Je to už nejaká doba, čo píšem články, príbehy, sem-tam aj nejaký reklamný obsah v práci. Na začiatku som písanie neznášal. Nič mi to nehovorilo, k tomu som nevidel dôvod, pre ktorý mám pravidelne písať. K tomu mi moja myseľ  začala pravidelne posúvať informácie, pre ktoré nemám robiť vôbec nič. Dokonca  nenápadne ukazovala dôvody, pre ktoré by nemalo písanie vstúpiť do môjho života vôbec. Nebudem klamať, obklopili ma výhovorky a takmer prišiel koniec mojej písacej kariéry. Lenže zachránili ma knihy, prednášky, môj kouč a ja. Namiesto ukončenia prišlo rozhodnutie, vďaka ktorému vzniklo moje pravidelné písanie, prispievanie, tvorenie, ale aj dokumentovanie.

Jeden z dôvodov, pre ktoré malo písanie zaniknúť, bola nevedomosť. Našťastie, podobné návrhy už boli na  mojom stole niekoľkokrát. Myseľ mi ich posúvala vždy, keď išlo o niečo ťažšie, nové, nepoznané. Výhovorka, ktorá vznikla: „Ako môžeš písať, keď nevieš písať. Začneš písať, až keď budeš ovládať písanie, aspoň ťa nevysmeje celý svet.” Podobne sme sa rozprávali, aj keď prišla zmena v mojej kariére, či rozhodnutia o ďalších dôležitých životných či pracovných krokoch. Vlastne, ak sa mám priznať, tak boli prípady, keď som podľahol. Nezhadzujem  moje rozhodnutia na nikoho. Robil som ich vždy najlepšie, ako som vedel.

Každý z nás má obrovský potenciál a takisto je jasné, že nie každý z nás už svoj potenciál objavil. Druhá strana mince hovorí jasne o tom, že nemôžeme donekonečna o ňom iba hovoriť. Beriem na vedomie spleť rozličných životných okolností, vďaka ktorým sme tam, kde sme. K tomu každý z nás má katastrofické životné problémy, ktoré sú neriešiteľné. Nikdy nebude nič dokonalé, nikdy nepríde ten správny čas. Milujeme žiť práve v tejto chvíli, no tajne plánujeme cestu na to druhé miesto. Chceme byť šťastný, no kupujeme si nezmyselné veci, ktoré často ani nepotrebujeme. Chodíme po svete bez duše a ospravedlňujeme sa pred druhými, že na to máme nárok.

Máme nárok na kupovanie zbytočností, flákanie, utekanie, chodenie bez duše. Tak isto máme nárok byť šťastní. Rozumiem, že chceme pôsobiť dobre, mať pocit, že nás druhí majú radi. Vieme, že dnešná doba je iná ako pred desiatimi rokmi. Máme tu nové vymoženosti, múdre telefóny, autá, chladničky, sociálne siete, srdiečka. Tlak je obrovský, súhlasím. No dnešná doba prináša so sebou mnoho výhod. Beriem, že vo svete, kde nikto nemá čas, sa začína od nuly neskutočne ťažko. Chváliť sa začínaním nového vzťahu, práce, koníčka, biznisu sa nie vždy stretne s pochopením. Vždy si môžeme povedať, kašlime na to a nerobme nič navyše, veď máme veľa práce.  Ešte niekedy niečo zazdieľame na našej nástenke, aby sme mali lepší pocit. Istým spôsobom  toto celé je akási vnútorná ochrana, lenže nie vždy má chuť ochrániť, ale skôr zavádzať.

Páči sa mi, keď sa môžem prekonávať. Mám vtedy zo seba skvelý pocit. Robím to aspoň raz za deň. Nie vždy pôsobím sebaisto, práve naopak. Lenže ten pocit potom je na nezaplatenie. V múdrych knihách sa píše o tom, aby sme vedeli, kam chceme ísť, a potom sa pustili na cestu krok za krokom. Čím ďalej som viac presvedčený, že ide o proces, ktorý nás privedie na naše vysnívané miesta. Tam na konci chceme byť všetci, no tým procesom prejsť už nie. Možno stačí len začať, spraviť vždy jeden telefonát navyše a vydržať.