Michal Boťanský

Algoritmus či nabudúce skúsim lepšie

21. október 2026 Cesta poznania - Všetko

„Chcem Ti povedať, že úvod je nudné klišé. Neskôr sa strácaš v myšlienkach. Vôbec to celé na seba nenadväzuje. Vety sú komplikované, ďalšie zas moc krátke. Gramatiku neriešme, to sa opraviť dá, to je najmenej. Pozerám sa na to tak, že fajn, niekam do denníčku. No určite nie na blog. To nemá zmysel zverejňovať.“ Celkom motivácia od online editora si hovorím.

Ako sa tak pozerám na moje články. Mnohé sú akýmsi výlevom názorov, pohľadov z období, kde som sa nachádzal. Každý jeden som písal najlepšie, ako som vedel. Aj teraz píšem najlepšie, ako viem, mám obdobia.

Pre mňa blogovanie je akési vyrozprávanie pohľadu do sveta. Tým, že o tom píšem, tak si v tej chvíli uvedomujem, že možno je to tak alebo onak. Dá sa teda povedať, že je to premýšľanie o téme, ktorú v tej danej chvíli riešim.

Na druhej strane to nie je len blogovanie. Je to, čo sa deje okolo, ale aj to, čo sa žije. Je to celok, žiadna bokovka, žiadne niečo zoberiem z poličky. Utriem od prachu, pozriem a dám späť.

Články, ktoré píšem, reprezentujú záchytné body, kde som sa nachádzal a nachádzam v mojich bežných dňoch. Niektoré mi po čase prestali dávať zmysel. Neviem ich viac čítať. Potom sú tu také, na ktoré som hrdý. Naozaj som mal šťastie a podarilo sa mi zachytiť a poskladať myšlienky.

Len je zaujímavé, že práve slabšie články majú väčšiu čitateľnosť. Tie lepšie zvyčajne prejdú len tak svetom bez veľkého povšimnutia. Netuším, či to je úvodnou fotkou, časom zverejnenia, myšlienkami v článku alebo algoritmom v online svete.

Toto je môj 493. publikovaný článok na blogu. Stále sa cítim ako chalan, ktorý raz do týždňa večer dá dokopy pár viet, fotku a stlačí možnosť publikovať.

Donedávna som ani nemal niekoho pri sebe, kto by ma vedel naviesť. Lepšie povedané, ukázať, čo je dobré a kde by som mohol niečo vylepšiť. Mal som len online editora na opravovanie gramatických chýb. Aj ten si nie vždy všimol všetky.

Ľudia okolo sú ticho. Sem-tam niekto povie, že sa mu článok páčil, ale zvyčajne nič. Pohrával som sa s myšlienkou, že aspoň k pár článkom by bolo super mať editora. Aby som videl, čo je správne a čo už nie.

Objavil som moderné nástroje, ktoré sa vedia správať ako editor. Ukázali mi presne to, čo som chcel vidieť. Kde je to dobré, kde to vŕzga a kde treba ubrať či vrátiť sa späť. Bol som v tom, že nástroje sú neomylné a vďaka nim sa moje písanie skvalitní. Príde viac čitateľov.

Lenže to bol omyl. Veľký omyl. Pri článku, kde som si nebol istý témou a aj myšlienkami, som dal žiadosť, aby sa ku mne dostal názor editora. Využil som dva takéto nástroje. Od oboch mi prišla rôzna odpoveď.

Preposlal som im obom odpovede. Zrazu tu bol len zmätok. Nakoniec oba nástroje odporučili to isté: zverejniť. Článok šiel na blog, nakoľko bol čas. Moc do sveta nešiel, zverejnil som ho podľa všetkého dosť neskoro, bez super fotky. Aspoň mám novú skúsenosť.

Možno jedna maličkosť, ktorú som si vďaka tvorbe uvedomil. Že počet „páči sa“, zdieľaní a komentov nemusí hovoriť nič o kvalite príspevku. Lebo jedno je kvalita a druhé je doručovanie obecenstvu, teda algoritmus na sieťach.

Počas týždňa, ako som si prezeral staršie články a štatistiky, som prišiel k záveru, že naozaj nie je všetko len o texte a fotke. No hlavne o akomsi šťastí, či trafím správny moment. Či si ma niekto všimne v danej chvíli. To rozhodne o tom, či sa článok ukáže ďalším.

Netuším, kam ma celý blog prinesie. Jediný cieľ, ktorý tu je: každá streda článok, fotka a publikovať. Páči sa mi to, zdieľania sú bonus po ceste, ktoré potešia.

V úvode som opisoval situáciu s nástrojom, ktorý sa ma snažil niekam dostať. Chcel odo mňa, aby som vytvoril dokonalé dielo. Lenže moje články, fotky, videá a príspevky nebudú nikdy dokonalé.

Nástroje sú fajn, vedia pomôcť. Navádzajú, kde si mám na čo dať pozor a čo by som mohol napísať o niečo lepšie. Len ak im dám moc, tak ma zoberú do vôd, do ktorých nechcem ísť.

Som človek. Dejú sa mi veci, prší, sneží, je zima, som hladný, je teplo. Mám batoh plný emócií a nie vždy ho dokážem niesť bez povšimnutia. Tých parádnych momentov, keď sa cítim, že dnes napíšem najlepšie dielo, je do roka len zopár.

Píšem, pretože to pomáha utriediť myšlienky, pohľady. Dokumentujem obdobia, ktorými prechádzam. Prekonávam seba, lebo nie vždy sa mi chce ťukať do klávesnice. No a verím, že ak budem pokračovať, možno po ceste nájdem zmysel, prečo to má zmysel.

