už dnes máme k dispozícií vylepšováky ako napríklad ako frekventovaný je úsek po ktorom chceme prejsť, alebo či vôbec niekto po ňom jazdí. Aj takéto vylepšenia vedia ušetriť mnoho nepríjemností a priniesť nás na miesta o ktorých sme ani len netušili.

Kombinácia tréningov a spoznávania sa u mňa ujala veľmi rýchlo. S pribúdajúcou kondíciou prichádzali aj dlhšie výjazdy. Čo sa najviac ujalo, je stanovenie záchytného bodu v tréningoch. Stanovil som si presné miesto kam sa chcem isť pozrieť. Následne sa plánuje cesta tam a taktiež späť. Mám dve pravidlá, pokiaľ je to možné isť vždy inou cestou tam a späť. Druhé pravidlo hlavne aby boli stúpania v kopcoch. Inak ako keby som nebol.

Ešte jedna maličkosť. Na nových miestach z času na čas stretnem nových ľudí. Nadviazať rozhovor je príjemnou povinnosťou. Ktorá začína obľúbenou otázkou: “odkiaľ idete?”. Sem tam dostanem tip na ďalšie miesto, získam kamošov, alebo len tak pokecám. Druhá maličkosť, čo sa mi osvedčila, ak môžem pomôcť tak pomôžem. Na jednom tréningu som najskôr dofukoval niekoho koleso, potom lepil topánku a nakoniec opravoval môj vlastný defekt. Preto je dobré nosiť zo sebou výbavu aspoň základnú, tyčinku navyše a pod.

Obľúbené miesta, bude séria článkov, kde budem postupne predstavovať miesta, ktoré som navštívil, všimol som si ich a niečo k nim napíšem. Nájsť na mapách ich bude jednoduché, ak nie tam mi napíšte. Som zvedavý kam nás tieto články zavedú. Prvých päť zaujímavých miest, ktoré mám rád a často k nim jazdím.

Les pod Čiernym Hradom, Pohorie Tribeč, kúsok od Zlatna. Zlatno a Jelenec spája stará asfaltová cesta. Miestami je opravená, miestami by asi chcela opraviť. Je to azda najobľúbenejší úsek turistov, cyklistov. Ide o nenáročný terén približne 17 kilometrov dlhý. Je to oficiálna cyklotrasa, turistický chodník. No treba dať pozor, jazdia tu lesníci a sem tam sa tu aj ťaží. Každý úsek cesty ma atmosféru, výhľady. No les pod Čiernym Hradom je asi najzvláštnejší v každom ročnom období. Stretneme tu azda najviac turistov. Zver takmer žiadnu. Nie je na ňom nič strašidelné, ale viac magické. Hlavne západy slnka, alebo po tme.

Nestašova, Pohorie Tribeč, Hostie. Priznám sa, že neviem o nej vôbec nič. Je pre moje tréningy dôležitou spojkou a nie len moje. Tu je možné stretnúť cyklistov z celého regiónu. Je to jediná asfaltová spojka z Hostí na okresnú cestu Skýcov – Veľké Uherce. Je tu zákaz vjazdu všetkým motorovým vozidlám, okrem lesnikov. Taktiež je možné cez Drahožicu prejsť do Veľkých Uheriec. Nachádza sa tu prameň Nestašová. Niekoľko menších jazierok, kopa zákutí, križovatiek s lesnými cestami a samozrejme nádherné stúpanie. Mám veľmi rád toto miesto, nakoľko odtiaľto je možné prejsť do mnohých zákutí tribečských lesov, ďalších studničiek, nádherných miest. Mnohé moje tréningy prechádzajú práve cez Nestašovu. Možno by bolo dobré pripomenúť, že tu je možné vidieť viacero zvery a tiež kúsok pod lúkou sa mení počasie k chladnejšiemu.

