Pohľad

Prvá polka sezóny

15. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je plus mínus polovica sezóny, polovica roka. Počasie poriadne skúša. Len na krátko sa pozriem jedným okom, ako sa veci okolo majú. Aké sú čísla, čo sa podarilo, kde to celé je a kam by to mohlo ísť v ďalšom období roka.

Som bloger a ukazujem ľuďom cez sociálne siete moje pohľady. Takmer všetky sú zo sedla bicykla. Je pre mňa nástrojom, o ktorý opieram moju tvorbu.

Tým, že už nejaký čas prispievam do on-line sveta, ľudia ma oslovujú, že ma videli, a teda či som to ja. Takto spoznávam nových parťákov, kamošov. Je to príjemné.

V tomto období sa podarilo dosiahnuť hranicu 3 000 000 videní za tento rok. Som prekvapený, že takéto pre mňa neskutočné číslo tu je. Zajazdili sa krásne, ale aj náročné jazdy. Mali sme sedem spoločných výjazdov, jeden špeciálny nočný.

Taktiež bolo o čosi viac jázd v tandeme ako vlani. Mal som stretko s medveďom nad Pukancom, zúčastnil som sa na dvoch pretekoch na horských bicykloch.

Nie sú to len čísla. Sme to my, ľudia. Každý jeden človek sa počíta. Či tu bol na chvíľu alebo zostal dlhšie. Kopec veselých chvíľ, zážitkov. Prišli aj zablúdenia, blatové úseky. Netreba zabudnúť na pády, či dni, keď fúkal protivietor a nešlo to vôbec ďalej.

Nič neprišlo hneď. Chvíľu to trvalo, pokiaľ som dokázal zdolať náročnejší kopec, dať dokopy výjazd, nájsť odvahu a pravidelne prispievať v online svete. Nič z toho neprišlo z večera do rána.

Možno práve tomu niekoho ďalšieho inšpirujem, zajazdí si trasy, ktoré ukazujem. Pridá sa k nám do partie. Prečíta si článok, ktorý píšem. Kto vie.

Keď som začínal, nevedel som, kam mám ísť a môžem ísť. Kto budú moji parťáci, kde ich nájdem. Práve tieto myšlienky zo začiatku majú na mňa vplyv aj teraz. Naozaj netuším, kam ma to celé dostane. Mám zatiaľ akúsi čierno-bielu víziu, ktorá sa postupne zafarbúva farbami.

Netvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je najlepšia vec na svete. Tvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je jeden z nástrojov na to, ako využiť svoj voľný čas, spoznať miesta, pocity, seba, ale aj ďalších ľudí. Veď schválne, aké jednoduché je sa rozprávať s niekým, keď máme spoločné témy. K tomu možno stači zverejniť fotku z niečoho, čo mám rád.

Čo ďalej

8. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.

Banda

1. júl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak čakám na schôdzku. Listujem si moje staršie články na blogu. Usmievam sa, aké názory a pohľady som mal. Nie som určite sám, kto mení a upravuje pohľady. Takto aspoň vidím, kde som bol a čo som vnímal a čo myslel. Veľmi dobrý záchytný bod je toto moje blogovanie.

Bolo obdobie, keď som si myslel, že ak chcem uspieť, tak musím len ja sám. Tak som aj tak vystupoval, premýšľal.

Ako som však šiel životom, tak ma zaujali rôzne myšlienky. Tie najviac boli o tom, aké je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ako to celé funguje, čo a kto je dôležitý, kam sa to celé môže posunúť. Či to vôbec má zmysel.

Ľudia, ktorými sa obklopujem, mi ukazujú pohľady, príležitosti, život, o ktorom som predtým netušil. Stačí ísť von, ukázať svetu, toto sú moje pohľady, toto ma baví a po čase sa pridajú ďalší.

Ten najväčší príbeh, ktorý ma dostal práve sem, bolo, keď sme šli zajazdiť s kamošom na Tribečské kopce. Tam sme stretli ďalšieho kamoša. Začali sme spolu jazdiť. Vďaka nemu som z gravel bicykla presedlal na horský. Začali sme organizovať tímové výjazdy. Taktiež ma priviedol na prvé preteky v horskej cyklistike.

Dnes je okolo mňa banda ľudí, čo nás spája šport. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí sú so mnou v bežnom dni. Tiež nás spájajú rôzne príležitosti. Niekto nový vždy príde, niekto odíde a sem-tam sa niekto aj vráti.

Myslím, že práve tím je pre mňa skvelá príležitosť na rast. Kto vie, kam to celé prinesie. Zatiaľ ani len netuším. No čo si všímam, tie príležitosti sa postupne ukazujú. Len o nich sa nerozpráva, tie sa žijú.

Mám také presvedčenie, že výber ľudí, ktorí sú okolo mňa, má obrovský vplyv na ďalšie budúce kroky. Či ide o voľbu životného partnera, ľudí, s ktorými trávim voľný čas, alebo máme spoločnú aktivitu či bežné dni.

Práve teraz na pretekoch som pocítil, akú moc má tím. Ako vie potiahnuť, podporiť. Aké je dôležité počuť povzbudenie. Či len niekoho, kto spraví fotku.

