Pohľad

Prečo to robím

25. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Istý mladý muž chodí každú sobotu na vysokú skalu za mestom. Žiada tam sily svetov, aby mu splnili želanie. Prechádzajú týždne, mesiace. Z mladého muža sa stáva života skúsený chlap. Jeho prosby doteraz neboli vypočuté. Až v jednu sobotu sily svetov už nevydržali a postavili sa pred neho: „prosím ťa, stav na ten jackpot, inak ho nevyhráš”.

Ja beriem život tak, že tam vonku sú možnosti. Niektoré sú tu okolo a je dobre s nimi dačo urobiť. Príležitosti je však mnoho. Nie každú vidím. Pre mňa staviť na jackpot, je ísť von, ukázať svetu moje pohľady, myšlienky. Aj s tým riskom, že budem nepochopený, či ma niekto vysmeje.

Jednu z príležitostí, ktorú vidím okolo seba je život. Potom ďalšiu vnímam pohyb. Povedali mi športuj, ukazuj to svetu. Nie len pre svoje výkony, ale pre to čo vidíš. Možno niekoho inšpiruješ a niekto sa k tebe pridá.

Blogovanie je spôsob, ktorým komunikujem so svetom. Písané slovo, fotografia a v neposlednom rade videá. Celé to postupne do seba zapadá. Všímam si čo za zmienku stojí, čo nechať tak. Vnímam, že môžem tvoriť, dokumentovať to, čo sa deje okolo mňa.

Približne po roku blogovania o cyklistike a horách som pochopil, že to má zmysel. Prišli prvé náhodné stretnutia v horách, ktoré zvyčajne začali: „ty si ten chalan z internetu..”

Azda najdôležitejšie čo vďaka tomu vzniká, je spoznávanie ďalších nadšencov, ako som ja. Vytvára sa okolo mňa komunita. Spájajú nás hory, šport, bicykel, blogovanie, pohyb.

Verím, že to čo robím dáva ľuďom okolo mňa zážitok, inšpiráciu, energiu. Vďaka pravidelnému blogovaniu posúvam informácie do sveta. Ak sa niekto ku mne pridá, alebo pôjde sám to už neovplyvním. Vlastne áno, tým že budem ďalej pokračovať vytváraním niečoho, čo dá zmysel nielen mne, ale aj ďalším.

Nie je to všetko len o športe. Sem – tam si spolu zajazdíme. Prehodíme pár viet, či sa len podporíme : „páči sa mi to”. Niekedy nepraje počasie, inokedy algoritmus na internetoch, nesprávne spracujem tému, alebo netrafím čas. Celá snaha je fuč.

Sú dni, keď treba vyfúknuť. Tak isto, bude treba zaťať zuby. Držať sa plánu, aj keď sa na to nebudem cítiť. Život je záhada. Kto vie prečo sa niektoré veci dejú tak, ako sa dejú. Lenže mám pocit, že možno nie je potrebné všetko poznať, vedieť.

Nie je už neskoro? Veď to robí už každý. Možno. Neviem. Skúšam. Stojí to hrozne veľa času. Strihania, tréningov, lenže ten čas prejde tak či tak.

Prečo hrať? Možno nevyhrám. Tu však ani o výhru až tak nejde. Vlastne, ani neviem čo tá výhra je. Keď však budem ležať doma na gauči, tak sa nič nestane.

Keď budem ticho, neukážem ďalším čo vidím. Ono sa to možno nezdá. Len okolo nás je mnoho ľudí, čo chcú fandiť, sledovať, byť s nami alebo len tak vidieť niečo spoza monitora.

Jackpot je zámienka ísť niečo urobiť. Pre niekoho je to natočiť video, niekto ide do fabriky, niekto na úrad, ďalší riadi firmu, alebo ide hrať do divadla.

Pre mňa je jackpot vybrať si seba. Pokúsiť sa niečo vyrobiť, vytvoriť a nejakým spôsobom ukázať svetu. Výhru vnímam ako urobiť ďalší krok potom ďalší. Ako to máš ty?

Ach tie hory

18. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je podľa všetkého sobota. Vonku je príjemné počasie, slnko. Príroda sa prebúdza. Počujem spev vtákov. Sú tu prvé mušky. Sem – tam sa ukáže vysoká zver. Prichádza ďalšie stúpanie. Viem, že bude bolieť. Upravujem tempo. Má to robiť radosť, no trochu bolesti musím zvládnuť.

