Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Sebeckosť

Sebeckosť

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch  chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

O začiatkoch.

moznost_clanok_bloger_foto_michal_botansky_nitra.jpgNámet na nasledujúci článok vznikol na porade nováčikov, na ktorej sme rozoberali začiatky. Nie moje, ale ich. Konverzácie, ktoré sme viedli, boli podľa všetkého založené na ich nevedomosti a strachu. Čo je prirodzené, pretože väčšinou, keď vstupujeme do novej kapitoly, tak sa ocitneme v nepoznanom, a to nás pre nejaký dôvod brzdí alebo len nechceme vyzerať pred ostatnými, že nevieme.

Bavili sme sa o práci, prístupe a o aspoň sa pokusiť vystreliť na bránku. Podľa všetkého nejaký čas zoberie pokiaľ začneme rásť a spozorujeme na nás prvé zelené lístky. Píšem obrazne. Vraví sa, že bambus potrebuje niekedy aj päť rokov, aby zo semiačka vyrástla zdravá zelená rastlina. Je však potrebné ho zalievať každý deň, kypriť zem. Ak zabudneme na prísun vody, čo i len jeden deň, môžeme začať od začiatku s novým semienkom.

Ak sa pozriem na seba, taktiež som začínal, tak trochu tuším, aké je to byť na začiatku, nič nevedieť, mať strach, vyzerať pred okolím za idiota. Pamätám si na obdobie, keď sa mi kamoši smiali, že nikdy nič zo mňa nebude, aby som nevymýšľal a vykašlal sa na to. Keďže moje okolie malo na mňa veľký vplyv, trvalo mi obrazne povedané cele storočie, aby som sa vymanil z jeho nadvlády.

Motivačné kecy, priorizuj, maj cieľ, usilovne pracuj, nevzdávaj sa, buď disciplinovaný, majú naozaj niečo do seba. Vedia výborne slúžiť a dostať nás tam, kam chceme. Samozrejme sa od nás očakáva pot, drina, usilovná práca, extra kroky, prístup, strely na bránu a neskôr aj výsledky. Tu nezabudnime na semienko bambusu: každodenné úsilie môže byť o niekoľko rokov ocenené obrovským rastom, lepšie povedané, skvelým životom.

Šancu dostaneme, len by sme mali ukázať, že to naozaj myslíme vážne. Vraví sa, keď uvidíme človeka s nadváhou v posilňovni, treba ho podporiť a nie sa na ňom smiať. Túto myšlienku je dobré aplikovať aj v iných odvetviach. To, ako dlho budeme mať nadváhu, nevedomosti, stáť na začiatku, záleží od nás. Nech robíme čokoľvek, bude nutné roztočiť akési pomyselné koleso, a to zoberie veľa energie, času a mnoho ďalších maličkostí.

Odvaha mať svoj štýl, vykročiť napriek čudným pocitom strachu, spotiť sa, zašpiniť a vyzerať popri tom ako amatér neznie dvakrát vábivo. Je prirodzené, že mnoho ľudí nás pošle kade ľahšie, či budeme predávať voňavky, poistky, domy alebo výživové doplnky. Na začiatku nebude nič, ani rešpekt, vedomosti, skúsenosti, kontakty a už vôbec nie peniaze. Áno, môže byť ťažšie pracovať po večeroch ani nevedno na čom, čo nám nedáva hneď význam a celý svet sa javí ako by šiel úplné iným smerom. Môžeme uveriť, že sme sa zbláznili alebo dať si šancu, možno dve, tri, desať. Spravíme milión chýb alebo nájdeme milión ciest, ako to nepôjde. Chyby sú akési školné, ktoré každý musí zaplatiť.

Keď sa život rozbehne presne ako zo životopisov úspešných ľudí, zistíme niekoľko vecí. Mnoho ľudí z nášho okolia nás nebude chcieť mať viac vo svojich životoch, nebudú sa k nám ani priznávať, budú nás obchádzať a kúpia od niekoho iného. Zažijeme novú bolesť, ale aspoň zistíme, kto je skutočný priateľ. Skutoční kamoši kupujú jeden od druhého, podporujú sa. Preto nezabudnime, kto stál, stojí pri nás, keď kurz našej lode mieri na ľadovec.

