Type your search keyword, and press enter

Inšpirácie

michal_botansky_bloger_inpiracie

Máme mnoho možností, ciest. Funguje takmer všetko, no nie všetko bude fungovať aj nám. K tomu je život záhada a ľahko sa ukazuje prstom na druhého. Ako tak chodím svetom pripomínam si aj takéto vetičky. Možno nimi nezmením svet, ale možno seba v tej konkrétnej situácií keď o niečo ide. Vlastne vždy o niečo ide. Bavíme sa o dobe, prekážkach, náročnosti, ale aj výhodách, možnostiach ktoré máme okolo seba. Za posledné obdobie dostávame v celku viac výziev. Život sa stáva tak trochu náročnejším. Lenže vie rozprávkovo odmeniť.

Na konci dňa chceme mať niečo uzatvorené, dotiahnuté, vyrovnané a cítiť pokoj. Teda aspoň zvyčajne, keď ide život aspoň trochu podľa predstáv. Nie vždy je to možné. Každého z nás niečo ťahá, trápi, nadchýna. Čo je správne, inak by bol život nudný a asi by sa nezmenilo nič. Na nudnom živote nie je nič zlé. Len nie som si istý, či je to najsprávnejšia voľba ktorá sa nám ponúka.

Nie je to tvoj príbeh, nechaj to tak, nerieš, nestaraj sa. Nevieš čo všetko je za tým. Ďalšie teoretické poznámky, ktoré nie sú na škodu vedieť. Mám rád podobné slovné spojenia, takmer vždy pomôžu. Ľahko je vstúpiť do situácie a premeniť ju na prestrelku názorov. Na konci sa odnáša trpká chuť v ústach, alebo pocit mal som pravdu. Nie vždy pravdu musíme mať. Mne sa viac páčia poznatky, ktoré sú za tým. Tak isto nie všetko mám vedieť.

Majstrovské dielo dať na stranu vlastné emócie a konať, riešiť, hľadať. My ľudia sme leniví, ale aj sebeckí, teda veľká časť z nás. Aj keď pomáhame druhým, robíme to zväčša pre seba. Chceme hovoriť o sebe, hľadáme spojitosti v tom čo počujeme aby sme mohli povedať: “ aj mne sa také stalo”. Následne máme rozhovor, kde jedna aj druhá strana hovorí o sebe. Je potrebné sa baviť o tom čo nás spája, len sú aj vhodnejšie spôsoby. Ak si budeme hovoriť o tom zlom, vyčítať druhému chyby, je dosť možné, že aj ten druhy nám bude vyčítať chyby. Čo sa stane ak budeme v takomto vzťahu päť, desať a viac rokov. Aký trvácny a pevný vzťah môže vzniknúť. Asi bude lepšie zamerať sa na podporu druhého a na to čo sa nám páči.

Posúvanie latky

Posúvanie latky

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.

Uveriť

Uveriť

V pondelok sme boli vyberať nové okuliare. Rozhodovalo sa medzi odvážnymi a konzervatívnymi. Boli vybrané tie, v ktorých sa cítil pán najlepšie, boli takmer totožné s tými, ktoré mal predtým. Pristali mu, tak isto k jeho pracovnej pozícií, ale aj veku. Ten istý pán, ktorý sa rozhoduje mimoriadne konzervatívne a ukecať ho na akúkoľvek zmenu je takmer nemožné. Zaujímavé je, že v živote stavil na risk a nie na istoty. Vlastne uveril, že môže.

Okolo nás je kopa ľudí, ktorí svojim príbehom, resp. činmi dokážu inšpirovať celé generácie. Na prvý pohľad pôsobia neutrálne, ich vodcovsko – líderské schopnosti schovávajú. Nie preto, že sa hanbia, ale preto, že vedia kedy zasiahnuť a kedy nechať rozhodovať iných. Trávenie času s nimi je jedinečné. Jemnými vetičkami vedia otvoriť dvere, nechať prejsť, ale aj poďakovať a nechať ísť druhých vlastnou cestou.

Často sa môže zdať, že všeobecné rozprávanie je neúčinné, nezaberá a k tomu tam vonku je k ničomu. Čiastočne sa to zdalo aj mne. Pokiaľ som nezačal spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú odo mňa vzdialený milióny svetelných rokov v dosahovaní životných mét. Akékoľvek inšpiratívne rozprávanie, nenápadné vetičky, ktoré sa spoja s prácou, resp. tvorením, môže mať obrovské vplyvy na mnohé životné oblasti.

V minulosti som sa snažil dať dokopy zopár návodov, v ktorých bolo presvedčenie, že by mohli fungovať ( Odkaz ). Určite fungujú, no nebudú pre každého. Čím ďalej začínam byť presvedčený, že sú medzi nami jedinci, ktorí nepotrebujú naozaj nič k tomu, aby sa vydali na svoju vysnívanú cestu a potom sú tu takí, ktorí potrebujú vzdelávanie, študovanie, inšpiráciu a možno o niekoľko rokov niečo spravia. Ciest je mnoho, tak isto našich možností. Budú fungovať všetky, len nie všetky budú fungovať nám a možno nie hneď.

Úsilie, snaha, všímanie, pokora, pozorovanie, riskovanie, obklopenie sa ľuďmi, ktorí majú ťah na bránu a akési dozretie s kombináciou nájdenia vlastného štýlu, cesty, poznatkov nie sú zárukou žiadneho životného úspechu. No môžu nás zaviesť na miesta, na ktoré by sme bežne nešli, donútiť robiť náročné rozhodnutia. Môžeme byť konzervatívni, no tak isto môžeme staviť na riziko, nielen v kasíne, v práci, ale aj doma či vo vedľajšom projekte popritom všetkom. Podľa všetkého, menovatele úspechu popisujú múdre knihy veľmi podobne, no len v našich myšlienkach majú odlišné významy. Tým nevyzývam na vyvyšovanie sa, skôr opačne. Pretože človek, ktorý dnes pôsobí ako srandista, zajtra alebo o niekoľko rokov môže byť kráľom zeme (samozrejme tej pomyselnej). Aj preto čoraz viac vidím dôležitý význam v spoluprácach a nie až tak v súťažení.

Hecovačky

Hecovačky

Mám rád “hecovačky”, hlavne tie, ktoré nás ťahajú hore. Patria k životu tak, ako situácie, ktoré nás robia lepšími, silnejšími, ale aj ľudskejšími. Najčastejšie si ich uvedomíme, keď spomíname na spoločné zážitky.

Sedím na rannej káve a pristihnem sa, ako hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť. Taktiež ako mám všetkého plné zuby a cítim, ako nastal čas ísť ďalej. Za posledné obdobie to bolo druhýkrát, čo zo mňa vyletela podobná myšlienka.

Chcem niečo vybudovať, teraz je nepodstatné, čo to je. Na konci monológu som si popod nos zafrflal, aj tak je to hlúposť, o čom tu vravím. K tomu toho druhého asi aj tak nezaujímajú moje reči.

„Nie je to hlúposť, práve naopak,” prišlo zaskočenie a k nemu myšlienky o tom, ako je snívanie, uvedomovanie, ale aj vykonávanie dôležité. Darmo máme sny, potenciál, bez vyhrnutých rukáv sa asi nepohneme.

Mám pocit, že je dobré sem-tam niečo povedať o svojich snoch pred druhými. Lebo možno práve ten druhý nás posunie o kúsok. Netreba hovoriť všetko, možno netreba hovoriť vôbec nič. Určite je dobré sa obklopiť ľuďmi, pri ktorých, sa cítime tak, že to naozaj spravíme. Ako by povedali tí od ktorých sa učím veď nejako bude, zarobíme, urobíme.

Pribehy, inšpirácie a kecy

michal_botansky_blogger_inspiracia_vedomosti.jpg

Každý týždeň sa stretávam s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Snažím sa čas rozdeliť na tri časti. Prvú časť týždňa mám okolo ľudí, ktorým odovzdávam skúsenosti, druhú časť týždňa som s rovnocennými a poslednú časť som s ľuďmi, od ktorých sa učím ja.

Pre nejaký dôvod verím, že ľudí, s ktorými sa stretávam, ovplyvňujú moje rozhodnutia, pohľady, vieru, inšpiráciu a samozrejme mnohé iné. Aj preto verím, že súčasťou života by malo byť vzdelávanie v akejkoľvek forme. Vzdelávanie a jeho následné aplikovanie vedomostí do praxe z nás vytvorí legendy.

Mali by sme žiť nebezpečný život. Teraz nemyslím rýchla a neohľaduplná jazda autom. Myslím skôr žitie s tým pocitom. Mal by som tú šancu skúsiť napriek tomu, že mi o týždeň hrozí prázdna chladnička a vôbec, o týždeň nemusí byť žiadna chladnička. Píše sa  ľahko, lenže tam vonku riskovať pre príležitosť svoje pohodlie, niekoľko letných dovoleniek, prácu, životného partnera, možno aj všetko, neznie lákavo.

Je to úplne v poriadku, neboli sme zrodení tak, aby sme sa prekonávali, riskovali či pokúšali sa. Mozog nás s najväčšou pravdepodobnosťou ochraňuje od možných poranení, sklamaní. Lenže tak, ako nás na prvý pohľad chráni, na druhý nám podľa všetkého ubližuje a zabraňuje vyskúšať nové pohľady, zážitky, prácu, život. Dobrá správa je, že tréningom vieme prinútiť mozog, aby nás nútil byť odvážnejším. Nezabúdajme: „Ľahké veci, úlohy sú málo ohodnotené,” Jim Rohn.

To, že mnoho z nás ešte neuspelo, neznamená hneď, že sme zlí ľudia. Možno máme nesprávnu filozofiu, vieru či odpaľujeme pomyselné golfové loptičky o dva milimetre viac do strany. Čo je vlastne správne? „Choď von, pokaz všetko, čo sa pokaziť dá. Vráť sa, pozrieme sa na to, čo si urobil dobre a to zopakujeme,” tréner Jožo.

Všetci veľkí ľudia, ktorí dosiahli svoje sny tvrdia, že motivácia nie je vždy funkčná. Viac nás navádzajú, aby sme našli niečo, čo nás bude poháňať, aj keď budeme chvíľu prehrávať. Na začiatok by nás malo poháňať to, že chceme mať lepší život, ako sme mali včera. Samozrejme, že je dobré si povedať, čo je treba urobiť, aby to bolo lepšie, ako včera. Začať postupne, nie obrovskými skokmi, lebo skončíme skôr, ako začneme.

Chceme byť najlepší v tom, čo robíme? Trénujme, skúšajme, praxujme, stážujme, aj keď bezplatne, pozor nikdy nie zadarmo. Obkukávajme, pozorujme, vnímajme, nasávajme názory, pohľady, myšlienky, činy. Všetko, čo nám ako-tak dáva zmysel aplikujme čím skôr tam vonku, možno sa popálime alebo sa nestane nič na prvý alebo druhýkrát. Preto nie všetko, čo robíme, čo sa učíme, musíme ihneď zdieľať so svetom. Nič nám neutečie. „Ak nemôžeme mať viac času a chceme lepšie ekonomické výsledky, pridajme do toho, čo robíme väčšiu hodnotu,” Jim Rohn.

Ak uspejeme, ľudia nebudú uctievať nás, ale pozíciu, na ktorej sme. O tom, čosi už porozprával Arnold Schwarzenegger. Naša terajšia práca nemusí byť naša konečná destinácia, ale ak ju budeme odvádzať najlepšie, ako vieme, budeme mať otvorené oči, myseľ, podľa všetkého nám otvorí nové dvere, miesta, pozície, možnosti. Veľké výsledky zvyčajne prichádzajú po mnohých zlyhaniach či neúspešných rokoch. „Náš život môže byť pre druhých varovanie alebo príklad,” Jim Rohn.

Popritom nezabudnime na oddych, relax či krátkodobé flákanie. Najlepší oddych je aktívne tvorenie, dovolenkovanie, športovanie. Už slávny Baťa zavádzal koncept osemhodinového pracovného času, osemhodinového odpočinku a následne osemhodinového spánku. Ak niečo nebolo v poriadku, mali by sme na krku vedúceho pracovníka s dohovorom o dôležitosti narábania s časom. Nech je to akokoľvek, ak budeme v práci tráviť milióny hodín mesačne podľa všetkého prídeme o rodinu, zdravie, možno aj život. Preto je dôležité vedieť na chvíľu aj vypnúť, ale tak isto aj zapnúť.

