Type your search keyword, and press enter

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Prekážky

michal_botansky_zaciatky_profesionaly
Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti.  Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.

Sebeckosť

Sebeckosť

My ľudia máme tendenciu brať udalosti okolo nás osobne. Ona mešká, vôbec si neuvedomuje, že čo pre ňu robíme. On zas prišiel nepripravený na schôdzku, to snáď nemôže myslieť vážne. Ja som dala prednosť červenému autu na križovatke a teraz chcem, aby mi zelené auto dalo prednosť na kruháči.

Mal som pracovnú schôdzku, na ktorej som nakopával istého mladého muža, aby konečne vykročil vpred. Asi dva roky chodí za mnou a vykecáva ohľadne rôznych teórií, a pritom tam vonku to vyzerá inak. Tým, že neverím ľudom, teda lepšie, viac tomu, čo hovoria, ale verím tomu, čo robia. Tak sme si vysvetlili, že schôdzky, ktoré mávame pravidelné, robím z čisto sebeckého presvedčenia. Chcem sa mať v živote lepšie. To znamená, predávam priamo alebo nepriamo moje vedomosti, znalosti skúsenosti, riešenia, pomocnú ruku, keď čokoľvek bude treba a za to chcem aj ja niečo. Respektíve, jeho úspech. Čím viac mám úspešných ľudí v mojom tíme, tým viac budem úspešný aj ja. Žiadna vypočítavosť, je niekoľko možností ako pracovať, vytvárať hodnoty, postupovať po rebríčku vyššie. Pravidlo v mojom živote znie jasne, ja chcem vyhrať, no nie na úkor teba. To znamená, že vyhráš aj ty, ale aj ja.

Úloha lídra je vytvárať nových lídrov v práci, v súkromnom, ale aj verejnom živote. Hľadať v ľuďoch to dobré a snažiť sa na to poukazovať. Nebudem klamať, že sem-tam je to náročné. Na druhej strane, ak vidím, ako sa z chalana alebo baby stáva skvelý obchodník, človek, osobnosť, podlamujú sa mi kolená od radosti. Pocit, že ten druhý aj vďaka mne uspeje, je neskutočný. Zatieni všetky nepodarené, infarktové telefonáty, schôdzky, úlohy a pod.

Je nad slnko jasnejšie, že takmer všetko, čo robíme, robíme pre seba. Čím skôr si danú skutočnosť objasníme, bude sa nám ľahšie dýchať, pracovať, pôsobiť tam vonku, ale aj tu v on-line svete. Sebectvo je zdravé do istého spôsobu, pokiaľ nehrabeme len pre seba a na úkor druhých.

Klasický šéf, ktorý rozhoduje a vydáva príkazy dnes vo svete šance uspieť naďalej stále má, ale je to beh na krátke trate. Svet potrebuje všetkých tých, ktorí vedia a chcú podporiť druhých, ale aj seba. Kritika posúva, ale tak isto posúva aj tlieskanie, autogram, spoločná fotka, tľapnutie po pleci, či zajtra to skús ešte raz, no o čosi lepšie.

Chceme úspech, kariéru, manželovo, rodinu, hmotné zabezpečenie, vyzerať dobre pred kamošmi, rodičmi, kolegami, pred celým svetom. Nie je moderné nosiť neúspech, pokúšať sa. Schovávať sa, že vlastne my niečo chceme len tak. Priznajme si sami pred sebou, ale aj svetom, že chcem mať z koláča niečo aj ja. Lenže, to niečo spravím aj ja, odmakám kus práce, či dám vedomosti, kontakty.

Najlepšie sebeckosť spozorujú tí z nás, ktorí mali šťastie a majú deti. V niektorých prípadoch  chceme od detí to, čo sa nepodarilo dosiahnuť nám. Prosím, netlačme na deti a nepresadzujme len naše nápady, nechajme im vlastnú cestu. Tam vonku sa všetko mení neskutočnou rýchlosťou, možno deti majú väčší prehľad, ako si myslíme. Česť všetkým, ktorí svoje deti podporujú, usmerňujú aj v tých najbláznivejších bláznovstvách.

Často sme aj my obmedzovaní našimi rodičmi, kamarátmi, partnermi, lebo oni chcú pre nás to najlepšie. Je to pekné, ale je možné, že netušia, čo v skutočnosti chceme. Sú presvedčení, že iba oni vedia, čo je pre nás najlepšie. Zrazu stojíme pred otázkou, či ísť do konfliktných situácií s okolím alebo sa necháme utláčať.