Z vlastnej skúsenosti viem, že začiatky sú vždy ľahšie, keď máme okolo seba tím ľudí, ktorí sú oporou. Takisto je skvelé, ak máme šťastie a máme sa od koho učiť. Na druhej strane dobrá správa je, keď sa nemáme o koho oprieť, či sme zatiaľ nenašli mentora, učiteľa, múdreho uja, máme k dispozícií bezplatné vzdelávacie programy a sociálne siete. Tam vždy nájdeme niekoho, kto sa s nami stretne a povie nám svoj príbeh.

Aj dnes začínam, učím sa, čo je kreativita, dokumentovanie, uzávierka, ISO, kompozícia, riešim význam slov, predaj, zisťujem, kde je pozornosť, aké sú možnosti. Mám prácu, popri nej píšem články, točím svoju šou, publikujem na sieťach moje príbehy. Viem, že tam vonku sú nepredstaviteľné možnosti pre každého z nás. Takisto viem, že ako v minulosti ma nevedomky obmedzovalo moje okolie, dnes sa nevedomky limitujem sám. Robím na prvý pohľad malé bezvýznamné kroky, pokusy, chyby. Dopredu ma ženie zvedavosť, resp. zistenie, čo je tam ďalej.

Prečo píšem o začiatkoch? Lebo možno dnes večer k nám príde nová príležitosť. Pred tým, ako ju zmietneme zo stola, zoberme si chvíľku, popremýšľajme, či by nás náhodou takáto ponuka mohla priniesť na tie miesta, o ktorých tajne snívame. Nezabudnime, že môžeme začať aj popri práci, ktorá nás živí.

Jedna maličkosť.

photo_by_gopro_courage_odvaha_bloggpost_michal_botansky.jpg

Články, ktoré píšem sú ovplyvňované obdobiami, ľuďmi, ale aj vedomosťami, ktoré si všímam v danom čase. Dnešný námet vznikol pri rozhovore, kde som jednoznačne videl v tom druhom odvážneho človeka, ktorý naberá odvahu a pomaličky vykračuje za niečím. Lenže, ešte tam chýba mnoho skladačiek, presvedčenie a samozrejme odvaha.

„Tam vonku sú ľudia, ktorí potrebujú tvoje páči sa mi to a tri slová v komentári ako soľ. Toto si uvedomíš, až keď začneš tvoriť.”

Je to už nejaký ten piatok od zverejnenia môjho prvého článku na blogu. Po prvom článku prišli mnohé gratulácie z okolia k spusteniu. Začiatky boli preflákané, až prišiel deň, keď som si povedal, že písanie budem brať vážne. Dnes  moje okolie vie, že píšem každú stredu. Tvorba článkov ma priniesla na nové miesta, ale aj k novým situáciám. Mnoho ľudí mi píše správy, že články sú o nich, ďalší kliknú na možnosť páči sa mi to bez toho, aby si ich prečítali. Nájdu sa aj takí, ktorí ignorujú a raz za čas napíše niekto inšpiračnú správu, aby som prestal s písaním. Zväčša takéto podpásovky dostávam od ľudí, ktorí netvoria v žiadnej oblasti. Prvú “inšpiračnú” správu som veľmi ťažko predýchaval. Samozrejme, časom prišla druhá, tretia, vlastne, bolo ich viac. Nie je prijemné čítať takéto návrhy. K tomu v múdrych knihách sa píše, že vraj negatívna spätná väzba má silu rovnajúcu sa úderom do tváre. Z čoho ma ide roztrhať, že mnoho z nás vďaka takýmto ľuďom nezačne kráčať k svojim bláznivým snom, cieľom či víziám a skončíme skôr, ako začneme.

„Prosím, ak nepodporuješ, tak uhni z cesty.”

