Type your search keyword, and press enter

Prekonať samého seba

Prekonať samého seba

Ak sa ma ktokoľvek opýta, aké sú pre mňa najdôležitejšie témy, o ktorých píšem, tak sú to jednoznačne snívanie, práca, pokúšanie sa a prekonávanie samého seba. Vlastne, nielen o tom píšem, ale aj žijem. V každej téme si nachádzam vždy dôležitý odkaz, ktorý ma posúva, usmerňuje, či zastavuje. Ak takéto odkazy zamaskujem v článkoch, kedykoľvek sa k ním môžem vrátiť po nakopnutie alebo inšpiráciu.

My ľudia máme potrebu zbavovať sa všetkého, čo nás akýmkoľvek spôsobom tlačí. Akonáhle náš život nie je OK, sme na novom alebo aj tenkom ľade, odopíname všetko, čo by nás mohlo potopiť. Nie vždy je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad. Ťažšie výzvy nás robia lepšími alebo nás vyradia z hry, aby sme začali ďalšiu. Vedci potvrdzujú, že dokážeme vytvoriť o mnoho viac, ak sme pod správnym tlakom (nie smrteľným). Preto cez pracovné dni má väčšina z nás lepšie zadelený čas, ako cez dni pracovného pokoja (nemyslím tým len víkendy). Tak isto sa obraciame o mnoho efektívnejšie, keď sme rozbehnutí. Ľahko sa takéto slová píšu, v skutočnosti je to o čosi náročnejšie.

Námet na článok vo mne vzbudil istý mladý muž, ktorý predo mnou vzdal jednu kapitolu svojho života. Namiesto toho, aby nachvíľu zatlačil, vydržal, dal všetko nabok, mi položil na stôl vedro príbehov, pre ktoré to nepôjde. V roku dvetisícjedenásť v máji som sa tak cítil aj ja. Chcel som sa vzdať, nakoľko moja práca nešla tak, ako som si naplánoval. Neviem, či to bolo mnou alebo sa mi naozaj nedarilo. Zachránil ma telefonát od vtedajšieho majiteľa. Ak si dobre pamätám, povedal niečo v zmysle, ak to vzdám, tak neuvidím a nezažijem to, čo všetko je tu. Taktiež mi povedal, že mi nevie nijako pomôcť, ale len musím vydržať a ono sa to rozbehne a potom uvidím sám. Bolo mi jedno, čo mi hovoril, chcel som mať len v ponuke dvadsať nehnuteľností na predaj.

Vlastne, až dnes zisťujem, že ciele, ktoré som si dával, ma posúvali veľmi málo a vôbec ma nerobili lepším. Možno som bol vďaka nim lepším predajcom, ale tým som sa netúžil stať. Dnes sa smejem na sebe, ako blízko som vtedy mieril, sníval, pohyboval sa. Jasné, že sa teším všetkým maličkostiam. Bez nich by podľa všetkého nebol dnešok. Ale o tom v nasledujúcich riadkoch nebude reč, to skôr v ďalšom článku.

Pamätám si ten pocit, keď som chcel vzdať svoju prácu po prvýkrát. Nevedel som o svete nič, o práci taktiež, cítil som sa ako bezmocný malý chlapec, ktorý nevedel čo a ako ďalej. Nerozumel som trhu, jeho správaniu, vôbec som ho nevedel čítať a podľa všetkého asi som ani len netušil, že existuje trh.

Hľadám rozdiel, pre ktorý som vtedy pokračoval. Bol som jednu sekundu od rozhodnutia, vďaka ktorému by som dnes nepísal články, nerobil videá, nebol za toho bláznivého chlapíka a určite by som nebol tu (v práci, ktorú teraz robím). Kto vie, čo by bolo inak, ak by. Históriu nezmením, rozhodnutia taktiež, ani to, ako som sa správal k sebe, druhým. Čo viem je, že nebol za tým len telefonát, milión pokusov, odvaha, nevedomosť a mnoho ďalších maličkostí. Situácia, v ktorej som sa nachádzal, ma donútila tvoriť, konať, pohybovať sa, skúšať. Roznášal som vlastné letáky po sídliskách, oslovoval ľudí, hľadal som spôsoby, ako prekonať stav, v ktorom som bol. Za veľmi krátku dobu som sa stal jedným z najlepších (od rozhodnutia, že to teda skúsim). Za ešte kratšiu chvíľu ma vyhodili, lebo že som nerobil prácu tak, ako som mal. Vlastne, spravili mi láskavosť, vždy robím prácu podľa seba. Som líder, neviem pracovať, tvoriť akonáhle mám nad sebou šéfa. Lenže, až teraz začínam vnímať, čím vlastne som. Potreboval som dostať, popáliť sa, pokašlať a samozrejme prekonať sa.

To, čo sa udialo od roku 2011 po dnešok je už len námet na knihu, ktorú verím, že čoskoro vydám. Samozrejme, že aj neskôr prišli obdobia, keď som sa chcel vzdať. Chýbala mi motivácia, sila, chuť alebo jednoducho už som nevedel, ako ďalej. No zmenil som postoj, hľadal som ľudí, knihy, semináre, od ktorých som sa mohol/môžem učiť. Najväčší vplyv na moje ďalšie kroky mali a majú však moje sny. Ferrari, kombajn a dom, písal som o nich nejeden článok. Pomáhajú mi prekonávať rozličné obdobia. Ich fotky mám nalepené na všetkých možných miestach.

Život je záhada a nikdy nehovor nikdy. Nevieme, čo prinesie zajtrajšok. Jedno viem, ak sa budem musieť čohokoľvek vzdať, bude to pekne bolieť a veľmi dlho budem na seba naštvaný. Neznášam vzdávanie, áno, sú dni, keď to inak nejde. Ak chcem to, to druhé musím pustiť. Preto je mimoriadne dôležité prísť na to, čo chceme a postupne sa pustiť za tým. Lenže, tak isto je dobré zostať flexibilný. Veď, ako sa vraví v starých príbehoch, dub síce predstavuje silu, ale najsilnejším búrkam odolá trstina, pretože sa dokáže ohnúť.

Čítal som článok o chlapíkovi, ktorý nikdy nebol miliardár, pretože predal balík akcií spoločnosti v jej začiatkoch za 800 “peňazí”, dnes hodnota tých istých akcií je niekoľko miliárd. To je celkom silný motív, vydržať, pretože nikdy neviem, ktorá z mojich akcií mi zarobí nejakú tú miliardu. Taktiež prekonať seba samého prináša neskutočný pocit blaženosti, úľavy či radosti. Zmysel je vybudovať život, od ktorého nebude treba chodiť na dovolenku.

Viem, čím chcem byť, čo chcem od seba, od života a tak isto prichádzam na to, čo chcem vybudovať.  Najťažšie na tom je, že mnoho udalostí, vecí, zážitkov musí isť stranou. Je to akási cena, ktorá sa platí pred tým, keď sa dosahuje úspech, teda aspoň to mi hovoria ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli.

Tip na záver? Všimol som si, že je viac ako potrebné mať víziu, neskutočné množstvo trpezlivosti, urobiť miliardu pokusov. Taká maličkosť, byť kurňajs dobrý v predaji, lebo predávame všetci, sebe, tomu druhému a tak ďalej. A keď predáme sebe, vtedy porážame seba a vydávame sa na ďalšiu cestu.

O akváriu

michal_botansky_shark_blogger
O akváriu

Žralok v akváriu narastie do veľkosti akvária a v mori do veľkosti mora. Malí ľudia nám nikdy nedovolia narásť, veľkí nás k tomu budú vyzývať. To si všimneme  až vtedy, ak zmeníme naše okolie. Motivačno-inšpiračných článkov som už napísal niekoľko, lenže niektoré ma prenasledujú od začiatku tvorenia. Ten nasledujúci je opäť inšpirovaný skutočným príbehom. Preto budem písať vo všeobecnosti. Takže na začiatku si vyjasnime, článok nie je o Tebe milý čitateľ.

Pred pár dňami na tímovej porade som kričal, pretože na druhej strane stola sedel niekto, kto namiesto parádneho pracovného prístupu a snahy hýril výhovorkami. Neznášam výhovorky. Rozumiem, že každý z nás má obdobia, keď naozaj veci nejdú smerom, ktorým si myslíme, že potrebujeme, aby išli. Nekričal som na človeka, ale na jeho prácu, nakoľko nebola žiadna. Kričal som na jeho výhovorky, na jeho myšlienky, na jeho prístup. Niekoľkokrát sme individuálne spolu rozoberali všetky maličkosti, ktoré brzdia. Dal mi slovo, že spraví všetko preto, aby pracovné veci fungovali tak, ako majú.

Takmer okamžite zo mňa vyletelo, že som na milión percent presvedčený, že tam, kde je, preto lebo ľudia v jeho okolí mu podsúvajú polená pod nohy. Robili to tak dobre, že on sa zľakol pre istotu aj pokúsiť sa čokoľvek vytvoriť. Som naštvaný, že mladý ambiciózny človek sa priamo pod mojim nosom vzdáva svojich snov a vízií. Pretože jedna či dve životné situácie idú odlišným smerom, ako sú jeho pôvodné predstavy. Nenašiel silu, vôľu a ani motív ich zmeniť. 

Zbabelci sa vzdajú, tí druhí spravia pokus navyše. Netvrdím, že do konca života sa máme pokúšať ukecať toho druhého, aby sa správal ku nám dobre. Ak je na nás páchané násilie, tak sa jednoznačne musíme brániť, tak isto krivda. Píšem o pokusoch ísť za snami, víziami, cieľmi, dosiahnuť lepší život a byť skutočne šťastný.

Práve cieľ byť šťastný má neskutočne veľa spoločného s robením toho, čo nás naozaj baví. Ak nás napĺňa práca za lisom vo fabrike a pracovať na štyri zmeny, alebo v noci zachraňovať ľudí, fajn, je to super. Plne rešpektujem každého, kto je skutočne šťastný, podporuje druhých, a tak isto sa teší zo svojho, ako aj z úspechu druhých, nech robia čokoľvek.

Práve ľudia v našom okolí majú obrovskú váhu na naše rozhodnutia, ale aj činy. Chcú nám dobre, aby sme sa nezranili, nepopálili. Lenže na druhej strane práve takéto okolie nás drží v úzadí. 

Keď som vstupoval do sveta biznisu, dostal som sa najskôr k priamemu predaju. Doma ma všetci vysmiali. Páčili sa mi ľudia, systém, produkty a naozaj som mal z celej firmy dobrý pocit. Pani, ktorá ma laborovala to mala so mnou ťažké, nakoľko som nechápal naozaj ničomu. Nevedel som, čo ďalej, dostal som sa medzi seba a ľudí z môjho okolia. Až v jeden deň, keď sme s kamošom boli chytať ryby, mi v rozhovore povedal vetičku, ktorá mi zmenila život: „Neviem, či je to dobrá alebo zlá príležitosť pre teba, ale keď to nebudeš robiť ty, bude to robiť niekto ďalší.” Mal neskutočnú pravdu, daná príležitosť nebola ani zlá, ani dobrá, ale dostala ma do sveta vzdelávania, akéhosi rastu, zmeny a nenechala nič v mojom živote tak, ako bolo pred tým. 

Začal som sa stretávať s ľuďmi, ktorí žili úplne inak, ako som bol dovtedy naučený. Samozrejme najskôr som doma všetkým vysvetlil, ako im hrabe, že žijú taký život, ako žili. A až potom, keď som sa poriadne popálil, som pochopil vetičku ži a nechaj žiť v praxi. Je to akýsi prirodzený postup. Ľudia okolo majú obrovský vplyv na nás a naše rozhodnutia. Dnes je mimoriadne ľahké rozhodnúť sa k čomukoľvek. Táto doba je najlepšia na voľnosť, veľkosť a neobmedzenosť našich snov. Samozrejme treba preto aj niečo spraviť. 

Skontaktovať sa s niekým, kto by nám mohol ukázať, poradiť podporiť je jednoduchšie, ako si myslíme. Robiť bezplatne pre takýchto ľudí je najúčinnejší spôsob, ako získať nové poznatky, skúsenosti. „Ahoj, počuj, s čím treba pomôcť?“ „Ahoj počuj, toto ma napadlo, mohlo by to fungovať.“ „Ahoj, treba skartovať, zametať podlahu, či navariť kávu?“ Čokoľvek, jednoducho my máme v rukách naše budúcnosti. Viac, ako si myslíme. Rozumiem, že nie každý  z nás ich dokáže rozoznať,  lenže na druhej strane akási vyššia sila (každý podľa toho, v čo verí) nás nejako nenápadne k tým príležitostiam dotlačí. 

Ja som stavil na spoluprácu s ľuďmi, ktorí svoje sny majú splnené a plnia si ďalšie. Sú to v mojich očiach machri, od ktorých sa učím, inšpirujem, či obkukávam mnohé konkrétne prístupy, činy, ale aj myšlienky. Som presvedčený, že okolie, v ktorom sa pohybujeme má na nás, ale aj pre nás obrovskú moc. Tak isto viem o tom, že mnohí ľudia nepatria do môjho života a tak isto si mnohých nepúšťam k sebe, nie preto, že sú zlí ľudia, ale preto, že ich prístup a smerovanie nemá nič spoločné so mnou a ani s mojimi snami (funguje to aj opačne). Nerád ubližujem druhým a ak nejdeme rovnakým smerom, tak je iba otázkou času, keď sa puto medzi nami pretrhne. Rovnakým smerom znamená, že ideme každý za svojimi snami, len možno s odlišným nástrojom. 

Nasledujúcimi slovami som chcel dať najavo, že naše úspechy, rozhodnutia, odvaha je ovplyvňovaná aj veľkosťou nášho okolia. To znamená, ak ľudia okolo nás lietajú v oblakoch, podľa všetkého budeme v oblakoch lietať aj my (obrazne napísané). Ale ak sa budú hrabať v zemi a špine, je dosť možné, že tam skončíme aj my. 

Prosím, dajme si pozor, koho si púšťame do nášho okolia. Nie každý má záujem, aby sme čokoľvek dosiahli. Mnohí nás majú radi len dovtedy, pokiaľ sme medzi nimi. Akonáhle vystrčíme rožky, máme trochu širšie lakte, ukážeme lídrovské vlastnosti a náhodou aj dosiahneme svoje sny, vízie alebo ciele, je možné, že nás zablokujú a to nielen na modrej sociálnej sieti. Nezabudnime: veľkí ľudia podporujú, malí hľadajú, prečo sa to nedá alebo naše chyby, aby nám pomohli. Otázka je, či je takáto pomoc pre nás naozaj pomocou.

Leto 2019

Leto 2019

„Miško, ty ideš kedy na dovolenku?” zaznela otázka pred letom. „Ak pôjdem na dovolenku, kto bude namiesto mňa pracovať?” nesmelo som odpovedal. Odpoveď prišla jednoznačná: „Miško, som rád, že ti šetríme peniaze.” Takto začalo leto 2019, vtipne, trefne a pracovne. Pravdu povediac, nikdy som nebol na dovolenke. Keď som bol v Anglicku, tak som chodil na dovolenku domov na Slovensko. More, nič nerobenie, prejedanie, flákanie a také podobné veci sú mi úplne cudzie (tým nenaznačujem, že sú zlé). Takže aspoň som si našiel na tento rok výhovorku. Všetci sa na tom smiali a nemusel som ďalej vysvetľovať.

Mám rád leto, teplo, keď sú dni dlhšie ako noci. Lepšie sa tvorí, beží a modrá farba na oblohe vyzerá na fotkách výborne. K tomu je leto skvelé na bilancovanie (koniec leta). Pozrieme sa, aká bola letná úroda, či sme dosiahli to, čo sme chceli, čo je fajn a čo by sme mohli zlepšiť. V istých prípadoch je to viac duchovné ako materiálne, ale je dôležité povedať si, kde som a kam chcem ísť aj medziročne.

Detský sen: moje ideálne leto si predstavujem úplne jednoducho, premávam sa na vedľajších cestách na svojom Ferrari pri mojich poliach a pozerám, ako prebieha žatva, najlepšie niekde v Toskánsku. Popri tom sem-tam spravím fotku či video. Na večer pohár červeného a raz za čas pizza. Znie to ako rozprávka, možno aj je, ale je moja. Vlastne, je možné dosiahnuť čokoľvek, pokiaľ naberieme dostatok odvahy na uverenie a pokúsenie sa zrealizovať to, o čom snívame.

Mať víziu je nesmierne dôležité pre našu budúcnosť, ale aj prítomnosť. Chodil som k ľudom domov za účelom predaja ich bývania. Videl som, ako mladí ľudia starnú, zabúdajú, nemajú dôvod žiť. Takisto som videl, ako skúsení ľudia v penzijnom veku sú plní elánu a životnej vitality. Vízia podľa mňa nie je len naplánovaná letná dovolenka. Je to spôsob života. Nájsť stav, miesto a milión maličkostí, kam sa chcem dostať a pravidelne  pracovať (dolaďovať víziu, sny, ciele, kurz, myšlienky, maličkosti, farbu, veľkosť, lokalitu, pocit, atď.). Prosím, neuverme druhým, keď sa nám budú smiať. Naozaj nikdy nevieme, kam nás naše snívanie dotiahne.

Dokonalosť ničí: nikto nie je dokonalý alebo každý z nás je dokonalý svojím spôsobom. Sem-tam šliapneme vedľa, rozbijeme, ublížime, ale tak isto aj pomôžeme. Po mnohých mojich pracovných, ale aj súkromných schôdzkach som si povzdychol s vetičkou: „Tak toto si mohol úplne inak povedať.” Takže nabudúce ešte raz, ale lepšie. Možno nie som najlepší, najkrajší, najchytrejší, ale miesto tu je určite aj pre mňa.

Tým, že som aktívny takmer počas celého roku, moja energia klesá a stúpa podľa náročnosti obdobia. Niektoré dni nedokážem vytvoriť takmer žiadnu prácu, inokedy to, čo spravím bežne za tri dni robím za jeden. Pohybujem sa na hrane obrovskej vnútornej motivácie, vízie, ale aj vyhorenia, depresie a možno aj zrútenia, lenže kto dnes nie. Áno, moja pracovitosť mi otvára dvere k rôznym príležitostiam, ktoré ma posúvajú, spomaľujú, odkláňajú, či vedú do slepých uličiek.

Aj pre pracovnú vyťaženosť sa chcem cítiť fajn. Uvedomujem si, že každodenný pohyb, strava majú taktiež vplyv na nasadenie, premýšľanie, ale aj konanie. Pravidelný prísun jedla, oddychu, ale aj pohybu vie spôsobiť výrazné zmeny v každodennom programe. Taktiež skoré ranné vstávanie spojené s behom. Beh nielen, že udržuje telo vo forme, ale aj myseľ. Vlastne, stačí sa prinútiť ísť vždy o niečo ďalej alebo trochu rýchlejšie. Ráno je vonku úplne parádna energia, pokoj a okrem divokých zvierat tam nie je nikto, OK, sem-tam sa pozdravím so zablúdeným cyklistom.

Dlhodobosť: som veľkým fanúšikom dlhodobosti, aj keď sem-tam zakopnem o krátkodobú situáciu, skúsenosť, nadchnutie. Takéto krátkodobé stavy sa rýchlo pominú a často nie sú vôbec prospešné. Dlhodobosť je dnes nepopulárna, náročná, neprináša okamžité výsledky a vie pekne poblázniť okolie. Na druhej strane má mnoho výhod, útrap. Čo sa mi na nej páči, je len jedno pravidlo, to je zotrvať čo najdlhšie. Len pozor, nie v tom, čo nám spôsobuje vyrážky. Verím v takú dlhodobosť, že ak sa rozhodnem pre konkrétnu situáciu, tak spravím všetko preto, aby som čo najdlhšie zotrval a všetko preto, aby som uspel.

Povedať nie: s mnohými ľuďmi sa už nestretávam. Bez vysvetľovania, nemám na nich čas. Takisto je mnoho udalostí, ktoré ma vôbec nezaujímajú a je pre mňa zbytočné o nich vedieť. Dal som energiu do florbalu, po dvoch rokoch som ho aj ukončil. Nie preto, že ho nemám rád alebo tých ľudí, len sme prestali ťahať za ten istý koniec lana. To isté aplikujem v každej životnej oblasti. Neberte ma v zlom, ale na čo sú nám ľudia okolo nás, ktorí berú energiu, neposúvajú, ale zaťažujú? Moje okolie je pre mňa mimoriadne dôležité. Ak nejdeš so mnou, je to OK, ale ak mi hádžeš polená pod nohy, tak ťa obídem. Teda, ak si v mojom okolí a nepáčia sa ti moje vedomosti, informácie, skúsenosti, zhlboka sa nadýchni a leť. Len prosím sa nevracaj s tým, že som mal opäť pravdu.

Nove začiatky: jednou z mojich vízií je natočiť dramatické video, lepšie povedané príbeh. Testujem moje pamäťové karty tvorením. K tomu sa pripájajú sociálne siete, ktoré ma nútia byť kreatívny a pravidelne tvoriť. Najnovšia výzva je pre mňa platforma Tik-Tok.  Ide o zaujímavú sociálnu sieť, kde ľudia pridávajú vtipné videá a prebiehajú sa, že kto skôr bude slávny. Všetko, čo robím, robím pre dôvod, že sa chcem zdokonaliť v kreativite, v nových zručnostiach, ale aj zistiť, kam sa môžem vďaka tomu dostať a spoznať nové príležitosti, ľudí. Pozdravujem všetkých, ktorých som spoznal vo svete on-line.

Vzdelávanie: mimoriadne dôležitá súčasť v mojom živote, verím, že teória je dôležitá. Lenže, aj skúsenosti z vonka majú svoju váhu. Bez skúšania by to asi nešlo. Vzdelávanie mám rád aj preto, že existuje mnoho jeho foriem, vybrať si môžeme takú, ktorá nám je najbližšie. Viem, že chcem byť chalanom, ktorý vie, buduje seba a svoje projekty. To znamená, že sú veci, ktoré viem a tak isto ktoré ešte neviem, že viem. Lenže nemusím všetko vedieť, byť všade, mať všetko, veď o čom sa budeme rozprávať večer na budúce leto na terase?

Vyhodiť rýchlosť, ale aj vedieť pridať plyn: nikdy, ale naozaj nikdy neprestávať. Ak čokoľvek rozbieham, bude to chcieť veľa energie, zmenu myslenia, nových ľudí, nasávanie nových informácií a samozrejme prekonať samého seba. Je dobré zobrať do ruky knihu o psychológií, ako funguje mozog, o komunikácií, takisto o vyjednávaní pri predaji či pravidlá cestnej premávky. Je mimoriadne dôležité vedieť ubrať z plynu alebo sem-tam aj úplne povoliť, inokedy je dobré sa pohybovať najlepšie dopredu, nech je to akákoľvek rýchlosť. Lenže je super si uvedomiť, že nastanú situácie, ktoré úplné pohltia celé hodiny, dni, obdobia.

Podpora: nie je žiadne tajomstvo, že okolo seba už niekoľko rokov budujem tím. Nie je nič dôležitejšie, ako keď všetci ťaháme za jeden koniec povrazu. Takisto mám okolo seba ľudí, ktorí nie sú súčasťou tímu. Naučil som ich klikať na srdiečko pod mojimi príspevkami, kupovať odo mňa služby. Nie len preto, že ja robím to isté, ale preto, že sme kamoši.

Hovorí sa, že život je záhada. Často až spätne vieme pospájať jednotlivé časti našich životných období. Či je to lepšie tak, o tom môžeme polemizovať počas dlhých zimných večerov. Je super mať víziu, prekonávať sa, spoznávať nových ľudí, byť v dianí, ale sem-tam isť aj do lesa, trebárs úplne sám. Rešpektovať hierarchiu, každého príbeh, neberme udalosti osobne a hlavne nesúďme, lebo nikdy nevieme, čo je na druhej strane.

Čo bolo, čo malo byť a čo bude? Tento rok podľa všetkého už nestihnem preháňanie pri obilných lánoch na mojom Ferrari v Toskánsku. Vôbec to nevadí, som na seba hrdý, že nachádzam v sebe odvahu snívať, priznať si to, čo naozaj chcem. Neviem, koľko času tu ešte mám pred sebou, podľa pokrokov modernej vedy, by som sa pokojne mohol dožiť okolo 150 rokov. Leto je skvelé na bilancovanie, povedať si, kde sme, čo chceme zlepšiť, čo zmeniť alebo na čo sme hrdí. Som presvedčený o tom, že je dôležité povedať, kde sme, na chvíľu sa zamyslieť, čo máme v hlave, okolo seba. A samozrejme, je takisto dôležité pohnúť sa vpred, či pokračovať ďalej v ceste.

Projekt Mám čas

Projekt mám čas

Môj kamoš si ukladá telefónne čísla, aby vedel, koho hovor nemá zodvihnúť. Jeho výhovorka je neskutočná: „Vieš, šetrím čas, 80% vecí ma nepotrebuje a vyriešia sa samé.” Tým, že poznám jeho metódy, volám mu, len keď horí, reaguje na moje telefonáty na 5.-8. pokus. Mňa ide roztrhnúť, lebo naozaj horí. Metóda sa mi páči, len ja by som ju radšej nahradil múdrou pani asistentkou, ktorá bude vybavovať  hovory za mňa.

Každý z nás má v dnešnej dobe neskutočne veľa práce. Včera bolo neskoro, nestíhanie, meškania, zabudnuté schôdzky. Uponáhľaný sme všetci, podnikatelia nestíhajú vôbec nič, pracujúci národ sa ponáhľa domov alebo na dovolenky, deti, penzisti, takmer všetci sa niekam náhlime. Lenže je naozaj potrebné žiť takýmto štýlom, čo keď to ide aj inak?

U nás v práci je taktiež veľa práce, potrebujeme asi tak 698 ľudí, aby sme rozbehli všetko tak, ako treba. K tomu všetkému som si prihodil vedľajšie projekty. Jeden mám rozbehnutý, ďalšie dva sú v zásuvke môjho stola a ešte k tomu chodím na futbal, skoro ráno vstávam, chodím von so psom. Práca s tímom, predaj, prezentácia, budovanie, dotiahnuť vízie k skutočnosti, samozrejme milión maličkostí. Najťažšie sú neskoré pracovné schôdzky, odložené obedy a schôdzky, kde nedostanem ani pohár vody, tie ma úplne vyšťavia.

Dostal som sa do situácie, keď spokojne môžem prehlásiť, že by to chcelo šéfa a celkom dosť obsiahly tím. Lepšie povedané, šéfov, ja spokojne budem iba majiteľ, sem-tam s niečím pomôžem, ukážem sa, inšpirujem a sem-tam pozametám, či zoberiem ich na obed. Neodsudzujte ma, je dobré mať vízie.

Najnovší projekt, ktorý som spustil je úplne najviac uletený zo všetkých. Nazval som ho: Mám čas. Funguje úplne jednoducho, mojou povinnosťou je mať čas alebo si ho nájsť. To neznamená, že sa zoderiem z kože pri práci, alebo že teraz hneď okamžite budem skákať. No vždy si desať minúť alebo možno aj viac nájdem na všetko, čo má súvis s mojou prácou, cieľmi, víziami, prioritami. Ak ma niečo nezaujíma, tomu pozornosť nevenujem. To znamená, používam metódu tzv. programovania mysle, že čas naozaj mám a že mi nič neutečie, resp. stihnem všetko, čo mám.

Môj projekt má byť príkladom, že vieme za ten istý čas stihnúť viac, inokedy menej. No vždy nájsť čas na ľudí okolo seba, príležitosti, prácu, zábavu, sem-tam aj flákanie(len nie dvojročné). Pretože neverím, že kľúč k životnému úspechu je len tvrdá a usilovná práca. Ak by to tak bolo, po svete by chodilo možno aj tri, štyri miliardy miliardárov.

Je viac ako isté, že ak sa nič nezmení, tak veľká väčšina z nás bude na svete dlhšie, ako naši predkovia, takže máme o mnoho viac času ako generácie pred nami. Z krátkodobého hľadiska až tak ten čas nemáme. Svet napreduje obrovským tempom, ak zaspíme dobu, sme z hry vonku. Pekne zamotané. Pre každého z nás funguje niečo iné alebo tie isté veci majú na nás odlišný vplyv. Je viac ako jasné, že mnoho práce je nutné urobiť rýchlo, druhú časť pomaly. Často netušíme, ktorá to je. Niekomu pomáha pri rozhodovaní vnútorný hlas, vyššia sila, pocit v bruchu alebo sa jednoducho nerozhodne.

Myslím, že mnoho ľudí je dnes pripravených prestať sa ponáhľať a stihnúť presne toľko, koľko zvládnu, inokedy o trochu viac, inokedy  úplne nič. Neverím, že neustálym naháňaním stihneme viac. Lenže stále je tu hrozba termínov, nekompromisných šéfov a mnohých ďalších okolností, ktoré nás nútia ponáhľať. Zatiaľ nepoznám jednoznačný recept ako sa prestať ponáhľať. Veľmi sa mi páči, keď ma bez ohlásenia príjmu moji partneri v práci, ale aj ostatní ľudia okolo mňa. Snažím sa podobne posúvať takýto prístup ďalej.

Neverím, že ešte aj dnes je moderné mať preplnený diár a ponáhľať sa celý deň. Tak isto nie som presvedčený, že ničnerobenie je prospešné. Viac ma zaujíma to,  že v každom období života nám vyhovuje odlišné tempo v práci, ale aj mimo práce. Verím, že maličkosti robia veľké rozdiely v akejkoľvek oblasti. 99% vecí okolo nie je pre nás podstatných, takisto nemusíme stihnúť každú udalosť a byť úplne všade.

Vlastne, dnešný článok nemá priniesť nič prevratné, netvárim sa ako guru, ktorý našiel nový návod na zlepšenie využívania vlastného času. Odpozeral som niečo, čo sa mi páči. Mám rád ľudí, ktorí pôsobia, že majú svoj čas pod kontrolou. Neznášam, keď ktokoľvek začne rozhovor s tým, ako nestíha a má toho veľa. Na druhej strane, rozumiem desať- či pätnásťminútovým pracovným schôdzkam. Aj tomu, keď “horí” a je nutné venovať pozornosť práve tam. Nenárokujem si na nikoho pozornosť, ani čas.

Nie, nestíham viac, práveže tlačím mnoho projektov, termínov, práce, maličkostí, úloh pred sebou. Som dlhšie v práci a často aj cez víkendy. Na druhej strane sú taktiež dni, kedy je práca vykonaná za o mnoho kratší čas a možno len preto, že hľadám to najvhodnejšie tempo podľa obdobia, v ktorom sa nachádzam.

Fanúšík

michal_botansky_blogger_clanok

Každého cesta  je jedinečná a niektorí z nás uspejú skôr a tí druhí ešte o čosi skôr. Myšlienka na dnešný článok vznikla už na začiatku, keď ma jeden z ľudí podporil k tomu, aby som začal pravidelne písať, natáčať videá a nahrávať vlastnú hlasovú šou. S písaním to myslím vážnejšie, s nahrávaním videí trochu vlažnejšie, zatiaľ, a hlasová šou  je v príprave. Ten chlapík, ktorý ma dokopal k písaniu  ma vysmial len raz, a to na začiatku, keď som ho chcel presvedčiť o tom, že budem písať až potom, keď sa stanem hviezdou.

Či mi nebude hlúpe, keď už teda budem hviezda, že nebudem vedieť písať. Lepšie povedané, kde sa chcem naučiť písať? Povedal som, že ľuďom to bude jedno, veď hviezdam sa odpúšťa skoro všetko.  Neskutočne sa smial. Písanie nie je len o písaní, je to o disciplíne, pozorovaní, všímaní každodenného života. Takisto o maličkostiach či príbehoch, nápadoch, inšpirácií a samozrejme o prekonávaní sa, vylepšení komunikácie, predstavivosti a schopnosti podať príbeh, udalosť a pod.

To sú mimoriadne dôležité body, ktoré je nutné mať na pamäti pri písaní (tie body sú pre mňa dôležité, pre druhých môžu byť účinné odlišné body). Písanie neskutočne pomáha zlepšovať komunikáciu, usporiadať myšlienky, zlepšiť pamäť a hlavne núti nás byť kreatívnymi. Rad fotím, lepšie povedané, páči sa mi fotenie, už dlhší čas špekulujem, že by som si zadovážil veľký foťák. Nielen pre fotky, ale aj pre video. Na teraz mám pri sebe vždy mobilný telefón alebo GoPro. Zaznamenávam všetko, čo si všimnem. Tak ako trénujem ranný beh, tak isto trénujem natáčanie, editovanie, tvorbu videí. Postaviť sa pred kameru má takisto mnohé výhody. Pre mňa je najdôležitejšia odvaha.

Moje zlepšovanie, vnímanie každý deň trénujem príspevkami na sociálnych sieťach. Kombinácia písaného, hovoreného slova s fotkou či videom sú neskutočne výborný nástroj na zlepšenie zručností, ktoré vieme použiť v akejkoľvek životnej oblasti. Kreativita určite patrí na prvé miesta, k tomu je viac ako dobre platená.

Ak sa ma niekto pýta, prečo tvorím, tak chcem byť lepší ako včera. Chcem sa stať úspešným podľa mojich predstáv. Pracovať na tom, čo ma baví, možno aj z pláže s mobilným telefónom v ruke  a popritom mať skvelý život. V jednoduchosti povedané, chcem sa cítiť parádne sám pred sebou.

Lenže, skoro vôbec som nezačal. Lebo tak, ako mnohé nástroje okolo nás vedia pomôcť, tak vedia aj pekne nakopať zadok. Vlastne, je to to isté ako s čokoládou, ak jej zjeme príliš veľa, budeme potrebovať nové plavky. Bál som sa začať písať, fotiť, natáčať, úplne som sa poskladal, keď som videl komenty na sociálnych sieťach druhých ľudí, ako šli po autoroch, tvorcoch, teda tých, ktorí skúšali. Hľadal som výhovorky, pre ktoré by som nemal začať. Môj prvý článok bol úplne otrasný, ale mal najviac páči sa mi (link) Moje prvé video, hm, nebudem sa ním chváliť (link).

Áno, čítam knihy, rozumiem, že väčšina radšej kritizuje ako spraví. Rozumiem, že nie každému sa páči moja práca. Takisto je mnoho ľudí, ktorí nikdy nepodporia. Lenže medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí v tichosti sledujú všetky naše kroky. Sú dôležití, lebo sociálne siete a ich algoritmy počítajú každého jedného (ha ha ha).

Dnes je ľahšie potopiť ako vydvihnúť. Z nášho pohľadu sa hodnotí ľahko, keď nepoznáme príbeh toho druhého alebo čo za tým je. Keď sa k tomu ešte pripletú emócie, máme vážnu situáciu. Namiesto aktívneho počúvania sme sa stali sudcami, katmi, žalárnikmi, ale aj odborníkmi na všetko. Prosím, zmeňme frekvenciu našich prijímačov z FM (for me – pre mňa) na FE ( for everybody – pre každého).
Každý z nás vidí, vníma veci, ľudí, okolnosti príležitosti odlišne.

Každý z nás robí chyby a stúpa vedľa.

Každý z nás má dobré, silné, ale aj také stránky, o ktorých nerád rozpráva.

 

Je dobré mať vedľa seba človeka, od ktorého sa učíme, taktiež takého, s ktorým sme na jednej vlne, ale aj takého, ktorý čerpá vedomosti od nás. Učím sa, skúmam a učím aj ďalších. Takáto čarovná formulka vie neskutočne urýchliť náš vývoj. Mám obľúbených ľudí, pri ktorých keď som, cítim sa ako v siedmom nebi, nech ide o pracovný alebo súkromný život.  Áno, robili si zo mňa v začiatkoch peknú srandu, lenže dnes sme kamoši, ukázal som im výsledky, prístup a odviedol kopec práce.

 

Mám kamošov, ktorí tvoria a naozaj ich tvorbe nerozumiem, ale napriek tomu im vždy dám srdiečko k ich príspevku,  často aj koment. Samozrejme, keď sme spolu na káve, tak sa zaujímam o ich prácu. Čarovná formulka dva: hľadaj na druhých, čo sa ti naozaj páči. Mám aj takých kamošov, ktorí už nie sú moji kamoši. Vôbec mi to nevadí, necítim sa previnile, nemám na nich čas, nič im nevysvetľujem, nevyhľadávam ich spoločnosť. Keď sa vidíme, slušne pozdravím a slušne ich obídem. Napriek tomu si o nich nemyslím nič zlé, len ich už nechcem mať vo svojom okolí.

 

Veľkí ľudia posúvajú druhých hore, nie opačným smerom a už vonkoncom nikoho nebrzdia. Lenže na druhej strane je tu veľmi tenký ľad. Nemôžeme posúvať všetkých hore, to je nad slnko jasné. Lenže, keď už nevieme posúvať, tak aspoň im nepodkopávajme nohy, len ich slušne obíďme.

 

Nápady k nám prichádzajú v rozličnom veku, období, situácií. Vôbec nie je hanba začať v 46, 52 či 64, priemerný vek života sa predlžuje. Len možno je v dnešnej dobe ťažšie začínať aj preto, že existuje milión ciest, ktoré sú funkčné, len nevieme hneď povedať, ktorá bude fungovať práve nám. Preto podpora svojho okolia je mimoriadne dôležitá. Keď už pre nič iné, tak možno práve my budeme potrebovať kliknúť na “páči sa mi to”, alebo aby kamoš nejako nenápadne povedal jeho kamošovi o našich službách, produkte.

 

Nezabudnime, najskôr musíme dať a potom dostať. Preto fandím ľudom, od ktorých sa učím alebo naberám vedomosti. Takisto podporujem druhých a vôbec za to neočakávam nič, vlastne očakávam, že ich práve moje srdiečko alebo rozhovor so mnou posunie ďalej.  A čo s tými, ktorí nás nepodporujú, kritizujú, smejú sa nám? Nič. Odídu sami.

Vytrvať a nájsť cestu

Vytrvať a nájsť cestu

Nebyť strachu z bolesti, nepoznáme radosť. Čím sa viac snažíme, tým sme na tom lepšie, inokedy horšie. Existuje nespočítané množstvo všeobecných právd. Máme tendenciu sa nad nimi zamýšľať pri nejakej životnej situácií a zobrať si ich k srdcu. Vlastne, je to ako s pesničkami, citátmi, básničkami.

Ak chceš uspieť, nájdi si niekoho, kto už uspel, skopíruj jeho kroky a úspech je tvoj. Múdra myšlienka, len pozabúda na to, že ak budeme robiť niečo ako ostatní, nevybudujeme si svoj štýl. A tu prichádza niečo, s čím nie som kamoš. Zažiť úspech bez obrusovania svojho charakteru, naučenia nových zručností, pokašlania milión maličkostí, zablúdení, zistení, ako chutí blato. Najlepší recept na svoj úspech podľa mňa je ísť von, poriadne si nechať nakopať zadok, vrátiť sa a pozrieť sa na všetko, čo sa spravilo dobre a na druhýkrát to zopakovať.

