IMG_0733

Telefón zvoní, upozorňuje na nové textové správy, dejstvo na sociálnych sietiach hlási prenikavý ton. „Máte novú textovú správu, zmeškaný hovor od šéfa. “ Hlási mobilný telefón „Čo môže chcieť o takomto čase odo mňa?“ Emailový klient hlási na zajtra stretnutia s riaditeľom podniku a jeho asistentom. Obed s kolegyňou. Manžel chce ísť do divadla. „Dlho sme si nenašli na seba čas. Zajtrajší večer bude pre nás! “ Oznamuje manžel svojej manželke. „ Áno, zlatko, teším sa na večer s Tebou“ vydýchla si. V skutočnosti zúrila. Zúrila na všetko, na nový dom, na nové auto, na ďalšiu letnú dovolenku, na knihu ktorú si včera kúpila, na svoju prácu. Predstava o večeri s manželom ju privádzala do šialenstva najviac. Rozbolela ju hlava, vďaka bolesti, sa na chvíľu upokojila. Prestala premýšľať o všetkom. Vedel, ako zúri na všetko. Miloval ju, stál pri nej. Každý večer jej masíroval jej unavené chodidlá až pokiaľ nezaspala. Ráno sa opakoval večer, jej mobilný telefón vyzváňal, textové správy od tajných ctiteľov, ktorý nedočkavo čakali, ako im odpíše. Nebavilo ju to, držala si ich, veď sú na ňu dobrí. Kupujú si jej pozornosť, darmi. Manžel vedel o jej naivnosti. Ochraňoval ju, nie vždy sa mu to darilo. Išlo im len o jedno s ňou.. Nikdy nepozeral jej správy či nepočúval jej rozhovory. Iba v tichosti trpel. Ráno vstával s pocitom, že dnes sa to zmení. Nestíhala nič, robila všetky ranné činnosti naraz. Chvíľu bežala na bežiacom páse, chvíľu si pozerala trasu kadiaľ dnes pôjde autom. Blúdila na internetových stránkach a hľadala informácie od konkurencie aby sa jej ľahšie argumentovalo na stretnutí s riaditeľom, v čom je jej firma lepšia. Sprchovala sa, upravovala si tvár a popri tom ešte aj raňajkovala. Vedel, že stým nespraví nič, takto to bolo každé ráno. Sedel v kuchyni pri raňajkách, cítil sa dobre, lebo bola pri ňom. Spýtal sa jej s čím jej dnes treba pomôcť. Rozkričala sa po ňom: „ o čo Ti vlastne ide, čo chceš odo mňa? V tichosti šiel na prechádzku so psom. Rozplakala sa. Sedela na svojej novej sedačke. Telefón jej oznamoval: „Dobre ránko, dnes sa teším na Teba!“ Opakovalo sa to, až pokiaľ sa vrátil. Sadol si vedľa nej, chcel sa pozrieť do jej krásnych hnedých oči, nedovolila mu to. Spýtal sa „ Do kedy ? “ Robila sa, ako nevie o čom to rozpráva. Pokračoval, „Máme veľký nový dom, nové dve autá, cestujeme na dovolenky. Je to všetko co si chcela. Neusmievaš sa. Od prvej chvíle som Ti vravieval, materiálne veci nás urobia šťastnými iba na čas. Keď si zvykneme, prestaneme si ich vážiť. Buďme spolu šťastní. “ Chytil jej ruku a šiel je pobozkať, v tom jej zazvonil telefón. Volal jeden z jej nápadníkov. Šiel sa zbaliť. Zobral si oblečenie do cestovnej tašky, obľúbenú knihu. „Beriem si aj psa. Dom a auto Ti nechám, robte si tu čo chcete. Nebudem Vám prekážať.“ „ Nám?“ Šokovane prehovorila. „Jeden dvaja, či koľko ich je? “ „Neviem o čom rozprávaš.“ Klamala, ako vždy. „Bol som s Tebou šťastný. Právnici vybavia potrebnú dokumentáciu, už sa neuvidíme.“ Zostala sedieť na posteli. Telefón zvonil ďalej. Vstala a pozerala sa, ako si so sebou berie jej psa. Vedel, že je to koniec. Štvalo ho to. Nedokázal ju urobiť šťastnou. Sadla si pokojne, telefón zvonil. „Halo, kto je tam?“ „To som ja Tvoj..“ ukončila telefonát a rozplakala sa. Všetko čo sa jej dostalo do rúk hádzala o stenu, kričala, zúrila. Bola na pokraji šialenstva. „ Stačilo! “ Povedala si. „Mám dosť života, chcem zomrieť. Ubližujem ľudom okolo seba. Všetci tu trpíme.“ V tom ju napadlo čo ju učil manžel. „Niekedy musíme zomrieť, aby sme sa znova narodili. Je to také znovuzrodenie bez smrti. Odíde od nás to nepotrebne.“ Vtedy nerozumela jeho slovám. „Napíš si list na rozlúčku. Rozlúč sa s tou častou seba, ktorú chceš aby odišla.“ „Napísala som list na rozlúčku.“ oklamalo ho. Vedel o klamstvách. No veril jej. Manžel odišiel. Okolo nej sú rozbité obrazy, spoločné fotografie, vázy na kvety. Plakala. Našla v nočnom stolíku papier, pero: „List na rozlúčku od.. pre..“ Uvedomovala si, čo spravila. Chcela to vrátiť späť, no nemohla. Jej pýcha to nedovolila. Bol už preč. Myslela si. Otvorili sa dvere, v nich stal jej pes a on, jej manžel. „Si pripravená?“ „Na čo?“ Uplakaným hlasom sa spýtala. „Začíname. Čakal som na tuto chvíľu.“ „Čo sa bude diať?“ „Veríš nám?“ „Niečo mi vraví, že áno.“ Začala ich spoločná cesta. Cesta spoluobjavovania každodenných radostí. Ona ukončila prácu, ktorá ju každé ráno štvala. Odovzdala sa do jeho rúk. Objavuje svet, ktorý jej tak unikal. Nejedia mäso, cvičia jogu, cestujú po svete. Venujú sa ľudom, ktorí ich na prvý pohlaď nepotrebujú. Vypínajú im mobilne telefóny, emaily, sociálne siete. Ukazujú im, aký skvelý môže byt život, keď ho žijeme odpojení.  

Často krát sa v našich vzťahoch nepodporujeme. Hľadáme si ďalších, ktorý majú viac peňazí, lepšie bývanie, či auta, väčší úspech v živote, alebo len lepšie telo. Hmotné veci, v skutočnosti mnohí z týchto ludi sú vo vnútri prázdny, žijú uponáhľaným a deprimovaným životom. Prestávame počúvať vlastné emócie a vnútorný hlas. Túlame sa životom, nevieme kam ideme. Nasledujeme akúsi spoločnosť. Podporujme sa v našich vzťahoch od začiatku. Vráti sa nám to.