Sú krásne, kruté a zradné. Nie sú to len stromy, kopce, vyhliadky. Nastavujú mi zrkadlo. Ukazujú kto som, aký som, aké mám myšlienky, čo vidím, vnímam. Postupne ako v nich jazdím, odkrývajú nielen svoje zákutia, ale aj moje. Niekedy neviem, že nejaké mám.

Tu nejde len pekne rozprávať, myslieť, dobre vyzerať. Nie je všetko iba krásne bez oblakov. Podmienky sa dokážu rýchlo zmeniť, aj keď to tak nemusí pôsobiť. Môže sa stať niečo neočakávané.

Vždy k nim prichádzam s rešpektom. Neviem, čo ma čaká za ďalšou zákrutou. Aj keď mnohé miesta poznám lepšie ako svoju dlaň, som tu stále na návšteve.

V začiatkoch mi ulietavala hlava s myšlienkami, ktoré vymýšľali príbehy. Za každým stromom som videl medveďa, kilometrového hada, diviakov alebo kanibala. Viem, že nie som v horách sám. Ani len netuším, kde na koho a čo natrafím. No takéto premýšľanie mi bralo radosť.

Hory sú plné prekvapení. Nie len že spoznávam v nich seba, ale aj ďalších ľudí. V horách je svet iný, tvrdší, no robí nás ľudí ľuďmi. Obyčajné ahoj, odkiaľ ideš, vedia zmeniť viac ako sa zdá. Nie s každým sa však aj skamarátim. Niekto odíde tak, ako prišiel.

V horách sa spájam s nimi a zároveň so sebou. Veľakrát hľadám v sebe silu pokračovať v stúpaní, v diaľkach. Ako toto môžem mať rád? Prečo som vôbec tu? Nemôžem však ujsť pred sebou. Jediné, čo môžem urobiť, je pokračovať ďalej v pedálovaní.

Nemôžem pustiť myseľ nech si lieta. Práve naopak, utišujem ju. Aby som našiel ticho a vnímal, čo sa deje vo mne, okolo mňa. Nie všetko si však uvedomujem hneď. Myslím si, že tam idem jazdiť. Častokrát to tak nie je. Utišuje sa svet okolo mňa, vo mne. Vnímam terén, prekážky, zákutia, či sa nechávam unášať.

Ono o tých horách sa mi ťažko píše. Ten pocit je pre každého jedinečný. Pretože čím oslovia mňa, nemusia ďalších a opačne. Tuším však jedno, má tam hore zmysel ísť. Čo teda vlastne nachádzam v horách? Seba a možno aj teba.

Do toho ma nič nie je

11. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ono tie lekcie, ktoré dostávam podľa všetkého majú zmysel. Aj keď by som bol radšej ak by tak neboleli, nespomaľovali, či nevyhadzovali z koľají. Odstupom času ak odchádzajú emócie, snažím sa nájsť záchytné body. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti, ale skôr aby som zväčšil šance, že sa v niečom opäť nedomocem.

Vždy, keď sa snažím, čakám niečo späť. Nie však niečo hmotné ako odmenu, alebo niečo za niečo, to odmietam. Skôr ma zaujíma energia, prístup a charakter. Veľa sa ukáže, keď sa dáva. Hlavne, ak sa prestane. Niekedy nedokážem pochopiť ako rýchlo sa človek dokáže otočiť.

Život je záhada, to si pripomínam neustále. Nezatváram dvere pred nikým, ani pred sebou. Len naozaj sú ľudia, situácie, ktoré už odmietam akceptovať za mojím stolom. Asi najťažšie lekcie dostávam od ľudí, ktorých si obľúbim. Zvyčajne rozbijú moju pancierovú obranu citov, zrania a ešte sa tvária, že veď nič.

Žiadne fňukanie, dúfanie, polo nádeje. Toho už bolo dosť. Ja chcem žiť život. Odmietam niesť minulosť so sebou ďalej. Sklamania, slepé uličky, bolesti. Lekcie prišli, niečo vo mne zanechali, ukázali. Tam tie príbehy majú aj skončiť. Nie pre pomstu alebo zatrpknutie. Skôr preto, aby som mohol ísť ďalej bez batohu plného nevyriešených emócií, zablúdení, sklamaní.