Týmto článkom sa nevyhováram, že som na nič autor. Práve naopak, poukazujem na to, že sa necítim ako majster sveta na písanie, ale napriek tomu píšem. Snažím sa zlepšiť, aby som moje myšlienky vedel podať čo najzrozumiteľnejšie nie len svetu, ale aj sebe.

Tvorba, šport a kľúče

14. október 2026 Cesta poznania - Všetko

Je streda večer, sadám si za klávesnicu a púšťam sa do ďalšieho článku. Úplne tisíckrát použité klišé každého, kto tvorí, lenže ja to klišé už nejakú dobu žijem.

Predtým ako som začal, pozrel som staré fotky pre inšpiráciu. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti. Tam sa nejde. No vždy je fajn sa na chvíľu pozrieť, odkiaľ prichádzam a kam to celé idem dostať. Možno pri prezeraní príde ku mne aj myšlienka na ďalší článok.

Pozerám sa na život, aký je nevyspytateľný. Nikdy neviem na sto percent povedať, čo mi prinesie zajtrajšok. Vnímam ho viac ako záhadu, ktorá behom krátkej chvíľky dokáže zmeniť všetko. Prezeraním fotogalérie si to aj tuto myšlienku potvrdzujem.

Sú oblasti, v ktorých som doteraz nenašiel kľúč na otvorenie pomyselných dverí. Potom sú tu tie, kde je to o niečo lepšie. No a práve tie ma poháňajú v dňoch, keď strácam chuť aspoň skúsiť, či sú dvere naozaj zamknuté.

Nejaký čas už tuším, čo chcem od seba, od života. Veľa to vie pomôcť, ale vie aj poriadne zabrzdiť. Čo ma však stále prekvapuje, sú príležitosti, ktoré sa postupne otvárajú predo mnou. To však ani neviem, či idem správnym smerom. Je tu okolo mnoho nástrah a slepých uličiek.

Veľa myšlienok si musím sám pred sebou vyjasniť, pretože v mnohých oblastiach váham a som nerozhodný. Pomyselné filozofovanie mi akoby pomáha preniesť sa ďalej.

Možno aj práve vďaka takýmto stredám sa nútim zamyslieť. Nie je to len nekonečné filozofovanie a listovanie vo fotogalérii, kde si všímam pekné fotky, ale aj tie, ktoré tam chýbajú.

Každý odsek má svoj príbeh, zablúdenia, výsmechu, ale aj podpory a objavovania nádherných miest. Netreba však zabúdať ani na kopu nesprávnych rozhodnutí či váhania.

Už ani neviem, ako som sa dostal k činkám. K behu ma priviedla fotka so psom a východom slnka. Bežky prišli po zranení kolien. No a bicykel? „Mišo, čo budeš robiť teraz, keď už nie je sneh?” No a písanie prišlo po prečítaní knihy a nakopnutí od neznámeho človeka.

Pre mňa sa kombinácia športu a tvorby stala kľúčom, vďaka ktorému nielenže spoznávam seba, ale aj svet. Ako sa tak pozerám na fotky zo včerajška, som rád, že do mňa niekto štuchol. Kolena si povedali, že stačí. Prečítal som si knihu o tvorbe alebo som len zbadal parádne ranné svetlo na fotke.

Môžem tu filozofovať, dokedy chcem. Lenže podľa všetkého sú aj lepšie spôsoby, ako sa pozerať na život. Je ich kopec.

Práve vďaka nim sú dni, na ktoré sa teším. Potom sú tie, ktoré chcem, aby sa nikdy neskončili, a potom sú tu také ako stredy. Keď chcem na čistý papier niečo vytvoriť. Niečo, čo mi môže otvoriť ďalšie pomyselné dvere.

Pocit, že stojím na mieste

7. október 2026 Cesta poznania - Všetko

Je koniec septembra. Pozerám štatistiky. Kde stojím s tvorbou v online svete. Podarilo sa mi nejak nastaviť systém a tvorím každý deň. Chcel som veriť, že sa podarí dosiahnuť konkrétne číslo. Lenže po lete, keď nešlo nič, som vedel, že to, čo očakávam, je bez šance. Život v online priestore je naozaj nevyspytateľný, čo si všímam.

Práve v tomto svete sa učím, že nie všetko je o kvalite snímky, videa či príspevku. Vždy tu bude niekto, kto sa bude posmievať, že som zabudol mäkčeň, nastavil nesprávnu kompozíciu, či je rozmazaná fotka, alebo vo videu počuť viac vietor ako mňa.

Určite má však svoje miesto staviť na dobrú techniku a pokúšať sa tvoriť kvalitnejšie veci. No nie je to všetko. Je to aj o akom-takom šťastí trafiť algoritmus. Teda doručovaní tvorby do sveta. Prvý komentár, druhý, „páči sa mi to“, „srdiečko“, zdieľanie a ide sa. Keď sa však netrafí správny moment, tak nepomôže azda nič.

Nie som žiadny odborník na tvorbu obsahu, sociálne siete ani algoritmy. To, čo robím, je, že ukazujem časť môjho života. Možno inšpirujem ďalších k tomu, aby so sebou niečo robili. Či išli na miesta, na ktoré jazdím. Veď už veľakrát sa stalo, že som ukázal časti sveta, ktoré nie každý poznal (no bolo to aj opačne). Vlastne vďaka tomu sa možno teraz vidíme práve tu.

Sú tu aj dni, o ktorých sa hovorí a píše akosi menej. Môžem pridať akýkoľvek príspevok, video, fotku a nestane sa nič. Vôbec nič. Je to frustrujúce. Na jednej strane je tu algoritmus, ktorý sa každé obdobie mení. Odlišne číta to, čo robím, a následne distribuuje do sveta.

Určite je dôležitá podpora. Tú najväčšiu dostaneme od jedného dvoch fanúšikov, ktorí sú so mnou celé obdobia. Ten zvyšok príde úplne z cudzieho sveta. Budú tu veľmi dlho a možno s nimi nikdy neprehovoríme, nespoznám ich, no budú tu.

Potom sú tu ľudia, ktorí aj vidia, že som niečo pridal, lenže „páči sa mi to“ či „komentár“ dajú radšej niekomu inému. Či dokonca zdieľajú úplne iný obsah, aj keď sú súčasťou toho môjho. Štve ma hlavne to, že človek dáva do komunity veľa energie a dostáva sa mu mizerne málo späť.

Nie, nenárokujem si na nič. Všetko to mám postavené na dobrovoľnosti. Nenútim ťa pozrieť môj príspevok, video, prečítať článok. Dobrovoľne klikáš na „páči sa mi to“, komentár či „zdieľanie“. Je to v poriadku. Len prečo dávaš „páči sa mi to“ niekomu, koho ani nepoznáš? No a toho, čoho si súčasťou, ignoruješ…

Aj preto sa z času na čas dostanem k otázke či pochybnostiam, či má zmysel pokračovať. Frustruje ma to, že ľudia, ktorí sú súčasťou môjho sveta alebo sa naše svety prelínajú, ani za toho čerta nepodporia. Len pri prvej príležitosti, keď niečo chcú, tak som prvý, na koho sa obracajú.

Toto však nie je len o číslach, „páči sa mi to“ a zdieľaniach. Je to viac o možnostiach, ktoré sú okolo nas. Niečo som v tom našiel. Vidím tu význam a skúšam s tým niečo robiť. Vlastne je to ako život. V živote je tiež nejaký algoritmus, ktorý ovplyvňuje veľa vecí. Je to akási vyššia moc, ktorá sa deje. Lenže toto je tímová záležitosť, sám to nezvládnem.

Premýšľam, či mám byť trpezlivý a pokračovať aj v období, keď algoritmus nie je kamoš. Vlastne asi takto nejako si pripadám, keď vonku niekoľko dní prší a premýšľam, či zavesiť bicykel na klinec. Nakoniec však príde myšlienka, že nemusím bicyklovať práve v tejto chvíli, ale raz prestane.

Práve v tomto období, keď píšem článok, jeden môj online kanál má blízko k štyrom miliónom pozretí videí za tento rok. Lepšie povedané 3 977 859, čo je pre mňa neskutočné číslo. Tak teraz premýšľam, či sa mi darí a mám pokračovať. Alebo stojím na mieste a mám s tým seknúť…

Musíš to proste milovať

30. september 2026 Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Je ráno, vstávam z postele a chytám do ruky telefón. Čakám dôležitú správu, tak ju hľadám, či prišla. Vtom na mňa vyskočí nejaký pán z telefónu, ktorý má svaly, vlasy, neľútostný pohľad a kričí po mne: „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej!“

Je skoro ráno, nevnímam, koľko je hodín, kde mám pohár s vodou. Premýšľam, čo všetko ma bolí a niekto tu po mne kričí. Čo teda mám milovať? Nemal som silu vypnúť video, tak len počúvam ďalej. „Bolesť musíš milovať!“

Som citlivka. V kopcoch a ťažkých úsekoch v živote potichu nadávam. Pomáha mi ich prekonať. Takto nejako postupne skúšam prejsť čoraz ťažšie a náročnejšie úseky.

Lenže ako tak idem svetom, zamýšľam sa, či to naozaj musí bolieť. Či sa naozaj mám stále len niekam posúvať. Je dôležité sa zlepšovať, o tom niet predsa pochýb. Verím tomu, že ak zastanem, tak je koniec. A to sa nebavím len o športe, vzdelaní či poznaní, ale o živote ako celku.

Hovorí sa, že cyklistika, verím, že nie len cyklistika, je o tom, koľko bolesti dokážem zniesť. Teda ak sa bavíme o výkonoch, kde o niečo ide, či sa prekonávajú rekordy. Bolesť je dôležité poznať, vedieť ju vnímať a určite je dobré jej porozumieť.

Teraz nemám na mysli len tvrdé tréningy či prekonávanie náročných úloh. Mne sa stáva, že ak sa nesprávne najem, je mi zle, bolí ma brucho a nedokážem podať ani bežný oddychový výkon.

Tu sú veci, o ktorých sa hovorí už menej. Vidím to nie len u seba, ale aj u mojich parťákov. Ak chcem podať výkon, s ktorým som spokojný, je nad slnko jasné, že potrebujem trénovať. Možno o niečo intenzívnejšie. Dobre jesť, regenerovať, nastaviť myšlienky v hlave a zvyknúť si na bolesť.

Tu len dodávam jedným dychom, že môžem robiť všetko dokonale presne, napriek tomu sa sám vyradím. Niečo sa stalo inak, ako malo. Takto som sa vyradil z pretekov aj z mnohých letných výjazdov. Len preto, že raňajky, ktoré mám pred výjazdom, fungujú inak v horúcom lete a inak na jar či v zime.

Telo zvládne viac, ako si myseľ myslí. Samozrejme, nie vždy. Je tu vyššia moc, začarované kruhy, nešťastná zhoda okolností, nesprávny spánok, tyčinka… Hm, kto vie, čo všetko. Zrazu sa z bežného dňa stáva boj o prežitie. Toto poznáme azda všetci. Nie len cyklisti.

