V sobotu som bol na posledných pretekoch v tejto sezóne. Celý týždeň som sa na ne tešil, tiež aj bal. Čoraz viac si obľubujem myšlienku venovať sa závodne športu, ktorý mám rád. Vyžmýka zo mňa všetku silu, jazdím na miestach, ktoré zatiaľ nepoznám, vidím ďalších parádnych jazdcov a je to celé zábava. Nakonci to síce dosť bolí, ale bolesť je návyková.

Podmienky v lesoch boli po dažďoch o niečo náročnejšie. Blato, sem tam mláky, miestami viac blata. Ono je úplne iné jazdiť výletne, tréningovo a na plný plyn. To že budem špinavý, s tým sa musím zmieriť. Blato šmýka, často spomaľuje. Berie veľa energie, vie poriadne preveriť jazdecké zručnosti a je dosť zradné. Na druhej strane pomáha z lepšiť techniku jazdy. Každý chce zo seba vydať čo najlepší výkon, najlepšie sa umiestniť a samozrejme bezpečne prísť do cieľa. Čim viac náročnejších úsekov sa prechádza, tým by som sa mal časom zlepšiť v jazde.

Samozrejme je tu ďalší faktor, jazda v takýchto podmienkach stojí viac úsilia. Je o čo si nebezpečnejšia. No a pre začiatočníka ako som ja, je dôležité si rozdeliť silu na celý okruh, pravidelne dopĺňať energiu, nedať zo seba von všetko pri prvých úsekoch. Tiež, keď nie som si istý, radšej isť bezpečne, ako riskovať.

Pre mňa prvé zablatené podujatie. Takže ani som netušil čo ma čaká. Trasa bola skvelá, okrem jedného úseku, kde sa šlo cez korene a skaly. V takýchto podmienkach som za zelenáča. Práve tu ma dobehlo viacero jazdcov a dokonca aj predbehlo.

Na technickom úseku som nechtiac spôsobil zápchu. Pretekári za mnou mali čo robiť aby ubrzdili. Dokonca som prekladal bicykel cez menšiu skalu. Na mojej maratónskej trase jazdia ľudia, čo vedia jazdiť a nemajú problémy ani s náročnejším terénom. „Preleť to, nezosadaj”, „Au” To boli slová ktoré si pamätám. Rýchlo som preložil stroj a kričal „prepáčte chalani”.

Neskôr ďalej sa mi podarilo dobehnúť chlapíka čo po mne kričal. Nečakal, že zosadnem a tak neubrzdil. nestihol ubrzdiť. Ospravedlnil som sa mu ešte raz a pokúsil naviazať krátku konverzáciu. Mrzelo ma, že práve kvôli mne sa takéto niečo stalo. Chlapík má sedemdesiat rokov. Ono práve takéto situácie človeka inšpirujú k ďalším krokom mojej amatérskej kariéry. Jazdí od svojej štyridsiatky a preteká pravidelne ( pozor nie na elektrickom). Vo svojej kategórii dominuje. Bolo na ňom vidieť, že vie jazdiť a ma nadumané. Toto nie je prvý sedemdesiatročný cyklista ktorý ma predbehol. Prvý ma predbehol v mojich začiatkoch, keď som začínal s bicyklom niekde na Skýcove.

Takéto inšpirácie doma na gauči znejú odlišne ako v teréne. Ak tak všímam, ak budem usilovne ďalej trénovať, tak možno raz vyhrám nejaké preteky aj ja, keď budem mať stosedemdesiat rokov. V cieli sme sa žiaľ nestretli, nakoľko počas pretekov sa mi prihodila taká hlúpa vec.

Počas jazdy za mojím sedemdesiatročným spolu pretekárom som dopĺňal energiu, tlačil som do seba gél. Chalani sa mi vzdialili. Tým že som ich chcel dobehnúť mal som hlavu dole a vôbec som si nevšimol odbočku. Podľa všetkého som nebol sám. Na rázcestí čakali ďalší pretekári, že tiež nevedia kadiaľ ďalej. Ja som sebavedome zvolal chalani doprava, veď tu ide šípka a aj pásky.

Lenže, dostal som sa k časti trasy, ktorú som už raz absolvoval. Hneď ako som si uvedomil čo sa deje, prišla panika. Hovorím si toto nemám šancu prísť do cieľa. Tri – štyri kilometre odhadom som navyše.Odbočku som našiel, podľa mňa nebola dostatočne označená. Hovorím si super. Zrazu som opäť na rázcestí, lenže opäť bez smerovníka a pásky. Niekde po ceste som ju stratil z dohľadu. Odbáčam doľava, nič. Vraciam sa, nič. Zastavujem na rázcestí kde som vyšiel z lesa. Nikde nikoho, kričím, či je tu niekto v okolí. Rýchlo hľadám pásku medzi stromami. Čas plynie, ja stojím. Cítim zúfalosť opäť. Hlava prehráva pretek, chcem končiť.

Po pár minútach nachádzam pásku. Vydávam sa za ňou a pokračujem ďalej. Nikde nikoho, les je len pre mňa. Nádherne miesta na jazdenie, či turistiku. Zúfalosť je preč pokúsim sa čo najlepšie prísť do cieľa. Opäť vychádzam z lesa, tento krát na asfaltku. Nasledujem šípku, ktorá ukazuje doprava. Jazdím medzi turistami, cyklistami. Sledujem pozorne, hľadám rázcestie kde mám odbočiť.

Hovorím si toto snáď nie je možné. Nikde žiaden náznak, musel som ho opäť prejsť. Tak sa vraciam k miestu kde som vyšiel z lesa. Idem pomaly a sledujem ešte lepšie každé rázcestie, či uvidím značenie kadiaľ pokračuje trasa preteku.

Pýtam sa okoloidúcich, či náhodou nevideli pretekára, alebo smerovník, pásku, alebo niečo čo by mi napomohlo že kadiaľ mám isť. Nikto nič. Po pár minútach jazdy prichádzam k občerstveniu. Chalani vraveli, že niekto podľa všetkého strhol zo stromov pásky. Dal som si banán, vodu a šiel podľa inštrukcií ďalej.

Moja psychika začiatočníka bola fuč. Nemal som silu ďalej pokračovať v pretekoch. To sa ukázalo na najbližšom stúpaní. Nešlo to hore ani za toho čerta a ešte do toho blato. Netušil som ako ďaleko ešte je cieľ. Zrazu stretávam pretekára z mojej trasy. Pýtam sa ho na ktorom kilometri sme. Že vraj niekde na šesťdesiatom. Moje hodinky mi ukazovali prejdených sedemdesiatdva kilometrov.

Prichádzam k poslednému občerstveniu na trati. Dávam si opäť len vodu. Chalani potvrdzujú, že som dvanásť kilometrov navyše zajazdil. Do cieľa to bol už iba kúsok. Len to bolo príliš veľa zážitkov na jeden pretek. Cítil som sa, nie moc dobre. Našťastie, energia sa dopĺňala počas celého preteku pravidelne. Takže fyzická sila na tom nebola zle. Hlava ma brzdila, stále šli vo mne otázniky, ako to nemá zmysel už tlačiť. Veď aj tak prídem posledný.

Ešte pred koncom sa trasa vracala na miesta, kde sme začínali. Hovorím si ak tu nenájdem odbočku dolu do Stupavy, tak druhý krát už nedám okruh. Našťastie spoza stromu vybieha usporiadateľ, kričí že doprava a na zjazde opatrne je to prudké a od blata. Poslúchol som jeho rady. Idem opatrnejšie.

Vchádzam do cieľa. Zronený, smutný, naštvaný, sklamaný, zablatený. Hodinky ukazujú 90 kilometrov 2.244 výškových metrov. Prichádza textová správa o poradí. Išiel som umyť od blata bicykel, seba. Dávam si fazuľovú polievku. Kamoš čo bol so mnou ma povzbudzuje cez telefón. Môj pretek číslo tri som dokončil psychicky vyčerpaný. 67 miesto zo 74 pretekárov a nejaký jazdci do cieľa neprišli. Utešujem sa na poradí.

Dnes sa na skúsenosť pozerám tak, že preteky v horskej cyklistike sú nie len o dupaní, zjazdovaní, zvládaní terénov, dopĺňaní energie. Taktiež o orientácií na trase a čo to zniesť aj psychicky. Mám sa čo učiť, trénovať. Som vďačný za ľudí okolo seba, za ich podporu, slová, inšpirácie. Na konci dňa som nováčik, zanietenec, amatér, ktorý rád trávi čas jazdou v lese na bicykli. Závodenie beriem ako nástroj na zlepšenie kondície, techniky jazdenia a spoznávanie nových miest, ľudí. Každý úspech síce poteší. Na prvom mieste je však prísť bezpečne do cieľa. No takéto myšlienky si uvedomím, až keď opadnú emócie.

Stupava bola fantastická, poučná, zablatená. Oplatilo sa sem prísť. Takéto lekcie na tréningoch nie sú. Mám radosť, že som pretek dokončil, aj keď emócie so mnou lomcovali. Vlastne s pretekaním som chcel začať od budúcej sezóny. Teraz mám na konte o tri preteky viac skúseností, ako pred rokom.