Cesta

Prečo to robím

25. marec 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Istý mladý muž chodí každú sobotu na vysokú skalu za mestom. Žiada tam sily svetov, aby mu splnili želanie. Prechádzajú týždne, mesiace. Z mladého muža sa stáva života skúsený chlap. Jeho prosby doteraz neboli vypočuté. Až v jednu sobotu sily svetov už nevydržali a postavili sa pred neho: „prosím ťa, stav na ten jackpot, inak ho nevyhráš”.

Ja beriem život tak, že tam vonku sú možnosti. Niektoré sú tu okolo a je dobre s nimi dačo urobiť. Príležitosti je však mnoho. Nie každú vidím. Pre mňa staviť na jackpot, je ísť von, ukázať svetu moje pohľady, myšlienky. Aj s tým riskom, že budem nepochopený, či ma niekto vysmeje.

Jednu z príležitostí, ktorú vidím okolo seba je život. Potom ďalšiu vnímam pohyb. Povedali mi športuj, ukazuj to svetu. Nie len pre svoje výkony, ale pre to čo vidíš. Možno niekoho inšpiruješ a niekto sa k tebe pridá.

Blogovanie je spôsob, ktorým komunikujem so svetom. Písané slovo, fotografia a v neposlednom rade videá. Celé to postupne do seba zapadá. Všímam si čo za zmienku stojí, čo nechať tak. Vnímam, že môžem tvoriť, dokumentovať to, čo sa deje okolo mňa.

Približne po roku blogovania o cyklistike a horách som pochopil, že to má zmysel. Prišli prvé náhodné stretnutia v horách, ktoré zvyčajne začali: „ty si ten chalan z internetu..”

Azda najdôležitejšie čo vďaka tomu vzniká, je spoznávanie ďalších nadšencov, ako som ja. Vytvára sa okolo mňa komunita. Spájajú nás hory, šport, bicykel, blogovanie, pohyb.

Verím, že to čo robím dáva ľuďom okolo mňa zážitok, inšpiráciu, energiu. Vďaka pravidelnému blogovaniu posúvam informácie do sveta. Ak sa niekto ku mne pridá, alebo pôjde sám to už neovplyvním. Vlastne áno, tým že budem ďalej pokračovať vytváraním niečoho, čo dá zmysel nielen mne, ale aj ďalším.

Nie je to všetko len o športe. Sem – tam si spolu zajazdíme. Prehodíme pár viet, či sa len podporíme : „páči sa mi to”. Niekedy nepraje počasie, inokedy algoritmus na internetoch, nesprávne spracujem tému, alebo netrafím čas. Celá snaha je fuč.

Sú dni, keď treba vyfúknuť. Tak isto, bude treba zaťať zuby. Držať sa plánu, aj keď sa na to nebudem cítiť. Život je záhada. Kto vie prečo sa niektoré veci dejú tak, ako sa dejú. Lenže mám pocit, že možno nie je potrebné všetko poznať, vedieť.

Nie je už neskoro? Veď to robí už každý. Možno. Neviem. Skúšam. Stojí to hrozne veľa času. Strihania, tréningov, lenže ten čas prejde tak či tak.

Prečo hrať? Možno nevyhrám. Tu však ani o výhru až tak nejde. Vlastne, ani neviem čo tá výhra je. Keď však budem ležať doma na gauči, tak sa nič nestane.

Keď budem ticho, neukážem ďalším čo vidím. Ono sa to možno nezdá. Len okolo nás je mnoho ľudí, čo chcú fandiť, sledovať, byť s nami alebo len tak vidieť niečo spoza monitora.

Jackpot je zámienka ísť niečo urobiť. Pre niekoho je to natočiť video, niekto ide do fabriky, niekto na úrad, ďalší riadi firmu, alebo ide hrať do divadla.

Pre mňa je jackpot vybrať si seba. Pokúsiť sa niečo vyrobiť, vytvoriť a nejakým spôsobom ukázať svetu. Výhru vnímam ako urobiť ďalší krok potom ďalší. Ako to máš ty?

Ja ten život žijem

25. február 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nikam nechodí, nič nerobí, nič nemá, nie je môj typ… je starý. Ono tých vetičiek som už počul všelijakých. Priznám sa, že mnohé ma zabrzdili, vykoľajili. Úplne rozumiem, že nie každý sme „šálkou kávy” pre každého, ale netreba zabúdať, že každý máme city, aj keď sa to nezdá.

Nachádzam sa v Nevidziansko – nemčinianskej hore. Odbáčam doľava. Doprava. Pokračujem rovno. Zvážnice sú vidieť, že treba sa poriadne pozerať pred seba. Majú dačo za sebou a poriadne dlho tadiaľto nik nešiel.

Prichádzam k čistinke. Žiadne výhľady. Predo mnou sú stromy, tie však už vyššie nejdú. Znamená to len jedno, som pri nej blízko. Vedel som o nej už nejaký ten piatok. Chystal som sa sem prísť pozrieť azda dva roky.

Na mapách som nenašiel žiadnu cestu. Tak som sa na to vykašľal a dal som ju do zásuvky k priečinku: „možno raz”.

Dobrica je najvyšší vrch Mochoveckej ceriny. Vidieť ju z diaľky, je dominantná napriek svojím útlym rozmerom. Jazdím pod ňou na ceste, keď idem vedľa Mochoviec. Krásne vytŕča a zazerá na mňa.

Taktiež jazdím okolo nej na horskom, keď som v hore. Hora je malá. Je tam pár pekných zvážnic, kde sa dá jazdiť. Veľa vysokej zvery, má to tam horský nádych. No a keď sa mi nechce ísť jazdiť na Tribeč, tak naháňam kilometre niekde tu.

Som tu, hore. Trochu sa tu mocem. Sú tu menšie výkopy, vychodené chodníky od srniek. Dve čistinky, kde sú výhľady. K jednému z nich idem. Prechádzam kríkmi, tlačím seba a aj bicykel. Vidím ich.

„Ooo áno”. Žltá rúra, ktorú je vidieť zdola z cesty. Výhľady na elektráreň, Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy. Len tak tu stojím, potichu, obzerám sa, usmievam sa, sem – tam niečo odfotím, zabrblem niečo pre seba.

Napĺňa ma tu pocit, pre ktorý som sa dal na bicyklovanie. Žiadne kilometre, segmenty, čísla, prevýšenia. Len spoznávanie miest, ktoré sú okolo mňa. Zvyčajne bez máp. Len tak niekde odbočím.

Cítim voľnosť, ľahkosť, nadšenie a pokoj. Sú to pocity, ktoré som už poriadne dávno necítil. Nie neklamú, hovoria pravdu. Je taká, že som bezcieľa niekam odbočil, potom ešte raz. Všimol si, že kde končia stromy. Vyšliapal jedno, dve krátke stúpania a zrazu Dobricu presúvam z priečinku „možno raz” do „splnené”.

Mám rád dlhé vzdialenosti, husté lesy, náročné úseky, prevýšenia, technické miesta, výhľady, prekonávania. Taktiež ma baví, keď niekde takto bez mapy odbočím. No nie vždy vidím výhľady. Prichádzajú aj dni, keď som v slepých miestach. Cesty ďalej nepokračujú, alebo sa otáčam, lebo to ďalej nejde.

Život a bicykel sú pre mňa to isté. Ide o „ooo áno” momenty, ktoré sa striedajú s „do kelu, sem teda už viac nie”. Je to súhra malých nepodstatných a často nudných chvíľ, ktoré keď sa však spoja do celku dávajú zmysel. Niekedy hneď, inokedy ich ukáže až čas.

Pre mňa je žiť život rozhodnutie napriek okolnostiam, zlomeným srdciam, kostiam, zamrznutým úsmevom, sychravým obdobiam, neznámym cestám.

Budú dni, keď pôjdem ďalej potichu. Prídu však aj také, a ja si budem môcť zakričať „ooo áno”. No nie všetko sa mi splní. Nemám šancu spoznať každé zákutie, vrchol, výhľad, ktoré sú okolo mňa, či tam ďalej. Teraz len viem, že mám ísť ďalej.

