Michal Boťanský

Neskôr

22. apríl 2026 Cesta poznania - Všetko

Hrabem sa v skrini, vyťahujem novú košeľu, nový cyklo dres, ponožky. Nie sú nové, majú niekoľko rokov. Ani raz som ich nemal na sebe. Odkladám ich, ani sám neviem na čo. Hm, vyzerajú všelijako. Otváram druhu zásuvku a tam parádna reťaz, olej, ložiská. Nepoužil som z toho doteraz nič. A to sú len veci..

Ako jazdím na bicykli svetom stáva sa mi, keď prídem k miestu, bodu, výhľadu, že ho obdivujem z diaľky. Vravím si, nabudúce sa tam pozriem bližšie. Aspoň mám dôvod sa vrátiť. Nemusím spomínať, koľko takýchto miest som navštívil a už som sa k nim nevrátil.

Tiež sa mi stáva že dostanem pozvánku niekam. Slušne poďakujem, odpovedám: „keď bude viac času”. Lenže naozaj nemám čas? Ja?

Veľmi veľa veci, zážitkov, ktoré som odložil na neskôr sa nepoužili, nestali. Samozrejme bolo zopár výnimiek, ktoré sa nejakým šťastným spôsobom podarilo. No obrovská časť je fuč. Podľa všetkého sa už nezopakujú. Nové odložene veci zostarnú, vyblednú, niečo ich zožerie, pokazia sa vekom. Pozvánkam vyprší platnosť, zmení sa situácia a nikdy z nich nebude nič.

Prichádzajú aj váhavé myšlienky, čo keď je niekde lepšie, krajšie. Lenže ustráchaným premýšľaním neprídem na to čo ma čaká za ďalším rohom. Ak niečo odložím do zásuvky od písacieho stola, alebo skrinky je možné, že na to zabudnem. O pár rokov to pôjde do koša. Určite je namieste si zvážiť následky. Len čím ďalej viac, vidím, ak chcem niečo dosiahnuť, tak premýšľaním nad skokom nedosiahnem nič.
Som už veľký, rozumiem, že nie každá príležitosť je „ooo áno”. Do života jednoznačne patrí aj „ups”. Lenže to zistím len skúsim, teda pokiaľ to je niečo čo by ma mohlo zaujímať.

Chcem žiť život. To znamená aj akceptovať trochu risku, nekomfortu. Učím sa povedať áno, dohodnúť schôdzku, termín, miesto, vytvoriť video, isť na miesta, ktoré sa mi páčia čím skôr. Viac urgencie. Čo keď práve to čo je predo, mnou mi prinesie skvelý zážitok, spoznám nových ľudí, miesta. Kto vie čo ešte všetko.

V múdrych knihách sa píše:„ževraj nie všetko čo odložím na neskôr ma počká¨. To že život je sieť prepletených situácií, aha momentov, spontánnych rozhodnutí, či odmakaných príležitostí ako si začínam vnímať. Tak isto si uvedomujem ako je nebezpečné odložiť veci do zásuviek, či pozvánky s odpoveďou keď bude viac času.

Život sa deje, žije. Prebieha či som doma na gauči, v lese na bicykli, alebo niekde vo svete. Je nad slnko jasné, že nie každú príležitosť stihnem. Nedokážem byť všade a s každým. Myslím, že o tom život ani nie je. No tak isto nie je o odkladaní na potom. Lebo to potom sa naozaj nemusí stať. Kto vie.

Druhá šanca

15. apríl 2026 Cesta poznania - Všetko

„Ahoj Michal, premýšľala som, keby tomu dám druhú šancu, čo by si povedal?”
„Hm, neviem, nepremýšľal som nad tým.”
„Akože nevieš, bol si do mňa”
„Mám ťa rád, ale fakt chceš niekoho, o kom si tvrdila, že je pre teba starý, nikam nechodí, nemá to čo chceš?”

Bolo obdobie, keď som neskutočne chcel, aby sa niekto z mojej minulosti vrátil ku mne späť. Nestalo sa tak. Mrzelo ma to. Hlavne pri tých ľuďoch, kde som cítil, že by to mohol byť ten správny parťák do života. Niečo sme mohli spolu vytvoriť. Dnes už nečakám na správu, telefonát. Idem ďalej, aj keď s pocitom, že nie všetkému rozumiem.

Cyklistika ma učí mnoho. Sú to úplne jednoduché momenty, ktoré si neuvedomím hneď. Potom sú lekcie, ktoré zanechajú vo mne cenné skúsenosti. Tak isto je tu organizovanie mojich tímových výjazdov. To, čo prezentujeme na sieťach, je pekné. Len je kopa vecí, čo je za tým. Teší ma to, aj keď niekedy ma ide poraziť.

Azda najviac takých situácií, z ktorých ma poráža, je vždy doťahovanie, kto príde, kto má záujem. Mesačne chodí 20 – 40 správ od nových chalanov. Váhajú, nevedia sa rozhodnúť, či prísť medzi nás. Nemám to nikomu za zlé. Ja tiež nechodím na mnohé udalosti. Hlavne, keď vidím, že niekto nenosí prilbu, vyťahuje z ruksaku pivo..