Tak teda ako to je? Čo má spoločné ranné video s týmito riadkami? Azda všetko. „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej.“ Ako ju mám milovať, keď ma bolí celé telo, nevládzem dýchať, je zima či teplo, nemám dostatok síl a bicykel už ani nejde?

Pri najbližšom tréningu to chcem skúsiť. Ponáram sa do bolesti. Skúšam ju milovať s myšlienkou, že niekedy nabudúce možno budem lepší, ako som bol trebárs dnes. Stúpam na Vtáčnik bez prestávky. Tempo mám dobré, svieže. Nestojím nikde, energiu dopĺňam za jazdy.

Čím som bližšie k vrcholu, cesta je náročnejšia. Nie len pre sklon, ale aj pre jej povrch. Prichádza úsek, kde sa bicykel tlačí. Schádzam z bicykla, cítim nohy, pľúca, ramená. Chcem si oddýchnuť, únava je veľká. Vtom si spomeniem na myšlienku: „Musíš proste tú bolesť milovať.“ Pokračujem ďalej bez prestávky.

Potím sa, nasadám späť na bicykel. Približujem sa, už nie som ďaleko. Lenže už aj rovina začína byť náročná po takomto tempe. Myšlienky na bolesť sú všade okolo mňa. Pýtam sa: Ako mám toto milovať?

Prichádzam na vrchol. Vidím dvojkríž. Čakám v rade na fotku. Dávam si niečo na jedenie, vyfukujem. Potichu sa pýtam: koľko by som takejto bolesti ešte zvládol?

Neverím, že život má byť len o bolesti a posúvaní sa. Je dôležité vedieť vyfúknuť, načerpať silu, vyložiť si nohy na stôl. Netuším, aký je správny pomer oboch. Čo však tuším, je, že keď sa chcem zlepšiť trebárs vo výšľape na Vtáčnik, bez tréningu to nepôjde. Lenže pred tým, ako pôjdem na tréning, mal by som byť oddýchnutý.

Bolesť je skvelý učiteľ. Dokáže ukázať veci a situácie, ktoré si bežne nevšímam. Veď ani nemusím. Niekedy je fajn ju však akceptovať a pokúsiť sa s ňou zájsť ďalej. Budú dni, keď práve takéto situácie prinesú najlepšie výsledky. Prídu aj také, keď si poviem, že tak niekedy nabudúce skúsim ešte raz.

Či ju milujem? Hm, zatiaľ som na to neprišiel, či sa to vôbec dá. A to nemyslim len cyklistiku.

Kritika

23. september 2026 Cesta poznania - Všetko

Pozerám výsledky na úsekoch, na ktorých jazdím. Prvých desať jazdcov je vždy na každom úseku zobrazených aj v základnej verzii aplikacie, kde si meriame výkony. Je fajn vidieť, ako na tom človek je kondične a môže sa porovnať s ľuďmi naokolo. Mne sa občas podarí do nejakého takéhoto úseku dostať. Teda pokiaľ tadiaľ nejazdia profíci alebo chalani, ktorí sú o mnoho lepší ako ja.

Aby som bol v tom úseku, musím poriadne makať. No a je nad slnko jasné, že nie všetky úseky sú vhodné pre mňa. Prichádza sebakritika, plánovanie, ako sa zlepšiť, frustrácia. Častokrát úplne zbytočná a neoprávnená. Vzniká tlak.

Je veľmi veľa faktorov, ktoré tie čísla ovplyvňujú. Ako sú napríklad dĺžka trate, ktorá sa ide v ten deň, vietor, teplota, bicykel, únava, forma a mnoho ďalších. Som typ jazdca, čo jazdí skôr dlhšie a kopcovité trasy a pomalšie ako krátke a rýchle. To sa potom odzrkadľuje aj na mojich výsledkoch.

Oba druhy jázd majú svoje pre a proti. V poslednom období som zaradil do svojich tréningov krátke a intenzívnejšie trasy. Cítim sa o čosi lepšie. To je azda pre mňa najdôležitejšie.

Snažím sa sám sebe vysvetliť, že pre mňa je cyklistika v prvom rade prostriedok na spoznávanie okolia, seba, zábavu a až potom niekde ďaleko sú tepy, kadencia, waty, výkon. Tým však nespochybňujem nikoho, kto má waty na prvom mieste.

Vytváram si vlastné meradlá nielen v cyklistike a podľa toho sa posudzujem. Či už je to zbytočné alebo nie, to je diskutabilné.

No keď chcem prejsť jednu jazdu, 150 kilometrov, trebárs s 3 500 metrami prevýšenia, mal by som trénovať. Najlepšie postupne. Dať si pozor, čo jem, ako oddychujem, vedieť nejako ustáť tlaky, nielen vonkajšie, ale aj vlastné. Taktiež nebáť sa bolesti, ale aj ďalších nástrach.

Veľmi rýchlo ide forma hore, keď človek robí niečo pravidelne. Čo už však je náročnejšie, dostať sa k vlastným maximálnym výkonom a tam aj zostať. To je už však raketová veda a téma na samostatný blog článok napísaný niekým, kto tomu rozumie.

Práve vďaka cyklosvetu si uvedomujem, aké si na seba dávam extrémne nároky. Vnímam ich hlavne na jazdách, o ktorých som pred časom ani len netušil, že ich budem môcť jazdiť. Cyklistika je pri takýchto výkonoch hlavne o bolesti, teda koľko a ako dlho ju dokážem zniesť.

Stále si však pripomínam, že šport je pre mňa hlavne zábava. Nie každý výjazd musí byť krásne zokruhovaný, s dokonalým tempom, fotkou, prepoteným dresom, geniálnou stratégiou na jedlo a vodu.

