Type your search keyword, and press enter

Príprava

Príprava

Sedím v aute a cestujem na ďalšiu pracovnú schôdzku. Mala byť poobede, no presunula sa na ráno. Príprava bola deň pred tým, tak mi bolo úplne jedno, kedy bude, až na maličkosť, v kancelárii na stole boli poznámky. Tým, že som začínal v susednom meste, do kancelárie som ráno neprišiel.

Ako som sa približoval na miesto, čoraz viac som premýšľal o tom, čo bolo napísané v poznámkach. Stratil som niť a zdalo sa, že schôdzka bude bezvýznamná pre obe strany. Neznášam takéto pracovné rozhovory o ničom. Lenže tým, že podvedomie neustále zahŕňam vedomosťami, poznatkami, napadla mi kapitola z knihy Napoleona Hilla o tom, ako istý muž precestoval pol svetadiela, aby mohol spolupracovať s významným vedcom. Nemal nič, len presvedčenie, že je to  najlepšie, čo sa môže stať pre obe strany.

Všetko išlo podľa predstáv, zvítali sme sa, na stole čakal koláčik s čajom. Pri otázke, Michal ako si to predstavuješ, som sebavedomo odpovedal, neviem. Nikdy som to nerobil. Čo tuším, že to zoberie veľa času, situácií, napätia, práce a všetkého naokolo. Musíme sa spoznať, naučiť sa dôverovať a takisto uvidieť jeden druhého, ako reagujeme v krízových situáciách. Dáma oproti za stolom na mňa prekvapene pozrela. Povedala, že od takého profesionála ako som ja očakávala jasné plány i postupy. Zaskočil som ju, po chvíle ticha povedala, že moja odpoveď  ju dostala v najlepšom možnom svetle. Podľa všetkého ani najlepší plán a postup by ju nevyviedol z jej vychodených koľají, ako úprimná odpoveď v danom momente.

Neskôr v ten deň prišli ďalšie štyri pracovné schôdzky a vo všetkých som odpovedal podobne. Bol piatok a nič lepšie ma po hektickom týždni nenapadlo. Taktiež som nemal ani tušenia, o čom sa bavíme. Sú dni, situácie, schôdzky, keď spoznávam príležitosti, možnosti, pohľady z miest, na ktorých som zatiaľ nebol.

Na začiatku, keď som sa spoznal s istým pánom, od ktorého čerpám pracovné inšpirácie, mi povedal, aby som vždy hovoril len pravdu, ale je dôležité hovoriť ju pekne. Nerozumel som niekoľko rokov, čo znamená hovoriť pekne pravdu. V ten deň som ju povedal najkrajšie, ako som vedel. Tým, že som bol pod tlakom časového okna nevyzdvihnutých  poznámok  v kancelárií. Muselo byť stavené jednoznačne na to najlepšie, čo bolo v tej danej chvíli k dispozícií. Veď ak by som zveličoval, hovoril múdre kecy, o ktorých nič neviem a tváril sa ako majster sveta, skôr či neskôr by som za jedného určite bol.

Často sa dostávame do situácií, keď chceme vyzerať pred druhými ľuďmi v najlepšom svetle. Je to prirodzené. Odmietnutie môže znamenať takú istú veľkú bolesť ako dostať poza ucho. Preto sa možno aj vedome vyvliekame zo situácií, kde by to mohlo iskriť  alebo neradi vstupujeme do nepoznaných vôd. Veď kto chce byť v najkrajšom oblečení špinavý od blata? Odmietnutia vôbec nie sú ľahké, naozaj bolia. Odmietnutie je u nás v práci na každodennom poriadku. No nie vždy je ľahké sa s ním vyrovnať. Lenže majstri nemajú na výber. Bolesť je súčasťou cesty. Prehry vždy budú bolieť.

Keď som začínal, inšpiroval som sa ľuďmi, ktorí mali parádne auto, hodinky, oblek. Vedeli pekne rozprávať a k tomu mali akési výsledky. Lenže po čase som prišiel na to, že to nie je to, čo ma inšpiruje. Čím ďalej viac sa zaujímam o poznatky z ciest. Čím ten druhý prechádzal, prechádza, čo sa naučil, kde sa poučil.  Viac sa mi páči niekto, kto sa ukáže pred svetom svojou úprimnosťou, začiatočníckou samoľúbosťou či nevedomosťou. No vždy s tým, aha, neviem si zatiaľ zaviazať kravatu na štyri spôsoby, ale po večeroch doma na tom trénujem.