Po základnej konverzácii, či sa nosí prilba, neodpadávajú nohy po prvom prudšom stúpaní. Prichádza zaslanie mapy výjazdu, čas a miesto štartu. Lenže, tu sa zvyčajne neudeje nič. Toto sa mi deje tak 90% času, keď mi niekto napíše.

Z času na čas, sa niekto z tých ľudí čo mal prísť naozaj dostaví na štart aj po niekoľko mesačnom váhaní. V začiatkoch som si hrýzol do jazyka, že toho človeka sprdnem. Veď patrí sa napísať, že neprídem. Hlavne ma to štvalo, kde sme mali zastávku na kofole, guľáš a bolo treba nahlasovať počty.

Mnoho ľudí chce jazdiť s niekým, nie vždy majú však s kým a nevedia možno kam. Dávam dokopy trasu, deň, hodinu štartu, partiu, volám podobných nadšencov ako sme v partii. Veď je zážitok jazdiť v skupine. Nielen, že spoznávame jeden druhého, ale spoznávame aj miesta. Teší ma, že chalani sa spoznajú u nás v partii a následné spolu jazdia aj mimo nej.

Toto celé je dobrovoľné. Hnev, urážanie tu nie je na mieste. Môžeme sa baviť, že slušnosť je aspoň odpísať, že neprídem, už keď sľúbim svoju účasť.

Uvedomujem si, že tím funguje tak isto ako život. Deje sa, je nepredvídateľný. Raz počasie kríva, potom chalani, potom technika. To všetko sa točí, vyvíja, opakuje. Je to krásne, ako to všetko do seba zapadá na konci. Sú chalani, čo vyskúšali a viac už neprišli, potom sú chalani čo pravidelne skúšajú.

Som presvedčený, že sú ľudia ktorí chcú s niekým jazdiť a možno práve partia okolo mňa niekomu sadne. Aj preto sa tu pozerám na dve možnosti, mám riešiť či mi niekto odpíše na pozvánku, alebo sa môžem zamerať na ďalšie výjazdy. Používam on-line svet na propagovanie spoločných jázd. Pri poslednej prezentácii, prišli štyria noví chalani. Čo je pecka. Upravil som trochu koncept pozvánok a šiel som s ním do sveta.

Zmysel toho celého je, aby sme si ako partia zajazdili, oddýchli, videli dačo. Možno aj niekto si zlepší pri nás kondíciu, techniku jazdy. Predsa, nie každý má hory v záhrade.

Možno riešim hlúposti. Len človek keď niečo chce vytvoriť všíma si každú jednu maličkosť. Vníma ju tak inak, keď sa ho to priamo dotýka.

Verím, že keď prestanem čokoľvek tvoriť tak dni sú spočítané. Tým netvrdím, že každý deň treba makať, je dôležité vedieť aj vyfúknuť. Tvorba je pre mňa životný štýl.

Život sa žije, veci sa dejú. Sú dni keď svieti slnko viac. Potom sú dni keď fúka vietor. Robím rozhodnutia, o ktorých si myslím v danej chvíli, že sú najlepšie. Čo však neviem, čo mi prinesú, alebo čo by mohli, ak by som ich nespravil.

Rozhodnutia, ktoré robím istým spôsobom ovplyvňujú aj ďalších, okolie, moju budúcnosť. Druhá strana mince, že aj svet robí rozhodnutia, ktoré z časti ovplyvňujú nie len moje dni, ale aj obdobia, to čo vnímam, alebo vidím.

Nehnevám sa na nikoho z minulosti. Len nie som si istý, či s každým si chcem dať obed, večeru. Myslím, že akýkoľvek vzťah je dobrovoľný. Mal by byť založený, že obaja by mali niečo chcieť.

Bol by som ochotný dať niekomu ďalšiu šancu? Neviem. Možno sú to zbytočné úvahy a nikto ďalší sa už ku mne z minulosti nevráti.

Keď sa pohybujem medzi ľuďmi, každý z nás reaguje odlišne. Nesie si so sebou batoh situácií o ktorom ja ani len netuším. S tým príde aj občasný prešľap a stúpnem druhému na pätu a možno o tom ani neviem. K tomu veľa veci nie vždy sa podarí tak ako chcem.

Kto vie ako to je. Čím ďalej si myslím, že v každom z nás je niečo dobré. Len niekedy zbytočne ubližujem, pretože nie vždy vidím tým istým pohľadom, ako ten druhý, tretí. Možno beriem všetko príliš osobne a nenechávam životu takú ľahkosť aby bol. Kto vie ako to majú ďalší ľudia.

Kamoši

8. apríl 2026 Cesta poznania - šport - Všetko

Hovorí sa, že od určitého veku je ťažké nájsť si kamošov. Ešte ak robí človek koníček, ktorý je špecifický, menej populárny, tak je šanca ešte menšia. Na druhej strane tu máme svetových guru, ktorí vravia, že nový virál je komunita mimo internetu. Takže ako nájsť kamošov, vytvoriť komunitu s niečím, čo až tak populárne nie je..

Môj príbeh sa začal písať niekedy, keď mi niekto povedal, že mám veľké brucho. Začal som behávať. V tom období sa ku mne dostala akčná kamera a s ňou som začal tvoriť prvé športové videá. Skúšal som siete, anglicky hovoriace príspevky, slovensky hovoriace príspevky. S každým príspevkom, novou sieťou si hovorím, teraz už prerazím.

Do môjho života prišli prví ľudia so športovým zameraním. Jeden mi ukázal to, druhý tamto. Vďačím každému za postrčenie. Vtedy som o športe a tréningoch nevedel nič. Žiadne doplnky, žiadne časy, segmenty, plány, regenerácie, tepy atď.

Dnes, keď sa pozerám, čo je inak, tak sa zmenilo len pár vecí, a to výrazne. Nemám veľké brucho, trénujem a tvorím pravidelne. V neposlednom rade sú okolo mňa ľudia so športovým zameraním.

Svet na bicykli vyzerá inak. Často sa dostanem na miesta, o ktorých som nevedel, že sú. Povedal som si, že tieto pohľady posuniem ďalej. Pretože, keď som začínal s bicyklovaním, bolo pre mňa ťažké a namáhavé zisťovať, kde a kadiaľ sa dá jazdiť.

Môj prvý výjazd bol šesť chalanov. Na druhý sme prišli dvaja. Na tretí som bol sám. Po roku sme to náhodne celé reštartovali. Jeden slnečný februárový deň ma niekto stretol v hore: „ty si ten chalan z internetu.” Vlastne v ten deň ma takto stretol ešte jeden ďalší chalan. Doladil som trasu, termín a priniesol kamoša. Na štart sme sa postavili štyria chalani.

Začal som používať sociálne siete intenzívnejšie. Viac ako tvorca obsahu. Zameral som sa na poukazovanie miest, kde sa dá jazdiť. Dodnes so mnou jazdilo okolo 30 parťákov na skupinových jazdách. Prichádzajú aj pozvánky na miesta, o ktorých som nevedel. Začína to byť nielen o bicyklovaní.

Toto celé nie som už len ja. Toto sme my. Áno, tvorím okruhy, dávam dokopy partiu, posielam pozvánky, spracovávam obsah, dohadujem miesta, odkiaľ budeme štartovať, termíny. Na štart však prichádzame dobrovoľne.

Komunita je pre mňa akési posolstvo. Odkaz ďalším, že ak budeme trochu jazdiť, zvládneme prejsť krásne okruhy, zabavíme sa, spoznáme ďalších ľudí. Dnes to postupne začína fungovať.

Budujeme spolu miesto, kde sa má človek s podobnými záujmami zabaviť. Nie sú to teda len fotky, videá. Ide viac o akési dokumentovanie, aby sme ukázali doma: „aha, pozri, kde sme boli, koľko nás bolo a čo sme zažili.” No a samozrejme inšpirovali ďalších.

Ide tu hlavne o zážitok, pocit. Ten sa nedá odfotiť, zaznamenať. Ten sa zažije. Nie len pre prejdené vzdialenosti, kopce, zjazdy. Skôr preto, kde a s kým.

V partii sa ťahá lepšie, ľahšie. Áno, niekedy sa musíme čakať, príde technická prekážka, zmena termínu pre počasie, ospravedlnenka pre nezúčastnenie. Sem-tam chalanov prekvapím nejakým bonusom.

Mne trvalo pochopiť dosť dlho, že toto nie je o mojich prejdených kilometroch, osobných úspechoch. Partia je banda, kde sa dávame dokopy jednotlivci, aby sme spolu niečo zažili, bez nároku na vyvyšovanie jedného nad druhého.

Fotky s popisom, zábavné, ale aj dokumentačné videá na sieťach lákajú ďalších pridať sa k nám. Pretože mnoho ľudí chce jazdiť s niekým a nemá s kým, či nepozná tú horu.

Do partií berieme každého, kto zvládne prejsť 40 až 60 km okruh s prevýšením do 1.400 výškových metrov bez toho, aby mu odpadli nohy. Tu je však dôležité poznamenať, že nejdeme preteky.

Sme komunita MTB nadšencov, ktorí raz do mesiaca jazdia v lesoch. Miesta, ktoré jazdíme, sú známe, nie však spopularizované tak, aby sa dostali k ďalším, ktorí nie sú z okolia. Mám to šťastie, že som skúsil silu internetu, potom som bol na správnom mieste a teraz ťaháme druhú sezónu.

Je tu čo a s kým jazdiť. Stále sa to však celé tvorí, buduje. Raz je nás na štarte viac, raz menej. Kto vie, kam nás môže dostať takáto komunita v kombinácii s online obsahom. Vidíme sa niekde v hore, možno práve s tebou.

Ťažšie úseky

1. apríl 2026 Cesta poznania - šport - Všetko

Raz do mesiaca dávam dokopy partiu chalanov na cyklo jazdu po horách. Je to moja tretia sezóna čo sa snažím takéto výjazdy organizovať. No pravidelne jazdíme druhú. Je to úplne iný zážitok, ako keď jazdím sám. Kopa zábavy, frflania, hlášok, lepšie sa ide do kopcov a tiež niekoho nového spoznám.

Sme xc-čkári, to znamená cross country jazdci. V našom slangu sme dupači. Ide hlavne o jazdenie na zvážniciach v lese. Vyhýbame sa ťažším úsekom, náročným zjazdom. Veď koniec koncov na to nemáme stroje a ani jazdné zručnosti.

Neznášal som jazdiť terény, kde to trasie. Vlastne s gravelom sa to moc ani nedalo. Jazdil som s ním nejaký čas po horách. Priznám sa, viac to bolelo, ako sa usmievalo. Sám sebe som si sľúbil, ak jedného dňa vstúpim do horskej cyklistiky, pôjdem pozrieť aj terény, kde to viac trasie.

To, že dnes jazdím aj náročnejšie okruhy na vzdialenosti, prevýšenia, to nerobí zo mňa technicky zdatného jazdca. Viem, že mám svoje limity. S nimi prichádza taktiež strach, rešpekt v ťažšom teréne, či situáciách.

Ako tak si jazdím po horách. Spoznal som chalanov, čo jazdia gravity disciplíny. S obdivom sledujem ich jazdy, ako ľahko ovládajú bicykel. Snažím sa povyzvedať od nich niečo nové. Vždy príde myšlienka, o ktorej som pred tým nevedel.

Samozrejme majú k jazde prispôsobené bicykle, plášte, brzdy, tlmiče. V neposlednom rade, nejazdia prvý deň. Aj ja na mojom bicykli by som mal čosi tiež dokázať zajazdiť.

Jednou vecou je sústredenie. Pozerať sa pred seba, nie príliš dolu ani príliš dopredu. Sledovať prekážky, zákruty. Akonáhle je popadané lístie jazdí sa pomalšie. Teda pokiaľ nepoznám, čo je pod ním. Zvyčajne pod lístím je rigol, konáre, ale aj kamene. Dôležité je ísť obozretnejšie, ale zas veľa nepremýšľať. Bicykel zvládne oveľa viac ako si myslím.

Nie som zatiaľ technicky zručný jazdec. Nelietam nad zemou na zjazdoch. Sem – tam sa niekde pustím, ale v rámci svojich možnosti. K tomu skúšam jazdiť aj po náročnejšom teréne, aby som sa zlepšil.

Zubatá reprezentuje zjazd v lese, ktorý je náročnejší. Chalanom som ju ukázal, preto lebo mnoho z nich ju doteraz nepoznalo. Šli sme jej ľahšiu časť. Napriek tomu bola pre nás technická a mali sme tu čo robiť. K tomu moderné xc jazdy/preteky obsahujú podobné úseky. Ako vsuvka do tréningu je to fajn.

Tým, že okolo bicykla, hôr staviam teraz môj život, tréningy vnímam, že moje XC jazdenie nie je len „flow” aké si plachtenie na vyžehlenej zvážnici bez prekážok. Na druhej strane život nie je len „zubatá”.

Beriem to tak, že sú dni, keď všetko ide krásne a hladko. Potom sú dni, keď to trasie. Robím chyby. Mám prehnaný strach a ten ma zbytočne zväzuje. Neverím si. Napriek tomu postupne takéto zubaté jazdím viac.

Chcem lietať na bicykli medzi stromami? Nie. Toto je o lepších zručnostiach a zvládaní úsekov, ale aj dní, keď to trasie. Dostať do rúk, hlavy istotu, že aj tie náročnejšie časti, obdobia zvládnem.

Či dám na ďalšom výjazde aj chalanom „zubatú“? Hm, neviem. Určite do výjazdu vsuniem krátky náročnejší úsek. Viem, že len tak si zlepšíme technické zručnosti. Nie preto, aby sme mali lepšie výkony, ale aby sme si viac verili. Nielen na bicykli, ale aj mimo neho.

Čím ďalej verím viac, že práve horská cyklistika má obrovský vplyv na život. Nie len zlepšovanie technických zručností, kondície, ale aj odolnosti na psychickú záťaž. O tom viac už niekedy nabudúce.

Prečo to robím

25. marec 2026 Cesta poznania - Všetko

Istý mladý muž chodí každú sobotu na vysokú skalu za mestom. Žiada tam sily svetov, aby mu splnili želanie. Prechádzajú týždne, mesiace. Z mladého muža sa stáva života skúsený chlap. Jeho prosby doteraz neboli vypočuté. Až v jednu sobotu sily svetov už nevydržali a postavili sa pred neho: „prosím ťa, stav na ten jackpot, inak ho nevyhráš”.

Ja beriem život tak, že tam vonku sú možnosti. Niektoré sú tu okolo a je dobre s nimi dačo urobiť. Príležitosti je však mnoho. Nie každú vidím. Pre mňa staviť na jackpot, je ísť von, ukázať svetu moje pohľady, myšlienky. Aj s tým riskom, že budem nepochopený, či ma niekto vysmeje.

