Type your search keyword, and press enter

Nemusíme nič

michal_botansky_blogger_memories_zazitky_cesta

Vždy keď sa s niekým stretnem viem, že sa môžem niečo naučiť. Teda ak budem ticho, vnímať to čo sa deje okolo. Nebudem klamať, že čoraz častejšie mám chuť do rozhovoru vstúpiť a dopĺňať slovíčka. Lenže potom sa asi nedozviem nič. 

Píšem poznatky do článkov a hneď na druhý deň dostávam skúšky. Moje reakcie nie sú také ako by som chcel. Mám okolo seba ľudí od ktorých sa učím, obkukávam, sem tam naberiem odvahu opýtať sa o radu. Veď koniec koncov mnohé myšlienky poznamenávam pravé sem na blog. Práve pokašlané skúšky sú najlepším učiteľom.

Udalosti, ktoré sa dejú po ceste ma ovplyvňujú, ale aj posúvajú. Tak isto menia. Zažívam situácie, ktoré nechcem aby som zažíval. Sú tu aj také, ktoré nechcem aby skončili. Mám obdobia, keď chcem byť v ulite a neriešiť čo sa deje okolo. Aj dni, keď som za lídra a nepoznám prekážky. Častokrát rozdiel mojich dní spúšťa pocit ktorý cítim v bruchu. 

Asi najviac ma nakopol Jožo s Majstrom, či ide o články, život, riskovania, myslenie, vytváranie návykov, komunikácie, balenie báb, stravovanie, šport. Bolo to ťažké obdobie. Doma to bolo na prd, ostatné nebolo. Nebolo sa čoho chytiť, pevná pôda pod nohami neexistovala. K tomu stále som mal hlad. Nemám mnoho kamošov z toho obdobia, ale zážitky asi najväčšie. 

Spoznal som Štiavnicu, začalo sa chodiť na futbal, zmena myslenia, aktívny šport, písanie článkov, robili sa veľké rozhodnutia, prišli ľudia. Vždy ma niekto niekam nenapadne posunul. Či išlo o frajerky, rodinu, priateľov, kolegov. Veď koniec koncov, cez prácu sa mi otvorili dvere k Jožovi. Zamrznutý počítač mi pomohol lepšie rečniť. Organizovali sme florbal, tenis. Majster sa stal sám. Ešteže ma napadlo doplniť nádrž v Leviciach. Ten zvyšok prišiel postupne. Mojou úlohou bolo iba rozoznať s kým áno, s kým zdvorilostne áno a s kým vôbec nič. 

Je tu mnoho ľudí ktorých mám rád. Pre nejaký dôvod sa vždy odo mňa po čase odpoja. Sem tam sa na chvíľu vrátia, inokedy ma obchádzajú. Ľahko sa ukazuje na druhú stranu. Nevieme čo, nepoznáme všetko a či nejaké súboje ten druhý v sebe nesie. Bolo ťažké naučiť sa žiť bez ľudí ktorých mam viac než rad. Ešte ťažšie bolo naučiť sa žiť bez posudzovania, radenia, frflania, bez potreby vyjadrovať sa k všetkému. 

Ak chceš od niekoho dostať viac, naštvať. Ale opatrne. Vravieval Majster. Naposledy som mal tu česť vidieť naštvaného človeka na futbale v Trenčíne. Tréner nášho tímu celkom slušne pokašlal úvodnú zostavu. Nechal sedieť najpotrebnejšieho hráča na lavičke. Bol nútený robiť rýchle zmeny. Hráč pred nástupom na plochu mal výmenu názorov so štvrtým rozhodcom. Asi aj neoprávnenú, ale tak ho to vytočilo, že v úvode z jeho rohového kopu padol gól. Nakoniec sme prehrali, ale jeho výkon bol neuveriteľný. 

Čím viac som naštvaný, tým viac dokážem. Lenže len do určitého momentu. Potom chcem všetko iné. S ľuďmi to mám podobne, čim viac niekoho chcem, tým menšie šance mám. Hrával som opatrne, v rukavičkách a to vedie zvyčajne k sklamaniu v práci, ale aj mimo nej. 

Jožo bol chalan, ktorý ma navádzal šokom. Nezabudnem, keď mi zobral telefón počas pracovného dňa. Vypol a šli sme sa kúpať do Mikuláša na otočku. “Veď bude sranda” hovorieval. Viete čo? Nič sa nestalo. Na druhý deň, sa všetko dobehlo a veľká časť sa vyriešila sama. 

