Type your search keyword, and press enter

Rozhovor

Rozhovor
Múdri ľudia rozprávajú, že život je krátky, preto by sme mali žiť každý deň tak, ako keby bol posledný. Pamätám sa, ako ma myšlienka uchvátila. Po čase som sa dostal k psychológií, našiel som kapitolu o myšlienkových mapách, vzorcoch správania a presvedčeniach, potom som už taký uchvátený nebol. Vlastne, išlo ma roztrhať, ako som naletel. Zabudol som si všimnúť aj druhú stranu mince.

Čim ďalej som presvedčený, že každý deň by sa mal žiť tak, ako keby bol prvý. Byť v režime turistu, byť úprimne zvedavý, tešiť sa z maličkostí, dať šancu zisteniu, čo je za tým, z tých väčších vecí padnúť na zadok. Znie to naozaj divne, však? Pokiaľ tak začneme žiť, ľudia si budú o nás myslieť, že sme divní alebo že sme začali brať drogy, niektorí nás úplne vymažú zo svojho života. Nájdu sa aj neprajníci, rýpači, kritici, pomocníci s kamarátskymi radami, ako nám chcú dobre a hlavne, aby sme neboli za hlupákov. Možno sa objavia aj takí, ktorým sa takéto správanie bude páčiť. Takže prvý alebo posledný, ale nielen deň.

Človeče, koľko návodov na úspech, zlyhanie. My im pre nejaký dôvod veríme. Zabúdame na seba, rútime sa do priekopy, kde niekto druhý akýmsi spôsobom prešiel na druhú stranu. My zbadáme vychodený chodník, myslíme si, že tadiaľ to pôjde. To sme ešte nezistili, či je v tej priekope krokodíl, či iný nebezpečný hladný plaz. Na druhej strane, ak by sme si každú múdru myšlienku mali overovať na niekoľkých miestach, asi by sme sa zbláznili.

S myšlienkou, ži tak, ako by bol posledný deň alebo úplné prvý, som prišiel na pracovné rokovanie ohľadne možnosti viesť predaj v novej, ešte nezačatej, bytovej výstavbe. Takéto schôdzky sú zvyčajne náročné, dlhé, keď ide všetko dobre, končia jedlom. V ľuďoch som dobrý, k tomu na schôdzky chodím pripravený, je to dôkaz, že si toho druhého vážim. Po prvých pohľadoch som vedel, že títo páni pôjdu po mne. Získal som ich hneď svojou pripravenosťou. Motivácia bola jasná, buď to bude náš prvý alebo posledný deň. Chceli viac informácií, lenže aj ja som od nich chcel konkrétne údaje, aby som vedel odpovedať. Vždy máme dve možnosti, všeobecné kecy alebo k veci. Dal som im na výber.

Po dvojhodinovej diskusií sme šli na obed. Po výbere jedla som dostal niekoľko otázok, ktoré som vôbec nečakal. Prečo píšem blog? Čo je to dokumentovanie? Ako myslím, že jedna fotka, video, článok, môže všetko zmeniť? Páni prišli taktiež pripravení. Práve pre takéto situácie som zakladal blog v roku 2015. Už niekoľkokrát sa o ňom hovorilo aj na pracovných schôdzkach. Dokonca mi pomohol sa zblížiť s ľuďmi a tľapnúť si k obchodu. Takže som sebavedome odpovedal, že mám dve varianty odpovedí. Pre kamošov používam krátku verziu tak, aby niečo bolo povedané, ale diskusia nepokračovala ďalej alebo im môžem povedať, čo všetko je za tým. Domáhali sa počuť všetko. Tak teda ešte raz prvý, či posledný deň, pokus, šanca. Odpovede mám dávno vyšperkované, takže som spustil.