Jednu z príležitostí, ktorú vidím okolo seba je život. Potom ďalšiu vnímam pohyb. Povedali mi športuj, ukazuj to svetu. Nie len pre svoje výkony, ale pre to čo vidíš. Možno niekoho inšpiruješ a niekto sa k tebe pridá.

Blogovanie je spôsob, ktorým komunikujem so svetom. Písané slovo, fotografia a v neposlednom rade videá. Celé to postupne do seba zapadá. Všímam si čo za zmienku stojí, čo nechať tak. Vnímam, že môžem tvoriť, dokumentovať to, čo sa deje okolo mňa.

Približne po roku blogovania o cyklistike a horách som pochopil, že to má zmysel. Prišli prvé náhodné stretnutia v horách, ktoré zvyčajne začali: „ty si ten chalan z internetu..”

Azda najdôležitejšie čo vďaka tomu vzniká, je spoznávanie ďalších nadšencov, ako som ja. Vytvára sa okolo mňa komunita. Spájajú nás hory, šport, bicykel, blogovanie, pohyb.

Verím, že to čo robím dáva ľuďom okolo mňa zážitok, inšpiráciu, energiu. Vďaka pravidelnému blogovaniu posúvam informácie do sveta. Ak sa niekto ku mne pridá, alebo pôjde sám to už neovplyvním. Vlastne áno, tým že budem ďalej pokračovať vytváraním niečoho, čo dá zmysel nielen mne, ale aj ďalším.

Nie je to všetko len o športe. Sem – tam si spolu zajazdíme. Prehodíme pár viet, či sa len podporíme : „páči sa mi to”. Niekedy nepraje počasie, inokedy algoritmus na internetoch, nesprávne spracujem tému, alebo netrafím čas. Celá snaha je fuč.

Sú dni, keď treba vyfúknuť. Tak isto, bude treba zaťať zuby. Držať sa plánu, aj keď sa na to nebudem cítiť. Život je záhada. Kto vie prečo sa niektoré veci dejú tak, ako sa dejú. Lenže mám pocit, že možno nie je potrebné všetko poznať, vedieť.

Nie je už neskoro? Veď to robí už každý. Možno. Neviem. Skúšam. Stojí to hrozne veľa času. Strihania, tréningov, lenže ten čas prejde tak či tak.

Prečo hrať? Možno nevyhrám. Tu však ani o výhru až tak nejde. Vlastne, ani neviem čo tá výhra je. Keď však budem ležať doma na gauči, tak sa nič nestane.

Keď budem ticho, neukážem ďalším čo vidím. Ono sa to možno nezdá. Len okolo nás je mnoho ľudí, čo chcú fandiť, sledovať, byť s nami alebo len tak vidieť niečo spoza monitora.

Jackpot je zámienka ísť niečo urobiť. Pre niekoho je to natočiť video, niekto ide do fabriky, niekto na úrad, ďalší riadi firmu, alebo ide hrať do divadla.

Pre mňa je jackpot vybrať si seba. Pokúsiť sa niečo vyrobiť, vytvoriť a nejakým spôsobom ukázať svetu. Výhru vnímam ako urobiť ďalší krok potom ďalší. Ako to máš ty?

Ach tie hory

18. marec 2026 Cesta poznania - Všetko

Je podľa všetkého sobota. Vonku je príjemné počasie, slnko. Príroda sa prebúdza. Počujem spev vtákov. Sú tu prvé mušky. Sem – tam sa ukáže vysoká zver. Prichádza ďalšie stúpanie. Viem, že bude bolieť. Upravujem tempo. Má to robiť radosť, no trochu bolesti musím zvládnuť.

Sú krásne, kruté a zradné. Nie sú to len stromy, kopce, vyhliadky. Nastavujú mi zrkadlo. Ukazujú kto som, aký som, aké mám myšlienky, čo vidím, vnímam. Postupne ako v nich jazdím, odkrývajú nielen svoje zákutia, ale aj moje. Niekedy neviem, že nejaké mám.

Tu nejde len pekne rozprávať, myslieť, dobre vyzerať. Nie je všetko iba krásne bez oblakov. Podmienky sa dokážu rýchlo zmeniť, aj keď to tak nemusí pôsobiť. Môže sa stať niečo neočakávané.

Vždy k nim prichádzam s rešpektom. Neviem, čo ma čaká za ďalšou zákrutou. Aj keď mnohé miesta poznám lepšie ako svoju dlaň, som tu stále na návšteve.

V začiatkoch mi ulietavala hlava s myšlienkami, ktoré vymýšľali príbehy. Za každým stromom som videl medveďa, kilometrového hada, diviakov alebo kanibala. Viem, že nie som v horách sám. Ani len netuším, kde na koho a čo natrafím. No takéto premýšľanie mi bralo radosť.

Hory sú plné prekvapení. Nie len že spoznávam v nich seba, ale aj ďalších ľudí. V horách je svet iný, tvrdší, no robí nás ľudí ľuďmi. Obyčajné ahoj, odkiaľ ideš, vedia zmeniť viac ako sa zdá. Nie s každým sa však aj skamarátim. Niekto odíde tak, ako prišiel.

V horách sa spájam s nimi a zároveň so sebou. Veľakrát hľadám v sebe silu pokračovať v stúpaní, v diaľkach. Ako toto môžem mať rád? Prečo som vôbec tu? Nemôžem však ujsť pred sebou. Jediné, čo môžem urobiť, je pokračovať ďalej v pedálovaní.

Nemôžem pustiť myseľ nech si lieta. Práve naopak, utišujem ju. Aby som našiel ticho a vnímal, čo sa deje vo mne, okolo mňa. Nie všetko si však uvedomujem hneď. Myslím si, že tam idem jazdiť. Častokrát to tak nie je. Utišuje sa svet okolo mňa, vo mne. Vnímam terén, prekážky, zákutia, či sa nechávam unášať.

Ono o tých horách sa mi ťažko píše. Ten pocit je pre každého jedinečný. Pretože čím oslovia mňa, nemusia ďalších a opačne. Tuším však jedno, má tam hore zmysel ísť. Čo teda vlastne nachádzam v horách? Seba a možno aj teba.

Do toho ma nič nie je

11. marec 2026 Cesta poznania - Všetko

Ono tie lekcie, ktoré dostávam podľa všetkého majú zmysel. Aj keď by som bol radšej ak by tak neboleli, nespomaľovali, či nevyhadzovali z koľají. Odstupom času ak odchádzajú emócie, snažím sa nájsť záchytné body. Nie však preto, aby som sa vŕtal v minulosti, ale skôr aby som zväčšil šance, že sa v niečom opäť nedomocem.

Vždy, keď sa snažím, čakám niečo späť. Nie však niečo hmotné ako odmenu, alebo niečo za niečo, to odmietam. Skôr ma zaujíma energia, prístup a charakter. Veľa sa ukáže, keď sa dáva. Hlavne, ak sa prestane. Niekedy nedokážem pochopiť ako rýchlo sa človek dokáže otočiť.

Život je záhada, to si pripomínam neustále. Nezatváram dvere pred nikým, ani pred sebou. Len naozaj sú ľudia, situácie, ktoré už odmietam akceptovať za mojím stolom. Asi najťažšie lekcie dostávam od ľudí, ktorých si obľúbim. Zvyčajne rozbijú moju pancierovú obranu citov, zrania a ešte sa tvária, že veď nič.

Žiadne fňukanie, dúfanie, polo nádeje. Toho už bolo dosť. Ja chcem žiť život. Odmietam niesť minulosť so sebou ďalej. Sklamania, slepé uličky, bolesti. Lekcie prišli, niečo vo mne zanechali, ukázali. Tam tie príbehy majú aj skončiť. Nie pre pomstu alebo zatrpknutie. Skôr preto, aby som mohol ísť ďalej bez batohu plného nevyriešených emócií, zablúdení, sklamaní.

Doručené, videné, voľačo aj zažité. Nehnevám sa na nikoho, nie je treba. Ono tie jazvy zostanú. Ešte chvíľu ich budem aj cítiť. Skúsil som. To je podľa mňa lepšie, ako neurobiť nič. Či skúsim aj nabudúce? Určite. Už však nie na miestach, kde to bolelo.

Ako sa poznám, určite sa zas domocem. Ja som veľmi naivný človek. Verím v dobro druhých. Vlastne aj preto radšej odchádzam zo životov ľudí, čo sa ozvú len keď niečo. Robím to pre svoju ochranu, lebo ja by som veril stále. Naozaj nemá zmysel dávať nikomu akúkoľvek energiu, kto chce niekde napoly, keď sa mu to hodí. To dosť ubližuje.

Ak odniekiaľ odídem, je to preto, že som tam uvidel niečo. To niečo mi bralo farby môjho sveta. Z pomsty som už vyrástol. Nechcem, aby ten druhý trpel. To nemá byť zmysel života. Jednoducho mnoho vecí neovplyvním. Môžem byť pre svet najlepší a aj tak si ma nemusí vybrať.

Do toho ma nič nie je, či si ma niekto vyberie na pozíciu frajer, kamoš, parťák alebo človek. Do čoho ma je, aký som, akým chcem byť, a čo preto robím, aby som taký aj bol.

Doľava alebo doprava

4. marec 2026 Cesta poznania - Všetko

Prečo to robíš? Máš stotisícové videnia za mesiac, zarábaš aspoň dačo z toho? Na čo to vôbec robíš? Takéto a aj ďalšie podobné otázky dostávam, ak dôjde na tému šport, siete a ja. Okolie sa pýta, je zvedavé. Veď je to fajn, že sa niekto zaujíma, či?

Ako tak idem svetom premýšľam aké mám možnosti. Vidím vôbec nejaké okolo mňa, alebo sa viac hýbem vo vychodených chodníčkoch? Vytváram si príležitosti? Čo si mám všímať? Kam mám odbočiť, keď sa ocitnem na križovatke? Ktorá cesta je správna?