Stúpanie na Malú Lehotu od Machuliniec, Rajnohov Štál. Ide o jedno z najdlhších stúpaní na Slovensku. Tiahne sa v doline, ktorá rozdeluje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Cesta je asfaltová, jazdia tu autá, aj technika, Je dobré si dať pozor. Komunikácia je od JEdlových Kostolian až po Malú Lehotu v horšom stave. Stúpanie je tiahle a náročné iba tak ako si ho správíme. Prejdeme zákutiami. Uvidíme Živánsku vežu, Vrch Včelár, pozostatky starej horskej železnice, ktorá išla z Hostí, možeme si odskočiť do starej bane Viktória, do Jedlovýcch Kostolian na Drieňovú, Velkú Lehotu, Penhýbeľ. Pozor na hady, hlavne na jar na krajoch cesty. Tiež sa hovorí, že tu sem je možné vidieť medveďa ako prechádza z pohoria do pohoria. Pri prvom moste nad Žitavou sa vždy ochladzuje. Výhlady od Debnárovho Štálu začnú byť uchvatné, hlavne na ak je príjemná teplota. Na konci cesty pri čerešniach sa oplatí nachvílu zastaviť a poobzerať po okolí. Rajnov Štál rád navšetvujem hlavne keď je v horách blato, alebo cez leto. Teplotný rozdiel cítiť.

Poza bučky, stará asfaltová cesta, ktorá spája Nevidzany a Nemčiňany. Ak je sucho a chcem isť mimo aut, tak práve tadiaľto začína asi najviac mojich tréningov. Vládne tu pokoj, výhľady na polia, les a Tribečsko. Ide o prijemné striedanie nenáročných stúpaní a klesaní. Jazdí sa tu ako na húsenkovej dráhe.Sem tam tu stretneme auto, cyklistov, miestnych turistov a techniku. Skvelo sa tu dá pripraviť na náročnejšie úseky tréningu a ešte ku koncu čaká prémia v podobe klesania od Nemčinianských viníc do dediny, alebo zjazd do Nevidzian. Treba isť opatrne. Rád jazdím na obe strany. Cítiť tu taký pokoj a nadhľad. Najkrajší výhľad sa ukáže pred vodárňou Červený Hrádok na veľkú časť tribečska. Nerád tu jazdím, keď intenzívnejšie prší, je tu blato a mláky na ceste.

Brána na Krížnych cestách, Malá Lehota. Koniec asfaltky a začiatok lesnej cesty, ktorá pokračuje k Debnárovmu Štálu. Na začiatok dôležité pripomenutie: brána sa vždy za sebou zatvára. Patrí sa to. Ide o miesto kde sa stretávajú dva svety v tom istom lese. Tiež treba pripomenuť, že je fajn si zaspievať. Pobehuje to medveď. Pár krát sme sa už stretli. Miesto najradšej navštevujem na jar, leto a skorú jeseň pokaiľ ešte nie je veľa listov na ceste. Terén je miestami náročnejší na prejazd. Teda záleží aké máme plášte. Ono sa to nezdá, ale jazdí tu dosť ľudí. Miesto má pravú lesnú atmosféru a ktomu je 600 metrov nad morom.

Toto je mojich prvých obľúbených päť miest. Sú zoradené náhodne bez poradia. K nim vedú rôzne cesty, skratky. Je na nich možné uvidieť mnoho sveta, výhľadov, zákutí, ktoré sú od nás vzdialené len niekoľko kilometrov. Tieto miesta mám rád aj preto, že tu cítim pokoj, zvuky lesa a niekedy úplne nič. Som presvedčený, že takýchto miest máme naokolo viac ako si myslíme, no zatiaľ o nich možno nevieme.

Štrnásť, tisíc a kopce

3. január 2024 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Na začiatku je dobre pripomenúť že nasledujúce čísla vôbec neboli plánované. Prišli postupne. Dnes viem, že je možné na trénovať o mnoho viac. No je potrebná dávka dobrého organizovania času, pravidelného servisovania, regenerácie a samozrejme doplňovanie energie. Lenže v začiatkoch mojej prvej celej sezóny ,som ani len netušil, čo všetko ma čaká.

Nie je tajomstvo, že rok dvetisícdvadsaťtri mal byť o intenzívnejšom jazdení, spoznávaní a radosti. Z veľkej časti sa to aj podarilo. Miestam bolo o niečo viac bolesti, ťažkých tréningov, technických výziev, ktoré narúšali radosť. Technika ma štvala viac než dosť. Neustále vŕzganie, šúchanie, výmena komponentov, návšteva servisov, defektov, prasknutých laniek, kaziet, prevodníkov, reťazi, bŕzd. Ale to asi patrí k tomu. Ešte nemôžem zabudnúť na jedlo. Trvalo pekne dlho, pokiaľ som sa naučil ako správne dopĺňať energiu počas tréningov.

Keď som začínal z trénovať v roku dvetisícdvadsaťdva, bolo to aké si spoznávanie okolia, vozenie, zistenie čo by som mohol dokázať. Prvá sezóna trvala štyri mesiace. Prešiel som dvetisíc kilometrov. Najviac nepríjemné to bolo v kopcoch, taktiež v nepoznanom teréne a v zime. Často som blúdil. Zašpinil od blata, opravovania spadnutej reťaze. Hladoval, bol smädný, cítil chlad, hlavne na ruky a chodidlá. Nejako som tušil, že ak chcem dosiahnuť lepšie výsledky, bude treba asi niečo upraviť.

Pomohli mi informácie z odborných internetových for, rôznych skupin a socialnej sieti pre športovcov. Taktiež ako som sa prezentoval na sieťach novou záloubou pribudali ludia, ktorí taktiež jazda a snimi tiež nové informácie, vedomosti. Vlastne už trebalo len jazdiť. S novou sezonou prišlo aj stanovenie ciela. Znel vtedy odvážne sedem tisíc kilometrov a k tomu nejaké kopce bude to fajn. Hned v januári sa podarilo aj vdaka počasiu čosi našliapať. Prvý krát som mal výmenu názorov z polovnikmi, nechceli ma pustiť po oficialnej trase. Mal som čakať dve hodiny, alebo ist späť. Nakoniec sme sa dohodli a pokračoval som ďalej.

Február priniesol sneh a prechladnutie kolena. Na celý mesiac lekár dal zákaz športovania. Môj ciel o sedem tisíc kilometroch sa rozplynul. V marci prišiel rozbeh trochu pomalší po chorobe. Myslím, že sa oplatilo pomalšie tempo. V apríli som zdvojnásobil najazdené vzdialenosti. Jazdili sa dlhšie trasy, už bolo menej blata v lesoch. Máj bol tiež fajn, prišlo teplejšie počasie a sním hlavná časť sezóny. Naozaj som ani len netušil, kam zájdem.

Kopce, lesy, zvážnice, výhľady a horské pramene. To boli základné elementy plánovania tréningov. K tomu túžba po vzdialenostiach. Prvé prekonanie dvestokilometrového výjazdu bol skvelý pocit. Neskôr prišlo dvestotridsať kilometrov. To sa prešlo od Partizánskej chaty pod Vtáčnikom, cez Štiavnicu, Dudince, Kalnú nad Hronom. Počas tohto výjazdu som sa prvý krát priotrávil vodou z lesnej studničky. Bolesť brucha bola neskutočná. Našťastie prešla za pár dní. Týmto výjazdom sa dvestovky stávali bežne prejdené vzdialenosti.

Všetok voľný čas sa venoval tréningom. Upratal som čas, priority. Futbalové víkendy skončili. Od začiatku leta sa trénovanie zintenzívnilo. Prišiel som tým aj o mnoho ľudí, s ktorými sa trávil čas na futbale, alebo schôdzkami v rámci týždňa. Je to asi prirodzené. Prichádzajú ľudia čo chcú so mnou tráviť čas na tréningoch, chcú si vymeniť skúsenosti, pohľady. Nikto z tých ľudí nie je lepší ani horší. Jednoducho máme odlišné, alebo spoločné záujmy v tejto chvíli.

Bicykel nie vždy je o radosti, hlavne ak sa jazdí v kopcoch, daždi, v protivetre alebo v chlade. Tu je asi dôležité spomenúť, že najlepšie tréningy boli vždy keď nebolo všetko na sto percent v poriadku. Najrýchlejšie časy som dosiahol v najväčších bolestiach, niečo bolo pokazené. Taktiež je dobre podotknúť, že mňa bicykel až tak nelákal. Taký najväčší inšpiračný zážitok sa stal hneď začiatkom jari. Hore Skýcovom ma predbehol pán v rokoch na cestnom bicykli. Dobehol som ho a stihol položiť pár otázok. Mal sedemdesiat dva a jazdí pravidelne okolo stodvadsať kilometrov. Lepšie nakopnutie nemohli ani byť. Ďalšie prichádzali postupne, keď som začal prekonávať vlastné limity, alebo som sa dostal na miesta, o ktorých som pred tým nevedel.