Život je krásny. Každý jeden z nás sme nahraditeľný i keď nie možno hneď, ale časom určite. Myslím si, že to čo je tu, je skvelý námet na celovečerný film. Je fajn mať so sebou kameru a kamoša čo nahrá titulnú pieseň. Tam vonku sa dejú neuveriteľné veci, je takmer nemožné ich ovplyvňovať. Čo ovplyvniť vieme, je ťahanie za nitky. No najskôr sa asi budeme musieť naučiť ovládať tie svoje. 

Nemusíme sa najedovať aby sme podávali najlepšie výkony. Nemusíme nič. Môžeme všetko. Istota je len jedna. Každého z nás čaká koniec a ten je každým dňom bližšie. Práve takáto myšlienka by nás mala posúvať na našich cestách. 

Vyvyšovanie nad druhými

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Nikto nie je viac

Nikto nie je viac

Nasledujúci článok je skutočný príbeh, ktorý sa možno práve v tejto chvíli odohráva. Aj preto je písanie náročnejšie. Osobu, ktorej sa nasledovné slová priamo dotýkajú, menovať nebudem, vysvetlíme si to osobne pri najbližšej príležitosti. Takto aspoň zostane priestor na premýšľanie.

Chcem poďakovať všetkým fanúšikom za podporu pri mojej ceste stať sa niekým, kto bude vedieť písať. Je to náročná činnosť, aspoň pre mňa. Ľahké je spadnúť z cesty a vyhovárať sa, ako nie je čas, chuť, energia, či nemám tému na článok. Toto všetko prenechám na iných. Tak isto je náročné odosobniť sa od mnohých zážitkov, emócií, o ktorých píšem. Radšej skúšam porozumieť, čo je za tým, čo sa deje.

Písanie ma núti pozerať sa na svet, hlavne na seba ako na tvorcu, pozorovateľa, niekoho, kto spúšťa, či roztáča pomyselné mlynské koleso udalostí. Nie ufňukanca, ktorý sedí doma na gauči a nadáva na celý svet s diaľkovým ovládačom od televízie.

Zmyslom zamyslenia v článkoch nie je nikomu ublížiť a ani vyvyšovať sa nad druhými. Ide skôr o akési pozorovanie príbehu, ktorý ma stretol po ceste, či zamyslenie, že každý z nás sa môže v určitých momentoch správať tak alebo tak. Niekedy naozaj stačí len drobná pripomienka, aby sme dávali svetu to, čo od neho chceme späť.

Niekto mne veľmi blízky sa ku mne správal záhadne. Často som sa cítil, ako keby mi ubližovali, osočovali, posmievali, podceňovali. Je náročné porozumieť takýmto pohľadom v práci, ale aj doma, hlavne ak sa priamo dotýkajú nás. Okolie taktiež náročne prijímalo reakcie.

Zo začiatku to bolo všetko vtipné. Lenže každá zábava by mohla mať nejaké hranice. Nebol som fanúšikom vyvyšovania nad druhými. Sám presadzujem techniku, že každý je lepší ako ja. Či sa bavíme v práci, v behu, v živote. Tým pádom sa na všetkých naokolo pozerám z pod víťazného piedestálu.

Podľa mňa je to aj správne, ale aj inspiračné, keď vidíme pred sebou druhých a ich šikovnosti. Za správne nepovažujem vyvyšovanie, podceňovanie, nadávanie druhým, ale ani sebe.

Môj príbeh skončil skôr, ako začal, aspoň teraz sa tak zdá. Čas uplynul ako voda v rieke, i keď niekedy sa plazil. Moja obľúbená osoba zmizla. Raz za čas sa síce ukáže v najrozličnejších formách, či pošle za seba náhradníka. Dnes viem, že je o mnoho ľahšie vysypať na druhého sprchu negatívnych narážok, ako povzbudiť.

Viem o ľuďoch, ktorí zatrpkli, zhorkli, lebo nedostali to, čo chceli. Lenže v mnohých prípadoch nedostaneme to, čo chceme. Často je to viac ochrana ako ublíženie. Všetci máme čas, každý môžeme len získať, teda ak sa pokúsime. Ak zostaneme zatrpknutí a budeme svoje horké myšlienky rozširovať ďalej, ako chceme zmeniť svet k lepšiemu? Doma na gauči s diaľkovým ovládačom, či komentovaním na modrej sociálnej sieti?

