Search

Type your search keyword, and press enter

beh

Čísla

3. február 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloggovanie_beh_čas_praca

Myslím, že sme v dobe, keď budeme musieť byť o niečo viac vynaliezaví. Mám na mysli nestáť na jednom mieste a búchať hlavou o stenu a stále dookola opakovať, ako sa nedá.  Čoraz viac dnešný svet praje všetkým tým usilovným a často bláznivým ľuďom, ktorí pochopili, že spojenie “nedá sa” je súčasť a nie konečná zastávka.

Som veľkým fanúšikom behu. Vďaka nemu som sa začal pravidelne hýbať, fotiť, natáčať videá. Naučil ma disciplíne, prekonávaniu samého seba, ísť von za každého počasia a k tomu je ako tak prospešný pre zdravie. Teda okrem tých drobných zranení, ktoré sa sem-tam stanú. To, čo mi dáva, viem použiť aj v iných oblastiach. Behám pre dobrý pocit, súťaženie ma neláka.

Moje putovanie životom je ovplyvnené emóciami, príbehmi, prácou a kopou maličkostí. Čim je príbeh intenzívnejší, tým viac vnímam. Keď je k tomu pridaná vedomosť, ktorá má hlbší zmysel, možno sa niečo aj naučím. Čísla a technické informácie moc nemusím. Často ich pletiem, nerozumiem im. Nič mi nehovoria, aj keď ich používam často.

Čísla sú dôležité, vďaka nim môžeme robiť pokroky. Napríklad pri behu, ak sa chcem zlepšiť, začnem merať rýchlosť, čas a vzdialenosť. V práci si rátam počet telefonátov, obchodných schôdzok, klikov, videní, reakcií. Na ich základe vyhodnocujeme úspechy, neúspechy, ale aj to, či sa máme viac snažiť alebo nechať úlohu na čas plávať.

Žijeme v dome meracej. Meriame si kroky, vzdialenosť, schody, kalórie, koľko dní sme spolu. Počítame srdiečka, priateľov, videnia. Nosíme so sebou mariace zariadenia. Nie je na tom podľa všetkého nič zlé. Je fajn vedieť, že dnes na prechádzke sme prešli dva kilometre.

Behanie bez čísiel mi robí väčšiu radosť. Keď nevládzem, dám si prestávku, inokedy sa premôžem. Beh je môj relax, ide so mnou pes, kamera a voda.  Na druhej strane v práci meriame všetko. Bez čísiel sa nevieme pohnúť. Akákoľvek vízia, nápad, skôr či neskôr sa musí dostať do matematickej rovnice.

Mám rád, keď udalosti plynú voľne, aj keď tlak nás formuje o mnoho viac. Pohybujeme sa vo svete, kde je merateľné takmer všetko. Niektoré čísla môžu skresľovať, výsledky taktiež, no a nie všetky hodnoty v rovniciach sú správne. Takže aj nesprávny výsledok môže byt správny, no nie hneď.

Dnešná doba nám dáva naozaj mnoho vychytávok na posun k novým miestam. Podľa všetkého stáť na mieste s tým, že nemáme na výber, je bláznovstvo. Naozaj stačí malá zmena, aby sme sa pohli ďalej. Tak teda koľko pokusov sme mali dnes, aby sme sa pohli ďalej viac ako včera?

Niečo s nohou

6. január 2021 Cesta poznania - Všetko

Niečo s nohou

Mám rád beh, zlepšuje moju kondíciu, pomáha mi s oddychom, naučil ma byť bez telefónu, v neposlednej rade vďaka nemu som aktívne začal s vytváraním anglicky hovoriacich videí.  Núti ma byť aktívny, prekonávať samého seba, spoznávať bolesti, ale aj radosti z dobre odbehnutých dní. Najťažšie lekcie zažívam po náročných pracovných dňoch či pri zraneniach. Počasie je súčasť behu, nie prekážka.