Mať isté hmotné zázemie je dôležité. Dostávame ním pocit bezpečia, sebavedomia a ľahšie sa nám tvorí. No keď nemáme nič, stojíme na doskách, ktoré sa hýbu rôznymi smermi. Zoberie veľa síl, aby sme sa udržali a nespadli. Vtedy nám nezostáva veľa energie na tvorbu, útok, poznávanie. Práve tu sa lámu ľady. Veľmi veľa z nás staví v bolesti radšej na istou. Máme po krk života, kde nie je nič stále. Lenže keď nemáme čo stratiť, všetko ide proti nám, tak vtedy môžeme risknúť a získať oveľa viac, ako si vieme predstaviť.

Vlastne mnoho z nás uspelo, keď sme sa pekne obliekli, umyli auto alebo autobus. Rozkopli dvere, usmiali sa a povedali svoju čarovnú vetičku. No tým to nikdy neskončilo. Ak sa odvážime rozkopnúť dvere, pred nami je kopa práce, ktorú bude treba urobiť, nech povieme akúkoľvek čarovnú vetičku. Možno aj preto je dôležité povedať: „Pozri neviem to, nikdy som to neskúšal, no niečo mi hovorí, že by sme to mali dať dokopy práve my.“

Smola je hneď vedľa šťastia

Smola je hneď vedľa šťastia

Dnešná zábava verzus zajtrajšia hojnosť. Je ľahšie ísť do postele neskôr, ako skoro vstávať. Ukázať sa neskôr, ako odísť skôr. Je ťažie čítať, ako zapnúť TV. Robiť potrebné, ako všetko. Čakať je vždy ľahšie, ako konať. Pokúšať sa je ľahšie, ako robiť. Vyber si jedno alebo druhé. Obe majú svoje cenu. Platí sa cenou disciplíny alebo ľútosti. Vždy budeme platiť jednu alebo druhú. Vlastne môžeme rozprávať náš príbeh s trpkosťou alebo s nadšením. Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres (J. Rohn).

Robím s bývaním, prvá časť mojej práce je nastaviť projekt, povedať kedy je vhodný čas ísť s ním von. Druhá je nájsť pre záujemcov správne bývanie, resp. vhodný nový domov. Keď prišlo rozhodnutie o tom, čo ďalej so životom, chcel som si tľapnúť s príležitosťou, kde sú možnosti učenia, napredovania, rastu, otvárania dverí s možnosťou ísť tam, kam som pred tým nebol a samozrejme mať okolo seba tím ľudí, ktorých budem viesť.

Video s Tonym Robbinsom, Jim Rohn, kniha a rozhodnutie, že chcem iný život spustilo akúsi zhodu okolností, ktoré mi nedávali zmysel. Namiesto pomyselného úspechu prišli lekcie, nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy, depresie, stavy zúfalosti či robenie toho, čo mi od prvej chvíle nehovorilo nič. Od tej doby sa málinko zmenilo. Začal som si uvedomovať, ako veľa toho neviem, že to, čo robím nie je najhoršie, ani najlepšie, viem, že nikdy nebudem najlepší, najkrajší a už vôbec nenahraditeľný.

Zvláštne je, že sa vraciam za každým k svojim začiatkom, keď u nás v práci dostávam od tímu namiesto práce výhovorky. Čo všetko by malo byť urobené, čo sa všetko musí urobiť, slzy, plač, akési ľúbostné reči k tomu, že asi to nemá zmysel u nás ďalej robiť a ako vlastne ja tomu nerozumiem. Nie je čomu rozumieť, nech robíme čokoľvek, môžeme mať výsledky alebo výhovorky. Výsledky nemusia byť milióny na účte, môžu to byť malé, na prvý pohľad nenápadné body. Vlastne aj ja som začínal s ničím.

Oslovení potenciálni zákazníci, zoznam, dobré fotky na reklamu, článok, video, logo, názov, kávovar, stratégia, hodina navyše v práci, o tri pracovné schôdzky týždenne viac, príprava na porady. Možností máme mnoho, nielen na začiatku, ale aj pri pokračovaní (o tom viac niekedy inokedy). Ak by to bolo ľahké, snažili by sme sa všetci. Nie pre každého je riskovanie či  investovanie času, energie k novým projektom, ale aj k neznámym príležitostiam.