Nie všetko je ružové, zlaté, ani fantastické. Áno, dostávame od života výzvy, polená pod nohy, sem-tam nami aj zatrasie. Je ťažké sa pohybovať dopredu, keď pod nami nie je pevná zem. Lenže nič netrvá večne, my máme kľúče od našej miešačky. Máme sa ukázať, prihlásiť, postaviť dopredu, dať prednosť alebo rozkopnúť dvere, usmiať sa a povedať: „Ahoj, volám sa..“

Samozrejme, ak sa nachádzame v situácií, kde nám hrozí ublíženie na zdraví, majetku, je našou povinnosťou vyhľadať pomoc. Ubližovanie by sme nemali tolerovať v žiadnom prípade.

Ten niekto som bol ja z pred piatich alebo šiestich rokov. Myslel som si, že kritika, osočovanie, posmievanie sú najlepším motivátorom. Poviem vám, že keď mi tlieskajú, tak to je pekne parádny pocit, a ten je tisíckrát lepší ako tá najdokonalejšia kritika. Môžeme argumentovať celé noci o tom, že konštruktívna kritika posúva. Istým spôsobom to aj je pravda, ale keď som raz dobrý v útoku, tak nebudem trénovať na brankárskom poste, lebo tam prepadám.

Všetci máme veľmi podobné možnosti. Áno, náhodou sa dostane ku nám kniha, myšlienka, osoba, životná situácia, ktorá zmení, ovplyvní viac, ako by sa mohlo zdať. Lenže všetci sme na rovnakej lodi, nejako sme sem prišli a nejako odídeme a to medzitým nejako bude. Veď ako sa spieva v tejto ( TU) známej pesničke: Nikto nie je viac, nikto nie je menej.

Negatívne infošky

michal_botansky_blogger_negativita

Pred časom som zdieľal jeden z mojich neúspechov na sociálnych sieťach. Tentokrát o tom, ako sa mi nepodarilo vybehnúť kopec. Správa sa rozšírila naozaj rýchlo, vôbec som neočakával, že toľko ľudí bude chcieť rozprávať o nevybehnutom kopci.

Zvyčajne, keď skúšam nové veci, na prvýkrát nedám nič. Jednoducho pre nejaký vyšší dôvod to pokazím. Zvyčajne prichádzajú ďalšie pokusy s odstupom času alebo danú činnosť odkladám bokom (to sa stáva minimálne, ak vôbec).

Beh trénujem, no doma také kopce nemáme. Je rozdiel behať mierne vlnitý terén a kopce so strmým prevýšením. Prezentujem sa behom aj na internete, nakoľko je súčasť toho, čo robím. Zažívam pocity, ktoré bolia, tešia a tak isto inšpirujú. Dnes po trénovaní som v dvoch tretinách kopca. Ten posledný kúsok je zatiaľ pre mňa neprekonateľný. Lenže pokračujem ďalej v tréningu. Veď fňukať doma môžem kedykoľvek, trochu bolesti pri behu neublíži.

Ako tak behám horami, zažil som potlesk od náhodne stretávajúcich turistov, povzbudzovanie a dávali mi prednosť na miestach, kde sme sa vedľa seba nepomestili. Behalo sa o dosť lepšie a cítil som po povzbudení, že poletujem nad zemou. To sa mi u nás za dedinou na poľných cestách moc nestáva.

Vybehnúť na kopec nie je len o behu či prekonaní seba. Je to viac o vytvorení návykov, ktoré nám pomôžu zdolať náročnejšie situácie v živote, práci, doma. Tak isto stojím sám pred otázkou, či sa budem druhým smiať alebo sa sám pokúsim o niečo, čo som nikdy nerobil. Smiať sa druhým je ľahké, tak isto povzbudiť druhých je ľahké. Čo ľahké nie je, je začať niečo nové a vyzerať pri tom ako začiatočník. To mnoho z nás odmieta.

Áno, moje okolie rozprávalo asi dva týždne  o mojom neúspechu s posmeškom. Len je zaujímavé, že nikto z nich ten kopec nevybehol. Je to akési čudné, ak niečo neviem, tak pre aký dôvod sa posmievam druhým, že to nevie tiež. Alebo, ak niečo viem ja, ale zas ten druhý vie niečo iné, a to čo viem ja, ten druhý nevie. To taktiež nie je moc na posmievanie.

Už som veľký, zvládnem výsmech môjho okolia, že som nevybehol kopec, dostal košom, nie som dobrý v tom alebo tamtom. Predstavme si, že nás život nejde tým kurzom, ako chceme a každý v našom okolí sa bude na nás chichúňať. Chceme lepšie životy, mestá, krajiny, ľudí okolo a akosi sa zabúda, že začať by sme mali od seba. Všetko je postavené na maličkostiach, zvládaní náročných období, vybehnutých kopcov, pokašlaných príležitostiach, ale aj bláznivých osláv.