Štatistiky roku 2023: (prejdená vzdialenosť, prekonané výškové metre, aktívne kilokalórie, počet tréningov, dlžka tréningov)

Jan: 619,82 km 7.400 m, 18.040 kCal, 5 x tréning, 29 h
Feb: 55,91 km 545 m 1.569 kCal, 1 x tréning, 3 h
Mar: 699,11 km 8.983m 21,881 kCal, 6 x tréning, 35 h
Apr: 1.430,74 km 16.958 m 42.591 kcal, 13 x tréning, 65 h
Máj: 1.163,96 km, 14.743 m, 34.515 kcal, 12 x tréning, 56 h
Jún: 1.498, 93 km, 14.636m, 42.715 kcal, 30 x tréning, 66 h
Júl: 1.857,15 km, 22.343 m 55.249 kCal 27x tréning, 85 h
Aug:1.663,70 km, 15.534m, 48.602kcal, 27 x tréning, 76 h
Sept: 2.054,45 km, 23.651m, 61.131 kcal,29 x tréning, 96 h
Okt: 1.877,16 km, 21.707 m, 55.884 kcal,31 x tréning, 85 h
Nov: 722,45 km, 8.615m, 21.249Kcal, 12 x tréning, 34 h
Dec: 416,78 km,4.838m, 12.897 kcal, 4 x tréning, 20 h

Myšlienky z roku 2023:

Neboj sa jesť
Pýtaj si radu, ak niečo nevieš
Neboj sa nájsť novú cestu
Odboč na miesta na ktorých si nebol, vrátiť sa môžeš vždy
Bacha na brzdy, prehadzovačky, stredy, nech je všetko namazané, vyčistené, dotiahnuté
Neboj sa jazdiť sám
Nie si najlepší, no môžeš byť lepší ako pred rokom
Snívaj, plánuj, maj ciele, pokúšaj sa, jazdi
Sem tam sa niečo pokašle
Zavolaj kamošov, prispôsob sa im, zabávaj sa
Nezabudni na fotku, video raz sa pozrieš späť
Vždy sa pozdrav
Nehádaj sa, keď ti niekto vojde do cesty
Pozor na turistov, psov
Sem tam potlač limity, no viac si užívaj
Niečo by si mal vydržať
Spoznávaj nové miesta
Vychutnávaj si výhľady
Zájdi veľké vzdialenosti
Činkuj pravidelne, to je jedno koľko máš rokov
Alkohol nechaj na poličke, pivo na bicykel nepatrí

September a október boli jednoznačne najnáročnejšie mesiace v roku. Nie len v prejdenej vzdialeností, v kopcoch, ale aj v objavovaní nových miest, prekonaní limitov. Hlava pracuje inak keď jazdím na miestach ktoré poznám, ako na miestach kde som doteraz nebol. Mal som šťastie aj na počasie. Vlastne aj na miesta na ktorých som bol.

Jeseň prišla náhle, s ňou chrípkové obdobie. Zrazu tu bol sneh, mráz a tréningy sa skracovali. Jazdenie v snehu v horách ma svoje čaro. Len vtedy sa už moc nejazdí na rýchlosť, ale skôr pre radosť. Už som cítil, že mám dosť a potrebujem ubrať. Dva krát ma chytila chrípka. Prvý krát prešla rýchlo a druhý krát sa ťahá o niečo dlhšie. Koniec roka som chcel stráviť v sedle. Žiaľ tento krát to pre chorobu nebolo možné.