Nie som profesionálny cyklista a ani typ, ktorý láme rýchlostné rekordy v oranžovej aplikácii pre športovcov. V cyklistike som našiel veci, ktoré mi dávajú zmysel. Aj preto sa snažím vtesnať do mojich dní jazdy, kde ide viac o úsmev a dobré pocity ako o dopotený dres. Vychutnať si výhľady, okolie, možno aj spoločnosť.

Ako som začínal písať články, dával som dokopy návody na život, lásku, vzťahy. Myslel som, že tento blog bude funkčná zbierka, ako cez život bezbolestne prejsť. Aj vďaka tomu si dávam už poriadne dlhú dobu do hlavy vzorce, limity, ktoré sú na jednej strane fajn, no na druhej strane majú aj negatívny vplyv.

Usmievam sa, keď sa ku mne dostane článok z minulosti. Nenadávam si. V tom období som to myslel najlepšie, ako som vedel. Vlastne veď teraz robím to isté, píšem najlepšie, ako viem.

Život ide ďalej, príležitosti sa opakujú, niektoré nie. Sebakritika, rôzne hranice sú taktiež stále tu. No začínam vnímať potrebu, že nie všetko má byť ohraničené, nalinajkované. Sú dni, obdobia, ktoré chcú voľnosť a nechať život len tak žiť.

Sú tu aj také časy, keď je treba zatnúť zuby, nahnevať sa, vyhrnúť rukávy. Napriek tomu nemusí všetko fungovať, ako má. Netreba zabúdať na vyššiu moc, ako sú trebárs poveternostné podmienky, nepriaznivá chvíľa na nesprávnom mieste.

Ak chcem niečo dosiahnuť, musím v sebe nájsť disciplínu, mať odhodlanie a zamerať sa na niečo konkrétne. Dnes viem, že veľmi veľa vecí sa mi nepodarí. Vidím to aj v cyklistike, nie každý výjazd ide podľa plánu. Áno, rozhodí ma to, nahnevá. No napriek tomu pri ďalšom pokuse skúšam ešte raz.

Netuším, ako to majú ďalší ľudia. Postupne však zisťujem, že život sa mení a s ním aj ja, ty či aj niekto ďalší. Možno aj vďaka týmto slovám sa pokúšam odstrániť hlavne také limity, ktoré by tu už nemuseli byť.

Dobre veci sa dejú

16. september 2026 Cesta poznania - šport - Všetko

Bol som pri rozhovore, kde to iskrilo medzi dvoma ľuďmi. Išlo o bežné škriepenie, kde tvrdil, že pôvodná dohoda znela takto a ten ďalší, že to bolo celé inak. Šiel som preč, mňa takéto vôbec nezaujíma a fakt, pokiaľ niečo nie je na e-maili, v správe, tak sa veľmi ťažko hovorí, ako to všetko pôvodne bolo. Čo ma zaskočilo, bola textová správa, že ak ten druhý sa neuvedomí, budú sa robiť zloty.

Pred pár dňami sa mi pokazil bicykel. Stále sa učím technickým veciam a tak ma takéto aj z časti zoberie. Nejako sa podarilo zohnať náhradnú súčiastku. Tak si hovorím, že to bude fajn. Pokúsim sa to dať dokopy, celé sa aspoň naučím ďalšiu vec.

Tým, že sme mali mať tímový výjazd, tak vznikla akási nervozita, či sa to celé stihne. Žiadne správy o doručovaní nechodili a vravím si, že bude treba vymyslieť, čo s jazdou. Buď ju preložím na ďalší víkend, pôjdu chalani bezo mňa, ale skúsim si zohnať od niekoho bicykel.

Zhodou okolností som počas tréningu s favoritkou stretol v hore chalana. Tak som sa opýtal, či by ma zachránil. Suhlasil. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej obrovský rešpekt. Pretože človek inak jazdí na svojom, trochu inak na požičanom.

Bol piatok a žiadna správa. Tak teda zavolal som. Vyzdvihol som a šlo sa na výjazd. Bicykel to nebol hocijaký. Celoodpružený v skvelej výbave. Mal len jednu jedinú chybičku, že nemal miesto na dva bidony. Zobral som batoh, výživu, jedlo.

Jazdiť na celoodpruženom bicykli, ktorý je viac zameraný na ťažší terén, bola pre mňa škola. Ako tak jazdím, ono postupne človek dorastá nielen kondične, ale aj do techniky ovládania bicykla. Po čase už vie, čo sa mu páči, očakáva, čo si môže dovoliť.

Ani zďaleka som limity tejto parádnej mašiny neskúsil. Veď predsa prvýkrát je to vždy opatrnejšie. Čo som však skúsil, bolo, že som zažil kopec chvíľ, kde mi práve táto skúsenosť vyvolala úsmevy.

Niekto mi nielenže zachránil výjazd s tímom, ale dal mi možnosť vyskúšať niečo, čo som doteraz nezažil. Paráda.

Cyklistika spája, to tvrdím už nejaký čas. Lenže aj rozdeľuje. Práve preto vnímam celý cyklo svet ako príležitosť nielen spoznať miesta, ktoré sú okolo mňa, seba, ale aj ďalších parťákov. Nikdy človek nevie, s kým bude najbližšie jazdiť, pomáhať či smiať sa.

Či verím v dobro? Krivdy sa dejú asi každému. Aj mne sa rozsypal bicykel tesne pred výjazdom. Možno aj mojou chybou. Nikomu som vyhrážnu správu preto neposielal. Vlastne vďaka tomu, že sa rozsypal, som dostal za odmenu zážitok, ktorý mi ovplyvnil pohľady na ďalšie kroky v cyklistike.

Možno sa niekam ponáhľa

9. september 2026 Cesta poznania - Všetko

Započúval som sa do rozhovoru, kde sa motorkár sťažoval na to, ako nedostal prednosť. Toto sú situácie, ktoré nie sú moc bezpečné. Nakoniec, aj ja jazdím po cestách na bicykli a z času na čas sa človek zamotá, či už svojou nepozornosťou, alebo nepozornosťou druhého. Čo ma však dostalo ešte viac, je to, ako niekto ďalší kričal na účastníkov rozhovoru, že motorkári sa sťažujú na vodičov, vodiči na cyklistov a cyklisti na všetkých. Koľkokrát sa počas jazdy na niekoho nahnevám?

Jazdím na cestách, keď idem do hory na horskom bicykli, ale taktiež keď robím cestné okruhy s favoritkou. Nie som dopravný inšpektor, aby som vnímal chyby ďalších účastníkov cestnej premávky. Jazdím preto, že chcem vidieť svet.

Viem, že každý z nás robí chyby. Niekto sa môže ponáhľať, lebo niečo. Ďalší urobí chybu, lebo je unavený. Tiež sa mi stáva, že sa nesprávne zaradím, fúkne vietor a neudržím bicykel v stope. V Maďarsku sa mi stalo, že som nevedel, ako sa odbočuje z hlavnej cesty na vedľajšiu, a vodič auta, ktoré bolo za mnou, ma pustil a ešte aj ukázal, kam mám ísť. Mohol ma pokojne vytrúbiť či pustiť ostrekovače.

Naštvalo ma, že som niekomu ďalšiemu zbytočne komplikoval situáciu. Viem, že som súčasťou premávky a mám dávať pozor a čo najlepšie sa venovať riadeniu bicykla. Áno, niekomu zavadziam, niekto nemá rád cyklistov už len z princípu, ďalší môže tvrdiť, že bicykle nemajú čo hľadať na ceste.

Na sociálnych sieťach sú vytvorené skupiny, kde zvyčajne vodiči zdieľajú videá, ako im cyklisti znepríjemňujú život. Nejdem moralizovať. Je nad slnko jasné, že na každej strane sa nájde sem-tam niekto, kto niečo pokrúti.

Nie som fanúšikom gest, videí, kde budem nadávať na jednu či druhú skupinu. Určite som za vzdelávanie nás všetkých účastníkov cestnej premávky. Je taktiež fajn si čas od času pripomenúť, aby sme boli viac obozretní a ohľaduplní.

Čo ma zaujíma, je, ako často sa ako cyklista sťažujem na ďalších počas jazdy. Lebo niekedy, keď mám slabšiu chvíľku, myšlienky vedia pekne ďaleko uletieť. Vlastne vďaka rozhovoru v úvode článku si všímam seba viac.

Snažím sa dať do hlavy myšlienky typu: „Možno sa niekam ponáhľa, možno nemá svoj deň.“ Taktiež sa snažím jazdiť čo najbližšie ku kraju vozovky či ukázať, keď vidím, že nejde oproti nič.

Je strašne ľahké hodnotiť druhého bez toho, aby som videl to, čo vidí ten druhý. Lenže toto už nie je len o cyklistike na cestách. Veď možno aj práve preto som začul rozhovor o tom, že sa každý na každého sťažujeme, aby som sa pozrel do zrkadla.

Podmienky

2. september 2026 Cesta poznania - Všetko

Bol víkend, veľmi pekný slnečný deň. Idem si zajazdiť niekam na Pukanec, Uhliská po okreskách. Je teplo, ale veterno. Trasu som navrhol tak, aby som čo najmenej šiel proti vetru. Lenže príroda je silnejšia ako moje plány. Prišli úseky, kde som proti vetru naozaj šiel.

Celé tu bude stáť veľa energie. Pôjdem ako slimák. Ako som to zas plánoval. Uff. Prechádzam Kozmáleckou priehradou a vtom počujem. Anoooo! To je parááda. Eštee.

Opäť som sa ponoril do môjho fňukania. Úplne som ignoroval tento zážitok. Pokračujem s vetrom ďalej. Na jednej strane vidím Štiavnické pohorie, Priesil, Tatiar. Na pravej som mal maďarské pohoria.

K tomu mi behali hlavou myšlienky na pokazený horský bicykel. Zvládnem opravu sám, či pôjdem radšej do servisu? Tým, že som šiel po dlhej dobe hore na Uhliská od Pukanca, som sa šetril, nakoľko je to stúpanie, ktoré dá na pár chvíľ zabrať.

Zmes myšlienok o tom, či dokážem niečo opraviť, vietor, stúpanie, o ktorom som vedel, že bude bolieť, bola veľmi dobrá kombinácia na to, aby som sa nesústredil na svet okolo seba. Ešte k tomu som mal tak akurát vody po Uhliská.

Stúpanie na Uhliská je naozaj paráda. Už od Malých Uhlísk to začína ísť do kopca. Kúsok za tabuľou obce prichádza upozornenie o 12 % stúpaní. No a to sa zdá nekonečné. Hlavne ak sa pozriem nad seba a vidím tam hore domy. Kúsok pri kostole sa síce na chvíľu vydychuje. Lenže prichádza ešte jedno stúpanie na sedlo Lachtriská.

Ako som šiel, tak niekto domáci po mne kričí s úsmevom, či ešte vládzem. Odpovedám, že už som skoro hore. Bolo to milé povzbudenie. Možno sa to nezdá, ale naozaj takéto prehodenie slov má veľkú váhu v úsekoch, ktoré bolia.

