Doba sa mení neustále, naši rodičia sa na nás sťažujú, aká sme strašná generácia, ich rodičia na nich,  takto to pokračuje až k naším prapredchodcom. Z každej generácie boli tí, čo to dotiahli ďalej, taktiež tí, čo ešte ďalej, no a samozrejme sú aj takí, ktorí od života neočakávajú veľmi veľa. Zatiaľ to vyzerá tak, že každá generácia prežila, nech bola situácia akákoľvek.

Nároky na život stúpajú z každej strany. Preto je úplne normálne, že dávame prednosť kariére pred rodinou. Častokrát siahneme po práci, ktorá nás nenapĺňa, ale je dobre platená a vďaka nej máme bývanie, auto, či dovolenku. Teda vonkajšie hmotné veci, ktorými sa odmeňujeme pre život, ktorý máme.

Najhoršie je, že sme úplné zatvorení pred novými príležitosťami. Všimnime si ako často automobilky inovujú svoje autá. Ako často inovujeme náš život my? Mnohé firmy nemenia nič, používajú zastarané postupy a tak pomaly ale isto smerujú mimo hru. Sú pre nás akýmsi varovným signálom. Nech je to naša práca, naše zručnosti, náš rozhľad, nech je to čokoľvek. Ak sa neučíme niečo nové, nejdeme na miesta, kde sme doteraz neboli (nie cestovanie), nezmeníme v našich životoch nič.

Mať otvorenú myseľ, vedieť povedať áno a dať tomu celému čas. Pozri, ak budeme robiť donekonečna to isté, iba šťastnou náhodou dosiahneme niečo iné. Toto vieme naozaj všetci. Len ako keby sme na to tam vonku zabúdali. Je ťažké riskovať, že zrazu dostaneme dva “páči sa mi to”, kamoš si nás vyhodí z priateľov, suseda sa nám nepozdraví. Áno, to všetko je nepríjemné, no tak isto je nepríjemné pozrieť sa o 3 roky späť a povedať si: ,,Aspoň farbu pozadia na stránke som mohol zmeniť.”

Život je krásny, každý z nás tu má niečo konkrétne zažiť, niečím konkrétnym prejsť. Preto nestojme na jednom mieste, nehrajme pred sebou divadielka o tom akí sme úžasní a máme sa fantasticky. Inovácie patria do našich životov. Nech je učenie hry na klavír v tridstaťtrojke, v dvadsaťosmičke kreslenie na plátno, podnikanie v štyridstaťosmičke, ale aj učenie ako používať sociálne siete v šestdesiattrojke.