Je nepodstatné, kto sa bude na nás smiať, aj tak vysmievači tu budú vždy. Istým spôsobom je to pre nás reklama, ktorá sa bezplatne rozširuje o nás. Len je naozaj záhadné, ako rýchlo negatívne informácie vedia obletieť svet.

Nepamätám si všetkých ľudí z hôr, ktorí povzbudzujú, tlieskajú, pokrikujú. Keď bežím v kopcoch, som v eufórií a mám v hlave: “ešte kúsok”. Doma, v kancelárií, na stavbe, vlastne na všetkých cestách je podporovačov viac, tuším približne, kto sú, vážim si každého a ďakujem všetkým za podporu. Je to cítiť.

Nezabudnime podporovať nielen stlačením páči sa mi to, srdiečkom, komentom, ale možno sem-tam aj napíšme. Taktiež povedzme nejaké to pekné slovíčko. Možno práve vďaka nám bude niekto poletovať na zemou, či vybehne kopec.

 

Ka-ching

Ka ching

V roku 2015 som stál pri jednom z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré boli dovtedy predo mnou. Išlo o to, ktorou cestou sa budem uberať v živote, ale aj v práci. Jednu som poznal, bola fajn, tá druhá bola neznáma a vedel som, že to bude jazda ako na horskej dráhe. Niečo mi našepkávalo, aby som si vybral kolotoče.

Od toho momentu po dnešok je už história, ktorá sa nikdy nevráti. Môžem fňukať, čo všetko som pokašlal alebo poďakovať za lekcie, podporu a príležitosti, ktoré som si všimol. Buď sa budeme pozerať na to, čo chceme vidieť a pokúšať sa vidieť toho o niečo viac. Alebo uvidíme to, čo je a urobíme z toho ešte lepšie/horšie. Oblaky a zamračená obloha tu budú stále.

Dostal som sa k ľuďom, kde som cítil, že sa niečo naučím. Ako sa píše v múdrych knihách, ak uvidíme niekoho, kto je na miestach, kam kráčame, učme sa od neho. Tušil som, že bude musieť ísť všetko bokom, súkromný život, kariéra, baby, pravidelné toky finančných prostriedkov (aj keď sa to nikdy nevylučovalo). Išlo o podanie najlepšieho výkonu, aký som bol schopný podať, staviť na seba a skamošiť sa so všetkými a dať nabok všetko nepodstatné. Teraz neviem, či bolo ťažšie zistiť, čo všetko je nepodstatné alebo vyhrnúť rukávy a odmakať si to.

Prvýkrát som si uvedomil dôležitosť hmotných prostriedkov, keď práca, ktorá bola vyrobená sa odmenila o niekoľko mesiacov. Mohol som sa hnevať, no nebolo na koho, ja som si vybral. Vtipných príbehov sa zažilo mnoho, od roztrhaných rifieľ, či niekoľkotýždňové jedenie chleba s džemom, chodenie pešo, či keby si mal aspoň jednoizbový byt, mohli sme byť spolu. Priznám sa, bolesti to boli obrovské. Neschopnosť, asi tak nejako by sa mohli opisovať vtedajšie pocity. Samozrejme, pomohlo mi pár ľudí a najbližšie okolie. Bola to obrovská škola, no zaplatené školné bolo prispôsobené jej náročnosti.

Tak isto prišlo (to asi až dnes) akési uvedomenie, že to, čo robím, nemôžem robiť večne. Pomaly nastáva čas na zmenu a na posun na iné miesta. Život je záhada, takže všetko sa môže za sekundu, rozhovor, video, fotku, schôdzku zmeniť. Viem, že mojou úlohou je sa ukázať, byť na očiach. Ísť si vlastnou cestou bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Zmysel je vybudovať čo najlepšie život, pochopiť základné elementy fungovania, stať sa trochu nebezpeční v tom, čo robíme.

Vtedy v začiatkoch som sa bál všetkých tých, ktorí dosiahli v živote úspech, svoje sny, ciele. Boli mnou považovaný za nadľudí, ktorých netreba zbytočne dráždiť alebo otravovať. Tak trochu to bolo nesprávne myslenie. Verím, že tí, čo sú vpredu, môžu byť vzadu a tí, čo sú dole, môžu byť hore. Nič nie je večné, či ide o úspech, krízu, bohatstvo, ale aj chudobu.