Na naše sebectvo sa vieme pozrieť na rôznych situáciách. To, či nás niekam posúvajú alebo brzdia, záleží aj, ako vnímame to, čo robíme pre seba či druhých. Je veľmi veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú naše konanie, správanie, rozhodovanie v bežnom, verejnom či pracovnom živote. Sebectvo, mať chuť chcieť niečo vlastniť, zažiť, nám môže spôsobiť mnohé radosti, ale aj obrovské starosti. Popri tom na nás vplýva milión maličkostí a na každého iným spôsobom. Dajme si preto pozor na to, čo funguje nám, aby nám o nejaký čas nespôsobovalo bolesti. Vlastne, to, čo funguje mne, nemusí tebe, ale aj opačne.

O minulosti

O minulosti

Mnoho z nás živí energiu starého, nefunkčného, namiesto, aby sme ju presmerovali do nového. Koniec článku. Vidíme sa o týždeň. Písanie článkov má mnoho výhod, jedna z nich je, že počas písania si uvedomujem, aké slová používam, pozorujem myšlienky, ktoré na mňa útočia a prehodnocujem, či naozaj to, čo si myslím je pre mňa správne. Ak sa odhodlávate písať, tak určite do toho choďte.

Na pracovnej porade sme sa bavili o odvahe, vytrvalosti, úsilí, trpezlivosti pri prvých krokoch, pokračovaní, ale aj zaseknutí. Spoločne sme prišli na to, že často sme spútaní minulosťou. Ako keby sme sa držali udalostí, ľudí, spomienok z dávnych čias, ktoré nám pohlcujú energiu, spôsobujú bolesť. Dokonca  predstavy, že by sme o ne prišli tak strašia, že nie sme schopní urobiť krok dopredu.

Ako ľahko sa nám hovorilo. Sám som sa prichytil niekoľkokrát v myšlienkach s ľuďmi, ktorí znamenali pre mňa celý svet. Vzťahy, kde to pre nejaký dôvoď nefungovalo sú preč. Nevyhľadávam, nevysvetľujem, neberiem telefonáty, nesledujem  na sociálnych sieťach, tam vonku ich obchádzam. Nechávam ich tak. Nemyslím si o nich nič zlé, ale ani dobré.

Stáva sa, že pre niečo nevyšiel pracovný, súkromný, kamarátsky, priateľský, romanticky vzťah. To neznamená, že ten druhý alebo ja som zlý. V každom je vo svojej podstate dobrý človek. Či už o tom vieme alebo ešte zatiaľ nie. Lenže, ak spravíme niečo zlé, tak hneď zabúdame na všetko dobré.

Sú ľudia, situácie, zážitky, ktoré nepatria do našich životov. Platí to aj obojstranne. Možno sme prežili osem rokov v práci a vymýšľame si krásne príbehy, čo všetko to znamená  alebo aký to má prínos pre náš život. Žili sme pol storočie v manželstve, boli na dovolenke, budovali, prišiel hurikán a zrazu je všetko preč. Všetci vieme, že sa to stáva, pokiaľ sa to stane nám, vtedy je to iné.

Keď si nájdeme nového partnera, sem-tam sa prichytíme, ako uštipačne poznamenávame, ale ten predchádzajúci to robil lepšie. Ak chcem čokoľvek zmeniť, tak musím nahradiť staré vytvorením nového vzťahu, koníčku, projektu, života. Jednoznačne povedať nie minulosti, ktorá nás drží, potápa, aj keď je tak sexi a má dobrý zadok. Vymazať všetky fotky, videá, textové správy, spomienky, buchnúť po stole a otočiť list, začať s novými hlavnými hrdinami, okolnosťami, zážitkami.

Minulosť nás nedrží len v romantických vzťahoch, ale má neskutočné následky v pracovných. Možno ten chalan nebol pripravený viesť tím a mal sa popáliť alebo mladá dáma nebola pripravená zniesť rýchlosť pracovného tempa. Či diali sa udalosti mimo pracovného prostredia, ktoré ohrozili, zničili možnú kariéru, talent.

Siete minulosti môžu mať na nás dosah v akejkoľvek forme. Prosím, uvedomme si, že na každého z nás vplýva rada okolností, o ktorých my nemusíme mať žiadne tušenie. Ten druhý možno zažíva existenčný boj, bojuje s chorobou, rúti sa mu manželstvo alebo trafil do pekne slepej ulice.