Cesty

1. január 2026 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pozerám svoje staré videá v telefóne. Dostávam sa k úplne prvému, ktoré som natočil v roku 2018 na vtedy novú GoPro Hero 6. Pamätám si takmer celý deň. Vonku pršalo, mne sa nič nechcelo. Pes po mne skákal, že by bolo dobre isť von. Lenže ja som pozeral návody ako sa natáčajú videá a ovláda kamera. Poobede prestalo pršať. Hovorím si, je čas ísť von. Vyskúšam tipy pri natáčaní videa, vyvenčím psa a aj seba. Vonku bolo blato, fúkal vietor a bolo aj dosť chladno. V tom období som začínal s behom, takže nejaké krátke úseky som aj pobehol. Vždy len tak, aby to nebolelo.

Pes bol spokojný, že bol vonku. Ja tiež, veď po chvíli na čerstvom vzduchu sa lepšie funguje. Aj tak to bola nudná nedeľa človeka, ktorý sa pofľakoval životom. V hlave som mal kopec výhovoriek, že na nič nie je čas a sťažoval som sa na všetko. Necítil som sa nijak špeciálne. Nebol to deň, keď sa niečo zlomilo. Nič som neočakával od videa. Žiadne plány neboli na stole. Len som skúsil niečo na prvý pohľad bezvýznamné vytvoriť.

Ten deň si pamätám hlavne preto, že som šiel von a začal pokúšať vidieť veci inak ako doposiaľ. Skúsil som spomalené zábery, zrýchlené časozbery oblohy, protipohyb psa, nejaké filtre. Usmievam sa s akou nevedomosťou som vstúpil do tejto oblasti sveta.

Prešlo veľa týždňov, mesiacov pokiaľ som si vybudoval návyky na pravidelný pohyb, tvorbu. Možno ešte ani dnes ich také nemám ako by som chcel, aby boli. Prišli víchrice, lenivosť, strata horizontu, ktoré ma spomalili, odstavili.

Nepozerám sa dozadu preto aby som fňukal. Pozerám sa, pretože jedno malé rozhodnutie, ktoré na prvý pohľad ani nebolo rozhodnutie zmenilo neskutočne veľa. Ja som v tom žiadnu príležitosť vtedy pri zapnutí kamery nevidel. No videá a šport idú v mojom živote ruka v ruke od toho to momentu. Samozrejme to nezačalo hneď, ale potichu, postupne.

Nedovolím si tvrdiť, že poďme všetci behať a točiť videá. To určite nie. Nie je to pre každého. Príležitostí je kopec. Takmer 99 % si nevšimnem. S tým zvyškom je aj tak veľká šanca, že nespravím nič.

Moje blogy možno nie sú perfektné. Videá sú taktiež ďaleko aby boli skvelé. Obľúbenosť mojich príspevkov na sociálnych sieťach lieta hore – dole. Ja mám v hlave len pomyslený rebrík, ktorý staviam s tým čo vidím v tejto chvíli okolo mňa. Robím to už nejaký čas.

Rok 2025 bol pre mňa jeden z najťažších rokov. Zlomilo sa toho viac než dosť. Cítil som sa ako na striedačke. Čím viac snahy a energie som dával do života, aby sa niekam pohol, tým viac bolesti dával život späť. Bolo už príliš neskoro pokiaľ som si to ako-tak priznal.

Teda okrem blogovania, tréningov a taktiež organizovania spoločných mtb výjazdov. Tie mi dali taktiež zobrať, ale aspoň veľa energie, radosti a zážitkov dali späť.

Napriek tomu však nemám odvahu hodnotiť celý rok. Vôbec neviem ako sa na to celé mám pozerať. Nejdem si dávať ani falošné nádeje. Tých bolo už dosť. Tiež bolo veľa dní, keď sa už nedalo a aj tak som šiel ďalej.

Ak na chvíľu zabudnem na bolesť, ktorá bola hlavným hrdinom dvadsať päťky, tak sú tu dve dôležité veci, ktoré si začínam uvedomovať. Ticho a na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia budú hlavným hrdinom na ďalšie obdobia. Nie však hoci akým.

Ticho vo mne prináša odpovede, necháva ma zamyslieť sa. Dovolí mi spracovať mnoho nevedomostí, či ma nechá len tak plávať niekde blízkych, ale aj ďalekých vo svetoch. Nabáda ma aby som sa pýtal, pozoroval.