Práve preto si myslím, že tím je skupina ľudí, čo nás niečo spája. Je to ako keby živý organizmus, ktorý dýcha, má svoj rytmus, obdobia. Sú dni, keď to celé funguje, sú úsmevy a potom sú dni, keď sú na oblohe odtiene sivej. Práve vtedy sa ukáže sila myšlienky, ktorá to celé spája.

Tím ma učí, ako je dôležité posúvať myšlienky, posolstvo ďalej do sveta. Nelipnúť, byť najlepší, nechať priestor aj ďalším vyniknúť. Úsmevy, zážitky a skvelé pocity. To je taká tá hybná sila, ktorá sa následne posúva ďalej. Ide s ľuďmi, či som pri nich alebo nie.

Vlastne pred časom som bol presvedčený, že keď v niečom chcem uspieť, je to všetko iba o mne. Dnes už viem, že skutočná sila je v ľuďoch, ktorí sú okolo mňa. Kto vie, vrátim sa k týmto slovám o nejaký čas.

Ach, tie neodpísané správy

24. jún 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Idem si mestom a z diaľky kamoš na mňa kričí.
„Čau Michal, počuj, dorazíš ma, nestihol som ti odpísať, mám teraz toho strašne veľa. Keď budem mať čas, tak sa na to pozriem.“
„Ako sa máš?“
„Idem na stretko s kamošom niečo vybaviť.“
„Ty sa stále len voľakde ponáhľaš, pekný deň.“

Raz tak veľmi dávno mi niekto povedal, že keď sa budem ponáhľať, je dosť možné, že nestihnem o mnoho viac. Možno mi taktiež mnoho pretečie medzi prsty. Len tu prišiel taký chyták. Je veľmi veľa vecí, ktoré bude treba urobiť rýchlo, a potom sú tie, ktoré majú čas. Vraj bude náročné ich rozpoznať.

Ak idem na tréning alebo na schôdzku a zastaví ma niekto známy, tak mu poviem narovinu. Teraz sa mi nedá, mám niekde byť. Zavolajme si alebo si napíšme.

Nemám návod na život a určite netuším, aké vychytávky budú fungovať každému, aby sme mali čas a robili len veci, ktoré sa nám páčia, či boli s ľuďmi, ktorí sa nám páčia.

Ak chcem zažiť zážitky, mal by som im však vytvoriť priestor. Dať im nejaký signál: „Hallo, som tu.“

No tak isto si vyjasniť, čo chcem a čo odmietam. To má obrovskú dôležitosť pre mňa. Tým veciam, zážitkom, ľuďom sa venujem, vyhľadávam ich, dávam najavo, že ich mám rád, páčia sa mi.

Je jasné nad slnko, že neuvidím celý svet, nezažijem všetky zážitky, ktoré sa dajú zažiť, nespoznám každého človeka, parťáka. To ale neznamená, že nemám čas. Neustále si však pripomínam, že ho mám, aby som žil život.

Ono bolo by skvelé mať okolo seba ľudí, čo máme čas na seba. Robiť to, čo ma baví. Lenže nie vždy to tak je. Niekedy nás domelie život, inokedy naše rozhodnutia.

Áno, dejú sa veci, niekto mi neodpíše, nezavolá späť. Jasné, že to človeka štve. Potom si zvyčajne namýšľam, že moja hodnota nestojí za nič. Lenže to tak nie je. Ak sa to deje častejšie, tak sa na takých ľudí nechám tak, nech idú nemať čas k ďalším. A to isté platí aj o mne, nie vždy zapadnem tomu druhému do života, plánu, času, príbehu.

Druhá šanca

15. apríl 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

„Ahoj Michal, premýšľala som, keby tomu dám druhú šancu, čo by si povedal?”
„Hm, neviem, nepremýšľal som nad tým.”
„Akože nevieš, bol si do mňa”
„Mám ťa rád, ale fakt chceš niekoho, o kom si tvrdila, že je pre teba starý, nikam nechodí, nemá to čo chceš?”

Bolo obdobie, keď som neskutočne chcel, aby sa niekto z mojej minulosti vrátil ku mne späť. Nestalo sa tak. Mrzelo ma to. Hlavne pri tých ľuďoch, kde som cítil, že by to mohol byť ten správny parťák do života. Niečo sme mohli spolu vytvoriť. Dnes už nečakám na správu, telefonát. Idem ďalej, aj keď s pocitom, že nie všetkému rozumiem.

Cyklistika ma učí mnoho. Sú to úplne jednoduché momenty, ktoré si neuvedomím hneď. Potom sú lekcie, ktoré zanechajú vo mne cenné skúsenosti. Tak isto je tu organizovanie mojich tímových výjazdov. To, čo prezentujeme na sieťach, je pekné. Len je kopa vecí, čo je za tým. Teší ma to, aj keď niekedy ma ide poraziť.

Azda najviac takých situácií, z ktorých ma poráža, je vždy doťahovanie, kto príde, kto má záujem. Mesačne chodí 20 – 40 správ od nových chalanov. Váhajú, nevedia sa rozhodnúť, či prísť medzi nás. Nemám to nikomu za zlé. Ja tiež nechodím na mnohé udalosti. Hlavne, keď vidím, že niekto nenosí prilbu, vyťahuje z ruksaku pivo..

Po základnej konverzácii, či sa nosí prilba, neodpadávajú nohy po prvom prudšom stúpaní. Prichádza zaslanie mapy výjazdu, čas a miesto štartu. Lenže, tu sa zvyčajne neudeje nič. Toto sa mi deje tak 90% času, keď mi niekto napíše.

Z času na čas, sa niekto z tých ľudí čo mal prísť naozaj dostaví na štart aj po niekoľko mesačnom váhaní. V začiatkoch som si hrýzol do jazyka, že toho človeka sprdnem. Veď patrí sa napísať, že neprídem. Hlavne ma to štvalo, kde sme mali zastávku na kofole, guľáš a bolo treba nahlasovať počty.

Mnoho ľudí chce jazdiť s niekým, nie vždy majú však s kým a nevedia možno kam. Dávam dokopy trasu, deň, hodinu štartu, partiu, volám podobných nadšencov ako sme v partii. Veď je zážitok jazdiť v skupine. Nielen, že spoznávame jeden druhého, ale spoznávame aj miesta. Teší ma, že chalani sa spoznajú u nás v partii a následné spolu jazdia aj mimo nej.

Toto celé je dobrovoľné. Hnev, urážanie tu nie je na mieste. Môžeme sa baviť, že slušnosť je aspoň odpísať, že neprídem, už keď sľúbim svoju účasť.

Uvedomujem si, že tím funguje tak isto ako život. Deje sa, je nepredvídateľný. Raz počasie kríva, potom chalani, potom technika. To všetko sa točí, vyvíja, opakuje. Je to krásne, ako to všetko do seba zapadá na konci. Sú chalani, čo vyskúšali a viac už neprišli, potom sú chalani čo pravidelne skúšajú.

Som presvedčený, že sú ľudia ktorí chcú s niekým jazdiť a možno práve partia okolo mňa niekomu sadne. Aj preto sa tu pozerám na dve možnosti, mám riešiť či mi niekto odpíše na pozvánku, alebo sa môžem zamerať na ďalšie výjazdy. Používam on-line svet na propagovanie spoločných jázd. Pri poslednej prezentácii, prišli štyria noví chalani. Čo je pecka. Upravil som trochu koncept pozvánok a šiel som s ním do sveta.

Zmysel toho celého je, aby sme si ako partia zajazdili, oddýchli, videli dačo. Možno aj niekto si zlepší pri nás kondíciu, techniku jazdy. Predsa, nie každý má hory v záhrade.

Možno riešim hlúposti. Len človek keď niečo chce vytvoriť všíma si každú jednu maličkosť. Vníma ju tak inak, keď sa ho to priamo dotýka.

Verím, že keď prestanem čokoľvek tvoriť tak dni sú spočítané. Tým netvrdím, že každý deň treba makať, je dôležité vedieť aj vyfúknuť. Tvorba je pre mňa životný štýl.

Život sa žije, veci sa dejú. Sú dni keď svieti slnko viac. Potom sú dni keď fúka vietor. Robím rozhodnutia, o ktorých si myslím v danej chvíli, že sú najlepšie. Čo však neviem, čo mi prinesú, alebo čo by mohli, ak by som ich nespravil.

Rozhodnutia, ktoré robím istým spôsobom ovplyvňujú aj ďalších, okolie, moju budúcnosť. Druhá strana mince, že aj svet robí rozhodnutia, ktoré z časti ovplyvňujú nie len moje dni, ale aj obdobia, to čo vnímam, alebo vidím.

Nehnevám sa na nikoho z minulosti. Len nie som si istý, či s každým si chcem dať obed, večeru. Myslím, že akýkoľvek vzťah je dobrovoľný. Mal by byť založený, že obaja by mali niečo chcieť.

Bol by som ochotný dať niekomu ďalšiu šancu? Neviem. Možno sú to zbytočné úvahy a nikto ďalší sa už ku mne z minulosti nevráti.

Keď sa pohybujem medzi ľuďmi, každý z nás reaguje odlišne. Nesie si so sebou batoh situácií o ktorom ja ani len netuším. S tým príde aj občasný prešľap a stúpnem druhému na pätu a možno o tom ani neviem. K tomu veľa veci nie vždy sa podarí tak ako chcem.

Kto vie ako to je. Čím ďalej si myslím, že v každom z nás je niečo dobré. Len niekedy zbytočne ubližujem, pretože nie vždy vidím tým istým pohľadom, ako ten druhý, tretí. Možno beriem všetko príliš osobne a nenechávam životu takú ľahkosť aby bol. Kto vie ako to majú ďalší ľudia.

Prečo to robím

25. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Istý mladý muž chodí každú sobotu na vysokú skalu za mestom. Žiada tam sily svetov, aby mu splnili želanie. Prechádzajú týždne, mesiace. Z mladého muža sa stáva života skúsený chlap. Jeho prosby doteraz neboli vypočuté. Až v jednu sobotu sily svetov už nevydržali a postavili sa pred neho: „prosím ťa, stav na ten jackpot, inak ho nevyhráš”.

Ja beriem život tak, že tam vonku sú možnosti. Niektoré sú tu okolo a je dobre s nimi dačo urobiť. Príležitosti je však mnoho. Nie každú vidím. Pre mňa staviť na jackpot, je ísť von, ukázať svetu moje pohľady, myšlienky. Aj s tým riskom, že budem nepochopený, či ma niekto vysmeje.

Jednu z príležitostí, ktorú vidím okolo seba je život. Potom ďalšiu vnímam pohyb. Povedali mi športuj, ukazuj to svetu. Nie len pre svoje výkony, ale pre to čo vidíš. Možno niekoho inšpiruješ a niekto sa k tebe pridá.

Blogovanie je spôsob, ktorým komunikujem so svetom. Písané slovo, fotografia a v neposlednom rade videá. Celé to postupne do seba zapadá. Všímam si čo za zmienku stojí, čo nechať tak. Vnímam, že môžem tvoriť, dokumentovať to, čo sa deje okolo mňa.

Približne po roku blogovania o cyklistike a horách som pochopil, že to má zmysel. Prišli prvé náhodné stretnutia v horách, ktoré zvyčajne začali: „ty si ten chalan z internetu..”

Azda najdôležitejšie čo vďaka tomu vzniká, je spoznávanie ďalších nadšencov, ako som ja. Vytvára sa okolo mňa komunita. Spájajú nás hory, šport, bicykel, blogovanie, pohyb.

Verím, že to čo robím dáva ľuďom okolo mňa zážitok, inšpiráciu, energiu. Vďaka pravidelnému blogovaniu posúvam informácie do sveta. Ak sa niekto ku mne pridá, alebo pôjde sám to už neovplyvním. Vlastne áno, tým že budem ďalej pokračovať vytváraním niečoho, čo dá zmysel nielen mne, ale aj ďalším.

Nie je to všetko len o športe. Sem – tam si spolu zajazdíme. Prehodíme pár viet, či sa len podporíme : „páči sa mi to”. Niekedy nepraje počasie, inokedy algoritmus na internetoch, nesprávne spracujem tému, alebo netrafím čas. Celá snaha je fuč.

Sú dni, keď treba vyfúknuť. Tak isto, bude treba zaťať zuby. Držať sa plánu, aj keď sa na to nebudem cítiť. Život je záhada. Kto vie prečo sa niektoré veci dejú tak, ako sa dejú. Lenže mám pocit, že možno nie je potrebné všetko poznať, vedieť.

Nie je už neskoro? Veď to robí už každý. Možno. Neviem. Skúšam. Stojí to hrozne veľa času. Strihania, tréningov, lenže ten čas prejde tak či tak.

Prečo hrať? Možno nevyhrám. Tu však ani o výhru až tak nejde. Vlastne, ani neviem čo tá výhra je. Keď však budem ležať doma na gauči, tak sa nič nestane.

Keď budem ticho, neukážem ďalším čo vidím. Ono sa to možno nezdá. Len okolo nás je mnoho ľudí, čo chcú fandiť, sledovať, byť s nami alebo len tak vidieť niečo spoza monitora.

Jackpot je zámienka ísť niečo urobiť. Pre niekoho je to natočiť video, niekto ide do fabriky, niekto na úrad, ďalší riadi firmu, alebo ide hrať do divadla.

Pre mňa je jackpot vybrať si seba. Pokúsiť sa niečo vyrobiť, vytvoriť a nejakým spôsobom ukázať svetu. Výhru vnímam ako urobiť ďalší krok potom ďalší. Ako to máš ty?

Ach tie hory

18. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je podľa všetkého sobota. Vonku je príjemné počasie, slnko. Príroda sa prebúdza. Počujem spev vtákov. Sú tu prvé mušky. Sem – tam sa ukáže vysoká zver. Prichádza ďalšie stúpanie. Viem, že bude bolieť. Upravujem tempo. Má to robiť radosť, no trochu bolesti musím zvládnuť.

Sú krásne, kruté a zradné. Nie sú to len stromy, kopce, vyhliadky. Nastavujú mi zrkadlo. Ukazujú kto som, aký som, aké mám myšlienky, čo vidím, vnímam. Postupne ako v nich jazdím, odkrývajú nielen svoje zákutia, ale aj moje. Niekedy neviem, že nejaké mám.

Tu nejde len pekne rozprávať, myslieť, dobre vyzerať. Nie je všetko iba krásne bez oblakov. Podmienky sa dokážu rýchlo zmeniť, aj keď to tak nemusí pôsobiť. Môže sa stať niečo neočakávané.

Vždy k nim prichádzam s rešpektom. Neviem, čo ma čaká za ďalšou zákrutou. Aj keď mnohé miesta poznám lepšie ako svoju dlaň, som tu stále na návšteve.

V začiatkoch mi ulietavala hlava s myšlienkami, ktoré vymýšľali príbehy. Za každým stromom som videl medveďa, kilometrového hada, diviakov alebo kanibala. Viem, že nie som v horách sám. Ani len netuším, kde na koho a čo natrafím. No takéto premýšľanie mi bralo radosť.

Hory sú plné prekvapení. Nie len že spoznávam v nich seba, ale aj ďalších ľudí. V horách je svet iný, tvrdší, no robí nás ľudí ľuďmi. Obyčajné ahoj, odkiaľ ideš, vedia zmeniť viac ako sa zdá. Nie s každým sa však aj skamarátim. Niekto odíde tak, ako prišiel.

V horách sa spájam s nimi a zároveň so sebou. Veľakrát hľadám v sebe silu pokračovať v stúpaní, v diaľkach. Ako toto môžem mať rád? Prečo som vôbec tu? Nemôžem však ujsť pred sebou. Jediné, čo môžem urobiť, je pokračovať ďalej v pedálovaní.

Nemôžem pustiť myseľ nech si lieta. Práve naopak, utišujem ju. Aby som našiel ticho a vnímal, čo sa deje vo mne, okolo mňa. Nie všetko si však uvedomujem hneď. Myslím si, že tam idem jazdiť. Častokrát to tak nie je. Utišuje sa svet okolo mňa, vo mne. Vnímam terén, prekážky, zákutia, či sa nechávam unášať.

Ono o tých horách sa mi ťažko píše. Ten pocit je pre každého jedinečný. Pretože čím oslovia mňa, nemusia ďalších a opačne. Tuším však jedno, má tam hore zmysel ísť. Čo teda vlastne nachádzam v horách? Seba a možno aj teba.

Do toho ma nič nie je

11. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono tie lekcie, ktoré dostávam podľa všetkého majú zmysel. Aj keď by som bol radšej ak by tak neboleli, nespomaľovali, či nevyhadzovali z koľají. Odstupom času ak odchádzajú emócie, snažím sa nájsť záchytné body. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti, ale skôr aby som zväčšil šance, že sa v niečom opäť nedomocem.

Vždy, keď sa snažím, čakám niečo späť. Nie však niečo hmotné ako odmenu, alebo niečo za niečo, to odmietam. Skôr ma zaujíma energia, prístup a charakter. Veľa sa ukáže, keď sa dáva. Hlavne, ak sa prestane. Niekedy nedokážem pochopiť ako rýchlo sa človek dokáže otočiť.

Život je záhada, to si pripomínam neustále. Nezatváram dvere pred nikým, ani pred sebou. Len naozaj sú ľudia, situácie, ktoré už odmietam akceptovať za mojím stolom. Asi najťažšie lekcie dostávam od ľudí, ktorých si obľúbim. Zvyčajne rozbijú moju pancierovú obranu citov, zrania a ešte sa tvária, že veď nič.

Žiadne fňukanie, dúfanie, polo nádeje. Toho už bolo dosť. Ja chcem žiť život. Odmietam niesť minulosť so sebou ďalej. Sklamania, slepé uličky, bolesti. Lekcie prišli, niečo vo mne zanechali, ukázali. Tam tie príbehy majú aj skončiť. Nie pre pomstu alebo zatrpknutie. Skôr preto, aby som mohol ísť ďalej bez batohu plného nevyriešených emócií, zablúdení, sklamaní.

Doručené, videné, voľačo aj zažité. Nehnevám sa na nikoho, nie je treba. Ono tie jazvy zostanú. Ešte chvíľu ich budem aj cítiť. Skúsil som. To je podľa mňa lepšie, ako neurobiť nič. Či skúsim aj nabudúce? Určite. Už však nie na miestach, kde to bolelo.

Ako sa poznám, určite sa zas domocem. Ja som veľmi naivný človek. Verím v dobro druhých. Vlastne aj preto radšej odchádzam zo životov ľudí, čo sa ozvú len keď niečo. Robím to pre svoju ochranu, lebo ja by som veril stále. Naozaj nemá zmysel dávať nikomu akúkoľvek energiu, kto chce niekde napoly, keď sa mu to hodí. To dosť ubližuje.

Ak odniekiaľ odídem, je to preto, že som tam uvidel niečo. To niečo mi bralo farby môjho sveta. Z pomsty som už vyrástol. Nechcem, aby ten druhý trpel. To nemá byť zmysel života. Jednoducho mnoho vecí neovplyvním. Môžem byť pre svet najlepší a aj tak si ma nemusí vybrať.

Do toho ma nič nie je, či si ma niekto vyberie na pozíciu frajer, kamoš, parťák alebo človek. Do čoho ma je, aký som, akým chcem byť, a čo preto robím, aby som taký aj bol.

Bod zlomu

24. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak dupem niekde pod Koreňovou ( poh. Tribeč) okolo mňa je hustá hmla. Miestami nevidím vôbec pred seba. Na bicykli v takýchto podmienkach vždy svietim, aby som bol videný. K tomu už viem, že v hore nikdy nie som sám.

Je tu zima. Mám na sebe dvoje zimné rukavice. Aj tak cítim, že konce prstov nie sú spokojné. Čaká ma 6 kilometrový zjazd dole na Ješkovú Ves. Tadiaľto jazdím len opačne. Raz za čas, idem z hora dole, hlavne keď je na vedľajšej zvážnici blato ako teraz. Zjazdy cez zimu nemám rád. Môžem mať najlepšie oblečenie a aj tak cítim chlad, ide pod kožu, preto v chladných mesiacoch radšej jazdím do kopcov. To sa viac zahrejem.

Podmienky tu nie sú pre každého. Dávajú poriadne zabrať telu a aj hlave. Hmla síce dáva lesu tajomnú atmosféru, no chlad zas skutočný pohľad. Hora ukazuje svoju silu a to sa ešte nezačala poriadna zima. Napriek tomu je tu drsne. To ešte nepíšem, čo tu bolo pred mesiacom, keď napadol prvý sneh. To bol úplne iný masaker.

Nie je to moja prvá jazda v takýchto podmienkach, ale ani tisíca. Stále je čo pozorovať, všímať si. Na začiatku som mal veľký rešpekt, aby som nezablúdil, niečo sa mi nestalo. Predsa, nepoznal som miesta a čo si môžem dovoliť. Dnes tiež všetko nepoznám, tuším ako-tak kde čo je. V hustej hmle sa človek ľahko domoce a zrazu sa vie ocitnúť na inom mieste ako chcel. Stačí jedna oslabujúca myšlienka v takomto počasí. Príbehy, blúdenia, pocity začnú naberať na intenzite. Nie však tak, ako je treba. Keď začne prehrávať hlava, prichádzajú chyby a s nimi idú ruka v ruke ďalšie nepríjemnosti.

Mne sa pár krát podarilo nesprávne odbočiť. Hlava začala hneď pracovať. Vtedy som chcel byť už doma v teple, osprchovaný, najedený, mať blúdenie za sebou. Lenže ono to má aj svoje výhody. Človek sa dostane do situácií, ktoré doma na gauči sa zvyčajné nedejú. Hlavne vidím seba, ako sa správam na miestach, v situáciách ktoré nepoznám.

Pred pár dňami som volal nového parťáka, aby si šiel so mnou zabehať. Vonku bola hmla, sychravo, k tomu pofukoval vietor. Odbil ma, že dnes oddychuje. Chápal som ho. Taktiež som v mojich začiatkoch podobne uvažoval. Ono neskorá jeseň, zima vie poriadne demotivovať. Hlavne, keď ešte nie sú vytvorené návyky k pravidelnému pohybu. Trénovanie v chladnom počasí je stále možné. Len dĺžku a náročnosť tréningov je dobré prispôsobiť tak, aby telo nenachladlo. Takéto obdobie na šport však nie je pre každého. Lenže trochu chladu nikomu neuškodí.

Nie som žiadny stroj, stále sa považujem viac za lenivca. Stávanie z postele a skoré štarty na tréningy sú pre mňa utrpenie. Tiež počas dňa sa mi nechce veľakrát nič. Pravidelne sa mi zíva, najradšej by som prespal pol dňa. Je mi často zima, som stále hladný. Neznášam chlad, vietor, dážď, blato. Nevydržím byť na jednom mieste. Je pre mňa náročné byť sám na väčšinu tréningoch. Veľa nadávam, frflem.

Sťažovanie, vyhováranie, odkladanie všetkého bolo u mňa súčasť každého dňa. Všetko ma bolelo, nikdy som nemal žiadnu silu, chuť na pohyb. K tomu som vždy všade patril k tým slabším.

Môj prvý beh som po 500 metroch odpadol a povracal sa. Bežkovanie bol tiež masaker. Prvé stúpania do kopca na bicykli? To som si bol na sto percent istý, že niekde po ceste vypustím dušu, no nie tú na kolese.

Kde je ten chalan z obdobia pred tým, ako začalo moje športové obdobie? Čo sa mu stalo? Čo ma vlastne poháňa? Neprišiel žiaden bod zlomu, od ktorého by to bola ľahšie. Nezobudil som sa ráno s pocitom, že som silnejší. Nestalo sa vôbec nič výnimočné. Stále tvrdím, že moje tréningy zvládne väčšina ľudí, ak začne pravidelne trénovať. Vlastne to je asi ten kľúč.

Uvedomujem si, že toto je dlhodobý proces, cesta. Žiaden záchytný bod tu nie je. Pravidelné tréningy ma robia lepším, akým som bol včera. To je všetko. Nič viac za tým nie je. Samozrejme môžeme sa baviť o jedle, diétach, spánku, zábave, sladkostiach a mnohých ďalších maličkostiach. No bez pravidelných tréningov to nepôjde. Netreba však zabúdať ani na vnútornú silu, disciplínu, niečo čo ťahá von z postele.

Možno bolo ešte dôležité napriek okolnostiam, pocitom skúšať ďalej. K 500 metrom pridať ďalší, potom ďalší. K prvému kopcu skúsiť vyjsť ešte jeden. Až som sa dostal sem. Nie je čo obdivovať, necítim sa ako víťaz, žiadna hviezda. Je mnoho športovcov, ktorí sú lepší ako ja. Som zelenáč, začiatočník. Trénujem ďalej, mám sa kde posúvať.

Nie som stroj, cítim bolesti, zranenia, nechuť. Lenže niečo ma predsa ťahá von, aj keď podmienky nie sú najlepšie. Komfort ničí, zabíja. Aj preto som presvedčený, že základný pilier života bude vždy pohyb a ten začína v mojom tele.

Článok nemá slúžiť aby niekoho nabláznil, postavil na nohy a šiel niečo robiť. To by bolo veľmi, ale skutočne veľmi krátkodobé. Možno sú tieto slová len jedna z mnohých kapitol na mojich cestách. Hovoria o tom, že všetko začína v mojom vnútri, až potom tam vonku. Verím, že skutočný postoj k dlhodobému pohybu môžem spustiť (aj pokračovať) v sebe len ja sám, no nie len v športe, ale aj v živote..

Nádeje

19. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

“Nedávaj nikomu falošné nádeje, lebo tým ubližuješ.” Toto je jedna z mojich úvah o tom, ako som svojim váhaním, správaním sebe, druhým zbytočne robil zle. Vlastne som tým dával najavo, že som len ďalší, ktorý nerobí svet lepším miestom.

Ja Ti neviem. Možno mám šťastie a dnes vidím veci s odstupom času trochu inak, odlišne. K tomu môžem poďakovať ľuďom, knihám, buchnutým kolenám aj mojim článkom na blogu.

To všetko, čo som zažil, vytvorilo akýsi kokteil skúseností, ktoré viac boleli, než robili radosti. Len ma mrzí, že už nemôžem zmeniť minulosť, aby som jasnejšie videl veci skôr. Hlavne by to bola moja schopnosť pochopiť, že moje ego, sebeckosť, chuť mať pravdu zvyčajne neprinášajú to, čo som si myslel/myslím, že prinesú. Možno ešte jedna maličkosť, nechať sa viesť niekým skúsenejším.

Každá minca má však dve strany. Je ľahké hovoriť za jednu, bez toho, aby som sa nepozrel na druhú. Na to však zvyčajne prichádzam až neskôr. Teda, ak pochopím, že život nie je len o mne. Veci sa neodohrávajú len pre mňa, ale aj mimo mňa. Možno, aj preto je ťažké uvedomiť si, že niekedy dávam/dostávam nádej, niečo, čo nikdy nenaplním.

Pre mňa je život skladačka malých momentov, veci, náhod. Nie vždy ich však aj vidím na prvý pohľad. Aj napriek tomu majú veľkú moc a vplývajú na to, čo robím a myslím dnes.

Sú ľudia, ktorých mám rád. Investujem do vzťahov, pretože verím, že za to stoja. Som presvedčený, že je to jedna z ciest životom. Stane sa, že keď investujem a nedostanem nič späť, tak cítim bolesť, nespravodlivosť, smútok. Teraz nemyslím len dávanie hmotných veci. Taktiež pozornosť, maličkosti, reakcie, pohľady, úsmevy, moje správanie, či pomoc.

Dôležité je si uvedomiť, ako ma vníma ten druhý. Či má záujem o takéto investovanie odo mňa, alebo nie. Môže sa však stať, že slovami síce potvrdí súhlas, ale pôjde len o využitie situácie, či váhanie a nádeje, ktoré sa nikdy nenaplnia.

Aj preto neverím slovám ako ďakujem, vážim si, budem si to pamätať. My ľudia zabúdame príliš rýchlo. Verím viac na to, ako sa ku mne niekto správa a aký ma prístup.

Opýtať sa seba, či sa mi páči moje správanie nemusí byť jednoduché. Hlavne, ak mám v sebe emócie, sklamania či situácie, s ktorými sa neviem vyporiadať. Vtedy si nie som istý, či by som chcel stretnúť niekoho ako som ja.

Rozumiem, že ak dávam, nemal by som chcieť niečo späť. V duchovnom svete sa síce vraví, že takáto energia nezanikne a vráti sa späť, ževraj to platí aj v opačnom prípade. Keď dám, sem-tam sa nechám uniesť. A preto by ma potešilo, ak by predsa prišlo niečo späť.

Netuším, či verím viac duchovnu, alebo tomu čo vidím. Lenže chcem, aby bol svet lepším miestom na život. Preto by bolo fajn takéto kolotoče zastaviť. Mal by som dávať teda bez očakávaní, nádejí. Tiež prijímať tak, aby som druhému neublížil.

Ak niečo dostanem, nemusím dať späť milióny, ale možno postačí môj prístup, správanie, pozornosť, záujem. Veď vlastne tým vyjadrujem svoju vďaku a váženie. Slová bez skutkov predsa nič neznamenajú.

Pod mojou predstavou zlepšenie sveta, musia byť jednoznačné pevné základy. Niečo na čo sa môžem postaviť bez toho, aby som spadol. Tie sú pre mňa vyjasnenie čo chcem od seba, od života a od druhých. Tak sa následne pohybujem. Pretože omnoho ľahšie sa pohybujem svetom, keď sa mám o čo oprieť.

Lenže taktiež som ubližoval. Dával som sľuby svetu, tým že som sa nevedel a nechcel rozhodnúť. Nechápal som dôvod, prečo by som mal. Nevidel som niečo, čo som si mal všimnúť. Tým som vlastne odmietal to, čo mi mohlo priniesť radosť, krajšie dni. A nemusel som brzdiť druhých v ich životoch. Zablúdil som, obklopil som sa ľuďmi, ktorých som nemal poznať. Zažil som to, čo som zažiť nemusel. Prišli rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne.

Ono nejaké myšlienky, pohľady mi pomohol obrúsiť Jožo, život, písanie, ale aj láska, či partia. Ďalšia z vecí, ktoré mi z časti upravili pohľady bolo uvedomenie s kým trávim čas. Čo mi dáva, ukazuje, berie, kam ma posúva okolie.

Robia ma ľudia okolo mňa šťastným, či nenápadne ťahajú dole.

Ako veľmi ma podporuje moje okolie. Vidí vo mne potenciál. Hovorí mi o tom, navádza ma. To isté platí aj opačne pre mňa. Ide o príliš veľa otázok, len tie nesú so sebou dôležité kľúče poznania.

Dôležité bolo pochopenie, že ľudia okolo majú/budú mať na mňa vedomý alebo nevedomý vplyv. Podľa toho s kým trávim čas budem sa tomu/im z veľkej časti podobať. Práve pri ľuďoch ,s ktorými trávim čas, som si začal uvedomovať, ako ľahké je dať nádej, slovo, ktoré môže sklamať.

Takže, to čo vidím okolo seba mi pravdepodobne niekto ukázal, alebo ešte nestihol. Sem – tam si všimnem niečo aj sám. Aj preto chápem že mnoho z nás ešte nevidí to, čo je okolo. Lenže na to, aby som niečo videl nepotrebujem dostať do nosa, alebo niekomu dať do nosa dať ( myslím to obrazne, nakoľko emocionálna bolesť môže byť rovnako silná ako fyzická).

No stále som neprišiel na to, čo mám spraviť, aby to až tak nebolelo. Či nešlo ma roztrhnúť, alebo ma prešla chuť do ďalších dní. V tomto sú moje slabiny. Hnevá ma, keď ma niekto blázni, dáva nádeje, nechá priblížiť. Keď naberiem odvahu a urobím krok vpred, dostanem len strohé, že som si situáciu nesprávne vysvetlil.

Možno áno, vysvetlil. Lenže potom nerozumiem, prečo dostávam signály, ktoré sa ďalším ľuďom nedávajú? Zas tak špinavé okuliare nemám. Ide o nádeje, využívanie, strach priblížiť sa, alebo som naozaj až tak strašný?

Dnes, keď sa stane, že sa mi niečo nepáči, snažím sa nereagovať hneď. Zoberiem si čas a nechávam tomu par chvíľ. Lepšie sa reaguje bez emócii, vychladnutý. Nech nikomu zbytočne neublížim. Veď čo keď ide iba o nedorozumenie a ja som si to vysvetlil nesprávne.

Jedno je isté, ak som skutočne rozhodnutý, že niekoho nechcem správam sa tak, že nechcem. Netrávim s ním čas, nepožadujem pomoc, neprijímam veci, múdrosti, pohľady, zbytočne nevykecávam. Idem si ďalej po svojom. Ale ak chcem, tak im o tom poviem. Byť zaseknutý vo dverách taktiež nie je pekné.

A čo keď sa sklamem? To je záhada života. Sklamať môžem aj ja seba, či mňa moje najbližšie okolie. To je však život, nie je to dôvod na odmietnutie.

Ak mám okolo seba ľudí, ktorí sa snažia, niečo dávajú, nebude to len tak. Neprichádzajú náhodne. Pokiaľ mi naozaj prinášajú úsmevy, radosť a pokoj v bruchu, asi by som im mal dať šancu. Len sa ešte presvedčím, či mi ich prítomnosť nerobí zle a neubližuje mi.

Každý človek ma slobodnú voľbu. Ak však niekoho pre nejaké dôvody odmietam, je to v poriadku. Len predtým ako odmietnem, zamyslím sa, či naozaj je ten koho odmietam pre mňa darom alebo prekážkou.

Zmysel článku je ukázať, že sem-tam sú okolo nás ľudia, ktorí nám chcú lepšie, ako si myslíme a sú pre nás darom. Zvyčajné váhaním, odmietaním, polo prijatím im ubližujeme. Nakoniec vyjde najavo, že takýmto správaním si ubližujeme aj my.

Tento článok je venovaný môjmu menej skúsenému JA z minulosti. Môjmu budúcemu JA, aby som neopakoval tie isté chyby.

Tak už teda žiadne falošné alebo polo nádeje, slová pre mňa, či druhých. Bolestí a ubližovania už bolo dosť, snáď už nebudem len brať bez toho, aby som dával späť. Ak budem predsa dávať, tak už žiadne zranenia seba, ale ani druhých.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter