Michal Boťanský

Prvý rok na horskom

10. apríl 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

Takto pred rokom som sa dostal prvý krát k horskému bicyklu. Bola to samozrejme zhoda náhod, okolností, kopa šťastia a v neposlednom rade pomoc od ľudí okolo mňa.

Prvý krát som prišiel na myšlienky k horskému bicyklu pri jazde v Štiavnici s kamošom Karolom. Bolo to niekedy koncom leta 2023. Takmer celá trasa bolo zjazdná pre gravel, okrem pamätného úseku plného koreňov a kameňov. Karol si úsek užíval s obrovským úsmevom zatiaľ čo mňa všetko bolelo. Odpružená predná vidlica, širšie plášte, posed a úchyt riadidiel dávali o mnoho lepší pocit zjazdy v teréne na horskom. Vtedy som len ticho závidel. V kútiku duše veril, že možno aj ja sa raz tak budem usmievať.

Niekedy o par týždňov neskôr došlo k náhodnému stretnutiu na tríbečských kopcoch s Tomášom. Poznali sme sa už pred tým, ale nie po športovej stránke. Nejako sme sa zakeckali a neskôr ma ukecal aby sme šli spolu jazdiť. Priznám sa, že prvú jazdu s Tomášom si moc nepamätám. Čo mi ostalo v pamäti bola jazda úsekom po ťažbe dreva v lese. To vlastne bol dôležitý moment v mojom športovom bicyklovom živote. Tomáš je za mňa jeden z najlepších cyklistov akých poznám u nás na okolí. Na gravel bicykli, jazdiť v lese tak ako na horskom na celodenných výjazdoch je prakticky nemožné. Myslím že posledný moment ktorý si pamätám boli Tomášove slova “teraz to idem pustiť”. Po par sekundách mi zmizol niekde v lese pod Kajlkovkou v Novej Bani v teréne po ktorom som ja šiel krokom. Stretli sme sa na rázcestí, bol cely od blata, konárov, lístia, s úsmevom ako hrom.

13.4. 2024 prišiel prvý výjazd na horskom a ako inak s Tomášom. Rozdiel bol neporovnateľný. Zrazu to išlo inak príjemnejšie, pohodlnejšie, rýchlejšie v teréne. Samozrejme novy bicykel hneď dostal po chvíli detskú chorobu a prehadzovačka sa rozladila. Nepodarilo sa nám ju dať dokopy, ale nejako sme prešli cely okruh. Prišli aj úsmevy. Doma sa odstránili drobné technické nedostatky. Bolo to jednoduché, stačilo pozrieť jeden návod, spárovať telefón s bicyklom, dvakrát kliknúť a všetko šlo ako malo.

Dnes je rok čo som vstúpil do horskej cyklistiky. Mam za sebou prvých 11.000 kilometrov, 180.000 výškových a niekoľko stoviek hodín v sedle. 3 x som sa zúčastnil pretekov v horskej cyklistike. Tiež ma v tom podiel Tomáš. Sú to náročné, ale za to skvelé zážitky na kolesách. Amatér zažije atmosféru a k tomu prekoná samého seba.Za mňa skvelé rozhodnutie zúčastniť sa.

Mnohé kopce sa zdolávali ťažko, chýbali prevody. V náročnejšom teréne dostavalo telo zabrať. Aj keď ku koncu som mal širšie plášte. Pri rýchlejších jazdách prichádzali defekty a bolo ich dosť. Gravel bicykel za mňa patrí do menej náročnejšieho terénu. Horský bicykel mi umožnil spoznať miesta v lesoch, na ktoré som sa predtým neodvážil jazdiť. Plášte sú robustnejšie, pohodlnejšie, lepšie držia v teréne a prevody? Tie zvládnu aj o dosť náročnejšie prevýšenia. Všetko záleží však od sile v nohách. Druha strana mince je, trochu dosť stráca na cestách, ale s tým už sa počíta, veď na to nie je ani určený.

K jazde samozrejme patria aj o bolesti, pády, blato, prach, dážď, zima, sneh, ľad, servisovanie. Pády bolia. Menších bolo neúrekom. Tých veľkých našťastie len jeden. Aj na nejaký čas vyradil zo sedla. Do teraz cítim ešte rameno, prst a keď prší aj koleno. V hore sú o niečo náročnejšie podmienky ako na cestách, učím sa aby som aj niečo zvládol.

Gravel je skvelý bicykel na spoznávanie okolia, poľných ciest, ľahkého horského terénu, starých asfaltiek. Poskytuje pohodlie podľa náročnosti terénu. Čim je však terén náročnejší, tým prichádza viac bolesti z otrasov. Som vďačný, že som na ňom zajazdil 18.000 km v za 19 mesiacov. Spoznal som Tribeč, Štiavnicko, tak trochu aj Vtáčnik a Pohronský Inovec. Dnes gravel slúži ako cestný bicykel. Zatiaľ neplánujem sa vrátiť späť na štrkové cesty. Tréningy na ceste majú svoje výhody. Jedna z nich je, že za pomerne krátky čas viem prejsť väčšie vzdialenosti. Teda pokiaľ nefúka silný vietor.

Jazdy lesom majú svoje čaro. Mne trvalo zopár jázd aby som si ich všimol. Za mňa ideálny spoločník na takéto jazdenie je práve horský. Po roku jazdenia mi ukázal koľko veľa sa mam ešte učiť, aby som sa stal dobrý jazdec. Či ide o techniku jazdy, zlepšenie kondície, vnímanie okolia počas jazdy, sústredenosť, dopĺňanie energie, regenerácie a v neposlednom rade užívať si kilometre a les. Stále som zelenáč, ktorý je na začiatku spoznávania.

Oddych, vypnutie, vymazanie myšlienok, spoznávanie seba, okolia, adrenalín, orientácia v teréne. Mnoho ďalších maličkostí, ktoré sa dejú práve v horách. Nesmiem zabudnúť na technické záležitosti, pravidelnú údržbu, servis. Zábavu, ta má svoje dôležité miesto. Preto jazdím v horách. S tým všetkým rastie aj kondícia a lepšia forma.

Článkom chcem poďakovať Karolovi z Nitry, Tomášovi od Vrábeľ za ukázanie a nasmerovanie k horskej cyklistike. Martinovi z Nitry za to že ma vytiahol na jazdu pri ktorej sme stretli Tomáša, ukázal mi prvé miesta na tribečsku, aplikáciu pre športovcov. Nezabúdam ani na sponzorov, najbližších, ale aj ľudí ktorých spoznávam po cestách, alebo tu na internete. Samozrejme ďakujem aj sebe, za to že som prišiel na to čo mi robí radosť.

Bolesť a pochybnosti

13. marec 2025 Cesta poznania - Všetko

Poďme na chvíľu o sebe pochybovať, ale naozaj tak poriadne. Naplánujeme si konkrétny scenár, kroky čo ideme robiť. Keď máme, tak popremýšľajme nad dôvodmi, pre ktoré sa nám ich nepodarí na sto percent splniť. Ako často takto fungujeme pri bežných situáciách?

Jazdil som hore smerom k Veľkej Javorine na bicykli. V nohách už bolo niečo cez sto kilometrov. Stúpanie sa ukazovalo 14%. Miestami už bolo toho dosť na mňa. K tomu som podľa všetkého nesprávne dopĺňal energiu. Telo prestalo fungovať, tak ako bolo treba. Šetril som sa, rekordy, tempá pôjdem naháňať dakedy nabudúce.

Sedem kilometrov, okolo päťsto výškových metrov malo stúpanie od mini farmy v Barine. Približne v strede cesty mi ostalo špatne a dalo sa mi zvracať. Prišli myšlienky na krátku prestávku. Vyfúknem, dám si trocha vody a pôjdem ďalej. Vyfúknuť na takýchto výjazdoch nie je hanba.

Nepostál som. Pred vrcholom je chata. Tam si dám rýchlu kofolu a pôjdem ďalej. Pomaly som zdolal stúpanie po chatu. Kofola pomohla, na vrchol od chaty to už bola brnkačka. Otvorili sa výhľady na Slovenskú stranu. Trochu ďalej aj Českú. Neboli síce najlepšie, ale bol som rád, že som prišiel až sem. Cesta trvala päť hodín a dvadsať minúť, stotridsať kilometrov, s prevýšením tisícštyristo výškových metrov. Späť to bolo o desať kilometrov kratšie a jedno stúpanie menej.

Pochybnosti nie sú nikdy prijemné. Ja ich moc nemám rád. Zatieňujú ďalšie myšlienky, ktoré môžu poháňať vpred. Na druhej strane je namieste zvážiť aj svoje sily, možnosti a skúsenosti. Pri náročných tréningoch, situáciách o sebe pochybujem veľa a pravidelne. K tomu ak sa pridá bolesť. Tak často mám chuť sa vzdať. Pýtam sa seba či mi to za to stojí, akú bolesť ešte dokážem zniesť, či tam ďalej už nepadnem.

Bolesť je istým spôsobom dobrý sluha. Pomáha prekonať obdobia, dostať sa k záchytným bodom, cieľom. Sú dni, kde nezostáva nič iné len sa zahryznúť a vyraziť. Zabudnúť na hranice, kde začínajú pochybnosti, neprieme bolesti, pocity.

Môžem mať v sebe energiu, inšpiráciu, silný dôvod. No jednoducho nie všetko dokážem zvládnuť. Možno na druhý alebo tretí krát. Ani môj cyklovýlet na Veľkú Javorinu nevyšiel na prvý krát. Pôvodne to mala byť minulá jeseň. Tento krát sa podaril, no chcel som byť rýchlejší, v lepšej forme, aby nefúkal vietor.

Nie všetky ciele, ktoré dosiahnem pôjdu ľahko. To si všímam hlavne v cyklistike. Väčšina bolí, je za hranicou čo bežne dokážem zniesť. Tréningy pomáhajú, správna životospráva taktiež. Priebežné dopĺňanie energie je mimoriadne dôležité, dobré poveternostné podmienky uľahčujú výkony. Tak nejako podobne je to aj v dňoch mimo cyklistiky.

Týmto článkom pozdravujem všetkých, čo prekonávajú seba, svoje limity, situácie. Naďalej veria, že môže byť lepšie a že to zvládnu. Aj mojich kamošov cyklistov, ktorých sem tam ničím na spoločných výjazdoch.

Zima 24/25

6. marec 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

Čím viac náročnejších podmienok je, tým viac človek chce posúvať svoje limity. V horskej cyklistike máme náročné jazdy do kopcov, rýchle zjazdy, desiatky kilometrov dlhé preteky, tréningy. Tie vždy vedia dať zabrať aj skúsenejším. Som v podstate na začiatku.

Zimná sezóna 24/25 bola pre mňa prvá ozajstná zimná sezóna v horách na bicykli. Čakalo na mňa mnoho nových nepoznaných situácií, ktoré som pred tým nezažil. Bolo to úplne iné jazdenie ako v hlavnej časti sezóny. Takmer všetko bolo pre mňa nové.

Po nádhernej jeseni prišlo obdobie blata, no trvalo veľmi krátko. V lese začalo rýchlo mrznúť. Prišiel aj prvý sneh. Všetko šlo rýchlo. Obul som zimné návleky, rukavice, zrazu sa ocitávam na Mišovom Vrchu na tribečsku. Na stromoch je asi trojcentimetrová námraza. Fúka nie moc príjemný vietor. Malú časť úseku aj tlačím. Kamene sa šmýkajú, okolo je hustá hmla, chlad ide pod kožu. Hovorím si, prišla zima. Už to bude od teraz len chladnejšie.

Hneď po prvej takejto chladnej skúsenosti prichádzajú ďalšie zimne rukavice. Tretry zatepľujem alobalom, ponožkou. Pridávam ďalšie spodne vrstvy oblečenia. Do výbavy pribudla termoska na čaj. Výjazdy sa skracujú pod sto kilometrov.

Príprava na výjazd trvala približne hodinu. Bagety, čaj, tyčinky, obliecť sa. Všetko poriadne poobzerať, uistiť sa, že mam zo sebou povinnú výbavu, nabité svetlá, prilbu.

Náročnejšie boli začiatky výjazdu, chlad hneď prenikal. Chvíľku trvalo pokiaľ som sa zahrial. Veľa oblečenia nie je moc dobré mať na sebe, rýchlo sa prepotím a prechladnutie je isté. Dôležité bolo vsadiť na správne kúsky, dobre sa navrstviť a skúšať ktoré oblečenie spolupracuje s ktorým v akých podmienkach.

Telo funguje odlišne ako v hlavnej sezóne. Tak isto myseľ. Stačí jedno dve nesprávne doplnenie energie, tekutín a zrazu prichádza únava, nechuť, chlad, trápenie, robenie chýb. V zime telo spotrebuje veľké množstvo tekutín a jedla ak má poskytovať výkony v náročnejších podmienkach. Taktiež ešte vyrábať teplo.

Ak je v lese sneh, lad tak nejazdím na miesta, ktoré nepoznám. Netuším čo ma tam čaká. Nevymýšľam zbytočne. Nebláznim sa v teréne. Spomaľovanie tempa, opatrnejšie jazdenie, nikam sa neponáhľam. Vyhýbam sa dlhým chladným zjazdom, prepoteniu. Čierny lad, skrytý lad pod snehom, listami, prekážky pod snehom, šmykľavé kamene to sú nebezpečenstvá, ktoré si na prvý pohľad nemusím všimnúť.

Prašan je neskutočná zábava. Zimná inverzia, zamrznute stromy a modrá obloha je odmena za chlad. Čaj je často záchrana. Zasnežený les ma svoje čaro, zákutia ktoré pôsobia ako balzam na dušu a myseľ. Vždy od určitej nadmorskej výšky sa mení počasie. Zvyčajne je chladnejšie, začína sneh, ľad. Netreba zabúdať, ani na pocitovo prijemné chladné dni. Hlavne po snežení tam hore.

V horách nikdy nie som sám. Na snehu je vidno vychodené diaľnice kadiaľ sa pohybuje divoká zver. Raz som videl stopy medvedice a raz medveďa. V oboch prípadoch našťastie pár dni staré. Taktiež sú v lese ľudia. Turisti, lesníci, ale aj cyklisti. Hory majú svoje čaro lákajú nás v každom období.

Chladné mesiace v hore preveria každého športovca. Na druhej strane náročné podmienky nie sú pre každého. Ak by som mal začal ešte raz s horskou cyklistikou, tak určite nie v zime. Je super vedieť ovládať bicykel, mať aspoň nejakú kondičku, vedieť opraviť základné poruchy, poznať terén, svoje telo nástrahy obdobia. Netreba však zabúdať na ďalšie zimné športy. U mňa je to hlavne bežkovanie, lenže snehové podmienky ma moc neoslovili. Vlastne aj preto som zvolil pokračovanie sezóny na bicykli.

Čím viac som jazdil v zime tým viac ma to bavilo. Nezabudnem na troj kilometrovú zvážnicu pod nádherným prašanom. Prvý som v nej robil stopu. Stúpania na Veľký Inovec, dvadsiateho piateho decembra v dvadsať centimetrových závejoch. Zasnežené zákutia na Medveďom vrchu. Prvý výjazd k Partizánskej chate pod Vtáčnikom so snehom. Nádherne inverzie.

Napriek mojím minimálnym skúsenostiam, som mal len dva pády. Salto a kotrmelec. V oboch prípadoch v nulovej rýchlosti. Trochu som oškrel kolená, zasmial som sa a šlo sa ďalej. Jasné, že hrozilo o mnoho viac, ale nejako som ich ustál.

Zima v horách a ešte so snehom je krásna odmena za celou sezónou. Dôležité je neprestať sa pohybovať, spomaliť. Užívať si chvíle v lese, dobre sa obliecť, neprepaľovať svoju silu. A mať radosť, že jednoducho môžeme.

Idem aj ja

27. február 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

Nie vždy sa mi chce. Vlastne často sa mi viac nechce ako chce. Hľadám si zámienku pre ktorú, by som sa sám pred sebou ospravedlnil. Ležať na posteli, alebo v pohodlnom kresle je lepšie. A ak nepôjdem nič sa nestane.

Sú dni keď to jednoducho nejde. Môžem robiť čo chcem. Potom sú dni, keď sa cítim tak, že nemám šance, no nejako to dám. Netreba ani zabúdať na dni, keď svieti slnko, je prijemne, vtedy je radosť pobehovať svetom.

Veľká väčšina mojich tréningov nemá ideálne podmienky. Najviac bolesti som pocítil v tejto zime 24/25. Začal som moje trénovanie brať vážnejšie. Takže sa jazdilo celkom dosť. V horách bolo o dosť chladno ako tu dole. Hlavne pocitová teplota bola často nie moc prijemná. Zjazdy sa jazdili pomalšie. Nie len pre zľadovatené cesty, ale aj pre chlad, ktorý šiel pod kožu. Mám mimoriadne citlivé prsty na rukách aj nohách. Nosil som na sebe troje rukavice, dvoje hrubé ponožky, zimne návleky. Rozmrazovanie niekedy trvalo aj do druhého dňa.

Ako som začal na úvod, nie vždy sa mi chce isť von. Či mám chuť podávať obdivuhodné výkony. Ak sa pozerám spätne, tak viac sa mi nechcelo ako chcelo. Lenže jedno je pocit, druhé je vôľa, plán, motivácia, cieľ. Môžem povedať, že jedno nefunguje bez druhého u mňa. Jasné, musím mať silu, byť oddýchnutý, technika funkčná. Mať zo sebou dobré jedlo, na doplnenie energie, zdravie. Ešte keď je parádne počasie, to je skvelý bonus.

Prvé vždy sledujem počasie. Podľa predpovedí, následne plánujem na cely týždeň tréningy. Ak prší, tak nejdem na bicykel. Sem tam sa stane, že zmoknem, ale to už patrí k tomu. Nemám rád vietor, berie radosť. Vietor je neskutočný protivník. Často sa chcem počas veterných tréningov vzdať. Hlavne ak som na bicykli na cestách. V lese sa to dá vydržať.

Cieľ sezóny, mesiaca, týždňa, obdobia ma obrovský vplyv na mňa. Pamätám si na obdobia, keď som sa len tak vozil, k ničomu to neviedlo. Teraz je fajn vedieť čo chcem dosiahnuť za celú sezónu. Samozrejme, je dôležité mat aj šťastie na počasie, na zdravie, aby všetko fungovalo ako malo. K tomu rozdeliť celosezónny cieľ na menšie. Najlepšie týždňové.

Ak mám prehľad o počasí, cieľoch, prichádza na rád plán. Cestný, horský bicykel, posilňovňa, beh, plávanie, preteky, výjazd s kamošmi, nečakané pozvánky. Som zanietenec, nie profesionál. Takže počítam s tým, že nie každý plán sa podarí splniť. Ak ho mám je väčšia šanca, na uskutočnenie tréningu. Nie každá predpoveď počasia výjde na sto percent, s tým treba taktiež počítať. Tak isto, môže prísť prechladnutie, zranenie, únava, či niečo iné.

Oddych má svoje dôležité miesto. Je veľmi veľmi dôležitý. Vyfúknutie, nadýchnutie, regenerácia. Nemá to nič spoločné s lenivosťou. Telo, ale aj myseľ po tréningoch potrebujú uvoľnenie. Niekto síce dokáže zniesť viac záťaže ako druhý, ale prestávku si dávame všetci. Možnosť ako tráviť voľne chvíle sú neobmedzené. No ak mam ťažký tréningový týždeň, tak po ňom asi moc za kamión dreva nenaštiepam. To platí aj opačne.

Strava. Je veľa ľudí čo dnes radia ako sa stravovať. Veľa kombinácií je správnych, dávam pozor, kedy, ako a čo jesť. Správna strava sa rovná mať silu na ďalší deň. Alkohol a fajčenie nemá u mňa priestor. Výrazne spomaľujú regeneráciu, liečenie zranení a výkon.

Mám rad pohyb, hory, bicykel bežky, posilňovňu, plávanie. Hľadám spôsob ako vykonávať aktivity a nezničiť sa pri nich. Dostávam veľa inšpirácie, motivácie od druhých ľudí. Hlavne od tých ktorých nepoznám. Potom je tu aj vlastná motivácia. Je to niečo čo ma poháňa. Síce mení sa časom, ale stále tu je. V prvom rade by to mala byť zábava. Zlepšovanie, naháňanie čísiel, je u mňa až na ďalšom mieste.

Tieto slová sú o mne. Verím, že každý z nás má odlišné motívy. To čo nás spája je radosť z aktivít, športu, pohybu, spoznávania seba, miest, alebo aj ďalších podobných ako som ja. Nie každý chce jazdiť cez zimu v horách na bicykli, či o siedmej ráno tráviť hodinu dvíhaním činiek.

Z času na čas aj ja potrebujem niekoho kto ma inšpiruje k ďalším výkonom. Snažím sa mať okolo seba ľudí, čo majú podobné zaujmi ako ja. Pomáhajú mi sociálne siete, preteky, spoločné tréningy, náhodne stretnutia. Na konci dňa zvyčajne zisťujem, že ten pocit lenivosti opäť raz klamal. Pretože hýbať sa v rámci svojich možností je parádne.

Jeden tréning

19. február 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

V utorok večer si pozerám moje videa z pred niekoľkých rokov. Oslovilo ma jedno jesenné, v ktorom si všímam krajiny, výhľady, okolie. Hovorím si, v tomto období som nerobil žiaden šport. Jediný môj pohyb bol venčenie psa po okolí. Ani som len netušil, že nejaký šport znova začnem robiť.

Teraz v stredu sa pozerám na tréningový plán, čísla, jedálniček, Čo treba robiť, jesť, plánujem ďalšie tréningy. Ako bude oddych, regenerácia, počasie. Čo som kde opäť pokašlal.

Minulo víkendové jazdy boli dosť náročné. Slnko sa síce v sobotu ukázalo, v nedeľu moc nie. Oba dni bolo chladné. Prvý bol o náročnejších stúpaniach, druhý na chlad. Snažil som sa moc neblázniť sa na dlhších zjazdoch. V zime to naozaj boli hlavne prsty na rukách a nohách. Taktiež v chlade prichádza únava o čo si skôr.

Cítil som sa dosť vyčerpane. V pondelok som si zobral voľno, v utorok ľahká posilňovňa. Zrušil som poobedný tréning na bicykli. Jedol som tak ako keby mám tréningy, možno aj o trochu viac. Žiadne navyše sladkosti, tyčinky. Ale bežne jedlo, ktoré doplňuje energiu. Pomáha urýchľovať regeneráciu.

Ako správny začiatočník, je treba vedieť povedať kedy si treba zobrať na par dni voľno, oddych. Je úplne v poriadku vydýchať sa. Jednoducho sú dni, keď ani len netuším kde sa vo mne berie sila. Potom sú tu také, keď to jednoducho nejde. Vyfúknuť si je tak isto dôležité, ako náročný tréning. Samozrejme, vedieť si povedať dnes nie, nebude vôbec ľahké. Pokiaľ človek má už rozbehnuté veci. Na začiatku, to je skôr vedieť si povedať dnes áno.

Za mňa môžem povedať, že nemá zmysel tlačiť na pílu v tomto chladnom období. Na druhej strane je super že mam parádne tréningy, častokrát dvojfázové. Doteraz som takto systematicky netrénoval. Len som dupal, posilňovňa a šiel som nejako na pocity. Čo bolo možno aj fajn. Ak sa chcem zlepšovať, alebo mať len radosť že dokážem zdolať kopec o čo si rýchlejšie, bez veľkého zadýchania. Je fajn si pripraviť nejaký plán pohybu.

Som amatér a robím šport preto že mi prináša radosť. Spoznávam nové miesta, ľudí a tak isto aj seba. Oddych, regenerácia nie sú hanba. Majú svoje opodstatnenie. Prehnané tlačenie na výkon, môže privodiť zbytočné zranenie, či prechladnutie. To naruší tréningové plány o mnoho viac ako pár dni voľna. Netreba zabúdať ani na stravu dopĺňanie energie, vitamíny, doplnky stravy.

Taká maličkosť nie každý z náš ma jazdiť týždenne 300 km na bicykli, alebo behať 80 km, či tráviť desiatky hodín v posilňovni. To sa od nikoho v mojim okolí nevyžaduje. Ale je fajn dačo robiť pre svoje telo v rámci svojich možností. Čas mame všetci. Len čo nás rozdeľuje je premôcť sa, či chcieť sa nájsť na seba par hodín týždenne. Nie však len na vynechanie tréningu, ale aj niečo pre seba urobiť.

