Vedci zistili, že mozog je nastavený tak aby nás ochránil pri väčších záťažiach. Takže ako náhle ide do tuhého, hlava zvyčajne prepne do režimu ochrana. My sa dostaneme do role nedám to, nerob to, neblúzni, na čo to je dobre. Mozog chce telo ako keby ochrániť pred záťažou, ktorá sa práve deje. Za seba môžem povedať, najčastejšie takéto stavy zazívam pri tréningoch, keď si dávam poriadne do tela. „Šetri sa, do cieľa ešte ďaleko.”
Mame dve bolesti. Prvá z toho, že ideme hore kopcom. Druhá, že sme tam nešli. Teda za predpokladu ak chceme vidieť parádny výhľad. Zvyčajne lanovka, vrtuľník majú voľno. Tieto bolesti nás poháňajú cestou života. Ruku na srdce, nie po každej príležitosti je pre nás možné vyštartovať. Takže stane a dosť často, že neuvidíme každý výhľad z pomysleného kopca.
Čím viac fyzicky trénujem, tým viac sa ku mne dostavajú vedomosti, ktoré sú dôležitejšie ako som si myslel v začiatkoch. Mnoho trénerov, či sa bavíme o živote, športe vraví o dôležitosti mysli. Môže nás brzdiť, alebo poháňať. Častokrát najlepšie výsledky dosahujem, keď sa cítim uvoľnený, v pohode, bez tlakov. Naopak, ak nie sto percent fit, premôžem sa, len rekordy nelámem, vtedy sa zúčastňujem. Samozrejme, ak sa správne vyburcujem tak viem podať nepredstaviteľné nasadenie. Vtedy nezáleží, či fúka vietor alebo svieti slnko. Lenže to nie je vždy.
Sú dni, keď sa cítime šťastne, nejako prežijem a ďalej to už nejde. Najideálnejšie rozloženie by malo mať z každého po tretine. Ak to je viac, niečo tu hrozí. Následky môžu byť v skutku desivé. Čím viac sme pod tlakom, v negatívnych náladách hrozí nám vyhorenie, choroby, úrazy a kto vie čo ešte. Veľa dobrých a šťastných pocitov taktiež škodí.
Keď som začínal s behom už vážnejšie, mal som obavy o počasie, hlavne o dážď. Nemohol som si zvyknúť byť špinavý a mokrý. Len taká maličkosť, skúsme si tipnúť, koľko dní v roku prší, je blato a koľko je tých ostatných. Do teraz bolo viacej tých čo blato nebolo. Taktiež sú dni, keď prší, ale neprší. Tu si dosadíme svoje vlastné životné pravdy, presvedčenia, skúsenosti. Je ich určite mnoho.
Mám rád pocit šťastia, premáham sa v obdobiach v ktorých sa mi nechce. Hľadám význam dní, keď sa mi už nedá. Nie vždy rozumiem, čo sa deje. V športe vieme zmerať tlak, tepy, výkon, čas. V živote taktiež vieme merať určité oblasti. Napr. koľko kalórii sme zjedli a či si ešte môžeme dať punčák ako dezert. Lenže, nevieme zmerať ako sa cítime, čo cítime. Nevieme, či to čo cítime je aj skutočnosť.
Vždy si predstavujem moje tréningy, to čo robím, rozhodovania s pocitom skočenia z vysokej veže do hlbokého bazéna. Ten pocit pádu je čudný, vynáranie na hladinu ešte čudnejšie. Čim dlhšie stojím hore, pozerám dole, tým sú pocity nepríjemnejšie. Pocit strachu naberá na obrátkach. Kto ma brzdí pred skokom? Som to ja? Pocit? Myseľ? Nahováram si vymyslené scenáre, ktoré sa nestanú? Uberám sa o čas? Je to bezpečné?
Vždy mám rešpekt, či vystupujem na pódiu, či idem na prvú schôdzku, nastupujem na nepoznané tréningové okruhy. Čím viac o nich premýšľam, vždy sa cítim len horšie. Je v poriadku mať rešpekt, strach a napriek tomu niečo s tým spraviť. Tak isto vzdať sa.
Naša myseľ je obrovský sluha, ešte väčší nepriateľ. Dokáže nám prekonať najväčšie prekážky, ale aj nečakane potopiť. Pohyb, disciplína, šport, vzdelávanie nám pomôžu myseľ trénovať. Vlastne až po čase zistíme, kam sme zašli. Čo sme si dovolili, alebo stratili. Myseľ má kľúčové miesto nech robíme čokoľvek. Budú dni keď sa porazíme, tých bude naozaj veľa. No prídu aj také, keď vyhráme. Bez tých tréningov to pôjde ťažko, vôbec nemyslím, len tie bežecké.