Doručené, videné, voľačo aj zažité. Nehnevám sa na nikoho, nie je treba. Ono tie jazvy zostanú. Ešte chvíľu ich budem aj cítiť. Skúsil som. To je podľa mňa lepšie, ako neurobiť nič. Či skúsim aj nabudúce? Určite. Už však nie na miestach, kde to bolelo.

Ako sa poznám, určite sa zas domocem. Ja som veľmi naivný človek. Verím v dobro druhých. Vlastne aj preto radšej odchádzam zo životov ľudí, čo sa ozvú len keď niečo. Robím to pre svoju ochranu, lebo ja by som veril stále. Naozaj nemá zmysel dávať nikomu akúkoľvek energiu, kto chce niekde napoly, keď sa mu to hodí. To dosť ubližuje.

Ak odniekiaľ odídem, je to preto, že som tam uvidel niečo. To niečo mi bralo farby môjho sveta. Z pomsty som už vyrástol. Nechcem, aby ten druhý trpel. To nemá byť zmysel života. Jednoducho mnoho vecí neovplyvním. Môžem byť pre svet najlepší a aj tak si ma nemusí vybrať.

Do toho ma nič nie je, či si ma niekto vyberie na pozíciu frajer, kamoš, parťák alebo človek. Do čoho ma je, aký som, akým chcem byť, a čo preto robím, aby som taký aj bol.

Bod zlomu

24. december 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak dupem niekde pod Koreňovou ( poh. Tribeč) okolo mňa je hustá hmla. Miestami nevidím vôbec pred seba. Na bicykli v takýchto podmienkach vždy svietim, aby som bol videný. K tomu už viem, že v hore nikdy nie som sám.

Je tu zima. Mám na sebe dvoje zimné rukavice. Aj tak cítim, že konce prstov nie sú spokojné. Čaká ma 6 kilometrový zjazd dole na Ješkovú Ves. Tadiaľto jazdím len opačne. Raz za čas, idem z hora dole, hlavne keď je na vedľajšej zvážnici blato ako teraz. Zjazdy cez zimu nemám rád. Môžem mať najlepšie oblečenie a aj tak cítim chlad, ide pod kožu, preto v chladných mesiacoch radšej jazdím do kopcov. To sa viac zahrejem.

Podmienky tu nie sú pre každého. Dávajú poriadne zabrať telu a aj hlave. Hmla síce dáva lesu tajomnú atmosféru, no chlad zas skutočný pohľad. Hora ukazuje svoju silu a to sa ešte nezačala poriadna zima. Napriek tomu je tu drsne. To ešte nepíšem, čo tu bolo pred mesiacom, keď napadol prvý sneh. To bol úplne iný masaker.

Nie je to moja prvá jazda v takýchto podmienkach, ale ani tisíca. Stále je čo pozorovať, všímať si. Na začiatku som mal veľký rešpekt, aby som nezablúdil, niečo sa mi nestalo. Predsa, nepoznal som miesta a čo si môžem dovoliť. Dnes tiež všetko nepoznám, tuším ako-tak kde čo je. V hustej hmle sa človek ľahko domoce a zrazu sa vie ocitnúť na inom mieste ako chcel. Stačí jedna oslabujúca myšlienka v takomto počasí. Príbehy, blúdenia, pocity začnú naberať na intenzite. Nie však tak, ako je treba. Keď začne prehrávať hlava, prichádzajú chyby a s nimi idú ruka v ruke ďalšie nepríjemnosti.

Mne sa pár krát podarilo nesprávne odbočiť. Hlava začala hneď pracovať. Vtedy som chcel byť už doma v teple, osprchovaný, najedený, mať blúdenie za sebou. Lenže ono to má aj svoje výhody. Človek sa dostane do situácií, ktoré doma na gauči sa zvyčajné nedejú. Hlavne vidím seba, ako sa správam na miestach, v situáciách ktoré nepoznám.