Posledný víkend v roku s koncovkou dvadsať bol venovaný behu. Na jeseň som začal s tréningami zameranými na rýchlosť. Sú náročné, bolesť je nepríjemná, no cítim sa po nich o mnoho lepšie ako po dlhých behoch. Sobotný beh bol zameraný na rýchle behy hore kopcami, beh cez pneumatiky a niekoľkokilometrový beh na vydýchanie.

V nedeľa ráno sa malo zopakovať to isté, nakoľko intenzita tréningu a tak isto nálada po ňom bola výborná. Lenže celú noc mrzlo a mráz otvoril pomyselnú bránu k mojej obľúbenej trati. Využívam ju na jar, jeseň a cez zimu, keď je blato na nej zamrznuté. Počas behu prišlo teda rozhodnutie odbehnúť ľahkých dvanásť, možno pätnásť kilometrov.

Šiel som cez lesík a mal som sa napojiť na obľúbenú trať okľukou. Starý most, ktorý prepájal cestu už dávno nie je funkčný, rieka si vytvorila nové koryto, a tým ho oddelila od jedného z brehou. Keďže som bežal popri ňom, šiel som pozrieť, ako to tam vyzerá po zvýšenej hladine rieky.

Most stále stojí na pilieroch, no jeden z brehov sa čoraz viac od neho vzďaľuje. Pred rokom som ešte dokázal skočiť na druhú stranu, dnes už nie. Most predstavoval akúsi bránu do miest za dedinou, kde nastáva iný svet. Mám rád tieto miesta, je tam ticho, pokoj a zvyčajne tam nik nie je. Niekoľko metrov ma delilo od tohto sveta. Beh v tejto časti sveta nie je len o behu, ale skôr o vnútornom pokoji.

Neznášam vzdať sa, či nechať veci len tak. Aj keď sú situácie, keď je vzdanie často víťazstvom. Vzdialenosť som nemal šancu preskočiť, ale v koryte rieky pri brehu sa nachádzala akási naplavená pôda. Ak by som tam doskočil, vyjsť hore brehom bude hračka.

Ten strach pred skokom bol nepríjemný, čudný. Vlastne presne ako v práci, keď sa bavíme o nových projektoch, či riešime na prvý pohľad neriešiteľné situácie a ide o môj krk. Nepochyboval som ani na sekundu, že nepreskočím alebo riskujem pád do vody. Môj nepriateľ bol neviditeľný a vlastne neexistoval. Na druhej strane motivácia bola mimoriadne silná, obľúbená bežecká trať za jeden skok.

Rád sa dostávam do situácií, v ktorých sa cítim nekomfortne a neisto. Beriem ich ako príležitosti sa niečo naučiť, či spoznať. Takže niekoľko hlbokých nádychov,  naštartoval som kameru a šiel do toho. Skok trval krátko, len ten pád do hĺbky bol akýsi neočakávane nepríjemný.

Počas skoku som zavrel oči, nechcel som ho vidieť. Možno aj preto som pristál pár centimetrov od bezpečného miesta. Pri dopadaní som narazil na kmeň stromu, ktorý vytŕčal z miesta dopadu. Fyzikálne zákony podľa všetkého oklamať nejde. Keď sa spočítala rýchlosť, dĺžka skoku, hĺbka pádu s mojou váhou, náraz bol neočakávaný a nie dvakrát prijemný. Hore brehom som vyliezol ešte s dávkou adrenalínu, endorfínov a pocitom, že si teda dám chvíľku prestávku.

Ak by som neskočil, čakala by ma nezáživná dvojkilometrová obchádzka. Pred niekoľkými rokmi som práve na nej prvýkrát začal s bežeckou kariérou na dlhé kilometre. Spôsobila mi veľa bolesti a odvtedy ju nemám rád.

Po krátkej prestávke prišlo ďalšie rozhodnutie, že skúsim zranenie rozbehať. Možno to nie je nič vážne. Bolesť neprestávala, beh sa stával bojom. Po troch kilometroch som to vzdal. Nasledovala päťkilometrová prechádzka pod sprchu.

Ešte v ten večer som zostrihal z behu video, s krátkym opisom zážitku. Nemal som istotu, prečo sa mi privodilo zranenie a bol som taktiež presvedčený, že neskôr prídem na odpoveď. Video som bral ako pripomenutie prekonania strachu a tentokrát s následkom zranenia.

Začali dni tupej bolesti v nohe. Liečenie bolo zahájené a po odbornej pomoci s profesionálmi mi bolo povedané, že to prejde po týždni, dvoch. Za pár dní sa ku mne dostalo video, kde istý pán rozprával o bolesti a jej prekonávaní. Zaujal ma jeho pohľad. Vravel, že bolesti sú našimi súčasťami a mnoho ľudí sa radšej vzdá, ako by ich mali prekonať.

Tým, že pôsobím na niekoľkých “frontoch” je nevyhnutné mať jednu filozofiu, prístup a mnohé ďalšie maličkosti nastavené rovnakým smerom. Vedomosti, ktoré takto získavam sa snažím čo najskôr aplikovať do práce v oblastiach, v ktorých pôsobím. Myslím, že všetci sa v živote často dostávame do momentov, ktoré bolia. Práve vtedy prichádzajú rozhodnutia či pokračovať alebo vzdať sa.

Budú situácie, kedy skočiť nebude treba, ale tak isto prídu aj tie, kde na výber mať nebude. Samozrejme nie každý skok sa podarí. Sem-tam príde pád, narazenia, ktoré spôsobia oškreté koleno, natiahnutý členok a môžu nás dokonca na chvíľu vyradiť z bežného fungovania. Často budeme musieť skočiť a pokračovať aj s krívaním.

Možno pár dní sa bude ťažšie pohybovať, ale to patrí k tomu. Ak máme strach, vzdanie sa nám nepomôže. Čím viac skokov budeme praktizovať, tým viac sebavedomia a skúseností získame. Vzdať sa môžeme vždy, len potom aký zmysel malo začínať.

Skok na druhú stranu brehu niesol so sebou konkrétny cieľ, plánovanie a vykonávanie. Na chvíľu prišlo aj váhanie. Dôležité bolo nezaseknúť sa ani v jednom bode. Mohol som si zvoliť rolu obete, dať dole hlavu a nahovárať si príbeh,  ako sa to nedá. Lenže necítil by som prekonanie prekážky, aj keď priniesla bolesť.

Čím ďalej si začínam uvedomovať, že okolo nás je mnoho príležitostí, ktoré môžu so sebou niesť cenné lekcie. Ich vnímanie a prekonávanie nám môže pomôcť v každodenných rozhodnutiach. Preto si myslím, že každé vlastné prekonanie či zážitok s bolesťou, je akýmsi ukazovateľom iného pohľadu, ktorý sme pred tým nevnímali.

Video: TU

 

 

Myšlienky, skúsenosti a beh

18. november 2020 Cesta poznania - Všetko

Myšlienky, skúsenosti a beh

Pred niekoľkými rokmi sa ku mne dostala myšlienka o dôležitosti budovať vlastnú značku. Bolo mi povedané, že osobné značky budú predchádzať firemným. Inak povedané, firmy majú byť závislejšie na značkách jednotlivcov. Vlastne už odnedávna firmy spájajú sily so známymi ľuďmi pri prezentovaní ich služieb či produktov. Možno nastane čas, keď firmy budú robiť ľudí zo svojich radov slávnych.

To, že tancujeme tu  alebo ukazujeme fotky tu  je pre mnohých akási forma zábavy, míňanie času či útek od reality. Lenže sú medzi nami aj takí ľudia, ktorí si tančekami zarábajú na strechu nad hlavou. Ak by sme o tom rozprávali našim starým rodičom, tak je viac ako isté, že by nerozumeli, ako je to možné. Veď schválne, aj mnohí naši rodičia či starší rodinní príslušníci nielenže nie sú na on-line tančeky, ale sa boja ovládať modré, ružové či iné farebné aplikácie v telefóne.

Mňa nezaujímajú usmiate fotky, videá z dovoleniek s popisom či s usmiatym pandrláčikom, vysmiate kinderká alebo farebný miešaný napoj z piatka večer. Vieme, že skutočnosť môže byť iná. Nie vždy ľudia z fotiek sa v reálnom svete usmievajú, kinderká plačú a piatkový večer je najsvetlejší moment z celého týždňa.

Keď rozprávame svojmu okoliu príbehy z dovolenky, tak nepoužívame animované slniečko, palmu. Ukážeme fotky, videá a k tomu rozprávame niekoľkohodinové zážitky, to isté robíme, keď hovoríme o deťoch. Pred tým, ako vysypeme zo seba, ako chutil miešaný nápoj z piatkovej noci, sa posťažujeme, aký sme mali mizerný týždeň.

Mňa zaujíma, čo robia známi na dovolenke, čo zažili, aké jedlo skúsili,čo bláznivé sa im prihodilo. Taktiež ma zaujímajú ľudia z okolia, ktorí popritom ako sa starajú o svoje rodiny, niečo budujú. Tak isto sa rád bavím s ľuďmi, ktorí nemajú práve najlepší týždeň za sebou. Úprimný záujem, povzbudenie či milý kompliment má väčšiu silu ako srdiečko pod vysmiatou fotkou vo fialovej aplikácií.

To, že tancujeme na sociálnych sieťach nám môže priniesť možnosti. Keď už nič iné, precvičíme si svoje tanečné zručnosti. Mnoho ľudí sa preslávilo videom práve tancom. Teraz netvrdím, že máme všetci tancovať na internete. Je to jedna z možností a je dobré o nej vedieť.

Mňa baví beh, vlastne donútil ma nepriamo zmeniť moju stratégiu z nudnej romantiky na prekonávanie seba a viac hovorenie o tom, čo robím. Začalo to fotkou s východom slnka. Páčilo sa mi ranné svetlo a psovi, že bol vonku so mnou pred prácou. Prišla GoPro, aplikácia na úpravu videí a zvyšok je história. Behu vďačím, že ma núti ráno vstávať, urobiť zábery a vypustiť do sveta fotky, videá, byť kreatívny. Fotka je často nakopávač, aby som šiel von. Vďaka nim mám nových kamarátov z Rakúska, z Anglicka, Čiech, Poľska a ďalší prichádzajú.

Točenie videa pri behu je akýsi tréning. Vďaka takýmto tréningom som sa odhodlal na videá aj v práci. Vlastne ľudia z môjho okolia vedia, že chodím behať, pobehujem po stavbách a predávam nové domovy. Keď som začínal v práci, nevedel som, čo je seba-propagácia, reklama, ako zaujať druhých. Mal som v telefóne pätnásť kontaktov, z toho dvanásť bola najbližšia rodina. Dnes viem, že príležitosti číhajú na každom mieste. Dnešná doba nám ponúka možnosti, ako nechať (z časti)za nás pracovať nástroje. Zvyčajne sú to on-line vychytávky, ale tak isto aj naše okolie. Ak robíme prácu dobre, nájdu sa okolo nás ľudia, ktorí nám otvoria ďalšie dvere.

Sú tu aj takí z nás, ktorí pracujú usilovne a nerobia o svojej práci žiadnu reklamu, nepoužívajú on-line nástroje. Jednoducho sú na správnom mieste a majú práce neúrekom. Na jednej strane je škoda, že viac ľudí nevie o takýchto skvelých ľuďoch a ich pracovných schopnostiach.

Mnoho z nás robí aj na svojich vedľajších projektoch. Za mňa je tento blog a tak isto moja on-line šou. Vďaka nim sa učím vyjadriť myšlienky, názory a to, čo robím. Všímam si svoje postoje, pohľady, učím sa disciplíne, prioritám, taktiež kreativite. Nie vždy je jednoduché napísať/povedať myšlienky.

Budovanie čohokoľvek nie je proces, ktorý urýchlime. Potrebujeme zájsť do slepých uličiek, odbočiť na križovatke na nesprávnu cestu, popáliť sa, urobiť nesprávne rozhodnutia a podľa všetkého sa nevzdať, pokračovať.

Čomu veríme, pochádza z minulosti. Zažili sme niečo zlé, sklamali sme sa, či nespravili to, čo sme mali alebo jednoducho to tak malo byť. Podľa všetkého, mnohé situácie z minulosti sa nemusia opakovať. Môžeme dať šancu novým zážitkom, skúsenostiam, poznatkom. Prestať veriť tomu, čomu sme verili doteraz, nebude hneď možné. Cesta k novým možnostiam môže byť hrboľatá, do kopca a k tomu po nej pôjdeme sami.

Ak sa chceme niekým stať, vybudovať novy život, budeme musieť zaplatiť cenu. Tá sa platí vždy skôr, ako dosiahneme vytúžený cieľ. Proces je dôležitý. Predstavme si, že dnes s tým, čo vieme, by sme dosiahli zajtra ráno ten najväčší úspech, aký si vieme predstaviť. Čo sa bude diať? Ako celú situáciu zvládneme?

Naše staré skúsenosti nás môžu spomaľovať. Nie každú novú skúsenosť potrebujeme zažiť a poznatky z minulosti už nemusia byť dnes správne. Sme otvorení novým možnostiam. Myšlienkam, postupom? Možno nás baví robiť tančeky na internete, kresliť veľkolepé projekty. Nech je to čokoľvek, bolo by fajn, ak by nás práca bavila a zároveň posúvala na miesta, kde sme neboli a robila z nás lepších ľudí.

Môže sa zdať, že budovanie vlastnej značky bude náročné, ale nezabudnime, že tie najlepšie veci sa dejú hlavne vtedy, keď všetko ide proti nám a necítime sa pravé najkomfortnejšie. Budeme zápasiť s milión maličkosťami, na prvý pohľad s nepodstatnými vecami, emóciami.

Každý začal s prvým obdivovateľom, tak isto nie je dôležité, kto nás skutočne podporuje. Veď nie nadarmo sa rozpráva, že najväčší obdivovatelia sú cudzí ľudia a najväčší neprajníci ľudia z blízkeho okolia. On-line svet funguje podobne ako offline, stačí, ak sa zapáčime niekoľkým ľuďom, vytvoríme službu, produkt a niekto nás posunie ďalej. Samozrejme našou úlohou bude použiť všetky možné prostriedky, aby sme svetu naďalej dávali vedieť, čo robíme.

Nie je to len o tom, čo robíme, ale aj o našej reputácií. Veď kto z nás chodí nakupovať do obchodu, kde sa predavači neusmievajú a nepríjemne komunikujú, alebo keď si objedáme tovar, a ten nikdy nepríde?

Čo majú spoločné myšlienky, viera, staré skúsenosti a tančeky s budovaním značky? Všetko aj nič. Vlastná značka je akási neviditeľná vec okolo nás, ktorá sa buduje tým, čo robíme a tým, akými sme. Časť tej “veci” si hovoria ľudia v našom okolí a časť lieta na “internete”. Je viac ako isté, že budú informácie pravdivé a aj skreslené. Tak isto je nad slnko jasné, že nie každému budeme vedieť vyhovieť.

Ak čokoľvek robíme, bolo by super dať svetu vedieť o tom, čo robíme. Napísaním článku na TU, natočenia videa TU, odfotiť sa pri tom TU, alebo si zatancovať TU, samozrejme povedať o tom ľuďom v našom okolí. Bude trvať niekoľko rokov pokiaľ sa presadíme, usadíme na trhu, v práci, vo vzťahu. Vlastne zatiaľ neviem, čo je najsprávnejšie. Možno nič, možno všetko. Priznám sa, že som viac rád, keď dávam veci do pohybu, ako mám sedieť v kúte a čakať. Aj keď sú dni, keď sa jednoducho čakať musí.

Zabezpečovať materiálne zdroje v dnešnej dobe je čím ďalej viac o kreativite.  Možností je mnoho, vždy môžeme na situáciu a okolnosti okolo nás frflať alebo sa im lepšie pozrieť na zúbok a voľačo s nimi spraviť. Ako keby sme mali uvoľniť uzdu našim fantáziám a skúsiť šťastie možno práve tancom pri novom produkte či naspievať náš životopis.

Pre mnohé malé firmy, ale aj väčšie nie je problém nedostatok finančných zdrojov, ako si myslia, ale nedostatok reputácie. Reputácia predchádza finančným zdrojom je o tom, ako ľudia veria, dôverujú tomu, čo robíme, nám. Výsledky + čas = reputácia

Rory Vaden

Beh a práca

31. júl 2019 Všetko

Beh a práca
Čím ďalej som presvedčený, že k dosiahnutiu čohokoľvek je nutné zúčastniť sa a mať okolo seba tím ľudí, trénerov, radcov, ujov, tiet, rodičov, ktorí budú nakopávať, povzbudzovať, ale aj prinesú obväz, ak sa poraníme. Lepšie povedané, musíme ukecať seba, ale aj okolie, že to myslíme naozaj vážne.

Netuším, kto konkrétne stojí za mojou poslednou zmenou, všetko začalo postupne. Určite existujú situácie, do ktorých skočíme, lenže tu to išlo pomaly. Bol to boj, ukecávanie, hádky so sebou samým. Hľadanie motivácie, dôvodu, pre ktorý to robiť.

Rána som začal vstávať skoršie, začalo to oťukávaním ranného prostredia, vychádzkové tempo, až neskôr som začal bežať a popritom som pravidelne fotil, neskôr začal natáčať. Motív k skorému vstávaniu prišiel veľmi skoro. Stala sa ňou fotka s východom slnka, zapáčilo sa mi svetlo, obloha a niektoré dni prišli aj dramatické oblaky. Vedel som z minulosti, že nech je motivácia akákoľvek, treba jej uhnúť z cesty. Začalo sledovanie časov, o koľkej vychádza slnko, podľa toho začalo aj vstávanie. Jasné, že boli dni, keď som sa nestihol ani len zúčastniť, či bolo meškanie.

Ako náhle idem neskôr, sú už vonku ľudia, prichádzam o pocit exkluzívnosti, že ráno je dnes len pre mňa. Je to z časti sebecké. Mám dobrý argument. Moja práca chce odo mňa neustály pohyb, kreativitu, byť v strehu, mať ťah na bránu. Mojou úlohou je priniesť domov mamuta, lepšie povedané výsledky. Vysoké pracovné tempo, telefonáty, schôdzky, porady, budovanie, mám to rád, lenže nekamoším sa s vyhorením, so stavmi zúfalosti. Preto viem, že tak, ako je dôležitý ťah na bránu, je aj oddych, nuda, nič nerobenie, úplné ticho, ale nie zas celý rok v kuse.

Ranný beh je pre mňa únik do iného sveta, kľud, pokoj, všetko to naokolo má nezvyčajnú moc. Najlepšie okolo piatej ráno, niektoré dni pred piatou, iné tesne po. To všetko trvalo a ešte stále trvá. Práve pri písaní článku som si uvedomil, ako dlho mi trvalo brať moju prácu, beh, budovanie mojej značky, dokumentovanie vážne. Aj keď mnohé výhody som zaregistroval veľmi skoro, tušil som, že bolo by dobré, ak by som zmenil maličkosti. Lenže, chcelo to čas, akési dozretie.

Pristihujem sa, keď kladiem viac otázky ľuďom okolo, ako relaxujú, naberajú energiu, či vypnú. Je dôležité načerpať silu, zrelaxovať myseľ, či len tak na chvíľu sa pofľakovať. Čím ďalej je nemať čas zastarané, otravné, nudné, hovorí o človeku, že nevie organizovať a naháňa sa do hrobu. Je jasné, že musíme niekedy poriadne koleso roztočiť, hlavne na začiatku alebo v strede. Chce to viac, ako len jeden deň, zoberie to viac energie, času, síl. Preto je dôležité načerpať silu.

Áno, bojím sa, mám strach, že sa nestane zo mňa človek, o ktorom snívam. Stať sa vlastným hrdinom je jeden z najlepších dôkazov sebaprekonania. Teším sa, že každý z nás dostal možnosť vydať sa na cestu, ktorú chce. Mrzí ma, že nie každý z nás ju aj vníma. Lenže, aspoň máme o čom písať, tvoriť, hovoriť.

Pre mňa má beh dôležité miesto, nakopal mi zadok, dal mi bolesť, zranenia, zničil mi niekoľko topánok, odstránil predsudky, núti ma ráno vstať. Na druhej strane, dostal som exkluzívne rána, pohľady na východ slnka, oblaky, možnosť vypnúť od pracovného dňa. Beh nie je pre každého, ale každý môže niečo robiť.

Mam rád prácu, prináša ma k novým príležitostiam, robí zo mňa človeka, o ktorom snívam. Písanie mi pomáha zoradiť myšlienky. Beh mi formuje postavu a taktiež prekonávam moje limity. Dokumentovanie (fotky a videá) pomáhajú mojej kreativite, tak isto ma dostavajú na miesta, na ktorých som pred tým nebol.

Fotky: fotím sa pomerne často, zachytávam rôzne činnosti, miesta, kde sa nachádzam a to, čo práve robím. Fotky majú zmysel, vedia zachytiť mnoho, tak isto vedia zastaviť čas. Lenže v tom, čo robím má dôležitú úlohu video, hýbe svetom, rozpráva príbehy, burcuje emócie. Jednoducho, asi po 168 954 pokuse bolo povedané, stačí, namiesto voľby foťák bola zvolená kamera. Fotím sa často a aj plánujem naďalej.

Videá: mobilný telefón, aplikácia, hudobná knižnica a môžeme tvoriť. Možnosti máme každý, vo svojich vreckách, kabelkách nosíme nahrávacie štúdio. Vytváranie, nahrávanie, editovanie, to všetko je výborný tréning na kreativitu. Mňa zaujímajú malé vreckové kamery s kvalitným obrazom a dobrým záznamom zvuku, samozrejme, kopec náhradných batérií a veľkokapacitné pamäťové karty.

Sociálne siete: keď k tomu všetkému pridám pravidelné pridávanie príspevkov, tak mohlo by z toho niečo vzniknúť. Samozrejme, budujem fanúšikovskú základňu, spoznávajú ma noví ľudia, ale sú tu aj ľudia, ktorým sa nepáčim. Budujem značku, spoznávajú ma vyhľadávače. Čo je najdôležitejšie, budujem vlastnú web stránku.

Vyjasnil som si sám so sebou: nikdy som nechcel byť na žiadnych sociálnych sieťach za hviezdu a mať milión srdiečok. Tá možnosť tu je, pripúšťam, ak sa podarí, bude prijemným bonusom. Používam svet on-line na sebaprezentáciu, dokumentovanie, v neposlednom rade na zdokonaľovanie rozprávania príbehov. Za každým úspechom je milión pokusov, fotiek, videí, schôdzok, predajov, odbehaných kilometrov.

Beh ma naučil, že je dobré vedieť šliapnuť na plyn, trebárs, keď bežím hore kopcom, dostanem sa tam rýchlejšie. Na druhej strane, nič neutečie, keď na chvíľku pustím nohu z pedálu. To znamená, že možno hneď neodpíšem na textovú správu, nereagujem na telefonát, nevšimnem si hneď email. Možno sa tu otvára otázka, čo vlastne robiť pomalšie a čo rýchlejšie. Lenže, odpoveď hľadať pri behu nebudem. Bude schovaná na inom mieste.