Ak sa pozerám späť za celým rokom bola to neskutočná jazda. Netreba zabudnúť na prvú nočnú jazdu tribečskom. Síce to bolo nejakých 15 kilometrov cez tmavú horu, ale adrenalínový zážitok bol neskutočný. Nekonečne poľné cesty v okolí Nitry, štrkové cesty pri priehrade Kráľova, či tie nekonečné stúpania po tribečských kopcoch. Tak isto je dobre spomenúť ľudí, čo ma podporujú. Bez nich by to šlo o dosť ťažšie.

Najlepšie výjazdy – tréningy boli vtedy, keď nebolo všetko na 100%. Mnoho mojich rekordov som prekonal práve vtedy. Nerobiť to všetko pre odmeny, ceny, kilometre, výškové metre, spálené aktívne kilokalórie, tepy. To všetko je súčasť cesty, ale ciel to nie je. Sú ľudia, čo jazdia trénujú viac. Necítim, že by som dokázal niečo výnimočné. Práve naopak. Ako tak si všímam, že je možné sa posunúť ďalej. Ak chcem posunúť trénovanie na vyšší level, bude jednoznačne treba investovať do techniky, kvalitnejšieho oblečenia, lepších doplnkov stravy, tréningov a samozrejme dobrej regenerácie.

Takto pred rokom som písal článok o štyri tisíc kilometroch, ktoré som odbehal, odbežkoval, a od bicykloval za celý rok dokopy. Teraz je to o desať tisíc viac. Štrnásť tisíc kilometrov za rok, to je číslo o ktorom som si ani len nedovolil pomyslieť. Dnes je doma. Pocit je to neskutočný, prekonal som seba, zničil som bicykel, nejaké oblečenie, zjedol som niekoľko desiatok kíl jedál navyše. Ak sa pozerám na nový rok, netuším čo prinesie. Je nad slnko jasné, že mám nejaké tie čísla v hlave, ktoré by som veľmi rád prekonal. Ale to nechajme na teraz tak. Najskôr sa musím dať dokopy po chrípke a tiež dať dokopy bicykel.

Rok 2023 priniesol pre mňa: prejdených 14.060,16 km, 159.953 výškových metrov, 416.323 aktívnych kilokalórií, 197 tréningov, 650 hodín odmakaných.

A čo je za tým trénovaním:
je za tým niečo čo som do teraz nedokázal, prejsť neskutočné vzdialenosti, pravidelne trénovanie, isť na súťaž, pozrieť miesta, ktoré som do teraz nevidel, spoznať ľudí, naučiť sa niečo nové a predovšetkým zabaviť sa a po pritom mať dobrú kondičku a mať kocky na bruchu.

Tristoštyridsaťdeväť do cieľa

7. december 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Ak by bola hlavná sezóna, výzva ktorá je predo mnou by bola “vybavená” za jeden víkend, teda ak by nelialo. Ako tak sa pozerám von z okna, je vonku sneh, mokré cesty, miestami ľad. Takmer dokonalé počasie na vytiahnutie bežiek, zimných bežeckých tenisiek, snowboardu. Užívať si zimnú športovú sezónu po niekoľkých rokoch aj tu dole u nás.

Bol január, takmer nebolo vôbec zima. Skôr daždivo, vlhkosť bola tiež vo vzduchu a celkom sa dalo trénovať. Začínal sa nový rok. Hovorím si, ak by sa podarilo zajazdiť päť – šesť tisíc kilometrov v teréne aj nejaké kopce za celý rok dvadsaťtri, nebolo by to zlé. Čísla boli podložené z jesene a začiatku zimy s predchádzajúceho roka. Samozrejme počasie, bez zranení a čo s najmenším počtom technických prekážok.

Január sa podaril výborne, päť tréningov šesťsto devätnásť kilometrov a sedemtisíc štyristo výškových metrov. Ak to dám krát dvanásť, tak ľavou zadnou dosiahnem ciel. Tlapkám sa po pleci, na začiatočníka veľmi dobré číslo.

Prišiel február. Trochu snehu a par dní poriadnej zimy. Šiel som svoj obľúbený horský tréning. Hora pod snehom bola nádherná, riadne chladná a celkom dosť sa šmýkalo. Podcenila sa príprava, oblečenie, čaj, asi aj jedlo. Prišlo prechladnutie. Zasiahol môj doktor. Že vraj mám prechladnuté koleno a bude treba sa liečiť. Takže žiadne tréningy, záťaž, studené sprchy. Celý mesiac sa nešlo von. Ako tak počítam z päť – šesť tisíc zrazu vidím, štyri – päť tisíc kilometrov do konca roka. To som ani zďaleka netušil, čo bude predo mnou.