Pred pár dňami som volal nového parťáka, aby si šiel so mnou zabehať. Vonku bola hmla, sychravo, k tomu pofukoval vietor. Odbil ma, že dnes oddychuje. Chápal som ho. Taktiež som v mojich začiatkoch podobne uvažoval. Ono neskorá jeseň, zima vie poriadne demotivovať. Hlavne, keď ešte nie sú vytvorené návyky k pravidelnému pohybu. Trénovanie v chladnom počasí je stále možné. Len dĺžku a náročnosť tréningov je dobré prispôsobiť tak, aby telo nenachladlo. Takéto obdobie na šport však nie je pre každého. Lenže trochu chladu nikomu neuškodí.

Nie som žiadny stroj, stále sa považujem viac za lenivca. Stávanie z postele a skoré štarty na tréningy sú pre mňa utrpenie. Tiež počas dňa sa mi nechce veľakrát nič. Pravidelne sa mi zíva, najradšej by som prespal pol dňa. Je mi často zima, som stále hladný. Neznášam chlad, vietor, dážď, blato. Nevydržím byť na jednom mieste. Je pre mňa náročné byť sám na väčšinu tréningoch. Veľa nadávam, frflem.

Sťažovanie, vyhováranie, odkladanie všetkého bolo u mňa súčasť každého dňa. Všetko ma bolelo, nikdy som nemal žiadnu silu, chuť na pohyb. K tomu som vždy všade patril k tým slabším.

Môj prvý beh som po 500 metroch odpadol a povracal sa. Bežkovanie bol tiež masaker. Prvé stúpania do kopca na bicykli? To som si bol na sto percent istý, že niekde po ceste vypustím dušu, no nie tú na kolese.

Kde je ten chalan z obdobia pred tým, ako začalo moje športové obdobie? Čo sa mu stalo? Čo ma vlastne poháňa? Neprišiel žiaden bod zlomu, od ktorého by to bola ľahšie. Nezobudil som sa ráno s pocitom, že som silnejší. Nestalo sa vôbec nič výnimočné. Stále tvrdím, že moje tréningy zvládne väčšina ľudí, ak začne pravidelne trénovať. Vlastne to je asi ten kľúč.

Uvedomujem si, že toto je dlhodobý proces, cesta. Žiaden záchytný bod tu nie je. Pravidelné tréningy ma robia lepším, akým som bol včera. To je všetko. Nič viac za tým nie je. Samozrejme môžeme sa baviť o jedle, diétach, spánku, zábave, sladkostiach a mnohých ďalších maličkostiach. No bez pravidelných tréningov to nepôjde. Netreba však zabúdať ani na vnútornú silu, disciplínu, niečo čo ťahá von z postele.

Možno bolo ešte dôležité napriek okolnostiam, pocitom skúšať ďalej. K 500 metrom pridať ďalší, potom ďalší. K prvému kopcu skúsiť vyjsť ešte jeden. Až som sa dostal sem. Nie je čo obdivovať, necítim sa ako víťaz, žiadna hviezda. Je mnoho športovcov, ktorí sú lepší ako ja. Som zelenáč, začiatočník. Trénujem ďalej, mám sa kde posúvať.

Nie som stroj, cítim bolesti, zranenia, nechuť. Lenže niečo ma predsa ťahá von, aj keď podmienky nie sú najlepšie. Komfort ničí, zabíja. Aj preto som presvedčený, že základný pilier života bude vždy pohyb a ten začína v mojom tele.

Článok nemá slúžiť aby niekoho nabláznil, postavil na nohy a šiel niečo robiť. To by bolo veľmi, ale skutočne veľmi krátkodobé. Možno sú tieto slová len jedna z mnohých kapitol na mojich cestách. Hovoria o tom, že všetko začína v mojom vnútri, až potom tam vonku. Verím, že skutočný postoj k dlhodobému pohybu môžem spustiť (aj pokračovať) v sebe len ja sám, no nie len v športe, ale aj v živote..

Nádeje

19. november 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

“Nedávaj nikomu falošné nádeje, lebo tým ubližuješ.” Toto je jedna z mojich úvah o tom, ako som svojim váhaním, správaním sebe, druhým zbytočne robil zle. Vlastne som tým dával najavo, že som len ďalší, ktorý nerobí svet lepším miestom.

Ja Ti neviem. Možno mám šťastie a dnes vidím veci s odstupom času trochu inak, odlišne. K tomu môžem poďakovať ľuďom, knihám, buchnutým kolenám aj mojim článkom na blogu.