Je ľahké ukázať na toho druhého, že to má ľahšie alebo má šťastie. Možno aj má, no podľa všetkého nič nás do toho nie je, mali by sme si hľadieť svojho. Pretože možno v tej neznámej príležitosti začína niečo, čo nás urobí šťastnými či prinesie k novým možnostiam.

Ak sa vzdáme toho, čo nás najviac núti, tlačí, formuje podľa všetkého sa vrátime k starým chodníkom, možno priberieme, doma sa nezmení nič a budeme prežívať to isté, čo pred tým. Úspech nie je zadarmo, stojí veľmi veľa. Zvyčajne sa platí dopredu a nie sú to žiadne drobné na kávu. Budeme nútení, hádzaní, obklopení  neuveriteľnými zhodami okolností, smolou, nespravodlivosťou, nevedomosťou, časom, nečinnosťou. Dostaneme niekoľko rán do nosa, poraníme si kolená, buchneme si ruku. Nech je to akokoľvek, tam, kde leží smola, je aj šťastie a odvážnym, vytrvalým praje nielen osud, vesmír, energie, ale aj trh.

Aj preto je najlepší zdroj inšpirácie náš progres. (J. Rohn), ten istý progres je našim najväčším zdrojom šťastia (T. Robbins). Ak padne malé dieťa pri učení chôdze, postaví sa späť na nohy a pokračuje. Sem-tam sa to stane aj nám dospelým, že pokračujeme. Preto tam, kde je smola, je aj šťastie, veď schválne, predstavme si, že by lietali kravy. To bol vtip.

Úspech na domacej pôde

Uspech na domacej pode

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Rozbitý telefón, kamera

Rozbitý telefón, kamera

Natáčal som video a pri jednej scénke mi spadol telefón priamo na obrazovku. Samozrejme, praskol. Telefón mal za sebou dva roky fungovania a vedel som, že má prísť nový model, lenže aj tak ma ten pád zobral. Nerád ničím veci a k tomu rád plánujem. Telefón mal ešte čosi vydržať.

Video malo pár stoviek videní. Prinieslo rozbitý telefón a ďalšiu epizódu vtedajšej série o bývaní. Nerozumel som, prečo sa to stalo. Upokojil ma až niekto, kto natáča taktiež videá s krátkou myšlienkou. Rozbiješ toho ešte veľmi veľa. Pred pár dňami prišla ďalšia nečakaná rana. Rozbil som moju obľúbenú kameru. Čo bolo najvtipnejšie, že display sa rozbil z 15 cm pádu. Smial som sa neskutočne až po dobu, keď ranný beh so mnou absolvoval starší model mojej obľúbenej kamery. Vtedy prišlo uvedomenie, že s týmto zariadením naozaj nemôžem natáčať pracovné zábery a taktiež súkromné. Kamera putovala do opravy a po ťažkom rozhodnutí prišiel za dve hodiny nový model. Opäť som chcel čakať na ten najnovší.

Pamätám si deň, keď jeden z mojich pracovných pokusov nevyšiel. Len vtedy som ignoroval svoj vnútorný hlas, pocity v bruchu a šiel proti nim. Po čase ma práca vôbec nenapĺňala. Tentokrát som si rozbil koleno a vymenil som oblek za rifle, nakoľko nedalo sa pohnúť niekoľko mesiacov ďalej. Stala sa zo mňa obeť mojej vlastnej predstavivosti. Lenže každá situácia má dve strany. Na tej jednej som vďačný, že mi niekto otvoril dvere k odlišným možnostiam. Na druhej strane som spoznal ľudí, ktorí chcem, aby mali čo jesť, len nie za mojim stolom. Samozrejme, a to všetko ma dostalo k novým pohľadom, príležitostiam, skúškam. Čoskoro o tom napíšem knihu.

Aj dnes zažívam situácie, keď sa rozbíjajú veci, kazia situácie, prší viac ako by malo. Hnevá ma, keď sa moje plány nenapĺňajú a som donútený meniť, zohnúť, prispôsobovať sa, upravovať, robiť malé či väčšie zmeny. Všetko nepríjemné spomaľuje, k tomu núti robiť kroky, o ktorých sme netušili, že môžeme, vieme, chceme.

