Michal Boťanský

Tribeč

22. júl 2026 Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Je leto. Krásne počasie. Mám za sebou parádne obdobie. Sú okolo mňa ľudia, s ktorými rád trávim čas. Zažili sme spolu úsmevy, drinu, prepotené dresy. Je tu kopa fotiek, videí, zážitkov. Pridávajú sa k nám postupne noví parťáci.

Nejakým spôsobom som pochopil, že ak niečo rád robím, poviem o tom svetu. Niekto ďalší sa skôr či neskôr pridá. Skúšal som to s behom, bežkami, no najlepšie pre mňa začal fungovať práve bicykel. Otvoril mi pre mňa úplne nový svet.

Nerobil som pre na nič nové. Ako som spoznával miesta, kde sa dá jazdiť, vyhotovil som fotky, videá a nahral do online sveta. Dostal som zopár „páči sa mi“. Jeden, dva komenty. Inak sa nedialo nič. Úplne nič.

Bolo to také obdobie ticha. Niekedy sa mi smialo aj okolie, že čo to stváram. Pokračoval som, lebo som tam niečo našiel. Priznám sa, že vôbec som nemal v úmysle prestať. Aj keď som dostal prvý defekt a ani som netušil, ako sa opravuje.

Ako som jazdil, tak vždy som niekde odbočil, zablúdil a začal spoznávať nové miesta. Tým som mal aj nový obsah do online sveta. Vlastne to bola taká pozvánka k tomu, aby som spoznal ďalších ľudí, s ktorými sme si začali vymieňať vedomosti o trasách.

To ma oslovilo a pokračoval som ďalej. Ani vo sne by ma nenapadlo, že niekto bude chcieť so mnou jazdiť, či pôjdem na preteky, prekonám trasy, o ktorých som ani nesníval.

Veľkú úlohu tu zohral práve Veľký Tribeč. Postupným spoznávaním pohoria ma prinieslo na miesta, kde som dnes. Začalo to úplne náhodne. Na mapách som si pozrel prvú cestu a šiel som.

O pár týždňov neskôr mi kamoš ukázal jeden z najkrajších úsekov pohoria. Na ďalšiu sezónu som chcel ukázať chalanovi druhú stranu Tribeca zas ja. Vrátiť, čo som dostal.

Máj 2023 vlastne spustil v mojom cykloživote najväčšiu zmenu. Ako sme šli, stretli sme partiu cyklistov, pozdravili sme sa a šli ďalej. To som vtedy ani len netušil, že chalanov ešte raz stretneme.

„Ty vieš, kto som?“ To boli slová Tomáša, keď sme sa stretli opäť v ten deň pod Medveďom na autobusovej zastávke. Tomáš zhodil asi 20 kg, tak som ho veľmi ťažko spoznal. No a bol to práve on, čo mi ukázal neskôr cestu k horskej cyklistike a stál pri zrode prvého výjazdu, ktorý sme dali dokopy ešte v tej sezóne.

Takisto stál pri druhom prvom výjazde v ďalšej sezóne, keď sme to celé reštartovali nanovo. No a od tohto momentu sa výjazdy jazdia každý mesiac. Veľká časť chalanov prišla z okolia Tribeča. Z online skupín o Tribeči, horskej cyklistike, do ktorých pravidelne prispievam aj teraz.

Ja pokračujem ďalej v blogovaní, v bicyklovaní, v odbočovaní do neznámych miest. Po ceste sa pripájajú ďalší chalani. Nikdy by som nepovedal, že cyklistika dokáže spájať ľudí. Bol som presvedčený, že nie je tímový šport. Len čím ďalej ju žijem, tým viac vnímam, že sme jeden veľký tím.

Mnoho parťákov chce jazdiť s niekým. Čo najbližšie od domu, nie každý má odvahu jazdiť v hore sám. Nepozná trasy, nevie, čo si môže dovoliť, kam má ísť. Mám Tribec hodinu cesty bicyklom, niekto 20 – 50 minút autom.

Práve takéto spoločné výjazdy majú za úlohu ukázať okolie, spoznať nových parťákov, dať zážitok. Pretože keď som bol sám, ani som len nevedel, kam mám ísť, s kým mám ísť a aké to je s niekým jazdiť.

Stálo to kopec úsilia, nervov, defektov, nadávok, tlačenia bicykla cez cesty, ktoré už neexistujú v teréne. Boli aj úsmevy či myšlienky, že možno sem raz niekto so mnou pôjde.

Toto je jeden z mojich príbehov, vďaka ktorému niečo budujem. Nachádzam tu stále nové poznatky, možnosti. Začínam veriť, že možno Tribeč nebude len tak obyčajný kopec.

Našiel som niečo, čo ma baví a robí mi radosť. Sem-tam aj poriadne vrásky. No tej radosti je o dosť viac. Nie sú to len prejdené kopce či vzdialenosť. Sú to hlavne úsmevy ľudí, ktorí prichádzajú, nachvíľu sa zastavia alebo jazdia s nami častejšie.

Za tým všetkým bolo pokazené koleno z behu a doktor, ktorý mi povedal, že je čas zmeniť šport, ak nechcem ísť na operáciu. Tí ďalší dôležití ľudia sa ukazujú po ceste.

No a práve týmto článkom si uvedomujem, že možno sa nič nestalo. A možno sa stalo niečo oveľa viac, ako som si ochotný práve teraz pripustiť.

Kto vie, čo by sa stalo, ak by som prestal pri prvom defekte, ktorý som nevedel opraviť. Či pri prvom zablúdení. Alebo po úplne prvom výjazde, keď na druhý sme prišli len ja a Tomáš.

Tribeč nie je len hora, ten Tribeč sme aj my. My, ľudia, ho prezentujeme, obdivujeme, trávime v ňom čas, spoznávame sa. Kto vie, čo si pripraví na mňa najbližšie…

Prvá polka sezóny

15. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Je plus mínus polovica sezóny, polovica roka. Počasie poriadne skúša. Len na krátko sa pozriem jedným okom, ako sa veci okolo majú. Aké sú čísla, čo sa podarilo, kde to celé je a kam by to mohlo ísť v ďalšom období roka.

Som bloger a ukazujem ľuďom cez sociálne siete moje pohľady. Takmer všetky sú zo sedla bicykla. Je pre mňa nástrojom, o ktorý opieram moju tvorbu.

Tým, že už nejaký čas prispievam do on-line sveta, ľudia ma oslovujú, že ma videli, a teda či som to ja. Takto spoznávam nových parťákov, kamošov. Je to príjemné.

V tomto období sa podarilo dosiahnuť hranicu 3 000 000 videní za tento rok. Som prekvapený, že takéto pre mňa neskutočné číslo tu je. Zajazdili sa krásne, ale aj náročné jazdy. Mali sme sedem spoločných výjazdov, jeden špeciálny nočný.

Taktiež bolo o čosi viac jázd v tandeme ako vlani. Mal som stretko s medveďom nad Pukancom, zúčastnil som sa na dvoch pretekoch na horských bicykloch.

Nie sú to len čísla. Sme to my, ľudia. Každý jeden človek sa počíta. Či tu bol na chvíľu alebo zostal dlhšie. Kopec veselých chvíľ, zážitkov. Prišli aj zablúdenia, blatové úseky. Netreba zabudnúť na pády, či dni, keď fúkal protivietor a nešlo to vôbec ďalej.

Nič neprišlo hneď. Chvíľu to trvalo, pokiaľ som dokázal zdolať náročnejší kopec, dať dokopy výjazd, nájsť odvahu a pravidelne prispievať v online svete. Nič z toho neprišlo z večera do rána.

Možno práve tomu niekoho ďalšieho inšpirujem, zajazdí si trasy, ktoré ukazujem. Pridá sa k nám do partie. Prečíta si článok, ktorý píšem. Kto vie.

Keď som začínal, nevedel som, kam mám ísť a môžem ísť. Kto budú moji parťáci, kde ich nájdem. Práve tieto myšlienky zo začiatku majú na mňa vplyv aj teraz. Naozaj netuším, kam ma to celé dostane. Mám zatiaľ akúsi čierno-bielu víziu, ktorá sa postupne zafarbúva farbami.

Netvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je najlepšia vec na svete. Tvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je jeden z nástrojov na to, ako využiť svoj voľný čas, spoznať miesta, pocity, seba, ale aj ďalších ľudí. Veď schválne, aké jednoduché je sa rozprávať s niekým, keď máme spoločné témy. K tomu možno stači zverejniť fotku z niečoho, čo mám rád.

Čo ďalej

8. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.

Banda

1. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Ako tak čakám na schôdzku. Listujem si moje staršie články na blogu. Usmievam sa, aké názory a pohľady som mal. Nie som určite sám, kto mení a upravuje pohľady. Takto aspoň vidím, kde som bol a čo som vnímal a čo myslel. Veľmi dobrý záchytný bod je toto moje blogovanie.

Bolo obdobie, keď som si myslel, že ak chcem uspieť, tak musím len ja sám. Tak som aj tak vystupoval, premýšľal.

Ako som však šiel životom, tak ma zaujali rôzne myšlienky. Tie najviac boli o tom, aké je dôležité obklopiť sa ľuďmi, ako to celé funguje, čo a kto je dôležitý, kam sa to celé môže posunúť. Či to vôbec má zmysel.

Ľudia, ktorými sa obklopujem, mi ukazujú pohľady, príležitosti, život, o ktorom som predtým netušil. Stačí ísť von, ukázať svetu, toto sú moje pohľady, toto ma baví a po čase sa pridajú ďalší.

Ten najväčší príbeh, ktorý ma dostal práve sem, bolo, keď sme šli zajazdiť s kamošom na Tribečské kopce. Tam sme stretli ďalšieho kamoša. Začali sme spolu jazdiť. Vďaka nemu som z gravel bicykla presedlal na horský. Začali sme organizovať tímové výjazdy. Taktiež ma priviedol na prvé preteky v horskej cyklistike.

Dnes je okolo mňa banda ľudí, čo nás spája šport. Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí sú so mnou v bežnom dni. Tiež nás spájajú rôzne príležitosti. Niekto nový vždy príde, niekto odíde a sem-tam sa niekto aj vráti.

Myslím, že práve tím je pre mňa skvelá príležitosť na rast. Kto vie, kam to celé prinesie. Zatiaľ ani len netuším. No čo si všímam, tie príležitosti sa postupne ukazujú. Len o nich sa nerozpráva, tie sa žijú.

Mám také presvedčenie, že výber ľudí, ktorí sú okolo mňa, má obrovský vplyv na ďalšie budúce kroky. Či ide o voľbu životného partnera, ľudí, s ktorými trávim voľný čas, alebo máme spoločnú aktivitu či bežné dni.

Práve teraz na pretekoch som pocítil, akú moc má tím. Ako vie potiahnuť, podporiť. Aké je dôležité počuť povzbudenie. Či len niekoho, kto spraví fotku.

Práve preto si myslím, že tím je skupina ľudí, čo nás niečo spája. Je to ako keby živý organizmus, ktorý dýcha, má svoj rytmus, obdobia. Sú dni, keď to celé funguje, sú úsmevy a potom sú dni, keď sú na oblohe odtiene sivej. Práve vtedy sa ukáže sila myšlienky, ktorá to celé spája.

Tím ma učí, ako je dôležité posúvať myšlienky, posolstvo ďalej do sveta. Nelipnúť, byť najlepší, nechať priestor aj ďalším vyniknúť. Úsmevy, zážitky a skvelé pocity. To je taká tá hybná sila, ktorá sa následne posúva ďalej. Ide s ľuďmi, či som pri nich alebo nie.

Vlastne pred časom som bol presvedčený, že keď v niečom chcem uspieť, je to všetko iba o mne. Dnes už viem, že skutočná sila je v ľuďoch, ktorí sú okolo mňa. Kto vie, vrátim sa k týmto slovám o nejaký čas.

Ach, tie neodpísané správy

24. jún 2026 Cesta poznania - Všetko

Idem si mestom a z diaľky kamoš na mňa kričí.
„Čau Michal, počuj, dorazíš ma, nestihol som ti odpísať, mám teraz toho strašne veľa. Keď budem mať čas, tak sa na to pozriem.“
„Ako sa máš?“
„Idem na stretko s kamošom niečo vybaviť.“
„Ty sa stále len voľakde ponáhľaš, pekný deň.“

Raz tak veľmi dávno mi niekto povedal, že keď sa budem ponáhľať, je dosť možné, že nestihnem o mnoho viac. Možno mi taktiež mnoho pretečie medzi prsty. Len tu prišiel taký chyták. Je veľmi veľa vecí, ktoré bude treba urobiť rýchlo, a potom sú tie, ktoré majú čas. Vraj bude náročné ich rozpoznať.

Ak idem na tréning alebo na schôdzku a zastaví ma niekto známy, tak mu poviem narovinu. Teraz sa mi nedá, mám niekde byť. Zavolajme si alebo si napíšme.

Nemám návod na život a určite netuším, aké vychytávky budú fungovať každému, aby sme mali čas a robili len veci, ktoré sa nám páčia, či boli s ľuďmi, ktorí sa nám páčia.

Ak chcem zažiť zážitky, mal by som im však vytvoriť priestor. Dať im nejaký signál: „Hallo, som tu.“

No tak isto si vyjasniť, čo chcem a čo odmietam. To má obrovskú dôležitosť pre mňa. Tým veciam, zážitkom, ľuďom sa venujem, vyhľadávam ich, dávam najavo, že ich mám rád, páčia sa mi.

Je jasné nad slnko, že neuvidím celý svet, nezažijem všetky zážitky, ktoré sa dajú zažiť, nespoznám každého človeka, parťáka. To ale neznamená, že nemám čas. Neustále si však pripomínam, že ho mám, aby som žil život.

Ono bolo by skvelé mať okolo seba ľudí, čo máme čas na seba. Robiť to, čo ma baví. Lenže nie vždy to tak je. Niekedy nás domelie život, inokedy naše rozhodnutia.

Áno, dejú sa veci, niekto mi neodpíše, nezavolá späť. Jasné, že to človeka štve. Potom si zvyčajne namýšľam, že moja hodnota nestojí za nič. Lenže to tak nie je. Ak sa to deje častejšie, tak sa na takých ľudí nechám tak, nech idú nemať čas k ďalším. A to isté platí aj o mne, nie vždy zapadnem tomu druhému do života, plánu, času, príbehu.

Jedna z príležitostí

17. jún 2026 Cesta poznania - šport - Všetko

„Michal, som sám, chápeš? Úplne sám.“

„Štve ma to. Už si v živote nenájdem nových kamošov, partnerku ani nič.“

„Čo sa deje, človeče?“

„Som na zoznamkách, píšem ľuďom na sieťach, aby sme robili spoločné aktivity, výlety. Niekedy sa aj niečo podarí a potom ten človek zmizne, stíchne, zablokuje ma.“

„Naozaj ti rozumiem. Už druhý rok dávam dokopy MTB bandu a raz do mesiaca jazdíme spolu. Je to zaujímavé sledovať, akí sme ľudia. Lenže tie zážitky a úsmevy za to stoja. Možno, aj preto to celé vnímam nejako takto… “

Pristihujem sa na pretekoch, kde ideme do kopca. Také bežné stúpanie v tempe a už prichádzajú druhé útoky o lepšie miesto v skupine. Prvé prišli na štarte a teraz sú tu ďalšie. Chalan po mojej pravej ruke išiel veľmi dobre. Nejako zvrtol riadidlami ku mne a tak som si myslel, že chce ísť. Hneď som sa mu uhol a vravím mu, že ho pustím. Usmial sa, že nie, nejde, len sa chcel vyhnúť prekážke.

Začali sme kecať, odkiaľ je, ako dlho jazdí, čo jazdí, či je na pretekoch po prvýkrát. Nebol to rozhovor-rozhovor. Obaja sme si krátili chvíľu v stúpaní a v prvých bolestiach. Nejako sa dupalo o čosi ľahšie.

Ako som šiel pretekmi, takto som prehodil s viacerými chalanmi slovo, vetu. Niekto sa chytil, niekto nie. Čo sa mi páčilo najviac, bol skupinový rozhovor na konci. Ako sme prichádzali do cieľa, tak sme si vymenili dojmy z pretekov a potom sme šli po svojom.

Bolo to milé ukončenie preteku. Teda aspoň pre mňa, ja nemám moc pretekárske srdce. Vlastne týmto krátkym príbehom chcem povedať, že aj keď som prišiel na štart sám, stálo nás tam 71.

Stačí pokus o rozbitie bariér a niekto sa skôr či neskôr chytí. Možno nezískam kamoša na celý život, ale možno aspoň na ten daný moment.

Taktiež keď dávam dokopy tie moje tímové jazdy. Je to celé dobrovoľné. Keď pošlem pozvánku a niekto mi neodpíše. Tak neodpíše. Keď niekto frfle? Tak frfle.

Ja som jedna z príležitostí. Pridáš sa, fajn, nepridáš sa, fajn. Využívam on-line svet ako zoznamku, ako vábničku. Robím sebe a tomu okolo mňa marketing. Je prirodzené, že niekomu sa páčim a ďalšiemu nie.

My všetci chodíme do niekoho životov, tak isto aj odchádzame. Veľakrát to nie je osobné, len sa niečo deje a nejako to nesadlo.

Mám kopec krásnych zážitkov, úsmevov, prepotených tričiek, sklamaní, zneužití. Lenže sem-tam som pochybil aj ja.

Odmietam naháňať ľudí, registrovať sa na zoznamkách. Jednoducho verím, že život, vzťahy, koníčky, rodina, má to celé byť vzájomné. Jasné, raz potiahnem ja viac a možno nabudúce ty.

Ak si po ceste aj niekoho obľúbim a ten druhý sa pre mňa nerozhodne, tak to rešpektujem a idem si stále svojou cestou.

Sme ľudia, každý sme odlišný, no na druhej strane chceme to isté. Jedného baví to a ďalšieho ono. Áno, som sám, ale sám nie som. Niekto príde a ďalší odíde. Veď to isté robím aj ja.

Budem ďalej robiť veci, ktoré mám rád, a možno sa niekto ďalší pridá.

Niečo čo nás dáva dokopy

10. jún 2026 Cesta poznania - Všetko

Je nad slnko jasné, že to, čo vidím ja, bude vidieť niekto druhý úplne inak. Tu však hneď treba aj povedať, že je to v poriadku. Pre mňa je skvelý pocit, keď môžem prekonať seba pri ďalšej jazde, kde podmienky nie sú najideálnejšie. Niekto ďalší sa trebárs teší, keď prekoná seba a pritom má modrú oblohu a svieti mu slnko.

Naháňame vzdialenosti, ďalší lepší život pre rodinu, kariéru či partnera. Pre každého je pomyselný úspech niečo iné. Veď vlastne podľa toho si svoj život zariaďujeme. Podľa mňa je to fajn, lebo mám možnosti a môžem si vybrať, čo sa mi páči.

Ako idem životom, stretávam rôzne príhody, múdrosti, ale aj také to „mal by som“. Ešte viackrát sa vo mne ozve môj vnútorný kritik a ide po mne, mojich myšlienkach. Som presvedčený, že sebakritika do istej miery je prospešná. Len možno je dobré položiť otázku, kde je správna miera, či ma zbytočne nebrzdí v bežnom dni.

Nikdy neviem, čo kto prežíva, kde sa nachádza. V akom období života je. Áno, je niekedy na to ťažké myslieť, keď mám na sebe batoh životných situácií, ktoré poriadne tlačia. Tým by som však nemal ospravedlňovať svoje správanie, reakcie.

Neverím na dokonalosť a tiež si uvedomujem, že nestihnem vidieť všetko a už vôbec nie všetko zažiť. Verím, že život je záhada, spleť maličkostí, situácií, myšlienok, akceptovania niečoho.

Podľa mňa sa má život žiť. Nie doma na gauči, bez pohybu, bez prešľapov, nesprávnych rozhodnutí, či narazených kolien. Veci sa dejú a ide sa ďalej.

Pred časom som napísal článok, ako je dôležité podporovať seba, druhých. Keď už teda to nejde, tak aspoň netreba robiť zle. Ten život okolo nás je nevyspytateľný.

Deje sa, žije sa. Sú situácie, ktoré sa vydaria, ďalšie spomalia, nikdy sa nestanú. Inak povedané, raz som hore a raz dole.

Dávam svetu priestor, aby sa žil. Niekto príde a ide ďalej, niekto zostane o čosi dlhšie a takých tých, čo sú tu doteraz, je však už pomenej. Je ľahké spadnúť do melanchólie a namýšľať si, že som tu sám. To však nie je pravda.

Mne pomáha myšlienka od niekoho viac života skúseného kamoša: „Verím, že na tomto svete sú ľudia, čo ma chcú mať vo svojich životoch.“

Tým však nemyslím len romantické vzťahy, ľudí zo športu, práce, ale aj takých, čo sa pozdravíme na ulici, ideme spolu trebárs na zmrzku.

Ako tak jazdím po tých horách a kopcoch, sledujem na sebe, že pre mňa má veľkú cenu vnútorný pokoj, náhodné stretnutia a rozhovory. Len tak prehodenie pár slov. Snažím sa nájsť niečo, čo by nás mohlo spojiť. Potom sa ľahšie komunikuje.

Život je krátky, dlhý, skvelý, ťažký, smutný, ale aj vie odmeniť. To, čo bude fungovať jednému, nemusí druhému. Môžem rásť, učiť sa, vnímať a niečo dosiahnuť, sklamať sa, či zajtra už nemusím byť tu.

Jedno je isté, vždy mám možnosť nájsť tu niečo, čo nás dá dokopy. Niečo, čo mne, ale i druhým prinesie úsmev na tvári, pokoj v srdci.

Život nech je aký chce. Spája nás cez rôzne koníčky, situácie alebo len tak. Určite stojí za to ho prežiť čo najlepšie. Niekomu sa žije lepšie samému, ďalšiemu v partii, v rodine. No myslím, že každému padne vhod sa porozprávať so spriaznenou dušou, vymeniť si úsmevy, radosti. Pofrflať na všetko.

Život ponúka veľa možností. No čím ďalej idem svetom, všímam si, že tie najkrajšie chvíle sa dejú práve tam, kde nás to spája.

Dlhé trasy

3. jún 2026 Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Je streda. Nie dnešná, tá predchádzajúca. Ležím niekde na gauči. V hlave mám prvé preteky sezóny, ktoré na mňa čakajú. Bolí ma chrbát, pri činkovaní som niečo pokašľal. Aspoň poslúchnem trénera a zvoľním tréningy pred víkendom. Viem, čo ma čaká. 78-kilometrová jazda, 2.300 výškových metrov do kopca. Bude to makačka. Trasu poznám len od chaty na Inovci, hrebeň pohoria. Na maratóne bude veľa jazdcov, čo sú lepší ako ja. Ja jazdím možno viac ako bežný cyklista, ale som pomalý.

Mám v hlave neskutočný rešpekt. Doľaďujem jedlo, niečo s bicyklom. Plán preteku je jasný. Prvých 50 km ísť pomaly, veľa jesť a ten zvyšok, čo pustí telo. Dôležité je nenechať sa strhnúť atmosférou a nevystartovať hneď v úvode, čo to dá. Vyhnúť sa kŕčom a vysokým tepom.

V hlave mám myšlienky, že budem rád, keď prídem do cieľa zdravý. Najlepšie nie na poslednom mieste. Nepodceňujem sa, skôr vnímam, že väčšina chalanov na pretekoch sú poriadne natrénovaní a vedia jazdiť. Zatiaľ čo ja, zanietenec, budem rád, keď budem rád.

Celé toto beriem ako skúšku, či vydržím ísť mojím tempom celý pretek. Lebo je ľahké sa nechať uniesť a prepáliť štart. Ďalej som zvedavý na pohorie Inovca a miesta, ktoré nepoznám. K tomu, ak bude zábava, mohol by to byť fajn deň na horáku.

Vždy, keď idem na nejakú náročnejšiu jazdu, moja myseľ sa schová do seba. Žiadne snívanie, lietanie, jednoducho z kilometra na kilometer, z kopca na kopec. Na jednej strane, ak jazdím dlhšie trasy, má to výhodu. Zbytočne sa na začiatku nevysilím a potom na konci mi nechýba energia zo štartu.

Mne sa na dlhých trasách páči, že vidím neskutočne veľké množstvo sveta. Taktiež vidím seba, ako reagujem, vyhodnocujem, čo dokážem, kde mám limity. Tu je možno dobre podotknúť, že tie moje dlhé výlety neprišli hneď. Postupne som zvyšoval vzdialenosť, prevýšenia a tým aj moju vytrvalosť.

Preteky sú iné, odlišné. Tam sa ide na rýchlosť, čo je pochopiteľné. Ako náhle mám s niekým súťažiť, tak ja vedome spomalím a nedokážem sa prinútiť ísť rýchlejšie. Toto som si všimol nielen na bicykli, ale aj v ďalších oblastiach môjho života.

Niekedy sebe nerozumiem, ako to, že mám odvahu dať dokopy trasy, ktoré by mnoho ľudí nešlo. Ísť na miesta, o ktorých neviem nič, prekonať svoje limity, jazdiť v náročných podmienkach. Potom príde niečo, kde mám na pár chvíľ zasúťažiť a ja sa radšej ani nepokúsim vydať zo seba najlepšie.

Zaujímalo by ma, čo je za tým všetkým a aký je dôvod, pre ktorý tak konám. Niekto povie, že sa bojí prehry, ďalšieho nezaujíma výhra. Prehral som už veľakrát v rôznych oblastiach. Tiež sú tu výhry. Väčšie, ale aj menšie.

Odmeny za víťazstvo sú fajn. Napriek tomu ma nejako nevytrhujú zo stoličky. Ako tak sa nad tým celým zamýšľam, mňa asi najviac baví tá cesta. Nie rýchla, nie pomalá, ale taká moja. Dlhá, kľukatá, kopcovitá s výhľadmi. Sem-tam po ceste niekoho stretnem, pokecáme, vymeníme si pár slov a ide sa ďalej.

Možno nemám v hlave pretekárske myslenie. Lenže taktiež nie som človek, čo sa vzdáva, pretože neexistuje cesta alebo je ťažšia, ako som čakal.

Na bicykli často nepremýšľam, skôr sa pozerám, čo je okolo mňa. Keď to bolí, hľadám v sebe silu pokračovať ďalej. Zamýšľania prichádzajú teraz, keď je po. Je fajn sa na seba pozrieť a všimnúť si, aké mám pohľady.

A čo tie preteky v Kálnici? Boli parádne. Dodržal som plán. Šiel som svoje tempo. Videl som krásy Inoveckého pohoria, pokecal so spolusúťažiacimi. Trochu bolo aj potu, miestami aj rýchlosť, zábava, prišla aj krátka únava pred koncom. Bolo to skvelé rozhodnutie ísť tam.

To všetko okolo

27. máj 2026 Cesta poznania - Všetko

Keď som začínal s blogovaním a sieťami, tak som ukazoval svoj deň. To, čo sa deje okolo mňa. Niektoré nápady boli fajn. Len som ich nevedel správne distribuovať a podať ďalej tak, aby som zaujal. Raz sa podarilo vytvoriť video, ktoré malo 30.000 videní, a to bolo všetko z toho obdobia.

Po niekoľkých rokoch som sa čisto zameral len na športový obsah, beh, bežkovanie, kolieskové bežky, plávanie. To bolo o niečo viac fajn, nakoľko som sa začal spoznávať s ľuďmi z okolia, ktorí tiež športujú.

Asi najväčší zlom nastal, keď som presedlal na bicykel. Teda neprišiel hneď. Prvé dva roky sa neudialo nič závratné. Ako som pokračoval, tak prichádzali prvé menšie úspechy. Také niečo veľké zatiaľ asi neprišlo. Ani si neviem predstaviť, že by také dačo mohlo prísť.

Postupne sa vo mne prebúdzala odvaha a začal som sa viac venovať on-line svetu. Ten prvý pomyselný úspech bol, keď som sa náhodne stretol s chalanom v lese, čo ma poznal z internetu, potom druhýkrát a vznikol z toho prvý skupinový výjazd.

Postupne sa začali pridávať ďalší ľudia. Nie len na výjazdy, ale aj na prehodenie pár slov či rozhovorov nie len o bicyklovaní, tréningoch, hore a trasách.

Je to asi rok, čo tvorím viac vedome. Mám konkrétny plán a snažím sa niekam dostať. Každé obdobie mi prinieslo niekoho, kto ma posunul ďalej. Snažím sa ukazovať svet okolo mňa tak, ako ho vidím. To znamená neukazovať len dokonalé zábery, úsmevy, ale aj pot, blato, dážď, sneh, bolesť, ale aj hlášky trebárs z tímových výjazdov.

Niekedy od jesene 2025 prišlo uvedomenie, že by som mohol robiť 400.000 videní za mesiac. Niečo takmer nepredstaviteľné pre mňa v tej chvíli. Ten algoritmus ako doručovateľ obsahu je pre mňa doteraz nevyspytateľný.

Nastavil som systém a idem podľa plánu tvorby. Lajky, zdieľania, komenty, videnia potešia, nebudem klamať. Len je tu niečo, čo ma teší o mnoho viac ako 400.000 videní za mesiac.

V celom tomto svete vidím neskutočne obrovskú príležitosť. Nie len pre čísla. To beriem ako súčasť. Nič neprišlo naraz. Žiadne video, článok či fotky mi nepriniesli desiatky jazdcov na štarte, či oslavných správ. Veď po tom ani netúžim.

Tou tvorbou, organizovaním výjazdov postupne rastiem, ale o tom nabudúce.

Ako sa tak pozerám okolo seba, buduje sa tu komunita. Niečo, čo bolo nepredstaviteľné. Dnes je to už súčasť života. Stále sa v nej niečo deje, rieši. Nie je to len video či výjazd. Je za tým o mnoho viac.

Ja som tu len za takého spojovateľa. Ukazujem, čo sa deje okolo. Niekto si ide zajazdiť moje trasy sám, niekto ich prepojí, ďalší ide s nami v tíme. Prichádzajú pozvánky na jazdy v tandeme či menšej skupine.

Ak niekto príde do skupiny, zvyčajne pozná jedného či dvoch parťákov. Následne sa takto spoznávame medzi sebou. Jazdíme spolu aj mimo hlavných výjazdov, stretávame sa v hore, v bežnom živote. To všetko vďaka tomu, že prezentujem to, čo mám rád v on-line svete.

Cez internet netvorím len obsah. Tvorím skutočný svet okolo seba. To som si vôbec neuvedomil, keď som začínal, pokračoval, reštartoval. Dnes stále ani len netuším, kam to celé môže priniesť nielen mňa, ale aj ľudí okolo mňa.

Možno je práve komunita, teda ľudia, vzácnejšia ako 400.000 videní mesačne. Lenže paradox je, že práve tam, v tom on-line priestore, to začalo. Tým, že som napísal prvý článok, pridal fotogalériu a ukázal svoje prvé roztrasené videá.

Čo bude ďalej? Mám plány, tajné sny, kam by som toto celé chcel naviesť. Len zatiaľ nemám odvahu si vôbec priznať, že je to možné. Na teraz však pokračujem výjazd po výjazde, článok po článku a video po videu. Pretože čím ďalej vnímam, že to má celé zmysel. Tie úsmevy, „waw, to je ono“, „do kelu ďalší kopec“, „môžem ísť s tebou si zajazdiť?“ prinášajú neskutočne veľa.

Odvaha

20. máj 2026 Cesta poznania - Všetko

Som niekde na Pukanci a videl som na ceste menšie stopy po chlpáčovi. Na týchto miestach som prvýkrát. Nádherný hustý les. Miestami dych berúce výhľady. Kúsok ďalej počujem praskanie konárov. Malý chlpáč ma podľa všetkého začul a uteká ďalej do lesa. Hovorím si, nič nezvyčajné, som v lese, ide sa ďalej. Lenže o pár chvíľ zarevala asi jeho mama. To som vedel, že je zle. Veľmi zle.

Máme tu jar, dlhšie dni a s ňou pre mňa aj výzvy, v ktorých prekonávam seba. Niektoré plánujem celú sezónu, ďalšie si len tak zmyslím a hneď, ako sa dá, idem.

Keď to tu takto píšem, znie to neskutočne jednoducho. Len ono to tak nie vždy aj je. Nie je to len o tom, že treba naplánovať trasu, pripraviť si jedlo, všimnúť si, kde sa dá doplniť voda, prípadne jedlo, pozrieť počasie. Premyslieť si, čo si zobrať so sebou, ako sa obliecť. Je to hlavne o kondícii, o mentálnej sile a odvahe.

Kondícia sa natrénuje, ak človek pravidelne jazdí. Čím viac kopcov, tým lepšie. K tomu je dôležité striedať rýchlejší, ale aj objemový tréning. Jazdy v technickom teréne sú plus. Hodí sa doplniť silový tréning, beh, regeneráciu a veľa jedla. Potom sa v tých nekonečných kopcoch šliape lepšie.

Psychická odolnosť je úplne o niečom inom. Tá sa tiež získava tréningom. Hlavne na miestach, kde človek nechodí pravidelne. Keď to bolí, alebo sú náročné podmienky či situácie. Niečo sa stane, zablúdi sa, pokazí sa, dôjde voda, jedlo, príde pád, zranenie, dôjde energia.

Tým, že veľkú časť výjazdov chodím bez navigácie, vyťahujem ju len vtedy, keď naozaj už nie som si istý, či prvou pravou alebo druhou pravou zvážnicou mám ísť. Nútim sa nielen dupať do pedálov, ale aj premýšľať, kadiaľ by mohla ísť trasa. Takéto premýšľanie dá poriadne človeku zabrať, hlavne keď je vo vysokých otáčkach.

Psychika má obrovský vplyv na výkon. Či sa ideme baviť o nadupaných rýchlych jazdách, alebo o objemovejších pomalších. V bežných dňoch, či v situáciách, keď myseľ vie uletieť a vytvoriť hollywoodske príbehy.

Myseľ by mala byť silná. Pretože je mnoho situácií, keď sa môžem dostať do paniky a vyrobiť zbytočnú situáciu. Tým, ak pustím myseľ na dovolenku, zbytočne sa domotám.

V neposlednom rade je tu odvaha. Za mňa je to taký malý tenký hlások, ktorý takmer nie je počuť. Odvaha je pridať na sociálne siete príspevok, ísť jazdiť do nepoznaných miest, prekonať svoj limit, osloviť človeka. Postaviť sa a povedať svetu dačo, ale aj ísť v noci do hory či ísť za niečím, čo ma napĺňa.

Byť odvážnym však neznamená, že mám byť za nebojácneho majstra sveta. Môžem byť odvážny, napriek tomu cítiť strach a pokúsiť sa. Keď neuspejem, možno sa nestane nič. No určite sa nestane nič, ak sa nepokúsim.

Každý z nás môže svojím príbehom inšpirovať niekoho ďalšieho a ani o tom nemusí vedieť. Hlavne môžem inšpirovať seba v dňoch, keď to viac nejde ako ide.

Kombinácia fyzického tréningu, mentálnej odolnosti a odvahy nie sú zaručený recept na úspech. Vedia pomáhať prechádzať nielen nekonečné stúpania, nočné jazdy v lese, ale aj obdobia, keď sú podmienky proti.

A čo ten medveď v Pukanci? Neviem. Pokračoval som ďalej. Aj keď mi nebolo všetko jedno.