Nebudem stíhať

12. február 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

To, že som na šport, je cítiť z mojich príspevkov na blogu. Pohyb je fajn. Veď nejaký ten piatok je súčasť mojich dní. Skúšal som viacero športov. Niektoré ma oslovili viac, iné menej. Majú mnoho spoločného. Ono ak človek investuje trochu času, dokáže sa za krátky čas dostať ku celkom fajn kondícií. Ak to je myslené vážnejšie, tak výsledky na seba nenechajú dlho čakať.

V športe je rivalita bežná. Mal som šťastie zúčastniť sa troch amatérskych pretekoch na horskom bicykli. Zažil som podporu, nadávky, lakte, ale aj úsmevy, potlesk a pokrik od publika. Podľa mňa k pretekaniu patrí, je to súčasť atmosféry, napätia, zábavy.

Ak jazdím na tréningoch niekedy sa stane, že sa nechám uniesť, Jazdím rýchlejšie, alebo dlhšiu vzdialenosť, viac kopcov, opakujem navyše cviky v posilňovni. Prvé jazdy si nevšímal nikto poriadne. Bol som všetkým na smiech. Po prvej celej sezóne, keď už prišli aj lepšie čísla už to bolo o čo si iné. Začal som spoznávať nových ľudí s podobnými záujmami. Prvé spoločné výjazdy. Mnohé sa aj neuskutočnili.

Ty si už ďaleko, kto ti bude stíhať. Bola častokrát odpoveď, keď som niekoho volal von. Som síce zelenáč, ale pre tých čo začínali včera, alebo jazdia rekreačne moc tak nepôsobím.

Jedna z chýb, ktorú som robil na začiatku, všetky tréningy som dupal. Chcel isť čo najrýchlejšie, čo najviac postíhať prejsť, odmakať. Sem tam, keď sa niekto ku mne pridal, mal som chuť tomu druhému naložiť. Bola to hra ega, dokazovanie si mojich síl, rýchlosti a vytrvalosti. Lenže stalo ma to celú partiu. Dostal som košom a mnoho parťákov už so mnou nechce jazdiť, trénovať. Čo bolo pochopiteľné.

Čim viac vládzem, tým sa inak pozerám na šport. Ak niekto začína, a ja mam to šťastie ho sprevádzať. Snažím sa jazdiť tak aby ten druhy mal okrem bolestí celého tela, hladu aj pocit že je to fajn. Pri tom stačí, keď nastavím tempo aby zelenáč stíhal za mnou. Moja výhoda je, že viem aké tempo a ako rozložiť silu na danej trase. Veď aj tak ich zvyčajne plánujem ja.

Dnes už viem čo sa patrí. Radosť je na prvom mieste. Machrovanie počká. Možno som ďalej ako mnoho ľudí z môjho okolia. No nie tak ďaleko aby som pochopil čaro športu, pohybu, podpory. Pohybovať sa je vždy lepšie ako sedieť doma na gauči a pozerať televízor.

Nie som najlepší. Mám veľmi ďaleko výkonmi od najlepších. Čo ma možno približuje je vôľa isť na tréning aj keď sa mi nechce, alebo nie sú najlepšie podmienky. Nie každý ma pevnú vôľu, alebo chce zdolať Sitno v rekordnom čase.

Takže ak ma niekto chce obdivovať. Tak len za to že prídem do fitka, alebo sadám na bicykel v dňoch keď sa mi nechce, necítim sa na to, alebo podmienky nie sú najvhodnejšie, nestíham. Ten zvyšok okolo je nepodstatný.

Šport ma učí, že nie je treba sa porovnávať. Každý z nás chce niečo odlišné dosiahnuť. Taktiež netreba zabúdať na riziká zranení. Šport na amatérskej úrovni, teda pohyb ma prinášať v prvom rade radosť. Ak s niekým súťažím, tak som to ja z minulej sezóny.

Je nad slnko jasné, že budeme cítiť aj bolesť, zúfalstvo, chuť skončiť, nechuť. Prídu otázky, či to stojí za to. Nech to bude akékoľvek, nikdy neodraďme niekoho, kto práve začína, alebo je rekreant.

Šport na mojej úrovni je koníček. Je to taká bokovka, o ktorej točím celé dni. Dostávam sa do nových kruhov ľudí, ktorých taktiež zaujímajú podobné témy. Ak som sa za ten krátky čas niečomu priučil, tak to je že podpora má obrovskú silu a ego treba nechať niekde v úzadí. Ten zvyšok bude zábava.

Názor na všetko

6. február 2025 Cesta poznania - Všetko

Nasledujúci článok je pripomienka aby som nestrkal nos do situácii do ktorých ma nič nie je. Dnes je móda byť kriticky, nakladať jeden druhému, spochybňovať, podceňovať, mat svoju pravdu. Lenže naozaj ma význam takéto správanie?

Ono je dobre byt kriticky, pýtať sa, zamýšľať sa. O tom niet pochyb. Informácii okolo je toľko, že môže byť náročné si vybrať ktorá je najsprávnejšia. Ešte keď do toho prídu emócie. Vnímam to aj u nás na tréningoch. Každý chceme byť trénerom. Pritom kus pravdy je v každom názore, poznatku.

Ako tak fungujem v on-line priestore, dostávam sa z času načas aj do situácii, kde sa moja “práca” teda blogovanie niekomu nepáči. Dostávam sem tam poznámky o tom ako sa predvádzam a podobne. Čo je v poriadku, môžeme mat názor. Je nad slnko jasné, že nie každý bude mojím fanúšikom. Tiež ma nebavia mnohé životné, či športové disciplíny a pri niektorých ma poráža.

Internet okrem rýchlosti podania informácii dáva priestor na vyvolávanie konfliktov, spoznanie ľudí, dozvedieť sa niečo nove. Sem tam natrafím na niekoho kto chce so mnou tráviť čas, vymeniť vedomosti, či chce isť na tréning.