Čím ďalej si uvedomujem, ako mi vonkajšok berie pozornosť a tým aj môj vnutorný pokoj. Či sú to upozornenia od správ, televízia, siete, všelijaké ďalšie návnady. Nepotrebujem byť stále on-line, dostupný pre svet, odpovedať na nekonečné správy, vedieť všetko čo sa deje okolo, ale aj tam ďaleko.

Hovorí sa, že novodobá mena nie sú peniaze, ale pozornosť. Všímam si, že niečo na tom bude. Čím viac si ju strážim kam smeruje, tým viac pokoja cítim v sebe. Verím, že ticho v mojom vnútri je základný kameň lepších zajtrajškov.

Nepodstatné rozhodnutia prinášajú so sebou kľúče k dverám, ktoré som ani netušil, že môžem otvoriť. Ale aj k ďalším príležitostiam, ktoré nie sú pre mňa viditeľné na prvé pohľady. Vedia meniť život, životy a možno aj všetko. No tiež nemusia zmeniť vôbec nič.

Nemám návod na život, aj keď som myslel, že mám. To, čomu som veril doteraz, je rozdupané a asi aj preč.

Tuším však, že pohyb, pokračovanie aj keď sa už nedá, či to bolí viac ako je únosné má väčší zmysel, ako si často môžem myslieť.

Ešte ak si dovolím nájsť pár chvíľ na ticho v sebe. Urobím malé rozhodnutie, ako napríklad, že fotka z lesa môže ísť na siete ako zostať v telefóne. Veľa sa môže zmeniť. Možno nie teraz, ani zajtra. No ten čas prejde aj tak. Tak prečo to neskúsiť?

Rozhodnutia, ktoré robím neviem čo prinesú a kam ma zavedú. Nie vždy čo si naplánujem sa aj podarí. Život sa deje, žije, dvere sa otvárajú, zatvárajú. Ticho je vo mne. S ním aj veľa odpovedí. Lenže na to, už musím nájsť odvahu ponoriť sa a počúvať.

Medzi nebom zemou

29. november 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zažívam rôzne situácie, príbehy. Pamätám si, keď som reagoval, vybuchoval, kričal, obviňoval. Aj dnes sa prichytím, len zvyčajne je takých situácii menej ako viac. Snažím sa pozorovať, dýchať, nechať všetkému čas, priestor, alebo idem na tréning.

Niekedy, ako tam chodím svetom dostávam sa k situáciám, ktoré prinášajú so sebou lekcie. Občas sa snažím takéto lekcie potlačiť, nepripustiť si ich. Nakoľko, nie každá z nich sa mi páči. Aj keď sú mimoriadne dôležite a nesú zo sebou dôležitý odkaz. Možno aj do budúcich dní, o ktorých ešte neviem, že by mohli prísť. Nie všetkému chcem rozumieť, nie všetko chcem poznať. Čo chcem vedieť, je kedy reagovať, ako reagovať a čo nechať plávať.

Robím rozhodnutia, vyberám si s kým chcem tráviť čas, čo robím, ako sa flákam, čo budem jesť. Veľmi veľká časť z toho čo robím sa neskôr ukáže, že to moc správne nebolo. Sem tam si poviem, že oplatilo sa. Viac sa riadim emóciami ako logikou. Vnútorný hlas sa počúva ťažko. Nie vždy je mu ľahké uveriť. To by mohol byť jeden z dôvodov, pre ktorý je viac toho nesprávneho ako správneho. Ak niečomu verím, tak je prepojenosť medzi jednotlivými životnými etapami. V každej jednej z nich ide o niečo iné. Na konci dňa, do seba aj tak zapadajú.

Často sa viem zamotať do takých stavov, že nie je od nich návratov. Teda tak sa zdá na prvý pohľad. Dávam druhým milión šanci. Sebe o dosť menej, som na sebe prísny. Namýšľam si nádherné príbehy, hľadám výhovorky, pre ktoré mám byť práve v tejto chvíli tu. Čo keď to je všetko klamstvo? Také klamstvo, ktoré ma chce ochrániť aby som niečo s tým spravil. Možno len maličkosť, roztočiť pomyslené koleso. Alebo nečinnosť má ochrániť od niečoho.

Chcel by som vyriešiť všetky skúšky sveta, pomôcť známym aj menej známym. Vedieť zastaviť náročné časy. Lepšie si užívať skvelé časy.Niekedy vedieť čo si druhy myslia a čo je za ich konaním. Aby som vedel. Na druhej strane som rád, že neviem. Ľahšie sa tak ide svetom. Viac sa mi páči zvedavosť. Vtedy vznikajú nové priateľstva, utužujú sa staré. Každý z nás by asi mal objaviť svet podľa seba. Veď aj tak na konci dna si môžeme o tom povedať, vymeniť poznatky, skúsenosti.

Mam rad, keď sa jeden druhého potlačíme, pomôžeme. Je fajn nezábúdať aj seba. Všetky tie maličkosti, ktoré sa dejú nie sú vždy podstatné. Niekedy sa staví na celok, inokedy na jednu časť. Život je záhada, nepoznám čo sa tu mám naučiť, zažiť, skúsiť. Medzi nebom a zemou sme mi ľudia, čo tu žijeme svoje príbehy najlepšie ako vieme. Vekom dozrievame, máme lepší rozhľad, skúsenosti, no tak isto vieme spraviť prešľap. To čo sa môže javiť ako prehra, môže byť víťazovo. Nech je to akokoľvek, až na konci etapy, alebo tej ďalšej pochopíme, či to malo zmysel.

Uveriť

20. január 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Sny a strachy

21. október 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri písaní článku som sa dozvedel, že “zdieľanie” je nespisovné slovo. Správne je používať rozširovať či deliť sa. Spisovatelia majú pravdu, písanie poukazuje na jazyk z iného uhla. Vlastne písanie je forma komunikácie, ktorá núti pozerať sa na svet tak, že nie je len jeden názor správny. Možností je vždy viac. Jeden z mojich najobľúbenejších autorov dokonca navádza všetkých, čo píšu, aby vo svojich dielach nepoukazovali na možnosti a nechali na čitateľov, aby si našli svoje.

Netuším, či je všetko dokonalé alebo sme súčasťou obrovského chaosu. Čím viac kráčam po pomyselných cestách za poznaním, tým viac ma obklopujú myšlienky, že nie je všetko tak, ako sa hovorí, píše či poukazuje. Vždy je pravda na miestach, kde ju na prvý pohľad nezbadáme. Vlastne nie vždy je život o tom, kto z nás má pravdu. Hádok je tam vonku viac ako dosť. Ničia ma a nie vždy vedú k výhram, poznaniu, urovnaniu, ale aj zmiereniu s druhými. Možno by sa hodilo viac používať slovíčko tolerancia, namiesto nezmyselných škriepok.

Situácie, ktoré mi nakopávajú zadok zažívam v práci, na stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na miestach, kam idem. Jedná sa o záblesky, aha momenty, otvorenia pomyselných dverí, či potvrdenia, že to, čo robím by mohlo byť správne alebo nie. Veľkú časť článkov venujem práve týmto témam. Sú písané zvyčajne vo všeobecnosti. Tým si nechávam otvorené zadné vrátka, lebo čo keď prídem na to, že to mohlo byť aj inak.

V pondelok ráno sa ku mne dostala myšlienka, ktorá poukázala, že by jedno z mojich presvedčení mohlo mať odlišný pohľad. Som veľkým fanúšikom vízií, snov, cieľov. Pravidelne pracujem na zozname vizualizácií, ktorý slúži ako akési vodítko tam vonku, ale aj keď strácam pohľady na horizonty, nevidím svetlo na konci tunela či odbočím do nesprávnej uličky. Verím, že predstavivosť, snívanie, taktiež plánovanie majú obrovský vplyv na naše ďalšie činy, rozhodnutia. Istý T. Ferriss sa ma pokúšal pri rannom cvičení upozorniť, že možno nie je až také dôležité mať len sny a vízie. Naznačil, že je veľmi dôležité poznať svoje strachy. Dotazovať sa, čo sa bude diať, ak sa stanú skutočnosťou a čo môžeme urobiť preto, aby sa nestali (odkaz: TU).

