Tlaky, termíny, naháňačky, pondelky, nedele večer. Aký si kolotoč. čo tu máme okolo seba. Hovorí sa ak chceme niečo dosiahnuť máme sa obracať. Že vraj môžeme mať všetko, ak budeme tvrdo a usilovne pracovať. Lenže je to naozaj tak? Môžeme mať všetko?

Je asi pred polnocou, čítam si posledný email. Zaspávam ani neviem ako. Ráno sa preberám okolo šiestej. Pripájam mobilné komunikačne zariadenie k nabíjačke. Štartujem z postele, beriem si pohár vody, letím vonka na beh, alebo sa činkuje. Prichádzajú ďalšie ranné rituály, následne je obed, večer a opäť sa to celé opakuje. Sú dni ktoré uletia, ďalšie sa vlečú.

Najradšej mám dni, keď na bicykli jazdím v lese. Ten pokoj je neskutočný. Ešte radšej keď som v lese úplne sám na obľúbených, či nepoznaných miestach. Prichádza mix emócii, adrenalínu, pokoja, radosti. Práve vtedy si najviac vychutnávam moje tréningy. Nechávam myseľ pracovať, oddychovať a sem tam sa poriadne opriem do pedálov.

V priebehu bežného týždňa som radšej, keď sú okolo mňa ľudia a niečo tvoríme. Naháňačky neobľubujem. Myslím, že berú až príliš veľa energie. Doteraz nemám pocit, že by sa aj oplatilo za niečím naháňať. Vlastne, vždy keď sa za niečím naháňalo, takmer nikdy si nič nepodarilo. Ak áno, bolo to len na chvíľu. Možno robím nesprávne rozhodnutia, záhada, alebo príliš neriskujem. Kto vie ako to je. Tým netvrdím, že je zbytočné snažiť sa. Práve naopak, len asi intenzita snaženia, bude rozdielna ak pôjdem vyniesť smeti, alebo keď pôjde o celoživotné úspechy.

Nech sa pozerám na svoje dni akokoľvek, najčastejšie počas nich som úplne sám. No nie som osamelý. Možno toto je dôležitá myšlienka, ktorú je fajn si objasniť sám pred sebou. Ak niekam cestujem som sám, ak končí schôdzka na jej konci odchádzam sám, ak som v lese veľkú časť jazdím sám. Je to v poriadku. Všade okolo mňa sú ľudia. No nie vždy ich vidím.

Byť sám je nebezpečné. Môže mi to priniesť neskutočné depresívne stavy. Smútok, žiaľ, ľútosť, závisť sa len tak budú preháňať v hlave, ak začnem pochybovať, alebo nemám vyjasnené svoje myšlienky. Na druhej strane byť sám vie priniesť obrovské výhody. Sústredenie, nápady, oddych, pokoj, nápady, výkonnosť, lekcie, lepšie si porozumieť a kto vie čo ešte.

Lenže stále tu je myšlienka. Neverím, že sme sami. Vždy je okolo nás niekto, čaká na nás, strachuje sa o nás. Dokonca nám, sem tam aj niekto zavolá, napíše. Pamätám si, keď si hovorím v lese, človeče dnes tu nie je nikto, v tom sa predo mnou zjavil turista. Samozrejme ak sme v odľahlých častiach, kde naozaj nikto nechodí, vtedy asi budeme sami. Na to je asi dobré myslieť.

Byť osamelý je rozhodnutie, ktoré zvyčajne podľa mňa má súvislosť s negatívnou životnou skúsenosťou. Je to stav v našej mysli, pri ktorom sa vedome rozhodujeme, že nedáme priestor druhým ľudom a vytvoríme si vlastný svet. Vymýšľame si príbehy, udalosti, len aby sme sa už nedostali do tej situácií, ktorá nás dostala do stavu osamelosti. Teda aspoň ja to tak vnímam. Za mňa dostať sa do stavu osamelosti je jedno z najhorších rozhodnutí, z ktorého ide veľmi ťažko von.

Neverím na životne prehlásenia, nakoľko my ľudia sa meníme, prispôsobujeme obdobiam, dobe, aby sme prežili, našli radosti, vyrástli, niečo dosiahli. Som zástanca, ak si môžem s niekým vymeniť skúsenosť, isť von s kamošom, alebo spoznať niekoho cudzieho, tak určite do toho idem. No tak isto je pre mňa dôležité, tráviť čas sám so sebou.

Verím, že naše životy sú istým spôsobom záhady. Ktoré sa postupne vyjasňujú. Je nad slnko jasné, to čo robí radosť mne nemusí druhému. Preto nemám dôvod presviedčať, že práve moje pohľady sú tie najlepšie. môžem na ne poukázať a keď sa niekto opýta máme sa o čom baviť.

Koľko otázok sa predo mnou otvára každý deň. Som v tom sám? Som osamelý? Ako to je v skutočnosti? Môžeme mať všetko na tomto svete a napriek tomu nám bude niečo chýbať. Môžeme mať toho menej a budeme mať všetko. Kto vie. Jednoznačný návod na život, jeho situácie, nikto nevyrobil stopercentné. Sme tu preto aby sme skúšali, hľadali, spoznávali, tvorili. O tom je život podľa mňa. Len vždy je lepšie, ak sa máme o to aj s niekým podeliť. Veď vždy sa môžeme na chvíľu niekam vypariť.