Možno naozaj to, čo robím, je skutočný kľúč k tým vysnívaným miestam a možno nie. Možno všetko, čo sa deje ma ochraňuje, aby som nezapadol na miesta, na ktoré nepatrím. Je až neskutočné, čo všetko neviem. Čo tak trochu tuším je, že nie je všetko len o jednom alebo tom druhom. Život je viac akási skladačka, ktorá do seba zapadne. No to si uvedomíme zvyčajne až po párty, keď sa pozrieme, kto neprišiel a vlastne dobre že.

Tréningy

Tréningy

Trénujem a asi aj celkom fajn, prekonávam sa, cítim bolesť. Často je mi na vracanie, či odpadnutie. Pred každým tréningom mám rešpekt. Ako tak začínam vnímať moje telo, že sa niečo deje. Dôležité pre mňa je cítiť sa fajn, neobmedzovať sa v konzumovaní jedla a mať tie isté čísla oblečenia.

Okolo mňa sa točia ľudia, ktorí naozaj makajú nielen v práci, vo vzťahoch, ale aj v koníčkoch. Mám rád ľudí, čo majú ťah na bránu a idú. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie a sem-tam od nich vyťahujem infošky. Snáď ma nebláznia a hovoria skutočné vedomosti, zážitky, príbehy.

Leto 2021 bolo pre mňa najaktívnejšie obdobie z celého roka, vďačím za to hlavne chalanom, že ma vytiahli von.  Priznám sa, že prvá polovica roka nedopadla ani zďaleka, ako som chcel. Takže zmena bola viac ako vítaná. Stavil som na seba, teda môj aktívny pohyb, pretože také boli pocity. Verím, že ak chcem v práci podávať najlepšie výkony, musím byť v najlepšej možnej forme, a to nielen mentálne, ale aj fyzicky.

Už na jar prišla úprava tréningového plánu. Sedemdesiat odbehnutých kilometrov týždenne vymenilo víkendových tridsať. Od pondelka do piatku sa vždy ráno cvičí s posilňovacím náradím. Zvyšok je história, prepotené spoďáre, tričká a kilá zjedených jedál.

Lenže, ako všetci vieme, história vzniká každou ubehnutou chvíľou. Aj preto sa snažím, aby chvíle, ktoré sú okolo mňa, mali niečo do seba a žiadna výzva nenechala dlho na seba čakať.

Keďže moje obľúbené miesto je Štiavnica a čoraz častejšie sme začali v nej s kamošmi tráviť čas, naplánoval som beh v neďalekých kopcoch. Mala sa ísť zjazdovka Salamandra, Tanád, Menhir nad Štiavnicou a Paradajs. Samozrejme, bez znalosti miest, techniky či natrénovaných hodín v takomto náročnom teréne.

Kopec sa nezdolal. Pri prvej zákrute som dostal facku a zvyšok cesty som s ťažkosťami prešiel. Bolo mi povedané, že som to prepálil a šiel na začiatku moc rýchlo. Už od začiatku prišlo tušenie, že toto nebude bežný beh, ako je u nás za dedinou. Aj keď kopce behávam, toto bolo úplne o niečom inom.

Zo začiatku ma prepadli myšlienky ako: zlyhal si, si slabý, nemáš dobrý tréning, kondičku, si modelka, nevieš to, kašli na to a choď domov.

Stál som na hore na kopci úplne vyčerpaný, sklamaný a mohol som sa cíti ako obeť alebo ako niekto, kto to skúsi ešte raz. V práci u nás je bežné, že sa niečo pokašle a prischne mi to na stole. Dnes to beriem ako školné, ktoré musí byť odmakané. Preto sa snažím mať v hlave, veď poďme to skúsiť ešte raz, opravme to. Či sa jedná o beh, sériu cvikov či náročné schôdzky, výzvy a ich riešenia.

Emócie, oslabujúce myšlienky a všetko, čo ťahá dole hlavu, srdce, brucho musí ísť bokom a úplne preč. Naozaj je ľahké uveriť, ako sme neschopní, že nič nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Lenže existujú techniky, tréningy, ktoré nám nielen dodajú sebavedomie, ale aj potrebnú silu na pohybovanie náročnejšími obdobiami. Je len na nás, či ich vyhľadáme a budeme hľadať ten najlepší spôsob, ktorý je vhodný pre nás.

Nech sa jedná o beh, otužovanie, silové cvičenie, budovanie kariéry, firmy, života, všetko bude chcieť oddanie, risk, vyhrnuté rukávy a poraziť toho najväčšieho súpera (to sme my sami) a samozrejme pochopiť súlad milióna maličkostí.