V marci sa trochu ťažšie rozbiehalo po chorobe. Tréningy boli trochu v kopcoch aj v teréne. Začalo sa spoznávanie okolia máp. Zaregistroval som sa do skupín na sociálnych sieťach, či sietí pre športovcov. Pozeralo so po informáciách, “vychytávkach”, čo zlepšiť. Išlo o aké si vzdelávanie v mojej “štrkovej” disciplíne. Veď idem sa posunúť ďalej, prekonať limity a zdolať ciel. Postupne ako som jazdil, striedali sa miesta terény a začali sa objavoval obľúbené úseky, na ktoré sa vždy rád vraciam v tréningoch.

S letom prišli nove nástrahy. Ako pravidelné dopĺňať energiu, koľko vody zobrať, kde ju doplniť, čo prestávky. V lete sa trénovalo častejšie v horách. Čím viac bolo teplo, pramene v lesoch boli menej pitné, hlavne v tých nižších polohách. Niektoré dokonca vyschli. Nie vždy mi chutilo jest, nie vždy som si zobral zo sebou dostatočné množstvo jedla. Často krát som prestrelil tréning, intenzitou, dĺžkou, náročnosť terénu. Prišlo náročné tréningové obdobie.

Voľno sa všetko venovalo len jednej aktivite. Zlom prišiel niekedy v apríly. Prvých tisíc kilometrov prekonaných.Potom to úž išlo. Máj bol ešte také vozenie. Jún až september sa šlo naozaj naplno. Ak sa obzriem spätne, tej bolesti bolo neúrekom. Prekonaných limitov bolo dosť taktiež. Vybral som si sám, nefňukám. Práve naopak. Veľmi sa teším ak sa pozerám na tie mesiace. Na začiatku roka, sa o takom niečom ani len nepremýšľalo.

Boli tréningy, keď som sa flákal, ľutoval, zmokol, vymrzol. Neznášam protivietor, bočný vietor, studené zjazdy, lejaky, hlad, ľad, smäd, keď ma niečo bolí. Pamätám si, ako som sa zasypal a nevládal isť ďalej. Bolo mi na odpadnutie, vracanie. Nemôžem zabudnúť na zlyhanie techniky, defekty, nekonečné pukanie, praskanie, vŕzganie. Pomohli mi chalani v servise, vzdelávacie videá, tipy a triky od známych v mnohých oblastiach mojej disciplíny. Napriek všetkému, veľká väčšina výjazdov bola poznačená vždy niečím. Lenže boli tu aj dni, keď sa šliapalo jedna radosť, keď sa prekonali limity, fúkalo do chrbta, objavili sa nádherné miesta, výhľady, ľudia.

Dnes viem, že je náročné začať, miestami ešte náročnejšie pokračovať. Dosiahnuť ciel? Nie vždy sa to zdá ako najreálnejšia vec na stole. Mám pred sebou pár voľných dní roku dvadsaťtri a taktiež pár desiatok kilometrov do cieľa. Je možné dosiahnuť cieľ napriek nepriazne počasiu? Zatiaľ neviem. Viem, že dnes ciel už nie je prekonanie hranice štyri, päť ani šesť tisíc kilometrov. Všetko je to odmakané, prekonané, vypotené. Verím, že by to mohol byť začiatok jednej z nových ciest. Aj práve preto je tu posledná časť tréningovej skladačky roku dvadsaťtri. Ďakujem všetkým za podporu. Je ju cítiť, tam vonku.

Nie prestať

22. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Máme tu posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri. Zľahka sa obzerám, čo všetko priniesol, odniesol. Počítam prejdene vzdialenosti, vyšliapané kilometre, vyjedené chladničky. Ako tak plánujem posledné tréningové jazdy ku koncu sezóny. Myslím, že je tu dobré hneď pripomenúť, že to čo sa prešlo bola v januári považované za nemožné. Až koncom leta som ako tak uveril.