Nedávajme hodnotu niečomu, čo už skončilo. Brzdíme tým svoj posun, napredovanie, vývoj. Ubližujeme sebe, ale aj druhým. Sme na jednej lodi, každý z nás chce vyhrať. To, čo sa stalo v minulosti bolo buď dokonalo načasované alebo sme sa stretli v nevhodný čas. Mal nám niekto ublížiť alebo my sme niekomu mali zlomiť srdce, ruku, nos. Nezabudnime, pred tým, ako niečo na sto percent vyhodíme, zablokujeme, dajme tomu šancu a pokúsme sa nájsť riešenie alebo zbehnúť k opravárovi.

Ľahšie ako si myslíme?

Ľahšie ako si myslíme?

V prvom rade daj nabok všetkých a všetko. Na určitý čas sa musí z teba stať sebec v získavaní vedomostí, skúseností, poznatkov. Popritom sa pokúšaj byť dobrým človekom, sem-tam skoč do blata. Prečítaj milión kníh, vypočuj stovky príbehov, maj mentora, kouča, strýka, uja, od ktorých sa budeš učiť. Na rovinu, zabudni na slovíčka: sám to spravím. Daj si pozor, čomu uveríš. Ak uveríš, že život je o naháňaní, ťažkej práci, tak skôr či neskôr ju budeš mať. Ak sa budeš flákať, tak je dosť možné, že sa stane z teba flákač. Ak uveríš svojej A hre, zrušíš plán B, budeš sa riadiť tým, že ži a nechaj žiť. Budeš konať to najlepšie ako vieš, nebudeš zbytočne pútať pozornosť typu, aha tu som pomohol. Je dosť možné, že nájdeš nové pohľady na život.

Tieto myšlienky ma privádzajú k otázkam: Čo keď všetko, čo sa deje okolo, je ľahšie ako si myslíme? Cesta sebavzdelávania prináša vedomosti, ktoré vedia zapríčiniť skvelý život, no tie isté vedomosti vedia dostať mimo hru. Zmieril som sa s tým, že existuje milión správnych techník, nástrojov, mentorov, koučov, strýkov, ujov, ktorí vedia.  Či chcem alebo nie, pravidlá úspechu Jacka, Toma, Petra môžu byť skvelé, ale pre záhadné okolnosti, mne všetky fungovať nemusia. Učím sa, ako na seba nevyvíjať zbytočný tlak naháňaním za poznatkami, vedomosťami, zážitkami, prácou či lepším životom. Na druhej strane, ide ma poraziť z flákania, po ňom sa vždy dávam dokopy niekoľko dní.

Skorý ranný beh sa stal mojou každodennou súčasťou. Stanovil som si presné časy, kedy mám vstávať, byť na kopci, vidieť východ slnka. Kedy presne má byť vonku ranné video, sprcha, raňajky, práca. Vydržal som päť mesiacov až po deň, keď sa z behania stala ranná bolestivá záležitosť. Myslel som si, že ide o prirodzenú únavu alebo lenivosť. Lenže nechuť bola čoraz väčšia, na pár dní som nahradil beh chôdzou. Samozrejme, na chvíľu som zo seba spravil obeť. Lenže pre tým, ako som zo seba oficiálne spravil obeť, šiel som sa uistiť behom, čo to tak v skutočnosti aj je. Výsledné stanovisko je, môžem behávať každý druhý deň, a to rýchlejšie a dlhšie ako predtým.

Život by nemal byť o naháňaní za vzdelávaním, krásou, poznaním či tým hmotným. K tomu pracovanie pod neustálym tlakom, podľa všetkého spôsobuje únavu, lenivosť, nechuť. Raz za čas uvoľniť povrazy, napätie, či načerpať silu. Nemyslím tým flákanie, alkohol, drogy, či celoročné ležanie na pláží. Menej je viac, ale ak budeme robiť nič, tak nič sa nezmení, resp. zmení, ale už nie naším pričinením. Alebo je možno lepšie mať menej splátok, veď naozaj, potrebujeme toho toľko veľa?