To všetko, čo som zažil, vytvorilo akýsi kokteil skúseností, ktoré viac boleli, než robili radosti. Len ma mrzí, že už nemôžem zmeniť minulosť, aby som jasnejšie videl veci skôr. Hlavne by to bola moja schopnosť pochopiť, že moje ego, sebeckosť, chuť mať pravdu zvyčajne neprinášajú to, čo som si myslel/myslím, že prinesú. Možno ešte jedna maličkosť, nechať sa viesť niekým skúsenejším.

Každá minca má však dve strany. Je ľahké hovoriť za jednu, bez toho, aby som sa nepozrel na druhú. Na to však zvyčajne prichádzam až neskôr. Teda, ak pochopím, že život nie je len o mne. Veci sa neodohrávajú len pre mňa, ale aj mimo mňa. Možno, aj preto je ťažké uvedomiť si, že niekedy dávam/dostávam nádej, niečo, čo nikdy nenaplním.

Pre mňa je život skladačka malých momentov, veci, náhod. Nie vždy ich však aj vidím na prvý pohľad. Aj napriek tomu majú veľkú moc a vplývajú na to, čo robím a myslím dnes.

Sú ľudia, ktorých mám rád. Investujem do vzťahov, pretože verím, že za to stoja. Som presvedčený, že je to jedna z ciest životom. Stane sa, že keď investujem a nedostanem nič späť, tak cítim bolesť, nespravodlivosť, smútok. Teraz nemyslím len dávanie hmotných veci. Taktiež pozornosť, maličkosti, reakcie, pohľady, úsmevy, moje správanie, či pomoc.

Dôležité je si uvedomiť, ako ma vníma ten druhý. Či má záujem o takéto investovanie odo mňa, alebo nie. Môže sa však stať, že slovami síce potvrdí súhlas, ale pôjde len o využitie situácie, či váhanie a nádeje, ktoré sa nikdy nenaplnia.

Aj preto neverím slovám ako ďakujem, vážim si, budem si to pamätať. My ľudia zabúdame príliš rýchlo. Verím viac na to, ako sa ku mne niekto správa a aký ma prístup.

Opýtať sa seba, či sa mi páči moje správanie nemusí byť jednoduché. Hlavne, ak mám v sebe emócie, sklamania či situácie, s ktorými sa neviem vyporiadať. Vtedy si nie som istý, či by som chcel stretnúť niekoho ako som ja.

Rozumiem, že ak dávam, nemal by som chcieť niečo späť. V duchovnom svete sa síce vraví, že takáto energia nezanikne a vráti sa späť, ževraj to platí aj v opačnom prípade. Keď dám, sem-tam sa nechám uniesť. A preto by ma potešilo, ak by predsa prišlo niečo späť.

Netuším, či verím viac duchovnu, alebo tomu čo vidím. Lenže chcem, aby bol svet lepším miestom na život. Preto by bolo fajn takéto kolotoče zastaviť. Mal by som dávať teda bez očakávaní, nádejí. Tiež prijímať tak, aby som druhému neublížil.

Ak niečo dostanem, nemusím dať späť milióny, ale možno postačí môj prístup, správanie, pozornosť, záujem. Veď vlastne tým vyjadrujem svoju vďaku a váženie. Slová bez skutkov predsa nič neznamenajú.

Pod mojou predstavou zlepšenie sveta, musia byť jednoznačné pevné základy. Niečo na čo sa môžem postaviť bez toho, aby som spadol. Tie sú pre mňa vyjasnenie čo chcem od seba, od života a od druhých. Tak sa následne pohybujem. Pretože omnoho ľahšie sa pohybujem svetom, keď sa mám o čo oprieť.

Lenže taktiež som ubližoval. Dával som sľuby svetu, tým že som sa nevedel a nechcel rozhodnúť. Nechápal som dôvod, prečo by som mal. Nevidel som niečo, čo som si mal všimnúť. Tým som vlastne odmietal to, čo mi mohlo priniesť radosť, krajšie dni. A nemusel som brzdiť druhých v ich životoch. Zablúdil som, obklopil som sa ľuďmi, ktorých som nemal poznať. Zažil som to, čo som zažiť nemusel. Prišli rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nesprávne.

Ono nejaké myšlienky, pohľady mi pomohol obrúsiť Jožo, život, písanie, ale aj láska, či partia. Ďalšia z vecí, ktoré mi z časti upravili pohľady bolo uvedomenie s kým trávim čas. Čo mi dáva, ukazuje, berie, kam ma posúva okolie.

Robia ma ľudia okolo mňa šťastným, či nenápadne ťahajú dole.

Ako veľmi ma podporuje moje okolie. Vidí vo mne potenciál. Hovorí mi o tom, navádza ma. To isté platí aj opačne pre mňa. Ide o príliš veľa otázok, len tie nesú so sebou dôležité kľúče poznania.

Dôležité bolo pochopenie, že ľudia okolo majú/budú mať na mňa vedomý alebo nevedomý vplyv. Podľa toho s kým trávim čas budem sa tomu/im z veľkej časti podobať. Práve pri ľuďoch ,s ktorými trávim čas, som si začal uvedomovať, ako ľahké je dať nádej, slovo, ktoré môže sklamať.

Takže, to čo vidím okolo seba mi pravdepodobne niekto ukázal, alebo ešte nestihol. Sem – tam si všimnem niečo aj sám. Aj preto chápem že mnoho z nás ešte nevidí to, čo je okolo. Lenže na to, aby som niečo videl nepotrebujem dostať do nosa, alebo niekomu dať do nosa dať ( myslím to obrazne, nakoľko emocionálna bolesť môže byť rovnako silná ako fyzická).

No stále som neprišiel na to, čo mám spraviť, aby to až tak nebolelo. Či nešlo ma roztrhnúť, alebo ma prešla chuť do ďalších dní. V tomto sú moje slabiny. Hnevá ma, keď ma niekto blázni, dáva nádeje, nechá priblížiť. Keď naberiem odvahu a urobím krok vpred, dostanem len strohé, že som si situáciu nesprávne vysvetlil.

Možno áno, vysvetlil. Lenže potom nerozumiem, prečo dostávam signály, ktoré sa ďalším ľuďom nedávajú? Zas tak špinavé okuliare nemám. Ide o nádeje, využívanie, strach priblížiť sa, alebo som naozaj až tak strašný?

Dnes, keď sa stane, že sa mi niečo nepáči, snažím sa nereagovať hneď. Zoberiem si čas a nechávam tomu par chvíľ. Lepšie sa reaguje bez emócii, vychladnutý. Nech nikomu zbytočne neublížim. Veď čo keď ide iba o nedorozumenie a ja som si to vysvetlil nesprávne.

Jedno je isté, ak som skutočne rozhodnutý, že niekoho nechcem správam sa tak, že nechcem. Netrávim s ním čas, nepožadujem pomoc, neprijímam veci, múdrosti, pohľady, zbytočne nevykecávam. Idem si ďalej po svojom. Ale ak chcem, tak im o tom poviem. Byť zaseknutý vo dverách taktiež nie je pekné.

A čo keď sa sklamem? To je záhada života. Sklamať môžem aj ja seba, či mňa moje najbližšie okolie. To je však život, nie je to dôvod na odmietnutie.

Ak mám okolo seba ľudí, ktorí sa snažia, niečo dávajú, nebude to len tak. Neprichádzajú náhodne. Pokiaľ mi naozaj prinášajú úsmevy, radosť a pokoj v bruchu, asi by som im mal dať šancu. Len sa ešte presvedčím, či mi ich prítomnosť nerobí zle a neubližuje mi.

Každý človek ma slobodnú voľbu. Ak však niekoho pre nejaké dôvody odmietam, je to v poriadku. Len predtým ako odmietnem, zamyslím sa, či naozaj je ten koho odmietam pre mňa darom alebo prekážkou.

Zmysel článku je ukázať, že sem-tam sú okolo nás ľudia, ktorí nám chcú lepšie, ako si myslíme a sú pre nás darom. Zvyčajné váhaním, odmietaním, polo prijatím im ubližujeme. Nakoniec vyjde najavo, že takýmto správaním si ubližujeme aj my.

Tento článok je venovaný môjmu menej skúsenému JA z minulosti. Môjmu budúcemu JA, aby som neopakoval tie isté chyby.

Tak už teda žiadne falošné alebo polo nádeje, slová pre mňa, či druhých. Bolestí a ubližovania už bolo dosť, snáď už nebudem len brať bez toho, aby som dával späť. Ak budem predsa dávať, tak už žiadne zranenia seba, ale ani druhých.