Snažím sa na vyhrotené situácie nereagovať. Nepodľahnúť zbytočne emóciám. K ničomu to nevedie aj tak. Môžem prehlásiť, že mnoho ľudí, skorými som nemal práve ten najšťastnejší začiatok, mám to teraz presne naopak.

Čo pozorujem, že každý jeden človek ma niečo naučí. Namiesto záveru a posudzovania príde odo mňa otázka, zvedavosť, slušnosť a častokrát veľký rozhovor sa práve začína. Nie vždy mám náladu byť zvedavý, vypytovať sa. Tiež sa učím ako skrotiť vlastné emócie, únavu, nechuť, lenivosť.

Odmietam mať názor na všetko. Do všetkého sa miešať. Byť za chodiace múdre rádio. To nemá zmysel. Jazdím svetom, spoznávam, hľadám, skúšam. Obdivujem múdrych a vzdelaných ľudí. Je poučné ich vnímať. Ešte radšej mám ľudí čo v niečom začínajú. Ich radosť, nadšenie je nákazlivé. Netreba zabúdať na frflošov, tých čo stratili niť, snílkov. Každý vieme dačo, čo ten druhý ani len netuší.

Sú oblasti na ktoré je na mieste mať vlastný názor, postoj. No nemusím o ňom tvrdiť, že práve ten môj je najlepší na svete. Veď čo keď sa práve ja mýlim. Každý z nás máme trocha pravdy.

Život je záhada. Mení sa, žije sa. Nikdy neviem do akej situácie sa zajtra dostanem, koho spoznám. Veď schválne aký to je pocit, keď sa nás niekto opýta na to čo máme najradšej? Len maličkosť, pred tým ako pustíme hodinový monológ na jeden nádych, spýtajme sa toho druhého podobnú otázku.

Návrat k behu

29. január 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

Koniec roka 2024 bol pre mňa neskutočné náročný. Dal som si do hlavy zajazdiť 14.000 kilometrov na bicykli a tak posledné dva týždne sa poradne drelo. Počasia našťastie prialo. Ale chlad bol miestami náročný. Mrzli mi ruky, nohy, ťažko som rozprával. Dával som si pozor aby sa energia počas jazdy dopĺňala pravidelne. Po jazdách nejaký čas trvalo, aby som sa rozmrazil. Celé to stalo kopu síl a mnoho porcií jedla.

Už v priebehu decembra som si povedal, že doplním tréningy o beh. Aspoň raz do týždňa skúsim niečo zabehnúť. Hlavne v dňoch keď bude fúkať vietor, pršať. Nápad sa mi zdal celkom fajn. Už na jeseň prišla ku mne informácia, že najlepší cyklisti taktiež behajú. Najťažšie bolo začať.

Oblečenie na beh je prakticky nenáročné, Stačí jedno tričko a bunda, návleky na nohy, nohavice, a rukavice, nákrčník a čiapka. Okrem nohavíc, je zvyšok z bicykla. Trocha zimy znesiem a tiež aspoň sa nedopotím. Topánky som mal ešte z obdobia keď som pravidelne behával. Sú už trochu zničené, ale na to čo ja chcem od nich stačia.

Zmysel behu je zabehnúť určitý objem vzdialenosť, bez toho aby ma porazilo, či niečo bolelo. Takže žiadne 30 kilometrové poľné behy, či naháňačky v Štiavnických kopcoch.

S behom som skončil pre bolesti kolien. Bral som kĺbovú výživu, špeciálne formy kolagénu na chrupavky, sem tam som aj zbehol k doktorom. V tom období prišli bežky, najskôr zimne, potom kolieskové a neskôr bicykel. Bolesť kolien jednoducho zmizla.

Zabehnúť par kilometre s úsmevom na tvári je paráda. Beh že vraj prospieva chrbtici a lepšie sa ukážu na bruchu kocky. To boli ďalšie časti skladačky, vďaka ktorým som si pred koncom roku 24 znova obul bežecké tenisky.

Prvý kilometer bol náročný, asi ma aj porazilo. Chcel som dakoho zavolať aby prišli po mňa. Všetko ma bolelo, štípala, pichalo. Dýchal som ako tak v pohode. Lenže nejako som to nevzdal a dobehol som prvých šesť kilometrov po niekoľko ročnej prestávke. Bolo to úplne iné ako bicyklovanie.

V januári som začal už pravidelnejšie behávať. Dva krát, ale boli aj tri krát do týždňa. Počasie moc bicyklu neprialo. Voda pri behu nie je až taká nepríjemná ako na bicykli. Chlad taktiež. K tomu na cestách sa tvorila poľadovica. Stále viac a viac maličkostí hovorilo pre beh.

Ako správny bežec som osvetlený, k tomu mam aj reflexné pásky na sebe, takže je ma vidieť z diaľky. Hlava je nastavená správne, žiadne naháňačky, dokazovania si niečoho. Jednoducho doplnok k tréningom. Samozrejme z času na čas sa pôjde rýchlejšie inokedy pomalšie.

V tomto období po niekoľkých behoch ma začali bolieť obe kolená. Žiadna panika, na pár dni si zoberiem prestávku. Na ďalší týždeň sa opäť vrátim. K tej bolesti toľko, že často v týždni mávam dvojfázové tréningy, k tomu aj bicykel. Z času na čas je záťaž náročnejšia a sem tam sa stane, že nejaká časť tela pobolieva.

Chcem sa cítiť fit, verím že beh mi pomôže. Som zvedavý kam ma počas roka zavedie. Ako sa mi podarí zlepšiť kondícia. O koľko jedla viac zjem. Či to bude bolieť, alebo to všetko bude len slepá ulička. Dám vedieť.

Pol milióna kalórií

23. január 2025 Cesta poznania - šport - Všetko

Nasledujúci článok som začal písať niekedy na jeseň, po dosiahnutí dvanástich tisíc kilometroch. Bol som na sto percent presvedčený, že už viac sa mi nepodarí jazdiť. V tom období prišli chladnejšie podmienky, sychravejšie a daždivé dni. Takže slnko už v mojej mysli, ani v predpovediach nebolo. Pomýlil som sa o dvetisíc kilometrov.