Nie som si istý, či beh je len o behu. Pre mňa je to skôr životný štýl. Akýsi základný element pohybu, ktorý naozaj musí byť. Je dôležitý, ako pre telo, tak aj pre myseľ. Pretože verím, ak chcem podávať tie špičkové výkony, potrebujem sa cítiť čo najlepšie a akýkoľvek pohybový šport dáva telu viac, ako berie.

Možno ten kopec v živote nezdolám, ale to ma nezastaví pred trénovaním a pokúšaním sa nájsť spôsob, ako na to. Všetci vieme, že budú dni, situácie, ktoré jednoducho nebude možné zdolať na prvýkrát a ani na druhý.

Článok je akési pripomenutie, že každý raz za čas neodhadne svoje sily a prepáli štart, stred alebo cieľ. Taktiež, že je ľahké si namýšľať rôzne oslabujúce príbehy, ktoré vôbec nemusia byť pravdou a k tomu nás môžu zviesť z cesty. Možno práve preto má tréning dôležité postavenie v našich životoch, a to nielen bežecký.

Najdôležitejšie veci

 michal_botansky_blogger_disciplina_cokolada.jpg

Tebe sa to ľahko hovorí, ty máš silnú vôľu a k tomu, mne sa nechce. Asi takto končil rozhovor s kamošom, ktorý má nadváhu. Mám ho veľmi rád a beriem ho takého, aký je. To, že má o jedno, možno dve kilá navyše ho nerobí horším človekom. Teda, predo mnou určite nie.

Písal sa rok dvetisícdesať, možno deväť, keď som prvýkrát začal cvičiť. Bolo to najhoršie obdobie, aké som kedy zažil. Žil som v Londýne a život tam bol úplne iný, no jedno mal spoločné, ak sa chce niečo dosiahnuť, musíme vedieť vyhrnúť rukávy a  byť dobrí v tom, čo robíme.

Absolútne som nevedel nič o postupoch, tréningoch, iba som chcel dobre vyzerať a cítiť sa tak. Dnes si už nepamätám, či bolo začať ťažšie ako dvíhať činky. Čo si však pamätám, bola disciplína, mal som s ňou vážne vážny problém. Absolútne sme sa nekamarátili, nevedel som si zvyknúť na cvičenia, jedlo, odpočinok, vitamíny.

Všetko, čo som robil, bolo ako sa mi chcelo. Približne po troch mesiacoch prišla dôležitá zmena. Nejako sa ku mne dostala informácia o tom, že každý z nás má v sebe silu zmeniť seba, a tým aj svet. Tak som išiel do obchodu.

Večer pred spánkom vždy musela byť výdatná večera, inak deň nebol dňom, ale nočnou morou. Lenže taká maličkosť, po čase sa oblečenie akosi zmenšovalo. Vlastne, nebolo to oblečením, ale telo začalo rásť, hlavne v oblastiach, kde nemalo.

Jednoducho, musela prísť zmena, cvičenie prebiehalo, telo rástlo akosi inak, pocity boli hrozné. Kúpil som si tú najlepšiu čokoládu, akú mali v obchode. V chladničke ostala len voda a v jej strede bola krásne naservírovaná ozdobená čokoláda.

Zmena bola úplne nenáročná, najesť sa do šiestej a ak som bol doma, tak vydržať nezjesť čokoládu z chladničky. Prvé minúty boli ľahké, nenáročné, asi aj prvá hodina. No neskôr sa rozpútalo peklo. Chuť po čokoláde bola neskutočná. Čakala na mňa v chladničke, pozerala sa, žmurkala na mňa, dávala signály, zjedz ma.

Priznám sa, vydržal som. Za mňa to bolo jedno z najdôležitejších víťazstiev, ktoré sa kedy vyhrali. Ten zvyšok je už  história. Dnes tento poznatok aplikujem v práci, v behu, v cvičení a samozrejme v jedení tak isto. Tak isto asi ako každý, mám svoje slabé chvíľky, keď mám chuť na sedem krémešov ako dezert či odfláknutý pracovný deň. Aj takéto dni majú svoje opodstatnenie a sú dôležité.

Je naozaj náročné začať. Môže v tom byť láska, hmotné prilepšenie, lepšie spoločenské postavenie či cítiť sa dobre pred samým sebou, no akákoľvek motivácia po určitom čase vyprchá. Stalo sa to aj mne, na pár rokov som prestal cvičiť, dal som na stranu moje sny, prestal som veriť, že môžem  vyhrať.

Tak ako je náročné začať, ešte náročnejšie je pokračovať. Ak stratíme motiváciu, impulz, pocit, dôvod, pôjde sa nám naozaj ťažko. Môžeme dostať najlepšie ohodnotenú prácu, najskvelejší biznis model, najúžasnejšieho životného partnera. Najviac z nás opúšťa nové príležitosti tesne po ich začatí. Je to podľa všetkého zo strachu z neúspechu, netrpezlivosti či zachytení sa o prvé prekážky.

