Michal Boťanský

Možno sa niekam ponáhľa

9. september 2026 Cesta poznania - Všetko

Započúval som sa do rozhovoru, kde sa motorkár sťažoval na to, ako nedostal prednosť. Toto sú situácie, ktoré nie sú moc bezpečné. Nakoniec, aj ja jazdím po cestách na bicykli a z času na čas sa človek zamotá, či už svojou nepozornosťou, alebo nepozornosťou druhého. Čo ma však dostalo ešte viac, je to, ako niekto ďalší kričal na účastníkov rozhovoru, že motorkári sa sťažujú na vodičov, vodiči na cyklistov a cyklisti na všetkých. Koľkokrát sa počas jazdy na niekoho nahnevám?

Jazdím na cestách, keď idem do hory na horskom bicykli, ale taktiež keď robím cestné okruhy s favoritkou. Nie som dopravný inšpektor, aby som vnímal chyby ďalších účastníkov cestnej premávky. Jazdím preto, že chcem vidieť svet.

Viem, že každý z nás robí chyby. Niekto sa môže ponáhľať, lebo niečo. Ďalší urobí chybu, lebo je unavený. Tiež sa mi stáva, že sa nesprávne zaradím, fúkne vietor a neudržím bicykel v stope. V Maďarsku sa mi stalo, že som nevedel, ako sa odbočuje z hlavnej cesty na vedľajšiu, a vodič auta, ktoré bolo za mnou, ma pustil a ešte aj ukázal, kam mám ísť. Mohol ma pokojne vytrúbiť či pustiť ostrekovače.

Naštvalo ma, že som niekomu ďalšiemu zbytočne komplikoval situáciu. Viem, že som súčasťou premávky a mám dávať pozor a čo najlepšie sa venovať riadeniu bicykla. Áno, niekomu zavadziam, niekto nemá rád cyklistov už len z princípu, ďalší môže tvrdiť, že bicykle nemajú čo hľadať na ceste.

Na sociálnych sieťach sú vytvorené skupiny, kde zvyčajne vodiči zdieľajú videá, ako im cyklisti znepríjemňujú život. Nejdem moralizovať. Je nad slnko jasné, že na každej strane sa nájde sem-tam niekto, kto niečo pokrúti.

Nie som fanúšikom gest, videí, kde budem nadávať na jednu či druhú skupinu. Určite som za vzdelávanie nás všetkých účastníkov cestnej premávky. Je taktiež fajn si čas od času pripomenúť, aby sme boli viac obozretní a ohľaduplní.

Čo ma zaujíma, je, ako často sa ako cyklista sťažujem na ďalších počas jazdy. Lebo niekedy, keď mám slabšiu chvíľku, myšlienky vedia pekne ďaleko uletieť. Vlastne vďaka rozhovoru v úvode článku si všímam seba viac.

Snažím sa dať do hlavy myšlienky typu: „Možno sa niekam ponáhľa, možno nemá svoj deň.“ Taktiež sa snažím jazdiť čo najbližšie ku kraju vozovky či ukázať, keď vidím, že nejde oproti nič.

Je strašne ľahké hodnotiť druhého bez toho, aby som videl to, čo vidí ten druhý. Lenže toto už nie je len o cyklistike na cestách. Veď možno aj práve preto som začul rozhovor o tom, že sa každý na každého sťažujeme, aby som sa pozrel do zrkadla.

Podmienky

2. september 2026 Cesta poznania - Všetko

Bol víkend, veľmi pekný slnečný deň. Idem si zajazdiť niekam na Pukanec, Uhliská po okreskách. Je teplo, ale veterno. Trasu som navrhol tak, aby som čo najmenej šiel proti vetru. Lenže príroda je silnejšia ako moje plány. Prišli úseky, kde som proti vetru naozaj šiel.

Celé tu bude stáť veľa energie. Pôjdem ako slimák. Ako som to zas plánoval. Uff. Prechádzam Kozmáleckou priehradou a vtom počujem. Anoooo! To je parááda. Eštee.

Opäť som sa ponoril do môjho fňukania. Úplne som ignoroval tento zážitok. Pokračujem s vetrom ďalej. Na jednej strane vidím Štiavnické pohorie, Priesil, Tatiar. Na pravej som mal maďarské pohoria.

K tomu mi behali hlavou myšlienky na pokazený horský bicykel. Zvládnem opravu sám, či pôjdem radšej do servisu? Tým, že som šiel po dlhej dobe hore na Uhliská od Pukanca, som sa šetril, nakoľko je to stúpanie, ktoré dá na pár chvíľ zabrať.

Zmes myšlienok o tom, či dokážem niečo opraviť, vietor, stúpanie, o ktorom som vedel, že bude bolieť, bola veľmi dobrá kombinácia na to, aby som sa nesústredil na svet okolo seba. Ešte k tomu som mal tak akurát vody po Uhliská.

Stúpanie na Uhliská je naozaj paráda. Už od Malých Uhlísk to začína ísť do kopca. Kúsok za tabuľou obce prichádza upozornenie o 12 % stúpaní. No a to sa zdá nekonečné. Hlavne ak sa pozriem nad seba a vidím tam hore domy. Kúsok pri kostole sa síce na chvíľu vydychuje. Lenže prichádza ešte jedno stúpanie na sedlo Lachtriská.

Ako som šiel, tak niekto domáci po mne kričí s úsmevom, či ešte vládzem. Odpovedám, že už som skoro hore. Bolo to milé povzbudenie. Možno sa to nezdá, ale naozaj takéto prehodenie slov má veľkú váhu v úsekoch, ktoré bolia.

Čakal som, že na najvyššom bode levického okresu pre cestné bicykle bude chladno. No bolo to poriadne teplo nielen zo stúpania. Tie výhľady zo sedla majú svoje čaro. Pre mňa o čo si ešte väčšie, nakoľko párkrát do roka jazdím v týchto miestach na horskom.