Neobviňujem tých, ktorí nepodporujú, som naštvaný na tých, ktorí kritizujú. Kritiky je už naokolo všade veľmi veľa. Stráca sa nám podpora, ľudskosť, porozumenie, zvedavosť pod nohami. Ešte sme tak zvláštne nastavení a pýtame si kritiku, lebo nás posúva. Úplne je stratené staré známe: choď von, nechaj si nakopať zadok, potom sa vráť a pozrieme sa, čo si urobil dobre. Všetci vieme, nech čokoľvek začneme, zoberie to kopu času a tréningu. Ten, čo sa snaží vie, že je poleno, my mu to nemusíme pripomínať pri každej príležitosti.

„Ak tvoríš, neprestávaj, vyhrávajú tí, ktorí vydržia najdlhšie.”

Takisto rozumiem, že dnes máme k dispozícií  nástroje, vďaka ktorým dostávame všetci možnosti uspieť, resp. prinajmenšom pokúsiť sa uspieť. Tie isté nástroje nám aj dávajú silu zničiť kohokoľvek sen, dokonca aj život za krátky čas. Dnes je bežné šikanovanie na Instagrame, či zhadzovanie na Facebooku. Je úplne jedno, koľko máme rokov, je jedno, či robíme to alebo to, mnohých z nás pred ďalším krokom brzdia rôzne predsudky, strachy, obavy. K tomu, keď sa pustí do nás naše okolie, radšej ani nepomyslíme, že ako deti sme chceli robiť niečo úplné iné, ako dnes. Pekne v tichúčku nevystrkovať z radu, pomaličky sa pretĺcť životom a na dôchodku si začneme užívať. Ak je pre niekoho takáto predstava lákavá, páči sa mu, fajn. Nič ma do toho viac nie je, lenže nezabudnime, že máme aj ďalšie možnosti.

„Stáť na mieste je smrteľné.”

Ak nás niečo poriadne naštvalo alebo sme našli to veľké, nebude nám nič brániť buchnúť po stole a vytvoriť povedzme aj lepší život. Je možné vidieť veci, ktoré ešte neexistujú, takisto je možné vytvoriť hocičo. Limity neexistujú, možno nám ich niekto podsúva, lenže vieme ich obísť.

„Pracujme, no najusilovnejšie na sebe.”

Na začiatok by sme mali pochopiť silu, význam niečoho, čo je za zajtrajškom, za týždňom, ale aj rokom, niečoho, čo nás prenesie do budúcnosti aj keď máme zlý deň. Zoberie to pravdepodobne čokoľvek, v tom prípade si nemôžeme povedať skúsim toto alebo tamto a keď nie, tak idem preč. Život, práca je o snívaní, ak sa neodhodláme snívať, nič sa nestane, ak sa odvážime, nemusí sa stať nič, ale môže sa stať všetko. K snívaniu je potrebných milión maličkostí, sem-tam vyhrnúť rukávy, trpezlivosť a ešte jednu maličkosť.

Odvaha snívať: tam vonku sú ľudia, ktorí uverili, že môžu a tí druhí, ktorí uverili, že nemôžu.

Odvaha začať: Každý z nás nosí vo svojej hlave milión nápadov, niektoré dokonca môžu zmeniť svet, lenže pokiaľ s tým nič nespravíme, nezmeníme ani ten svoj.

Odvaha pokračovať: ročné obdobia sa menia, fúka vietor, prší, ale aj svieti slnko. Je možné, že sa dostaneme do slepej uličky, inokedy sme na diaľnici. Je takmer isté, že sa dostaneme do situácií, keď budeme musieť zatlačiť, inokedy povoliť.

Odvaha podpísať objednávku: Všetci uspejeme, len podľa všetkého rozličným spôsobom, v odlišných oblastiach, v inom období. Nezľaknime sa, keď už budeme na miestach, o ktorých sme snívali a pri podpisovaní poriadne pritlačme.

Odvaha prestať: funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Ak namiesto radosti budeme pociťovať nepríjemné emócie, situácie, radšej sa rozlúčme a skúsme niečo iné (len nie po troch týždňoch).

Veľmi veľakrát si sami ubližujeme, ponižujeme sa, dehonestujeme si vlastnú prácu. Pri tom máme na viac, ako si myslíme. Vlastné presvedčenia, strachy, nedôvera, okolie nám zaťahuje ručnú brzdu už pri pomyslení, že by naše životy mohli byť lepšie. Prosím, uvedomme si, že máme v rukách silu, ktorou za veľmi krátku chvíľu vieme z neznámeho človeka vytvoriť hviezdu, ale tou istou silou vieme kohokoľvek zničiť, ten človek môžeme byť aj my sami.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšie.

Hlava, príbeh, jedinečnosť a zajtra skúsiť ešte raz, no lepšieHovorí sa, že jedno z tajomstiev úspechu je vedieť vychádzať s ľuďmi. K tomu, ak v nich zapálime zmysel pre jednotnú myšlienku, vyhrali sme. Popritom nesmieme zabudnúť ísť im z cesty. Našou úlohou je uistiť sa, či porozumeli spoločnej vízií.

V moje práci pracujem s ľuďmi a lietam v predaji. Predávam služby, lepšie povedané sprostredkovávam predaj. Na jednej strane sú ľudia, ktorí chcú niečo predať, na druhej strane sú ľudia, ktorí chcú kúpiť. Hľadám možnosti, hlavne riešenia, ako dať dokopy obidve strany.

Prácu beriem ako súčasť môjho života. Má to mnoho výhod, jedna z hlavných je, že nepoznám pocit nechcenia alebo zúrivosti ísť v pondelok ráno do kancelárie. Nevýhoda je, že som sa musel naučiť hovoriť nie aj tam, kde by som možno nemal. Vlastne, schválne, spýtajme sa niekoho, kto je zamestnaný a pracuje podľa vopred určeného času, či si môže odskočiť do potravín na nákup alebo do lekárne vybrať lieky kedykoľvek počas pracovnej doby.

Tip: Menej je viac, vo všeobecnosti áno, inokedy nie.

Zo začiatku si zoberie každá práca veľa, po čase všetko vráti. Ak si tľapneme s obchodom, podnikaním, raketovou vedou, tak práca bude ešte náročnejšia a bude od nás chcieť viac, ako si vieme predstaviť. Naše investície sa vždy vrátia, buď v podobe skúseností, lepšieho života alebo aj možných hmotných odmien.

Za seba môžem vyhlásiť, že to, čo robím ma od prvých chvíľ prinieslo na rôzne miesta. Potreboval som sa naučiť dohodnúť obchodnú schôdzku, no pred tým bolo treba nájsť, s kým si schôdzku dohodnem. Vlastne, musel som sa strápniť pred veľa ľuďmi, bolelo to. Zaplatil som si profesionálov, ktorí mi pomohli vycibriť komunikáciu, upratať v hlave. Začal som sa stretávať s tými, ktorí menia svet a k tomu som zobral do ruky knihu, či pustil som si prednášku o tom, ako zmeniť svet, či ako rozprávať, keď ide o všetko.

Otázka: To, čo chceme, nám naozaj prinesie parádny život?

Dnes viem byť vtipný, prísny, vážny, profesionálny, ten, komu volajú, keď ide o niečo, nájsť, vytvoriť príležitosť, viem potiahnuť, či urobiť krok navyše. Lenže, podľa všetkého by som nebol tam, ak by som nespravil všetkých tých milión nepodstatných krokov, ktoré už dnes nie sú ani pravdou. Vytrvalosť, dlhodobosť a ukecávanie samého seba, aby som zajtra skúsil ešte raz. Ak by som nevydržal, tak by sa nestalo nič.

Už niekoľko rokov mám pred sebou novú výzvu. Vstúpil som do mojej novej kapitoly internetu. Každú stredu píšem článok a k tomu natáčam svoju vlastnú šou v angličtine. Internet mi pomáha nájsť nových priateľov tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Samozrejme, núti ma pracovať na sebe.