Blog je ideálne miesto na niekoľko príležitostí. Prvá dáva možnosť druhým spoznať mňa. Mne dáva možnosť rásť, byť kreatívny, mapovať svoje myšlienky, slová, činy, núti ma pracovať na sebe, vidieť svoj posun. Je to moje sito, buď prejdem, ten druhý zavolá alebo neprejdem a nezavolá mi. Ak pozorne čítate, tak spoznáte moje názory, pohľady, myšlienky. K tomu dostanete pocit, že ma poznáte, aj keď sme sa ešte nevideli. Je dosť veľká šanca, že sa nebude chcieť ľuďom čítať, ale na to sa spoliehať nebudem. Prečítali by ste si teraz články od najbohatšieho človeka na svete z jeho začiatkov? Chceli by ste vedieť, ako začínal? Lenže, takmer nikto z nich nebudoval svoju on-line komunitu. Ja som na takej ceste, ukazujem svojmu okoliu, vystrekujem rožky aj mimo neho, aby ma začali vnímať aj ďalší. V neposlednom rade sociálne siete majú neskutočný dosah, lenže menia algoritmy, podmienky používania, kto vie ako dlho tu ešte budú.  Budujem ho pre seba, možno si nájde aj svojich fanúšikov. Môžem s ním každý deň pracovať, používať odkazy na články, posielať ich ďalej bez toho, aby niekto musel byť niekde prihlásený. Je bez reklám, neokráda pozornosť, práve naopak, núti premýšľať, nakopávať, zneistiť, uisťovať, poukazovať, pripomínať. Jeden článok týždenne, už takmer tretí rok po sebe. Vidím na sebe zmeny v komunikácií, vo svojom správaní, upravil som názory na kritikov, na tých, čo podporujú. Kritiku vnímam len od tých, čo sú ďalej, ako som ja, tak isto nekritizujem, nepoučujem. V mojich článkoch možno trochu všeobecne, ale hlavne vyzývam mať lepší život, či spraviť krok navyše. Blog je jedna z mojich vizitiek, môžete vidieť môj vývoj.

Dokumentovanie je činnosť, ktorú robíme každý, či na modrej, ružovej, fialovej, zelenej sociálnej sieti. Dokonca ju robíme aj mimo on-line. Ide o akési vydokladovanie, vyrozprávanie nášmu okoliu, kde sme boli, čo sme robili, na čo myslíme, čím prechádzame. Lenže, mnoho ľudí píše o tom, čo má na večeru, kde sa boli zabávať, kde boli na výlete, aké krásne deti majú, psa, zabúdajú na seba. Neukazujeme, čím sme museli prejsť, aby sme mali sexi namakané telo, my píšeme pod fotky motivačné citáty. Koľko sme museli študovať, aby sme získali náš vysnívaný titul. Čo všetko sme museli dať nabok, aby sme postavili vysnívaný biznis, sen, víziu, rodinu. Dokumentovanie je náročný proces, ktorý trvá niekoľko rokov. K tomu výsledky nemusia prísť hneď. Pre naše okolie sa to môže javiť čudné, nezvyčajné, nie vždy sa stretne s porozumením. Až keď niečo dosiahneme, potom sa prihlásia, že verili. Nepredávam cez moje články žiadne produkty, služby. Ukazujem, čim prechádzam každý deň, čo si všímam, opisujem zážitky, skúsenosti, predovšetkým budujem svoju značku, robím to po večeroch. Ukazujem skutočného Michala Boťanského. To je pre mňa dokumentovanie.

Áno, jedna fotka, video, článok, hlasová šou dokáže zmeniť všetko. Presne tak, jedna, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Tá prvá môže zmeniť nás, že sme sa na to dali. Fotka číslo 257 na ružovej sociálnej sieti nám zmení profil k populárnemu. Možno video číslo 945 na červeno-bielej sieti nás preslávi všade vo svete. Článok číslo 578 bude ten, vďaka ktorému vystrelíme do sveta ako raketa. Hlasová šou? To je teraz novinka, takže tam to môže byť o niečo skôr, číslo 178 nám prinesie tých ľudí, ktorí ju pomôžu rozšíriť tak, ako chceme. Vo vrecku nosíme plnohodnotné nahrávacie štúdiá. Mamuty už dávno vymreli, takže, ak chceme mať lepší osud, tak www.(meno vyhľadávača).sk, ako sa používa modrá sociálna sieť, ako sa robia dobré fotky, ako sa strihajú videá, ako sa nahráva hlas v telefóne. Všetko je dostupné. Aj sexi suseda, či sused, dovolenka, sushi, kino, lenže to všetko berie čas. Je v poriadku si nachvíľu zdriemnuť, ale nie je OK chrápať teraz, keď máme najlepšie šance na úspechy. Jedna fotka, video, článok, hlasová šou, vyhrnúť rukávy, dať nachvíľu nabok kradošov času, pozornosti a ísť do toho. Dnes nemajú viac šancu mladí, či veľkí, ale tí, ktorí sa naučia, čo sa majú odučiť a čo nové naučiť.

