Michal Boťanský

Medvede a strachy

14. november 2024 Cesta poznania - Všetko

Vieš čo, je tu pekne. Len tu máme veľa medveďov. Sú všade a vidíš tam ten horizont? Tam je ich ešte viac. Pravá stranu lesa za lúkou úplne vzadu? Najviac. Asi takto nejako začínajú moje objavovania nových miest na tréningy. Či sa bavíme o Štiavnici, alebo o ďalších pre mňa doteraz nepoznaných lesov. Strachom sa venujem častejšie, majú svoje opodstatnenie, len z času načas vedia zabrzdiť mnohé krásne zážitky.

Hovorí sa, že je náročné si užiť krásne chvíle a miesta, ak myslime na nie moc prijemne veci. To som si aj v praxi otestoval niekoľkokrát. Ocitol som sa na miestach, kde sa pohybujú na každom kroku chlpáče. Na riadila som pripevnil roľníčku. Šlo sa objavovať. Na okolo boli pasienky, polia, lesy. Tak sa jazdilo na otvorených priestranstvách, ale aj les. Všade naokolo boli ľudia. Sem tam s niekým sa aj prehodilo nejaké slovo. Dali mi tipy, kadiaľ by to bolo najlepšie prejsť. No nik nezabudol dodať, že opatrne, lebo sa pohybujem v oblasti s vyšším výskytom, medveďa hnedého.

Trasa šla cez luky, vedľa polí, sem tam les. Časti boli poznačene ťažbou dreva, niekde boli turisti,sem tam bola aj stopa od cyklistov. Lesy boli podobné ako tie čo jazdím u nás. Odlišovali sa tým, že tu bolo oveľa viac výhľadov, pasienkov a pohybu. Pre mňa ako veľkého fanúšika horskej cyklistiky by som si tu vedel predstaviť trénovať častejšie.

Keď jazdím u nás na tribečskú, tak viem o troch chlpáčov čo tu bývajú. Sem tam nejaký ďalší prebehne od susedných hôr. Pravidlá sú tu jasne. Sem tam niečo zamrmlať po pod nos, zazvoniť, zaspievať. Nejazdiť krížom cez les mimo zvážnic, chodníkov. Skoro ráno, neskoro večer vyhýbať sa lesu. Minulý rok som stretol dvoch, oba strety trvali 3 alebo 4 sekundy. Vtedy to bola večnosť. Teraz je to úsmevné. Tento rok som videl jednu stopu a viac nič. Necítim strach, skôr rešpekt. Hora je domovom zvierat a ja som tam návštevníkom.

Strach je v určitých oblastiach fajn. Za mňa je určite dobré ho mať pri super rýchlych zjazdoch, na trialoch, v listí, v náročnom teréne. Ak sa bavíme o bicyklovaní. Nie je zábava tam hore si niečo spraviť. Zavolať pomoc je takmer nemožné, teda ak sa jazdíme osamote. Signál na mnohých miestach nie je. Taktiež sú miesta na ktoré chodí malo ľudí. Stane sa, že tie odľahlejšie miesta, niekoľko dní nenavštívi nik. V tomto prípade považujem takéto strachy ako ochranné. Aj preto si dávam pozor a neriskujem. Veď aj tak som stále začiatočník, ktorý sa učí jazdiť.

Vlastne v bežnom živote sa zaživa tiež niečo podobne. Ak ide o každodenné situácie, čo poznám tiež cítim rešpekt. Strach sa snažím nepúšťať do hlavy. Taktiež prichádzajú situácie, ktoré nie sú na stole deň čo deň. Prinášajú so sebou rôzne skúšky. Emócie, strachy majú svoje miesto sú súčasťou mňa. Ak je ich veľa, alebo im uverím, môžu ma zviesť z cesty. Zabúdam na všetko skvelé čo je okolo. Necítim sa dobre, je mi zle, robím chyby, nepodávam najlepšie výkony. Lenže sú dni, keď práve vďaka tomuto som ešte lepší.

Tak vlastne nasledujúce slova majú byť aké si pripomenutie, že nie len medvede sa pohybujú v horách. Sú okolo nás mnohé ďalšie nebezpečenstva. Môžem byť ostražitý, dávať si pozor, pohybovať sa opatrne, vyhýbať sa miestam. Aj tak môžem sa dostať do situácie v ktorej nebude bezpečie. Samozrejme ak sa popritom ešte budem báť, budem trpieť najskôr v hlave a potom vonku, alebo naraz.

Vôbec nejdem banalizovať nástrahy, ani nebezpečenstvá, ktoré sú okolo nás. Je správne o nich vedieť. Robiť všetko preto, aby som sa nedostal do situácii, kde vzniká nebezpečne. Keď sa už rozhodnem tak si zobrať trebárs sprej, povedať všetkým kam idem, zapnúť zdielanie polohy s najbližšími, zobrať so sebou niekoho.

Kto sa bojí do hory by nemal isť, to je nad slnko jasne. Je nás kopec, čo radi jazdime, túlame sa po lesoch. Tiež je nás viac čo robia adrenalínové športy, žijú svoj život na hrane, riskujú. Každý svojim spôsobom pokúšame šťastie. Tiež máme svojho medveďa, ktorý sa môže nečakane vynoriť z lesa a vystrašiť. Ruku na srdce, mnoho nebezpečných situácii vzniká najme v našich hlavách. Taktiež niekedy sú nebezpečné tie najbezpečnejšie dni. Je dobré mať strach, vedieť čo sa môže udiať, báť sa všelijakých medveďov. Len kto vie aké by to bolo okolo nás, ak by sme sa len báli a žili len v strachu.

Samota

6. november 2024 Cesta poznania - Všetko

Nejako sa sem tam prichytávam, že som sám. Či sa jedna o tréningy, alebo ďalšie aktivity v bežnom živote. Ak sa hlbšie zamyslím, tak naozaj väčšinu času trávim osamote. Vlastne toho času je miestami veľa. Tiež mám pocit, ako tak idem životom tak strácam príležitosti, ľudí, veci, možno aj čas. Veď ale o tom to je.

Život je jedna veľká záhada, teda to si myslím. Mnoho pravidiel, presvedčení nefunguje na všetko. Dokonca môžu nás spomaľovať, odkláňať od toho najlepšieho. Veď skúsme si ich všimnúť pri najbližších príležitostiach ako tu v skutočnosti máme.

Ono to, že človek trávi čas sám, je to akosi prirodzené. Lenže nie je sám ako sám. Ak niekam cestujem na ceste je mnoho ďalších ľudí, v autobuse, na chodníku, v čakárni, dokonca aj v horách vždy niekoho stretneme. To že idem niekam sám neznamená, že som osamote. Veľmi dôležitá myšlienka na uvedomenie.

Nie som sám, to je nad slnko jasné. Stretávame sa vonku, na akciách, na miestach. Mnoho z nás mame podobné záľuby, školu, prácu. Tie nás spájajú. Je o čom sa rozprávať, vymieňať skúsenosti. Dôležite je niečo robiť. Doma na gauči viem stretnúť ľudí cez sociálne siete. Tam vonku tiež. Oba spôsoby sú fajn, rešpektujem ich. Veď mnoho ľudí čo poznám som stretol práve vďaka tomu, že som pridal video, fotku niekde do on-line sveta.

Mnoho miest som našiel tak, že som nesprávne odbočil, zablúdil, zašiel ďalej. Niekomu som sa prihovoril, povedal čo robím, kam idem, alebo opýtal kam ide ten druhý. Vlastne byť aktívny, mať koníček asi najviac otvára dvere. Tuším ak sa niekomu pozdravím, môže vzniknúť z toho novy parťák na tréningy, človek čo ma dokope k pretekom, ľudia čo podporia, niekto s kým budem tráviť rád čas. Okolo nás sú ľudia ktorý nám ukazujú veci, miesta, príležitosti, zážitky, stačí byť ich fanúšikom, nadviazať kontakt. Mame tu mapy, diskusne fóra, skupiny, organizácie, prácu. Možnosti kde sa môžeme stretnúť s niekým kto má podobné záujmy je neúrekom. Vlastne čo sú moje záujmy? Čo ma baví? Čomu sa chcem venovať? Čo chcem skúsiť?

Som skutočne sám, alebo opustený? Nie som. To niekedy hlava sa chce cítiť sama a nahovára na myšlienky, ktoré nie sú pravda. Mnoho chvíľ trávim osamote. Taktiež z času na čas sa ocitnem na miestach kde niet nikoho. Veď schválne kto trénuje v daždi, či v chlade, cez vianoce, či novy rok a ešte v kopcoch hustom lese? Viem čo chcem, mám rad pohyb, šport. Mám tušenie, že toto je jedna z ciest životom. Ovplyvňujem moje okolie k športu, k pohybu, aktivitám. Každý z nás nemôže robiť to čo ja, platí to aj opačne. No môžeme si vymieňať skúsenosti, poznatky, zážitky, fotky, videá.

Niekoľko desiatok a možno aj stovky ľudí už prešlo týmto úsekom a ďalší ešte pôjdu. To ma učí cyklistika. Takmer všetko je aplikovateľné v ďalších oblastiach. Ako napríklad každé stúpanie raz skonči a pod. Každý z nás na chvíľu potrebuje byť sám, alebo isť niekam kde nás nik nepozná, vypnúť, odreagovať sa. Samota nie je dva krát príjemná. Dokonca môže byť nebezpečná. Keď si raz zvyknem byť sám, tak pre mňa bude veľmi ťažké byť v skupine, vzťahu.

Je fajn si v slabších chvíľkach pripomenúť, že nie som na tomto svete opustený. Teda pokiaľ nie som, na ostrove ďaleko od všetkých. Už niekoľko ľudí prešlo tým čím aj ja a ešte mnoho ďalších prejde. Nie vždy treba veriť svojim pocitom, myšlienkam, tie nás celkom dobre vedia zatiahnuť do miest, kam nepatríme. Snažím si pripomenúť ako okolo mňa sú ľudia čo vedia vypočuť, naviesť, poradiť, podať ruku.

Nie som sám, nie som opustený. Mám okolo seba ľudí, kamarátov, parťákov, známych. Áno deje sa, že na mnohé tréningy si odjazdím sám. Ocitnem sa v situáciách, kde sa cítim sám. To všetko patrí k životu. Niečo musím vydržať. Veď nie každá vec, udalosť, okolnosť, príležitosť ma do seba zapadnúť na prvý krát.

Mať niečo rád, hovoriť o tom, pýtať sa, hľadať, skúšať, byť aktívny, voľačo robiť, pozdraviť sa. To všetko sú jednoduché kroky, ktoré nás vedia priniesť k ďalším podobným zanietencom ako sme my. Len jednu vec prosím nerobme. Nedávajme sa dokopy s niekým, pretože sa cítime opustene. To zvyčajne nedopadne dobre. Radšej si poďme zabehať.

Stupava

17. október 2024 Cesta poznania - šport - Všetko

V sobotu som bol na posledných pretekoch v tejto sezóne. Celý týždeň som sa na ne tešil, tiež aj bal. Čoraz viac si obľubujem myšlienku venovať sa závodne športu, ktorý mám rád. Vyžmýka zo mňa všetku silu, jazdím na miestach, ktoré zatiaľ nepoznám, vidím ďalších parádnych jazdcov a je to celé zábava. Nakonci to síce dosť bolí, ale bolesť je návyková.

Podmienky v lesoch boli po dažďoch o niečo náročnejšie. Blato, sem tam mláky, miestami viac blata. Ono je úplne iné jazdiť výletne, tréningovo a na plný plyn. To že budem špinavý, s tým sa musím zmieriť. Blato šmýka, často spomaľuje. Berie veľa energie, vie poriadne preveriť jazdecké zručnosti a je dosť zradné. Na druhej strane pomáha z lepšiť techniku jazdy. Každý chce zo seba vydať čo najlepší výkon, najlepšie sa umiestniť a samozrejme bezpečne prísť do cieľa. Čim viac náročnejších úsekov sa prechádza, tým by som sa mal časom zlepšiť v jazde.

Samozrejme je tu ďalší faktor, jazda v takýchto podmienkach stojí viac úsilia. Je o čo si nebezpečnejšia. No a pre začiatočníka ako som ja, je dôležité si rozdeliť silu na celý okruh, pravidelne dopĺňať energiu, nedať zo seba von všetko pri prvých úsekoch. Tiež, keď nie som si istý, radšej isť bezpečne, ako riskovať.

Pre mňa prvé zablatené podujatie. Takže ani som netušil čo ma čaká. Trasa bola skvelá, okrem jedného úseku, kde sa šlo cez korene a skaly. V takýchto podmienkach som za zelenáča. Práve tu ma dobehlo viacero jazdcov a dokonca aj predbehlo.

Na technickom úseku som nechtiac spôsobil zápchu. Pretekári za mnou mali čo robiť aby ubrzdili. Dokonca som prekladal bicykel cez menšiu skalu. Na mojej maratónskej trase jazdia ľudia, čo vedia jazdiť a nemajú problémy ani s náročnejším terénom. „Preleť to, nezosadaj”, „Au” To boli slová ktoré si pamätám. Rýchlo som preložil stroj a kričal „prepáčte chalani”.

Neskôr ďalej sa mi podarilo dobehnúť chlapíka čo po mne kričal. Nečakal, že zosadnem a tak neubrzdil. nestihol ubrzdiť. Ospravedlnil som sa mu ešte raz a pokúsil naviazať krátku konverzáciu. Mrzelo ma, že práve kvôli mne sa takéto niečo stalo. Chlapík má sedemdesiat rokov. Ono práve takéto situácie človeka inšpirujú k ďalším krokom mojej amatérskej kariéry. Jazdí od svojej štyridsiatky a preteká pravidelne ( pozor nie na elektrickom). Vo svojej kategórii dominuje. Bolo na ňom vidieť, že vie jazdiť a ma nadumané. Toto nie je prvý sedemdesiatročný cyklista ktorý ma predbehol. Prvý ma predbehol v mojich začiatkoch, keď som začínal s bicyklom niekde na Skýcove.

Takéto inšpirácie doma na gauči znejú odlišne ako v teréne. Ak tak všímam, ak budem usilovne ďalej trénovať, tak možno raz vyhrám nejaké preteky aj ja, keď budem mať stosedemdesiat rokov. V cieli sme sa žiaľ nestretli, nakoľko počas pretekov sa mi prihodila taká hlúpa vec.

Počas jazdy za mojím sedemdesiatročným spolu pretekárom som dopĺňal energiu, tlačil som do seba gél. Chalani sa mi vzdialili. Tým že som ich chcel dobehnúť mal som hlavu dole a vôbec som si nevšimol odbočku. Podľa všetkého som nebol sám. Na rázcestí čakali ďalší pretekári, že tiež nevedia kadiaľ ďalej. Ja som sebavedome zvolal chalani doprava, veď tu ide šípka a aj pásky.

Lenže, dostal som sa k časti trasy, ktorú som už raz absolvoval. Hneď ako som si uvedomil čo sa deje, prišla panika. Hovorím si toto nemám šancu prísť do cieľa. Tri – štyri kilometre odhadom som navyše.Odbočku som našiel, podľa mňa nebola dostatočne označená. Hovorím si super. Zrazu som opäť na rázcestí, lenže opäť bez smerovníka a pásky. Niekde po ceste som ju stratil z dohľadu. Odbáčam doľava, nič. Vraciam sa, nič. Zastavujem na rázcestí kde som vyšiel z lesa. Nikde nikoho, kričím, či je tu niekto v okolí. Rýchlo hľadám pásku medzi stromami. Čas plynie, ja stojím. Cítim zúfalosť opäť. Hlava prehráva pretek, chcem končiť.

Po pár minútach nachádzam pásku. Vydávam sa za ňou a pokračujem ďalej. Nikde nikoho, les je len pre mňa. Nádherne miesta na jazdenie, či turistiku. Zúfalosť je preč pokúsim sa čo najlepšie prísť do cieľa. Opäť vychádzam z lesa, tento krát na asfaltku. Nasledujem šípku, ktorá ukazuje doprava. Jazdím medzi turistami, cyklistami. Sledujem pozorne, hľadám rázcestie kde mám odbočiť.

Hovorím si toto snáď nie je možné. Nikde žiaden náznak, musel som ho opäť prejsť. Tak sa vraciam k miestu kde som vyšiel z lesa. Idem pomaly a sledujem ešte lepšie každé rázcestie, či uvidím značenie kadiaľ pokračuje trasa preteku.

Pýtam sa okoloidúcich, či náhodou nevideli pretekára, alebo smerovník, pásku, alebo niečo čo by mi napomohlo že kadiaľ mám isť. Nikto nič. Po pár minútach jazdy prichádzam k občerstveniu. Chalani vraveli, že niekto podľa všetkého strhol zo stromov pásky. Dal som si banán, vodu a šiel podľa inštrukcií ďalej.

Moja psychika začiatočníka bola fuč. Nemal som silu ďalej pokračovať v pretekoch. To sa ukázalo na najbližšom stúpaní. Nešlo to hore ani za toho čerta a ešte do toho blato. Netušil som ako ďaleko ešte je cieľ. Zrazu stretávam pretekára z mojej trasy. Pýtam sa ho na ktorom kilometri sme. Že vraj niekde na šesťdesiatom. Moje hodinky mi ukazovali prejdených sedemdesiatdva kilometrov.

Prichádzam k poslednému občerstveniu na trati. Dávam si opäť len vodu. Chalani potvrdzujú, že som dvanásť kilometrov navyše zajazdil. Do cieľa to bol už iba kúsok. Len to bolo príliš veľa zážitkov na jeden pretek. Cítil som sa, nie moc dobre. Našťastie, energia sa dopĺňala počas celého preteku pravidelne. Takže fyzická sila na tom nebola zle. Hlava ma brzdila, stále šli vo mne otázniky, ako to nemá zmysel už tlačiť. Veď aj tak prídem posledný.

Ešte pred koncom sa trasa vracala na miesta, kde sme začínali. Hovorím si ak tu nenájdem odbočku dolu do Stupavy, tak druhý krát už nedám okruh. Našťastie spoza stromu vybieha usporiadateľ, kričí že doprava a na zjazde opatrne je to prudké a od blata. Poslúchol som jeho rady. Idem opatrnejšie.

Vchádzam do cieľa. Zronený, smutný, naštvaný, sklamaný, zablatený. Hodinky ukazujú 90 kilometrov 2.244 výškových metrov. Prichádza textová správa o poradí. Išiel som umyť od blata bicykel, seba. Dávam si fazuľovú polievku. Kamoš čo bol so mnou ma povzbudzuje cez telefón. Môj pretek číslo tri som dokončil psychicky vyčerpaný. 67 miesto zo 74 pretekárov a nejaký jazdci do cieľa neprišli. Utešujem sa na poradí.

Dnes sa na skúsenosť pozerám tak, že preteky v horskej cyklistike sú nie len o dupaní, zjazdovaní, zvládaní terénov, dopĺňaní energie. Taktiež o orientácií na trase a čo to zniesť aj psychicky. Mám sa čo učiť, trénovať. Som vďačný za ľudí okolo seba, za ich podporu, slová, inšpirácie. Na konci dňa som nováčik, zanietenec, amatér, ktorý rád trávi čas jazdou v lese na bicykli. Závodenie beriem ako nástroj na zlepšenie kondície, techniky jazdenia a spoznávanie nových miest, ľudí. Každý úspech síce poteší. Na prvom mieste je však prísť bezpečne do cieľa. No takéto myšlienky si uvedomím, až keď opadnú emócie.

Stupava bola fantastická, poučná, zablatená. Oplatilo sa sem prísť. Takéto lekcie na tréningoch nie sú. Mám radosť, že som pretek dokončil, aj keď emócie so mnou lomcovali. Vlastne s pretekaním som chcel začať od budúcej sezóny. Teraz mám na konte o tri preteky viac skúseností, ako pred rokom.

Také tie veci a rozhodnutia

9. október 2024 Cesta poznania - Všetko

Bolo obdobie, keď som ukazoval svetu kde som, čo robím, ako vyzerám, tvárim sa. Čím viac som takéto ukazovanie robil, vždy som sa pokúšal vymyslieť niečo nové, zaujímavejšie. Došlo to do bodu, že ma to celé prestalo baviť. Prišla prestávka na tvorbu a bolo náročné to celé reštartovať, tak aby mi to celé prinášalo radosť.

Ruku na srdce, je nad slnko jasné, že vo veľkej väčšine sa snažíme robiť rozhodnutia najlepšie ako vieme. Sem tam zhoda náhod nám pomotá špagátiky a utneme sa. Tak kráčam svetom aj ja. Takéto prvé nadšenie prišlo, pri objavení sociálnych sietí, videa, blogu. Úplne som lietal. Hľadali sa informácie, ktoré ma podporovali v tvorbe, v nápadoch, v scenároch a možnostiach. Bolo to pekné obdobie.

Vo väčšine mali úspech články, videá, fotky o ktorých som si myslel, že sú na nič. V nedávnom prípade najväčší úspech zaznamenal príspevok môjho pádu. Vlastne veľká väčšina ľudí okolo mňa doslova vybuchla smiechom. Nerozumiem takýmto reakciám. Ani neviem či treba.

Ako pozerám moje príspevky z dávnych časov všímam ich aké sú krásne farebne usmiate. Zvyčajne sa na nich tvárim ako majster sveta a vesmíru. V tom období som to považoval za správne. Najskôr prišla propagácia výletov, flórbalu, behu, stavieb, bežkovania, dnes je to bicykel a hory.

Možno len s malým rozdielom. Zvyčajne, už nie je záber o mne, ale viac o tom čo sa mi páči a mohlo by sa aj niekomu ďalšiemu. No a aj páči sa. Sem tam niekto napíše, poďakuje za tip, chce viac informácií. Viac krát sa stalo, že prehodím slovo pre mňa s neznámym človekom, ktorý tuší kto som.

Vďaka aktivite na sieťach som sa dostal na miesta o ktorých som netušil. Spoznávam ďalších ľudí s podobným záujmom. Je sa o čom baviť. Som súčasť komunity a prispievam k jej rozvoju. O tom či to je hlavný zmysel života sa baviť azda ani netreba. No je to skvelý doplnok k bežným dňom. Je z toho celkom dobrá postava a ešte aj vidím nádherné miesta.

Život nám ukazuje možnosti, ľudí a posúva nám ich nenapadne. Nie všetko si všimneme. Sem tam máme šťastie a ukážu sa nám viac krát. Sem tam niečo sa pokašle. Inokedy máme šťastie. Robíme rozhodnutia, chyby, pálime mosty, seba, okolie. Tak isto sa vyvíjame, napredujeme. Kombinácií je mnoho. Nie každá bude fungovať nám.

Vlastne keď už nič iné, aspoň som nepreležal tie všetky dni na gauči. Nenarástlo mi brucho, frflanie a tlak. Ten čas čo sme tu môžeme využiť mnohými spôsobmi. Nikto nevieme ako dlho tu ešte budeme. V mojom športe sa najlepšie spomaľuje jazdou do kopca. Tie ma naučili, že každé stúpanie raz skonči a sem tam je z hora výhľad. Poviem Vám, niektoré výhľady odtiaľ z hora sú dych berúce. Som rád, že som sa dostal k športu, vidím v ňom zmysel.

Leto 24

2. október 2024 Cesta poznania - Všetko

Leto 24 bolo veľmi horúce a dlhé. U mňa prišiel pád, ktorý mi narušil tréningové plány, tým aj skrátil parádne letné obdobie. Kde boli dni dlhšie a mohol som viac času tráviť na tréningoch. Vyššie teploty nerobili dobre spánku, liečbe a ani tréningom. Lenže všimol som si, že napriek náročným podmienkam, mnoho profesionálov, drelo, trénovalo, súťažilo. Tak si hovorím, mohol by som aj ja. Lekár vravel, najlepšia liečba kolena bude postupné zaťažovanie na bicykli. Tak som ho poslúchol a potupne som začal. Jediná vec, čo ma štvalo viac ako koleno, je rameno. To sa lieči do teraz. Celkom ma limituje, hlavne v pri cvikoch s činkami, na dlhších tréningoch, či manuálnej práci.

U mňa sa všetko točí okolo pohybu a športu. Moc ma nebaví pasívne sledovať veci okolo mňa, skôr ma viac ťahá k tej aktivite. Horský bicykel je jeden z najlepších nástrojov na odreagovanie. Či už ide o nádherné výhľady, rýchle zjazdy, makania v stúpaniach, spoznávaní nových miest, ľudí, tvorenie komunity. V neposlednom rade inšpirácii ďalších okolo seba, alebo takto cez internet. Taktiež spoznávanie seba,toho čo vďaka pravidelným tréningom telo a myseľ dokáže prekonať.

Na bicykli často jazdím sám, no vždy keď sa stretneme cyklisti tak nevieme prestať rozprávať. Spoločných tém je neúrekom. Ide o fenomén, ktorý nám dáva aké si predlženie hravosti. Možno je dobré pripomenúť, aké je fantastické sledovať jazdcov ktorý sa približujú k zlatému veku života nie len na cestných strojoch ale aj horských. Pre mňa sú obrovskou inšpiráciou. Dokonca na pretekoch sú na tom lepšie ako ja. Len maličkosť, nezačali včera ako ja.

Hora má svoje čaro, je nebezpečná, tajomná, nepredvídavá, divoká. Som tam vždy len na návšteve. Obrovský rešpekt a pokora je preto na mieste pri tréningoch. Tiež je správne pripomenúť, že tam nikdy nie som sám. Preto je dôležité si uvedomiť hlavne pri rýchlych zjazdoch, neprehľadných zákrutách, že na druhej strane môže niekto byť. Nech sa zbytočné nezrazíme. Bolí to.

Leto mi dalo dva darčeky. Prvý bol nepríjemný pád. Druhý bol môj prvý horský pol maratón v Topoľčiankach. Vôbec som sa ho nechcel zúčastniť. Lekár nebol vôbec nadšený taktiež. Na štart ma nahovoril jeden z mojich parákov. Keď rozprával o preteku úplné mu žiarili oči. Vlastne tešil sa, že nepôjde sám. No sám nebol. Bolo nás okolo stopäťdesiat na štarte. Teraz ako sa pozerám spätne na pretek, neviem či ma bolelo viac zranenie, samotný polmaratón, alebo týždeň po preteku.

Tomáš, tak sa vola kamoš. Mi povedal krásne slová, ktoré si už doslova nepamätám. “Neznášaš tú bolesť po tom, ale budeš ju chcieť znova. Sám ma zavoláš na ďalší pretek.” Tri, štyri dni som sa dával dokopy. Bol to náročný týždeň po. Lenže na jeho konci som už hľadal kde bude ďalší pretek. Len tento krát som si povedal, ako pôjdem na celý maratón. Tak som zavolal Tomáša, že ideme.

Letné tréningy sú ťažké. Treba si dať pozor na kopec maličkostí. Sledovať tepy, pocity, zbytočne netlačiť na pedále. Pravidelne dopĺňať energiu, vodu. Zobrať si prestávky. Na konci leta som si uvedomil, aký je dôvod pre ktorý trénujem. Práve tato otázka mi otvorila posledné dvere do sveta súťaženia o ktorom mi toľko Tomáš rozprával.

Leto ma dôležitú úlohu u mňa. Pochopiť, že náročné podmienky nie len tréningové, ale aj životné sú tu pre nejaký dôvod. Môže prísť búrka z čistého neba, padnúť strom počas vetra, premoknem do nitky, nebude tiecť studnička, budem bez vody, stratím tyčinku po ceste, budem hladný. Pozrie sa na mňa medveď, jeleň, had. Poľovníci v lete nie sú veľké nebezpečenstvo, trochu neskôr, na jeseň. Vlastne aj v náročných podmienkach sa dá nejako prepliesť, skúšať, pokúšať, hľadať.

Nejeden krát som v lete zmokol, obchádzal zlomený strom, cestu ktorá už neexistovala, prechádzal horúcimi vyschnutými lúkami. Na jeho konci to bol práve pretek, ktorý mi ukázal, že výkon môžem podať ešte o mnoho väčší ako som si myslel. Sám by som na ten pretek nešiel. Nabláznil ma Tomáš, inšpiračne mi dohovoril Juraj, podporilo ma okolie.

Leto je krásne ročné obdobie. Neviem si ho predstaviť tráviť niekde na pláži. Možno hodinu by som vydržal a potom by ma porazilo. Je krásne, všetko má farbu. Vonia les, voda, vzduch, polia, kvety, stromy. Ľudia sme viac veselší, usmievame sa, je nám dobre.

Tak to je aj so životom. Nič nám tu nie je garantované. Jedna sekunda a sme fuč. Taktiež môže prísť rozhodnutie a máme všetko. Zvyčajne určité obdobie trvá pokiaľ sa v našich životoch vyjasní, príde vôňa, budeme sa cítiť skvelo.

Za seba môžem povedať, že leto 24 bolo pre mňa plné bolesti, šliapaní do kopcov, pádu, prvých pretekov, cvičení, jedla. Jednoznačne stálo za to. Ďakujem leto za to aké si bolo. Ďakujem kamošom, okoliu za podporu. Bez Vás by to bolo o dosť ťažšie. Veď vy viete kto a čo.

Pohyb a život

25. september 2024 Cesta poznania - Všetko

Počas sezóny telo a myseľ prechádza obdobiami. Vďaka nim, sa mení naša výkonnosť. Na začiatku v zime je to o prekonávaní chladnejších podmienok, seba. Neskôr prídu teplejšie a dlhšie dni, s tým aj náročnejšie tréningy. Preto je dôležitosť v nastavení tréningov, stravy, regenerácie, oddychu, ale aj vnímania kedy zatlačiť a naopak kedy zvoľniť. Teda ak sa chcem zlepšovať.

Tréningy a život majú veľa spoločného. Teda aspoň u mňa. Prelievajú sa podobné situácie, kde treba zaseknúť zuby, povoliť, či vydržať. V oboch je to o prepotených tričkách, košeliach, dresoch. Taktiež oba svety nás vedia priniesť do situácií, miest, možností o ktorých sme ani len netušili. Tým nemyslím len tie na mape, ale aj tie v našich mysliach.

V prvom rade som zanietenec, ktorý chce vyžmýkať so seba nejaký ten výkon, zistiť kam sa dokážem dostať, uvidieť nové miesta, možno mať fajn postavu a zjesť čo chcem. Šport je geniálnym učiteľom. Učí ma vyhrávať prehrávať, trénovať, spoznávať.

Nebudem klamať ak napíšem, že čím viac sa venujem športu, tým viac chcem prekonať svoje limity. To všetko sa nezaobíde bez bolesti. Tie sú len dve. Buď dupem a boli ma to, alebo nemám na dupané a potom ma to bolí. Zvyčajne je prvá možnosť lepšia voľba. Teda pokiaľ človek nie je zázrak prírody.

Dažde, búrky, vietor, sneh, horúce letne dni, veľmi rýchle jesenné dni, prechladnutia, zranenia, fňukania, lenivosti. To všetko vie pekne pomotať a popliesť hlavu. Do role obete sa dostanem veľmi rýchlo ak uverím vonkajším nepriazniam, svojim pocitom. V prvom rade si uvedomujem, že niečo by som mal zniesť. Ak sa chcem stať dobrým v akejkoľvek činnosti tak jednoznačne nemôžem uspieť ak budem za zranenú srnku, či krívajúceho jeleňa.

Tu je možno správne pripomenúť, že život je záhada. Preto je fajn nerobiť rýchle závery, byť prehnane kriticky na seba. Tiež nemá zmysel sa porovnávať s druhými. Je skvelé vidieť niekoho, kto je od nás vzdialený na desiatky svetelných rokov. Namiesto žiarlivosti a závisti, by to mohol byť akýsi dokaz, že je teda možné niečo dosiahnuť.

Úloha športu pre mňa zanietenia je hlavne zabaviť sa. Štatistiky, všetky čísla majú zmysel pokiaľ to nie je len o nich. Najdôležitejšie je aktivity vykonávať. Môžeme sa baviť o technických témach, nástrojoch, ale darmo keď začínam bude mi na nič posledný model rakety, fotoaparátu, bicykla.

Šport a bežne dni idú ruka v ruke. V každodennom živote je o niečo náročnejšie si uvedomiť ako maličkosti ovplyvňujú celok. Nie vždy ich vidíme, k tomu sú tu emócie, hormóny, potreby, ktoré majú dosť veľkú moc nad každým z nás. Nie vždy ich vieme skrotiť, ovládnuť, pochopiť. V športe je to jednoduchšie. Úlohy sú v ňom o dosť jednoduchšie. Dostať sa z bodu A do bodu B. Možno o to viac bolia. Vedia pomôcť čísla, údaje, tréner. Môže prísť frustrácia, vyhorenie, sklamanie. V živote nie vždy sa vie kadiaľ presne vedie cesta, či nepozná sa výsledný stav. To ale neznamená, že je to zlé.

ŽIvot aj pohyb sú o maličkostiach, momentoch, jednoduchosti, budovaní, skúšaní, radosti. No a tom najdôležitejšom žití a vykonavaní. Ten zvyšok sa bude ukazovať po ceste.

Premyslím si

7. august 2024 Cesta poznania - Všetko

O ženách je vo všeobecnosti známe, že premýšľajú tak trochu viac. Muži sú známi, tým premýšľajú o dosť o menej. Koniec článku vidíme sa o týždeň. Srandičky. Najčastejšia výhovorka mužov je, keď má prísť k veci: opýtam sa doma ženy, či môžem. Ženy sú na tom podstatne lepšie: Ešte som nezmotivovala doma muža. Neberme sa doslova, nemám zatiaľ žiadne oficiálne potvrdené štatistiky. Tak isto sú to len všeobecný rečičky, ktoré neplatia pre každého.

Môžem prehlásiť za seba, čím dlhšie premýšľam tým je väčšia šanca, že z toho nebude nič. Tak isto ak ma niekto do niečoho tlačí, tak hľadám štrbinu na únik. No nie je to vždy. Za všetkým je motív, dôvod, motivácia, inšpirácie, nadchnutie, niečo čo sa mi páči. Taktiež je dobre povedať, že niekedy je fajn len tak skočiť.

Každé rozhodnutie ktoré robím, robím najlepšie ako viem. Podľa mňa je nás veľmi veľa, čo sa rozhodujeme najlepšie ako vieme. Ešte mám jedno presvedčenie: my ľudia sme sebeckí a mnoho rozhodnutí, ktoré robíme pre druhých, robíme vlastne pre seba. Jednoducho vždy, je v tom niečo pre nás. Samozrejme nie vždy je na tom niečo špatné. To je ale nateraz mimo témy.

Chcem povedať, premýšľanie je prospešné, dôležité a malo by mať svoje dôležité miesto v našich životoch. Aj veľa premýšľania je fajn. No potom je tu mnoho situácii, keď premýšľanie len odďaľuje naše rozhodnutie. Zbytočné prichádzame o čas. Len to si neuvedomujeme mnohokrát. Alebo za premýšľaním sa schováva strach, neschopnosť urobiť rozhodnutie, či strach z neznámeho.

Život je veľká záhada, zhoda náhod. Všímanie si príležitostí a následné ich nejako chytiť a využiť v náš prospech. Tu je dôležitá poznámka, ak niečo idem využiť v môj prospech, to hneď nemusí znamenať, že ten druhý bude o niečo ukrátený. Príležitosti sú okolo nás. No nie každý si ich všimne, alebo dokáže aj niečo s nimi urobiť. Je v poriadku nerozoznať príležitosť, nevedieť čo ňou urobiť. Nie je v poriadku frflať na druhých, že si ju všimli a aj niečo s tým spravili.

Týmto článkom vôbec nechcem naznačiť, ako je premýšľaní zlé. Skôr naopak. Čo ma skôr zaujíma je ako dokážeme vedecky myslieť v bežných situáciách. Používame ťažké matematické prepočty na každodenných bázach. Veľmi rýchlo dokážeme prísť k naším záverom, tomu druhému nepotrebujeme dať šancu na vysvetlenie. Vlastne nech si hovorí čo chce, my už dávno vieme. Čo je ešte horšie že sa dokážeme zamotať do vlastných myšlienok. Vyrobíme si vlastné scenáre, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestanú.

Môžeme mať premyslený každý jeden detail, krok, to čo bude nasledovať. Nikde nie je záruka, či sa nám podarí zhmotniť naše myšlienky. Preto je tu aj druhá možnosť. Niekedy môže byť fajn povedať áno neznámym vodám a jednoducho nastúpiť. Veď ak by dačo, tak pri najbližšej zastávke vystúpime von.

Ako to mate s premýšľaním? Skáčete, váhate, analyzujete, či prepočítavate?

Tribeč

18. júl 2024 Nezaradené - Všetko

Zatiaľ nemám toho najazdeného až tak veľa. Možno pre začiatočníka môžu moje čísla sa zdať ohurujúce. Lenže pre ľudí čo jazdi dlhšie ako ja, som začínajúci ja. Tu platí, že nie je treba sa porovnávať s niekým druhým, ale sám so sebou. To čo sa mi zdalo jazdiť ako nemožné, dnes už možné je. No a to sa mi páči na mojich posunoch v horskej cyklistike.

Ako tak jazdím okolím, našiel som si obľúbené miesta, okruhy na ktoré sa veľmi rád vraciam. Tie najbližšie sú pre mňa tribečské kopce. Sú pomerne menšie, dobre značené, majú mnoho miest ktoré sú zaujímavé a oplatia sa navštíviť. Určite sa nájdu aj úseky, ktoré sú náročnejšie, ale veď o tom sú hory.

Azda najnavštevovanejším miestom cyklistov je magistrála Jelenec – Zlatno. Ide o nenáročnú trasu po asfaltovej ceste, kde sa strieda kvalita asfaltu. Úsek od Velčíc po bývalú ministerskú chatu je vhodný aj pre jazdu cestným bicyklom.

Tribeč sa delí na štyri oblasti. Zobor, Jelenec, Veľký Tribeč a Rázdiel. Najpopulárnejší je Zobor pre Nitru. Jelenec a Veľký Tribeč preslávil najznámejší príbeh o strácaní ľudí v slovenskom pohorí. O ktorom sa napísal román a neskôr natočil film. Či je na tom niečo pravdy to dnes zatiaľ potvrdiť neviem. Sem tam sa stane, že navigácia nesprávne navedie, ale to sa stáva aj v iných pohoriach.

Moje obľúbené časti sa nachádzajú v menej navštevovanej časti pohoria Rázdiel medzi Skýcovom, Malou Lehotou, Müllerovým Štálom. K miestam som sa dostal rozprávaním s miestnymi. Mám rád široké zvážnice, šliapanie do kopcov, výhľady a miesta kam nechodí veľa ľudí. Preto sa práve na tieto miesta najradšej vraciam. Prameň pri chate Ostrá je pre mňa najosviežujúci. Chotárny má jazierko s pstruhmi. Vlkovadová je na lúke, kde sa pri troche šťastia môžeme stretnúť s jeleňom a nájsť stopy od medveďa.

Jazdenie lesmi zo sebou prináša aj odvahu zatúlať sa do menej známych zvážnic, miest, kútov. Ono na takéto spoznávanie je fajn sledovať internetové fóra, vymieňať si skúsenosti s nadšencami, poriadne si všímať aplikácie, ktoré mapujú terén. Možno je na mieste pripomenúť, ako nie je dobré odbočiť mimo zvážnic, značených ciest. Tribeč ako pohorie ukrýva okolo 60 prepadlísk, roklín, jaskýň. Niektoré z nich sú poriadne hlboké a nie každá je vyznačená v teréne. Tie ešte ukrývajú v sebe ďalšiu hrozbu a to sú nebezpečné výpary. Ja sa im radšej vyhýbam.

Miesta ktoré stoja za návštevu sú napríklad zvážnica pod Javorovým vrchom. Ponúka v prípade dobrého počasia nádherné výhľady od Levíc, cez Vráble až na Šurany. Snažím sa plánovať tadiaľto mnohé moje výjazdy. Rozhľadňa Chotenovec (Veľký Klíž) taktiež nezaostáva s nádhernými výhľadmi. Skycovecká ma tiež svoje čaro, Hôrka pri Lovciach taktiež Hôrka pri Podhoranoch. Netreba zabudnúť na Drieňovú v Jedľových Kostoľanoch.

Z najvyššieho vrchu Veľký Tribeč nie je zatiaľ výhľad. Momentálne prebiehajú prípravne práce na získanie stavebného povolenia na výstavbu rozhľadne. Okolo vrcholu je val, ktorý slúžil ako múr v minulosti, keď tu bolo hradisko. Hradísk je v pohorí viacero. Známe sú napr. Šiance ( Ješkova Ves).

Každé pohorie má svoje studničky. Tribeč nie je výnimkou. Mnohé sú udržiavané a pitné. Niektoré z nich postavil p. Filanda. (Holianka, Putifár, Jastrabie, Nestašová, Pod Sokolcom, Dubovo, Malá Hlboká, Jelení, Zlatno, Chotárny, Pod Ostrou, Vlkovadová. Poličná a Žiare sú verejnosti neprístupné). Ďalšie pramene ako Žlaby, Javorka, Žliabok, Prameň Čerešňového potoka, Jelšovka, Rohačová a ďalšie sú udržiavané. Je fajn si naplánovať cestu tak, aby sme križovali prameň hlavne v letných mesiacoch. Ak sú letá príliš horúce, môže sa stať, že nie všetky budú mať vodu.

Vrchora, Michalov hrad, Partizánske bunkre pri Adamikovej, Koreňová, Krížne cesty, Čierny hrad, Rohačová, Hlboké, Kozlica, Hrdovická, Huntácka dolina, Tribečske plesá, Vodná nádrž husarová, Čerešnovo, Kostolianske jazierka ( Kostolany p. Tribečom), Jarmočný kríž, Javorový Vrch, Dobrolínske skaly, Cígerová skala, Kaplnka nad Velčicami, Borisko, Brezovo, Kamenná brána. To je len zlomok miest kam sa oplatí prísť nie len na bicykli, ale aj na pešo. Samozrejme nie všetky miestá sú vhodné na bicykel.

Tribeč ma obrovskú minulosť, ktorá nie je celá prebádaná. Ťažilo sa tu zlato, kameň vyrábalo sklo, žili tu ľudia v hradiskách, neskôr v menších usadlostiach. Dnes je možné vidieť ich zvyšky. Je opradený príbehmi aj pre svoju minulosť. Má svojich nadšencov, neprajníkov. Mne sa doteraz nepodarilo zažiť nič nevysvetliteľné.

Mal som stretnutie s medveďom niekoľkokrát, tiež pána čo zablúdil, nesprávne som odbočil, videl hada, muflónov, jeleňov, objavil som miesta ktoré nie sú až také známe. Prechádzal som lesom aj v tme, v snehu, v daždi, v hmle. Má to tam svoje čaro, za ktoré som rád, že objavujem, spoznávam.

Hory je dôležité rešpektovať, vnímať, nepodceňovať. Majú svoju silu, nástrahy, prekážky, výzvy. Vedia odmeniť, vyžmýkať z nás energiu. Nie sú a nebudú pre každého, ale každý k nim môže prísť. Tribečsko je preslávené príbehmi o zmiznutých ľuďoch. Žiadne pohorie netreba podceňovať. Pred vstupom do lesa je dôležité si naplánovať cestu, zobrať si niečo najedenie, vodu, oblečenie, pršiplášť, obväz, svetlo a povedať doma kam ideme. Vidíme sa niekde tam v lesoch, možno práve tribečských.

Tí, čo makajú viac ako ja

11. júl 2024 Cesta poznania - šport - Všetko

Ono to tak zvyčajne je. Naše okolie nás nejako chce podporiť aby sme nerobili hlúposti. Zostali na miestach kam podľa nich patríme. Teda ak sa pokúšame o zmenu, niečo nové chceme dosiahnuť. Samozrejme prichádza výsmech, srandičky, slová ako to preháňame, nemáme na to a pod. V takýchto momentoch je dôležité si povedať, či budeme nasledovať seba a to čo chceme dosiahnuť. Stavíme na okolie, upokojíme sa, poslúchneme, zostaneme tam kde to poznáme.

Spadol som na horskom bicykli. Pády, bolesť, pot patria k tréningom, jednoducho sú ich súčasťou. Vykĺbený prst, narazené rameno, odrená polovica tela, a celkom kvalitne rozflákané koleno. Pôvodný tréningový plán znel v ten deň na 175 kilometrov a 3.500 výškových metrov. Uraz sa mi stal niekde pri 80 tom kilometri a približne 2.000 výškových metrov.

Nehoda sa mi stala v lesoch nad Novou Baňou. Najskôr som pocítil nepríjemnú bolesť, také až zúfalstvo. Chvíľu trvalo pokiaľ som sa dal dokopy. Nosím zo sebou lekárničku. Obviazal som sa, narovnal riadidlá, dotiahol brzdu a pokračoval ďalej. Vedel som, že musím sa čo najskôr dostať domov.

Koleno nebolo nadšené vôbec z ďalšieho pohybu. Čim ďalej viac bolelo. Miestami som musel zastať a vydýchať. Priznám sa, že slzy boli na krajíčku spustenia. Bolesť takéhoto typu som ešte nezažil. Bol som rad, že sa mi nič nezlomilo. Okrem odrenín, škrabancov na bicykli, dotrhaných grípov, rukavíc, oblečenia to bolo všetko. Pád prišiel na úseku, kde by som nemal spadnúť ani v oveľa vyšších rýchlostiach. Nenáročný lesný terén, ktorý som už päť, šesť krát jazdil. Najťažšie boli posledné kilometre, trvali večnosť. Neužil som si ani nádherné zjazdy na ktoré som sa veľmi tešil

Je dosť možné že sezóna pre mňa skončila. Ako píšem tento článok, boli ma ešte rameno, dlaň, bok. No a moc nemôžem chodiť. Lekár povedal, po páde sa zvyčajne už nejazdí 80 kilometrov a ešte k tomu aj kopce. Len v tom momente som nevidel kratšiu cestu späť. Až neskôr ma napadla výrazná skratka.

Ocitol som sa pod spŕškou a múdrych rečí okolia prakticky hneď od pondelka .„Toto je signál, že to preháňaš”, „Si šiel za svoj limit”, „pomocné kolieska sa už vyrábajú”, „poďme sa prejsť”. Srandičky patria k životu. Len je fajn pripomenúť, keď boli karty obratené, tak sa toľko nesmialo.

Nie som vo svojej koži. Koleno ma boli tak aj viac. Je tu ďalšia bolesť. Dávam na stranu tréningy, šport, člnkovanie. To nie je len tak dať niečo nabok. Pritom pozerať sa von z okna, premýšlať ako by sa teraz jazdilo v lesoch, drelo v posilňovni. Veď leto malo byť odmena za zimné tréningy.

V rámci možnosti mám za sebou dobrý tréning. Bol som zhruba 1.500-2.000 kilometrov a 40.000 výškových metrov za chalanmi v mojich tréningových kategóriách. To som cez zimu veľa nejazdil, mal som pokazený stroj. Moje čísla sa môžu zdať pre bežného nadšenca bláznivé. Len naozaj sú medzi nami športovci čo trénujú o mnoho viac.

Budem veľmi rád ako sa mi podarí chodiť bez bolestí do konca leta. Potom sa uvidí čo ďalej. Netrúfnem si povedať či sa tento rok vrátim na bicykel. Tato predstava je naozaj strašná. Lenže nie je na vyber. Koleno potrebuje oddych, liečbu a poriadnu regeneráciu. Pád som si zavinil sám o tom niet pochýb.

Nehľadám v páde žiaden skrytý odkaz, to nemá zmyseľ. Stalo sa, mrzí ma to a asi aj dosť bolí. Neviem vrátiť čas a silejšie chytiť riadilá, pribrzdiť. Nie som prvý ani posledný športovec, ktorému sa stal úraz v polovici sezóny. Nemôžem sa vzdať preto pohybu pri každej prehre, zranení, neuspechu, zabludení. Veci sa dejú, život sa žije. Takéto dni prežiť môže byť kľúčové pre mentálnu stránku. Aj preto v takýchto chvíľach je dôležité dávať si pozor, od koho si zoberiem rady a koho budem načúvať. Na chvílu vyfúknuť, dať sa dokopy a neskôr sa postupne vracať do tréningov.

Článok č. 400

3. júl 2024 Cesta poznania - Všetko

Teraz neviem, či čas tak rýchlo uletel, alebo sa vliekol. Je tu článok číslo štyristo. Priznám sa, že na začiatku som si nevedel predstaviť takúto métu, vlastne žiadnu. Veď predsa o čom sa bude písať, aké budú témy, čo fotky k článkom. Ako budem mať s časom, chuť, vôľa.

Pri rozsiahlych tréningoch platí niekoľko dôležitých pravidiel. Jedno z nich je rozložiť trasu na úseky. Hlava lepšie prijíma záťaž, telo taktiež.. Vždy na konci každej etapy príde menšia odmena. Nech je to jedlo, výhľad, vydýchnutie, alebo fotka. Vlastne takéto myšlienky je dôležité používať aj v ďalších činnostiach. No a tu sú, v článkoch. Každý týždeň jeden článok. Okrem krátkych prestávok.

Mám veľkú radosť k tomu, že to sem nejako prišlo. Boli tu obdobia, skúšky, krátke prestávky, lenivosť, nechute tvoriť, nevedel som nájsť nápad, cítil som sa zle. Našťastie takýchto dní bolo menej, ako tých tvorivých. Áno, zaťal som aj zuby, niečo napísal, pridal fotku. Inokedy som nevedel dopísať článok, lebo myšlienky stále prichádzali.

Najlepšie sa mi tvorí v dňoch, keď vôbec nemám tvoriť. Vtedy prichádza myšlienka nenápadne. Snažím sa takéto nápady vždy zapisovať, rozpisovať, ulietavať, vykričať slovami. Následne neskôr upraviť tak, aby dávali zmysel. Sú tu dni, keď nemám chuť na nič. Vtedy si zoberiem voľno, inokedy sa premôžem. Písanie je na konci dňa pre mňa dôležité a má svoje miesto.

Zatiaľ blog stále vnímam ako “bokovku”, ktorá sa bezcieľne plaví v internetových vodách. Ide o akú si bútľavú vŕbu, kde sa vykričím, no pred tým vidím svoje myšlienky napísané, môžem o nich popremýšľať, následne ich obrusujem. Upraviť slovosled, gramatiku, čiarky a pod. Snažím sa vyhýbať témam ktoré by zbytočne rýpali. Tie nemajú u mňa miesto. Takáto tvorba je dosť dôležitá. Pomáha zlepšovať komunikáciu, pravopis, vytĺcť zo seba niečo.

Namieste je aj dôležité poďakovať. Prvom rade ďakujem sebe, za to že tvorím. Stále netuším, kam to celé môže priniesť. Známym aj neznámym čitateľom. Podporovateľom a tiež ľudom, čo ma inšpirujú aby som pokračoval v písaní ďalej. Ono zatiaľ nejde o nič veľké, možno ani nikdy nepôjde. Ale to je len jedna z možností, ktorá tu je. No tých je o mnoho viac. Ďakujem ti štyristovka.