Sebapochybovanie

24. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

V predchádzajúcom článku som čiastočne načal tému o tom, kam sa pozerám, čo si všímam. Ako sa postupne menia moje myšlienky, názory, tak je možno fajn sa nad tým ďalej zamyslieť sa. Keď pre nič iné, aspoň sa pozriem kam ma to celé zavedie a možno sa inšpirujem k ďalším článkom na blogu.

Sú ľudia, ktorí majú na mňa vplyv. Sú ľudia, o ktorých ani neviem, že existujú, čo ma odmietajú, chcem s nimi tráviť čas. Potom sem-tam príde niekto, kto sa ozve, len keď to vyhovuje. Ja robím to isté taktiež. Žiadne fňukanie, ale je dobré na seba sa trochu pozrieť aj s odstupom.

Som na schôdzke a bavíme sa o živote. Sťažujeme, chválime, tešíme sa, čo sa deje okolo nás. Veľa príjemnej energie, takej, aká má byť medzi kamošmi. Žiadna závisť, súdenie, nároky, uvoľnenie medzi bežným dňom. Ako sa tak bavíme uvedomujem si, že asi sa mi upravili pohľady. To, čo ma predtým zaujímalo, dnes už nie. Vlastne, až tak ten čas takto tráviť nechcem. Možno chcem od seba, rozhovorov, života viac. Niečo hlbšie s niekým úplne iným.

Sem – tam si všimnem sám, inokedy mi život prenesie skúšky, vďaka ktorým si uvedomujem, čo sa deje. Ľudia okolo mňa majú na mňa taktiež vplyv. Nie len priamy, ale aj nepriamy. Sem-tam si všimnem, ako sa mám zlepšiť, alebo to, čo vidím nemá u mňa miesto.

Verím, že sa môžem niekým stať. Teda, ak budem skúšať, obrusovať, zamýšľať sa. V neposlednom rade aj niečo robiť. Verím, aké dôležité miesto má pohyb. Keď sa raz prestanem hýbať budem podľa všetkého na konci.

Situácie v našich životoch nevyzerajú vždy ideálne, romanticky, rozprávkovo. Nikdy nevieme, kedy zlomový moment príde. Ak sa o niečo pokúšam môžem uspieť, ale aj zlyhať. Len ak nebudem robiť nič, je možné, že sa nič nestane. Nikdy neviem koho inšpirujem, kto sa na mňa pozerá. Sám na seba mám vplyv, taktiež ďalší ľudia ho majú. Raz možno dvakrát za život sa objaví niekto, kto zbúra všetko. Vďaka tomu nanovo začneme vnímať, stavať.

Pamätám si, keď som začínal písať blog. Chalan, čo ma nakopával do zadku tvrdil, že ak nezačnem teraz, tak podľa všetkého toho zmeškám viac, ako si dokážem predstaviť, stratím kopec času, príležitosti. Povedal mi, aby som písal pravidelne, zle, mám robiť chyby, písať o ničom. Že vraj vždy, tu bude niekto, kto ma podporí, ale aj sa bude smiať. Dnes sa približujem k päťstovke napísaným článkom. Stále sa cítim, že neviem písať a je predo mnou ďaleká cesta. Lenže tvorenie pomáha nielen si všimnúť, upratať svoje pohľady, myšlienky, ale aj chaos, ktorý nosím v sebe v hlave, v očiach.

Nie je ľahké prísť na to, čo si všímať a čo nie. Tiež z času na čas potrebujem upraviť pohľady, vyčistiť optiku. Tu je dôležité zdôrazniť, či som ochotný prijať takúto pomocnú ruku. Taktiež prísť na to od koho. My ľudia, sme odmietači a ani za ten svet nechceme od niekoho pomoc. Každý z nás sem – tam by mohol prijať rameno, o ktoré sa môže oprieť.

Taktiež je dôležité nájsť si bútľavú vŕbu. Hlavne takú, ktorá naše sťažovanie nepoužije proti nám v tých slabších chvíľach. Ono to vyrozprávanie má dôležitý význam. Určite nie je správne dusiť v sebe myšlienky a potom riskovať, že to celé buchne niekde tam, kde to nečakáme. Mne najviac pomáha šport, písanie, blogovanie, tvorba. Samozrejme, ľudia okolo mňa.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa menia moje myšlienky, nápady, a taktiež s kým chcem tráviť čas. Zaujímam sa o to, čo dokážem ovplyvniť. Ako sa k správam druhému, koľko času a pozornosti dám. Snažím sa dodržať slovo, čo poviem, čo povedať nie je treba.

Ja neverím na karmy, ani zákony vesmíru. Podľa mňa to len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali kurzy, knihy či počúvali prednášky. Verím, že život je záhada. Mám sa správať najlepšie k sebe a taktiež k svetu. Aj napriek tomu, že nie všetko čo dám aj dostanem späť.

Časom sa ľudia okolo mňa prirodzene menia. Všímam si, že mnoho ľudí ostalo tam, kde sa naše cesty rozšili. Niekto sa posunul o svetelné roky dopredu. Veľakrát však, už ani nie je ani o čom sa rozprávať. Nikoho neodsudzujem. Je však fajn si uvedomiť, ako je dôležité dať sebe aj druhým priestor na to, aby sme sa niekam posunuli ďalej. Možno sa niekedy ešte stretneme a možno nie. Tí šťastnejší z nás sa posúvajú ďalej spolu.

Hovorí sa, že tráva je zelenšia u susedov. Skutočnosť je taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa o ňu staráme. Ja sa chcem starať o seba, o ľudí, ktorých mám rád. Sem – tam urobiť tento svet lepším miestom, čo i len jedným malým skutkom, myšlienkou, úsmevom. Veď predsa môj najväčší súper je moje sebapochybovanie. Nikto viac. Práve to sa snažím dostať z mojich myšlienok, pohľadov, ale aj brucha.

To pekné

17. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.

Ľudia

9. september 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia, odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál. Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého. Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba. Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie. Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti. Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.

Výhľady

7. máj 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako tak jazdím na bicykli, tak si všímam miesta, ktoré som pred tým nevidel. Sú dni keď, je všetko pekné, ale sú dni keď je naokolo voda, hmla, tmavé farby. Vlastne takéto dni sa striedajú. Samozrejme sú aj dni, keď sa nedá jazdiť a vtedy stojím, bežím, plávam, vyjedám, alebo len tak niekde som.

Veľakrát si poviem toto odfotím. Lenže neodfotím. Zmysel je preto, aby som sa znova niekedy vrátil. Výhľady sa menia ročným obdobím, počasím, mnou. Tu je možno dobre poznamenať, že asi nestihnem vidieť všetko.

Výhľady sú odmena na dušu, hlavne jej umeleckú časť. Ak mám intenzívny tréning, tak si moc nevšímam okolie. Okuliare aj oči mam zaliate potom a som rád, že tak trochu vidím čo sa deje okolo mňa. Ak sú tréningy menej náročnejšie, alebo sa len tak vozím, všímam si okolie viac.

Sú miesta na ktoré sa rad vraciam pre výhľady a taký ten pocit. Nie som si istý ako to správne nazvať. Pre mňa dôležité je vidieť niečo čo mám rád. Zvyčajne aj podľa toho plánujem trasy, tréningy, či spoločné výjazdy. Keď je niečo čo sa mi páči, sem tam to ukážem aj druhým.

Samozrejme sú obdobia, keď sa na obľúbených miestach necítim najlepšie. Nevšimnem si žiadne výhľady, alebo nie sú žiadne. Je to v poriadku. Pohyb a skúšať sú u mňa veľmi dôležité. Ak budem sedieť niekde na gauči asi nič neuvidím. Niekedy dám všetkému čas, inokedy sa vrátim neskôr. No stane sa, že nie všetko chcem vidieť ešte raz.

Sem tam sa stane, že cesta za výhľadom boli. U nás v cyklistike máme protivietor, dážď, chlad, horúčavy, technické poruchy. Po náročnom tréningu, sa sem ťažko dupe s úsmevom na tvári, alebo chuti ísť ďalej. Vtedy sa chcem na všetko vykašlať.

Vyhlad je pre mna odmena ze výšlap hore kopcom, alebo prejdenú vzdalenosť. Nie vždy vidím najlepšie výhľady napriek dobre odmakanému tréningu, jazde. Niekedy sa vrátim, inokedy skúsim niečo ďalšie.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Michal Boťanský Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter