Mám rád “hecovačky”, hlavne tie, ktoré nás ťahajú hore. Patria k životu tak, ako situácie, ktoré nás robia lepšími, silnejšími, ale aj ľudskejšími. Najčastejšie si ich uvedomíme, keď spomíname na spoločné zážitky.

Sedím na rannej káve a pristihnem sa, ako hovorím o tom, čo chcem dosiahnuť. Taktiež ako mám všetkého plné zuby a cítim, ako nastal čas ísť ďalej. Za posledné obdobie to bolo druhýkrát, čo zo mňa vyletela podobná myšlienka.

Chcem niečo vybudovať, teraz je nepodstatné, čo to je. Na konci monológu som si popod nos zafrflal, aj tak je to hlúposť, o čom tu vravím. K tomu toho druhého asi aj tak nezaujímajú moje reči.

„Nie je to hlúposť, práve naopak,” prišlo zaskočenie a k nemu myšlienky o tom, ako je snívanie, uvedomovanie, ale aj vykonávanie dôležité. Darmo máme sny, potenciál, bez vyhrnutých rukáv sa asi nepohneme.

Mám pocit, že je dobré sem-tam niečo povedať o svojich snoch pred druhými. Lebo možno práve ten druhý nás posunie o kúsok. Netreba hovoriť všetko, možno netreba hovoriť vôbec nič. Určite je dobré sa obklopiť ľuďmi, pri ktorých, sa cítime tak, že to naozaj spravíme. Ako by povedali tí od ktorých sa učím veď nejako bude, zarobíme, urobíme.