Čosto sa držíme starého, a to nás brzdí v posunoch. Preto niekedy sa pod nami zatrasie zem, aby sme sa rozhýbali. Niektoré veci sa dejú, lebo nás majú niečo naučiť, alebo jednoducho máme niečo zmeniť. Je úplne jedno čomu veríme, nič sa nedeje len tak. Ak chceme dosiahnuť v živote obrovské výšky, podľa všetkého sa budeme musieť stať v mnohých oblastiach obrovskými. Jednou z nich je ovládnuť silu návratu.

Sila návratu je sila, ktorou sme po prehre tlačený späť do hry, života, práce, projektov, vecí, lásky, tvorenia. Skrýva sa za každým pádom, neúspechom. Posúva nás vpred, podsúva k nám možnosti, ľudí, riešenia.

Článok číslo 200 alebo nezabudni hľadať to, čo ťa baví

Článok číslo 200 alebo nezabudni hľadať to, čo ťa baví

Som tučný, nemám pekný zadok, mám veľké brucho, neviem po taliansky, bývam v zapadákove, neviem, čo mám robiť, nudím sa, všetci sú ďalej ako ja, v ničom nie som dobrý, nikto ma nechce. Tieto slová sú najvhodnejšie na začiatok jubilejného článku číslo dvesto. Na začiatku boli mnohé z nich dôvod, pre ktorý mi začiatok blogovania trval dva roky, pokiaľ som napísal článok číslo jedna.

Som amatér na život a poriadne dokopy nič neviem. Čo však tak trochu tuším, že je dobré mať okolo seba ľudí, od ktorých sa dá obkukávať. Samozrejme najlepšie takých, ktorí zažili, vybudovali, popálili sa, dokázali. Pre mňa sú to jednoznačne ľudia, ktorí pravidelne riskujú, budujú, idú dopredu, aj keď si nie sú istí, či majú naložené v gatiach.

Hru na istotu vnímam ako pomalú smrť zaživa. Tým netvrdím, že každý z nás ju má tak vnímať. Tvrdím, že k najväčším životným lekciám nás s najväčšou pravdepodobnosťou prinesie riskovanie. Nesprávne rozhodnutia, chyby, prešľapy majú cenu zlata, ak ich pochopíme správne a ešte k tomu nám prinesú balík skúseností.

Môj blog, videá, príspevky na sieťach boli na začiatku pre mňa obrovský risk. Bál som sa, čo mi budú hovoriť druhí, keď uvidia moju tvorbu v on-line svete. Lenže skôr ako prišiel akýsi prvý on-line úspech, prišlo vystupovanie v televízií. Začali ma spoznávať ľudia na ulici, bolo to zvláštne. Takže som čakal, že moju prácu bude obdivovať mnoho ľudí. Prvý blog bol o ničom, druhý podobne a vlastne, keď sa tak pozerám, ani dnešný článok nie je na ocenenie.

Je dosť možné, že nebudem najlepší bloger na svete a už vonkoncom tvorca v on-line svete. No napriek tomu má blogovanie a celé tvorenie obrovskú váhu a vplyv v mojich každodenných činnostiach. Učia ma disciplíne, byť kreatívnym, prekonávať sa,  hľadať možnosti a v neposlednom rade tvoriť a dokumentovať moje cesty. Dnes sa najviac točím okolo príbehu. Učím sa, ako hovoriť príbehy svetu tak, aby som zaujal, neotravoval a bol prospešný. Používam písané slovo (blog), video tvorbu (krátke videá na IGTV a YouTube). Pretože si začínam uvedomovať, že podľa všetkého budú vyhrávať tí, ktorí čo najlepšie podajú svoj príbeh svetu.

Mnohí z môjho okolia si myslia, že píšem o nich, hlavne baby. Nachádzajú sa v článkoch, myšlienkach. Sem-tam ma niekto vytiahne na koláčik a počúvam. Keď o niekom píšem, tak je mojou povinnosťou o článku informovať, vyžiadať súhlas, aby všetko bolo na poriadku. Veď aj tak stále píšem, robím, točím o tom istom dokola.

Na začiatku písania prišlo niekoľko problémov, o ktorých som nevedel, že prídu. Nápady na písanie, gramatika, úprava, fotenie, distribúcia a skĺbenie pracovných povinností. Poviem Vám, niekoľkokrát mi hrozilo, že s článku nebude nič. Boli tu desiatky stried, keď som nestíhal, nefungoval internet, nechcelo sa mi, nemal som nápad. Vždy som sa otriasol, prekonal, vyhrnul rukávy a pustil som sa do písania.