Bonus: jedna z najlepšie platených pozícií je líderstvo. Práca s ľuďmi je jedna z najnáročnejších, ktoré môžeme vykonávať. Vychovávanie detí, vedenie futbalového tímu či nasadenie hlavy za spoločnosť. Má mnoho výhod, za veľmi krátky čas budeme aktívne nútení sa zlepšovať, pracovať na sebe, mať čuch na dianie. Zvládať náročné úlohy, byť pod tlakom, ovládať svoje, ale aj druhých emócie. Vedieť sa postaviť za druhých a zobrať chybu na seba. Či stiahnuť sa do úzadia, ak sa niečo podarí a nechať uznanie druhým. „Vlastne, úspešné líderstvo by malo byť o objavovaní toho, v čom sú druhí ľudia dobrí,” John Maxwell.

Preto verím, že ak chceme v živote dosiahnuť pomyselné výšky, máme pred sebou veľmi veľa náročnej práce. V mnohých prípadoch pôjde o na prvý pohľad nezmyselné úlohy, nepodstatné myšlienky, ale aj o nasadenie vlastného krku. Každý z nás má v sebe niečo, v čom sme jedineční, preto ak máme možnosť, či vytvorme možnosť povedať o tom svetu. Povedzme to pekne, so štýlom a podporme na našich cestách druhých. Veď čo je krajšie, ako byť obklopený ľuďmi, ktorí sa majú parádne a ťahajú za tu istú stranu pomyselného povrazu.

Kam sme ochotní zájsť

michal_botansky_blogger_praca

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí dosiahli svoje životné sny, ciele, vízie. Tráviť s nimi čas je pre mňa niečo neopísateľné. Sedím oproti nim, pýtam sa a s nadšením počúvam ich postoje, skúsenosti, poznatky. Pre nejaký dôvod verím takejto forme komunikácie, ako jednej z najlepších na vymieňanie a posúvanie pomyselného výťahu menej skúseným generáciám.

Len robiť nestačí. Nemôžeš robiť celý rok a ísť potom na dovolenku do Karibiku na dva týždne. To nie je správne. Život by mal mať väčší zmysel, ako letná či zimná dovolenka. Často sa hovorí o pobyte, športe, budovaní či hľadaní hlbšieho zmyslu. Asi takto znejú podhľady skúsenej generácie pri mojich rozhovoroch. Ako keby sa ma snažili varovať pred naháňaním sa len za prácou.

Je správne ísť do Karibiku a nejaký čas na to robiť. Ale tak isto je správne v živote snažiť sa viac, ako včera. Nie každý si môže dovoliť hrávať golf či vysnívanú dovolenku. Správne určite nie je v živote sa o nič nepokúsiť, nesnívať a nesnažiť sa dosiahnuť niečo, čo nám robí radosť. Najčastejšou odpoveďou na hľadanie hlbšieho zmyslu je v napredovaní, v raste osobnosti, ľudí okolo nás, rodiny, samozrejme patrí k tomu aj napredovanie v kariére.

Mám okolo seba tím ľudí. S niektorými sa mi robí dobre, s inými o niečo viac. Časť z nich je omnoho ďalej ako ja a druhá trochu za mnou (bavíme sa o vnímaní, pohľadoch či skúsenostiach). Lenže podľa všetkého, ak by neboli okolo mňa, asi by som nevedel robiť to, čo robím dnes. Rovní sme si všetci, no na trhu až tak nie (J. Rohn). Pretože niekto má viac skúseností, druhý zas viac výdrže, ďalší sa viac snaží a ešte sú tu aj takí, ktorí majú o niečo viac životného šťastia. Jedno je viac ako isté, šance máme každý. Nie každý z nás bude jazdiť na talianskom športovom aute či vlastniť lietadlo, jachtu na Bahamách.

Rozhodnutia, viera, vízie, sny, disciplína, činy, každodenná práca, prístup, to, čo robíme navyše, či to, čo robíme, keď nás nik nevidí, majú obrovské vplyvy na naše zajtrajšky. Preto neustále snívam, hlásim sa, vytváram okolo seba možnosti, prikladám ruku k dielu či len jednoducho pracujem. Dnes začínam vnímať, že môžem sa dostať na miesta, o ktorých som ani len nesníval, ale tak isto tuším, že to môžu byť miesta, ktoré sú bežné, príjemné, neobľúbené a pod. Mnoho času trávim s ľuďmi, od ktorých sa učím, vyhľadávam miestnosti, kde nepatrím medzi najchytrejších a sem-tam sa postavím pred tabulu a odovzdám moju omrvinku skúseností ďalším.

Kam sme ochotní zájsť, aby naše životy boli podľa našich najkrajších predstáv? Do fitka? Zabehať si na zablatené pole za dedinou? Otvoriť knihu o komunikácií? Ísť za človekom, ktorý je tam, kde chceme ísť my? Či sa zopár rokov naháňať? Nech je to čokoľvek, ak nič nespravíme, podľa všetkého zostaneme na mieste. Zostať na mieste nie je zlé, lenže či to tak bude aj o dvanásť rokov?

Pokračovať

Pokračovať

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod.  Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko.  Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

Prekopávať, skúšať a nevzdávať sa

Nevzdávajme sa, skúsme to ešte raz. Koniec článku, poďme to spraviť. Koniec starého a začiatok nového roka prináša vždy so sebou nové nádeje na lepší život, lepšie možnosti, tajné dúfania, že konečne by mohlo byť lepšie. Nech je to akokoľvek, rok 2020 prináša so sebou taktiež nové nádeje.

Nové nádeje nie vždy prichádzajú len tak otočením strany. Väčšinou sa musí niečo zmeniť. Môj kamoš Jožo hovorí, že niekedy rozdiel dvoch-troch milimetrov (sekúnd, bodov a pod.) nás privedie na pomyselné prvé priečky. Lenže čo ak nesúťažíme, nepracujeme na meranú rýchlosť, vzdialenosť, nezbierame body? Tu prichádza mnoho vychytávok, ako zlepšiť maličkosti okolo nás, sú všade okolo. Dýchanie, emócie, premýšľanie, vnútorný dialóg, ľudia, ktorými sa obklopujeme, vzdelávanie, možností je mnoho, stačí ich vyhľadať. Čo keď už teraz robíme všetko dobre a nepotrebujeme žiadnu zmenu, len pokračovať ďalej, vydržať? Alebo predsa len potrebujeme posunúť dva – tri milimetre hore doľava?

Prekopávať, skúšať  a nevzdávať sa. Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí už uspeli a sú o mnoho ďalej ako sme my. Mnoho z nich nebolo na začiatku o nič múdrejších ako ich okolie. Lenže mali niečo, čo ich poháňalo ďalej, aj keď nebolo všetko ružové. Vlastne život by mal byť aj o tom vytvoriť, zlepšiť, spríjemniť naše dni.  Mali by sme to robiť hlavne v tých dňoch, keď nie je všetko ružové. Áno, ľahko sa píše, hovorí o napredovaní, pokračovaní a nevzdávaní, keď tečie do topánok. K tomu o hľadaní niečoho pomyselného, čo nás bude poháňať preč. Stop, jednoducho to spravme, ten čas prejde tak či tak.

Prečo potrebujeme počuť o tom, akí sme pekní, múdri, šikovní alebo chceme počuť kritickú spätnú väzbu? Je príliš ľahké, keď sa nám darí pohltiť sa úspechom, slávou alebo akýmsi klamom, ktorý nám bude podsúvať, že sme úplne najlepší. Na strane druhej, taktiež, keď nie sme práve naladení na víťazných vlnách je ľahké si povedať, ako na to nemáme ( často ani nevieme, na čo nemáme), akí sme hlúpi, špatní, nenadaní. Nikdy nepoznáme všetky okolnosti, ktoré sa dejú okolo nás, za naším “chrbtom”, za naším “predkom” a vonkoncom si nevšimneme, čo sa nám deje popod nosom. Veď schválne, najčastejšie, keď niečo stratíme, tak to máme pred očami.

Netvrdím, že je dobré mať z každého niečo a už vonkoncom nie každému z nás bude fungovať, ak sa budeme pohybovať v strede medzi dobrom a zlom. Je viac ako isté, že budeme musieť v konkrétnych oblastiach vynikať. O tom ostatnom ani nebudeme vedieť, že existuje. Začnime rok s tým, že sme naozaj blízko našich vytúžených zmien, úspechov a možno naozaj potrebujeme dva-tri milimetre upraviť naše myšlienky, pohľady, pozornosť, smerovanie. Vlastne veď na konci roka uvidíme, kam sme sa dostali.

Okolie

Okolie

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a  ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem.  Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť.  Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo.  Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Nárok

Nárok

Vlastne ako tak chodím svetom, inšpirácia, motivácia je všade naokolo. Poviem vám, že sú dni, keď si naozaj myslím, že nerobím nič a celý svet mi uteká medzi prsty. Potom sú dni, keď je všetko v pohybe a do seba zapadá.

Naša budúcnosť je ovplyvňovaná okolím, teda tým, s kým sa stretávame, rozhodnutiami, činmi, komu dovolíme mať vplyv na naše rozhodnutia a na to, čo robíme. Aj preto to mnohých z nás ťahá na miesta, kde sme neboli. Takto sa dostávame na chodníčky, ktoré preskúšajú nielen naše egá, samoľúbosť, ale aj uvedomenie, či naozaj to, čo robíme, robíme správne. 

Vlastne, myslím si, že som ešte nič svetoborné  nedokázal a často sa cítim ako začiatočník. Podľa múdrych  kníh ľudia tvrdia, že jeden z kľúčov k úspechu je nájsť jednu vec a v nej sa stať uznávaným odborníkom, a to sa mi zatiaľ na sto percent nepodarilo nájsť.

Lenže na čas som si myslel, že som niečo také našiel a cítil som sa neporaziteľný. Vyžadoval som si viac pozornosti, výhod a robil nárok na lepšie miesta. Nedokázal som spracovať nové informácie, myslel som si, že konám správne. Bol som presvedčený, že mať viac páči sa mi to, srdiečok, videní, priateľov, pozornosti je skvelé. Lenže v skutočnosti to tak nebolo. 

Robil som si nárok na lepšie postavenie na základe mojich výsledkov v práci. Na jednej strane je úplne prirodzené, že ak sa snažíme, tak sa posúvame postupne vyššie. Máme iné spoločenské postavenie ako na začiatku, tak isto možnosti. Lenže pravda bola taká, že ja som sa len tak trochu pohol z miesta. Inak povedané, robil som to, čo bola moja náplň práce, možno niekoľko maličkostí navyše. 

Postupné vetičky od tých, ktorí takouto fázou prešli, začali búrať môj pocit nadradenosti. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a bol tam niekto, kto sa správal ako ja. Bol tam mladý muž, príjemný na vzhľad, športová postava, trochu arogantný a robil si nárok na lepšie miesta a vôbec nerešpektoval hierarchiu spoločnosti, hľadel iba na seba. 

Naozaj som chcel iba lepšie miesto v pomyselnom vlaku života. S presvedčením, že si to miesto aj zaslúžim. Lenže nikdy nie je všetko tak, ako sa zdá. Všetko, čo robím, robím v prvom rade pre seba. Pretože ak sa chcem kdekoľvek posunúť, mala by byť za mnou dobre odvedená práca a taktiež výsledky. Takže preto som stratil v sebe pocit nároku na lepšie miesto. V mojich článkoch vyzývam druhých na lepšie životy, lenže nie na úkor druhých. 

Je dobré mieriť vysoko, mať široké lakte, ale aj sem-tam vedieť skloniť hlavu. Na druhej strane je fajn nechať situácie pozvoľná plynúť a odmena príde, možno aj väčšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednoducho život je podľa všetkého záhada. Nie je to raketová veda, len by sme mali prísť na to, čo funguje práve nám a hlavne vydržať. 

Ak máme niekoho vo svojom okolí, pošlime článok, určite ušetríte pár pív či bonboniér. A ak si budeme pri najbližšej príležitosti robiť na čokoľvek nárok, na chvíľu sa zastavme a vydiskutujme si medzi sebou, či to tak naozaj aj je. Možno to bola iba práca, ktorú sme mali spraviť alebo bežná “vec” v partnerskom živote.