Takéto otrepané klišé je na každom rohu. Vždy sa ho snažím prehodiť na seba, aktivity. Nie vždy rozumiem, čo je radostné na šliapaní do kopca, bežať tridsať kilometrov v horách, ponárať sa do šesť stupňovej vody. Možno pocit po, keď sa to skonči a obzriem sa dozadu. Vlastne je to jediný veľký ciel, ktorý sa mi splnil. Chcel som každý deň mať pohyb. Hýbem sa. Hmotné veci nepočítam, cítim sa ako keby nič zatiaľ nemám.
Chcem napísať knihu. Námet s príbehom už pobehujú okolo mňa. Chýbajú dve – tri lekcie, zopár fotiek a môžem sa dať do práce. Vlastne k tej kniha ma priviedol Jožo. Nikdy nezabudnem, keď ma buchol po kolene s otázkou či si budeme rozprávať do vetra, alebo tak ako sa veci majú. Jedna z jeho „hodín” bola asistencia pri zemných výkopových prácach v parádnom obleku. Raz mi zobral telefón počas pracovného dňa a uniesol ma kúpať sa pod Tatry. Vtedy ma pri mnohých jeho prednáškach triafal šľak. Nie hocijaký. Jožo je človek, na ktorého nemám žiaden kontakt, nepoznám jeho priezvisko. On sa z času na čas ukáže v mojom živote, zatrasie mnou a ide tam odkiaľ prišiel.
Sedím v mojej obľúbenej cukrárni, napchávam sa veterníkom s punčákom. Ospravedlňujem sapred sebou, že som po tréningu, môžem. Rozletia sa dvere, to doslova. „Mišooo, ako to zase vyzeráš človeče.” Nestíham sa nadychovať. „Nová košeľa, topánky. Kde máš brucho? Narástli ti ramená, dobrééé.” Spamätávam sa zo šoku. Nemusím opisovať, ako som za pár sekúnd získal pozornosť návštevníkov cukrárne. Úplne bez slov. „Punčáčik, veterníček ťa stále neprešli.” Nastal smiech, ticho. Tento krát som sa už necítil trápne, ako v minulosti. Vyskočil som zo stoličky objali sme sa ako najlepší kamaráti. Priešiel Jožo.
Pri tomto človeku, som sa nikdy na nič nezmohol. Neviem, či ma náročky dusí. Jednoducho, keď sme spolu, vždy kričí, rozhadzuje rukami, pôsobí netrpezlivo, robí okolo seba neporiadok, hojda sa na stoličke. Niekedy je ticho, vtedy je to vážne. Dáva tie najhlúpejšie vtipy. Smejeme sa všetci. Aj ľudia na chodníku.
Nevidel som Joža niekoľko rokov. Viem, že vzdúchol niekam do Ameriky. Má tam menšiu firmu, sem tam niečo prednáša na škole. Ako ho poznám je v Kanade. Mám rád na veľkých ľuďoch ich veľkosť. Ako sa ukazujú na verejnosti, robia skutočnosti veľkých všetkých naokolo. Jožo je veľký človek. Narástlo mu brucho. Obmedzil cvičenia na rok, mal niečo s chrbtom. Teraz sa začína vracať do svojich cvičení. Že vraj do pól roka ma kocky. Je to možné, nikdy nerozpráva do vetra. Iba vtedy keď chce zmiasť druhú stranu.
„Užívaj si cestu.” začal nenapadne pokračovať v rozhovore. Tento krát s príjemným tónom v hlase s úsmevom. Pozeral sa na mňa ako na mladšieho brata. Nikdy mi nedal pocítiť, že on je veľký šéf, lektor a ja škôlkar. „Všímaj si čo vidíš na druhých ľuďoch. Toto si pred tým nevidel.” Nastalo ticho.
„Nezabúdaj, to čo vidíš na druhých. Máš v sebe.” „Páči sa mi tvoja zmena, pokrok. Chválim ťa, že si to dal sám od seba. Nebola za tým žena, ego, či pomsta.” Dojedal som punčák s naozaj víťazným pocitom. Rozhovory s Jožom vždy viedli k niečomu, neboli len tak. Nedostal som len dobrý pocit z vyrozprávania. Rozdával vždy emóciu so zážitkom. On ľudí vie neskutočne poblázniť. Vraví, že každý z nás ma v sebe majstra, len nie všetci na to aj prídeme. Niekto potrebuje klin a karbobrúsku na dolovanie. Ďalší jemne posunúť.
„Zabudni na materiálne veci v tejto chvíli. Áno, chceš teraz nové auto, bicykel, bežky, chatu, veľké tréningové ihrisko, vlastnú cukráreň. Chápem. Aj ja chcem. Možno dosiahneš všetko, polovicu a možno nič. No musíš isť ďalej, preto trénuješ. Ak zastaneš, zomrieš. Jasné prídu zranenia, sklamania, podrazy, náhodné okolnosti. To patrí k tomu. Vždy sme sa o tom bavili. Nezáviď, vyzdvihuj. Tvoja príležitosť príde a keď nie, aspoň si skúsil.” Všetky slová sú moje, myšlienky nie. Nedokážem Jožové slová zopakovať. Ak číta články. Určite sa smeje, ako som to zas po svojom pochopil.