Mám okolo seba tím ľudí, ktorí mi aktívne pomáhajú s tvorbou, gramatikou, rekvizitami k foteniu, technickou podporou. Samozrejme, sú tu ľudia, od ktorých sa učím. Aj preto som šiel s kožou na trh za pochodu. Verím, že najlepšie učenie je tvorenie. Neviem, čo bude ďalej s blogom. Mám niekoľko nápadov na najbližšie obdobie. No všetko sa bude odvíjať od príležitostí, ktoré sú predo mnou, od ľudí, ktorí ma obklopujú.

Na začiatku som dostal podporu od okolia a dnes ma podporujú vytrvalci a hlavne cudzí ľudia. Proti sú aj algoritmy vyhľadávačov, sietí. Mnoho z mojich priateľov ma dnes obchádza, no prichádzajú noví. Nie je žiadne tajomstvo, že počas zmeny, prerodu nás takmer všetci opustia. Starí kamoši sa nevrátia, lebo tí nás budú mať zaškatuľkovaných podľa starých skúseností. Málo z nich nám dá druhú šancu, ale to už neplatí len na blogovanie.

Čo prinieslo 200 článkov, on-line tvorenie? Nové ja, lepšie napísané vylepšené ja. Vytvoril som si návyky, ukázal som samému sebe, že je možné si vždy nájsť čas na pár myšlienok či vytvorenie videa. Aj keď pršalo, bolela ma hlava, nestíhal som či ma niekto poriadne naštartoval. Prekonal, vykročil, zosmiešnil, naučil som sa a samozrejme to všetko naďalej trvá. Nie som spisovateľ, bloger, vloger, maklér, poradca. Som Michal, človek ako každý iný. Mám sny, chcem tvoriť, dosiahnuť svoje tajné predstavy, vybudovať najvyšší možný mrakodrap v meste (ešte neviem v ktorom), ale nie na úkor druhých.

Žiadna motivácia či majster sveta neprichádza do úvahy. Každý má robiť to, čo ho baví a nie vyhovárať sa, prečo to ešte nerobí. Ja sám som s písaním v plienkach, s filmovaním tak isto. Čo však dnes rozoznávam je, že napísať článok číslo dvesto alebo natočiť video chce kopu času, odhodlania a povedať nie mnohým udalostiam s vetičkou zajtra sa Vám budem venovať. Mám radosť po stlačení možnosti “publikovať”. Tak isto som šťastný, keď mám okolo seba ľudí, ktorí robia to, čo ich baví. Sú pre mňa obrovskou inšpiráciou. Písanie mi ukazuje príležitosti všímať si svet ako pozorovateľ. Dostáva ma do situácii, keď sa chcem dozvedieť viac, čo je za tým alebo pomyselnej druhej strane. Viem, že by som mal viac písať, tvoriť, urýchlil by som tým rast celého projektu michalbotansky.com. Lenže každá strana má dve mince. Čo sa zdá pomaly, môže byť rýchlo. Článok číslo dvesto je pre mňa míľnik, ktorým ukončujem etapu stoviek a s otvorenou náručou vítam nové obdobie začínajúce sa s dvojkou.

 

Vlastný štýl

Vlastný štýl

Prichytil som sa  pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo  postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch  vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Váhanie

Váhanie

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže  tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými.  To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?

Ponuka

Ponuka

Môže sa to zdať divné, že motivácia, ktorá sa svetu javí ako bláznivá, nám môže spôsobiť prevrat v našich životoch. Možno všeobecné kecy nie sú ten najsprávnejší návod či poznatok na vystúpenie z pomyselného vlaku. Lenže často v sebe ukrývajú kľuč, ktorým si otvoríme dvere.

V dvetisícjedenástom, keď som začínal v mojej práci, bolo mi povedané, aby som oslovil každého a dal vedieť, čo vlastne robím. Samozrejme, že v tom období som bol premotivovaný a moje vystupovanie bolo pojašené. Dostalo so ku mne mnoho informácií, ktoré sa podľa všetkého nesprávne spracovali v mojej mysli. No čo je dôležité, že prácu som vykonával v najlepšej vôli. Vďaka tomuto obdobiu prišli skúsenosti a poznatky, vďaka ktorým dnes vidím odlišne ako pred tým.