Bol som presvedčený, že moje odpovede im stačili a môžeme začať jesť. Jedlo už bolo na stole. No nik z nás sa ho nedotkol. Nemám rád studené jedlo v reštaurácií, má zvláštnu chuť, nie je mi z neho dobre. Som citlivka. Zdvorilo som zaželal dobrú chuť, lenže páni vystrelili ďalšiu otázku: Čo vlastne vidím, sledujem?

Doba tam vonku priniesla nové príležitosti. Na druhej strane neexistuje ten najsprávnejší návod alebo vzorec na úspech. Mladí sa do seba zaľúbia, vyštudujú školy, precestujú celý svet alebo iba Chorvátsko. Neskôr zistia, že by chceli bývať sami. Zoberú si úver, vymyslia si dieťa na “posunutie” vzťahu na ďalší stupeň. Baba je chvíľu šťastná, muž je trochu tiež, veď aspoň doma je pokoj. Prichádzajú problémy, tlaky. Jedna z obrovských chýb, ktorá sa deje, rodina dáva na prvé miesto dieťa, všetko okolo neho točia. Párik prestáva fungovať, randiť, milovať sa, nervozita je všade okolo. Dovolenky s dieťaťom sú drahšie, náročnejšie. Po tridsiatke sa ukazujú nové nástrahy, muž chodí viac do práce, žena ťahá domácnosť, nároky celej rodiny stúpajú. Nedajbože sa prisťahuje nový sused alebo príde do práce chápavá kolegyňa. Na krku môže mať párik rozvod, či ďalšie dieťa na záchranu vzťahu. Ak majú šťastie, tak to potiahnu do dôchodku, ktorý už ani len netušíme, kedy bude. Som rád, že štát nás núti starať sa o seba. Vzorce od rodičov, dobre sa uč, nájdi si prácu, založ si rodinu, už dnes nefungujú. Ak chceme mať nadupaný život, existuje jedna vec, musíme risknúť všetko. Tľapnúť si s takým partnerom, ktorý nás nebude chcieť udusiť, ale naopak bude s nami ochotný risk podstúpiť alebo aspoň istiť. Iba vtedy je možnosť v živote uspieť bez ľútosti v šesťdesiat päťke, či sedemdesiat dvojke. Som presvedčený, že úspech sa dnes dá dosiahnuť inak, ako mať na krku  bungalov na úver, dovolenku na splátky, auto na lízing, mať šéfa idiota a doma ženu, ktorá sa nás nebude chcieť ani len dotknúť, lebo práve niečo rieši na modrej sociálnej sieti (alebo chlapa, ktorý v kuse niekde je). Ten spôsob nosíme v kabelke alebo vo vrecku od nohavíc.

Jedlo začínalo byť na pohľad studené, začínal som byť hladný. Ani som nestihol chytiť príbor do ruky. Prišla ďalšia otázka, páni chceli vedieť, ako tieto moje myšlienky vníma moje okolie. Vtedy si hovorím haloooo, je dvadsiate prvé storočie, táto doba nechce ľudí, ktorí nemajú čas, či sa niekam neustále ponáhľajú. Takže, jedlo ešte chvíľu počká.