Mal som týždeň prestávku. Nejako ma chytil vírus. Dal som sa dokopy, aj tak to nebolo nič vážne. Teda na prvý pohľad sa tak zdalo. Prišiel predlžený víkend. Sním počasie veterné, upršané a chladné. Nie moc najvhodnejšie na trénovanie. K tomu som ešte chcel natočiť nejakú tisícku kilometrov. Šlo sa von pri prvej voľnej príležitosti.

Teraz na jeseň si vravím, mohlo by to byť 13.000 kilometrov za celý rok prejdených. Predpoveď počasia bola neúprosná, no aj tak sa šlo. Po nachladnutí sa nešliapalo najľahšie. Bolo cítiť únavu, tepoty srdca. K tomu protivietor dával riadne zabrať na otvorených priestranstvách.

Tempo nie a nie chytiť. Po prvej časti trate si vravím, ako nemá zmysel tlačiť na pílu. Celý okruh sa šiel výletným tempom. Pokochal jesenným výhľadom v lese. Trochu vymrzol, zanadával na protivietor. Pred koncom ma dostal doteraz najtvrdší pád. Dotrhal som veci, doničil stroj, k tomu kopec rán. O tom niekedy inokedy, keď sa dám dokopy.

Ako som tak večer vyfukoval, tak si hovorím, že telo je asi pretrénované. K tomu chladnom počasí, sa viac nechce, ako keď je vonku príjemnejšie počasie. Pôsobí na mňa , že chce telo ísť v šetrnom režime, prejsť do zimného odpočinku. Takže dostať sa do otáčok bude náročné nie len po prechladnutí, ale aj pre vonkajšie podmienky.

Chcem ešte prejsť tisíc kilometrov do konca roka. Hlave mi pobehujú čísla, mapy tréningov, kopce, kde a kedy pôjdem. Pozerám na predpoveď počasia. Chytá ma panika. Možno sa mi to nepodarí dosiahnuť. Podľa všetkého to takto nepôjde. Hlavnú sezónu som poriadne zatlačil na moje limity. Teraz ak pôjdem von, bude to oslava, akési vyjazdenie na konci roka.

Z hlavy odchádzajú kilometre, výškové metre, priemerné rýchlosti, tepy, vak naplnený polkou chladničky jedla. Snažím sa pripustiť si, ako môžem jazdiť pomalšie, kratšie okruhy, ľahší terén, tráviť menej času vonku. Nie je jednoduché prepnúť z režimu tvrdé tréningy do nižších otáčok. Tréningové nastavenie sa budovalo niekoľko mesiacov. Takmer všetko šlo bokom. Zrazu mám poľaviť?

Pomohol mi ten pád. Dal som sa na ústup, povolilo sa pre bolesti. Bol som vonku hneď na druhý deň, no nešlo sa dvesto kilometrov. Tréningy v chladnom počasí sú náročné na výbavu, prípravu, ktorú ešte nemám tak zladenú. Zatiaľ aj tak len skúšam. Aj keď tuším, že by sa táto celá oblasť mohla posunúť do športovejšieho tempa, možno amatérskych pretekov a nových disciplín. Tiež precestovať a spoznať nové miesta vo svete.

Posledné dni roku s koncovkou dvadsaťtri to bude o odreagovaní, vnímaní prostredia okolo, seba a unášanie sa lesom, chotárom v okolitých obcí, miest. Veď aby sa nevyšlo z toho, čo sa do teraz budovalo. Nemám žiadne múdre myšlienky, na uistenie, že robím správne. Niekde tam vnútri v bruchu, počujem tenký hlas. Treba zjemniť tempo. Zbytočne sa nezraniť. Taktiež neznechutiť si niečo, čo mám rád.

Teraz už viem, čo môžem zlepšiť. Lepšie naplánovať. Aj keď stále spoznávam, učím sa. Tak by to malo byť. Stále som na začiatku. Pár tisíc prejdených kilometrov, nerobí zo mňa profesionála. Som nadšenec, ktorý sa chce venovať niečomu na čo najvyššej možnej úrovni. Tu viem, že bude treba mnoho kilometrov odšliapať ešte, prejsť veľa kopcov, zjesť nekonečné množstvá chladničiek. Taktiež je veľmi dôležité poznať, kedy prekonávať limity a kedy vyfúknuť. Nie prestať, ale povedzme, zjemniť tempo.