Kariéra, škola, sociálne siete, rodina, vzťahy, koníčky, či len ležanie na gauči. Príliš veľa možností, otázok. Nie vždy sa viem rozhodnúť. Je tu aj strach z nepoznaného, aby sa neopakovali chyby, bolesti, dobúchané kolená, lakte zo slepých uličiek.

Je veľmi ľahké zatvrdnúť, byť skeptický, ak sa nepodarí dosiahnuť to čo chcem. Taktiež aj prestať hľadať možnosti, príležitosti, život.

Nie vždy viem kam sa mám pozerať, ale aj kam nepozerať. Všetko ide tak rýchlo. Ten čas ako keby nejde spomaliť. Sú dni, keď sa deje všetko, aj keď sa nerobí nič. Potom sú dni, keď sa robí všetko a nedeje sa nič.

Viem, že mám urobiť krok dopredu. Aj keď netuším kam presne mám dať nohu. Čím ďalej viac váham. Hlavne preto, že je toho na výber neskutočne veľa. Tým sa mi stráca istota, ktorá voľba je najlepšia.

Odmietam si čokoľvek opäť zlomiť. Vyradiť sa, dávať sa dokopy niekoľko mesiacov. Lenže život na mňa nečaká, deje sa.

Možno by som chcel so zvedavosti vedieť koľko z nás váha, odmieta sa rozhodnúť, či nevidí pred sebou možnosti. Nie zo škodoradosti, možno aby som vedel, že nie som v tom sám.

Neviem, ale mám pocit, že nevedomosť by ma nemala spomaľovať. Môj prvý článok na blogu bol o ničom, prvé video katastrofa. Prvý spoločný výjazd skončil nie moc úspešne. Veľakrát nemám z tých vecí nič, neviem čo je za rohom. Vlastne, každý začiatok začína ako nič, zvyčajne s poriadnou dávkou nevedomosti.

Váhanie, križovatky, rozhodnutia, voľby beriem ako prirodzenú súčasť dňa. Aj keď bolia, alebo sú sem – tam zahmlené. Nie vždy je jasné čo sa bude diať potom. Jednu vec viem. Aj keď to bolí, to najhoršie čo môžem urobiť, je že neodbočím a zostanem..

Ja ten život žijem

25. február 2026 Cesta poznania - Všetko

Nikam nechodí, nič nerobí, nič nemá, nie je môj typ… je starý. Ono tých vetičiek som už počul všelijakých. Priznám sa, že mnohé ma zabrzdili, vykoľajili. Úplne rozumiem, že nie každý sme „šálkou kávy” pre každého, ale netreba zabúdať, že každý máme city, aj keď sa to nezdá.

Nachádzam sa v Nevidziansko – nemčinianskej hore. Odbáčam doľava. Doprava. Pokračujem rovno. Zvážnice sú vidieť, že treba sa poriadne pozerať pred seba. Majú dačo za sebou a poriadne dlho tadiaľto nik nešiel.

Prichádzam k čistinke. Žiadne výhľady. Predo mnou sú stromy, tie však už vyššie nejdú. Znamená to len jedno, som pri nej blízko. Vedel som o nej už nejaký ten piatok. Chystal som sa sem prísť pozrieť azda dva roky.

Na mapách som nenašiel žiadnu cestu. Tak som sa na to vykašľal a dal som ju do zásuvky k priečinku: „možno raz”.

Dobrica je najvyšší vrch Mochoveckej ceriny. Vidieť ju z diaľky, je dominantná napriek svojím útlym rozmerom. Jazdím pod ňou na ceste, keď idem vedľa Mochoviec. Krásne vytŕča a zazerá na mňa.

Taktiež jazdím okolo nej na horskom, keď som v hore. Hora je malá. Je tam pár pekných zvážnic, kde sa dá jazdiť. Veľa vysokej zvery, má to tam horský nádych. No a keď sa mi nechce ísť jazdiť na Tribeč, tak naháňam kilometre niekde tu.

Som tu, hore. Trochu sa tu mocem. Sú tu menšie výkopy, vychodené chodníky od srniek. Dve čistinky, kde sú výhľady. K jednému z nich idem. Prechádzam kríkmi, tlačím seba a aj bicykel. Vidím ich.

„Ooo áno”. Žltá rúra, ktorú je vidieť zdola z cesty. Výhľady na elektráreň, Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy. Len tak tu stojím, potichu, obzerám sa, usmievam sa, sem – tam niečo odfotím, zabrblem niečo pre seba.

Napĺňa ma tu pocit, pre ktorý som sa dal na bicyklovanie. Žiadne kilometre, segmenty, čísla, prevýšenia. Len spoznávanie miest, ktoré sú okolo mňa. Zvyčajne bez máp. Len tak niekde odbočím.

Cítim voľnosť, ľahkosť, nadšenie a pokoj. Sú to pocity, ktoré som už poriadne dávno necítil. Nie neklamú, hovoria pravdu. Je taká, že som bezcieľa niekam odbočil, potom ešte raz. Všimol si, že kde končia stromy. Vyšliapal jedno, dve krátke stúpania a zrazu Dobricu presúvam z priečinku „možno raz” do „splnené”.

Mám rád dlhé vzdialenosti, husté lesy, náročné úseky, prevýšenia, technické miesta, výhľady, prekonávania. Taktiež ma baví, keď niekde takto bez mapy odbočím. No nie vždy vidím výhľady. Prichádzajú aj dni, keď som v slepých miestach. Cesty ďalej nepokračujú, alebo sa otáčam, lebo to ďalej nejde.

Život a bicykel sú pre mňa to isté. Ide o „ooo áno” momenty, ktoré sa striedajú s „do kelu, sem teda už viac nie”. Je to súhra malých nepodstatných a často nudných chvíľ, ktoré keď sa však spoja do celku dávajú zmysel. Niekedy hneď, inokedy ich ukáže až čas.

Pre mňa je žiť život rozhodnutie napriek okolnostiam, zlomeným srdciam, kostiam, zamrznutým úsmevom, sychravým obdobiam, neznámym cestám.

Budú dni, keď pôjdem ďalej potichu. Prídu však aj také, a ja si budem môcť zakričať „ooo áno”. No nie všetko sa mi splní. Nemám šancu spoznať každé zákutie, vrchol, výhľad, ktoré sú okolo mňa, či tam ďalej. Teraz len viem, že mám ísť ďalej.

Motivácie

18. február 2026 Cesta poznania - Všetko

Mám taký pocit, že všetko to pekné, usmiate, motivačné, vydrž, dobre bude, nesťažuj sa, nie je celkom až tak ako sa zdá. Tej motivácie je niekedy až príliš. Čím ďalej som presvedčený, že práve veľa motivácie, pozitívneho myslenia otvára bránu k slepým uličkám alebo až do pekla.

Sám som písal niekoľko rokov ako je dôležité vidieť farby sveta. Taktiež ako je neustále makanie na sebe potrebné. Lenže akosi som pozabudol aj na ďalšiu stránku, o ktorej sa hovorí menej. Nie je tak ľúbivá, popularizovaná, lajkovaná.

Nie všetko sa dá nahradiť. Často je práve bolesť zo straty dôkaz, že to bolo hlboké, úprimné, vzácne. Je dosť možné, že sa už nebude takéto stretnutie, zážitok, príležitosť opakovať.

Mnoho z nás odchádza potichu bez vysvetľovania. Hlavne, keď človek príde do stavu, že ďalej to už naozaj nejde. Neprestávam cítiť. Odmietam byť kohokoľvek súčasť len keď sa mu/jej práve hodím. To platí nie len pri romantických vzťahoch.

Mám taký pocit, že láska, zážitok nie je o pripravenosti, ale o tom, či tomu dám šancu. Teda o rozhodnutí niečo prijať. Možno prídu lepšie príležitosti a možno nie, kto vie. Za mňa je život veľká záhada. Taktiež náhoda, ktorá až na jeho konci dá zmysel.

Nie je ľahké ísť svetom keď sa niečo pokašle, bez Teba, jeho, jej, Vás. Vtedy motivácia nech je akákoľvek silná nepomáha. Jediné čo ma núti ísť ďalej je zvyk. Ten zvyk volám neprestavaj, ešte jeden krok, veď vyskúšaj.

Nie vždy je život krásny, upravený s dokonalým make-upom.
Hora ma učí, že aj v náročných podmienkach sa dajú vytvoriť krásne príbehy. K tomu vždy po ťažkej zime príde jar a skoro všetko zakvitne.

Čo ma štve najviac, že si nedokážem všimnúť to, čo si všimnúť mám. Prídem na to neskoro. Možno som si zbytočne ublížil, možno aj niekomu ďalšiemu. Mrzí ma, že niektoré veci, udalosti už nevrátim späť.

Ľudia ma zradia, sám sa zradím, veci sa dejú, náhody taktiež, nie všetky príležitosti si všimnem, prehnane odmietam. S tým sa človek učí žiť celý život. Môžem sa hnevať, zatrpknúť, odpustiť alebo to nechať všetko tak a ísť ďalej.

Ak nezanevriem na život, príde ku mne ďalší život, ľudia, zážitky, príležitosti, možnosti. Nie všetko musí byť ťažké alebo o tom, aby som sa viac snažil.

Trochu bolesti musím zvládnuť. Nie je treba hneď pri bolesti hlavy siahať po tabletke, či večer o ôsmej, keď som hladný otvárať chladničku. Len tu je otázka, kedy tej bolesti je už veľa.

Príliš veľa motivácie škodí. Nevšímam si potom vďaka nej varovné signály.
Vlastne pre ňu zotrvávam na miestach, kde by som už dávno nemal byť.
Často ma stojí viac ako sa zdá.

Motivácie nie sú vôbec zlé. Vidieť farby sveta taktiež. Sú fajn, dokážu ma často hnať. Lenže, ak zatieňujú vnímavosť, intuíciu. Vtedy spôsobujú viac škody ako úžitku..