Mnohí nerozumejú tomu, čo robím. Nájdu sa medzi nimi lojálni ľudia, lebo som im v niečom pomohol. No väčšina ma ignoruje, vysmieva sa mi, no jedným okom sleduje. Najviac ma sledujú tí ľudia, ktorí pre nejaký záhadný dôvod nestláčajú srdiečka, či páči sa mi to. Nehnevám sa na nich. Vďaka nim hľadám iné možnosti, ako uspieť. Sem-tam sa nájdu ľudia, ktorí ma pošlú psychológovi, lebo si myslia, že som blázon a nie som normálny. Podľa nich by som mal mať ženu, dieťa, dom na hypotéku, auto na lízing, potichučky žiť, hlavne nevystrčiť z radu. Tým, že robím s bývaním, som chodil k ľuďom domov, poviem Vám, videl som, ako sme my ľudia schopní žiť. Ako sme schopní baviť sa s našimi deťmi, životnými partnermi. Čoraz menej vysvetľujem. Pochopia to aj tak len tí, ktorí robia na niečom podobnom, zvyšok klikne na srdiečko alebo páči sa mi to z lojálnosti, nezoberú si článok k srdcu, ani myšlienku. Na druhej strane to ani nechcem. Vyhovoria sa, ako tomu nerozumejú, nemajú čas na čítanie. Vlastne, ešte mi napíšu správu, že mal by som zlepšiť svoj štýl. Prechádzam procesom, učím sa vyjadrovať myšlienky písaným slovom. Viem, že moje články, videá, príspevky nie sú najlepšie, mohol by som použiť lepšie slová, slovosled, písať aktuálnejšie témy, ktoré pravé teraz trápia svet. Na druhej strane mince je to všetko ťažké, moje večery trávim za počítačom, na sociálnych sieťach, hľadám, tvorím, píšem, nahrávam. Bolí to, často som hladný, unavený, k tomu sem-tam ma bolí hlava alebo zub. Ak by som si mal brať rady k srdcu od niekoho, kto nič netvorí, len kritizuje, asi by som nenapísal ani ten prvý článok a ten bol naozaj strašný.

Prišiel k nám čašník, spýtal sa, či je všetko v poriadku, asi som ho začul len ja. Slušne som kývol hlavou. Začal som jesť, začínala ma bolieť hlava. Akonáhle dlhšie nejem, tak ma ide roztrhnúť, moju hlavu taktiež. Tváril som sa, že vlastne už za tým stolom ani nie som, nemal som silu, ani motiváciu pokračovať v rozhovore ďalej, nepoložil som ani jednu protiotázku. Zazeral som do taniera, rýchlo som naberal všetko, čo prišlo pod vidličku. Až keď nespustil jeden z nich, máme tak teda poslednú otázku. Pomyslel som si, že by mohli chcieť moje telefónne číslo, aby si ho zablokovali a nikdy by som sa im nedovolal. Lenže, chceli iba vedieť, či dostávam pracovné ponuky, či som OK s ľuďmi, s ktorými spolupracujem.

Dostávam ponuky, ale už len sporadicky. Skôr sú to nudné nezáživné nápady, chýba im myšlienka. Zatiaľ neprišlo nič veľké z čoho by som padol na zadok. Vlastne, mám jeden nápad, je to niečo moje. Zatiaľ je v zásuvke písacieho stola. Nič z toho nápadu neviem momentálne robiť, premýšľam nad tým. To je na teraz všetko. Viem, že mnoho ľudí okolo mňa mi nerozumie. Nie vždy podporuje, sem-tam hádžu pod nohy polená. Bolí to, keď pracujem na myšlienke prezentácie nového projektu a chalanisko, ktorý má povedať super, poďme do toho, mi položí desať otázok, ktorými mi naloží. Zrazu stojím pred otázkou, či ísť ďalej. Rozumiem aj tým druhým, že sa boja, majú svoje problémy. Lenže, môžem zhodiť všetko na druhých, akí sú nechápaví alebo si poviem, že to skúsim ešte raz, či to spravím bez ich vedomia. Teší ma, že po večeroch nachádzam potvrdenia mojich myšlienok na sociálnych sieťach od mentorov. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali. Poviem vám, tento posledný ma úplne nakopol, pokiaľ ma u nás ľudia otázkovali, zdržiavali, ten chlapík jednoznačne potvrdil správnosť plánu, na ktorom som pracoval. Bolo to, ako keby som objavil Ameriku len a len pre mňa.

Obed sme po tejto otázke v tichosti zjedli, nebol taký studený, ako sa zdal. S chalanmi sme sa nedohodli na spolupráci, no nebol to vyhodený čas. Spoznal som dvoch nových ľudí, ukázal som im príležitosť na ich projekt tam, kde ju naozaj mali. Je o dvoch ľudí viac, ktorí vedia, že michalbotansky.com je môj vedľajší projekt, vďaka ktorému dokumentujem, čím prechádzam, učím sa písať, všímam si reakcie ľudí, naberám nových kamošov, ale asi aj takých, čo sa moc kamošiť nechcú. Títo páni mi len potvrdili, že písať sa oplatí. Jeden z nich si založil vlastný blog ešte v ten večer. Ten druhý si otvoril svoj kanál na červenej sociálnej sieti a všade sa nahráva. Takže, niekedy sa oplatí žiť ako posledný, inokedy ako prvý deň, či pokus. Vlastne, vďaka nim vznikol ďalší článok. Možno sa k nemu o niekoľko rokov vrátim a poviem si, človeče to čo si mal v hlave alebo nepoviem.

Majster a jeho múdrosti.

Majster a jeho múdrosti

Väčšina mojich článkov je čerpaná z pracovných schôdzok či všetkých ostatných pracovných aktivít. Môj sen je napísať knihu o všetkých tých múdrostiach, ktoré postupne zbieram. Nepravidelne sa stretávam s človekom, ktorému hovorím familiárne “majster”, je to pán v rokoch, múdry s neskutočným rozhľadom, bielou upravenou bradou a vždy niečo konzumuje. Otáča ma, opravuje, poučuje, vysmieva sa mi, no vždy pripomenie: „Ak odídeš, pribuchni za sebou, ale ak sa chceš dozvedieť, čo je za tým, tu si sadni. Ten čaj je pre teba, samozrejme budeme aj jesť.”

Často sa prichytávam, ako je zo mňa otrok telefónu, emailov a všetkých klopaní na dvere v kancelárií. Niekedy by to chcelo asistentku so súkromnou bezpečnostnou službou. „Nikdy nebuď príliš dostupný pre druhých,“ znela lekcia od majstra. „Nebavíme sa o ignorancií, bavíme sa o tom, ako je dobré si nechať čas aj pre seba. Ponáhľanie, telefón na uchu, nemať na nič čas, možno takéto praktiky boli moderné na začiatku milénia. Dnes túžime po vnútornom pokoji, uvoľnení a pri tom podať čo najlepší výkon.“

Majster mi vraví, že je otázka času, pokiaľ ľudia v aktívnom veku pochopia, že ak chceme zažiť naplnený život tak bez toho, aby sme našli vnútorný pokoj to nepôjde. „Vieš, moji priatelia sú inteligentní, majú mnoho vysokoškolských titulov, rodiny, bohatstvo, ale stále za niečím utekajú alebo od niečoho utekajú. Boja sa spomaliť. Daj si pozor na úteky, je možné, ak budeš utekať, utečie ti život. Hlavne v lete je tu nastavených mnoho nástrah. Čím ďalej robíme zo seba väčších konzumentov. Kupujeme si veci, zážitky, ktoré vôbec nepotrebujeme.”

Chcem byť úprimne šťastný a k tomu mať pocit, ako keď je letná sobota, vonku prijemné teplo, na cestách pokoj, zdravé raňajky, prechádzka so psom, niekde pod stromom písať knihu a večer si dať pohár vína s kamošmi. „Samozrejme, niekde medzitým by si si zajazdil na svojom vysnívanom Ferrari a spravil fotku s tvojou flotilou kombajnov,” uškŕňal sa majster.  O snoch sme sa bavili miliónkrát, no začína mi dávať zmysel sen a vnútorné naplnenie. Aj keď to znie všelijako a kamoši si zas budú robiť zo mňa srandu o čom to zas píšem.

“Je to tvoj sen, vidím, že vždy keď sa o tom rozprávame, celý sa chveješ, nemáš na výber, musíš isť za tým, aj keby ťa to priviedlo do miest, ktoré sú pre teba nepoznané.” Pracujem úplne v inom biznise, neviem si predstaviť, že by som jednoducho nechal všetko tak, kúpil si dva kombajny, tri traktory a farmu niekde v Toskánsku. „Mnoho ľudí kecá, odkladá, fláka sa, vidím na tebe hneď, keď máš príležitosť vystrekuješ rožky, som na teba hrdý, ešte zopár maličkostí a môžeš byť tam.”

Majstra poznám päť, či šesť rokov, zo začiatku sa mi vysmieval, chcel zistiť, čo všetko je skutočné a čo nie. Má svojské techniky. Nechce mi povedať, čo robil, keď bol v aktívnom veku. Jeho susedia mi však naznačili, že vraj viedol nadnárodnú spoločnosť v západnej Európe niekoľko desiatok rokov. Všetci ho majú radi, aj napriek jeho nevyspytateľným technikám.