Mnohé situácie z toho obdobia zostávajú v pamäti a naďalej pootvárajú dvere k ďalším poznatkom. Veď vlastne všetky tie informácie potrebujú čas, aby som im porozumel, samozrejme je ich treba aj vyskúšať tam vonku. V tomto prípade išlo o ponuku na spoluprácu ohľadom bývania.

Bola predo mnou rodinka, ktorá ma oslovila s pomocou pri kúpe  ich nového rodinného sídla. Celý prípad bol naozaj náročný na vyriešenie. Keďže domček sa hrdličkám páčil, nezostávalo nič iné, ako vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Celý obchodný prípad sme vyriešili s pomocou celého tímu. Párik začal novú časť života.

Tu som vycítil príležitosť na doplnenie tímu. Ponuka bola položená mladému mužovi, keď všetko bolo vyriešené. Zaujal ma na ňom jeho prístup, všetko, na čom sme sa dohodli splnil a ešte k tomu chcel robiť niečo iné. Takýchto ľudí si veľmi väzím, lenže ak sa pozriem späť v čase, nesprávne som odhadol situáciu a pokašlal vzťah s rodinkou.

Mali sme dve-tri pracovné schôdzky, na ktorých sme mu objasnili v čom bude spočívať náplň práce, forma a ako by sme začali. Tu príbeh končí, moja ponuka bola zmietnutá zo stola. Teda to som si myslel až do minulého týždňa. Keď na modrej sociálnej sieti vyskočil motivačný citát, ktorý sa páčil môjmu priateľovi.

Ponuka bola zmietnutá, nakoľko chalan sa chcel venovať športu. Mal byť z neho certifikovaný fitnes tréner v posilňovacom zariadení. Tvrdil mi, že je to jeho sen a teda radšej pôjde cvičiť ako robiť so mnou. Sny sa majú plniť, uhol som. Na jeho profile nebola ani zmienka o cvičení. Tak dostal správu.

Veľmi ma štve, keď nejdeme za svojimi snami, cieľmi, víziami. Znie to naozaj otrepane. Ale naozaj mnohí z nás žijeme vo svete, ktorý nás nenapĺňa v ničom. Ak máme trochu peňazí, dostaneme výhodný lízing, dobrý uver, trikrát dovolenku. Potom sa ohradzujeme, ako sme sa obetovali pre deti, rodinu a pod. Zrazu sme v pasci úverovej splátky, ranného vstávania, nadčasovania v práci a domácich povinností. Chodím k ľuďom domov, vidím ako žijeme. A vlastne tablet nedostalo dieťa preto, aby sa naučilo tvoriť, ale aby rodičia mali pokoj, keď prídu z práce. Mohli by sme pokračovať, radšej nie. Tu česť všetkým, ktorí porozumeli, že tablet je nástroj a učia svoje deti nástroj správne používať.

Pred pár rokmi som dostal košom od človeka. Nahradil príležitosť svojim snom, ktorý si nesplnil. Loptička je na mojej strane pomyselného stola. Nesprávne bola odhadnutá situácia, nedokázal som presne spracovať informácie, ktoré boli povedané. Netvrdím, že vďaka mojej ponuke by sa mu zmenil život, tvrdím iba to, že sme to mohli spolu skúsiť. To je jediný spôsob ako otestovať veci v praxi.

Ak nás nič netlačí, podľa všetkého nebudeme mať žiadnu motiváciu. Je ľahšie sa vyhovoriť ako čokoľvek urobiť. Preto sa niekedy zbavujeme povinností a už vonkoncom sa dobrovoľne nehrnieme do nového. K tomu nie každá príležitosť je pre nás. Možno práve stojíme pred novou príležitosťou alebo niekomu práve my ponúkame novú príležitosť. Nerobme urýchlené závery ani v jednom prípade, veď nikdy nevieme, kam nás posunie najbližšie áno.

Zvedavosť

Zvedavosť

Dobrý deň, máte naozaj zaujímavý profil. Podľa všetkého sa venujete predaju nehnuteľností, písaniu a natáčaniu videí. Neviem, či viete, ale vyvolali ste vo mne zvedavosť a musel som si pozrieť Váš blog, pozrieť Vaše videá. Ste zaujímavý človek.

Približne takto znela správa, ktorú som dostal pred rokom. Vtedy som si myslel, že ide o spamovanie alebo len niekto chce byť chvíľku zaujímavý a pritiahnuť nových fanúšikov na svoj profil. Lenže po troch mesiacoch prišla ďalšia, potom ďalšia a ďalšia. Boli štyri. Na každú som odpísal. V dvoch prípadoch išlo o pozvanie na prezentáciu pracovnej príležitosti, zvyšné dva netuším.

