Mám rad jedlo a jem veľa, niekedy aj viac ako by som mal. Raz som tak jedol, až moja váha narástla približne o desať kilogramov na viac. Koláčiky sa ukladali okolo brucha. Ťažšie sa dýchalo, pohyb nebol taký harmonický. Našťastie prišiel šport, tvorba,zrazu nie vždy sa našiel čas na jedlo.

Asi by sa dalo o jedle čo to napísať. Pizza, burgre, kola, koláče, zákusky, zmrzka, čipsy, sladké limonády. To všetko je tak dobré, len necháva takáto strava na nás následky v podobe tukových vankúšikov, a kto vie čo ešte. Lenže nie je to všetko len o jedle.

Režim prežitia je aký si program, ktorý nás ovplyvňuje. Že vraj sa ma nachádzať niekde na úzadí v hlave. Nie vždy o ňom vieme. On sa spustí, keby by malo ísť do tuhého. Drží nás, aby sme bežne dni nejako prežili, najlepšie ako sa dá a bez zranení, bez bolestí. Mal by mať pôvod z minulosti. Keď bolo nedostatok potravín, príležitosti, žilo sa o dosť náročnejšie.

Mám skôr z neho pocit, že moc nechce aby som sa naháňal na tréningoch, v živote. Viac skôr aby sa dni prechádzali opatrnejšie. Je to akýsi môj ochranca. Lenže nie je všetko tak ako sa zdá. Tam hneď vedľa, susedí podobný ochranca lenivosť. Niekedy vznikajú zmiešané signály, ktoré je namáhavejšie rozšifrovať. Potom prichádzajú kilá naviac, gauč, fučanie hore schodmi a frflanie na celý svet.

Mňa hlavne v poslednej dobe zaujíma ten ochranca, režim prežitia. Tušil som, že niečo mi sem tam našepkáva ako sa mám šetriť, alebo prepchávať sa keď je pri mne jedlo. Len som si skôr namýšľal, že ide o nenásytnosť, lenivosť, pretrénovanosť, alebo že došla sila. Kto vie, kde je pravda.

Ako som začal s intenzívnymi vytrvalostnými tréningami, chuť po jedle niekoľko násobne vzrástla. Telo si začalo pýtať potraviny, ktoré zasýtia a hlavne dodajú energiu. Taktiež postava sa začala formovať, tukové vankúšiky okolo brucha zrazu nie sú, fučanie po schodoch je tiež preč, fňukám len po tréningoch a aj to na seba.

Keď už telo nevládze, tak mame v sebe ešte 60-40% zásob energie. Malo kedy hlava dovolí aby sme sa dostali na dno svojich síl. Takéto zistenie prišlo po tréningoch, kde pocit únavy bol obrovský, no výsledky boli častokrát lepšie, ako keď som sa cítil v pohode. Pripisujem to tomu, že som chcel mať za sebou vylezenie na kopec, napísanie článku, prejedenie posledných kilometrov.

Tým, že trénujem intenzívne zazívam pocity hladu častejšie. Aj keď sa snažím pravidelne dopĺňať energiu a zásoby, nie vždy to padne na úrodnú pôdu. Aj preto, keď môžem jesť, jem viac, aby hlava dostala signál: “dostatok zásob na najbližšie obdobie”. Vlastne takto nejako je to aj ďalšími oblasťami. Sem tam mám pocit, ako keby menej tvorby, pohybu s menšou záťažou mi robí viac radosti. Ležanie v posteli je taktiež fajn.

Čo je teda správne? Existuje režim prežitia? Ako je to s lenivosťou? Dopĺňajú sa navzájom? Neviem ako to v skutočnosti je. Sú dni, keď sa premôžem, vzdám, flákam, prejedám, nič nerobím. Tak isto sú dni, keď ide všetko ľahko, nefúka vietor, je správna teplota, trasa, tvorba. Doteraz prišli najlepšie výsledky v oboch prípadoch. Tak isto aj tie najhoršie, tých je viac.

Za mňa záleží od mnohých maličkostí, okolností. Jedno je isté budú dni keď nezostane nič iné ako prekonať sa, nechať sa unášať, z úsmevom vyštartovať. Tam vonku to môže niekedy naozaj podobať sa ako boj o prežitie. Nie vždy vyhráme, to je nad slnko jasné. Vlastne ono možno stačí v živote vyhrať len zopár krát. Na tréningu sa nevyhráva, tam sa trénuje. Ochrániť potrebujeme každý, len nie vždy a nie z gauča.