Každý odniekiaľ pochádzame, niekto sa má v živote lepšie, iný viac lepšie. Je dobre si na to pamätať, ale tak isto pamätať, že odkiaľ pochádzame, tak tam nemusíme celý život zostať pôsobiť. Môžeme ísť ďalej, vyššie, nižšie, vlastne, kde len chceme. Vytvoriť stratégiu, plán, jednoducho založiť útok. Možno to chce niekoľko rokov skúšania, až jedeného dňa sa to zlomí alebo to zlomí nás. Vlastne, potom to už ide samé. Nie nejde, vždy je nutné priložiť polienko do ohňa, aby horelo, či udržiavať prúd vody, aby sa točilo koleso na mlyne. Píšem vo všeobecnosti, dosaďme si do toho to svoje.

Môžeme nadávať na úspešných, bohatých, šikovných, lenže oni hýbu svetom, vytvárajú príležitosti. My ostatní v pondelok ráno ideme do práce. Často pracujeme pre druhých na ich snoch a naše si dávame nabok niekam do zásuvky. OK, sem-tam si odbehneme na dovolenku, kúpime si niečo pre seba, lenže na tie “veľké” veci si  zoberieme úver. Verím, že existuje viac možností, aby sme dosiahli svoje sny. Verím, že máme svoje sny, dôvody, pre ktoré zajtra ráno vstaneme.

 Vízie, sny, ciele

Jednoducho musí to byť veľké, skutočne bláznivé a až tak bláznivé,že 
nikto z okolia tomu neuverí. Pri jednom z rozhovorov mi chlapík hovorí:
„Miško, ty? Ha ha ha.” Ja neviem, či ja, ale idem sa o to pokúsiť. 
Nezabudnime, my si kladieme obmedzenia, vzorce, vieru, povolenia.
Prečo veľké? Prečo nie? Vízie, sny, ciele prinesú nás na miesta, 
o ktorých sme ani len netušili. Tak trochu viac zmenia nás a podľa
všetkého aj naše životy. Prosím, snívajme, nielen v noci, ale aj 
cez deň a spravme pre naše sny viac, ako podať “tiket.”

 Pracovať bezplatne

Uf, najťažšia rada, ktorú som dostal. V dnešnej uponáhľanej dobe,
keď je nutné platiť účty mám pracovať bezplatne? Tak to teda nie. 
Pred časom som sa prichytil pri telefonáte:
„Ahoj, počuj, ak s niečím bude treba pomôcť, spravím čokoľvek.“
Akonáhle vidím príležitosť, chcem byť v tom. Áno, mám podmienky,
musím cítiť, že tak teda tu to pôjde. Ak nie, tak si žiadnu formu 
spolupráce nepripúšťam do hlavy. Jednoducho, chcem sa posunúť 
vždy ďalej. Ja som si našiel pár hodín do týždňa, aby som sa 
venoval projektom, ktoré zatiaľ negenerujú zisk, ale dávajú mi
skúsenosti, poznatky, nových ľudí a mnoho iných.

 Vždy podaj ruku

Vlastne, mal som neskutočný pocit, že som tomu chlapíkovi mal podať
ruku, o pol roka som s ním sedel na káve. Tak trochu s ním na niečom
makám. Mám z neho dobrý pocit, myslím, že sa od neho môžem veľmi veľa 
priučiť. Podávajme ruku každému.

Choď medzi ľudí

Predal som byt, šlo to úplne jednoducho, rýchlo. Lenže, chcelo to
dva a pol roka práce. Vlastne, nebola to práca tak úplne. Mnohí sa
mi smiali, že čo ja mám s tým spoločné a nikdy ma to nebavilo, čo 
tak zrazu. Byť v spoločnosti, vytvárať si rešpekt, úctu, dôveru, to 
všetko chce schôdzky typu: zúčastnil som sa, dlho byť ticho, sem-tam
niečo povedať a keď príde naša chvíľa, tak to rozbaliť. Zabudol som, 
medzitým všetkým odviesť tam vonku veľa práce a aj navyše. Je dôležité
byť medzi ľuďmi, len pozor, pri ktorých.

 Byť v otáčkach

Mám problém s flákaním, som z toho nešťastný. Čas si neviem zadeliť 
a väčšinou prespím celý deň v posteli, na zemi, v kancelárií, v aute,
v lese. Nie je žiadnym tajomstvom, že my ľudia potrebujeme tvoriť,
aby sme rástli. Je jasné, že sem-tam je dobré vypustiť paru, ubrať 
plyn, vyhodiť rýchlosť. Pozor, nie je to len o ťažkej práci. Neverme
všetkému a hlavne tvrdá práca nie je jediný kľuč k úspechu. Veď 
schválne, spýtajme sa tých, ktorí robili tvrdo celý život, či naozaj
všetci aj uspeli.
 Skúšať, tvoriť, neprestávať
Pozeral som prednášku, ako istý pán v rokoch radil publiku. Na každú ich 
otázku odpovedal: „Len to sprav.” Tu by som doplnil, nezabudnime sa pri 
tom odfotiť, či natočiť. O niekoľko rokov budeme mať cenný materiál, ako
sme začínali, pokračovali, ale aj uspeli. Ozaj a pred tým, ako to budeme
všetko chcieť zahodiť do koša, dajme tomu ešte jeden pokus.

 Byť videný

O sociálnych sieťach som písal miliónkrát. Sú obrovská príležitosť ako 
zviditeľniť seba, svoju prácu, záľuby, projekty. Nie sú len o páči sa mi
to, srdiečkach a zdieľaniach, či koľko ľudí sleduje moje videá, či číta 
moje články. Pre mňa sú skôr akýmsi miestom, aj vďaka ktorému pravidelne
tvorím, učím sa v priamom prenose, zbieram vedomosti, skúsenosti a sem-tam
od niekoho aj dostanem srdiečko. Pozor, sociálne siete nie sú všetko, sú
len jedna z možností. Spoločenské udalosti, koníčky, organizácie, skupiny,
možnosti sú neobmedzené, len neseďme doma.

 Vzdelávanie, mentoring, ale aj učenie druhých

Byť špongia, nasávať všetko, čo príde a neskôr si nájdeme niečo, čo sa
nám zápači. Nájdime si mentora, učiteľa, kohokoľvek a učme  sa od nich.
Sem-tam budeme musieť dať nabok rodinu, seba, koníčky, ale aj prácu. 
Nezabudnime učiť druhých, tak sa naučíme ešte lepšie.

 Zabávať sa

 Pozor, nie flákať, ale trochu odľahčiť situáciu. Mať radosť z toho,
 čo robíme tvoríme, skúšame.

 Partner

Nechcem mať doma navarené, upratané, ožehlené, to zvládnem sám. Chcem mať
pri sebe niekoho, kto ma chytí za ruku a podporí bez fŕľania, podmienok.
Niekoho, kto pochopí, že dovolenka nie je to najvhodnejšie slovíčko v mojom 
slovníku. Večere sa nechodia do kina, ale venujú sa vedľajším projektom, 
či štúdiu. Stanovme si, čo chceme od našich partnerov a povedzme im to.

 Sem-tam sa niečo pokašle

Systém, sused, advokát, asistentka, vyššia moc, ale aj my robíme chyby.
Lenže, ak niekto spraví chybu, tak to nie je na vyhodenie, ale je to 
zaplatené školné. Opravme svoje chyby.

 Dajme späť

Urýchli to proces, cestu, situáciu. Dajme späť komunite, rodine, 
frajerke, firme, ľuďom okolo, klientom, kolegom. Možno len tak, 
pre potešenie. Vieš ako sa hovorí, všetko sa desaťnásobne vráti spať.

Zahoďme všetko za hlavu na chvíľu, rok, dva alebo aj nastálo. Ak nás niečo nerobí šťastnými, tak to pošlime kade ľahšie, bez emócií, zľahka. Jednoducho, iba presunieme pozornosť inam. Majme radi ľudí, lebo keď raz dostaneme defekt, tak nech nám s výmenou niekto pomôže.

Vytvoriť si štýl zoberie nejaký čas. Nájsť v čom sme dobrí a robiť to taktiež. Pred tým budeme musieť spraviť všetko, čo treba. Zaplatíme cenu dopredu, mnohokrát sa potkneme, spadneme do blata, prídu dažde, búrky, ale aj pekné horúce obdobia. Preto je dôležité snívanie, mať vízie, ciele. Prevedú nás cez rôzne obdobia.

Svet potrebuje lídrov, ktorí robia, neboja sa prejsť blatom, bolesti. Prosím, začnime s tým, čo máme a stavme na dlhodobosť. Nezabudnime, že máme pokračovať, vytrvať a nájsť cestu, ako dosiahnuť presne to naše.

P.S: Negatívne myslenie nás môže priniesť aj do zadku, pozitívne nás odtiaľ nevyvezie, iba tam bude krajšie voňať. 

 

Príležitosti

Príležitosti

Čakal som na pracovnú schôdzku na vrátnici fabriky, ľudia okolo mňa doslova utekali z práce. Zrazu sa z davu vynoril pán, ktorý si vydýchol pri odchode. „Som tu poslednýkrát,” znelo z jeho úst. Pán, ktorý obsluhoval bránu si ho vôbec nevšimol, až keď sa mu smutne pozdravil, odzdravil sa: „Tak teda dovidenia.” Nepoznám príbeh pána, takže ani len netuším, čo sa za ním skrýva, čo vytvoril. No pomyslenie na koniec ma ničí.

V poslednej dobe sa cítim, ako keby som sa vrátil do školských lavíc. Učím sa na všetkých miestach. Vyhľadávam príležitosti, ľudí, od ktorých nasávam informácie, vedomosti, skúsenosti. K tomu som si pridal, vlastne nepridal. Už nejaký čas som aktívny, píšem články, točím videá a dokumentujem na sociálnych siatiach. Učím sa hovoriť príbehy, zaujať, dokumentovať to, čím prechádzam a promovať moju prácu, seba. Písal som už niekoľko článkov na tieto témy. Do dnes sa mi mnohí smejú, že som trápny, nudný a ešte neviem aký. Lenže prichádzajú takí, ktorí pochvália, podporia.

V nedeľu som dostal upozornenie, že pamäť mobilného telefónu je plná. Najviac priestoru zaberali fotografie a videá. Dal som sa do práce a začal s triedením. Telefón mám pomerne krátko, ale to, čo som videl, bolo pre mňa v ten večer dôležité. Našiel som videá, fotografie, na ktoré sa veľmi nedalo pozerať, ale našiel som aj také, ktoré boli naozaj fajn. Som na seba hrdý, že som začal pravidelne tvoriť, točiť, fotiť. Po krátkom čase naozaj zaujímavá zmena. Moja práca napreduje, zlepšuje sa.  Bol som v príjemnom šoku, že napriek absolútnej nevedomosti na začiatku sa sem-tam podaril záber, uhol, farba, rýchlosť.

Pamätám si, že to chcelo neskutočnú dávku odvahy. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, zdá sa, ako keby to nebolo nič. Na jednej strane sa teším, ako som nabral odvahu a na strane druhej si uvedomujem, aký kus cesty je predo mnou. Mám sa čo učiť, rozumiem, že ak prestanem, tak budem potrebovať veľa času, pokusov na nasadnutie.

Sociálne siete vnímam ako príležitosť dať o sebe vedieť svetu. Nepriamo nás nútia (aj mňa), aby sme boli lepší, lepšie napísali príbeh, nasnímali lepší záber, pokúsili sa o lepšiu fotografiu. Sú jednou z ciest, ako sa zlepšiť. Nútia ma pravidelne prispievať, pozorovať, hľadať, skúmať, skúšať, tvoriť, dokumentovať, analyzovať plánovať. Fanúšikovia, srdiečka sú bonusom na tejto ceste. Skutočným zmyslom pre mňa je zlepšovať sa aj ich používaním. Tomu napomáha pravidelná tvorba. Uvedomujem si, že ich časté používanie môže škodiť, vlastne, ak mám po každom obede čokoládu, tak za krátky čas mi narastie brucho. Od rozsiahleho používania sietí nehrozí veľké brucho, ale môžu mať vplyv na psychické zdravie človeka.

Moje dôvody prečo byť on-line:

• Každý z nás máme svoj štýl, mne sa páči modré a niekomu červené. Je dobré
svetu ukázať, čím prechádzame, čo sa nám páči, aké názory máme.

• Ukazujem, že som v niečom odborník, mám disciplínu a chuť tvoriť.

• Učím sa, ako získavať pozornosť, na druhej strane musíme pozornosť aj posunúť ďalej. „To je super fotka, aké nastavenie si použil?” Pozor, musí to byť myslené úprimne.

• Cudzí ľudia ma podporia o mnoho skôr, ako okolie. Je neskutočne ľahké dnes kohokoľvek spoznať. Siete nám dávajú obrovský nástroj, ako spoznať kohokoľvek odkiaľkoľvek.

• Po čase získam dôveru, rešpekt, ľudia si ma obľúbia. Pozor, nemusí to prísť zajtra, je to práca akokoľvek iná, môže to trvať tri, sedem, desať rokov.

• Ak chcem, aby ma ľudia poznali, moju prácu, to, čo robím, založím si vlastný blog. Sprístupním ho cez niekoľko kanálov, na rôznych sociálnych sieťach. Vyhrňme si rukávy a po večeroch tvorme, študujme, makajme, zabávajme sa.

• Nikto nikoho nenúti, aby sme sa sledovali, kamošili, je to dobrovoľné. Podporme alebo si hľaďme svojho.

• Aplikácie v mobilnom telefóne dnes dokážu za pár sekúnd vytvoriť diela. S internetovým pripojením sa z bežného človeka môže stať za veľmi krátky okamih hviezda.

• Neurolingvistika v praxi alebo programovať okolie, ale aj seba tým, že ukazujem svojmu okoliu, čím prechádzam. Je dosť veľká šanca, že ak niekto bude riešiť, kupovať to, čo ponúkam ja, ozve sa.

Najčastejšia vetička, ktorú počúvam čoraz častejšie: „Ty možno mňa nie, ale ja teba áno, teda na internete.” Čoraz viac ľudí ( aj z môjho okolia) ma pravidelne/nepravidelne sleduje na internete. Majú pocit, že ma lepšie poznajú. Schválne, aj ja sledujem niekoľko ľudí, od ktorých sa učím a tiež mám pocit, že ich poznám, aj keď oni ani len netušia, kto som.

Vo všeobecnosti platí, že nechceme mať lepší život. Možno po ňom túžime. Sme od prírody leniví, málo otvorení zmenám. O problémoch sa rozprávame nie s tým, kto nám ich spôsobil, ale s niekým tretím, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, zbytočne spomaľujeme a dávame energiu do niečoho iného. Potom ideme trebárs na modrú sociálnu sieť, zapeňme sa na zeleno a čakáme, že nám niekto napíše.

Mnohí z nás chcú ležať na pláži, druhí liezť po horách, najlepšie nič nerobiť. Lenže na dovolenke nerastieme, skôr relaxujeme, oddychujeme. Väčšina z nás nahrá šťastnú peknú fotku z dovolenky do svojho profilu. Po zvyšok roka sme schovaní, schúlení, tajne z rohu pozorujeme druhých a smejeme sa na nich. Píšem obrazne, verím, že mnohé slová v článku sa nikoho nedotknú.

Mám kamošku, o ktorej tvrdím, ak by nebola flákačka, tak je prvá milionárka v mojom okolí. Lenže, ona nechce byť milionárka, nechce pracovať, nechce skúšať nové nástroje, nechce sa zosmiešniť pred svetom. Poslúchať svojho frajera (ktorý o tom, čo ona robí nič nevie), byť za peknú, ležať na pláži. Samozrejme, pokúša sa uspieť spôsobom: „Veď nejako bude”. Má geniálny produkt, tím ľudí, je vtipná a nebezpečne múdra. Jej konkurencia zo sveta valcuje internet videami, fotkami o produktoch. Fanúšikovia ich rozširujú, srdiečkujú, posúvajú ďalej. Už miliónkrát som jej vravel, aby natočila videá, fotila, písala, natáčala po anglicky. Prestali sme sa baviť, veď čo ja chcem, ona sa má fajn.

Som zúfalý z mojich kamošov, vlastne, už to nie sú moji kamoši. Kritizujú moje práce, ale keď majú oni niečo vytvoriť, tak sa ani len nedostavia na štartovaciu čiaru. Je dobré uvedomiť si, čo vlastne chceme od života. Ležať na pláži nie je zlé, ak nás to robí skutočne šťastnými, liezť po horách tak isto. Len prosím nepíšme po dvojtýždňovej dovolenke na svoje príspevky: „Návrat do krutej reality,” alebo “Chcem ísť späť.” Pracovať vieme z pláže, z hôr, hotela. Je to jednoduché pozerať sa na veci okolo ako na príležitosti, na nástroje ako nie spotrebitelia, ale ako tvorcovia.

Aj ja som začal moju novú kapitolu s fotkou pri východe slnka so psom (nezverejnil som ju, až po roku). Pes, východ slnka a fotka ma nútili, aby som začal skoro ráno vstávať a behávať. Áno, stálo to kopec driny, premáhania, sebazaprenia. No nič nie je super komplikované, to len my potrebujeme dozrieť, aby sme pochopili, že to môže byť aj inak a stále dobre. Potrebujeme rast a posúvať sa, mať ciele, sny, vízie. Ak nemáme dôvod a neveríme si dostatočne, neprejdeme navyše kilometer. Hľadajme to, čomu naozaj vášnivo veríme, aj keby sme to mali robiť celý život. Používajme internet, mobilný telefón ako nástroje na náš osobný rast.

Základné vnímanie:

• mobilný telefón je nástroj na tvorenie (nahrávacie štúdio, fotoaparát, kamera, editor, plánovač a mnoho iných)

• sociálne siete sú nástroj na ukázanie svojej práce svetu, zlepšenie, skúšanie, tvorenie, vytvorenie komunity, budovanie odberných kanálov, značky, osobný rast

• vlastná stránka je domovské miesto na zdieľanie svojej práce, portfólia, niečoho, čo je naše

• dôležitý článok medzi telefónom a internetom je človek, ktorý to má všetko v rukách

Dlhodobosť, vydať sa nepoznanou cestou, zariskovať. Naučiť sa, čo sa odučiť, čo nové naučiť (A.Toffler). Video, fotka, text, hlas je bezplatná reklama, ktorú by každý z nás mal pravidelne využívať. Niektorí z nás sa živia internetom, natáčaním videí, fotením. Neskôr začnú pracovať pre rôzne spoločnosti, či vytvoria si vlastné firmy, alebo začnú robiť to, do čoho sa zamilovali na ich ceste.

Sociálne siete sú nebezpečné, tak isto ako veľa sladkostí, alkoholu, spánku, lenivosti, ak sa podávajú vo veľkých množstvách a nevieme, ako na ne. Na tomto svete existuje mnoho nástrojov, nie od každého máme oprávnenie či skúšky na používanie. Preto je dobré si v najlepšom vyhľadávači nájsť, ako na to. Existuje milión “autoškôl” ako na modrú sociálnu sieť, ako natočiť video, napísať článok, či nahrať svoju prvú hlasovú šou.

Nemyslime si, že pekné baby sú zvýhodnené, niektoré majú viac srdiečok, návrhov na vzrúšo a sponzorov. Takisto hľadajú spôsob, ako preraziť vo svete ako aj my ostatní. Možno to ide ľahšie poodhaleným výstrihom alebo keď ukážu zadok. Prosím, neukazujme zadky a už vôbec nie výstrihy. Nech sa o niekoľko rokov pred svojimi deťmi nemáme za čo hanbiť. Každý z nás má niečo, v čom je výnimočný. Len netreba zabúdať, že to zoberie veľa práce, trpezlivosti.  Poznámka: ak chceme ísť do ligy majstrov, nemôžeme mať prístup, ale ani myslenie ako siedma okresná súťaž.

Nezabudnime, že svet on-line je medzinárodný, zmapujme si trh, kde sa chceme pohybovať a podľa toho prispôsobme aj komunikáciu. Jazyková bariéra je len príležitosť, ako sa naučiť ďalší jazyk. Učenie cudzieho jazyka? Stačí počúvať pesničky a spievať ich s textom. Nemusíme preraziť na Slovensku, môžeme vo svete.

Kamoši, ak sme na sieťach a pozorujeme niekoho príspevky bez toho, aby sme podporovali, tak to radšej nerobme. Možno práve vy budete zajtra pozývať vašich kamošov na novú stránku a čakať, že dostanete srdiečko. Ak chceme fanúšikov, najskôr buďme fanúšik, srdiečko a tri milé slová nikomu neublížia, ale tomu druhému raketovo zvýšia sledovanosť. A je úplne jedno, že či si, alebo nie si jeho cieľovka, ale možno tvoj známy je.

Ja ukazujem, čím prechádzam, popri mojej práci, tak isto sa učím byť kreatívny, či sú to videá alebo rôzne fotografie. Prezentujem svoju prácu okoliu preto, aby som sa dostal do ich podvedomia. Toto celé je naozaj úplne jednoduché. Možno si rozbijeme kolienko, dostaneme poza uši. Ale ak nepoužijeme to, čo máme k dispozícií, tak veľmi ťažko vytvoríme niečo. Neberme sa príliš vážne. Som chalan, ktorému bola ukázaná príležitosť. Uveril som jej, hľadám, skúšam, tvorím. Možno dnes je moja tvorba na štyri mínus. Lenže o desať – dvadsať rokov usilovnej práce môžem patriť k najlepším. Tento článok nebol venovaný len sociálnym sieťam, ani internetu, ale tomu, že každý z nás má okolo seba príležitosti preraziť. Prosím, poobzerajme sa po nich. Nech na konci neskončíme: „Tak teda dovidenia.”

Začínam vnímať

Začínam vnímať

Dokážeme o mnoho viac, ako si myslíme. Že vraj, ak sme unavení, tak ešte máme štyridsať percent energie v zálohe. Rastieme, zlepšujeme sa, rozvíjame sa, keď tvoríme. Nič nerobením sa oslabujeme. Ak chcem byť dobrý v tom, čo chcem, potrebujem písať, točiť, fotiť, predávať, hovoriť a mnoho ďalšieho. Nech robím čokoľvek, vždy som niekým kritizovaný. Na jednej strane to posúva. Na opačnej strane sa mnohí práve preto ani len neodvážia postaviť na štartovaciu čiaru.

Rád sa učím od veľkých ľudí, tých, čo už niečo dokázali. Aj od tých, ktorí majú vízie a idú za nimi. Tí ostatní, ktorí len kecajú a hľadajú, ako by to nešlo alebo hrajú číselné lotérie. Lebo keď sa podarí trafiť jackpot, tak začnú, s tými čas netrávim. Ubližoval by som im. (Netvrdím, že vyhrať jackpot je nemožné.) Skutočne veľkí ľudia podporujú, posúvajú, nakopávajú, inšpirujú a nabádajú k snívaniu, k odvahe urobiť prvý krok a v neposlednom rade vytrvať. Sú plní energie, nápadov, inšpirácie a hlavne chcú od života viac. Uvedomme si, že sa môžeme obklopiť kým chceme. Lenže sú ľudia, ktorí nás ťahajú hore a tí druhí. Ak sme spokojní s tým, čo máme, tak nerobme nič.

Často píšem o začiatkoch, pretože mám pocit, že začíname každé ráno. Mám okolo seba ľudí, ktorí začínajú, ale aj takých, čo sa v tejto chvíli vzdávajú. Rozumiem tomu, že niekedy nás okolnosti prinútia kapitulovať, ale aj začať úplne odznova. Dôležité je si uvedomiť, že okolnosti, vyššia moc alebo nesprávne rozhodnutie nás môžu dostať z hry za veľmi krátky čas. Lenže tak isto nás vedia priniesť na najlepšiu cestu pre nás. Začínam každým novým pracovným stretnutím. Súkromných mnoho nemám, aj preto, že som si uvedomil, že priateľstvá, ktoré vzniknú z pracovných partnerstiev sú omnoho viac trvácnejšie. Končím každým zlyhaním, odmietnutím, zatvorením dverí. Pravdu povediac, mnohí sa vrátia neskôr sami, iným pomôžem. Začiatky a konce hrajú obrovskú rolu v našich životoch.

Zmieril som sa s tým, že ani moji najbližší ľudia mi neveria. Podľa všetkého pri najbližších prekážkach o nich prídem. Na druhej strane, otvárajú priestor pre druhých ľudí. Nehnevám sa na nich, že mi neveria alebo idú (alebo ja idem) odlišným smerom. Dlho som sa nechcel zmieriť s tým, že mnoho ľudí nebude okolo mňa. Tak isto som sa dlho musel zmieriť s tým, že to, čo vytváram, o to môžem lusknutím prsta prísť. A ak by som o to  prišiel, budem musieť vytvoriť nové projekty, možno aj na iných miestach. Strach je obrovský motivátor, ale aj ničiteľ.

Zmysel života je vybudovať, vytvoriť, zabaviť sa (nepíšem o dvojtýždňovom flákaní v Chorvátsku pri mori). Čokoľvek, čo  dostaneme po ceste, je bonus. Tajomstvo budovania, či ide o manželstvo, vzťahy, rodinu, podniky, obchody, je nikdy neprestať budovať. Možno sa to píše ľahšie, ako pod tlakom emócií, či životných okolností robí. Ak dostaneme silu a necháme sa uniesť, veľmi rýchlo sa môžeme dostať do končín ega. Ak o ňu prídeme, môžeme skončiť na najhlbších miestach sveta. Preto nezabúdajme, kto sme, odkiaľ sme a kam ideme.

V mojich článkoch vyzývam seba a možno tak trochu aj okolie, aby sme nabrali odvahu. Urobiť prvý krok je vždy ťažké. Rozhodnúť sa pokračovať, keď po rokoch práce situácia nie je ružová, chce kopu odvahy a trochu bláznovstva. Lenže okolnosti, nesprávne rozhodnutia, sa dejú a často sa dejú pre nás, nie proti nám. Aj keď niektoré skúsenosti najskôr pekelne bolia, až časom, skúsenosťami zistíme, že sme na tom lepšie, ako sa na prvý pohľad zdalo.

V mojich začiatkoch som na víťazstvá ani len nepomyslel. Už vôbec som sa neodvážil snívať o lepšom živote. Možno až dnes začínam vnímať, ako nejde o víťazstvá, mať lepšie auto ako sused, väčší dom ako kolega, krajšiu ženu ako strýko, zarábať viac peňazí ako starý pán podnikateľ. To, čo vzniká tam vonku je obrovská príležitosť, ktorej zmyslom nie je zbierať srdiečka, hviezdičky, sledovateľov, ale nájsť, spoznať, vybudovať seba. Samozrejme, prinajmenšom pokúsiť sa dosiahnuť niečo, čo nás bude robiť skutočne šťastným pred sebou samým.

Beh a práca

Beh a práca
Čím ďalej som presvedčený, že k dosiahnutiu čohokoľvek je nutné zúčastniť sa a mať okolo seba tím ľudí, trénerov, radcov, ujov, tiet, rodičov, ktorí budú nakopávať, povzbudzovať, ale aj prinesú obväz, ak sa poraníme. Lepšie povedané, musíme ukecať seba, ale aj okolie, že to myslíme naozaj vážne.

Netuším, kto konkrétne stojí za mojou poslednou zmenou, všetko začalo postupne. Určite existujú situácie, do ktorých skočíme, lenže tu to išlo pomaly. Bol to boj, ukecávanie, hádky so sebou samým. Hľadanie motivácie, dôvodu, pre ktorý to robiť.

Rána som začal vstávať skoršie, začalo to oťukávaním ranného prostredia, vychádzkové tempo, až neskôr som začal bežať a popritom som pravidelne fotil, neskôr začal natáčať. Motív k skorému vstávaniu prišiel veľmi skoro. Stala sa ňou fotka s východom slnka, zapáčilo sa mi svetlo, obloha a niektoré dni prišli aj dramatické oblaky. Vedel som z minulosti, že nech je motivácia akákoľvek, treba jej uhnúť z cesty. Začalo sledovanie časov, o koľkej vychádza slnko, podľa toho začalo aj vstávanie. Jasné, že boli dni, keď som sa nestihol ani len zúčastniť, či bolo meškanie.

Ako náhle idem neskôr, sú už vonku ľudia, prichádzam o pocit exkluzívnosti, že ráno je dnes len pre mňa. Je to z časti sebecké. Mám dobrý argument. Moja práca chce odo mňa neustály pohyb, kreativitu, byť v strehu, mať ťah na bránu. Mojou úlohou je priniesť domov mamuta, lepšie povedané výsledky. Vysoké pracovné tempo, telefonáty, schôdzky, porady, budovanie, mám to rád, lenže nekamoším sa s vyhorením, so stavmi zúfalosti. Preto viem, že tak, ako je dôležitý ťah na bránu, je aj oddych, nuda, nič nerobenie, úplné ticho, ale nie zas celý rok v kuse.

Ranný beh je pre mňa únik do iného sveta, kľud, pokoj, všetko to naokolo má nezvyčajnú moc. Najlepšie okolo piatej ráno, niektoré dni pred piatou, iné tesne po. To všetko trvalo a ešte stále trvá. Práve pri písaní článku som si uvedomil, ako dlho mi trvalo brať moju prácu, beh, budovanie mojej značky, dokumentovanie vážne. Aj keď mnohé výhody som zaregistroval veľmi skoro, tušil som, že bolo by dobré, ak by som zmenil maličkosti. Lenže, chcelo to čas, akési dozretie.

Pristihujem sa, keď kladiem viac otázky ľuďom okolo, ako relaxujú, naberajú energiu, či vypnú. Je dôležité načerpať silu, zrelaxovať myseľ, či len tak na chvíľu sa pofľakovať. Čím ďalej je nemať čas zastarané, otravné, nudné, hovorí o človeku, že nevie organizovať a naháňa sa do hrobu. Je jasné, že musíme niekedy poriadne koleso roztočiť, hlavne na začiatku alebo v strede. Chce to viac, ako len jeden deň, zoberie to viac energie, času, síl. Preto je dôležité načerpať silu.

Áno, bojím sa, mám strach, že sa nestane zo mňa človek, o ktorom snívam. Stať sa vlastným hrdinom je jeden z najlepších dôkazov sebaprekonania. Teším sa, že každý z nás dostal možnosť vydať sa na cestu, ktorú chce. Mrzí ma, že nie každý z nás ju aj vníma. Lenže, aspoň máme o čom písať, tvoriť, hovoriť.

Pre mňa má beh dôležité miesto, nakopal mi zadok, dal mi bolesť, zranenia, zničil mi niekoľko topánok, odstránil predsudky, núti ma ráno vstať. Na druhej strane, dostal som exkluzívne rána, pohľady na východ slnka, oblaky, možnosť vypnúť od pracovného dňa. Beh nie je pre každého, ale každý môže niečo robiť.

Mam rád prácu, prináša ma k novým príležitostiam, robí zo mňa človeka, o ktorom snívam. Písanie mi pomáha zoradiť myšlienky. Beh mi formuje postavu a taktiež prekonávam moje limity. Dokumentovanie (fotky a videá) pomáhajú mojej kreativite, tak isto ma dostavajú na miesta, na ktorých som pred tým nebol.

Fotky: fotím sa pomerne často, zachytávam rôzne činnosti, miesta, kde sa nachádzam a to, čo práve robím. Fotky majú zmysel, vedia zachytiť mnoho, tak isto vedia zastaviť čas. Lenže v tom, čo robím má dôležitú úlohu video, hýbe svetom, rozpráva príbehy, burcuje emócie. Jednoducho, asi po 168 954 pokuse bolo povedané, stačí, namiesto voľby foťák bola zvolená kamera. Fotím sa často a aj plánujem naďalej.

Videá: mobilný telefón, aplikácia, hudobná knižnica a môžeme tvoriť. Možnosti máme každý, vo svojich vreckách, kabelkách nosíme nahrávacie štúdio. Vytváranie, nahrávanie, editovanie, to všetko je výborný tréning na kreativitu. Mňa zaujímajú malé vreckové kamery s kvalitným obrazom a dobrým záznamom zvuku, samozrejme, kopec náhradných batérií a veľkokapacitné pamäťové karty.

Sociálne siete: keď k tomu všetkému pridám pravidelné pridávanie príspevkov, tak mohlo by z toho niečo vzniknúť. Samozrejme, budujem fanúšikovskú základňu, spoznávajú ma noví ľudia, ale sú tu aj ľudia, ktorým sa nepáčim. Budujem značku, spoznávajú ma vyhľadávače. Čo je najdôležitejšie, budujem vlastnú web stránku.

Vyjasnil som si sám so sebou: nikdy som nechcel byť na žiadnych sociálnych sieťach za hviezdu a mať milión srdiečok. Tá možnosť tu je, pripúšťam, ak sa podarí, bude prijemným bonusom. Používam svet on-line na sebaprezentáciu, dokumentovanie, v neposlednom rade na zdokonaľovanie rozprávania príbehov. Za každým úspechom je milión pokusov, fotiek, videí, schôdzok, predajov, odbehaných kilometrov.

Beh ma naučil, že je dobré vedieť šliapnuť na plyn, trebárs, keď bežím hore kopcom, dostanem sa tam rýchlejšie. Na druhej strane, nič neutečie, keď na chvíľku pustím nohu z pedálu. To znamená, že možno hneď neodpíšem na textovú správu, nereagujem na telefonát, nevšimnem si hneď email. Možno sa tu otvára otázka, čo vlastne robiť pomalšie a čo rýchlejšie. Lenže, odpoveď hľadať pri behu nebudem. Bude schovaná na inom mieste.

Prekážky

michal_botansky_zaciatky_profesionaly
Pri prvej prekážke sa mnohí z nás často poskladajú, upustia z plynu, lebo niečo sa stalo presne tak, ako nemalo. Lepšie napísané, inak ako sme očakávali. Vlastne, taktiež moje prvé rande dopadlo na prd, prvý obchod sa skoro neuskutočnil a prvá schôdzka s biznis partnerom, hm, vysmial ma.

Bolí to, strach, nevedomosť boli u mňa obrovské faktory, ktoré ma ovplyvňovali, či som balil baby alebo som šiel na obchodnú schôdzku. Ak som sa mal stretnúť s významnou osobnosťou, tak som mal naložené v gatiach už pri pomyslení na to, o čom sa budeme rozprávať.

Po jednom, troch či desiatich stretnutiach sa nezmenilo nič, ani po roku, dvoch práce. Nevšimol si žiadnu zmenu. Možno tak trochu vidím dnes na sebe, koľko sa toho mám ešte učiť, aby to bolo tak, ako chcem. Áno, dnes vidím rozdiel medzi mnou a kolegom, s ktorým sme začínali spolu. Takéto zamýšľania sú ale nebezpečná pasca, do ktorej môžem úplne prirodzene spadnúť, ak nechám svoje ego vládnuť. Každý sme dobrý v niečom, tento fakt si pripomínam neustále. Aj keď často mám pocit, že ak chcem dosiahnuť pomyselný vrchol hory, na ktorú leziem, musím mať zmáknuté úplne všetko.

Strach je stále obrovský, dodnes mám trému, keď vystupujem pred ľuďmi, ak mám osloviť sexi babu, tak som poskladaný, ak idem na dôležitú pracovnú schôdzku, celý sa trasiem a som úplné vedľa. Tá istá sila, ktorá mi roztriasa kolená, mi dáva aj silu. Zmenil sa môj prístup, nabral som nejaké popáleniny, ale aj mikro víťazstvá.

Nie som si istý, či to bola odvaha alebo nevedomosť, ktorá ma priniesla na cestu, o ktorej som nič netušil. Vôbec nemám dôkaz, že ma niekam prinesie. Bol som mladý človek, ktorý si myslel, že svet je gombička a mal som patent na všetko po jeden moment. Musel som sám pred sebou priznať zlyhanie.

Druhý moment prišiel, keď som si priznal svoje skutočné ciele. Tretí, keď som si povedal, všetko alebo nič. Štvrtý, keď som dal všetko nabok a začal sa venovať iba tomu, čo ma živí a mojim veciam, ktoré po večeroch budujem. Piaty, keď sa som sa začal zaujímať iba o to, čo viem ovplyvniť. Šiesty, keď som si priznal sám pred sebou, že v mnohých veciach nie som absolútne dobrý. Siedmy, keď som buchol po stole a povedal si, dlhodobosť alebo nič. Ôsmy, keď som si povedal, že vyšperkujem komunikáciu. Deviaty, keď som sa rozhodol ísť s kožou na trh a ísť medzi ľudí. Desiaty, keď som si uvedomil, že jediné, čo mám, je moja značka.

Na všetko mám cieľ, na článok, schôdzku, deň, týždeň, rok či keď idem von behať, fotiť, kamerovať. K tomu všetkému vždy hľadám na tom druhom niečo, čo sa mi páči. K tomu ukazujem ľuďom, aký som v skutočnosti.  Ľudia sa mi smejú, ponižujú ma, neveria mi, ale keď majú spraviť krok, tak sa poskladajú. Sledujú ma na sociálnych sieťach, každý môj krok, rozprávajú za mojim chrbtom, ale keď majú podporiť, podať pomocnú ruku, tak sa schovávajú.

Nemám recept ako sa stať úspešným, hľadám ho. Som presvedčený, že aspoň sa musím pokúsiť nájsť všetky dostupné možnosti, systémy, príležitosti, vydržať, vyhrnúť si rukávy, rozkopnúť dvere, a pri tom sa parádne usmiať a predstaviť.

Píšem vo všeobecnosti, zľahčujem, nie je to jednoduché byť v kancelárii do 23, vstávať ráno okolo 5, medzitým snívať, tvoriť, skúšať všetko možné, ukecávať druhých, aby uverili sebe a vydali sa po tej nepoznanej ceste. Bolesť, stres, nepokoj, napätie sú naozaj súčasťou mnohých schôdzok, životných rozhodnutí. Dostávam nepríjemné telefonáty od sveta, prečo nemám ešte rodinu, deti, psa a nie som na dovolenke v Chorvátsku.

Tí, čo vyšli na svoje vrcholy hôr ma z diaľky povzbudzujú, aby som vydržal, že oplatí sa to, aj keď náklad, ktorý nesiem na pleciach by sa mohol už čím skôr zložiť. Mnoho dní je o samote, hľadaní riešení, predvídaniach, predpokladaniach, víziách a samozrejme o zametaní, a to som ešte nespomenul všetky extra kroky navyše, kompromisy, vyjednávania, milión odpracovaných hodín.

Lenže, nech je cesta akákoľvek, som viac ako presvedčený, že to všetko má zmysel pokúsiť sa žiť lepší život. Mať víziu, odvahu, nastúpiť do nového vlaku.

Áno, musím sa lepšie obliekať, v tričku chodím len občas, aj tak na ňom mám svoju reklamu. Prečo som písal článok? Možno preto, aby som sa o niekoľko rokov k nemu vrátil a zafrflal si pod nosom, oplatilo sa.