Type your search keyword, and press enter

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.

Uveriť

Uveriť

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Príprava

Príprava

Sedím v aute a cestujem na ďalšiu pracovnú schôdzku. Mala byť poobede, no presunula sa na ráno. Príprava bola deň pred tým, tak mi bolo úplne jedno, kedy bude, až na maličkosť, v kancelárii na stole boli poznámky. Tým, že som začínal v susednom meste, do kancelárie som ráno neprišiel.

Ako som sa približoval na miesto, čoraz viac som premýšľal o tom, čo bolo napísané v poznámkach. Stratil som niť a zdalo sa, že schôdzka bude bezvýznamná pre obe strany. Neznášam takéto pracovné rozhovory o ničom. Lenže tým, že podvedomie neustále zahŕňam vedomosťami, poznatkami, napadla mi kapitola z knihy Napoleona Hilla o tom, ako istý muž precestoval pol svetadiela, aby mohol spolupracovať s významným vedcom. Nemal nič, len presvedčenie, že je to  najlepšie, čo sa môže stať pre obe strany.

Všetko išlo podľa predstáv, zvítali sme sa, na stole čakal koláčik s čajom. Pri otázke, Michal ako si to predstavuješ, som sebavedomo odpovedal, neviem. Nikdy som to nerobil. Čo tuším, že to zoberie veľa času, situácií, napätia, práce a všetkého naokolo. Musíme sa spoznať, naučiť sa dôverovať a takisto uvidieť jeden druhého, ako reagujeme v krízových situáciách. Dáma oproti za stolom na mňa prekvapene pozrela. Povedala, že od takého profesionála ako som ja očakávala jasné plány i postupy. Zaskočil som ju, po chvíle ticha povedala, že moja odpoveď  ju dostala v najlepšom možnom svetle. Podľa všetkého ani najlepší plán a postup by ju nevyviedol z jej vychodených koľají, ako úprimná odpoveď v danom momente.

Neskôr v ten deň prišli ďalšie štyri pracovné schôdzky a vo všetkých som odpovedal podobne. Bol piatok a nič lepšie ma po hektickom týždni nenapadlo. Taktiež som nemal ani tušenia, o čom sa bavíme. Sú dni, situácie, schôdzky, keď spoznávam príležitosti, možnosti, pohľady z miest, na ktorých som zatiaľ nebol.

Na začiatku, keď som sa spoznal s istým pánom, od ktorého čerpám pracovné inšpirácie, mi povedal, aby som vždy hovoril len pravdu, ale je dôležité hovoriť ju pekne. Nerozumel som niekoľko rokov, čo znamená hovoriť pekne pravdu. V ten deň som ju povedal najkrajšie, ako som vedel. Tým, že som bol pod tlakom časového okna nevyzdvihnutých  poznámok  v kancelárií. Muselo byť stavené jednoznačne na to najlepšie, čo bolo v tej danej chvíli k dispozícií. Veď ak by som zveličoval, hovoril múdre kecy, o ktorých nič neviem a tváril sa ako majster sveta, skôr či neskôr by som za jedného určite bol.

Často sa dostávame do situácií, keď chceme vyzerať pred druhými ľuďmi v najlepšom svetle. Je to prirodzené. Odmietnutie môže znamenať takú istú veľkú bolesť ako dostať poza ucho. Preto sa možno aj vedome vyvliekame zo situácií, kde by to mohlo iskriť  alebo neradi vstupujeme do nepoznaných vôd. Veď kto chce byť v najkrajšom oblečení špinavý od blata? Odmietnutia vôbec nie sú ľahké, naozaj bolia. Odmietnutie je u nás v práci na každodennom poriadku. No nie vždy je ľahké sa s ním vyrovnať. Lenže majstri nemajú na výber. Bolesť je súčasťou cesty. Prehry vždy budú bolieť.