Ako tak dopĺňam energiu, pozerám, čo je okolo mňa. Vtom som si uvedomil, že ešte stále fúka vietor. Lenže vedel som, že ma čaká niekoľkokilometrový úsek z kopca, potom stúpanie na Lehotu a aj na druhú. Potom už len zjazd do Moraviec. Takže podmienky už bolo jedno, čo bude, teda okrem búrky. Podľa predpovede na pláne moc nebola.

V stúpaní človek na chvíľu zabudne na všetko a nejaký čas potrvá, kým sa dostane späť k myšlienkam. No a práve tu v sedle, ako som sa napchával, vypočítaval, ako ďaleko mám najbližšiu vodu. Prišla späť spomienka na to Kozmalovské „To je paráda“.

Išlo podľa všetkého o chalana, ktorý si na windsurfe užíval pekný slnečný, no veterný deň na vode. Tešil sa z podmienok. Všimol som si ho, ako sa presúva od brehu k brehu. K jednej strane šiel pomalšie. No k druhej, po tej, po ktorej som šiel ja, priplával poriadne rýchlo a hlučne.

To, čo je pre jedného utrpenie, pre druhého môže byť zábava. To isté platí aj opačne. Niekomu fúka vietor, vyťahuje windsurf. Keď nefúka, niekto vyťahuje cestný bicykel.

Podľa všetkého asi podmienky nebudú nikdy ideálne pre každého z nás. Vždy tu bude niečo, čo nie každému bude aj vyhovovať. Tým nevravím, že máme mať doma windsurf, keď fúka, a keď nefúka, máme jazdiť na cestných bicykloch.

Veď vlastne aj kričím od radosti, keď mám ideálne podmienky. Čo robí vtedy windsurfista? Kto vie.

Tam kde som už bol

26. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Bolo to niekedy pred dvanástimi, možno pätnástimi rokmi. Mal som frajerku. Bola to veľmi pekná baba, ešte stále asi aj je. Mala so mnou kopec trpezlivosti a ja som bol ja. Vlastne vďaka nej sa práve odohral príbeh, ktorý má pre mňa akýsi význam.

Nie som turista, ani som ním nebol. Vlastne neznášam, keď musím ísť do prírody pešo. Len na toto som prišiel akosi postupne. Kočka mi ukázala miesta, kde trávila detstvo. Tie miesta boli pekné. Mali čaro. Pekné výhľady a aj som sa tam dobre cítil. Neboli to žiadne náročné túry, ale skôr krátke prechádzky.

Pamätám si, že som mal odtiaľ nejaké fotky výhľadov. Inak tie miesta so mnou nespravili nič. Všetko šlo rýchlo do zabudnutia. No a vlastne týmto celý príbeh začína.

Keď som vstúpil do cyklosveta, ono chvíľu trvalo, pokiaľ som začal mať akú-takú kondičku. Taktiež odvahu sa ísť pozrieť aj na odľahlejšie miesta. Tým, že som vymenil gravel za horský bicykel, sa mi otvorili mnohé ďalšie možnosti v horách.

Po čase si ma hory získali. Všimol som si, že je v nich akýsi kľud. Aj napriek tomu, že sú kruté, nepredvídateľné, vedia veľa zobrať, ublížiť. Majú však svoje čaro.

Raz ráno sa ocitávam na mieste, ktoré sa mi páči. Krásne výhľady, oblaky na oblohe. K tomu pocit, akoby mi to tu vravelo: „Vitaj späť, Michal, dlho sme sa nevideli.“ Zvláštny pocit, možno len klame.

Časom, ako som začal plánovať obľúbené okruhy, tak som sa rozpamätal. Prišli ku mne spomienky, že tak tieto miesta mi niekto predtým ukázal. Bolo to dávno a už si nepamätám na všetky detaily. Už ani nie je treba.

Na mojich cestách životom stretávam ľudí. Tí mi ukazujú veci, miesta, svet. Všímam si to, čo mi ukazujú. Zaujímajú ma ich pohľady, myšlienky. Len často sa stane akoby nič. Poviem si, že možno niekedy nabudúce budem chcieť vedieť viac, a zabúdam.

Mnohé takéto pekné chvíle odišli s tými ľuďmi. Niektoré sa ku mne vrátia a tie ďalšie odídu do zabudnutia.

Dnes robím to, že ukazujem svet ľuďom cez moje fotky, videá, články, ale aj spoločné jazdy na bicykli. Možno pre niekoho je to nové, niekomu len pripomeniem.

Zamýšľam sa, o koľko pekného som už prišiel. Čo mám nabudúce robiť, aby som si všimol lepšie. Áno, ten čas životom prejde tak či tak, ale je lepšie, keď vidím niečo pekné, kam sa rád budem vracať.

Výročia

19. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Pozerám staré fotky, mám ich niekoľko tisíc. Vidím v nich stromy, kopce, výhľady, sneh, chlad, blato, teplo, úsmevy, ľudí okolo mňa. Kopec spomienok, príbehov, na ktoré si už ani nedokážem spomenúť.

S fotkami som sa dostal k obdobiu, keď som končil behom, prišlo bežkovanie. Následne bežkovanie na kolieskových bežkách. Toto obdobie si pamätám hlavne preto, že som si dával dokopy kolená po mojich behoch.

Lekár mal pravdu, ak zmením šport, stravu a zbavím sa zápalov v tele, bude dosť možné, že budem ďalej fungovať. Nešlo to samozrejme ľahko. Nejaké obdobie trvalo, pokiaľ som pochopil súvislosti, dodržiaval jedálniček. Najťažšie boli tie behy, dať ich na bok.

Rád som behával hlavne na poliach či v štiavnických lesoch. Cítil som sa tam dobre. Mal som aj fajn formu. Tešilo ma, že sezónne ochorenia nejaké ustupovali. Telo vyzeralo čoraz lepšie. Príroda mi dávala také čudné uvoľnenia a postupne učila disciplíne. Nakoľko už vtedy som behával aj v počasí, ktoré na beh moc nebolo.

Cez zimu na bežkách to bolo fantastické. Tiež som začal v Štiavnických kopcoch, potom prišla Skalka. No a najčastejšie som bol na Čertovici. Veľký čučoriedkový okruh sa stal rýchlo môj obľúbený. Krásna príroda, zimný les, vyhliadka pod Beňuškou či nádherný zjazd do Jarabej.

Ako prichádzala jar, tak som vedel, že podľa všetkého sa do lesa tak skoro nevrátim. Kolieskové bežky som používal hlavne na asfaltkách a vôbec som netušil, že nejaké sú v lesoch v mojom okolí.

Až jedného dňa prišla hláška: Mišo, kúp si bicykel, veď všetci bežkári cez leto jazdia na bicykli. Nič som v tom neviedel. Hovorím si, zas ďalšia zbytočnosť. Mnoho ľudí mi radilo, že si mám zadoväžiť gravel. Vďaka nemu nemusím riešiť, či asfalt alebo terén.

Dnes sú presne štyri roky od mojej prvej jazdy. Bolo to 19. 8. 2022. Pamätám si, že ma tlačili tretry, bol to úplne iný pohyb ako na bežkách či behu a vôbec ma to nechytilo. Chcel som to všetko vrátiť.

Dal som tomu bicyklovaniu ešte jednu a potom ešte ďalšiu šancu. Od septembra do decembra sa mi v rámci mojich vtedajších možností podarilo nakrútiť dvetisíc kilometrov. Čo som považoval za úspech.

Gravel mi otvoril svet, o ktorom som ani len netušil, že tu je. Vedel som, že nad Moravcami je pohorie Pohronský Inovec a nad Nitrou Pyramída a kúsok ďalej Gýmeš. Ešte sme boli na Veľkom Tríbeži zo strednej školy. To si vôbec nepamätám. Veľa stromov, všelijaké blbé hlášky a bolo to ďaleko. Na takéto veci sa zabúda.

Pre mňa je dnešný deň významným sviatkom. Nielen pre prejdené vzdialenosti, navštívené miesta, kopce a kto vie čo ešte. Skôr si na tých cestách všímam, že bicykel ma dáva dokopy s ďalšími ľuďmi.

Okrem toho, že som dal bicyklu niekoľko šancí, dôležitým krokom bolo blogovanie a používanie online cykloskupín. Vďaka nim som sa dozvedel o miestach, ktoré ma zaujali, prišli technické informácie, aplikácie. V neposlednom rade prišli aj ľudia. Všetko to trvalo a trvá nejaký čas.

Pamätám si moju prvú dvestovku, to som niekde na Štiavnicku natočil a na ceste domov si hovorím, že ak ešte pôjdem o dedinu ďalej, bude dvesto kilometrov. Silné emócie boli aj pri prvej prejdenej tristovke, či prvých 4.000 výškových metroch s horským bicyklom.

No čo ma dostalo najviac, bolo a ešte stále je, keď niekde na spoločných výjazdoch upcháme les alebo dedinu. Alebo ma niekto spozná na miestach, kde si myslím, že nepoznám nikoho.

Keď som behával, tak to bolo skôr o mne. Dva, trikrát som behal s kamošom, inak úplne sám. Bežkovanie bolo prakticky to isté. Bicykel ma dostal späť do hôr, medzi ľudí, na ďaleké cesty.

Pamätám si, ako som fučal hore Kompanovou od Zlatna a hovoril si, že ten kopec nikdy nevyjdem. Taktiež, ako ma skoro porazilo, keď mi v Štiavnici došiel cukor. Ja som si nezobral so sebou takmer žiadne jedlo ani drobné.

Dnes je to trochu inak. Zatiaľ sa mi podarilo podľa mojich štatistík prejsť vzdialenosť 55 675 km, 737 667 metrov prevýšenia. Čo je pre predstavivosť ako vyjsť 83 krát na najvyššiu horu sveta. Kalórie nepočítam, ale je to neskutočné množstvo vyjedených chladničiek.

Bicykel som zodral úplne, chce kompletný servis, vymeniť mnohé časti, ktoré sú opotrebované užívaním. Možno že už aj ja potrebujem nejaký.

Štyri roky nie sú nejaká veľká doba. No asi sa dá za ten čas stihnúť kadečo. Mne sa podarilo vstúpiť do cyklosveta a uvidieť v ňom okamihy, ktoré stoja za to objavovať ďalej.

Boli to krásne roky, no neboli zadarmo. Prepotené dresy, zodraté komponenty, kopec pádov, blúdení, defekty. Taktiež radosti.

Ďakujem všetkým, čo podporujete, navigujete. Je to cítiť. No a ďakujem sebe, že som tomu celému dal šancu a išiel aj na jazdy, keď neboli ideálne podmienky. Veď vlastne vďaka tomu celému je práve to, čo je teraz.

Bicykel, ohyb a partia

12. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Bol som u lekára a ten mi tvrdil, že nastal čas prestať sa venovať môjmu obľúbenému športu. Kolená boli proti. Hlava taktiež. Takže bežecké tenisky šli na klinec. Lenže stalo sa niečo, čo som neplánoval. Pri bežnom rozhovore s chalanmi na pumpe padla otázka, čo teda ďalej. Ani som nestihol odpovedať a už mali riešenie: „Kúp si bicykel.“

S celým odvetvím prišlo mnoho informácií, o ktorých som nemal ani len tušenie. Opraviť pre mňa defekt bolo náročné. Ošetriť reťaz? To sa má? Doladiť prehadzovačku. Nemožné. Lenže prišli ďalšie: kam budem jazdiť, čo mám jesť počas jázd, kde si nabrať vodu. To budem jazdiť stále sám?

Nejakou náhodou som objavil jednu online cykloskupinu a skúsil som pridať fotky z jazdy. Lenže pár dní predtým, ako som sa odvážil, istý pán napísal, že máme dávať k fotkám popis, mapu trasy a pár slov k príspevku. Nech aj ďalších inšpirujeme, nielen dostávať „páči sa mi to“.

Dlho sa nič nedialo. Naozaj dlho. Skúsil som ešte jednu skupinu, potom neskôr ďalšiu. Nič. Vlastne skupiny som využíval hlavne na výmenu informácií. Teda poznanie okolia, technické vychytávky. Naozaj pomohli.

Takto som spoznal zaujímavé miesta, ktoré som nikdy predtým nevidel. Taktiež som spoznal aj ľudí s podobnou záľubou, ako mám ja. Od tej chvíle, čo som začal jazdiť, sa snažím inšpirovať ľudí okolo mňa svetom, ktorý tam vonku zo sedla bicykla objavujem.

Hlavný dôvod je posunúť, pripomenúť, čo všetko okolo nás je. Keď niekto začína, pozrie si moje príspevky a trasy a vie, kadiaľ môže ísť.

Nerobím nič výnimočné. Ľudia z celého cyklosveta robia to isté, len niekto krajšie napíše text, jazdí lepšie trasy či fotí parádnejšie fotky. Púta viac pozornosti, oslovuje väčší počet ľudí.

To je na tom celom pekné, že práve vďaka internetu ľudia ako ja, čo sú trebárs v cyklosvete krátke 4 roky, dokážeme inšpirovať aj ďalších. Nielen fotkami, trasami, ale aj organizovaním spoločných výjazdov.

Dať dohromady partiu ľudí vôbec nie je sranda. Hlavne ak sme každý na rozdielnej výkonnostnej úrovni. Sme zo širšieho okolia. Lenže ako sa učím tvoriť kvalitnejšie príspevky, dávať dohromady lepšie trasy, tak sa učím aj dávať dohromady ľudí.

Sú obdobia, keď mi správy blikajú každý deň, a potom sú obdobia, keď sa neozve nik. Od prvého momentu sa snažím robiť jazdy pre mierne pokročilejších jazdcov. K tomu sa snažím, aby sa v partii niečo dialo, nebolo to len o fotkách, videách, ale hlavne o zážitkoch a zábave.

Tým, že počas môjho jazdenia spoznávam ľudí, tak si všímam, že by skvelo zapadli do partie. Niekto prišiel raz, dvakrát a ďalej nič. Dlho ma mrzelo, že takto ľudia, ktorých mám rád, prestali alebo neprišli.

Veľmi ma potešilo, že sme upchali Zlatno, Machulince, Veľčice či Jelenec. Sú to krásne spomienky. Nakoľko jazdiť v takejto partii v lese má dačo do seba a to sa nestáva každý deň. Takže vždy, keď sa niečo nepodarí, skúsim si spomenúť na začiatok, ako to celé začalo.

Bolo okolo mňa už veľmi veľa ľudí. Jazdili sme spolu, chceli sme spolupracovať, chceli sa prísť pozrieť, podporiť. Nehnevám sa na nikoho, kto sa už viac nevrátil. Ono naozaj každá partia, ak chce fungovať, prežiť, musí byť zložená z členov, ktorí chcú. Nie z niekoho, kto povie, že sa ozve, a už sa viac neozve. Ten niekto, čo to dáva dohromady, je síce dôležitý, len by nemal byť sám.

To isté sa deje aj v živote. Cyklosvet je úplne prepojený s tým každodenným. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá.

Som úprimne rád, že práve vďaka bicyklu som objavil svet, ktorý tu bol aj predo mnou, len som o ňom nevedel. Za mňa je cyklistika alebo šport životný štýl. Pohyb mi nielenže pomáha zlepšovať kondíciu, vyjesť chladničku, ale ma dostáva do situácií, v ktorých spoznám seba, svet a ďalších podobných zanietencov, trebárs ako som ja.

Aby som nezabudol, na fotke je ohyb Dunaja. Toto bol náš prvý medzinárodný výjazd, ktorý poriadne preskúšal celú partiu. Šli sme zo Štúrova na Vyšehradské vrchy, bolo teplo, dovolenky. Som rád za tento výjazd, ukázal veľa. O pár dní ideme na ďalší, máme sa čo ešte učiť, ak chceme jazdiť ďalej, ako je Pohronský Inovec, Štiavnica či náš domovský Tribeč.

V cyklosvete som štyri roky. To je úplne máličko. Som zelenáč a stále netuším, ako všetko funguje. Všímam si, učím sa za pochodu. Veď možno aj práve preto píšem tento článok, aby som sa pozrel späť, kde som bol, trebárs o štyri roky.

Nekonečné rovinky

5. august 2026 Cesta poznania - Všetko

Je sobota, príjemný letný deň. Idem prvýkrát pozrieť výhľad nad Ostrihom. Vraj je odtiaľ pekný pohľad na mesto a Dunaj. Nefúka vietor, tak sa dobre krúti. Zastavujem na pumpe, pozerám do mapy. Hovorím si, že by som sa mohol vrátiť späť cez Komárno.

Z Ostrihomu po maďarskej strane Dunaja som ešte nešiel. Mapa mi ukazuje, že cesta späť bude 145 km dlhá a takmer žiadne prevýšenie. Beriem si so sebou okrem nápoja ešte aj jednu Horalku pre istotu.

Výhľad nad Ostrihom je krásny. Vedie sem asi trojkilometrová asfaltka so stúpaním. Nebláznil som sa. Vedel som, že ma čakajú späť nekonečné rovinky a v nich nie som doma. K tomu nemám na to ani stroj, plášte a už vôbec prevody. K tomu ma určite niekde na pol ceste porazí, alebo zaspím od nadšenia.

Chvíľu som pobehoval na Vaskape a hľadal, kde by mohol byť výhľad. Moje mapy nie a nie naštartovať. Tak som len skúšal pozrieť vychodené chodníky. Výhľad je od cesty kúsok. Určite stojí za to sa sem prísť pozrieť. Naozaj vidieť Dunaj, baziliku a aj hory. Chvíľu som pobudol. Dačo pofotil a šlo sa ďalej.

Ostrihom – Komárno je prakticky rovná cesta, ktorá vedie často vedľa Dunaja. Vôbec som nepozeral navigáciu, nebolo treba. Veľká zelená tabuľa hovorí štyridsať kilometrov. Následne cyklo značka o niečo viac. Časť trasy bola medzi autami v premávke. Väčšia časť na cyklochodníkoch. Cesty aj chodníky sú ako u nás. Niektoré výborné, iné mali to najlepšie za sebou.

Čo ma oslovilo najviac, bola značka zákaz cyklistov, ako náhle bol vedľa cesty cyklochodník. Vlastne dvakrát som aj zazmätkoval, cyklochodník sa z ničoho nič predo mnou stratil. Bolo treba hlavu hore a odbočiť na opačnú stranu.

Mám rešpekt z nových miest. Hlava funguje inak ako keď sa vozím na miestach, ktoré poznám. Pre mňa je bicykel skvelý nástroj na pozorovanie sveta, ale aj seba. Vždy príde nejaká nečakaná skúška. Či je to nesprávne odbočenie, málo vody, nesprávne načasovanie jedla, podmienky, ale aj sem-tam niečo technické.

Takto sám v Maďarsku na bicykli som ešte nebol. Bral som to tak, veď jedlo mám, vodu niekde po ceste nájdem. K tomu nefúkal silný protivietor. Lenže ako som už písal, rovinky a ja sa moc nekamarátime. Vedel som, že ma chytí kríza a niekde ma porazí.

Dvanásť kilometrov pred Komárnom to na mňa prišlo. Pár minút si dávam prestávku. Dávam si gél, Horalku a parádnu vychladenú vodu z termosky. Únava bola v hlave. Aj keď ma tešil pohľad na maďarský vidiek. No takéto jazdy nie sú fakt pre mňa.

Takáto jazda mi ukazuje, že život nie je len hore-dole v kopcoch. Niekedy je to dlhá nezáživná jazda po nekonečných rovinkách. Ktoré nie a nie skončiť.

Tým, že pridávam obsahy do online sveta. Čakám, že práve s týmto príspevkom prevalcujem svet. Keď však nie s týmto, tak potom s ďalším. Lenže pravda je taká, že aj tu je dlhá nezáživná rovinka, na ktorej sa takmer nič nedeje. Z času na čas príde nejaký závan, ale po chvíli skončí.

Myslím, že tie rovinky bolia práve preto, že okolie sa mení veľmi pomaly. Všetko sa zdá akoby stále na jednom mieste. Presne tak, ako keď sa buduje online svet, tiež mám pocit, že sa dlho nič nemení a stojí všetko na jednom mieste.

V kopcoch prebieha život inak. V stúpaniach sa pýtam, prečo to robím, frflem. Hlavne v tých nekonečných. No následne prichádza odmena. Výhľad na diaľky a taktiež zjazd.

Nie je všetko o tom, že čím viac ľudí, videní, páči sa mi, je aj lepšie. Mám skôr pocit, že to je o každodennej pravidelnosti. Tak ako moja kondička na bicykli a prvé páči sa mi to prichádzali postupne. Až neskôr som si dovolil zajazdiť náročnejšiu trasu, dlhšie video, či emotívny článok.

V kopcoch platí, každé stúpanie raz skončí. No nie vždy sa ukáže aj výhľad. Na rovinkách mám byť viac trpezlivý, dobre rozložiť silu. Lebo nie vždy vidím, kam ma cesta privedie. A hlavne môže prekvapiť vietor.

Sem-tam sa dostanem do bodu, kde sa pýtam, či má zmysel ďalej pokračovať. No nie preto, že nevládzem, ale nie vždy vidím výsledok. Hlavne keď ide o situácie, kde život poriadne preskúša pevnú vôľu. Sú to dni, keď sa nedeje nič a mohlo by sa.

Bicyklovanie na rovinkách ma skúša z trpezlivosti a správneho rozloženia síl. To isté platí pri budovaní online sveta pre mňa. Je dôležité nielen pre trénovanie kondície, ale aj psychickej odolnosti a správne rozloženie síl.

Jazda dopadla fajn. Po ceste niekde za Komárnom som si dal kofolu a kúsok ďalej zmrzku. Padla vhod. Celý okruh mal nakoniec okolo 220 kilometrov. Som rád, že som bol, videl som nové miesta. A aj seba v rovinkách.

Frflanie

29. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Práve prechádzam lesnou zvážnicou na horskom bicykli. Idem do kopca a tak, ako zvyčajne, na niečo nadávam. To sa v kopcoch robí a máme to dovolené. Míňam druhý kríž po ceste. Zamýšľam sa, ako v minulosti žili ľudia. Čo im dávalo nádeje, silu na cestách. Odpoveď som nenašiel. Prichádzam domov.

Je asi stred týždňa. Hrabem sa vo fotkách, ktoré som vyhotovil počas mojich víkendových jázd. Teší ma, že ich mám, lebo sa vďaka nim vrátim k miestam i pocitom, ktoré som zažil a videl na bicykli.

V lete cez víkendy jazdím, keď je dobré počasie, okolo 300 kilometrov v kombinácii cesty aj hory. Mám tak nastavený plán a vyhovuje mi. Nejdem však ohurovať vzdialenosťami. Určite sa dá aj viac. Chcem tým len povedať, že za ten čas vidím neskutočne veľa sveta. Taktiež aj seba.

Vnímam mnoho informácií. K tomu si vždy všímam niečo odlišné. Sú momenty, a tých je veľa, keď mám úsmev na tvári. Potom sú chvíle, keď neviem, kde som, vtedy zažívam adrenalín alebo stres. Ku koncu prichádzajú bolesti, nadávky a frfľania. Keď fúka vietor, prší, je chlad, tak nadávam o čo si skôr.

Tak sa zamýšľam, aké informácie dávam zo seba von. Nielen však pri športe, hlavne v bežnom dni.

Pohyb patrí do života. Nie každý sa však môže hýbať. Je teda nad slnko jasné, že sú dni, keď sa práve vďaka športu prekonávam. Skúšam, či prekonám dlhšiu vzdialenosť, či vyšliapem väčší kopec alebo rýchlejšie prejdem úsek. Porovnávam sa pri tom len so sebou.

No a keď sa človek prekonáva, cíti zvyčajne bolesť. Tie sú príjemné, ale až po ich skončení. Vďaka nej sa však posúvam. Lenže čím viac bolesti zažívam, tým viac frflem.

Pýtam sa, či je to len počas tréningov alebo aj v bežnom živote. Začal som sa vnímať o čosi viac. Čo a ako rozprávam. Čo vidím. Vnímam.

Po pozorovaní mimo tréningov prišla rýchla obhajoba:

Veď som si buchol som si lakeť, koleno. Dostal som priamy zásah. Niekto mi neodpísal na správu. Chalani povedali, že prídu a neprišli. V servise mi sľúbili opravu bicykla za dva dni, trvalo im to päť. Nedostal som prednosť. Vytlačilo ma auto, dostal som vodu z ostrekovačov. Turisti šli po celej ceste a ešte mi nadávali, čo tu robím. A zas som nemal šťastie.

Všetko to znelo, že fňukám právom. Mal som pravdu sám pred sebou. Lenže mať pravdu nestačí. Pretože nie vždy viem, čo sa deje na druhej strane, a to platí aj opačne. Tieto neodpísané správy štvú. Odmietnutie zamrzí a zbytočné nedorozumenia taktiež.

Život sa žije a veci sa dejú. Nie každý deň je ružový. No nie každá bolesť stojí za povšimnutie. Ja tiež nie som dokonalý. Určite som toho pokašľal aj ja. Nejdem sa tu ospravedlňovať alebo obviňovať niekoho ďalšieho.

V poslednom období to mám dosť náročné. Tlaky sú čoraz väčšie. Radostí a teda odmien je o čosi menej. Lenže v skutočnosti je to trochu inak.

Mám tu jeden príklad. Povedal som si na začiatku roka, že chcem propagovať šport prostredníctvom online sveta. Vďaka sociálnym sieťam budem dosahovať mesačne 400 000 videní. Pri troche snahy to nie je nereálne dosiahnuť.

Prišlo leto a čísla začali prudko klesať. Zobral som kalkulačku a počítal som. Na konci tohto mesiaca by som mal mať dokopy okolo 2 800 000 videní. Lenže štatistiky ukazujú niečo iné.

Krátkodobý pokles o 50 %. To neznelo veľmi dobre. Keď sa nastavilo meradlo od začiatku roka, ukázalo 3 200 000. Zostal som ticho. Nemal som čo viac povedať.

To, že mi za posledný mesiac padli videnia dole, je pochopiteľné, veď je leto. Napriek tomu mám však o 400 000 videní viac, ako je plán. To vôbec nie je zlé, keď sa na to pozerám takto.

Lenže ja si asi vnímam svoj život podobne. Krátkodobé neúspechy zatieňujú dlhodobé úspechy. Áno, chcem mať lepší bicykel hneď, vlastný tímový dres, jazdiť Alpy, zlepšiť sa v kondícii. Mať lepšie fotky, videá, chatu v horách a ľudí okolo mňa, čo ma majú radi.

Mnoho vecí zatiaľ nemám, nie vždy pri mne niekto stojí, o koho sa viem oprieť v tejto chvíli. Opäť frflem. Len tentokrát len na seba. Mám viac, ako sa mi zdá. To si nevšímam. Pozerám sa na malé mraky, ktoré sú teraz okolo mňa.

Ako tak pozerám fotky z víkendu. Dostávam sa k ďalšiemu krížu. O ňom som nevedel. Je veľký a na mieste, kde mnoho ľudí nechodí. Kto vie, čo symbolizuje, koľko bolesti sa skrýva za ním.

Ako veľmi ľudia v minulosti trpeli? Čomu verili a čo im dávalo nádeje? Možno to bol pre nich kríž. Čomu verím ja a čo dáva nádej mne? Čo je môj pomyselný kríž?

No nie kríž bolesti, ale kríž nádeje. Práve bicykel mi ukazuje, že za bolesťou je niečo pekné. Vlastne veď to moje frfľanie vzniká, keď sa pozerám na bolesti a nevnímam nádeje, ktoré sú okolo mňa alebo tam hore na kopci.

Tribeč

22. júl 2026 Cesta poznania - Príbehy - šport - Všetko

Je leto. Krásne počasie. Mám za sebou parádne obdobie. Sú okolo mňa ľudia, s ktorými rád trávim čas. Zažili sme spolu úsmevy, drinu, prepotené dresy. Je tu kopa fotiek, videí, zážitkov. Pridávajú sa k nám postupne noví parťáci.

Nejakým spôsobom som pochopil, že ak niečo rád robím, poviem o tom svetu. Niekto ďalší sa skôr či neskôr pridá. Skúšal som to s behom, bežkami, no najlepšie pre mňa začal fungovať práve bicykel. Otvoril mi pre mňa úplne nový svet.

Nerobil som pre na nič nové. Ako som spoznával miesta, kde sa dá jazdiť, vyhotovil som fotky, videá a nahral do online sveta. Dostal som zopár „páči sa mi“. Jeden, dva komenty. Inak sa nedialo nič. Úplne nič.

Bolo to také obdobie ticha. Niekedy sa mi smialo aj okolie, že čo to stváram. Pokračoval som, lebo som tam niečo našiel. Priznám sa, že vôbec som nemal v úmysle prestať. Aj keď som dostal prvý defekt a ani som netušil, ako sa opravuje.

Ako som jazdil, tak vždy som niekde odbočil, zablúdil a začal spoznávať nové miesta. Tým som mal aj nový obsah do online sveta. Vlastne to bola taká pozvánka k tomu, aby som spoznal ďalších ľudí, s ktorými sme si začali vymieňať vedomosti o trasách.

To ma oslovilo a pokračoval som ďalej. Ani vo sne by ma nenapadlo, že niekto bude chcieť so mnou jazdiť, či pôjdem na preteky, prekonám trasy, o ktorých som ani nesníval.

Veľkú úlohu tu zohral práve Veľký Tribeč. Postupným spoznávaním pohoria ma prinieslo na miesta, kde som dnes. Začalo to úplne náhodne. Na mapách som si pozrel prvú cestu a šiel som.

O pár týždňov neskôr mi kamoš ukázal jeden z najkrajších úsekov pohoria. Na ďalšiu sezónu som chcel ukázať chalanovi druhú stranu Tribeca zas ja. Vrátiť, čo som dostal.

Máj 2023 vlastne spustil v mojom cykloživote najväčšiu zmenu. Ako sme šli, stretli sme partiu cyklistov, pozdravili sme sa a šli ďalej. To som vtedy ani len netušil, že chalanov ešte raz stretneme.

„Ty vieš, kto som?“ To boli slová Tomáša, keď sme sa stretli opäť v ten deň pod Medveďom na autobusovej zastávke. Tomáš zhodil asi 20 kg, tak som ho veľmi ťažko spoznal. No a bol to práve on, čo mi ukázal neskôr cestu k horskej cyklistike a stál pri zrode prvého výjazdu, ktorý sme dali dokopy ešte v tej sezóne.

Takisto stál pri druhom prvom výjazde v ďalšej sezóne, keď sme to celé reštartovali nanovo. No a od tohto momentu sa výjazdy jazdia každý mesiac. Veľká časť chalanov prišla z okolia Tribeča. Z online skupín o Tribeči, horskej cyklistike, do ktorých pravidelne prispievam aj teraz.

Ja pokračujem ďalej v blogovaní, v bicyklovaní, v odbočovaní do neznámych miest. Po ceste sa pripájajú ďalší chalani. Nikdy by som nepovedal, že cyklistika dokáže spájať ľudí. Bol som presvedčený, že nie je tímový šport. Len čím ďalej ju žijem, tým viac vnímam, že sme jeden veľký tím.

Mnoho parťákov chce jazdiť s niekým. Čo najbližšie od domu, nie každý má odvahu jazdiť v hore sám. Nepozná trasy, nevie, čo si môže dovoliť, kam má ísť. Mám Tribec hodinu cesty bicyklom, niekto 20 – 50 minút autom.

Práve takéto spoločné výjazdy majú za úlohu ukázať okolie, spoznať nových parťákov, dať zážitok. Pretože keď som bol sám, ani som len nevedel, kam mám ísť, s kým mám ísť a aké to je s niekým jazdiť.

Stálo to kopec úsilia, nervov, defektov, nadávok, tlačenia bicykla cez cesty, ktoré už neexistujú v teréne. Boli aj úsmevy či myšlienky, že možno sem raz niekto so mnou pôjde.

Toto je jeden z mojich príbehov, vďaka ktorému niečo budujem. Nachádzam tu stále nové poznatky, možnosti. Začínam veriť, že možno Tribeč nebude len tak obyčajný kopec.

Našiel som niečo, čo ma baví a robí mi radosť. Sem-tam aj poriadne vrásky. No tej radosti je o dosť viac. Nie sú to len prejdené kopce či vzdialenosť. Sú to hlavne úsmevy ľudí, ktorí prichádzajú, nachvíľu sa zastavia alebo jazdia s nami častejšie.

Za tým všetkým bolo pokazené koleno z behu a doktor, ktorý mi povedal, že je čas zmeniť šport, ak nechcem ísť na operáciu. Tí ďalší dôležití ľudia sa ukazujú po ceste.

No a práve týmto článkom si uvedomujem, že možno sa nič nestalo. A možno sa stalo niečo oveľa viac, ako som si ochotný práve teraz pripustiť.

Kto vie, čo by sa stalo, ak by som prestal pri prvom defekte, ktorý som nevedel opraviť. Či pri prvom zablúdení. Alebo po úplne prvom výjazde, keď na druhý sme prišli len ja a Tomáš.

Tribeč nie je len hora, ten Tribeč sme aj my. My, ľudia, ho prezentujeme, obdivujeme, trávime v ňom čas, spoznávame sa. Kto vie, čo si pripraví na mňa najbližšie…

Prvá polka sezóny

15. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Je plus mínus polovica sezóny, polovica roka. Počasie poriadne skúša. Len na krátko sa pozriem jedným okom, ako sa veci okolo majú. Aké sú čísla, čo sa podarilo, kde to celé je a kam by to mohlo ísť v ďalšom období roka.

Som bloger a ukazujem ľuďom cez sociálne siete moje pohľady. Takmer všetky sú zo sedla bicykla. Je pre mňa nástrojom, o ktorý opieram moju tvorbu.

Tým, že už nejaký čas prispievam do on-line sveta, ľudia ma oslovujú, že ma videli, a teda či som to ja. Takto spoznávam nových parťákov, kamošov. Je to príjemné.

V tomto období sa podarilo dosiahnuť hranicu 3 000 000 videní za tento rok. Som prekvapený, že takéto pre mňa neskutočné číslo tu je. Zajazdili sa krásne, ale aj náročné jazdy. Mali sme sedem spoločných výjazdov, jeden špeciálny nočný.

Taktiež bolo o čosi viac jázd v tandeme ako vlani. Mal som stretko s medveďom nad Pukancom, zúčastnil som sa na dvoch pretekoch na horských bicykloch.

Nie sú to len čísla. Sme to my, ľudia. Každý jeden človek sa počíta. Či tu bol na chvíľu alebo zostal dlhšie. Kopec veselých chvíľ, zážitkov. Prišli aj zablúdenia, blatové úseky. Netreba zabudnúť na pády, či dni, keď fúkal protivietor a nešlo to vôbec ďalej.

Nič neprišlo hneď. Chvíľu to trvalo, pokiaľ som dokázal zdolať náročnejší kopec, dať dokopy výjazd, nájsť odvahu a pravidelne prispievať v online svete. Nič z toho neprišlo z večera do rána.

Možno práve tomu niekoho ďalšieho inšpirujem, zajazdí si trasy, ktoré ukazujem. Pridá sa k nám do partie. Prečíta si článok, ktorý píšem. Kto vie.

Keď som začínal, nevedel som, kam mám ísť a môžem ísť. Kto budú moji parťáci, kde ich nájdem. Práve tieto myšlienky zo začiatku majú na mňa vplyv aj teraz. Naozaj netuším, kam ma to celé dostane. Mám zatiaľ akúsi čierno-bielu víziu, ktorá sa postupne zafarbúva farbami.

Netvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je najlepšia vec na svete. Tvrdím, že bicyklovanie a blogovanie je jeden z nástrojov na to, ako využiť svoj voľný čas, spoznať miesta, pocity, seba, ale aj ďalších ľudí. Veď schválne, aké jednoduché je sa rozprávať s niekým, keď máme spoločné témy. K tomu možno stači zverejniť fotku z niečoho, čo mám rád.

Čo ďalej

8. júl 2026 Cesta poznania - Všetko

Som niekde na hore, letím si zjazdom v dobrej rýchlosti. Užívam si taký ten pocit voľnosti, letného dňa. Kamienky odskakujú od kolies, cítim, ako bicykel dostáva od terénu nárazy. Je to krása. Brzdím, čakám celú partiu. Chalani sú hneď pri mne.

Práve sa nachádzam v období, keď sa podarilo zažiť kopu zážitkov. Dali mi novú energiu na ďalšie obdobie. Ukázali mi, čo vidím, čo si mám všímať ďalej. Vlastne beriem ich ako odmenu. Či ide o tímové jazdy, jazdy s parťákmi, maratón v Kalnici, ale aj domáce náročné preteky v Topoľčiankach.

Moje obdobia sa nejako delia na určité záchytné body. Podľa toho si ich plánujem. Jasné, že z času na čas príde niečo neočakávané. Veľkú dôležitosť majú hlavne tímové výjazdy s chalanmi. Je to pre mňa obrovská pocta, že sa našli a stále nachádzajú ďalší, čo sa chcú jazdiť v skupine. Z takýchto jázd potom cítiť veľa dobrých pocitov, úsmevov.

Sú tu ďalšie momenty, ktoré majú na mňa veľký vplyv. Po dlhšej dobe som bol na pretekoch v Kalnici. Štartoval som na dlhom maratónskom okruhu. Tentoraz som skončil niekde v polovici štartového poľa. Veľmi ma potešilo, že som dodržal plán a neodpadol som niekde v úvode ako rok predtým.

Ešte väčší vplyv na mňa mali domáce Topoľčianky. Nejako mi na druhom kilometri ostalo spätne od brucha a hneď z úvodu som mal, či vyhrám ja, alebo bolesť ukončí maratón niekde na trati.

Azda najnáročnejšie momenty boli, keď som v Jedľových Kostolanoch na občerstvovačke musel na 15 minút odstaviť. Nevedel som, či mám silu pokračovať ďalej alebo vzdať sa. V týchto momentoch sa udiali dve dôležité situácie, chalan z tímu na mňa motivačne zakričal, aby som šiel ďalej, a pani z občerstvovačky, aby som to vzdal a šiel po ceste do cieľa.

V živote, ale aj na bicykli zažívam rôzne situácie, keď si myslím, že to ďalej už nejde. Práve takéto momenty teraz vnímam ako dôležité.

Najťažšie bolo vysadnúť na bicykel a pustiť sa lúkou na stúpanie k Dvojkrížu. Takmer som sa v úvode lúky zosypal. Cítil som sa ako najslabší človek na svete. Vyleteli aj nejaké slzy. Neriešil som, kto je predo mnou, kto za mnou. Úsek po úseku som šiel ďalej.

V cieli ma čakali chalani z tímu. To bolo naozaj pekné. Dlho som nepozeral umiestnenie, až o pár dní som nabral odvahu. Bolo to niekde na predposledných priečkach.

Možno aj preto dávam toľko významu práve bicyklu. Okrem toho, že mi nerastie brucho, spoznávam krajinu, ďalších parťákov, výhľady. Vidím aj momenty, pre ktoré sa nedá ísť ďalej. Nielen tie vonkajšie, ale aj tie, ktoré sa dejú vo mne.

Priznám sa, ani neviem, čo si v tých chvíľach nahováram. No jedno je isté, pedálujem ďalej. Na konci dňa, keď som v cieli, tak sa na prvý pohľad nedeje nič. Ono sa však deje pri ďalšej podobnej príležitosti. Čím viac takýchto situácií zažívam, tým viac z nich čerpám v ostatnom živote.

Nie každý z nás prekonáva náročné vzdialenosti na bicykli či jazdí maratóny. Dokonca možno ani nejazdíme všetci na bicykli. Čo nás však spája, je, že napriek okolnostiam máme ísť ďalej nejakým spôsobom.

Viem, že mám ísť ďalej, aj keď neviem kam. Viem, že nie každý pôjde so mnou.
Takisto nepôjdem s každým. No musím však pokračovať ďalej.