Myšlienka: „Zaujímam sa o všetko, čo každý deň používam, teda iba o to, čo má súvislosť s mojou prácou, vedľajšími projektmi, OK sem-tam si pozriem futbal, hokej. Na to, čo neviem, zavolám toho, kto vie.”

Moja práca je fajn, mám ju rád, vlastne, vďaka nej som tu. Vždy mi nenápadne podsúva ľudí, ktorí ma majú niečo naučiť, odučiť, ukázať, zastaviť, zmeniť, či len postrčiť. Štve ma len jedna vec, ak sa nepodporíme, stratíme kopec času a do cieľa prídeme o dosť neskôr.

Dnešná doba nás mení, núti nás naučiť sa nové zručnosti a odučiť sa staré, nepotrebné. Na druhej strane, poskytuje nám nové možnosti, príležitosti, nástroje. Rozumiem, že dnes na pracovnom trhu stretávame rôzne generácie a vzniká obrovský chaos, kde nie vždy vyhráva silný rýchly, ale ten, kto pritiahne viacej pozornosti. Mnoho úspešných ľudí dáva do pozornosti prácu na sebe samých. Pred časom som o tom napísal článok.  /odkaz TU/

Máme dve možnosti: nájdeme si niekoho, kto už urobil milión chýb a budeme sa od neho učiť. Dobrá sprava je, že ušetríme  čas, starosti, bolesti a aj prostriedky. Nevýhoda je, že možno nezažijeme toľko úskalia, stavy zúfalosti, ktoré neskôr môžu viesť k obrovským životným výhram. Ak si nenájdeme ľudí, od ktorých sa môžeme učiť, bude to skôr či neskôr bolieť. Dostaneme sa na miesta, kde sme nikdy neboli a budeme tam musieť robiť to, čo sme nikdy nerobili. Dobrá správa je, ak vyviazneme živý, budeme mať neskutočné skúsenosti, silu, odvahu, sebavedomie, lenže zoberie to mnoho času.

Info: Máš dve možnosti, napíšeš si poznámky a spravíš to nafučaný alebo si napíšeš poznámky a budeš sa pri tom usmievať.

S oddychových miest sa stávajú miesta, kde sa chodia loviť páči sa mi to, kliky, zdieľania, naháňanie k vyvolaniu pozornosti. Všetci chceme to isté, mať lepší život, niekto predajom domov, ďalší krémov, iný kávou. Aj ja chcem preraziť, vstúpiť do ligy majstrov, mať vlastný klub a vyhrávať tie najprestížnejšie trofeje. Som chalan, ktorý vie, že môže isť ďalej, ako včera. Táto myšlienka ma posúva pri každej príležitosti. Možno stačia jednoduché kroky a k tomu sa ukázať každý deň.

Myšlienka: Všetko, čomu veríme, nám zabraňuje vnímať ďalšie možnosti.

Vyprovokujme svoje okolie k činnosti, dajme o sebe vedieť v dobrom. Nemyslím erotickou fotkou, ale trebárs fotkou, ktorú nik nečaká, video príbehom, článkom či prácou navyše. Mnoho ľudí nás pošle do teplých krajín. Keď tam už budeme, nezabudnime sa pekne opáliť a priniesť naspäť magnetky. Bonusom bude, keď niekto z kamošov pôjde s nami, trebárs na pracovnú schôdzku a dá nám šancu povedať náš príbeh. Áno, zoberie to milión pokusov, času, ale aj maličkostí. Úprimne povedané, že často budeme sedieť na viacerých stoličkách naraz, ráno v jednej práci, večer v druhej a medzitým sa postaráme o psa, partnera, auto.

Tip: Nastavenie v hlave, príbeh, byť jedinečný, ísť beh na dlhé trate a zajtra to skúsiť ešte raz, no o čosi lepšie.

