Type your search keyword, and press enter

Okolie

Okolie

„Ak sa v tvojom okolí necítiš ako trapko pretože nič nevieš, si v nesprávnom okruhu ľudí. Tí správni ti budú nakopávať zadok a nútiť ťa priamo alebo nepriamo, aby si bol lepší. Ak takéto okolie nemáš, nájdi, vytvor alebo buď sám, len nikdy sa nezakoreň s rovnocennými či o triedu nižšími (snami, víziami, prístupom, pracovným nasadením, otvorenou mysľou a pod.). Týmto žiadneho človeka neznehodnocujem, neponižujem, ale ani nestaviam na pomyselný Olymp,” Tvoj tréner Jožo.

Pamätný odkaz vpísaný v novinách od chlapíka, ktorý ma pomyselne postavil na nohy, vysypal z hlavy všetko, čo tam nemalo byť a zasial všetko to, čo dnes ako-tak trochu viem. Jožo mi zakorenil myšlienku, keď nikto nepôjde s tebou, choď trebárs aj sám, len vždy mier na najvyššie miesta. Buď spadnem a naučím sa alebo sa prekonám a dosiahnem to, čo chcem.

Okolie je nikdy nekončiaca téma u mňa na stole. Ak som na čokoľvek citlivý a mám slabosť, tak je to téma okolia. Na začiatku, v strede, ale aj na konci akéhokoľvek vzťahu, úlohy, práce, myšlienky venujem tejto téme mimoriadnu pozornosť. Nakoľko téma ľudí, ktorí sú okolo nás je dôležitejšie, ako si myslíme.

Ovplyvňuje nás mnoho faktorov. Môžeme sa baviť o snoch, príbehoch, viere, myšlienkach, presvedčení, práci až po okolie. Všetky vymenované a mnoho ďalších nám pekne krásne pomáha alebo odďaľuje od toho, za čím ideme.

Okolie si zo začiatku nevyberáme. Narodíme sa rodičom, ak máme šťastie dostaneme babky, dedkov, súrodencov, ujov, tety, bratrancov, sesternice. Pokračujeme v škôlke, škole až po prácu. Medzitým si nájdeme kamarátov, partnerov, ktorých si už vyberáme. Ľudia okolo nás majú na nás vplyv svojimi názormi, prístupom, príjmami, etikou, spôsobom životom, aký žijú. Vedome a tak isto aj nevedome preberáme od nich návyky, programy správania, životné pohľady.

Buď máme šťastie na okolie a dostaneme sa veľmi rýchlo ku krásam života alebo niekto niekde nám rozkopne pomyselnú škrupinu a  ukáže na ďalšie možnosti. Za seba poviem, že mám sny, s ktorými som sa do teraz v mojom okolí nestretol. Netvrdím, že sú parádne, najlepšie, tvrdím, že sú moje. Tým, že sú moje, dávajú mi pocit a nakopávajú ma k tomu, že chcem niečo dosiahnuť.

Na začiatku som nevedel, ako pracovať s takýmito informáciami, nevedel som ich triediť a taktiež zaradiť. Takže len tak som každému kvákal, čo chcem.  Samozrejme všetci ma vysmiali. Dokonca si mysleli, že sa mám dať liečiť.  Zobralo ma ich správanie. Nerozumel som, prečo mi ubližujú. V skutočnosti som ja ubližoval im.

Lenže pokiaľ som pochopil základné komunikačné programy, moje okolie sa postavilo proti mne, ponižovalo ma, uťahovalo si zo mňa. To ma dostalo do nie prijemných stavov. Prestal som si veriť, mal som depresie, schudol som a moje zdravie nebolo na tom dobre.

Bolo treba urobiť niečo na to, aby som zmenil svoje myslenie, pocity, stavy k lepšiemu. A tak začala moja cesta za iným svetom. Vlastne niečo podobné ako v rozprávkach. Mladý šuhaj sa vybral do sveta s batohom a nadšením, že objaví svet a prinesie domov niečo senzačné.

Vyhlásenia som nerobil, iba som postupne prestal tráviť čas s ľuďmi, kde neprichádzala podpora, ale podkopávanie. “Všetci do jedného musia ísť preč.” Toto bola najdrsnejšia správa, akú som kedy dostal od Joža. Pozor, nikoho nezahadzujem, nezhadzujem. Len prišiel čas nájsť, vytvoriť nové okolie ľudí, ktorí veria v krásu a silu svojich snov. Tí, ktorí im veria, druhých podporujú, nepodkopávajú a keď už nič iné, nechajú ich tak.

„Nikdy nebuď najmúdrejší v miestnosti a ak náhodou, tak hraj hlupáka. Potom sa rýchlo presuň do miestnosti, kde budeš za skutočného hlupáka. Iba tak sa naučíš,” Jožo.  Existuje akási pomôcka, ktorú netreba brať doslovne, možno je dobré o nej vedieť: tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť od nás vzdialené na kilometre (mysľou, snami, víziami, činnosťami), od nich sa budeme učiť. Tridsaťtri percent ľudí z nášho okolia by malo byť plus-mínus na rovnakom postavení ako sme my, s nimi budeme skúšať. Ten zvyšok by mal byť od nás o čosi pozadu a tých by sme mali viesť.

Okolie je niečo, čo nosíme v kabelke, vo vrecku, v hlave. Sú to ľudia, s ktorými sa stretávame. „Sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa stretávame myšlienkami, príjmami, životom,“ J. Rohn. Ak sme spokojní s našim okruhom ľudí, nemeňme naozaj nič. Ale ak nie, tak si vyhrňme rukávy. Nikoho neurážajme. Nechajme iným ich životy a postupne sa vydajme na našu novú cestu.

Tí, ktorí nás majú radi, pôjdu za nami alebo budú udržiavať kontakt. Ten zvyšok bude ohovárať, zazerať, smiať sa, užívať si život až do dna, kým sa nedozvedia o tom, že sa nám podarilo dostať tam, kam sme chceli. Vtedy nerobme cirkus, nenapínajme svaly, ale s pokorou oslávme náš triumf a poďakujme za všetko dobré a na to zlé zabudnime.

Ak sa nachádzame v okolí, ktoré nám podkopáva nohy, nič si nedokazujme, s pokorou odíďme. Ak sme v okolí, ktoré nepodporuje druhých, tak jednoznačne začnime ihneď. Svet má kritikov už dosť, je na čase, aby sme jeden druhého podporovali viac. Nezabudnime, ak nepodporím ja teba, podľa všetkého teba bude podporovať niekto druhý. To môže stáť mnoho skvelých zážitkov, príhod, skúseností a dokonca aj peňazí. Prosím podporujme, nepodkopávajme. Nikdy nevieme na sto percent o čo ide tomu druhému. Možno naozaj je to blázon, ktorý zmeni svet a aj ten môj, tvoj alebo náš.

Tímovosť

Tímovosť

Ako tak chodím svetom, pozorujem, čítam, všímam si tak trochu aj obkukávam situácie, riešenia, nápady, možnosti. Viem, že nie som dobrý v naozaj mnohých situáciách a na prvý pohľad jednoduché práce pôsobia pre mňa ako raketová veda. Často pôsobím až komicky, keď sa do takýchto úloh dostávam. Lenže poznám jedno tajomstvo.

Jednoducho povedané, mám dve možnosti. Prvá, naučím sa všetko a stane sa zo mňa ja najmúdrejší alebo budem najlepší len v konkrétnych oblastiach a na zvyšok si nájdem ľudí.  Mne sa viac pozdáva možnosť byť obklopený ľuďmi, ktorí sú dobrí v odlišných oblastiach.

Spolupráca je kľúč. Ak nepodporíme jeden druhého, príde niekto iný, kto podporí mňa alebo teba. Inak povedané, ak ja nepodporím Teba, nájde sa niekto ďalší, kto ťa podporí a zoberie pod svoje krídla. To isté platí opačne (nielen v práci, ale aj vo vzťahoch).

Mám rád koláčiky. Ich technologické postupy veľmi nepoznám. S určitosťou viem povedať, ak sa suroviny pri výrobe nezmiešajú v správnom pomere, tak jednoznačne budeme mať na stole nie moc chutný koláčik. S prácou v tíme sme na tom podobne, nestačí len poznať ingrediencie. Ak chceme ísť ďalej, musíme vedieť, aké presné množstvo použiť a tak isto potrebujeme poznať postup. Inak povedané, je nutnosť poznať jednotlivcov v tíme, ako aj celý tím. Tak isto je dôležité vedieť správne s tímom pracovať.

Obklopiť sa ľuďmi
Každý máme okolo seba ľudí, teda pokiaľ nežijeme niekde na opustenom ostrove v jaskyni alebo v inom priestore bez ľudí. Z týchto ľudí, ktorí sú okolo nás, jeden maximálne dvaja sa k nám pridajú. Zvyšok bude z diaľky pozorovať a po čase niekto aj niečo kúpi. Ďalší členovia tímu budú postupne prichádzať akosi sami odniekiaľ zo sveta. Niekedy bude naozaj stačiť ukázať sa na plese, divadle, futbale či sociálnej sieti.

Ukázať, predať víziu
Musíme vedieť, čo chceme, kam ideme. Tí najväčší lídri sú najlepší rozprávači príbehov, predajcovia. Pozor, nepredávajú poistky, byty, krémiky či výživové doplnky (možno tak začínali). Opisujú, predávajú niečo, čo sa nedá chytiť do rúk. Často nikto iný nevidí to, čo oni. Musia prekonať seba, okolie, nájsť cestu. Poukazovať a predávať víziu sú dôležité úlohy lídra. Vlastne stáva sa, že jediné, čo na začiatku majú, je len ich vízia.

Jeden za všetkých a všetci za jedného
Povesti, básne, romány, celovečerné filmy, ale aj rôzne životné príbehy naznačujú, že ak nebudeme ťahať za ten istý koniec, tak sa rozsypeme zvnútra, ale aj zvonka. Nezabudnime, v dobrom aj v zlom. Lebo, keď je dobre, ľahko sa sľubuje, a keď je zle, ľahko sa skáče cez palubu na druhú krajšiu voňavejšiu loď. A ak náhodou máme v tíme nejakého blázna, tak ho podporme zo všetkých síl, môže sa stať, že takýto človek nájde cestu na tom najbláznivejšom mieste.

Dať späť
Tým, že dáme dokopy ľudí, ukážeme im víziu, budeme ich viesť, nie im šéfovať (to je rozdielne), dostaneme sa na miesta, na ktorých sme podľa všetkého nikdy neboli. Tí, ktorí sú už tam, vravia, že dostali viac, ako si vedeli predstaviť. Preto je dôležité dať späť, vychovávať lídrov, tvoriť komunitu, vytvárať prostredie pre ďalších.

Pozor, tím musí byť rešpektovaný a nie manipulovaný (A. Robbins). Človek v tíme je partner,  nie stroj. Práca s tímom je neustála, plná zvratov, emócií, výhier, prehier. Tím je živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja. Práca s tímom je jedna z najťažších, najkrajších, ale aj najlepšie platených (nielen peniazmi). Vlastne,  ja sa to raz naučím, mám skvelých trénerov.

Slová, vety a my

michal_botansky_blog_

Pracovná večera s chalanom z tímu: jedol som moju obľúbenú pizzu so špenátom. Kolegovi zazvonil telefón, volala mu snúbenica. Chcela vedieť o koľkej príde domov, nakoľko sa mali  stretnúť s jej rodičmi. Telefonát trval chvíľku. Boli to najhoršie dve minúty pri tej večeri. Chalan sa bavil s jeho snúbenicou štýlom: otravuješ, neznášam ťa a čo ty vlastne chceš.

Hneď po ukončení telefonátu zo mňa vyletela otázka: „Vy sa ľúbite?” Šokoval ma nielen spôsob, ako sa bavil so svojou budúcou manželkou, ale aj tým, čo odpovedal. Chalan si vôbec neuvedomoval, že robí niečo zlé. Vzťah dvoch ľudí podľa mňa má byť o podpore jeden druhého. Nech sa robia akéhokoľvek bláznovstvá. Skutočná láska by nemala byť len o výletoch, darčekoch, ale o podpore toho druhého bez očakávania čohokoľvek späť, samozrejme komunikácia.

Jeden z ľudí, od ktorého sa učím, jednoznačne vyzýva nás všetkých, aby sme sa podporovali, ťahali za jeden povraz, a keď už nič iné nevieme, tak aspoň by sme si nemali zavadzať a robiť si zle. Páči sa mi jeho myšlienka. Aj preto sa snažím podporovať druhých. Za seba poviem, komunikácia s okolím je mimoriadne dôležitá. Stane sa aj mne, že vyšlem nesprávne kódovaný signál, ktorý okolie nepochopí na prvýkrát. Samozrejme po ňom prichádza nie prijemná reakcia späť.

Štve ma, keď sa ľudia medzi sebou doberajú, ponižujú a rozprávajú nepekne. Som presvedčený, že slová majú obrovskú moc. Keď ich vyslovíme nesprávne, tomu druhému môžeme ublížiť, či dokonca niekto vďaka našej humorne myslenej poznámke prestane pokračovať na ceste za svojím snom/cieľom/víziou.

