Type your search keyword, and press enter

Pred časom.

Pred časom.

Niekedy sa život zdá ako jeden veľký pretek. Mnohokrát sa pristihujeme, ako sa naháňame za niečím, niekedy sa naše naháňanie oplatí viac, inokedy ešte viac. Sila pozitívnych slov sa berie do úvahy čoraz častejšie, má čoraz väčší význam pre nás, ale aj naše okolie.

Je to už nejaký čas, čo sa venujem svojmu projektu michalbotansky.com. Čím ďalej ma prináša na cesty, o ktorým som na začiatku nič netušil. Keď som začal s písaním, bral som všetko okolo toho na ľahkú váhu. Moje tvorenie na blogu bolo skôr náhodné, ako pracovné. Keď som začal s dokumentovaním, tam už  to nebolo také vtipné. Dal som si záväzok, každý deň jedna fotka, pár slov, nech sa deje čokoľvek. Zmyslom bolo prejsť určitým obdobím, vytvoriť si návyky, naučiť sa byť kreatívny, pozerať sa na svet, seba, moju prácu nie spotrebiteľsky, ale tak, že ja som ten, ktorý tvorí. Teraz som pridal  k tomu všetkému ešte video tvorbu. Mám v zálohe ďalšie nápady, ale o nich nabudúce.

Mnoho ľudí počas mojej cesty odo mňa odišlo, prestali sme sa stretávať, písať, jednoducho sme prerušili kontakt. Bol som v ich očiach asi čudný. Možno mali aj pravdu, lenže toto je akási cena, ktorá sa musí platiť na začiatkoch. Našťastie som tento tlak ustál a pokračoval som v ďalších cestách. Vymenil som naháňanie, plný diár, vetičku nemám čas, za mám čas na všetko, čo súvisí s mojimi krokmi, cieľmi. Chcem, aby ma ľudia poznali ako chlapíka, ktorý maká, vybaví, snaží sa, vie a keď nevie, tak zistí. K tomu, že nabral odvahu a vykročil za tým, čo ho baví.

Pred časom som začal s ranným behom, moja motivácia bola fotka so slnkom. Takáto fotka vyzerá fajn na sociálnych sieťach pre svetlo a ešte som aj macher, že som tak skoro ráno z postele von. Z každého behu nahrávam krátke video, ktoré následne používam do tzv. Insta príbehov. Povedal som si, že nebudem trénovať len telo, ale aj nové zručnosti. Takto fungujem taktiež nejaký ten piatok. Mám super príbeh, celkom zaujímavú sledovanosť, cítim sa dobre a ešte sa učím, ako na video tvorbu. Pred pár dňami sa ku mne dostala myšlienka, kde známy psychológ rozprával o potrebnosti trénovať svoju kreativitu. Mali by sme začať úplne jednoducho, no dôležitý krok je skúšať tvoriť každý deň.

Takže, ak chcem mať super kondičku, tak začnem behať každý deň krátke trasy. Každý deň pridávam zopár krokov navyše. Na konci mesiaca mám zabehnutý extra kilometer a na konci roka dvanásť kilometrov. Za desať rokov budem vedieť zabehnúť zaujímavé vzdialenosti. Tento prístup používam vo všetkých oblastiach. Chce to poriadny balík zodpovednosti, vytrvalosti, ale aj trpezlivosti.

Dnešným článkom chcem povzbudiť každého, kto sa vydal alebo ešte len vydáva na novú cestu. Podľa všetkého to zoberie nejaký čas, bude to chcieť obrovské sebazaprenie, zaplatiť cenu dopredu a hlavne vydržať. Vlastne, často vyhrávajú tí, ktorí neboli na začiatku najlepší, ale vydržali.

Písanie

Písanie

Nejaký ten čas  píšem články. Baví ma písanie, na druhej strane je to pre mňa takmer vždy výzva. Nájsť si čas, sadnúť si za počítač alebo telefón. Dať dokopy myšlienky, popri tých pracovných úlohách, často nekončiacich dňoch, je naozaj často bláznivé. Viem nájsť sám pred sebou milión výhovoriek, pre ktoré by som nemusel, mohol dať nabok, spraviť výnimku. Jednoducho, vykašlať sa na dnešný článok. Veď ho môžem napísať aj zajtra.

Dnes si začínam uvedomovať, čo všetko pravidelné prispievanie na môj blog so sebou prináša. Na začiatku to bolo milé, vtipné, úsmevné, s hrubou gramatickou chybičkou a chýbajúcou čiarkou. Ani som len netušil, ako rozhodnutie prispievať na blog každú stredu zmení môj život. Zodpovednosť, disciplína, kreativita, myšlienky, odvaha, dôvod, dlhodobosť, usilovná práca, počúvanie, pozorovanie, vzdelávanie, vyhľadávanie, prekonávať to nielen v článkoch, ale aj tam vonku. Našiel som sám v sebe nástroj, ktorý mi dáva lekcie, istým spôsobom ma nabáda k učeniu sa takmer v priamom prenose.

Nikto ma do písania nenútil, možno ma sem-tam nepriamo naviedli ľudia, ktorých som nejako stretol v knihách, vo videách či šťastnou náhodou na benzínovej pumpe. Veľmi dlho som blog odsúval na vedľajšiu koľaj, no v hlave sa neustále zvádzal konflikt medzi mojím vizionárskym ja a tým druhým lenivým ja. Hádky trvali približne dva či tri roky, až prišiel dôvod, pre ktorý sa písanie stalo mojou súčasťou.

Dodržať svoje slovo pred sebou samým je viac ako náročné. Vyhovoriť sa, vytvoriť zo seba obeť alebo úplne odignorovať, to môžem spraviť hocikedy. Prejsť krok navyše, urobiť viac ako včera, to jedného dňa nemusí byť možné. Vlastne sa len učím, ako vyrozprávať môj príbeh svetu autenticky. Viem, že rozprávanie príbehov bude čoraz náročnejšie, ale o to dôležitejšie. Písaním dolaďujem myšlienky, štýl, slovosled, výber slov, budujem komunitu okolo môjho mena v oboch svetoch (on-line, off-line). Podstupujem riziko, že ma svet nepochopí, nepodporí a môj blog ostane v nepovšimnutí.  Na druhej strane to isté riziko ma poháňa ďalej, aby som to skúsil aj nabudúce, no o niečo lepšie.

Môžem sa stať svojím vlastným hrdinom, aj preto písanie beriem ako investíciu, ktorá sa môže kedykoľvek niekoľko násobne vrátiť. Verím, že aj vďaka blogu sa predo mnou objavuje ďalšia možnosť prerazenia vo svete. Tentokrát z pohodlia obývačky, čakárni, kancelárie či odniekiaľ z prírody. Dnešný svet ponúka nástroje, vďaka ktorým je písanie čoraz ľahšie. Tie nástroje sú čoraz dostupnejšie. Takže, jedno je isté, ak sa nepokúsim vytvoriť ďalší článok, nestane sa nič.

Vlastne, píšem o tom pocite, ktorý mám, keď zverejním nový príspevok. Sú dva. Prvý je neskutočný vnútorný pokoj, že napriek okolnostiam je to vonku. Druhý je neskutočná panika, čo ďalej. Lenže, zistil som, že tá istá panika ma posúva dopredu, aj keď na chvíľu zabrzdí či donúti zmeniť smer. Teda, pokiaľ jej nenaletím a nespravím zo seba obeť.

Písanie nie je ťažké a je pre každého. Vyrozprávať svoj príbeh čo najautentickejšie je možné sa naučiť tréningom kombinovaným so vzdelávaním. Vytvoriť komunitu, značku, nájsť svoj štýl, doladiť slovosled, vycibriť myšlienky zoberie čas. Byť lepší ako včera bude chcieť prekonanie seba a zvoliť možnosť “zverejniť” bude chcieť poriadny kus odvahy. Jedno je isté, ak sa nič nevytvorí, nemôže nič vzniknúť. Ak to teda nebudem písať ja, bude to robiť niekto iný, a to neplatí len v písaní.

Ja a moja šou

Ja a moja šou

Nasledujúci článok je posledným článkom v roku 2018. Na začiatku môjho písania som zverejnil svoj úplné prvý príspevok na mojom blogu 10.4.2015. Prvý rok písania som zakončil štyrmi príspevkami. Ten prvý bol prvý, posledný bol celkom fajn. Ďalší rok bol takisto skromný na písanie. Pravidelné prispievanie začalo rokom 2017 a pokračuje dodnes. Písanie ma prinieslo na nové miesta, k ďalším ľuďom, učí ma viac si všímať a núti ma byť kreatívnejší. Hlavne usporiadať si vlastné myšlienky a prekonať sa.

Písanie je pre mňa skvelá príležitosť, ako prezentovať seba, myšlienky, postoje, budovať značku vo svete on-line. Sem-tam niekto napíše a vytiahne ma na dobrý koláč. Inokedy ma na ulici zvozí, ako som to zas prehnal v tom poslednom článku. Niekedy sa pracovné rozhovory strhnú za prácu a bavíme sa o niečom, z čoho neskôr vznikne ďalší článok. Samozrejme, ten pocit, keď kliknem na možnosť publikovať, napriek všetkým pracovným povinnostiam, je neskutočný. Ešte maličkosť, zatiaľ sa nestáva často, ale predsa: „Michal, ďakujem, toto som potreboval/a.” Vtedy si poviem, oplatilo sa.

Myšlienka, ktorá ma poháňa nielen v písaní: mobilný telefón, internetové pripojenie a môžeme za pár sekúnd ukázať svetu, čo robíme. Už dlhší čas hľadám odvahu natáčať vlastnú internetovú šou. V roku 2017 boli prvé pokusy, pracovného typu. Mali okolo 50 000 zhliadnutí. Samozrejme, že najhoršie video malo najviac videní. Skvelé skúsenosti, vyskúšali sme, aké to je natáčať, napísať scenár, zabudnúť natočiť scénku, improvizovať, pokaziť, prekonať sa, samozrejme, aj strápniť sa. V tomto svete neexistujú výhovorky typu, veď nech to iný urobí namiesto mňa. Stlačiť červený gombík a ideš, teda idem.

Moja najväčšia dilema bol jazyk, ktorým budem hovoriť vo videách. Verte, toto bol jediný problém, ktorý som riešil sám so sebou. Tým, že svet je čoraz viac globalizovaný mi vôbec nedávalo význam natáčať po slovensky. Chvíľu som chcel natáčať videá s anglickými titulkami. Takáto možnosť sa mi vôbec nepáčila. Keď už prišli do môjho života GoPro a nový telefón, musel som konať, veď videom som mal väčší dosah ako blogom. Ešte k tomu môžem byť kým chcem.

Dámy a páni, mám vlastnú internetovú šou, volá sa MyThing,  zverejňujem ju na IGTV a YouTube, možno neskôr aj na Facebooku, lenže tie algoritmy mi tam zatiaľ nehrajú do karát. Začínam, takže tí, čo viete po anglicky, nesmejte sa mi, naučím sa. Tí, čo viete natáčať, nesmejte sa, naučím sa. Kúpil som si aplikáciu na strihanie videí, telefón s GoPro sú jedna ruka. Vlastne, telefón, aplikácia, on-line pripojenie a GoPro je doplnok. Moje prvé pokusy boli, hm, vtipné, aj tie ďalšie sú.

Písanie ma podnecuje hrať sa so slovíčkami tak, aby moje texty dávali význam, učí ma, aby články mali formu, zmysel, príbeh, k tomu zaujímavú foto. Teším sa, až z môjho pravidelného písania vznikne prvá, potom druhá a možno aj tretia kniha. S videami to bude iná káva. Viem, že okrem technických záležitostí budem musieť dávať pozor na milión maličkostí, o ktorých teraz ešte ani len netuším. Dôvod, pre ktorý vytváram články, videá? Robia mi radosť a pravda je, že aspoň vidím, kam som sa posunul. Dobre, dobre a núti ma, aby som nespal dlho, neprešvihol východ slnka a niečo urobil so sebou.

Takže, všetci ste vítaní na mojom IGTV alebo Youtube kanále. Verím, že sa nám podarí vytvoriť ďalší zaujímavý príbeh. Ak budete mať super nápad do mojej šou, tak dajte vedieť. Keď sa Vám náhodou moje videá nebudú páčiť, zrušte odber, nepozerajte ich, len prosím nešírme zlobu. Nechajme sa isť vlastnou cestou, veď tá býva zvyčajne najlepší učiteľ.

Vianočný článok

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame. Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti pracovať na našej duchovnej stránke. Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany. Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto. Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia. Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky. Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad. Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej? Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme. Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií. Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou.

Premýšľal som nad vianočným článkom, inšpiráciou, ďakovaním a podporou. Vlastne, mal vzniknúť priemerný a nudný článok so želaním príjemných sviatkov a pohľadom na rok 2018. Tento rok som sa pri tejto predstave vôbec necítil dobre. Ak čítate moje články už dlhšie, viete, že vyzývam v nich seba, možno trochu aj druhých k lepším životom. Pri podmienke, že by sme sa pri tom mali cítiť dobre, nie komfortne, bezbolestne, ale dobre, napríklad z toho, ako sa prekonávame.

Tam vonku, ale aj tu v on-line svete sa dejú krásne udalosti. Vidíme, ako sa ľudia menia na hviezdy, ktoré neskôr naše životy ovplyvňujú, uľahčujú nám naše dennodenné aktivity, zabávajú nás. K tomu dostávame obrovské možnosti výberu takmer vo všetkom. Príležitosti sa na nás akoby sypali jedna za druhou. Môžeme rozvíjať naše telo, tvarovať naše mysle a samozrejme máme možnosti  pracovať na našej duchovnej stránke.  Znie to takmer ako v rozprávke, vianočnej rozprávke. Lenže, každá minca má dve strany.

Čím ďalej viac sa k nám dostávajú informácie o tom, ako by sme mohli zlepšiť naše životy, byť lepší, pracovať efektívnejšie, zažívať šťastný život, nebyť pod stresom, užívať si prítomný okamih, veriť v to alebo tamto.  Šéf nás núti k výsledkom, doma musíme vysypať smeti, isť na nákup a ešte  ráno pred prácou vyvenčiť psa. Aby toho nebolo málo, na našej obľúbenej sociálnej sieti dostávame reklamu od chlapíka, ktorý tvrdí, že vďaka jeho kurzu sa náš život zmení a keď nie, tak nám vráti peniaze. Po krátkom čase zisťujeme, že existuje milión techník na zlepšenie života, osobnosti, aury, ducha, cvičenia, myslenia, dýchania, jedenia.

Nikdy nebudeme vedieť všetko a tak isto nikdy nebude nič na sto percent dokonalé. Mám presvedčenie, že tam vonku je to ako s tancom, dva kroky dopredu jeden dozadu alebo jeden doprava a dva doľava. To najľahšie, čo môžeme spraviť, je vzdať sa. Vzdávame sa v tých najťažších situáciách, ale aj najlepších. Ak sa vzdáme v tom najlepšom, tam to aspoň dobre vyzerá a môžeme žiť z toho, čo sme dosiahli. V tom najhoršom často robíme aj rozhodnutia, ktoré nás stoja životy. Tí viac šťastní berú najhoršie situácie ako odrazové mostíky.

Pred časom som sa zúčastnil jednoduchého tréningu s Majstrom, dostal som dve primitívne úlohy. Jedna bola  päťkrát lusknúť prstami a druhou som mal naznačiť na mojom čele E. Nič zložité, povedal som si na prvý pohľad.  Lenže, lekcia prišla v momente, keď som mu mal prečítať moje E. Zistil som, že sú dve možnosti ako E naznačiť. Jedna je taká, že je napísané pre mňa a druhá pre druhého. Obe sú správne. Mimochodom, lusknutie prstov bolo iba odlákanie pozornosti. Koľko nedorozumení by sa vyjasnilo, ak by sme sa pozreli na E z druhej strany, potom zo svojej?

Internet nám dal do ruky obrovskú príležitosť vyjadriť svoje názory v krátkom čase. Ak ich použijeme nesprávne, môžeme niekomu zničiť jeho sen, víziu, zobrať odvahu a v tých najhorších prípadoch aj život. Nástrojov máme dnes mnoho, len zabúdajme čítať ich návody na ovládanie. Vlastne, stačí, ak si dáme pozor na náš prístup, snahu, postoj a slová, ktoré povieme.

Dnešným článkom chcem povedať, že vždy existuje viacero pohľadov na tú istú situáciu. Nikdy nevieme jednoznačne povedať, či je to zlé alebo dobré. Sme na jednej lodi, ktorá sa volá Zem. Je úplné jedno, či sú tu Vianoce, nový rok, či letná exotická dovolenka, vyhrňme si rukávy, podporme sa a všímajme si to dobré, podržme si dvere v obchode, či dajme prednosť tam, kde ju nemusíme dať. Lebo možno práve my dostaneme defekt a žiadna asistenčná služba nebude k dispozícií.

Nevhupnime do naháňania termínov, finančných prostriedkov, spoločenských, osobnostných tlakov. Nebuďme len na ozdobu, ale pridajme ruku k dielu. Prosím, nezomierajme zaživa, nenaháňajme sa, ide to aj pomalšie, pokojnejšie. Vyhneme si rukávy, ukážme, že sme ľudia a nie len na Vianoce s príjemnou textovou správou. Začnime trebárs tým, že budeme k druhým priateľský a to nie len na Vianoce.

O nedokonalosti

O nedokonalosti
V múdrych knihách sa niekedy môžeme dočítať viacero informácií, ktoré nám dávajú rozličné odpovede na tú istú otázku. Vlastne, keď sa spýtame doma, v práci, či večer na víne, dostaneme takisto odlišnú odpoveď na  presne takú istú otázku. Za seba môžem povedať, že ma šlo roztrhať, keď som hľadal jednoznačnú odpoveď. Dnes ma už tak netrhá, práve naopak.  Mám rád, keď mám možnosť voľby ,a to nielen v reštaurácií.

Mnoho ľudí chce prejsť životom bez bolesti, odrenín, riskovania. Najradšej by stavili všetko na najbezpečnejšiu kartu bez akéhokoľvek rizika. Popritom vyzerali pred druhými ako dokonalí nadľudia. Istým spôsobom takéto správanie dnes zarába mnohým ľudom peniaze a vďaka tomu si plnia svoje sny. Preto je to možno aj správne, staviť všetko na jednu kartu bez rizika. Lenže, máme  aj druhú možnosť.

Často spoznávam ľudí v situáciách, ktoré sú neplánované, nečakané, prekvapujúce. Vlastne, tým spoznávam aj seba. Mám dobrý pocit, keď zisťujem, že ten druhý, druhá je neskutočne šikovný človek a taktiež vie omnoho viac, ako sa zdalo na prvé pohľady. Lenže, takmer nikto o nich nevie. Som smutný, keď zisťujem koľko parádnych vlastností, skúsenosti, poznatkov, zručností je v nás, len si ich nechávame pre seba.

Povedzme, ukážme svetu v čom sme dobrí. Áno, budú sa nám smiať, ukazovať prstom, ale to iba na začiatku. Viem o tom, ako chceme dobre, múdro, sebaisto pôsobiť pred druhými, no tí druhí nás majú radi aj napriek našim nedostatkom. Prosím, opustime svet istoty, na začiatok aspoň jednou nohou. Nikdy nepríde správny čas, ani dokonalý princ na bielom koni. Pri troche šťastia si ich vytvoríme.

Neverím na dokonalosť, vždy tu bude niečo, vďaka čomu budeme musieť improvizovať, vytvárať, hľadať iné riešenia. Odbrzdime brzdu nedokonalosťou, vykročme do nepoznaného. Nedovoľme si zomrieť zaživa váhaním, odkladaním. Vykročme čím skôr, zajtra môže byť neskoro a ak už vykročíme, tak vydržme. Len pritom neubližujme, neberme drogy.

Prosím, buďme nedokonalí. Svet chce vidieť ľudí, ktorí sa premieňajú z húsenice na motýľov. Áno, nikto nemá rád húsenice. Po čase sa aj tak vrátia všetci tí, ktorí opustili, najskôr začnú dávať srdiečka na sociálnych sieťach a hneď potom, ako sa staneme hviezdou, budú hľadať príležitosti, ako sa nasáčkovať späť do našich životov.

Nedokonalosť nám dáva pozície, kedy môžeme svet kedykoľvek prekvapiť, zatiaľ čo dokonalosť vyvoláva vo svete očakávania, že budeme najlepší. Ten pocit, keď prekonáme seba, zmení celý náš svet. Predtým často musíme skočiť oboma nohami do bahna, aby sme pochopili, zmenili, vylepšili seba.

Prekonávanie

Prekonávanie

Je to už nejaká doba, čo píšem články, príbehy, sem-tam aj nejaký reklamný obsah v práci. Na začiatku som písanie neznášal. Nič mi to nehovorilo, k tomu som nevidel dôvod, pre ktorý mám pravidelne písať. K tomu mi moja myseľ  začala pravidelne posúvať informácie, pre ktoré nemám robiť vôbec nič. Dokonca  nenápadne ukazovala dôvody, pre ktoré by nemalo písanie vstúpiť do môjho života vôbec. Nebudem klamať, obklopili ma výhovorky a takmer prišiel koniec mojej písacej kariéry. Lenže zachránili ma knihy, prednášky, môj kouč a ja. Namiesto ukončenia prišlo rozhodnutie, vďaka ktorému vzniklo moje pravidelné písanie, prispievanie, tvorenie, ale aj dokumentovanie.

Jeden z dôvodov, pre ktoré malo písanie zaniknúť, bola nevedomosť. Našťastie, podobné návrhy už boli na  mojom stole niekoľkokrát. Myseľ mi ich posúvala vždy, keď išlo o niečo ťažšie, nové, nepoznané. Výhovorka, ktorá vznikla: „Ako môžeš písať, keď nevieš písať. Začneš písať, až keď budeš ovládať písanie, aspoň ťa nevysmeje celý svet.” Podobne sme sa rozprávali, aj keď prišla zmena v mojej kariére, či rozhodnutia o ďalších dôležitých životných či pracovných krokoch. Vlastne, ak sa mám priznať, tak boli prípady, keď som podľahol. Nezhadzujem  moje rozhodnutia na nikoho. Robil som ich vždy najlepšie, ako som vedel.

Každý z nás má obrovský potenciál a takisto je jasné, že nie každý z nás už svoj potenciál objavil. Druhá strana mince hovorí jasne o tom, že nemôžeme donekonečna o ňom iba hovoriť. Beriem na vedomie spleť rozličných životných okolností, vďaka ktorým sme tam, kde sme. K tomu každý z nás má katastrofické životné problémy, ktoré sú neriešiteľné. Nikdy nebude nič dokonalé, nikdy nepríde ten správny čas. Milujeme žiť práve v tejto chvíli, no tajne plánujeme cestu na to druhé miesto. Chceme byť šťastný, no kupujeme si nezmyselné veci, ktoré často ani nepotrebujeme. Chodíme po svete bez duše a ospravedlňujeme sa pred druhými, že na to máme nárok.

Máme nárok na kupovanie zbytočností, flákanie, utekanie, chodenie bez duše. Tak isto máme nárok byť šťastní. Rozumiem, že chceme pôsobiť dobre, mať pocit, že nás druhí majú radi. Vieme, že dnešná doba je iná ako pred desiatimi rokmi. Máme tu nové vymoženosti, múdre telefóny, autá, chladničky, sociálne siete, srdiečka. Tlak je obrovský, súhlasím. No dnešná doba prináša so sebou mnoho výhod. Beriem, že vo svete, kde nikto nemá čas, sa začína od nuly neskutočne ťažko. Chváliť sa začínaním nového vzťahu, práce, koníčka, biznisu sa nie vždy stretne s pochopením. Vždy si môžeme povedať, kašlime na to a nerobme nič navyše, veď máme veľa práce.  Ešte niekedy niečo zazdieľame na našej nástenke, aby sme mali lepší pocit. Istým spôsobom  toto celé je akási vnútorná ochrana, lenže nie vždy má chuť ochrániť, ale skôr zavádzať.

Páči sa mi, keď sa môžem prekonávať. Mám vtedy zo seba skvelý pocit. Robím to aspoň raz za deň. Nie vždy pôsobím sebaisto, práve naopak. Lenže ten pocit potom je na nezaplatenie. V múdrych knihách sa píše o tom, aby sme vedeli, kam chceme ísť, a potom sa pustili na cestu krok za krokom. Čím ďalej som viac presvedčený, že ide o proces, ktorý nás privedie na naše vysnívané miesta. Tam na konci chceme byť všetci, no tým procesom prejsť už nie. Možno stačí len začať, spraviť vždy jeden telefonát navyše a vydržať.

Hlava, gól a víťazstvo

Hlava, gól a víťazstvo

V utorok sme hrali florbal, vlastne hrávame ho už druhý rok. V jednom zo zápasov sme prehrávali nula – štyri. Zápas je do päť. Začali sme v tíme vrieť, zmohol som sa na výkrik, poďme dať gól. Chalani samozrejme argumentovali, mali by sme začať lepšie brániť. Nemáli sme na výber, museli sme jednoznačne dať gól. Nakoniec sme prehrali štyri – päť, bol to jeden z najlepších zápasov doteraz.


Myslím, že som dostal niekoľko lekcií v tých najlepších chvíľach. Jedna z nich bola o tom, ak budem brať všetko, čo sa deje ako školu, po čase budem dosť múdry. Ak budem dosť múdry, podľa všetkého vymyslím niečo, čo zmení svet. Múdre knihy nabádajú k tomu, že aj k tej najmenšej zmene sveta by bolo super zmeniť najskôr seba. Zatiaľ som svet nezmenil, ale svojím konaním ho istým spôsobom pomaly ovplyvňujem, či správne, to ukáže čas. Vlastne, je to možno začiatok zmeny.

Zmeny nemá nikto rád, pokiaľ ich musíme podstúpiť. Najlepšie zmeny sú tie, ktoré si uvedomíme hneď, ako sa stanú. Ešte maličkosť, sem-tam budeme nútený upraviť kurz, myslenie, nastavenia, koleso aj počas jazdy. K tomu majme na pamäti, dva milimetre môžu zmeniť všetko. Florbal, futbal, práca, rodina, akákoľvek situácia nám vie poslúžiť ako drahocenná lekcia, teda pokiaľ ju zoberieme. Takže, buď sa poučíme alebo zatrpkneme. Poďme sa poučiť, zabaviť, vyhrať a hlavne dajme do toho všetko.

Situácia je zlá:

Hneď ako sa stanú, ide nám o krk, tlaky sú obrovské, už aj tí, čo nám verili, nejako prestávajú. Máme dve možnosti, stiahneme sa alebo dáme do toho poslednýkrát všetko. Sem-tam sa stane, že sa dostaneme do situácií, ktoré sú na hranici únosnosti. Svetlo na konci tunela nie je vidno, nemáme žiadnu nádej, motív, dôvod, nič, čo by nás posunulo dopredu. Ustojme takýto tlak alebo sa na to vykašlime. No pred tým sa pokúsme dať do toho všetko, zaútočme.

Gól po góle:

Krok za krokom, zameranie sa na skórovanie jedného gólu, na jeden konkrétny ciel, víziu. Hneď ako to dosiahneme, až potom sa zamerajme na ďalší krok. Nikdy sa nezamerajme dať štyri góly naraz, u nás na florbale hráme s jednou loptičkou, takže maximálny počet gólov na jedenkrát je jeden. Neverím, že v živote je to inak. Preto nestrácajme čas s naháňaním dvoch chlapov naraz, žien, príležitostí, možností, zajacov.

Zabávajme sa:

Hrám florbal, aj iné športy, aby som sa zabavil, naučil, zlepšil, dal do toho všetko. V práci som na tom podobne. Fňukanie, sťažovanie, robenie nepodstatných činností, všímať si zbytočnosti, musí isť z našich životov preč, teda ak chceme pomýšľať na tie najvyššie priečky. Ak chceme vyhrať, najskôr musíme začať prehrávať. Nejde vždy o výhru, ale ide o to, aby som spravil všetko preto, aby som vyhral. Ak som aj prehral a spravil som všetko preto, aby to tak nebolo. Výsledok ma nezaujíma, lebo body síce dostane súper, ale tú snahu mi nezoberie nikto.

Hlava, hlava, hlava:

Každý úspech, víťazstvo, ale aj nezdar začína u nás doma, teda v našej mysli. Sme ovplyvňovaní rodičmi, kamarátmi, kolegami, tým, čo robíme, tým, s kým sa stretávame, tým, na čo myslíme. Dávajme si pozor koho a čo si púšťame k sebe. Život tam vonku chce, aby sme vyhrali, tak isto chce, aby sme si párkrát buchli koleno. Aj s buchnutým kolenom vieme prísť na prvé miesta. Každý dostane svoju šancu. Staňme sa víťazmi najskôr v hlave.

Neporovnávajme sa.

Vždy budeme potrebovať toho, čo pokazí, toho, kto zodvihne hlas, toho, ktorý zamaká, ten, čo prihrá a samozrejme takých, ktorí budú skórovať. Ak sme najlepší útočníci, nelezme do brány. Teraz je nepodstatné, čo máme obuté, na akom aute jazdíme, kde bývame. Každý z nás má svoj čas, rešpektujme to.


Každé víťazstvo sa rodí v hlave. Niekedy stačí jeden blázon, ktorý uverí a rozprúdi energiu medzi ostatných. Inokedy potrebujeme niekoho zvonku. Vyhráme, keď dáme gól, najlepšie viac ako súper. Keď budeme tam vonku, náš svet, zápas bude vyzerať tak, že to nerozchodíme, zoberme si chvíľku pred tým, ako sa vzdáme a poslednýkrát risknime úplne všetko. Nezabudnime, že najčastejšie hodnotia tí, ktorí nič nerobia. Utíšme ten malý zákerný hlások v našich hlavičkách, teda ak ide proti nám a jednoducho vystreľme na bránu.

Ponaučenie alebo o chybách

Ponaučenie alebo o chybách

Priznám sa, že moc nie som fanúšik chýb, nesprávnych rozhodnutí. Čím ďalej som viac presvedčený, že tam niekto vonku nás tlačí k mysleniu, ako robenie chýb nie je správne. Urobiť chybu, nesprávne rozhodnutie sa môže javiť na prvý pohľad často ako životná katastrofa. Verím, že život je plný prekvapení, zážitkov a poučných situácií, vďaka ktorým buď napredujeme alebo nie. Chyby sú výsledkom rozhodnutí, ktoré sme spravili na základe okolností v danom čase. Nie sú dobré ani zlé. Vlastne, nie sú nič, teda iba ak im dáme moc a ešte sa môžu premeniť na piliere našich úspechov. Moje chyby, ktoré som si uvedomil po ceste, neberiem ako chyby. Beriem ich ako spomaľovače, lebo ak by ich nebolo, bol by som v cieli o mnoho skôr. Tie viac pracovné som zhrnul do nasledujúcich bodov.


Prvá:

Jedna z najväčších chýb, ktorú som spravil, že som neprišiel bližšie za niekým, lebo som sa bál. Tým pádom som človeka nespoznal z osobnej skúsenosti, ale len z rozprávania od niekoho druhého alebo vôbec. V práci takáto chyba prináša katastrofálne následky. Ak nespoznáme jeden druhého, vznikne zbytočná bariéra, ktorá bude brániť takmer vo všetkých pracovných oblastiach. Takisto som neprišiel, nedal som šancu. Bariéra, ktorá vznikla, zabránila riešiť situácie s čistou hlavou a stála obe strany čas a peniaze.

Ponaučenie pre mňa: vždy sa snažím spoznať, komunikovať od prvej možnej chvíle, či ide o pracovný alebo osobný vzťah. Úprimná komunikácia ušetrí mnoho sporných situácií v budúcnosti. Tým netvrdím, že takéto situácie sa nebudú diať.

Druhá:

Tým, že som sa bál osloviť, zostal som na druhej strane rieky. Vôbec som sa nepokúšal ani len pozrieť na druhú stranu. Vytvoril som si v hlave prekážky, príbehy, vďaka ktorým bolo pohodlnejšie zostať na mieste, ako čo i len pomyslieť, že môžem viac. Vyhováral som sa, veď nikto mi nepovedal, že môžem. Bol som presvedčený, že každé víťazstvo, úspech sa rodí na ihrisku, na pracovnej schôdzke či v kancelárií.

Ponaučenie: never vždy svojej hlave. Vytvorí prekážky, príbehy, ktoré sú často nezmyselné, nepravdivé. Nevytvára ochranu pre Teba, ale chce, aby všetko bolo po starom. Vždy prejdi na druhú stranu, keď už nič iné, aspoň si sprav dobrú fotku a určite spoznáš niečo nové. K tomu všetkému je určite viac ako super byť na tej istej strane rieky, lana, konca ako náš biznis partner, ale aj životný.

Tretia:

Nepovedal som jednoznačne svojmu okoliu, čo chcem dosiahnuť. Obrazne povedané, dostali sme sa do veľa slepých uličiek. Museli sme cúvať. Oškreli sme pri tom nárazník, dostali defekt a k tomu nie vždy bolo za čo tankovať. Nikomu som akosi nepovedal, čo chcem, kam idem. Vlastne, sám som nevedel. Dostal som sa úplne mimo diania, blúdenie bolo na dennom poriadku. Moja ochota zmeniť sa bola nulová.

Ponaučenie: vždy na začiatku si povedz, čo chceš, kam ideš, pýtaj si podporu a niekoľko násobne podporu vráť. Hlavne sa hýb, inovuj, riskuj, ak postojíš, zomrieš.

Štvrtá:

„Keby som tam mal iný rozpočet na takúto parádnu marketingovú kampaň.” Dodnes s úsmevom spomínam na tieto veselé príhody. Nie je umenie minúť veľa peňazí, ale takmer z ničoho postaviť niečo. Neveril som, že často je menej viac. Whisky, cigary, večere, autá, peniaze, majetky začali udávať hodnoty v mojom živote. Ak nálepka na príležitosti nebola v podobnom duchu, tak ani som sa len nepokúsil vystreliť. Moje lietadlo sa začalo rútiť do nepoznaného. Ten sexi marketing som zhltol aj s navijakom. Len škoda, že na konci bol trojháčik.

Ponaučenie pre mňa: ak vidíš sexi babu, tak ju zavolaj na kávu, ak vidíš parádneho fešáka, vypýtaj si od neho pozvanie na kávu, ak vidíš prácu, najmi si na to niekoho, ale na začiatku si to všetko odmakaj sám. Budeš si všetky víťazstvá viac užívať. K tomu sa uč psychológiu, buď milší k ľuďom. P.S: nezabudni vždy niečo dať.

Tam vonku je veľmi veľa súbojov, nikdy nemôžeme na sto percent povedať, ktorý z nich je pre našu budúcnosť. To, čo sa ukazuje ako chyba, či niečo neriešiteľné, je často iba prezlečená príležitosť k presmerovaniu alebo uisteniu nášho smerovania.

Existuje iba jeden návod na to, aby naše životy boli bezpečné, ale takýto návod si často účtuje tie najdrahšie ceny.  V šesťdesiatke, sedemdesiatdvojke môže zapríčiniť pocity typu: „Veď, keby som to vtedy aspoň skúsil.” Ževraj, to sú tie najdrahšie.

Dovoliť si uspieť.

Dovoľiť si uspieť

Čím ďalej som presvedčený o tom, že ak chceme čokoľvek dosiahnuť, mali by sme vedieť, čo presne chceme, čo sme ochotný za to dať, čo sme ochotný pre to spraviť, takisto vedieť si predstaviť, že to naozaj aj dosiahneme, v neposlednom rade si dovoliť uspieť.

Hneď na začiatku prichádza niekoľko prekážok. Tou prvou je vlastné ego, druhá je trpezlivosť, tretia je výdrž, štvrtá vyhrnúť si rukávy, piatou je vedieť si predstaviť, že uspejeme a šiestou vypustiť z hlavy strach z úspechu. Dať na stranu svoje ego je hračka, s trpezlivosťou je to trochu ťažšie, s výdržou budeme pokúšaní takmer neustále, no predstaviť si, že uspejeme, keď nič tomu nenasvedčuje, bude riadna makačka. Áno, už mnoho z nás skončilo, lebo trpezlivosť alebo sa vzdali  príliš skoro, zabudli, že bolo treba urobiť aj nejaký ten krok navyše, či stráviť nejednu polnoc v kancelárií, ale prišlo zľaknutie z úspechu. Presné štatistiky zatiaľ neexistujú, koľko ľudí v živote neuspelo a taktiež sa môžeme len domnievať, čo bolo príčinou neúspechu.

Prosím, nemýľme si úspech s veľkým parádnym autom, pätnásť poschodovým domom s heliportom a bazénom. Skutočný úspech je niečo, čo budeme cítiť len my sami. Pre niekoho je to stáť na prvých miestach v rebríčkoch milionárov, pre iného je mať farmu na odľahlom mieste a žiť pokojný život. Nenechajme sa poblázniť marketingom úspechu, len my vieme, čo je pre nás správne a skutočné.

Existuje niekoľko spôsobov, ako môžeme dosiahnuť víťazstvo. Tehla po tehle, krok za krokom, alebo spleť rôznych životných okolností pred nás prinesie príležitosť, ktorá nám nemusí dávať na prvý pohľad žiaden význam, no ak ju zoberieme, môže nás doniesť na miesta, o ktorých sme ani nesnívali. Teórií je viac ako dosť, veď koniec koncov, životopisy mnohých ľudí hovoria za všetko. Niekedy stačí navštíviť ľudí okolo seba, ktorí niečo vybudovali, alebo aj takých, čo stratili všetko.

Mať cieľ je dôležité, vedieť kam chceme ísť takisto, no takisto je fajn skúšať a hľadať, len by to malo byť morálne a nemalo by to byť na úkor druhého. Mnoho vedcov skúma myseľ, mozog, ako funguje a čo všetko dokáže. Sila vedomia a podvedomia čoraz viac vstupuje do pozornosti, a to nielen medzi športovcami, ale aj medzi podnikateľmi, ale je čoraz populárnejšia v osobnostnom seba rozvoji. „Dal som si to do hlavy a šiel som za tým,” to je najčastejšia vetička, ktorú používajú ľudia, ktorí už dosiahli to, čo chceli. No za tou vetičkou sa ukrýva mnoho životných príbehov. Takisto my v sebe ukrývame nejeden životný úspech a niekedy sa stane, že naň zabudneme, či ešte horšie, podceňujeme ho, ale aj seba. Tým si istým spôsobom búrame pod sebou pomyslené schodíky sebavedomia.

Prosím, nemajme záložný plán, ťažké časy sú súčasťou, taktiež neúspechy, prekážky, často aj ponižovanie od kamošov, či životných partnerov. Taktiež si nehovorme, že vždy to tak bolo, lebo to tak vždy bude. Doba, v ktorej žijeme nám ponúka mnoho výhod, je na nás, či ich využijeme alebo nie.  Ja používam v praxi všetko, čo je dostupné, mám svojich mentorov, od ktorých sa učím. Učia ma, že usilovná práca, trpezlivosť a predstavivosť majú neskutočnú silu, aj keď robíme chyby, netreba sa vzdať.

Odvaha povedať áno novým príležitostiam, odvaha risknúť všetko, odvaha zmeniť staré vzorce myslenia, prinajmenšom aspoň niečo skúsiť. No tak isto mať odvahu povedať nie, keď máme skákať do hlbokej studni, odkiaľ nie je návratu. K tomu plánovanie výrazne napomáha dosiahnuť život, no tak isto niekedy popustiť uzdy a nechať sa unášať prinesie nečakané výsledky. Je možné, že veľmi dlho sa budeme trápiť, a to všetko čo chceme,  dosiahneme naraz. Nevzdávajme sa, buďme trpezliví, dovoľme si uspieť, nikdy nevieme, pre koho sme vzorom, kto nás sleduje. Konajme tak, že uspejeme. A keď uspejeme, tak sa nenechajme strnúť úspechom a pokračujme ďalej.

Rozhovor na schodoch a otázka.

michal_botansky_clanok_blog_skok_rozhovor
Možno dnešný článok bude znieť naozaj trochu bláznivo. Nebudú v ňom žiadne rady, ale iba opis toho, čo používam tam vonku. Nepamätám si, kde som toto použil prvýkrát, no mám dva záchytné body, od ktorých sa odrážam. Prvý bol rozhovor s kolegom u mňa v kancelárií a druhý bol v nedeľu na schodoch v známom slovenskom meste.

Bola slnečná nedeľa, ako inak, trávil som ju pracovne v meste, niekto ma posunul k nejakému chlapíkovi. On len vedel, že som dobrý a možno ja budem ten človek, ktorý mu dá riešenie, ja som o ňom nevedel nič. Verte, o tom chlapíkovi by som mal vedieť niečo, je to známa osobnosť. Samozrejme, ja sa moc nekamarátim s televíziou, magazínmi a  pod., takže veľká časť zo slovenského diania mi uniká. Teda, na prvý pohľad sa tak môže zdať. Viete, ja sa na dianie pýtam ľudí, tí povedia všetko. K tomu mám dobrú fintu, ktorú používam pri každom človeku. To som sa naučil z múdrych kníh: „Ak chceš niekoho spoznať, nepýtaj sa na neho okolia, ale choď rovno za ním.”

Sedíme na schodoch, bavíme sa o tom, čo chce vyriešiť, úplná pohodička. Veď v nedeľu by malo byť ľahké pracovné tempo. Mne sa na tom chlapíkovi niečo nezdalo, lenže nevedel som, čo to je, tak som sa začal pýtať:  „Počuj, čo robíš?” Celkom sa chalan chytil, tak som pridával ďalšie otázky. „Čo vieš a čo by som mal o Tebe vedieť, keby som chcel byť tvoj kamoš?” Prežil som rozhovor, dohodli sme sa na spolupráci a časom sme sa skamošili. Je to vzdelaný človek, k tomu má prehľad a ja som jeho fanúšik, nielen na sociálnych sieťach (nie preto, že je populárny). Vždy, keď som v meste, tak ho vyťahujem na kávu, čaj alebo niekedy si dáme aj koláčik. Vždy sa zaujímam.

Vtipné je na tom to, že moji kolegovia sa ma pýtajú ako, či čo majú zlepšiť, aby mali lepšie vzťahy.  O tých milión maličkostiach im nevravím, aj tak nepočúvajú a rozprávať, aby mi niekto prikyvoval, z toho som už vyrástol. „Úprimný záujem ukázať tomu druhému, že som človek,” je mimoriadne dôležité. Hlavne robiť to bez bočných úmyslov. „Počuj, budeme sa kamošiť a potom ty budeš môj klient.” Takto to nefunguje, aspoň u mňa nie. Mnoho mojich priateľov z detských čias, či z dospievania sa nestali mojimi klientami, ani spolu nespolupracujeme, samozrejme, že som ich oslovil. Nehnevám sa na nich, práve naopak, som im vďačný, pretože mi dovolili vyrásť a nepriamo ma donútili nájsť cestu inde.

Dlhodobosť. Nech to znie akokoľvek otrepane, najskôr si ja sám musím upratať v hlave čo vlastne chcem robiť, dosiahnuť v pracovnom, ale aj v súkromnom živote, vyhrnúť rukávy, nájsť cestu. Tých maličkostí, ktoré sú za tým je asi mnoho. No úprimný záujem o druhého alebo nájdenie toho, čo nás spája je naozaj skvelé. Ešte raz opakujem, žiadne postranné úmysly (sex, biznis, životné výhody, biznisové výhody, obchod). Áno, je možné, že sa niečo z toho udeje, ale to beriem ako bonus. Na druhej strane, keď chcem s niekým spolupracovať, poviem mu to priamo.

Je o mne známe, ak sa mi niečo nepáči, nie som tam a už vôbec sa nebavím s ľuďmi, kde cítim, že to nie je vzájomné. Neverím na boje, ani na to, kto z nás je lepší. Povzbudím, pomôžem, vyhrniem rukávy, no ak mi ten druhý kradne moje sny, nemám takého človeka vo svojej blízkosti. Jasné, mám kamošov, ktorí robia bláznovstvá, sem-tam niekomu naložím, sem-tam ukážem iné pohľady a sem-tam nechám tak. No vždy sa snažím podporiť.

Každý z nás je v niečom dobrý, no nie je našou úlohou presviedčať druhých, že to tak je. Bol čas, keď som neskutočné túžil, aby ma ľudia rešpektovali, uznávali v mojich profesiách. Dnes viem v čom som dobrý, keď ma niekto chváli, ide ma roztrhať. Pre mňa je to zbytočný čas rozhovoru. Tak isto kritiku neberiem od každého, o tom napíšem článok  nabudúce. Zdravé sebavedomie, žiadne ego, či vyťahovanie.

Jasné, robíme chyby, aj mne ľudia píšu na sociálnych sieťach, že som tam dal nesprávny ypsilon. Beriem ich názor, veď majú naň nárok, na druhej strane aspoň vidím, že im nie je ľahostajné moje i/y. Okrem toho vidím, že ľudom nie som ľahostajný a sledujú ma. Ja na to idem inak. Ako som písal vyššie, hľadám to, čo nás spája, neriešim chyby, ale to, čo je dobré, teda to, čo sa mi páči. „Povedz mi o tom viac.” Pozor, ale ak ma to nezaujíma, tak sa na to nepýtam. Ešte jedna maličkosť, sem-tam chybičku spravím náročky. Veď vyvolávanie pozornosti v praxi. Verte, funguje to.

Často my ľudia riešime nepodstatné chybičky krásy. Základné pravidlo: ak kritizovať, tak medzi 4 očami a ak chváliť, tak nahlas verejne pred všetkými. Žiadne vysvetľovanie, aj tak to nikoho nezaujíma. Pred tým ako idem kritizovať, tak sa najskôr opýtam seba, či na to vlastne mám nárok.

Úprimná zvedavosť, fandenie, zaujímanie, podpora a vedieť si vyhrnúť rukávy, to je čo funguje mne, samozrejme, nie všade prejdem na prvý pokus. Rešpektujem názor každého, no nie každého si beriem k srdcu. Tak isto nevravím čo “treba”, na takéto mám svoj blog. Ja som len fanúšik, ktorý podporí hocijakú bláznivosť. Ak sa pýtaš, prečo to robím, je to jednoduché. Kritiky je veľa, ale tých, čo podporujú je málo. Tak isto mám rád, keď dostávam podporu, veď jedna úprimná vetička vie zmeniť bežného človeka na hviezdu. Vlastne, vyskúšajte si to sami, zavolajte ma na dobrý koláčik. Dobre, dobre, pôjdem aj na rezeň.