Keď som začínal, inšpiroval som sa ľuďmi, ktorí mali parádne auto, hodinky, oblek. Vedeli pekne rozprávať a k tomu mali akési výsledky. Lenže po čase som prišiel na to, že to nie je to, čo ma inšpiruje. Čím ďalej viac sa zaujímam o poznatky z ciest. Čím ten druhý prechádzal, prechádza, čo sa naučil, kde sa poučil.  Viac sa mi páči niekto, kto sa ukáže pred svetom svojou úprimnosťou, začiatočníckou samoľúbosťou či nevedomosťou. No vždy s tým, aha, neviem si zatiaľ zaviazať kravatu na štyri spôsoby, ale po večeroch doma na tom trénujem.

Mať isté hmotné zázemie je dôležité. Dostávame ním pocit bezpečia, sebavedomia a ľahšie sa nám tvorí. No keď nemáme nič, stojíme na doskách, ktoré sa hýbu rôznymi smermi. Zoberie veľa síl, aby sme sa udržali a nespadli. Vtedy nám nezostáva veľa energie na tvorbu, útok, poznávanie. Práve tu sa lámu ľady. Veľmi veľa z nás staví v bolesti radšej na istou. Máme po krk života, kde nie je nič stále. Lenže keď nemáme čo stratiť, všetko ide proti nám, tak vtedy môžeme risknúť a získať oveľa viac, ako si vieme predstaviť.

Vlastne mnoho z nás uspelo, keď sme sa pekne obliekli, umyli auto alebo autobus. Rozkopli dvere, usmiali sa a povedali svoju čarovnú vetičku. No tým to nikdy neskončilo. Ak sa odvážime rozkopnúť dvere, pred nami je kopa práce, ktorú bude treba urobiť, nech povieme akúkoľvek čarovnú vetičku. Možno aj preto je dôležité povedať: „Pozri neviem to, nikdy som to neskúšal, no niečo mi hovorí, že by sme to mali dať dokopy práve my.“

Smola je hneď vedľa šťastia

Smola je hneď vedľa šťastia

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či  investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení  neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.

Úspech na domacej pôde

Uspech na domacej pode

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Rozbitý telefón, kamera

Rozbitý telefón, kamera

Natáčal som video a pri jednej scénke mi spadol telefón priamo na obrazovku. Samozrejme, praskol. Telefón mal za sebou dva roky fungovania a vedel som, že má prísť nový model, lenže aj tak ma ten pád zobral. Nerád ničím veci a k tomu rád plánujem. Telefón mal ešte čosi vydržať.

Video malo pár stoviek videní. Prinieslo rozbitý telefón a ďalšiu epizódu vtedajšej série o bývaní. Nerozumel som, prečo sa to stalo. Upokojil ma až niekto, kto natáča taktiež videá s krátkou myšlienkou. Rozbiješ toho ešte veľmi veľa. Pred pár dňami prišla ďalšia nečakaná rana. Rozbil som moju obľúbenú kameru. Čo bolo najvtipnejšie, že display sa rozbil z 15 cm pádu. Smial som sa neskutočne až po dobu, keď ranný beh so mnou absolvoval starší model mojej obľúbenej kamery. Vtedy prišlo uvedomenie, že s týmto zariadením naozaj nemôžem natáčať pracovné zábery a taktiež súkromné. Kamera putovala do opravy a po ťažkom rozhodnutí prišiel za dve hodiny nový model. Opäť som chcel čakať na ten najnovší.

Pamätám si deň, keď jeden z mojich pracovných pokusov nevyšiel. Len vtedy som ignoroval svoj vnútorný hlas, pocity v bruchu a šiel proti nim. Po čase ma práca vôbec nenapĺňala. Tentokrát som si rozbil koleno a vymenil som oblek za rifle, nakoľko nedalo sa pohnúť niekoľko mesiacov ďalej. Stala sa zo mňa obeť mojej vlastnej predstavivosti. Lenže každá situácia má dve strany. Na tej jednej som vďačný, že mi niekto otvoril dvere k odlišným možnostiam. Na druhej strane som spoznal ľudí, ktorí chcem, aby mali čo jesť, len nie za mojim stolom. Samozrejme, a to všetko ma dostalo k novým pohľadom, príležitostiam, skúškam. Čoskoro o tom napíšem knihu.

Aj dnes zažívam situácie, keď sa rozbíjajú veci, kazia situácie, prší viac ako by malo. Hnevá ma, keď sa moje plány nenapĺňajú a som donútený meniť, zohnúť, prispôsobovať sa, upravovať, robiť malé či väčšie zmeny. Všetko nepríjemné spomaľuje, k tomu núti robiť kroky, o ktorých sme netušili, že môžeme, vieme, chceme.

Čosto sa držíme starého, a to nás brzdí v posunoch. Preto niekedy sa pod nami zatrasie zem, aby sme sa rozhýbali. Niektoré veci sa dejú, lebo nás majú niečo naučiť, alebo jednoducho máme niečo zmeniť. Je úplne jedno čomu veríme, nič sa nedeje len tak. Ak chceme dosiahnuť v živote obrovské výšky, podľa všetkého sa budeme musieť stať v mnohých oblastiach obrovskými. Jednou z nich je ovládnuť silu návratu.

Sila návratu je sila, ktorou sme po prehre tlačený späť do hry, života, práce, projektov, vecí, lásky, tvorenia. Skrýva sa za každým pádom, neúspechom. Posúva nás vpred, podsúva k nám možnosti, ľudí, riešenia.

Článok číslo 200 alebo nezabudni hľadať to, čo ťa baví

Článok číslo 200 alebo nezabudni hľadať to, čo ťa baví

Som tučný, nemám pekný zadok, mám veľké brucho, neviem po taliansky, bývam v zapadákove, neviem, čo mám robiť, nudím sa, všetci sú ďalej ako ja, v ničom nie som dobrý, nikto ma nechce. Tieto slová sú najvhodnejšie na začiatok jubilejného článku číslo dvesto. Na začiatku boli mnohé z nich dôvod, pre ktorý mi začiatok blogovania trval dva roky, pokiaľ som napísal článok číslo jedna.

Som amatér na život a poriadne dokopy nič neviem. Čo však tak trochu tuším, že je dobré mať okolo seba ľudí, od ktorých sa dá obkukávať. Samozrejme najlepšie takých, ktorí zažili, vybudovali, popálili sa, dokázali. Pre mňa sú to jednoznačne ľudia, ktorí pravidelne riskujú, budujú, idú dopredu, aj keď si nie sú istí, či majú naložené v gatiach.

Hru na istotu vnímam ako pomalú smrť zaživa. Tým netvrdím, že každý z nás ju má tak vnímať. Tvrdím, že k najväčším životným lekciám nás s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie riskovanie. Nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy majú cenu zlata, ak ich pochopíme správne a ešte k tomu nám prinesú balík skúseností.

Môj blog, videá, príspevky na sieťach boli na začiatku pre mňa obrovský risk. Bál som sa, čo mi budú hovoriť druhí, keď uvidia moju tvorbu v on-line svete. Lenže skôr ako prišiel akýsi prvý on-line úspech, prišlo vystupovanie v televízií. Začali ma spoznávať ľudia na ulici, bolo to zvláštne. Takže som čakal, že moju prácu bude obdivovať mnoho ľudí. Prvý blog bol o ničom, druhý podobne a vlastne, keď sa tak pozerám, ani dnešný článok nie je na ocenenie.

Je dosť možné, že nebudem najlepší bloger na svete a už vonkoncom tvorca v on-line svete. No napriek tomu má blogovanie a celé tvorenie obrovskú váhu a vplyv v mojich každodenných činnostiach. Učia ma disciplíne, byť kreatívnym, prekonávať sa,  hľadať možnosti a v neposlednom rade tvoriť a dokumentovať moje cesty. Dnes sa najviac točím okolo príbehu. Učím sa, ako hovoriť príbehy svetu tak, aby som zaujal, neotravoval a bol prospešný. Používam písané slovo (blog), video tvorbu (krátke videá na IGTV a YouTube). Pretože si začínam uvedomovať, že podľa všetkého budú vyhrávať tí, ktorí čo najlepšie podajú svoj príbeh svetu.