Komunikácia:

Jeden z najznámejších priekopníkov modernej komunikácie bol Dale A. Carnegie, ktorý učil vo svojich kurzoch a prostredníctvom kníh učí aj dnes čitateľov k majstrovstvám komunikačných schopností v práci, medzi priateľmi alebo medzi partermi. Jeho myšlienky sú už niekoľko desaťročí “po záruke”, ale napriek svojmu veku sú ešte naďalej použiteľné aj dnes. Aj preto je možno raz za čas dobré prečítať si jeho tvorbu.
Mám rád, keď sa rozprávame medzi sebou pekne, hodnotíme prácu, nie človeka. Nemyslím zavádzať, skôr hovoriť tak, aby ten druhý čo najlepšie pochopil naše myšlienky, pohľady či nedorozumenia. Nezabudnime naše slová potvrdiť aj rečou nášho tela. Svet nás vníma, pozoruje a niekedy aj počúva. Vedieť dobre komunikovať s vonkajším svetom sa môže rovnať obrovským celoživotným úspechom, ale tak isto aj  sklamaniam. Dobrou správou je, že komunikáciu sa môžeme naučiť v ktoromkoľvek veku.
Nezabudnime na komunikáciu so sebou samým, tá je taktiež dôležitá. Pretože najväčší podporovateľ samého seba som ja, verím, že tam u Vás je to rovnako, taktiež ma podporujete. Žartujem. Verím, že ste svoj najväčší podporovateľ.
Metód, ako na komunikáciu je neskutočné množstvo. Jedna z tých najlepších je byť človekom, aj keď nie je vždy všetko tak, ako má.

Reklama:

To, čo robíme, ale aj hovoríme, vytvára o nás obraz v druhých. Tu si treba jasne povedať, že môžu nastať rôzne nedorozumenia. Nakoľko naše aktivity nemusia dávať okolitému svetu jasný signál o našich činnostiach. Za seba poviem, že využívam všetko, čo mám dostupné. Možností ako ukázať svetu prácu je mnoho. Najjednoduchší spôsob sú sociálne siete a podvedomá reklama. Tie majú obrovsky vplyv na nás. Aj keď nie vždy si to vieme uvedomiť. Podvedomá reklama kombinovaná s usilovnou prácou a skvelou komunikáciou môžu byť prvé dôležité základy našich úspechov. Tým nemyslím len milióny prostriedkov. Úspech znamená pre každého niečo odlišné. Môj veľký vzor vo svete seba-reklamy je Richard Branson. Je to zaujímavý pán, ktorý vyzýva ku konkrétnym činom a aby sme sa nebáli povedať áno, samozrejme vždy, keď je treba (aj keď nie je) postaviť sa dopredu. Čo reklamovať, keď neviem, čo chcem od života dosiahnuť? Seba, svoj prístup. Bavme sa pri prezentovaní seba, buďme jemne vtipní. Nezabudnime dať späť, podporme, prispejme, pokúšajme sa, ale hlavne nájdime si svoju cestu.

Práca:

Či chceme alebo nechceme, každý z nás niečo musí robiť. Alebo ak chceme žať, najskôr musíme siať, ale pred tým by sme mali pripraviť pôdu. Všetko začína myšlienkou, následne je potrebné škrtnúť zápalkou, aby začalo horieť. Prirovnaní je mnoho, ľahko sa o nich píše, trochu ťažšie vykonáva. Urobiť prácu nie je len ísť do práce a krvopotne robiť konkrétne činnosti. Práca má mnoho foriem. Nenechajme sa uniesť okolím, pocitmi či presvedčeniami, ktoré nás môžu zavádzať, čo práca je a čo nie je. Práca vytvára výsledky. Lepšie je pracovať s tímom ako sám. Verme čomu chceme, len si pri tom vyhrňme rukávy. Dajme prednosť dlhodobým projektom. Dajme nabok dovolenky, mnoho bežných vecí, zdravo riskujme a učme sa všetko, čo je možné.  Nie pre prácu, pre uznanie druhých, ale pre seba. Pozor, mnohým ľuďom bude ležať v žalúdku, že pôjdeme von za niečím, čo nevidia druhí. Mnohí nás dajú nabok, vymažú telefónne čísla, prestanú zdraviť, začnú ohovárať. Áno, tieto rany bolia. Lenže nezabudnime, kde sa jedny dvere zatvoria, ďalších päť sa otvorí.

Disciplína:

Robiť progres, postupovať ďalej, urobiť to, prísť aj keď prší, opraviť sa, požiadať o pomoc, hľadať kompromisy, riešenia. Nezabudnime, ľady sa začínajú lámať vtedy, keď robíme činnosti tak ako keby sa na nás celý svet pozeral. Je ľahké povedať áno, potom neprísť. Sľúbiť a nedodržať slovo, zabudnúť. Podľa mňa je disciplína robiť malé, aj nepodstatné veci viac ako dobre. Urobiť prácu, aj keď sa nikto nepozerá. Opakovať kroky, vylepšovať ich. Prísť na čas. Hlavne neprestať.

Kolegu som sa pri večeri ešte spýtal, pre aký dôvod chce vstúpiť do manželstva s niekým,  s kým sa rozpráva ako s nedôležitým človekom v jeho živote. Odpovedi som sa nedočkal, ostalo ticho. Na chvíľu som sa zamyslel. Možno ľudia z mojej minulosti by taktiež vedeli rozprávať o mojich slovách či prístupe k nim. Lenže na druhej strane nebyť lekcií, popálenín, nesprávne povedaných slov, tak možno dnes by som bol na kolegovom mieste ja. Komunikácia, práca, disciplína majú svoje dôležitosti, k tomu, ak ich pekne odprezentujeme, môžeme z pekla vytvoriť raj, ale veď to už dávno všetci vieme.

Pracovný

Dnešný článok má byť vtipný, nie pre čitateľov, ale iba pre jedného. Vlastne nie teraz, ale keď sa k nemu vráti o niekoľko rokov späť. Neviem, ako to máte u Vás, ale u mňa mám veľkú knihu snov, cieľov a vízií. Značím si do nej možnosti, ktoré ma zaujali a páčia sa mi. Lepšie povedané, ak som už na konci síl a nevládzem ísť ďalej, tak si ju otvorím, aby ma nakopla v zmysle: ešte chvíľku vydrž. Pracovný deň, vlastne týždeň, u mňa začína behom. Teda, ak som nezaspal. Ranný beh je dosť dôležitý, prekonám zopár kopcov hneď zrána, nadýcham sa čerstvého vzduchu a k tomu vyvenčím psa. Samozrejme ranná hygiena, raňajky, upracem posteľ a s úsmevom vzlietam do práce. Začínam na základni, to je kancelária, kde si skladám nabíjačky k telefónu, ku kamere a k počítaču. Dnes všetci vieme o dôležitosti plne nabitých zariadení. Špeciálne pokiaľ nás živia. Takže všetky batérie, ktoré mám, každé ráno dobíjam. Nikdy neviem, kedy ma zavolá príležitosť na druhú stranu sveta a keď tam už budem, chcem o tom natočiť film. Raňajky č. 2: bez nich ani na krok. Tie sú takmer vždy zdravé. Pri ich jedení pozerám krátke videá o psychológií, marketingu, predaji, prezentácií alebo návody, ako fotiť či kameňovať moje pracovné dni tak, aby som pri tom vyzeral čo najlepšie. Plánovanie/ príprava/ horí: tri dôležité činnosti dňa. Plánujem a pripravujem vždy dopredu, a keď horí, tak všetko ide na stranu. Na každý deň mám vopred pripravený zoznam úloh, cieľov, pripomienok, ktoré majú byť vykonané. Tieto činnosti sa opakujú od pondelka do piatka. Činnosť trvá približne hodinu až dve, podľa dôležitosti úloh. Doobeda je venovane sa biznispartnerom, bankám, úradom, poradám. Najnudnejšia časť dňa sú porady. Hlavne keď nie sú očakávané výsledky na stole, vtedy sa krútim na stoličke a premýšľam nad jedlom. Banky sú celkom fajn, vždy im pokreslím letáčiky, zablokujem tablety alebo zlomím pero. Na úradoch, tam je celkom fajn taktiež, ľudia sú tam milí a vedia poradiť. Najťažšia časť dňa je na schôdzkach s biznis partermi, tí ma nechávajú čakať. Nahováram si, že trénujú moju trpezlivosť. Obedy sú u mňa udalosti dňa. Ak sa nenajem, tak odpadávam, bolí ma hlava a smejem sa. Tento čas je akési krátke vydýchnutie pred ďalšími krokmi, ktoré ma čakajú vytvoriť, urobiť. Snažím sa ignorovať telefón, sústrediť sa len na jedlo. Počas obeda nerád riešim pracovné ani súkromné záležitosti. Vtedy sa najem najlepšie. Najradšej mám obed, keď je ešte v stravovacom zariadení predobedňajší pokoj. Poobedňajšia časť je práca s klientom. Tu sa bavíme o snoch, cieľoch, víziách ich bývania. Venujem im zvyčajne celú časť dňa až do neskorého popoludnia. Tu zažívam mnoho vtipných a milých situácií od blúdenia, popletenie času, dňa, rozliatych káv či zjedených koláčikov, ktoré neboli určené pre mňa. Práci s klientom sa venujem približne polovicu týždňa. Zvyšok sa venujem tímu alebo projektom. Najčastejšie ma môžete uvidieť v reflexnej veste v terénnych topánkach s kamerou. Vtedy sa cítim ako najväčší šéf a zažívam najviac zábavy pri kamerovaní, dokumentovaní výstavby a samozrejme aj pri pózovaní. Večere venujem výlučne prácam na mojich projektoch alebo dokončievam práce, ktoré sa nahromadili počas týždňa. To znamená, som v kancelárii, neodpovedám na správy či telefonáty. Tento čas je akési vydýchnutie za pracovným dňom. Cez víkendy sa venujem behu, natáčaniu, vzdelávaniu, futbalu a spoločenským udalostiam. Samozrejme ak je treba, tak som v práci. Môj pracovný týždeň mám vopred určený. Mám rád, keď je všetko naplánované, ale tak isto keď vykľučkujeme zo situácií bez narušia harmonogramu dňa. Mám rád, keď nájdeme riešenia pre biznis partnerov, klientov, samozrejme, keď ako celý tím dosahujeme výsledky. Okrem pracovného nasadenia patrí aj do pracovného týždňa relax, oddych, nachvíľu vypnúť. Mne pomáhajú aktivity ako futbal, behanie po stavbách, natáčanie, schôdzky mimo kancelárie, ale aj schôdzky, na ktorých sa bavíme o víziách a nových začiatkoch. Mnoho ľudí si myslí, že sedím celé dni za počítačom a na ničom nepracujem. Sú dni, keď sa prichytím, ako sa ja sám prehováram, že nič nerobím. Lenže dnes naozaj neviem povedať, či pracujem dostatočne usilovne. To ukáže čas a samozrejme výsledky.

Dnešný článok má byť vtipný, nie pre čitateľov, ale iba pre jedného. Vlastne nie teraz, ale keď sa k nemu vráti o niekoľko rokov späť. Neviem, ako to máte u Vás, ale u mňa mám veľkú knihu snov, cieľov a vízií. Značím si do nej možnosti, ktoré ma zaujali a páčia sa mi. Lepšie povedané, ak som už na konci síl a nevládzem ísť ďalej, tak si ju otvorím, aby ma nakopla v zmysle: ešte chvíľku vydrž.

Pracovný deň, vlastne týždeň, u mňa začína behom. Teda, ak som nezaspal. Ranný beh je dosť dôležitý, prekonám zopár kopcov hneď zrána, nadýcham sa čerstvého vzduchu a k tomu vyvenčím psa. Samozrejme ranná hygiena, raňajky, upracem posteľ a s úsmevom vzlietam do práce.

Začínam na základni, to je kancelária, kde si skladám nabíjačky k telefónu, ku kamere a k počítaču. Dnes všetci vieme o dôležitosti plne nabitých zariadení. Špeciálne pokiaľ nás živia. Takže všetky batérie, ktoré mám, každé ráno dobíjam. Nikdy neviem, kedy ma zavolá príležitosť na druhú stranu sveta a keď tam už budem, chcem o tom natočiť film.

Raňajky č. 2: bez nich ani na krok. Tie sú takmer vždy zdravé. Pri ich jedení pozerám krátke videá o psychológií, marketingu, predaji, prezentácií alebo návody, ako fotiť či kameňovať moje pracovné dni tak, aby som pri tom vyzeral čo najlepšie.

Plánovanie/ príprava/ horí: tri dôležité činnosti dňa. Plánujem a pripravujem vždy dopredu, a keď horí, tak všetko ide na stranu. Na každý deň mám vopred pripravený zoznam úloh, cieľov, pripomienok, ktoré majú byť vykonané. Tieto činnosti sa opakujú od pondelka do piatka. Činnosť trvá približne hodinu až dve, podľa dôležitosti úloh.

Doobeda je venovane sa biznispartnerom, bankám, úradom, poradám. Najnudnejšia časť dňa sú porady. Hlavne keď nie sú očakávané výsledky na stole, vtedy sa krútim na stoličke a premýšľam nad jedlom. Banky sú celkom fajn, vždy im pokreslím letáčiky, zablokujem tablety alebo zlomím pero. Na úradoch, tam je celkom fajn taktiež, ľudia sú tam milí a vedia poradiť. Najťažšia časť dňa je na schôdzkach s biznis partermi, tí ma nechávajú čakať. Nahováram si, že trénujú moju trpezlivosť.

