Type your search keyword, and press enter

Video

Video

Prichytávam sa, ako sa častejšie rozprávam o prezentácii seba, svojej značky. Takisto aj o druhých, ich prezentovaní seba, ich práce, služieb, toho, čo robia. Často úspešní ľudia s fantastickým produktom či službou nekladú dôraz na prezentovanie. Zdá sa im to zbytočné, drahé, nepotrebné a radšej sa pohybujú v zabehnutých koľajach, ktoré začínajú byť čoraz menej efektívne. Je neskutočné množstvo spôsobov, akými vieme prezentovať seba, to, čo robíme. Platí to aj o uchádzačoch o prácu, parádny životopis je stále dobré mať, ale dnes už je možné mať viac ako životopis.

O budovaní značky, prezentovaní, rozprávaní príbehov, používaní dostupných nástrojov mám napísaných niekoľko článkov, je to moja obľúbená téma. Celý môj projekt michalbotansky.com vznikol na základe myšlienky vytvorenia vlastnej značky. Najskôr som začal písaním príspevkov na môj blog, neskôr som pridal dokumentovanie na sociálnych sieťach, minulý rok on-line šou. Každá z činností, na ktorej pracujem sa dopĺňa, má svojich fanúšikov, prináša iné možnosti, výzvy. Kombinácia písaného slova, fotky, videa má neskutočnú silu.

„Začni vždy od konca,” znela jednoduchá rada od ľudí, ktorí sa pohybujú v obchode, vo vzdelávaní, psychológií či v iných odvetviach, ktoré sledujem. Na začiatku som ani len netušil, aké mám možnosti, ako bude reagovať moje okolie, čo budem robiť a kam vlastne chcem ísť. Myslenie od konca znamená v jednoduchosti asi toľko, že najskôr si predstavíme našu finálnu destináciu, stav, pocit. Od nej sa vrátime späť na začiatok, všetky aktivity jej prispôsobíme. Moje vedomosti, finálny stav, destinácia, pocit sa mi vtedy zdali pod úrovňou priemeru. Takže moje predstavy neboli žiadne. Našťastie ma vtedy nakopávali ľudia, ktorí boli odo mňa vzdialení niekoľko miliónov svetelných rokov, nielen vzdialenosťou, ale aj skúsenosťami, vedomosťami, dosiahnutými cieľmi. Takže, moje od konca prichádzalo postupne

„Krok za krokom,” hlavne každý deň, aj keď bude pršať, snežiť, mrznúť, budú horúčavy, či bolieť zub. Nebudem klamať, prvé mesiace boli náročné, nevedel som, čo mám robiť, kam ísť, ako povedať svetu moje príbehy. Viedol ma tenký hlások, pocit v bruchu a myšlienka, že by som mohol mať raz lepší život, ako doteraz. Lenže, asi budem musieť zmeniť môj prístup, myslenie, nastavenie, nabrať odvahu, skúsiť nástroje, stratégie, ktoré dnes už celkom fungujú a sú dostupné takmer pre každého.

“Nástroje:” písanie článkov na vlastný blog, dokumentovanie na sociálne siete, on-line šou, mobilný telefón, internetové pripojenie, myšlienka a odvaha. Bol to boj, vytváranie návykov, hľadanie kreativity, myšlienky, môjho príbehu, nabratie odvahy a ísť do sveta. Vlastne, je to jednoduchý proces tvorby, dokumentovania, používania všetkého, čo máme k dispozícii. Existuje mnoho návodov, ako začať, pokračovať, byť kreatívny, používať práve to naše zariadenie. Na čo návod nie je, to je nabrať odvahu na zverejnenie produktu, služby, článku, myšlienky.

“Video” tvorba je neskutočne podceňovaná, vo vrecku alebo v kabelke nosíme celé nahrávacie štúdio. Práve video je jednoduchý nástroj, vďaka ktorému sa z nás môže stať internetový hrdina, zabávač, hviezda, odborník, hundroš či vážená osobnosť. Je dostupné pre každého. Video je formát, s ktorým som bojoval najdlhšie. Moje prvé nahrávky boli akési textovo-obrazové prezentácie s hudbou. Najväčší úspech, ktorý som vďaka nim dosiahol, bolo naučenie sa ovládania programu na úpravu videa. Samozrejme, aj u mňa prišla chvíľa, keď som stál na prepletenom chodníku a musel som stlačiť veľký červený gombík a odtiaľ už nebolo návratu späť. V tom období vznikla moja prvá mini séria piatich videí o bývaní. Nahral som ich na Facebook a aj Youtube. Boli to jednoduché video epizódy o bývaní z prostredia, kde som sa v tom období pohyboval.

“Lekcie,” ktoré priniesli boli pre moje ďalšie pôsobenie vo svete prezentovania a budovaní značky mimoriadne dôležité. Dnes sa pozerám s úsmevom na ich obsah, až na jedno z nich. Jedno z nich sa vôbec nepodarilo, bolo zlé, až na takú maličkosť, dosiahlo v tom období 30.000 videní, bez platenej reklamy. Po krátkom mini seriály prišla prestávka  a taktiež neúspešné video pokusy. Neskôr som natočil ešte dve zaujímavé videá, v jednom som použil nehnuteľnosti, ktoré som predával a v druhom som vtipne odprezentoval ponuku pozemku na predaj. Tu si ich môžete pozrieť: 6, 7, 8, 9, 10, 14, 18.

Bývanie je fajn, lenže už vtedy to boli dva roky, čo som premýšľal nad svojou on-line šou a po celú dobu som sa rozhodoval, či budem natáčať slovensky alebo anglicky hovoriace videá. Veď už viete, začnime od konca. V septembri 2018 vznikla prvá časť, samozrejme, že bola úplne otrasná, krátka, nesprávne som nastavil prekrývanie hudby s hlasom, ale bola prvá a bola vonku. Potom prišli dve časti z futbalu, bez rozprávania, samozrejme, že som k nim pridal ešte dve časti, kde som už rozprával po anglicky. Od januára raz do týždňa zverejňujem novú epizódu MyThing.

Internet čoraz viac zjednodušuje prezentáciu toho, čo robíme ,aj keď je konkurencia čoraz väčšia, sociálne siete používajú rôzne algoritmy, aby nám uľahčovali/komplikovali prácu. Potrebujeme mobilný telefón, myšlienku, internetové pripojenie, možno aplikáciu na strihanie videa. On-line platformy dnes upravujú svoje pôsobenia tak, že uprednostňujú video obsah. Vraví sa, že v západných krajinách video tvorí 50% prenesených dát na Internete. Za dva roky má stúpnuť na 75%.

Každý deň žijeme náš vlastný príbeh, sen, víziu. Tam vonku, ale aj tu je mnoho ľudí, ktorých práve ten náš príbeh môže zaujať. Nezabudnime, aj často nudné stereotypné príbehy môžu najviac pritiahnuť obrovskú pozornosť. K tomu, ak zaujmeme, ľudia budú chcieť byt súčasťou našej značky. Ukážeme ľuďom, akí sme v skutočnosti, či vytvoríme si charakter, ako chceme byť vnímaní. Nezabudnime prepojiť video s vlastným blogom, lebo to je jediné miesto, kde máme algoritmus pod kontrolou my.

Ruka v ruke ide s videom vytváranie komunity, podporovanie druhých, inšpirovanie vlastným príkladom, nabádanie druhých, aby sa odhodlali vykročiť. Niekedy stačia tri slová v komentároch pod novým článkom, videom, príspevkom a zrazu sa môžeme ocitnúť v novom  svete. Preto nezabudnime, že keď niečo chceme dostať, najskôr musíme dať. Možno to budú práve tri povzbudzujúce slová.

Prosím, prezentujme, čo robíme, použime pri tom telefón, GoPro, cestovateľský fotoaparát, zrkadlovku, mikrofón, svetlo, Dajme si pozor na hudbu a jej používateľské práva, to, čo zachytávame do videa. Nerátajme koľkým ľuďom sa páči naše video, či koľko malo videní, určite nie na začiatku. Ide viac o proces, ktorým máme prejsť. Vyhneme si rukávy, začnime alebo pokračujme, aj keď sme trebárs na úrovni mínus dva.


 

Pár tipov:

• Nájdime tému, ktorou zaujmeme.
• Nebuďme dokonalí.
• Poukazujme iba na to, čo nás zaujíma.
• Používajme vždy to, čo máme.
• Aspoň raz do týždňa jedno video.
• Ukazujme, čo je za našim produktom, príbehom, nami.
• Dokumentujme.
• Hovorme názory.
• Neprikazujme, nekážme.
• Rozširujme naše videá .
• Hľadajme spoluprácu.
• Nebojme sa zosmiešniť, ukázať, že nie sme dokonalí.
• Vždy dajme na koniec niečo humorné z natáčania.
• Často musíme zabudnúť, kým sme, aby sme mohli nájsť, kým skutočne sme.
• Pozor na správanie.

Dôvodov, pre ktoré som si vyhrnul rukávy a pustil sa do práce je niekoľko.

• Byť kamoš s veľkými internetovými vyhľadávačmi.
• Prísť na miesta, na ktorých som nikdy nebol.
• Spoznať ľudí, ktorých som nepoznal.
• Byť kreatívny.
• Každý deň niečo malé vytvoriť.
• Vytvoriť niečo svoje.
• Zlepšovať sa, byť lepší ako včera.
• Vytriediť si kamošov.
• Zistiť,čoho som schopný.
• Ukázať sa svetu.

Nástroje na publikovanie videí:

• Facebook, Youtube, Instrgam, Instagram TV, Instagram príbehy.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Rozhovor

Rozhovor
Múdri ľudia rozprávajú, že život je krátky, preto by sme mali žiť každý deň tak, ako keby bol posledný. Pamätám sa, ako ma myšlienka uchvátila. Po čase som sa dostal k psychológií, našiel som kapitolu o myšlienkových mapách, vzorcoch správania a presvedčeniach, potom som už taký uchvátený nebol. Vlastne, išlo ma roztrhať, ako som naletel. Zabudol som si všimnúť aj druhú stranu mince.

Čim ďalej som presvedčený, že každý deň by sa mal žiť tak, ako keby bol prvý. Byť v režime turistu, byť úprimne zvedavý, tešiť sa z maličkostí, dať šancu zisteniu, čo je za tým, z tých väčších vecí padnúť na zadok. Znie to naozaj divne, však? Pokiaľ tak začneme žiť, ľudia si budú o nás myslieť, že sme divní alebo že sme začali brať drogy, niektorí nás úplne vymažú zo svojho života. Nájdu sa aj neprajníci, rýpači, kritici, pomocníci s kamarátskymi radami, ako nám chcú dobre a hlavne, aby sme neboli za hlupákov. Možno sa objavia aj takí, ktorým sa takéto správanie bude páčiť. Takže prvý alebo posledný, ale nielen deň.

Človeče, koľko návodov na úspech, zlyhanie. My im pre nejaký dôvod veríme. Zabúdame na seba, rútime sa do priekopy, kde niekto druhý akýmsi spôsobom prešiel na druhú stranu. My zbadáme vychodený chodník, myslíme si, že tadiaľ to pôjde. To sme ešte nezistili, či je v tej priekope krokodíl, či iný nebezpečný hladný plaz. Na druhej strane, ak by sme si každú múdru myšlienku mali overovať na niekoľkých miestach, asi by sme sa zbláznili.

S myšlienkou, ži tak, ako by bol posledný deň alebo úplné prvý, som prišiel na pracovné rokovanie ohľadne možnosti viesť predaj v novej, ešte nezačatej, bytovej výstavbe. Takéto schôdzky sú zvyčajne náročné, dlhé, keď ide všetko dobre, končia jedlom. V ľuďoch som dobrý, k tomu na schôdzky chodím pripravený, je to dôkaz, že si toho druhého vážim. Po prvých pohľadoch som vedel, že títo páni pôjdu po mne. Získal som ich hneď svojou pripravenosťou. Motivácia bola jasná, buď to bude náš prvý alebo posledný deň. Chceli viac informácií, lenže aj ja som od nich chcel konkrétne údaje, aby som vedel odpovedať. Vždy máme dve možnosti, všeobecné kecy alebo k veci. Dal som im na výber.

Po dvojhodinovej diskusií sme šli na obed. Po výbere jedla som dostal niekoľko otázok, ktoré som vôbec nečakal. Prečo píšem blog? Čo je to dokumentovanie? Ako myslím, že jedna fotka, video, článok, môže všetko zmeniť? Páni prišli taktiež pripravení. Práve pre takéto situácie som zakladal blog v roku 2015. Už niekoľkokrát sa o ňom hovorilo aj na pracovných schôdzkach. Dokonca mi pomohol sa zblížiť s ľuďmi a tľapnúť si k obchodu. Takže som sebavedome odpovedal, že mám dve varianty odpovedí. Pre kamošov používam krátku verziu tak, aby niečo bolo povedané, ale diskusia nepokračovala ďalej alebo im môžem povedať, čo všetko je za tým. Domáhali sa počuť všetko. Tak teda ešte raz prvý, či posledný deň, pokus, šanca. Odpovede mám dávno vyšperkované, takže som spustil.

Blog je ideálne miesto na niekoľko príležitostí. Prvá dáva možnosť druhým spoznať mňa. Mne dáva možnosť rásť, byť kreatívny, mapovať svoje myšlienky, slová, činy, núti ma pracovať na sebe, vidieť svoj posun. Je to moje sito, buď prejdem, ten druhý zavolá alebo neprejdem a nezavolá mi. Ak pozorne čítate, tak spoznáte moje názory, pohľady, myšlienky. K tomu dostanete pocit, že ma poznáte, aj keď sme sa ešte nevideli. Je dosť veľká šanca, že sa nebude chcieť ľuďom čítať, ale na to sa spoliehať nebudem. Prečítali by ste si teraz články od najbohatšieho človeka na svete z jeho začiatkov? Chceli by ste vedieť, ako začínal? Lenže, takmer nikto z nich nebudoval svoju on-line komunitu. Ja som na takej ceste, ukazujem svojmu okoliu, vystrekujem rožky aj mimo neho, aby ma začali vnímať aj ďalší. V neposlednom rade sociálne siete majú neskutočný dosah, lenže menia algoritmy, podmienky používania, kto vie ako dlho tu ešte budú.  Budujem ho pre seba, možno si nájde aj svojich fanúšikov. Môžem s ním každý deň pracovať, používať odkazy na články, posielať ich ďalej bez toho, aby niekto musel byť niekde prihlásený. Je bez reklám, neokráda pozornosť, práve naopak, núti premýšľať, nakopávať, zneistiť, uisťovať, poukazovať, pripomínať. Jeden článok týždenne, už takmer tretí rok po sebe. Vidím na sebe zmeny v komunikácií, vo svojom správaní, upravil som názory na kritikov, na tých, čo podporujú. Kritiku vnímam len od tých, čo sú ďalej, ako som ja, tak isto nekritizujem, nepoučujem. V mojich článkoch možno trochu všeobecne, ale hlavne vyzývam mať lepší život, či spraviť krok navyše. Blog je jedna z mojich vizitiek, môžete vidieť môj vývoj.

Dokumentovanie je činnosť, ktorú robíme každý, či na modrej, ružovej, fialovej, zelenej sociálnej sieti. Dokonca ju robíme aj mimo on-line. Ide o akési vydokladovanie, vyrozprávanie nášmu okoliu, kde sme boli, čo sme robili, na čo myslíme, čím prechádzame. Lenže, mnoho ľudí píše o tom, čo má na večeru, kde sa boli zabávať, kde boli na výlete, aké krásne deti majú, psa, zabúdajú na seba. Neukazujeme, čím sme museli prejsť, aby sme mali sexi namakané telo, my píšeme pod fotky motivačné citáty. Koľko sme museli študovať, aby sme získali náš vysnívaný titul. Čo všetko sme museli dať nabok, aby sme postavili vysnívaný biznis, sen, víziu, rodinu. Dokumentovanie je náročný proces, ktorý trvá niekoľko rokov. K tomu výsledky nemusia prísť hneď. Pre naše okolie sa to môže javiť čudné, nezvyčajné, nie vždy sa stretne s porozumením. Až keď niečo dosiahneme, potom sa prihlásia, že verili. Nepredávam cez moje články žiadne produkty, služby. Ukazujem, čim prechádzam každý deň, čo si všímam, opisujem zážitky, skúsenosti, predovšetkým budujem svoju značku, robím to po večeroch. Ukazujem skutočného Michala Boťanského. To je pre mňa dokumentovanie.

Áno, jedna fotka, video, článok, hlasová šou dokáže zmeniť všetko. Presne tak, jedna, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Tá prvá môže zmeniť nás, že sme sa na to dali. Fotka číslo 257 na ružovej sociálnej sieti nám zmení profil k populárnemu. Možno video číslo 945 na červeno-bielej sieti nás preslávi všade vo svete. Článok číslo 578 bude ten, vďaka ktorému vystrelíme do sveta ako raketa. Hlasová šou? To je teraz novinka, takže tam to môže byť o niečo skôr, číslo 178 nám prinesie tých ľudí, ktorí ju pomôžu rozšíriť tak, ako chceme. Vo vrecku nosíme plnohodnotné nahrávacie štúdiá. Mamuty už dávno vymreli, takže, ak chceme mať lepší osud, tak www.(meno vyhľadávača).sk, ako sa používa modrá sociálna sieť, ako sa robia dobré fotky, ako sa strihajú videá, ako sa nahráva hlas v telefóne. Všetko je dostupné. Aj sexi suseda, či sused, dovolenka, sushi, kino, lenže to všetko berie čas. Je v poriadku si nachvíľu zdriemnuť, ale nie je OK chrápať teraz, keď máme najlepšie šance na úspechy. Jedna fotka, video, článok, hlasová šou, vyhrnúť rukávy, dať nachvíľu nabok kradošov času, pozornosti a ísť do toho. Dnes nemajú viac šancu mladí, či veľkí, ale tí, ktorí sa naučia, čo sa majú odučiť a čo nové naučiť.

Bol som presvedčený, že moje odpovede im stačili a môžeme začať jesť. Jedlo už bolo na stole. No nik z nás sa ho nedotkol. Nemám rád studené jedlo v reštaurácií, má zvláštnu chuť, nie je mi z neho dobre. Som citlivka. Zdvorilo som zaželal dobrú chuť, lenže páni vystrelili ďalšiu otázku: Čo vlastne vidím, sledujem?

Doba tam vonku priniesla nové príležitosti. Na druhej strane neexistuje ten najsprávnejší návod alebo vzorec na úspech. Mladí sa do seba zaľúbia, vyštudujú školy, precestujú celý svet alebo iba Chorvátsko. Neskôr zistia, že by chceli bývať sami. Zoberú si úver, vymyslia si dieťa na “posunutie” vzťahu na ďalší stupeň. Baba je chvíľu šťastná, muž je trochu tiež, veď aspoň doma je pokoj. Prichádzajú problémy, tlaky. Jedna z obrovských chýb, ktorá sa deje, rodina dáva na prvé miesto dieťa, všetko okolo neho točia. Párik prestáva fungovať, randiť, milovať sa, nervozita je všade okolo. Dovolenky s dieťaťom sú drahšie, náročnejšie. Po tridsiatke sa ukazujú nové nástrahy, muž chodí viac do práce, žena ťahá domácnosť, nároky celej rodiny stúpajú. Nedajbože sa prisťahuje nový sused alebo príde do práce chápavá kolegyňa. Na krku môže mať párik rozvod, či ďalšie dieťa na záchranu vzťahu. Ak majú šťastie, tak to potiahnu do dôchodku, ktorý už ani len netušíme, kedy bude. Som rád, že štát nás núti starať sa o seba. Vzorce od rodičov, dobre sa uč, nájdi si prácu, založ si rodinu, už dnes nefungujú. Ak chceme mať nadupaný život, existuje jedna vec, musíme risknúť všetko. Tľapnúť si s takým partnerom, ktorý nás nebude chcieť udusiť, ale naopak bude s nami ochotný risk podstúpiť alebo aspoň istiť. Iba vtedy je možnosť v živote uspieť bez ľútosti v šesťdesiat päťke, či sedemdesiat dvojke. Som presvedčený, že úspech sa dnes dá dosiahnuť inak, ako mať na krku  bungalov na úver, dovolenku na splátky, auto na lízing, mať šéfa idiota a doma ženu, ktorá sa nás nebude chcieť ani len dotknúť, lebo práve niečo rieši na modrej sociálnej sieti (alebo chlapa, ktorý v kuse niekde je). Ten spôsob nosíme v kabelke alebo vo vrecku od nohavíc.

Jedlo začínalo byť na pohľad studené, začínal som byť hladný. Ani som nestihol chytiť príbor do ruky. Prišla ďalšia otázka, páni chceli vedieť, ako tieto moje myšlienky vníma moje okolie. Vtedy si hovorím haloooo, je dvadsiate prvé storočie, táto doba nechce ľudí, ktorí nemajú čas, či sa niekam neustále ponáhľajú. Takže, jedlo ešte chvíľu počká.

Mnohí nerozumejú tomu, čo robím. Nájdu sa medzi nimi lojálni ľudia, lebo som im v niečom pomohol. No väčšina ma ignoruje, vysmieva sa mi, no jedným okom sleduje. Najviac ma sledujú tí ľudia, ktorí pre nejaký záhadný dôvod nestláčajú srdiečka, či páči sa mi to. Nehnevám sa na nich. Vďaka nim hľadám iné možnosti, ako uspieť. Sem-tam sa nájdu ľudia, ktorí ma pošlú psychológovi, lebo si myslia, že som blázon a nie som normálny. Podľa nich by som mal mať ženu, dieťa, dom na hypotéku, auto na lízing, potichučky žiť, hlavne nevystrčiť z radu. Tým, že robím s bývaním, som chodil k ľuďom domov, poviem Vám, videl som, ako sme my ľudia schopní žiť. Ako sme schopní baviť sa s našimi deťmi, životnými partnermi. Čoraz menej vysvetľujem. Pochopia to aj tak len tí, ktorí robia na niečom podobnom, zvyšok klikne na srdiečko alebo páči sa mi to z lojálnosti, nezoberú si článok k srdcu, ani myšlienku. Na druhej strane to ani nechcem. Vyhovoria sa, ako tomu nerozumejú, nemajú čas na čítanie. Vlastne, ešte mi napíšu správu, že mal by som zlepšiť svoj štýl. Prechádzam procesom, učím sa vyjadrovať myšlienky písaným slovom. Viem, že moje články, videá, príspevky nie sú najlepšie, mohol by som použiť lepšie slová, slovosled, písať aktuálnejšie témy, ktoré pravé teraz trápia svet. Na druhej strane mince je to všetko ťažké, moje večery trávim za počítačom, na sociálnych sieťach, hľadám, tvorím, píšem, nahrávam. Bolí to, často som hladný, unavený, k tomu sem-tam ma bolí hlava alebo zub. Ak by som si mal brať rady k srdcu od niekoho, kto nič netvorí, len kritizuje, asi by som nenapísal ani ten prvý článok a ten bol naozaj strašný.

Prišiel k nám čašník, spýtal sa, či je všetko v poriadku, asi som ho začul len ja. Slušne som kývol hlavou. Začal som jesť, začínala ma bolieť hlava. Akonáhle dlhšie nejem, tak ma ide roztrhnúť, moju hlavu taktiež. Tváril som sa, že vlastne už za tým stolom ani nie som, nemal som silu, ani motiváciu pokračovať v rozhovore ďalej, nepoložil som ani jednu protiotázku. Zazeral som do taniera, rýchlo som naberal všetko, čo prišlo pod vidličku. Až keď nespustil jeden z nich, máme tak teda poslednú otázku. Pomyslel som si, že by mohli chcieť moje telefónne číslo, aby si ho zablokovali a nikdy by som sa im nedovolal. Lenže, chceli iba vedieť, či dostávam pracovné ponuky, či som OK s ľuďmi, s ktorými spolupracujem.

Dostávam ponuky, ale už len sporadicky. Skôr sú to nudné nezáživné nápady, chýba im myšlienka. Zatiaľ neprišlo nič veľké z čoho by som padol na zadok. Vlastne, mám jeden nápad, je to niečo moje. Zatiaľ je v zásuvke písacieho stola. Nič z toho nápadu neviem momentálne robiť, premýšľam nad tým. To je na teraz všetko. Viem, že mnoho ľudí okolo mňa mi nerozumie. Nie vždy podporuje, sem-tam hádžu pod nohy polená. Bolí to, keď pracujem na myšlienke prezentácie nového projektu a chalanisko, ktorý má povedať super, poďme do toho, mi položí desať otázok, ktorými mi naloží. Zrazu stojím pred otázkou, či ísť ďalej. Rozumiem aj tým druhým, že sa boja, majú svoje problémy. Lenže, môžem zhodiť všetko na druhých, akí sú nechápaví alebo si poviem, že to skúsim ešte raz, či to spravím bez ich vedomia. Teší ma, že po večeroch nachádzam potvrdenia mojich myšlienok na sociálnych sieťach od mentorov. Bez toho, aby sme sa o tom rozprávali. Poviem vám, tento posledný ma úplne nakopol, pokiaľ ma u nás ľudia otázkovali, zdržiavali, ten chlapík jednoznačne potvrdil správnosť plánu, na ktorom som pracoval. Bolo to, ako keby som objavil Ameriku len a len pre mňa.

Obed sme po tejto otázke v tichosti zjedli, nebol taký studený, ako sa zdal. S chalanmi sme sa nedohodli na spolupráci, no nebol to vyhodený čas. Spoznal som dvoch nových ľudí, ukázal som im príležitosť na ich projekt tam, kde ju naozaj mali. Je o dvoch ľudí viac, ktorí vedia, že michalbotansky.com je môj vedľajší projekt, vďaka ktorému dokumentujem, čím prechádzam, učím sa písať, všímam si reakcie ľudí, naberám nových kamošov, ale asi aj takých, čo sa moc kamošiť nechcú. Títo páni mi len potvrdili, že písať sa oplatí. Jeden z nich si založil vlastný blog ešte v ten večer. Ten druhý si otvoril svoj kanál na červenej sociálnej sieti a všade sa nahráva. Takže, niekedy sa oplatí žiť ako posledný, inokedy ako prvý deň, či pokus. Vlastne, vďaka nim vznikol ďalší článok. Možno sa k nemu o niekoľko rokov vrátim a poviem si, človeče to čo si mal v hlave alebo nepoviem.

Riskovať.

Riskovať

„Sedím na gauči, pozerám telku, jem čipsy a zisťujem, že mám 27 rokov a môj život je nejaký čudný. Keď zostanem doma, nič sa mi nestane, budem v bezpečí, no zvažujem, že by som mohla ísť von.“ Asi takto nejako začala neskutočne dlhá textová správa, ktorú som dostal od kočky, ktorá je členom tímu, v ktorom pôsobím aj ja. Na správu som neodpísal. Zavolal som jej.

Žijeme v dobe informačnej, je pretlak takmer všetkého, inovácie prebiehajú neustále, milión návodov na všetko. Otvoríme internet, informácie, ideme na wecko v nákupnom centre, informácie, zapneme telku, aj tam sú informácie a ešte keď spustí večer suseda, uff. Čím viac informácií, tak lepšie alebo horšie? Nevieme, ale už v minulosti významní filozofi nás nabádali, ako je dobre nevedieť, ale neprestať zisťovať. Takže, čo je správne?

Návodov, názorov, pohľadov je dnes toľko, že je mimoriadne náročné povedať, čo je správne a čo nie. Isté máme len jedno, ak nič neriskneme, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískame nič. Podstúpiť riziko, neznamená hneď úspech, ale aj získanie nových skúseností, zažitie nových zážitkov, spoznanie nepoznaného a tak isto je nutné počítať s možnosťou zlyhania.

Nie vždy máme dôvod niečo zmeniť v našom živote. Vlastne netušíme aký výhľad je z kopca, na ktorom sme nikdy neboli, to zistíme, až keď naň vyšľapeme. No ak vykráčame trebárs na ten kopec, nebude to len o výhľade , ale aj o prekonaní samého seba. Dôvod na zmenu teda môžeme nájsť po ceste. Možno sa budeme musieť nejaký čas prekonávať, kráčať s bolesťami, najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Neuvidíme výhľad, nebudeme poznať cestu, nedostaneme skúsenosť.

Bolesť, strach, pot, k tomu aj risk jednoznačne patrí do našich životov. Nezabudnime, ak by všetko malo byť bezpečné, mnoho z nás by dnes nebolo tu. Dieťa sa potrebuje buchnúť, aby zistilo, ako chutí bolesť, potrebuje zažiť úspech, aby vedelo, ako chutí radosť. To isté máme v dospelom veku, potrebujeme sa udrieť, aby sme nezabudli na bolesť, takisto by sme mali zažiť úspech, aby sme nezabudli, aké je to radovať sa.

Mnoho ľudí riskuje, ešte viac neriskuje. Hrať život na istotu, je istá výhra (isté výhry nebývajú najvyššie), no hrať život s riskom má úplne iné možnosti. Nie je dobré príliš riskovať, ale takisto nie je dobré byť príliš v bezpečí.

Hovorí sa, že tí ľudia, ktorí sa nestarajú do druhých a hladia si svojho sa dožívajú vysokého veku. O tom, či riskovať alebo hrať na istotu, nechajme na každého z nás. No ak v tom druhom uvidíme niečo viac, jemne to naznačme. A keď vidíme, že to ide tam, kam nemá, tak trebárs toho človeka nakopajme, ale nie preto, aby sme ho zastavili, ale iba jemne mu upravili smer. No, to robme len v tom prípade, že sme niečo také zažili.

Mať možnosť a pritom ohroziť rodinu, kamošov, tím, seba, vôbec nevadí, keď sa popálime. Len nezabudnime na štípanie, to sa nejaký čas hojí. Takisto, ak chceme niečo risknúť a naše okolie nás nepodporuje, lebo nás chce ochrániť pred možným neúspechom, zlyhaním, či dokonca obrovskou celoživotnou výhrou, tak budeme musieť takéto okolie skôr, či neskôr opustiť.

Každý z nás môže mať lepší život, no ten zvyčajne začína vyšľapaním na kopec. No pred tým skúsme rozložiť svoje portfólio alebo sily tak, aby sme vydržali šľapať čo najdlhšie.

Nič ma do toho nie je.

Nič ma do toho nie je.

Pamätám si to ako dnes, šiel okolo mňa chlapík s úprimným úsmevom, pozdravil ma ako keby sme sa poznali celý život, hneď potom odišiel. O pár minút som toho istého chlapíka mal na pracovnom stretnutí oproti sebe v najlepšej cukrárni v okolí. No už sa toľko neusmieval. Je dobré byť pripravený na všetko, k tomu neočakávať nič a dúfať v najlepšie. Takže jeho stratený úsmev mi bol ukradnutý, jediné čo ma zaujímalo, či ten obchod je pre jeho firmu vhodný alebo nie, to bol dôvod pracovného stretnutia. Jedno si ujasnime, mám rád v živote, ale aj v obchode situácie, keď obe strany odchádzajú s pocitom, že získali niečo, no nikdy nie na úkor druhého.

Z chlapíka sa ukázal mimoriadne vzdelaný muž v stredných rokoch aktívneho života. Ale aj tak ma nezaujal, veď stretávam sa s takýmito ľuďmi často. Môj cieľ bol jasný od prvej chvíle, čo sme si dohodli pracovnú schôdzku. No zmenil som postoj po jeho druhej položenej otázke, či si myslím niečo o ňom za to, že sa ku mne správa odmerane od začiatku. Odpovedal som mu, že to je jeho vec ako sa správa, nemám s tým nič spoločné a odmietam použiť techniky, aby sme sa skamarátili. Zaskočil som ho. Čakal, že budem fňukať. Jeho ďalšia blesková otázka bola ako riešim, čo si druhí myslia o mne. Odpovedal som ešte rýchlejšie: „Nič ma do toho nie je.“ Pracovná schôdzka sa zmenila razom na rozhovor dvoch chlapíkov o mudrovačkách o živote,  biznise a koláčikoch.

Celý rozhovor sem písať nebudem, nepatrí sa to. No aj vďaka tomuto pracovnému stretnutiu vznikol námet na článok. Stáva sa mi to často, že na pracovných stretnutiach sa bavíme na rôzne zaujímavé témy. Je to super príležitosť ako spoznať druhých ľudí. Sem-tam niekto vytiahne  moje články, či moju tvorbu na sociálnych sieťach ako námet rozhovoru. Veď to je jeden z dôvodov, prečo tvorím.

Vetička všetko bolo inak pred tým, nájde vždy svoje miesto aj u mňa. Doma ma rodičia učili, že je dôležité pozerať sa na iných a vnímať názory druhých. S tým do dnešného dňa súhlasím, no dodávam k tomu, že síce názor druhého človeka je dobré vedieť, ale nemal by nás nijako ovplyvňovať. Lebo iba my presne vieme, čo chceme od života, ten druhý to môže len tušiť a často sa stáva, že niekto blízky, či niekto z okolia by nám mohol nechtiac “pomôcť” zosadnúť z nášho vlaku. Vyjadriť názor je fajn, ale nie vždy je to potrebné. OK, možno niekedy nasýtime naše ego a dostaneme lepší pocit: „ÁNO, povedal som mu to.”

Nikdy nedovoľme nikomu, aby nám povedal, kto sme, v čom sme neskutočne dobrí, zlí a pod. Takisto si nepripúšťajme  názor druhých o nás, je to každého osobná vec. Nezabudnime, že ľudia sa menia, tak nesúďme druhých, lebo budeme súdení my sami. Možno to bude ťažké vyrovnať sa s tým, že nám bude úplne ukradnutý názor druhých o nás. Sem-tam nás zabolí na nezvyčajných miestach alebo sa budeme cítiť blbo. Veď čím skôr začneme, tým lepšie, nie je nič horšie ako žiť život podľa očakávaní druhých a nie seba samého.

Chlapík z rozhovoru sa nestal mojim biznis partnerom v tomto prípade, no sem-tam sa stretneme na koláčiku a pokecáme o našom nedokončenom rozhovore z prvej schôdzky. Máme si čo povedať.

Majme na pamäti, že to, čo si myslia o nás druhí, je osobná vec a nás do toho naozaj nič.

Krok navyše ako investícia.

Krok navyše ako investícia.

Drahé kovy, pôda, nehnuteľnosti, peniaze, fondy, akcie, dlhopisy a dnes už aj kryptomeny, to je niekoľko z možností na zhodnotenie  svojho majetku. Pri investovaní platia určité zásady, jedna najdôležitejšia z nich je – vždy investujme len to, čo nám nebude chýbať, ak by sme o to prišli. Pretože s investovaním ide ruka v ruke aj riziko, pre ktoré môžeme prísť o svoje úspory.

Každá investícia má svoje výhody, ale aj nevýhody. Odborníci tvrdia, že najvýhodnejšia investičná príležitosť takmer neexistuje. Ďalej tvrdia, že existuje len nami akceptované riziko, pre ktoré sme ochotní vstúpiť do takejto príležitosti. Taktiež časová návratnosť investície hrá dôležitú úlohu pri výbere spôsobu investovania.

Investovanie na Slovensku vo všeobecnosti nemá medzi nami dobrú mienku. Pretože  sme zažili neúspešné spoločnosti, ktoré pohltili mnoho celoživotných úspor. Samozrejme, nezabudnime na nesprávne nastavené produkty, ktoré produkujú viac poplatkov ako výnosov. Napriek tomu, mnoho z nás je investorom, stačí, ak máme zriadený druhý pilier. No investovať tridsať eur mesačne do našej budúcnosti, dôchodok, deti to už nie je pre nás/viac TU/.

Ak by investovanie nefungovalo, dávno by zaniklo. Dnes si môžeme všímať ako ľahko peniaze strácajú svoju hodnotu, ceny potravín v obchodoch rastú, nehnuteľností a luxusných áut taktiež. Možností ako z tejto situácie vykľučkovať je mnoho. Najobľúbenejšie sú: kúpa druhej nehnuteľnosti alebo začať podnikať.

Spôsob ako začať je úplne jednoduchý, stačí začať. No pred tým ako začneme, položme si otázku, či sme šťastní  tam, kde sa nachádzame, či sme úplne OK s tým, kam smerujeme. Ak odpovedáme pozitívne, tak je čas prestať čítať tento článok, aj ďalšie iné.

Produkty, systém, pridaná hodnota, rozpoznateľnosť, odvaha, štýl, áno, to všetko je zlomové v podnikaní. No kľúčová v podnikaní je ochota investovať čas, financie do toho najvzácnejšieho a to sú ľudia. Biznis partneri, klienti, odberatelia, dodávatelia, tím svojich ľudí. To znamená ľudia, s ktorými začíname tvoriť biznis, ale aj rodinu, by mali byť naša najväčšia investícia.

Peniaze sú kyslík v podnikaní, no nie vždy si budeme môcť dovoliť vyplatiť bonus, či odmenu. Všetko začína od nás, preto od prvých chvíľ začnime tú najdôležitejšiu investíciu. “S čím Ti treba pomôcť? Ako Ti idú práce? Poď so mnou na kávu. Ďakujem. “

Úprimný záujem, empatia, schopnosť viesť ľudí, vedieť vyčuchať príležitosť, kedy je správny čas zmeniť smer, alebo kedy bude treba udrieť silnejšie. To všetko ovláda líder, teda ten, kto vedie podnik, firmu, obchodný tím, ale aj rodinu.

Od prvej chvíle investujme svoj čas, záujem a ak máme, tak aj financie do našich ľudí. Zábava, vzdelávanie, tréningy, či spoločenské aktivity, bonusy. Hlavnou úlohou takýchto investícií je ľudí podporiť v dobrom aj v zlom, aby mohli rásť.  Veď schválne, pozrime sa, koľko úspešných, známych ľudí na začiatku dostalo štartovací balík od svojho sponzora, vedomosti, príležitosť, či jedlo.

Takéto investovanie má najväčšiu návratnosť. Možno sa nám nevrátia žiadne prostriedky z toho konkrétneho človeka, tímu, do konca aj rodiny. No tie mimoriadne skúsenosti, ktoré dostaneme, sú častokrát obrovskej hodnoty. Nezabudnime, hodnoty sa v matematike premieňajú. Tak len na chvíľku si predstavme, aký obrovský dopad budú mať takéto skúsenosti na náš život, hneď ako ich premeníme.

Najlepšia investícia do budúcnosti je spraviť vždy niečo navyše pre našich ľudí, firmu, rodinu. Investovať čas, chuť, snahu, energiu, ešte jeden pokus a častokrát aj finančné prostriedky. Takéto investovanie je už dlhé stáročia našou súčasťou. Preto zabudnime na metódy “Cukor a Bič” a byť kamoš s ľuďmi, ktorým “ide karta”. Toto je najväčšie riziko, pri takomto investovaní.

Práca s ľuďmi je ťažká, mať fungujúcu rodinu je náročné, sme ľudia plný emócií, nie logicky premýšľajúce a konajúce bytosti. No ak by to bolo tak ťažké, náročné, únavné, v skutočnosti bolo, neboli by dlhoročné manželstvá, veľké firmy plné ľudí. Neverme všetkému, čo sa zdá na prvý pohľad ťažké. Spravme krok navyše ako našu investíciu, lebo nikdy nevieme, čo všetko je za tým a možno práve tento krok navyše bude ten najlepší.

Dve možnosti

Michal Boťanský našezážitky, video, blog, článok, možnosti

Zatiaľ som bol v telke dvakrát, raz som si to odmakal a druhýkrát, lebo si niekto všimol fotku u mňa v kancli z prvého natáčania. Zatiaľ som natočil deväť videí, začalo sa hovoriť o projektoch, na ktorých robím: Vráble, Zlaté Moravce, Štiavnica, čo je vlastne super, lebo to chcem. Začína to prinášať ľudí, developerov, lastovičky a samozrejme kamošov, čo mudrujú, že robím marketing, PR, predaj, hlúposti a pod. Nie som kameraman, režisér, strihač, moderátor. Robím videá preto, lebo dokumentujem to, čím prechádzam, tvorím si online portfólio a makám na sebe takmer “v priamom prenose”. Čo je najdôležitejšie – budujem svoju vlastnú značku.

Kamera v mobile, aplikácia na strihanie videa, internetové pripojenie a môžeme zmeniť svet. No ten veľký červený gombík sa nezapne sám. Kecov už bolo dosť.

Napísal som 55 článkov o láske, biznise, vzťahoch, online pomôckach, aj o tom, ako môžeme zmeniť svet. Zo začiatku som nevedel, o čom mám písať, nemal som systém, pravidelnosť, robil som chyby. Dnes viem, aké je napísať prvý článok, druhý, tretí a potom dlho nič. Niektoré články majú väčší úspech, iné menší. Neznášal som písať slohy v škole a už vôbec by som nepovedal, že ja raz začnem písať. Áno, písanie berie čas, ale prináša to omnoho viac ako berie, ale to zistíme vtedy, keď začneme.

Fotoalbumy na sociálnych sieťach sú výborné pomôcky ako uchovávanie spomienok na zážitky, ktoré sme zažili so svojimi kolegami, kamarátmi, ale aj rodinou. Tak úplne spontánne vznikol projekt Naše zážitky. Je to miesto, kde zaznamenávame zážitky, ktoré zažívame v podobe fotografií. Zmysel projektu je jednoduchý, mať všetky fotografie na jednom mieste, nezaťažovať sociálne siete, ktoré možno aj tak raz zaniknú. Samozrejme skamarátiť sa s internetovými vyhľadávačmi.

Všetko, čo robím, je pre mňa biznis. Prečítal som mnoho múdrych kníh. No vždy po zavretí knihy sa nestalo v mojom živote nič, teda okrem dobrého pocitu z prečítanej knihy. Začal som tvoriť, dokumentovať, skúšať.

To, čo tvorím, nie sú to reality, financie. To sú nástroje.  To, čo robím, tvorím, je pre mňa niečo viac. 7/24/365 žiadne dovolenky, prázdniny, choroby, výhovorky.  Budujem svoju značku, pretože je to jedna z cenností, ktorú máme vo svojich životoch. Využívam na to online svet, reálny svet, všetky tie pomôcky, algoritmy, ktoré sú nám častokrát bezplatne ponúkané. Chce to kopu práce, trpezlivosti, času, odhodlania.

Veď vždy máme dve možnosti, buď to vytvoríme alebo nevytvoríme, lebo ten čas prejde tak či onak.

5 mojich dôvodov prečo písať blog.

Michal Boťanský päť dôvodov prečo písať blog

Poznáme to: marketing reklama propagácia. Byť na najvyšších priečkach vyhľadávačov. Vlastné nastavené SEO, svoje kľúčové slová a mnoho ďalších maličkosti.

Rád čítam knihy, stretávam sa s múdrymi ľuďmi, zisťujem čo všetko je možné. Pred dvoma rokmi som sa dozvedel v knihe Ukáž, čo děláš! od Austina Kleona myšlienku: “ak si z tejto knihy mate od niesť jednu vec tak je to tato: kúpte si doménu www.vasemenopriezvisko.sk”

To sa stalo, nerozumel som čo je doména, nevedel som čo je hosting, SEO, kľúčové slova, o prvých miestach na vyhľadávačoch som mohol len snívať. Bol som presvedčený, že písať začnem až keď budem bohatý, slávny a uspešný, lebo aj tak nemám čo dať ľuďom a vôbec, kto by už len čítal moje články.

Nejakou náhodou sme prerábali firemnú stránku, s chalanom, ktorý ju prerábal, mi rozbehol aj tu moju. Vyriešili sme dizajn, prostredie, ukázal  mi tipy a triky,  povedal, že články sú už na mne.

Prvé pokusy o články boli aké si pokusy o písanie. Písal som s svojich bývalých láskach a o tom aké to bolo na prd, že ma opustili. Keď som sa už vyžaloval do sveta, tak som prestal písať. Nemal som čas. Začal som používal len sociálne siete a na svoju stránku som sa úplné vykašlal.

Lenže tu prišlo prvé aha, koľko emailov denne posielaš? Čo tak do podpisu si dať link na svoju stránku? Začal som písať články. Rok som písal nepravidelne, no tento rok (2017) som sa ukecal, že každú stredu napíšem článok.

Čím viac som sa začal zaoberať písaním, tým viac výhod som vo vlastnom blogu začal vidieť. Tam vonku mnohých kamošov nahováram aby si založili blog, vlastnú stránku.  Povedzme si na rovinu, keď príde za nami kamoš s niečím novým, tak ho skľudníme a vysvetlíme mu, že nech si radšej s nami dá pivo.

Nech je to akokoľvek, dnes vnímam výhody písania vlastného blogu. Mám ich päť hlavných a niekedy pri dobrom jedle môžeme sa porozprávať o ďalších vedľajších.

1: Rast – sebarozvoj, osobnostný rast. Vidím čo píšem, o čom píšem, o čom premýšľam, ako píšem, triedim si myšlienky. Keď som mal osemnásť rokov bál som sa báb, moje komunikačné schopnosti boli na bode mrazu. Áno, písanie môže zlepšiť komunikačné zručnosti a schopnosti.

2: Vzťahy – marketing, reklama, propagácia. Vzťah s internetovými vyhľadávačmi, so svojimi fanúšikmi, kamošmi, klientmi, kolegovcami vo svete on-line. Články na vlastnom blogu sú skvelý nástroj na propagáciu, ale aj na reklamu seba, produktov či služieb.

3: Práca – moje články vedia za mňa pracovať, budúci klienti, čí kolegovia, ale aj biznis partneri vidia moje názory, postoje, môj spôsob seba propagácie. Môžu sa rýchlejšie rozhodnúť, či isť do spolupráce. Vedia článok posunúť ďalej, ale aj mňa. Články sú kedykoľvek k dispozícií, teda aj keď som na dovolenke.

4: Hobby – biznis, práca, napätie, stres, zhon, je súčasťou našich životov. Blog môže slúžiť ako uvoľnenie od bežného života. Môžeme byť kýmkoľvek chceme. V priamom prenose za podpory ľudí sa zmeníme na bloggera, alebo spisovateľa.

5: Príbeh – čo zažívam, tipy, triky z môjho biznisu, inšpirácia, zážitky. Moja adresa môj príbeh. Tu som si položil otázku, čo očakávam od môjho blogu. K tomu som nastavil jeho vizualizáciu obsah. To o čom píšem je môj biznis, zážitky, teda to čo zažívam tam vonku.

Ľudia okolo nás chcú vidieť čo robíme, ako myslíme, dokonca s čím im môžeme zlepšiť ich život. Jeden fanúšik je viac ako nula fanúšikov. Nečakajme s písaním, začnime hneď. Možností, kde uverejňovať svoje články je dnes neúrekom. No vlastná internetová stránka, nám ponúka mnohé možnosti. Ešte keď ju prepojíme so sociálnymi sieťami, vznikne nám moderný komunikačný nástroj s ktorým vieme zmeniť svet.