Mnohí z môjho okolia si myslia, že píšem o nich, hlavne baby. Nachádzajú sa v článkoch, myšlienkach. Sem-tam ma niekto vytiahne na koláčik a počúvam. Keď o niekom píšem, tak je mojou povinnosťou o článku informovať, vyžiadať súhlas, aby všetko bolo na poriadku. Veď aj tak stále píšem, robím, točím o tom istom dokola.

Na začiatku písania prišlo niekoľko problémov, o ktorých som nevedel, že prídu. Nápady na písanie, gramatika, úprava, fotenie, distribúcia a skĺbenie pracovných povinností. Poviem Vám, niekoľkokrát mi hrozilo, že s článku nebude nič. Boli tu desiatky stried, keď som nestíhal, nefungoval internet, nechcelo sa mi, nemal som nápad. Vždy som sa otriasol, prekonal, vyhrnul rukávy a pustil som sa do písania.

Mám okolo seba tím ľudí, ktorí mi aktívne pomáhajú s tvorbou, gramatikou, rekvizitami k foteniu, technickou podporou. Samozrejme, sú tu ľudia, od ktorých sa učím. Aj preto som šiel s kožou na trh za pochodu. Verím, že najlepšie učenie je tvorenie. Neviem, čo bude ďalej s blogom. Mám niekoľko nápadov na najbližšie obdobie. No všetko sa bude odvíjať od príležitostí, ktoré sú predo mnou, od ľudí, ktorí ma obklopujú.

Na začiatku som dostal podporu od okolia a dnes ma podporujú vytrvalci a hlavne cudzí ľudia. Proti sú aj algoritmy vyhľadávačov, sietí. Mnoho z mojich priateľov ma dnes obchádza, no prichádzajú noví. Nie je žiadne tajomstvo, že počas zmeny, prerodu nás takmer všetci opustia. Starí kamoši sa nevrátia, lebo tí nás budú mať zaškatuľkovaných podľa starých skúseností. Málo z nich nám dá druhú šancu, ale to už neplatí len na blogovanie.

Čo prinieslo 200 článkov, on-line tvorenie? Nové ja, lepšie napísané vylepšené ja. Vytvoril som si návyky, ukázal som samému sebe, že je možné si vždy nájsť čas na pár myšlienok či vytvorenie videa. Aj keď pršalo, bolela ma hlava, nestíhal som či ma niekto poriadne naštartoval. Prekonal, vykročil, zosmiešnil, naučil som sa a samozrejme to všetko naďalej trvá. Nie som spisovateľ, bloger, vloger, maklér, poradca. Som Michal, človek ako každý iný. Mám sny, chcem tvoriť, dosiahnuť svoje tajné predstavy, vybudovať najvyšší možný mrakodrap v meste (ešte neviem v ktorom), ale nie na úkor druhých.

Žiadna motivácia či majster sveta neprichádza do úvahy. Každý má robiť to, čo ho baví a nie vyhovárať sa, prečo to ešte nerobí. Ja sám som s písaním v plienkach, s filmovaním tak isto. Čo však dnes rozoznávam je, že napísať článok číslo dvesto alebo natočiť video chce kopu času, odhodlania a povedať nie mnohým udalostiam s vetičkou zajtra sa Vám budem venovať. Mám radosť po stlačení možnosti “publikovať”. Tak isto som šťastný, keď mám okolo seba ľudí, ktorí robia to, čo ich baví. Sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Písanie mi ukazuje príležitosti všímať si svet ako pozorovateľ. Dostáva ma do situácii, keď sa chcem dozvedieť viac, čo je za tým alebo pomyselnej druhej strane. Viem, že by som mal viac písať, tvoriť, urýchlil by som tým rast celého projektu michalbotansky.com. Lenže každá strana má dve mince. Čo sa zdá pomaly, môže byť rýchlo. Článok číslo dvesto je pre mňa míľnik, ktorým ukončujem etapu stoviek a s otvorenou náručou vítam nové obdobie začínajúce sa s dvojkou.

 

Vlastný štýl

Vlastný štýl

Prichytil som sa  pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo  postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch  vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Váhanie

Váhanie

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže  tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými.  To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?