Podpora alebo voľné ruky

Podpora alebo voľné ruky

Vlastné skúsenosti sú tie najcennejšie lekcie. Aj keď ťažko tvrdiť, čo by bolo, ak by sme vtedy spravili, reagovali inak. Každý z nás pristupuje rozlične k takýmto témam, vlastne, vždy majú veľa pohľadov, pokiaľ sa nejedná o nás samých.

Jedna z dôležitých lekcií, ktorú som dostal bola, ak chceš uspieť v tvojom biznise, musíš sa učiť od iných ľudí, ako z tvojho biznisu. Zo začiatku som myšlienke neporozumel. Taktiež som netušil, od koho by som sa asi tak mal učiť. Mentorsvo, či oslovenie iných ľudí bolo pre mňa neprípustné, veď pravdu povediac, nebolo za kým ísť.

Vlastne, na začiatku bolo milión všeobecných kecov, výhovoriek. Moje sebavedomie nebolo takmer žiadne, no moje ego obrovské. Jediné, čo ma   ako-tak poháňalo dopredu, bol akýsi tenký hlások, ktorý vravel: „Skús to ešte raz, no o čosi lepšie.” Ten hlások je tu do dnes.

Všeobecné kecy postupne odchádzali, začali ich nahradzovať nápady, myšlienky a presvedčenia. Tak teraz by sme to mohli skúsiť takto. Môj postup je už nejaký čas rovnaký, nabláznim ľudí, ukážem im o čo ide a dáme sa do práce. Lenže, tu sa často všetko končí. Aj keď objasním okoliu konkrétne kroky, poukážem na cenu, snaženie, výhody, nevýhody. Ľudia chcú výsledky hneď, najlepšie včera. Môj tenký hlások ma nabáda, aby som to skúsil ešte raz, vždy urobím pokusy navyše. No po čase znechutený odchádzam bez rozlúčenia a hľadám príležitosti na iných miestach. Aj tak beriem vždy všetko na seba, veď o tom je líderstvo.

Podľa všetkého som zlyhal pri objasňovaní plánu, možno to ani nebol dobrý nápad alebo sa nesprávne konalo. Nech je to akokoľvek, vtedy to bolo myslené najlepšie, ako som vedel. Lenže, štve ma jedna maličkosť. Mnohí ľudia chcú, aby sa robilo podľa ich osvedčených návodov, ktoré v minulosti fungovali, a tak sa takýchto plánov do dnes držia. Akonáhle príde ktokoľvek s novým nápadom, ich argument je, že nepoznajú slabosti novej myšlienky, plány. Zabúdajú, že svet sa rýchlo mení a nie vždy vyhrávajú silní pekní ľudia, firmy, nápady.

Viete, bavíme sa o tom, ako máme zmeniť v škole systém vzdelávania a jednotlivo pristupovať k žiakom.  Len čo ideme mimo školy, tak tento systém nechceme aplikovať. Možno som mal šťastie a narazil som na ľudí, ktorí chcú za každých okolností byť šéfmi, mať pravdu, dirigovať, poučovať, kritizovať a takíto ľudia ma nenápadne odsúvajú na iné miesta. Na jednej strane cítim k nim vďačnosť, na druhej sa snažím cítiť pochopenie.

Za seba poviem, že potrebujem voľnosť alebo podporu. Na začiatku si vyjasnime, že voľnosť je pre mňa mať voľnú ruku a vyskúšať, vytvoriť a použiť všetko, čo je k dispozícií.  K tomu uhne z cesty, drží klapačku a ešte k tomu pobúcha po pleci.  Podpora je pre mňa keď ten druhý stojí za mnou v dobrom a aj v zlom, bez ohľadnu na výsledky, ale na snahu, či výsledky. Vtedy sa cítim dobre a podávam najlepšie výkony. Akonáhle to nemám, moja výkonnosť je na bode mrazu. Nemám rád, keď dostávam od vlastných polená pod nohy, zbytočne sa stráca čas. Hľadám všetkých, čo sú ochotní podporiť alebo aspoň nechať voľnú ruku.

Rozumiem, že to, čo chcem je neskutočne ťažké a pre majiteľa miliónovej firmy či riaditeľa medzinárodnej korporácie môže byť spolupráca so mnou náročná. Takisto ľudia z mojich tímov to nemajú so mnou ľahké. Lenže, inovuj alebo zomri. Sú okolnosti, keď ostať na mieste je jediné správne riešenie, s tým som sa zmieril. Mám štýl, kazím, skáčem vedľa, rozbíjam, vystrkujem rožky, sem-tam niečo vytvorím, inokedy ulovím mamuta. Ak sa opýtate ľudí, ktorí sú ďaleko, tak povedia, že za ich úspechom je veľa nesprávnych rozhodnutí, ktoré ich priviedli k dobrým, mnoho pokusov, balík trpezlivosti, usilovná dlhodobá práca a kúsok šťastia.

Aj preto nemám rád miesta, kde je všetko v poriadku, je tam teplo, žiadne riziká a mini príležitostí. Bezpečný život je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Veď schválne, opýtajme sa ľudí, ktorí majú sedemdesiat, osemdesiat rokov, či sú šťastní s tým, ako prežili život.

Pred časom som chcel dať dokopy ľudí. Nabláznil som chalanov, o ktorých som si myslel, že by to s nimi šlo. Po dvoch mesiacoch sme nepokračovali ďalej. Ja dnes netuším, či by sme vytvorili niečo. Naštvalo ma, že sa dalo prednosť krátkodobým cieľom, tie nakoniec skončili skôr, ako začali. Cítil som sa úplné bezmocný, dlho som zúril. Po čase som odišiel a našiel som si iných ľudí, s ktorými trávim čas a budujem niečo podobné. Samozrejme, mám veľmi veľa otáznikov a dosky pod nohami, ktoré sa zatiaľ pohybujú iným smerom.

Jedno je isté, som vďačný všetkým, ktorí ma odkopli, opustili, vymenili, netľapli si, lebo ma nepriamo donútili hľadať iné spôsoby, možnosti, cesty. Chcem ísť ďalej ako včera, skúsiť ešte raz a lepšie. Mnoho mojich činností beriem ako tréning, neznášam ho. Mám rád, keď dostávam či vytváram priestor, aby som sa mohol realizovať. Ten pocit milujem, poháňa ma vpred. Na druhej strane, takisto nestojím druhým v ceste, keď vidím, že to, čo kvákajú aj robia.

Každý z nás dostal mnoho šancí, mnohé utiekli, premeškali sme ich, no takisto aj pokašlali, či jednoducho sme zutekali. Na sociálnych sieťach chceme srdiečka, sledovanosť, podporu a my často robíme opak. Chceme, aby kamoš šiel s nami na kávu, aby sme mu povedali o novom biznise, v ktorom lietame, no o neho nám až tak nejde. Nedáme nič, ale chceme všetko. Zóna komfortu, rodina, partner, všetko, čo ide tam, kam nechceme, nás pravdepodobne bude ťahať dole, v lepšom prípadne nás nechá na tých miestach, kde sme. Možno budeme mať šťastie a uvedomíme si to, upravíme kurz a pokračujeme.

Článok bol písaný úplne všeobecne. Nechcel som sa nikoho dotknúť. Preto je maximálne zovšeobecnený, lebo za každou vetou je konkrétny človek. Robím veľa nesprávnych rozhodnutí. Takisto si začínam uvedomovať, čo je pre mňa dobré, no nie na úkor druhého. Prosím, ak máme možnosť, podporme toho druhého.

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Ja a moja šou

Ja a moja šou

Nasledujúci článok je posledným článkom v roku 2018. Na začiatku môjho písania som zverejnil svoj úplné prvý príspevok na mojom blogu 10.4.2015. Prvý rok písania som zakončil štyrmi príspevkami. Ten prvý bol prvý, posledný bol celkom fajn. Ďalší rok bol takisto skromný na písanie. Pravidelné prispievanie začalo rokom 2017 a pokračuje dodnes. Písanie ma prinieslo na nové miesta, k ďalším ľuďom, učí ma viac si všímať a núti ma byť kreatívnejší. Hlavne usporiadať si vlastné myšlienky a prekonať sa.

Písanie je pre mňa skvelá príležitosť, ako prezentovať seba, myšlienky, postoje, budovať značku vo svete on-line. Sem-tam niekto napíše a vytiahne ma na dobrý koláč. Inokedy ma na ulici zvozí, ako som to zas prehnal v tom poslednom článku. Niekedy sa pracovné rozhovory strhnú za prácu a bavíme sa o niečom, z čoho neskôr vznikne ďalší článok. Samozrejme, ten pocit, keď kliknem na možnosť publikovať, napriek všetkým pracovným povinnostiam, je neskutočný. Ešte maličkosť, zatiaľ sa nestáva často, ale predsa: „Michal, ďakujem, toto som potreboval/a.” Vtedy si poviem, oplatilo sa.

Myšlienka, ktorá ma poháňa nielen v písaní: mobilný telefón, internetové pripojenie a môžeme za pár sekúnd ukázať svetu, čo robíme. Už dlhší čas hľadám odvahu natáčať vlastnú internetovú šou. V roku 2017 boli prvé pokusy, pracovného typu. Mali okolo 50 000 zhliadnutí. Samozrejme, že najhoršie video malo najviac videní. Skvelé skúsenosti, vyskúšali sme, aké to je natáčať, napísať scenár, zabudnúť natočiť scénku, improvizovať, pokaziť, prekonať sa, samozrejme, aj strápniť sa. V tomto svete neexistujú výhovorky typu, veď nech to iný urobí namiesto mňa. Stlačiť červený gombík a ideš, teda idem.

Moja najväčšia dilema bol jazyk, ktorým budem hovoriť vo videách. Verte, toto bol jediný problém, ktorý som riešil sám so sebou. Tým, že svet je čoraz viac globalizovaný mi vôbec nedávalo význam natáčať po slovensky. Chvíľu som chcel natáčať videá s anglickými titulkami. Takáto možnosť sa mi vôbec nepáčila. Keď už prišli do môjho života GoPro a nový telefón, musel som konať, veď videom som mal väčší dosah ako blogom. Ešte k tomu môžem byť kým chcem.

Dámy a páni, mám vlastnú internetovú šou, volá sa MyThing,  zverejňujem ju na IGTV a YouTube, možno neskôr aj na Facebooku, lenže tie algoritmy mi tam zatiaľ nehrajú do karát. Začínam, takže tí, čo viete po anglicky, nesmejte sa mi, naučím sa. Tí, čo viete natáčať, nesmejte sa, naučím sa. Kúpil som si aplikáciu na strihanie videí, telefón s GoPro sú jedna ruka. Vlastne, telefón, aplikácia, on-line pripojenie a GoPro je doplnok. Moje prvé pokusy boli, hm, vtipné, aj tie ďalšie sú.

Písanie ma podnecuje hrať sa so slovíčkami tak, aby moje texty dávali význam, učí ma, aby články mali formu, zmysel, príbeh, k tomu zaujímavú foto. Teším sa, až z môjho pravidelného písania vznikne prvá, potom druhá a možno aj tretia kniha. S videami to bude iná káva. Viem, že okrem technických záležitostí budem musieť dávať pozor na milión maličkostí, o ktorých teraz ešte ani len netuším. Dôvod, pre ktorý vytváram články, videá? Robia mi radosť a pravda je, že aspoň vidím, kam som sa posunul. Dobre, dobre a núti ma, aby som nespal dlho, neprešvihol východ slnka a niečo urobil so sebou.

Takže, všetci ste vítaní na mojom IGTV alebo Youtube kanále. Verím, že sa nám podarí vytvoriť ďalší zaujímavý príbeh. Ak budete mať super nápad do mojej šou, tak dajte vedieť. Keď sa Vám náhodou moje videá nebudú páčiť, zrušte odber, nepozerajte ich, len prosím nešírme zlobu. Nechajme sa isť vlastnou cestou, veď tá býva zvyčajne najlepší učiteľ.