Obedy sú u mňa udalosti dňa. Ak sa nenajem, tak odpadávam, bolí ma hlava a smejem sa. Tento čas je akési krátke vydýchnutie pred ďalšími krokmi, ktoré ma čakajú vytvoriť, urobiť. Snažím sa ignorovať telefón, sústrediť sa len na jedlo. Počas obeda nerád riešim pracovné ani súkromné záležitosti. Vtedy sa najem najlepšie. Najradšej mám obed, keď je ešte v stravovacom zariadení predobedňajší pokoj.

Poobedňajšia časť je práca s klientom. Tu sa bavíme o snoch, cieľoch, víziách ich bývania. Venujem im zvyčajne celú časť dňa až do neskorého popoludnia. Tu zažívam mnoho vtipných a milých situácií od blúdenia, popletenie času, dňa, rozliatych káv či zjedených koláčikov, ktoré neboli určené pre mňa. Práci s klientom sa venujem približne polovicu týždňa. Zvyšok sa venujem tímu alebo projektom. Najčastejšie ma môžete uvidieť v reflexnej veste v terénnych topánkach s kamerou. Vtedy sa cítim ako najväčší šéf a zažívam najviac zábavy pri kamerovaní, dokumentovaní výstavby a samozrejme aj pri pózovaní.

Večere venujem výlučne prácam na mojich projektoch alebo dokončievam práce, ktoré sa nahromadili počas týždňa. To znamená, som v kancelárii, neodpovedám na správy či telefonáty. Tento čas je akési vydýchnutie za pracovným dňom.

Cez víkendy sa venujem behu, natáčaniu, vzdelávaniu, futbalu a spoločenským udalostiam. Samozrejme ak je treba, tak som v práci.

Môj pracovný týždeň mám vopred určený. Mám rád, keď je všetko naplánované, ale tak isto keď vykľučkujeme zo situácií bez narušia harmonogramu dňa. Mám rád, keď nájdeme riešenia pre biznis partnerov, klientov, samozrejme, keď ako celý tím dosahujeme výsledky. Okrem pracovného nasadenia patrí aj do pracovného týždňa relax, oddych, nachvíľu vypnúť. Mne pomáhajú aktivity ako futbal, behanie po stavbách, natáčanie, schôdzky mimo kancelárie, ale aj schôdzky, na ktorých sa bavíme o víziách a nových začiatkoch.

Mnoho ľudí si myslí, že sedím celé dni za počítačom a na ničom nepracujem. Sú dni, keď sa prichytím, ako sa ja sám prehováram, že nič nerobím. Lenže dnes naozaj neviem povedať, či pracujem dostatočne usilovne. To ukáže čas a samozrejme výsledky.

Radosť

michal_botansky_blogger
Som úplný sebec. Na jednej z mojich pracovných schôdzok bola istá pani potešená výsledkami mojej práce. Nesľúbila mi nič a ani mi nepoďakovala. Bolo mi to naozaj úplne jedno. Mal som obrovskú radosť, ako sa tešila, že práca, ktorá bola odvedená jej priniesla dobrú náladu a aj očakávané prostriedky.

Na druhej strane som kamošovi pomohol zarobiť niekoľko peňazí  pri predaji nehnuteľnosti, po úspešnom ukončení obchodu mi priniesol väčšiu čokoládu. To ma naozaj sklamalo. Našťastie som mal pri sebe čokoládu, ktorú som od hnevu celú zjedol.

Existuje akási tenká hranica okolností, keď činnosti, ktoré vykonávame nám prinášajú radosť, inokedy hnev. Samozrejme, že netreba zabudnúť na pomyselný batoh emócií, situácií, ktorý každý z nás so sebou nosí. Inak povedané, to, čo mi dnes spôsobuje radosť, zajtra môže smútok, nudu, hnev atď. Lebo som málo spal, či niekto mi vbehol do cesty alebo nemali v obchode obľúbený jogurt.

Zažívam udalosti, ktoré chcem rozvinúť, ďalšie ukončujem. Samozrejme miestami mám potrebu uistiť sa, či konám správne, ako s kamošom s čokoládou. Preto idem vedome do situácií, ktoré mi môžu zanechať zmiešané pocity alebo veľkú čokoládu. Určite to isté spôsobujem aj ja druhým mojim správaním či činmi.

Zažívame rôzne udalosti, o ktorých naše okolie nemusí ani len tušiť. To, čo má znieť ako srandičky, môže toho druhého raniť. Tak isto skutky toho druhého sú ovplyvňované emóciami, príbehmi, situáciami, o ktorých často ani len netušíme. Tým neospravedlňujem seba alebo iných.  Lenže nie každý dokáže ustáť rôzne situácie a reaguje odlišne.

Tak isto moja práca nie vždy spôsobuje radosť druhým, teda neviem priniesť želané výsledky. Sú ľudia, ktorí sú trpezliví. Potom sú aj tí druhí, chcú výsledky hneď a vtedy prichádza sklamanie, nezhoda alebo ma jednoducho vymenia.

Radosť, ale aj smútok sú dôležité emócie, ktoré by nemali bez seba existovať. Ak máme v živote len radosť, stane sa, že si ju prestaneme vážiť. Naopak, ak zažívame len smútok, skôr či neskôr zatrpkneme. Lenže ešte prichádza háčik. Stáva sa, že pre nejaký záhadný dôvod sme testovaní a zažívame príliš veľa radosti alebo smútku. Vo väčšine prípadov nevieme, kam nás takýto test prinesie.

Takže je úplne v poriadku rozbiť si koleno alebo rozbiť si nos pri pomoci druhým. Len prosím majme na mysli, pre naše poranenie neobviňujme celý vesmír. Jednoducho nabudúce sa opýtame lepšie, či urobíme lepšie a možno aj pre seba.

Nárok

Nárok

Vlastne ako tak chodím svetom, inšpirácia, motivácia je všade naokolo. Poviem vám, že sú dni, keď si naozaj myslím, že nerobím nič a celý svet mi uteká medzi prsty. Potom sú dni, keď je všetko v pohybe a do seba zapadá.

Naša budúcnosť je ovplyvňovaná okolím, teda tým, s kým sa stretávame, rozhodnutiami, činmi, komu dovolíme mať vplyv na naše rozhodnutia a na to, čo robíme. Aj preto to mnohých z nás ťahá na miesta, kde sme neboli. Takto sa dostávame na chodníčky, ktoré preskúšajú nielen naše egá, samoľúbosť, ale aj uvedomenie, či naozaj to, čo robíme, robíme správne. 

Vlastne, myslím si, že som ešte nič svetoborné  nedokázal a často sa cítim ako začiatočník. Podľa múdrych  kníh ľudia tvrdia, že jeden z kľúčov k úspechu je nájsť jednu vec a v nej sa stať uznávaným odborníkom, a to sa mi zatiaľ na sto percent nepodarilo nájsť.

Lenže na čas som si myslel, že som niečo také našiel a cítil som sa neporaziteľný. Vyžadoval som si viac pozornosti, výhod a robil nárok na lepšie miesta. Nedokázal som spracovať nové informácie, myslel som si, že konám správne. Bol som presvedčený, že mať viac páči sa mi to, srdiečok, videní, priateľov, pozornosti je skvelé. Lenže v skutočnosti to tak nebolo. 

Robil som si nárok na lepšie postavenie na základe mojich výsledkov v práci. Na jednej strane je úplne prirodzené, že ak sa snažíme, tak sa posúvame postupne vyššie. Máme iné spoločenské postavenie ako na začiatku, tak isto možnosti. Lenže pravda bola taká, že ja som sa len tak trochu pohol z miesta. Inak povedané, robil som to, čo bola moja náplň práce, možno niekoľko maličkostí navyše. 

Postupné vetičky od tých, ktorí takouto fázou prešli, začali búrať môj pocit nadradenosti. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a bol tam niekto, kto sa správal ako ja. Bol tam mladý muž, príjemný na vzhľad, športová postava, trochu arogantný a robil si nárok na lepšie miesta a vôbec nerešpektoval hierarchiu spoločnosti, hľadel iba na seba. 

Naozaj som chcel iba lepšie miesto v pomyselnom vlaku života. S presvedčením, že si to miesto aj zaslúžim. Lenže nikdy nie je všetko tak, ako sa zdá. Všetko, čo robím, robím v prvom rade pre seba. Pretože ak sa chcem kdekoľvek posunúť, mala by byť za mnou dobre odvedená práca a taktiež výsledky. Takže preto som stratil v sebe pocit nároku na lepšie miesto. V mojich článkoch vyzývam druhých na lepšie životy, lenže nie na úkor druhých. 

Je dobré mieriť vysoko, mať široké lakte, ale aj sem-tam vedieť skloniť hlavu. Na druhej strane je fajn nechať situácie pozvoľná plynúť a odmena príde, možno aj väčšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednoducho život je podľa všetkého záhada. Nie je to raketová veda, len by sme mali prísť na to, čo funguje práve nám a hlavne vydržať. 

Ak máme niekoho vo svojom okolí, pošlime článok, určite ušetríte pár pív či bonboniér. A ak si budeme pri najbližšej príležitosti robiť na čokoľvek nárok, na chvíľu sa zastavme a vydiskutujme si medzi sebou, či to tak naozaj aj je. Možno to bola iba práca, ktorú sme mali spraviť alebo bežná “vec” v partnerskom živote.

Dajme vedieť.

Dajme vedieť

Bol som na jednej z našich stavieb, bavili sme sa s chalanmi o predaji a inzercii na internetových portáloch. Navigoval som ich, kde si môžu pozrieť predajné ponuky bytov, ktoré stavajú. Jeden z nich sa pýtal, či  fotky bytov umiestňujem sem. Ten druhý mu vravel, že nie, už pozeral moje profily. Chalani majú obaja cez päťdesiat rokov, vôbec som od nich nečakal, že sa budú zaujímať o pôsobenie na sociálnych sieťach a už vôbec nie, že si ma budú obkukovať.

Chlapi, ak ste sa náhodou dostali až sem, tak Vás pozdravujem a ďakujem za inšpiráciu k článku. Stáva sa mi, že ma ľudia spoznávajú aj vďaka práci, ale aj  mojej  prezentácií na internete. Klienti pred tým, ako prídu, prelustrujú nielen pracovné, ale aj moje kanály. Majú pocit, že ma poznajú lepšie. Vlastne to je jeden z dôvodov práce na blogu, sociálnych sieťach.

Prezentujem svoju prácu takým spôsobom, že sa fotím s bytovým domom, žeriavom, traktorom, nakladačom, v prilbe a sem-tam vymyslím zábavnú fotku alebo video. Zmysel nie je rozprávať len o práci, zmysel je skôr ukázať niečo zo zákulisia, a tým nadviazať s druhými vzťah. Na to slúži prezentácia mojej práce na internete. Sú ľudia, ktorých zaujmem a taktiež sú takí, ktorým to je jedno, chcú kúpiť len to, čo predávam.

Mojou úlohou je popri mojej práci fotiť, kamerovať všetko okolo, priložiť k fotke niekoľko viet, k videu hlas a umiestniť na internet. To, čo robím sa volá dokumentovanie toho, čím prechádzam. Viac TU. Super je na tom to, že sa môžem o niekoľko rokov vrátiť k svojim myšlienkam, pohľadom, práci. Následne zrekapitulovať môj posun, zmenu.

Prácu na blogu a ďalších internetových kanáloch som nazval vedľajší projekt. Je to niečo, čo robím ako “bokovku”. Je to na prvý pohľad zábava, no na druhý dávam do toho mnoho úsilia, tvorby, času. Obzerám sa, prezentujem, vystrkujem rožky, inak povedané, dávam svetu vedieť o sebe.

Spoznávam nových ľudí, či pri výrobe materiálov, ale aj pri spoločných internetových cestách. Mám nový “otvárač dverí”, témy, o ktorých sa rozprávam, vyzvedám od druhých. Naberám odvahu prezentovať pred svetom moje názory, myšlienky. Učím sa, ako lepšie komunikovať, tvoriť, byť trpezlivý a neustále byť v strehu. Nikdy neviem, kde sa schováva príležitosť. Preto som presvedčený, že hlavná práca s kombináciou vedľajšieho projektu môže z dlhodobého hľadiska priniesť naozaj sladké ovocie, nové vedomosti, pohľady, ľudí.

Dnešný článok je malé pripomenutie, že tam vonku sú ľudia, ktorí popri hlavných prácach (alebo aj v rámci hlavnej pracovnej činnosti) sa snažia vytvoriť blog s kozmetikou, kanál so svojou hudbou, stránku s návodmi či biznisový účet, na ktorom prezentujú služby, produkty. Snažia sa preraziť, vyhrať nad algoritmami, okolím, nedostatkom času, kreativity, nad sebou. Mnohí máme takýchto ľudí vo svojom okolí a sem-tam sa pozrieme na ich prácu. Len nie vždy im o tom aj povieme. Možno stačí kliknúť na srdiečko a napísať koment: „Super, len tak ďalej.”  Dajme im vedieť, že ich podporujeme, je to pre nich dôležité.

PS: Vždy majme nabité batérie, priestor na pamäťových kartách, lebo nikdy nevieme, kedy budeme potrebovať odfotiť, natočiť, či poznačiť myšlienku do poznámok.

PS2: Srdiečka sú fajn, používajme ich častejšie, nie len na pekné baby v plavkách.

PS3: Nepočítajme ,koľkým ľuďom sa páči naša práca, robme ju hlavne preto, že baví nás.

Sila vedľajších projektov

Sila vedľajších projektov

Vedľajšie projekty sú mimoriadne dôležité. Môžeme si na nich vyskúšať kopec vecí, nápadov, situácií a po ich zvládnutí môžeme takéto vedomosti aplikovať kdekoľvek.

Mal som štvormesačnú pauzu s mojou on-line šou. Dostal som sa do situácie, v ktorej som moje nápady začal odkladať. Inak povedané, prestalo mi robiť radosť jej tvorenie. Ak necítim radosť s tým, čo robím, dávam to nabok (nevyhadzujem, len odkladám), sem-tam sa pokúsim o reštart, inokedy pomyselnú zásuvku v stolíku ani len neotvorím.

Jeden z chalanov, od ktorého sa učím, mi poslal odkaz s otázkou: „Ešte nie si na tejto sociálnej sieti? Strácaš.” Po pol roku váhania prišla moja registrácia, s ňou prvé videá. Boli to milé pokusy, ktoré viedli k tomu, že veď teda skúsim šťastie aj ja. Krátke videá z mojich ranných behov sa moc neujali, gifká taktiež nie. Prišlo video z pracovného prostredia, ktoré vyvolalo ohlasy, niekoľkokrát som podobné videá zopakoval. Následne prišli dva mesiace testovania na ďalších dvoch sociálnych sieťach. Výsledok bol prekvapujúci. Ľudia z okolia( kamoši, rodina, kolegovia), tam som neprerazil vôbec, vysmiali ma. Ľudia zo širšieho okolia, začali písať povzbudivé správy a sem-tam sa videá dostali aj  ľuďom, ktorí ma nepoznajú.

Takže, vyhrnul som si rukávy, dal som dokopy videá  a ideme von. Videá sú z môjho pracovného prostredia, kde sa snažím priblíž zákulisie toho, čo robím. Teším sa, že som opäť našiel spúšťač k tomu, čo ma baví. Áno, je dobré poznať čísla, všetko v prvom rade robím pre seba. Neviem, kam ma posunie konkrétny krok, len viem, že je potrebné ho urobiť. Áno, filozofovanie, nevedomosť a k tomu kniha snov a cieľov, kde je spísané to, čo chcem dosiahnuť. Od prvej chvíle si pripúšťam, že vôbec nič sa z nej nemusí podariť, lenže mojou úlohou je aspoň sa pokúsiť. To ma ženie dopredu, do strán alebo inokedy neskoro v noci do postele či skoro ráno von.

Vedľajšie projekty majú obrovskú silu. Naučia nás mnoho. Mňa najviac pravidelnú prácu, kroky navyše, nič neočakávať, zabávať sa, neustále skúšať, pomaly postupovať, sem-tam sa ukázať svetu, nebáť sa hovoriť o tom, čo robím, podporiť druhých, nenútiť svoj produkt, službu druhým. Samozrejme, nikdy sa nemám smiať druhému, kto sa snaží.

Som presvedčený, že vedľajšie projekty nás môžu priniesť na hlavné životné diaľnice. Dostať sa do situácií, z ktorých skôr či neskôr postavíme silné základy. Na druhej strane si zoberú mnoho, na začiatku ich budeme dotovať, budú si vyžadovať veľa pozornosti, času, mnohé rodinné oslavy pôjdu bokom. Vlastne, budeme mať prácu, len na začiatku nebude vôbec platená.

Záhada života je, že nikdy nevieme povedať, ktorá činnosť nás kam posunie. Tým nenaznačujem, že by sme mali mať otvorených milión aktivít. Skôr naznačujem, že je dobré byť aktívny, mať otvorenú myseľ a tak trochu byť tvrdohlavý. Ale veď možno už viete, a keď nie, tak skúste a dajte vedieť.

Vpredu

Vpredu

Pamätám si, ako som prvýkrát vystúpil pred ľudí. Mal som asi pätnásť minút rozprávať  o tom, ako si dohodnúť pracovnú schôdzku. Zapáčilo sa mi, ako ma obecenstvo vnímalo. Takmer okamžite som začal chcieť byť vpredu častejšie. Vlastne od tohto momentu som stál pred publikom často.

Byť vpredu mi dávalo silu, dobíjalo ma energiou. Sebavedomie na tom bolo viac ako dobre. Zlepšoval sa môj prejav, komunikačné zručnosti, ktoré som začal využívať v pracovnom, ale aj súkromnom živote. Dostala sa ku mne akási výhoda, ktorá sa mi zapáčila. Lenže nevedel som, že táto istá výhoda mi dávala, ale aj brala. Živila moje ego, vôbec som si neuvedomoval závislosť na pocite stáť vpredu. Uvedomenie prišlo neskôr, hneď potom, ako som ukončil prezentovanie pred obecenstvom.

Prišlo prerušenie všetkých aktivít, ktoré mi dodávali takéto pocity. Zľakol som sa. Prvá skúsenosť zo státia vpredu nedopadla najlepšie. Začal som sa cítiť ako sivá myš. Moje sebavedomie spadlo na bod mrazu. S tým prišli aj ďalšie zakopnutia.

Mám za sebou prvé mini skúsenosti (sklamania, pokašľania), ktoré ma vyhodili z vlaku a zmenili moje smerovanie. Rád prednášam a pohybujem sa vpredu. Aj preto verím, že sa čoskoro vrátim pred publikom. Len tentokrát nie pre kŕmenie ega, ale odovzdať druhým moje vedomosti, skúsenosti, pohľady.

Je dobré si povedať, čo chceme, kam sa chceme dostať a čo sme pre to ochotní urobiť. Nie vždy sa nám podarí uspieť na prvýkrát, to ale neznamená, že máme príležitosť, na ktorej pracujeme zahodiť do koša. Naša práca, príležitosti naokolo, nás môžu presláviť. Stalo sa to už mnohým v minulosti a deje sa to naďalej. Mnohí sme už prekonali malé či veľké zlyhania, nepodarené plány. Nikto nevie, či nemali byť pre nás alebo sme to mali skúsiť ešte raz.

Verím, že naše životy sú založené na maličkostiach, ktoré nás posúvajú dopredu alebo inými smermi. Na prvý pohľad nie príliš pozitívna skúsenosť nás môže priniesť na miesta, ktoré nám zmenia všetko alebo tam niekoho stretneme. Prosím nezabúdajme, keď budeme stáť vpredu, že nie sme machri na všetko.

Nové miesta

Nové miesta

Rád čítam knihy a články o tajomstvách života. Totižto, zaujíma ma tak trochu mudrovanie, premýšľanie a taktiež príbehy, ktoré objasňujú, prečo by toto malo byť takto a zas tamto opačne. Istý známy autor, rečník, vyhlásil, že život je záhada. Možno to poznáme všetci, ako sa nám dejú okolnosti, ktoré nás skôr či neskôr posúvajú na miesta, na ktorých práve vtedy máme byť. 

Asi v roku 2011 som zmeškal autobus. Do dnešného dňa nepoznám dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Šofér ma videl, len ma nepoznal, možno stačilo zodvihnúť ruku. Bol som hladný, ale nemal som odvahu ísť do reštaurácie. Vonku bola nepríjemná zima, jediné, čo som robil, bolo krúženie po meste. Trvalo hodinu. Nepodstatný, asi aj nudný príbeh. Žiadne poučenie, okrem zodvihnutej ruky.  Sprevádza ma niekoľko rokov a lámem si nad ním hlavu s otázkou: Čo som sa mal naučiť? K čomu to bolo dobré? 

Vlastne, takto nejako som začal písať moje prvé články, v úvahách. To mi zostalo tak trochu aj dodnes. Lenže dnes úvahami maskujem skutočný príbeh, ktorý ma inšpiroval k napísaniu. Lepšie napísané, píšem vo všeobecnosti v úvahách, aby si čitateľ mohol spraviť vlastný záver, myšlienku z článku. Podľa mňa je v tom istý kus líderstva. Nepovedať všetko, iba časť. Aj preto rád píšem články, schovávam do nich odkazy, myšlienky, vízie a sem-tam aj inšpiráciu, k tomu trénujem písanie a mnoho ďalších oblastí. 

Tesne pred založením blogu som chcel začať s písaním až vtedy, keď dosiahnem všetky ciele. Našťastie ma vtedajšie odporúčanie prestavilo a postupne som začal. Vlastne, takéto metódy aplikujem pravidelne aj v ďalších oblastiach. Nie je to nič nové, neobvyklé ,už ako deti, keď sme sa učili chodiť, tak sme začali po malých krokoch. Tu je mimoriadne potrebné mať na pamäti dôležitosť malých krokov aj v aktívnom veku.

Takto po malých krokoch sa už nejaký čas dostávam do kontaktu s líderstvom. Inak povedané, s vedením ľudí. Je to jedna z najnáročnejších oblastí, ktoré som doteraz zažil, resp. zažívam. Na jednej strane je to krásna príležitosť, ako zažiť nové skúsenosti, zážitky, vidieť druhých, ako rastú. Taktiež je to príležitosť, ako osobnostne vyrásť. 

Byť lídrom je náročné na čas, mnohokrát všetko ide bokom, hlavne osobný život. Takisto je dôležité dbať na seba a byť pripravený kedykoľvek vyhrnúť rukávy. Ak sa niečo pokašle, tak moja hlava ide ako prvá. Vlastne moja práca je byť pred celým tímom asistentka, poradca, psychológ, kamoš, ten čo vie. Na druhej strane im mám nechať priestor, aby mohli rásť, zdokonaľovať sa, či hviezdiť. Lenže, keď treba, tak vedieť aj buchnúť po stole. 

Uvedomil som si, akonáhle svoju prácu prestaneme robiť, začneme ňou žiť. Práca sa stáva životný štýl. Tu je veľmi dôležité si dať pozor na vyhorenie a nájsť si čas aj pre seba. Nemyslím na flákanie, skôr na chvíľu si dobiť baterky. Preto, ak chcem, aby sme ako tím podali skvelé výsledky, prišli čo najďalej, potrebujem spoznať každého jednotlivca, mať ľudí okolo seba v najlepšej možnej forme, tak isto aj seba. 

Dávam ľudom okolo malé, na prvý pohľad nepodstatné úlohy, pri ktorých ich postupne spoznávam. Každý z nás potrebuje odlišný čas na to, aby začala jeho práca zbierať plody. Byť trpezlivý, na druhej strane sem-tam podsunúť háčik, dôvod k pokračovaniu. Podpora, je ľahké na druhých nahučať, lenže, ak chcem, aby sme všetci ťahali za jeden povraz, tak skôr ich podporujem. Aj keď niekedy je podpora je rôzna.

Hľadám na druhých niečo, čo sa mi páči, v čom sú dobrí, hľadám ich skutočné ciele, vízie, to, čo majú radi, niečo, čo by nás mohlo spojiť. Sme ľudia, vieme veci riešiť ľudsky alebo robiť jeden druhému zle. Prvá možnosť ušetrí kopec času, energie a ta druhá  vyčistí priestor. Len skúsme zhodiť na zem tanier a po jeho rozbití mu povedať prepáč. Asi sa už nespojí dokopy. 

Byť lídrom je veľmi náročné, do istej miery sme ním každý. Líderstvo je majstrovská oblasť, v ktorej sa menia životy, vedú ľudia, ovplyvňujeme okolnosti okolo seba. Nie každý ním zvládne byť, stať sa. Niektorí z nás sa narodili ako lídri, tí ostatní sa po večeroch učia líderstvu a cez deň trénujú. Prosím, nikdy nikoho neškatuľkujme, nevieme čím všetkým prešiel, čím prechádza, nech sme v akejkoľvek pozícií, podporme, iba tak zmeníme svet. 

Líder je ten, čo ukazuje, mení, prispôsobuje smer jazdy a udáva jej tempo. Nie je šéf, spolupracuje s ľuďmi, počúva ich, rieši ich životné situácie, výzvy, udalosti. Predáva víziu, sen, presvedčenie. Vidí ľudí okolo seba na miestach, kam sa oni zatiaľ neodvážili pozrieť. Možno nie vždy pozná cestu či spôsob. Často je to len presvedčenie, ktoré ho posúva vpred. Byť lídrom je často osamelá jazda, ktorá môže priniesť všetkých na tie najvyššie vrcholy sveta bez toho, aby sme si uvedomovali, že niekto je viac alebo menej dôležitejší. Niekto povedal, že my sami sme autori našich životov a máme v rukách kľúč. Líderstvo je jeden z najcennejších kľúčov, ktoré otvorí aj tie najťažšie otvárateľné dvere. 

Nasledujúcim článkom som chcel povedal toľko, že ak nás život zavedie na nové miesta, poriadne sa poobzerajme po všetkých príležitostiach a nájdime si na nich to, čo nás posunie ďalej, ale taktiež to, čo máme radi. Nezabúdajme, že na prvom mieste sme my. Ale vyhrať môžeme aj tak, že vyhrám ja, ale aj ty a obaja budeme spokojní. Ak uvidíme druhého, ako začína, pokračuje, ale aj vytrváva v čomkoľvek, prosím podporme ho. Vráti sa nám to a nikdy nevieme, kedy podporu budeme potrebovať my.