Je nad slnko jasné, že to, čo vidím ja, bude vidieť niekto druhý úplne inak. Tu však hneď treba aj povedať, že je to v poriadku. Pre mňa je skvelý pocit, keď môžem prekonať seba pri ďalšej jazde, kde podmienky nie sú najideálnejšie. Niekto ďalší sa trebárs teší, keď prekoná seba a pritom má modrú oblohu a svieti mu slnko.
Naháňame vzdialenosti, ďalší lepší život pre rodinu, kariéru či partnera. Pre každého je pomyselný úspech niečo iné. Veď vlastne podľa toho si svoj život zariaďujeme. Podľa mňa je to fajn, lebo mám možnosti a môžem si vybrať, čo sa mi páči.
Ako idem životom, stretávam rôzne príhody, múdrosti, ale aj také to „mal by som“. Ešte viackrát sa vo mne ozve môj vnútorný kritik a ide po mne, mojich myšlienkach. Som presvedčený, že sebakritika do istej miery je prospešná. Len možno je dobré položiť otázku, kde je správna miera, či ma zbytočne nebrzdí v bežnom dni.
Nikdy neviem, čo kto prežíva, kde sa nachádza. V akom období života je. Áno, je niekedy na to ťažké myslieť, keď mám na sebe batoh životných situácií, ktoré poriadne tlačia. Tým by som však nemal ospravedlňovať svoje správanie, reakcie.
Neverím na dokonalosť a tiež si uvedomujem, že nestihnem vidieť všetko a už vôbec nie všetko zažiť. Verím, že život je záhada, spleť maličkostí, situácií, myšlienok, akceptovania niečoho.
Podľa mňa sa má život žiť. Nie doma na gauči, bez pohybu, bez prešľapov, nesprávnych rozhodnutí, či narazených kolien. Veci sa dejú a ide sa ďalej.
Pred časom som napísal článok, ako je dôležité podporovať seba, druhých. Keď už teda to nejde, tak aspoň netreba robiť zle. Ten život okolo nás je nevyspytateľný.
Deje sa, žije sa. Sú situácie, ktoré sa vydaria, ďalšie spomalia, nikdy sa nestanú. Inak povedané, raz som hore a raz dole.
Dávam svetu priestor, aby sa žil. Niekto príde a ide ďalej, niekto zostane o čosi dlhšie a takých tých, čo sú tu doteraz, je však už pomenej. Je ľahké spadnúť do melanchólie a namýšľať si, že som tu sám. To však nie je pravda.
Mne pomáha myšlienka od niekoho viac života skúseného kamoša: „Verím, že na tomto svete sú ľudia, čo ma chcú mať vo svojich životoch.“
Tým však nemyslím len romantické vzťahy, ľudí zo športu, práce, ale aj takých, čo sa pozdravíme na ulici, ideme spolu trebárs na zmrzku.
Ako tak jazdím po tých horách a kopcoch, sledujem na sebe, že pre mňa má veľkú cenu vnútorný pokoj, náhodné stretnutia a rozhovory. Len tak prehodenie pár slov. Snažím sa nájsť niečo, čo by nás mohlo spojiť. Potom sa ľahšie komunikuje.
Život je krátky, dlhý, skvelý, ťažký, smutný, ale aj vie odmeniť. To, čo bude fungovať jednému, nemusí druhému. Môžem rásť, učiť sa, vnímať a niečo dosiahnuť, sklamať sa, či zajtra už nemusím byť tu.
Jedno je isté, vždy mám možnosť nájsť tu niečo, čo nás dá dokopy. Niečo, čo mne, ale i druhým prinesie úsmev na tvári, pokoj v srdci.
Život nech je aký chce. Spája nás cez rôzne koníčky, situácie alebo len tak. Určite stojí za to ho prežiť čo najlepšie. Niekomu sa žije lepšie samému, ďalšiemu v partii, v rodine. No myslím, že každému padne vhod sa porozprávať so spriaznenou dušou, vymeniť si úsmevy, radosti. Pofrflať na všetko.
Život ponúka veľa možností. No čím ďalej idem svetom, všímam si, že tie najkrajšie chvíle sa dejú práve tam, kde nás to spája.