„Ak chceš nádhernú vinicu musíš sa starať. Pravidelne rezať vinič, hnojiť pôdu. Ošetrovať. Všetko podľa najpresnejších parametrov, aby bola úroda čo najlepšia. Vedel si, že sú odrody, ktorým sa redukuje aj časť úrody pred dozrievaním? Niektoré strapce sa odstrihnú, iné sa ponechajú. Platí, že na viniči sa necháva vždy počet strapcov, ktoré sú listy schopné zásobovať. Takéto strapce majú následne vyššiu kvalitu.” Sem tam sa niečo ku mne dostane. Mám rád dobré kvalitné vína. Samozrejme, menšie porcie. Viac neznesiem. Pozdravujem kamarátov somelierov.
„Všimni si vinič, ktorý rastie na divoko, alebo s menšou starostlivosťou. Všímaš ten rozdiel?” Musel som listovať v hlave obrázky viniča. Mal pravdu, našiel som rozdiel. „U ľudí hľadajme podobne súvislosti.” Nikdy som sa na to takto nepozeral. Ide o teórie, ktoré majú dačo do seba. Samozrejme nie vždy aj platia. Hľadajme spojitosti.
„Dostaneš ranu. Aby si získal skúsenosť, poznanie, zobudil sa. Na všetko prídeš. Vlastne vieš toho viac ako si myslíš. Prosím ta buď tu. To čo sa stalo pred tým ťa posunulo. To čo sa stane zajtra, ťa určíte ovplyvni. Nezabudni nič nie je stále. Všetko sa pohybuje nelipni na skúsenostiach z minulosti. Rešpektuj ich,buď otvorený zmene. Často sa stáva že tie najmenšie zmeny, majú najväčší vplyv na naše životy. Užívaj si cestu, aj keď je to klišé “
Jožové monológy ma fascinujú. Snažím sa zapamätať čo najviac. Poukladať myšlienky, nápady, emócie. Je radosť vnímať človeka, ktorý vie. „Sleduj energiu kam tečie. Mnoho okolo teba nepotrebuje tvoju pozornosť. Taktiež nemusíš mať prehľad o všetkom. Jednoduchosť je odpoveď na všetko a menej je viac. Toto si pamätaj. Sú to staré pravdy našich predkov. Aj keď sa hovorí, ťažko, je ľahko žiť.”
„Tvojou úlohou nie je zničiť sa v práci, vo vzťahu, na tréningu. Sme tak ľahko nahraditeľní. Tvojou úlohou je pochopiť tento moment, chvíľu a pokračovať krok za krokom. Lebo to je všetko čo máš. Užívaj si cestu, aj keď ideš do kopca a leje z teba pot.”
Rozhovory s Jožom boli zvyčajne jednoduché. Mnoho krát opakoval čo som sa dozvedel v knihách, alebo niekde vonku, či na jeho lekciách. Opakovanie a pripomínanie je matka múdrosti. No ak moja reakcia bola ja viem. Danej myšlienke sa nevenoval. Vrátil sa k nej až vtedy, keď som otvoril myseľ. „ užívaj si cestu, je to viac ako si myslíš. To neznamená, že sa máš flákať. Jediné čo máme, je táto chvíľa. Preto si užívaj cestu, vždy dostaneš nové skúsenosti, poznatky. Spoznáš seba a vlastné reakcie. Otvor myseľ, všímaj si príležitosti, všetko skúšať nemusíš, hľadaj možnosti. Keď to bude najviac bolieť, skoč, tlač.”
Z ničoho nič vstal. „Platím.” Podal mi ruku, usmial sa a opäť vo dverách kričí. „Ja si ťa nájdem, punčáčik môj.“ Opäť pozornosť celého podniku na mne. Smiali sme sa všetci. Hneď potom ostalo ticho. Myslím, že aj hudba prestala hrať. Niečo bolo inak ako predtým. Rozleteli sa opäť dvere. „Michal, ten cieľ som vedel, že dáš. To ostatne je súčasť. Dokonca možno nie tvoja. Si bližšie ako včera, no ďalej ako zajtra. Prosím, užívaj si cestu. Keď len jeden cieľ z tých všetkých dosiahneš. Oplatí sa to. Možno máš na viac ako si myslíš.”
„Čo keď to je celé inak mladý muž.” Ozvala sa životom skúsená pani. „Každý to máme inak, no na konci rovnako.“ S lišiackym úsmevom Jožo mizne v dave. Ja v jeho myšlienkach. Myslím, že už písem knihu. Ďakujem za pripomenutie myšlienok. Nabudúce si ich radšej nahrám a napíšem autenticky prepis rozhovoru.