Tiež som zopár príležitosti po začiatkoch zahodil, na druhej strane, ak by som to neurobil, dnes nemám poznatky, ktoré mám. Áno, prišli by iné, nevedel by som zas o týchto a podobne. Nemám žiadnu istotu a čo ak filozofovanie je síce pekné, ale končí vždy len rozprávaním. Najväčšia a najdôležitejšia istota je, že my sa vieme zmeniť, adaptovať, zlepšiť o niekoľko tried.

Je ľahké sa vzdať, no to môžeme urobiť hocikedy. Disciplína, ale aj schopnosť vydržať a ísť ďalej, keď len krok po kroku patria medzi najdôležitejšie životné vlastnosti. Aby sme boli v nich dobrí, nám naozaj postačia tie najbanálnejšie cvičenia, pretože ak uspejeme v malom, je dosť veľká šanca, že uspejeme aj vo veľkom. Len nesmieme celý život trénovať malé tréningy. Je lepšie postupne pridávať a keď budeme mať možnosť skočiť do vody, skočme. Veď vzdať sa môžeme hocikedy, tak to aspoň skúsme a voľačo vydržme, veď nie sme z cukru.

Lev

 michal_botansky_blogger_beh_na_dlhe_trate.jpg

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Blogovanie

Blogovanie

Pred pár dňami sme sa u nás bavili, či je dobré byť stále on-line, písať, fotiť, točiť, teda tvoriť. Aj tak mnoho ľudí si myslí, že nič nerobíme, len sa pretŕčame. Sem-tam aj dostaneme správu, že konečne by bolo dobré aj niečo urobiť. Nech sa to zdá akokoľvek, pracuje sa naozaj veľa a čím ďalej odmietam vysvetľovať, že to, čo sa robí, je súčasť práce.

Keď sa začínalo s on-line svetom, bola to pre nás veľká neznáma. Vytvorili sme kanály, stránku a sem-tam sme niečo dali dokopy. Vôbec sme nevedeli, čo sa má a čo nie. Našťastie sme rýchlo objavili možnosti vzdelávania a upravili sme kurz našej cesty k tomu, čo sa nám zdalo prijateľné. Za rok aj pár dní sa stala naša on-line cesta základným pilierom našich prác.

Asi najťažšie rozhodnutie, ktoré som mal na stole bolo videovanie. Teda čo od neho očakávam, čo sa bude zachytávať a akým jazykom bude hovorené. Váhanie trvalo dva dlhé roky až po prvé pokusy so slovenčinou sme neskôr zmenili komunikačný jazyk na ružovej sieti, a tým aj videá na anglicky hovoriace. Teda zatiaľ okrem blogu a modrej sociálnej siete.  Budúcnosť a pôsobenie ukáže, čo ďalej. Plány sú pripravené, len to chce správne načasovanie.

Prezentovanie našich prác prinieslo so sebou požadované výsledky, ale tak isto aj reakcie, ktoré nie sú vždy príjemné. Bolo náročné byť hodnotený od ľudí, ktorí nemajú tušenie, prečo to robíme. Tí, ktorí sú na podobných lodiach podporia, poradia vylepšováky a sem-tam aj povedia to, čo povedané má byť. Snažím sa nemudrovať do toho, čomu nerozumiem. Musíme akceptovať, že dnes môže každý z nás vyjadriť svoj názor, aj keď nie je správny. Rešpektujeme a vnímame názory každého, no nie každého si pustíme k srdcu.

Cesty, na ktoré sme sa dali, prinášajú nové poznatky. Majú výrazný vplyv na našu prácu, istým spôsobom aj na to, čo žijeme. Vlastne, čo robíme, tým aj žijeme. Je náročné tvoriť, často je to neskoro v noci, keď tvorím videá a skoro ráno sa prebúdzam s ich nahrávaním do sveta. Tvorba chce veľmi veľa času. Našťastie vďaka mobilnému telefónu viem takmer odkiaľkoľvek s pripojením na internet pracovať, tvoriť.

