Type your search keyword, and press enter

Taký ten pocit

 michal_botansky_bloger_cas_pocit.jpg

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať.  Verím, že jednoduchá myšlienka  formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa  v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ka-ching

Ka ching

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Za všetko môžem ja

Za všetko môžem ja

„Keby som vedel, tak sa zariadim inak. Za všetko môže Boťanský. Ste úplne neschopný. Neberiete mi vôbec telefón, neodpisujete na emaili.”.Uff, vlastne v poslednom období je radosť chodiť do práce a počúvať, ako za všetko môžem ja. Rozumiem každému, kto je naštvaný, len niekedy odmietam nasledovné konverzácie.

Mám rád to, čo robím, časť mojej práce je hlavne o rôznych náročných situáciách. Takže emócie sú každý deň na stole, teda okrem víkendu, vtedy neberiem telefón. Každá práca nesie so sebou dni bežné, náročné a potom keď horí. Za mňa môžem prehlásiť, že náročné dni sú najlepšie, nakoľko vďaka nim sa stávame lepšími. Ten zvyšok berie energiu a ubíja. Aj keď sem-tam treba v práci nerobiť nič, inokedy je raz za čas si pripomenúť, čo všetko dokážeme urobiť.

Doba je dnes iná. Aj keď nemôžem veľmi porovnávať, som príliš mladý a neskúsený. Za tých pár dní, teda tak sa to zdá, čo sa snažím niečo robiť. Ako keby sme ľudia boli o mnoho menej trpezliví. Píšem vo všeobecnosti, česť všetkým výnimkám. Je úplne jedno, koľko rokov máme, vytráca sa gentlemanstvo, pokora a pribúda kritika vo veľkom. Na druhej strane pribúda tlak okolia, doby a dnes sa už nečaká na epizódu seriálu na druhy deň, ale naraz si vieme pozrieť celú sériu.

Povedzme si, čo má spoločné seriál a všetko naokolo. Pre mnohých nič. No pre ten zvyšok viac, ako sa zdá. Ak pravidelne budeme trénovať, že môžeme mať všetko čo najskôr, aj vo väčších životných situáciách budeme chcieť všetko tak. Niekedy, resp. viac ako často sa môže stať, že ak sa nám to nepodarí, naše reakcie nemusia byť najpríjemnejšie. Najskôr začneme obviňovať druhých a neskôr tak trochu aj seba. Keď sa budeme viniť, nič tým nezmeníme, to je viac ako isté. Môžeme sa poučiť a niečo urobiť inak, lepšie.

Kritizovať by sa malo len to, čo bolo urobené a nikdy nie človek, teda ani ja by som nemal samého seba. Veľmi rýchlo sa zabúda na všetko, čo bolo dobré a hovorí sa len o tom nesprávnom. Sme ľudia, chyby robí každý. Všetci sme omylní a máme svoje slabé stránky. Nie vždy dokážeme veci ovplyvniť a môžeme sa snažiť, ako najlepšie vieme.

V začiatkoch som bral veci osobne, vždy mi bolo zle, keď sa niečo takéto dialo. Stačil jeden nepríjemný rozhovor a celý deň som bol nepoužiteľný. Tajne som dúfal, že ak vydržím v práci, tak časom sa takéto situácie diať nebudú. Tak trochu viac som sa mýlil. Dejú sa omnoho náročnejšie ako na začiatku a je ich tisíc násobne viac. Keď sa bavím s ľuďmi na riadiacich pozíciách, tak to zatiaľ vyzerá, že nerobím nič. V praxi to znamená, že čím je človek väčší profesionál, má väčšiu zodpovednosť, dostáva náročnejšie úlohy, tie prinášajú komplikovanejšie riešenia. Nie každý ich dokáže zvládať, tým vznikajú rôzne emócie na jednej, ale aj na druhej strany. Tu je dobre pripomenúť, že je veľmi dôležité mať aktivity mimo práce. Najlepší je šport, za mňa je to beh a tak trochu cvičenie.

Vlastne o tejto téme viem už dnes napísať knihu. No radšej nechám priestor každému (aj sebe) na premýšľanie, aby sa pozrel najskôr do svojho taniera. Pred tým, ako budem na druhého nadávať, radšej si zahryznem do jazyka, lebo naozaj neviem, čo všetko je za tým. Lebo keď nám niekto neberie telefón, čo keď práve má pracovnú schôdzku alebo celodennú poradu? Čo keď email prišiel do spamu alebo reklamy a čo keď naozaj ten druhý nedokáže ovplyvniť to, čo sa deje?

Robím chyby, robím ich veľmi veľa. Žiadnu nerobím náročky, nikomu nechcem zle. Keď ma niekto naštve, tak mu neželám nič zlé, len nechcem, aby sedel pri mojom stole. Každá chyba je zaplatené školné, ktoré je súčasť našich ciest. Takmer každá sa dá odstrániť. Ó a áno, aby som nezabudol, za všetko naozaj môžem ja, veď mám kľúče od miešačky, ale iba od tej svojej.

Uveriť

Uveriť

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Dokonalosť

Dokonalosť

Podľa všetkého nebude nikdy všetko dokonalé na sto percent. Koniec článku, ďalší tu bude o týždeň. Pozerám sa na zoznam úloh na najbližšie obdobie. Je pondelok večer, cítim obrovský stres, paniku, chaos a asi s tým budem musieť niečo spraviť. Priemerne mám denne päť schôdzok s klientom alebo našimi partermi, v kancelárii mi pribúdajú úlohy, ktoré je nutné urobiť. Priznám sa, už dávno som presvedčený, že mať len pracovné schôdzky nestačí a k tomu sám všetko nezvládnem. Takéto stavy ma inšpirujú k ďalším posunom či hľadaní riešení, ako urobiť prácu čo najlepšie.

Zvyčajne sa cítim takto dvakrát do roka, najhoršie je to cez leto, vtedy pribúdajú malé úlohy, ktoré zaberajú veľa času. K tomu ak si nedávam pozor na životosprávu, cítim sa ako časovaná bomba alebo ako slimák. Netuším, či stavy, ktoré zažívam sú vyhorenie, depresia, nechuť alebo len mám práci plné zuby. Ak si na pár dní zoberiem voľno, tak cítim nervozitu.

Často sa stane, že budeme nútení robiť veci, pracovať, študovať aj keď sa na to nebudeme cítiť. Ešte častejšie sa bude diať okolo nás mnoho udalostí, ktoré nebudeme vedieť pochopiť, budú nás brzdiť, uberať o sily a to všetko nás bude navádzať, aby sme sa jednoducho vzdali. Hovorí sa, že sú v živote dve bolesti na ceste k pomyselnému úspechu, prvá vzniká pri tréningu a druhá hneď po tom, ako sa vzdáme.

Je dobré si povedať veci tak, ako sú, aby sme ich mohli začať robiť tak, ako chceme. Pretože sem-tam odbočíme z kurzu, stratíme smer, minie sa palivo či netrafíme bránu. Na úpravu nemusíme čakať na nový rok, nový mesiac či pondelok. Ale ak nevieme, čo treba upraviť, podľa všetkého budeme pokračovať v tom, čo robíme, asi aj v presvedčení, že robíme dobre.

Sťažovanie by nemalo mať miesto na stole, ale skôr diskusia. Taktiež verím, že na prvých miestach v našich životoch sme my, preto je viac ako odporúčané začať diskusiu sami so sebou. Dôležité je nebyť na seba tvrdý. Je fajn byť primerane prísny, ale nie príliš moc. Ak by sme boli veľmi tvrdí, vykašleme sa pri prvej prekážke na to, čo robíme a ideme tam, kde je to ľahšie.

Napredovanie

napredovanie
Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.
Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.
Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.
Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.
Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.
Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom  nasledujúcom článku.

Úspech na domacej pôde

Uspech na domacej pode

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.