Moje články píšem vždy vo všeobecnosti, nikdy nie sú namierené na niekoho. Skôr v nich opisujem situáciu, ktorú som zažil tam vonku alebo tu niekde na sieti. Majú zanechať odkaz pre čitateľa, mierne podráždiť, vyvolať otázky, inšpirovať k činom či popísať konkrétny zážitok, ktorý som prežil. Nasledujúce riadky nepriamo opisujú môj vývoj, pred časom bolo všetko inak. Bol som na druhej strane toho, čo píšem. Vtedy som si ani len nevedel predstaviť, že by mohla existovať iná možnosť, pohľad, názor, skutočnosť.

Prosím, nedržme sa toho starého, už aj papierový diár nahradila aplikácia v našich telefónoch. Niekoľkotisícové nahrávacie štúdio dnes kúpime za pár desiatok alebo sto eur, takmer každý deň ho nosíme so sebou. Tam vonku je oceán príležitostí, v ktorom vyhrávajú rýchlejší. Zmysel života nie je upracovať sa k smrti. Máme okolo seba mnoho úspešných ľudí, ktorí investovali do svojich firiem neskutočne veľa, no takisto ich firmy si aj veľa zobrali. To nehovorím o tých z nás, ktorí sa dohodli na celoživotnom 40+40+40. Mnohí z nás už usilovne pracovali, no neužili si to, čo vytvorili, bolo neskoro alebo nebolo im dopriate. Dajme na tri, možno viac rokov všetko nabok, začnime ísť od nuly za tým, čo rozbúcha naše srdce. Áno, nenosí sa začínať od nuly, nosiť prepotené tričká, košele. Keď už nič iné, otvoria sa nám nové možnosti, príležitosti, dostaneme sa na miesta, o ktorých sme ani len nesnívali. Koniec koncov, vyplieska nás to. Buď to rozchodíme a ako odmenu dostaneme nové pohľady na svet alebo zatrpkneme. Či ide o celoživotnú lásku alebo životnú pracovnú príležitosť.

Prosím, snívajme, nie o ojazdených 1997 cm3 turbodiesloch, nebojme sa vystrčiť z radu, buchnúť po stole, keď príde správna chvíľa, nebojme sa dodržať slovo, byť gentlemani, správni ľudia, ľudia hodnôt, neberme, ale dávajme, k tomu vyhrňme rukávy. Netvrdím, že to má byť ľahké, ťažké, ale určite to bude iné. Počúvajme, učme sa, buďme trpezliví, príde aj na nás, len neprestaňme. Inšpirujme nie tým, čo hovoríme, ale tým, ako to hovoríme, tým, ako a čo žijeme. Vlastne, vzdialenosť odtiaľto po miesto, kam chceme isť, môže byť jeden článok, príspevok, fotka, video či pracovná schôdzka, len nikto z nás nevie, ktorá to bude. Nezabudnime, funguje všetko, len nie všetko bude fungovať nám. Podporujme nielen vtedy, keď niečo chceme od toho druhého. Podľa múdrych psychologických kníh človeka skutočne spoznáme, keď ho dostaneme do nepríjemnej situácie /spomaľme mu internet a pozorujme ho spoza kúta/. Alebo keď ten druhý nechce od nás nič, ale ani my od toho druhého. Nezabudnime, my musíme chcieť, ukázať sa, počkať, odmakať si, až potom si užiť úspech, slávu, auto, dom či vytúžený život, uskutočnený detský sen.

Prosím, nekritizujme. Hlavne nekritizujme, lebo naše ego je zranené, ohrdnuté. Ak mám kritizovať, tak konštruktívne to, čo bolo vykonané a nie osobu. Tam vonku si pýtame spätné väzby, názory iných a často zabúdame na seba, na svoj názor, rozhodnutie, dôvod, pre ktorý sme začali. Dnes je neskutočne ľahké kritizovať, stačí, ak napíšeme pár štipľavých riadkov na nástenku. Takto môžeme pár slovami zničiť niekoho sen, víziu, prácu, priateľstvo či dokonca celý ľudský život. Tam vonku je svet plný kópií, ale originálov čoraz viac ubúda. Ukážme svetu svoju originalitu, svoj rukopis, svoju jedinečnosť, neporovnávajme sa, každý je dobrý v niečom. Nebojme sa, svojich fanúšikov si nájdeme, lepšie povedané, oni si nájdu nás. Len povedzme celému svetu, čo robíme. Áno, vždy tu bude ufrflaný strýko, suseda, dokonca aj úrad, ktorým sa nebude páčiť, čo robíme, ale len preto, že dostaneme kritiku, nenechajme svoje sny, projekt založený v zásuvke písacieho stola, takéto rozhodnutie môžeme ľutovať, keď budeme mať 62, 71 či 126 rokov.

Prosím, nebuďme spotrebiteľmi, majstrami sveta, ktorí vedia všetko, nekonajúcimi flákačmi, ktorí radšej vylezú na kopec v Tatrách, ako sa pokúsia niečo vytvoriť. Nemusíme všetko vedieť. Nepotrebujeme k životu mnoho, nenaletujme reklamám, falošným príležitostiam. Nemajme toho viac, ako potrebujeme. Náš život je viac, ako mať nový dom, auto, plnú chladničku. Zaslúžime si byť šťastní, no šťastie nepramení z vlastníctva hmotných vecí, pramení od nás, a to za každých okolností, hneď po tom, ako sa rozhodneme. Áno, možno šťastie nájdeme na kopci v Tatrách, ale nie, keď budeme na úteku pred našimi životmi. Keď sa nám čokoľvek pokazí, pokúsme sa o opravu, nech ide o stoličku v kuchyni, bicykel alebo vzťah.

Prosím, uvedomme si, že mŕtvi ľudia dostavajú viacej kvetov, pozornosti ako živí. Tým nenabádam, že si nemáme uctiť tých, ktorí sú už na druhej strane. Uctievajme si aj ľudí naokolo, pozdravme, podajme ruku, keď ideme okolo, na križovatke pustime auto, ktoré nemá prednosť, keď sme na prechode neskáčme vodičom do cesty, podržme výťah, dvere, usmejme sa. Zavolajme starému kamošovi len tak, preto, že ho chceme počuť, upečme koláč pre kolegov. Nechoďme po úspechu na úkor druhých.

Dať svoj názor, sťažnosť na nástenku modrej sociálnej siete a počítať srdiečka nespôsobí žiadnu životnú zmenu. Snáď len jej zárodok. Teda, ak tomu celému podkúrime vyhrnutím rukávov. Nikto z nás nie je dokonalý, ale každý z nás môže  zmeniť svet k lepšiemu, svoj život, či nepríjemnú schôdzku premeniť na zážitok. Tam vonku je svetové pódiu, keď už teda na ňom stojíme, spravme si fotku, pošlime ju ďalej, ukážme snahu, úsilie, prístup. Každý z nás musí niečo robiť, teda už keď musíme, nech je to užitočné pre všetkých. Máme mnoho nástrojov, ak chceme dať gól, musíme trafiť bránu. Prosím, trafme tú správnu bránu, ale jej výber je už na každom z nás.