Je streda. Nie dnešná, tá predchádzajúca. Ležím niekde na gauči. V hlave mám prvé preteky sezóny, ktoré na mňa čakajú. Bolí ma chrbát, pri činkovaní som niečo pokašľal. Aspoň poslúchnem trénera a zvoľním tréningy pred víkendom. Viem, čo ma čaká. 78-kilometrová jazda, 2.300 výškových metrov do kopca. Bude to makačka. Trasu poznám len od chaty na Inovci, hrebeň pohoria. Na maratóne bude veľa jazdcov, čo sú lepší ako ja. Ja jazdím možno viac ako bežný cyklista, ale som pomalý.

Mám v hlave neskutočný rešpekt. Doľaďujem jedlo, niečo s bicyklom. Plán preteku je jasný. Prvých 50 km ísť pomaly, veľa jesť a ten zvyšok, čo pustí telo. Dôležité je nenechať sa strhnúť atmosférou a nevystartovať hneď v úvode, čo to dá. Vyhnúť sa kŕčom a vysokým tepom.

V hlave mám myšlienky, že budem rád, keď prídem do cieľa zdravý. Najlepšie nie na poslednom mieste. Nepodceňujem sa, skôr vnímam, že väčšina chalanov na pretekoch sú poriadne natrénovaní a vedia jazdiť. Zatiaľ čo ja, zanietenec, budem rád, keď budem rád.

Celé toto beriem ako skúšku, či vydržím ísť mojím tempom celý pretek. Lebo je ľahké sa nechať uniesť a prepáliť štart. Ďalej som zvedavý na pohorie Inovca a miesta, ktoré nepoznám. K tomu, ak bude zábava, mohol by to byť fajn deň na horáku.

Vždy, keď idem na nejakú náročnejšiu jazdu, moja myseľ sa schová do seba. Žiadne snívanie, lietanie, jednoducho z kilometra na kilometer, z kopca na kopec. Na jednej strane, ak jazdím dlhšie trasy, má to výhodu. Zbytočne sa na začiatku nevysilím a potom na konci mi nechýba energia zo štartu.

Mne sa na dlhých trasách páči, že vidím neskutočne veľké množstvo sveta. Taktiež vidím seba, ako reagujem, vyhodnocujem, čo dokážem, kde mám limity. Tu je možno dobre podotknúť, že tie moje dlhé výlety neprišli hneď. Postupne som zvyšoval vzdialenosť, prevýšenia a tým aj moju vytrvalosť.

Preteky sú iné, odlišné. Tam sa ide na rýchlosť, čo je pochopiteľné. Ako náhle mám s niekým súťažiť, tak ja vedome spomalím a nedokážem sa prinútiť ísť rýchlejšie. Toto som si všimol nielen na bicykli, ale aj v ďalších oblastiach môjho života.

Niekedy sebe nerozumiem, ako to, že mám odvahu dať dokopy trasy, ktoré by mnoho ľudí nešlo. Ísť na miesta, o ktorých neviem nič, prekonať svoje limity, jazdiť v náročných podmienkach. Potom príde niečo, kde mám na pár chvíľ zasúťažiť a ja sa radšej ani nepokúsim vydať zo seba najlepšie.

Zaujímalo by ma, čo je za tým všetkým a aký je dôvod, pre ktorý tak konám. Niekto povie, že sa bojí prehry, ďalšieho nezaujíma výhra. Prehral som už veľakrát v rôznych oblastiach. Tiež sú tu výhry. Väčšie, ale aj menšie.

Odmeny za víťazstvo sú fajn. Napriek tomu ma nejako nevytrhujú zo stoličky. Ako tak sa nad tým celým zamýšľam, mňa asi najviac baví tá cesta. Nie rýchla, nie pomalá, ale taká moja. Dlhá, kľukatá, kopcovitá s výhľadmi. Sem-tam po ceste niekoho stretnem, pokecáme, vymeníme si pár slov a ide sa ďalej.

Možno nemám v hlave pretekárske myslenie. Lenže taktiež nie som človek, čo sa vzdáva, pretože neexistuje cesta alebo je ťažšia, ako som čakal.

Na bicykli často nepremýšľam, skôr sa pozerám, čo je okolo mňa. Keď to bolí, hľadám v sebe silu pokračovať ďalej. Zamýšľania prichádzajú teraz, keď je po. Je fajn sa na seba pozrieť a všimnúť si, aké mám pohľady.

A čo tie preteky v Kálnici? Boli parádne. Dodržal som plán. Šiel som svoje tempo. Videl som krásy Inoveckého pohoria, pokecal so spolusúťažiacimi. Trochu bolo aj potu, miestami aj rýchlosť, zábava, prišla aj krátka únava pred koncom. Bolo to skvelé rozhodnutie ísť tam.