Mňa si získal svojou múdrosťou a pokojom, ktorý vyžaruje. Zažil som ho, ako vrieskal po pani predavačke v obchode, neskôr mi objasnil celú záležitosť, chcel, aby tam nerobila, lebo má najviac. „Všimol si na nej niečo, čo nemá hocikto. Pani predavačka je dnes úspešná lektorka vo svojej firme a chce ma spoznať. ”

„Pozri, buď pôjdeš za tým, čo ťa vzrušuje alebo nepôjdeš. V tvojej práci sa stretávaš s rôznymi ľuďmi. Zažil si skvelé úspechy a samozrejme aj neúspechy.  Ukáž celému svetu, čo chceš. Sem-tam to dráždi, inokedy sa na to vykašli.”

Mám rád svoju prácu, no nikdy som nesníval, že budem predávať nehnuteľnosti, nastavovať obrovské developerské projekty, či ľuďom vybavovať peniaze z bánk alebo poisťovať ich. Sú to skvelé skúsenosti. Som vďačný za tieto príležitosti, veď vlastne ma moja práca zaviedla aj k Tebe, či k majstrovi. Teším sa na ten čas, keď sa budem môcť obzrieť na chvíľu späť a pospájať všetky tie body. Verím, že dovtedy sa na mňa nalepí nejaká tá múdrosť od majstra.

Foto príbeh

Jeden z mojich  kamošov mi volal v utorok neskoro večer.

“Čau Michal, robím si do školy prácu. Čo by si chcel, aby som si o Tebe pamätal ak zajtra zomrieš?”

Zamrazilo ma, podlomili sa mi kolena, s tichým hlasom som odpovedal: “kombajny, ferrari, dom”

“Ďakujem.” odpovedal a pokračoval ďalej. “Ak by som zajtra zomrel ja, pamätaj že som blázon do lietadiel. Ešte raz ďakujem, dobrú.”

Toto bola moja motivácia na napísanie článku. Ani nie tak písanie, ako skôr zdokumentovanie, mojich momentov, ktoré som za posledné obdobie zažil.

Michal Boťanský 05Nakreslime si obrázok. Mnoho z nás zažíva rôzne udalosti, niektoré sú oslavné iné o niečo menej. Často svoje fotografie máme skryté v zásuvkách, či v on-line foto albumoch. Možno nastal čas, zoradiť niektoré fotografie a povedať k ním príbeh.

To čo robím:

Michal Boťanský 01 Som Michal. Budujem svoj biznis. Mojím zázemím sú reality a financie.

Michal Boťanský 07 /Jar 2017 – Zlaté Moravce, mám rád, keď ocenia moju prácu./

Michal Boťanský 03 /Jar 2015, Viem sa postaviť dopredu aj takým to spôsobom./

Michal Boťanský 04 /Leto 2015 – Vráble, tomuto obchodu som nedôveroval. Po čase som zmenil názor a vyhrali sme./

Neoslovujte ma realiťák, či finančný poradca. Som ten čo si vyhrnie rukávy, vyčuchá príležitosť. Krok za krokom, tehla po tehle, budujem môj biznis, sen. Nájdete ma vo svete on-line, ale aj tam vonku.

Televízia:

Michal Boťanský 02  /Ja a známa relácia o bývaní, september 2014 – prvé vystúpenie v televízií

Michal Boťanský /Ja a známa relácia o bývaní, okóber 2015 – druhé vystúpenie v televízií./

Vystupovať v televízií je zážitok. Zažil som svoju hodinu slávy. Môj telefón vyzváňal. No pred tým to chcelo kopec úsilia v prvom prípade určite. V druhom stačila jedna fotografia.

Parťáci:

Michal Boťanský 13/ Zima 2016 Ja a Ing. Duško/ Papierovačky v kancelárií.

Michal Boťanský 12/Jar 2015: Ja, Robi a jeho tím. Obchodné školenie/

Je dôležité pre mňa v biznise spoľahnúť na niekoho, kto vie podržať v rôznych udalostiach. Tak isto je pre mňa dôležité, mať po svojom boku ľudí s ktorými máme podobné životné, ale aj biznisové filozofie, a ideme podobnou cestou.