Mám veľkú radosť zo sezóny 2024. Skoro sa nezačala, bolela, zastavila na krátko, súťažila sa. Moja druhá celá sezóna na bicykli. Bola to jazda ako na húsenkovej dráhe. Teší ma že mám okolo seba ľudí, čo mi úprimné fandia, podporujú, ukecávajú na prekonanie náročnejších prekážok. Je dôležité povedať, že bez nich by to išlo o dosť ťažšie, možno ani nešlo. Ďakujem Vám, veď vy viete.

Bicykel som si obľúbil. Páči sa mi myšlienka, ako za pomerne krátky čas môžem vidieť kus sveta. Ono na začiatku som chcel bicykel vrátiť, prvé jazdy ma vôbec neobláznili. Nejaký čas trvalo pokiaľ som sa naplno ponoril do dvoj kolesového sveta. Nakoľko som jazdil na bežkách (na snehu, ale aj kolieskových) a tie ma oslovili omnoho viac. Na nich sa mi páči, že si zamaká cele telo. Len škoda, že tu na okolí nemáme širokú hrádzu ako pri Dunaji. Tiež parádne podmienky v horách niekde za rohom.

Prvý rok na bicykli sa jazdilo od septembra do decembra. Prešiel som približne 2.000 kilometrov. Prvá cela sezóna sa podarila odjazdiť celá. Tá bola už lepšia 14.000 kilometrov Druha cela sezóna sa tiež takmer podarila odjazdiť cela. Okrem začiatku kde sa jazdilo menej pre pokazený stroj. Ešte prišla v cez leto vynútená prestávka. Keď som padol v hore niekde nad Novou Baňou. Bol to nepríjemný zážitok. Doteraz si dávam dokopy rameno.

Na začiatku roka sú plány odvážnejšie. Po vydarenom predchádzajúcom roku. Som chcel prekonať hranicu dvadsať tisíc odjazdených kilometrov a dvestotisíc výškových metrov. Hneď v úvode roka bola jasné, že ciel bol nastavený vysoko. Tým, že som začiatočník, neviem toho veľa o tréningoch. Netuším ako poriadne zvládnuť stravu, regeneráciu, striedanie záťaže na výjazdoch a ich dĺžku. Samozrejme sú tu ešte technické stránky. O bicykle sa treba starať a sem tam sa pokazí niečo. Treba rýchlo servis, náhradne diely po svete zaháňať, alebo komplet celý bicykel.

Sezóna dvadsať štyri bola azda najťažšia. No musím aj prehlásiť aj do teraz najkrajšia. Začala neskutočne pomaly. Na jar som presedlal z gravelu na horský. Doklepol ma kamoš, ktorý ukázal ako sa jazdí v hore. Bola to veľmi dobrá myšlienka. Podarilo sa mi dať dokopy aj niekoľko výjazdov v skupine, ktoré som organizoval u nás. Napriek diviačiemu moru a uzávere polovice hory sa nám podarilo jazdiť v lese, kde obmedzenia neboli. Prišla prvé zdolanie 3.000 výškových metrov na jednom výjazde. Dva krát sa mi podarilo zdolať 200 kilometrov v jednom výjazde na horskom bicykli. V auguste prišli prvé preteky v Topoľčiankach na strednej maratónske trase v hore. O par týždňov dva cele maratóny, v Rači a v Stupave. Rača sa mi páčila veľmi. Stupave som zablúdil a najazdil o niekoľko kilometrov na viac. Tu som zažil silnú skúšku, či pokračovať, alebo zdať sa. Prekonal som svoje najlepšie časy na úsekoch, na ktorých trénujem. Podarilo sa mi dačo jazdiť aj na ceste. Samozrejme to všetko bolo o bolesti, nekonečnom hlade, únave, teple, daždi, chlade, kŕčom, strachu, napätiu, zúfalosti, ale aj radosti, nadšenia.

Koncom roka sa mi podarilo dorovnať čísla z predchádzajúcej sezóny. Ľudia okolo mňa ma podporili. Počasie bolo tiež za. Vianoce som trávil na bicykli. Som veľmi rád za dosiahnutie týchto nádherných čísiel. Na jar keď som počítal vzdialenosti, upravoval tréningový plán ani som nedúfal, že sa niečo takéto podarí.

Taktiež je dôležité poznamenať, že tieto všetky naháňačky nie sú len o číslach. Tie sú dôležité, aby som vedel naplánovať výjazd, trasu, tempo, čas, jedlo, záťaž. Mám radosť keď môžem jazdiť tam vonku, napĺňa ma to. V prvom rade je to koníček, ktorý ma oslovil.

Tam vonku je mnoho krásnych miest, kilometrov, stúpaní, výhľadov, zjazdov. Je ich dosť pre každého. No však z gauča ich objavím len ťažko. Kopce, ktoré som od detstva videl na horizonte sa dnes stavajú mojou súčasťou. Lákam k nim ďalších. Písem o nich, fotím ich ale aj sem tam natočím krátke video. V každom ročnom období majú svoje čaro. Každým kilometrom objavím vždy nový pohľad, miesto ktoré som si pred tým nevšimol.

Keď bolo chladno mnoho ľudí z okolia ma odhovárali, že je ešte chladno na jazdenie. Keď zas teplo tak, že je moc teplo na jazdenie. Teraz je opäť zima, tak už nech nejazdím lebo je zima. Najlepší čas na tréning je pár krát do roka a to je na jar a na jeseň, keď je prijemne. Lenže ideálnych tréningov bolo málo. Vždy sa niečo našlo, čo narušilo pocit ideálnej jazdy.

Stále som na začiatku. Učím sa, všímam si, pýtam sa, hľadám, kombinujem. Bolesť, rast, pokašlanie je prirodzenou súčasťou. Ma zmysel trénovať, ľahšie sa dupe do kopcov, zvláda terén, je aj viac zábavy. Kombinovať športové aktivity má tiež svoje dôležité miesto. Zo začiatku pochopiť význam a dôležitosť chvíľu potrvá. Určite netreba zabudnúť na stravu, doplnenie energie, životosprávu, regeneráciu, oddych a zábavu.

Moje aktivity za rok 2024:

Posilovanie: 187,85 hodín, 88.356 kCal, 210 x tréning
Beh: 44 km, 3.454 kCal, 4.12 hod, 5 x tréning
Plavanie: 5,2 km, 2.912 kCal, 3.04 hod, 4 x tréning
Bicykel: 14.075 km, 188.268 výškových metrov, 687 hod, 447.117 kCal, 162 x trening

*nájazd vzdialeností podľa týždňov počas celého roka

Čim ďalej viac som presvedčený, že pohýb ma zmysel. Môžem veľa jesť a netrpí tým veľkosť nohavíc. Ľahšie sa dýcha, keď idem po schodoch. Cítim sa lepšie. Som zanietenec, nie profesionál. Snažím sa aby na prvom mieste bola radosť z pohybu, to všetko ostatné je súčasť.

Úplne rozumiem, že nie každý môže športovať ako najlepší z nás. Je to v poriadku. Mne nedáva zmysel sa s kýmkoľvek porovnávať. Na porovnanie mám moje štatistiky z celého roka, ktoré vedia perfektne poukázať na pokrok.

V sezóne som spoznal mnoho nových miest, zažil som skúšky, bolesti a potu bolo viac ako dosť. Taktiež prišli úsmevné chvíle, radosť z prekonania seba, či kopca, zjazdu. Šport je pre mňa každodenná súčasť, mám ho rád. Neviem kam ma prinesie, ale páči sa mi, že nemusím meniť veľkosť oblečenia.

Celá sezóna ma stála viac ako pol milióna kilokalórií spotrebovanej energie. Ono tie čísla nie sú najpresnejšie. Ako tak tuším, že niečo som robil. Chladnička mala zo mňa radosť.

Taký ten pocit

18. december 2024 Cesta poznania - Všetko

Pred časom som sa dostal k informácii, že vraj naše telo zvládne viac ako si myslíme. My športovci čo používame múdre hodinky, poznáme, ako po náročných tréningoch, pretekoch mame na čas ubrať plyn. Teda tak nám odporúčajú hodinky, ľudia okolo. Lenže, nie vždy je to aj pravda.

Som unavený v tejto chvíli. Mam za sebou náročnú sezónu. Moje pocity mi hovoria už stačí. Od leta mam dvojfázové tréningy. Cítim sa vyčerpane. Hlava mi už odchádza pri náročnejších záťažiach. Náročné zranenie, ma tiež vyskúšalo. Myslím že psychická stránka dostala neskutočný “náklad”, fyzická a čosi menší.Lenže bez pohybu sa cítim, ako keby na mňa šla chrípka a bolesť všetkého.

Zobrať si oddych, zvoľniť tempo je dôležité. Svoje dôležité miesto má regenerácia. Počas sezóny trpí telo, myseľ, chladnička, ale aj všetko ostatne okolo. To sa bavíme za mňa o amatérskej úrovni. Som stále začiatočník. Hľadám, sledujem, pozorujem, kde čo zlepšiť, vylepšiť, kam sa môžem posunúť. Skúšam veriť číslam, pocitom, predpovedi počasia. Sú dni keď všetko je tak ako sa naplánuje, potom sú tu dni, keď všetko ide kade ľahšie. Sem tam príde deň, keď sa pokazí všetko.

V prvom rade u mňa ide o pohyb, byť aktívnym, cítiť sa fajn. To všetko okolo toho je bonus navyše. Na tréningoch používam dve veličiny merania. Čísla ( vzdialenosť, rýchlosť, teplotu vonkajšiu, vietor, výškové metre, terén, tepy atď.) druhá je vlastný pocit. Pozorovať rozdiel je úsmevné, dakedy záhadné.

Niekedy dávno som bol presvedčený, že práve pocit je ten najsprávnejší ukazovateľ na všetko. Ako veľmi som sa mýlil. Pocit je emócia. Ta je ovplyvňovaná miliónmi maličkosťami, ktoré sa dejú vo vnútri a nemusím vždy o nich vedieť. Potom sú tu vonkajšie vplyvy a ešte moja odolnosť ako to všetko dokážem zvládať. Samozrejme je tu myseľ, ktorá ma chce neustále nechávať v akom si režime aby som prežil. To znamená, že ma vlastná hlava často brzdí k lepším výkonom.

Do toho príde nezmyselný pocit, lebo som v lese sám, je ticho, fúka vietor, vidím stopu medveďa, nikde nikoho, prší, je zima, sneží, je tma, hmla, dostanem defekt, nesprávne doplním energiu, netečie studnička. Ak sa všetko zmieša vznikne tu celkom zaujímavý “nápoj” pri ktorom sa budem cítiť všelijako, len nie dobre a pokojne.

V prvom rade si treba povedať, pocit klame, no nie vždy. Zavádza, dáva falošné nádeje, chce ma vrátiť ako keby na bezpečné miesto. Nie som si istý, či na posteli, alebo za stolom by som dokázal nabrať kondíciu, zlepšiť sa v zjazdoch v teréne, lepšie zvládať stúpania. Tie najlepšie veci vznikajú, keď sa na ne necítim, kto vie. Mnoho mojich najlepších výsledkov prišlo, práve vtedy keď som sa chcel vzdať, nepokračovať, alebo vôbec som sa necítil dobre.

Pocit je fajn kamarát, no veľmi zlý pán. Teda aspoň u mňa. U nás na tréningoch máme pravidlá. Jedno z nich je, ak cítim pocit hladu, už je neskoro doplniť energiu. Energia sa doplna priebežne a najlepšie tak aby pocit hladu neprišiel. Čím pravidelnejšie energiu dopĺňam, tým viac vládzem. Jednoduché, však?

Tak teda ako ovládnuť pocity, emócie, také to, keď myseľ ma chce držať v bezpečných vodách? Netuším. Tréningy pomáhajú. Nie všetky situácie však dokážem natrénovať. Aj preto som rád, že som vstúpil do pretekov na horských bicykloch. V súťaži je tlak väčší. Aj keď pre mňa nejde o nič. Tam sa jazdí tak, že každý z nás chce pred sebou dosiahnuť čo najlepší výsledok.

Bolesť je návyková. Telo aj hlava dokáže oveľa viac ako si myslím. Nielen na pretekoch. To iste je asi aj v živote, tiež niekedy je fajn byť pocítiť tlak. Lenže všetkého veľa škodí. Zvládnuť svoje pocity, myseľ, je azda nekončiaca škola, kde skladám skúšky každý deň.