O pozornosti píšem, hovorím, robím, tvorím asi aj tak trochu viac. Veď koniec koncov, ako sa cítime, keď nás naši blízki či priatelia pozorne počúvajú, vnímajú a zaujímajú sa o nás? Pozornosťou mám na mysli zvýšený záujem o konkrétnu činnosť, osobu, predmet, a pod.

Každého z nás niečo zaujíma, to je viac ako isté. Ako náhle sa k tomu dostaneme, tak zmeníme správanie, sústredenie, ako by sme zmenili režim. Teraz nechajme tak, čo nás zaujíma, ale postavme si na chvíľu opačnú stranu. To znamená z role konzumenta do úlohy tvorcu. Napríklad takí rybári, prídu na miesto, poobzerajú sa, zakŕmia a zvyčajne až potom začnú chytať ryby.

Lákanie pozornosti je a bude čím ďalej viac platený odbor v akomkoľvek odvetví. Môžeme ju nazývať marketingom, predajom, rozprávaním, zážitkom, prácou, ale aj hrou, súťažou. Mnoho z nás dokáže vykonať neskutočne dobrú prácu, má kopu vedomostí, len nie vždy sa naše okolie o nás dozvie v čom lietame.

Asi najlepší príklad, ktorý som zažil za posledné obdobie bolo pri tej nešťastnej udalosti. Sme partia, v ktorej blízky človek jedného z nás opustil tento svet. Ten druhý z nás má niekoľko rokov firmu, ktorá sa špecializuje na takéto okolnosti. Lenže okrem mňa to nik iný nevedel. A to som v našom zoskupení krátko. Takže prišla iná spoločnosť, ktorá celú situáciu zastrešila. Podľa všetkého prácu vykonali tak, ako mali. Len ak by sme nemali medzi sebou dobré vzťahy, mohlo vzniknúť zbytočné nedorozumenie.

Vyvolanie pozornosti je vlastne jeden z najdôležitejších kľúčov v našich životoch. Ak nedáme o sebe svetu vedieť, podľa všetkého si nenájdeme životného partnera, prácu a mnoho ďalších činností. Mojou úlohou je isť von, ukázať svetu, čo robím, no pred tým pozorne poobzerať priestor, zakrmovať a až potom nahodiť.

V začiatkoch možno budeme vyvolávať zmätok či pôsobiť ako ten najväčší začiatočník. Výdrž, usilovná práca, študovanie, pozorovanie, nesprávne rozhodnutia, omyly a chuť nevzdávať sa aj keď bude pršať, budú akési pomôcky na zlepšenie. V strede budeme potrebovať dôvod na pokračovanie. A na konci to celé niekomu odovzdať. Toto nie je len práca, je to životný štýl, poslanie, filozofia.

Vyvolávanie pozornosti má hlavne slúžiť na to, aby sme svetu ukázali, v čom sme dobrí alebo aký je náš príbeh. Dajme svetu voľnosť, nech sa slobodne rozhodne, či chce mať niečo spoločné s nami. Veď tlaku je tam vonku viac ako dosť a hodnotenia nechajme na históriu.

Také isté dni

 michal_botansky_blogger_clanok_to_iste.jpg

„Nerozumiem, prečo ukazujú tie isté miesta, výhľady, schôdzky, tie isté videá, fotky, príbehy. Naozaj nerozumiem. Keď sa pozriem na seba, tak taktiež žijem akýsi stereotyp. Nikoho nezaujímam, to viem na sto percent. Aj preto prispievam a teším sa len z momentov, ktoré sú pre mňa výnimočné. Nudí ma, keď moji priatelia pridávajú stále to isté. Na čo to robia? Veď aj tak im nikto nedáva srdiečka.”

Tak začal niekoľko-minútový monológ, ktorým sa ma snažil “niekto” z mojich priateľov odkecať od toho, aby som používal sociálne siete, videovanie, písanie článkov. Mal by som ich používať len, keď “zažijem” výnimočnú udalosť. Nakoľko som nudný, nezáživný, konzerva, neviem to a donekonečna robím to isté. Ocitol som sa pred dvoma možnosťami, čo urobiť, ako zareagovať.