Ja a šport:

Michal Boťanský 08/Leto 2016, okruh Horná Seč/ Team building

Michal Boťanský 09 /Florbal Zlaté Moravce/

Rýchlosť, výdrž, kondička, adrenalín. Tenis, florbal a rýchla jazda aktívne. Učím sa športom, trpezlivosti, sebapoznaniu, posúvaniu limitov, prekonanie samého seba, vedeniu ľudí. Samozrejme emócie, organizovanie to všetko často pod tlakom životných a biznisových situácií. Preto mám rád šport.

Moje sny:

Michal Boťanský 10/Leto 2016/

“Čo chceš od života?” Jedna z najdôležitejších otázok: Ferrari, kombajn a dom. Ferrari predstavuje rýchle auto, s ktorým sa dostanem rýchlo a bezpečne tam kam chcem. Kombajn predstavuje veľkú a silnú firmu. Dom je pre mňa zázemie. Viac TU:

 

Nezabudnime:

Michal Boťanský 06  /August 2014 – prvé vystúpenie v organizácií Toastmasters Nitra/

Nezabudnime na svoj prvý výstup tam vonku. Toasmasters Nitra rok 2014. Mal som strach, trému, no vedel som, že mám stať zo stoličky a ísť dopredu.  Moje prvé vystúpenie bolo hneď v prvý deň. Bol to skvelý rok. Dodnes sa stretávam s ľuďmi, ktorých som tam spoznal.

Moja Marína

Moja Marína Michal Boťanský
Vraví sa, že Sládkovič z lásky k žene napísal jeho najlepšie dielo Marína. Príbeh jeho lásky začal v Banskej Štiavnici. Dom kde žila Sládkovičova “Marína” znamená pre zamilované páry, akýsi symbol lásky.

Banská Štiavnica nie je len mestom pre zamilovaných, ale má obrovský podnikateľský potenciál. Turistický ruch prekvitá takmer celý rok. Už dnes nájdeme v Štiavnici významné reštaurácie, kaviarne, ubytovacie zariadenia, múzeá, pivovar. Aby sa jednotlivé podniky odlíšili od svojej konkurencie, lákajú svojich zákazníkov na svoje špecifické služby, či produkty. Mesto sa snaží držať krok a organizuje pravidelne kultúrne podujatia pre obyvateľov ale aj turistov. Týmto stúpa dopyt po víkendových nehnuteľnostiach.

Miestny developeri rekonštruujú pôvodné budovy a následne ich  predávajú po častiach. Rekreačné chaty v okolí majú tiež svoju významnú úlohu. Tajchy, turistické chodníky v horách, cyklotrasy lákajú na oddych a vždy na skok na nákup, obed či večeru do Banskej Štiavnice. Banská Štiavnica si postupne získava čoraz viac obľúbencov z celého Slovenska, tak isto aj zo zahraničia. Niektorí dokonca vymieňajú svoje bydliská, aby tu mohli žiť, alebo podnikať.

Myšlienok na podnikanie v historickom centre je mnoho. Nie každá sa uchytí a zaujme. Tak ako niektoré podniky končia iné začínajú. Čo je za tým, že jedny končia a iní začínajú? Je to nápad? Financie? Marketing? Ponuka služieb, či tovaru? Rodinné zázemie? Či podpora partnera? Či len slabá inšpirácia seba?

Nech je to akokoľvek. Odchádzajúci dávajú priestor prichádzajúcim. Prichádzajúci dávajú nový náboj trhu. Trh sa im odvďačuje svojim záujmom. Robí im reklamu, posiela sem svojich známych, fotografie sú umiestňované na sociálne siete a tým vyvoláva pocit: “aj ja tam chcem byť”. Obdobie keď podnikateľ nemal čas na svoj podnik, zamestnal do svojich podnikov zamestnancov, nakúpil tovar a začal sa predaj sú dávno preč.

Dnes my zákazníci chceme aby sa nám venovala pozornosť hneď pri vstupe, najlepšie priateľská a ľudská. My zákazníci dnes kupujeme príbehy jedla, pálenky, suvenírov či dokonca výletov. A práve taký príbeh sa začína v obchode Moja Marína.