Čakal som, že na najvyššom bode levického okresu pre cestné bicykle bude chladno. No bolo to poriadne teplo nielen zo stúpania. Tie výhľady zo sedla majú svoje čaro. Pre mňa o čo si ešte väčšie, nakoľko párkrát do roka jazdím v týchto miestach na horskom.

Ako tak dopĺňam energiu, pozerám, čo je okolo mňa. Vtom som si uvedomil, že ešte stále fúka vietor. Lenže vedel som, že ma čaká niekoľkokilometrový úsek z kopca, potom stúpanie na Lehotu a aj na druhú. Potom už len zjazd do Moraviec. Takže podmienky už bolo jedno, čo bude, teda okrem búrky. Podľa predpovede na pláne moc nebola.

V stúpaní človek na chvíľu zabudne na všetko a nejaký čas potrvá, kým sa dostane späť k myšlienkam. No a práve tu v sedle, ako som sa napchával, vypočítaval, ako ďaleko mám najbližšiu vodu. Prišla späť spomienka na to Kozmalovské „To je paráda“.

Išlo podľa všetkého o chalana, ktorý si na windsurfe užíval pekný slnečný, no veterný deň na vode. Tešil sa z podmienok. Všimol som si ho, ako sa presúva od brehu k brehu. K jednej strane šiel pomalšie. No k druhej, po tej, po ktorej som šiel ja, priplával poriadne rýchlo a hlučne.

To, čo je pre jedného utrpenie, pre druhého môže byť zábava. To isté platí aj opačne. Niekomu fúka vietor, vyťahuje windsurf. Keď nefúka, niekto vyťahuje cestný bicykel.

Podľa všetkého asi podmienky nebudú nikdy ideálne pre každého z nás. Vždy tu bude niečo, čo nie každému bude aj vyhovovať. Tým nevravím, že máme mať doma windsurf, keď fúka, a keď nefúka, máme jazdiť na cestných bicykloch.

Veď vlastne aj kričím od radosti, keď mám ideálne podmienky. Čo robí vtedy windsurfista? Kto vie.

Tam kde som už bol

26. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Bolo to niekedy pred dvanástimi, možno pätnástimi rokmi. Mal som frajerku. Bola to veľmi pekná baba, ešte stále asi aj je. Mala so mnou kopec trpezlivosti a ja som bol ja. Vlastne vďaka nej sa práve odohral príbeh, ktorý má pre mňa akýsi význam.

Nie som turista, ani som ním nebol. Vlastne neznášam, keď musím ísť do prírody pešo. Len na toto som prišiel akosi postupne. Kočka mi ukázala miesta, kde trávila detstvo. Tie miesta boli pekné. Mali čaro. Pekné výhľady a aj som sa tam dobre cítil. Neboli to žiadne náročné túry, ale skôr krátke prechádzky.

Pamätám si, že som mal odtiaľ nejaké fotky výhľadov. Inak tie miesta so mnou nespravili nič. Všetko šlo rýchlo do zabudnutia. No a vlastne týmto celý príbeh začína.

Keď som vstúpil do cyklosveta, ono chvíľu trvalo, pokiaľ som začal mať akú-takú kondičku. Taktiež odvahu sa ísť pozrieť aj na odľahlejšie miesta. Tým, že som vymenil gravel za horský bicykel, sa mi otvorili mnohé ďalšie možnosti v horách.

Po čase si ma hory získali. Všimol som si, že je v nich akýsi kľud. Aj napriek tomu, že sú kruté, nepredvídateľné, vedia veľa zobrať, ublížiť. Majú však svoje čaro.

Raz ráno sa ocitávam na mieste, ktoré sa mi páči. Krásne výhľady, oblaky na oblohe. K tomu pocit, akoby mi to tu vravelo: „Vitaj späť, Michal, dlho sme sa nevideli.“ Zvláštny pocit, možno len klame.

Časom, ako som začal plánovať obľúbené okruhy, tak som sa rozpamätal. Prišli ku mne spomienky, že tak tieto miesta mi niekto predtým ukázal. Bolo to dávno a už si nepamätám na všetky detaily. Už ani nie je treba.

Na mojich cestách životom stretávam ľudí. Tí mi ukazujú veci, miesta, svet. Všímam si to, čo mi ukazujú. Zaujímajú ma ich pohľady, myšlienky. Len často sa stane akoby nič. Poviem si, že možno niekedy nabudúce budem chcieť vedieť viac, a zabúdam.

Mnohé takéto pekné chvíle odišli s tými ľuďmi. Niektoré sa ku mne vrátia a tie ďalšie odídu do zabudnutia.

Dnes robím to, že ukazujem svet ľuďom cez moje fotky, videá, články, ale aj spoločné jazdy na bicykli. Možno pre niekoho je to nové, niekomu len pripomeniem.

Zamýšľam sa, o koľko pekného som už prišiel. Čo mám nabudúce robiť, aby som si všimol lepšie. Áno, ten čas životom prejde tak či tak, ale je lepšie, keď vidím niečo pekné, kam sa rád budem vracať.

Výročia

19. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Pozerám staré fotky, mám ich niekoľko tisíc. Vidím v nich stromy, kopce, výhľady, sneh, chlad, blato, teplo, úsmevy, ľudí okolo mňa. Kopec spomienok, príbehov, na ktoré si už ani nedokážem spomenúť.

S fotkami som sa dostal k obdobiu, keď som končil behom, prišlo bežkovanie. Následne bežkovanie na kolieskových bežkách. Toto obdobie si pamätám hlavne preto, že som si dával dokopy kolená po mojich behoch.

Lekár mal pravdu, ak zmením šport, stravu a zbavím sa zápalov v tele, bude dosť možné, že budem ďalej fungovať. Nešlo to samozrejme ľahko. Nejaké obdobie trvalo, pokiaľ som pochopil súvislosti, dodržiaval jedálniček. Najťažšie boli tie behy, dať ich na bok.

Rád som behával hlavne na poliach či v štiavnických lesoch. Cítil som sa tam dobre. Mal som aj fajn formu. Tešilo ma, že sezónne ochorenia nejaké ustupovali. Telo vyzeralo čoraz lepšie. Príroda mi dávala také čudné uvoľnenia a postupne učila disciplíne. Nakoľko už vtedy som behával aj v počasí, ktoré na beh moc nebolo.

Cez zimu na bežkách to bolo fantastické. Tiež som začal v Štiavnických kopcoch, potom prišla Skalka. No a najčastejšie som bol na Čertovici. Veľký čučoriedkový okruh sa stal rýchlo môj obľúbený. Krásna príroda, zimný les, vyhliadka pod Beňuškou či nádherný zjazd do Jarabej.

Ako prichádzala jar, tak som vedel, že podľa všetkého sa do lesa tak skoro nevrátim. Kolieskové bežky som používal hlavne na asfaltkách a vôbec som netušil, že nejaké sú v lesoch v mojom okolí.

Až jedného dňa prišla hláška: Mišo, kúp si bicykel, veď všetci bežkári cez leto jazdia na bicykli. Nič som v tom neviedel. Hovorím si, zas ďalšia zbytočnosť. Mnoho ľudí mi radilo, že si mám zadoväžiť gravel. Vďaka nemu nemusím riešiť, či asfalt alebo terén.

Dnes sú presne štyri roky od mojej prvej jazdy. Bolo to 19. 8. 2022. Pamätám si, že ma tlačili tretry, bol to úplne iný pohyb ako na bežkách či behu a vôbec ma to nechytilo. Chcel som to všetko vrátiť.

Dal som tomu bicyklovaniu ešte jednu a potom ešte ďalšiu šancu. Od septembra do decembra sa mi v rámci mojich vtedajších možností podarilo nakrútiť dvetisíc kilometrov. Čo som považoval za úspech.

Gravel mi otvoril svet, o ktorom som ani len netušil, že tu je. Vedel som, že nad Moravcami je pohorie Pohronský Inovec a nad Nitrou Pyramída a kúsok ďalej Gýmeš. Ešte sme boli na Veľkom Tríbeži zo strednej školy. To si vôbec nepamätám. Veľa stromov, všelijaké blbé hlášky a bolo to ďaleko. Na takéto veci sa zabúda.

Pre mňa je dnešný deň významným sviatkom. Nielen pre prejdené vzdialenosti, navštívené miesta, kopce a kto vie čo ešte. Skôr si na tých cestách všímam, že bicykel ma dáva dokopy s ďalšími ľuďmi.

Okrem toho, že som dal bicyklu niekoľko šancí, dôležitým krokom bolo blogovanie a používanie online cykloskupín. Vďaka nim som sa dozvedel o miestach, ktoré ma zaujali, prišli technické informácie, aplikácie. V neposlednom rade prišli aj ľudia. Všetko to trvalo a trvá nejaký čas.

Pamätám si moju prvú dvestovku, to som niekde na Štiavnicku natočil a na ceste domov si hovorím, že ak ešte pôjdem o dedinu ďalej, bude dvesto kilometrov. Silné emócie boli aj pri prvej prejdenej tristovke, či prvých 4.000 výškových metroch s horským bicyklom.

No čo ma dostalo najviac, bolo a ešte stále je, keď niekde na spoločných výjazdoch upcháme les alebo dedinu. Alebo ma niekto spozná na miestach, kde si myslím, že nepoznám nikoho.

Keď som behával, tak to bolo skôr o mne. Dva, trikrát som behal s kamošom, inak úplne sám. Bežkovanie bolo prakticky to isté. Bicykel ma dostal späť do hôr, medzi ľudí, na ďaleké cesty.

Pamätám si, ako som fučal hore Kompanovou od Zlatna a hovoril si, že ten kopec nikdy nevyjdem. Taktiež, ako ma skoro porazilo, keď mi v Štiavnici došiel cukor. Ja som si nezobral so sebou takmer žiadne jedlo ani drobné.

Dnes je to trochu inak. Zatiaľ sa mi podarilo podľa mojich štatistík prejsť vzdialenosť 55 675 km, 737 667 metrov prevýšenia. Čo je pre predstavivosť ako vyjsť 83 krát na najvyššiu horu sveta. Kalórie nepočítam, ale je to neskutočné množstvo vyjedených chladničiek.

Bicykel som zodral úplne, chce kompletný servis, vymeniť mnohé časti, ktoré sú opotrebované užívaním. Možno že už aj ja potrebujem nejaký.

Štyri roky nie sú nejaká veľká doba. No asi sa dá za ten čas stihnúť kadečo. Mne sa podarilo vstúpiť do cyklosveta a uvidieť v ňom okamihy, ktoré stoja za to objavovať ďalej.

Boli to krásne roky, no neboli zadarmo. Prepotené dresy, zodraté komponenty, kopec pádov, blúdení, defekty. Taktiež radosti.

Ďakujem všetkým, čo podporujete, navigujete. Je to cítiť. No a ďakujem sebe, že som tomu celému dal šancu a išiel aj na jazdy, keď neboli ideálne podmienky. Veď vlastne vďaka tomu celému je práve to, čo je teraz.