Naše pohľady

18. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Vrátil som sa na miesta, kde som predtým chcel neskutočne zapadnúť. Hovorím si dobre, dám tomu šance. Niekoľko dní som v sebe nosil čudný pocit. Hovorím si, že ten pocit klame a nič sa mi nestane. Veď predsa všetko nemôže byť o pocitoch. Lenže opäť zlyhala komunikácia. To čo spôsobovalo nezmyselné cítenie, bolo také jemné hlásenie z brucha. To je taký môj kompas, ten je dôležitejší ako pocity.

Nejako sa zorganizoval čas, priority. Bolo nad slnko jasné, že som neskutočne frflal. Nakoľko bol deň voľna, k tomu malo byť perfektné počasie. Takéto dni jednoznačne chcem tráviť vonku na tréningoch najlepšie v kopcoch. Neskorá jar a skorá jeseň patria medzi najobľúbenejšie obdobia na skvelé výkony.

Všetko prebiehalo v rámci možnosti fajn. Odsýpalo to podľa plánu a javilo sa, že by sme mohli skončiť o hodinu skôr. Pred koncom síce prišli menšie technické náležitosti. Len všetko dopadlo dobre. Práca bola tento krát nenáročná, takže síl bolo dosť aj na neskorší tréning. Už len nasadnúť a začať šliapať do pedálov.

Asi najdôležitejšie rozhodnutie, aby sa dosiahol čo najväčší čas k mojím tréningom, bolo vypustiť všetky aktivity, ktoré s nim nemali žiadnu súvislosť. So sekaním rôznych aktivít prišli samozrejme aj podpichovačky od okolia. Nerád vysvetľujem okolo mojich cieľov. Sú moje, nikoho do nich nič. K tomu energia z vonka zvyčajne uberá cieľom, vzťahom, možnostiam. Takže ak nemá byť vzájomná podpora namieste, čas venujem inam.

Ciel na rok 2023 bol jasne stanovený, prejsť 10.000 kilometrov a 100.000 výškových metrov. Zima a jar boli poriadne náročné. Dni boli krátke, prišlo zranenie. Okolo marca postupne sa začalo zaberať. Čas ktorý bol rozdrobený medzi mnohé aktivity som zjednotil pre jednu. Výrazný skok prišiel v máji a potvrdenie bolo v letných mesiacoch. Mám asi o dvoch troch kamarátov menej.

Čim ďalej som viac a viac presvedčený, ak si stanovím cieľ dokážem ho aj dosiahnuť. Je nad slnko jasné, že budem musieť niečo dať. Podľa všetkého to nebude len tak. Viem čo chcem. Viem prečo to robím. K tomu je úplne v poriadku robiť to, čo ma baví či prináša radosť. Nie je treba nikomu nič vysvetľovať, dokazovať.

Prečo o tom kam som sa vrátil? Bol tam niekto kto ma sfúkol, za to čo robím. Ako môžem trénovať aj v nedeľu. Zavádzam druhým na cestách, keby som robil aspoň niečo zmysluplnejšie. Alebo aspoň naháňal ženy. To by ako tak pochopil. Na druhej strane ten človek mi s nadšením rozprával, ako sa bol pozrieť na známom cyklistickom preteku vo Francúzsku. Fandil najznámejšiemu slovenskému jazdcovi.

Každý nech si ma názor aký chce. Jedno nestrpím v žiadnom prípade. To je presviedčanie, že môj názor je najsprávnejší a ten druhý sa má aj podľa toho správať. Prosím nekradnime druhým sny, ciele, snahu. Naše pohľady sú naše, o druhom vieme častokrát prd. Tak keď nepodporujeme, aspoň nehádžme polená pod nohy.

Byť trpezlivý na známych a neznámych miestach

4. október 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.

Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.

Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.

Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.

Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.

Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.

Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.

Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.

Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.

Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.

Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.

Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.

Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”

Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter