Je streda večer, vonku je nepríjemný chlad. Opäť prší, fúka. Nemám rád takéto počasie. Hlavne keď mám kabát, nohavice a poltopánky. Keď mam na sebe zimnú športovú bundu, termo návleky je to úplne iný pocit.

Tak trochu som pokojný. Podarilo sa za posledné obdobie celkom dobre potrénovať. Napriek počasiu sa prešlo šesťsto devätnásť kilometrov. Mesiac pred tým to bolo taktiež cez šesťsto kilometrov. Boli aj kopce, za január sedemtisíc štyristo metrov prevýšení. Za december niečo podobné. Pre niekoho len čísla. Pre mňa pred polrokom nedosiahnuteľná méta.

Tréningy v zime sú náročné na časovanie, prípravu a samotné vykonávanie. Času je menej. Skoro ráno je chladno, poobede je skoro tma. Keď ráno vstávam pozerám cez okno, mám chuť sa vrátiť do postele. Veď aj tak nikto nepríde na to, že som nebol vonku. Lenže toto nie je o druhých, ale o mne. Viem čo chcem od tréningov, viem aký je dôležitý pohyb, viem čo mám naplánované, tak isto viem, ak nepôjdem nič sa nestane.

V tréningoch si dávam jasné ciele. Ide sa, skúsim koľko dám. Nezabudnúť na jedlo, vodu. Veď vždy sa môžem otočiť späť domov. Je to dobrovoľné a trochu bolesti by som mohol zniesť. Nezabudnúť na výbavu. Vždy sa môže niečo vyskytnúť.

Veľa krát, naozaj veľa krát, som sa chcel po prvých kilometroch otočiť a isť späť. Dostal som kŕče, boleli ma stehná, chrbát, bolo moc chladno, necítil som sa na to, premokol som v druhej dedine, dostal som defekt. Vždy som si povedal, poď ešte kúsok. Takto som sa dostal do Štiavnice, vyšliapal na Sitno, prešiel svojich prvých nepredstaviteľných stopäťdesiat kilometrov.

Neznášam bolesť, som citlivka. Teraz ma pobolieva v kolene. Doktor mi povedal, po takýchto tréningoch môžem byť rád, že len v kolene. Najhoršiu bolesť zazívam vtedy, keď môžem isť a nejdem. Moje okolie ma už niekoľko rokov nahovára aby som nešiel behať, na bežky a pod. Lebo nie je ideálne počasie, podmienky. Lenže pravidelný pohyb dáva naozaj veľa. Iba vo výnimočných prípadoch si beriem voľno.

Nemôžem počúvať ľudí čo mi hovoria nechoď, nie je vonku dobre. Zvyčajné pri za druhou dedinou už neprší, nesneží, je teplejšie, menej fúka, svieti slnko. Je jasne, že sú aj úseky, kde je poriadna zima, sneh, lad, vietor. Vždy tu bude niekto, kto bude odhovárať. Lenže nespravím s tým nič. Nemá zmysel vysvetľovať. Toto sú moje tréningy. Viem čo chcem od seba. Spoznávam moje telo, možnosti pozorujem kam môžem zájsť. Samozrejme limity sa posúvajú každým tréningom. Tak isto aj ciele. Len o nich nerozprávam, teda, až keď ich dosiahnem.

Mám aj momenty, úseky tratí čo sa flákam, šetrím sa, vozím sa. Tak isto sú úseky kde idem na plno. Cítim ako postupne naberám výdrž. Vďačím za to pravidelným tréningom, vylezeniu z postele a vetičke pod ešte kúsok. Tak isto je tu bolesť, zúfalosť, neobľúbená vetička hlavne v kopcoch, ako toto môžem mať rád.

Sú lepši športovci ako som ja. Vidím v štatistikách. Niekto zdolal kopec za štyri minúty a ja za osem. Na súťaž kondička zatiaľ nie je. Akceptujem to. Nemôžem dobehnúť roky tréningu za pol roka. No mám šancu sa priblížiť, pokiaľ budem pravidelne trénovať. Môžem nadávať pri šliapaní hore kopcom. Lenže o týždeň som tom znova.

Stále si myslím, ako nič neviem, nemám silu, výdrž, techniku aby som niečo dosiahol. Na druhej strane, vďaka tréningom, sa niečo dosahuje. Šesťsto kilometrov za mesiac je pre profesionála, alebo zanieteného amatéra nič. Pre mňa mesačná dávka tréningov, ktoré by sa mohli pravidelne dosahovať počas roka. Tieto riadky by mohli slúžiť ako pripomienka hlavne pri dňoch, keď to nepôjde, alebo budem chcieť uveriť ľuďom z okolia aby som nešiel.