Zistili sme, že naša práca má dva veľké vplyvy na naše životy. Prvý je podvedomá reklama. Pretože veľké množstvo obsahu je práve z našej práce, ľudia z nášho okolia, ale už aj mimo nás vnímajú v reflexných vestách, v prilbe či nahodených v obleku. Zmyslom je poukázať na pracovný deň a jeho náplň. Ako keby priniesť divákov do našej pomyselnej kuchyne, aby sa pozreli, ako sa to varí u nás. Najčastejšie sme na stavbe, tam sú skvelé výhľady, vždy aspoň vidíme technické postupy výstavby v praxi. V kanceláriách je zvyčajne pre diváka nuda. No vždy sa tam niečo deje. Verím, že takáto forma reklamy z dlhodobého hľadiska je najdôležitejšia a vie toho priniesť so sebou veľmi veľa. O niekoľko rokov sa obzrieme späť a uvidíme, kam sme sa dostali. Veď ako sa hovorí, nechajme ďalšie generácie, aby povedali, či to bolo dobré alebo nie. Podvedomú reklamu aktívne využívajú mnohé veľké spoločnosti, takže inšpirácií je kopec okolo nás. Samozrejme, že prepracovať sa na miesta, o ktorých dnes snívame sa môže zdať vzdialené milióny svetelných rokov. Na druhej strane sa vždy utešujeme, že všetko veľké si zoberie veľa času na budovanie. Vlastne, veď najskôr sa veľkými musíme stať my a až potom to, čo robíme. Teda tak sa píše v múdrych knihách. Ak sa práve pozeráte na fotku zo stavby, tak sa ňou uisťujem, že ak budete stavať veľké projekty, tak viete, komu máte zavolať, aby zabezpečil systém predaja, reklamu, odbyt, služby, dal tomu hlavu a pätu a zastupoval na realitnom trhu.

Podvedomá reklama priamo naráža na druhú vedomosť, a to je byť poznaný. Čim nás viac ľudia vnímajú, tým viac majú pocit, že nás poznajú. Čo je naozaj priamo úmerné našej tvorbe. Veď schválne, pred tým, ako sa s niekým novým stretneme, čo urobíme? Za seba poviem, pozriem si toho človeka na modrej a fialovej sieti a ten zvyšok sa nechám prekvapiť. Lebo trochu záhady prináša úprimnú zvedavosť na toho druhého. Ľudia majú z nás pocit, že nás poznajú, vidia videá, fotky, články, ak sme pravidelne na očiach. Veď tak isto to robia veľké značky, chcú prísť k svojim zákazníkom čo najbližšie. Učíme sa, ako robiť obsah, teda tvorbu tak, aby pôsobila na ľudí čo najlepšie, samozrejme s tým, že stále sme to my. Autentickosť je pre mňa osobne najdôležitejšia. Tušil som, že nie každému sa budem páčiť a je to v poriadku. Funguje to na všetkých miestach, veď nie každému sa páči všetko. Preto máme okolo seba možnosti na výber. Uvedomujeme si, že to, čo robíme si nachádza svojich fanúšikov, ale aj tých, ktorých nezaujímame, taktiež sú tu aj zvedavci. Áno, aj dosiahnutie byť poznaný okolím chce veľmi veľa času, úsilia a takisto aj práce.

Tým, že mám rád záhadu, nedostupnosť kombinovanú s podvedomou reklamou a byť poznaný v tom, čo robím, dostávam sa do situácií, v ktorých sa je náročné pohybovať. Snažím sa vytvoriť takú tvorbu, aby čo najautentickejšie hovorila o tom, čo robíme. Zažívam dni vyhorenia, keď tvorba ani za ten svet nie a nie spustiť sa, ale aj také dni, keď za pár minút napíšem desať článkov na blog, či vytvorím celovečerné video. Asi najsilnejší motivačný citát, ktorý sa mi dostal za posledné obdobie na stôl, je o odolnosti. Ževraj, ak chceme niečo v živote dokázať, musíme byť odolní a zniesť toho viac, ako si myslíme, že zvládneme.

Takže, ak sa niekto pýta, či sa oplatí tvoriť, aj keď máme malé publikum, nevieme na sto percent, či pôjdeme takou alebo onakou cestou, nevieme dobre fotiť, natáčať, písať nerozumieme algoritmom a už vonkoncom nemáme čo svetu povedať, odpoveď je áno. Je to najlepšia cesta, ako sa naučiť, zlepšiť, budovať a hlavne vytvoriť, aj keď nebudeme vedieť, čo to má byť. Čo to bude stáť? Prekonávanie samého seba, disciplínu, sem-tam dlhé noci, naučiť sa využívať efektívne čas, povedať nie, ale aj áno a ten zvyšok už nejako bude. Ďakujem za podporu, vážim si to, vlastne aj celý tím. Tak isto ďakujem celému tímu za ich usilovné práce a neustálej chuti pracovať so mnou.

Uveriť

Uveriť

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.