Posúvanie latky

Ako vždy mám schôdzku niekde pri káve, vode, koláčiku a bavíme sa o tom, čo sme všetko urobili. Spomíname na náročné situácie s úsmevom, ale aj na tie prijemné, ktoré sme zažili. Mám rád takéto rozhovory, sú potrebné a je dobré na obdobie vyfúknuť, vyhodiť rýchlosť a spoločne osláviť všetko to úsilie. Vždy na začiatku sa aj tak pýtam každého, čo bude potom, keď skončime jedno? Zvyčajne počas budovania toho prvého sa už začína budovanie aj toho ďalšieho.

Neznášam, ak stojím zaseknutý na mieste, nič nerobím, len tak sa flákam. Vtedy ma ide roztrhať. Mám rád pohyb, aktivitu, vzrušenie a pocit, že niečo budujem. Niekedy nás život klame a my si môžeme myslieť, že budujeme, pracujeme, vytvárame a v skutočnosti stojíme na mieste. Je to taká záhada, niekedy sa stáva a príde signál, ktorý naznačí jedno alebo druhé.

Pamätám si, keď som sa pri mojom prvom veľkom projekte opýtal na porade, čo potom, keď dokončíme. Šokované výrazy ľudí si pamätám dodnes. Vlastne moja úloha je akosi dávať dokopy ľudí s druhými ľuďmi, príležitosťami, či sem-tam ukázať, aha, pozri sem. Tak isto aj ja potrebujem posunúť, poštuchnúť, či nakopať zadok, aby som si všimol. Z času na čas je fajn dostať šokovú terapiu, aby som nezostal na jednom mieste. Aj keď sa priznám, že najťažšie je pre mňa zjesť rybu, ísť na svadbu, oslavovať vlastný sviatok, či dávať si kvapky do očí.

Na druhej strane sú oblasti, v ktorých sa rád prekonávam. To sú hlavne oblasti pracovné. O nich hovorím, píšem, ale aj natáčam videá. Zmyslom toho, čo robím, má byť vybudovanie životného štýlu, od ktorého nebude treba si zobrať dovolenku, ale práve naopak. Nebavme sa o upracovaní k smrti, to vonkoncom nie. Práca je zábava, tvorenie, plánovanie, skúšanie, hľadanie a v neposlednom rade vytváranie niečoho, čo by malo prinajmenšom zlepšiť životy ľudom okolo.

Stáva sa, že niečo vybudujeme, upokojíme sa, ešte horšie, že sa uspokojíme a zostaneme stáť. To je to najhoršie, čo sa živej bytosti môže stať. Netvrdím, aby sme sa stále niekam ponáhľali, skôr naopak, je dôležité zostať v pohybe. Mne sa páči vnímanie života ako veľkej neprebádanej záhady. Vtedy sa dostávame do možnosti neustále posúvať a objavovať.

Niektorí z nás majú v sebe od narodenia vlastnosti, vďaka ktorým vedia zmeniť, ovplyvniť, či viesť svet, tí druhí sa to naučia, odpozorujú a potom ten zvyšok potrebuje byť vedený. No každý jeden z nás má v sebe zárodky lenivosti, slabších chvíľok, nechuti do života. Práve vtedy potrebujeme niečo, niekoho, aby nás nakopol a nezastali sme na jednom mieste.

Aj preto, čím ďalej viac si začínam uvedomovať dôležitosť vedenia, poukazovania, inšpirácie. Aspoň na čas, pokiaľ naberieme odvahu postaviť sa na čelo svojho sveta, rodiny, práce, toho, čo robíme. Potom sa z nás stane niekto, kto bude inšpirovať, poukazovať, či viesť.

Okolo nás je mnoho ľudí, ktorí sú lepši takmer vo všetkom ako sme my. No každý z nás je skvelý v niečom inom. Máme dve možnosti, viesť vojny alebo potiahnuť jeden druhého. Snažím sa čerpať inšpiráciu všade naokolo. Obklopujem sa ľuďmi, od ktorých sa môžem učiť. Všímam si to, čo robia, nielen čo rozprávajú. Všímam si ich prístup a nie to, čo si myslia.

Netuším, či moje postrehy a to, čo píšem, robím je správne, to ukáže čas a história. V období písania článku mám pocit, že je super mať okolo seba niekoho tak trochu na obkukávanie, taktiež niekoho, kto sem-tam vytlačí z nás šťavu a najdôležitejšie je nabrať odvahu a postaviť sa sám za seba. Nie každý dokáže šéfovať sebe, rodine, firme, okoliu. Je to úplne v poriadku. No čo každý z nás dokáže, je pohybovať sa, aj keď malými krokmi dopredu. Tých ciest je milión, každá je dobrá, no nie každá je pre nás. Ak na hociktorej zastavíme, veľmi ťažko sa budeme rozbiehať ďalej, teda ak vôbec.