Tá najlepšia investícia nie je do akcií, drahých kovov, nehnuteľností, ale do seba. Vedomosti, ktoré sú tam vonku, sú senzačné. Nemusíme porozumieť ich významom na prvý pokus. Odskúšať, zažiť, prísť na súvislosti a mať niekoho pri sebe, aby tak trochu poukázal, o čo ide. Preto je dobré mať okolo seba činnosti, ľudí, veci, ktoré nás zlepšujú a niekedy aj tlačia. Nahovárať si, že je niečo nemožné, je len akási výhovorka alebo ospravedlnenie pred rozhodnutím pustiť sa do toho. Koniec koncom sme to my sami, kto rozhodne, či nájsť hlavný spínač trebárs lepšieho života.  Je fajn na sebe pracovať, veď čo keď pravé nám bude fungovať to, čo druhým nie.

Návrat

Návrat

Vždy som chcel zmeniť svet a bol som presvedčený, že to dokážem. Rozumiem, že najskôr je super zmeniť seba. Myslel som si, ak napíšem jeden parádny článok na sexi tému, začne kolovať internetom a ja sa stanem slávnym.Dnes dúfam, že to nie je o jednom parádnom článku. Ak by som uspel hneď, prišiel by som o balík vedomostí, pokusov, ktoré ma majú stretnúť po ceste. Vlastne, ani by som neuniesol na začiatku slávu. Lepšie vysvetlenie je, chcem písať články a postupne sa zlepšovať. Ak sa zapáčia, budem rád, keď nie, tak v stopäťdesiat sedmičke, keď už budem na konci cesty, si budem môcť povedať, že aspoň som skúsil. Samozrejme, pred tým dám celému svetu niekoľkokrát vedieť o tom, že píšem.

Šiel som na pracovnú schôdzku, v hlave som si rekapituloval hlavné myšlienky, ktoré som na nej mal vyriešiť. Lenže prišiel pocit, ako keby mám zatiahnutú ručnú brzdu. Mohla to byť vlastná spokojnosť, práca, ľudia okolo mňa, florbal, beh, videá, fotky, články? Na jednej strane ma posúvajú vpred, na strane druhej brzdia. K tomu si nahováram, aké je niečo ťažké, nemám čas. Takže to, čo robím, ma posúva krok po kroku na miesta, ktoré pôsobia na prvý pohľad parádne. Ako zisťujem, že nie všetko, čo vyzerá parádne, chcem mať aj okolo seba. Nemal som čas na dlhé filozofické úvahy a mojim emóciám som nedovolil ma dotiahnuť do stavov, ktoré spôsobujú miznutia úsmevu. Pravidlo znie jasne, je úplné jedno, ako sa cítim, ak je treba vykonať prácu, tak všetko ide stranou, aj pocity.

Sú ľudia, ktorí prichádzajú do môjho života a ukazujú mi príležitosti, štýl, miesta, na ktorých som zatiaľ nebol alebo ma jednoducho prídu nakopať. Nech to znie akokoľvek bláznivo, chlapík z pracovnej schôdzky, na ktorú som prišiel po mojej krátkej filozofickej chvíli ma privítal: „Je dobré uvedomiť si, kde sa nachádzame a na chvíľu si zobrať čas, trebárs na zamyslenie.” Hneď som sa odfotil, či náhodou nemám niečo na čele napísané, keď tak trafil. Samozrejme, pýtal sa ma, či sa fotím na každom stretnutí. Vôbec som si neuvedomil moje seba fotenie. Tak zahanbene som mu povedal o čele. Zasmial sa, uistil ma, že na čele nemám napísané nič. K tomu doplnil, že v čítaní ľudí je profík, už z diaľky si všimol mini náznaky, že sa niečo deje. Vyhrnul si rukávy a zamrmlal niečo v zmysle, ako prišiel v správnom čase. Napriek môjmu filozofickému zamysleniu, nemal som pocit, že by mal mať náznaky čohokoľvek.

Hneď bolo jasné, že pán neprišiel kúpiť a ani nechcel predať žiaden objekt na bývanie, nastaviť developerský projekt, či investovať balík peňazí do nehnuteľností. Nikdy neukazujem svetu, ako sa v skutočnosti cítim, je to nepotrebné, často aj zbytočné, druhých to obťažuje. Ak mám mať pracovné schôdzky, tam riešime bývanie, veľké projekty, financovanie, investície alebo kreslíme nové nápady na papierový obrúsok.  „Jednoducho, niekedy sa zraníme od lásky, od neúspešného pokusu, podkopnutia, ale aj sami.”  Vyletela miestnosťou ďalšia jeho myšlienka, všetko som si zapisoval, robím to vždy. Pokračoval: „Zhadzovať zodpovednosť na druhého nemusí byť vždy správne, jednoducho, niekedy to môže byť zhoda okolností, inokedy sme jednoducho stúpili do blata. Jednoznačne platí, že môžeme byť v roli obete alebo toho, čo si povie, veď poďme to dať radšej dokopy. ” Nepýtal som sa ho, aký je dôvod, pre ktorý mi vraví múdrosti, moja zvedavosť bola zameraná na zistenie, prečo vlastne máme schôdzku.

Pýtam sa vždy priamo, šetrí to čas a aj zbytočné nepríjemnosti. Boli sme dohodnutí ohľadne poradenstva pri ďalšom kroku v práci s bývaním. Tak znelo pozvanie v emaile. Bežne robím poradenstvo, tak viem, čo sa odo mňa očakáva. Lenže tu išlo o mňa, ale tak trochu inak. „Čo tu robíme?” znela moja chladnokrvná otázka. „Ráno kričíme po deťoch, lebo nespravili, čo sme chceli od nich. Či na križovatke ti niekto nedal prednosť a potom ešte raz ? Alebo len ťa drží v šachu šéf, frajerka? Nedokážeme ovládať svoje emócie, strach, radosť, víťazstvá, prehry? Tam, kde sa máme prispôsobiť sa neprispôsobíme lebo naše egá nepustia, tam, kde sa nemáme prispôsobiť, prispôsobujeme sa, lebo je to ľahké. ” Nastalo ticho, chvíľku trvalo pokiaľ som myšlienku zapísal do môjho oranžového zápisníka. Ticho pokračovalo ďalej, zazerali sme po sebe, odchlipovali z čaju. Obaja sme vedeli, kto prehovorí prvý, prehrá, aj keď nešlo o žiadne víťazstvo.

„Ak chceš uspieť, musíš sa učiť aj od ľudí mimo tvojho biznisu (práce),” vyletela zo mňa myšlienka, ktorá sa ku mne dostala v roku 2015. Poďakoval som za múdre myšlienky a prerušil som ticho zo slušnosti. „Podľa všetkého bude treba písať aj dvakrát do týždňa, na ukončenie blogu, či prestávku nepomýšľať. Ak chceš byť naozaj dobrý, tak musíš byť ochotný napísať tisíce článkov. Nezabudni sa obklopiť ľuďmi, ktorí podporujú, posúvajú ďalej, tých ostatných si nevšímaj. Inšpirácie je kopa. Môžeš vytvoriť veľkolepé dielo, lenže bez tréningu to nepôjde.” To bola posledná  myšlienka, ktorú som si zapísal, odložil som oranžový zápisník a chcel som ísť späť do kancelárie.

Chlapík z mojej schôdzky bol Jožo, to je človek, ktorý mi ukázal cestu v dvetisícdvanástom a zmizol. Tentokrát sa vrátil zamaskovaný na nepoznanie. Vždy boli jeho myšlienky mimo tému, mal bláznivé metódy vyučovania. Poviem Vám, schôdzka to bola veľkolepá. Zakrátko sa k nám pridali všetci ľudia v kaviarni. Spôsobili sme chaos, presne tak, ako sa na schôdzke starých kamošov patrí. Každý z nás má okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú, nakopávajú a často sa v našich životoch zjavia nečakane. Zoberme si k sebe ich myšlienky, povedzme o nich svetu, napíšme článok, natočme video, majme polhodinový monológ s kamošmi v krčme. Nezabudnime, že všetko so všetkými súvisí a je poprepletané jemnými vláknami.

Byť pripravený.

Byť pripravený

Či chceme alebo nie, tam vonku je nespočetné množstvo príležitostí. Takmer 99% z nich nám utečie, často bez povšimnutia. Sme limitovaní tým, čo vieme. Naše vedomosti poukazujú na všetko, čo dokážeme rozpoznať, ten zvyšok nám uniká. O tom, či je niečo pre nás vhodné alebo nie sa dozvieme len tak, že to skúsime. Je známe, že nie všetko, čo budeme robiť, sa nám podarí. Vlastne, stačí, keď uspejeme v jednom.

Milión pokusov, hodín navyše, roky tréningu, štúdia, usilovnej práce, zlepšovanie, vynaliezavosť, ale samozrejme aj stovky pokašlaných maličkostí, odfláknutých tréningov, utečených príležitostí. Reč je o príprave pred tým, ako zažiarime. Mnohokrát je podceňovaná, vysmievaná. Lenže, čím lepšie sme pripravení, tým sa nám ľahšie tam vonku dýcha.

Podľa všetkého nie je možné byť pripravený na všetky situácie, ktoré sa nám za život udejú. Nakoľko počas ciest prechádzame rôznymi skúškami, ktoré nás majú odkloniť alebo uistiť v tom, čo robíme, či tam, kam smerujeme. Čo však možné je, je sem-tam si zobrať do ruky knihu, pozrieť video, či prečítať na internete článok alebo vyvolať schôdzku s človekom, ktorý je tam, kde chceme byť my. Vlastne, vzdelávanie je neskutočne potrebné k životu. Každému  z nás vyhovuje v inej forme, je čoraz dostupnejšie a takmer bezplatné. Nezabudnime na sociálne siete, len sa neobkopme peknými babami v bikinách, šťavnatým steakom, teda pokiaľ nemajú nič spoločné s našimi cieľmi.

Dať stranou mnohé maličkosti, aby vytvorili priestor pre nové vedomosti, činnosti, ktoré priamo súvisia s tým, kam ideme, respektíve, po čo ideme. Čím viac vieme, tým väčšiu šancu máme spozorovať nové príležitosti, alebo z tých starých vytvoriť niečo senzačné. Nikde nie je napísané, že nemôžeme prekonať svoje limity, zmeniť svoje správanie, návyky, okolie, vedomosti, výsledky.

Ľudia, ktorí dokázali uspieť majú mnoho spoločných čŕt, potvrdzujú to mnohé ich životopisy. Najznámejšia z nich je, že ich rodiny, ale aj okolie boli o nich presvedčení, že sa zbláznili. Napriek tomu nabrali odvahu, uspeli. Môžeme byť obklopený ľuďmi, ktorí si o nás myslia, že sme sa zbláznili alebo tými, ktorí nás podporujú. Taktiež tam vonku sú ďalší, ktorí usilovne trénujú, pokúšajú sa a taktiež vyhrávajú, kľudne sa s nimi spojme. Existuje mnoho spôsobov, funkčné je všetko, len nie všetko bude fungovať nám.

Čo teda máme spraviť, aby sme boli pripravení? Všetko, čo bude treba. Najmime si trénera, preštudujme všetky informácie, ktoré sú dostupné, obklopme sa ľuďmi, zmeňme prístup, začnime sa správať ako profesionáli, majme štýl, vyhrňme si rukávy, po večeroch trénujme, dajme na bok všetko, čo nesúvisí s našimi cieľmi, urobme prvý krok, druhý. Môže sa stať, že sa budeme usilovne pripravovať, odvedieme skvelú prácu, napriek tomu sa nám v určitých oblastiach nepodarí presadiť. Máme dve možnosti, buď to skúsime ešte raz, alebo rozbehneme niečo iné, len nie hneď po prvom nepodarenom týždni.

Skladačka

Skladačka

Je ťažko veriť ľuďom, ktorí na prvý pohľad vyzerajú, hm, všeliako, okrem reči a zvláštneho životného postoja na prvý pohľad nemajú nič. Vlastne, často majú za sebou prehru alebo už majú po krk svojho starého života. Motivácia, motív, dôvod prečo, ahá moment, môžeme ich nazvať ako chceme, majú jedno spoločné, vedia nás nakopať tak poriadne, aby sme sa rozhýbali.

Za každým bláznivým človekom je uletený sen a odvaha dosiahnuť ho.

Najpamätnejšia otázka, ktorá so mnou zatriasla bola od Joža, spýtal sa ma na jednej z našich pravidelne nepravidelných schôdzok, čo má byť na konci. Bleskovo som mu odpovedal Ferrari, kombajn a dom. K tomu som spustil niekoľkominútový monológ o každom z nich. Vtedy sa prvý raz na mňa lišiacky usmial a zamrmlal, že asi nebudem až také poleno ako vyzerám. Dodal, že to bude neskutočne bláznivá cesta.

Čim skôr začneme, tým skôr nám zostane viacej času na dezert.

Po pravde, nemal som žiadne tušenie o čom ten chlapík rozprával. Tiež som si nevedel predstaviť ako ja môžem dosiahnuť svoje najbláznivejšie sny, túžby, výmysly. Čo som vtedy mal, bola odvaha vykročiť a pustiť sa do neznámych vôd. Zvyšok je história, ktorú postupne schovávam do článkov, ktoré píšem.

Aspoň sa pokúsme.

Náhoda, šťastie, okolnosť, či nevedomosť ma priniesla  k ľudom, ktorí ma výrazným spôsobom ovplyvňujú, ukazujú akým byť, nebyť, či kam môžem zájsť. Píšem skutočný príbeh, v ktorom mám hlavnú rolu ja. Neviem ovplyvniť, či bude zajtra fúkať vietor s dažďovými prehánkami, ale viem, že ak náhodou, tak sa oblečiem teplejšie a zoberiem si so sebou dáždnik.

Ak robíme dobré skutky, nehovorme o tom.

V poslednom období lietam v nových úlohách, dostavajú sa ku mne ľudia, ktorým asistujem na ich nových začiatkoch. Učíme sa, ako nabrať odvahu, urobiť prvý, druhý, ale aj tristo-päťdesiatyprvý krok. Otvára sa nová kapitola mojich ciest, o ktorej začínam písať ďalšie príbehy.

Môžeme premeniť nemožné na možné, nedosiahnuteľné na dosiahnuteľné.

Tam, kde mi iní nedôverujú, druhí si ma najímajú, zaťahujú do príležitostí, ktoré majú zmeniť svet. Moje dni sa premenili na akési preteky. Ráno sa naháňam za východom slnka, nasledujú raňajky, obed a večera, medzitým všetkým som na cestách alebo v nejakej kancelárii, kde snívame, plánujeme, budujeme. Produkt, ktorý vytvárame, predávame je bývanie. V skutočnosti tvoríme seba, ideme za lepším životom, skúšame, kam môžeme zájsť.

Môžeme byť platený za odpracované hodiny, predané produkty, služby, ale aj za nápady.

Trpezlivosť, zameranie na proces, prístup, disciplína a brať život/prácu tak trochu s nadhľadom, ľahkosťou. Urobiť milión krokov navyše, uchmatnúť si svoj podiel z koláča. Obklopiť sa ľuďmi, uhnúť im z cesty, udržať v nich spoločnú víziu a sem-tam po nich umyť poháre. Byt flexibilný, vedieť sa ohnúť, zameranie na to, čo chceme, nie na to, čo nechceme. To, čo robím je pre mňa investícia za lepším životom. Investujem čas, vedomosti, prostriedky a samozrejme milión maličkostí. Vždy sa všetko vráti, len možno nie tak, ako očakávame, s tým by sme sa mali čím skôr zmieriť.

Disciplína je aj ísť von, keď prší, či sa nikto na nás nepozerá.

Tam vonku je mnoho príležitostí pre každého z nás. Dobrá správa je, že každý môže uspieť v tom, čo chce. Môžu prísť prehry, víťazstvá, sklamanie, ale aj radosť, nikto z nás nevie, čo bude, môžeme len predpokladať. Niekedy nás okolnosti na čas odstavia. Väčšinou preto, aby sme sa vrátili silnejší alebo to, čo sme robili nebolo pre nás. Nezhorknime, keď sa dostaneme k neúspechom, lebo tí z nás, ktorí sú už tam, kam chceme isť my, tvrdia, že vraj sa oplatí podstúpiť riziko a vyhrnúť si rukávy.

Nezabudnúť na chvíľu ubrať z plynu, či sa na chvíľu vydýchať.

To, čo teraz robím, o tom som pred časom sníval. Bol som presvedčený, že ak budem robiť na modrom projekte, možno aj zelenom, tak budem macher. Hm, neviem, čo by povedal môj kamoš Jožo na moje dnešné pracovné dni. Určite by si našiel niečo, za čo by ma zvozil. Na druhej strane som tu ja. Myslím, že sa oplatí stále snívať, mať vízie, bláznivé sny, lebo naozaj sa jedného dňa zobudíme a budeme žiť ten svoj vysnívaný život.

Článok je napísaný mojím pohľadom, verím že každý z nás ma svoj. Budem rád ak ten Váš pohľad si vymeníme na najbližšej schôdzke alebo emailom.

Druhá strana

Druhá strana

 

Predstavme si, že stojíme v boxerskom ringu a oproti nám je najlepší boxer. V publiku sedia naši známi, kamaráti, rodičia, fanúšikovia, ale aj sexi baby či chalani. Budeme venovať pozornosť  boxerovi/boxerke, aby sme mu/jej naložili, po prípade sa ubránili, či sa budeme usmievať na kamošov, pohľadom flirtovať s nápadníkmi?

 

V živote sa často správame, ako keby sme v ringu neboli, máme neskutočne široký rozhľad a ten nám často braní byť odborníkom v jednej konkrétnej oblasti. Zaujímame sa o všetko možné aj nemožné. Je to do istej miery pochopiteľné, informácie nás doslova zaplavujú. Žiaľ, v škole sme sa neučili, ako s nimi pracovať. Tým nenabádam, že netreba vedieť nič. Vzdelávanie je dôležité, no tak isto je dôležité nechať robiť ľudí v tom, v čom sú dobrí. Ja sa svojmu automechanikovi do práce nekafrem a keď on chce niečo odo mňa, tak to isté robí on.

“Nie všetko je na druhej strane rieky.”

Ľudia sa menia, keď sa stane niečo zlé, dobré alebo keď si nájdu správnu motiváciu. K tomu je dobré si povedať, kde teraz sme, ďalší krok by malo byť zistenie, či sme spokojní s tým, čo je. Keď áno, ideme ďalej, ale ak niečo v našich životoch škrípe, podľa všetkého s tým skôr či neskôr niečo spravíme.

“Už dnes máme okolo seba takých, ktorí nám prajú, ale aj takých, ktorí by nás najradšej udupali.”

Terajšie obdobie, ktoré je tam vonku, ale aj tu na sieťach, je nové, plné príležitostí, nových začiatkov, ale aj rýchlych koncov. Sme nútení naučiť sa, čo sa máme odučiť a čo nové naučiť. Vyhrnúť rukávy, zatiahnuť, inokedy povoliť. Skôr ako vlastní, nás podporia cudzí. Podľa psychológov je to spôsobené tým, že ľudia z nášho okolia vedia, odkiaľ pochádzame a oni nabrali odvahu po prvú métu.

“Sociálne siete sú príležitosti na prezentovanie seba, toho, čo robím alebo na flákanie.”

Musíme isť von ukázať svetu, na čom pracujeme, pokiaľ pracujeme. Použijeme všetko, čo použiť môžeme na propagáciu našich výtvorov, práce, seba. Možno budeme musieť odísť z miest, na ktorých pôsobíme, žijeme. Môže byť ťažké vystúpiť z davu a ísť do nových nepreskúmaných vôd. Lenže, tu si pamätajme, že mnoho ľudí, ktorí dožívajú svoje životy najviac ľutujú, že sa nepokúsili osloviť najkrajšiu spolužiačku, ísť za lepším vzdelaním, či neopustili svoje okolie.

“Nemôžeme plávať v novej vode so starými vedomosťami.”

Aj rodina, životný partner, najlepší priatelia nás môžu držať na miestach, na ktoré vonkoncom nepatríme. Spozorujeme to tak, že sa nebudeme cítiť dobre v ich blízkosti. Áno, je kruté tráviť menej času s rodičmi, nezavolať babke, alebo povedať svojmu životnému partnerovi: „Zlato, pozri, toto je príležitosť, do ktorej musím ísť, znamená to pre mňa veľa.“ Pri troche šťastia a zdatnej komunikácií dokážeme ľudí okolo seba nadchnúť pre naše vízie a pôjdu s nami. V prípade, ak by nešli, tak nech aspoň žehlia košele, neskôr sa im za to odvďačíme.

“Máme len dve možnosti: vystúpiť, stať sa hviezdou alebo pokračovať a stať sa hviezdou.”

Prehrajú všetci frloši, lenivci, mudroši, ktorí hovoria nie, lebo vymenili svoj bláznivý život za nudný alebo to, čo milujú za to, čo nenávidia, preto, aby nemuseli počúvať všetkých tých ostatných hundrošov, frflošov, mudrošov. Vyhrajú všetci tí z nás, ktorí vydržia, pôjdu za tým, čo chcú a na čas dajú na stranu všetko ostatné. Sem-tam sa stane, že na ceste zakopneme, či zašpiníme sa od blata. Lenže, aspoň si kúpime nové topánky, rifle, alebo košeľu.

Každý z nás žije svoj príbeh, ktorý môže zmeniť niekoho iného život. V niektorých prípadoch budeme nútený prejsť na druhú stranu rieky, inokedy bude potrebné vytrvať na tej našej strane. Usilovná práca, kroky navyše, neskutočný počet pokusov a výdrž môžu byť základné piliere obrovských životných úspechov. Vyhrajú všetci tí, ktorí sa podujmú na cestu, ktorá môže trvať päť, desať, šestnásť, dvadsaťštyri rokov.

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.