Tie slová, ktoré boli povedané, neboli moje. Nič ma do toho nebolo. Vonkoncom tu nebol žiaden súboj, ani hádka. Vlastne, tak sa bežný rozhovor javil z mojej strany. Ako som sa mýlil. Kamoš ma mal tak v zuboch, že cieľom stretnutia bolo zobrať mi telefón, kameru, vymazať všetky účty, hlavu, aby som sa nikdy, ale naozaj už nikdy pred svetom neukazoval a zaradil sa do bežného života ako všetci ostatní.

Nikdy nevysvetľujem, hlavne nie kamošom, známym, rodine, nepočúvajú, nezaujímajú sa a majú svoje disko príbehy.  Koniec koncov, čo koho do toho, čo robím. Moje činy, rozhodnutia, moje prehry či úspechy. Tým nikoho názor neznehodnocujem, práve naopak, počúvam, len nie všetko si beriem k srdcu. Pretože každý z nás má svoj príbeh, vieru, presvedčenia, uhol pohľadu a páči sa nám niečo iné.

Po vypočutí celého príbehu som jednoznačne odpovedal: „Máš pravdu.” Tým pre mňa daná téma skončila. Iskry z jeho slov cítilo na desiatky metrov od nás, takže nebolo nič viac treba pridávať. Chcel som tému zhodiť zo stola a baviť sa radšej o počasí. „Takže už nebudeš pokračovať v tom, čo robíš?” vyletela z neho otázka. „Jasné, že budem. Si kamoš, mám ťa rád, len do tohto si nedám kecať od nikoho, kto vidí to, čo práve opisuješ. Som veľmi rád, že viem, čo si myslíš. Ďakujem za Tvoj pohľad.” Žiaden súboj sa nekonal, chalan naštvane radšej šiel domov. Vo dverách poznamenal, aby som nezabudol napísať článok. Ďakujem za inšpiráciu.

Mnoho z nás sa bojí ísť s kožou von, lebo si myslíme, že náš život nestojí za nič. Vymýšľame si oslabujúce príbehy, akí sme na nudní alebo si nahovárame, že začneme “keď voľačo”. Ide ma roztrhnúť. Áno, robíme tie isté veci dookola, podľa všetkého žijeme dosť podobné dni, prežívame tie isté situácie. Na tom nie je nič zlé. U mňa v práci je to každý deň o tom istom. Vždy sa riešia veci, predáva sa, nastavuje, plánuje, tvorí sa, hľadajú sa riešenia. Produkt je ten istý, filozofia taktiež, menia sa ľudia a samozrejme zlepšujeme postupy, kroky, produkty, služby. Neviem si predstaviť, že by som mal každý deň robiť veci úplne odlišne, meniť postupy, stratégie. To je nemožné.

Často sa deje to, že sledujem druhých, ktorí sú už na miestach, kam by sme aj možno my chceli raz nakuknúť. Vidíme ich úspechy, krásu, silu, odvahu, štýl. Pravé takéto pocity, myšlienky nám podlamujú kolená, ak ich nevieme správne spracovať. Uberajú nám na odvahe začať, pokračovať či zmeniť. Prichádza porovnanie, následne odhováranie seba samých, aby sme nespravili radšej nič. Náš život nie je nudný, to len my nedokážeme zmeniť pohľad na seba. Sme o mnoho viac zaujímaví, ako si myslíme. Niekedy potrebujeme čas na zmenu pohľadov, myšlienok, okolia, práce, koníčkov. My máme silu vidieť seba presne tak, ako chceme. Okolie sa skôr či neskôr pridá. Nájdeme si fanúšikov, klientov, ale aj neprajníkov.

Existuje milión spôsobov, všetky sú funkčné, no nie všetky budú fungovať pravé nám. Jeden, ktorý na sto percent nebude slúžiť je, ak budeme donekonečna riešiť druhých, posmievať sa, osočovať. Smutné je, že pravé túto myšlienku pochopíme naozaj, ale naozaj neskoro.

Prosím, ukazujme svetu, čo robíme, tam vonku je kopa ľudí, ktorí sa hľadajú a nevedia, čo ďalej, ukážme, že existuje spôsob a možno vďaka našim činom, inšpiráciám,  postojom naberú odvahu. Podporujme druhých, vráti sa nám to niekoľko násobne späť. Vlastne, nechajme žiť príbehy našich priateľov, okolia a hlavne tie svoje, hm a dajme svetu o nich vedieť.