Na začiatku pri otváraní kapitoly vzdelávania nám bolo povedané, že si máme vyznačiť ciele, sny a olepiť si ich všade naokolo. Aby sme ich mali stále na očiach a keď sem-tam stratíme dôvod, pre ktorý pracujeme, tak hneď bude na očiach. Stretávam ľudí, ktorí majú svoje plány, ciele, vízie v hlave, v diári, na nástenke, v knihách snov. Funguje všetko, len každému z nás niečo iné. To je viac, ako fakt. Takže nič ma do toho, čo sa deje na druhom stole.

U nás v práci to funguje tak, že všetko sa začína a končí na papieri. Pretože mnoho skvelých myšlienok, ak sa nezachytí, končia nevedno kde. Samozrejme treba podotknúť, že je veľmi dôležité rozkrútiť pomyselné koleso. To znamená, robiť, tvoriť, pokúšať sa, hľadať možnosti. Tak ako sa zapisujú nápady, ciele, plánovanie, súčasť celého systému by mali byť aj plusy mínusy, prekážky, ale aj finálne stavy.

Zatiaľ o živote netuším takmer nič, mám veľmi málo rokov a skúseností, aby boli robené vyhlásenia o tom, čo je správne a čo nie. Môžem sa domnievať, hľadať, obzerať, utvrdzovať v tom, čo sa deje okolo. No tak isto viem, ak zostanem na mieste a budem tvrdiť, že iba jedna vec je správna alebo tieto pravidlá sú platné, môže sa stať, že prídem o viac, ako získam. Preto by mohlo byť dôležité vnímať maličkosti okolo, aby si každý z nás vyskladal svet podľa svojich najlepších predstáv. Možno stačí vytlačiť obrázok, nakresliť cestu, zistiť svoj najväčší strach a trebárs povedať o tom najlepším kamošom. Hm, ten zvyšok sa zapíše do histórie, alebo to celé zmietne najbližší letný dážď.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - vízie - Všetko

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Pracovné schôdzky

5. február 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Neznášam mať plný diár a desiatky pracovných schôdzok za deň. Dva-tri dni v kuse lietam, lenže ďalšie pracovné dni nedokážem robiť nič. Hľadám spôsob, ako dobiť energiu. Vtedy sa uťahujem do kúta a chcem byť sám. Keď mám pracovné schôdzky, nedokážem sa venovať iným činnostiam.

Stav tvorby je pre mňa dôležitý. Ten pocit, ktorý sa dostaví hneď po vytvorení videa, článku, predaja, vykonanej práce, porade s tímom, nájdenie riešenia či po prekonaní vlastného strachu, to ma posúva vpred k ďalším krokom. Mám rád, keď sa musím prekonávať, organizovať, plánovať, vytvárať a pracovať na tom, čo ma baví. Je dobré vedieť, čo posúva vpred a čo má opačný efekt.

Tým, že dnešná doba poskytuje mnohé vylepšenia, dostávame sa do pozície, že za menej času stihneme viac. Teda, ak pochopíme, ako všetko funguje. Zo začiatku sa môže zdať, že je toho oveľa viac, lenže hneď ako si nájdeme spôsob, ktorý vyhovuje nám, všetko sa zmení. Nezabudnime, nové vylepšováky sa je potrebné naučiť používať. Najjednoduchší spôsob je tu (odkaz).

Čo sú tie vylepšováky?
+Vlastné on-line portfólio – miesto, kde ukazujeme, na čom pracujeme
+ vlastný blog – miesto, kde zverejňujeme svoje názory, pohľady, myšlienky, vízie
+ vlastná šou – krátke videá, v ktorých ukazujeme našu prácu, život
+ podcasty – zvukové záznamy našich rozhovorov
+ sociálne siete – miesto, kde pútame pozornosť, spoznávame nových ľudí
+ programy, aplikácie, úložiská na zefektívnenie práce
+ mobilný telefón – nahrávacie štúdio, skener, merač takmer všetkého, s internetovým pripojením neobmedzených možnosti

Týchto pár slov má slúžiť na pripomenutie, že to, čo nosíme so sebou vo vrecku alebo v kabelke, nie je len na flákanie, zábavu, ale aj na vytváranie príležitostí, hodnôt a možností dať o sebe vedieť ďalším. Pretože možno tam vonku je niekto, kto práve hľadá to, čo máme my.

Mať pracovné schôdzky dnes už nestačí, no sú stále dôležité. Mnoho príležitostí si práve na pracovných schôdzkach vydiskutujeme. Tak isto je dôležité používať vychytávky ako sú: vlastný blog, sociálne siete, vlogovanie, aplikácie na zefektívnenie práce. V neposlednom rade, ak pochopíme ich silu, môžeme pracovať trebárs aj z pláže. Nezabudnime, že svet napreduje neustále a možno by bolo s ním napredovať taktiež.

Rýchlo alebo pomaly

29. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pri jednom z pracovných rozhovorov som si uvedomil, že chalan o generáciu skúsenejší premýšľa, koná úplne odlišne ako ja. Hrá všetko bez rizika a na istotu. Vôbec nechce ísť von so svojimi nápadmi, jeho taktika je jasná, vydržať, veď nejako sa dostanem k cieľu. Sem-tam spraví niečo navyše.

Rýchlosť, pomalosť, generačné rozdiely, myšlienkové vzorce, viera, poznatky a kopa pokašlaných pokusov, pošramotené sebavedomie a v horšom prípade rozkopané ego. Samozrejme, prehry bolia, len ak prestaneme, tak sa nedostaneme nikam. Neviem, čo je správne pre každého, ale ničnerobenie, nekonanie a ešte k tomu neprispôsobivosť, zatvorené myšlienky môžu byť mimoriadne nebezpečné.

Mnohí z nás sa vždy budú pozerať na mincu zo svojej strany. Chodíme do práce, všade samé účty, navádzanie, aby sme kúpili lepšiu dovolenku, produkt, auto, bývanie, veci a ešte od nás chce niekto, aby sme chápali toho druhého. Uff ,tak to asi nie.

Životné tempo máme nastavené dnes vo vyšších obrátkach, na druhej strane sme obklopení technológiami, ktoré nám zjednodušujú naše každodenné kroky, pohyb, prácu, život. Lenže nie každý z nás je ochotný prijať nové “vychytávky” dnešnej doby. Lepšie povedané, mnohí z nás ani len netušia, že tam vonku je “niečo”, čo by mohlo zjednodušiť naše životy.

Informácií je tak veľa, že orientácia v nich nie je jednoznačná. A stále platí, to, čo bude fungovať nám, tým druhým nemusí alebo opačne. V každom prípade, odmietanie alebo skákanie od vychytávky za vychytávkou môže spôsobiť zrútenie (nášho vlastného) systému. Pohybujeme sa obrovskou rýchlosťou, byť na všetkých miestach naraz chce obrovskú dávku rozvahy, plánovania, skvelý tím okolo seba a schopnosť filtrovať informácie.

Každá generácia je niečím špecifická. Priniesla do svojej doby “vychytávku”, ktorou ovplyvnila životy ďalších generácii. Preto platí, že skôr narodení majú skúsenosti a tí neskôr narodení majú iné pohľady. Je nevyhnutné spájať sa a nie súperiť. Tam vonku je mnoho príležitostí, aby sme si každý postavili svoj mrakodrap bez toho, aby sme si museli brať navzájom tehly.

Naozaj neviem, či je život krátky, pomalý, dlhý alebo neviem aký. Ale čo začínam ako-tak tušiť, že je mojou povinnosťou jednať, pohybovať sa, stúpať vedľa, robiť chyby, kaziť, to je jediný spôsob, ako sa posuniem dopredu.

Mnohí z nás nemáme ciele, bojíme sa výziev, hráme na prežívanie a už vonkoncom sa nepohybujeme za naše hranice možnosti Možno nám nechýba motivácia posunúť sa vpred, ale skôr sa pohybujeme v móde prežitia. To nás stojí obrovské sily a nedokážeme sa vytiahnuť vpred.

Prosím, nežime rýchlo a už vonkoncom nie pomaly. Nájdime si svoju vlastnú rýchlosť, je úplne jedno, aká generácia sme. Možností máme všetci a možno stačí, keď začneme tu (ODKAZ)

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

8. január 2020 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni. Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter